Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. máj 2024

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 46Cpr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5923200324
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Michaela Priesolová
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2024:5923200324.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Mgr. Michaelou Priesolovou, v právnej veci žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D. - E., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Ladislav Janči, s.r.o., so sídlom Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 862 304, proti
žalovanému: F. G., s.r.o., so sídlom Diaková 62, 038 62 Dražkovce, IČO: 45 397 678, AK GRUBER, s.r.o.
JUDr. Peter Gruber, IČO: 51 243 814, so sídlom Janka Kráľa 3, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie

cestovných náhrad s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 10.863,90 EUR spolu s úrokmi z omeškania:
vo výške 5 % ročne zo sumy 243,- Eur od 1. 3. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 330,- Eur od 1. 4. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 335,- Eur od 1. 5. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 343,- Eur od 1. 6. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 311,- Eur od 1. 7. 2020 do zaplatenia,

vo výške 5 % ročne zo sumy 356,- Eur od 1. 8. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 290,- Eur od 1. 9. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 306,- Eur od 1. 10. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 326,- Eur od 1. 11. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 283,- Eur od 1. 12. 2020 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 319,- Eur od 1. 1. 2021 do zaplatenia,

vo výške 5 % ročné zo sumy 276,- Eur od 1. 2. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 332,- Eur od 1. 4. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 394,- Eur od 1. 5. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 347,- Eur od 1. 6. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 333,- Eur od 1. 7. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 398,- Eur od 1. 8. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 318,- Eur od 1. 9. 2021 do zaplatenia,

vo výške 5 % ročne zo sumy 321,- Eur od 1. 10. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 259,- Eur od 1. 11. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 346,- Eur od 1. 12. 2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 371,90 Eur od 1. 1. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 321,- Eur od 1. 2. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 389,- Eur od 1. 2. 2022 do zaplatenia,

vo výške 5 % ročne zo sumy 382,- Eur od 1. 4. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 415,- Eur od 1. 5. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 374,- Eur od 1. 6. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 388,- Eur od 1. 7. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5,5 % ročne zo sumy 475,- Eur od 1. 8. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5,5 % ročne zo sumy 350,- Eur od 1. 9. 2022 do zaplatenia,
vo výške 6,25 % ročne zo sumy 188,- Eur od 1. 10. 2022 do zaplatenia,

vo výške 6,25 % ročne zo sumy 315,- Eur od 1. 11. 2022 do zaplatenia,vo výške 6,25 % ročne zo sumy 129,- Eur od 1. 12. 2022 do zaplatenia,
a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Ružomberok dňa 24.2.2023 sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 10 863,90 Eur s príslušenstvom titulom plnenia cestovných náhrad –
stravného, ktorý nárok mal žalobcovi vzniknúť z pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.9.2015 medzi
žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom.

2. Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ
dňa 30. 9. 2015 uzatvorili pracovnú zmluvu v zmysle ustanovenia § 42 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce, pričom žalobca sa v jej zmysle zaviazal vykonávať prácu vodiča pre žalovaného ako
zamestnávateľa na dobu neurčitú, s dňom nástupu do práce od 1. 10. 2015. Uvedený pracovný pomer

bol ukončený na základe písomne uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru z 12. 10. 2022
s tým, že uvedený pracovný pomer žalobcu k žalovanému sa skončil ku dňu 16. 10. 2022. Žalobca ako
zamestnanec pre žalovaného ako zamestnávateľa vykonával prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej
dopravy, pričom v zmysle pokynov žalovaného ako jeho zamestnávateľa vykonával pracovné cesty
najmä do Českej republiky, a to na dopravnom prostriedku zamestnávateľa s ev. č. D., resp. D.. Žalobca

bol zamestnávateľom vysielaný na zahraničné pracovné cesty ako vodič medzinárodnej dopravy, pričom
mu pri tých pracovných cestách vznikol nárok na cestovné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste,
konkrétne stravné pri zahraničnej pracovnej ceste, a to za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej
cesty. Žalobcovi takto vznikol v čase od 1. 1. 2020 do 16. 10. 2022 nárok na stravné pri zahraničnej
pracovnej ceste za jednotlivé kalendárne mesiace v nasledovnej výške: Január 2020 v sume 243,-

Eur, február 2020 vo výške 330,- Eur, marec 2020 vo výške 335,- Eur, apríl 2020 vo výške 343,- Eur,
máj 2020 vo výške 311,- Eur, jún 2020 vo výške 356,- Eur, júl 2020 vo výške 290,- Eur, august 2020
vo výške 306,- Eur, september 2020 vo výške 326,- Eur, október 2020 vo výške 283,- Eur, november
2020 vo výške 319 Eur a december 2020 vo výške 276,- Eur. Za rok 2020 spolu výška stravného
predstavuje 3.718,- Eur. Za rok 2021 vznikol nárok na stravné za mesiace: február vo výške 332,- Eur,

marec vo výške 394,- Eur, apríl vo výške 347,- Eur, máj vo výške 333,- Eur, jún vo výške 398,- Eur, júl
vo výške 318,- Eur, august vo výške 321,- Eur, september vo výške 259,- Eur, október vo výške 346,-
Eur, november vo výške 371,90 Eur, december vo výške 321,- Eur. Medzisúčet za rok 2021 je 3.740,90
Eur. Za rok 2022 vznikol nárok na stravné za mesiace: január vo výške 389,- Eur, február vo výške
382,- Eur, marec vo výške 415,- Eur, apríl vo výške 374,- Eur, máj vo výške 388,- Eur, jún vo výške

475,- Eur, júl vo výške 350,- Eur, august vo výške 188,- Eur, september vo výške 315,- Eur, október
vo výške 129,- Eur. Medzisúčet za rok 2022 je 3.405,- Eur. Žalobcovi tak za uvedené obdobie vznik
nárok na náhradu stravného pri zahraničnej pracovnej ceste v súhrnnej výške 10 863,90,-Eur, pričom
tento jeho nárok, ktorý bol ním riadne vyúčtovaný nebol doposiaľ uspokojený zo strany žalovaného
ako jeho zamestnávateľa. Je potrebné uviesť, že žalovaný si uvedenú povinnosť voči žalobcovi neplnil

po celý čas trvania pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným, ale predmetom tejto žaloby
sú z opatrnosti len tie nároky, ktoré sa stal splatnými v čase 3 rokov pred podaním tejto žaloby.
Žalovaný bol k splneniu si vyššie vedenej právnej povinnosti vyzvaný aj právnym zástupcom žalobcu,
tento si však uvedené povinnosti voči žalobcovi nesplnil ani len sčasti ani na základe predžalobnej
výzvy, ktorá mu bola doručovaná aj poštovou prepravou ako aj elektronicky. Vzhľadom k obsahu vyššie

špecifikovaných skutkových okolností a citovaných ustanovení platnej právnej úpravy je podľa názoru
žalobcu možné konštatovať, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť uhradiť žalobcovi jeho vyššie
špecifikované pracovnoprávne nároky, a neuhradil mu stravné pri zahraničnej pracovnej ceste v úhrnnej
výške 10 863,90,-Eur. Nakoľko lehota na uhradenie týchto nárokov márne uplynula, žalovaný sa dostal
do omeškania s ich splnením. Žalobca má za to, že v dôsledku týchto okolností žalovanému vznikla

nielen povinnosť uhradiť uvedenú sumu, ale tiež povinnosť uspokojiť nárok na úroky z omeškania v
zákonom určenej výške. Nakoľko tieto nároky žalovaný neuspokojil ani na základe predžalobnej výzvy
žalobcu, žalobca sa domáha priznania týchto nárokov súdnou cestou prostredníctvom tejto žaloby,
ktorou uplatňuje jemu dané a doteraz neuspokojené individuálne pracovnoprávne nároky.3. Súd žalobe vyhovel v celom rozsahu vydaním platobného rozkazu dňa 27.2.2023 (č.l. 66), proti
ktorému podal dňa 16.3.2023 žalovaný odpor (č.l. 68), v ktorom s tvrdeniami žalobcu v žalobe
nesúhlasil a rovnako namietal aj vydaný platobný rozkaz. Žalobný nárok považoval za neopodstatnený

v dôsledku zásadnej skutkovej okolnosti, a to skutočnosti, že cestovné náhrady – stravné boli žalobcovi
žalovaným v zákonom stanovenej výške riadne a včas uhrádzané počas celej doby trvania pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného, a teda aj počas doby od 01.01.2020 do 16.10.2022. Žalovaný namietal
predovšetkým tvrdenie žalobcu, že žalovaný neuspokojil jeho nárok na cestovné náhrady v žalovanej
výške. Žalovaný na svoju obranu uvádza vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach tak,

ako je uvedené nižšie. Ako pravdivé žalovaný uznáva skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom vzniku,
trvania a zániku pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, ako i okolnosť, že žalobca vykonával pre
žalovaného, ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, pracovné cesty do zahraničia, v dôsledku
čoho žalobcovi priebežne vznikal nárok na cestovné náhrady – stravné v zmysle platnej právnej úpravy.
Počas doby trvania pracovného pomeru žalobcu v obchodnej spoločnosti F. G., H., t.j. aj v období od
01.01.2020 do 16.10.2022 bol zaužívaný a fungoval systém vyplácania cestovných náhrad – stravného

zamestnancom obchodnej spoločnosti Igor Kohút, s.r.o. - vodičom medzinárodnej kamiónovej dopravy
tak, že stravné bolo vyplácané v hotovosti z pokladne spoločnosti k rukám zamestnancov na základe
vyúčtovania cestovného, vždy ku koncu daného kalendárneho mesiaca. Konkrétne každý jednotlivý
zamestnanec žalovaného – vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy (vrátane žalobcu) čiastočne
vyplnil tlačivo „Cestovný príkaz na pracovnú cestu“ kde uviedol v rozpise vyúčtovania pracovnej

cesty konkrétne doby trvania a miesto uskutočnenia zahraničných pracovných ciest. Na základe
toho potom účtovník spoločnosti (E. I. J.) uviedol do rozpisu konkrétne čiastky stravného v CZK a
EUR, a taktiež účtovník spoločnosti vyplnil časť cestovného príkazu – vyúčtovanie pracovnej cesty.
Následne bola vypočítaná čiastka stravného v hotovosti uhradená priamo zamestnancovi z pokladne
žalovaného. Uvedené úhrady cestovných náhrad - stravného boli riadne žalovaným zaúčtované a

je možné ich identifikovať v rámci pohybov pokladne a v hlavnej knihe – účet cestovných náhrad
spoločnosti/žalovaného (v prílohe za roky 2020 až 2022). Z hľadiska žalobcom uvádzaných skutkových
okolností žalovaný ďalej namieta, že žalobca, ako dôkaz súdu predložil neautentické vyúčtovania
pracovných ciest, v ktorých (zrejme v dôsledku nesprávnych kurzových prepočtov CZK/EURO) uviedol
nesprávne sumy cestovných náhrad za jednotlivé uplatňované mesiace, v dôsledku čoho je žalovaná aj

nesprávna čiastka. Správna výška cestovných náhrad – stravného žalobcu za žalované obdobie, ktorá
mu už však bola žalovaným priebežne vyplatená, prestavuje sumu 11.375,29 €. Ako dôkaz žalovaný
predkladá (v prílohe) Cestovné príkazy na pracovnú cestu vrátane vyúčtovania pracovných ciest a
výdavkových dokladov, týkajúce sa žalobcu za predmetné obdobie, založené v účtovníctve žalovaného.
Žalovaný ďalej uvádza, že vzhľadom na okolnosť, že sa jednalo o pomerne úzky okruh zamestnancov

žalovaného, t.j. 6-7 vodičov kamiónov, žalovaný nepožadoval od týchto zamestnancov potvrdzovanie
prijatia cestovných náhrad - stravného ich podpisom na výdavkovom pokladničnom doklade, tieto
záležitosti boli riešené na báze dôvery. Je zarážajúce, že žalobca je schopný zneužiť túto situáciu
a napriek tomu, že mu boli úhrady stravného riadne a včas žalovaným uhradené, domáha sa ich
duplicitnej úhrady. Za účelom potvrdenia žalovaným uvádzaných skutkových okolností, v prílohe pripojil

písomné čestné vyhlásenie šiestich zamestnancov žalovaného, ktorých pracovný pomer u žalovaného
trval aj v období, kedy bol zamestnancom žalovaného aj žalobca. Títo zamestnanci, ako aj iní (bývalí)
zamestnanci žalovaného sú spôsobilí potvrdiť relevantné skutočnosti ako svedkovia. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti, tak ako je uvedené vyššie, žalovaný neuznáva uplatňovaný nárok žalobcu v celej
jeho výške s tým, že snahu žalobcu dosiahnuť duplicitnú úhradu cestovných náhrad – stravného v nie

malej výške, považuje žalovaný za nemorálne konanie, ktoré je celkom zjavne v rozpore s dobrými
mravmi.

4. Žalobca sa k podanému odporu vyjadril v podaní zo dňa 31.3.2023 (č.l. 108), v ktorom zotrval na
podanej žalobe a argumenty žalovaného uvedené v jeho vyjadrení – odpore popiera v celom rozsahu a

neuznávaanisčasti.Rovnakotakžalobcapopieraskutkovúaprávnuopodstatnenosťskutkovýchtvrdení
žalovaného obsiahnutých v podanom odpore, osobitne tvrdenie žalovaného že žalované cestovné
náhrady – stravné žalobcovi mal uhradiť. V danej veci je s poukazom na obsah odporu spornou
len tá skutková okolnosť, či žalovaný uhradil cestovné náhrady žalobcovi alebo neuhradil. Ostatné
skutkové okolnosti týkajúce sa pracovného pomeru, jeho vzniku, trvania a zániku, ako aj existencia

nároku žalobcu na vyplatenie cestovných náhrad – stravného pri zahraničných pracovných cestách,
vykonanie označených pracovných ciest zo strany žalobcu pre žalovaného počas trvania pracovného
pomeru, ani príslušenstvo žalovanej pohľadávky, nie sú sporné. Pokiaľ žalobca učinil predmetom
konania dlžnú sumu cestovných náhrad – sumu stravného za január 2020 až október 2022 v žalovanejsume vo výške 10 863,90 Eur, potom je bez právneho významu tá okolnosť, že podľa tvrdení žalovaného
mu mal za toto obdobie vzniknúť nárok vyšší, teda v rozsahu sumy 11 375,29 Eur. Skutočnosť,
že žalobca žaluje o zaplatenie nižšej sumy než na akú by podľa tvrdení žalovaného mal mať nárok

znamená, že žalovaná suma je správne žalovaná a nežaluje sa nič navyše. Toto zistenie teda nemá
žiadny procesnoprávny význam a nespochybňuje podanú žalobu z pohľadu výšky žalovanej sumy, a
ani časť žalovanej sumy nečiní neoprávnenou. Žalobca pripúšťa, že mohol pri výpočte žalovanej sumy
uplatniť nesprávne výmenné kurzy v dôsledku čoho vznikol v podstate zanedbateľný rozdiel v jeho
neprospech. Žalobca trvá na tom, že nič z cestovných náhrad - stravného ktoré žaluje, mu nebolo

zo strany žalovaného uhradené, a to ani poukazom na jeho účet a ani v hotovosti. V konečnom
dôsledku žalobca predložil už k žalobe výplatné pásky, ktoré jednoznačne preukazujú, že nárok na
stravné nie je ani len vo výplatných páskach žalobcu vyčíslený a priznaný zo strany žalovaného.
Toto je už samé osobe zásadnou okolnosťou vypovedajúcou o tom, že tento nárok, ktorý ak by bol
vyplácaný bol by zrejme uvedený priamo vo výplatnej páske. Pokiaľ ide o obranu žalovaného táto
už sama osobe vzbudzuje pochybnosti, pretože hotovostné platby v rámci vzťahu zamestnanca a

zamestnávateľa sú zjavne netransparentné, a vytvárajúce možnosť manipulácií. Z tohto pohľadu je na
mieste postup zamestnávateľa, ktorý z neznámych a doteraz neobjasnených príčin a dôvodov má
vyplácať mzdové nároky zamestnanca v časti prevodom na jeho účet a ostatné nároky sčasti údajne v
hotovosti, označiť za nehodnoverný a nepožívajúci právnu ochranu. Dokazovať uhrádzanie mzdových
a iných nárokov zamestnanca nič nehovoriacimi a doslova paušálnymi a nekonkrétnymi prehláseniami

príbuzných či iných zamestnancov odkázaných na zamestnávateľa, je v 21. storočí doslova nenáležité
a samé osobe vzbudzujúce pochybnosti. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že žalovaný je
účtovnou jednotkou, a o každej dispozícii s finančnými prostriedkami by mal mať hodnoverný doklad,
o ktorom by mohol účtovať. Je evidentné, že žalovaný takýmto dokladom nedisponuje a objektívne ani
nemôže disponovať, nakoľko žalované nároky nikdy nesplnil. V danej veci žalovaný nepredložil žiadny

listinný a žalobcom podpísaný doklad, ktorý by bol objektívne spôsobilý preukázať, že žalobcovi boli v
hotovosti vyplatené nejaké jeho nároky na stravné. Pokiaľ žalobca predložil k odporu akési koncepty
výdavkových pokladničných dokladov, ani jeden z nich nie je vlastnoručne podpísaný žalobcom a
ich dôkazná hodnota je doslova nulová. V tomto smere si nemožno nevšimnúť, že uvedené doklady
javia známky, akoby boli písané jedným pisateľom v rovnakom čase, pričom je im vlastná obsahová

nesprávnosť a z toho vyplývajúca nepravdivosť od začiatku. Žalobca totižto mal trvalé bydlisko do júla
2020 na adrese K. XXXX/X, D., po tomto termíne na adrese jeho súčasného pobytu. V predložených
formulároch výdavkových pokladničných dokladov od mesiaca august 2021 sa udáva jeho adresa - L.
XXXX/XX, D., čo je nesprávna adresa jeho bydliska. Núka sa teda otázka, ak takýto doklad žalovaný
vyhotovil, prečo ho nedal podpísať žalobcovi pri údajnom vyplácaní jeho nárokov na stravné a prečo

na týchto dokladoch nie je uvedená ani len adresa trvalého bydliska žalobcu správne ? Obligatórnou
náležitosťou každého príjmového či výdavkového dokladu je predsa podpis osoby, ktoré mala danú
čiastku prijať, iba vtedy je tento doklad účtovným dokladom, inak nepreukazuje tvrdenú skutočnosť.
Rovnako bezobsažné sú ostatné prílohy odporu – výpisy z pokladnice EUR, či zoznam zápisov, ktoré nie
sú podpísané žalobcom a nepreukazujú reálne odovzdanie akejkoľvek čiastky stravného osobe žalobcu.

Žalovaný si je zjavne veľmi dobre vedomí týchto záverov a toho, že evidentne nie je schopný uniesť
dôkazné bremeno svojho tvrdenia o údajnom vyplácaní stravného osobe žalobcu, pretože to čo sa nikdy
nestalo nie je možné preukázať, a preto k odporu priložil písomné čestné vyhlásenie jeho zamestnancov
- M., K., G., G., A., J. G.. Je evidentné, že ide o vopred pripravené a z pohľadu predmetu tohto konania
úplne zinscenované a dôkazne bezobsažné čestné prehlásenie, ktoré nie je čestným prehlásením týchto

osôb, ale prehlásením, ktoré niekto vopred pripravil s jasným zámerom a cieľom a len ho menovaným
dal podpísať. Je otázne, či osoby ktoré toto prehlásenie podpísali aj rozumeli tomu k čomu má slúžiť, a či
vôbec vedia čo po obsahovej stránke podpísali ? Z tohto čestného prehlásenia je zrejmé, že menovaní
boli zrejme žalovaným dopredu informovaní o nárokoch žalobcu, v dôsledku čoho je výpovedná hodnota
tohto prehlásenia oslabená a devalvuje tieto osoby a aj ich prípadné svedecké výpovede. Z pohľadu

obsahu ide o paušálne prehlásenie pripravené zjavne zamestnávateľom, a obsahovo nepotvrdzujúce
vyplatenie stravného v konkrétnej výške a období žalobcovi, teda dôkazne opäť bezobsažná listina z
pohľadupredmetutohtokonania. Vkonečnomdôsledkujepotrebnépoukázaťnato,žeinýzamestnanec
žalovaného – K. H. vyhlásil, že kým bol v pracovnom pomere u žalovaného mu neboli vyplácané
cestovné náhrady – diéty. Takže aj iným zamestnancom žalovaného neboli zjavne uhradené druhovo

rovnakénároky,akésúdnespredmetomtohtokonania,čonepriamopotvrdzujeopodstatnenosťpodanej
žaloby a tvrdení žalobcu. Žalobca neuplatňuje žiadny dubiózny nárok, to by si nikdy nedovolil, ani
neuplatňuje niečo duplicitne, ale domáha sa len toho, aby boli všetky jeho zamestnanecké nároky
uhradené, pretože doteraz sa tak zo strany žalovaného nestalo. Konanie žalobcu nie je odporujúcedobrým mravom, pretože len uplatňuje jeho zákonné nároky, ktoré neboli uspokojené, čo potvrdzuje
už doterajší priebeh tohto konania. Navrhol ako svedkov vypočuť K. H. ako aj svedkov navrhnutých
žalovaným.

5. Žalovaný doručil súdu vyjadrenie k replike dňa 11.5.2023 (č.l. 118), v ktorom namietal a popieral
skutkové tvrdenia žalobcu uvedené vo vyjadrení zo dňa 30.03.2023, považuje ich za nepravdivé a
účelové. Žalovaný vo svojom nasledovnom vyjadrení sám uvádza skutkové okolnosti a tvrdenia o
skutkových okolnostiach, ktoré poprel. Žalovaný osobitne zdôrazňuje, že žalovanému počas doby

trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného boli riadne (v zákonnej výške) a včas uhradené všetky
nároky žalobcu vzniknuté titulom cestovných náhrad. Žalovaný uvádza, že žiadny mzdový ani iný právny
predpis nebráni, resp. nezakazuje vyplácať mzdové nároky diferencovane tak, že mzda je vyplácaná
na bankový účet zamestnanca a cestovné náhrady k rukám zamestnanca. Žalovaný nesúhlasil s
úvahou žalobcu o „akýchsi konceptoch výdavkových pokladničných dokladov“, žalobca vo svojom
odpore podrobne opísal spôsob účtovania cestovných náhrad, ako i vypisovania a vyhotovovania

príslušných dokladov – cestovného príkazu – vyúčtovania pracovnej cesty, vyhotovenia výdavkového
pokladničného dokladu a napokon vyplatenie cestovných náhrad v hotovosti zamestnancom. Tieto
doklady, tak ako uviedol žalovaný vo svojom odpore, boli historicky do minulosti takto účtované, a
to počnúc odo dňa 01.07.2017. Je zrejmé, že šesť rokov dozadu nie je možné zmeniť účtovníctvo
právnickej osoby, a tak úvaha žalobcu, že doklady javia známky ako by boli písané v rovnakom čase

je absurdná, i keď je pravda, že boli priebežne písané/vyhotovované jedným pisateľom – účtovníkom
spoločnosti p. J.. Okolnosť, že na týchto dokladoch je uvádzaná pôvodná adresa bydliska žalobcu
(pričom medzičasom došlo k zmene tejto adresy) je právne úplne irelevantné a žiadnym spôsobom to
nemôže byť dôkazom nepravdivosti týchto dokladov. Na vyššie uvedené okolnosti žalovaný navrhol vo
svojom odpore vypočuť svedkov, účtovníka spoločnosti a viacerých zamestnancov – vodičov kamiónov.

Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že prehlásenia týchto zamestnancov sú nič nehovoriace,
paušálne a nekonkrétne, nakoľko v čestnom vyhlásení zamestnanci žalovaného jasne a konkrétne
potvrdili zásadnú skutkovú okolnosť, a síce, že žalobcovi boli riadne vyplácané cestovné náhrady.
Žalovaný podotýka, že navrhovaní svedkovia nie sú zamestnanci odkázaní na zamestnávateľa, ako sa
to snaží žalobca podsúvať a v dvoch prípadoch (J. B., E. N.) sa jedná o osoby, ktoré už dlhšiu dobu

nie sú v pracovnom pomere, ani v žiadnom inom vzťahu so žalovaným, avšak v pracovnom pomere
u žalovaného boli v čase trvania pracovného pomeru žalobcu. V súvislosti s predložením čestného
vyhlásenia bývalého zamestnanca žalovaného – K. H. žalovaný považuje uvedené čestné vyhlásenie
za irelevantné, a to najmä vzhľadom na skutkovú okolnosť, že pracovný pomer K. H. u žalovaného
trval do 21.06.2017. Žalovaný jednak považuje vyhlásenie uvedenej osoby za nepravdivé (cestovné

náhrady boli vyplácané aj v období trvania pracovného pomeru K. H.) a jednak uvedené vyhlásenie je
právne bez dôkaznej hodnoty, nakoľko sa netýka obdobia, za ktoré žalobca uplatňuje cestovné náhrady
v tomto konaní. Naviac žalovaný podotýka (tak ako uviedol vyššie), že počnúc 01.07.2017 (teda po
skončení pracovného pomeru K. H.) sa zaviedol presný systém evidencie účtovania cestovných náhrad
v spoločnosti žalovaného.

6. Následne súd vo veci nariadil termín pojednávania na 20.6.2023, ktorý bol na žiadosť žalovaného
zrušený a bol nariadený nový termín pojednávania na 10.8.2023, na ktorom súd vec prejednal za účasti
strán sporu a ich právnych zástupcov. Na tomto pojednávaní súd vypočul strany sporu, svedkov: I. J., O.
K., E. G., C. G., E. N.. Pojednávanie bolo odročené na 24.8.2024 za účelom prednesu záverečných rečí.

Termín pojednávania bol zrušený a vec postúpená v dôsledku zákonnej zmeny kauzálnej príslušnosti
na Okresný súd Žilina.

7. Po predložení veci tunajšiemu súdu a konštatovaní Krajského súdu v Žiline, že vo veci je miestne
príslušným Okresný súd Žilina, súd nariadil pojednávanie na 20.5.2024, na ktorom vec prejednal

a rozhodol za účasti strán sporu a ich právnych zástupcov. Súd dopočul žalobcu a konateľa žalovaného
k okolnostiam, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.

8. Následne súd po vykonanom dokazovaní vec posúdil podľa nižšie uvedených zákonných ustanovení:

Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. (ďalej iba „ZP“) v znení účinnom
v rozhodnom čase (t.j. do 31.12.2012), ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 ZP účinného v rozhodnom čase, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje
inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občiaskeho zákonníka.
Podľa § 57 ods. 1 a 2 Zákonníka práce:

(1) Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného
pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To
neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta
výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na
pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na

pracovnú cestu vyslal.
(2) Zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na
pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu podľa prvej vety
sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.
Podľa § 118 ods. 1 a 2 Zákonníka práce:
(1) Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

(2) Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované
zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné,
odchodné, príspevok na stravovanie podľa § 152 ods. 3 a 8, cestovné náhrady vrátane nenárokových
cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie,
príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií,

daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k
nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a
iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných
predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež
nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Podľa § 152 Zákonníka práce platí, že :
(2) Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého
hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom
stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie
pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie

sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá
má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v
rámci pracovnej žmériy vykonáva prácu viáč ákó štyri hodiny. Ak práčovňa zmena trvá viáč ako 11 hodín,
zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.
(3) Zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55% ceny jedla, najviac

však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín
podľa osobitného predpisu. Príspevok podľa prvej vety sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.
Podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu
patrí

a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,
b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
c) stravné,
d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,
e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu

alebo medzi
zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej
republiky, ak podľa
určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedení po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a
to každý týždeň,

ak nieje v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so
zamestnancom dohodnutá
táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.
(2) Preukazovanie výdavkov podľa odseku 1 sa nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky
zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom.

Podľa § 10 zákona ods. 1 a 2 č. 283/2002 Z.z., na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných
cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia f 3 až 9. ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 10a zákona č. 283/2002 Z.z.:1) Zamestnancovi, ktorý je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu apo túto dobu mu patrí podľa
medzinárodnejzmluvyalebopodľapodmienokasadziebnazákladerozhodnutiaorgánovaleboinštitúcií
Európskej únie náhrada alebo náhrada obdobných výdavkov v nižšom rozsahu a v nižšej výške ako

podľa tohto zákona, poskytne zamestnávateľ náhradu v rozsahu a vo výške rozdielu medzi nárokom
podľa tohto zákona a náhradou poskytovanou podľa medzinárodnej zmluvy alebo podľa podmienok a
sadzieb na základe rozhodnutia orgánov alebo inštitúcií Európskej únie.
2) Zamestnancovi, ktorý je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu a po túto dobu mu patrí podľa
medzinárodnejzmluvyalebopodľapodmienokasadziebnazákladerozhodnutiaorgánovaleboinštitúcií

Európskej únie náhrada alebo náhrada obdobných výdavkov v rovnakom alebo vo vyššom rozsahu a
v rovnakej alebo vo vyššej výške ako podľa tohto zákona, zamestnávateľ náhradu podľa tohto zákona
neposkytne.
Podľa § 13 zákona č. 283/2002 Z.z.:
(1) Pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej
cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v

eurách alebo v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty
mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty
mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma do 6 hodín vrátane, nad 6 hodín až
12 hodín, nad 12 hodín.
(2) Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanoví všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií").
(3) Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene podľa odseku 2 pre jednotlivé krajiny
alebo skupiny krajín ustanoví ministerstvo financií po posúdení návrhu Ministerstva zahraničných
vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „ ministerstvo zahraničných vecí")
vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách jedál a nealkoholických nápojov

vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách alebo s využitím štatistických údajov
Medzinárodného menového fondu, Organizácie Spojených národov alebo iných medzinárodných
finančných štatistických údajov.
a) Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni do 6 hodín
vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25 % zo základnej sadzby stravného,

b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného,
c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.
(5) Stravné v eurách alebo v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi
v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni
najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách,

zamestnávateľposkytnestravnéveuráchalebovcudzejmene,ktoréjeprezamestnancavýhodnejšie.V
prípade leteckého spôsobu dopravy sa za rozhodujúci čas pre posúdenie času stráveného v jednotlivých
krajinách považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 16).
Podľa§36a zákonač.283/2002Z.z.,náhradyposkytovanépodľatohtozákonasúsplatnévlehotepodľa
§ 36 ods. 8. Ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa

znemožnené v lehote splatnosti poskytnúť náhrady v cudzej mene, poskytne ich v lehote splatnosti v
eurách.
Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z., zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných
dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej
skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca,

ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo
vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.
Podľa ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., príslušenstvom pohľadávky sú
úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa ust. § 517 ods. 1 zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") dlžník, ktorý svoj
dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej
mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie
veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľaust.§517ods.2OZakideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnychbodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,

výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania
po 31. januári 2013.

9. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané nasledovné skutočnosti: Žalobca ako
zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzavreli dňa 30.9.2015 pracovnú zmluvu (č.l. 15), v zmysle

ktorej žalobca ako zamestnanec vykonával prácu na pozícii vodič, s miestom výkonu práce: Martin –
Prior, Diaková 62, Dražkovce - prevádzka „doprava“, a to počnúc od 1.10.2015. Pracovná zmluva bola
uzavretá na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace. Základný plat bol určený na 432,52
Eur ročne a prémie až do 100 % podľa hodnotenia vedúceho. Výplatný termín bol 19. deň nasledujúceho
mesiaca. Dohodou o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu zo dňa 12.10.2022 došlo ku
dňu 16.10.2018 ku skončeniu pracovného pomeru (č.l. 16). Uvedené skutočnosti sú medzi stranami

nesporné.

10. Žalobca si v tomto konaní voči žalovanému uplatnil nároky titulom nevyplatených cestovných náhrad
– stravného pri zahraničnej pracovnej ceste za obdobie od 1.1.2020 do 16.10.2022 v celkovej sume
10.863,90 Eur. Suma stravného bola medzi stranami nesporná, nakoľko žalovaný v rámci svojho

vyjadrenia uviedol, že žalobca použil nesprávny prepočet kurzu z českej koruny na euro a suma
stravnéhozaceléžalovanéobdobiepredstavuje11.375,29Eur(rozdielvneprospechžalobcujepribližne
500,- Eur). Nakoľko žalobca uznal možnosť pochybenia pri výpočte a v konaní uplatňoval menej ako mal
nárok (v zmysle výpočtu žalovaného), súd má za to, že aj samotná výška stravného za žalované obdobie
(ktoréjenesporné),jerovnakonesporná.Spornéjeto,čidošlokvyplateniustravnéhožalovanýmaakým

spôsobom. K týmto skutočnostiam súd vykonal dokazovanie výsluchom strán ako aj výsluchom svedkov.
Okrem toho žalovaný predložil listinné dôkazy, z ktorých má vyplývať účtovné vyplatenie stravného,
ktoré malo byť na základe dohody vyplácané v hotovosti na konci každého pracovného mesiaca.

11. Z listinných dôkazov: vyúčtovania pracovných ciest žalobcom (č.l. 24-56) vyplýva vyúčtovanie

stravného v zmysle žalobného návrhu za obdobie od 1.1.2020 do 16.10.2022 v celkovej sume 10.863,90
Eur, a to nasledovne: za január 2020 v sume 243,- Eur, február 2020 vo výške 330,- Eur, marec 2020
vo výške 335,- Eur, apríl 2020 vo výške 343,- Eur, máj 2020 vo výške 311,- Eur, jún 2020 vo výške 356,-
Eur, júl 2020 vo výške 290,- Eur, august 2020 vo výške 306,- Eur, september 2020 vo výške 326,- Eur,
október 2020 vo výške 283,- Eur, november 2020 vo výške 319 Eur a december 2020 vo výške 276,-

Eur. Za rok 2020 spolu výška stravného predstavuje 3.718,- Eur. Za rok 2021 vznikol nárok na stravné
za mesiace: február vo výške 332,- Eur, marec vo výške 394,- Eur, apríl vo výške 347,- Eur, máj vo výške
333,- Eur, jún vo výške 398,- Eur, júl vo výške 318,- Eur, august vo výške 321,- Eur, september vo výške
259,- Eur, október vo výške 346,-Eur, november vo výške 371,90 Eur, december vo výške 321,- Eur.
Medzisúčet za rok 2021 je 3.740,90 Eur. Za rok 2022 vznikol nárok na stravné za mesiace: január vo

výške 389,- Eur, február vo výške 382,- Eur, marec vo výške 415,- Eur, apríl vo výške 374,- Eur, máj vo
výške 388,- Eur, jún vo výške 475,- Eur, júl vo výške 350,- Eur, august vo výške 188,- Eur, september
vo výške 315,- Eur, október vo výške 129,- Eur. Medzisúčet za rok 2022 je 3.405,- Eur. Celková súčet
vyčíslených cestovných náhrad za žalované obdobie predstavuje 10.863,90 Eur.

12. Z listín predložených žalovaným mal súd za preukázané, že zo zoznamu zápisov vyplýva, že stravné
u žalobcu bolo určené v nasledovnej výške: Za mesiac január 2020 vo výške 277,71 Eur, za február
2020 vo výške 336,09 Eur, za mesiac marec vo výške 383,37 Eur, za apríl vo výške 324,65 Eur, za
máj vo výške 324,65 Eur, za jún vo výške 361,14 Eur, za júl vo výške 291,29 Eur, za august vo výške
312,01 Eur, za september vo výške 347,05 Eur, za október 2020 vo výške 297,61 Eur, za november

2020 vo výške 315,07 Eur, za december 2020 vo výške 288,12 Eur. Za rok 2021 vyplýva u žalobcu
výška stravného nasledovne: február vo výške 362,06 Eur, marec vo výške 416,50 Eur, apríl vo výške
336,47 Eur, máj vo výške 322,18 Eur, jún vo výške 398,39 Eur, júl vo výške 335,62 Eur, august vo výške
323,42 Eur, september vo výške 278,57 Eur, október vo výške 361,42 Eur, november vo výške 396,04
Eur, december vo výške 332,18 Eur. Za rok 2022 vyplýva u žalobcu výška stravného nasledovne:

január vo výške 47,50 Eur, február vo výške 421,11 Eur, marec vo výške 454,06 Eur, apríl vo výške
412,91 Eur, máj vo výške 406,72 Eur, jún vo výške 514,46 Eur, júl vo výške 355,51 Eur, august vo výške
194,45 Eur, september vo výške 324,19 Eur, október vo výške 141,69 Eur. Suma stravného vyúčtovaná
v účtovníctve žalovaného za žalované obdobie predstavuje spolu 11.373,74 Eur.13.Žalobcapredložilsúduzhodnévyúčtovaniepracovnýchciestakožalobcaanavyšedoložilvýdavkové
doklady, z ktorých nevyplýva podpis žalobcu (č.l. 77-90). Z výplatných pások za rozhodné obdobie (č.l.

16-21) vyplýva, že súčasťou mzdy neboli cestovné náhrady vrátane stravného za zahraničnú pracovnú
cestu. Žalovaný ani netvrdil, že by cestovné náhrady boli účtované vo výplatnej pásky, od počiatku tvrdil,
že boli vyplácané osobitne – v hotovosti, a to z dôvodu časovej tiesni pri spracovaní výplatnej pásky
a tiež z nedostatku finančných prostriedkov.

14.Výzvouzodňa19.2.2023vyzvalžalobcažalovanéhoprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu(č.l.
22), aby žalobcovi vyplatil stravné v sume 11.395,90 Eur, a to za obdobie od mesiaca november 2019
do skončenia pracovného pomeru, pričom žiadal vyplatiť stravné spolu s úrokmi z omeškania. Lehota
na úhradu vo výzve uvedená nebola. Doručovanie výzvy bolo realizované prostredníctvom e- mailu.

15. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že stravné žalobca žalovanému neuhradil za žalované obdobie.

K výplatnej páske dostal žalobca iba papierik, na ktorom bolo napísané, koľko dostane na účet a koľko
v hotovosti. Napríklad za obdobie 10/2022 dostal hrubú mzdu 724,40 Eur, čistú mzdu 650,66 Eur
a k tomu je priložený útržok papier s vyčíslením 858-650. Žalobca žalovanému odovzdal doklady, ktoré
preukazovali počet najazdených kilometrov, na základe čoho bola vypočítaná mzda. Časť mzdy dostal
na účet a časť v hotovosti, kedy prítomný nebol nikto. K diétam nepodpisoval nič. Vyúčtovanie ciest sa

realizovalo na mesačnej báze. Vyúčtovanie diét žalovaný robil na žiadosť zamestnávateľa, no vyplatené
ich nemal. Z výsluchu konateľa žalovaného vyplynulo, že je presvedčený, že všetky nároky mal žalobca
vyplatené. Cestovné náhrady boli vyplatené na základe cestovného príkazu, kde účtovníčka prepočítala
náhrady a tie žalovaný zamestnancom vyplatil. Pri vyplácaní hotovostných platieb boli prítomní všetci
zamestnanci, účtovníčka prítomná nebola. Celá mzda, vrátane náhrad, nebola vyplácaná na účet

z dôvodu nedostatku financií a z dôvodu, že sa dokonca mesiaca nespracovali všetky veci.

16. Z výpovede svedkyne I. J. – účtovníčky žalovaného, vyplynulo, že pre žalovaného vykonáva
účtovníctvo externe, a to výlučne k diétam – cestovným náhradám tak, že zamestnanci vyplnia cestovný
príkaz, uvedú časy prechodu hraníc, kilometre a na základe toho sa vypočítajú náhrady. Následne

vypíše výdavkový doklad, sumu zaeviduje v pokladni. Cestovné náhrady sú zdaniteľným výdavkom,
sú účtované v účtovných knihách menovite na každého zamestnanca. Žalovaný vyplácal svojim
zamestnancom stravné, ktoré po výpočte oznamovala žalovanému telefonicky vo vzťahu k jednotlivým
zamestnancom. Svedkyňa nebola prítomná pri vyplácaní náhrad a nemala vedomosť o tom, že sa
vyplácali v hotovosti. Svedkyňa uviedla, že výdavkový doklad nemusí byť podpísaný, stačí podpis

žalovaného na cestovnom príkaze. Bola presvedčená o vyplatení týchto náhrad žalovaným, no nevedela
uviesť, v akej výške potom skutočne žalovaný náhrady vyplatil.

17. Z výsluchu svedka O. K. vyplynulo, že žalovaný je jeho zamestnávateľ. V rámci výsluchu uviedol, že
žalovaný mu vypláca diéty – stravné, a to k 20.dňu v mesiaci v hotovosti a plat cez výplatnú pásku. Cez

výplatnú pásku vyplácal žalovaný svedkovi diéty štyri roky pred dôchodkom, po odchode na dôchodok
uvedené vyplácal po dohode v hotovosti. Uviedol, že takto dostávali diéty všetci, teda pravdepodobne
aj žalobca. Dialo sa to v piatok alebo sobotu, kedy sa stretli. Zdôraznil, že cez pásku mu boli diéty
vyplácané do konca minulého roka, potom ich dostával v hotovosti. Svedok uviedol, že k výplatnej páske
dostáva papierik ako žalobca. Na otázku uviedol, že asi dvakrát videl ako žalovaný niečo žalobcovi platí,

nevedel dátum ani sumu. Dialo sa to väčšinou v aute, kde predložil výplatnú pásku proti podpisu, potom
odpočítal diéty, ktoré vyplatil.

18. Z výsluchu svedka E. G. – syna konateľa žalovaného vyplynulo, že rovnako pracuje u žalovaného
ako vodič od roku 2018. Potvrdil, že všetci zamestnanci vypracovávali cestovné príkazy, vrátane jeho.

Následne odovzdal príkaz otcovi a on účtovníčke. Diéty sa vyplácali v hotovosti na dvore a bolo ich tam
viac. Uviedol, že bol prítomný pri tom, ako boli diéty odovzdávané žalobcovi, a to často, pretože boli
väčšia skupina. Pri vyplácaní bolo jasné, že išlo o diéty. Pri odovzdávaní peňazí žalobcovi bol viackrát,
z 12 mesiacov v roku asi 10-krát. Otec (konateľ žalovaného) bol pri vyplácaní v aute, ostatní okolo neho
vonku a po telefonáte účtovníčky vyplácal zamestnancom diéty. Prevzatie podpisovali na cestovnom

príkaze, no vzájomne si nevideli, kto akú čiastku dostal.

19. Z výsluchu svedka C. G. – zamestnanca žalovaného vyplynulo, že cestovné náhrady boli vyplácané
vždy okolo 20-teho na základe „cesťákov“, ktoré vypisuje. Vo firme bola taká prax, že okolo 20-tehosa všetci stretnú, šéf povie koľko majú na páske a koľko dostanú diéty v hotovosti. Na otázku, či
podpisoval doklad, že prevzal peniaze v hotovosti uviedol, že áno, podpisovali papiere k výplatnej
páske. Špecifikoval, že nevie o tom, že by mzda bola vyplácaná od počtu kilometrov. Pri odovzdávaní

peňazí a pásky boli viacerí, no pri odovzdávaní peňazí len šéf a konkrétny zamestnanec. Na otázku,
či k výplatnej páske dostáva papierik ako žalobca, uviedol, že ho dostáva, no čísla na ňom nevie
identifikovať. Pri odovzdávaní peňazí žalobcovi bol 15-20-krát, pričom od auta šéfa bol asi 50-100
metrov.

20. Z výsluchu svedka E. N. vyplynulo, že je bývalým kolegom žalobcu a bývalým zamestnancom
žalovaného, pre ktorého prestal pracovať približne pred 4-5 rokmi. Potvrdil, že diéty mu boli vo firme
vyplácané. Zhodne uviedol, že diéty boli vyplácané na dvore firmy, kde sa stretli viacerí. Šéf im doniesol
pásku a odovzdal peniaze v hotovosti. Mzda bola vyplácaná na základe pracovnej zmluvy a diéty
v hotovosti na základe cestovného príkazu. Nemal vedomosť o tom, že by bola mzda niekomu vyplácaná
na základe najazdených kilometrov.

21. Z vykonaného dokazovania výsluchom strán, svedkov a listinných dôkazov, súd dospel k záveru
o dôvodnosti žalobného nároku. Pri vyhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti má súd
za to, že v prejednávanej veci žalovaný – zamestnávateľ neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa
tvrdenia, že cestovné náhrady za zahraničnú pracovnú cestu za stravné skutočne žalobcovi uhradil.

Procesná obrana žalovaného spočívala v tvrdení o bežnej praxi v spoločnosti. Konateľ žalovaného
v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 10.8.2023 ako aj na pojednávaní 20.5.2024 výslovne uviedol, že
vo výplatnej páske neboli zúčtované cestovné náhrady a tieto boli vyplácané v hotovosti jednotlivým
zamestnancom ku koncu mesiaca. Na výplatnej páske bola zúčtovaná výlučne mzda, čo vyplýva aj
z predložených výplatných pások žalobcu. Uvedené odôvodnil tým, že sa nestihli ku koncu mesiaca

spracovať všetky položky a tiež nedostatkom financií. Uvedené tvrdenie však nemá oporu v zistenom
stave. Z pracovnej zmluvy jednoznačne vyplýva výplatný termín 19. dňa v mesiaci. Z výsluchu všetkých
svedkov a strán vyplýva, že odovzdávanie hotovosti sa konalo koncom mesiaca, približne 20. až
25. deň v mesiaci (bezprostredne po výplatnom termíne), kedy tiež boli odovzdané výplatné pásky.
Túto skutočnosť opakovane potvrdil aj konateľ žalovaného, aj jednotliví svedkovia. Je preto nelogické

tvrdenie, že časť nárokov vo forme stravného za pracovné cesty musela byť vyplácaná v hotovosti
z dôvodu nedostatku času či peňazí, keď samotná výplatná páska bola odovzdaná zamestnancom spolu
shotovosťou.Pokiaľsižalovanýzvoliltakýtospôsobvýplatynáhrad,vkonanínepreukázalichrelevantné
vyplatenie. V ďalšej argumentácii konateľ žalovaného ako aj svedkovia potvrdili, že podpisovali „výplatnú
pásku“, pričom uvedené súd vyhodnotil ako nelogické, nakoľko peniaze uvedené na výplatnej páske

boli nesporne vyplatené zamestnancom na účet, a to vrátane žalobcu. Prevzatie hotovosti paradoxne
žalovaný nedával podpisovať. Preto tento postup vyznieva ako nelogicky a zarážajúci, nakoľko v deň
odovzdania výplatnej pásky dochádzalo k výplácaniu (nie malej) hotovosti, pričom prevzatie hotovosti
žalovaný nevyžadoval od zamestnancov podpísať. Zároveň z výpovede konateľa žalovaného vyplynulo,
že okrem stravného vyplácal v hotovosti svojim zamestnancom aj iné dohodnuté nároky, ako napríklad

výkladky a nákladky tovaru, úsporu pohonných hmôt a stravné. pričom tieto (iné) nároky boli medzi
stranami ústne dohodnuté. Aj na základe tohto tvrdenia sa žalobcom tvrdený nárok na vyplácanie
odmeny za prejazdené kilometre v kontexte vykonaného dokazovania preto javí ako dôvodný a pravdivý.
Súd nenamietal tvrdenie žalovaného, že cestovné náhrady titulom stravného za zahraničnú pracovnú
cestu boli zúčtované v účtovníctve žalovaného, no minimálne vo vzťahu k žalobcovi nebolo preukázané,

že ich žalovaný žalobcovi vyplatil. Naopak, tvrdeniu žalobcu o ústnej dohodnutej odmene za prejazdené
kilometrepodporujeajpapierik,ktorídostávaliviacerízamestnancikvýplatnejpáske,pričomtotopotvrdil
aj svedok K. a G. (súčasní zamestnanci žalovaného). Z obsahu tohto papierika, ktorý dostali k výplatnej
páske (obsah prílohovej obálky – č.l. 151), v spojení s výplatou páskou za daný mesiac vyplýva,
príkladmozafebruár2022,ženavýplatnejpáskebolauvedenáhrubámzda780,-Eur,čistámzda723,12

Eur,pričomnapapierikujeuvedenéFEBRUÁR2022 avýpočet:11.242x0,125km=1.405–723,rozdiel
682 + 23, t.j. 705 + 10 (2 x 5), t.j. spolu 715. Na základe tohto výpočtu sa súdu javí ako dôvodné tvrdenie
žalobcu o vyplácaní hotovostných platieb titulom nárokov za prejazdené kilometre, z ktorých odpočítal
žalovaný sumu čistej mzdy (zaokrúhlene) a prirátal k nej položku v sume 23 (iný ústne dohodnutý
nárok?). Takýto papier bol priložený ku každej výplatnej páske a jeho prikladanie k páske potvrdili aj

svedkovia K. a G.. Pokiaľ by teda žalovaný vyplácal zamestnancom takéto nároky titulom ústnej dohody,
uvedené by teda odôvodňovalo to, že im nedával podpisovať prevzatie finančnej hotovosti za zákonný
nárok na cestovné náhrady. Súd totiž konštatuje, že mal v konaní preukázané, že nejaké nároky žalobca
žalovanému vyplácal, nakoľko túto skutočnosť potvrdili svedkovia. Sporné však bolo v akej výške a akýmtitulom, či titulom prejazdených kilometrov alebo diét. Vo vzťahu k preukázaniu žalobného nároku, t.j.
vyplateniu cestovných náhrad za stravné pri zahraničnej pracovnej ceste žalovaný - zamestnávateľ teda
nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno), že by tieto nároky žalobcovi uhradil. Tvrdenie žalovaného,

že nedával podpisovať zamestnancom prevzatie hotovosti za stravné z toho dôvodu, že títo už podpísali
cestovný príkaz, nie je dôkazom o odovzdaní a prevzatí hotovosti zamestnancom. Je pravdou, že na
účtovné účely postačuje podpísanie cestovného príkazu zamestnancom a nie je potrebný jeho podpis
na výdavkovom doklade, avšak tieto doklady sú podstatné pre účtovníctvo žalovaného. V prípade, že
žalovaný zvolil formu vyplácania cestovných náhrad v hotovosti, mal si zabezpečiť (pre svoje potreby)

aj doklad o odovzdaní finančnej hotovosti zamestnancom, a to tak, aby z takéhoto dokladu bolo zrejmá
výška odovzdanej sumy a titul jej odovzdania (cestovné náhrady, či iné dohodnuté nároky). Pokiaľ
žalovaný takýto postup nezvolil, vystavil sa riziku absencie dôkazných prostriedkov.

22. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na zaplatenie
sumy cestovných náhrad vo výške 10.863,90 Eur. Výška náhrad za stravné sa medzi stranami stala

nespornou,nakoľkožalovanývyčíslilstravnévovyššejvýškeakosižalobcavkonaníuplatnil.Sohľadom
na nepreukázanie úhrady tejto sumy žalovanému tak súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 10.863,90 Eur.

23. Žalobca si okrem istiny uplatnil aj nárok na zákonný úrok z omeškania v súlade s § 517 ods.

2 OZ patrí od času omeškania zamestnávateľa s náhradou mzdy. V zmysle uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017 platí, že: „Zamestnávateľ, ktorý
sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi , je povinný platiť od vzniku
omeškania zákonné úroky z omeškania podľa ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
Slovenskej republiky č.§ 517 87, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších

predpisov; ustanovenie ods. 4/1995 Z. z. Občianskeho zákonníka § 1 Zákonníka práce nemožno
vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením
jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím
výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to ,že nasledujúcim dňom
vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto

závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, o to viac
sa vzťahu na prosté nevyplatenia mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej
výške.“ Súd preto vychádzal z § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z., v zmysle ktorého je
zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov
vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa

tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej
dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia
doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v
ktorom boli predložené písomné doklady. V prejednávanej veci žalobca nesporne predložil vyúčtovanie
pracovných ciest a toto bolo realizované na mesačnej báze. Žalovaný potvrdil predloženie cestovných

príkazovžalobcomaichnáslednézúčtovanievúčtovníctvežalovaného.Zlistínpredloženýchžalovaným
(cestovné príkazy a výdavkové doklady) vyplýva vyúčtovanie vždy najneskôr posledný deň konkrétneho
mesiaca. Nakoľko reálne vyplatenie týchto náhrad žalobcovi žalovaný nepreukázal, dostal sa v zmysle
citovaného ustanovenia § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. do omeškania prvým dňom nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Pri nároku za mesiac január 2020 sa dostal do omeškania 1.3.2020, za

mesiac február 2020 sa dostal do omeškania 1.4.2020 a podobne. Samotná výška zákonného úroku
z omeškania vychádza v zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., pričom za obdobie od 1.3.2020
do 26.7.2022 bola vo výške 5 % ročne, t.j. za nároky za obdobie omeškania od 1.3.2020 do 1.7.2022
súd priznal nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne. Pri omeškaní úhradou cestovných náhrad
za mesiac jún a júl, sa dostal žalovaný do omeškania 1.8.2022 a 1.9.2022, kedy výška úrokovej sadzby

predstavovala 5,5 % ročne. Pri nárokoch za mesiace august až október 2022, sa žalovaný dostal do
omeškania 1.10.2022, 1.11.2022 a 1.12.2022, kedy výška úrokovej sadzby predstavovala 6,25 % ročne
(pri omeškaní 1.12.2022 bola úroková sadzba 7 % ročne, avšak súd nemôže priznať viac ako si žalobca
uplatnil, preto vychádzal zo žalobného nároku).

24. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel
a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.863,90 EUR spolu s úrokmi z omeškania
tak, ako sú uvedené vo výroku tohto rozsudku, pričom uvedené je povinný zaplatiť do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.25. Súd v závere považuje za podstatné vyjadriť sa k zhodnému tvrdeniu svedkov o vyplácaní „diét“
v hotovosti konateľom žalovaného. Súd má za to, že na účely posúdenia dôveryhodnosti výpovede

svedkov je nutné vychádzať aj zo vzťahu svedka k strane sporu: svedkovia O. K., C. G. a E. G.
sú aktuálne zamestnancami žalovaného, t.j. sú na ňom ekonomicky závislí. Navyše, E. G. má blízky
príbuzenský vzťah k žalovanému, je synom konateľa žalovaného. Svedok E. N. síce nemá aktuálny
vzťah k stranám, no v minulosti pracoval u žalovaného. Navyše, jeho výpoveď nie je relevantná, nakoľko
u žalovaného pracoval pred 4-5 rokmi. Zároveň je tiež potrebné poukázať na rozpory vo výpovedi svedka

K., ktorý uviedol, že do času odchodu na dôchodok (do konca roka 2022) mu boli cestovné náhrady
vyplácané vo výplate. Až po nástupe na dôchodok sa so žalovaným dohodol, že budú vyplácané formou
hotovosti. Uvedené tvrdenie odporuje výsledkom celého dokazovania, nakoľko všetci svedkovia zhodne
uviedli, že cestovné náhrady nikdy neboli vyplácané spolu s výplatou na účet, t.j. nie sú ani súčasťou
výplatnej pásky. Samotný konateľ žalovaného uviedol, že v jeho spoločnosti je takáto prax (vyplácania
mzdy na účet a iných nárokov v hotovosti) od začiatku, t.j. asi 20 rokov. Na druhej strane samotný

svedok K. (aj svedok G.) potvrdil, že k páske dostal vždy aj papierik. Obsah výpovede týchto svedkov vo
vzťahu k vyplácaniu cestovných náhrad – stravného preto nemôže byť ťažiskovým dôkazom, a to o to
viac, že svedkovia uviedli, že nikdy neboli osobne prítomní pri odovzdaní peňazí, t.j. nevedia, kto koľko
dostal (boli prítomní na dvore firmy, nie pri odovzdaní peňazí žalovanému). K svedeckým výpovediam
v pracovno-právnych sporoch vyjadril právny názor aj Európsky súdny dvor v rozsudku sp.zn. C 55/18

CCOO, v ktorom konštatoval, že: „Konkrétne treba zdôrazniť, že vzhľadom na slabšie postavenie
pracovníka v pracovnoprávnom vzťahu nemožno samotnú svedeckú výpoveď považovať za účinný
dôkazný prostriedok, ktorý môže svojou povahou zabezpečiť účinné dodržiavanie dotknutých práv,
pretože pracovníci nemusia súhlasiť s tým, aby svedčili proti zamestnávateľovi, lebo sa môžu obávať
opatrení prijatých týmto zamestnávateľom, ktoré by mohli v ich neprospech narušiť pracovnoprávny

vzťah.“ (odsek 55 rozsudku). S ohľadom na všetky tieto skutočnosti a po vyhodnotení dôkazov vo
vzájomnej súvislosti súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

26. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

27.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP:

1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo zásady úspechu v spore, a to v zmysle § 262

CSP v spojení s § 255 CSP. V prejednávanej veci súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, a tak žalobcovi
ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného
sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).