Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722202472
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722202472.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša

a sudcov JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v sporovej veci žalobcu:
A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený Advokátska kancelária
JUDr. Adelaide Emilia KUHN, so sídlom Hlavné námestie 36, 060 01 Kežmarok, IČO: 53 774 108, proti
žalovanému: Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici, Tatranská Lomnica
66, 059 60 Tatranská Lomnica, IČO: 54 435 293, právne zastúpená JUDr. Marek Radačovský, advokát,
so sídlom Žriedlova 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a iné s prísl., o odvolaniach sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov

č. k. 11Cpr/10/2023-257 z 29. 05. 2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III.

II. Odmieta odvolanie žalobcu k výroku II. napadnutého rozsudku.

III. Zrušuje rozsudok v napadnutých výrokoch IV. a V. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c
i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) hore označeným rozsudkom (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit:

„I. Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
zo 14. 07. 2022, ktoré bolo dané podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce žalovaným
je neplatné.

II. Žalobu o zaplatenie náhrady za ošatenie vylučuje na samostatné konanie,

v ktorom bude rozhodnuté aj o nároku na náhradu trov konania súvisiacej s týmto nárokom.

III. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.

IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru voči žalovanému v rozsahu 100 %.

V. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania za určenie skončenia pracovného pomeru
dohodou, o vystavenie písomného dokladu o skončení pracovného pomeru a o zaplatenie odstupného
a odmeny v rozsahu 100%.“2. Rozhodol tak v konaní vedenom o žalobe doručenej súdu 05. 09. 2022, ktorou sa žalobca voči
žalovanej domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané
listom žalovanej zo 14. 07. 2022, podľa ust. § 68 ods. 1

písm. b/ zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), tiež
učenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu skončil z dôvodu podľa
ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, a ďalej uloženia povinnosti žalovanej na vystavenie písomného dokladu
o skončení pracovného pomeru z dôvodov podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, na opravu zápočtového
listu, v ktorom by ako dôvod skončenia pracovného pomeru uviedol ust. § 63

ods. 1 písm. b/ ZP, na zaplatenie odstupného a odmeny vo výške jedenásťnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku spolu s úrokmi z omeškania 5% ročne odo dňa vzniku nároku a na zaplatenie
náhrady za ošatenie v sume 303,- eur s úrokmi z omeškania 5% ročne odo dňa vzniku nároku až do
zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

3. Prípad právne posúdil podľa ust. § 27, § 29a, § 38 ods. 1, 2 a 5, § 42 ods. 1 a 2, § 43 ods. 1, § 47 ods.

1 a 3, § 54, § 68 ods. 1 a 2, § 70 a § 76 ods. 1, 2 a 6, § 77, § 79 ods. 1, 4 a 5 ZP ako aj § 65b ods. 1
písm. a/ a § 104i ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení zákona č. 6/2022
Z. z. (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“).

4. Na podklade vykonaného dokazovania skutkovo ustálil, že žalobca bol od 01. 07. 2007 v pracovnom

pomere na dobu neurčitú zamestnancom Štátnych lesov Tatranského národného parku v Tatranskej
Lomnici, a to na základe pracovnej zmluvy z 25. 06. 2007 s dohodnutým druhom práce vedúci odborný
referent na oddelení SoL, a na základe dohôd o zmene pracovnej zmluvy odo dňa 01. 08. 2014 ako
vedúci odborný referent na oddelení SoL a zástupca vedúceho odboru, odo dňa 01. 01. 2018 ako vedúci
odboru SoL, a odo dňa 24. 01. 2019 opäť ako zástupca vedúceho odboru. Ďalej vychádzal zo zistenia,

že dňa 15. 05. 2020 bol žalobca poverený funkciou námestníka riaditeľa, a dňa 30. 10. 2020 bol do
tejto funkcie menovaný, avšak bez uzavretia písomnej dohody o zmene pracovnej zmluvy. Konštatoval,
že dňa 01. 04. 2022 nadobudol účinnosť zákon č. 6/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 6/2022 Z. z.“), v dôsledku ktorého pôvodný zamestnávateľ (Štátne

lesy Tatranského národného parku) uvedeným dňom zanikol zlúčením so žalovanou. Vychádzal tiež
zo zistenia, že v zmysle delimitačného protokolu funkcia námestníka riaditeľa, ktorú žalobca vykonával
k 31. 03. 2022 prešla dňom 01. 04. 2022 na žalovanú, že 20. 04. 2022 bola žalovaná odvolaná z
funkcie námestníka riaditeľa bez uvedenia dôvodu a že mu bol predložený návrh dohody o zmene
pracovnej zmluvy na vedúceho odborného referenta na odbore SoL od 21. 04. 2022, s ktorou žalobca

listom z 21. 04. 2022 nesúhlasil a súčasne oznámil, že využíva právo nepokračovať v pracovnoprávnom
vzťahu s nástupníckym zamestnávateľom, následne že listom z 21. 04. 2022 žalovaná vyzvala žalobcu
k nástupu do práce vo funkcii vedúceho odborného referenta na odbore SoL, v reakcii na ktorý sa
žalobca listom z 22. 04. 2022 domáhal vystavenia písomného dokladu o skončení pracovného pomeru
dohodou z dôvodov podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP s poukazom na ust. § 29a, čl. 2 a § 54 ZP.

Z okolností veci súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná listom z 25. 04. 2022 ponúkla viaceré voľné
pracovné miesta s upozornením, že pokiaľ niektoré z nich neprijme a nedôjde k inej dohode, bude
nútená pracovný pomer ukončiť výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d/ ZP, následne že listom z 23.
05. 2022 žalovaná oznámila žalobcovi nesúhlas so skončením pracovného pomeru dohodou a vyzvala
žalobcu najneskôr dňa 26. 05. 2022 na výkon práce v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy z

24. 01. 2019 – teda na pozíciu zástupcu vedúceho odboru SoL, na čo žalobca listom z 25. 05. 2022
reagoval svojím stanoviskom o naplnení fikcie skončenia jeho pracovného pomeru dohodou považujúc
výzvu žalovanej za bezpredmetnú. Z dokazovania ďalej súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná
listom z 27. 05. 2022, doručeným 15. 06. 2022 žalobcu písomne upozornila na porušenie pracovnej
disciplíny s upozornením na možnosť postupu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ ZP v prípade opakovaného

porušenia pracovnej disciplíny, na čo žalobca reagoval listom z toho istého dňa, v ktorom zopakoval
svoju dovtedajšiu argumentáciu s doplnením, že ponúknuté pracovné miesto
k 01. 04. 2022, ale ani ku dňu jeho odvolania z funkcie námestníka riaditeľa podľa delimitačného
protokolu neexistovalo. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaná listom
zo 14. 07. 2022, doručeným matke žalobcu ako jeho splnomocnencovi 22. 07. 2022, okamžite skončila

pracovný pomer so žalobcom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP z dôvodu nedostavenia sa na výkon
práce na pracovnú pozíciu vedúci odborný referent na odbore SoL, zástupca vedúceho odboru a to
od 26. 05. 2022, k čomu bol žalobca písomne vyzvaný listom z 23. 05. 2022, ktorý prevzal 24. 05.
2022. Zo správy F. G. C. zistil, že k splnomocneniu H. C. na preberanie zásielok žalobcu určenýchdo vlastných rúk došlo na základe žiadosti žalobcu zo 14. 07. 2022 v zmysle bodu 6.7.5. Poštových
podmienok. Vychádzal tiež z výsledkov kontroly Inšpektorátu práce u žalovanej oznámených žalobcovi
15. 08. 2022, podľa ktorých pri menovaní žalobcu do funkcie námestníka riaditeľa a pri jeho odvolaní

z tejto funkcie nedošlo k dohode na tom, že po odvolaní z tejto funkcie sa vráti na predošlú alebo
inú pracovnú pozíciu, preto po odvolaní žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa malo dôjsť k dohode o
zmene pracovnej zmluvy, pokiaľ ide o druh práce ako obligatórnej náležitosti pracovnej zmluvy; ďalej že
vprípadedošlokporušeniupovinnostizamestnávateľavzmysleust.§54ZP,zdôvoduktoréhožalovaná
nebola oprávnená požadovať výkon pracovnej pozície a to ani predošlej, na ktorej sa nedohodli; že

v prípade žalobcu došlo k prechodu pracovnoprávnych vzťahov zo zákona z pôvodného zamestnávateľa
žalobcu na žalovanú, pričom žalobca vykonával prácu námestníka riaditeľa aj po tomto prechode až do
20. 04. 2022 a že pokiaľ žalobca prejavil svoj nesúhlas s pokračovaním pracovného pomeru až po tomto
prechode pracovnoprávnych vzťahov a až po podstatnej zmene pracovných podmienok, ktorá však
nebola v príčinnej súvislosti s týmto prechodom, ale súvisela až s neskorším jeho odvolaním z funkcie,
z dôvodu ktorého sa inšpektorát práce nestotožnil s názorom žalobcu o skončení jeho pracovného

pomeru fikciou, v zmysle ktorej došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu dohodou z dôvodov
podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. Napokon v konaní zohľadňoval aj zistenia vyplývajúce z podnikovej
kolektívnej zmluvy Štátnych lesov Tatranského národného parku platnej v roku 2022, podľa čl. 25 ods.
2 ktorej zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov
uvedených v ust. § 63 ods. 1 písm. a/ alebo b/ ZP alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom

na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu,
odstupné najmenej v sume uvedenej v ust. § 76 ods. 2 ZP.

5. Právne uzavrel, že fikcia skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 29a ZP
je podmienená skutočnosťou, že zamestnanec nechce pracovať pre nového zamestnávateľa

a tiež zásadnou zmenou pracovných podmienok v jeho neprospech u nového zamestnávateľa,
s tým že obidve tieto podmienky musia byť naplnené ku dňu prechodu pracovnoprávneho vzťahu,
čo nebol sťažovateľov prípad. Nie je možné prijať záver, že ak neskôr (aj len 20 dní po dni
prechodu pracovnoprávneho vzťahu) dôjde k zmene pracovných podmienok, ktorá je pre zamestnanca
nepriaznivá, a s ktorou zamestnanec nesúhlasí, je možné spätne aplikovať

ust. § 29a ZP. Zákon jednoznačne uvádza, že k zmene pracovných podmienok musí dôjsť ku dňu
prechodu a fikcia o skončení pracovného pomeru nastane vtedy, ak zamestnanec nechce byť ku dňu
prechodu v pracovnoprávnom vzťahu s novým zamestnávateľom. Žalobca bol do funkcie námestníka
riaditeľa vymenovaný počas jeho pracovného pomeru u predchádzajúceho zamestnávateľa a musel
si byť vedomý toho, že kedykoľvek môže byť z tejto funkcie odvolaný (a to aj bez uvedenia dôvodu).

Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná v prípade žalobcu neobchádzala zákon, ani nekonala v
rozpore so zásadou dobrých mravov. Takéto konanie by spôsobilo absolútnu neplatnosť namietaného
právneho úkonu v zmysle ust. § 39 OZ; žalobca však nikdy netvrdil, že svoje odvolanie z funkcie
námestníka riaditeľa žalovanou považuje za neplatné a ak by to tvrdil, nemohol by sa úspešne dovolávať
skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 29a ZP. Súčasne sa súd prvej inštancie stotožnil so

závermi inšpektorátu práce o výsledku inšpekcie práce u žalovanej uvedenými v správe z 15. 08.
2022, ktorý nesúhlasil s tvrdením žalobcu o skončení pracovného pomeru v zmysle ust. § 29a ZP, keď
nesúhlas s trvaním pracovného pomeru u nového zamestnávateľa žalobca prejavil až po prechode
pracovnoprávneho vzťahu na žalovanú a až po podstatnej zmene pracovných podmienok, ktorá však
nebola v príčinnej súvislosti s týmto prechodom, ale až po ňom a to po odvolaní z funkcie. Preto žalobné

nároky o určenie skončenia pracovného pomeru dohodou v zmysle ust. § 29a ZP, o uložení povinnosti
vydať potvrdenie a opravu zápočtového listu o tomto skončení, ako aj o povinnosti vyplatiť žalobcovi
odstupné a odmenu vo výške 11 násobku jeho priemerného mesačného zárobku spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa vzniku tohto nároku až do zaplatenia v zmysle ust. § 76 ods.
2 písm. d/ ZP, resp. čl. 25 ods. 5 kolektívnej zmluvy ako nedôvodné zamietol. Nárok na toto odstupné by

totiž žalobca mal len v prípade, ak by súd dospel k záveru o skončení jeho pracovného pomeru fikciou
v zmysle ust. § 29a ZP, k čomu však nedošlo.

6. Vo vzťahu k nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu
zo 14. 07. 2022 daného podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP žalovanou súd prvej inštancie konštatoval

platné doručenie napadnutého právneho úkonu žalobcovi, a to potom ako zistil splnenie podmienok
vyplývajúcich z ust. § 38 ods. 1, 2 a 5 ZP v spojení s ust. § 33 ods. 1 písm. a/ zákona č. 324/2011 Z.z.,
ktoré umožňujú doručenie listu o okamžitom skončení pracovného pomeru aj splnomocnencovi žalobcu,
ktorýmbolavdanomprípadematkažalobcu,splnomocnenánímnaprevzatiepoštovejzásielky.Kotázkeplatnosti tohto právneho úkonu s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/13/09
z 21. 10. 2010 uzavrel, že zo strany žalobcu jeho absenciami v pracovnom pomere so žalovanou
nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny, pretože na to, aby žalobca mohol vykonávať iný druh práce

ako bol v pracovnej zmluve dohodnutý (súd prvej inštancie dospel k záveru, že poslednou dohodou
o zmene pracovnej zmluvy medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej bola dohoda o výkone
funkcie námestníka riaditeľa), muselo by dôjsť k zmene pracovnej zmluvy žalobcu v zmysle ust. § 54
ZP, čo nie je možné uskutočniť jednostranným úkonom zamestnávateľa, ale len na základe dohody
so zamestnancom. Keďže k tejto dohode nedošlo, mal za to,

že zamestnanec (žalobca) nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa,
z dôvodu ktorého má nárok na náhradu mzdy (§ 142 ods. 3 ZP). Za existencie tejto prekážky
v práci na strane zamestnávateľa nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko
a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už
dosiahnutím dohody o zmene pracovnej zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru
so zamestnancom zákonným spôsobom. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca a bývalý

zamestnávateľ, prípadne žalovaná dohodli na tom, že v prípade jeho odvolania
z funkcie námestníka riaditeľa bude žalobca vykonávať druh práce podľa pracovnej zmluvy dohodnutej
pred jeho menovaním do tejto funkcie, nebolo možné dospieť k záveru, že žalobca sa dopustil porušenia
pracovnej disciplíny. Preto súd prvej inštancie žalobnému nároku na vyslovenie neplatnosti okamžitého
skončeniapracovnéhopomeruvyhovel.Vzhľadomnaprehláseniežalobcuvžalobe,ženetrvánasvojom

ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer u žalovanej skončil v zmysle ust. § 79 ods. 4 písm. b/ ZP
dňom 22. 07. 2022.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) vychádzajúc zo

záveru o úspechu žalobcu, pokiaľ ide o nárok na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo 14. 07. 2022 dané žalovanou je neplatné, a naopak o úspechu žalovanej, pokiaľ ide o nároky
na určenie skončenia pracovného pomeru dohodou, o vystavenie písomného dokladu o skončení
pracovného pomeru a o zaplatenie odstupného a odmeny.

8. Proti výrokom II., III. a V. napadnutého rozsudku podal z odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 365
písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP odvolanie žalobca, žiadajúc napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a prípadne ho zmeniť tak, že podanej žalobe
bude v celom rozsahu vyhovené a žalobcovi voči žalovanej bude priznaná náhrada trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Napadnuté rozhodnutie označil za nepreskúmateľné, nelogické a rozporné.

Tvrdil, že pri zlučovaní organizácií mu bolo prisľúbené, že k zmene jeho pracovných podmienok nedôjde,
z čoho vzhľadom na skutočnosť, že k odvolaniu z funkcie námestníka došlo 20 dní po prechode práv
a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na žalovanú odvodzoval, že zamestnávateľ mal od počiatku
úmysel zmeniť jeho pracovné podmienky. Namietal nesprávne skutkové tvrdenie súdu prvej inštancie,
že funkciu námestníka riaditeľa vykonával aj po 01. 04. 2022, pretože s ním ako s námestníkom riaditeľa

zamestnávateľ už reálne nepočítal a prestal mu poskytovať informácie potrebné pre výkon funkcie,
pričom v konaní absentujú dôkazy o tom, že by mu v období od 01. 04. 2022 do 20. 04. 2022 žalovaná
prideľovala prácu. Žalobca tak podľa neho v pozícii námestníka, ani v inej pozícii v zlúčenom podniku
fakticky nikdy nepracoval. Rovnako namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že 20. 04. 2022
nadobudol presvedčenie, že v pracovnoprávnom pomere so žalovaným nechce pokračovať; naopak

tvrdil, že pre žalovanú chcel pracovať vo funkcii námestníka riaditeľa, alebo ako zamestnanec na svojej
pôvodnej pozícii - vedúci odborný referent na odbore SoL, zástupca vedúceho odboru, avšak 20. 04.
2022 sa dozvedel, že v novozlúčenom podniku mu žalovaná neponúka ani jednu z uvedených možností.
Súd prvej inštancie podľa neho nesprávne posúdil závery inšpekcie práce u žalovanej, ktorou bolo
zistené porušenie povinnosti zamestnávateľa v zmysle ust. § 54 ZP, ktoré sa z pohľadu zamestnanca

týka práv vyplývajúcich z ust. § 29a ZP. Ak bolo plánom žalovanej odvolať žalobcu bezprostredne
po zlúčení a ponúknuť mu nové pracovné miesto, mal zástupcom zamestnancov ako aj žalobcovi tieto
skutočnosti v zmysle ust. § 29 ZP oznámiť najneskôr 1 mesiac pred prechodom práv; nesplnenie tejto
povinnosti žalovanou však nemôže byť žalobcovi na ťarchu. Súd prvej inštancie tak vo veci nesprávne
aplikovalust.§29aZP,pretoženezobraldoúvahyzásadnúzmenupracovnýchpodmienokvneprospech

žalobcu, ktorú žalovaná oznámila až 20. 04. 2022. Podľa žalobcu nemožno súhlasiť s názorom súdu
prvej inštancie, že k zásadnej zmene pracovných podmienok v neprospech žalobcu odvolaním z funkcie
došlo bez súvislosti s okolnosťami zlučovania žalovanej a pôvodného zamestnávateľa žalobcu. Tvrdil,
že žalovaná chcela svojím nezákonným postupom docieliť podanie výpovede z pracovného pomeružalobcom, čím by stratil nárok na odstupné i odmenu. Postup žalovanej tak označil za úmyselné
obchádzanie zákona, ktoré nemôže požívať súdnu ochranu. V okolnostiach prípadu namietal aj
nevykonanie ním navrhovaných výsluchov bývalých riaditeľov zlučovaných podnikov. Podľa žalobcu

žalovaná v jeho prípade postupovala v rozpore s dobrými mravmi, keď od neho pod hrozbou skončenia
pracovného pomeru a príslušných sankcií napriek jeho zjavnému nesúhlasu opakovane požadovala
výkon takej pracovnej pozície, ktorá akýmkoľvek spôsobom nezodpovedala druhu práce, ktorá bola
ako druh práce zmluvne dojednaná v pracovnej zmluve, a nútila ho k vykonávaniu práce bez pracovnej
zmluvy, resp. nevyplácala náhradu mzdy, ktorá žalobcovi mala patriť. Za účelový považuje názor

súdu prvej inštancie o skončení pracovného pomeru žalobcu napriek výroku, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalobcu zo 14. 07. 2022 je neplatné, nakoľko zo samotnej žaloby vyplýva,
že žalobca netrval na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, pretože mal za to, že jeho
pracovný pomer sa skončil fikciou z dôvodu podľa ust. § 63 písm. b/ ZP. Napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu spôsobilo, že jeho situácia ako zamestnanca ostala
bezvýchodisková, nevie prečo nemá nárok na odstupné a odmenu a nevyriešil sa ním spor o skončenie

pracovného pomeru, čím podľa žalobcu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Namietal
tiež názor súdu prvej inštancie, že nárok na zaplatenie odstupného v zmysle ustanovení ZP a kolektívnej
zmluvy súvisí s právnym posúdením aplikácie ust. § 29a ZP, pretože nárok na odstupné mohol
žalobcovi vzniknúť aj v iných prípadoch. Keďže pôvodná pracovná pozícia, ktorú mal dohodnutú
v pracovnej zmluve neprešla delimitáciou na nového zamestnávateľa, jeho pracovný pomer musel

logicky skočiť podľa ust. § 63 písm. b/ ZP, čo však znamená, že súd mal žalobcovi priznať nárok
na odstupné aj odmenu. Vylúčenie nároku na ošatenie v hodnote 303,- eur na samostatné konanie
označil za nehospodárne a neúčelné. Súd prvej inštancie podľa žalobcu aplikoval na prípad dopadajúce
ustanovenia ZP takým spôsobom, že došlo k negovaniu poskytnutia ochrany zamestnancovi ako slabšej
strany v pracovnoprávnom vzťahu, resp. zneužitiu postavenia zamestnávateľa v pracovno-právnom

vzťahu so žalobcom.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu z 11. 07. 2024 argumentovala názorom, že drvivá väčšina
jeho odvolania smeruje k hmotnoprávnym tvrdeniam, s ktorými sa vyporiadal už súd prvej inštancie.
Samotné odvolanie žalobcu podľa žalovanej pôsobí zmätočne, pokiaľ sa žalobca odvoláva voči výrokom

II., III., a V., napadnutého rozsudku a argumentuje neplatným skončením pracovného pomeru, o ktorom
súd prvej inštancie rozhodol vo výroku I. tohto rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla
v žalobcom napadnutých výrokoch II., III. a V. potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

10. V odvolacej replike žalobcu z 12. 08. 2024 k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobca nad rámec
argumentácie uvedenej v jeho odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalovaná v žiadnom svojom
písomnom podaní neuviedla jediný dôvod, prečo by malo byť platné okamžité skončenie pracovného
pomeru. Súčasne mal za to, že bez ustálenia dôvodu skončenia jeho pracovného pomeru nie je možné
riešiť otázku jeho finančných nárokov.

11. Žalovaná v odvolacej duplike z 19. 08. 2024 týkajúcej sa odvolania žalobcu zopakovala odmietnutie
tvrdení žalobcu v celom rozsahu a zastala názor, že pracovný pomer žalobcu u nej riadne skončil.

12. Proti výrokom I. a IV. napadnutého rozsudku podala z odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 365

písm. f/ a h/ CSP odvolanie aj žalovaná, žiadajúc napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zamietnuť
a napadnuté výroky zmeniť tak, že súd určí platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu
zo 14. 07. 2022 a žalovanej bude voči žalobcovi priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Namietala, že žalobca v konaní žaloval protichodné nároky, ako aj že pri dohode o skončení
pracovného pomeru ako dvojstrannom právnom úkone je vylúčená fikcia jej uzatvorenia, s ktorou

v konaní argumentoval žalobca. Skutočnosť, že žalobca bezdôvodne nenastúpi do práce nie je sama
osebe platným skončením pracovného pomeru. Súčasne zotrvala na svojej obrane voči žalobcom
uplatneným nárokom o neaplikovateľnosti ust. § 29a ZP na daný prípad.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného z 09. 07. 2024 namietal, že z textu odvolania žalovanej

nie je zrejmé k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal vo veci súd prvej inštancie dospieť a
na základe akých dôkazov, a tiež z akých dôvodov by malo byť okamžité skončenie pracovného pomeru
platné. Žalovaná počas celého konania neuviedla vo svojich podaniach vlastné skutkové tvrdenia,
nepoprela skutkové tvrdenia protistrany a ani neoznačila žiadne návrhy na vykonanie dôkazov, ktoréby mali byť v konaní vykonané. Súčasne prezentoval názor, že výsluchom bývalého riaditeľa Správy
Tatranského národného parku, A. G. H., ktorý bol v tom čase štatutárnym orgánom zamestnávateľa,
mohlo dôjsť k objasneniu motivácie konania žalovanej a tým k preukázaniu ním v konaní produkovaných

tvrdení.

14. Žalovaná v odvolacej replike z 11. 07. 2024 k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej poukázala
na postavenie žalobcu ako dominus litis v spore a argumentačné pochybenia žalobcu, ktorý neuviedol
v čom mali spočívať pochybenia súdu prvej inštancie, pričom naďalej zotrvala na svojom odvolacom

návrhu uvedenom v jej odvolaní.

15. Žalobca v odvolacej duplike z 12. 08. 2024 vo vzťahu k odvolaniu žalovanej poukázal na svoju
životnú situáciu a zopakoval, že zo strany žalovanej s ním bolo zaobchádzané v rozpore s dobrými
mravmi aj so zákonom. V podrobnostiach uviedol, že po návrate z nariadenej dovolenky mu žalovaná
vzala kanceláriu, kľúče od pracoviska ako aj zamestnaneckú kartu na vedenie dochádzky, čo dokazujú

protokoly o odovzdaní majetku z 31. 05. 2022 a súčasne nútila žalobcu vykonávať prácu bez dohody,
resp. proti jeho vôli, napriek tomu, že so zmenou pracovných podmienok vyslovil nesúhlas dňa 21.
04. 2022, a tiež nepoukazovala mu mzdu, ani náhradu mzdy, ostal bez príjmu hoci bol stále vedený
ako zamestnanec a neboli za neho uhrádzané odvody, hoci pre žalovanú odpracoval 15 rokov. Súčasne
poukázal na svoju snahu o zmierlivé vyriešenie veci, napriek vedomiu, že pri skončení pracovného

pomeru nebol zo strany zamestnávateľa zachovaný zákonný postup. Poukázal na vzájomne vyjednaný
text zmieru a jeho odsúhlasenie štatutárnym orgánom žalovanej, ktoré má potvrdzovať priznanie
si nezákonného postupu zamestnávateľa, pričom len strach zriaďovateľa - Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky z medializácie prípadu zastavilo uzavretie zmieru.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolania sporových strán boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil

dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
v podanom odvolaní uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných

podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolateľmi vznesených odvolacích dôvodov
ako aj či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to,
že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd

Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky

práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosťkonania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany

sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte
celého konania.

20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j. že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,

porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, t. j. že vo veci neboli súdom
prvej inštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza,

že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je
úlohou súdu. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec

tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré pre stranu sporu garantujú ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.
opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok

dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 03. 2021, sp. zn.
5Cdo/107/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk).

22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza,

že dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov
na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a
na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Vyhodnotenie
vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Voľné
hodnotenie dôkazov súdom pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z
hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje

nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej
logiky.

23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h/ CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo7/2010).

Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných
predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikácioua výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV.ÚS 77/02,
IV.ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV.ÚS 295/2012).

24. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v danom prípade zistil skutkový stav v dostatočnom
rozsahu tak, aby bolo možné súdenú vec riadne právne posúdiť. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie
zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania a podľa odvolacieho súdu nie sú svojvoľné ani inak
neudržateľné,pretosaodvolacísúdstotožňujesoskutkovýmizávermisúduprvejinštancievyplývajúcimi

z napadnutého rozsudku uvedenými hlavne v bodoch 6. až 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku
a v podrobnostiach na ne poukazuje. Z napadnutého rozsudku ani konania predchádzajúceho jeho
vydaniu odvolací súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku,
pričom pokiaľ ide o právne posúdenie prípadu poukazuje hlavne na body 42. až 56. odôvodnenia

napadnutého rozsudku, vrátane v nich citovaných právnych názorov najvyšších súdnych autorít
k otázkam relevantným pre posúdenie prípadu. Vzhľadom k tomu, že odôvodnenia rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (por. II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08,
IV.ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku

a súčasne na zdôraznenie jeho vecnej správnosti ako aj k odvolacím námietkam sporových strán uvádza
nasledovné.

25. Z obsahu napadnutého rozsudku je nepochybné, že súd prvej inštancie vyhovel žalobcovi iba
čo do žalobného nároku na určenie, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru zo 14. 07. 2022,

dané mu podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP je neplatné a okrem nároku na vyplatenie náhrady za
ošatenie, konanie o ktorom vylúčil na samostatné konanie (výrok II. napadnutého rozsudku) naopak
zamietol ostatné ním uplatňované žalobné nároky, konkrétne nárok na učenie, že jeho pracovný pomer
so žalovanou skončil z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, nárok na uloženie povinnosti žalovanej
vystaviť mu písomný doklad o skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.

b/ ZP a opraviť zápočtový list, v ktorom by ako dôvod skončenia pracovného pomeru bol uvedený v ust.
§ 63 ods. 1 písm. b/ ZP, ako aj nárok na uloženie povinnosti vyplatiť mu odstupné a odmenu vo výške
jedenásťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku spolu s úrokmi z omeškania 5% ročne odo dňa
vzniku nároku až do zaplatenia.

26. Žalobca svojím odvolaním v podstatnom namieta predovšetkým zamietavú časť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, domáhajúc sa pritom takého posúdenia relevantných okolností jeho
prípadu, ktoré odôvodnia aplikáciu ust. § 29a ZP a z neho vyplývajúcich práv. Podľa názoru odvolacieho
súdu, zhodného s názorom súdu prvej inštancie, však ust. § 29a ZP na prípad žalobcu nedopadá,
nakoľkopodmienkoujehopoužitiajepreukázanietakýchšpecifickýchokolnostíprípadu,ktorébysvedčili

nielen o zásadnej zmene pracovných podmienok zamestnanca, ale tiež o tom, že takáto zmena vznikla
ako dôsledok prevodu zamestnávateľa alebo jeho časti na nového zamestnávateľa. Pojem „prevod“
zamestnávateľa je potrebné vykladať v kontexte s ust. § 28 ZP, podľa ktorého pri prevode hospodárskej
jednotky, ktorou je na účely ZP zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa alebo pri prevode úlohy
alebo činnosti zamestnávateľa alebo jeho časti k inému zamestnávateľovi dochádza ku prechodu

práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho
zamestnávateľa. Aj keď možno súhlasiť s odvolateľom, že zmena druhu práce dohodnutého v pracovnej
zmluve ako aj zmena mzdových podmienok predstavuje zásadnú zmenu pracovných podmienok,
pre aplikovateľnosť označeného ustanovenia je podstatné, aby táto zmena bola založená samotným
prevodom zamestnávateľa, resp. vyplývala z prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov

voči prevádzaným zamestnancom, čo v danom prípade splnené nebolo, nakoľko tieto zmeny boli
dôsledkominejskutočnostiatozodvolaniažalobcuzfunkcienámestníkariaditeľažalovanej,kuktorému
došlo až s časovým odstupom. Inými slovami povedané, u žalobcu nedošlo k zániku vykonávania
funkcie námestníka riaditeľa zlúčením organizácií (t. j. prevodom), ale až jeho odvolaním štatutárnym
zástupcom žalovanej, v priamej riadiacej pôsobnosti ktorého bol, pričom k tomuto odvolaniu žalobcu

došlo až po uplynutí 20 dní, počas ktorých funkciu, ktorú zastával už pred prechodom práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov vykonával, a to za rovnakých pracovných podmienok (najmä mzdových),
za akých ju vykonával pred zlúčením Štátnych lesov Tatranského národného parku so žalovanou podľa
ust. § 104i ods. 2 zákona č. 6/2022 Z. z.. Dôvodne tak bolo súdom prvej inštancie konštatované,že žalobca si musel byť vedomý skutočnosti, že z funkcie námestníka riaditeľa môže byť odvolaný
aj bez uvedenia dôvodu, teda nemohol si byť svojou pracovnou pozíciou istý rovnako, ako iný
zamestnanec vykonávajúci prácu v pozícii, ktorá nezávisela od menovania do nej štatutárnym orgánom,

v ktorého priamej riadiacej pôsobnosti námestník riaditeľa je. Súd prvej inštancie tak vyššie indikovanú
relevantnú právnu otázku týkajúcu sa aplikácie ust. § 29a ZP posúdil správne a vo veci vyvodil správne
právne závery, ako sú tieto rozvedené hlavne v bodoch 42. až 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

27. V uvádzaných súvislostiach je bez právnej relevancie odvolacia námietka žalobcu o bližšie
nešpecifikovanom prísľube, že k zmene jeho pracovných podmienok zlúčením predchádzajúceho
zamestnávateľa žalobcu s nástupníckou organizáciou nedôjde, (odvolací súd v tomto smere len
indikuje, že žalobca mal zrejme na mysli oznámenie pôvodného zamestnávateľa žalobcu z 24. 03.
2022 - poznámka odvolacieho súdu), keďže ku dňu prevodu boli podmienky, týkajúce sa prechodu

práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu žalobcu dodržané. Výsledky vykonaného dokazovania
pred súdom prvej inštancie neumožňujú dospieť ani k záveru, že zamestnávateľ žalobcu mal od počiatku
úmysel zmeniť po zlúčení organizácií jeho pracovné podmienky. Táto okolnosť by bola navyše
právne významná len v prípade, ak by išlo o zmenu pracovných podmienok pri výkone funkcie
námestníka riaditeľa a nie o zmenu vyvolanú odvolaním žalobcu z tejto funkcie. Pokiaľ tak bolo

v tomto kontexte žalobcom v odvolaní namietané nevykonanie výsluchu bývalého riaditeľa Správy
Tatranského národného parku A. G. H., podľa názoru odvolacieho súdu jeho výsluch nemá potenciál
zvrátiť záver, že ku dňu zlúčenia organizácií, kedy súčasne došlo k prechodu práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov, došlo u žalobcu k zásadnej zmene pracovných podmienok. Žalobca totiž
v konaní nekonkretizoval, v akých aspektoch malo u neho dôjsť k zmene jeho pracovných podmienok ku

dňu prechodu pracovnoprávnych vzťahov, keďže ich zmenu odvodzoval až od aktu odvolania z funkcie
námestníka riaditeľa, čo predstavuje iný právny dôvod, ktorý so skutočnosťou zlúčenia organizácií
nemožno stotožňovať. Odročenie pojednávania za účelom vykonania výsluchu označeného svedka by
tak nezodpovedalo zásade hospodárnosti konania. Okrem toho je nutné poukázať aj na skutočnosť,
že na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 29. 05. 2024 žalobca výsluch navrhnutého

svedka už nepožadoval, kedy jeho procesnou stranou bolo naopak prezentované stanovisko, že nemá
návrhy na doplnenie dokazovania, čo možno vyhodnotiť aj ako procesné ustúpenie od návrhu
na uvedený výsluch. V základnom konaní sa tak súd prvej inštancie nedopustil nesprávneho procesného
postupu, ktorý by svojou intenzitou znemožnil strane žalobcu uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým k naplneniu

odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

28. Obdobný postoj je potrebné zaujať aj k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa
neoboznámil s protokolom inšpektorátu práce doručenému zamestnávateľovi, keďže žalobca v konaní
predložil podrobné oznámenie o výsledku inšpekcie práce z 15. 08. 2022, z ktorého súd prvej inštancie

vychádzal, resp. relevantné skutočnosti z neho vyplývajúce pri svojom rozhodovaní vo veci zohľadnil.
Skutočnosti, na preukázanie, ktorých žalobca navrhoval oboznámenie tohto protokolu ako dôkazu,
vyplývajú rovnako aj z oznámenia o výsledku inšpekcie práce, preto by v okolnostiach veci išlo o
nadbytočný dôkaz, ktorý sa navyše netýka okolností relevantných pre rozhodnutie o uplatnených
nárokoch. Nevykonaním niektorých pôvodne žalobcom navrhnutých dôkazov (napr. výsluch A. G. H.,

oboznámenie protokolu Inšpektorátu práce) tak podľa názoru súdu nedošlo ani k naplneniu odvolacieho
dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, t. j. že by vo veci neboli súdom prvej inštancie vykonané
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu podstatného pre vydanie rozhodnutia.

29. K tvrdeniu žalobcu, že námestníkom riaditeľa bol po 01. 04. 2022 len teoreticky odvolací súd

konštatuje, že ide o jeho nové skutkové tvrdenie, produkované žalobcom až v odvolacom konaní,
rovnako ako návrh na výsluch bývalého riaditeľa Štátnych lesov Tatranského národného parku A.
B. H., ktorý v základnom konaní taktiež nebol žalobcom označený. S ohľadom na to je potrebné
konštatovať, že ide o novoty v odvolacom konaní (prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvej inštancie), ktoré možno použiť len za splnenia procesných podmienok uvedených

v ust. 366 CSP. Splnenie týchto podmienok však z odvolania žalobcu nevyplýva, resp. odvolateľ
sa ich splnením v odvolaní ani vôbec nezaoberá. Konštatovanie, že z procesného hľadiska sa na
nejakú skutočnosť „neprihliada“, sa procesne vykladá cez zákonnú fikciu tak, akoby táto skutočnosť ani
nenastala (prednesenie tvrdenia, predloženie týchto dôkazných prostriedkov stranou sporu), čo vedieku konečnému záveru, že sa s ňou v konečnom rozhodnutí súdu nie je potrebné priamo vysporiadať.
Uvedený postup nie je samoúčelný, pretože skutkové okolnosti rozhodujúce pre právne posúdenie veci
a dôkazy na ich preukázanie majú byť prioritne predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie

a konanie pred odvolacím súdom by malo byť v zásade obmedzené na kontrolu tohto procesu a jeho
výsledkov.

30. Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalobcu o absencii ponuky ďalšieho pracovného pôsobenia
žalobcu v novozlúčenom podniku, resp. o neponúknutí mu nového pracovného miesta. V tomto smere

nejde o nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, keďže dekrét o odvolaní z funkcie námestníka
z 20. 04. 2022 obsahuje informáciu, že ďalšie pracovné zaradenie žalobcu na pôvodne vykonávanú
funkciu má byť riešené dohodou, čo je napokon v zhode so záverom, že dôsledkom odvolania žalobcu
z funkcie námestníka riaditeľa bolo nedojedanie druhu práce v pracovnej zmluve s ním. Aby žalobca
mohol nastúpiť na pôvodnú pracovnú pozíciu, bolo potrebné uzavretie dohody o zmene pracovnej
zmluvy, ktorou by sa tento nedostatok zmenil. Z čiastkového delimitačného protokolu o delimitácii

miest, zamestnancov, personálnej, mzdovej agendy, členstiev v orgánoch a organizáciách súvisiacich
so zabezpečením výkonu kompetencií oboznámeného súdom prvej inštancie vyplýva, že na žalovanú
bolo postúpené ako žalobcom obsadené miesto námestníka riaditeľa, tak aj jedno neobsadené miesto
vedúceho odborného referenta na úseku starostlivosti o lesy, ktoré zrejme bolo po odvolaní z funkcie
námestníka žalobcovi ponúkané, resp. na nástup na ktoré bol žalovanou vyzývaný.

31. Vyhoveniu nároku na učenie, že pracovný pomer žalobcu so žalovanou skončil z dôvodu podľa
ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP okrem dôvodov uvádzaných súdom prvej inštancie bráni aj nesplnenie
podmienok procesnej prípustnosti konania o takomto návrhu. Totiž podmienkou prípustnosti žaloby na
určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ CSP) je existencia osobitného predpisu (najmä z oblasti

hmotného práva), z ktorého možnosť takejto žaloby vyplýva, v opačnom prípade je takáto žalobná
žiadosť neprípustná (k tomu porovnaj napr. uznesenie NS SR z 20. 10. 2022 sp. zn. 1Obdo/51/2021
publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát R 1/2023).
V prípade žalobného nároku žalobcu na učenie, že pracovný pomer žalobcu so žalovanou skončil
z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP uvedená podmienka splnená nie je, nakoľko žiaden osobitný

predpis neoprávňuje účastníka pracovnoprávneho vzťahu na podanie takejto žaloby. Skutočnosť, ktorej
určenia sa žalobca domáha má len prejudiciálny význam vo vzťahu k posúdeniu iných nárokov na
plneniepovinností,ktorýchsažalobcadomáhal(predovšetkýmnárokovnauloženiepovinnostižalovanej
vystaviť písomný doklad o skončení pracovného pomeru žalobcu dohodou z dôvodu podľa ust. § 63
ods. 1 písm. b/ ZP a opraviť zápočtový list, v ktorom by ako dôvod skončenia pracovného pomeru bol

uvedený v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, či nároku na uloženie povinnosti vyplatiť žalobcovi odstupné a
odmenu vo výške jedenásťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku a pod.). Uvedenú procesnú
podmienku možno v prípade určovacieho žalobného nároku považovať za splnenú iba pokiaľ ide o nárok
na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 14. 07. 2022, daného žalobcovi
žalovanou v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, a to s poukazom na znenie ust. § 77 ZP.

32. Na vecnú správnosť napadnutého rozsudku nemá dopad ani odvolacia námietka žalobcu, že jeho
prípad bol nesprávne právne posúdený z hľadísk vyplývajúcich z ust.§ 13 ods. 3 prvej vety ZP, s ohľadom
na skutočnosť, že žalovaná po odvolaní z funkcie požadovala od žalobcu výkon predošlej pracovnej
pozície, a to bez dohody v pracovnej zmluve, napriek nesúhlasu žalobcu a pod hrozbou skončenia jeho

pracovného pomeru. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie tieto okolnosti posúdil
ako konanie v rozpore so zákonom, z dôvodu ktorého poskytol žalobcovi právnu ochranu, keď vyhovel
nároku žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 14. 07. 2022,
danéhožalobcovižalovanouvzmysleust.§68ods.1písm.b/ZP,potomakodospelkzáveru,žežalobca
sa nedostavovaním na pracovisko, resp. nezotrvávaním na ňom nedopustil neospravedlnených absencií

a tým závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by mohla žalovaná uplatňovať okamžité
skončenie pracovného pomeru. Aplikácia normy obsiahnutej v ust. § 13 ods. 3 prvej vete ZP prichádza
do úvahy iba v prípade ak platná právna úprava účastníkovi právneho vzťahu priznáva určité právo,
čo však nie je daný prípad, nakoľko právna úprava žalovanej vôbec nepriznával právo požadovať
od žalobcu výkon predošlej pracovnej pozície. Teda bez ohľadu na to, či konanie žalovanej v tomto

ohľade bolo, alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi, súd nemohol žalovanej priznať právo, ktoré
nevyplývalo z platnej právnej úpravy, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo v právnom posúdení vyššie
označeného určovacieho nároku žalobcu, ktorému bolo napadnutým rozsudkom vyhovené.33. Rovnaký záver je potrebné zaujať aj k odvolacej námietke žalobcu o účelovosti konštatácie súdu
prvej inštancie, že pracovný pomer žalobcu so žalovanou napriek výroku o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru daného dňa 14. 07. 2022 netrvá. Ide totiž o zákonný dôsledok absencie

oznámenia zamestnanca, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce vyplývajúci
z ust. § 79 ods. 1 prvá veta ZP. Táto skutočnosť by však bola právne významná len v prípade
posudzovania nárokov na náhradu mzdy stále trvajúceho pracovného pomeru, ktoré zamestnancovi
vznikajú momentom oznámenia zamestnanca daného zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnával. Takéto nároky však neboli predmetom tohto konania, preto pre posúdenie dôvodnosti

podaného odvolania nie je potrebné sa uvedenými okolnosťami podrobnejšie zaoberať. K výhradám
žalobcu, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom nerieši následky vyhlásenia okamžitého
skončenia pracovného pomeru daného žalovanou žalobcovi 14. 07. 2022 ako neplatného odvolací súd
prízvukuje, že v zmysle ust. § 216 ods. 1 CSP je konajúci súd viazaný žalobným návrhom žalobcu,
to znamená že v tomto type súdneho konania, majúceho sporový charakter, možno rozhodnúť len
o nárokoch, ktoré sú žalobou uplatnené, a len v prípade splnenia podmienok prípustnosti rozhodovania

o žalobou požadovaných nárokoch. Je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie v danom prípade
rozhodol s výnimkou nároku vylúčeného na samostatné konanie o všetkých žalobou uplatnených
nárokoch,takakobolitietovžalobedefinovanéaodôvodnené,pričomvychádzalzdostatočnezisteného
skutkového stavu a tieto aj správne právne posúdil. Keďže súd prvej inštancie vecne správne uzavrel,
že pracovný pomer žalobcu a žalovanej z dôvodu podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP v spojitosti

s podmienkami normovanými v ust. § 29a ZP neskončil, nemohol vyhovieť ani na to nadväzujúcim
nárokom žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej vystaviť mu písomný doklad o skončení pracovného
pomeru dohodou z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP a opraviť zápočtový list, v ktorom by
ako dôvod skončenia pracovného pomeru bol uvedený v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, ako aj nároku
na uloženie povinnosti vyplatiť mu odstupné a odmenu vo výške jedenásťnásobku jeho priemerného

mesačného zárobku spolu s úrokmi z omeškania 5% ročne odo dňa vzniku nároku až do zaplatenia.
Je nepochybné, že žalobca v konaní svoj nárok na odstupné a odmenu odvodzoval len od dôvodu
skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, pričom v žalobe netvrdil
ani nepreukazoval splnenie predpokladov ktoréhokoľvek z ďalších výpovedných dôvodov uvedených
v ust. § 76 ZP, či v príslušných článkoch kolektívnej zmluvy, o ktorú niektoré zo svojich nárokov taktiež

opieral. Žalobca tak ani v tomto ohľade neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu preukázanie
dôvodnosti tohto ním uplatňovaného nároku.

34. Aj keď v danom prípade ide druhovo o spor s ochranou slabšej sporovej strany, ktorou je
žalobca, uvedené bez ďalšieho automaticky neznamená výhru slabšej sporovej strany v súdnom konaní.

V takomto type konania síce je relativizovaná nielen dôkazná povinnosť zamestnanca, ako aj jeho
povinnosť tvrdenia, avšak z toho plynúci vyšetrovací princíp nemožno vykladať tak, že súd je povinný
aktívne vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať dôvodnosť žaloby slabšej strany
a rozhodnúť v jej prospech, alebo aby slabšia strana v spore celkom rezignovala vo svojej dôkaznej
povinnosti a vedenie všetkého dokazovania vo svoj prospech ponechala na súd, pretože aj v sporoch s

ochranouslabšejstranysauplatnízásadabdelýmpatriapráva,ktorájeužustálenouzásadourozvíjanou
v pomeroch moderného právneho štátu (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/91/2022 z 31. 10.
2023).

35. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou boli

nároky žalobcu na učenie, že pracovný pomer žalobcu so žalovanou skončil z dôvodu podľa ust. §
63 ods. 1 písm. b/ ZP, ďalej na uloženie povinnosti žalovanej vystaviť mu písomný doklad o skončení
pracovného pomeru dohodou z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP a opraviť zápočtový list,
v ktorom by ako dôvod skončenia pracovného pomeru bol uvedený v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP,
ako aj nárok na uloženie povinnosti vyplatiť mu odstupné a odmenu vo výške jedenásťnásobku jeho

priemerného mesačného zárobku spolu s úrokmi z omeškania 5% ročne odo dňa vzniku nároku až
do zaplatenia (výrok III. napadnutého rozsudku) za vecne správne, keďže z napadnutého rozsudku
ani z konania, ktoré mu predchádzalo nevyplýva naplnenie žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ ani h/ CSP.

36. Predmetom odvolacieho prieskumu sa na základe odvolania žalovanej stalo aj rozhodnutie súdu
prvej inštancie o nároku žalobcu na určenie, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru zo 14.
07. 2022, dané mu podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP žalovanou je neplatné (výrok I. napadnutého
rozsudku). Z obsahu odvolania žalovanej však nevyplýva taká relevantná právna argumentácia, ktoráby bola spôsobilá zvrátiť právne posúdenie na základe neho prijaté rozhodnutie ohľadne tohto nároku
súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci správne uzavrel, že v danej veci nebolo možné
prijať záver o absenciách žalobcu, a na základe nich okamžite skončiť u žalobcu pracovný pomer,

pretože aby mohol žalobca vykonávať iný druh práce, muselo by dôjsť k zmene jeho pracovnej zmluvy,
čo nie je možné dosiahnuť jednostranným úkonom žalovanej, ale iba dohodou medzi zamestnancom
(žalobcom) a zamestnávateľom (žalovanou). Odvolaním žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa tak
nastala situácia, v ktorej povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu, ale aj povinnosť zamestnanca
vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii, z ktorej bol odvolaný zanikla, a keďže iná práca medzi nimi

zmluvne dohodnutá nebola, takúto situáciu súd prvej inštancie vyhodnotil ako vznik prekážky v práci
na strane zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP, za existencie ktorej nemá zamestnanec
povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Z uvedených dôvodov
je rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou bolo žalobe ohľadne tohto nároku vyhovené (výrok
I. napadnutého rozsudku) vecne správne, pričom z napadnutého rozsudku ani z konania, ktoré mu
predchádzalo nevyplýva naplnenie žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 365

ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

37. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných, súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,
II.ÚS 200/09 a podobne).

38. Vychádzajúc zo všetkých vyššie opísaných dôvodov, vrátane dôvodov uvedených v napadnutom
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, a na ktoré v podrobnostiach poukázal,
ako aj s prihliadnutím na zásadu uvedenú v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia tak
odvolací súd postupom v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I. a III. potvrdil ako vecne správny (výrok I. tohto rozsudku).

39.VovzťahukodvolaniužalobcuvočivýrokuII.napadnutéhorozsudku,ktorýmbolažalobaozaplatenie
náhrady za ošatenie vylúčená na samostatné konanie, v ktorom má byť rozhodnuté aj o nároku
na náhradu trov konania súvisiacej s týmto nárokom odvolací súd konštatuje, že touto časťou nebolo
súdom prvej inštancie rozhodnuté vo veci samej, čo znamená, že svojou povahou nejde o rozsudok, ale

v tejto časti má rozhodnutie súdu prvej inštancie povahu uznesenia (porovnaj § 212 ods. 1 v spojení s
§ 234 ods. 1 CSP). Proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, len ak to zákon pripúšťa
(§ 355 ods. 2 CSP), pričom okruh uznesení, voči ktorým je odvolanie prípustné je vymenovaných
v ust. § 357 CSP. Medzi uznesenia, voči ktorým je prípustné odvolanie však v zmysle označeného
ustanovenia nepatrí uznesenie o spojení veci na spoločné konanie, ani uznesenie o vylúčení veci

na samostatné konanie (§ 166 CSP). Vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu v danom prípade smerovalo
aj proti výroku II. napadnutého rozsudku, majúceho však charakter uznesenia o vylúčení jedného
zo spoločne uplatnených nárokov na spoločné konanie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné
(a to bez ohľadu na nesprávne/nedôsledné poučenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku
o prípustnosti odvolania aj voči tomuto výroku napadnutého rozsudku), nemohol odvolací súd označený

výrok napadnutého rozhodnutia preskúmať a o odvolaní voči nemu meritórne rozhodnúť, ale ho bolo
nutné postupom podľa ust. § 386 písm. c/ CSP odmietnuť tak, ako to vyplýva z výroku II. tohto rozsudku.

40. Pokiaľ ide o odvolaniami sporových strán napadnuté výroky IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konania, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade sa viedlo spojené

konanie o viacerých nárokoch (veciach), pre ktoré okrem iného platia osobitné podmienky výpočtu výšky
sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkon právnej služby (por. § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov). Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodoval správne o trovách konania podľa ust. § 255 CSP, uvedené ustanovenie však vo svojej

podstate nesprávne aplikoval, keď si právnu normu o pomernom rozdelení trov konania v prípade
čiastočného úspechu sporovej strany (§ 255 ods. 2 CSP) vyložil ako možnosť samostatne rozhodnúť
o nároku na náhradu trov vo vzťahu k jednotlivým nárokom uplatneným žalobcom v tomto spojenom
konaní.41. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana
plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak žiadna zo strán nemala v spore

plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán sporu (žalobca aj žalovaný) je
sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom sa náhrada
trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to
byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala
ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. ... Pomer rozdelenia

náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť
jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov rozdelená, pričom sa určuje
k celému predmetu konania (k tomu pozri: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1024-1035).

42. V danom prípade sa tak súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodovaním o sporovými stranami
uplatnených nárokoch na náhradu trov konania dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pričom
vzhľadom na skutočnosť, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o všetkých nárokoch uplatnených žalobou (nárok
na zaplatenie náhrady za ošatenie bol vylúčený na samostatné konanie) neostalo odvolaciemu súdu
iné, iba napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch IV. a V. o trovách konania s použitím

ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle
ust. § 391 CSP.

43. S ohľadom na špecifiká odmeňovania advokátov pri spojení dvoch alebo viacerých vecí, ako aj
s ohľadom na zásadu, že v prípadoch, v ktorých má byť náhrada trov konania pomerne rozdelená,

je nutné vždy pomer úspechu a neúspechu sporovej strany určovať k celému predmetu konania,
bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť dôvodnosť uplatnených nárokov na náhradu trov konania
vo vzťahu k všetkým doteraz spoločne vedeným veciam, súhrnne tvoriacim predmet konania, tak
ako bol tento vymedzený žalobou, a v tomto smere, vzhľadom na výrok II. napadnutého rozsudku
o vylúčení prejednania jedného zo žalobou uplatnených na samostatné konanie vykonať príslušné

procesné opatrenia tak, aby o trovách konania bolo rozhodnuté v zhode so zmyslom a účelom ust. § 255
ods. 2 CSP. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude opätovne zhodnotiť relevantné aspekty prípadu
majúce význam pre rozhodovanie súdu o tomto nároku, správne ich právne posúdiť a to nielen podľa
ust. § 255 CSP, ale aj podľa ust. § 257 CSP, a podľa vývoja ďalšieho konania eventuálne aj podľa ust. §
256 CSP, o tomto uplatnenom nároku rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.

V ďalšom rozhodnutí súd prvej inštancie súčasne v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o trovách
tohto odvolacieho konania.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).