Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115233962
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5115233962.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Erika Vargu a členov senátu – sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana,
v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., právne zastúpená JUDr. Ivou
Pavlíkovou, advokátkou so sídlom Národná 16, Žilina, 2/ B. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/
XX, D., proti žalovanému: E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXX, právne zastúpený spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s. r. o., so sídlom Sládkovičova 167/13, 010 01 Žilina, o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
2C/535/2015-172 zo dňa 21.12.2023 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta.

Žalovaný má voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) určil, že žalobcovia 1/ a
2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rozostavaného rodinného domu, postaveného na parcele C KN č.
3220/161 - zastavané plochy a nádvoria, ako aj pozemkov parcela C KN č. 3220/50 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 45 m2, parcela C KN č. 3220/161 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 117
m2 a parcela C KN č. 3220/162 - zastavané plochy a nádvorie o výmere 101 m2, všetky nehnuteľnosti

zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie D..

2. S poukazom na aplikáciu § 3 ods. 1, § 34, § 35 ods. 1, 2, § 37, § 40a, § 41a ods. 1, 2, § 100, § 101,
§ 102, § 123, § 124, § 132 ods. 1, § 143, § 144, § 145 ods. 1, § 585 ods. 1, 2, 3, § 588, § 657 ods.
1, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 7 písm. c/, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.
z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon,
všetky ustanovenia citované v napadnutom rozsudku) súd prvej inštancie východiskovo konštatoval,

že naliehavý právny záujem je z obsahu žaloby zrejmý. Žalobcovia sa totiž domáhajú určenia, že sú
vlastníkmi nehnuteľností, ku ktorým je vlastnícke právo zapísané v prospech žalovaného, preto je právne
postavenie žalobcov neisté, čo zakladá záver o danosti naliehavého právneho záujmu

3.1. Nadväzne okresný súd skutkovo ustálil, že žalobcovia uzatvorili manželstvo dňa 27.9.1990. Z
predloženej kúpnej zmluvy zo dňa 16.9.1997, ktorej vklad bol povolený dňa 3.10.1997 vyplýva, že počas
trvania manželstva uzatvoril žalobca 2/ kúpnu zmluvu, na základe ktorej bol zapísaný na liste vlastníctva

ako vlastník rozostavaného rodinného domu na parc. registra „C“ č. 3220/161, zastavaná plocha o
výmere 117 m2, v obci D.. Hoci súdu nebola predložená predmetná kúpna zmluva, považoval uvedené
skutkové tvrdeniav súlade s § 151 CSP za nesporné, keďže neboli zo strany žalovaného v konaní rozporované, naopak,
žalovaný ich potvrdzoval, keď opakovane uviedol, že bol výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Z
platobných dokladov SIPO II. a vkladov hotovosti súd tiež zistil, že žalobkyňa 1/ uhrádzala v období od

2012 - 2014 náklady spojené s užívaním domu.
3.2. Z kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012 ďalej súd vyvodil, že žalobca 2/ ako predávajúci odpredal
žalovanému ako kupujúcemu rozostavaný rodinný dom na parc. registra „C“ č. 3220/161, zastavaná
plocha o výmere 117 m2, v obci D.,
s kúpnou cenou 100 000 eur.

3.3. Z pripojeného spisu tamojšieho súdu vedeného pod sp. zn. 14C/130/2014 vyplýva, že žalobkyňa
1/ podala dňa 2.5.2014 žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko nebola účastníčkou
zmluvy o prevode vlastníckeho práva napriek tomu, že predmet prevodu bol súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.

4.1. Primárne sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaného o nepreukázaní tej skutočnosti, že

by bola sporná nehnuteľnosť predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
4.2. V konaní nebolo tvrdené ani preukazované, že by mali žalobcovia zúžený zákonom určený rozsah
bezpodielového spoluvlastníctva, resp. že by si vyhradili vznik bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu
zániku manželstva, alebo že by došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva rozhodnutím súdu.
Ku kúpe spornej nehnuteľnosti došlo na základe zmluvy zo dňa 16.9.1997, tzn. v priebehu trvania

manželstva jedným z manželov, keď druhý manžel
v zákonnej 3-ročnej lehote nenamietol neplatnosť predmetného právneho úkonu, preto nehnuteľnosť je
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov - žalobkyne 1/ a žalobcu 2/.
4.3. S výnimkou vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len
jednémuzmanželov,totižnemôžežiadnyzmanželovzospoločnýchprostriedkovkúpiťvecdovýlučného

osobnéhovlastníctva,atoanisosúhlasomdruhéhomanžela.Ajvprípadeuzatvoreniakúpnejzmluvylen
jedným z manželov (podpisom jedným z manželov), je takáto zmluva platná a aj napriek jej uzatvoreniu
len jedným z manželov,
v prípade ak boli na zaplatenie veci použité čo i len sčasti spoločné prostriedky, vec bude patriť do BSM.
Takže aj keď kúpnu zmluvu podpísal iba jeden z manželov a na liste vlastníctva je zapísaný iba jeden

z týchto manželov, patrí táto nehnuteľnosť obom a teda je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva
manželov.
4.4. V predmetnom prípade žalobkyňa 1/ nenamietla platnosť uvedenej kúpnej zmluvy, kúpna zmluva
z roku 1997 teda zostala platná, avšak sporná nehnuteľnosť bola nadobudnutá do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Predaj spoločnej nehnuteľnej veci nie je bežnou vecou, ktorú môže v zmysle

§ 145 ods. l OZ vybavovať každý z manželov. Preto, ak jeden z manželov uzavrie kúpnu zmluvu o predaji
nehnuteľnosti bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za platný do času, keď
druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a OZ), pričom dovolať sa musí voči všetkým účastníkom
právneho úkonu (ZSP 6/02 str. 124). Relatívne neplatné právne úkony totiž spôsobujú právne následky
len vtedy, keď sa dotknutá osoba neplatnosti nedovolá. To znamená, že relatívna neplatnosť právneho

úkonu je založená na vyvrátiteľnej domnienke ich platnosti. Na relatívnu neplatnosť súd neprihliada z
úradnej povinnosti (ako pri absolútnej neplatnosti), ale musí sa jej domáhať dotknutá osoba.

5.1. V súdenej veci podľa okresného súdu nastala situácia, kedy sa žalobkyňa 1/ nedovolávala relatívnej
neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 16.7.1997, ale relatívnej neplatnosti právneho úkonu

- kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012.
5.2. K námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa 1/ podala žalobu, v ktorej namieta
vlastnícke právo žalovaného na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012 dňa 2.5.2014.
Uvedenážalobabolažalovanémudoručená28.7.2014ažalobcovi2/dňa17.7.2014.Námietkarelatívnej
neplatnosti ako hmotnoprávny úkon musí byť zmluvnej strane, voči ktorej sa strana námietky dovoláva

uskutočnená v 3-ročnej lehote, čo
v predmetnom prípade nastalo. Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde,
pričom hmotnoprávny úkon žalobkyne 1/, ktorý úkon vyplýval z obsahu podanej žaloby, ktorou namietala
neplatnosť právneho úkonu z dôvodu, že nebola jeho účastníčkou napriek tomu, že ňou byť mala, ako
prejavuvôleadresovanémuúčastníkomzmluvnéhovzťahu-žalovanémuažalobcovi2/,bolžalovanému

doručený dňa 28.7.2014 a žalobcovi 2/ dňa 17.7.2014.
5.3. Pokiaľ teda kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 28.11.2012, pričom žalovanému (neskôr žalobca 2/
v tomto konaní) bol doručený hmotnoprávny úkon - námietka neplatnosti kúpnej zmluvy dňa 28.7.2014,
je nutné konštatovať, že žalobkyňa 1/ uskutočnila námietku relatívnej neplatnosti právneho úkonu v 3-ročnej zákonnej lehote. Skutočnosť, že predmetnú neplatnosť nazvala „absolútnou“ nemôže mať vplyv
na platnosť a účinnosť ňou uskutočneného hmotnoprávneho úkonu, keď z obsahu uvedeného úkonu
jednoznačne námietka neplatnosti právneho úkonu spolu z dôvodom neplatnosti vyplýva, tzn. žalobkyňa

1/ nemusela pri namietaní neplatnosti právneho úkonu právne špecifikovať, že sa jedná o námietku
relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 40a občianskeho zákonníka. Námietka premlčania zo
strany žalovaného bola preto nedôvodná.

6.1. Na základe opísaného súd prvej inštancie, s ohľadom na uskutočnenú námietku relatívnej

neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012, prejudiciálne skúmal neplatnosť
uzatvorenej kúpnej zmluvy a ustálil, že kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom.
6.2. Pokiaľ žalovaný poukazoval na tú skutočnosť, že žalovaný bol pri kúpe spornej nehnuteľnosti
dobromyseľný, okresný súd argumentoval, že v predmetnom prípade nenastala situácia, kedy žalovaný
uzatváral zmluvu s nevlastníkom, ale uzatváral zmluvu iba s jedným vlastníkom spornej nehnuteľnosti.
Žalovaný v konaní neprodukoval žiadne tvrdenia o tom, že by ani len nemal vedomosť, že predajca

(žalobca 2/) je ženatý, nezaoberal sa možnosťou, že nehnuteľnosť je v BSM manželov. Nie je potom
možné konštatovať, že by vykonal všetky možné zistenia k overeniu potrebných informácií ku kúpe
spornej nehnuteľnosti a bol pri kúpe nedbalý.
6.3. Avšak ani možná dobromyseľnosť žalovaného by nemala vplyv na nastúpenie účinkov dovolanej
sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktoré vyplývajú zo zákona. Súd tu poukázal na stanovisko

NajvyššiehosúduSR,ktorývosvojomrozhodnutísp.zn.1VObdo/2/2020zodňa27.4.2021jednoznačne
uviedol, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,
má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje.
Uvedený prípad dopadá na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, keď ani pri konštatovaní absolútnej

neplatnosti právneho úkonu nie je možné prihliadať na dobrú vieru nadobúdateľa mimo zákonom
vymedzených prípadov.

7.1. Žalovaný ďalej v konaní namietal uzatvorenie Dohody o urovnaní zo dňa 8.8.2014, keď podľa jeho
názoru jej uzatvorením boli vyriešené sporné otázky a záväzky súvisiace

s uzatvorením kúpnej zmluvy dňa 28.11.2012 medzi kupujúcim E. F. a predávajúcim B. B.. Dohodou o
urovnaní teda zanikli medzi účastníkmi všetky doterajšie sporné otázky, práva a povinnosti vyplývajúce
z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 28.11.2012. Tieto boli nahradené novým záväzkom, a to povinnosťou
žalovaného previesť nehnuteľnosti do BSM B. B. a A. B. oproti povinnosti kupujúcich zaplatiť kúpnu
cenu 100 tisíc eur.

7.2. V danej spojitosti súd prvej inštancie konštatoval, že dohoda o urovnaní, ako dvojstranný, prípadne
viacstranný právny úkon, musí spĺňať elementárne náležitosti právnych úkonov v zmysle § 34 a nasl. OZ.
Z hľadiska určitosti jej obsahu je potrebné vymedziť, ktorý doterajší záväzok sa urovnáva a nahrádza.
Pokiaľ z obsahu dohody o urovnaní nemožno jednoznačne abstrahovať, ktoré sporné alebo pochybné
práva sú predmetom urovnania, resp. či vôľa zmluvných strán smeruje k urovnaniu iba niektorých práv,

celého záväzkového vzťahu alebo všetkých doterajších záväzkov medzi nimi, je neplatná pre neurčitosť
(§ 37 ods. 1). Popri identifikácii účastníkov, podpismi potvrdenom vyjadrení ich vôle, ak bola dohoda o
urovnaní uzavretá písomne, a riadnom označení predmetu pokonávky, nevyžaduje Občiansky zákonník
pre tento úkon žiadne ďalšie osobitné náležitosti. Účastníci dohody o urovnaní nie sú objektívnym
právom nijako limitovaní v úprave vedľajších dojednaní. Predmetom urovnania je ďalej presvedčenie

účastníkov o existencii urovnávaného záväzku v čase uzatvárania dohody.
7.3. Okresný súd uzavrel, že predložená dohoda nespĺňa náležitosti dohody o urovnaní
v zmysle § 585 OZ v spojení s § 39 OZ, keď z nej nie je možné vyabstrahovať, resp. zistiť, ktorých
konkrétnych sporných vecí sa dohoda týka, resp. v čom strany vidia spornosť vecí, čo je základnou
podmienkou uzatvorenia dohody o urovnaní. Pokiaľ nie je možné jednoznačne určiť, ktoré práva sú

sporné, resp. pochybné a čo je predmetom urovnania súd nemôže konštatovať, že by takáto dohoda
spĺňala náležitosti dohody o urovnaní, a teda musí konštatovať jej neplatnosť z dôvodu neurčitosti. Iba
pomyslenie jednej zo strán na to, čo malo byť predmetom žaloby podľa žalovaného nemôže v sebe
zahŕňať účinky dohody o urovnaní podľa § 585 OZ. Z týchto dôvodov na základe takto uzatvorenej
dohody nedošlo k zániku práv (žalovať o určenie vlastníckeho práva), ktoré žalobcovia mali. Dodal, že

aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn. 6MObdo 4/2008 uviedol, že obsahom dohody o urovnaní
nemôže byť právo, ktoré má vzniknúť v budúcnosti (právo podať žalobu na súde na základe predtým
uskutočnenej námietky relatívnej neplatnosti, ktorá v dohode o urovnaní riešená ani nebola), resp. žespornosťou práva sa v zmysle § 585 ods. 1 OZ nemienia súdne spory, ale rozdielny názor účastníkov
na otázku existencie, platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu.

8.1. Následne okresný súd poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 7.12.2023
žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v rámci záverečného prednesu navrhol, aby súd
zamietol žalobný návrh, alternatívne s tým, že ak vyhovie žalobnému návrhu o určení, že rodinný
dom patrí do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, aby zaviazal oboch účastníkov k zaplateniu
sumy 100 tisíc eur s úrokom z omeškania od roku 2012 a zaviazal obidvoch k zaplateniu tejto sumy

žalovanému.
8.2. Súd prvej inštancie uvedený návrh žalobcu posúdil ako prostriedok procesnej obrany s ohľadom
na smer vykonávania dokazovania zo strany žalovaného, ktorý v konaní poukazoval na z jeho strany
žalobcovi 2/ poskytnuté peňažné prostriedky v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy, nie ako vzájomnú
žalobu (takýto návrh by ani nebol určitý). Predmetom konania po zmene žaloby totiž nebola neplatnosť
kúpnej zmluvy (platnosť súd skúmal iba prejudiciálne), pri ktorej v zmysle § 457 OZ nastupuje vzájomná

reštitučná povinnosť a každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal tak,
ako na to poukázal žalovaný, ale určenie vlastníckeho práva. Pokiaľ potom súd určí, že žalobcovia sú
vlastníkmispornejnehnuteľnosti,môžežalovanýuplatniťsvojeprávoavymáhaťsivrátenieposkytnutých
peňažných prostriedkov avšak od toho, komu ich zaplatil. V konaní pritom boli produkované rôzne
tvrdenia o tom, kto predmetnú sumu reálne získal, nesporné bolo iba to, že uvedená suma nebola

poskytnutá žalobkyni 1/.

9. Okresný súd zamietol návrh na výsluch svedka - syna žalobcov, ktorý je podľa vyjadrení žalobcu
2/ a svedka G. C. tohto času vo výkone trestu odňatia slobody, keď sa jednalo o návrh žalobcov,
pričom však súd takýto výsluch pre úspech žalobcov v spore považoval za nadbytočný. Mal za to, že

bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných
nehnuteľností, keď súd prejudiciálne vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej by sa žalovaný
mal stať vlastníkom spornej nehnuteľnosti a neprihliadol na dohodu o urovnaní, ktorá podľa názoru súdu
nekonštatuje spornosť, ktorej sa dohoda má týkať, nevyplýva z nej konkrétne nahradenie záväzku a
nespĺňa náležitosti podľa § 585 OZ. Navyše, označený svedok ani nebol účastníkom spornej zmluvy,

peniaze mu mali byť poskytnuté, avšak nebolo preukázané, či tomu tak reálne bolo a ak áno, tak v akej
výške.

10.1. Napriek konštatovaniu relatívnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012,
podľa súdu prvej inštancie z vyjadrení žalobcu 2/, ktoré skutočnosti potvrdil aj svedok žalovaného - p. G.

C., vyplýva, že kúpna zmluva bola zastieraným právnym úkonom v zmysle § 41a OZ, keď v skutočnosti
mali strany záujem na uzatvorení zmluvy o pôžičke spolu so zabezpečovacím prevodom práva ako
dissimulovaného právneho úkonu.
10.2. Svedok G. C. komunikoval so žalovaným pri uzatváraní zmluvy a podľa jeho tvrdení, mal žalovaný
vedomosť o potrebe peňažných prostriedkov syna žalobcov, ktoré mal žalovaný zapožičať synovi

žalobcov a založiť za tým účelom nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcov. Potom nemohol kúpnu zmluvu
považovať za nezastieraný právny úkon. Spornú kúpnu zmluvu ako simulovaný právny úkon by teda
nebolo možné vyhodnotiť ako platný právny úkon, a to z dôvodu absencie vážnosti vôle. Platí, že ak
účastník zmluvy koná tzv. naoko a takým konaním mieni navonok docieliť určité právne následky, potom
sa vôľa konajúcej osoby objektívne rozchádza s jej vonkajším prejavom, obsiahnutým napr.

v písomnej zmluve. K perfektnosti právneho úkonu je okrem iného potrebné, aby vôľa konajúcej osoby
bola nielen slobodná, ale aj vážna, čo znamená, že úmysel účastníkov právneho vzťahu musí skutočne
smerovať k vyvolaniu právnych účinkov, ktoré sú s jej prejavom spojené. U simulovaného konania
teda absentuje vážnosť vôle, v dôsledku čoho je takto simulovaný právny úkon postihnutý
podľa § 37 ods. 1 OZ absolútnou neplatnosťou. Účastníci zmluvy totiž v predmetnom prípade naoko

uzavreli kúpnu zmluvu, hoci v skutočnosti išlo o zmluvu o pôžičke s prvkami zmluvy o zabezpečovacom
prevodepráva.UvedenúskutočnosťpotvrdilsvedokG.C.,ktorýsámuviedol,žesynžalobcovpotreboval
peniaze,pretobolauskutočnenápôžičkavovýške100000eurformounaokouzatvorenejkúpnejzmluvy.
10.3. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá OZ). Pokiaľ by bol sám

zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 OZ, rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.3.2011). Súd vo vzťahu k dissimulovanému
právnemu úkonu - zmluve o pôžičke uviedol, že tento by nemohol byť uzatvorený platne, keď ani nebolo
preukázané, že by predávajúcemu, resp. tomu, komu mali byť peňažné prostriedky zapožičané, neboli(správne zrejme boli – pozn. odvol. súdu) poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 100 000 eur tak,
ako to vyplýva
z kúpnej zmluvy. Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, preto pre jej platnosť musí byť nespochybniteľne

preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov konkrétnej zmluvnej strane. Ako
dissimulovaný právny úkon nebola platne uzavretá ani zmluva o zabezpečovacom prevode práva,
nakoľko v rozpore s § 553a ods. 2 OZ neobsahovala všetky náležitosti, ktoré zákon pre takúto zmluvu
požaduje, okrem toho ani nebola uzatvorená so všetkými vlastníkmi nehnuteľnosti.

11. Nakoľko súd žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel, úspešnou stranou v konaní boli žalobcovia.
O trovách konania rozhodol preto okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcom priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100 %.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a domáhal sa jeho zrušenia a zamietnutia návrhu

žalobcov.

13.1. Namietal, že v priebehu konania bolo preukázané, že spornú nehnuteľnosť nadobudol do svojho
výlučnéhovlastníctvažalobca2/B.B.,atokúpnouzmluvouzodňa16.09.1997.Oduzavretiatejtokúpnej
zmluvy bol B. B. zapísaný na LV č. XXXX zapísaný ako výlučný vlastník. Žalovaný v konaní poukazoval

na skutočnosť, že túto kúpnu zmluvu mala žalobkyňa namietať podľa § 40a OZ
v trojročnej premlčacej lehote, čo neurobila a podľa predmetného ustanovenia sa preto považuje tento
právny úkon za platný. Z toho vyplýva, že v čase rozhodnutia súdu, nehnuteľnosť nepatrila do BSM a
žalobný návrh žalobkyne nebol dôvodný.
13.2. Osobitne v danej spojitosti poukázal na záver okresného súdu, podľa ktorého:

„v predmetnom prípade žalobkyňa nenamietala platnosť uvedenej kúpnej zmluvy, Kúpna zmluva z r.
1997 zostala platná, avšak nehnuteľnosť bola nadobudnutá do BSM“. Podľa odvolateľa ide o zmätočný
názor, nakoľko, ak je predmetná kúpna zmluva aj podľa súdu platná, z tejto platnej zmluvy vyplýva
skutkový a právny stav, že kupujúci B. B. je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti a tieto nemôžu patriť do
BSM z titulu uzavretia manželstva. Tvrdenie súdu, že predmetné nehnuteľnosti boli v r. 1997 zakúpené

zo spoločných prostriedkov je zavádzajúce. Táto okolnosť totiž nebola počas trvania konania zisťovaná

14. Pokiaľ ide o kúpnu zmluvu zo dňa 28.11.2012 uzavretú medzi žalobcom 2/ a žalovaným, súd popiera,
že žalovaný túto zmluvu uzavrel dobromyseľne a dokonca túto zmluvu považuje za simulovaný právny
úkon. Odvolateľ tu argumentuje, že z LV č. XXXX vyplynulo, že predávajúci je výlučným vlastníkom

nehnuteľností od r. 1997 a vzhľadom
k tejto skutočnosti a uplynutiu času do 10.11.2012 bol tento právny stav nezmenený, na základe čoho
žalovaný bol presvedčený o výlučnom vlastníctve predávajúceho - žalobcu 2/. Ďalej podľa obsahu
kúpnej zmluvy zo dňa 10.11.2012 predávajúci - žalobca 2/ ubezpečil kupujúceho, že je výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností, jeho vlastnícke právo nie je obmedzené a uviedol, že predmetné

nehnuteľnosti nadobudol od predávajúcich
Ing. Komára s manželkou. Na základe uvedených skutočností, žalovaný ako kupujúci nemal a nemohol
mať žiadnu pochybnosť o vlastníctve predávajúceho.

15.1. K záverom súdu, že kúpna zmluva zo dňa 28.11.2012 je simulovaný právny úkon a v skutočnosti

išlo o pôžičku, žalovaný uviedol, že zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že pri uzavretí
kúpnej zmluvy bolo medzi účastníkmi dohodnuté právo spätnej kúpy, ktorá sa následne realizovala
uzavretou Dohodou o urovnaní. Prvý raz sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy
voči žalovanému 1/ E. F. a žalovanému 2/ B. B. žalobným návrhom zo dňa 2.5.2014. ktoré konanie
bolo vedené pod sp. zn. 14C/130/2014. Tento návrh zobrala žalobkyňa v celom rozsahu späť s tým

odôvodnením, že dňa 8.8.2014 bola medzi účastníkmi uzavretá Dohoda o urovnaní, ktorou sa vyriešila
otázka vlastníctva - bezpodielového spoluvlastníctva sporných nehnuteľností do BSM. Žalobkyňa
predložilaakodôkazDohoduourovnanízodňa8.8.2014,ktorejsúčasťouboliZmluvaouzavretíbudúcej
kúpnej zmluvy, ako aj následná kúpna zmluva, podľa ktorej žalovaný E. F. odpredáva kupujúcim B. B. a
A. B. nehnuteľnosti za kúpnu cenu 100.000 eur. Keďže sporná otázka, či nehnuteľnosti patria do BSM,

bola vyriešená Dohodou o urovnaní žalobkyňa, ako uvádzame vyššie, zobrala žalobný návrh o určenie
neplatnostikúpnejzmluvyvkonaní14C/130/2014späť.Nakoľkopospäťvzatížalobnéhonávrhunedošlo
k realizácii nového záväzku vyplývajúceho z Dohody o urovnaní, žalobkyňa žalobným návrhom zo dňa
26.11.2015 sa opätovne domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012. Ako dôvodžaloby žalobkyňa uvádza, že podľa uzavretej Dohody o urovnaní zo dňa 8.8.2014 mala byť uzavretá
riadna Kúpna zmluva, podľa ktorej by mali byť nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva žalobkyne a
žalovaného 2/, pričom k uzavretiu takejto zmluvy nedošlo.

15.2. Podľa odvolateľa, ak došlo k dohode o urovnaní ohľadne bezpodielového spoluvlastníctva, či
bola predmetom sporu námietka relatívnej neplatnosti právneho úkonu, resp. právo domáhať sa práva
žalobcu na súde, je bezpredmetné. Medzi účastníkmi bolo sporné, či predmetné nehnuteľnosti patria do
výlučného vlastníctva B. B. alebo patria do BSM. To bol dôvod žalobkyne A. B.
k podaniu žalobného návrhu o neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012, nakoľko žalobkyňa sa

považovala za bezpodielovú spoluvlastnícku predmetných nehnuteľností. Žalovaný 2/ B. B. uznal, že
manželka má právo na spoluvlastnícky podiel a mienil túto vec riešiť mimosúdne. Z jeho iniciatívy v
záujme predídenia súdnemu sporu došlo k uzavretiu Dohody o urovnaní zo dňa 8.8.2014, ktorá bola
napísaná v advokátskej kancelárii právneho zástupcu B. B.. Ako vyplýva z obsahu Dohody, jej obsahom
a účelom bolo odstrániť rozpory medzi žalobkyňou A. B. a žalovaným 2/ B. B. ohľadne spoluvlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam.

V Dohode bolo potvrdené, že E. F. zaplatil B. B. pri uzavretí kúpnej zmluvy kúpnu cenu vo výške 100.000
eur a žalobkyni A. B. bolo vysvetlené použitie sumy 100.000 eur. Žalobkyňa prijala informáciu od žalobcu
2/ B. B. o prijatí sumy 100.000 eur, ako aj vysvetlenie o ich použití a to sčasti aj s problémami syna H.
B.. Na odstránenie všetkých sporných otázok, týkajúcich sa prevodu nehnuteľností, uzavreli účastníci
Dohodu o urovnaní, podľa ktorej vznikol medzi účastníkmi nový záväzok uzavretím kúpnej zmluvy, a

to: - záväzok E. F. previesť nehnuteľnosti do BSM B. B. a A. B. a záväzok kupujúceho B. B. zaplatiť
predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu 100.000 eur.
15.3. Ako vyplýva z Dohody o urovnaní zo dňa 8.8.2014, účastníci zároveň uzavreli Zmluvu o budúcej
kúpnej zmluve, podľa ktorej sa dohodli, že do 6 mesiacov uzavrú riadnu kúpnu zmluvu, podľa ktorej bude
dohodnutá kúpna cena 100.000 eur uhradená do 10 kalendárnych dní od podpisu riadnej kúpnej zmluvy.

Vzmyslečl.IVBudúcejkúpnejzmluvy,akdo6mesiacovnebuderiadnakúpnazmluvauzavretá,márnym
uplynutím tejto lehoty záväzok budúceho predávajúceho na uzavretie riadnej kúpnej zmluvy zaniká,
pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Ako je zrejmé zo skutkového stavu, budúci predávajúci
v lehote 6 mesiacov a ani doteraz nezabezpečili finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny 100.000
eur, z ktorého dôvodu nedošlo k podpísaniu riadnej kúpnej zmluvy.

15.4. Dňa 26.11.2015 podala žalobkyňa opätovný žalobný návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorý
odôvodnila tým, že 8.8.2014 bola síce uzavretá Dohoda o urovnaní, podľa ktorej mohla byť uzavretá
aj ústna kúpna zmluva, avšak k uzavretiu takejto zmluvy nedošlo, teda žalobkyňa nepopiera platnosť
Dohody o urovnaní.

16.1. Ako nesprávne právne posúdenie odvolateľ označil aj zamietnutie jeho návrhu, ktorým alternatívne
žiadal, aby v prípade, ak súd vyhovie žalobnému návrhu, zaviazal oboch účastníkov k zaplateniu sumy
100.000 eur s úrokom z omeškania od r. 2012 žalovanému.
16.2. Je totiž zrejmé, súd neplatnosť právneho úkonu posúdil ako predbežnú otázku a jeho rozhodnutie
vychádza z neplatnosti kúpnej zmluvy. V zmysle § 457 OZ vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov

nastáva, ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená. Uvedené ustanovenie neupravuje, z akej
skutočnosti vyplýva neplatnosť zmluvy a nestanovuje, že musí ísť o súdne rozhodnutie. Účelom
ustanovenia § 451 OZ je náprava nespravodlivej majetkovej ujmy v občiansko-právnych vzťahoch.
Z toho dôvodu je neprípustný doslovný gramatický výklad jednotlivých ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktorým sa odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť rozhodnutia. Súd vydal rozhodnutie

opierajúce sa o neplatný právny úkon, z ktorého dôvodu je ustanovenie § 457 OZ naplnené.
16.3. Okrem toho, žalovaný navrhoval zaviazať žalobcov k zaplateniu sumy 100.0000 eur alternatívne,
v prípade ak súd určí, že nehnuteľnosť patrí do BSM žalobcov. Ak teda súd rozhodol o vlastníctve
žalobcov, až týmto rozhodnutím bolo naplnené plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V tejto
súvislosti žalovaný upozornil, že zaplatil pri uzavretí kúpnej zmluvy v r. 2012 sumu 100.000 eur.

Napriek tomu, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, túto mu nebolo možné užívať a doteraz je v držbe
žalobcov, ktorí ju prenajímajú a dosahujú zisky z jej príjmu. Predmetné konanie bolo začaté žalobným
návrhom žalobkyne dňa 26.11.2015, doteraz nie je za uplynulých 10 rokov právoplatne ukončené. Ak
súd nepriznal žalovanému nárok na zaplatenie 100.000 eur a odkázal ho na občianske konanie, môže
žalovaný ďalšie roky čakať na vrátenie tejto sumy.

17. Napokon, do rámca nezákonného postupu súdu patrí aj jeho rozhodnutie o trovách konania, ktorých
nárok priznal žalobcom v rozsahu 100 %. Žalovaný však nezavinil vznik sporu, ani dĺžku jeho prieťahov
v konaní. Žalobkyňa od žalobného návrhu zo dňa 26.11.2015 až do zmeny návrhu v r. 2020 navrhovalaneplatnosť právneho úkonu, ktoré právne úkony jej súd priznal v rámci výroku o trovách konania.
Neúnosné prieťahy v konaní trvajúce 9 rokov nemôžu ísť na ujmu žalovaného.

18. Žalobkyňa 1/ sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnila s jednotlivými závermi napadnutého
rozhodnutia, ktoré v podrobnostiach opísala.

19. V následnom stanovisku k vyjadreniu žalobkyne 1/ žalovaný zopakoval podstatné body svoje

argumentácie a doplnil, že rozsudok súdu bol vyhlásený dňa 21.12.2023 v čase, keď manželstvo
žalobcov 1/, 2/ bolo rozvedené, nevyporiadané a v zmysle § 149 ods. 4 CSP platí, že nehnuteľnosti sú v
podielovom spoluvlastníctve účastníkov. Vzhľadom k tejto skutočnosti rozhodnutie súdu, že žalobcovia
v rade 1/, 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nezodpovedá skutkovému stavu v
čase vyhlásenia rozsudku a nemôže byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností.

20. Napokon, v poslednom vyjadrení k veci žalobkyňa 1/ uviedla, že rozsudok o rozvode manželstva
žalobcov nadobudol právoplatnosť dňa 7.6.2021, preto je to stále majetok v BSM a žalobcovia môžu
svoj majetok vyporiadať v zákonnej trojročnej lehote .

21. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
preskúmal vec v rozsahu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a po vykonaní pojednávania
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 CSP) spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

22. Odvolací súd vo veci nariadil (súc viazaný princípmi priamosti/ústnosti – čl. 13 Základných princípov
CSP) pojednávanie za účelom zopakovania dokazovania.
23.Vtejtosúvislostikrajskýsúduznalospravedlnenieneúčastižalobkyne1/ažalovaného,neakceptoval
však návrh právnej zástupkyne žalobkyne 1/ na odročenie pojednávania z dôvodu, že „je chorá (v
noci mala teplotu) a necíti sa dobre“. K tomuto ospravedlneniu došlo telefonicky v deň pojednávania,

hodinupredjehozačatím.Odhliadnucodspornostitvrdeniavňomobsiahnutého,že„žalobca2/oznámil,
že tiež nepríde“, čo žalobca 2/ prítomný na pojednávaní v plnom rozsahu poprel (čo do určitej miery
spochybňuje hodnovernosť celého ospravedlnenia), predovšetkým žiadosť kvalifikovane neosvedčuje
existenciu dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania. Pocit subjektívnej nepohody totiž nie je
možné považovať za dôležitý (§ 183 ods. 1 CSP) dôvod pre odročenie. Pokiaľ by malo/mohlo hypoteticky

ísť o chorobu ako objektívnu prekážku, toto z oznámenia jednoznačne nevyplýva, keďže okrem tvrdenia,
že sa „necíti dobre“ právna zástupkyňa ani neuvádza, že/či mieni navštíviť lekára a verifikovať tvrdenie
lekárskou správou.
24. Po vykonaní dokazovania žalobca 2/ konštatoval, že nad rámec už (doposiaľ v konaní pred súdom
prvejinštancie)prezentovanýchskutočnostíastanovísknemá,čouviesť.Žalovanývrámcipojednávania

len zdôraznil svoje stanovisko o platnosti uzavretej dohody o urovnaní.

25. Následne, čo sa týka samotného vecného posúdenia, náležitým je v konkrétnostiach posudzovanej
veci východiskové právne posúdenie (body 4.1. až 4.6. tohto odôvodnenia) okresného súdu vo vzťahu
k účinkom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 16.9.1997 (len) žalobcom 2/. Jej predmetom totiž nebola žiadna

z taxatívne zákonom stanovených výnimiek, (iba) ktoré môže jeden z manželov za trvania manželstva
zakúpiťdosvojhovýlučnéhovlastníctva.Akpretožalobkyňa1/nenamietlarelatívnuneplatnosťuvedenej
kúpnej zmluvy, táto zostala platná, pričom sporné nehnuteľnosti (tvoriace jej predmet) boli nadobudnuté
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (bez ohľadu na zápis v katastri nehnuteľností, ktorý je
záväzný, kým nie je preukázaný opak).

26.1. V ďalšej časti však už je odvolacia argumentácia - konkrétne jej časť opísaná
v bodoch 15.1. až 15.4. tohto odôvodnenia - opodstatnená.
26.2. Okresný súd síce správne vymedzil (bod 7.2 tohto odôvodnenia) obsahové náležitosti inštitútu
dohody o urovnaní, pri posúdení jej obsahu v jedinečnostiach posudzovanej veci však dospel

k nesprávnemu záveru o neurčitosti dohody o urovnaní z dôvodu, že „z obsahu dohody o urovnaní
nemožno jednoznačne abstrahovať, ktoré sporné alebo pochybné práva sú predmetom urovnania“.
26.3. Odvolací súd tu konštatuje, že primárne text predostretej zmluvy o urovnaní zo dňa 8.8.2014
podrobne v rámci článku II. popisuje okolnosti (motivácia uzavretia kúpnej zmluvy, výška odplaty,jej faktické použite) súvisiace s uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2012 (odvolací súd používa
označenie kúpna zmluva, nakoľko pre ním prijatý záver o nahradení záväzkov ňou založených ostáva
bez právneho významu, či došlo k dissimulácii) bez účasti žalobkyne 1/ a nadväzne komplexne rieši

spornosť vzniknutej situácie týkajúcej sa (práve a len) sporného vlastníckeho práva k dotknutým
nehnuteľnostiam (keď žalobkyňa 1/ sa považuje za ich spoluvlastníčku) a to tak, že ich žalovaný za
dojednaných podmienok prevedie späť. Zmluvné strany tiež upravili priebežný spôsob/režim užívania
nehnuteľností, vrátane úhrady nákladov súvisiacich s ich prevádzkovaním a vyhlásili, že (bod 7 článku
II) nemajú voči sebe žiadne iné nároky, ktoré by mali vysporiadať.

26.4. Bez ohľadu na vyhlásenie citované v poslednej vete predchádzajúceho bodu, relevantný skutkový
stav neposkytuje priestor pre čo i len hypotetickú úvahu (okresný súd tiež ani nenaznačuje, čo mu v
zadefinovaní okruhu spornosti chýba), čo iné/ďalšie by malo/mohlo byť medzi zmluvnými/sporovými
stranami ešte sporné. Žiadna zo sporových strán takéto tvrdenie (že okruh sporných otázok bol/je
medzi nimi širší) ani neprezentovala a žalovaný sa takouto úvahou okresného súdu fakticky dostáva do
procesne neriešiteľnej situácie, keď má tvrdiť a preukázať negatívnu skutočnosť, t. j. že žiadne iné

otázky medzi kontrahentmi sporné neboli. Je tiež evidentné, že práve to, čo bolo medzi stranami sporné
v čase uzatvárania dohody o urovnaní, je obsahom ustáleného skutkového deja i v samotnom/tomto
súdnom konaní a nie je to nič iné, než otázka vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, ktorej
spornosť bola spôsobená/založená uzavretím kúpnej zmluvy len jedným z manželov/žalobcov, tak ako
to objasňuje článok II dohody o urovnaní.

26.5. Samoúčelnou je v kontexte takto zisteného skutkového stavu úvaha okresného súdu, v zmysle
ktorej „Iba pomyslenie jednej zo strán na to, čo malo byť predmetom žaloby podľa žalovaného nemôže
v sebe zahŕňať účinky dohody o urovnaní podľa § 585 OZ“. V okolnostiach súdenej veci totiž nejde
o žiadne (púhe) pomyslenie (žalovaného), ale o zmluvnými stranami exaktné pomenovanie/vymedzenie
okolností, (práve a len) v ktorých spočíva spornosť ich vzájomných vzťahov.

26.6. Obdobne, bez ďalšieho neobstojí ani argumentácia okresného súdu, že spornosťou práva sa v
zmysle § 585 ods. 1 OZ nemienia súdne spory, ale rozdielny názor účastníkov na otázku existencie,
platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu. V danej veci totiž spornosť primárne vychádza práve z
rozdielnych názorov žalovaného („dokonalou“ ilustráciou sú napr. body 13.1. a 14 odôvodnenia tohto
rozsudku) a žalobcov na otázku vlastníckeho práva

v súvislosti s účinkami zmluvy uzavretej len jedným z manželov, ktorú spornosť dohoda o urovnaní
nepochybne odstraňuje. To, že táto okolnosť/spornosť sa súčasne stala aj predmetom súdneho sporu,
je z tohto pohľadu len sekundárne (prioritne vôľa zmluvných strán smerovala k vy/riešeniu opísanej/
rozoberanej spornosti) a nie je spôsobilé nič zmeniť na zákonných následkoch dohody o urovnaní.

27. Nie je preto možné sa stotožniť so záverom okresného súdu, že takto koncipovaná zmluva trpí
vadou neurčitosti (vymedzenia predmetu spornosti). Nadväzne platí/nastupuje určujúci právny záver
a to, že v dôsledku platne uzavretej dohody o urovnaní zaniká doterajší záväzok zmluvných strán (t.
j. založený kúpnou zmluvou zo dňa 28.11.2012) a je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania
(§ 585 ods. 3 OZ). Týmto novým záväzkom je pritom (práve a len) záväzok žalovaného previesť

vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na žalobcov a tomu korešpondujúci záväzok žalobcov
zaplatiť žalovanému (ktorý dlhodobo nemá ani finančné prostriedky, ktoré uhradil za „kúpu“, ale fakticky/
reálne neužíva ani nehnuteľnosť) kúpnu cenu 100 000 eur (t. j. identickú sumu, za ktorú nehnuteľnosti
žalovaný „kúpil“).

28. Zhrnúc opísané, žalobcovia s ohľadom na platne dojednaný (hmotno-právny) nárok, ktorý na
základe dohody o urovnaní získali (t. j. právo domáhať sa uzavretia kúpnej zmluvy, resp. nahradenia
prejavu vôle žalovaného v prípade, ak by dobrovoľne nemienil uzavrieť kúpnu zmluvu) zvolili nevhodný/
nesprávny procesný prostriedok – žalobu na určenie vlastníckeho práva – opierajúci sa o zaniknutý/
nahradenýzáväzok,čo(logicky)viedloodvolacísúdkzmenenapadnutéhomeritórnehovýrokuvpodobe

zamietnutia takejto žaloby.

29.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodovalodvolacísúdvdôsledkumeritórnejzmeny
komplexne podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, pričom výsledkom konania je plný
procesný úspech žalovaného, čo zakladá jeho nárok voči protistrane na náhradu trov (celého) konania

v plnom rozsahu. O konkrétnej výške týchto trov (po ich vyhodnotení v zmysle hľadísk uvedených v §
251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

30. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.