Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516215309
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1516215309.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu C. O., narodeného XX. S. XXXX, C., N. XXX, M.
T. - M. (ako právneho nástupcu po pôvodnom žalobcovi G. R.Š., L. XX. K. XXXX, X. X. V. XXXX,
naposledy T., I. L. XX), zastúpenému JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, Košice, Tyršovo nábrežie
7, proti žalovanému Š. E., narodenému XX. S. XXXX, T.W., O. X, zastúpenému advokátkou JUDr. Janou
Bajužíkovou, Michalovce, Štefánikova 8, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde

Košice II pod sp. zn. 10C/36/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28.
júna 2023 sp. zn. 9Co/106/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice II z 2. februára 2021, č.k. 10C/36/2018 - 630 (ďalej len „súd prvej inštancie
resp. prvoinštačný súd), ktorým zamietol žalobu t. č. už nebohého G. R. ako pôvodného žalobcu a
právneho predchodcu terajšieho žalobcu C. O. „...o určenie, že G. R. je podielovým, resp. výlučným
(spolu)vlastníkom nehnuteľností presne špecifikovaných v žalobe, nachádzajúcich sa v k. ú. J. S. G....".
(výrok I.) a výrokom II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal podľa § 255 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP")"; žalovanému proti žalobcovi priznal
nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že G. R. žalobu podal na tom skutkovom
základe, že niekedy v marci 2016 žalovaný pod zámienkou ponuky vybavenia dedičského konania po
zomrelom bratovi Š. R. s ním viackrát navštívil notárske úrady za účelom podpisovania náležitostí k

tomuto dedičskému konaniu, čím ale žalovaný G. R. od počiatku uviedol do omylu, nakoľko (i) predmetné
konanie o dedičstve od 8. februára 2016 už bolo právoplatne ukončené (viď osvedčenie o dedičstve
1D/845/2015, D not 110/2015) a (ii) G. R. v notárovej prítomnosti v skutočnosti mal podpisovať sporné
darovacie zmluvy v prospech žalovaného, pričom G. R. o tom, čo podpisuje, nevedel, pretože pri
podpisovaní mu žalovaný rukou zakryl text a prikázal jednotlivé zmluvy podpísať. V skutočnosti podpísal
darovacie zmluvy, na základe ktorých došlo k bezplatnému prevodu sporných nehnuteľností v prospech

žalovaného ako obdarovaného. O uvedenom sa G. R. mal dozvedieť až z doručeného rozhodnutia
katastra z 9. júna 2016 pod V XXXXX/XX (nehnuteľnosť v katastrálnom území G.), pričom takým istým
podvodným spôsobom G. R. mal žalovaný pripraviť aj o nehnuteľný majetok v katastrálnom území J.
(LV č. XXXX).

1.2. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že G. R. žalovaného splnomocnil

nielen na prejednanie dedičstva po zomrelom bratovi Š. R. (1D/843/2015, D not 110/2015), ale aj na
všetky právne úkony spojené tak s prechodom zdedeného majetku na G. R., ako aj s jeho prípadnýmpredajom tretím osobám, pri ktorých úkonoch G. R. mal zastúpiť žalovaný vrátane prevzatia kúpnej
ceny v zmysle jednotlivých kúpnych zmlúv, a to ešte dňa 16. januára 2016, t. j. v čase, keď dedičské
konanie po Š.P. R.i ukončené ešte nebolo, pričom G. R. danú listinu dňa 15. januára 2016 vlastnoručne

podpísal v prítomnosti notára, čo tento aj riadne osvedčil. Následne medzi G. R.Á. v postavení darcu a
žalovaným v postavení obdarovaného v dňoch 13. apríla 2016, 3. júna 2016 a 23. júna 2016 postupne
došlo k uzavretiu, resp. k doplneniu viacerých darovacích zmlúv, ktorých predmetom zakaždým bol
bezodplatný prevod vlastníctva G. R. ako darcu k nehnuteľnostiam zdedeným po jeho zomrelom bratovi
na žalovaného ako obdarovaného (ďalej aj len „sporné darovacie zmluvy"). Konkrétne išlo o byt v

katastrálnom území PR. na LV č. XXXX a príslušný spoluvlastnícky podiel k pozemkom pod stavbou na
LV č. XXXX a XXXX; tieto nehnuteľnosti boli prevedené darovacou zmluvou z 13. apríla 2016 v znení jej
dodatku č. 1 z 3. júna 2016, vklad povolený dňa 9. júna 2016 pod V XXXXX/XXXX (rozhodnutie katastra
okrem žalovaného bolo doručované aj G. R.), ďalej išlo o pozemkové nehnuteľnosti v katastrálnom
území J. v CKN na LV č. XXXX; tieto boli prevedené darovacou zmluvou z 23. júna 2016, vklad ktorej
bol povolený dňa 14. júla 2016 pod V XXXX/XXXX. G. R. ako prevodca obe tieto darovacie zmluvy

a rovnako tak aj dodatok č. 1 zakaždým vlastnoručne podpísal pred notárom, čo ten na predmetných
zmluvách, resp. na dodatku č. 1 jednej z nich zakaždým aj osvedčil. G. R.Á. dňa 10. júna 2016 opäť
pred notárom vlastnoručným podpisom čestného vyhlásenia deklaroval, že (i) žalovaný mu je blízkou
osobou podľa §116 a 117 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že ujmu, ktorú by obdarovaný Š. E.
utrpel, darca G. R. by pociťoval ako svoju vlastnú a tiež že (ii) žalovaný o G. R. zabezpečuje starostlivosť,

akoby bol jeho synom; príbuzenský pomer G. R. a žalovaný spoločne deklarovali aj v skôr už zmienenej
darovacej zmluve z 23. júna 2016.

1.3. Samotný priebeh uzatvárania sporných darovacích zmlúv jednoznačne vyplynul zo svedeckej
výpovede J.. C. J., povereného zamestnanca príslušného notára (vo veci trestného stíhania žalovaného

vedeného z podnetu G. R.; ORP 2762/4-VYS-KE-2016), ktorá každú zo sporných darovacích zmlúv
potom, čo G. R. v jej prítomnosti každú z nich vlastnoručne podpísal, opatrila osvedčovacou doložkou.
Menovaná svedkyňa podrobne opísala tak správanie G. R., ako i žalovaného ako osoby, ktorá sa
sporných úkonov s G. R.Š. zúčastnila, pričom táto vylúčila tvrdenie G. R., že žalovaný mu rukou
zakrýval text. J.. J. sledovala, ako G. R. všetky vyhotovenia darovacích zmlúv zakaždým vlastnoručne

podpísal a následne sa podpísal aj do overovacej knihy, pričom v žiadnom prípade nespozorovala
akékoľvek zakrývanie textu podpisovaných listín, ktoré G. R. na podpis podával žalovaný. Svedkyni
sa nejavilo, že by G. R. nevedel, čo podpisuje, ani žeby tento konal pod nátlakom. S prihliadnutím aj
na skutočnosti zistené zo zápisnice o svedeckej výpovedi J.. J. v trestnom konaní súd prvej inštancie
uzavrel, že v danom prípade ani prostredníctvom výpovedí G. R. navrhnutých svedkov (manželia W.

S. I. J., C. O.) sa tomuto v konaní nepodarilo preukázať, že pri podpisovaní sporných darovacích
zmlúv konal v omyle. K záveru o neunesení dôkazného bremena G. R. prvoinštančný súd dospel
s prihliadnutím jednak na to, že pri uzatváraní/podpisovaní sporných darovacích zmlúv žiaden zo
žalobcom navrhnutých svedkov pred notárom pri ich podpisovaní prítomný nebol a hoci každý z nich
potvrdil svoju vedomosť o zámere G. R. sporné nehnuteľnosti speňažiť, vzhľadom na to, že z ich

výpovedí nepochybne vyplynulo, že (i) W. J. s G. R. o tomto jeho zámere v skutočnosti naposledy
komunikovala v 01/2016, (ii) I. J. o ňom sa dozvedel len sprostredkovane od svojej manželky, kým (iii)
svedok O. (terajší žalobca ako výlučný závetný dedič a univerzálny právny nástupca G. R.) po smrti
brata G. R. (10/2015) s týmto predaj zdedených nehnuteľností napokon riešili udelením plnomocenstva
žalovanému (01/2016), súd prvej inštancie uzavrel, že všetci svedkovia v podstate len usudzovali, že

im známy zámer G. R. sporné nehnuteľnosti speňažiť, u tohto ako prevodcu pretrvával ešte aj v čase
uzavretia sporných darovacích zmlúv v prospech žalovaného. So skutočnosťou, že zmenu postoja G. R.
sporné nehnuteľnosti darovať všetci svedkovia zhodne považovali za výsledok manipulácie žalovaného
ľahko ovplyvniteľným prevodcom, sa prvoinštančný súd vysporiadal tak, že ide len o subjektívny názor
svedkov na G. R. a jeho život. S prihliadnutím nielen na to, že (i) od udelenia splnomocnenia žalovanému

do uzavretia prvej zo sporných darovacích zmlúv uplynuli tri mesiace, ale aj na určitú kvalitu vzťahov
medzi G. R. a žalovaným začiatkom roka 2016, o ktorej svedčilo či už (ii) zriadenie závetu G. R. v
prospech žalovaného (5. februára 2016), (iii) na základe žiadosti G. R. zo 16. marca 2016 zabezpečená
existencia práva žalovaného ako doplneného ďalšieho majiteľa účtu/vkladnej knižky G. R. s týmto účtom
disponovať alebo aj (iii) G. R. 23. marca 2016 udelené splnomocnenie žalovanému tak na nákup,

ako aj na vyplatenie podielových listov, súd prvej inštancie nemal za vylúčené, že G. R., a to hoci aj
pod vplyvom jemu preukázane poskytovanej osobnej starostlivosti zo strany žalovaného, svoj pôvodný
zámer sporné nehnuteľnosti speňažiť napokon jednoducho zmenil. Mal totiž za preukázané, že v čase
uzavretia darovacích zmlúv so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti v podobe návštev u lekára G.R. pomáhal práve žalovaný, čo tento preukázal množstvom lekárskych správ o zdravotnom stave G.
R., ktorými sám disponoval a že určitú mieru tejto starostlivosti a aj v súvislosti so stravovaním pred
súdom potvrdil aj sám G. R.. Súd prvej inštancie preto vo svojich úvahách pripustil, že popri zriadení

závetu, či práva disponovať s jeho účtom, k zmene postoja G. R. k otázke bezodplatného prevodu
sporných nehnuteľnosti v prospech žalovaného došlo práve z vďaky za jeho starostlivosť. Za týchto
okolností zhodné tvrdenia svedkov o ľahkej ovplyvniteľnosti G. R. nasvedčovali skôr verzii, že G. R.
svoje rozhodnutie sporné nehnuteľnosti darovať následne, t. j. potom, čo o darovaní sa dozvedelo jeho
okolie, prehodnotil a dospel k záveru, že ich darovanie nie je v jeho záujme. Z časových súvislostí, ktoré

v okolnostiach danej veci nastali bolo zrejmé, že k následnému podaniu žaloby a k trestnému oznámeniu
na žalovaného došlo až potom, čo svedok O.W. v tom čase dlhodobo bývajúci/zdržiavajúci sa u G. R.Š.,
bezodplatné prevody sporných nehnuteľností začal „riešiť" zakrátko nato, čo sa o nich v auguste roku
2016 od G. R. dozvedel.

1.4. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že zo strany žalujúceho G. R. zostala nepovšimnutá

preukázaná obrana žalovaného, že v čase podpisu sporných zmlúv konanie o dedičstve po Š. R. už
bolo právoplatne skončené, G. R. mal k dispozícii návrhy zmlúv a hneď po podpise dostal po jednom
vyhotovení z každej z nich. G. R. po celý čas v konaní pritom tvrdil, že listiny podpisoval v domnienke, že
tieto sa týkajú dedičského konania, hoci na to žalovaného sám splnomocnil a na druhej strane zároveň
argumentoval, že jeho vzťahy so žalovaným nikdy neboli také blízke a dôverné, ako ich prezentoval

žalovaný. V tejto súvislosti prvoinštančný súd podotkol, že o to viac jedine G. R. bol tým, kto pri
vlastnoručnom podpisovaní listín pred notárom mal vynaložiť aspoň určitú minimálnu mieru opatrnosti
či obozretnosti. Uvedené konštatoval aj s prihliadnutím na jeho vyšší vek v čase uzavretia darovacích
zmlúv (75 rokov) zároveň zdôrazniac, že táto okolnosť sama osebe uskutočnenie právnych úkonov
nijako nevylučovala, pričom existencia inej skutočnosti, ktorá by jeho spôsobilosť na tieto právne úkony

obmedzovala/mohla obmedziť, nebola ani tvrdená. G. R. v konaní nepreukázal ani to svoje tvrdenie, že
mupripodpisovanídarovacíchzmlúvvprítomnostinotáraboloznemožnenénazrieťnato,čodobrovoľne
podpisuje. Súd prvej inštancie preto neuveril, že bezodplatný prevod sporných nehnuteľností z G. R. na
žalovaného sa udial tak, ako o tom vypovedal sám prevodca. Ten sa v rámci svojho výsluchu pritom
opakovane odvolával na svedka O. a z jeho odpovedí na otázky súdu bolo zrejmé, že G. R. na niektoré

udalosti buď si nespomenul vôbec, resp. vypovedal o nich rozporne a nezorientovane spoliehajúc sa
na to, že tieto vysvetlí svedok O., ktorý „to riešil" a ako vyplynulo z celého konania, na ktorého G. R.
momentálne sa aj spolieha. Zo všetkých týchto dôvodov žalobu ako neopodstatnenú v celom rozsahu
zamietol.

1.5. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 257 CSP, pričom
dôvody hodné osobitného zreteľa na strane Pavla Eliáša vzhliadol v skutočnosti, že v jeho osobe ide
(išlo) o starobného dôchodcu so zhoršeným zdravotným stavom, s minimálnym príjmom, bývajúceho v
prenajatom dome, pričom z konania nevyplynulo, žeby nepriznaním náhrady trov v konaní úspešnému
žalovanému mohla byť dotknutá jeho majetková sféra.

2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie vo veci
dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, na základe neho náležite zistil všetky rozhodujúce
skutočnosti, skutkový stav vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP a na základe
neho vo veci aj správne rozhodol. V konaní nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok bol aj z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný. Odvolací
súd preto postupom podľa § 387 ods. 1,2 CSP rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny
preto potvrdil vrátane závisiaceho, správneho a zákonného výroku o trovách konania založeného na
zásade úspechu strany v konaní (§ 255 ods. 1 CSP).

2.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie námietky odvolateľa,
že prvoinštančný súd pri rozhodovaní neposudzoval nedostatok vážnosti vôle žalobcu sporné darovacie
zmluvy uzavrieť (o čom mala svedčiť skutočnosť podania žaloby), odvolací súd poukázal na ustanovenie
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho rozborom v spojení so skutkovými zisteniami z vykonaných

dôkazov mal za to, že nad akúkoľvek pochybnosť bola vylúčená vierohodnosť skutkového tvrdenia
prevodcu o okolnostiach podpisovania sporných dokumentov z jeho strany ním popísaným spôsobom.
Pokiaľ odvolateľ ako prevodca celkovo (už aj vrátane dodatkov) uzavrel 5 darovacích zmlúv, aj podľa
názoruodvolaciehosúduťažkomožnouvažovaťonedostatkuvážnostijehovôle,pričompodľaokolnostípreukázaných v konaní bola zároveň vylúčená pravdivosť jeho tvrdenia, žeby sporné listiny podpisoval
zakaždým domnievajúc sa, že ide o akési bližšie nešpecifikované listiny súvisiace s konaním o dedičstve
po bratovi, nakoľko na všetky úkony s tým súvisiace už skôr (dňa 16. januára 2016) splnomocnil

žalovaného a navyše toto pozostalostné konanie v tom čase už bolo právoplatne skončené, za
prejednanie dedičstva sám prevodca aj zaplatil súdny poplatok, a to ešte dňa 8 marca 2016, t. j. vôbec
už pred uzavretím prvej zo všetkých darovacích zmlúv.

2.2. Odvolací súd ďalej pokračoval, že v spore neboli tvrdené a ani ex offo súdom zistené akékoľvek

iné konkrétne okolnosti spôsobilé vzbudiť pochybnosť, že odvolateľ v relevantnom čase svoju vôľu
namietané darovacie zmluvy uzavrieť neprejavil vážne, t. j. s úmyslom vlastnícke právo k predmetu
darovania bezodplatne previesť na žalovaného. To isté platí aj o prípadnej neslobode vôle prevodcu
v relevantnom čase uzavretia sporných darovacích zmlúv s tým, že túto v konaní jednoznačne vylúčil
aj sám prevodca napr. dňa 15 mája 2017, keď uviedol, že „...nikdy netvrdil, žeby ho žalovaný prinútil
podpísať darovacie zmluvy, tvrdil len, že ním bol uvedený do omylu..." (č. l. 137 spisu). Rovnako nebolo

možné uvažovať ani o nedostatku určitosti a zrozumiteľnosti namietaných právnych úkonov. Pokiaľ
takéto skutočnosti v prípade zmluvy z 13. apríla 2016 existovali, tento nedostatok sporného právneho
úkonu za súčinnosti tak prevodcu, ako aj žalovaného bol odstránený v podobe dodatku č. 1 k danej
zmluve.

2.3. Vykonaným dokazovaním žalujúca strana v spore nevedela preukázať ani prípadný rozpor sporných
darovacích zmlúv s dobrými mravmi. Darovanie ako bezodplatný prevod bytu v Bratislave s podielom
na pozemku či pozemkových nehnuteľností v katastrálnom území J. 75-ročným slobodným, bezdetným
darcom dlhodobo trvale žijúcim v Košiciach, trpiacim vážnymi zdravotnými problémami a v čase
uzavretia sporných zmlúv na svojom účte nesporne disponujúcim dostatočným množstvom finančných

prostriedkov (cca XX XXX eur) a starobným dôchodkom cca XXX eur mesačne, osobe, ktorá ako
vzdialený príbuzný po určitú dobu darcovi nesporne poskytovala určitú osobnú i asistovanú starostlivosť
ani podľa odvolacieho súdu nebolo konaním zjavne právne neprijateľným a ani z hľadiska oprávnených
záujmov strán či spoločnosti konaním hrubo nevyváženým, nesleduje nemravné ciele a ani nemá
nemravné dôsledky. V danom prípade darca v čase darovania nesporne mal dostatok finančných

prostriedkov na to, aby z nich dôstojne vyžil a dožil aj pokiaľ by všetok svoj nehnuteľný majetok
bezodplatne previedol na iného. V darovanom byte v Bratislave, ktorý nadobudol dedením po bratovi,
nikdy nebýval, v konaní nebolo ani tvrdené, ani preukázané, žeby taký úmysel do budúcna vôbec mal,
zjavne právne neprijateľným nie je preto ani fakt, že pri bezplatnom prevode tohto bytu na žalovaného
ako právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech neho ako prevodcu ani sa nezriadilo právo

doživotného užívania v danom byte. Žalovanému od septembra 2016 bolo zrušené dispozičné právo s
účtom G. R. a odvtedy s nimi nakladal už len G. R., resp. jeho opatrovateľ O.Č., žalovaný nemal preto
žiaden podiel na tom, že ku dňu podania žaloby G. R. z toho, čo v čase namietaného darovania na
svojom účte nasporené mal, ako tvrdil, zostalo len cca 3 000 eur a jeho príjmom tvorený starobným
dôchodkom. To, žeby sa žalovaný po nadobudnutí vlastníckeho práva k darovaným nehnuteľnostiam

o darcu viac nezaujímal, v konaní nebolo preukázané, išlo len o nepodložené tvrdenie (vtedy ešte)
svedka O., žalovaným spochybnené napr. aj listom z 20. októbra 2016 adresovanom G. R. pri príležitosti
jeho sviatku zároveň aj s ponukou, aby tento prišiel bývať k žalovanému pričom v zmysle jeho obsahu
žalovanému v kontakte s G. R. mal brániť práve svedok O. (č. l. 379 spisu). Žalovaný sa o tomto súdnom
konaní pritom dozvedel až dňa 28. novembra 2016, kedy mu bola doručená žaloba. V konaní naopak

nebolo otáznym, že G. R. nemal vedomosti o tom, že de iure žije v podnájme v nehnuteľnosti, ktorá mu
kedysi patrila a o okolnostiach prevodu ktorej (aktuálne) nemá žiadnu vedomosť, do posledného v nej žil
v presvedčení, že stále ju vlastní, do jej rekonštrukcie, o ktorú sa zasadil terajší žalobca C. O., dokonca aj
investoval všetky svoje úspory, pričom tento stav žalovaný nijako nespôsobil, naopak podstatnou mierou
sa oň pričinil vtedajší opatrovateľ a ako jediný závetný dedič všetkého majetku zomrelého G. R., ktorý

ako aktuálny žalobca sa domáha ochrany (aj) pred nepreukázaným konaním žalovaného v rozpore s
dobrými mravmi.

2.4. Odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP rozhodoval aj o trovách odvolacieho konania (§
262 ods. 1 CSP), a to v súlade so zásadou úspechu strany v konaní zakotvenou v § 255 ods. 1 CSP,

keď vo veci v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov, ktoré mu v
odvolacom konaní vznikli; dôvody na aplikáciu § 257 CSP v prospech aktuálneho žalobcu nevzhliadol.3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ"), ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP; navrhoval
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne

žiadal o odklad právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP videl v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého
sa žalobca/odvolateľ vôbec nedozvedel odpoveď na ním prezentované námietky a argumentáciu, že
darovacie zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi. Porušenie práva žalobcu na riadne a vyčerpávajúce
a presvedčivé odôvodnenie sa snažil konvalidovať odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho

rozsudku, keď v odsekoch 35 a 36 odôvodňuje nepreukázanie rozporov darovacích zmlúv s dobrými
mravmi. Ide ale o porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania (§ 34 CSP) a zároveň porušenie
práva žalobcu byť účastníkom súdneho konania. Za ďalšie súdy nižších inštancií vôbec nevyhodnotili
majetkové pomery žalobcu (výška dôchodku, bývanie v podnájme), vo vzťahu k dobrým mravom, i
napriek tomu, že o týchto vedeli s odôvodnením, že „pre rozhodnutie vo veci samej nie sú významné". Za
vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ označil aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

inštancií, ktoré vyhodnotili darovacie zmluvy za platné, pritom ale nevenovali pozornosť tomu, či bola
vôľa žalobcu uzavrieť darovacie zmluvy vážna. Aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP žalobca videl v nedostatočnom odôvodnení prvoinštančného súdu, čo označil za odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na zrušenie rozsudkov súdu prvej
inštancie ako aj odvolacieho súdu. Riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je nevyhnutným

determinantom aj podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu, napr. I. ÚS 114/2008, III. ÚS 36/2010, a
tiež rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr.: 2 MCdo 24/2012,7 Cdo 69/2013,
4 Cdo 171/2005.

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu v zákonom stanovenej lehote (§ 436 ods. 3 CSP), napriek

poučeniu nevyjadril (dovolaniu mu bolo doručené dňa 07. decembra 2023). Z uvedeného dôvodu na
neskôr podané vyjadrenie zo dňa 22. apríla 2024 už Najvyšší súd Slovenskej republiky neprihliadol.

5. Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti
(dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 CSP v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť.
Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej

Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

13. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, nesprávne skutkové a právne závery a tiež
porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania (§ 34 CSP).

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo
168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

16. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať
izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré

súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393
ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa.

16.1. Osobitne s dovolacími námietkami žalobcu dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v
odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako v spore dospeli k záveru, že sporné
darovacie zmluvy, predmetom ktorých bol prevod vyššie uvedených nehnuteľností sú platné. Odvolací
súd v rozhodnutí popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v
konaní,uviedol,zktorýchdôkazovvychádzalaakoichvyhodnotil,zároveňcitovalustanovenia(bod29.),

ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery, a to v bodoch 5. až 9. svojho odôvodnenia, v
rámci ktorých sa vyporiadal aj s prezentovanými námietkami žalobcu vrátane už spomínanej námietky
neposúdenia nedostatku vážnosti vôle prevodcu napadnuté darovacie zmluvy uzavrieť. Dovolací súd
uzatvára, že odôvodnenie odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi
skutočnosťami, vrátane tých na ktoré žalobca poukazoval aj v rámci dovolacích námietok a myšlienkový
postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky

rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
prijal (§ 220 ods. 2 CSP).

17. Zozhorauvedeného(podbodom16.1.)jetedazrejmé,akoazakýchdôvodovodvolacísúdrozhodol
a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti

v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno
považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje
sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,

pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z

judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie

veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už
podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že
dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou

tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

19. K namietanému pochybeniu v procese dokazovania v danej veci (neoboznámením sa a
nevyhodnotením listinných dôkazov preukazujúcich majetkové pomery žalobcu) dovolací súd uvádza,
že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal

iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne
vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu
realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je
dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra
dovolacieho súdu bola a je akceptovaná ajústavným súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020,

III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020.

20. Pokiaľ ide o žalobcom namietané hodnotenie dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti tiež uvádza, že
súdy rozhodujú vo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základnýchprincípov CSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl.
46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového

postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí
vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci
a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú
súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.

20.1. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že
dovolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám
formálnej logiky a je aj preskúmateľná. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v
súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo

byť nimi zistené. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, podľa názoru dovolacieho súdu procesný postup
odvolacieho súdu prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Takýmto procesným
postupom odvolacieho súdu preto podľa dovolacieho súdu nedošlo k tomu, že by súd (odvolací)
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

21. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu

vady zmätočnosti nezistil.

22. Žalobca ďalej namietal porušenie zásady dvojinštančnosti konania, ktorá zabezpečuje, že takmer
každé rozhodnutie vydané súdom v prvom stupni konania je preskúmateľné nadriadeným súdom
(odvolacím) v druhom stupni konania. Porušenie predmetnej zásady dovolateľ videl v tom, že odvolací

súd „sa snažil konvalidovať" to, že prvoinštančný súd nereagoval na všetky ním uvádzané argumenty.
Konkrétne na poukaz rozporu sporných darovacích zmlúv s dobrými mravmi.

23. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca už v prvoinštančnom konaní učinil obsahom svojich tvrdení
aj to, že sporné darovacie zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi. Pravdou je i to že z odôvodnenia

rozsudku prvoinštančného súdu nie je zrejmé ako na tieto špecifické tvrdenia reagoval súd prvej
inštancie. Podľa § 387 ods. 3 veta prvá CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že
pokiaľ v danom prípade odvolací súd dal v napadnutom rozsudku odpoveď (v rámci svojho odôvodnenia)

na žalobcom prednesenú argumentáciu o rozpore darovacích zmlúv s dobrými mravmi postupoval
presne v zmysle predmetnej procesnej normy. V žiadnom prípade takouto reakciu (odvolacieho súdu)
nemohlo dôjsť k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania a v nadväznosti na to k porušeniu práva na
spravodlivý proces na strane žalobcu.

24. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení
§ 420 písm. f) CSP, dovolanie žalobcu preto v uvedenej časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

25. Dovolací súd ďalej pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP. Dovolateľ podľa tohto dovolacieho dôvodu namietal nesprávne právne posúdenieveci súdmi nižších inštancií ohľadom vyhodnotenie darovacích zmlúv za platné. V uvedenom smere
poukázal na odklon od judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28Cdo/2421/2012, sp. zn.
33Cdo/3547/2009, sp. zn. 30Cdo/664/2002 (z ktorých rozhodnutí vyplýva definícia dobrých mravov)

a rozhodnutí sp. zn. 28Cdo/2421/2012, sp. zn. 26Cdo/1847/2008 (k rozporom dobrých mravov s
darovacími zmluvami a následne z toho plynúcich neplatných právnych úkonov, ktorými sú darovacie
zmluvy) a tiež na odklon od judikatúry Najvyššieho súd Slovenskej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky týkajúcej sa náležitostí riadnych/zákonných rozhodnutí.

26. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon" jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu". Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa teda sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony
rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému

rozhodovaniu.

27. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018
patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

28. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) či §
421 ods. 1 písm. c) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu
prieskumuzhľadiskanamietanéhonesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§432ods.1CSP),musiabyť

(najskôr)splnenépredpokladyprípustnostidovolania,medziktoréokreminéhopatríriadneodôvodnenie
dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §
435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a
8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne
spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o

prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako
predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

29. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad

Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť

zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

30. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), „vyriešenia
právnej otázky" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo „zjednotenia rozdielneho rozhodovania" (§ 421 ods. 1

písm. c) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom
konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky)
z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.31. V danom prípade dovolateľ argumentovala proti právnemu posúdeniu ním uplatneného nároku o
určenie vlastníckeho práva z dôvodu tvrdenej neplatnosti sporných darovacích zmlúv s poukazom na

znenie ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP „dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešenie sa odvolací súd odklonil od ustanovenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu" a tiež s poukazom na podľa jeho názoru nesprávne skutkové a
právnezáverysúdovnižšíchinštancií.Napodporusprávnostinímzvolenejargumentácieuviedolviaceré

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (bližšie viď bod 25.)

32. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ pri vymedzení dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1
písm. a) CSP nepostupoval, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedol konkrétnu
právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedol ako ju riešil odvolací súd a v čom sa jeho riešenie

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe ani to, ako mala byť táto právna otázka riešená správne.
Podľa názoru dovolacieho súdu v súvislosti s vymedzením dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP dovolateľ iba polemizoval s vyhodnotením dokazovania súdmi nižších inštancií a s ich
právnym posúdením.Takéto vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia však
nespĺňa zákonom stanovenú požiadavku kladenú na spôsob jeho vymedzenia v zmysle § 432 ods. 2

CSP. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky,
významovo nezodpovedá kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Neobstojí ani poukaz na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, pretože tieto nie je možné považovať za súčasť ustálenej súdnej
prax dovolacieho súdu tak, ako ju má na mysli už citované zákonné ustanovenie (porovnaj R 71/2018).

Nedostatok tejto náležitosti Civilný sporový poriadok považuje za dôvod pre odmietnutie dovolania podľa
§ 447 písm. f) CSP.

33. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) ani
ďalší dovolací dôvod (podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP) nevymedzil spôsobom uvedeným v § 432

ods. 2 CSP v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Žiadnym spôsobom nenastolil, nevymedzil,
neformuloval, nepomenoval právnu otázku zásadného významu, ani prípadne neoznačila rozhodnutia
dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia rozdielne. Preto dovolací súd nemohol svoje rozhodnutie
založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku a ktoré rozhodnutia eventuálne mal
dovolateľ na mysli. Za týchto okolností dovolací súd nemohol pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný, či odvolací súd. Z
vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že na podklade dovolania žalobcu nemožno
uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

34. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané

neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d) nemá
náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

35. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu, ktorým namietala nesprávne právne

posúdenie veci podľa § 421 CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

36. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.