Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/39/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120395358
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120395358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátuJUDr.NoryVladovejaJUDr.VieryMalinowskejvprávnejvecižalobcu:CrossdefaultManagement
Group, k.s., Grösslingová 56, 811 09 Bratislava, IČO: 45 462 801, zastúpený JUDr. Róbertom Šimkom,
advokátom, Grösslingová 56, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto proti žalovanému: UniCredit
Leasing Slovakia, a.s., Šancová 1/A, 814 99 Bratislava, IČO: 35 730 978, zastúpený Nosko & Partners
s.r.o., Podjavorinskej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 860 107, v konaní o zaplatenie 1.742.592,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/282/2020
- 254 zo dňa 16.06.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/282/2020 - 254 zo dňa
16.06.2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/282/2020 - 254 zo dňa 16.06.2022 prvým výrokom
zamietol žalobu a druhým výrokom priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu
100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy

1.742.592,- Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca ako správca
konkurznej podstaty úpadcu ETOP - TRADING, a.s. v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Banská
Bystrica uznesením spis. zn. 2R/4/2013 zo dňa 07.02.2014, zahrnul do súpisu oddelenej podstaty
zabezpečeného veriteľa Fotovoltaickú elektráreň Galovany G3 (ďalej len „FVE“) s poznámkou o
spornom zápise v prospech žalovaného z dôvodu, že nedošlo k zaplateniu odplaty za zhotovenie diela
úpadcovi ako zhotoviteľovi, dohodnutej v Zmluve o dielo na generálnu dodávku technológií pre výstavbu
fotovoltaickej elektrárne, jej výstavbu a súvisiacu projektovú a inžiniersku činnosť zo dňa 10.3.2011

spoločnosťou TATRA SPC20, s.r.o., IČO: 45 3663 803 ako objednávateľom. V čl. 8 str. 11 zmluvy o dielo
bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že vlastnícke právo k materiálom, vybaveniu a technologickým
zariadeniam prechádza na objednávateľa okamihom ich zaplatenia, preto na žalovaného nemohlo prejsť
vlastnícke právo k majetku z dôvodu výhrady vlastníctva, preto z dôvodu výhrady vlastníctva je FVE
vo vlastníctve úpadcu. Žalovaný podal proti správcovi žalobu o vylúčenie FVE zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, excindačné konanie je na Okresnom súde Banská Bystrica pod spis. zn. 64Cbi/7/2018
a nebolo doposiaľ právoplatne skončené. Žalovaný sa domáha vylúčenia FVE zo súpisu konkurznej

podstaty úpadcu s odôvodnením, že je jej vlastníkom. Vlastnícke právo odvodzuje z Komisionárskej
zmluvy č. 300701 zo dňa 18.04.2011 uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaného: UniCredit
Leasing Real Estate s.r.o., IČO: 35 696 ako komitentom a spoločnosťou TATRA SPC20, s.r.o, IČO:
45 363 803 ako komisionárom, ktorej predmetom bol záväzok komisionára obstarať pre komitentazriadenie zariadenia fotovoltaickej elektrárne a zabezpečiť do distribučnej sústavy odber elektriny
prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ako aj ďalšie záležitosti. Z dôvodu výhrady vlastníctva nemohla
nadobudnúťvlastníckeprávokFVEanispoločnosťTATRASPC20,s.r.o.anásledneanižalovaný,keďže

jej vlastníkom je úpadca. Žalovaný užíva FVE od začiatku neoprávnene. Žalobca vymáhal pohľadávku
z titulu neuhradenej ceny diela voči spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. na Okresnom súde Liptovský
Mikulášpodspis.zn.9Cb/208/2015,ktorávpriebehukonaniavstúpiladoreštrukturalizácie,konaniebolo
ex lege prerušené a po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom ex lege zastavené. Pohľadávku
na úhradu ceny diela voči spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. žalobca prihlásil aj do reštrukturalizácie,

táto bola reštrukturalizačným správcom popretá a na Okresnom súde Bratislava I je vedené konanie
o určenie popretej pohľadávky pod č. k. 4Cbi/14/2017, ktoré nebolo doposiaľ právoplatne skončené.
Na podporu tvrdenia, že spoločnosť TATRA SPC20, s.r.o. neuhradila úpadcovi cenu diela žalobca
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 13Cob/171/2019 zo dňa 22.01.2020, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 19.03.2020, v ktorom súd konštatoval absolútnu neplatnosť započítacích
právnych úkonov, ktorými protistrana (TATRA SPC21, s.r.o.) preukazovala úhradu ceny diela z dôvodu

ich neurčitosti, právny názor súdu je možné aplikovať aj vo vzťahu k posúdeniu otázky úhrady ceny
diela spoločnosťou TATRA SPC20, s.r.o. Faktickým užívaním a prevádzkovaním FVE bez právneho
dôvodu získal žalovaný majetkový prospech na úkor žalobcu, ktorým sa bezdôvodne obohatil. Naturálna
reštitúcia neprichádza do úvahy, lebo obohatenie spočívalo vo výkonoch. Bezdôvodné obohatenie
zodpovedámajetkovémuprospechuzískanémuzprevádzkovaniaFVEvcelkovejvýške1.742.592,-Eur.

Žalobca pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z účtovnej závierky TATRA SPC20,
s.r.o. za roky 2016 - 2018.

2. Súd prvej inštancie k procesnej obrane žalovaného uviedol, že namietal existenciu nároku žalobcu
dôvodiac, že on je vlastníkom FVE počas celého obdobia, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Poukázal na Komisionársku zmluvu zo dňa 18.04.2011, ktorú uzavrel v
postavení komitenta so spoločnosťou TATRA SPC20 v postavení komisionára, ktorej predmetom bol
záväzok komisionára obstarať pre komitenta zriadenie zariadenia FVE. Spoločnosť TATRA SPC20
záväzok obstarať určenú záležitosť splnila. Podľa čl. II. bod 2 Komisionárskej zmluvy, ako aj § 583 ods. 1
druhávetaObchodnéhozákonníkakomisionár(spoločnosťTATRASPC20)konávovlastnommeneana

účet komitenta (žalovaného), z čoho okrem iného vyplýva, že vlastníkom hnuteľnej veci (FVE) získanej
pre komitenta (žalovaného) sa komitent (žalovaný) stáva okamihom odovzdania predmetnej hnuteľnej
veci (FVE) komisionárovi (spoločnosti TATRA SPC20). Vzhľadom na to, že došlo k riadnemu odovzdaniu
diela(FVE)úpadcomspoločnostiTATRASPC20,došlotýmtomomentomajknadobudnutiuvlastníckeho
práva k FVE žalovaným. Žalobcom tvrdená výhrada vlastníckeho práva s odkazom na článok 8 Zmluvy

o dielo sa nevzťahuje na FVE, ale na materiály, vybavenie a technologické zariadenia, teda veci, ktoré
majú byť použité na zhotovenie diela, ku ktorým prechádza vlastnícke právo na objednávateľa až
okamihom ich zaplatenia, čo korešponduje s § 541 Obchodného zákonníka. Objednávateľ sa mohol
stať vlastníkom uvedených vecí až v momente úhrady ich ceny, avšak tento režim je aktuálny len
do času, kým sa spracovaním stali súčasťou diela v súlade s § 540 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Ak by aj nebola uhradená cena za tieto veci, momentom, kedy sa spracovaním stali súčasťou diela,
prestávajú byť samostatnými vecami a zdieľajú právny režim diela, teda veci, do ktorej boli spracované.
Zmluva o dielo neupravuje otázku vlastníctva diela, a teda režim vlastníctva diela sa spravuje § 542
ods. 1 ObZ. Keďže z preambuly zmluvy o dielo vyplýva, že dielo sa zhotovovalo na pozemku, ktorý
obstaral objednávateľ, je zrejmé, že vlastníkom diela je od počiatku objednávateľ. Žalovaný uviedol,

že podľa jemu dostupných informácií TATRA SPC20, s.r.o. uhradila odplatu za vykonanie diela v
plnom rozsahu, dôkazy o úhradách (resp. započítaniach) predložila spoločnosť TATRA SPC20, s.r.o.
v konaniach, v ktorých žalobca vymáhal zaplatenie odplaty za vykonanie diela a neobstojí porovnanie
s vymáhaním odplaty v prípade spoločnosti TATRA SPC21, s.r.o., IČO: 45 363 901, o skutkovo
odlišné veci. Žalovaný poukázal aj na duálne uplatnenie nároku úpadcom, ktorý vymáha pohľadávku na

zaplatenie odplaty za dielo voči spoločnosti TATRA SPC20, zároveň vedie voči žalovanému aj konanie
o určenie vlastníckeho práva k FVE (konanie pred OS Bratislava II, sp. zn. 9C/54/2013). Podanie
uvedených žalôb si vzájomne odporuje. Žalovaný ďalej z opatrnosti namietal, že nárok je premlčaný
v časti presahujúcej obdobie dvoch rokov pred podaním žaloby, vychádza z ustanovení Občianskeho
zákonníka, nakoľko Obchodný zákonník obsahuje úpravu premlčania len pri bezdôvodnom obohatení

spočívajúcom v plnení z neplatného právneho úkonu. Skutočnosti, o ktoré žalobca opiera žalobu sú
známe najneskôr odo dňa zápisu FVE do súpisu oddelenej podstaty (súpis bol zverejnený v Obchodnom
vestníku č. 197/2017 zo dňa 16.10.2017), preto najneskôr dňom 16.10.2017 začala plynúť premlčacialehota a všetky údajné nároky sa premlčali najneskôr dňa 16.10.2019. Žalovaný namietal aj vyčíslenie
nároku a nesprávnosť uplatnenia úroku z omeškania, keď vychádzal z § 369 Obchodného zákonníka.

3. Žalobca závery žalovaného o automatickom nadobudnutí vlastníckeho práva priamo z titulu uzavretej
komisionárskej zmluvy považoval za nesprávne. Poukázal na základnú právnu zásadu, podľa ktorej
na nepráve nemôže vzniknúť právo. Ustanovenie § 583 ods.1 druhá veta Obchodného zákonníka
explicitne rieši len čas nadobúdania vlastníckeho práva, nie legalizáciu jeho nezákonného nadobúdania.
Základnou podmienkou vyvolania právneho následku nadobudnutia vlastníckeho práva komitenta je, že

dané hnuteľné veci sú komisionárom na účet komitenta nadobudnuté v súlade s právom. Len samotným
odovzdaním hnuteľnej veci komisionárovi, bez ohľadu na to, či boli splnené ostatné podmienky prevodu
vlastníckeho práva, nedochádza k automatickému nadobudnutiu vlastníctva komitentom. Žalovaný
nepreukázal ani odovzdanie diela úpadcom spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. Dojednanie výhrady
vlastníctvavčlánku8Zmluvyodielonesledujenadobudnutievlastníctvakveciamurčenýmnavykonanie
diela ich faktickým spracovaním, ako to primárne upravuje § 540 ods.1 Obchodného zákonníka, ktorý

nemá kogentný charakter, preto si zmluvné strany môžu dojednať moment nadobudnutia vlastníckeho
práva odchylne od zákonnej úpravy, čo aj urobili v článku 8, z ktorého vyplýva vôľa zmluvných strán
viazať moment prechodu vlastníctva až na zaplatenie ceny, bez ohľadu na moment spracovania vecí
použitých na zhotovenie diela. Ani zhotovovanie FVE úpadcom na území obstaranom objednávateľom
nesvedčí vlastníckemu právu žalovaného k FVE. Ustanovenie § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka,

na ktoré poukazoval žalovaný, zakladá vlastnícke právo objednávateľa k zhotovovanej veci len
za predpokladu, že zmluva neobsahuje odchylnú úpravu. K tvrdeniu žalovaného, že podľa jemu
dostupných informácií spoločnosť TATRA SPC20 uhradila odplatu za vykonanie diela žalobca uviedol,
že celková cena diela uhradená nebola. K námietke premlčania žalobca uviedol, že premlčanie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch sa spravuje režimom Obchodného

zákonníka, ktorý obsahuje komplexnú úpravu premlčania. Všeobecná premlčacia doba je podľa § 397
Obchodného zákonníka štvorročná, žalobca si uplatnil nárok za obdobie posledných štyroch rokov a
vychádzal z účtovnej závierky spoločnosti TATRA SPC20,s.r.o., ktorá FVE reálne prevádzkuje za roky
2016-2018 v celkovej výške 1.742.592,- Eur (riadok 03 - tržby z predaja vlastných výrobkov). Na výšku
úrokov z omeškania je analogicky potrebné aplikovať úpravu Obchodného zákonníka.

4. Žalovaný ďalej v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že žaloba by bola dôvodná len ak
by bol vlastníkom FVE úpadca. Ak by aj nedošlo k riadnemu odovzdaniu FVE medzi spoločnosťou
TATRA SPC20 a žalovaným, neznamenalo by to, že vlastníkom FVE je žalobca. Absenciu vlastníckeho
práva žalobcu k FVE by nekonvalidovalo ani prípadné „neodovzdanie“ FVE medzi spoločnosťou TATRA

SPC20, s.r.o. a žalovaným. Odovzdanie FVE medzi spoločnosťou TATRA SPC20, s.r.o. a žalovaným
nie je sporné. Zo zmluvy o dielo jasne vyplýva, že výhrada vlastníctva sa týka materiálov, vybavenia
a technologických zariadení, teda vecí, ktoré majú byť podľa zmluvy použité na zhotovenie diela a
spracovaním sa stávajú jeho súčasťou. Spracovanie vecí pritom znamená, že tieto prestávajú ako
samostatné veci existovať, a teda zaniká aj existencia výhrady vlastníckeho práva k nim. Vôľou

zmluvných strán nemohlo byť zachovanie výhrady vlastníctva aj po spracovaní vecí, keďže nie je možné
ponechaťexistenciuvýhradyvlastníctvakveci,ktoráprestalaexistovať.Pokiaľbytoboloskutočnevôľou
strán, dohodli by výhradu vlastníctva k dielu ako takému, t.j. k FVE. K otázke použitia zákonnej úpravy
§ 542 ods. 1 Obchodného zákonníka žalovaný uviedol, že zmluva o dielo neupravuje otázku vlastníctva
diela, režim vlastníctva sa teda spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. K výške bezdôvodného

obohatenia žalovaný namietal, že vlastníctvo FVE netvorí jediný predpoklad dosahovania tržby z predaja
výrobkov pri jeho prevádzke, naviac žalobca ani nepreukázal, že tržby z predaja vlastných výrobkov
spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. sú spojené výlučne s prevádzkou FVE. Keďže užívanie FVE nemožno
vydať, musí sa poskytnúť náhrada v peniazoch, ktorú je však možné určiť iba ako náhradu obvyklú.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 542 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej aj „ObZ“), § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že spoločnosť
TATRA SPC 20, s.r.o. ako objednávateľ uzatvorila s úpadcom dňa 10.3.2011 Zmluvu o dielo, ktorej
predmetom bola stavba fotovoltaickej elektrárne v katastrálnom území O. podľa špecifikácie v Prílohe č.

1, na pozemkoch obstaraných objednávateľom. Následne právny predchodca žalovaného ako komitent
uzatvorilsospoločnosťouTATRASPC20,s.r.o.dňa18.4.2011Komisionárskuzmluvu,ktorejpredmetom
bolo zriadenie zariadenia FVE vrátane jej pripojenia do distribučnej sústavy a zabezpečenie odberu
elektriny vyrobenej FVE prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Podľa preambuly Zmluvy tento projektbude prenechaný komisionárovi ako nájomcovi do užívania formou leasingu. Za účelom realizácie
predmetného lízingového projektu zmluvné strany uzatvorili okrem iného Leasingovú zmluvu č. 300701
zo dňa 18.04.2011. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že spoločnosť TATRA SPC 20, s.r.o. si

svoj záväzok z komisionárskej zmluvy splnila a následne na základe Preberacieho protokolu zo dňa
29.9.2011právnypredchodcažalovanéhoakoprenajímateľ/komitentprebralFVEodkomisionáraaďalej
mu ho odovzdal ako nájomcovi na užívanie v súlade s leasingovou zmluvou č. 300701 zo dňa 18.4.2011.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodňuje

vlastníctvom k FVE z titulu výhrady vlastníctva dojednanej v čl. 8. Zmluvy o dielo z dôvodu, že cena
diela nebola úpadcovi v plnom rozsahu uhradená, preto vlastnícke právo neprešlo na spoločnosť TATRA
SPC 20, s.r.o. ako objednávateľa a následne nemohlo prejsť ani na žalovaného. V čl. 8 Zmluvy o dielo
bolo doslovne uvedené, že vlastnícke právo k materiálom, vybaveniu a technologickým zariadeniam
prechádza na objednávateľa okamihom ich zaplatenia, výhrada vlastníckeho práva sa teda vzťahuje
práve na materiály, vybavenie a technické zariadenia, teda na veci, ktoré boli použité na zhotovenie diela

ako takého. Pre odstránenie výkladových nejasností bola priamo v čl. 24. Zmluvy o dielo dohodnutá
definícia jednotlivých použitých pojmov, z ktorej súd prvej inštancie zistil, že pojem zariadenie znamená
FVE vrátane technologických zariadení a materiálov, súčastí a príslušenstva, ktoré má zhotoviteľ dodať
avybudovať,zčohojepodľasúduprvejinštanciezrejmé,žepojemdielot.j.FVE,obsahovoniejetotožný
s pojmom materiály, vybavenie a technologické zariadenia, nakoľko dielo ako také sa skladá aj z ďalších

súčastí a príslušenstva. Pojem materiál je definovaný ako veci všetkého druhu iné než technologické
zariadenia a vybavenie, ktoré majú tvoriť súčasť zariadenia, t.j. majú tvoriť súčasť FVE. Technologické
zariadenia znamenajú prístroje a stroje, ktoré majú tvoriť súčasť zariadenia, teda majú tvoriť súčasť
FVE. Dielom (zariadením) je stavba fotovoltaickej elektrárne, ktorá pozostáva aj z materiálov, vybavenia
a technologických zariadení, ale taktiež aj z ďalších súčastí a príslušenstva; materiály a technologické

zariadenia tvoria len súčasť fotovoltaickej elektrárne tak, ako to vyplýva z bodu 24 zmluvy. Pokiaľ by
mal zhotoviteľ záujem, aby sa výhrada vlastníctva týkala FVE ako celku, uviedol by to do zmluvy,
keďže sám bývalý konateľ úpadcu N. F., ktorý vo veci vypovedal ako svedok potvrdil, že si zmluvu
niekoľko krát prešiel a naštudoval a jej obsah akceptoval. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené
považoval časť jeho výpovede, v ktorej uviedol, že dielo prechádza na objednávateľa až jeho úplným

zaplatením za účelovú, nemajúcu oporu v Zmluve o dielo. Z jeho výpovede totiž vyplynulo, že pojem
dielo (zariadenie) sa nerovná pojmu „materiály, vybavenia a technologické zariadenia“, keďže pod
pojmom zariadenie svedok chápe súbor vecí tvoriacich dielo vrátane jeho súčastí a príslušenstva, čím
upresnil svoje vyjadrenie, že dielo nepozostáva z iného ako materiálov, vybavenia a technologických
zariadení(samozrejmevrátanepráceamontáže).Súdprvejinštancieajspoukazomnadefiníciepojmov

uvedených priamo v Zmluve o dielo za účelom odstránenia prípadného nejednotného výkladu mal za to,
že obsah zmluvy vyjadruje vôľu zmluvných strán dohodnúť výhradu vlastníckeho práva nie k výsledku
zmluvy o dielo, t.j. ku konkrétnemu dielu, ale len k materiálom, vybaveniu a technologickým zaradeniam,
ktoré tvoria súčasť FVE. Súčasťou veci je všetko, čo k hlavnej veci podľa jej povahy fyzicky a funkčne
patrí a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa hlavná vec neznehodnotila, pričom za znehodnotenie sa

považuje tak funkčná, estetická alebo iná ujma. Právny režim hlavnej veci sa vzťahuje aj na všetky jej
súčasti. Materiály, vybavenia a technologické zariadenia boli vecou v právnom zmysle iba do momentu,
kým sa nestali súčasťou diela. Z uvedeného teda vyplýva, že materiál, vybavenie a technologické
zariadenia sa stali neoddeliteľnou súčasťou veci a vlastnícky vzťah žalobcu ich spracovaním zanikol.
Prijatím opačného výkladu by nastala absurdná situácia, že nezaplatením materiálu nepatrnej hodnoty

by dielo ako celok zostalo vo vlastníctve žalobcu ako zhotoviteľa a preto sa súd stotožnil s príkladom
uvedeným žalovaným, že nie je možné, aby mal zhotoviteľ výhradu vlastníckeho práva k celému domu,
ak sa táto dojednala len k tehlám na jeho výstavbu. Prejav vôle zmluvných strán vyjadrený v písomnej
podobe je podľa názoru súdu tak zrozumiteľný a jednoznačný, že nevzbudzuje pochybnosť o ich úmysle.
Režim vlastníctva celého diela Zmluva o dielo neupravuje, preto súd prvej inštancie vychádzal zo

zákonnej úpravy § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak zhotoviteľ zhotovuje vec u
objednávateľa, na jeho pozemku alebo na pozemku, ktorý objednávateľ obstaral, objednávateľ znáša
nebezpečenstvo škody na zhotovovanej veci a je jej vlastníkom, ak zmluva neurčuje niečo iné. Keďže
zmluva niečo iné neurčuje, lebo výhrada vlastníctva v čl. 8. sa nevzťahuje na dielo ako také, vlastníctvo
ani zo zákona neprislúcha žalobcovi, nakoľko dielo bolo zhotovované na pozemkoch obstaraných

objednávateľom.

7. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal existenciu svojho vlastníckeho práva k FVE, od
ktorého odvodzoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie žalobu zamietol.Nepovažoval potom za potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k výpočtu bezdôvodného obohatenia,
preto návrhy žalobcu prednesené na pojednávaní dňa 16.6.2022 zamietol, rovnako zamietol návrh na
doplnenie dokazovania vyžiadaním všetkých príloh k Zmluve o dielo od spoločnosti TATRA SPC 20,

s.r.o. za účelom preukázania, či okrem týchto materiálov, vybavenia technických zariadení dielo tvoria
aj iné veci, keď vykonanie takéhoto dôkazu by neosvedčilo skutočnosti relevantné pre meritum veci a
táto otázka bola vykonaným dokazovaním dostatočne preukázaná. Súd prvej inštancie tiež podľa
§ 153 ods. 1 až 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) neprihliadol na návrhy
žalobcu na doplnenie dokazovania aj z dôvodu, že ich nepredložil včas, hoci tak mohol urobiť už vo

vyjadrení podľa § 167 ods. 3 CSP, v tzv. duplike, pretože mal vedomosť o stanovisku žalovaného a
vykonanie ním navrhnutého dokazovania by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Posúdenie
otázky odovzdania FVE žalovanému považoval za právne irelevantné vo vzťahu k predmetu sporu,
nakoľko žaloba by bola dôvodná iba v prípade, ak by bolo preukázané vlastníctvo úpadcu k FVE. Otázka
úhrady ceny za dielo rovnako nebola predmetom dokazovania a aj prípadné zistenie, že cena diela
nebola v celom rozsahu úpadcovi zaplatená, by neviedlo k potvrdeniu jeho vlastníckeho práva k FVE.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v konaní § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

9. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e),
písm. f), písm. g) a písm. h) CSP, má za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
voveci,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené a napokon má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolacom návrhu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania,

alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalobca v odvolaní opakovane uviedol skutkový a právny základ uplatňovaného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 10/2016 do 10/2020, kde zdôraznil, že sa považuje za
skutočného vlastníka FVE a má za to, že z dôvodu dojednanej výhrady vlastníctva spoločnosť TATRA
SPC20, s.r.o. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k FVE, vlastnícke právo preto nemohlo prejsť ani

na žalovaného. Skutočným vlastníkom FVE preto vždy bol a je naďalej úpadca. Faktické užívanie FVE
žalovaným (ktorý skutočnosť užívania FVE nespochybňoval) je preto neoprávnené, nakoľko žalovaný
nedisponuje ani žiadnym iným právom, ktoré by ho oprávňovalo FVE užívať.

10. Žalobca považuje právne závery súdu prvej inštancie v ods. 23 odôvodnenia, na základe ktorých

žalobu zamietol, za nesprávne, odporujúce dojednaniam Zmluvy o dielo, logickému a teleologickému
výkladu ustanovení Zmluvy o dielo, ako aj výsledkom vykonaného dokazovania. Poukázal na znenie
čl. 8 posledný odsek zmluvy o dielo: „Vlastnícke právo k Materiálom, Vybaveniu a Technologickým
zariadeniam prechádza na Objednávateľa okamihom ich zaplatenia. Zhotoviteľ znáša počas celej
doby výstavby až do okamihu riadneho vyhotovenia a odovzdania diela nebezpečenstvo škody na

zhotovovanom diele, to neplatí v prípade, ak bola táto škoda spôsobená Objednávateľom.“, ktoré
obsahuje výhradu vlastníctva v prospech zhotoviteľa až do zaplatenia jednotlivých súčastí diela
objednávateľom.Jednotlivésúčastidiela,kuktorýmbolavýhradavlastníctvadojednaná,súdefinovanév
bode 24.1. Zmluvy o dielo nasledovne: „Materiály znamenajú veci všetkého druhu iné než Technologické
zariadenia a Vybavenia, ktoré majú tvoriť súčasť Zariadenia v súlade s prílohou č. 1.“ „Vybavenie

znamená všetky prístroje, stroje, vozidlá a ďalšie veci používané Zhotoviteľom pre plnenie Zmluvy s
výnimkouMateriálovaTechnologickýchzariadení.“„Technologickézariadeniaznamenáprístrojeastroje
(mechanické, elektrické či iné), ktoré majú tvoriť súčasť Zariadenia v súlade s prílohou č. 1 a touto
Zmluvou.“ Podľa citovaných definícií tvoria tieto komponenty „súčasť Zariadenia“ a zariadenie je potom v
bode 24.1. Zmluvy o dielo definované nasledovne: „Zariadenie znamená fotovoltaickú elektráreň vrátane

Technologických zariadení a Materiálov, súčastí a príslušenstva, ktoré má Zhotoviteľ dodať a vybudovať
podľa prílohy č. 1 tejto Zmluvy.“ Zariadenie podľa žalobcu predstavuje fotovoltaickú elektráreň, teda
samotné fyzické dielo ako také, čo vyplýva aj z iných ustanovení zmluvy o dielo s odkazom na bod 3.4,
3.8, 4.1, 5.1, čl. 6, čl. 7, 9.4, čl. 12, čl. 13, čl. 14. Z definície materiálov explicitne vyplýva, že materiálmisú všetky iné (ostatné) veci odlišné od technických zariadení a vybavenia. Nakoľko v zmysle zmluvných
definícií zariadenie zahŕňa technologické zariadenia a materiály, pričom materiálmi sú všetky ostatné
veci všetkého druhu odlišné (iné) od technologických zariadení a vybavenia, technologické zariadenia

spolu s materiálmi tvoria zariadenie ako také.

11. Žalobca namieta, že z uvedeného logicky vyplýva, že dojednaná výhrada vlastníctva v čl. 8 zmluvy
o dielo sa v skutočnosti vzťahuje na dielo ako také, nakoľko tam uvedené materiály, vybavenie a
technologické zariadenia bez ďalšieho tvoria zariadenie, predstavujúce funkčný celok fotovoltaickej

elektrárne. Závery súdu prvej inštancie sú v rozpore s logickým aj teleologickým výkladom zmluvy,
t.j. s interpretáciou dojednanej výhrady vlastníctva z hľadiska jej účelu. Pokiaľ by malo platiť to, čo
tvrdí súd prvej inštancie, t.j. že „materiály, vybavenie a technologické zariadenia sa stali neoddeliteľnou
súčasťou veci a vlastnícky vzťah žalobcu ich spracovaním zanikol“, potom by dojednaná výhrada
vlastníctva bola iba v pozícii obsolentného zmluvného inštitútu. Zabudovaním komponentov do diela
by sa zhotoviteľ paradoxne v dôsledku splnenia svojich zmluvných povinností pripravil o výhradu

vlastníctva, objednávateľ by sa nemusel obťažovať s úhradou ceny a spracovaním komponentov by
vlastnícke právo nadobudol, čo by nezodpovedalo vôli zmluvných strán, čo napokon vyplynulo aj z
výpovede svedka Ing. N. F.. Žalobca konštatuje, že súd prvej inštancie vôbec nepochopil výstavbu,
konštrukciu fungovanie FVE. Ako vyplýva zo Zmluvy o dielo a výsluchu svedka P.. F., materiály,
vybavenie a technologické zariadenia, na ktoré sa vzťahuje výhrada vlastníctva, tvoria podstatu a

funkčný celok diela, bez ktorého by dielo ako také nemohlo byť v súlade s jeho účelom prevádzkované.
Jednotlivé súčasti diela pritom predstavujú samostatné a oddeliteľné veci (napr. solárne panely), ktoré
je možné z diela demontovať a znovu použiť. Zároveň je nepochybné, že bez týchto jednotlivých
oddeliteľných komponentov nie je možné FVE v súlade s jej účelom, t.j. na výrobu elektrickej energie,
využívať. Žalobca uvádza, že bez ohľadu na to, či sa výhrada vlastníctva vzťahuje len na súčasti diela

(čo odmieta) alebo dielo ako celok, tým, že žalovaný užíva čo i len samostatné a oddeliteľné veci vo
vlastníctve žalobcu, bez ktorých by bola FVE nefunkčná, dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu.

12. Žalobca ďalej argumentačne upozorňuje na bod 1.1 zmluvy o dielo, kde je dielo všeobecne
vymedzené ako „Stavba fotovoltaickej elektrárne“. Pojem stavba je potom definovaný v bode 24.1.

tak, že „znamená (podľa kontextu) všetky činnosti, ktoré vykonávali Zhotoviteľ a Personál Zhotoviteľa,
aby naprojektovali a zhotovili Zariadenie; podľa kontextu môže pojem „Stavba“ znamenať i príslušné
Stavenisko a všetko, čo k nemu náleží“. Dielo ako také teda nie je v zmluve o dielo ucelene a
jednoznačne zadefinované. Zo zmluvy o dielo nie je možné uzavrieť, čo je myslené pod pojmami
„súčasti“ a „príslušenstvo“, čo znamená, že je potrebné aplikovať princíp contra proferentem na výklad

jednotlivých zmluvných ustanovení podľa § 266 ods. 4 ObZ. Práve na účely interpretácie skutočnej vôle
zmluvných strán žalobca navrhol v konaní vypočuť P.. N. F.Á., ktorý v postavení konateľa podpisoval
zmluvu o dielo za úpadcu ako zhotoviteľa. To, že svedok „potvrdil, že si zmluvu niekoľko krát prešiel a
naštudoval a jej obsah akceptoval“ (ods. 22, str. 19 odôvodnenia rozsudku) nevylučuje použitie výkladu
podľa citovaného ustanovenia. Podstatné pre použitie takéhoto výkladu je totiž len to, že prejav vôle

obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad. Žalobca upozorňuje na časť výpovede svedka, ktorý uviedol:
„bolo to všetko v rýchlosti, v chvate, lebo ten čas ukončenia tých výstavb sa blížil“... „v dobrej vôli som
sa snažil prejsť tú zmluvu niekoľkokrát a naštudovať ...“ svedok potvrdil, že návrh zmluvy o dielo bol
predložený objednávateľom, čo žalovaný nespochybnil. Napriek vyššie uvedenému súd prvej inštancie
skonštatoval, že „prejav vôle zmluvných strán vyjadrený v písomnej podobe je podľa názoru súdu

tak zrozumiteľný a jednoznačný, že nevzbudzuje pochybnosť o ich úmysle“. Úpadca ako zhotoviteľ,
vykladajúc si zmluvné ustanovenia tak, že materiály, vybavenie a technologické zariadenia tvoria celé
funkčné dielo a výhrada vlastníctva sa preto vzťahuje na celé dielo, nemal žiaden dôvod uvádzať do
zmluvy iné dojednania ohľadom výhrady vlastníctva. Pokiaľ zmluvne dojednaná výhrada vlastníctva
a súvisiacich zmluvných dojednaní pripúšťa rôzny výklad (ako je to v tomto prípade zjavné), potom

je dané zmluvné ustanovenia potrebné vykladať na ťarchu objednávateľa, ktorý zmluvu koncipoval.
Podľa odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie aplikoval aj § 542 ods. 1 ObZ, ktorý predstavuje
dispozitívne zákonné ustanovenie, ktoré pripúšťa odchýlne dojednanie zmluvných strán. Takýmto
odchýlnym zmluvným dojednaním je práve výhrada vlastníctva, ktorá aplikáciu uvedeného zákonného
ustanovenia vylučuje.

13. Odvolateľ z dôvodu nesprávnych záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k vlastníckemu právu k
fotovoltaickej elektrárni, namieta aj nevykonanie navrhovaného dokazovania za účelom preukázania
rozsahu dojednanej výhrady vlastníctva v čl. 8 zmluvy o dielo a ustálenia výšky bezdôvodnéhoobohatenia. V záujme zodpovedania rozsahu dojednanej výhrady vlastníctva v čl. 8 zmluvy žalobca
navrhoval, aby súd prvej inštancie vyžiadal od spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. prílohy k Zmluve
o dielo, na ktoré zmluva odkazuje, z ktorých by vzhľadom na nejednoznačnosť obsahu Zmluvy o

dielo eventuálne bolo vhodné a možné danú problematiku exaktnejšie preskúmať. K výške nároku
žalobca navrhoval, aby súd prvej inštancie vyžiadal od spoločnosti TATRA SPC 20 s.r.o. dokumentáciu
o výške príjmov dosahovaných z prenájmu FVE, vyzval aj žalovaného na predloženie dokladov o
príjmoch, ktoré dosahuje z leasingového prenájmu FVE. Nevykonanie dokazovania súd prvej inštancie
odôvodnil nadbytočnosťou. Nakoľko žalobca považoval záver súdu o vlastníckom práve k fotovoltaickej

elektrárni za nesprávny, zamietnutie návrhu na dokazovanie nebolo dôvodné. K uplatneniu sudcovskej
koncentrácie konania žalobca uvádza, že ide o fakultatívny inštitút, ktorý súd nie je povinný použiť
automaticky a navrhované doplnenie dokazovania bolo opodstatnené a mohlo zásadným spôsobom
prispieť k objasneniu otázok dôležitých pre meritórne rozhodnutie.

14. Odvolateľ napokon v odvolaní namieta procesný postup súdu prvej inštancie, keď neprerušil konanie

do skončenia konania vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 64Cbi/7/2018
(excindačné konanie) a konania vedeného na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9C/54/2013.
Vo všetkých troch konaniach je pre rozhodnutie vo veci absolútne rozhodujúce zodpovedanie otázky, či
vlastníkom FVE je žalobca alebo žalovaný. Odvolateľ pritom poukazuje na to, že excindačné konanie
sp. zn. 64Cbi/7/2018, ako aj konanie sp. zn. 9C/54/2013 boli začaté skôr, neboli právoplatne skončené.

Podľa žalobcu nie je vhodné, aby dva súdy rozhodli o totožnej otázke na podklade tých istých skutkových
a právnych okolností odlišne. Súd prvej inštancie napriek tomu, že si bol vedomý totožnosti významnej
otázky pre rozhodnutie v iných prebiehajúcich skôr začatých konaniach, neskôr začaté konanie sp.
zn. 25Cb/282/2022 neprerušil, neurobil žiadne „iné vhodné opatrenia“ eliminujúce nepriaznivé následky
potenciálne spojené s rozsudkom, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 164 CSP.

15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, s napadnutým rozsudkom sa stotožňuje, považuje za
vecne správny a navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil. Žalovaný uvádza, že ním tvrdená výhrada
vlastníctvaneboladojednanákdieluakocelku,resp.kfotovoltaickejelektrárni(FVE).Žalovanýopätovne
uvádza (ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie), že otázku nadobudnutia vlastníckeho práva od

spoločnostiTATRASPC20,s.r.o.nazákladekomisionárskejzmluvynepovažujezaspornúvtomzmysle,
že pokiaľ spoločnosť TATRA SPC20, s.r.o. bola vlastníkom FVE (a v konaní pred súdom prvej inštancie
sa preukázalo, že bola), potom od spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. nadobudol vlastnícke právo na
základe komisionárskej zmluvy žalovaný. Inými slovami, podstata sporu nespočíva v otázke, či žalovaný
nadobudol vlastnícke právo od spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o., ale otázke, či spoločnosť TATRA

SPC20, s.r.o. bola vlastníkom FVE a mohla tak vlastnícke právo k nej previesť v prospech žalovaného.
K tvrdeniu, že žalovaný sa na úkor úpadcu bezdôvodne obohatil, žalovaný uvádza, že k tomu nedošlo,
nakoľko žalovaný je vlastníkom FVE (čo je podstatnou otázkou sporu) a ak by aj k bezdôvodnému
obohateniu prišlo (čo zásadne odmieta), považuje za nesprávne vyčíslenie nároku, nakoľko ho nemožno
odvodzovať z tržieb tretej osoby, teda spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o.

16. K argumentácii žalobcu na strane 5 odvolania, kde cituje zmluvné definície jednotlivých pojmov
a tieto vysvetľuje, žalovaný uvádza, že zo žiadneho ustanovenia zmluvy o dielo nevyplýva, že pojem
zariadenie zodpovedá dielu. Pojem zariadenie je definovaný tak, že znamená fotovoltaickú elektráreň,
vrátane technologických zariadení a materiálov, súčastí a príslušenstva, ktoré má zhotoviteľ dodať a

vybudovať podľa prílohy č. 1 tejto zmluvy. Z tejto definície pojmu zariadenie jednoznačne vyplýva, že
zariadenie nie je tvorené len technologickým zariadením, materiálmi, resp. vybavením, ale aj súčasťami
a príslušenstvom, t.j. nie je možné pojem technologické zariadenia, materiály a vybavenie stotožniť
ani s pojmom zariadenie a už vôbec nie s pojmom dielo. Žalobca zrejme účelovo obchádza podstatu
samotného ustanovenia posledného odseku článku 8 zmluvy o dielo, ktoré má výhradu vlastníctva pre

úpadcu zakladať: „Vlastnícke právo k Materiálom, Vybaveniu a Technologickým zariadeniam prechádza
na Objednávateľa okamihom ich zaplatenia. Zhotoviteľ znáša počas celej doby výstavby až do okamihu
riadneho vyhotovenia a odovzdania diela nebezpečenstvo škody na zhotovovanom diele, to neplatí
v prípade, ak bola táto škoda spôsobená Objednávateľom.“ Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že
v prvej vete, ktorá upravuje režim vlastníctva, zmluva o dielo používa pojmy materiály, vybavenie a

technologické zariadenia, ale v nasledujúcej vete už používa pojem dielo resp. zhotovované dielo.
Zmluva o dielo tak medzi oboma alternatívami odlišuje. Žalovaný poukázal aj na čl. 9 zmluvy (9.2,
9.4), ktorý rozlišuje medzi jednotlivými pojmami. Definícia pojmu zariadenie však uvádza, že zariadenie
je tvorené nielen súčasťami, ale aj príslušenstvom, teda v plnom rozsahu nepokrýva všetko (okremvybaveniaatechnologickýchzariadení),čotvorízariadenie,pretoženepokrývapríslušenstvo.Zhľadiska
logického výkladu nie je možné dospieť k záveru, že pojem materiály, vybavenie a technické zariadenia
sa rovná pojmu zariadenie, alebo sa rovná pojmu dielo. Pokiaľ ide o výhradu vlastníctva tak, ako

bola dojednaná, má svoj význam - zmluvné strany nemusia mať dojednaný režim výhrady vlastníctva
len pre finálny výsledok zhotovovania diela, ale aj pre jednotlivé komponenty, ktoré už v procese
zhotovovania diela môžu byť dodané na miesto jeho zhotovovania. Výhrada vlastníctva v tomto prípade
chránizhotoviteľapredtým,abysaobjednávateľstalvlastníkomkomponentovurčenýchnavybudovanie
diela ešte pred jeho zhotovením, pričom sa počíta najskôr s úhradou ceny za tieto komponenty a až

s následným nadobudnutím vlastníckeho práva objednávateľom k nim. Zároveň však platí, že pokiaľ
zhotoviteľ z takýchto komponentov dielo zhotoví, výhrada vlastníctva sa stratí v dôsledku zániku vecí.
Zhotoviteľ mal možnosť dojednať si také podmienky, aby napr. nebol povinný dielo zhotoviť do času,
kým mu objednávateľ neuhradí cenu zodpovedajúcu dodávaným komponentom. Zmluva o dielo pritom
takúto úpravu aj obsahuje, a to pokiaľ ide o dodanie technologických zariadení, objednávateľ bol povinný
uhradiť zálohy na zabezpečenie technologických zariadení a zhotoviteľ nebol povinný vykonávať dielo,

kým tieto zálohy nie sú zaplatené (bod 9.2 zmluvy o dielo).

17. K interpretácii výpovede svedka P.. F. žalovaný uvádza, že v podstate nejde o svedka, ide o bývalého
štatutára úpadcu v čase uzavretia predmetnej zmluvy od dielo, ktorý má na veci právny záujem. Svedok
potvrdil, že úpadca mal k dispozícii zmluvu, mohol ju pripomienkovať, resp. upravovať, napokon sa

dohodolnaznení,vakomjetátouzavretá.Žalovanýakékoľvekdodatočnévýkladyvrozporesjazykovým
znením zmluvy považuje len za účelové.

18. K námietke oddeliteľnosti komponentov tvoriacich fotovoltaickú elektráreň žalovaný uviedol, že ak
by platil výklad žalobcu, mal si uplatniť výhradu vlastníctva len voči komponentom, ktoré považuje za

neuhradené, nie na celé dielo. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že pojem dielo nie je v zmluve o dielo
nikde zakotvený, žalovaný poukazuje na formulácie, ktoré v zmluve o dielo uvedené sú; posledný odsek
čl. 8, ktorý obsahuje pojem dielo v súvislosti s prechodom nebezpečenstva škody na veci a pojmy
technologické zariadenia, materiály a vybavenie v súvislosti s výhradou vlastníctva. Navyše je potrebné
v súvislosti so žalobcom tvrdeným nejasným vymedzením pojmov v zmluve poukázať aj na to, že práve

zhotoviteľ musel vedieť, z akých prác, výkonov a komponentov sa skladá jeho zhotovovanie. V súvislosti
s tvrdeniami žalobcu o potrebe aplikácie § 266 ods. 4 ObZ poznamenal, že výklad pojmov v zmluve
o dielo je jednoznačný a dostatočný a aplikácia uvedeného ustanovenia nemôže ísť proti dohode a
autonómnej vôli strán v čase uzavretia zmluvy o dielo, ktorá rezultovala v jasné jazykové vyjadrenie
výhrady vlastníctva.

19. Namietané nevykonanie dokazovania súdom prvej inštancie vzhľadom na správne uzavretú otázku
absencie vlastníctva úpadcu považuje za správne, žalobcom navrhnuté dokazovanie by bolo nielen
nadbytočné, ale aj v rozpore so sudcovskou koncentráciou konania.

20. K námietke nesprávneho postupu súdu prvej inštancie vo vzťahu ku konaniu vedenému Okresným
súdom Banská Bystrica pod spis. zn. 64Cbi/7/2018 žalovaný uvádza, že v danom konaní sa nerieši
totožná otázka a prípadný výrok rozhodnutia v konaní sp. zn. 64Cbi/7/2018 nemusí vyriešiť otázku
kľúčovú pre toto konanie (napr. v prípade zamietnutia žaloby nebude vyriešená otázka, či je žalobca
vlastníkom FVE, pretože jej vlastníkom môže byť aj iná osoba). Výsledkom konania spis. zn.

64Cbi/7/2018 nebude výrok, ktorým sa priamo vyrieši predbežná otázka v tomto konaní (výsledkom
konania nebude výrok o vlastníckom práve žalobcu k FVE, resp. zamietnutie žaloby v tejto otázke).
Vo vzťahu ku konaniu vedenému Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 9C/54/2013 postup, ktorý
prezentuje žalobca, považuje žalovaný za účelový. Žalobca mal ako konkurzný správca v zmysle § 47
ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. právo podať návrh na pokračovanie v predmetnom konaní, keďže toto

bolo zo zákona prerušené, mal tiež možnosť navrhnúť prerušenie tohto konania pred vydaním rozsudku.
Žalovaný považuje odvolaciu argumentáciu žalobcu za neprípustnú novotu v odvolacom konaní.

21. Žalobca v odvolacej replike hodnotí časť vyjadrenia žalovaného v bode 4 ako jeho názorový
posun, že samotné odovzdanie veci komisionárom, ktorý k odovzdávanej veci nemá platný právny

vzťah, nespôsobuje automatické nadobudnutie takejto veci (resp. vlastníckeho práva) komitentom, keď
v podanom odpore voči platobnému rozkazu zo znenia § 583 ods. 1 Obchodného zákonníka vyvodzoval,
že odovzdaním zo strany spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. ako komisionára právnemu predchodcovi
žalovaného ako komitentovi malo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva komitentom.22. K polemike žalovaného s interpretáciou zmluvných pojmov Dielo, Fotovoltaická elektráreň,
Zariadenie, Vybavenie, Technologické zariadenia, Materiály, Súčasti a Príslušenstvo žalobca uvádza,

že pojmy „Materiály, Vybavenie a Technologické zariadenia“, výslovne uvedené v článku 8 Zmluvy o
dielo, v súhrne tvoria fotovoltaickú elektráreň (FVE) ako ucelené dielo. Preto skutočnosť nezaplatenia
ich ceny, na ktorú sa vzťahuje zmluvne dojednaná výhrada vlastníctva, má za následok, že spoločnosť
TATRA SPC20, s.r.o. ako objednávateľ sa nestala vlastníkom diela a v zmysle zásady nemo plus iuris sa
žalovaný následne nemohol stať vlastníkom FVE ako diela. Žalobca rozhodne nesúhlasí s konštrukciou

žalovaného, podľa ktorej v dôsledku spracovania jednotlivých komponentov do konečného výsledku v
podobe zhotoveného diela dojednaná výhrada vlastníctva zaniká, čo podrobne vysvetlil už v podanom
odvolaní.Opätovnepretozdôrazňuje,žeakbymaliplatiťprávnezáveryžalovaného,zmluvnedojednaná
výhrada vlastníctva by nemala žiadny reálny význam. Bez ohľadu na nesplnenie zmluvnej povinnosti
objednávateľa zaplatiť cenu diela, by sa totiž takýto zmluvu porušujúci objednávateľ napriek výhrade
vlastníctva stal vlastníkom diela. Takýto stav už prima facie nezodpovedá tomu, čo účastníci zmluvy

zamýšľali dosiahnuť.

23. Žalobca namieta, že ustanovenie § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka je dispozitívnym, pripúšťa
odchýlne dojednanie zmluvných strán. Výhrada vlastníctva dojednaná v článku 8 Zmluvy o dielo, je
práve tým odchýlnym zmluvným dojednaním, ktoré aplikáciu § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka

vylučuje. Zo znenia výhrady vlastníctva nevyplýva, že by sa mala vzťahovať len na obdobie do
použitia komponentov na zhotovenie diela. Zmluvné strany sa nedohodli na tom, že by neuhradenie
zadefinovaných komponentov tvoriacich v súhrne dielo, malo mať iné následky, než zachovanie
vlastníckeho práva zhotoviteľa (žalobcu). K čl. 9 bod 2 zmluvy o dielo žalobca uviedol, že ide o
dojednanie iba zálohových platieb (teda nie konečných platieb) za konkrétne technologické zariadenia,

a to fotovoltaické panely a nosné konštrukcie, so zaplatením ktorých je spojené začatie príslušných
prác. Predmetné zmluvné ustanovenie predstavuje samostatné dojednanie upravujúce moment začatia
niektorých prác na diele, nesúvisí s výhradou vlastníctva dohodnutou v čl. 8 zmluvy, a teda nijako
nemodifikujemomentnadobudnutiavlastníckehopráva.Ďalejpoukázalnaoddeliteľnosťasamostatnosť
jednotlivých komponentov, ktoré môžu byť ďalej funkčne použité, a preto v skutočnosti ani nedochádza

k ich zániku ako samostatných vecí.

24. K vyhodnoteniu výpovede svedka žalobca uvádza, že P.. F. vykonával funkciu člena štatutárneho
orgánu úpadcu iba do roku 2014, viac ako osem rokov nemá v spoločnosti úpadcu žiadnu majetkovú ani
inú účasť a nepodieľa sa na výsledkoch hospodárenia úpadcu, preto nemá žiadny právny záujem na

veci. Výpoveď svedka je pritom kľúčová pre identifikáciu vôle účastníkov zmluvného vzťahu a aplikáciu
interpretačného pravidla podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka.

25. Vo vzťahu k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania žalobca uvádza v replike identické argumenty
akovyplývajúzpodanéhoodvolania,rovnakoakoknámietkenesprávnehopostupusúduprvejinštancie.

Podľa žalobcu je celkom evidentné, že rovnaká kruciálna otázka určenia vlastníckeho práva k FVE
je riešená v už skôr začatom konaní spis. zn. 64Cbi/7/2018, ako aj spis. zn. 9C/54/2013, pričom súd
prvej inštancie o týchto skôr začatých konaniach s totožnou podstatnou otázkou pre rozhodnutie vo veci
jednoznačne vedel a napriek tomu konanie neprerušil a vydal rozhodnutie.

26. Žalovaný v odvolacej duplike nesúhlasí s interpretáciou jeho vyjadrenia ako názorového posunu,
pokiaľ ide o význam komisionárskej zmluvy pre toto konanie. Žalovaný ďalej v odvolacej duplike
polemizuje so žalobcom v otázke výhrady vlastníckeho práva v čl. 8 zmluvy o dielo a zmluvných definícií
pojmov Materiály, Vybavenie a Technologické zariadenia, bodu 9.2, 9.4 zmluvy, obsahovo zhodne s
vyjadrením k odvolaniu. Odvolací súd tiež konštatuje argumentačnú zhodu s prechádzajúcim podaním

vo vzťahu k výpovedi svedka P.. F., použitiu sudcovskej koncentrácie konania, nevykonaniu žalobcom
navrhnutého dokazovania a postupu súdu prvej inštancie vo vzťahu prebiehajúcim konaniam spis. zn.
64Cbi/7/2018 aspis.zn.9C/54/2013,pretoargumentyvduplikenepovažuje(akoduplicitnésvyjadrením
žalovaného k odvolaniu) za potrebné opätovne uvádzať.

27. Žalobca bez výzvy súdu doručil k odvolacej duplike žalovaného vyjadrenie zo dňa 16.02.2023.
Nad rámec obsahu doposiaľ predložených podaní v odvolacom konaní uvádza, že žalovaný sa snaží
podsunúť nesúlad medzi vlastníckym právom v porovnaní so „zanedbateľnou časťou ceny za dielo“.
Podľa žalobcu na trvanie výhrady vlastníctva nemá žiadny vplyv, či k úhrade ceny diela nedošlovôbec alebo len čiastočne. V danom prípade bola zmluvná cena diela dojednaná vo výške 2.641.803,-
Eur bez DPH. V reštrukturalizačnom konaní žalobca prihlásil voči dlžníkovi celkovo 10 pohľadávok,
pozostávajúcich z istiny neuhradenej ceny diela, úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty, z čoho

neuhradená časť ceny diela predstavuje 1.349.470,01 Eur. Správca dlžníka prihlásené pohľadávky
poprel, žalobca sa v incidenčnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod spis. zn.
4Cbi/14/2017 domáhal určenia, že prihlásené pohľadávky sú čo do výšky, právneho dôvodu a
vymáhateľnosti nesporné. Okresný súd Bratislava I vydal rozsudok spis. zn. 4Cbi/14/2017 - 315 zo dňa
10.02.2023, v ktorom okrem iného vyslovil pravosť pohľadávok žalobcu z titulu nezaplatenej ceny diela,

uplatnených prihláškami č.1, 7 a 9, vo vzťahu k pohľadávkam č. 5 a č. 7 konštatoval premlčanie, čo
znamená, že tieto pohľadávky naďalej existujú, i keď len ako naturálna obligácia. Pri celkovej dlžnej
čiastke ceny diela preto nemožno hovoriť o „zanedbateľnej“ neuhradenej časti ceny diela. Rozsudok
Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 4Cbi/14/2017-15 zo dňa 10.02.2023 bol vydaný až potom, čo bol
vydaný odvolaním napadnutý rozsudok, teda nepredstavuje neprípustnú novotu v odvolacom konaní.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

29.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

31. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

32. Podľa § 542 ods. 1 ObZ, ak zhotoviteľ zhotovuje vec u objednávateľa, na jeho pozemku alebo na
pozemku, ktorý objednávateľ obstaral, objednávateľ znáša nebezpečenstvo škody na zhotovovanej veci

a je jej vlastníkom, ak zmluva neurčuje niečo iné.

33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bez nariadenia pojednávania,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej

tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením dňa 7.1.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, odvolaním žalobcu
a nadväzujúcim podaniami strán sporu odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny. Odvolací súd nezistil žiadne vady procesného postupu, ktoré by mali za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie v súlade s § 220 ods. 2 CSP náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd
nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, v celom rozsahu sa
stotožňujesnapadnutýmrozsudkomsúduprvejinštancie,akoajsjehoodôvodnenímavpodrobnostiach
na neho odvolateľa odkazuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa k

žalobcom uplatneným odvolacím dôvodom nasledovné:

34. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že žalobca, správca konkurznej podstaty úpadcu ETOP
- TRADING, a.s. v konkurze, IČO: 36 300 314, ktorý tvrdí, že je vlastníkom FVE, sa podanou
žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.742.592,- Eur voči žalovanému z titulu

majetkového prospechu získaného na úkor žalobcu faktickým užívaním a prevádzkovaním FVE bez
právneho dôvodu v období od októbra 2016 do októbra 2020. Pri vyčíslení výšky nároku vychádzal
z účtovnej závierky spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. za roky 2016 - 2018. Vlastnícke právo FVE
odvodzuje z dojednanej výhrady vlastníctva v Zmluve o dielo na generálnu dodávku technológií pre
výstavbu fotovoltaickej elektrárne, jej výstavbu a súvisiacu projektovú a inžiniersku činnosť zo dňa

10.3.2011uzatvorenejmedzispoločnosťouTATRASPC20,s.r.o.,IČO:453663803akoobjednávateľom
a úpadcom ako zhotoviteľom v čl. 8 zmluvy, podľa ktorého vlastnícke právo k materiálom, vybaveniu
a technologickým zariadeniam prechádza na objednávateľa okamihom ich zaplatenia, z čoho žalobca
odvodzuje, že spoločnosť TATRA SPC20, s.r.o. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k FVE z dôvodunezaplatenia ceny diela a vlastnícke právo tak nemohlo prejsť na žalovaného. Žalovaný primárne
namietal existenciu nároku žalobcu tvrdiac, že on je vlastníkom FVE. Podľa žalovaného žalobcom
tvrdená výhrada vlastníckeho práva dohodnutá v článku 8 Zmluvy o dielo sa nevzťahuje na FVE, ale na

materiály, vybavenie a technologické zariadenia, teda veci, ktoré majú byť použité na zhotovenie diela,
ku ktorým prechádza vlastnícke právo na objednávateľa až okamihom ich zaplatenia, čo korešponduje
s § 541 Obchodného zákonníka. Objednávateľ sa teda mohol stať vlastníkom uvedených vecí až v
momente úhrady ich ceny, avšak len do času, kým sa spracovaním stali súčasťou diela v súlade s § 540
ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný namietal, že ak by aj nebola uhradená cena vecí, momentom,

kedy sa spracovaním stali súčasťou diela, prestávajú byť samostatnými vecami, zdieľajú právny režim
diela. Žalovaný tiež poukazoval na to, že Zmluva o dielo neupravuje otázku vlastníctva diela, a teda
režim vlastníctva diela sa spravuje § 542 ods. 1 ObZ, keďže sa dielo zhotovovalo na pozemku, ktorý
obstaral objednávateľ, vlastníkom diela je od počiatku objednávateľ.

35. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu,

že žalobca nepreukázal základ nároku, teda existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor
žalobcu, nakoľko nepreukázal, že je vlastníkom FVE. Základnou spornou otázkou pre rozhodnutie
vo veci bola preto otázka posúdenia tvrdeného vlastníckeho práva žalobcu/úpadcu k fotovoltaickej
elektrárni, ktorú odvodzuje z dohodnutej výhrady vlastníctva k materiálom, vybaveniu a technologickým
zariadeniam obsiahnutej v čl. 8 zmluvy o dielo. Žalobca tvrdí, že dojednaná výhrada vlastníctva v čl. 8

zmluvy o dielo sa v skutočnosti vzťahuje na dielo ako také, nakoľko tam uvedené materiály, vybavenie
a technologické zariadenia bez ďalšieho tvoria zariadenie, predstavujúce funkčný celok fotovoltaickej
elektrárne. Námietka nesprávneho vyhodnotenia neexistencie vlastníckeho práva žalobcu k FVE je aj
nosnou odvolacou námietkou žalobcu.

36. Odvolací súd sa s argumentáciou a výkladom dohodnutej výhrady vlastníctva žalobcom
nestotožňuje. Z obsahu čl. 8 zmluvy o dielo nevyplýva, že sa dojednaná výhrada vlastníctva „v
skutočnosti“ vzťahuje na dielo ako také, ako tvrdí žalobca. Naopak, zo znenia čl. 8 v spojení s
výkladovými pravidlami, ktoré si zmluvné strany dohodli v čl. 24 zmluvy, nevyplýva, že by výhrada
vlastníctva bola dojednaná pre fotovoltaickú elektráreň ako celok, a nie k materiálom, vybaveniu a

technologickým zariadeniam, ako je výslovne v tomto dojednaní uvedené. Zmluvné strany v definíciách
v čl. 24 výslovne rozlišujú pojmy materiál, technologické zariadenia, vybavenie a pojem zariadenie,
ako súd prvej inštancie uvádza v ods. 9 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Napokon sám žalobca
si v odvolaní protirečí, keď uvádza, že materiály, vybavenie a technologické zariadenia bez ďalšieho
tvoria zariadenie, predstavujúce funkčný celok fotovoltaickej elektrárne, že je nepochybné, že bez týchto

jednotlivých oddeliteľných komponentov nie je možné FVE v súlade s jej účelom, t.j. na výrobu elektrickej
energie využívať, ale súčasne tiež tvrdí, že jednotlivé súčasti diela predstavujú samostatné a oddeliteľné
veci (napr. solárne panely), ktoré je možné z diela demontovať a znovu použiť. Odvolací súd dodáva, že
vprávnychvzťahochjepotrebnérozlišovaťvechlavnú,súčasťveci(§120ods.1OZ)apríslušenstvoveci
(§ 121 ods. 1 OZ). Hlavnými vecami sú všetky veci, ktoré môžu byť samostatnými predmetmi právneho

vzťahu bez toho, aby boli v určitej relácií k iným veciam. Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa povahy
patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila (§ 120 ods. 1 OZ). Ak má ísť o
súčasť veci, potom znaky funkčnej a fyzickej spojitosti s hlavnou vecou musia byť splnené kumulatívne
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.07.2004, sp. zn. 28Cdo/288/2004). Súčasť veci neznamená
bez ďalšieho to, že táto súčasť by inak nemohla byť samostatnou vecou, a to aj v právnom slova zmysle.

Aby však išlo o súčasť veci, vyžaduje sa, aby bol daný vzťah k hlavnej veci, čo vyjadruje druhá časť
vety ustanovenia § 120 ods. 1, teda čo k nej podľa povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že
by sa tým (hlavná) vec znehodnotila. O súčasti veci je teda možné hovoriť za splnenia nasledovných
predpokladov: ide o (hlavnú) vec v právnom slova zmysle, súčasť (hlavnej) veci charakterizuje, že: a)
podľa povahy súčasti veci táto súčasť patrí k veci hlavnej, b) v prípade oddelenia súčasti by sa hlavná

vec znehodnotila. Pre hodnotenie toho, či ide o súčasť veci v zásade platí, že to, čo je spojené s hlavnou
vecou a je určené na využitie spolu s hlavnou vecou, svojou povahou patrí k veci hlavnej. Predpoklad
pod písm. b) vo všeobecnosti predstavuje mieru oddeliteľnosti, teda nemožnosť fyzického, technického
alebo funkčného oddelenia veci, pričom prípadné oddelenie by malo za následok napr. jej funkčné,
estetické, peňažné znehodnotenie hlavnej veci. Nevyžaduje sa teda úplné znehodnotenie hlavnej veci,

stačí, ak toto znehodnotenie predstavuje zníženie úrovne kvality alebo využitia (viď. komentár k § 120 a
nasl., JUDr. Ondrej Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár), Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD,
ESĽP, Vydavateľstvo Eurounion spol. s r.o., 2015).37. Odvolací súd, zohľadňujúc vyššie uvedené teoretické východiská pri vyhodnotení skutkových
okolností prejednávanej veci sa potom stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že materiály,
vybavenie a technologické zariadenia boli vecou v právnom zmysle iba do momentu, kým sa nestali

neoddeliteľnou súčasťou veci a vlastnícky vzťah žalobcu ich spracovaním zanikol. Prípadné oddelenie
súčasti FVE by nepochybne malo za následok funkčné (aj peňažné) znehodnotenie hlavnej veci a
znehodnotenie využitia hlavnej veci. Záver súdu prvej inštancie, že sa spracovaním stali neoddeliteľnou
súčasťou veci a potom sa právny režim hlavnej veci vzťahuje aj na všetky jej súčasti, je vecne správny.
Žalobca stráca vlastnícke právo k jednotlivým súčastiam, aj z tohto dôvodu zaniká aj výhrada vlastníctva

k materiálom, vybaveniu a technologickému zariadeniu dojednaná v čl. 8 zmluvy o dielo. Odvolacia
argumentácia žalobcu, že jednotlivé súčasti diela pritom predstavujú samostatné a oddeliteľné veci
(napr. solárne panely), ktoré je možné z diela demontovať a znovu použiť a zároveň je nepochybné, že
bez týchto jednotlivých oddeliteľných komponentov nie je možné FVE v súlade s jej účelom, t.j. na výrobu
elektrickej energie využívať, svedčí potom práve v neprospech samotného odvolateľa. S ohľadom na
správny záver súdu prvej inštancie o absencii dohody o výhrade vlastníckeho práva k FVE súd prvej

inštancie rovnako správne právne posúdil, že režim vlastníctva celého diela zmluva o dielo neupravuje,
preto je tento potrebné podriadiť pod § 542 ods. 1 ObZ, čo znamená s ohľadom na to, keď zhotoviteľ
zhotovoval fotovoltaickú elektráreň na pozemku objednávateľa, že objednávateľ je jej vlastníkom.

38. Odvolací súd posúdil ako nerelevantnú pre rozhodnutie v merite argumentáciu žalobcu, že pokiaľ by

malo platiť to, čo tvrdí súd prvej inštancie, t. j. že materiály, vybavenie a technologické zariadenia sa stali
neoddeliteľnou súčasťou veci a vlastnícky vzťah žalobcu ich spracovaním zanikol, potom by dojednaná
výhrada vlastníctva bola v pozícii akéhosi obsolentného zmluvného inštitútu. Inštitút výhrady vlastníctva
plní primárne zabezpečovaciu funkciu, predstavuje zmluvnú dohodu, podľa ktorej zostáva veriteľovi
zachované vlastnícke právo k veci až do úplného zaplatenia ceny. Odvolací súd však uvádza, že tak ako

aj v prípade iných prostriedkov zabezpečenia záväzkov, je vlastnou zodpovednosťou každého účastníka
obchodno-záväzkového vzťahu ako podnikateľa, či je práve ním zvolené zabezpečenie konkrétneho
záväzku zmluvného partnera vzhľadom na obsah zmluvného vzťahu (alebo právne dôsledky), vhodným
nástrojom zabezpečenia.

39. Odvolací súd z týchto dôvodov nesúhlasí ani s námietkou nesprávneho postupu súdu prvej inštancie,
ktorý mal spočívať v tom, že neaplikoval princíp contra proferentem na výklad jednotlivých zmluvných
ustanovení podľa § 266 ods. 4 ObZ, z dôvodu, že zo Zmluvy o dielo nie je možné uzavrieť, čo je
myslené pod pojmami „súčasti“ a „príslušenstvo“. Z uvedenou námietkou potom súvisí aj námietka
nevykonania dokazovania vyžiadaním príloh k Zmluve o dielo od spoločnosti TATRA SPC20, s.r.o. za

účelom zodpovedania rozsahu dojednanej výhrady vlastníctva v čl. 8 zmluvy (čo odvolateľ odôvodňuje
tak, že vzhľadom na nejednoznačnosť obsahu Zmluvy o dielo by eventuálne bolo vhodné a možné
danú problematiku exaktnejšie preskúmať). Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že
jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle
konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Obo/66/2002, uverejnené ZSP pod č. 81/2003). Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie,
že obsah zmluvy vyjadruje vôľu zmluvných strán dohodnúť výhradu vlastníckeho práva nie k samotnému
výsledku zmluvy o dielo, ale len k materiálom, vybaveniu a technologickým zaradeniam, ktoré tvoria
súčasť FVE, čo preukazujú aj zmluvné dojednania obsahujúce definície pojmov za účelom odstránenia
prípadného nejednotného výkladu. Ani z obsahu výpovede svedka P.. F. nevyplýva, že by dojednanie o

výhrade vlastníctva považoval za neurčité alebo zmätočné, umožňujúce rôzny výklad, preto neexistuje
dôvod, aby súd objasňoval zmysel textu a zisťoval obsah zmluvného dojednania aplikáciou výkladových
pravidiel v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka.

40. V prípade návrhu na doplnenie dokazovania vyžiadaním príloh k Zmluve o dielo od spoločnosti

TATRA SPC20, s.r.o. sa odvolací súd stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, vrátane uplatnenia
sudcovskej koncentrácie, k čomu dodáva, že úpadca bol zmluvnou stranou Zmluvy o dielo v postavení
zhotoviteľa, odvolací súd tak nevidí dôvod prenášať, resp. nahrádzať dôkaznú povinnosť žalobcu
ukladaním povinnosti predložiť prílohy k zmluve, ktorými disponuje aj žalobca subjektu, ktorý nie
je stranou sporu. Odvolacia námietka žalobcu je nedôvodná. Rovnako je nedôvodná námietka

nevykonania navrhovaného dokazovania vyžiadaním dokumentácie o výške príjmov dosahovaných
z prenájmu FVE od spoločnosti TATRA SPC 20 s.r.o. a uloženia povinnosti žalovanému predložiť
doklady o príjmoch, ktoré dosahuje z leasingového prenájmu FVE. Rozhodnutiu súdu vo veci samej
musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom jasne ajednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (II.
ÚS 6/03). Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez

relevantnej súvislosti s predmetom konania, ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR,ktorégarantujúprestranysporuústavnéprávonaspravodlivýproces,čižetátodôkaznávadatakmer
vždy založí nie len nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne
tiež jeho protiústavnosť (rozsudok NS SR z 31.3.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019 ). Odvolací súd uvádza,
že s ohľadom na to, že žalobca nepreukázal základ nároku, žalobcom navrhované dokazovanie vo
vzťahu k výške nároku súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nadbytočné a dôvodne ho nevykonal,
svoj postup riadne odôvodnil uplatnením koncentračnej zásady a aj tým, že výsledky už vykonaného

dokazovania postačujú na konečné rozhodnutie vo veci samej. S postupom súdu prvej inštancie sa
odvolací súd plne stotožňuje. Z odvolacej argumentácie žalobcu k uplatneniu koncentračnej zásady
súdom prvej inštancie napokon ani nevyplýva, že ho považuje za nesprávny alebo uplatnený v rozpore
s CSP, žalobca len uvádza, že ide o fakultatívny inštitút a súd ho nie je povinný uplatniť automaticky.

41. Ako nedôvodnú napokon odvolací súd vyhodnotil námietku nesprávneho procesného postupu súdu
prvej inštancie, keď neprerušil konanie do skončenia skôr začatých konaní na Okresnom súde v Banskej
Bystrici pod spis. zn. 64Cbi/7/2018 (excindačné konanie) a na Mestskom súde Bratislava IV pod
spis. zn. 9C/54/2013, čo odôvodňuje tým, že vo všetkých troch konaniach je pre rozhodnutie vo veci
absolútne rozhodujúce zodpovedanie otázky, či vlastníkom FVE je žalobca alebo žalovaný a súd prvej

inštancie vedomý totožnosti významnej otázky neskôr začaté konanie sp. zn. 25Cb/282/2022 neprerušil
ani neurobil žiadne „iné vhodné opatrenia“ eliminujúce nepriaznivé následky potenciálne spojené s
rozsudkom, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 164 CSP. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že
žalobca takýto návrh na súde prvej inštancie neuplatnil. Fakultatívne prerušenie konania podľa § 164
CSP znamená také prerušenie, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr

urobiťinévhodnéopatreniedostupnýmiprocesnýmiprostriedkami,čovyplývapriamozdikcie§164CSP
a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Rozhodujúcim hľadiskom tu bude zásada hospodárnosti
konania, preto bude prerušenie konania predstavovať skôr reštriktívnu výnimku ako pravidlo, t. j. takýto
prístup by mal byť namieste len vo výnimočných prípadoch (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie.

Praha: C. H. Beck, 2022. s. 680). Pri prerušení konania všeobecný súd vykonáva voľbu medzi viacerými
do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi a ústavný súd ju nemieni spochybňovať, pretože (i) ide
o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 164 CSP) a (ii) treba ho posudzovať podľa situácie,
ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a (iii) ku ktorej posúdeniu majú v zásade lepšie predpoklady
všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k

všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám
neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu (rozhodnutia ÚS SR IV. ÚS
221/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 117/04, IV. ÚS 246/2021). Výrok žiadneho z rozhodnutí v konaniach, na
ktoré odkazuje žalobca, nebude mať charakter záväznosti a v týchto konaniach sa nerieši otázka, ktorú
by si prejudiciálne nemohol vyriešiť súd prvej inštancie sám.

42. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v odvolaní v zásade uplatnil argumentáciu prezentovanú
už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však súd prvej inštancie riadne vysporiadal, v
odvolaní neuviedol žiadne také vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre
neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou

kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové
závery a napokon aj vec správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi
a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne, v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa
v zmysle

§ 387 ods. 2 CSP stotožnil. Napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

43. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal

voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto
odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

47. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP, § 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).