Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721200032
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8721200032.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XXX, zastúpenej JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom so sídlom Vranov nad Topľou,
Sídlisko Okulka 19/42, proti žalovanému: Obec Uličské Krivé, so sídlom Obecný úrad Uličské Krivé 46,
IČO: 00 323 705, zastúpenému spoločnosťou LAWCORP, s. r. o., so sídlom Bratislava, Štúrova 11, IČO:
36 847 437, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20Cpr/1/2021-728 zo dňa 23.05.2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:
„I. Súd u r č u j e ,že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 9.11.2020, ktoré bolo žalovaným
žalobkyni doručené dňa 11.11.2020 je n e p l a t n é a pracovný pomer naďalej t r v á.
II. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd
rozhodne samostatným uznesením.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné,
že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy a náplňou jej práce bolo okrem
iného spracovanie účtovníctva žalovaného. Rovnako nebolo sporné, že dňa 11.11.2020 bolo žalobkyni
doručené oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. Žaloba o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru bol podaná na Okresnom súde Poprad dňa 5.1.2021, teda
v zákonnej lehote. Spornou ostala skutočnosť, či žalovaným uvedené dôvody okamžitého skončenia

pracovného pomeru existovali a aká je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaný okamžite
skončil pracovný pomer so žalobkyňou s odôvodnením, že kontrolou pokladničných blokov z prevádzky
obecnej predajne boli zistené nezrovnalosti, ktoré žalobkyňa náležite neobjasnila, neobjasnila, prečo
neboli riadne zaúčtované doklady a bola tiež zistená chýbajúca hotovosť v pokladni.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 8.11.2018 bola žalobkyňa prijatá na
dobu určitú počas pracovnej neschopnosti inej zamestnankyne, pričom druh práce dojednaný v
pracovnej zmluve je spracovanie účtovníctva, spracovanie miezd, vedenie pošty, všetky administratívne

úkony súvisiace s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom úrade. Dňa 9.3.2019
bola vypracovaná nová pracovná zmluva, tiež na dobu určitú pričom druh práce sa nezmenil. Od
1.8.2019 žalovaný získal oprávnenie na: - Poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s
predajom na priamu konzumáciu a - Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi(maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Následne v mesiaci máj roku 2020
sa uskutočnila prvá inventúra a podľa vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného neboli zistené
nedostatky. Dňa 1.10.2020 bola vykonaná druhá inventúra, kde už boli zistené nezrovnalosti a dňa

30.10.2020 podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru malo dôjsť k prerokovaniu zistených
nedostatkov so žalobkyňou. Žalobkyňa popiera, že by sa dňa 30.10.2020 prerokovanie konalo, nakoľko
od 23.10.2020 do 31.10.2020 bola žalobkyňa práceneschopná a od 1.11.2020 do 10.11.2020 bola
žalobkyňavnariadenejdomácejkaranténe.Oznámenieookamžitomskončenípracovnéhopomerubolo
datované dňa 9.11.2020 a dňa 11.11.2020 bolo doručené žalobkyni pri nástupe do práce po ukončení

nariadenej karantény v priestoroch obecného úradu.
Konštatoval, že z textu oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru vyplýva, že súčasťou
pracovnej náplne žalobkyne mala byť účtovná agenda prevádzky obchodu, avšak z predložených
pracovných zmlúv táto skutočnosť nevyplýva. Rovnako z oznámenia nevyplýva, akého obdobia sa
predmetná kontrola pokladničných blokov týka.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru

je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby nebol zameniteľný, inak je okamžité skončenie
pracovného pomeru neplatné. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je skutkovo
vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú v oznámení okolnosti dôvodu uvedené tak, že
opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Súd pritom právnou kvalifikáciou, ktorú účastník vo

výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je nutné uviesť nielen
tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v Zákonníku práce bol uplatnený, ale súčasne takým
spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú
pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že dôvod

okamžitého skončenia nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré oznámenie
neobsahuje. Pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného
pomeru neplatné, pokiaľ by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bolo zamestnancovi dané.
Žalovaný skončil pracovný pomer žalobkyne okamžitým skončením s odôvodnením, že kontrolou
pokladničných blokov z prevádzky obecnej predajne boli zistené nezrovnalosti, ktoré žalobkyňa náležite

neobjasnila, neobjasnila prečo neboli riadne zaúčtované doklady a bola tiež zistená chýbajúca hotovosť
v pokladni. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, či bolo náplňou
práce žalobkyne vôbec účtovníctvo prevádzky obecnej predajne spracovávať, ani kto a ako mal
žalobkyni podklady pre túto činnosť zabezpečovať. Z pracovných zmlúv vyplýva, že náplňou práce
žalobkyne bolo u žalovaného spracovávať účtovníctvo, mzdy, viesť poštu, vykonávať administratívne

úkony súvisiace s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom úrade. Pracovný pomer
žalobkyne pritom vznikol pred zriadením prevádzky obecnej predajne potravín a pokiaľ žalovaný chcel,
aby žalobkyňa spracovávala aj takto rozšírenú agendu, bolo jeho povinnosťou predložiť žalobkyni
dodatok pracovnej zmluvy, či zmluvu novú. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na ust. § 47 ods.
1Zákonníkapráce(ďalejaj„ZP“),vzmyslektoréhoododňa,keďvznikolpracovnýpomer,zamestnávateľ

je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a súčasne zamestnanec je povinný
podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy. Podľa § 54 ZP
dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec
dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne a
jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi. V konaní nebolo preukázané, kedy

a ako sa zmenila náplň práce žalobkyne, a teda bolo povinnosťou žalovaného túto zmenu preukázať
a preukázať tiež, že zo strany žalovanej došlo k zavinenému porušeniu týchto pracovných povinností
značnej intenzity. V tomto smere však žalovaný ostal pasívny.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú
a dôkaznú situáciu konania. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka

treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca
trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal
reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobkyne nemožno požadovať, aby
preukazovala, že jej žalovaný nepredložil nový popis pracovnej náplne či zmenu pracovnej zmluvy.
Naopak, je to žalovaný, kto musí rozsah pracovnej náplne a dôvody okamžitého skončenia pracovného

pomeru vyplývajúce z tejto pracovnej náplne preukázať. Dokiaľ nedôjde k zmene pracovnej zmluvy,
žalovaný - zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a súčasne
zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy. Pracovná náplň definovaná ako spracovávanie účtovníctva, miezd, vedenie pošty, vykonávanieadministratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom
úrade neobsahuje povinnosti vedenia účtovníctva obecnej predajne potravín, ani žiadne iné povinnosti
vyplývajúce z podnikateľských aktivít obce. Žiaden z dôvodov uvedených v oznámení o okamžitom

skončení pracovného pomeru žalobkyne nesúvisí s jej pracovnou pozíciou administratívnej pracovníčky
na obecnom úrade, ktorá má v pracovnej zmluve jasne a zrozumiteľne náplň práce definovanú.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len ako ,,CSP“) a v konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania

v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
uvedených v 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Namietal, že v odôvodnení odôvodnenia nebolo
možné nájsť zmienku, prečo súd prvej inštancie potvrdil ďalšie trvanie pracovného pomeru. Súd prvej
inštancie vôbec neodôvodnil tento svoj výrok a neuviedol ani, akými okolnosťami sa zaoberal, keď takto

rozhodol. Súd prvej inštancie vyriekol ďalšie trvanie pracovného pomeru, keď zo žalobkyňou predloženej
Pracovnej zmluvy zo dňa 9.3.2019 jasne vyplýva, že pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú, a
to v ustanovení bodu 4. pracovnej zmluvy: „Pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú (uvedie a
konkrétna doba trvania pracovného pomeru, max. 3 roky): počas materskej dovolenky p. E. F.“. Aj keby
súd prvej inštancie nemal zo žiadneho listinného dôkazu preukázané, že materská dovolenka p. F. E.

bola ukončená, z citovaného ustanovenia pracovnej zmluvy je zrejmé, že pracovný pomer na základe
žalobkyňou predloženej pracovnej zmluvy sa skončil najneskôr uplynutím troch rokov od uzavretia
pracovného pomeru, t.j. 9.3.2022. Podľa súdu prvej inštancie však pracovný pomer má trvať naďalej
napriek tomu, že tento výrok odznel vyše jedného roka, od kedy sa pracovný pomer reálne skončil (ak
by nemalo platiť okamžité skončenie pracovného pomeru). Súd prvej inštancie teda nielenže nebral do

úvahy procesný návrh žalovaného, ale zaviazal žalovaného ďalej zamestnávať žalobkyňu v rozpore so
zmluvným dojednaním pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným. Súd prvej inštancie
nielen že porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, ale prejudikoval protiprávny stav.
Namietal, že ďalším nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie je skutočnosť, že súd
prvej inštancie neskončil dokazovanie. Posledným pojednávaním pred vyhlásením rozsudku súdu prvej

inštancie bolo pojednávanie konané dňa 2.5.2023. Súd prvej inštancie však nevyhlásil uznesenie o
skončení dokazovania. Žalovaný síce bol právne zastúpený advokátom, avšak porušenie procesných
povinností súdu prvej inštancie spôsobilo právnu neistotu týkajúcu sa možnosti navrhovať ďalšie dôkazy.
Podľa žalovaného je predovšetkým úlohou súdu viesť konanie tak, aby bolo zrejmé, aké procesné práva
môžu účastníci vykonávať. Uznesenie o skončení dokazovania však nebolo vyhlásené. Jedná sa o

porušenie povinnosti súdu prvej inštancie skončiť dokazovanie a je teda zrejmé, že právo žalovaného
na spravodlivý súdny proces bolo súdom prvej inštancie porušené.
Ďalším nesprávnym procesným postupom bolo, že po vrátení veci odvolacím súdom sa súd prvej
inštancie nevysporiadal s predbežným právnym posúdením a vôbec nevyriekol predbežný právny názor.
Žalovaný preto vychádzal z prvého rozhodnutia vo veci, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá,

a domnieval sa, že je nesporné, že k porušeniu pracovnej disciplíny došlo. Žalovaný nemohol očakávať,
že súd prvej inštancie dospeje k absolútne opačným záverom a opačnému právnemu posúdeniu oproti
prvému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie má viesť konanie takým spôsobom, aby sporové strany mohli
účinne navrhovať dôkazy na svoju obranu. Žalovaný tak v dôsledku nesprávneho postupu súdu prvej
inštancie nenavrhol vykonanie dôkazov, ako napr. dôkaz týkajúci sa skončenia materskej dovolenky p.

F. E., dôkaz preukazujúci súčasný pracovný pomer žalobkyne a pod.
Nesprávny procesný postup videl žalovaný aj v tom, že po vrátení veci odvolacím súdom sa súd prvej
inštancie odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu a konanie po vrátení veci neviedol spôsobom,
ktorý mu určil odvolací súd. Právo žalovaného na spravodlivý súdny proces bolo v dôsledku konania
súdu prvej inštancie porušené. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vôbec neuviedol, ako sa s

právnym názorom odvolacieho súdu vysporiadal. Žalovaný bol v dôsledku postupu súdu prvej inštancie
uvedený do omylu a nemohol vykonávať svoje procesné správa a účinne sa procesne brániť.
S poukazom na hore opísané neskončenie dokazovania a z dôvodu opatrnosti žalovaný žiadal, aby
bola dôsledne preskúmaná zákonnosť postupu súdu prvej inštancie, nakoľko právna istota žalovaného
bola výrokmi rozsudku značne porušená a bol prejudikovaný protiprávny stav. Preto rozsudok napáda

žalovaný aj z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesporne znemožnil žalovanému navrhovať a vykonávať
dôkazy. Napriek skutočnosti, že dokazovanie po vrátení veci odvolacím súdom nebolo významnedoplnené, súd prvej inštancie dospel k absolútne opačným skutkovým zisteniam a vyriekol opačný
rozsudok, keď žalobe vyhovel. Je nesporné, že žalobkyňa bola zamestnaná za účelom „spracovania
účtovníctva“, čo priamo vyplýva z Pracovnej zmluvy zo dňa 9.3.2019, teda mala spracovávať účtovníctvo

žalovaného. Preto nie je jasné, na základe akej skutočnosti mohol súd prvej inštancie dospieť k
záveru, že žalobkyňa nebola povinná viesť účtovníctvo obecných potravín. Je nepochybné, že osobou
podnikajúcou v oblasti prevádzkovania potravín bol žalovaný, čo vyplýva zo živnostenského oprávnenia
(číslo živnostenského registra: 720-24521), kde je uvedené: Obchodné meno: Obec Uličské Krivé,
IČO: 00323705, Sídlo: 06767 Uličské Krivé 45. Je teda nesporné, že žalovaný neprevádzkoval obecné

potraviny prostredníctvom inej tretej osoby, napr. obchodnej spoločnosti zriadenej obcou. Tieto potraviny
prevádzkoval priamo žalovaný, ktorý je uvedený aj v živnostenskom oprávnení. Nemožno teda oddeliť
účtovnú agendu potravín od účtovnej agendy obce, lebo sa jedná o jednu a tú istú účtovnú agendu jednej
a tej istej právnickej osoby, ktorou je žalovaný. Tieto skutočnosti boli prejednávané súdom prvej inštancie
a má o nich vedomosť, preto nemožno hovoriť o nových tvrdeniach žalovaného. Je nepochybné, že
žalobkyňa mala viesť celú účtovnú agendu žalovaného a zo žiadneho ustanovenia pracovnej zmluvy

nevyplýva žiadne obmedzenie účtovnej agendy. Navyše žalobkyňa počas celého konania na súde prvej
inštancie nepreukázala, že by so spracúvaním účtovnej agendy obecných potravín nesúhlasila, alebo
že by požadovala preškolenie na vedenie účtovnej agendy obecných potravín. So správania žalobkyne
počastrvaniapracovnéhopomerutedajasnevyplýva,žesospracúvanímúčtovníctvasúhlasilaaobecné
účtovníctvo aj spracúvala, hoci teda nesprávne a v rozpore so zákonom o účtovníctve. Žalobkyňa

závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu, keď spôsobila chyby v spracúvaní účtovnej agendy.
Znalec jasne konštatoval, že účtovníctvo „bolo vedené v rozpore s platnými účtovnými predpismi.
Účtovníctvo za kalendárne mesiace január až september 2020 nie je vedené správne, úplne a
preukázateľne.“ Jedná sa o jednoznačný záver experta v oblasti spracúvania účtovníctva, ktorý nebol
žalobkyňou nijako spochybnený. Za dôležité považoval žalovaný aj slová znalca, ktoré boli prednesené

na pojednávaní, a ktoré súd prvej inštancie nevzal do úvahy a síce: „Ak účtovník ide robiť túto práce,
tak by malo mať pochopiteľne znalosti toho účtovníctva, že dobre, idem robiť účtovníctvo obce. Nemôže
prísť, že ja som teraz účtovník a vy mi teraz zabezpečte komplet vzdelanie s účtovným softvérom, vy
mi zabezpečte vzdelanie, čo sa týka účtovných závierok, vzdelanie, čo sa týka výkazníctva, toto vy mi
zabezpečte a všetko bude v poriadku. Toto u nás neplatí. Účtovník nie je certifikované povolanie, nie je

vymedzené žiadnymi osobitnými predpismi.“ Na základe opísaných skutočností preto nemožno dospieť
k záveru, že žalobkyňa neporušila pracovnú disciplínu. Súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho výroky obsiahnuté v rozsudku a jeho odôvodnení sú v priamom rozpore so
skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania.
Zároveň žalovaný považoval za naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP -

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie
sa vôbec nepridržiaval právneho názoru odvolacieho súdu, ani spôsobu vedenia ďalšieho konania, ktoré
mu odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol. Preto je právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
nesprávne a rozporné so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu. Najdôležitejším však pre žalovaného
je, ako mohol súd prvej inštancie posúdiť vec opačne, než tomu bolo v jeho prvom rozhodnutí vo

veci. Dokazovanie predsa nebolo nijako významne doplnené a závery znalca, že žalobkyňa porušovala
predpisy v oblasti účtovníctva, neboli spochybnené ani vyvrátené. A tým pádom závažné porušenie
pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne je naďalej preukázané a platí. Taktiež je preukázané, že
žalobkyňa bola povinná spracúvať celú účtovnú agendu žalovaného vrátane potravín prevádzkovaných
žalovaným. Zo správania žalobkyne počas trvania pracovného pomeru jasne vyplýva, že nenamietala a

súhlasila so spracovaním účtovníctva obecných potravín a túto agendu aj reálne vyše roka vykonávala.
Z uvedeného je zrejmé, že bez ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol podpísaný akýkoľvek dodatok k
pracovnej zmluve, so správania žalobkyne jasne vyplýva, že rozsah jej povinností po zriadení obecných
potravín bol upravený konkludentne a takáto úprava je platná a účinná. Tento záver je súladný aj
s ustálenou judikatúrou slovenských súdov. Pri právnom posúdení veci je dôležitá otázka vedenia

peňažného denníka daňovníka, teda žalovaného. Nezrovnalosti a hlavné nedostatky, ktoré v dôsledku
závažných porušení žalobkyne nastali, boli zaznamenané hlavne v peňažnom denníku obce, ktorý bola
povinná správne viesť žalobkyňa. Táto agenda je rovnaká pre podnikateľov aj obce, a preto sa nemožno
vyhovárať, že rozšírením činnosti o obecné potraviny došlo k zmene pracovných povinností v súvislosti
s vedením peňažného denníka. Túto skutočnosť potvrdil aj znalec. Žalovaný považuje za preukázané,

že žalobkyňa závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu, keď účtovníctvo žalovanej obce
viedla nesprávne a v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. A keď ju zamestnávateľ
konfrontoval s požiadavkami na vysvetlenie, nebola schopná predložiť jasné vysvetlenie. Žalovaná obec
celú záležitosť prerokovala so žalobkyňou a vzhľadom na závažnosť porušení žalobkyne okamžite s ňouskončila pracovný pomer. Postup žalovaného teda bol v súlade s povinnosťami uloženými Zákonníkom
práce. S týmito tvrdeniami sa v prvom rozhodnutí vo veci stotožnil aj súd prvej inštancie. Ak bola
pracovná zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá na dobu určitú, ktorá už jasne uplynula (o

čom má vedomosť aj súd prvej inštancie), potom sa nedá rozumieť výroku súdu prvej inštancie, prečo
by mal pracovný pomer ďalej trvať. Je zrejmé, že žalovaný procesne navrhol postup podľa § 79 ods.
1 Zákonníka práce, teda aby bolo vyslovené, že pracovný pomer sa skončí. Taktiež je nepochybné,
že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Bolo by to
v rozpore s uzatvorenou pracovnou zmluvou medzi žalobkyňou a žalovaným. Je teda zrejmé, že súd

prvej inštancie vec nesprávne posúdil a jeho rozhodnutie je nesprávne a rozporné so skutočnosťou a
poškodzuje žalovaného, ktorý voči žalobkyni postupoval zákonne a v súlade s verejným záujmom obce.
Vzhľadom na štádium konania žiadal, aby odvolací súd nariadil pojednávanie a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému
trovy konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil a
priznal žalovanej strane náhradu trov konania.

5. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Ohľadne vykonávania, resp. nevykonania
navrhovaných dôkazov uviedla, že povinnosť predkladať dôkazy zaťažuje strany sporu. Všetky dôkazy,
ktoré navrhoval žalovaný, boli vykonané. Žalovaný nedoložil žiadne dôkazy okrem tých, ktoré boli
vykonané v priebehu konania a nachádzajú sa v spise. Žalovaný ani nežiadal vykonanie iných dôkazov.

Žalovaný mal dostatok času a priestoru na to, aby doplnil prípadné návrhy na dokazovanie, resp.
aby doplnil priamo dôkazy. V tomto prípade mal dôkazy doložiť žalovaný, ktorý však bol v danom
smere nečinný. Odvolávať sa v odvolaní na to, že súd nesprávnym postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces je nekorektné a vyslovene zavádzajúce.

Žalobkyňa nedisponuje žiadnym dôkazom, že p. F. E. nastúpila do práce. Takýto dôkaz nedoložil ani
žalovaný. Preto je z jeho strany takéto tvrdenie vyslovene manipulatívneho charakteru.
Podľa žalobkyne niet pochybností o tom, že obe pracovné zmluvy, tak pracovná zmluva zo dňa
08.01.2018 ako aj zo dňa 09.03.2019, boli predložené a vyhotovené samotným zamestnávateľom. Ten
použil formulár pracovnej zmluvy, ako sa bežne predávajú v obchodoch s kancelárskymi potrebami.

Ako je zrejmé z priložených pracovných zmlúv, v podstate ide o formulárové zmluvy, ktoré navyše
neboli aktualizované. Pracovné zmluvy obsahovali aj „návod ako ju vypísať“ - išlo o špecifickú časť
textu v zátvorkách. Samotný „návod“ nemá povahu individuálne dojednaných práv a povinností. Je to
len pomocný text, ako má zamestnávateľ napr. postupovať pri stanovení dĺžky doby určitej. V bode
č. 4 pracovnej zmluvy bolo uvedené, cit.: „(uvedie sa konkrétna doba trvania pracovného pomeru,

max. 3 roky)“. Rozhodné je však to, čo si žalobkyňa a žalovaný dojednali v pracovnej zmluve ako
podstatné náležitosti. Ako je zrejmé z bodu 4. pracovnej zmluvy, dojednali si pracovný pomer na dobu
určitú počas materskej dovolenky p. F. E.. Pracovný pomer nebol dojednaný na dobu rodičovskej
dovolenky F. E.. V tejto súvislosti žalobkyňa dala do pozornosti, že maximálna doba trvania pracovného
pomeru dojednaného na dobu určitú bola podľa ust. § 48 ods. 2 ZP vo vtedy účinnom znení 2 roky.

Z textu formulára pracovných zmlúv vyplýva, že návod uvedený v zátvorke v bode č. 4 pracovnej
zmluvy bol rozpore s vtedy platným a účinným znením Zákonníka práce a ako taký by žiadneho z
účastníkov pracovnej zmluvy nezaväzoval. V prípade žalobkyne sa jednalo o opätovne dohodnutý
pracovný pomer, nakoľko sa jednalo o pracovný pomer na určitú dobu medzi tými istými účastníkmi
(§ 48 ods. 3 ZP). Súčasne platí konštatovanie, že medzi týmito istými sa jednalo o v poradí už o

druhé predĺženie pracovného pomeru. Aj keby sa aplikovala maximálna 2-ročná zákonná doba trvania
pracovného pomeru počítajúc od prvej pracovnej zmluvy (zo dňa 08.11.2018), potom by uplynula dňom
08.11.2020. Podľa žalobkyne je preukázané, že žalovaný vypracoval podanie - Okamžité skončenie
pracovného pomeru dňa 09.11.2020 a doručil ho žalobkyni dňa 11.11.2020. Teda v danom okamihu by
pracovný pomer tak či onak bol už dojednaný na dobu neurčitú. V danom konkrétnom prípade pracovná

zmluva bola uzatvorená dňa 09.03.2019. Žalobkyňa sa domnieva, že tento dátum je zhodný s dňom
nástupu p. F. E. na materskú dovolenku. Podľa tohto by bola ukončená materská dovolenka p. F. E. (ak
berieme do úvahy ako rozhodný deň 09.03.2019) dňa 02.11.2019. V tento deň mal teda končiť pracovný
pomer so žalobkyňou. Z následného konania zamestnávateľa a aj zamestnankyne je zrejmé, že tento
pracovný pomer trval aj po tomto dátume, nakoľko aj po tomto okamihu zamestnávateľ prideľoval prácu

podľa pracovnej zmluvy a zamestnankyňa túto prácu osobne vykonáva na pracovisku a dostávala za
to dojednanú mzdu. Uvedenému nasvedčuje skutočnosť, že zamestnávateľ dňa 09.11.2020 vyhotovil
písomné podanie - Okamžité skončenie pracovného pomeru a žiada o skončenie pracovnému pomeru
ku dňu právoplatnosti rozsudku (časový predpoklad právoplatného skončenia sporu je v r. 2023, resp.2024). Z dôvodu, že pracovný pomer nebol ukončený dňa 02.11.2019 (doba ukončenia materskej
dovolenky p. F. E.), zmenil sa pracovný pomer u žalobkyne na pracovný pomer na neurčitý čas. Platí
tak podľa žalobkyne fikcia, že pracovný pomer pôvodne dojednaný na dobu určitú sa konkludentným

obojstranným úkonom zamestnávateľa a zamestnankyne po dátume do 02.11.2019 zmenil na pracovný
pomer na dobu neurčitú. Vzhľadom na vyššie uvedené sú preto bez právneho významu nejaké ďalšie
dôkazyotrvaní/skončenípracovnéhopomeruuzamestnankynep.F.E.,nakoľkoniesúspôsobilézmeniť
tento právny záver.
K otázke porušenia § 181 ods. 2 CSP žalobkyňa poukázala na stanovisko Najvyššieho súdu SR

v uznesení zo dňa 28.12.2020, sp.zn. 20bdo/56/2020 podľa ktorého cit.: ,,cieľom §181 ods. 2 CSP
je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť
strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom
zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za
dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu
buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu

sporu pri realizácii jej procesných práv.“
Vo vzťahu k žalovaným uvádzaným záverom experta v oblasti spracovania účtovníctva, ku ktorým
dospel znalec pri vypracovaní znaleckého posudku, žalobkyňa uviedla, že tie neboli uvedené ako
dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný uviedol iné dôvody pre
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou vo svojom podaní zo dňa 09.11.2020. V danom

prípade sú dôležité len a len tie skutkové zistenia, ktoré sa týkajú merita veci. Na pojednávaniach
žalobkyňa preukázala, že dôvody pre skončenie pracovného pomeru uvedené v podaní žalovaného
zo dňa 09.11.2020 sú iné, ako skutkové tvrdenia produkované žalovaným. Aj odvolací súd vo svojom
zrušujúcom uznesení upriamil pozornosť na tieto skutočnosti, ktoré sú ako dôvody pre okamžité
skončenie pracovného pomeru uvedené v podaní žalovaného zo dňa 09.11.2020.

Pokiaľ sa týka tvrdení žalovaného, že žalobkyňa závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu,
keď účtovníctvo žalovanej obce viedla nesprávne a v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, tak žalobkyňa poukázala na dôvody, ktoré žalovaný uviedol vo svojom podaní zo dňa
09.11.2020 ako dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Dôvody, ktoré spomína žalovaný
v odvolaní, sa nezhodujú s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak ako sú uvedené v

podaní žalovaného zo dňa 09.11.2020. Len tie dôvody (a nie iné, dodatočne prezentované), ktoré boli
uvedené v podaní žalovaného zo dňa 09.11.2020 je možné považovať za dôvody okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobkyňou. Iné dôvody, ktoré predkladá žalovaný vo svojom odvolaní, sú v
danom prípade irelevantné. Súd prvej inštancie postupoval správne a aplikoval konkrétnu právnu normu
Zákonníka práce a preto je právne posúdenie správne

Žalovaný pri prezentovaní úloh obce zrejme nepochopil úlohy obce. V danom prípade sa nejedná o
„verejný“ záujem obce. Výkon podnikateľskej činnosti nepodlieha zákonu č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v platnom znení. Jedná sa o podnikateľskú činnosť, ktorá sa nedá podriadiť pod verejný záujem.
Napokon vo vzťahu k protinávrhu žalovaného vznesenom na pojednávaní konanom dňa 01.04.2022,
aby súd rozhodol o tom, že pracovný pomer medzi účastníkmi sporu ďalej netrvá a končí sa dňom

právoplatnostirozsudku,žalobkyňauviedla,žepovažujeprotinávrhžalovanéhozanedôvodnýavkonaní
sa ani nezistili dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé vysloviť záver, aby od zamestnávateľa nebolo
možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Bol to práve žalovaný, ktorý mal
vytvoriť pre žalobkyňu také podmienky, aby zodpovedali dohodnutému druhu práce v pracovnej zmluve.
Navrhla, aby prvoinštančný súd dopĺňacím rozsudkom rozhodol o protinávrhu žalovaného tak, že ho

zamietne .

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa strana sporu domáha, aby odvolací súd

preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu
odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods.3
CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd
je odvolacími dôvodmi viazaný. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojomrozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli
uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo a na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré
by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže, aj

keby takéto porušenia zistil. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za
nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa
§ 363 CSP. Zákonná povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí aj obsahovo
vymedziť,prečomázato,žejeten-ktorýodvolacídôvodnaplnený,atedamusíuviesťkonkrétnetvrdenia
a podoprieť ich konkrétnymi dôkazmi na preukázanie toho-ktorého ním tvrdeného odvolacieho dôvodu.

Účelom odvolacieho konania totiž nie je, aby odvolací súd vyhodnocoval tvrdenia a dôkazy, ktoré strany
uviedli a označili v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolací súd posudzuje správnosť napadnutého
rozhodnutia, a to len v kontexte odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie a obsahovo vymedzí do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

8. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e) f) a h) CSP a § 365 ods. 2

CSP, teda že súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a že uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má

vadu.

9. Žalovaný uviedol ako dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K namietanému porušeniu práva na

spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.

10. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo
na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať

dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces
zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako
nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

11. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nebral do úvahy jeho procesný návrh na
pojednávaní dňa 01.04.2022, aby v prípade, ak vysloví neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
rozhodol o tom, že predmetný pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej netrvá a končí sa dňom
právoplatnosti rozsudku. Podľa žalovaného tak žiadal súd prvej inštancie, aby sa vyporiadal s trvaním

pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. V tejto súvislosti žalovaný mal za to, že súd
prvej inštancie rozhodol o tom, že pracovný pomer naďalej trvá v čase vyše jedného roka, odkedy
pracovný pomer reálne podľa pracovnej zmluvy skončil.

12. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že návrh žalovaného na pojednávaní dňa 01.04.2022 (rub č.l.

590 spisu), aby súd rozhodol o tom, že predmetný pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej netrvá
a končí sa dňom právoplatnosti rozsudku z dôvodu straty dôvery voči žalobkyni, je možné posúdiť ako
procesnúobranužalovanéhovočiuplatnenémunárokužalobkyne,abyjužalovanýnaďalejzamestnával.

13. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný

pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že
nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zákonník
práce nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. Ide o ustanovenie (§ 79 ods. 1 ZP) s relatívne neurčitou hypotézou,

a tak ako pri iných obdobných [(napr. sústavné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny § 63
ods. 1 písm. e), porušenie disciplíny zvlášť hrubým spôsobom § 68 ods. 1 písm. b)], bude posúdenie
tejto skutočnosti predstavujúcej výnimku z pravidla, že pracovný pomer sa pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru nekončí, vždy vecou posúdenia individuálnych okolností každého prípadu. Vždyvšak treba vychádzať zo základnej zásady Zákonníka práce (čl. 2), ktorá hovorí okrem iného, že
výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi. Pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné prihliadnuť na návrhovú povinnosť zamestnávateľa

ako strany žalovanej v konaní o náhradu mzdy, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné
bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody , ktoré vedú k tomu, že nemožno od
neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru,
naďalej zamestnával. (MESIARKINOVÁ, Soňa. § 79 [Následky neplatného skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa]. In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie.

Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 837, marg. č. 3.).

14. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný na pojednávaní dňa 01.04.2022 odôvodnil skutočnosti, ktoré
ho vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobkyňu zamestnával
v podstate tým, že stratil dôveru voči žalobkyni. Podľa odvolacieho súdu nie je možné za dôvod, pre
ktorý nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával,

považovať dôvod, že došlo k narušeniu dôvery medzi žalobkyňou a žalovaným v dôsledku predmetného
pracovnoprávneho súdneho sporu, ktorý dôvod by tak musel byť daný vždy, kedy by bola neplatnosť
skončenia pracovného pomeru riešená súdnou cestou, čo je absurdné. Dôvody pre určenie súdom, že
od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával uvádzané odvolateľom,
odvolací súd považoval za nespôsobilé preukázať opodstatnenosť zákonnej výnimky v zmysle

citovaného ustanovenia. V dôsledku toho bolo potom dôvodným, aby prvoinštančný súd v dotknutej časti
žalobe vyhovel a určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá.

15. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 09.03.2019 (č.l. 8 spisu), konkrétne
z jej článku 4 vyplýva, že pracovný pomer uzatvorila žalobkyňa so žalovaným na dobu určitú, a to počas

materskejdovolenkyp.F.E..Tátopracovnázmluvanadväzovalanapracovnúzmluvuzodňa08.11.2018
(č.l. 6 spisu). Individuálne dojednané podstatné náležitosti boli v tejto pracovnej zmluve vyznačené
hrubými písmenami. Časť - čl. 4 pracovnej zmluvy s textom ,,(uvedie sa konkrétna doba trvania
pracovného pomeru, max. 3 roky)“ však nemala povahu individuálneho dojednania. Ide o pomocný text
pre vyhotoviteľa pracovnej zmluvy, ako postupovať pri stanovení dĺžky doby určitej.

16. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého
ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo
nad dva roky je možné len z dôvodu zastupovania zamestnanca počas materskej dovolenky, otcovskej
dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku,

otcovskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku, dočasnej pracovnej neschopnosti alebo zamestnanca,
ktorý bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie alebo odborovej funkcie.

17.Odvolacísúdsapretonestotožňujestvrdenímžalovaného,žepracovnýpomernazákladepracovnej
zmluvy zo dňa 09.03.2019 sa skončil najneskôr uplynutím troch rokov od jeho uzavretia. V konaní nebolo

preukázané, že pani F. E. nastúpila do práce po skončení materskej dovolenky. Teda ku dňu vyhlásenia
rozsudku súdu prvej inštancie pracovný pomer žalobkyne uzavretý síce na dobu určitú, ale do skončenia
materskej dovolenky p. F. E., podľa ust. § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce stále trval. Súd prvej
inštancie preto vecne správne rozhodol vo výroku I., že pracovný pomer stále trvá.

18. Podľa § 182 CSP, ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli
svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje
za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené

19. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní dňa 02.05.2022 boli strany konania vyzvané v zmysle

§ 182 CSP na záverečné reči, v rámci ktorých sa vyjadrili právni zástupcovia žalobkyne a žalovaného.
Následne bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 23.05.2023. Z písomného
vyhotovenia zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.05.2023 vyplýva, že rozsudok bol vyhlásený za
prítomnosti žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaného.

20. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 02.05.2023 nevyhlásil
uznesenie o skončení dokazovania, čo skutočne aj bolo z obsahu spisu preukázané.21. Citované ust. § 182 CSP ukladá konajúcemu súdu povinnosť vyhlásiť uznesenie o skončení
dokazovania stranám sporu prítomným na pojednávaní. Ide však o uznesenie procesného charakteru.
O skončení dokazovania rozhoduje súd prvej inštancie uznesením, ktoré verejne vyhlási a proti ktorému

nie je prípustné odvolanie. Súčasne ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, a teda súd
ním nie je viazaný (§ 237 ods. 2 CSP). Skončenie konania je v rámci zákonnej koncentrácie konania
ohraničujúci moment, do kedy môžu strany uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany (§
154 CSP), pokiaľ nedošlo k obmedzeniu ich uplatniteľnosti už skôr pri sudcovskej koncentrácii konania.
Nevyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania však nespôsobuje porušenie práva na spravodlivý

proces v zmysle odvolacieho dôvodu § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Nevyhlásenie uznesenia o skončení
dokazovania má len ten procesný následok, že strany konania môžu predložiť alebo označiť aj ďalšie
dôkazy až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, avšak v súlade so zásadou koncentrácie konania.
Odvolací súd preto považuje predmetnú námietku žalovaného za nedôvodnú (pozri aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/98/2017).

22. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.

23. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom sa nevyporiadal
s predbežným právnym posúdením a vôbec nevyriekol predbežný právny názor, čo skutočne aj bolo
z obsahu spisu preukázané (zápisnice z pojednávaní konaných 04.04.2023 a 02.05.2023).

24. K otázke porušenia ustanovenia § 181 ods. 2 CSP zaujal stanovisko Najvyšší súd SR, ktoré vyplýva

z uznesenia sp. zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28.12.2020, podľa ktorého, cit.: ,,Cieľom § 181 ods. 2 C.
s. p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda
viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom
zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za
dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu

buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu
sporu pri realizácii jej procesných práv.“

25. Zároveň vzhľadom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 06.10.2022, v rámci ktorého
odvolací súd dospel k záveru, že závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú protirečivé, čo

znamená, že skutkové zistenia, ku ktorým dospel a ich právne posúdenie nemajú oporu v postupe, ktorý
realizoval, resp. mal realizovať, čo má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, sa žalovaný
nemohol spoliehať na právne posúdenie veci o nespornosti, že došlo k porušeniu pracovnej disciplíny na
strane žalobkyne. Nie je tak dôvodné zo strany žalovaného jeho tvrdenie, že nemohol očakávať, že súd
prvej inštancie dospeje k absolútne opačným záverom a opačnému právnemu posúdeniu oproti prvému

rozhodnutiu. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil so žalobou v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne
u žalovaného naďalej trvá, nič mu nebránilo predložiť dôkaz tykajúci sa skončenia materskej dovolenky
pani F. E..

26. Z tohto pohľadu je odvolacia námietka žalovaného o zmarení jeho procesných práv vo vzťahu

k možnosti navrhnúť ďalšie dôkazy nedôvodná.

27. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku ohľadne nesprávneho procesného
postupu v tom, že po vrátení veci odvolacím súdom sa súd prvej inštancie odchýlil od právneho názoru
odvolacieho súdu a konanie po vrátení veci neviedol spôsobom, ktorý mu určil odvolací súd. Odvolací

súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 06.10.2022 vyslovil právny názor na danú vec, keď okrem iného
uviedol, že pre výsledok posúdenia sporu je potrebné vyhodnotiť, či má alebo nie význam tvrdenie
žalobkyne k tomu, že k prevádzkovaniu maloobchodnej predajne žalovaným došlo až v období po vzniku
jej pracovného pomeru k žalovanému v tom zmysle, či táto skutočnosť vo vzťahu k druhu pracovnej
činnosti, ktorú mala vykonávať v čase vzniku pracovného pomeru, mala alebo nie význam pre posúdenie

riadneho plnenia jej pracovných povinností. Súd prvej inštancie sa riadil usmernením uvedeným v tomto
právnom názore odvolacieho súdu a postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia.28. V nadväznosti na nezistené procesné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd nepovažoval za
dôvodný namietaný odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ CSP). Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia

v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za
predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo nebolo zo spisu zistené.

29.Pokiaľideonamietanépochybeniepodľa§365ods.1písm.e)CSP,žesúdprvejinštancienevykonal
navrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,anitentoodvolacídôvodnepovažoval

odvolací súd za dôvodný. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 04.04.2023 konaného po vrátení veci
odvolacím súdom (rub č.l. 698 spisu) je zrejmé, že žalovaný na otázku súdu prvej inštancie nemal
žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, Žalovaný na tomto pojednávaní uviedol, že považuje znalecký
posudok za dostatočne preukázaný, čo sa týka miery zavinenia. Následne súd prvej inštancie vyhlásil,
že pojednávanie odročuje na deň 2.5.2023 o 10.00 hod. s tým, že prítomní berú termín pojednávania
na vedomie, volaní nebudú. Súd vyzval právnych zástupcov strán sporu, aby prípadne v lehote 14

dní doložili návrhy vo vzťahu k prípadnému doplneniu dokazovania, vrátane popisu opatrení, ktoré
žalovaný v súvislosti s namietanými postupmi žalobkyne po ich zistení vykonal. Z obsahu spisu vyplýva,
že žalovaný vo vzťahu k výzve súdu prvej inštancie následne nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov.
Žalovaný mal tak dostatok času a priestoru na to, aby doplnil prípadné návrhy na dokazovanie, resp.
aby doplnil priamo dôkazy, ktorý však bol v danom smere nečinný.

30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,

pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny
význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie
je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211
CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad

alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie
ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej
inštancienezodpovedá§191ods.1CSP,lebohodnotilkaždýdôkazlenjednotlivoanieajvichvzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

31. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že súd
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

32. Podľa odvolacieho súdu skutkový záver súdu prvej inštancie, že pracovná náplň žalobkyne

definovanávpracovnejzmluvezodňa09.03.2019akospracovávanieúčtovníctva,miezd,vedeniepošty,
vykonávanie administratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania administratívnej pracovníčky
na obecnom úrade neobsahuje povinnosti vedenia účtovníctva obecnej predajne potravín, ani žiadne
iné povinnosti vyplývajúce z podnikateľských aktivít obce, má oporu vo vykonanom dôkaze - v pracovnejzmluve uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 09.03.2019. Zo žiadneho iného dôkazu
predloženého žalovaným nebolo preukázané, že náplňou práce žalobkyne u žalovaného bolo aj vedenie
účtovníctva obecných potravín, a to za situácie, ak žalovaný začal prevádzkovať obecné potraviny

až po uzavretí predmetnej pracovnej zmluvy so žalobkyňou, t.j, až 01.08.2019, kedy mu vzniklo
oprávnenie na poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu
a kúpu tovaru na účely predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom
živnosti (veľkoobchod). V čase uzavretia pracovnej zmluvy 09.03.2019 žalovaný ako obec nevykonával
podnikateľskú činnosť, iba samosprávnu činnosť a prenesený výkon štátnej správy.

33. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa počas celého konania na súde prvej inštancie nepreukázala,
že by so spracovaním účtovnej agendy nesúhlasila, resp. že by požadovala od žalovaného preškolenie
na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, odvolací súd odkazuje na záver súdu prvej inštancie
v bode 56. odôvodnenia rozsudku, že od žalobkyne nemožno požadovať, aby preukázala, že jej žalobca
nepredložil nový popis pracovnej náplne či zmenu pracovnej zmluvy. Správne v tejto súvislosti súd

prvej inštancie poukázal na negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa
nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. Táto teória
sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia
iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna

skutočnosť je daná.

34. Požiadavka žalovaného, aby žalobkyňa preukázala, že so spracovaním účtovnej agendy obecných
potravín nesúhlasila, ako aj že nepožadovala preškolenie na vedenie tejto účtovnej agendy, je celkovo
z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Negatívna skutočnosť

môže byť fakticky preukázaná jedine preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá
existenciu dokazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje, a to v tomto prípade tým, že by žalovaný
predložil dôkaz o tom, že navrhol zmenu jej pracovnej náplne, ktorá by obsahovala aj vedenie účtovnej
agendyobecnýchpotravínažalovanábystakoutozmenounesúhlasila,resp.žebyajsúhlasilastakouto
zmenou, ale následne by už nesúhlasila s preškolením na vedenie účtovnej agendy obecných potravín,

ktoré by žalovaný od nej požadoval.

35. Vo vzťahu k žalovaným uvádzaným záverom experta v oblasti spracovania účtovníctva, ku ktorým
dospel znalec pri vypracovaní znaleckého posudku, a to že účtovníctvo bolo vedené v rozpore s platnými
právnymi predpismi, keď za kalendárne mesiace január až september 2020 nebolo vedené správne,

úplne a preukázateľne, sa odvolací súd stotožnil so žalobkyňou, že tieto závery znalca neboli uvedené
ako dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný uviedol iné dôvody
pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou vo svojom podaní zo dňa 09.11.2020, a to
skutočnosť, že inventúrou vykonanou dňa 01.10.2020 žalovaný zistil, že v obecnej pokladni chýba
hotovosť v celkovej sume 933,31 eura, pričom žalovaná napriek nezrovnalosti medzi počtom výberov

podľa elektronickej pokladne a počtom dokladov o výberoch doložených do účtovníctva, neoznámila
nadriadenému, že v pokladni chýba hotovosť, ani nedoplnila tento schodok.

36. V danom prípade sú dôležité tie skutkové zistenia, ktoré sa týkajú merita veci. Ako správne
uviedla žalobkyňa, odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 06.10.2022, upriamil pozornosť

na skutočnosti, ktoré sú ako dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru uvedené v podaní
žalovaného zo dňa 09.11.2020, a to či pre výsledok posúdenia sporu má alebo nie význam tvrdenie
žalobkyne k tomu, že k prevádzkovaniu maloobchodnej predajne žalovaným došlo až v období po vzniku
jej pracovného pomeru k žalovanému v tom zmysle, či táto skutočnosť vo vzťahu k druhu pracovnej
činnosti, ktorú mala vykonávať v čase vzniku pracovného pomeru, mala alebo nie význam pre posúdenie

riadneho plnenia jej pracovných povinností.

37. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).38. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b)
porušil závažne pracovnú disciplínu.

39. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

40.Podľa§42ods.1Zákonníkapráce,pracovnýpomersazakladápísomnoupracovnouzmluvoumedzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

41. Podľa § 47 ods. 1 Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je

povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu.

42. Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa
zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej
zmluvy vyhotoviť písomne a jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi.

43. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 9.11.2020, ktoré bolo žalovaným žalobkyni doručené dňa 11.11.2020, je neplatné.
Vychádzal pritom z právneho názoru, že nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
nedošlo k zmene pracovnej zmluvy z 09.03.2019, žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný prideľovať
zamestnancovi prácu podľa tejto pracovnej zmluvy a súčasne žalobkyňa ako zamestnanec bola povinná

podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy z 09.13.2019 v zmysle
ust. § 47 ods. 1 a 54 Zákonníka práce. Žiaden z dôvodov uvedených v oznámení o okamžitom
skončení pracovného pomeru žalobkyne nesúvisí s jej pracovnou pozíciou administratívnej pracovníčky
na obecnom úrade, ktorá má v pracovnej zmluve jasne a zrozumiteľne náplň práce definovanú. Odvolací
súd sa plne stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie.

44. Z listu žalovaného označeného ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ z 09.11.2020 vyplýva
popisčinnostízamestnávateľaprevádzkujúcehomaloobchodnúčinnosť,účtovnáagendaktorejmalabyť
súčasťou pracovnej náplne žalobkyne, informácia, že pri kontrole pokladničných dokladov boli zistené
nezrovnalosti, 01.10.2020 bolo zistené chýbanie hotovosti v sume 933,31 eura, niektoré hotovostné

výbery neboli zaúčtované, nezrovnalosti neboli oznámené nadriadenému, pričom za závažné porušenie
pracovnej disciplíny sa považuje to, že žalobkyňa neobjasnila:
- prečo neboli bloky (potvrdenia) o výbere (kód pokladne XXXXXXXXXXXXXXXX) riadne zaúčtované
do účtovníctva zamestnávateľa napriek tomu, že medzi evidenciou pokladne a účtovnou evidenciou
zamestnávateľa (ktorú mala viesť žalobkyňa) bol zrejmý aj evidentný rozpor

- prečo nadriadeného neinformovala o vážnych pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni.

45. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo preskúmať len dôvody uvedené v liste žalovaného
z 09.11.2020 – neobjasnenie chýbajúcej hotovosti v pokladni a neobjasnenie neinformovanosti
nadriadeného o pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni. Len toto boli dôvody, u ktorých

bolo relevantné posúdenie v tom zmysle, či sú dôvodmi pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
Nedostatky vo vedení účtovníctva, ktoré boli uvedené v znaleckom posudku, neboli a nemohli byť
dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko neboli uvedené ako konkrétne dôvody,
ktoré žalovaný uviedol v liste z 09.11.2020.

46. Je nepochybné, že okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje významný zásah
do existencie pracovného pomeru, lebo pracovný pomer sa na jeho základe končí okamžite -
okamihom jeho doručenia. Je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, ku ktorému môže
zamestnávateľ pristúpiť vtedy, ak nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby s ohľadom na závažnéporušenie pracovnej disciplíny, mohol zamestnanca ďalej zamestnávať, t.j. ponechať ho na pracovisku
ešte počas plynutia výpovednej doby. Teda porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom musí byť
závažné, najvyššej intenzity a musí doliehať nielen na samotného zamestnávateľa, ale aj na ostatných

zamestnancov, kedy nie je žiadúce s ohľadom na morálku, pracovnú disciplínu na pracovisku a plnenie
úloh zamestnávateľa, aby zamestnanec zotrval na pracovisku.

47. Porušením pracovnej disciplíny sa rozumie zavinené porušenie pracovných povinností, ktoré
sú zamestnancovi stanovené právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo

pokynom priamo nadriadeného vedúceho zamestnanca. Jednotiacim kritériom pre všetky druhy týchto
povinností, ktorých porušenie môže byť dôvodom na skončenie pracovného pomeru, však je, že
vyplývajú z pracovného pomeru alebo z iného pracovnoprávneho vzťahu k zamestnávateľovi; závadné
správanie zamestnanca, ktorým neboli porušené povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu, nemôže byť
posúdené ako porušenie pracovnej disciplíny. Inak povedané, porušenia pracovnej disciplíny sa môže
zamestnanec dopustiť len konaním pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. (porovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/525/2005 z 13.12.2005)

48. Zamestnávateľ môže vyžadovať od zamestnanca iba také pracovné úkony, ktoré patria do rámca
druhu dojednanej práce. V prípade, že zamestnanec odmietne vykonávať iné pracovné úkony, nejde
uňho o porušenie pracovnej disciplíny (R 42/1982).

49. V pracovnoprávnych vzťahoch platí zásada zmluvnosti, podľa ktorej možno obsah pracovného
pomeru zmeniť zásadne len dohodou účastníkov. Predmetom vzájomnej dohody o zmene obsahu
pracovného pomeru môžu byť len tie práva a povinnosti, ktoré boli založené prejavom vôle účastníkov,
napr. v pracovnej zmluve alebo ktoré vyplývajú z dispozitívnych ustanovení Zákonníka práce. Dohodou

o zmene obsahu pracovného pomeru nemôžu byť zmenené práva a povinnosti účastníkov pracovného
pomeru, ktoré vyplývajú z kogentných ustanovení Zákonníka práce. Ide o zmenu obsahu pracovného
pomeru na základe právneho úkonu, ktorým je pracovná zmluva. K zmene obsahu pracovného pomeru
môže dôjsť aj zmenou právnej úpravy (napr. zmenou právnej úpravy o dĺžke dovolenky). (BARANCOVÁ,
Helena. § 54 [Zmena pracovnej zmluvy]. In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie.

Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 596–597, marg. č. 1.)

50. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na základe vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by došlo k rozšíreniu obsahu pracovného
pomeru založeného pracovnou zmluvou z 09.03.2019 zahrňujúceho spracovávanie účtovníctva, miezd,

vedenie pošty, vykonávanie administratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania žalobkyne
ako administratívnej pracovníčky na obecnom úrade, aj o vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa
maloobchodnej predajne od 01.08.2019 v zmysle ustanovenia § 54 Zákonníka práce. Preto správne
súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že žalovaný bol povinný prideľovať žalobkyni prácu a žalobkyňa
vykonávať prácu podľa pokynov žalovaného osobne len podľa obsahovej náplne pracovnej zmluvy zo

dňa 09.03.2019 v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce. Keďže vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa
maloobchodnejpredajnenebolosúčasťouobsahovejnáplnepracovnéhopomeružalobkynezaloženého
pracovnou zmluvou zo dňa 09.03.2019, okamžité skončenie pracovného pomeru z 09.11.2020 nemalo
súvis s dohodnutým plnením pracovných úloh žalobkyne a je tak neplatné, keďže nenadväzovalo na
zavinené konanie zamestnanca.

51. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na správanie žalobkyne počas trvania pracovného pomeru,
keď nenamietala a súhlasila so spracovaním účtovníctva obecných potravín a túto agendu aj reálne
vyše roka vykonávala, a bez ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol podpísaný akýkoľvek dodatok k
pracovnej zmluve, rozsah jej povinností po zriadení obecných potravín bol tak upravený konkludentne,

odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. Zákonník práce síce zakotvuje písomnú
formu zmeny pracovnej zmluvy, ale jej nedodržanie nespája so sankciou neplatnosti zmeny pracovnej
zmluvy. Z toho dôvodu počíta aj so situáciami, že k zmene obsahu pracovnej zmluvy v aplikačnej praxi
dôjde aj ústnou formou, resp. aj konkludentne. Uvedené prípady v súlade so smernicou č. 2019/1152/
EÚ Zákonník práce však právne pokrýva zakotvením povinnosti zamestnávateľa vydať zamestnancovi

písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy. V konaní žalovaný nepreukázal, že by takéto písomné
oznámenie o zmene pracovnej zmluvy z 09.03.2019 vydal, ktoré by zahŕňalo aj vedenie účtovnej agendy
týkajúcej sa maloobchodnej predajne obce.52. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na čl. 6 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ) 2019/1152 z 20. júna 2019 o transparentných a predvídateľných pracovných podmienkach
v Európskej únii, členské štáty zabezpečia, aby sa akákoľvek zmena v pracovných podmienkach

pracovnoprávneho vzťahu uvedeného v článku 4 ods. 2 a akákoľvek zmena dodatočných informácií pre
pracovníkov vyslaných do iného členského štátu alebo tretej krajiny podľa článku 7 poskytla vo forme
dokumentu, ktorý zamestnávateľ predloží pracovníkovi pri najbližšej príležitosti a najneskôr v deň, keď
nadobudne účinnosť.

53. Podľa čl. 4 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1152 z 20. júna členské štáty
zabezpečia, aby zamestnávatelia mali povinnosť informovať pracovníkov o základných podmienkach
pracovnoprávneho vzťahu.

54. Podľa čl. 4 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1152 z 20. júna informácie
uvedené v odseku 1obsahujú aspoň tieto údaje: jeden z týchto údajov: i) názov, funkciu, povahu alebo

druh práce, na ktorú bol pracovník prijatý, alebo ii) stručnú špecifikáciu alebo popis práce.

55. Vzhľadom na odvolateľovu požiadavku nariadenia pojednávania odvolací súd poukazuje na ust. §
385 ods. 1 CSP, podľa ktorého na prejednanie odvolania nariadí odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

56.Citovanéustanovenie§385ods.1CSPnepovažujezanutné,abysavždynariaďovalopojednávanie.
Zakotvilo pravidlo, podľa ktorého je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v tomto ustanovení
vymenovaných prípadoch, t.j. ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ak to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovane, rozhoduje

výhradne odvolací súd.

57. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal vyčerpávajúce dokazovanie
a dospel k postačujúcim skutkových zisteniam. Z toho dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné
zopakovať ani dopĺňať dokazovanie, preto podľa § 385 ods. 1 CSP dospel k záveru, že nie je potrebné

na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie. Odvolací súd v predmetnej veci nezistil ani existenciu
dôležitého verejného záujmu. Existencia dôležitého verejného záujmu je dôvodom na nariadenie
pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad
a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná aj pre iné
subjekty (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/227/2011 z 08.02.2012).

58. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a
osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia

o trovách prvoinštančného konania.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom
konaní nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnej žalobkyni

v rozsahu 100 %, ktorá podala vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP

60. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).