Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/119/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317220118
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2317220118.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobkyne: A. B. C. D., nar. X.X.XXXX, bytom E. F. XX,
zastúpená: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., IČO: 47 241 543, so sídlom Hlavná 6,
Šaľa, proti žalovanej: G. G., nar. X.X.XXXX, bytom E. H. X, zast.: Čibrik & Blazsek advokátska kancelária
s.r.o., IČO: 46 255 010, so sídlom Hlavná 14, Šaľa, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/66/2017-470 zo dňa 18.5.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
rozhodol, že žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 123, § 143, § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 a 2, § 451
ods. 1 a 2, § 452 ods. 1, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa na základe skutočností uvedených v žalobe
zo dňa 14.12.2017 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 15.750 eur titulom bezdôvodného obohatenia a náhradu trov konania. V žalobe tvrdila,
že je bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území E. F., obec E. F.,
okres Galanta, vedených na Okresnom úrade Galanta, kat. odbor, zapísaných na LV č. XXX, a to:
pozemkov parcely registra C KN parc. č. 547/7 o výmere 1028 m2 - zastavané plochy a nádvoria,
parc. č. 547/20 o výmere 157 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 548/7 o výmere 998 m2
- záhrady, stavby so súp. č. XX - rodinný dom postavený na pozemku parcely registra C KN parc.
č. 547/20 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). Tieto nadobudla do bezpodielového spoluvlastníctva

spolu s bývalým manželom A. G. na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad do katastra nehnuteľností
bol povolený a vykonaný pod č. V 260/2000 zo dňa 16.3.2000 - v. z. 18/2000. Počas manželstva
nehnuteľnosti spolu s bývalým manželom spoločne nerušene užívala, a to až do obdobia, kedy nastali
medzi nimi manželské nezhody, ktoré v dôsledku svojej vysokej intenzity prerástli až do rozvodu ich
manželstva, ktoré bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 16P/171/2015
zo dňa 6.12.2016. Z rodinného domu bola nútená odsťahovať sa spolu s maloletými deťmi ešte v
novembri 2015, odkedy nemala v dôsledku konania bývalého manžela prístup k nehnuteľnostiam,

keďže bývalý manžel vymenil zámky na dverách od brány a od rodinného domu a odmietal povoliť jej
vstup do rodinného domu. Následne v priebehu marca 2016 bez akéhokoľvek jej predchádzajúceho
súhlasu, bývalý manžel umožnil žalovanej, aby sa nasťahovala do rodinného domu, a to napriek tomu,
že s nasťahovaním a následným užívaním rodinného domu žalovanou absolútne nesúhlasila. Pokiaľteda bývalý manžel svojím konaním (umožnením užívania rodinného domu žalovanej) aj uzatvoril
ústnu nájomnú zmluvu so žalovanou na užívanie rodinného domu/nehnuteľností, na tento právny úkon
potreboval jej súhlas ako bezpodielovej spoluvlastníčky, ktorý mu však nedala a takáto ústna nájomná

zmluvy je preto neplatná. Poukazovala, že relatívnej neplatnosti sa v podstate domohla podaním
žaloby o vypratanie, ktorú podala práve z dôvodu užívania nehnuteľností žalovanou bez právneho
titulu. Opakovane zdôrazňovala bývalému manželovi, aj žalovanej, že nesúhlasí, aby žalovaná užívala
nehnuteľnosti, no jej nesúhlas žalovaná, ani bývalý manžel, nerešpektujú a pokračujú v obmedzovaní
jej vlastníckeho práva. Žalovaná sa dokonca vyjadrila, že z rodinného domu sa vysťahuje „jedine na

pokyn súdu“. Okrem toho, že žalovaná takýmto spôsobom obmedzuje jej vlastnícke právo, žiadnym
spôsobom sa nepodieľa na nákladoch spojených s užívaním nehnuteľností. V tejto súvislosti uviedla,
že napriek tomu, že v dôsledku popísaného konania jej bývalého manžela a žalovanej rodinný dom
neužíva od novembra 2015, až do mesiaca jún 2016 hradila poplatky za elektrinu a plyn výlučne ona,
poplatky za internet hradila do mesiaca november 2016 a poplatky za digi TV hradí dodnes. Aj z tohto
dôvodu navrhovala žalovanej aspoň uzavretie nájomnej zmluvy (v januári 2017), ktorá by vytvorila

legálny titul užívania rodinného domu žalovanou (a najmä by upravil výšku nájomného žalovanej),
avšak aj tento návrh žalovaná odignorovala, a naďalej bezodplatne užíva rodinný dom bez právneho
titulu a bez akéhokoľvek prispievania na úhrady spojené s užívaním rodinného domu. Z uvedených
dôvodov sa obrátila na súd so žalobou o vypratanie nehnuteľnosti, keďže žalovaná napriek viacerým
výzvam odmietala dobrovoľne odísť z predmetnej nehnuteľnosti. Na základe tejto žaloby súd rozsudkom

č. k. 10C/27/2017-32 zo dňa 14.9.2017 uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosti, pričom v
odôvodnení poukázal najmä na to, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu,
keďže žalobkyňa ako bezpodielová spoluvlastníčka nehnuteľností žalovanej nikdy neudelila súhlas k
užívaniu nehnuteľností, pričom Okresný súd Galanta v kontexte § 145 ods. 1 OZ zdôraznil, že užívanie
nehnuteľnosti na základe súhlasu len jedného z bývalých manželov nepatrí medzi bežné veci. Na

základe uvedených skutočností žalovaná sa počnúc marcom 2016 na jej úkor bezdôvodne obohacuje,
keďže bez právneho dôvodu a bezodplatne užíva vyššie špecifikované nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o výšku
bezdôvodného obohatenia, navrhla, aby súd vychádzal z výšky nájomného 1.500 eur, čo pri zohľadnení
„polovičného podielu“ žalobkyne k nehnuteľnostiam predstavuje sumu 750 eur mesačne za obdobie 21
mesiacov (celkovo od mesiaca marec 2016 po november 2017), čo predstavuje spolu sumu 15.750 eur

(21 x 750 eur). V písomnom vyjadrení zo dňa 4.2.2019 uviedla, že sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 14.013,96 eur (vo zvyšnej časti vzala žalobu späť) s poukazom na Znalecký
posudok č. 06/2019, vypracovaný znalkyňou Ing. arch. Ivetou Horákovou, z ktorého vyplýva všeobecná
hodnota nájmu rodinného domu s. č. 592 s príslušenstvom, ako aj nájmu rodinného domu so súp. č. XX
s príslušenstvom pre jedno ustajnenie.

3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, vo vyjadrení k žalobe poukazovala na nepravdivé
skutočnosti a argumenty, ktoré slúžia len na dramatizáciu samotnej žaloby a jej účelové odôvodňovanie.
K nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza na adrese E. F. XX, ktorá je v spoluvlastníctve žalobkyne, nemá
žiadny právny vzťah, nemá na adrese ani trvalý pobyt, ani prechodný pobyt a ani nájomný, či iný

právny vzťah. Uvedenú nehnuteľnosť sporadicky navštevuje, nakoľko v tejto býva jej priateľ, bývalý
manžel žalobkyne. Poukazovala, že v čase od 1.9.2015 do 18.1.2017 bola dennou študentkou na
Univerzite Istvána Széchenyiho v Györi, pričom počas týždňa bývala priamo v Győri, spolu s dvoma
spolubývajúcimi. S bývalým manželom žalobkyne sa spoznala až v júni 2016, bližší vzťah s nim
udržiavala až od augusta 2016, a teda svojho partnera prirodzene navštevovala, avšak z toho nemožno

vyvodzovať záver, že tam dlhodobo a trvalo žije alebo že má k predmetnej nehnuteľnosti nájomný vzťah.
K tvrdeniu žalobkyne, že jej ponúkla na úhradu nájomného sumu 100 eur/mesiac, uviedla, že tomu
tak bolo preto, aby sa jej a jej partnerovi žalobkyňa prestala miešať do života, odhliadnuc od toho,
že žalobkyňa požadovala sumu 350 eur/mesiac, avšak žalobou požaduje už sumu 750 eur/mesiac.
Žalobkyňou podaná žaloba je nedôvodná, žalobkyni nevznikol žiaden nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia zo strany žalovanej, keďže žiadne nevzniklo, a preto žiadala súd, aby žalobu zamietol.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 17C/66/2017-257 zo dňa 28.7.2020 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č. k. 17C/66/2017-264 zo dňa 28.7.2020 žalobu zamietol, žalovanej priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100% a konanie v časti o zaplatenie sumy 1.736,04 eur zastavil. Na základe

vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná sa po zoznámení s bývalým
manželom žalobkyne zdržiavala v nehnuteľnostiach patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej aj ako „BSM“) - žalobkyne a jej bývalého manžela. Zdržiavať sa v nehnuteľnosti a
nehnuteľnosť užívať však nie je možné stotožňovať a zamieňať. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancienepreukázala, že žalovaná sústavne užívala nehnuteľnosti v E. F., že v nich mala ustajneného koňa, a
najmä nepreukázala obdobie, kedy malo dôjsť k užívaniu nehnuteľností. Návštevy, aj keď dennodenné
a pravidelné v nehnuteľnostiach, ktoré patria do BSM žalobkyne a jej bývalého manžela, nie je možné

stotožniť s užívaním nehnuteľností žalovanou a v dôsledku toho potom priznať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie. Musí byť jednoznačne preukázané, že k užívaniu dochádza a v ktorom období sa tak deje,
pretože iba tak môže súd rozhodnúť o výške bezdôvodného obohatenia. Každý vlastník nehnuteľností
môže s nimi nakladať podľa svojej úvahy a jednoznačne má aj právo si pozývať návštevy. Ani fotografie
ženského oblečenia, ktoré sa v nehnuteľnosti nachádzalo, či výstroja na jazdenie na koni, nie sú

dôkazom o užívaní nehnuteľností nad rámec priateľských návštev. Vyfotografované oblečenie patriace
žalovanej je tak malého množstva (jedná sa doslova o pár kúskov), že toto by nepostačovalo k životu
žalovanej, pokiaľ by naozaj nehnuteľnosti riadne užívala s úmyslom sa tam trvalejšie zdržiavať.

5. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave
uznesenímč.k.9Co/80/2020-311zodňa2.6.2021tak,žerozsudoksúduprvejinštanciezrušilavecvrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkol, že na základe doposiaľ vykonaných
dôkazov dospel k nie celkom správnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a pri
hodnotení dôkazov vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia nebol koherentný.

6. Na pojednávaní konanom dňa 20.10.2022 žalobkyňa navrhla rozšírenie žaloby tak, že žalovaná je

povinná titulom bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobkyni sumu 32.923,40 eur, a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania v konaní vedenom na súde
pod. sp. zn. 10C/27/2017, v ktorom sa preukázalo, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti aj naďalej
nepretržite a dlhodobo užíva bez súhlasu žalobkyne a tento stav pretrvával do 30.9.2022. Zároveň bola
predložená fotodokumentácia ohľadne užívania nehnuteľností žalovanou.

7. Uznesením č. k. 17C/66/2017-410 zo dňa 13.2.2023 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobkyni sumu 32.923,40 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

8. Podanou žalobou sa žalobkyňa v znení jej naposledy pripustenej zmeny domáhala zaplatenia

sumy 32.923,40 eur žalovanou ako nároku vyplývajúceho z bezdôvodného obohatenia za obdobie od
3/2016 do 30.9.2022 na tom skutkovom základe, že je bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností
špecifikovaných v žalobnom návrhu (zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre kat. územie E. F.),
ktoré nadobudla spolu s bývalým manželom A. G. na základe Kúpnej zmluvy (vklad do katastra
nehnuteľností bol povolený a vykonaný pod č. V 260/2000 zo dňa 16.3.2000 - v. z. 18/2000), pričom

bývalý manžel umožnil žalovanej, aby sa nasťahovala do rodinného domu, a to napriek tomu, že s
nasťahovaním a následným užívaním rodinného domu žalovanou absolútne nesúhlasila a ak bývalý
manžel svojím konaním (umožnením užívania rodinného domu žalovanej) aj uzatvoril ústnu nájomnú
zmluvu so žalovanou na užívanie rodinného domu/nehnuteľností, na tento právny úkon súhlas nedala,
pretopočnúcmarcom2016sažalovanánajejúkorbezdôvodneobohacuje,keďžebezprávnehodôvodu

a bezodplatne užíva vyššie špecifikované nehnuteľnosti a je povinná vydať takýto majetkový prospech
žalobkyni.

9. V prejednávanej veci neboli sporné skutkové tvrdenia žalobkyne ohľadne rozvodu jej manželstva s
A. G. rozsudkom súdu prvej inštancie sp. zn. 16P/171/2015 zo dňa 6.12.2016, ani to, že nehnuteľnosti

špecifikované v žalobnom návrhu (zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre kat. územie E. F.), z
titulu užívania ktorých odvodzuje žalobkyňa bezdôvodné obohatenie, sú predmetom vyporiadania BSM
(konanie je vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 30C/51/2017). Rovnako je nesporné, že žalovaná
jet.č.užmanželkoubývaléhomanželažalobkyne.Spornýmzostalo,čisažalobkyňamuselaodsťahovať
zo spoločnej domácnosti, ako aj rozsah užívania predmetných nehnuteľností žalovanou.

10. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3 Cz 19/74 (Cpj 86/1971,
publikované pod R 42/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk), v zmysle ktorého i po zániku
BSM zostáva až do jeho vyporiadania každý z manželov vlastníkom celej veci obmedzený rovnakým
vlastníckymprávomdruhého.Súdnapraxtedapripúšťa,žeajpozánikutohtomajetkovéhospoločenstva

až do jeho vyporiadania zostáva každý z manželov vlastníkom celej veci, ktorý je obmedzený rovnakým
vlastníckym právom druhého. Tento právny záver sa vzťahuje aj na predmetnú sporovú vec. Znamená
to, že v danom prípade sa na užívanie nehnuteľností zo zaniknutého, ale z dosiaľ nevyporiadaného
bezpodielového spoluvlastníctva vzťahujú ust. § 143 a nasl. OZ, čo má potom zásadné následky,pokiaľ ide o rozsah užívania a rozhodovanie o spôsobe užívania predmetných nehnuteľností bývalými
manželmi v období do vyporiadania BSM, ako aj na prípadné majetkovoprávne nároky spojené s
týmto užívaním. V prípade bezpodielového spoluvlastníctva nie je vzťah medzi spoluvlastníkmi určený

žiadnym podielom a každý z bezpodielových spoluvlastníkov je vlastníkom celej veci a súčasne je
obmedzený rovnakým vlastníckym právom druhého bezpodielového spoluvlastníka.

11. V zmysle vyššie uvedených právnych záverov sú tak žalobkyňa ako aj bývalý manžel A. G. až
do vyporiadania BSM bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, obaja sú oprávnení

užívať tieto nehnuteľnosti v celom rozsahu, pričom je každý obmedzený rovnakým vlastníckym
právom druhého bezpodielového spoluvlastníka. Ak predmetné nehnuteľnosti v spornom období užíval
výlučne bývalý manžel žalobkyne A. G., dôvodom užívania celej veci (predmetných nehnuteľností)
je jeho vlastnícke právo k celej veci titulom (ešte nevyporiadaného) BSM. Pokiaľ bolo žalobkyni
bránené v užívaní predmetných nehnuteľností, prípadne ak nesúhlasila so spôsobom užívania daných
nehnuteľností bývalým manželom ako bezpodielovým spoluvlastníkom, právnym prostriedkom ochrany

mohla byť len žaloba podaná podľa ust. § 146 ods. 1 OZ, ktorou sa žalobkyňa mohla na súde domáhať,
aby o spôsobe užívania nehnuteľností patriacich do BSM rozhodol pri nezhode bývalých manželov
súd. V tomto smere žalobkyňa v podstate namietala hospodárenie s predmetnými nehnuteľnosťami,
keď tvrdila, že bývalý manžel umožnil užívanie predmetných nehnuteľností bez jej súhlasu žalovanej,
no žalobu, aby o tejto otázke rozhodol súd, nepodala. Tým, že bývalý manžel žalobkyne ako vlastník

nehnuteľností umožnil ich užívanie tretej osobe - žalovanej, realizoval len jedno zo svojich vlastníckych
oprávnení, rozhodovať o spôsobe užívania nehnuteľností.

12. K obohateniu sa na úkor žalobkyne, užívaním nehnuteľností patriacich v rovnakom rozsahu ako
žalobkyni tak i bývalému manželovi, mohlo dôjsť jedine na strane žalovanej, a to v prípade užívania

nehnuteľností bez právneho dôvodu alebo v prípade užívania nehnuteľnosti na základe neplatného
právneho úkonu.

13. Z ustanovenia § 145 ods. 1 OZ vyplýva, že bežné veci týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať
každý z manželov; v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon

neplatný (relatívne, pozn.). Toto ustanovenie v spojení s ust. § 123 OZ jednoznačne oprávňuje bývalého
manžela žalobkyne k tomu, aby rozhodoval o tom, či umožní v nehnuteľnosti, ktorá je v jeho vlastníctve,
bývať ďalšej osobe, či už odplatne alebo bezodplatne. Pokiaľ teda žalovaná v danej nehnuteľnosti
bývala so súhlasom bývalého manžela žalobkyne, nedopúšťala sa porušenia zákona. A ak žalobkyňa
s takýmto spôsobom užívania nehnuteľností nesúhlasila, mala podať žalobu podľa § 146 ods. 1 OZ, na

základe ktorej by súd rozhodol, či žalovaná môže v predmetnej nehnuteľnosti bývať, prípadne za akých
konkrétnych podmienok. Zároveň podmienkou aplikácie ust. § 145 ods. 1 a 2 OZ na konkrétny prípad
je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú
úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť, a teda či k právnemu
úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné.

14.Vpredmetnejvecimalsúdprvejinštanciepreukázané(sprihliadnutímnanespornéskutkovétvrdenia
strán), že žalovaná v spornom období užívala predmetné nehnuteľnosti na základe súhlasu bývalého
manžela žalobkyne, ako jedného z bezpodielových spoluvlastníkov, čo bol v danom prípade pre ňu
právny dôvod na užívanie daných nehnuteľností. Preto podľa názoru súdu nemohlo ísť o nedovolené

užívanie žalovanou. Napokon samotná žalobkyňa v žalobe uviedla, že bývalý manžel umožnil žalovanej
užívanie predmetných nehnuteľností, a to bezodplatne. Toto tvrdenie považoval súd prvej inštancie za
nesporné. Argumentácia žalobkyne, že žalovaná nemala jej súhlas na užívanie daných nehnuteľností,
nemohla obstáť.

15. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ bývalý manžel svojím konaním (umožnením užívania
rodinného domu žalovanej) aj uzatvoril ústnu nájomnú zmluvu so žalovanou na užívanie rodinného
domu/nehnuteľností, na tento právny úkon potreboval jej súhlas ako bezpodielovej spoluvlastníčky,
ktorý mu však nedala a takáto ústna nájomná zmluva je preto neplatná, súd prvej inštancie uviedol,
že žalobkyňu zaťažovalo bremeno tvrdenia a s tým súvisiace dôkazné bremeno o tom, že bývalý

manžel vykonal konkrétny právny úkon (uzavrel so žalovanou nájomnú zmluvu na užívanie predmetných
nehnuteľností), ktorého neplatnosti sa mienila dovolávať, t. j. či došlo k vzniku nájmu predmetných
nehnuteľností, akou formou, a či boli dojednané obligatórne obsahové náležitosti nájomnej zmluvy.
Žalovaná však od začiatku sporu popierala, že by s bývalým manželom žalobkyne uzatvorila nájomnúzmluvu.Nebolopritomsporné,žežalovanáneuzatvorilanájomnúzmluvuohľadneužívaniapredmetných
nehnuteľností ani so samotnou žalobkyňou, vychádzajúc z nepopretých skutkových tvrdení žalobkyne
v žalobe, že žalovaná odignorovala jej návrh na uzatvorenie nájomnej zmluvy, ktorá by vytvorila legálny

titul užívania rodinného domu žalovanou. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o existencii právneho úkonu týkajúceho sa spoločnej veci.

16. K argumentácii žalobkyne, že žalovaná mala platiť za užívanie predmetných nehnuteľností, súd
prvej inštancie uviedol, že predpokladom uvedeného je, že žalovanej táto povinnosť (platiť) vznikla.

Samotná žalobkyňa však v žalobe uvádza, že jej bývalý manžel umožnil žalovanej užívať predmetné
nehnuteľnosti, pričom žalovaná sa žiadnym spôsobom nepodieľa na nákladoch spojených s užívaním
nehnuteľností s tým, že žalovaná odignorovala návrh žalobkyne na uzavretie nájomnej zmluvy a naďalej
bezodplatne užíva rodinný dom.

17. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že napriek tomu, že v dôsledku popísaného konania jej bývalého

manžela a žalovanej rodinný dom neužíva, od novembra 2015 do júna 2016 hradila poplatky za elektrinu
a plyn výlučne ona, poplatky za internet hradila do novembra 2016 a poplatky za Digi TV hradí dodnes,
súd prvej inštancie uviedol, že ak nastala situácia, že by jeden z manželov uhradil náklady na spoločný
majetok zo svojich vlastných peňazí, bol by pri vyporiadaní BSM oprávnený požadovať náhradu takto
vynaložených nákladov.

18. Právna úprava bezdôvodného obohatenia v OZ vychádza zo zásady, že ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie je teda záväzok, ktorý vzniká
tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na ktorého úkor
k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa obohatil. Bezdôvodné obohatenie je vyjadrené i

ako predmet, ktorého sa záväzok z bezdôvodného obohatenia týka, teda majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, ďalej z plnenia na základe neplatného právneho úkonu, taktiež plnenia
z právneho dôvodu, ktorý odpadol a majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. O obohatenie ide
vtedy, ak sa plnením dostalo majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, taktiež v jeho majetku sa
to prejavilo buď zvýšením jeho aktív alebo znížením jeho pasív. Tiež je potrebné uviesť, že nárok

na bezdôvodné obohatenie možno uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie
rovnakého uspokojenia na základe iného právneho titulu. Ak by teda žalovaná predmetné nehnuteľnosti
užívala na základe konkrétneho právneho titulu, napr. nájomná zmluva, či iný záväzkový vzťah, nárok
žalobkyne by sa nemohol posudzovať titulom bezdôvodného obohatenia, ale titulom pohľadávky z
príslušného odplatného právneho úkonu. Žalobkyňa sa tak môže domáhať zaplatenia odplaty za

užívanie nehnuteľnosti len voči tomu, kto túto nehnuteľnosť užíval na jej úkor, čím si prisvojoval jej
úžitkovú hodnotu, a teda došlo na jeho strane buď k bezdôvodnému obohateniu, ak na takéto užívanie
nemalprávnytitul,alebotitulomplatenianapr.nájomnéhozaodplatnéužívanienehnuteľnostinazáklade
uzatvorenej nájomnej zmluvy.

19. Súd prvej inštancie uviedol, že na strane žalovanej nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ, preto je žaloba pri takomto dôvodení nároku
žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy nedôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Skutkové tvrdenia
žalobkyne neumožňujú aplikovať na danú vec inú právnu normu a posúdiť tak vec po právnej stránke
inak. Skutočnosť, že žalobkyňa predmetný dom neužívala (či už z vlastnej vôle alebo pre nejaké iné

okolnosti),niejemožnékvalifikovaťakobezdôvodnéobohatenie,ktorébyzískavalažalovanánajejúkor.
Bolo preukázané, že žalovaná mala právny dôvod na užívanie daných nehnuteľností (súhlas bývalého
manžela žalobkyne ako bezpodielového spoluvlastníka), avšak žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
o existencii konkrétneho právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí, v súvislosti s ktorým by bolo
možné vykonať posúdenie, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť, a teda

či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela. Iba všeobecný odkaz žalobkyne
v žalobe, že pokiaľ aj bývalý manžel uzavrel ústnu nájomnú zmluvu, je nepostačujúci.

20. Súd prvej inštancie tiež záverom poznamenal, že v spore o vyporiadanie BSM vedenom na súde
prvej inštancie pod sp. zn. 30C/51/2017 žalobkyňa a jej bývalý manžel A. G. navrhli na pojednávaní

súdu dňa 16.5.2023 schválenie zmieru, ktorý zmier im súd aj schválil s tým, že v tomto konaní strany
deklarovali, že uzavretím zmieru považujú vzájomné nároky titulom vyporiadania BSM v celom rozsahu
za vysporiadané.21. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
a 2, § 396 ods. 1 a 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) podľa
pomeru úspechu a neúspechu tak, že žalovaná, ktorá mala v konaní plný úspech, má voči žalobkyni

nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa s návrhom, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Odvolanie

odôvodnila odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Podľa žalobkyne súd prvej
inštancie nesprávne a nedostatočne vyhodnotil vykonané dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, v dôsledku
čoho následne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok zároveň aj nesprávne
právne posúdenie veci. Okrem toho odôvodnenie napadnutého rozsudku v rozpore s § 220 odsek 2 CSP
nie je dostatočne presvedčivé, keďže sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými relevantnými
a rozhodujúcimi skutočnosťami, dôležitými pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobkyňa poukázala na

prekvapivosť, resp. nepredvídateľnosť napadnutého rozsudku, a to najmä v kontexte úplne odlišných
dôvodov prvotného zamietnutia žaloby (rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 17C/66/2017-257 zo
dňa 9.7.2020, ktorý bol následne zrušený uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/80/2020-311
zo dňa 2.6.2021), a zároveň aj v kontexte výsledkov a záverov konania o vypratanie nehnuteľnosti
(10C/27/2017) vedeného na Okresnom súde Galanta, ktoré bolo právoplatne skončené potvrdzujúcim

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/47/2022 zo dňa 18.1.2023, ktoré súd prvej inštancie
vôbec nebral do úvahy.

23. Súd prvej inštancie prvotným zamietavým rozsudkom v roku 2020 zamietol žalobu, pričom
hlavným dôvodom v poradí prvého zamietnutia žaloby bolo podľa súdu prvej inštancie jednoznačné

nepreukázanie skutočnosti, že by žalovaná nehnuteľnosti v E. F. sústavne užívala, mala v nich
ustajneného koňa, resp. že žalobkyňa nepreukázala obdobie, kedy malo dôjsť k užívaniu nehnuteľností
žalovanou. Krajský súd v Trnave v zrušujúcom uznesení dospel k záveru (zhodnému s argumentáciou
žalobkyne), že súd prvej inštancie „dospel k nie celkom správnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne
právne posúdil a odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje znaky nepreskúmateľnosti“. Odvolací

súd v zrušujúcom uznesení uložil povinnosť súdu prvej inštancie „opätovne vec prejednať, znova posúdiť
žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné
vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 CSP, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj
odvolacie argumenty odvolateľky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s

ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodniť“. V aktuálnom napadnutom rozsudku síce súd prvej inštancie
konštatuje,že„vsporeďalejpostupovalvzmysleintenciírozhodnutiaodvolaciehosúdu“,avšakzobsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie dôsledne riadil
pokynmi odvolacieho súdu, najmä pokiaľ ide o vysporiadanie sa so všetkými pôvodnými odvolacími
argumentmi žalobkyne (a samozrejme aj s ďalšou argumentáciou žalobkyne a skutočnosťami, ktoré

vyšli najavo v konaní po zrušení prvého zamietavého rozsudku).

24. Pokiaľ ide o údajne spornú otázku, ktorou malo byť odsťahovanie sa žalobkyne zo spoločnej
domácnosti, žalobkyňa mala za to, že táto skutočnosť v konaní rozhodne nebola sporná,
pričom žalobkyňa touto skutočnosťou ani priamo neodôvodňovala svoj žalovaný nárok na vydanie

bezdôvodnéhoobohatenia,keďžesanejednaloorozhodujúcuskutočnosť,oktorúbybolomožnépriamo
oprieť jej žalovaný nárok (tou rozhodujúcou skutočnosťou bolo až následné nasťahovanie a dlhodobé
užívanie nehnuteľností žalovanou bez právneho dôvodu počnúc mesiacom marec 2016).

25. Hlavným dôvodom prvotného zamietnutia žaloby bolo podľa súdu prvej inštancie „nepreukázanie

užívania nehnuteľností žalovanou v spornom období“. V kontexte aktuálneho napadnutého rozsudku
však tento pôvodný hlavný dôvod zamietnutia žaloby evidentne odpadol, pretože súd skonštatoval,
že bolo v konaní preukázané užívanie nehnuteľností žalovanou v spornom období. Pokiaľ teda súd
v aktuálnom napadnutom rozsudku mal (správne) za preukázané, že v spornom období žalovaná
predmetné nehnuteľnosti užívala, aplikujúc svoj skorší (správny) právny záver vyslovený v odôvodnení

prvého zamietavého rozsudku (že na užívanie predmetných nehnuteľností musela mať žalovaná
aj súhlas žalobkyne a v opačnom prípade by žalobkyni vzniklo právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia), mal žalobe jednoznačne vyhovieť, pretože práve takýto postup súdu by bol v intenciách
skôr vysloveného právneho názoru v prvom zamietavom rozsudku nepochybne predvídateľný,očakávaný, a teda súladný s princípom právnej istoty. Súd prvej inštancie tak dospel k odlišnému
záveru, a síce že na oprávnené (dovolené) užívanie nehnuteľnosti nemusela mať žalovaná aj súhlas
žalobkyne, pretože jej postačoval súhlas bývalého manžela žalobkyne ako jedného z bezpodielových

spoluvlastníkov. Napriek tomu však súd vôbec nevysvetľuje príčiny jeho odklonu od jeho pôvodného
(správneho) právneho názoru, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku v rozpore s §
220 ods. 2 CSP nepresvedčivé (a tým aj nepreskúmateľné).

26. V súvislosti so skôr vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie v prvom zamietavom

rozsudku (teda že na užívanie nehnuteľností musela mať žalovaná aj súhlas žalobkyne), žalobkyňa
poukázala na to, že k rovnakému názoru dospel Okresný súd Galanta v konaní o vypratanie
nehnuteľností v rozsudku č. k. 10C/27/2017-516 zo dňa 7.3.2022 a následne aj Krajský súd v Trnave
v rozsudku sp. zn. 26Co/47/2022 zo dňa 18.1.2023, ktorého strany sporu boli totožné so stranami
tohto sporu a v ktorom sa domáhala žalobkyňa voči žalovanej vypratania predmetných nehnuteľností
prakticky na totožnom skutkovom základe ako v tomto konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Svojím rozhodnutím v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (10C/27/2017) súd prvej inštancie (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave) prakticky ustálil totožný skutkový aj právny stav
tvrdený žalobkyňou tak v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (10C/27/2017) ako aj v tomto konaní o
vydanie bezdôvodného obohatenia (17C/66/2017). Žalobkyňa na uvedené opakovane poukázala, no
z napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s touto dôležitou argumentáciou

žalobkyne.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobkyňa za to, že napadnutý rozsudok vykazuje
znaky tzv. prekvapivého rozhodnutia, ktoré je zakázané pre rozpor so základným právom na
súdnu ochranu, resp. s princípom právnej istoty. Okrem toho napadnutý rozsudok je prekvapivý a

nepredvídateľný aj z toho dôvodu, že ani procesná obrana žalovanej počas konania nespočívala na
argumentácii, že k užívaniu nehnuteľností nepotrebovala súhlas žalobkyne (nakoľko obrana žalovanej
bola založená v podstate iba na tom, že účelovo a v rozpore s vykonaným dokazovaním popierala, že by
nehnuteľnosti dlhodobo užívala). Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave sp .zn. 21Cob/39/2015, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/42/2010 a sp. zn. 5Cdo/46/2011,

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 52/2019.

28. Žalobkyňa tiež namietala záver súdu prvej inštancie, že právnym prostriedkom ochrany mohla
byť v danom prípade pre žalobkyňu len žaloba podaná podľa § 146 ods. 1 OZ, výsledkom ktorej
by podľa súdu prvej inštancie bolo rozhodnutie súdu, či žalovaná môže v predmetnej nehnuteľnosti

bývať. Okrem toho, že takéto závery súdu sú prekvapivé a nepredvídateľné, sú zároveň nesprávne.
Pokiaľ by žalobkyňa nepodala žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, ale len žalobu podľa §
146 ods. 1 OZ, nijakým spôsobom by to nevyriešilo jej existujúci nárok voči žalovanej, keďže táto
by vôbec nebola stranou sporu konania podľa § 146 ods. 1 OZ. Stranami sporu konania podľa tohto
ustanovenia by totiž boli len žalobkyňa a jej bývalý manžel (ako bezpodieloví spoluvlastníci), a teda

žalobkyni vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom by takéto konanie vyriešilo jej nárok voči žalovanej,
ktorá by vôbec nebola stranou sporu. Z tohto pohľadu by pre žalobkyňu bolo uvedené konanie úplne
zbytočnéanehospodárne.Zanesprávnuoznačilatiežargumentáciusúduprvejinštancie,ktorýpoukázal
na výsledok konania o vyporiadanie BSM žalobkyne a jej bývalého manžela (30C/51/2017), ktoré sa
skončilo schváleným zmierom, keďže uzavretý zmier vo veci vyporiadania BSM s jej bývalým manželom

nemá vôbec žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k ňou uplatnenému nároku voči žalovanej v tomto
konaní titulom bezdôvodného obohatenia.

29. Žalobkyňa od počiatku konania primárne tvrdila, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti užívala bez
právneho dôvodu (v dôsledku absencie riadnej zmluvy), čo už samo o sebe napĺňa jednu z viacerých

skutkovýchpodstátbezdôvodnéhoobohateniapodľa§451ods.2OZ.Ažpreprípad,akbyvkonanívyšlo
najavo, že medzi žalovanou a exmanželom žalobkyne prišlo k uzavretiu akejkoľvek zmluvy upravujúcej
užívanie nehnuteľností žalovanou, žalobkyňa pre poriadok sekundárne (alternatívne) poukazovala
na neplatnosť takejto zmluvy (v zmysle § 145 ods. 1 v spojení s § 40a OZ), kedy by žalovaná
užívala predmetné nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu (v dôsledku absencie súhlasu

žalobkyne ako bezpodielovej spoluvlastníčky), čo taktiež napĺňa skutkovú podstatu bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ. V oboch uvedených alternatívach jednoznačne vzniká žalobkyni
voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu uplatnenom v žalobe. Nebolo
teda povinnosťou žalobkyne preukazovať existenciu riadnej nájomnej či inej zmluvy medzi žalovanoua exmanželom žalobkyne, keďže na úspech v tomto konaní úplne postačovalo (aj v zmysle skoršieho
právneho názoru sudu vyjadreného v prvom zamietavom rozsudku) preukázanie užívania nehnuteľností
žalovanou v spornom období bez súhlasu žalobkyne, čo žalobkyňa aj riadne preukázala.

30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd vyporiadal z viacerými rozhodujúcimi
a zásadnými argumentmi, dôkazmi, argumentáciou žalobkyne či výsledkom konania o vypratanie.
V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje zhodnotenie dôležitého dôkazu, ktorou je e-mailová
komunikácia žalobkyne so žalovanou z obdobia 6.-17.6.2017 (v tejto komunikácii totiž sama žalovaná

vyslovene uznala oprávnený nárok žalobkyne na odplatu za užívanie predmetných nehnuteľností).
Tento zásadný nedostatok nemožno zhojiť ani poukazom na „konštantnú judikatúru národných a
nadnárodných súdov“. Súčasťou práva na spravodlivý proces sú okrem mnohých ďalších čiastkových
práv aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia.

31. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K odvolaniu žalobkyne
uviedla, že počas celého konania tvrdila, že nehnuteľnosti, ktoré boli v bezpodielovom spoluvlastníctve
žalobkyne a jej bývalého manžela A. G. neužívala, nikdy však nepoprela, že tieto nehnuteľnosti
navštevovala a sporadicky sa v nich zdržiavala. Svoje tvrdenia žalovaná podložila aj relevantnými
dôkazmi, z ktorých bolo zrejmé, že v rozhodnom období mala bydlisko na adrese v D., že od

1.9.2015 – 18.1.2017 študovala v Maďarsku, kde v tomto období aj bývala, že podmienky v predmetnej
nehnuteľnosti jej ani neumožňovali predmetné nehnuteľnosti trvalo užívať, resp. tam bývať a neskôr tam
vychovávaťsvojedieťa,atonapr.fotodokumentáciououzamknutíurčitýchmiestnostídomužalobkyňou,
o tom, že žalobkyňa určité miestnosti monitorovala kamerou. V tejto súvislosti záver súdu prvej inštancie
v zrušenom rozsudku, že „zdržiavanie sa v nehnuteľnosti“ nie je možné stotožňovať a zamieňať s

„užívaním nehnuteľnosti“ – na rozdiel od tvrdenia žalobkyne v odvolaní – nemožno v žiadnom prípade
považovať za prekvapivý, nakoľko súd k nemu dospel len vo svetle tvrdení, ktoré žalovaná počas
celého súdneho sporu prezentovala. Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. 9Co/80/2020 zo dňa
2.6.2021 súdu prvej inštancie síce vytkol, že na základe doposiaľ vykonaných dôkazov dospel k nie
celkom správnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a pri hodnotení dôkazov vo

svojejargumentáciiobsiahnutejvodôvodnenírozhodnutianebolkoherentný,uvedenévšakneznamená,
že krajský súd dal žalobkyni za pravdu, pokiaľ ide o dôvodnosť ňou uplatneného nároku, t.j. vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 32.923,40 eur, ako sa to snaží žalobkyňa v predmetnom odvolaní
prezentovať. Dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom bolo okrem iného aj
to, že podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Prvoinštančný

súd práve z tohto dôvodu pristupoval k veci z doteraz neuvedeného, právneho hľadiska, ktoré však nie
je možné považovať za prekvapivé. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/195/2019,zktoréhovyplýva,žeúlohousúdujepozistenískutkovéhostavuvecprávneposúdiťtak,
aby celý postup súdu a následné súdne rozhodnutie boli zárukou zákonnosti. Žalovaná preto nesúhlasí
s tvrdením žalobkyne o „prekvapivosti“ či „nepredvídateľnosti“ napadnutého rozsudku.

32. Od počiatku súdneho konania nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti boli v bezpodielovom
spoluvlastníctve žalobkyne a jej bývalého manžela A. G., nakoľko aj samotná žalobkyňa opierala svoj
žalobný nárok o ustanovenie § 145 ods. 1 OZ upravujúce hospodárenie so spoločnými vecami. V
doterajšom konaní teda nebolo sporné, že na predmetnú sporovú vec sa vzťahujú ustanovenia OZ o

bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Vychádzajúc z podstaty inštitútu BSM žalovaná súhlasí s
konštatovaním súdu v žalobkyňou napadnutom rozsudku, že „až do vyporiadanie BSM zostáva každý
z manželov vlastníkom celej veci, obaja sú oprávnení užívať nehnuteľnosti v BSM v celom rozsahu a
ak predmetné nehnuteľnosti v spornom období užíval výlučne bývalý manžel žalobkyne A. G., dôvodom
užívania predmetných nehnuteľností bolo jeho vlastnícke právo k celej veci z titulu BSM. Súhlasí tiež s

názorom súdu, že ak žalobkyňa nesúhlasila so spôsobom užívania predmetných nehnuteľností bývalým
manželom ako jedným z bezpodielových spoluvlastníkov, právnym prostriedkom ochrany mohla byť len
žaloba podaná podľa § 146 ods. 1 OZ. Postup, ktorý súd v rozhodnutí naznačil, a teda ani samotné
rozhodnutie súdu na ňom založené nemožno v žiadnom prípade považovať za prekvapivé, nakoľko
súd poukázal len na všeobecne známu podstatu BSM, s ním súvisiace zákonné ustanovenia a na

riešenie nezhôd, ktoré z tohto spoluvlastníctva môžu vyplynúť, a to aplikáciou ust. § 143 a nasl. OZ.
To, že súd v odvolaním napadnutom rozsudku uviedol nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku súdu
prvej inštancie z pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody na zamietnutie žaloby neznamená, že
odvolaním napadnutý rozsudok je prekvapivý či nepredvídateľný.33. Žalovaná sa nestotožnila ani s námietkou žalobkyne, ktorá v odvolaní poukázala na konanie o
vypratanie nehnuteľností, kedy rozsudkom Okresného súdu Galanta 10C/24/2017 zo dňa 7.3.2022

v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava 26Co/47/2022 zo dňa 18.1.2023 súd vyhovel žalobe
žalobkyne a uložil žalovanej vypratať dotknuté nehnuteľnosti. Žalovaná zdôraznila, že predmetné
rozhodnutie je samostatným rozhodnutím vo veci, pričom jeho závery uvedené v odôvodnení nie
sú pre súd v tomto konaní záväzné v zmysle ustanovenia § 193 CSP. V konaní o vypratanie
nehnuteľnosti súd vyhovel návrhu žalobkyne podľa „stavu v čase vyhlásenia rozsudku“, tzn. k 7.3.2022

(§ 217 ods. 1 CSP). Niet preto žiadneho právneho dôvodu predmetné závery súdu uvedené v
odôvodnení rozsudku považovať za dôkaz, ktorý by v tomto konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
preukazoval dôvodnosť uplatneného nároku za celé uplatnené obdobie. Zároveň žalovaná uviedla, že
proti právoplatnému rozsudku vo veci vypratania nehnuteľnosti podala dovolanie.

34. Žalovaná zotrvala na vyjadreniach a dôkazoch doposiaľ učinených, resp. predložených v konaní

(najmä námietke premlčania, existencie manželstva žalovanej s vlastníkom spornej nehnuteľnosti,
potrebe preukázania časového obdobia trvania bezdôvodného obohatenia). Predmetom sporu navyše
nebola otázka určenia, či žalovaná predmetné nehnuteľnosti užívala alebo neužívala. Predmetom
sporu bol nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý si žalobkyňa uplatnila z titulu,
že žalovaná bezdôvodne užívala nehnuteľnosti, ktoré boli v bezpodielovom vlastníctve žalobkyne a

jej bývalého manžela A. G. – súčasného manžela žalovanej. Ako vyplýva z § 451 ods. 2 OZ „na
vznik osobitného záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne
splnenie zákonných predpokladov. Prvým zákonným predpokladom je objektívna fakticita vzniku
majetkovej výhody či prospechu, merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom.
Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho dôvodu

vzniku tohto obohatenia (teda výnimočne zákon alebo právna skutočnosť na základe zákona). Faktický
stav majetkovej nerovnováhy subjektov právnych vzťahov teda pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto
stavu.“. V prípade žalovanej nemožno v žiadnom prípade hovoriť o vzniku osobitného záväzkovo-
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, pretože sa žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne
neobohacovala, nakoľko predmetné nehnuteľnosti neužívala, a to okrem iného z dôvodu, že žalobkyňa

vytvorila v rodinnom dome podmienky, ktoré znemožňovali žalovanej predmetné nehnuteľnosti užívať
na účel, na ktorý slúži – tzn. bývanie. Ak je otázka užívania či neužívania predmetných nehnuteľností
žalovanej sporná, je potrebné zdôrazniť, že žalovaná na užívanie nehnuteľností mala právny dôvod.
Tento právny dôvod na užívanie nehnuteľností by bol odvodený či už od tohto, že žalovaná mala
súhlas druhého bezpodielového spoluvlastníctva na užívanie nehnuteľností alebo od existencie

rodinnoprávneho vzťahu založeného manželstvom medzi žalovanou a bývalým manželom žalobkyne.
V prípade žalovanej tak nie sú splnené zákonné podmienky na vznik bezdôvodného obohatenia, a tým
pádom ani na vznik práva žalobkyne predmet bezdôvodného obohatenia vydať (stanovisko Najvyššieho
súdu SSR sp. zn. Cpj 11/77, rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/239/2018, Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 8CoP/19/2018, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/443/2018 a sp. zn.

6Co/24/2021).

35. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

36. Predmetom konania v prejednávanej veci je žaloba o zaplatenie sumy 32.923,40 eur ako nároku
vyplývajúceho z bezdôvodného obohatenia za obdobie od 3/2016 do 9/2022 na tom skutkovom základe,
že žalobkyňa v rozhodnom období bola bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností špecifikovaných

v žalobnom návrhu (zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre kat. územie E. F., ktoré nadobudla
spolu s bývalým manželom A. G.), pričom bývalý manžel umožnil žalovanej užívanie predmetných
nehnuteľností, a to napriek tomu, že s tým nesúhlasila.37. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a tiež v závislom výroku II. o náhrade trov
konania.

38. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

39. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.
2).

40. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že pokiaľ bolo žalobkyni bránené v užívaní
predmetných nehnuteľností, prípadne ak nesúhlasila so spôsobom užívania daných nehnuteľností

bývalým manželom ako bezpodielovým spoluvlastníkom, resp. žalovanou (ktorá sa v nehnuteľnosti
zdržiavala so súhlasom bývalého manžela žalobkyne) právnym prostriedkom ochrany mohla byť len
žaloba podaná podľa ust. § 146 ods. 1 OZ, ktorou sa žalobkyňa mohla na súde domáhať, aby o spôsobe
užívania nehnuteľností patriacich do BSM rozhodol pri nezhode bývalých manželov súd. Žalobkyňa
však takúto žalobu nepodala. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ sa žalovaná v predmetných

nehnuteľnostiach zdržiavala so súhlasom bývalého manžela žalobkyne ako jedného z bezpodielových
spoluvlastníkov, uvedené predstavovalo v danom prípade pre ňu právny dôvod na užívanie predmetných
nehnuteľností, a preto sa porušenia zákona nedopúšťala.

41. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie

z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľky uvedených v odvolaní
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne
správny, keďže súd prvej inštancie daný spor správne právne posúdil a použil pritom relevantné právne
normy, ktoré v súvislosti s danou vecou i správne vyložil. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na

zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

42. Podľa § 146 ods. 1 OZ, ak dôjde medzi manželmi k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich
z bezpodielového spoluvlastníctva, rozhodne na návrh niektorého z nich súd.

43. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

44. Z pojmu bezpodielové spoluvlastníctvo vyplýva, že každý z manželov je úplným vlastníkom veci,

ktorá tvorí predmet ich majetkového spoločenstva, pričom vlastníctvo jedného z manželov je obmedzené
rovnakým (úplným) vlastníctvom druhého manžela. Pokiaľ zákon ustanovuje, že veci v bezpodielovom
spoluvlastníctveužívajúobajamanželiaspoločne,jetýmvyjadrenéichprávoaniepovinnosťveciužívať.
Manželia sa môžu dohodnúť na určitom spôsobe užívania. Na rozdiel od dohody podľa § 143a sa
na takúto dohodu nevyžaduje osobitná forma, preto sa manželia môžu dohodnúť napríklad aj ústne

alebo konkludentne. Ak medzi manželmi dôjde k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z
bezpodielového spoluvlastníctva, súd podľa ustanovenia § 146 OZ rozhodne na návrh niektorého z nich.
Právo domáhať sa ochrany podľa tohto ustanovenia má každý z manželov nielen v prípade, keď došlo k
nezhodevrámcispoločnéhoužívaniaveci,aleajvprípade,keďjedenbránidruhémuvužívaníspoločnej
veci (R 42/1964). Tieto nezhody sa môžu týkať napríklad rozsahu a spôsobu užívania spoločnej veci,

dispozícií ňou alebo vynakladania prostriedkov na udržiavanie a zachovanie spoločnej veci alebo iných
práv a povinností vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva. Nezhody môžu vznikať nielen za
trvania manželstva a existencie bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj v čase, keď toto bezpodielové
spoluvlastníctvo síce zaniklo, ale ešte nedošlo k jeho vyporiadaniu, prípadne sa neuplatnila domnienka
ustanovená v § 149 ods. 4 OZ. V uvedených prípadoch môže každý z manželov podať návrh na súd,

aby rozhodol o spornom výkone práv a povinností k spoločnej veci (pozri komentár ASPI k ust. § 144
a § 146 OZ).45. Keďže OZ nemá ustanovenie, ktoré by upravovalo vzťahy manželov k spoločnému majetku
vrátane jeho užívania v období, keď ešte nedošlo k vyporiadaniu ich zaniknutého bezpodielového
spoluvlastníctva, je nutné na danú vec aplikovať § 853 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého občianskoprávne

vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto
zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. S poukazom na uvedené potom v
období medzi zánikom BSM a jeho vyporiadaním sa právne pomery bývalých účastníkov tohto vzťahu
posudzujú analogicky ustanoveniami o BSM (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5 Cz 77/1966
- R 17/1967, Najvyššieho súdu ČSR Cpj 86/1971 – R 42/1972, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22

Cdo/2986/2000, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1956/2013).

46. Súd prvej inštancie preto správne poukázal na to, že aj po zániku BSM až do jeho vyporiadania
má každý z manželov vlastnícke právo k celej veci, ktoré je obmedzené rovnakým vlastníckym
právom druhého manžela. Tento právny záver sa vzťahuje aj na predmetnú sporovú vec, keďže
predmetom konania v prejednávanej veci je nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia za obdobie

od 3/2016 do 9/2022, pričom k vyporiadaniu BSM v spore vedenom na Okresnom súde Galanta pod
sp. zn. 30C/51/2017 medzi žalobkyňou a jej bývalým manželom A. G. došlo dňa 16.5.2023, kedy bol
na pojednávaní schválený zmier strán sporu. Znamená to, že aj v danom prípade sa na užívanie
nehnuteľností z ešte nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva v spornom období vzťahujú
ustanovenia § 143 až 150 OZ a nemožno na ne aplikovať ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve

podľa § 137 až § 142 OZ, čo má potom zásadné následky, pokiaľ ide o rozsah užívania a rozhodovanie
o spôsobe užívania predmetných nehnuteľností bývalými manželmi v období do vyporiadania BSM, ako
aj na prípadné majetkovoprávne nároky spojené s týmto užívaním.

47. Kým podielové spoluvlastníctvo je charakterizované spoluvlastníckym podielom, ktorého výška

určuje mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach zo spoluvlastníctva, a teda aj mieru účasti
na vzťahu k spoločnej veci pokiaľ ide o jej užívanie; v prípade bezpodielového spoluvlastníctva nie je
vzťah medzi spoluvlastníkmi určený žiadnym podielom a každý z bezpodielových spoluvlastníkov je
vlastníkom celej veci a súčasne je obmedzený rovnakým vlastníckym právom druhého bezpodielového
spoluvlastníka. Nehnuteľnosti, ktoré mali strany sporu v BSM, sa preto aj po zániku ich manželstva

považovali za spoločný majetok, ku ktorému mali obidvaja bývalí manželia rovnaké práva a povinnosti
(tj. až do vyporiadania BSM obaja boli oprávnení užívať nehnuteľnosti v celom rozsahu z titulu ich
vlastníckeho práva k celej veci).

48. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že pokiaľ bolo žalobkyni bránené v užívaní

predmetných nehnuteľností, prípadne ak nesúhlasila so spôsobom užívania daných nehnuteľností
– užívaním nehnuteľností žalovanou s privolením bývalého manžela žalobkyne ako bezpodielového
spoluvlastníka nehnuteľností (ktorý je v súčasnosti už manželom žalovanej), právnym prostriedkom
ochrany v jej prípade mohla byť len žaloba podaná podľa § 146 ods. 1 OZ, ktorou sa žalobkyňa mohla
na súde domáhať, aby o spôsobe užívania nehnuteľností patriacich do BSM rozhodol pri nezhode

bývalých manželov súd. Žalobkyňa sa však v tomto prípade ochrany svojho práva nedomáhala zákonom
predpokladaným spôsobom. Ak potom žalovaná v spornom období užívala predmetné nehnuteľnosti
na základe súhlasu bývalého manžela žalobkyne ako jedného z bezpodielových spoluvlastníkov,
predstavovalo to v danom prípade pre ňu právny dôvod na užívanie sporných nehnuteľností, a preto
nemohlo ísť o užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu. V konaní pritom nebolo preukázané

uzavretie nájomnej či inej odplatnej zmluvy ohľadom užívania nehnuteľností žalovanou, z ktorého
dôvodu neobstojí ani poukaz žalobkyne na mailovú komunikáciu žalobkyne so žalovanou z obdobia
6-17.6.2017. Tým, že bývalý manžel žalobkyne ako vlastník nehnuteľností umožnil jej užívanie tretej
osobe (žalovanej), realizoval len jedno zo svojich vlastníckych oprávnení, rozhodovať o spôsobe
užívania nehnuteľností, na strane žalovanej z tohto dôvodu k vzniku majetkového prospechu nedošlo.

49. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie nezohľadnil výsledky konania o vypratanie
nehnuteľností (rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 10C/27/2017 zo dňa 7.3.2022 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/47/2022 zo dňa 18.1.2023), odvolací súd uvádza,
že vzhľadom na predmet konania (žaloba o ochranu vlastníckeho práva v zmysle § 126 OZ) a okruh

strán sporu nešlo o žalobu v zmysle § 146 ods. 1 OZ, keďže bývalý manžel žalobkyne, ako bezpodielový
spoluvlastník nehnuteľností, nebol stranou sporu. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že riešenie
otázky, o ktorej iný súd nerozhodoval vo výroku, iba sa s ňou (ako predbežnou) pre účely svojho
rozhodnutia vyporiadal len v odôvodnení svojho rozhodnutia, pre súd v inom konaní záväzné nie je.Uvedený záver sa vzťahuje aj na prejednávanú vec vzhľadom na to, že predmetom konania o vypratanie
nehnuteľností nebola otázka vzniku bezdôvodného obohatenia a posudzovanie nepretržitého užívania
nehnuteľností za celé obdobie, ktoré je predmetom sporu v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod

sp. zn. 17C/66/2017 (porovnaj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 1961/2009 zo dňa
23.6.2009, sp. zn. 32 Cdo 4004/2011 zo dňa 3.12.2013, sp. zn. 28 Cdo 3569/2020 zo dňa 25. 5. 2021). Z
rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci vypratania nehnuteľností (ktoré je obsahom spisu v prejednávanej
veci) tiež nevyplýva, že by žalovaná v rámci svojej procesnej obrany použila argumentáciu o existencii
právneho dôvodu na užívanie sporných nehnuteľností, keď podstata jej procesnej obrany bola založená

na tvrdení, že sporné nehnuteľnosti neužívala, nebývala v nich, a preto mala za to, že ani nebol
dôvod, aby jej bola uložená povinnosť ich vypratať (porovnaj s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Cdo/79/2023 zo dňa 29.7.2024). V danom konaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania v zmysle
§ 380 CSP, na čo poukázal aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom výkladu ustanovenia § 146 OZ
sa bližšie nevenoval, na rozdiel od rozhodnutia súdu prvej inštancie v prejednávanej veci.

50. K namietanej prekvapivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že ak by aj
išlo v prípade napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o prekvapivé rozhodnutie, namietaná
vada, s prihliadnutím na možnosť prieskumu správnosti záverov vyslovených súdom prvej inštancie
v rámci odvolacieho konania, nespôsobuje porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré by malo
za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci samej. Súdne konanie od podania žaloby až po

právoplatné meritórne rozhodnutie súdu, t. j. konanie pred súdom prvej inštancie spolu s konaním
pred súdom odvolacím predstavuje jeden celok a situácie, keď v prejednávanej veci išlo už o v poradí
druhé rozhodnutie vo veci samej a neboli splnené podmienky na možnosť výnimočného odklonu od
aplikácie § 390 CSP (pozri uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 215/2023), nemohla ani
prípadná vada prekvapivosti či čiastočnej nepreskúmateľnosti (z dôvodu nevyporiadania sa so závermi

vyslovenými súdom v už právoplatne skončenom konaní o vypratanie nehnuteľností) rozhodnutia
súdu prvej inštancie zakladať porušenie práva na spravodlivý proces, keďže správnosť postupu a
záverov vyslovených súdom prvej inštancie na podklade odvolania podaného stranou sporu podlieha
prieskumu zo strany odvolacieho súdu. Krajský súd v Trnave v uznesení č. k. 9Co/80/2020-311 zo dňa
2.6.2021 súdu prvej inštancie síce vytkol, že na základe doposiaľ vykonaných dôkazov dospel k nie

celkom správnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a odôvodnenie napadnutého
rozsudku vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, uvedené však neznamená, že krajský súd dal žalobkyni
za pravdu, pokiaľ ide o dôvodnosť ňou uplatneného nároku. Odhliadnuc od uvedeného má však odvolací
súd za to, že k namietanej vade prekvapivosti súdneho rozhodnutia nedošlo, keďže z obsahu spisu
vyplýva, že žalovaná v priebehu konania namietala, že ju nie je možné považovať za osobu, ktorá

sa v nehnuteľnostiach patriacich do BSM žalobkyne a jej bývalého manžela zdržiavala bez právneho
dôvodu. Súd prvej inštancie sa uvedenou námietkou žalovanej vyporiadal spôsobom, ktorý viedol k ním
v rozsudku uvedenému právnemu posúdeniu veci, preto nemožno hovoriť o prekvapivosti odvolaním
napadnutého rozsudku. Zároveň platí, že súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný
pôvodne vyslovenými právnymi závermi, keďže vecná správnosť v poradí druhého rozhodnutia súdu

prvej inštancie napadnutého odvolaním sa posudzuje ku dňu rozhodnutia vo veci samej, dokedy majú
aj strany sporu v rámci zákonnej koncentrácie konania priestor na prezentovanie právnej argumentácie
v nadväznosti na uvádzané skutkové tvrdenia a rozsah dokazovania.

51. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. V
posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať
za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi
(viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd
zároveň nezistil existenciu ďalšieho odvolacieho dôvodu v odvolaní žalobkyne, ktorý by mal pre danú
vec podstatný význam.52. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej
a v súlade s § 380 CSP i vo výroku II. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k výroku II. žalobkyňa

neuviedla žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

53. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.

1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania
vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§
257 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

57. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).