Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/135/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123403225
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123403225.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci žalobcu DomSTAV, spol.s r.o., so sídlom Bystrická cesta 64, 034 01 Ružomberok, IČO: 31 623 531,
právne zastúpeného Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša
1312/29, Trenčín 911 01, IČO: 47 256 907, proti žalovanému IHT NY s. r. o., so sídlom Mateja Bela

962/3, 972 71 Nováky, IČO: 45 490 953, právne zastúpenému JUDr. Martinom Benickým, advokátom so
sídlom 029 37 Oravská Polhora 1236, o zaplatenie 46.256,53 s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/66/2023-186 zo dňa 15. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/66/2023-186 zo dňa 15. apríla 2024 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 46.256,53 Eur a úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 4.482,83 Eur od 07.07.2020
do zaplatenia, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 3.703,55 Eur od 01.08.2020 do zaplatenia, úrok
z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 4.445,69 Eur od 01.08.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,00
% ročne zo sumy 3.968,69 Eur od 01.08.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy
4.606,14 Eur od 08.09.2020 do zaplatenia úrok, z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 3.408,49 Eur od

08.09.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 10.940,54 Eur od 10.10.2020 do
11.4.2022, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 3.391,73 Eur od 12.04.2022 do zaplatenia, úrok z
omeškania 8,00 % ročne zo sumy 6.112,43 Eur od 03.11.2020 do 10.12.2020, úrok z omeškania 8,00
% ročne zo sumy 4.902,83 Eur od 11.12.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy
10.408,04 Eur od 08.12.2020 do 28.02.2022, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 3.987,76 Eur
od 01.03.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 9.358,82 Eur od 08.12.2020 do

zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 400,00 Eur. Druhou výrokovou vetou žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 46.256,53 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že v rámci
obchodnoprávneho vzťahu si žalovaný objednal od žalobcu tovar, ktorý žalobca dodal žalovanému

a vystavil nasledovné faktúry: č. 11200460 zo dňa 05.05.2020 vo výške 4.482,83 Eur, splatná dňa
06.07.2020,č.11200604zodňa01.06.2020vovýške3.703,55Eur,splatnádňa31.07.2020,č.11200630
zo dňa 01.06.2020 vo výške 4.445,69 Eur, splatná dňa 31.07.2020, č. 11200631 zo dňa 01.06.2020 vo
výške 3.968,69 Eur, splatná dňa 31.07.2020, č. 11200776 zo dňa 08.07.2020 vo výške 4.606,14 Eur,
splatná dňa 07.09.2020, č. 11200784 zo dňa 09.07.2020 vo výške 3.408,49 Eur, splatná dňa 07.09.2020,
č. 11200950 zo dňa 10.08.2020 vo výške 10.940,54 Eur, splatná dňa 09.10.2020, č. 11201045 zo

dňa 01.9.2020 vo výške 6.112,43 Eur, splatná dňa 02.11.2020, č. 11201261 zo dňa 08.10.2020 vo
výške 10.408,04 Eur, splatná dňa 07.12.2020, č. 11201262 zo dňa 08.10.2020 vo výške 9.358,82 Eur,splatná dňa 07.12.2020. Žalovaný dňa 10.12.2020 uhradil faktúru č. 11201045 v časti 1.209,60 Eur,
dňa 28.02.2022 uhradil faktúru č. 11201261 v časti 6.420,28 Eur a dňa 11.04.2022 uhradil faktúru č.
11200950 v časti 7.548,81 Eur. Zvyšné faktúry v stanovených lehotách splatnosti žalovaný neuhradil.

Záväzok žalovaného voči žalobcovi tak predstavuje sumu vo výške 46.256,53 Eur s príslušenstvom.
Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namietal, že žalobca nepreukázal, kedy sa so žalovaným
dohodol na údajnom obchodnoprávnom vzťahu, kto konal za žalovaného a ako bola dohodnutá cena.
Konateľ žalovaného si nie je vedomý toho, že by so žalobcom uzatváral akékoľvek právne vzťahy.
Namietal, že by niekedy od žalobcu predmetný tovar objednal, ako aj to, že by mu bol tento tovar dodaný

tak, ako uvádza žalobca. Listom zo dňa 24.08.2023 reklamoval žalobcovi viacero faktúr za nedodané
fiktívne tovary, ktoré si u žalobcu nikdy neobjednal.

3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca na pojednávaní uviedol, že žalovaný
v zmysle ústnych kúpnych zmlúv od žalobcu odoberal v jeho predajni tovar, v nadväznosti na čo mu
vznikla povinnosť zaplatiť za prevzatý tovar kúpnu cenu v zmysle vystavených faktúr, pričom žalovaný

až do začatia vymáhania dlžnej sumy túto skutočnosť žiadnym spôsobom nerozporoval. Žalovaný od
žalobcu po prvýkrát kúpil tovar v období mesiaca november 2019 a tovar odoberal po dobu 1 roka.
Z celkovo 30 vystavených faktúr, žalovaný žalobcovi 20 z nich uhradil v celom rozsahu, 3 faktúry
uhradil sčasti a 7 faktúr ani sčasti. Žalobca predložil prehľad faktúr, ktoré boli vystavené žalovanému
a tiež výpisy z bankového účtu preukazujúce posledné úhrady vykonané žalovaným. K argumentácii

žalovaného spočívajúcej v tom, že ústne kúpne zmluvy so žalobcom neuzatváral konateľ žalovaného,
žalobca poukazujúc na ustanovenie § 20 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) uviedol, že pokiaľ sa osoba odoberajúca tovar v predajni žalobcu
predstavila ako poverená osoba konajúca za žalovaného, žalobca nemal dôvod skúmať, či je tomu
naozaj tak, najmä ak obchodný vzťah zo začiatku prebiehal bez komplikácii. Na pojednávaní žalobca

tiež ozrejmil, že pri vyjadrení k podanému odporu došlo k chybe zo strany právneho zástupcu žalobcu,
ktorý nesprávne uviedol, že tovar odoberal štatutár žalovaného p. A., avšak v skutočnosti sa jednalo o
osobu spoločníka žalovaného p. B. a podpisy na predložených dodacích listoch k faktúram patria p. B..

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalovaný na pojednávaní poukazoval na

rozpory medzi vyjadreniami žalovaného a žalobcu. Uviedol, že ak žalobca dodával niekomu tovar, mal si
overiť totožnosť osoby výpisom na obchodnom registri, teda mal postupovať s odbornou starostlivosťou.
Z výpisu z obchodného registra žalovaného nevyplýva iná osoba oprávnená konať v mene žalovaného
a spoločnosť žalovaného ani nedala žiadnej inej osobe oprávnenie na to, aby dohadovala obchody so
spoločnosťou žalobcu. Žalovaný vyslovil podozrenie, že to, čo žalobca napáda je podľa jeho skúsenosti

nič iné ako simulované vyprázdňovanie skladov. Súd by mal skúmať, či bola dohodnutá cena a či
bol dodaný tovar. Na predložených dodacích listoch nie je podpis jedinej osoby, ktorá môže konať za
spoločnosť žalovaného. Dodacie listy podpisoval podľa priezviska nejaký p. C., na niektorých dodacích
listoch podpis chýba.

5. Súd prvej inštancie na nariadenom pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom
sporových strán a výsluchom svedka D. E..

6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, pričom v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca je právnická osoba podnikajúca v segmente predaja

stavebnín a žalovaný je právnická osoba, ktorá má v predmete činnosti aj uskutočňovanie stavieb a
ich zmien. Štatutárnym orgánom žalovaného je konateľ D. A., ktorý koná za spoločnosť samostatne.
Spoločníkmi spoločnosti žalovaného sú F. G. B. a D. A.. Žalobca opakovane celkom 30-krát uzatvoril so
žalovaným kúpnu zmluvu, na základe ktorej vystavil žalovanému faktúry. Žalobca vystavil žalovanému
30 faktúr za dodaný tovar, z toho mu 20 faktúr bolo riadne uhradených. Žalobca vystavil nasledovné

žalovanému faktúry, z ktorých fakturovaná suma je predmetom tohto sporu, a to: č. 11200460 zo dňa
05.05.2020 vo výške 4.482,83 Eur, splatná dňa 06.07.2020, č. 11200604 zo dňa 01.06.2020 vo výške
3.703,55 Eur, splatná dňa 31.07.2020, č. 11200630 zo dňa 01.06.2020 vo výške 4.445,69 Eur, splatná
dňa 31.07.2020, č. 11200631 zo dňa 01.06 2020 vo výške 3.968,69 Eur, splatná dňa 31.07.2020, č.
11200776 zo dňa 08.07.2020 vo výške 4.606,14 Eur, splatná dňa 07.09.2020, č. 11200784 zo dňa

09.07.2020 vo výške 3.408,49 Eur, splatná dňa 07.09.2020, č. 11200950 zo dňa 10.08.2020 vo výške
10.940,54 Eur, splatná dňa 9. 10. 2020, č. 11201045 zo dňa 01.09.2020 vo výške 6.112,43 Eur, splatná
dňa 02.11.2020, č. 11201261 zo dňa 08.10.2020 vo výške 10.408,04 Eur, splatná dňa 07.12.2020,
č. 11201262 zo dňa 08.10.2020 vo výške 9.358,82 Eur, splatná dňa 07.12.2020. Žalovaný vyššiešpecifikované faktúry neuhradil v stanovených lehotách splatnosti. Dňa 10. 12. 2020 žalovaný uhradil
faktúru č. 11201045 v časti 1.209,60 Eur, dňa 28.02.2022 uhradil faktúru č. 11201261 v časti 6.420,28
Eur a dňa 11.04.2022 uhradil faktúru č. 11200950 v časti 7.548,81 Eur. Žalobca vyzval žalovaného

na zaplatenie dlžnej sumy predžalobnou výzvou zo dňa 11.09.2023 a upozornil ho, že ak nesplní svoj
záväzok, uplatní svoj nárok cestou príslušného súdu.

7. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že obchodná spolupráca medzi žalobcom a žalovaným
prebiehala opakovane počas obdobia jedného roka tým spôsobom, že žalovaný si cez osobu F. G. B.

telefonicky, ústne objednával tovar, tento tovar bol odovzdaný osobe alebo na miesto, ako uviedol F. B.
a F. B. sa vždy po skončení mesiaca, začiatkom ďalšieho mesiaca osobne dostavil do sídla spoločnosti
žalobcu, kde skontroloval vystavené faktúry, tieto podpísal. Každá z vystavených faktúr bola podpísaná
F. B. a každá faktúra obsahuje aj údaj o tom, že uvedená faktúra nahrádza dodací list. Súd prvej inštancie
konštatoval, že opakovane rovnakým spôsobom bola medzi stranami uzatvorená kúpna zmluva, bolo
uzatvorených celkom 30 kúpnych zmlúv, na základe ktorých bol dodaný žalovanému tovar v hodnote

133.873,49 Eur, z čoho žalovaný uhradil celkom 87.616,96 Eur, zvyšok ceny za dodaný tovar 46.256,53
Eur je predmetom sporu. Cena bola súčasťou faktúry. Cena tovaru žalobcu je známa z cenníka
žalobcu, žalovaný cenu nikdy nerozporoval. Žalobca žalovanému ako stálemu zákazníkovi poskytoval
na ním uvedené predajné ceny nadštandardné zľavy. Úhrada faktúr za spoločnosť žalovaného bola
uskutočňovaná zo strany konateľa žalovaného. Prístup k úhrade faktúr mal aj F. B.. Súd prvej inštancie

tiež konštatoval, že vystavené faktúry, ktoré sú predmetom tohto konania, boli zo strany žalovaného
vrátené žalobcovi listovou zásielkou podanou na pošte dňa 24.08.2023.

8. Súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia § 15 ods. 1 a 2, § 261 ods. 1, § 409
ods. 1, § 411, § 448 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „ObZ“), ako aj ustanovenia § 20 ods. 1 a 2 OZ a ustanovenia § 150 ods. 1, § 151 ods. 1 a
§ 153 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“), pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa prioritne zaoberal rozdielom medzi
spoločníkom a konateľom spoločnosti. Konštatoval, že existencia spoločníka v spoločnosti je spojená
s jeho obchodným podielom v spoločnosti, ktorým je zároveň aj spojená účasť spoločníka v spoločnosti,

jeho práva a povinnosti. Súd prvej inštancie okrem iného konštatoval, že spoločník nemá právo konať
v mene spoločnosti a do jeho právomoci nepatrí ani obchodné vedenie spoločnosti, ktoré právomoci
sú zverené do pôsobnosti konateľa spoločnosti. Na riadení a kontrole spoločnosti sa spoločníci
podieľajú svojou účasťou na valnom zhromaždení, na ktorom hlasujú o návrhoch týkajúcich sa riadenia
spoločnosti, predkladajú návrhy týkajúce sa riadenia spoločnosti a rozhodujú o osobách konateľov, ich

odmeňovaní ako aj spôsobe konania v mene spoločnosti. Spoločníci konaním na valnom zhromaždení
určujú obchodnú politiku spoločnosti, smerovanie spoločnosti, zameranie do budúcna, rast spoločnosti,
ale napríklad aj vstup do určitého obchodu s určitou spoločnosťou, v rámci obchodnej politiky teda určujú
smerovanie spoločnosti. Konštatoval, že spoločník spoločnosti však môže vykonávať určité činnosti
v spoločnosti, môže byť poverený výkonom určitých činností, a tým ako osoba oprávnená na výkon

určitých činností aj konať za spoločnosť. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že naproti tomu je konateľ
spoločnosti priamo štatutárnym zástupcom spoločnosti, teda koná neobmedzene vo vzťahu k tretím
osobám a jeho konanie je konaním spoločnosti. Podľa § 20 ods. 1 OZ právne úkony právnickej osoby vo
všetkýchveciachrobiaštatutárneorgány.CitovanáúpravapodľaObčianskehozákonníkajevšeobecnou
úpravou vzťahujúcou sa na všetky druhy právnických osôb (obchodné spoločnosti, právnické osoby

založené na základe zákona, resp. iné právnické osoby). Táto zákonná úprava priznáva štatutárnym
orgánom vykonávanie právnych úkonov právnickej osoby vo všetkých veciach. Na túto všeobecnú
úpravu Občianskeho zákonníka týkajúcu sa všetkých druhov právnických osôb nadväzuje ustanovenie
§ 13 ods. 1 ObZ, ktoré upravuje konanie podnikateľa ako právnickej osoby. V zmysle tohto ustanovenia
právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Konanie štatutárneho orgánu

je preto priamo konaním právnickej osoby a štatutárny orgán nie je zástupcom spoločnosti pri jej konaní
navonok vo vzťahu k tretím osobám. Štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným môže
byťjedenkonateľakoindividuálnyštatutárnyorgánaleboviackonateľovakokolektívnyštatutárnyorgán.
Jediný konateľ ako individuálny štatutárny orgán tento koná v mene spoločnosti vo všetkých veciach v
neobmedzenom rozsahu vo vzťahu k tretím osobám.

9. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že spoločník spoločnosti v
mnohých prípadoch je zároveň konateľom spoločnosti, čo je aj uvedený prípad v osobe D. A., ktorý je
spoločníkom a zároveň konateľom žalovaného. V mnohých prípadoch spoločník v spoločnosti s ručenímobmedzeným je tzv. „manažérom“ spoločnosti alebo „riaditeľom spoločnosti“, čím získava oprávnenie
konať za spoločnosť titulom výkonu svojej funkcie v zmysle § 15 ObZ. Prostredníctvom ustanovenia
§ 15 ObZ sa môže aj alternovať oprávnenie konať v mene podnikateľa predovšetkým pri právnických

osobách. Poverenie určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku nemusí byť formalizované (písomná
forma sa nevyžaduje). Poverenie určitej osoby konať za spoločnosť musí byť odvoditeľné od vôle
podnikateľa, pričom účelom práve § 15 ObZ je právna ochrana tretích osôb, pri konaní inými osobami
za podnikateľa ako samotným štatutárnym orgánom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že zákon výslovne
predpokladá situácie, že za právnickú osobu bude konať aj iný subjekt ako len výlučne jeho štatutárny

zástupca. Pri prekročení oprávnenia konať v zmysle § 15 ods. 2 ObZ, toto konanie osobu podnikateľa
zaväzuje iba v prípade, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na
všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

10. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na znenie § 20 OZ, v zmysle ktorého oprávnenie robiť právne
úkony za právnickú osobu majú aj iní jej zamestnanci alebo členovia (t. j. iné subjekty ako priamo

štatutárne orgány) za predpokladu, že toto ich oprávnenie vyplýva z vnútorných predpisov právnickej
osoby, alebo je to vzhľadom na pracovné zaradenie týchto osôb obvyklé (§ 20 ods. 2). Rozdiel medzi
štatutárnym orgánom a ostatnými zamestnancami, resp. členmi právnickej osoby vyplýva z rozsahu
oprávnenia konať. Rozsah oprávnenia konať v mene právnickej osoby je pri iných než štatutárnych
orgánoch obmedzený, pretože nie sú oprávnené na všetky právne úkony. Medze ich oprávnení sú

dané ich pracovnými úlohami, ktoré sú vyjadrené vo vnútorných organizačných predpisoch, alebo
sú obvyklé vzhľadom na funkciu zamestnanca, resp. člena. Zákon chráni právnickú osobu pred
následkami tzv. excesu, t. j. prekročenia medzí oprávnenia zamestnancov alebo členov pri právnych
úkonoch za právnickú osobu (§ 20 ods. 2 druhá veta). Exces prichádza spravidla do úvahy najmä pri
právnych úkonoch iných ako štatutárnych orgánov. V záujme ochrany dobromyseľnosti tretích osôb

však Občiansky zákonník ustanovuje dve podmienky, pri splnení ktorých možno aj exces považovať za
právny úkon právnickej osoby, z ktorého jej vznikajú práva a povinnosti. Prvou z týchto podmienok je,
že právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, sa musí týkať predmetu činnosti právnickej osoby. Druhou
podmienkou je, že účastník, s ktorým sa právny úkon uzaviera, nemohol vedieť, že orgán právnickej
osoby pri právnom úkone prekračuje medze svojich oprávnení. Skutočnosť, či účastník mohol, alebo

nemohol vedieť, že ide o prekročenie oprávnenia, treba posúdiť objektívne s prihliadnutím na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu. Nepôjde teda o právny úkon právnickej osoby, ak druhý účastník o
prekročení vedel alebo musel vedieť, aj keby išlo o úkon týkajúci sa predmetu činnosti právnickej osoby.
OsobitnáprávnaúpravavrámciObchodnéhozákonníka,§15,obsahujeviazanosťpodnikateľakonaním
právnickej osoby pri tzv. excese iba na podmienku, že tretia osoba o prekročení rozsahu oprávnenia

nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

11. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní v prejednávanej veci vyhodnotil, že na základe
výsluchu žalobcu v spojení s výsluchom svedka D. E. mal za preukázané, že medzi stranami fungovala
dlhodobá obchodná spolupráca, ktorá prebiehala počas obdobia jedného roka, počas ktorej bolo

postupne uzatvorených 30 kúpnych zmlúv a vždy pri uzatvorení kúpnej zmluvy konal za stranu
žalovaného spoločník žalovaného F. G. B., nie jeho štatutárny orgán D. A.. Pán B. vždy ku začiatku
mesiaca skontroloval odobraný tovar kontrolou na faktúrach a vystavenú faktúru za žalovaného aj
podpísal, pričom z vystavenej faktúry výslovne vyplýva, že táto slúžila aj ako dodací list. Súd prvej
inštancie dospel preto k záveru, že na základe dlhodobej v podstate bezproblémovej spolupráce so

žalovaným, za ktorého v uvedenom prípade konal F. B., žalobca uzatváral s ním kúpne zmluvy. Tovar,
bol odovzdaný priamo na stavbu, alebo iným osobám, ktoré si žalobca a p. F. B. dohodli ako osoby
oprávnené preberať tovar, ale vždy bolo dodanie tovaru odsúhlasené podpisom faktúry, ktorá slúžila
pre strany okrem čiastkových dodacích listov za tzv. generálny dodací list. Žalobca pri svojom výsluchu
uviedol, že takto funguje v podstate obchodovanie so stavebným materiálom. Ak spoločnosť potrebuje

materiál napríklad na stavbu, tak ho tam žalobca dovezie a odovzdá a nikdy ho nepreberá konateľ, ale
nejaký zamestnanec, robotník, ktorý na stavbe pracuje. Rovnako majú zaužívanú obchodnú prax, že v
prípade veľkých stavieb a zrejme aj už známych obchodných partnerov po tovar k žalobcovi prichádzajú
rôzny zamestnanci firiem. Dopredu si dohodnú, kto bude po tovar chodiť a následne sa už poznajú a
nejaké preukazovanie oprávnenia sa v takýchto prípadoch už neuskutočňuje. Výsluch žalobcu sa súdu

prvej inštancie javil ako vierohodný a jeho vysvetlenie postupu logické. Mal za to, že ak by mal napríklad
pri nejakej stavbe domu, diaľnice „chodiť“ po materiál výlučne iba konateľ, tento by nerobil zrejme nič
iné. Na argumentáciu žalovaného, že takto by mohol zobrať materiál na účet žalobcu z akýchkoľvek
stavebnín súd prvej inštancie uviedol, že tento spôsob vychádzajúc aj z výsluchu žalobcu prebiehapo určitej obchodnej spolupráci, keď vzťahy medzi obchodnými partnermi sa opakovaním obchodných
operácií dostávajú na „inú“ úroveň ako v prípade, ak ide o jednorázový nákup.

12. Súd prvej inštancie uzavrel, že za situácie, kde žalobca opakovane dodal žalovanému tovar, ktorý
za žalovaného prevzal F. B., aj keď podľa vyjadrenia žalovaného na uvedenú činnosť nebol oprávnený a
za tento tovar bolo žalobcovi zo strany žalovaného opakovane zaplatené, žalobca konal v rámci určitej
zvyklosti,ktorújehosegmentpodnikaniamávytvorenúaktorúsivytvorilajvrámciobchodnejspolupráce
so žalovaným. Podľa súdu prvej inštancie ak žalovaný uhradil 20 vystavených faktúr bez toho, aby

namietal čo i len jednu z nich, napriek tomu, že k obchodno-záväzkovému vzťahu, na základe ktorého
boli faktúry vystavené, došlo úplne rovnakým spôsobom, potom nemôže ísť na ťarchu žalobcu, že tento
konal s F. B. aj naďalej a od určitého obdobia si nezačal od neho žiadať oprávnenie na konanie za
žalovaného. Súd prvej inštancie uviedol, že ani sám žalovaný nespochybnil opakované dodávky tovarov
a ich úhrady, okrem dodávok, ktoré sú predmetom tohto konania. Žalobca predložil do spisu výpis z
faktúr týkajúci sa žalovaného, pričom z uvedeného výpisu vyplýva, že žalobca vystavil na žalovaného

celkom 30 faktúr, v celkovej sume 133.873,49 Eur, z čoho bolo uhradených 87.616,96 Eur. K úhradám
faktúr sa žalovaný vyjadril tak, že ich pre spoločnosť žalobcu uhrádzal aj sám, aj F. B. bol oprávnený
na úhrady faktúr. Podľa súdu prvej inštancie je aj z uvedeného prehľadu faktúr zrejmé, že spolupráca
medzi stranami evidentne prebiehala najprv od nižších objemov dodávok (faktúry z konca roku 2019 na
sumu 118,80 Eur a 201,43 Eur), pričom zrejme po overení spolupráce a úhradách začali byť objemy

dodávok tovaru vyššie, kde najvyššia faktúra bola zo dňa 09.07.2020 na sumu 10.940,54 Eur, a táto bola
v sume 6.420,28 Eur uhradená. Súd prvej inštancie uviedol, že z predložených výpisov z účtu žalobcu
vyplýva, že z účtu žalovaného (označeného IHT NY) čo nespochybnila ani strana žalovaného, bola dňa
31.01.2022 uskutočnená úhrada faktúry č. 11200950 v sume 6.000,- Eur, 22.02.2022 úhrada faktúry č.
11201261 v sume 6.000,- Eur a dňa 11.04.2022 úhrada faktúry č. 11200951 v sume 5.000,- Eur.

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zároveň uviedol, že pre úspešnosť v
spore musel žalobca preukázať, že zo strany žalobcu došlo k dodaniu tovaru, jeho prevzatiu žalovaným
a zo strany žalovaného k neuhradeniu kúpnej ceny. Čo sa týka dodávok tovaru mal súd prvej inštancie za
to, že žalobca svoju dôkaznú povinnosť splnil, a to predložením listinných dôkazov, výsluchom svedka

a výsluchom strán sporu. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že
za žalobcu opakovane 30 krát pri uzatvorení kúpnej zmluvy konal F. B., pričom 20 krát došlo k naplnenie
predmetného právneho vzťahu a splneniu práv a povinností z oboch zmluvných strán. Za uvedenej
situáciežalobcabolpresvedčenýotom,žeosobaF.B.jeoprávnenoukonaťzažalobcu,inakbyktakému
objemu obchodov medzi nimi nebolo došlo. Ide o objem cca 87.000,- Eur. Svedok D. E. sám uviedol, že

pri začiatku spolupráce od F. B. nežiadal o predloženie poverenia a žalobca uviedol, že len si ho overili v
obchodnom registri, že ide o osobu spoločníka. Súd prvej inštancie však vzal do úvahy určitú zvyklosť,
ktorá sa medzi stranami vytvorila, objem obchodov uskutočnených F. B., ktoré neboli problémové a za
ktoré boli uskutočnené úhrady. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že ak F. B. organizoval prácu a na
základe uvedeného dohadoval opakovane obchody so žalobcom, ktoré boli bezproblémovo realizované,

žalobca ho ustálil ako oprávnenú osobu titulom svojej funkcie manažéra, ktorý uvedených typ obchodov
uzatvárať môže. Ak preto F. B. skontroloval vždy vystavené faktúry, podpísal ich, pričom faktúra podľa
výslovného uvedenia na nej slúžila aj ako dodací list, svojím podpisom odobril dodanie tovaru zo strany
žalobcu a prevzatie tovaru za stranu žalovaného. Dodanie tovaru preto súd prvej inštancie považoval
uvedeným podpisom faktúr za preukázané. Žalobca predložil k faktúram aj jednotlivé dodacie listy, ktoré

niektoré sú podpísané pri prebraní tovaru, iné nie, ale každá jedna faktúra, ktorá má slúžiť ako dodací
list podpísaná je.

14. Ohľadom žalovaným namietanému nepreukázaniu dohody o cene súd prvej inštancie uviedol, že k
cene sa žalobca vyjadril tým spôsobom, že každá jedna položka žalobcu je nacenená a žalobcovi boli

ako stálemu zákazníkovi poskytované až nadštandardné ceny, s ktorými opäť p. B. súhlasil a nikdy ceny
nerozporoval. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobcom boli vystavené faktúry, ktoré boli
vnesené do účtovníctva žalovaného v čase ich vystavenia t. j. v roku 2020. Žalovaný vystavené faktúry
nerozporoval ani ich nevrátil žalobcovi v čase ich vystavenia. Na otázku, prečo došlo k ich vráteniu až v
roku 2023, žalovaný uviedol, že ich nevrátil lebo bolo vtedy veľa práce a bolo veľa úhrad a nemal na to

čas. Súd prvej inštancie uviedol, že síce nevykonal dôkaz vyžiadaním si kontrolného výpisu DPH, ktorý
navrhol žalobca, z dôvodu jeho nehospodárnosti a možnosti označiť ho skôr, ale z konania žalovaného
maljednoznačnezato,žetentodlhodoboevidovalvosvojejspoločnostifaktúry,zrejmeajvúčtovníctvea
vrátil ich až po troch rokoch od vystavenia, a to reklamáciou faktúru zo dňa 24.08.2023, čo je podľa súduprvej inštancie neskutočne dlhý čas, preto aj uvedené indikuje, že žalobca skutočne nemohol vedieť, že
niečo v súvislosti s uzatvorením zmlúv a dodávok tovaru nie je v poriadku tak, ako to teraz tvrdí žalovaný.

15. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že obchodná spolupráca medzi stranami fungovala na princípe
vzájomnej dôvery, ktorú si stranu objemnou spoluprácou a úhradou faktúr vytvorili. Medzi stranami bola
zavedená určitá „zvyklosť“, z čoho vyplýva, že žalobca nemal žiadne pochybnosti o tom, že p. B. koná za
žalovaného, aj keď si rozsah jeho konania a oprávnenie nijak neoveroval. Žalobca pri svojom výsluchu
uviedol, že p. B. bol manažér a vždy na začiatku mesiaca skontroloval faktúry a ich prevzatie aj prevzatie

tovaru riadne podpísal. Čo bolo však pre žalobcu rozhodné a čo viedlo aj k trvaniu spolupráce bolo,
že za faktúry bola uskutočnená úhrada, pričom k samotným úhradám sa vyjadril aj žalovaný, ktorý
uviedol, že úhrady faktúr vystavené žalobcom uskutočňoval on sám, aj keď mal zmocnenie na úhrady
faktúr aj spoločník žalovaného p. B.. Súd prvej inštancie uviedol, že ak bola väčšina faktúr žalobcovi
riadne uhradená, a to priamo konateľom žalovaného a ak spoločník žalovaného F. B., ktorý v zmysle
zákonnej úpravy čisto bez ďalšej funkcie, iba ako spoločník, sa na riadení spoločnosti priamo nemá

ako z titulu spoločníka podieľať, má právo na úhradu faktúr, čo je kompetenciou výlučne zverenou v
zmysle zákona štatutárnemu zástupcovi, potom sa súdu prvej inštancie javilo nanajvýš pravdepodobné,
že nárok žalobcu je dôvodný a spoločník žalovaného konal za žalovaného titulom výkonu činnosti, na
ktorú bol v spoločnosti žalovaného poverený (pričom môže ísť aj ústne poverenie), aj keď samozrejme
žalovaný to poprel (čo vyplýva z jeho procesného postavenia) a snahe privodiť si pre seba úspech v

spore. Podľa súdu prvej inštancie ak spoločník môže disponovať účtom spoločnosti, ktoré oprávnenie
jednoznačne patrí konateľovi spoločnosti, potom môže uhrádzať vystavené a došlé faktúry spoločnosti,
v jeho prípade faktúry za spoločnosť aj preberal, potom musel byť na nejakú činnosť za spoločnosť
oprávnený. Súd prvej inštancie uzavrel, že nešlo v uvedenom prípade „len“ o spoločníka, ktorý vykonáva
svoje pôsobenie na spoločnosť iba výlučne cez rozhodnutia valného zhromaždenia, a preto úkony F.

B. považoval za konanie v mene spoločnosti osobou na to oprávnenou ako v zmysle § 20 OZ, tak v
zmysle § 15 ObZ. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že ak by aj uvedená osoba prekročila rozsah svojich
právomocí, tzn. mohla by len robiť úhrady faktúr bez oprávnenia uzatvárať zmluvy a preberať tovar,
vzhľadom na všetky okolnosti prípadu žalobca o uvedenom excese nevedel a vzhľadom k dlhodobej
bezproblémovej spolupráci ani nemohol vedieť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ide o konanie,

ktoré žalovaného zaväzuje, a preto aj žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

16. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný prevzal na základe konania osoby oprávnenej konať
za žalovaného tovar faktickým schválením dodania tovaru na základe dohody medzi žalobcom a
žalovaným, žalobca za tovar vystavil faktúry, na základe dohody o cene v zmysle poskytovaných zliav

a tieto žalovaný žalobcovi neuhradil v plnej výške (niektoré boli uhradené čiastočne), preto bolo žaloba
podaná v celom rozsahu dôvodne. Obranu žalovaného, v rámci ktorej namietal riadne uzatvorenie
zmluvy, dodanie tovaru práve z dôvodu nekonania za žalovaného výlučne jeho štatutárnym zástupcom
nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú.

17. Súd prvej inštancie okrem žalovanej istiny priznal žalobcovi aj úroky z omeškania, a to v zmysle §
369 odsek 2 ObZ v spojení s nariadením vlády č. 21/2013 Z. z. v súlade s návrhom žalobcu vo výške
8 % ročne (tak ako si ich uplatnil žalobou žalobca) od splatnosti jednotlivých vystavených faktúr so
zohľadnením čiastočnej úhrady nároku žalovaného v časti faktúry č. 11200950, faktúry č. 11201045,
faktúry č. 11206261, ako aj nárok na paušálnej náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky

za omeškanie 10 faktúr v celkovej výške 400,- Eur.

18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 CSP a žalobcovi,
ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v súlade s § 262 ods. 2 CSP

po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalovaný, ktorý
napadol rozsudok v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP. Žalovaný
vytýkal súdu prvej inštancie, že sa absolútne nezaoberal argumentáciou uvádzanou žalovaným v

priebehu konania a jeho výrok nekorešponduje s predbežným právnym posúdením veci a vykonaným
dokazovaním. Uviedol, že v rámci predbežného právneho posúdenia sporu súd prvej inštancie na
pojednávaní poukázal na to, že žalovaný rozporuje uzatvorenie kúpnych zmlúv, dohodu o cene a vlastne
všetko, čo je predmetom konania. Po vykonanom dokazovaní a pred záverečnými rečami potom, akoho právny zástupcu žalovaného požiadal o vyslovenie názoru na vec, súd prvej inštancie uviedol, že
v podstate po vykonanom dokazovaní sa nič nezmenilo a otázky, ktoré boli sporné na začiatku, sú
sporné aj naďalej. Z tohto dôvodu žalovaný ani netrval na ďalších dôkazoch, keďže súd opätovne

dôvodil, že žalobca nepreukázal podstatné skutočnosti, ktoré sú predmetom konania. Keďže súd prvej
inštancie pred vydaním rozhodnutia nekomunikoval informáciu, že dospel k inému hodnoteniu veci,
žalovaný nedostal možnosť vyjadriť sa k inému hodnoteniu veci, ako k tomu, ku ktorému sa v rámci
žaloby a dupliky vyjadril a argumentoval. Týmto postupom súdu prvej inštancie bolo podľa názoru
žalovaného porušené jeho právo na súdnu ochranu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa

žalovaného v príkrom rozpore s predbežným názorom súdu, ktorý bol uvádzaný na pojednávaní bez
toho, aby súd relevantne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia svoj názorový obrat. Súd prvej inštancie
pochybil tiež v tom, že v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol zásadné prostriedky procesného
útoku, ktoré žalovaný použil a nijakým spôsobom nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty žalovaného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je teda nepreskúmateľné (zmätočné)
v dvoch rovinách. Na jednej strane v tom, že súd vôbec neidentifikoval zásadné body argumentácie

žalovaného, keďže ich do odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nepremietol a na druhej strane
v tom, že sa argumentáciou žalovaného vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou dostatočne.
Napadnutý rozsudok preto zásadným spôsobom porušuje právo žalovaného na spravodlivý proces, čím
bol naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

20. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na to, že žalobca v rámci svojho procesného útoku až do
pojednávania konaného dňa 27.03.2024 uvádzal, že žalovaný s ním uzavrel viacero kúpnych zmlúv na
dodávku tovaru s tým, že za žalobcu konal vedúci predajne p. D. E. a za žalovaného konateľ p. D. A.,
ktorý dané kúpne zmluvy uzatváral v sídle žalobcu. Až následne žalobca začal tvrdiť, že to nebol p. A.,
ale spoločník žalovaného p. B.. Uvedené sa zmenilo až vtedy, keď pred pojednávaním žalobca uvidel

konateľa žalovaného pána A. a uvedomil si, že túto osobu nikdy predtým nevidel. Podľa žalovaného teda
žalobca vlastne ani nevedel, s kým údajne jedná. Až na pojednávaní svoju argumentáciu žalobca zmenil
a súd prvej inštancie túto zásadnú okolnosť nijakým spôsobom neriešil. Súd prvej inštancie sa nijakým
spôsobom uvedenou skutočnosťou v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal, hoci žalovaný v rámci
procesnej obrany opakovane uvádzal, že štatutár spoločnosti D. A. (ako jediná osoba, ktorá môže konať

v mene spoločnosti) nikdy so žalobcom kúpne zmluvy na tovar neuzatváral. V rámci konania následne
aj sám žalobca uviedol, že kúpne zmluvy neuzatváral so štatutárom žalovaného a potvrdil, že pána A.
ani nepozná. Obdobne to uviedol aj svedok E.. Žalovaný zároveň zdôraznil, že on nikdy nedal nikomu
ani žiadne oprávnenie na to, aby v mene a na účet spoločnosti kupoval nejaký tovar u žalobcu, pričom
v konaní nebol nijakým spôsobom preukázaný opak. Napriek tomu podľa záverov súdu prvej inštancie

žalovaný uzatvoril predmetné kúpne zmluvy, hoci dokazovaním bolo preukázané len to, že žalobca
nebol nijakým spôsobom ohľadne údajnej dodávky materiálov v kontakte so štatutárom žalovaného,
ktorý bol jedinou osobou v spoločnosti žalovaného určenou na to, aby mohol zastupovať spoločnosť. V
konaní nebolo preukázané, že by osoba menom F. G. B., alebo osoba, ktorú uviedol svedok E. (nejaký
pán C. alebo Čanka) mala v zmysle vnútorných predpisov právnickej osoby žalovaného oprávnenie

konať v mene spoločnosti. Dokonca z výpovede konateľa žalovaného vyplýva, že žalobca sa na to
štatutára žalovaného pri výsluchu ani nepýtal. Podľa štatutára žalobcu vraj pána B. poznal pán E. a on
nemal dôvod ho bližšie skúmať a preverovať. Inými slovami žalobca vlastne uviedol, že on nemal dôvod
skúmať, na koho vystavuje faktúry. V danom prípade pritom nie je ani jednoznačne preukázané, či tou
osobou, ktorá konala so žalobcom, bol vôbec F. G. B.. Sú to len tvrdenia žalobcu, ktorých opak nemá ako

žalovaný preukázať. Hypotéza súdu prvej inštancie, že spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným
je vlastne manažérom alebo riaditeľom spoločnosti je podľa žalovaného právny nezmysel a je zrejmé,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým a právnym
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Žalovaný sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
p. B. bol na konanie so žalobcom osobou oprávnenou v zmysle § 20 OZ a § 15 ObZ, pretože uvedené

nebolo v konaní nijakým spôsobom preukázané a žalovaný túto skutočnosť rozporoval. Uviedol, že súd
prvej inštancie si mýli postavenie spoločníka s podnikovým zmocnením v zmysle § 15 ObZ. Pán B.
nie je žiadnym spôsobom vedúcim podniku (riaditeľ, manažér) žalovaného a nemal právo zastupovať
spoločnosť navonok. Žalobca si mohol tieto informácie overiť v obchodnom registri, ktorý je verejne
prístupný a následne mal postupovať v zmysle § 415 OZ a žiadať o predloženie poverenia od pána B.,

alebo od iných osôb (pána C.), ktorým údajne žalobca dával tovar na účet žalovaného. K argumentácii
súdu prvej inštancie, ktorý na základe tvrdenia štatutára žalovaného, že úhrady robil on a spoločník mal
prístup k účtu a informáciám o ňom, dospel k záveru, že daný spoločník mal oprávnenie v zmysle § 20
OZ, žalovaný uviedol, že spoločník má možnosť prístupu k účtu a firemným dokumentom na požiadanie,čo je v zmysle § 122 ObZ právo spoločníka, avšak neznamená to, že tento má aj poverenie konať v
mene spoločnosti. Žalovaný v odvolaní zároveň uviedol, že v rámci svojej obrany rozporoval aj dohodu
o cene, pričom on sa so žalobcom a ani s jeho zamestnancami nijakým spôsobom nebavil o cenách

za predmetný tovar. Z vykonaného dokazovania je podľa žalovaného zjavné, že súd prvej inštancie
túto podstatnú skutočnosť vyhodnotil nesprávne, pretože dohoda o cene nemôže byť preukázaná na
základe toho, že tretia osoba, ktorá nebola oprávnená na uzatváranie obchodov v mene žalovaného,
mala údajne súhlasiť s cenami žalobcu.

21. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nijako nevysporiadal
s otázkou dodania tovaru. Žalovaný v konaní po celý čas tvrdil, že mu žiadny tovar zo strany žalobcu
dodaný nebol a že táto skutočnosť nie je v konaní nijako preukázaná. Žalobca do konania predložil
faktúry a dodacie listy. Podľa pôvodných tvrdení žalobcu podpisy na faktúrach a dodacích listoch mali
patriť štatutárovi žalovaného, a teda z toho malo byť zrejmé, že žalovaný tovar prevzal. Žalovaný preto
navrhoval vykonať znalecké dokazovanie, nakoľko tvrdil, že podpisy na daných faktúrach a dodacích

listoch nepatria štatutárovi žalovaného. Následne aj samotný žalobca v konaní potvrdil, že podpisy
na dodacích listoch nepatria štatutárovi žalovaného, táto skutočnosť sa stala nespornou a znalecký
posudok nebolo potrebné vyhotoviť. Zároveň svedok E. uviedol, že na daných faktúrach a dodacích
listoch je podpis viacerých osôb, a to buď F. B., alebo nejakého pána C. (alebo Čanku), čo je pre
žalovanéhoneznámaosoba.Tietoosobyvrajmaliprísť,resp.žalobcamaldoviesťtovarnanejakéstavby

a dodacie listy mali podpísať vyššie uvedené osoby. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že v konaní
rozporoval dodanie všetkého tovaru a bolo dôkazným bremenom žalobcu uvedené preukázať, pretože
žalovaný sa nemá ako brániť proti tvrdeniu, že žalobca sa dohodol s treťou osobou na dodaní tovaru,
keď žalovaný o tom nič nevedel. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že vychádzal len z vyjadrení
svedkov, ktorí povedali, aké sú ich údajné zvyklosti a že tovar mal prebrať p. B. a niekto úplne tretí,

ktorého však žalovaný nepozná. Podľa žalovaného z predložených faktúr a dodacích listov navyše ani
nevyplýva, že by boli podpisované zo strany p. B.. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na to, že nie je
zrejmé, či ide vôbec o podpis p. B.. Sú to len tvrdenia žalobcu, ktoré nie sú nijako preukázané, pretože
na preukázanie tejto rozpornej skutočnosti žalobca výsluch p. B. vykonať nenavrhol. Napriek tomu
súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uvedené nepreukázané tvrdenia žalobcu nekriticky prijal.

Žalovaný ďalej vyjadril pochybnosti, či bol predmetný tovar reálne niekde dodaný a či svojím spôsobom
v danom prípade nešlo len o fiktívny predaj materiálu. V závere odvolania zhrnul, že v tomto sporovom
konaní nebolo preukázané, že by za žalovaného mohli konať iné osoby a že iné osoby mali nejaké
splnomocnenie konať v mene spoločnosti stanovené v nejakom organizačnom predpise. Žalovaný preto
nemôže byť viazaný na základe údajných právnych úkonov, ktoré on neurobil a neurobila ich za neho ani

osoba, ktorá by mala akékoľvek oprávnenie konať v mene spoločnosti. Navrhol preto, aby odvolací súdu
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, alebo ho zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietne a žalovanému
prizná náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

22. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa
28.05.2024, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok tak, ako bol vyhlásený a vyhotovený, spĺňa
všetky zákonom predpísané náležitosti. Mal za to, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a ani samotná výroková časť nie je

v rozpore s právnym názorom, ktorý vyslovil konajúci súd na pojednávaní. Podľa žalobcu vyjadrenie
súdu prvej inštancie o tom, že medzi stranami sporu nič nie je nesporné a po vykonanom dokazovaní
sa nič nezmenilo a všetky skutočnosti zostávajú sporné aj naďalej, nemožno stotožňovať s tvrdením, že
žalobca nepreukázal podstatné skutočnosti. Takéto tvrdenie súd prvej inštancie ani neuviedol. Žalovaný
zrejme len neporozumel predbežnému právnemu posúdeniu veci konajúcim súdom a zamieňa si sporné

skutočnosti s nepreukázanými skutočnosťami. V konaní žalovanému žiadne objektívne skutočnosti
a ani súd prvej inštancie nebránili uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy, ktoré ich preukazujú, avšak
argumentácia žalovaného spočívala len v tvrdení, že konateľ žalovaného so žalobcom neuzatvoril
žiadne zmluvy a nemá vedomosť o dodaní tovaru. Žalovaný mal k dispozícií dodacie listy podpísané
pánom B., je teda zrejmé, že žalovaný mal vedomosť o tom, že dodacie listy a vystavené faktúry

sú podpísané jeho spoločníkom, nakoľko podľa názoru žalobcu nemožno predpokladať, že konateľ
a spoločník obchodnej spoločnosti nepozná podpis ďalšieho zo spoločníkov. Žalobca pripustil, že
v podanom vyjadrení k odporu, na ktorý žalovaný poukazoval v odvolaní, došlo k chybe, preto na
pojednávaní„zmenilsvojurétoriku“,čovšakuviedolajpredsúdomprvejinštancie.Ďalejžalobcauviedol,že pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na výpoveď konateľa žalobcu a svedka D. E., ktorí vypovedali,
žekonateľažalovanéhoosobnenepoznajú,žalovanýopomenuluviesťskutočnosť,žep.E.vrámcisvojej
výpovede tiež uviedol, že s konateľom žalobcu telefonoval a že tento mal vedomosť o obchodnoprávnom

vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Z uvedeného je zrejmé, že konateľ žalovaného mal vedomosť
taktiež o prevzatom tovare a vystavených faktúrach, rovnako ako o úhradách niektorých vystavených
faktúr na účet žalobcu. Žalobca mal za to, že jeho nárok bol dostatočne preukázaný a je zrejmé,
že tvrdenia žalovaného sú účelovými tvrdeniami, ktorými sa žalovaný snaží vyhnúť splneniu svojho
splatného záväzku, pretože až do začatia vymáhania dlžnej sumy žalovaný obchodnoprávny vzťah

medzi žalobcom a žalovaným nerozporoval a z celkovo tridsiatich vystavených faktúr 20 uhradil v celom
rozsahua3sčasti.Žalovanýaždozačatiasúdnehokonaniažiadnymspôsobomnerozporovalaniprijatie
tovaru a väčšinu z vystavených faktúr uhradil. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil v celom rozsahu a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

23. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na podanom odvolaní, ako aj na všetkých dôvodoch

v ňom uvedených. Zdôraznil, že nie je možné odvodzovať nárok žalobcu na základe dodacích listov,
ktoré nepodpísal štatutár žalovaného ani žiadna poverená osoba. V danom prípade nie je ani zrejmé,
či tou osobou, ktorá konala so žalobcom, bol vôbec F. G. B.. Sú to len tvrdenia žalobcu. Predmetné
dodacie listy podpisovala a tovar preberala aj nejaká tretia osoba, o ktorej žalovaný nemá informáciu,
kto je touto osobou. Podľa žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno a hodnoverným spôsobom

nepreukázal, že žalovanému skutočne doručil predmetný tovar. Z predložených faktúr nevyplýva, že
boli podpisované pánom B.. Nie je zrejmé, či je tam vôbec jeho podpis. Skutočnosť, že svedok E. mal
telefonovať so štatutárom žalovaného nebola preukázaná a žalovaný danú skutočnosť poprel.

24. Žalobca sa vyjadril k replike žalovaného v písomnom podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa

09.10.2024, kde uviedol, že argumentácia žalovaného spočívajúca v tvrdení, že totožnosť pána B.
a samotné dodanie tovaru neboli v konaní preukázané, je irelevantná. Uvedené skutočnosti boli
preukázané výpoveďou svedka E., pričom nie je daný žiaden dôvod, pre ktorý by uvedenú svedeckú
výpoveď bolo možné spochybňovať a žalovaný takýto dôvod ani neuviedol. Žalobca mal za to, že
pri uzatváraní jednotlivých ústnych kúpnych zmlúv, resp. pri odovzdávaní tovaru pánovi B. postupoval

v súlade s odbornou starostlivosťou, nakoľko pokiaľ p. B., príp. iné poverené osoby preberali tovar
v mene žalovaného, pričom žalovaný dodanie tovaru žiadnym spôsobom nerozporoval a vystavené
faktúry uhrádzal, bolo zrejmé, že osoby, ktoré tovar preberali, sú na jeho prevzatie skutočne oprávnené.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 20 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého: „Za právnickú osobu môžu
robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch

právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia
svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu
činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.“
V danom prípade oprávnenie pána B. konať za žalovaného vyplývalo z obchodnej zvyklosti, zavedenej
medzi zmluvnými stranami v predmetom zmluvnom vzťahu. Žalobca doplnil, že pravosť podpisov pána

B. na predložených dodacích listoch bola preukázaná výsluchom konateľa žalobcu, ako aj svedeckou
výpoveďoup.E.,pričomakžalovanýuvedenérozporoval,moholnavrhnúťvýsluchpánaB.aneprenášať
túto povinnosť dodatočne na žalobcu. Žalovaný v konaní nemá postavenie slabšej zmluvnej strany a
nebol ani v dôkaznej alebo informačnej núdzi a žiadna objektívna skutočnosť mu nebránila predkladať
nové dôkazy.

25.KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolacípodľaustanovenia§34CSPpozistení,žeodvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi
podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať

alebodoplniťdokazovanievykonanépredsúdomprvejinštancieanariadeniepojednávanianevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.

26. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože v konaní nebolo zo strany žalobcu
preukázané, že by pri uzatváraní kúpnych zmlúv tvoriacich predmet sporu konal s osobou oprávnenou
dojednávať a uzatvárať kúpne zmluvy v mene žalovaného a rovnako nebolo preukázané dodanie
všetkého tovaru žalovanému tak, ako to žalobca deklaroval. Zároveň žalovaný namietal, že súd prvejinštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s obranou žalovaného,
ktorý okrem iného rozporoval dodávky tovaru zo strany žalobcu, pričom poukazoval na dodacie listy
podpísané neznámou osobou.

27. Podľa § 15 ods. 1 a 2 ObZ, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je
splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ak osoba svojím konaním
prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba
o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla

vedieť.

28. Podľa § 409 ods. 1 ObZ, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec
(tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci
a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.

29. Podľa § 411 ObZ, predávajúci je povinný kupujúcemu dodať tovar, odovzdať doklady, ktoré sa na
tovar vzťahujú, a umožniť kupujúcemu nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru v súlade so zmluvou a
týmto zákonom.

30. Podľa § 448 ods. 1 ObZ, kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu.

31. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy
46.256,53 Eur s príslušenstvom uplatnený titulom kúpnej ceny za dodaný tovar. Súd prvej inštancie
správne vyhodnotil, že pre úspešnosť žalobcu v prejednávanom spore bolo úlohou žalobcu preukázať,
že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu jednotlivých kúpnych zmlúv, ako aj preukázať, že zo

strany žalobcu došlo k dodaniu predmetného tovaru a žalovaný tento tovar prevzal. Pre rozhodnutie
o podanom odvolaní právne významnou otázkou bolo, či žalobca vyššie uvedené skutočnosti preukázal
a či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v právnom závere o dôvodnosti žalobcom uplatneného
nároku je vecne správne. Odvolací súd sa preto pri preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie
v odvolacom konaní zameral na skúmanie tejto otázky v rozsahu odvolateľom vymedzených dôvodov

odvolania, pričom s poukazom na ustanovenia § 383 CSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného
súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že podľa tvrdení žalobcu k uzavretiu kúpnych zmlúv malo dôjsť
ústnou formou, pričom za žalobcu mal konať v konaní vypočutý svedok D. E. ako vedúci predajne a za
žalovaného spoločník spoločnosti žalovaného F. G. B.. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal so
žalobcom tvrdenej dlhodobej obchodnej spolupráce, ktorú považoval za preukázanú výsluchom žalobcu

a výsluchom svedka E., ako aj na základe prehľadu faktúr vystavených žalovanému, kde žalovaný
nepoprel, že z tridsiatich faktúr dvadsať faktúr riadne uhradil.

32. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe vyššie uvedených
dôkazov je nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy bezpochyby preukázaný aj pokiaľ ide o

ďalšie neuhradené faktúry predložené žalobcom v tomto spore. Na to, aby bol žalobca v tomto spore
úspešný, musí preukázať, že si splnil svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu z tvrdenej kúpnej zmluvy
(resp. z tvrdených kúpnych zmlúv) a preukázať dodanie dohodnutého predmetu kúpy v zmysle zmluvy
žalovanému, ktorého kúpnu cenu žalovanému následne vyúčtoval predloženými faktúrami.

33. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že okrem vykonaného dokazovania výsluchmi štatutárov
sporových strán a výsluchu svedka D. E. žalobca svoj nárok preukazoval listinnými dôkazmi, kde súdu
predložil faktúry a dodacie listy. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý
považoval dodanie tovaru týmito listinnými dôkazmi za preukázané. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca predložil k faktúram aj jednotlivé dodacie listy, ktoré

niektoré sú podpísané pri prebraní tovaru, iné nie, ale každá jedna faktúra, ktorá má slúžiť ako dodací
list podpísaná je. Odvolací súd považuje uvedené závery súdu prvej inštancie za predčasné. Žalovaný
v priebehu konania prevzatie tovaru oprávnenou osobou rozporoval. V konaní pred súdom prvej
inštancie tvrdil, že nepozná osobu s priezviskom C., ktorý je podpísaný na niektorých dodacích listoch,
pričom súd prvej inštancie sa touto obranou žalovaného nezaoberal. Pri vyhodnocovaní dôkazov sa

zameral len na podpísané faktúry, ktoré mali zároveň slúžiť ako dodací list a pri posudzovaní týchto
listinných dôkazov vychádzal z výpovede žalobcu a výpovede svedka E., ktorí potvrdili, že po ukončení
každého mesiaca sa do predajne žalobcu dostavil F. B., tento prevzal dodacie listy (niektoré podpísané,niektoré nie) a následne bolo dodanie tovaru odsúhlasené podpisom faktúry, ktorá slúžila pre strany
okrem čiastkových dodacích listov za tzv. generálny dodací list.

34. Odvolací súd zastáva názor, že na to, aby bolo možné považovať žalobcom predložené faktúry
v tomto konaní za listinné dôkazy preukazujúce prevzatie tovaru žalovaným podľa zaužívanej obchodnej
praxe, ktorú strany sporu medzi sebou zaviedli, nestačí len tvrdenie žalobcu a výpoveď jedného svedka
(zamestnanca žalobcu). Z predložených faktúr slúžiacich ako dodací list totiž okrem nečitateľného
podpisu tovar preberajúcej osoby nie je možné zistiť, kto za žalovaného tovar prevzal a či vôbec sa

jedná o osobu konajúcu v mene žalovaného, keďže na faktúre pri podpise tejto osoby sa odtlačok
pečiatkyžalovanéhonenachádza.Odvolacísúdnevylučuje,žepredmetnéfaktúrysúpodpísanévsúlade
s obchodnou zvyklosťou tak, ako strana žalobcu tvrdí, avšak bez porovnania faktúr slúžiacich ako dodací
list z predchádzajúceho obdobia to nie je možné konštatovať tak celkom jednoznačne, ako to urobil súd
prvej inštancie.

35. Odvolací súd vychádzajúc z odvolacích námietok žalovaného po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia dospel preto k záveru, že žalobca síce predložil súdu ako listinný dôkaz dodacie listy
a faktúry podpísané nečitateľným podpisom, na základe ktorých súd prvej inštancie vyhodnotil, že
žalobca preukázal dodanie tovaru žalovanému, uvedené však súd prvej inštancie konštatoval bez toho,
aby sa vysporiadal so spornou otázkou, kto tovar v mene žalovaného prevzal, keď sa len priklonil

k vyjadreniu žalobcu a výpovedi žalobcom navrhnutého svedka. Odvolací súd konštatuje, že bez
preskúmania účinkov riadneho dodania tovaru žalovanému nie je možné uzavrieť, že žalobca si splnil
svoju zmluvnú povinnosť dodať žalovanému dohodnutý predmet kúpy a bol tak daný i dôvod zo strany
žalobu uplatňovať si voči žalovanému za tento tovar nárok na zaplatenie kúpnej ceny.

36. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania je povinný vyhodnotiť dôkazy jednotlivo každý zvlášť,
ako aj všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Z vykonaného dokazovania vyplývajúce spornosti a
pochybnostiuplatnenéžalovanýmvpriebehutohtokonaniasúdprvejinštancievnapadnutomrozhodnutí
neodstránil a nevysporiadal sa s nimi dostatočným spôsobom.

37. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí
odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie
a zostali sporné (napr. Nález Ústavného súdu SR II. H. XX/XX zo 16.03.2005). Strana konania
má však právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí byť dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o opravnom prostriedku. Pokiaľ v rozhodnutí

absentuje vysporiadanie sa so spornými skutkovými tvrdeniami, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie o
uplatnenom nároku, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie. Takéto rozhodnutie porušuje právo účastníka
na spravodlivý proces, pretože mu upiera možnosť skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci opravných prostriedkov.

38. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie je vylúčené preukázanie žalobcom uplatneného
nároku.Pokiaľvšakvýpoveďžalovanéhoavýpovedežalobcuažalobcomnavrhnutéhosvedkaobsahujú
rozpornétvrdeniaoexistujúcejobchodnejzvyklostiaprevzatítovaruoprávnenouosobou,jepovinnosťou
súdu prvej inštancie sa s týmito tvrdeniami vysporiadať a dať presvedčivú odpoveď na otázku, akým
spôsobom sa súd vysporiadal so spornými tvrdeniami, nielen vo vzťahu k výpovediam navzájom, ale aj

vo vzťahu k ďalším dôkazom, napr. k dodacím listom, faktúram a pod. (o preskúmateľnosti rozhodnutia
z hľadiska jeho presvedčivosti viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. H. XXX/XXXX zo
dňa 24.04.2008).

39. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, je potom

predčasný/nesprávny jeho záver o splnení zmluvou dohodnutej povinnosti žalobcu na riadnom dodaní
predmetu kúpy a o existencii nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar, pretože
v napadnutom rozhodnutí závery o riadnom dodaní tovaru absentujú.

40. Odvolací súd zastáva názor, že uvedený nedostatok nie je účelné napraviť v konaní pred odvolacím

súdom, pretože takým postupom by vyhodnotenie skutkových tvrdení vo veci samej ohľadne prevzatia
tovaru prostredníctvom osôb podpísaných na dodací listoch po prvýkrát vykonal odvolací súd, ktorý by
aj vo veci rozhodol, čím by sporovým stranám odňal možnosť prípadne použiť opravný prostriedok voči
rozhodnutiu. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v častiprvej výrokovej vety podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne posúdi nárok uplatnený žalobcom. Zameria sa na
otázku preukázania splnenia zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu ohľadne riadneho dodania tovaru
žalovanému a preukázania prevzatia tovaru žalovaným, a to najmä s dôrazom na preskúmanie otázky,
kto prevzatia tovaru na dodacích listoch, resp. na faktúrach slúžiacich ako dodací list za žalovaného
podpísal. V tomto smere súd prvej inštancie umožní sporovým stranám prípadné navrhnutie ďalších

dôkazov a až následne posúdi, či prevzatie tovaru a podpisovanie faktúr slúžiacich ako dodací list
skutočne zodpovedalo žalobcom tvrdenej obchodnej zvyklosti, ktorú strany sporu medzi sebou zaviedli,
t. j. či osoba, ktorá v konaní predložené faktúry za stranu žalovanú podpísala, mohla byť osobou na
tento úkon oprávnenou.

42. V súvislosti s prípadným zistením prekročenia oprávnenia osoby podpísanej na predmetných

faktúrach odvolací súd pre úplnosť pripomína, že ak poverená osoba prekročí rozsah poverenia (pri
svojej činnosti urobí neobvyklý úkon), je týmto konaním podnikateľ viazaný len vtedy, ak tretia osoba
(v tomto prípade žalobca) o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu ani nemohla vedieť. Dôkazné bremeno pre existenciu poverenia zaťažuje tretiu strana, t. j.
žalobcu, prekročenie oprávnenia konať v mene podnikateľa bude dokazovať podnikateľ samotný, t. j.

žalovaný, keďže zo strany žalobcu by dôkazné bremeno vyžadovalo dôkaz neexistencie prekročenia
rozsahu poverenia. Zároveň platí, že podnikateľ je zaviazaný z úkonu, ktorý vykonala neoprávnená
osoba v jeho mene s treťou osobou, kým nepreukáže, že tretia osoba mohla vedieť, že osoba konajúca
v mene podnikateľa na to nebola oprávnená. Z pohľadu tretej osoby je dôležitá tzv. objektivizácia jej
nevedomosti, t. j. preukázanie skutočnosti, či by iné tretie osoby pri racionálnom konaní a v rovnakom

postavení nevedeli a nemohli o prekročení oprávnení vedieť (očakáva sa istý stupeň obozretnosti,
nepostačuje subjektívna nevedomosť tretej osoby). Súd prvej inštancie v týchto intenciách vyhodnotí
už vykonané dôkazy (svedecké výpovede, listinné dôkazy), každý jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti
a v prípade potreby umožní stranám sporu v tomto smere navrhnúť i ďalšie dôkazy.

43. Na základe vykonaného dokazovania a opätovného vyhodnotenia sporných a nesporných tvrdení
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uvedie, akým spôsobom sa vysporiadal so spornými
výpoveďami sporových strán a svedkov, s tvrdeným (ne)dodaním tovaru žalovanému a dostatočne
jasným, určitým a presvedčivým spôsobom odôvodní svoj záver, ako aj úvahy, ktoré ho viedli k
vyhodnoteniu dôkazov vykonaných v tomto konaní s prihliadnutím na jednotlivé dôkazy, ako aj na ich

celok vo vzájomnej súvislosti.

44. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že za stranu žalovanú prevzatie tovaru podpísala
oprávnená osoba, resp. konanie tejto osoby i v prípade prekročenia rozsahu jej oprávnenia žalovaného
zaväzuje, súd prvej inštancie až následne vyhodnotí, či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ceny za

dodaný tovar.

45. Odvolací súd konštatuje, že aj v novom rozhodnutí vo veci môže súd prvej inštancie rovnako dospieť
k záveru o dôvodnosti žaloby a potrebe žalobe vyhovieť, avšak tento záver musí vychádzať z posúdenia
sporných skutkových okolností a následne správneho vyhodnotenia zisteného skutkového stavu, čo v

danom prípade splnené zo strany okresného súdu v napadnutom rozhodnutí nebolo.

46. Podľa § 391 ods. 2 CSP súd prvej inštancie je pri novom rozhodnutí viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.

47. Vzhľadom na to, že odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v časti uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi 46.256,53 Eur s príslušenstvom, zrušil aj súvisiaci výrok napadnutého
rozhodnutia v druhej výrokovej vete o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie.

48. O náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP súd

prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

49. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).