Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoCsp/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417206948
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6417206948.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice

Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX/XXX, XXX XX C. D. E., zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti
žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o
zaplatenie 2.883,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar
nad Hronom č. k. 23Csp/80/2023-236 zo dňa 22.03.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 2.883,- Eur s úrokom z omneškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.883, - Eur od 29.
04. 2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .

II. Vo výroku, ktorým okresný súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného,odvolaciehoadovolaciehokonaniavrozsahu100%,rozsudokokresnéhosúdu mení
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne

o ich výške.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.883,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.883,- Eur od 29.04.2017 do zaplatenia,
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že
žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči

žalovanému v rozsahu 100 % (výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči
žalovanému (pôvodne vedenou na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 23Csp/68/2017)
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.883,- Eur s príslušenstvom. V žalobe
a v ďalších písomných vyjadreniach žalobca uviedol, že na základe Zmluvy o úvere č. 603701347 zo
dňa 19.06.2013 došlo zo strany žalovaného k poskytnutiu peňažných prostriedkov žalobcovi vo výške

500,- Eur. Odplata za poskytnutie úveru, označená ako „príslušný poplatok“ bola v zmluve dohodnutá
v sume 236,- Eur s tým, že žalobca sa zaviazal žalovanému vrátiť požičanú sumu spolu s odplatou
v štyroch splátkach. Ročný úrok tak predstavoval 218 %. Ďalšou Zmluvou o úvere č. 603701639 zo dňa
24.01.2014došlozostranyžalovanéhokposkytnutiupeňažnýchprostriedkovžalobcovivovýške1.700,-Eur, ktoré sa žalobca zaviazal žalovanému vrátiť spolu s odplatou vo výške 1.480,- Eur v 12 splátkach.
Ročný úrok tak predstavoval 87,05 %. Ďalšou Zmluvou o úvere č. 603702164 zo dňa 03.08.2015 došlo
zo strany žalovaného k poskytnutiu peňažných prostriedkov žalobcovi vo výške 700,- Eur, ktoré sa

žalobca zaviazal vrátiť žalovanému spolu s odplatou vo výške 620,- Eur v 12 splátkach. Ročný úrok tak
predstavoval 88,56 %. Žalobca uviedol, že peňažné prostriedky poskytnuté na základe všetkých vyššie
uvedených úverových zmlúv použil na osobné potreby, preto má za to, že sa jednalo o spotrebiteľské
úvery. Úverové zmluvy a ich znenie nemohol ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť, nakoľko boli vopred
predformulované a v takomto znení, bez možnosti pripomienkovania mu boli predložené na podpis.

Poukázal na to, že uzavreté zmluvy o úvere obsahujú množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať
ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi,
pričom za takéto označil najmä ustanovenia týkajúce sa dohodnutej výšky odplaty. S poukazom na
spotrebiteľskýcharakteruzavretýchzmlúvžalobcanamietal,žezmluvyneobsahujúpodstatnénáležitosti
v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov (ďalej aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z. z.“), najmä

neobsahujúdruhspotrebiteľskéhoúveru,dobutrvaniazmluvyatermínkonečnejsplatnostiúveru,RPMN
a výšku RPMN, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, vzhľadom na čo má za to, že
všetkyžalovanýmmuposkytnutéúverysavzmysle§11zákonač.129/2010Z.z.považujúzabezúročné
a bez poplatkov, preto má žalovaný nárok len na vrátenie istín v celkovej výške 2.900,- Eur a keďže
žalobcažalovanémuuhradilcelkomsumu5.783,-Eur,plnenímnadrozsahistinyvcelkovejvýške2.883,-

Eur došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Žalovaný na výzvu žalobcu na vrátenie
plnenia prijatého bez právneho dôvodu nereagoval - dlžnú sumu žalobcovi nevrátil, preto podal žalobca
na súd žalobu. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobe uviedol, že predmetné úverové zmluvy
boli uzavreté podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Aplikácia právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľaniejepodľažalovanéhomožná,nakoľkoprávnyvzťahmedzistranamisporu,sprihliadnutím

na charakter zmlúv, nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalobca uzatvoril predmetné zmluvy o úvere ako
fyzická osoba - podnikateľ, čo vyplýva z jeho označenia v záhlaví zmlúv, kde je označený obchodným
menom a identifikačným číslom. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca v každej zo zmlúv
písomne prehlásil, čo potvrdil svojim podpisom, že peňažné prostriedky sú mu poskytované na účely
výkonu podnikania. Žalovaný uviedol, že uzatváral zmluvy o spotrebiteľských úveroch aj s osobami,

ktoré sú živnostníkmi, ak na začiatku kontraktačného procesu prejavia túto vôľu (vôľu uzavrieť zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), t. j. nekonajú v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca v
rámci celého kontraktačného procesu vystupoval ako podnikateľ a nikdy neprejavil záujem o úver na
iný ako podnikateľský účel. Žalovaný ďalej poukázal na tú skutočnosť, že žalobca ako dlžník uzavrel so
žalovaným v rokoch 2002 až 2016 celkom 32 zmlúv a vždy konal v postavení podnikateľa. V období 14

rokov opakovane využil služby žalovaného, viacnásobne mu bola vysvetlená právna povaha úverovej
zmluvy a túto nikdy nenamietal, pričom mal vedomosť o výške odplaty za poskytnutý úver a túto vždy
uhradil.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že v poradí prvým

rozsudkom vydaným v tejto veci č. k. 23Csp/68/2017-66 zo dňa 13.04.2018 žalobu zamietol a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. V odvolacom
konaní vedenom na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn.
13Co/299/2018 zo dňa 20.11.2019 rozsudok okresného súdu zo dňa 13.04.2018 potvrdil a žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca

dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Cdo/108/2020 zo dňa 26.10.2022 dovolanie žalobcu
odmietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Ústavný súd SR nálezom
sp. zn. I. ÚS 232/2023 zo dňa 15.08.2023 na základe ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol tak, že
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/108/2020 zo dňa 26.10.2022 bolo porušené základné
právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne

konaniepodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.ÚstavnýsúdSRzrušil
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/108/2020 zo dňa 26.10.2022 a vec vrátil Najvyššiemu
súdu SR na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR následne uznesením sp. zn. 6Cdo/146/2023 zo dňa
29.11.2023 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/299/2018 zo dňa 20.11.2019, ako
aj rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 23Csp/68/2017 zo dňa 13.04.2018 zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol,
že spotrebiteľom môže byť podľa smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách len osoba, ktorá nekoná ako podnikateľ. Pokiaľ ide o fyzickú osobu podnikateľa, je rovnako
subsumovaná v pojme spotrebiteľ, a teda nepochybne jej prislúcha štatút spotrebiteľa, avšak len v týchprípadoch, ak v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou zakladajúcou spotrebiteľský záväzok súčasne
nekoná v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Inak povedané, samotný štatút
podnikateľa, resp. uvedenie identifikačného čísla (IČO) nevylučuje automaticky fyzickú osobu spod

spotrebiteľskej ochrany. Spotrebiteľom bude s poukazom na § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka
i s poukazom na § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch fyzická osoba, ktorá ako spotrebiteľ
vystupuje pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľským správaním možno nazvať
akékoľvek konanie, okrem vlastného postupu, ktorý vlastný postup bude napĺňať predmet obchodnej
alebo podnikateľskej činnosti fyzickej osoby, ktorá má na tento účel aj postavenie podnikateľa alebo iné

postavenie, ktoré napĺňa znaky činnosti obchodnej povahy. Dovolací súd uzavrel, že samotné uvedenie
identifikačného čísla (IČO) v zmluve o úvere ešte nevylučuje spotrebiteľský charakter zmluvného
vzťahu. Podstatné pre posúdenie, či ide o spotrebiteľský vzťah je aj konanie dlžníka - fyzickej
osoby, spočívajúce v tom, či dlžník poskytnuté finančné prostriedky použil na v zmluve deklarovanú
podnikateľskú činnosť alebo inú obchodnú činnosť, ktorú by mal vykonávať na podklade živnostenského
oprávnenia predloženého pri podpise zmluvy o úvere. Rovnako je potrebné sa zaoberať aj otázkou či

dlžník ku dňu podpisu zmluvy o úvere aj reálne živnosť vykonával, alebo živnostenské oprávnenie použil
(používa) len na prístup k finančným prostriedkom, ktoré reálne nevyužíva na podnikanie. V každom
konaní, ktorého predmetom budú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak bude súčasne spochybňovaný
jeho štatút, bude povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie z povinnosti odbornej

starostlivosti a je potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ. Ak teda
dodávateľ v každom jednom spornom prípade za použitia prostriedkov známych pre dôkazné konanie
neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať za to, že osoba (dlžníka)
je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana. Najvyšší súd SR uviedol, že v
prejednávanej veci okresný súd nesprávne ustálil charakter predmetných zmlúv o úvere iba na základe

ich obsahu s ohľadom na to, že ich žalobca uzavrel pod svojím obchodným menom, prideleným
identifikačným číslom a miestom podnikania a zároveň obsahujú osobitné podpísané prehlásenie
žalobcu, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vo veci nariadil

na deň 22.03.2024 pojednávanie, na ktorom opätovne vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ako
aj doplnil dokazovanie výsluchom svedka, konkrétne svedkyne F. E.. Konštatoval, že „zo zmluvy o
úvere č. 603701347 zo dňa 19.06.2013 vyplýva, že ako veriteľ je označený žalovaný, ako dlžník je
označený žalobca, a to jednak údajmi obchodné meno: A. B. M+S COLOR, IČO: 34 608 168, miesto
podnikania: SNP 597/145, Žiar nad Hronom, číslo živnostenského registra: 613-5993, a jednak ďalšími

údajmi, konkrétne menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho
preukazu. Podľa zmluvy veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 500,- Eur, pričom dlžník
sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 236,- Eur, t. j. celkovo
zaplatiť čiastku 736,- Eur v 4 mesačných splátkach po 184,- Eur, počnúc dňom 20.07.2013. V zmluve
sa nachádza ustanovenie, v zmysle ktorého „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté

na výkon podnikania.“, vedľa ktorého sa nachádza podpis žalobcu. Z výpisu z klientskej zóny z webovej
stránky žalovaného vyplýva, že zmluvou č. 603701347 zo dňa 19.06.2013 bol žalobcovi poskytnutý
úver vo výške 500,- Eur, ako doposiaľ splatená suma je uvedených 816,- Eur. Zo zmluvy o úvere č.
603701639 zo dňa 24.01.2014 vyplýva, že ako veriteľ je označený žalovaný, ako dlžník je označený
žalobca, a to jednak údajmi obchodné meno: Miroslav Sámel M+S COLOR, IČO: 34 608 168, miesto

podnikania: SNP 597/145, Žiar nad Hronom, číslo živnostenského registra: 613-5993, a jednak ďalšími
údajmi, konkrétne menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho
preukazu. Podľa zmluvy veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 1.700,- Eur, pričom
dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 1.480,- Eur, t. j.
celkovo zaplatiť čiastku 3.180,- Eur v 12 mesačných splátkach po 265,- Eur, počnúc dňom 26.02.2014.

V zmluve sa nachádza ustanovenie, v zmysle ktorého „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú
poskytnuté na výkon podnikania.“, vedľa ktorého sa nachádza podpis žalobcu. Z výpisu z klientskej
zóny z webovej stránky žalovaného vyplýva, že zmluvou č. 603701639 zo dňa 24.01.2014 bol žalobcovi
poskytnutý úver vo výške 1.700,- Eur, ako doposiaľ splatená suma je uvedených 3.647,- Eur. Zo zmluvy
o úvere č. 603702164 zo dňa 03.08.2015 vyplýva, že ako veriteľ je označený žalovaný, ako dlžník je

označený žalobca, a to jednak údajmi obchodné meno: Miroslav Sámel M+S COLOR, IČO: 34 608
168, miesto podnikania: SNP 597/145, Žiar nad Hronom, a jednak ďalšími údajmi, konkrétne menom,
priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Podľa zmluvy
veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 700,- Eur, pričom dlžník sa zaväzuje zaplatiťveriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 620,- Eur, t. j. celkovo zaplatiť čiastku
1.320,- Eur v 12 mesačných splátkach po 110,- Eur, počnúc dňom 25.08.2015. V zmluve sa nachádza
ustanovenie, v zmysle ktorého „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon

podnikania.“, vedľa ktorého sa nachádza podpis žalobcu. Z výpisu z klientskej zóny z webovej stránky
žalovaného vyplýva, že zmluvou č. 603702164 zo dňa 03.08.2015 bol žalobcovi poskytnutý úver vo
výške 700,- Eur, ako doposiaľ splatená suma je uvedených 1.320,- Eur. Z predloženej výzvy zo dňa
25.04.2017, doručenej žalovanému dňa 25.04.2017, súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie
plnenia prijatého bez právneho dôvodu v celkovej výške 2.883,- Eur z vyššie uvedených troch zmlúv o

úvere s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť uzavretých spotrebiteľských zmlúv v lehote do
28.04.2017“.

1.4 Svedkyňa F. E. na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 22.03.2024 uviedla, že
„pre žalovaného pracovala ako obchodný zástupca. Žalobcu pozná ako opakovaného klienta. Pokiaľ
vie, žalobca bol živnostník. Keďže bol živnostník, tak keď si prišiel požičať peniaze, tak sa s ním

uzatvárali živnostnícke zmluvy. Na aký účel použil požičané peniaze nevie, oni sa na toto klientov
nikdy nepýtali. Akonáhle klient mal pridelené identifikačné číslo alebo daňové identifikačné číslo, tak
sa s ním podpisovali živnostnícke zmluvy. Pokiaľ nemali tieto identifikačné čísla a boli to fyzické
osoby, tak sa podpisovali zamestnanecké zmluvy. Bolo to nariadenie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.
r. o., bolo to pravidlo. Ako obchodní zástupcovia boli o týchto postupoch informovaní na poradách.

Pokiaľ uvádza tzv. živnostnícku zmluvu, pre ňu to bolo len iné tlačivo úverovej zmluvy. Boli rozdelené
živnostnícke a zamestnanecké zmluvy. Jej úlohou bolo spísať príslušnú zmluvu s klientom a ďalej
vykonávať administratívne práce ohľadom predloženia potrebných dokladov zo strany klienta. Pre ňu
bola podstatná informácia, že klient je živnostník a v takom prípade na základe pokynu spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. sa s ním podpisovala živnostnícka zmluva. Pokiaľ by s ním nebola takáto

zmluva podpísaná, tak by jej to bolo vrátené na opravu. Pokiaľ prišiel žiadať o poskytnutie úveru klient,
ktorý mal pridelené IČO, nebolo možné na základe nejakej jeho žiadosti vylúčiť uzavretie spomínanej
živnostníckej zmluvy. Ak by takýto klient odmietol podpísať živnostnícku zmluvu, tak by úver nedostal.
Oni ako obchodní zástupcovia automaticky preverovali, či žiadateľ o úver je živnostníkom a pokiaľ bolo
zistené, že je živnostníkom, tak musel podpísať živnostnícku zmluvu, inak by úver nedostal, resp. iná

podpísaná zmluva s takouto osobou by zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. neprešla. Pokiaľ by
klient, ktorý bol živnostníkom, chcel požiadať o zamestnanecký úver, tak by na toto nespĺňal podmienky,
pretože v takom prípade by musel vydokladovať svoj príjem, teda predovšetkým predložiť pracovnú
zmluvu, ktorú ako živnostník nemal uzavretú. Naopak zamestnanci dostávali zamestnanecký úver z
dôvodu, že dokladovali svoje pracovné zmluvy. Teda nebolo možné, aby klient, ktorý pracoval len ako

živnostník, by dostal úver ako zamestnanec na základe zamestnaneckej úverovej zmluvy. Svedkyňa
uviedla, že sa jej zdá, že v situáciách, keď bol klient zamestnaný a popri tom mal aj živnosť, tak aj v
takom prípade uprednostňovali uzatváranie živnostníckych zmlúv s takýmito klientmi. Oni ako obchodní
zástupcovia vôbec nezisťovali od žiadateľov o úver účel použitia peňažných prostriedkov, vôbec sa ich
nepýtali na takúto otázku. Pokiaľ je v predmetných zmluvách uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné

prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, bolo to tak, že tam sa automaticky toto podpisovalo,
resp. zaškrtával takýto účel použitia peňažných prostriedkov. Pokiaľ žiadateľom o úver bol živnostník,
muselo to byť zaškrtnuté. Vychádzalo sa z toho, že ak je žiadateľom živnostník, asi použije peňažné
prostriedky na výkon svojho podnikania, resp. povolania. Bol to pokyn spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.
r. o.“

1.5Okresnýsúdvodôvodneníodvolanímnapadnutéhorozsudkupoukázalnaustanovenie§497zákona
č.513/1991Zb.,Obchodnéhozákonníka,naustanovenie§1ods.2,§2písm.a/,b/,§2písm.d/,§9ods.
1 a 2 písm. f/ až y/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase

uzavretia predmetných zmlúv o úvere, na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 3, 4, na ust. § 451 ods. 1 a 2 a §
454 a § 456 zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uviedol,
že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzavreté zmluvy o
úvere dňa 19.06.2013, 24.01.2014 a 03.08.2015. Súd prvej inštancie tieto zmluvy vyhodnotil ako zmluvy
spotrebiteľské. Konštatoval, že pri posúdení, či ide o spotrebiteľskú zmluvu na účely posúdenia ne/

prijateľnosti jej jednotlivých dojednaní nie je podstatný predmet zmluvy, ale povaha jej zmluvných strán.
Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti v rozsudku vo veci C-488/11 Dirk Frederik Asbeek Brusse, Katarina
de Man Garabito proti Jahani BV zo dňa 30.05.2013 (body 29-30) uviedol, že pokiaľ ide o pôsobnosť
smernice 93/13/EHS žiadne ustanovenie smernice neuvádza, na aké druhy zmlúv sa smernica aplikuje,pričom smernica definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán,
podľatohočizmluvnéstranykonajúalebonekonajúscieľomvzťahujúcimsakichobchodom,podnikaniu
alebo povolaniu. Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza systém ochrany spotrebiteľa

zavedený touto smernicou, a síce, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Okolnosť, že formulár, na ktorom sú zmluvy uzatvorené,
má názov „Zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v

Obchodnom zákonníku, nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje
pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. V zmysle § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka sa ustanovenia o ochrane postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ je
účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ. Tzv. spotrebiteľské zmluvy, i keď sú upravené v Občianskom
zákonníku, nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný výlučne na občianskoprávne vzťahy, ale
príslušné ustanovenia je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

a to bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Žalovaný konal pri plnení
a uzatváraní zmlúv o úvere v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a to s ohľadom na jeho
predmet činnosti uvedený v Obchodnom registri, ktorým je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov,
t. j. svojim konaním a postavením v predmetnom zmluvnom vzťahu bez akýchkoľvek pochybností
naplnil legálnu definíciu dodávateľa tak, ako je uvedené v § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Každá

zmluva vo všeobecnosti obsahuje ako svoju podstatnú náležitosť vymedzenie predmetu zmluvy a
označenie zmluvných strán. Po oboznámení sa s predmetnými zmluvami o úvere je podľa okresného
súdu zrejmé, že zmluvná strana dlžník je v nich označená jednak údajmi ako obchodné meno, IČO,
miesto podnikania, číslo živnostenského registra. Ide o údaje, ktoré je možné zistiť z osvedčenia o
živnostenskom oprávnení, resp. verejnej časti živnostenského registra. Avšak pokiaľ ide o údaje ako

číslo občianskeho preukazu a rodné číslo, tieto nie je možné zistiť z verejnej časti živnostenského
registra a ani z osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Tieto údaje je možné zistiť len z občianskeho
preukazu, prípadne z iných verejných listín, ktoré však svojho držiteľa neidentifikujú ako podnikateľa, ale
ako fyzickú osobu - občana SR. Zo znenia predmetných zmlúv o úvere je podľa okresného súdu zrejmé,
že verejná listina (napr. občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmlúv využitá len na identifikáciu

dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale
tieto údaje boli do obsahu zmlúv priamo zahrnuté. Zo znenia predmetných zmlúv o úvere je teda
zrejmé, že označenie jednej zo zmluvných strán - dlžníka je v zmluvách duplicitné, a to jednak údajmi,
ktoré ho identifikujú ako podnikateľa vykonávajúceho podnikateľskú činnosť na základe živnostenského
oprávnenia a jednak údajmi, ktoré ho neidentifikujú ako podnikateľa pri vykonávaní podnikateľskej

činnosti, ale ako fyzickú osobu. Na základe uvedeného možno podľa okresného súdu dospieť k záveru,
že znenie predmetných zmlúv o úvere uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným v časti označenia
zmluvných strán, konkrétne dlžníka, je duplicitné a nejednoznačné a ani výkladom zmlúv nie je možné
určiť, ktoré označenie dlžníka by malo mať prednosť, nakoľko nejde o vzťah individuálne dojednaného
zmluvného ustanovenia oproti ustanoveniu obsiahnutému vo Všeobecných obchodných podmienkach.

Zozneniapredmetnýchzmlúvoúveretedaniejemožnéjednoznačneurčiť,ktobolúčastníkomprávneho
úkonu, či dlžník fyzická osoba alebo živnostník. Z predmetných zmlúv o úvere nie je možné vzhľadom
na duplicitné označenie dlžníka jednoznačne určiť, či žalobca zmluvy uzavrel ako podnikateľ pod svojím
obchodným menom a IČO-m alebo ako fyzická osoba pod svojím menom, priezviskom a rodným
číslom, a teda nie je možné ani určiť či dlžníkovi vznikla povinnosť zo záväzkovo právneho vzťahu ako

podnikateľovi alebo ako fyzickej osobe.

1.6 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
zo znenia predmetných zmlúv o úvere a ich grafickej úpravy je zrejmé, že predmetné zmluvy o úvere sú
uzatvorené na vopred predtlačenom formulári, ktorý používa žalovaný ako veriteľ opakovane pri svojej

podnikateľskej činnosti, že návrh zmluvy bol vytvorený veriteľom a dlžník k nemu len pristúpil. Zmluvy
za veriteľa uzavrel mandatár, pričom adhézna forma zmlúv (vopred predtlačený formulár) nenasvedčuje
tomu, že by ich uzatvorenie sprevádzali rokovania, či vyjednávanie o obsahu zmlúv, ktoré okolnosti
sú typickým konaním dvoch podnikateľov pri uzatváraní vzájomných zmlúv. Z hľadiska obsahu sú
zmluvy značne jednostranné s množstvom sankcií v neprospech dlžníka. Z obsahu zmlúv a ich formálnej

úpravy je zrejmé, že ide o zmluvy formulárové, ktorých obsah dlžník nemohol podstatným spôsobom
ovplyvniť. Pokiaľ zákon vyžaduje, aby spotrebiteľ okrem času uzatvárania zmluvy nekonal ani pri jej
plnení v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, z ust. § 497
Obchodného zákonníka vyplýva, že záväzkom dlžníka zo zmluvy o úvere je vrátiť veriteľovi vec určenúpodľa druhu (peniaze) a množstva (určené konkrétnou sumou) a zaplatiť odplatu za poskytnutie úveru
- úrok. Skutočnosť, že dlžník podpísaním veriteľom vopred pripraveného dojednania v zmluve o úvere
vyhlásil, že úver mu bol poskytnutý na výkon podnikania neznamená, že by sa zaviazal, že pri plnení

svojho záväzku zo zmluvy bude konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Vyhlásenie
o účele poskytnutia finančných prostriedkov nehovorí nič o tom, že by sa dlžník do budúcnosti pri
plnení zmluvy (vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov a zaplatení úroku) zaväzoval konať v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a ani mu takúto povinnosť neukladá. Bezpečným preukázaním
nespotrebiteľského charakteru zmluvy nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o

poskytnutí úveru na výkon podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký je predmet podnikania
dlžníka a aký konkrétny súvis s týmto podnikaním či inou obchodnou činnosťou dlžníka vôbec uzavretie
príslušnej zmluvy má.

1.7 V uvedenej súvislosti okresný súd opakovane poukázal v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku na záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR, vyslovený v prejednávanej veci, že „samotné

uvedenie identifikačného čísla (IČO) v zmluve o úvere ešte nevylučuje spotrebiteľský charakter
zmluvného vzťahu. Podstatné pre posúdenie či ide o spotrebiteľský vzťah je aj konanie dlžníka
- fyzickej osoby, spočívajúce v tom, či dlžník poskytnuté finančné prostriedky použil na v zmluve
deklarovanú podnikateľskú činnosť alebo inú obchodnú činnosť. V každom konaní, ktorého predmetom
sú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak je súčasne spochybňovaný jeho štatút spotrebiteľa, je povinnosťou

dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej
činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie z jeho odbornej starostlivosti a je potvrdená aj
skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ. Ak dodávateľ (v danom prípade žalovaný)
nepreukáže vo vzťahu k protistrane štatút nespotrebiteľa, súd musí vychádzať z toho, že osoba
(dlžníka) je vždy spotrebiteľom“. V prejednávanej veci pritom žalovaný nenavrhol vykonanie žiadneho

dokazovania vo vzťahu k preukázaniu svojho tvrdenia, že žalobca pri uzatváraní a plnení predmetných
zmlúv o úvere nekonal v právnom postavení spotrebiteľa. Žalovaný v celom priebehu konania v tomto
smere len poukazoval na označenie žalobcu v predmetných zmluvách o úvere, v ktorých je okrem
osobných údajov fyzickej osoby žalobca označený aj údajmi zo živnostenského registra, t. j. obchodným
menom, identifikačným číslom a miestom podnikania, ako aj na to, že žalobca podpísal osobitné

prehlásenia o účele použitia finančných prostriedkov na výkon podnikania. K obom týmto okolnostiam
okresný súd uviedol, že je potrebné konštatovať, a to aj s prihliadnutím na záväzný právny názor
dovolacieho súdu, že táto argumentácia žalovaného v prejednávanej veci nepostačuje na preukázanie
jeho tvrdenia o nespotrebiteľskom postavení žalobcu. Konštatoval, že z výsluchu svedkyne F. E.,
ktorá bola mandatárom žalovaného a za žalovaného uzatvárala so žalobcom predmetné zmluvy o

úvere naopak vyplynulo, že pokiaľ prišiel žiadať o poskytnutie úveru klient, ktorý mal pridelené IČO,
nebolo možné na základe nejakej jeho žiadosti vylúčiť uzavretie tzv. „živnostníckej zmluvy“, teda
takej zmluvy, kde bolo prehlásenie klienta o tom, že sú mu peňažné prostriedky poskytnuté na výkon
podnikania a v ktorej bol klient označený aj svojím obchodným menom, identifikačným číslom a miestom
podnikania. Ak by takýto klient odmietol podpísať „živnostnícku zmluvu“, tak by úver nedostal. Obchodní

zástupcovia žalovaného pritom pri podpisovaní zmlúv o úvere vôbec nezisťovali od žiadateľov o úver
účel použitia peňažných prostriedkov, vôbec sa ich nepýtali na takúto otázku. Pokiaľ je v predmetných
zmluvách o úvere uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon
podnikania, takýto účel použitia peňažných prostriedkov sa na základe pokynov žalovaného podpisoval
automaticky. Z uvedeného vyplýva, že ani od žalobcu nebolo v čase uzatvárania predmetných zmlúv

o úvere nijako zisťované, či reálne mieni využiť poskytnuté peňažné prostriedky v súvislosti so svojou
podnikateľskou činnosťou. Sám pritom v celom priebehu konania zotrval na svojom vyjadrení, že
poskytnuté peňažné prostriedky na podnikanie nevyužil ani čiastočne, naopak využil ich na osobnú
spotrebu. Súd prvej inštancie teda nemal preukázané, že by žalobca ako dlžník konal pri uzatváraní
predmetných zmlúv o úvere v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti. Konštatoval,

že z platnej právnej úpravy vyplýva, že pokiaľ by zmluva mohla mať spotrebiteľský charakter (§ 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka), a teda existuje pochybnosť o charaktere zmluvy, zákonodarca uvedenú
situáciu rieši v ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vo vzťahu k preukázaniu
prípadného nespotrebiteľského charakteru zmluvy pritom dôkazné bremeno nesie dodávateľ, teda

žalovaný, ktorý v prejednávanej veci dôkazné bremeno neuniesol.

1.8Vnadväznostinauvedenéokresnýsúdvodôvodneníodvolanímnapadnutéhorozsudkukonštatoval,
že predmetné zmluvy o úvere, uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným podriadil pod právnyrežim zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách a úveroch pre
spotrebiteľov s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, keďže nebolo preukázané, že
by žalobca pri uzatváraní predmetných zmlúv o úvere konal v rámci predmetu svojho podnikania

alebo povolania a naopak žalovaný do právneho vzťahu vstupoval ako právnická osoba poskytujúca
žalobcovi spotrebiteľský/ké úver/y v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Po oboznámení sa s obsahom
predmetných zmlúv o úvere okresný súd zistil, že tieto neobsahujú niektoré náležitosti vyžadované
zákonom č. 129/2010 Z. z. - nie je v nich uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských

úveroch v príslušnom znení), keď zmluvy obsahujú len splatnosť prvej splátky úveru. Tiež v nich nie je
uvedená úroková sadzba spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch
v príslušnom znení), ani hodnoty RPMN, ani termíny splatnosti splátok úveru okrem splatnosti prvej
splátky (§ 9 ods. 2 písm. j, k), l) Zákona o spotrebiteľských úveroch v príslušnom znení). Predmetné
zmluvy o úvere neobsahujú ani údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov (§
9 ods. 2 písm. y), resp. z) Zákona o spotrebiteľských úveroch v príslušnom znení). Na základe

uvedeného okresný súd dospel k záveru, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských
úveroch v príslušnom znení je potrebné poskytnuté spotrebiteľské úvery považovať za bezúročné a bez
poplatkov, preto bol žalobca povinný žalovanému vrátiť v súvislosti s predmetnými zmluvami o úvere
len sumu 2.900,- Eur tvoriacu istinu poskytnutých úverov (500 plus 1.700 plus 700 Eur). V uvedenej
súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že v konaní nebolo

sporné, že žalobca vyplatil žalovanému celkom sumu 5.783,- Eur, teda bezdôvodne mu vyplatil sumu
2.883,- Eur, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného ako plnenie získané bez právneho
dôvodu, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať, preto žalobe vyhovel. Konštatoval, že keďže je
žalovaný v omeškaní s plnením peňažného záväzku, v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
má žalobca nárok aj na úrok z omeškania, ktorý žalobcovi priznal. Žalobca vyzval žalovaného na

vydanie bezdôvodného obohatenia e-mailom jeho právneho zástupcu zo dňa 25.04.2017, zaslaným na
e-mailovú adresu žalovaného; táto výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobca poskytol
žalovanému lehotu na plnenie do 28.04.2017, žalovaný je teda v omeškaní od nasledujúceho dňa.
Vo vzťahu ku výške úrokovej sadzby okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka, je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Základná úroková sadzba ECB bola ku dňu 29.04.2017 vo výške 0 %, preto okresný súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.883,- Eur od 29.04.2017
do zaplatenia.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že má za
to, že v predmetnom sporovom konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. f/ Civilného sporového
poriadku a aj k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku. Poukázal na
to, že so žalobcom uzatvoril dňa 19.06.2013 Zmluvu o úvere č. 603701347, na základe ktorej ako

veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver vo výške 500,- Eur (ďalej v texte len „zmluva 1“). Ďalej so
žalobcom uzatvoril dňa 24.01.2014 Zmluvu o úvere č. 603701639, na základe ktorej ako veriteľ poskytol
žalobcovi ako dlžníkovi úver vo výške 1.700,- Eur (ďalej v texte len „zmluva 2“). Ďalšou Zmluvou o úvere
č. 603702164 zo dňa 03.08.2015 došlo zo strany žalovaného k poskytnutiu finančných prostriedkov
žalobcovi vo výške 700,- Eur (ďalej v texte len „zmluva 3“). Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že

zmluvné strany sa môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich právne vzťahy v budúcnosti budú
spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetnom spore pri všetkých uzatvorených zmluvách
o úvere. V zmysle Všeobecných podmienok sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú
spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z uvedeného s určitosťou podľa žalovaného vyplýva,
že predmetné zmluvy o úvere nemôžu byť posúdené ako bezúročné a bez poplatkov vzhľadom k

tomu, že spĺňajú všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Podľa žalovaného je potrebné
poukázať na skutočnosť, že v čase uzavretia predmetných úverových zmlúv neexistoval a nebol účinný
žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná
výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda podľa žalovaného vychádzať iba
z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je

poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalobca svoju vôľu uzavrieť so žalovanýmpredmetné zmluvy o úvere potvrdil svojím podpisom. Bol si vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich
z predmetných zmlúv o úvere. Nie je preto podľa žalovaného možné na predmetné zmluvy o úvere
aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde; predmetné

zmluvy o úvere je potrebné posúdiť podľa Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedeného dôvodu je podľa
žalovaného možné posudzovať predmetné vzťahy ako obchodnoprávne a nie ako spotrebiteľské.

2.1 V závere odvolania žalovaný uviedol, že vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou
spotrebiteľa. Poukázal na to, že Súdny dvor Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa

ako v rozumnej miere pozorného a opatrného (rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. 07. 1998
vo veci Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt – Amt fur
Lebensmitteluberwachung). Zdôraznil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bola táto
definícia spotrebiteľa prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené,
že v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej

ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre
informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov. V
dôsledku uvedenej definície spotrebiteľa nemožno podľa žalovaného hovoriť o nedostatku vážnosti
vôle na strane žalobcu, ktorý bol pri uzatváraní predmetných úverových zmlúv dobre informovaný,
avšakľahostajný.„Uvedenémukonaniužalobcunemožnoposkytnúťprávnuochranuurčenímabsolútnej

neplatnostipredmetnýchzmlúv oúvere“.Zdôraznil,žepodľajehonázoruvdanomprípadenenastalaani
jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú upravuje zákon. „Žalobca plnil žalovanému na základe
platne uzavretých zmlúv o úvere, predmetné zmluvy o úvere nikdy neboli právoplatne vyhlásené za
neplatné, rovnako tak právny dôvod na plnenie z týchto zmlúv o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k
odstúpeniu od zmlúv, k zrušeniu zmlúv a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých

zdrojov“. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného prakticky kopíruje
procesnú obranu žalovaného, obsiahnutú v jeho jednotlivých predchádzajúcich písomných podaniach,

ktorými napáda, že žiadna zo zákonom predpokladaných foriem vzniku bezdôvodného obohatenia
nebola preukázaná. Žalovaný v odvolaní opätovne zdôrazňuje, že predmetné zmluvné vzťahy nie je
možné hodnotiť ako vzťahy spotrebiteľské, keďže z obsahu predmetných úverových zmlúv je zrejmé,
že ide o úverové zmluvy uzavreté podľa príslušných predpisov obchodného práva. Žalobca s takýmto
právnym názorom žalovaného nesúhlasí a je presvedčený o tom, že predmetné zmluvy o úvere majú

všetky znaky spotrebiteľských zmlúv, tak ako sa o tom vyjadril už v predchádzajúcich podaniach.
Uvedené tvrdenie okrem iného vyplýva aj z tej skutočnosti, že ide o zmluvy formulárové, vyplnené
mandatárom žalovaného, ktoré žalovaný dlhodobo a v mnohých prípadoch uzatváral so spotrebiteľmi
neurčitého počtu, pričom títo nemali akúkoľvek možnosť ovplyvniť ich obsah, prípadne zmeniť
niektoré ustanovenia zmlúv. Navyše žalovaný pri uzatváraní takýchto formulárových zmlúv nedodržiaval

príslušné ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, a to tým, že nedodržiaval svoju
povinnosť poskytovať spotrebiteľom informácie v dostatočnom predstihu pred samotným uzavretím
zmlúv o úvere, resp. spotrebiteľov pri podpise zmlúv náležite neinformoval o význame jednotlivých
jej ustanovení a o tom, aký dopad budú mať pre spotrebiteľov jednotlivé časti zmluvy o úvere, ktoré
zástupca žalovaného sám vypĺňal a následne bez poučenia ich predkladal spotrebiteľom na podpis.

Spotrebiteľský charakter uzavretých zmlúv o úvere medzi žalobcom a žalovaným nie je vzhľadom na
početnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v skutkovo a právne totožných veciach sporný. Žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedol, že vo vzťahu k predmetným zmluvám o úvere
uvádza, že takmer každý ich odsek je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobcu
ako spotrebiteľa. Bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv je označovať

dlžníka ako podnikateľský subjekt, ak to nie je možné (v prípade, ak dlžník nemá žiadne podnikateľské
oprávnenie), aspoň účelovo zaškrtávať políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za
účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na
ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobcu, ktorý má vyjadriť jeho súhlas so žalovaným
uvedeným účelom poskytnutia finančných prostriedkov, podľa žalobcu je potrebné uviesť, že priemerný

spotrebiteľ pri uzatváraní úverovej zmluvy nemá absolútne možnosť, ani vedomosť o tom aké právne
následky pre neho môže mať podpísanie žalovaným predformulovaného vyhlásenia, týkajúceho sa
údajného použitia finančných prostriedkov, ktoré sa navyše nachádza v časti, kde vyžadovaný podpis
spotrebiteľa evokuje jeho súhlas s výškou poskytnutého úveru a s výškou jednotlivých splátok úveru.Spotrebiteľ tak nemôže ani predpokladať ako si svoje postavenie môže zhoršiť, a preto je nevyhnutné
účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska. Vzhľadom na
uvedené je podľa žalobcu potrebné objektívne posúdenie využitia žalobcom prijatých finančných

prostriedkov. Nevyhnutnosť objektívneho posúdenia účelu použitia finančných prostriedkov potvrdzuje
taktiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie. Uvedené súdy
v rámci svojej rozhodovacej praxe pri posudzovaní úverových zmlúv posúdili obdobné úverové vzťahy
ako spotrebiteľské a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov, určených na ochranu
spotrebiteľa. Žalobca vo vyjadrení odvolaniu žalovaného zdôraznil, že poskytnuté úvery použil výlučne

na súkromné účely, pričom takto zamýšľal už pri podpise samotných úverových zmlúv. Poukázal na
to, že potreba aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah,
ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom, a to aj v tom prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú
podľaObchodnéhozákonníka,bolavyslovenátaktiežvrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014, v ktorom Najvyšší súd SR poukázal na ust. § 52 ods.
2, tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Pokiaľ žalovaný vo svojich úverových zmluvách označuje
dlžníka dvojakým spôsobom - rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, trvalým bydliskom a
zároveň aj IČO-m, z obsiahlej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky vyplýva,
že konaním, ktorým sa veriteľ snaží o označenie dlžníka ako podnikateľa v predmetných úverových

zmluvách, dochádza zo strany dodávateľa k obchádzaniu zákona, a to tým, že žalovaný označením
dlžníka ako podnikateľa vylúči aplikáciu právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré z pohľadu
dodávateľa upravujú podmienky poskytovania úverov omnoho nevýhodnejšie, ako je tomu v prípade
právnej úpravy v zmysle Obchodného zákonníka. Takéto konanie žalovaného je v priamom rozpore s
vyššie citovaným ust. § 9 ods. 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe čoho je potrebné aj

napriek akýmkoľvek prípadným pochybnostiam o spotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy hľadieť
na dané zmluvy o úvere ako na zmluvy uzavreté medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Na základe
uvedených skutočností je podľa žalobcu zrejmé, že v prejednávanom prípade ide o právne vzťahy
založené zmluvami o spotrebiteľskom úvere, na základe čoho je tieto zmluvy potrebné posudzovať v
zmysle príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a v zmysle príslušných ustanovení zákona č.

40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že
navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil
a aby žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4.Žalovanývreakciinavyjadreniežalobcukodvolaniužalovanéhouviedol,žetrvánasvojichpísomných

vyjadreniach a podaniach v plnom rozsahu a taktiež trvá na podanom odvolaní.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalovaného v
rozsahuazdôvodovdanýchust.§379aust.§380CSP,beznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa
ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým

okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.883,- Eur s úrokom z omneškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 2.883, - Eur od 29. 04. 2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil; vo výroku ktorým okresný súd
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100 % odvolací súd rozsudok okresného súdu z čisto formálnych dôvodov (len

kvôli neúplnej formulácii výroku o trovách konania okresným súdom) podľa ust. § 388 CSP zmenil
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože v zmysle ustálenej judikatúry je z dôvodu
vykonateľnosti výroku o trovách konania potrebné, aby súd rozhodol o povinnosti zaplatiť náhradu trov
konania. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/41/2016 zo
dňa 25. 05. 2017, kde najvyšší súd uviedol, že „rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu

musí byť vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP), pretože podľa výslovného znenia § 262 ods. 2 CSP rozhoduje
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník už len o výške náhrady trov konania; súd prvej inštancie v rozhodnutí
podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu
trov konania druhej sporovej strane. O povinnosti zaplatiť náhradu trov konania preto musí rozhodnúť

súd, rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP. Tomu musí zodpovedať
aj formulácia tzv. náhradového výroku, t. j. musí v ňom byť uvedené kto a komu má zaplatiť náhradu
trov konania s tým, že iba o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením súdu prvej
inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania budesplnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím
o výške tejto náhrady bolo vykonateľné“.

6. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

7.Podľa§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchpre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia predmetných
zmlúv o úvere (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto
zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

8. Podľa § 2 písm. a), b) a d) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania;
veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. Na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

9. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo

na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

10. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) (Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.04.2015 písm. k)) ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) (Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.04.2015 písm. l)) výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia,
y) (Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.04.2015 písm. z)) priemernú hodnotu

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou
priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách
o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty
ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej

percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

11. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 19.06.2013,
ako aj ku dňu 24.01.2014, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

12. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 03.08.2015,
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).13. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

14. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,
čo podľa práva mal plniť sám.

15. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal.

16. Po prejednaní odvolania žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.883,- Eur s úrokom z omneškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.883, - Eur od 29. 04. 2017 do
zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku vecne správne. Odvolací súd sa v zmysle

ust. § 387 ods. 2 CSP (viazaný právnym názorom dovolacieho súdu) v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti jeho
záverov dopĺňa:

17. Podľa ust. § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými odvolateľom

v odvolaní, čo znamená, že odvolací súd je oprávnený a zároveň povinný preskúmavať správnosť
záverov súdu prvej inštancie len z hľadiska odvolacej argumentácie odvolateľa obsiahnutej v odvolaní,
subsumovanej pod konkrétne odvolacie dôvody vymedzené v ust. § 365 ods. 1 CSP. Súd prvej
inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku obšírne, a to aj s poukazom na právny názor
dovolacieho súdu uvedený v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. 6Cdo/146/2023 zo dňa 29. novembra

2023 (ktorým dovolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 13Co/299/2018 zo dňa 20. novembra 2019 a v poradí prvý rozsudok Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. k. 23Csp/68/2017-66 zo dňa 13. apríla 2018, vydané v tejto veci) vysvetlil, prečo len
samotná skutočnosť, že žalobca je v Zmluve o úvere č. 603701347 zo dňa 19.06.2013, v Zmluve
o úvere č. č. 603701639 zo dňa 24.01.2014 a v Zmluve o úvere č. úvere č. 603702164 zo dňa

03.08.2015 označený okrem rodného čísla a čísla občianskeho preukazu a adresy trvalého bydliska aj
IČO-om,obchodnýmmenomM+SCOLORamiestompodnikania–údajmisúvisiacimisoživnostenským
podnikaním, sama osebe ešte neznamená, že žalobca nemá štatút spotrebiteľa a že právne vzťahy
vyplývajúce z predmetných zmlúv o úvere nie sú právne vzťahy spotrebiteľské; žalovaný však v odvolaní
vo vzťahu k uvedeným záverom súdu prvej inštancie, podloženým právnym názorom dovolacieho

súdu, neuviedol žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu, korešpondujúcu s obsahom odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, len tvrdil, že na posúdenie predmetných zmlúv
o úvere je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, pretože zmluvné strany
sa v predmetných zmluvách o úvere dohodli, že na práva a povinnosti vyplývajúce z predmetných zmlúv
o úvere budú aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Zákon o spotrebiteľských

úveroch (zákon č. 129/2010 Z. z.) a Občiansky zákonník, a preto je záver súdu prvej inštancie
o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru a následne o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného v rozsahu žalovanej sumy, podľa žalovaného nesprávny. Vo vzťahu ku konkrétnym
dôvodom, ktoré viedli súd prvej inštancie k záveru, že sa jedná o vzťah spotrebiteľský, z ktorého
dôvodu súd prvej inštancie následne na daný právny vzťah aplikoval príslušné ustanovenia zákona

č. 129/2010 Z. z., žalovaný v odvolaní žiadne relevantné odvolacie argumenty neuviedol. V uvedenej
súvislosti poukazuje odvolací súd na tú časť odôvodnenia zrušujúce uznesenia dovolacieho súdu sp.
zn. 6Cdo/108/2020 zo dňa 26. 10. 2022, kde dovolací súd uviedol: „samotné uvedenie identifikačného
čísla (IČO) v zmluve o úvere, ešte nevylučuje spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu. Podstatnépre posúdenie či ide o spotrebiteľský vzťah je aj konanie dlžníka – fyzickej osoby, spočívajúce v tom, či
dlžník poskytnuté finančné prostriedky použil na v zmluve deklarovanú podnikateľskú činnosť alebo inú
obchodnú činnosť, ktorú by mal vykonávať na podklade živnostenského oprávnenia predloženého pri

podpise zmluvy o úvere“. Žalovaný k uvedenému a ani k na to nadväzujúcim dôvodom bezpoplatkovosti
a bezúročnosti úverov poskytnutých žalobcovi na základe predmetných zmlúv o úvere (uvedeným
súdom prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku) žiadne konkrétne argumenty
spochybňujúce správnosť konkrétnych dôvodov vyhovenia žalobe súdom prvej žalobe v odvolaní
neuviedol, jeho odvolanie tak nie je spôsobilé zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie, preto

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.883,- Eur s úrokom z omneškania vo výške 5 % ročne zo sumy
2.883, - Eur od 29. 04. 2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsu ako vecne správy
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil; vo výroku o trovách konania odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie, tak ako je vyššie uvedené (odsek 5. odôvodnenia tohto rozsudku), z čisto formálnych
dôvodov (z dôvodu nesprávnej formulácie výroku o trovách konania) podľa ust. § 380 CSP zmenil.

18. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 2 CSP tak ako je u vedené vo výroku tohto rozsudku.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.

2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.