Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5923200324
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5923200324.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D. - E., právne zast.: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.
r. o.,
so sídlom Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 862 304, proti žalovanému: F. G., s.r.o., so
sídlom H. XX, XXX XX H., IČO: 45 397 678, právne zast.: AK GRUBER, s.r.o., JUDr. Peter Gruber,
so sídlom Janka Kráľa 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 51 243 814, o zaplatenie cestovných náhrad
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46Cpr/4/2023-197

zo dňa 20.05.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 10.863,90 eur spolu s úrokmi z omeškania: vo výške 5 % ročne zo sumy 243,- eur
od 01.03.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 330,- eur od 01.04.2020 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 335,- eur od 01.05.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 343,- eur

od 01.06.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 311,- eur od 01.07.2020 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 356,- eur od 01.08.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 290,- eur
od 01.09.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 306,- eur od 1. 10. 2020 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 326,- eur od 01. 11. 2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 283,-
eur od 01.12.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 319,- eur od 01.01.2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročné zo sumy 276,- eur od 01.02.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 332,-
eur od 01.04.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 394,- eur od 01.05.2021 do zaplatenia,

vo výške 5 % ročne zo sumy 347,- eur od 01.06.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 333,-
eur od 01.07.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 398,- eur od 01.08.2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 318,- eur od 01.09.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 321,-
eur od 01.10.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 259,- eur od 01.11.2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 346,- eur od 1. 12. 2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 371,90
Eur od 1. 1. 2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 321,- eur od 1. 2. 2022 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 389,- eur od 1. 2. 2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 382,- eur

od 1. 4. 2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 415,- eur od 01. 05. 2022 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 374,- eur od 01. 06. 2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 388,-
eur od 1. 7. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 475,- eur od 01. 08. 2022 do zaplatenia,
vo výške 5,5 % ročne zo sumy 350,- eur od 01. 09. 2022 do zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy188,- eur od 01. 10. 2022 do zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 315,- eur od 01. 11. 2022 do
zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 129,- Eur od 01. 12. 2022 do zaplatenia, a to všetko do 3
dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku (výrok I.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd

prvej inštancie tak, že ich priznal žalobcovi voči žalovanému v plnom rozsahu (výrok II.).
1.1 Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa § 1 ods. 4, § 57 ods. 1 a 2, § 118 ods. 1 a 2, §
152 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. (ďalej iba „ZP“), podľa § 221 ods. 3, 517 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, podľa § 10 ods. 1, 2, § 10a, § 13 ods. 1, 2, 3, 5, § 36a, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.
z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

1.2 Na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán, svedkov a listinných dôkazov, súd prvej
inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žalobného nároku. Pri vyhodnotení dôkazov jednotlivo a vo
vzájomnej súvislosti mal súd prvej inštancie za to, že v prejednávanej veci žalovaný – zamestnávateľ
neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdenia, že cestovné náhrady za zahraničnú pracovnú cestu
za stravné skutočne žalobcovi uhradil. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že procesná obrana žalovaného

spočívala v tvrdení o bežnej praxi v spoločnosti, pričom konateľ žalovaného v rámci výsluchu na
pojednávaní dňa 10.08.2023 ako aj na pojednávaní 20.05.2024 výslovne uviedol, že vo výplatnej páske
neboli zúčtované cestovné náhrady, ale boli vyplácané v hotovosti jednotlivým zamestnancom ku koncu
mesiaca. Na výplatnej páske bola zúčtovaná výlučne mzda, čo vyplývalo aj z predložených výplatných
pások žalobcu. Uvedené odôvodnil tým, že nestihli ku koncu mesiaca spracovať všetky položky a tiež

nedostatkom financií. Uvedené tvrdenie však podľa súdu prvej inštancie nemalo oporu v zistenom
stave. Podľa súdu prvej inštancie z pracovnej zmluvy jednoznačne vyplýval výplatný termín 19. dňa
v mesiaci. Z výsluchu všetkých svedkov a strán vyplynulo, že odovzdávanie hotovosti sa konalo koncom
mesiaca, približne 20. až 25. deň v mesiaci (bezprostredne po výplatnom termíne), kedy tiež boli
odovzdané výplatné pásky. Uvedenú skutočnosť opakovane potvrdil aj konateľ žalovaného, aj jednotliví

svedkovia. Bolo preto nelogické tvrdenie, že časť nárokov vo forme stravného za pracovné cesty
musela byť vyplácaná v hotovosti z dôvodu nedostatku času či peňazí, keď samotná výplatná páska
bola odovzdaná zamestnancom spolu s hotovosťou. Pokiaľ si žalovaný zvolil uvedený spôsob výplaty
náhrad, v konaní nepreukázal ich relevantné vyplatenie. V ďalšej argumentácii konateľ žalovaného ako
aj svedkovia potvrdili, že podpisovali „výplatnú pásku“, pričom uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil

ako nelogické, nakoľko peniaze uvedené na výplatnej páske boli nesporne vyplatené zamestnancom na
účet, a to vrátane žalobcu. Prevzatie hotovosti paradoxne žalovaný nedával podpisovať. Preto uvedený
postup vyznel ako nelogický a zarážajúci, nakoľko v deň odovzdania výplatnej pásky dochádzalo
k vyplácaniu (nie malej) hotovosti, pričom prevzatie hotovosti žalovaný nevyžadoval od zamestnancov
podpísať. Zároveň z výpovede konateľa žalovaného vyplynulo, že okrem stravného vyplácal v hotovosti

jeho zamestnancom aj iné dohodnuté nároky, ako napríklad vykládky a nakládky tovaru, úsporu
pohonných hmôt a stravné, pričom uvedené (iné) nároky boli medzi stranami ústne dohodnuté. Aj
na základe uvedeného tvrdenia sa žalobcom tvrdený nárok na vyplácanie odmeny za prejazdené
kilometre v kontexte vykonaného dokazovania preto javil ako dôvodný a pravdivý. Súd prvej inštancie
nenamietal tvrdenie žalovaného, že cestovné náhrady titulom stravného za zahraničnú pracovnú cestu

boli zúčtované v účtovníctve žalovaného, no minimálne vo vzťahu k žalobcovi nebolo preukázané, že
ich žalovaný žalobcovi vyplatil. Naopak, tvrdeniu žalobcu o ústne dohodnutej odmene za prejazdené
kilometre podporil aj papierik, ktorý dostávali viacerí zamestnanci k výplatnej páske, pričom toto potvrdil
aj svedok I. a G. (súčasní zamestnanci žalovaného). Z obsahu uvedeného papierika, ktorý dostali
k výplatnej páske (obsah prílohovej obálky – č.l. 151), v spojení s výplatou páskou za daný mesiac

vyplynulo, príkladmo za február 2022, že na výplatnej páske bola uvedená hrubá mzda 780,- eur,
čistá mzda 723,12 eur, pričom na papieriku bolo uvedené FEBRUÁR 2022 a výpočet: 11.242 x 0,125
km = 1.405 – 723, rozdiel 682 + 23, t.j. 705 + 10 (2 x 5), t.j. spolu 715. Na základe tohto výpočtu
sa súdu prvej inštancie javilo ako dôvodné tvrdenie žalobcu o vyplácaní hotovostných platieb titulom
nárokov za prejazdené kilometre, z ktorých odpočítal žalovaný sumu čistej mzdy (zaokrúhlene) a prirátal

k nej položku v sume 23 (iný ústne dohodnutý nárok?). Uvedený papier bol priložený ku každej
výplatnej páske a jeho prikladanie k páske potvrdili aj svedkovia I. a G.. Pokiaľ by teda žalovaný
vyplácal zamestnancom uvedené nároky titulom ústnej dohody, uvedené by teda odôvodňovalo to,
že im nedával podpisovať prevzatie finančnej hotovosti za zákonný nárok na cestovné náhrady. Súd
prvej inštancie totiž konštatoval, že mal v konaní preukázané, že nejaké nároky žalobca žalovanému

vyplácal, nakoľko uvedenú skutočnosť potvrdili svedkovia. Sporné však bolo v akej výške a akým
titulom, či titulom prejazdených kilometrov alebo diét. Vo vzťahu k preukázaniu žalobného nároku, t.j.
vyplateniu cestovných náhrad za stravné pri zahraničnej pracovnej ceste žalovaný - zamestnávateľ
teda nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno), že by uvedené nároky žalobcovi uhradil. Tvrdeniežalovaného, že nedával podpisovať zamestnancom prevzatie hotovosti za stravné z toho dôvodu, že
títo už podpísali cestovný príkaz, nebol dôkazom o odovzdaní a prevzatí hotovosti zamestnancom.
Bolo pravdou, že na účtovné účely postačovalo podpísanie cestovného príkazu zamestnancom a nebol

potrebný jeho podpis na výdavkovom doklade, avšak uvedené doklady boli podstatné pre účtovníctvo
žalovaného. V prípade, že žalovaný zvolil formu vyplácania cestovných náhrad v hotovosti, mal si
zabezpečiť (pre svoje potreby) aj doklad o odovzdaní finančnej hotovosti zamestnancom, a to tak, aby
z uvedeného dokladu bolo zrejmá výška odovzdanej sumy a titul jej odovzdania (cestovné náhrady, či
iné dohodnuté nároky). Podľa súdu prvej inštancie pokiaľ žalovaný uvedený postup nezvolil, vystavil sa

riziku absencie dôkazných prostriedkov.
1.3 S ohľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca mal nárok
na zaplatenie sumy cestovných náhrad vo výške 10.863,90 eur. Výška náhrad za stravné sa stala
medzi stranami nespornou, nakoľko žalovaný vyčíslil stravné vo vyššej výške, ako si žalobca v konaní
uplatnil. S ohľadom na nepreukázanie úhrady uvedenej sumy žalovanému tak súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 10.863,90 eur.

1.4 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca si okrem istiny uplatnil aj nárok na zákonný úrok
z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 OZ, ktorý patril od času omeškania zamestnávateľa s náhradou
mzdy. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
460/2017 zo 4. júla 2017, podľa ktorého platí, že: „Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania
s peňažným plnením voči zamestnancovi , je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z

omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
97/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších predpisov; ustanovenie ods.
4/1995 Z. z. Občianskeho zákonníka § 1 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru
bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy
pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom

kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na
úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, o to viac sa vzťahu na prosté nevyplatenia
mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.“ Súd prvej inštancie preto
vychádzal z § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z., v zmysle ktorého bol zamestnávateľ povinný do

desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej
cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa uvedeného zákona a uspokojiť
nároky zamestnanca, ak nebola v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom
dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné

doklady“. V prejednávanej veci žalobca podľa súdu prvej inštancie nesporne predložil vyúčtovanie
pracovných ciest a uvedené bolo realizované na mesačnej báze. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie
potvrdil predloženie cestovných príkazov žalobcom a ich následné zúčtovanie v účtovníctve žalovaného.
Z listín predložených žalovaným (cestovné príkazy a výdavkové doklady) vyplynulo vyúčtovanie vždy
najneskôr posledný deň konkrétneho mesiaca. Nakoľko reálne vyplatenie uvedených náhrad žalobcovi

žalovaný nepreukázal, dostal sa v zmysle citovaného ustanovenia § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002
Z.z. do omeškania prvým dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Pri nároku za mesiac január
2020 sa dostal do omeškania 01.03.2020, za mesiac február 2020 sa dostal do omeškania 01.04.2020
a podobne. Samotná výška zákonného úroku z omeškania vychádza v zmysle § 3 Nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z., pričom za obdobie od 01.03.2020 do 26.07.2022 bola vo výške 5 % ročne, t.j. za nároky za

obdobie omeškania od 01.03.2020 do 01.07.2022 súd prvej inštancie priznal nárok na úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne. Pri omeškaní úhradou cestovných náhrad za mesiac jún a júl sa dostal žalovaný
do omeškania 01.08.2022 a 01.09.2022, kedy výška úrokovej sadzby predstavovala 5,5 % ročne. Pri
nárokoch za mesiace august až október 2022, sa žalovaný dostal do omeškania 01.10.2022, 01.11.2022
a 01.12.2022, kedy výška úrokovej sadzby predstavovala 6,25 % ročne (pri omeškaní 01.12.2022 bola

úroková sadzba 7 % ročne, avšak súd prvej inštancie nemohol priznať viac ako si žalobca uplatnil, preto
vychádzal zo žalobného nároku).
1.5 S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.863,90 eur spolu s úrokmi
z omeškania tak, ako boli uvedené vo výroku daného rozsudku, pričom uvedené bol povinný zaplatiť do

troch dní od právoplatnosti daného rozsudku.
1.6 Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo zásady úspechu
v spore, a to v zmysle § 262 CSP v spojení s § 255 CSP. V prejednávanej veci súd prvej inštancie žalobev celom rozsahu vyhovel, a tak žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.

Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, pričom namietal, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1
písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Žalovaný poukázal na to, že
opakovane tvrdil, že žalobcovi počas celej doby trvania jeho pracovného pomeru

u žalovaného riadne (v zákonnej výške) a včas uhrádzal všetky mzdové i súvisiace nároky žalobcu,
t.j. i nároky vzniknuté titulom cestovných náhrad, a to na základe vyčíslenia cestovných náhrad, ktoré
vykonal účtovník žalovaného podľa podkladu – vyúčtovania pracovnej cesty, t.j. cestovného príkazu,
ktorý v časti špecifikácie zahraničných pracovných ciest vždy za daný kalendárny mesiac vlastnoručne
vyplnil žalobca. Odvolateľ tiež podotkol, že žiadny mzdový ani iný právny predpis nebránil, resp.
nezakazoval vyplácať mzdové nároky diferencovane tak, že mzda bola vyplácaná na bankový účet

zamestnanca a cestovné náhrady k rukám zamestnanca, pričom právna norma nepredpisovala, akou
formou /bezhotovostným prevodom na účet zamestnanca alebo v hotovosti k rukám zamestnanca/ mali
byť cestovné náhrady zamestnancovi vyplácané. Ďalej uviedol, že v konaní preukázal, že o žalobcovi
priznaných a vyplácaných cestovných náhradách bolo v účtovníctve riadne účtované, pričom podrobne
opísal spôsob účtovania cestovných náhrad, ako i vypisovania a vyhotovovania príslušných dokladov

– cestovného príkazu – vyúčtovania pracovnej cesty, vyhotovenia výdavkového pokladničného dokladu
a napokon vyplatenie cestovných náhrad
v hotovosti zamestnancom vrátane žalobcu. Uvedené doklady boli podľa neho historicky do minulosti
takto účtované, a to počnúc odo dňa 01.07.2017. Bolo zrejmé, že šesť rokov spätne nebolo možné
účtovníctvoprávnickejosobyzmeniť.Ďalejnamietal,ževkonanípredložil,resp.označilviacerodôkazov,

vrátane písomnej dokumentácie a označenia svedkov, ktorí
v konaní boli súdom prvej inštancie na pojednávaní vypočutí, z ktorých jednoznačne vyplývala
právna skutočnosť, že žalobcovi boli žalované nároky už počas trvania jeho pracovného pomeru
u žalovaného vyplatené, a to vždy v rámci „hotovostného doplatku“ ku mzde žalobcu, v ktorom
boli cestovné náhrady v plnej výške spolu s inými položkami (fakultatívnymi) zahrnuté. Podľa

odvolateľa aj svedkyňa J., ako účtovníčka žalovaného, na pojednávaní dňa 10.08.2023 jednoznačne
potvrdila mechanizmus vyčíslenia, vyplatenia a následného účtovania cestovných náhrad priznaných
zamestnancom žalovaného vrátane žalobcu, pričom výslovne potvrdila, že na základe zamestnancami
vypísanej časti cestovného príkazu špecifikujúcej vykonané zahraničné pracovné cesty, ona osobne
vždy vypočítala sumy cestovných náhrad, ktoré vždy oznámila konateľovi žalovaného, a to selektívne vo

vzťahu k jednotlivým zamestnancom, pričom následne uvedené cestovné náhrady menovite u každého
zamestnanca účtovala v účtovných knihách žalovaného. Podľa žalovaného svedkovia – zamestnanci
žalovaného zhodne potvrdili okolnosť, že žalobcovi boli cestovné náhrady vyplatené, aj v písomnom
čestnom vyhlásení zo dňa 01.02.2023, ktoré bolo predložené do spisu, pričom sám žalobca potvrdil
prijímanie hotovostných platieb od konateľa žalovaného, preto v spojení s doterajšou argumentáciou

žalovaného, v súvislosti
s vyhodnotením dôkazov, je možné jednoznačne konštatovať, že žalovaný v konaní produkoval dôkazy,
z ktorých bolo možné jednoznačne považovať za preukázané, že žalobca sa v danom konaní domáhal
duplicitného uhradenia cestovných náhrad, ktoré mu už žalovaný počas trvania pracovného pomeru
žalobcu u žalovaného riadne a včas periodicky uhrádzal. Žalovaný dospel k záveru, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
knesprávnymskutkovýmzisteniam(§365ods.1písm.f/CSP).Vtejtosúvislostiuviedol,ževneprospech
vyhodnotenia ním navrhnutého dokazovania, najmä hodnotenia výpovedí svedkov navrhnutých
žalovaným, vyznela zmena v určení príslušnosti konajúceho súdu a prenesenie veci z Okresného súdu
LiptovskýMikuláš,pracoviskoRužomberoknaOkresnýsúdŽilina,atovštádiupovykonanídokazovania

na pojednávaní dňa 10.08.2023. Žalovaný mal za to, že konajúci sudca Okresného súdu Liptovský
Mikuláš pracovisko Ružomberok, mohol v súlade s princípom bezprostrednosti a ústnosti, ako i v súlade
s čl. 15 CSP priamo posúdiť vierohodnosť výpovedí, verbálnych i nonverbálnych prejavov a správania
sa svedkov,
ktorí na základe vlastných poznatkov a skúseností vypovedali tak, že potvrdzovali pravdivosť tvrdení

žalovaného, a to najmä v súvislosti s tvrdenou okolnosťou o vyplatení cestovných náhrad žalobcovi.
Uvedené výpovede vyzneli ako spontánne, bezprostredné a úprimné, i keď sa jednalo o osoby bez
skúseností v súdnom prostredí, i keď s ich postaveniu primeraným právnym vedomím a zodpovedajúcou
mentálnou úrovňou. Uvedení svedkovia, každý vlastnými slovami, opísali nimi vnímané skutočnosti tak,že nemohlo byť bez pochýb, že uvedené skutočnosti opísali svedkovia pravdivo. Svedkovia nenútene,
ich slovami a formuláciami potvrdili, že oni, ako i ostatní zamestnanci žalovaného vrátane žalobcu mali
vždy cestovné náhrady vyplatené, opísali mechanizmus, akým dochádzalo k vyčísleniu, účtovaniu a

vyplácaniu uvedených cestovných náhrad. Napriek uvedenému súd prvej inštancie uvedených svedkov
diskvalifikoval s tvrdením, že sa jednalo o svedkov ekonomicky závislých na žalovanom, resp. jednalo sa
o rodinného príslušníka žalovaného, čím súd nepriamo prezentoval názor o nevierohodnosti uvedených
svedkov a zrejme aj o účelovosti ich výpovedí. Žalovaný opätovne poukázal na to, že svedkovia
vypovedali „každý inak, ale o tom istom“, ich výpovede boli spontánne a bezprostredné. Odvolateľ

tiež poukázal na to, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval po dobu viac ako sedem rokov.
Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že mu cestovné náhrady nikdy vyplácané neboli, nikdy počas trvania
pracovného pomeru sa žalobca voči žalovanému úhrady cestovných náhrad nedomáhal, ani neprejavil
v danej súvislosti žiadnu nespokojnosť. Prvýkrát žalobca sa začal domáhať úhrady cestovných náhrad
až cca. pol roka po skončení jeho pracovného pomeru u žalovaného. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca
špekulatívne zneužil situáciu a dôveru žalovaného, vedomý si okolnosti, že žalovaný nedisponoval

písomným dokladom o vyplatení cestovných náhrad. Bolo zrejmé, že účelovo a so zlým úmyslom sa
domáhal duplicitného vyplatenia už obdržaných nárokov z titulu cestovných náhrad, vedomý si okolnosti,
že by mohol byť
v konaní úspešný, pokiaľ žalovaný exaktne nevedel preukázať vyplatenie cestovných náhrad. Žalobca
podľa žalovaného zneužil situáciu, že v rámci pracovnoprávnych súdnych sporov sa zamestnanec

považuje za slabšiu stranu sporu a dôkazné bremeno je prenesené na zamestnávateľa, pričom uvedené
konanie žalobcu považuje za konanie v rozpore s morálnymi princípmi a dobrými mravmi. Žalovaný tiež
tvrdil, že dôvodom odvolania bola tiež skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku bola
zrejmá právna úvaha súdu, že zamestnávateľ, ako žalovaný musel znášať riziko absencie dôkazných

prostriedkov, pokiaľ zvolil formu vyplácania cestovných náhrad v hotovosti a nezabezpečil si pre jeho
potrebu aj doklad o odovzdaní a prevzatí finančnej hotovosti zamestnancom. Podľa žalovaného sa
jednalo o arbitrárne posúdenie skutkového stavu s následným nesprávnym právnym posúdením veci,
ktoré spočívalo najmä v neprípustnom absolutizovaní možnosti preukázať určitú skutočnosť – v danom
prípade okolnosť úhrady určitého peňažného nároku len písomným dokladom, i keď žiadna právna

norma uvedenú povinnosť formy neprikazovala. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie buď zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne ako nedôvodnú alebo zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že podané odvolanie, pokiaľ bolo podané včas, je

nedôvodné a neopodstatnené. Samotný rozsudok súdu prvej inštancie je podľa mienky žalobcu možné
považovať za súdne rozhodnutie vydané na podklade správneho postupu konania, úplne a správne
zisteného skutkového stavu veci a na základe správneho právneho posúdenia zhromaždených dôkazov.
Na margo správnosti záverov konajúceho súdu v merite veci bolo nutné poukázať na to, že namietaný
rozsudok bol v súdnom rozhodnutí zodpovedajúcim zákonu, navyše rozhodnutie spravodlivé, keďže

súd prvej inštancie rozhodol na základe riadne vykonaného dokazovania rešpektujúc kontradiktórnosť
konania a základné zásady rozhodovania súdov. Žalobca zastáva názor, že samotné odvolacie námietky
žalovaného nemôžu obstáť vo svetle vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, nakoľko boli
prezentované už pred súdom prvej inštancie. V tomto smere bolo potrebné poukázať najmä na to, že
súd prvej inštancie v uvedenej veci správne aplikoval základné zásady civilného procesu. Podľa žalobcu

tvrdenia žalovaného v podanom odvolaní boli nepravdivé, ničím nepreukázané a doslova zavádzajúce,
evidentne vedené snahou predlžovať dané konanie a vedome odďaľovať uspokojenie oprávnených
nárokov žalobcu. Žalobca sa tiež vyjadril, že jeho nároky na vyplatenie cestovných náhrad neboli
doteraz uspokojené, pričom sám žalovaný priznal, že nevie predložiť žiadny písomný dôkaz, ktorý by
jeho účelové tvrdenie aspoň sčasti preukazoval. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam navrhol, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň žiadal, aby o návrhu
na nariadenie trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaný bude zaviazaný k povinnosti
uhradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4.
V replike sa vyjadril žalovaný tak, že vo svojom odvolaní uviedol a zdôraznil jeho skutkovú a právnu

argumentáciu, ako i špecifikoval a odôvodnil odvolacie dôvody v zmysle
§ 356 ods.1 CSP. Žalovaný v plnom rozsahu na uvedenej argumentácii zotrval, tak isto ako zotrval
na popretí skutkových tvrdení žalobcu podľa § 151 CSP. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca sa v jeho
vyjadrení snaží poukázať na isté nepresnosti vo výpovediach svedkov, na základe ktorých hodnotil,že svedkovia boli vypočutí v konaní pred súdom prvej inštancie na základe návrhu žalovaného,
boli nevierohodní a ich výpovede podľa žalobcu ani len v časti nepreukázali žalovaným dokazované
okolnosti. K uvedeným výpovediam svedkov a ku hodnoteniu uvedených výpovedí žalovaný na margo

vyjadrenia žalobcu uviedol, že bolo zrejmé a úplne prirodzené, keď svedkovia, resp. ich výpovede
neboli absolútne totožné, najmä pokiaľ sa týkali opisu udalostí, ktoré mali nastať pred určitým časovým
obdobím. Svedkovia však vypovedali v zásade „rovnako o tom istom“, každopádne však úplne identicky
každý zo svedkov potvrdil okolnosť, že mu cestovné náhrady boli vyplácané, a že boli taktiež vyplácané
aj žalobcovi. Podľa žalovaného výpovede svedkov vyzneli konzistentne, a nie nevierohodne, ako tvrdí

žalobca, keď poukázal na určité nepodstatné odchýlky vo výpovediach. Práve tie, keďže sa výpovede
navzájom nevylučovali, nasvedčovali o „pravosti“ týchto výpovedí, o ich autenticite s tým, že svedkovia
neboli naučení, ako mali vypovedať. K ďalším námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že žiadny právny
predpis neprikazoval nárok na diéty vyčíslovať na výplatných páskach, že na „lístočkoch“, ktoré boli
prikladané ku výplatným páskam, bola určená celková hotovostná platba pre každého jednotlivého
zamestnanca,vrámciktorejbolizahrnutéajcestovnénáhrady-diéty,sčímbolizamestnancižalovaného

uzrozumení a v ich výpovediach to potvrdili. Napokon žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne, resp. aby vec zrušil a vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalovaného

v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 219 ods. 3
CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
6.
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
7.
Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je

činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako
a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.
8.

Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaného,
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).

9.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.
10.
Pokiaľ žalovaný opakovane namietal, že žalobcovi počas celej doby trvania jeho pracovného pomeru

u neho (v zákonnej výške) a včas uhrádzal všetky mzdové i súvisiace nároky žalobcu, t.j. i nároky
vzniknuté titulom cestovných náhrad a to na základe vyčíslenia cestovných náhrad, ktoré vykonal
účtovník žalovaného podľa podkladu – vyúčtovania pracovnej cesty, t.j. cestovného príkazu, ktorý
v časti špecifikácie zahraničných pracovných ciest vždy za daný kalendárny mesiac vlastnoručne vyplnilžalobca, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že s touto
otázkou sa vysporiadal súd prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
a s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. Súd prvej inštancie teda správne ustálil, že vo vzťahu

k preukázanému žalobnému nároku, t.j. vyplateniu cestovných náhrad za stravné pri zahraničnej ceste
žalovaný – nepreukázal (teda neuniesol dôkazné bremeno), že by predmetné nároky uhradil. Aj podľa
odvolacieho súdu teda samotné tvrdenie žalovaného, že nedával podpisovať zamestnancom prevzatie
hotovosti za stravné z toho dôvodu, že títo už podpísali cestovný príkaz, nebol dôkazom o prevzatí
hotovosti žalobcom ako zamestnancom.

11.
Námietku žalovaného týkajúcu sa toho, že žiadny mzdový ani iný právny predpis nebráni, resp.
nezakazuje vyplácať mzdové nároky diferencovane tak, že mzda je vyplácaná na bankový účet
zamestnanca a cestovné náhrady k rukám zamestnanca, pričom právna norma nepredpisuje, akou
formou (bezhotovostným prevodom na účet zamestnanca alebo v hotovosti k rukám zamestnanca) majú

byť cestovné náhrady zamestnancovi vyplácané, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže ani
súd prvej inštancie nespochybnil možnosť vyplácať mzdové nároky diferencovane tak, že mzda môže
byť vyplácaná na bankový účet zamestnanca a cestovné náhrady k rukám zamestnanca, či už formou
bezhotovostnéhoprevodu,resp.vhotovostikrukámzamestnanca.Podstatnévšakbolo,akokonštatoval
súd prvej inštancie, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil, že v prípade, ak si žalovaný zvolil formu

vyplácania cestovných náhrad v hotovosti, bolo práve na žalovanom, aby uniesol dôkazné bremeno
ohľadne preukázania toho, že finančná hotovosť bola zamestnancovi aj skutočne odovzdaná a to tak,
aby z predmetného dôkazu bola zrejmá tak výška odovzdanej sumy ako aj titul samotného odovzdania
(cestovné náhrady či iné dohodnuté nároky).

12.
Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa tej skutočnosti, že v konaní predložil, resp. označil viacero
dôkazov vrátane písomnej dokumentácie a označenia svedkov, ktorí v konaní boli súdom prvej inštancie
na pojednávaní vypočutí, z ktorých jednoznačne vyplynula právna skutočnosť, že žalobcovi boli
žalované nároky už počas trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného vyplatené a to vždy v rámci

„hotovostného doplatku“ ku mzde žalobcu, v ktorom boli cestovné náhrady v plnej výške spolu s inými
položkami(fakultatívnymi),zahrnuté.Vtejtosúvislostiodvolacísúdkonštatuje,žežalovanýnepreukázal,
že by cestovné náhrady bol čo i len z časti vyplatil a v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, ktoré
ho zaťažovalo. Krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že nárok nebol ani len vo výplatných páskach
žalobcu vyčíslený a priznaný žalovaným, žalovaný ani nepredložil žiadny listinný a žalobcom podpísaný

doklad, ktorý by bol objektívne spôsobilý preukázať, že žalobcovi boli v hotovosti vyplatené nejaké
jeho nároky na stravné. Navyše aj iný bývalý zamestnanec – I. B. vyhlásil, že kým bol v pracovnom
pomere u žalovaného, neboli mu vyplácané cestovné náhrady. Krajský súd, stotožňujúc sa so žalobcom,
konštatuje, že žalovaný sa síce pokúsil uniesť dôkazné bremeno o vyplatení cestovných náhrad,
avšak po ich analýze možno jednoznačne konštatovať, že svedkovia neosvedčili ani len časť z danej

dokazovanej okolnosti a niektorí vypovedali spôsobom, ktorý vzbudzuje pochybnosti o pravdivosti,
resp. o účelovosti ich výpovedí. Aj podľa odvolacieho súdu v zhode so súdom prvej inštancie možno
konštatovať, že svedkovia navrhnutí žalovaným nepotvrdili výplatu cestovných náhrad žalobcovi v čase
od januára 2020 do októbra 2022. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že
svedkyňa K. J. – účtovníčka žalovaného nebola nikdy pri údajnom vyplácaní náhrad žalobcovi, nevedela

o vyplácaní časti mzdy hotovostnou formou a ani nevedela uviesť, v akej výške žalovaný skutočne
cestovné náhrady vyplatil. Okrem toho uvedená svedkyňa pre danú vec neuviedla žiadnu rozhodujúcu
okolnosť, pričom mala vystavovať účtovné doklady o vyplácaní cestovných náhrad na základe nikým
nepodpísaných dokladov, resp. bez písomného potvrdenia výplaty danej sumy konkrétnej osobe.
13.

Pokiaľ išlo o svedka E. L., ten udal, že u žalovaného pracoval pred 4,5 rokmi, teda v rozhodnom
čase u žalovaného nepracoval, čiže tento svedok nemohol ani nič k veci uviesť, nakoľko u žalovaného
v rozhodnom čase nepracoval, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Sám konateľ žalovaného
F. G. potvrdil, že účtovníčka nebola pri vyplácaní hotovostných platieb žalobcovi, pričom ani nevedel
vysvetliť, čo znamenajú údaje na lístočkoch priložených k výplatným páskam, čím postavil všetky jeho

tvrdenia do polohy nehodnovernosti. Tak isto jeho tvrdenie, že časť mzdových nárokov sa vyplácala
neskoro, pretože spoločnosť nemala peniaze, pôsobí nelogicky, nakoľko mzda bola vyplácaná na účet,
ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
na ktoré odôvodnenie odvolací súd odkazuje.14.
Námietku žalovaného týkajúcu sa tej skutočnosti, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže v neprospech ním navrhnutého dokazovania
vyznela nepriaznivo zmena v určení príslušnosti konajúceho súdu a výpovede svedkov boli vykonané
v rozpore s čl. 15 CSP, teda v rozpore so zásadou ústnosti a bezprostrednosti, keď na základe vlastných
poznatkov a skúseností vypovedali svedkovia tak, že potvrdzovali pravdivosť tvrdení žalovaného a to
najmä v súvislosti s tvrdenou okolnosťou o vyplatení cestovných náhrad žalobcovi, vyhodnotil odvolací

súd ako nedôvodnú. V súvislosti s uvedenou námietkou konštatuje, že nedošlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces na strane žalovaného, keďže v prejednávanej veci súdom prvej inštancie v dôsledku
zmeny príslušnosti bolo pokračované už len záverečnými rečami, čo súdu prvej inštancie umožňuje
platný Civilný sporový poriadok a zo strany žalovaného v konaní ani nebola vznesená požiadavka na
opätovné prepočutie ním navrhnutých svedkov z dôvodov namietaných žalovaným v odvolaní, preto
bolo postačujúce oboznámenie sa s obsahom výpovedí svedkov a listinných dôkazov konajúcim súdom,

ktorý vo veci rozhodol. Navyše v súvislosti s uvedeným je potrebné konštatovať, že žalovaného tvrdenie
o údajnom vyplatení cestovných náhrad žalovanému v čase žalovaného obdobia nebolo žiadnym
z vypočutých svedkov potvrdené a dokonca nebolo potvrdené ani len konateľom žalovaného, ktorý sa
nikdy podrobne nevyjadril k tomu, koľko, kedy a akým spôsobom malo byť na cestovných náhradách
žalobcovi uhradené v čase od 1/2020 do 10/2022. Odvolací súd zdôrazňuje, že označení svedkovia

nepoznali pracovnú zmluvu žalobcu a ani nevedeli o tom, aké boli jeho mzdové nároky a ani nároky
na cestovné náhrady z pohľadu ich kvantifikácie, preto ich tvrdenie, že videli, že sa niečo v hotovosti
odovzdávalo žalobcovi, bolo bezobsažné z pohľadu posúdenia rozhodnej otázky predmetného konania,
nakoľko objektívne nemohli vedieť, čo sa žalobcovi vyplácalo a o aký nárok žalobcu ako zamestnanca
išlo.

15.
Neobstojí námietka žalovaného v tom, že žalobca špekulatívne zneužil situáciu a dôveru žalovaného,
vedomý si okolnosti, že žalovaný nedisponuje písomným dokladom o vyplatení cestovných náhrad
a zrejme so zlým úmyslom sa domáhal duplicitného vyplatenia už obdržaných nárokov z cestovných

náhrad, keďže žalovaný nebude vedieť preukázať ich vyplatenie. V tejto súvislosti odvolací súd
konštatuje, že žalobca si neuplatnil žiadne duplicitné nároky ale nároky, ktoré mu neboli plnené tak, ako
mali byť a bolo právne bezvýznamné, že k ich uplatňovaniu sa odhodlal až po skončení pracovného
pomeru u žalovaného. Aj podľa odvolacieho súdu to, že predmetnú vec nežaloval žalobca skôr,
nepreukazuje, že mal uvedené nároky uhradené, pričom sám žalovaný nepredložil ani dôkazy o tom, že

by aj skoršie nároky na cestovné vzniknuté pred žalovaným obdobím uhrádzal.
16.
Pokiaľ odvolateľ spochybňoval vierohodnosť svedkov podľa posúdenia súdu prvej inštancie, odvolací
súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti konštatuje, že súd prvej inštancie sa s
touto otázkou náležite a správne vysporiadal v bode 25. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie,

pričom odvolací súd sa s jeho skutkovými a právnymi závermi plne stotožnil. Súd prvej inštancie
správne postrehol, že predmetné svedecké výpovede neboli spôsobilé preukázať rozhodujúcu skutkovú
okolnosť a navyše išlo o osoby ekonomicky závislé na žalovanom, čo zásadne znížilo už aj v dôsledku
nevysvetliteľných rozporov v ich tvrdeniach oslabenú dôkaznú hodnotu ich svedectiev.
17.

Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na
podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

18.
Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovaného je len jeho subjektívnym,
ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúrusúdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými
okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o dôvodnosti podanej žaloby.
19.
Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na
prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli

neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.
20.
Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami

odvolateľa.

21.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania tá

strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalobca v konaní úspešný voči žalovanému,
a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške
100 %.
22.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 28. januára 2025
JUDr. Roman Tichýpredseda senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu