Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Tos/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124013832
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124013832.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého, PhD.,
sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Petry Pavlisovej, na neverejnom zasadnutí konanom v
Košiciach dňa 24. februára 2025, v trestnej veci proti odsúdenému A. A., pre obzvlášť závažný zločin
falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods.1, ods.
3 písm. b/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu

Mestského súdu Košice sp. zn. 2PP/50/2024 zo dňa 15.11.2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. z a m i e t a sťažnosť odsúdeného A. A..

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice uznesením sp. zn. 2PP/50/2024 zo dňa 15. novembra 2024 podľa §
67 ods. 1 Trestného zákona zamietol žiadosť odsúdeného A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/
X, C., okres Košice – okolie, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého

mu rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-1T/5/2018 zo dňa 28.06.2018
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To/11/2018 zo dňa 02.10.2018.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť odsúdený, ktorú následne
odôvodnil písomne prostredníctvom svojho obhajcu.

V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol nasledovné.

Odsúdený vo svojej žiadosti o podmienečné prepustenie poukázal na skutočnosť, že novelou trestného
zákona účinnou od 06.08.2024 bola v ust. § 270, teda pri trestnom čine, za ktorý bol odsúdený, znížená
trestná sadzba z 10 - 15 rokov na trest 3-10 rokov trestu odňatia slobody, a preto podľa § 11 trestného
zákona už tento skutok nie je kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin. Zároveň poukázal na ust. § 437

ods. 1 Trestného zákona podľa ktorého: „Ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného
zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy
zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov.“

Na základe citovaného ustanovenia sa domnieva, že hoci bol odsúdený pre obzvlášť závažný zločin,
novelou trestného zákona tento skutok vykazuje znaky zločinu podľa § 10 a 11 TZ, preto má právo podať
žiadosť o podmienečné prepustenie po uplynutí 2/3 trestu miesto 3/4.

Mestský súd Košice však svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že spoločné a prechodné ustanovenia
obsiahnuté v § 437 ods. 1 TZ sa vzťahujú a sú aplikovateľné k trestnému zákonu č.140/1961 Zb., nie

však vo vzťahu ku Trestnému zákonu č. 300/2005 Z.z.. na základe ktorého bol odsúdený uznaný za
vinného podľa § 270 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. Z uvedeného dôvodu prvostupňový súd dospel kzáveru, že vzhľadom k tomu, že odsúdený bol uznaný za vinného za spáchanie obzvlášť závažného
zločinu, v zmysle § 67 ods. 1 Tr. zák. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, môže
požiadať až po výkone 3/4 uloženého trestu odňatia slobody.

S uvedeným záverom nesúhlasí. Má za to, že predmetné ustanovenie zákona ako aj nasledujúce
zákonné ustanovenie § 438 ods. 2 Tr. zák. je možné aplikovať „per analogiam" aj na súčasný právny
stav, keďže novelou trestného zákona došlo ku zásadnému prehodnoteniu trestných sadzieb. Ak dané
ustanovenie upravovalo vzťahy v porovnaní s § 437 ods. 1 Tr. zák. aplikovateľné k trestnému zákonu č.

140/1961 Zb., je ho možné aplikovať priamo na novelu trestného zákona č. 300/ 2005 Z.z..

Ešte zásadnejšie je potrebné poukázať na § 438 k ods. 7 Trestného zákona, ktorý je prechodným
ustanovením trestného zákona k úpravám účinným od 15.03.2024. Podľa uvedeného ustanovenia:
„Trest, ktorý bol právoplatne uložený pred 15. marcom 2024 a ktorý nebol ešte celkom vykonaný,
za čin, ktorý podľa tohto zákona v znení účinnom od 15. marca 2024 nie je trestným činom, sa vo

zvyšnom rozsahu nevykoná.“ Ak sa nemá vykonať trest, ktorý nie je podľa tohto zákona už trestný činom,
analogicky by sa už nemusel vykonať ani trest za obzvlášť závažný zločin, ktorý je už len zločinom.
Súd konštatoval, že ostatné formálne podmienky boli splnené, preto je nutné aby vyšší súd zaujal
stanovisko k tejto novele Trestného zákona.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd uznesenie Mestského súdu Košice

zo dňa 15.11.2024, č.k. 2PP/50/2024-43 zrušil a odsúdeného podmienečne prepustil na slobodu.

Na podklade takto podanej sťažnosti krajský súd v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Tr. por.
preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako aj
konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie

je dôvodná.

Po podrobnom preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd konštatuje, že okresný súd
riadnym,zákonnýmadostatočnýmspôsobomvykonaldokazovanienevyhnutnepotrebnépreposúdenie
tak formálnych, ako aj materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu

trestu odňatia slobody v súlade s ustanovením § 67 ods. 1 Tr. zákona.

Zo správy ÚVV a ÚVTOS mal aj krajský súd preukázané, že ústavný poriadok dodržiava, poriadok v
osobných veciach má, hygienický štandard je v norme. Negativizmus, či hostilita nie sú v jeho prejavoch
prítomné, priebežne sa zúčastňuje prednášok na aktuálne spoločenské témy. Do kultúrno osvetových

aktivít sa zapája, je členom športového krúžku, vo voľnom čase sa venuje športovej činnosti, číta knihy,
sleduje televíziu a hrá spoločenské hry. Zúčastnil sa dvoch sociálne - výcvikových skupín zameraných
na podporu a budovanie sebarozvíjajúcich procesov v špecifickej životnej situácii v inštitucionálnom
zariadení a so zameraním na rodičovstvo a partnerstvo. Odsúdený je pracovne zaradený, zapája sa do
činností pre všeobecný rozvoj osobnosti zameraných na udržiavanie čistoty a upravenosti ubytovacích

a spoločných priestorov oddielu, zastáva funkciu z radov odsúdených ako člen samosprávy zodpovedný
za úsek kultúrno osvetovej činnosti a vzdelávania. Vzťahy s vonkajším prostredím udržiava formou
korešpondencie, balíkmi, návštevami a telefonovaním, kde v tejto oblasti neboli zaznamenané problémy.
Odsúdený bol šesťkrát disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný nebol, na plnení programu
zaobchádzania participuje a program zaobchádzania sa plní. Odsúdený čiastočne preukazuje splnenie

podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Resocializačná prognóza
je menej priaznivá, riziko recidívy trestnej činnosti je stredné. Odsúdený má momentálne stanovenú
orientačnú lehotu k podmienečnému prepusteniu na deň 18.04.2025. V aktuálnej etape výkonu trestu
ústav podmienečné prepustenie odsúdeného neodporúča.

Z odpisu registra trestov vyplýva, že odsúdený má 7 záznamov.

Krajský súd po oboznámení sa spisového materiálu mal takisto preukázané, že u odsúdeného nie
je splnená formálna podmienka pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia trestu slobody
(lehota na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie), preto správne mestský súd u odsúdeného

ďalej neskúmal splnenie materiálnych podmienok. Teda aj krajský súd konštatuje, že odsúdený nesplnil
formálnu podmienku, ktorú je vykonanie potrebnej časti z výmery uloženého trestu odňatia slobody.Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že odsúdený sa vo svojej žiadosti o podmienečné prepustenie z
výkonu trestu odňatia slobody odvoláva na § 437 ods. 1 Tr. zákona, podľa ktorého : Ak je potrebné určiť,
či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykazuje znaky

prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a
§ 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

K vyššie uvedenému sa aj krajský súd stotožňuje s argumentáciou mestského súdu, že spoločné a

prechodné ustanovenia obsiahnuté v § 437 ods. 1 Tr. zákona sa vzťahujú a sú aplikovateľné k trestnému
zákonu č. 140/1961 Zb, nie však vo vzťahu k Tr. zákonu č. 300/2005 Z. z., na základe ktorého bol
odsúdený uznaný za vinného podľa § 270 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa
§ 20 Tr. zákona, za čo mu bol podľa § 270 ods. 3 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 10
(desať) rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia a iné. Na základe uvedeného, keďže odsúdený bol uznaný za vinného za spáchanie

obzvlášť závažného zločinu, v zmysle § 67 ods. 1 Tr. zákona, o podmienečné prepustenie z výkonu
trestu odňatia slobody môže požiadať až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.

Pre správne pochopenie predmetnej problematiky je nutné poukázať na Stanovisko Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu ustanovenia § 16 ods. 1 Trestného zákona vo vzťahu k §

61 ods. 1 a § 62 ods. 1 Tr. zák. z 9. októbra 2003 (R 59/2003).

Aj keď sa dané stanovisko vzťahuje k už neúčinnému Trestnému zákonu (zák. č. 140/1961 Zb.
z. v znení neskorších predpisov) a Trestnému poriadku (zák. č. 141/1961 Zb. z. v znení neskorších
predpisov), podstata aktuálnej zákonnej úpravy je prakticky totožná s úpravou, z ktorej vychádzalo

citované stanovisko a vyslovené právne názory sú tak plne aplikovateľné aj na aktuálnu právnu úpravu,
nakoľko je založená na rovnakých právnych princípoch a inštitútoch. Filozofia úvah najvyššieho súdu
nestratila nič zo svojej aktuálnosti a podľa názoru krajského súdu je plne použiteľná aj v súčasnej dobe
a na posudzovaný prípad a s ohľadom na zachovanie jednoty rozhodovania, rovnosti pred zákonom a
právnej istoty niet dôvod odchýliť sa od nej. Najvyšší súd v danom stanovisku sformuloval nasledujúce

právne vety:

I. Zmyslom zaradenia pojmu "trestnosť činu", pod ktorým sa rozumejú všetky podmienky, od ktorých
závisí výrok súdu o vine a treste, do ustanovenia § 16 ods. 1 Trestného zákona je určenie - podľa ktorého
zákona (v prípade jeho zmien) sa má "trestnosť činu" posúdiť. Z toho vyplýva, že toto ustanovenie má

na zreteli zmeny Trestného zákona iba v období od spáchania činu do doby, kde) sa o ňom rozhoduje.
Ak teda o otázkach spadajúcich do rámca "trestnosti činu" bolo už právoplatne rozhodnuté, možno tieto
otázky opätovne posudzovať len v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

II. Rozhodnutie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody sa stále

dotýka trestu, ale už právoplatne uloženého, preto súd v rámci rozhodovania podľa § 331 Trestného
poriadku nemôže znovu "rozhodovať o treste" v zmysle pojmu "trestnosť činu", preto sa ustanovenie §
16 ods. 1 Trestného zákona nevzťahuje na riešenie otázok súvisiacich s podmienečným prepustením
z výkonu trestu odňatia slobody.

III. Podmienky ustanovené v Trestnom zákone na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody (§ 61, § 62) sa týkajú "výkonu trestu". Podľa čl. III, bodu 1 zákona č. 183/1999 Z.z., ktorým
sa menil a dopĺňal Trestný zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, tresty uložené pred 1.
septembrom 1999 sa vykonajú, ak ďalej nie je ustanovené inak, podľa doterajších predpisov, z čoho a
contrario vyplýva, že tresty uložené po 1. septembri 1999 sa vykonajú podľa neskorších predpisov, t. j.

podľa Trestného zákona v znení jeho novely č. 183/1999 Z.z., účinnej od 1. septembra 1999, vrátane
podmienok uvedených v § 62 ods. 1 Trestného zákona.

Okrem uvedených právnych viet, najvyšší súd vo svojom stanovisku ďalej uviedol, že „rozhodnutím
o treste“ v spojitosti s posudzovaním pojmu "trestnosť činu" na podklade § 16 ods. 1 Trestného zákona

nemožno rozumieť akékoľvek rozhodnutie, ktorého predmet tvorí trest, ale len také rozhodnutie, ktorého
predmetom je uloženie trestu (pokiaľ ide o jeho druh a výmeru) a rozhodnutie o spôsobe jeho výkonu,
aj to len vtedy, ak ide o taký druh trestu, u ktorého zákon vyžaduje, aby súd o spôsobe výkonu rozhodol
hneď pri jeho uložení; rozhodovanie o spôsobe výkonu uloženého trestu odňatia slobody podľa § 39aTrestného zákona sa síce týka posudzovania trestnosti činu, ale zo skutočnosti, že § 39a ods. 2 písm.
c) Trestného zákona odkazuje na ustanovenie § 62 Trestného zákona, nemožno vyvodiť, že aj toto
ustanovenie upravuje otázky týkajúce sa trestnosti činu; podmienky ustanovené v Trestnom zákone na

podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (§ 61, § 62) sa týkajú „výkonu trestu.“

Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov v prechodných ustanoveniach stanovil, že
tresty uložené pred 1. septembrom 1999 sa vykonajú, ak ďalej nie je ustanovené inak, podľa doterajších
predpisov, z čoho a contrario vyplýva, že tresty uložené po 1. septembri 1999 sa vykonajú podľa

neskorších predpisov, t. j. podľa Trestného zákona v znení jeho novely č. 183/1999 Z. z., účinnej od 1.
septembra 1999, vrátane podmienok uvedených v § 62 ods. 1 Trestného zákona.

Na účely posúdenia, či na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody treba vykonanie
ibapoloviceuloženéhotrestuodňatiaslobodytak,akotopredpokladáustanovenie§61ods.1Trestného
zákona,alebočijenutnévykonanieaždvochtretínuloženéhotrestuodňatiaslobody,akotopredpokladá

ustanovenie § 62 ods. 1 Trestného zákona, je rozhodujúce zistenie, za aký trestný čin bol obvinený
odsúdený a za aký trestný čin mu bol právoplatne uložený (a vykonávaný) trest odňatia slobody, ktorého
sa žiadosť o podmienečné prepustenie týka. Pokiaľ bol odsúdený (a trest odňatia slobody bol uložený)
zatrestnýčinuvedenývustanovení§62ods.1Trestnéhozákona,ktoréjeztohtohľadiskavoči§61ods.
1 Trestného zákona špeciálnym ustanovením, použitie všeobecného ustanovenia § 61 ods. 1 Trestného

zákona je vylúčené a na to, aby odsúdený mohol byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia
slobody, je podľa § 62 ods. 1 Trestného zákona potrebné, aby vykonával dve tretiny uloženého trestu
odňatia slobody.

Trestnosťou činu sa v najširšom chápaní rozumejú všetky podmienky, od ktorých závisí výrok súdu o

vine a o treste obvineného.

Kategória "trestnosti činu" má v spojitosti so zaradením do ustanovenia § 16 ods. 1 Trestného zákona
aj ďalšiu stránku. Pretože § 16 ods. 1 upravuje tzv. časovú pôsobnosť Trestného zákona a ustanovuje,
podľa ktorého zákona - v prípade, že po spáchaní trestnosti činu došlo k jeho zmene - sa posúdi

trestnosť činu, kategóriu "trestnosti činu" nemožno oddeľovať od účelu, ktorý ustanovenie § 16 ods. 1
Trestného zákona sleduje. Týmto účelom je určenie, podľa ktorého zákona (v prípade jeho zmien) sa
má o ňom rozhodnúť (inak by zaradenie "trestnosti činu" do ustanovenia § 16 ods. 1 Trestného zákona
bolo samoúčelné).

Ak ale zmyslom zaradenia kategórie "trestnosti činu" do ustanovenia § 16 ods. 1 je to, aby sa určilo,
podľa ktorého zákona (v prípade jeho zmien) sa má „trestnosť činu“ posúdiť (či podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný, alebo je možné ju posúdiť aj podľa neskoršieho zákona, a ak áno, za
akých podmienok), je zjavné, že ide o pravidlo určené na účely rozhodnutia o čine, adresované orgánom
činným v trestnom konaní, ktoré trestnosť činu posudzujú a o čine rozhodujú. Z toho ale logicky vyplýva,

že pokiaľ má ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného zákona na zreteli zmeny Trestného zákona, tak len v
období od spáchania činu do doby, keď sa o ňom rozhoduje. Je to logické, pretože po rozhodnutí o čine
(ak je rozhodnutie už právoplatné) by posudzovanie trestnosti činu z hľadiska viny a trestu za trestný čin
už nemalo význam a nebolo by už ani možné, pretože pôvodné rozhodnutie, ak nebolo v predpísanom
konaní zrušené, by tvorilo prekážku rozhodnutej veci (rei iudicatae) v zmysle § 11 ods. 1 písm. e) resp.

f) Trestného poriadku.

Pokiaľ teda otázky spadajúce do rámca „trestnosti činu“ už raz boli posúdené a bolo o nich právoplatne
rozhodnuté, takéto právoplatné rozhodnutie už nedovoľuje uvedené otázky posudzovať (a rozhodovať
o nich) znovu.

Právoplatné rozhodnutie je nezmeniteľné a (pokiaľ nebolo v predpísanom konaní zrušené) vo veci, ktorej
sa týka, už nie je možné konať (formálna právoplatnosť), je pre každého záväzné, pretože vyjadruje,
že vec už bola s konečnou platnosťou vyriešená, ukončená a nemôže byť predmetom opätovného
rozhodovania (materiálna právoplatnosť).

Treba rozlišovať medzi ukladaním trestu (ktoré spadá do okruhu otázok týkajúcich sa posudzovania
„trestnosti činu“) a jeho výkonom. Rozlišuje to aj samotný Trestný zákon. Je síce pravda, že v širšom
chápaní sa aj rozhodnutie o podmienečnom prepustení dotýka trestu, ale už právoplatne uloženého, apreto - pokiaľ by výrok právoplatného odsudzujúceho rozsudku o uloženom treste nebol v predpísanom
konaní (v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona alebo v rámci obnovy konania) zrušený, súd by
nemohol „rozhodovať o treste“ znovu v rámci rozhodovania o podmienečnom prepustení odsúdeného

z jeho výkonu.

Uvedená argumentácia teda neopodstatňuje súd na to, aby aj na rozhodovanie o podmienečnom
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody uplatnil ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného zákona, pretože
nejde o "rozhodnutie o treste" (o jeho druhu, výmere a spôsobe výkonu), akú má na zreteli ustanovenie

§ 16 ods. 1 Trestného zákona titulom posudzovania „trestnosti činu.“

Krajský súd konštatuje, že je v rozpore s vyššie uvedenými názormi, aby v súčasnej dobe sa použitím
aktuálne účinného Trestného zákona menila právna kvalifikácia skutku, za ktorý bol obžalovanému
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, z výkonu ktorého žiada o podmienečné prepustenie.
Rozhodovanie o podmienečnom prepustení je rozhodovaním spojeným s výkonom trestu a preto

aplikácia časovej pôsobnosti § 2 ods. 1 Trestného zákona je neprípustná, keďže táto sa vzťahuje len
na trestnosť činu, teda na rozhodovanie o vine a uložení trestu. Meniť právnu kvalifikáciu z obzvlášť
závažného zločinu na zločin vo vzťahu ku rozhodovaniu o výkone trestu a na základe tejto zmeny
zákona (účinnej od 6.8.2024) určovať potom dĺžku výkonu trestu potrebnú pre podmienečné prepustenie
zvýkonutrestuodňatiaslobodyjeneprípustnýmzasahovanímdoprávoplatnéhoustáleniatrestnostičinu

mimo zákonom predvídaných prostriedkov. Na základe uvedeného sa súd nemohol stotožniť s danými
právnymi úvahami odsúdeného.

Rovnako krajský súd sa prikláňa k argumentácii mestského súdu aj pokiaľ ide o striktnú aplikáciu § 437
ods. 1 Tr. zák. len vo vzťahu ku trestnému zákonu č. 140/1961. Podstatou prechodných ustanovení

Trestného zákona nie je vytvárať všeobecne platné zásady, resp. normy úpravy trestno-právneho
vzťahu z hľadiska práv a povinností všeobecne. Teda ani per analogiam nemožno rozširovať prechodné
ustanovenia na iné podobné prípady, na ktoré sa tieto prechodné ustanovenia nevzťahujú.

Z rovnakých dôvodov sa krajský súd nestotožnil ani s analógiou, ktorú sťažovateľ formuluje vo vzťahu ku

§ 438 ods. 7 Tr. zák.. Uvedené ustanovenie riešilo striktne len výkon trestu za skutky, u ktorých zmenou
zákona došlo k zániku trestnosti.

U odsúdeného však stále platí, že je právoplatne vo výkone trestu za obzvlášť závažný zločin a podľa
toho sa musí určovať aj dĺžka výkonu trestu v zmysle § 67 ods. 1 Tr. zák.. Cez aplikáciu časovej

právoplatnosti nie je možné meniť právoplatnú právnu kvalifikáciu jeho skutku a rovnako, nie je prípustné
analógiou rozširovať použitie prechodných ustanovení na ďalšie prípady, na ktoré dané ustanovenia nie
sú výslovne určené.

Teda aj podľa názoru krajského súdu nebola splnená u odsúdeného formálna podmienka na jeho

podmienečné prepustenie, a teda mestský súd správne rozhodol o zamietnutí sťažnosti odsúdeného A.
A. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.