Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/115/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220201508
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2220201508.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/
XX, D., zastúpený: Consilior Iuris s.r.o., IČO: 47 231 157, so sídlom Radlinského 51, Bratislava, proti
žalovanému: BOPAL laminum, s. r. o., IČO: 44 883 064, so sídlom Dopravná 1364/11, Topoľčany,
zastúpený: Marián Galbavý advokátska kancelária s. r. o., IČO: 51 436 108, so sídlom Kapitulská 448/6,
Trnava, o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovaného proti výrokom II. a III. rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14C/13/2020-316 zo dňa 7.9.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie proti žalovanému
v 1. rade - EMDE trading, s. r. o. (keďže odvolanie proti výroku I. podané nebolo, konanie proti
žalovanému v 1. rade bolo právoplatne zastavené, z ktorého dôvodu ho odvolací súd v záhlaví rozsudku
už neuvádzal – pozn. odvolacieho súdu); výrokom II. určil, že na nehnuteľnostiach zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX, k. ú. A. E., obec A. E., okres Dunajská Streda, vedených Okresným úradom
Dunajská Streda, katastrálnym odborom - na parcele registra „C“, parc. č. 901/1, o výmere 330 m2

a stavbe - obchod so súp. č. XXXX, postavený na parc. č. 901/1, druh stavby: budova ubytovacieho
zariadenia, nie je záložné právo žalovaného v 2. rade (ďalej aj ako „žalovaný“); a výrokom III. rozhodol,
že žalobca má nárok voči žalovanému v 2. rade na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 3 ods. 1, § 22 ods. 2, § 31 ods. 1, § 34, § 35 ods. 1 a 2, § 37, §

39, § 40a, § 49a, 100 ods. 2, § 101, § 112, § 151a, § 151j, § 462, § 517 ods. 2, § 563 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 64, § 132, § 149, § 137 písm. c), § 161 ods. 2, § 191
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že podaním doručeným súdu dňa 28.5.2015 sa právny
predchodcovia žalobcu domáhali rozhodnutia súdu, ktorým by súd určil neexistenciu záložného práva.
Žalobu odôvodnili tým, že dňa 26.11.2014 medzi pôvodným žalovaným v 1. rade (EMDE trading,

s.r.o.) ako záložným veriteľom a právnymi predchodcami žalobcu (rodičia žalobcu) ako záložcami bola
podpísaná zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v bezpodielovom spoluvlastníctve
pôvodných žalobcov. Záložcovia boli v rámci uzatvárania predmetnej záložnej zmluvy zastúpení
pôvodným žalovaným v 2. rade (Morfone s.r.o.). Tento konal v mene a na účet pôvodných žalobcovna základe plnomocenstva z 11.11.2014, konajúc F. G., na základe plnej moci zo dňa 18.7.2013.
Mali za to, že záložná zmluva je neplatná, a to z dôvodu nedostatku náležitosti subjektu a vôle na
strane záložcov. Žalobcovia mali záujem predať nehnuteľnosti. Za účelom predaja nehnuteľností sa

p. F. G. stretol s pôvodnými žalobcami, ktorí ho požiadali, aby našiel vhodného záujemcu na kúpu
nehnuteľnosti. Žalobcovia mali v úmysle uzavrieť sprostredkovateľskú zmluvu. Tvrdili, že vzťah medzi
nimi a pôvodným žalovaným v 2. rade, za ktorého konal F. G. bol práve preto spotrebiteľským vzťahom,
poukazujúc na ustanovenie § 52 OZ. F. G. po istom čase navštívil žalobcov a predostrel im na podpis
plnomocenstvo na uzavretie záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam. Žalobcovia však nikdy nemali v úmysle

zriadiť záložné právo k nehnuteľnostiam, ich úmyslom bolo predať nehnuteľnosti, a to za pomoci p.
G. ako sprostredkovateľa. Pri uzavretí dohody o plnomocenstve zo dňa 11.11.2014 teda neboli dané
náležitosti vôle žalobcov, ich vôľa v plnomocenstve nebola skutočná, slobodná, vážna a nebola zbavená
omylu. Na základe toho je táto dohoda o plnomocenstve neplatná. Takéto konanie p. G. je aj v rozpore
s dobrými mravmi, a aj z toho dôvodu je dohoda o plnomocenstve neplatná. V rozpore so skutočnou
vôľou žalobcov, v mene a na účet žalobcov došlo k podpisu záložnej zmluvy s pôvodným žalovaným v

1. rade (EMDE trading, s.r.o.). V tomto prípade neboli záujmy zástupcu, teda pôvodného žalovaného v
2. rade, za ktorého konal p. G., v súlade so záujmami zastúpených, teda žalobcov. Došlo k porušeniu
§ 22 ods. 2 OZ, preto úkony žalovaného v 2. rade, ktoré vykonal v mene a na účet žalobcov sú aj z
tohto dôvodu neplatné. Neplatnosť plnomocenstva vyvoláva aj nedostatok spôsobilosti F. G. konať za
žalovaného v 2. rade, nakoľko nebol platne splnomocnený na konanie za žalovaného v 2. rade. Mali za

to, že aj plnomocenstvo udelené pôvodným žalovaným v 2. rade (Morfone s.r.o.) F. G. z 18.7.2013 je
absolútne neplatné, a to z dôvodu rozporu so zákonom, ako aj z dôvodu, že zákon obchádza. V danom
plnomocenstve z 18.7.2013 je obsiahnuté splnomocnenie F. G. ku všetkým právnym úkonom, úkonom
súvisiacich so zastupovaním spoločnosti Morfone s.r.o. Ďalej je tam uvedené, že splnomocnenec je
oprávnený na všetky rokovania a činnosti v rovnakom rozsahu, v akom by ich vykonával konateľ

spoločnosti, splnomocnenec je oprávnený v mene spoločnosti uzatvárať a podpisovať zmluvy a všetky
doklady a dokumenty voči tretím osobám, prijímať ich a ďalej konať právne úkony. Pôvodný žalovaný
v 2. rade (Morfone s.r.o.) teda splnomocnil F. G. na všetky právne úkony bez obmedzenia, na časovo
neobmedzené trvanie s tým, že spoločnosť nesie za konanie splnomocnenca vo všetkých úkonoch
zodpovednosť. Plnomocenstvo udelené žalovaným v 2. rade splnomocnencovi F. G. je neplatné z

dôvodu rozporu s § 20 ods. 1 OZ, § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), ako aj s §
31 ods. 1 OZ, keďže rozsah predmetného plnomocenstva je nedovolený a zároveň neurčitý. Uvedené
plnomocenstvo obchádza zákonný inštitút konateľov ako štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením
obmedzeným a zároveň obchádza inštitút prokúry. K naliehavému právnemu záujmu uviedli, že v tejto
právnej veci bude mať jej výsledok vplyv na právne postavenie žalobcov a zmení sa ich hmotnoprávne

postavenie, keďže v súčasnosti sú zapísanými záložcami. Na základe rozhodnutia súdu dôjde k zániku
záložného práva k nehnuteľnostiam a jeho výmazu z evidencie katastra nehnuteľností.

4. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 21.12.2016, ktorým žalobe vyhovel.
Na odvolanie v tom čase žalovaných v 1. a v 3. rade odvolací súd rozhodnutie vo veci samej

potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný v 3. rade dovolanie, pričom dovolací súd
uznesením sp. zn. 4Cdo/95/2019 zo dňa 29.1.2020 zrušil rozsudok tak krajského súdu, ako aj súdu
prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyslovil názor, že otázkou dobrej
viery je nutné sa zaoberať nielen v prípade relatívnej, ale tiež absolútnej neplatnosti zmluvy, ktorá
predchádzala ostatnému zmluvnému vzťahu (zmluve o postúpení pohľadávky), na základe ktorého

došlo k spochybňovanému nadobudnutiu záložného práva k nehnuteľnosti. Záver nižších súdov, že nie
je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv v dobrej viere pred
zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám, je preto zatiaľ predčasný,
teda chybný a ústavnoprávne neudržateľný. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva totiž
môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva nedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní

princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie
boli minimalizované na čo najnižšiu možnú mieru, čo sa nestalo. Poskytnutie prednosti jednému z
obidvoch požiadaviek tak musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností s náležitým a
prísnym hodnotením dobrej viery každého nasledujúceho nadobúdateľa vecného (záložného) práva.
Najskôr je nutné nájsť praktickú zhodu medzi obidvomi protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby

zostalo zachované maximum z obidvoch, a len ak to možné nie je, potom riešiť vec tak, aby výsledok
bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti či inou ústavnou hodnotou alebo princípom.
Bol vyslovený názor, že nadobudnúť záložné právo postúpením pohľadávky od osoby, ktorá je ako
osoba oprávnená zapísaná v katastri nehnuteľností, je možné len v prípade, že nadobúdajúca osobanadobudla toto právo na základe odplatného právneho úkonu a v dobrej viere na stav zápisu v katastri
nehnuteľností. Súlad zápisu v katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom sa, rovnako ako
dobrá viera, predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak (ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku). Existenciu

dobrej viery je potrebné skúmať v časovej súvislosti s okamihom, kedy k právnemu konaniu došlo, t.j. k
dobe, kedy bol návrh na zápis práva do katastra nehnuteľností podaný.

5. Súd prvej inštancie po vrátení mu veci dovolacím súdom po doplnení dokazovania opätovne posúdil
žalobou uplatnený nárok a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.

6. Z výpisu obchodného registra žalovaného v 1. rade - EMDE trading, s.r.o. bolo zistené, že táto
spoločnosť bola vymazaná ku dňu 23.5.2023 bez právneho nástupcu. Na základe tejto skutočnosti súd
prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 64 CSP v spojení s § 161 ods. 2 CSP konanie proti žalovanému
v 1. rade zastavil (výrokom I. napadnutého rozsudku).

7. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú v sporovom konaní naplnením prejednacej zásady, podľa
ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Právna kvalifikácia skutkových okolností tvrdených stranami pred súdom je však vždy vecou súdu.

8. Žalobcovia už v žalobe tvrdili, že vzťah medzi nimi (pôvodnými žalobcami) a splnomocnencom p.

G. je spotrebiteľským vzťahom. Za spotrebiteľskú zmluvu treba považovať každú zmluvu uzatvorenú
medzi dodávateľom konajúcim v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a spotrebiteľom (fyzickou osobou) nekonajúcim v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Podstatné je tiež, že nezáleží na právnej forme uzatváranej zmluvy (kúpna
zmluva, nájomná zmluva, poistná zmluva, nepomenovaná zmluva atď.), ale ani na tom, v akom

zákone je uzatváraná zmluva právne upravená (napr. OZ, resp. ObZ). Za spotrebiteľský spor možno
považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy, napríklad
či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázky výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy,
posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky

z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J..
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.
H. Beck, 2016, 1020 s.). Žalobcovia mienili svoju nehnuteľnosť vo A. E. predať a za tým účelom mienili
splnomocniť p. G.. H. G. sa javil v ich očiach ako skúsený podnikateľ v oblasti realít. Jeho návštevami

u manželov B. budoval v nich dôveru, rozprával im kde všade na aké úrady pôjde, robil si pred nimi
body čo všetko má za tým účelom spraviť. Takýto vzťah podlieha spotrebiteľskému vzťahu, keďže
žalobcovia, ako požívatelia realitných služieb, konali s podnikateľom, ktorý mal skúsenosti s rôznymi
obchodmi, vystupoval, že bežne uzatvára zmluvy. To, že žalobcovia boli uvedení do omylu a podpísali
plnú moc za účelom zriadenia záložného práva na ich nehnuteľnostiach v prospech tretej osoby, nič

na veci nemení. Zmluvný vzťah (za istých okolností aj predzmluvný) musí byť posúdený v súlade s
prvotným zmluvným vzťahom, v tomto prípade sprostredkovateľským (v zmysle § 462 OZ - zmluva o
sprostredkovaní). Sprostredkovateľ p. G. sa mal zaviazať, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu,
abyzáujemca-žalobcoviamalipríležitosťuzavrieťkúpnuzmluvustreťouosobou,azáujemcoviasamali
zaviazať zaplatiť sprostredkovateľovi províziu, konkrétne 5.000 eur. Práve od tohto vzťahu sa odvíja aj

následný, derivovaný vzťah, ktorý nemožno posudzovať izolovane. V prípade vzniku ujmy, škody, ale aj
okolnosti nepredvídanej záujemcami (zriadenie záložného práva) z takéhoto vzťahu je potrebné takýto
protiprávny stav posudzovať ako spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

9. Keďže sa pôvodní žalobcovia domáhali svojho práva v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP určovacou

žalobou, súd prvej inštancie sa zaoberal primárne zistením, či mali na takomto určení naliehavý právny
záujem tak, ako to požaduje zákon. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný
spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcové právo ohrozené alebo ak by sa bez tohto
požadovaného určenia stalo ich právne postavenie neistým. Výrok súdu o určení potom ohrozenie,
neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, že by ukladalo splnenie

nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy,
ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením
žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. V prípadoch,
kedy by požadované určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi stranami sporumalo charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi stranami, nebude daný naliehavý právny
záujem na takomto určení. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri
spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok

vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Tento právny záver zaujal
Najvyšší súd SR napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 56/2003, v ktorom uviedol, že ak je žalovaný
zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny
záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Obdobne by mohlo dôjsť k zosúladeniu evidovaného a
právneho stavu aj v predmetnej veci, čo do evidencie ťarchy na nehnuteľnostiach. V danom prípade

sa žalobcovia domáhali určenia, že záložné právo neexistuje. Žalobcovia na takomto určení naliehavý
právny záujem majú, pretože stav ohrozenia práva žalobcov možno odstrániť len týmto určením.
Stav ohrozenia práva žalobcov a neistoty v ich právnom postavení vidí súd v tom, že v prípade
realizáciezáložnéhoprávazáložnýmveriteľom,budeohrozenévlastníckeprávožalobcovkpredmetným
nehnuteľnostiam. Vyslovením existencie, resp. neexistencie záložného práva žalobcovia nadobudnú
istotu, či sa majú alebo nemajú realizácii záložného práva podrobiť a či sa tento úkon dotkne ich

vlastníckeho práva. V danom prípade, vzhľadom na reálny stav správania sa strán sporu odopretím
určovacej žaloby by došlo k porušeniu ústavného práva žalobcov na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR. Preto je daný naliehaný právny záujem.

10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že s tomu, aby právne úkony vyvolali zamýšľané právne účinky,

musia byť splnené ich náležitosti tak, ako sú stanovené v § 37 a nasl. OZ. Esenciálnou náležitosťou
každého právneho úkonu je, že musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je
neplatný (§ 37 ods. 1 OZ). Vôľa je psychický stav konajúceho človeka k zamýšľanému, chcenému
dôsledku. Z povahy občianskoprávnych vzťahov vyplýva, že psychologické skúmanie existencie
skutočnej a objektívnej vôle pri každom jej prejave nie je možné. To, že je tu existencia vôle sa

pri jej prejave posudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol
prejav vôle urobený. Pritom sa však prihliada k dobrej viere adresáta prejavu. Neprihliada sa však k
vnútornej pohnútke (motívu) adresáta prejavu. Takáto pohnútka je v tomto prípade úplne irelevantná.
Náležitosťou vôle konajúcej osoby je sloboda a vážnosť pri jej prejave pri zachovaní absencie omylu a
tiesne, pričom v občianskom práve tieto dve stránky nie je možné skúmať oddelene, nakoľko nech sú z

teoretického hľadiska oba atribúty vôle rovnocenné, pre možnosť posúdenia náležitostí právneho úkonu
je rozhodujúca sloboda prejavu vôle.

11. V zmysle § 49a OZ má omyl konajúceho za následok neplatnosť právneho úkonu vtedy, ak bol
podstatný (rozhodujúci pre uskutočnenie právneho úkonu konajúceho) a súčasne za predpokladu, že

druhý účastník právneho úkonu omyl konajúceho vyvolal alebo o ňom (t.j. o omyle a nie o skutočnosti,
ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca), hoci ho sám nevyvolal, so zreteľom ku
všetkým okolnostiam musel vedieť. Vo vzťahu k v poradí druhému predpokladu rozlišuje zákon dve
situácie - jednak ide o situáciu, kedy druhý účastník omyl vyvolal a potom o situáciu, kedy druhý účastník
musel o omyle konajúceho vedieť; obe situácie z hľadiska právnej relevancie sú rovnocenné a stačí, ak

je daná jedna z nich. Omyl je vyvolaný druhým účastníkom vtedy, ak tento účastník bez úmyslu uviesť
mýliaceho sa účastníka do omylu, vznik omylu spôsobil, napr. uvedením nepravdivých skutočností, ktoré
bolipreutváranievôlekonajúcejosobyrozhodujúce.Oprípad,kedyomylmuselbyťdruhémuúčastníkovi
známy, ide vtedy, keď druhý účastník buď omyl poznal alebo vzhľadom k okolnostiam musel poznať
a mýliaceho sa na jeho omyl neupozornil. Pre úplnosť treba uviesť, že tretím prípadom neplatnosti

právnehoúkonupreomyljeprípad,kedybolomyldruhýmúčastníkomvyvolanýúmyselne(ľsťou),pričom
zákon nevyžaduje, aby v tomto prípade išlo o omyl podstatný (§ 49a veta druhá OZ).

12. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 uviedol, že absolútna neplatnosť právneho
úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa

hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o
vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva
jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti
a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu

neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci
absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti
- ex officio). Navyše právny úkon je neplatný, ak sa prieči dobrým mravom. Za dobré mravy treba
považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujúistú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.
Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je
veľakrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými

morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej
situácie, odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami
morálky demokratickej spoločnosti. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými
mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Dobré mravy z hľadiska § 3 ods. 1 OZ
majú prevažne funkciu interpretačnú. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ sa však nepoužije, ak priama aplikácia

príslušného ustanovenia zákona vedie k tomu istému výsledku.

13. Vzhľadom na to, že žalobcovia kvalifikovane namietli skutočnosti v zmysle ustanovenia § 49a OZ,
dovolávajúc sa práve na právny úkon vyvolaný v omyle, sa súd prvej inštancie zaoberal existenciou
dôvodu neplatnosti právneho úkonu v zmysle predmetného ustanovenia OZ. Sami žalobcovia pri
výsluchu uviedli, že nikdy nemali v úmysle obchodovať s repkou olejnou. Túto skutočnosť potvrdili aj

dvaja svedkovia a tiež uvedenú skutočnosť tvrdil aj p. G. so slovami, že o takomto obchode p. B. nechcel
ani počuť. Práve naopak pôvodní žalobcovia mienili svoju nadbytočnú nehnuteľnosť vo A. E. predať a z
týchto prostriedkov následne chceli podporiť rodinu. Túto skutočnosť potvrdili opätovne dvaja svedkovia
(p. C., p. G.), opak však už tvrdil p. G., tvrdiac, že p. B. chcel kvázi podporiť podnikanie a údajne
nezištne poskytol na to svoje majetky. V tomto smere však žalovaná strana nepresvedčila súd a ani

vykonaním dokazovania súd nemohol dospieť k takémuto záveru. Ďalej bolo zistené, že i napriek úmyslu
žalobcov, de facto ľsťou p. G. ho poverili pôvodní žalobcovia na uzavretie zmluvy o záložnom práve k ich
nehnuteľnosti. Je zrejmé, že ich podpisy boli aj notársky overené. Avšak takýto dokument trpí závažnou
vadou, totiž nesleduje vôľu žalobcov. Z toho dôvodu súd dospel k záveru, že daný právny úkon - plná
moc, ktorým mali splnomocniť Morfone, s.r.o. konajúc p. G., ako splnomocneným zástupcom spoločnosti

Morfone s.r.o. na uzavretie zmluvy o záložnom práve - bol vykonaný v omyle, pričom tento omyl musel
vyvolať, resp. musel byť zrejmý tretej osobe - splnomocnencovi. Jedná sa síce o jednostranný právny
úkon, avšak jednoznačne vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobcovia nemienili splnomocniť
právneho predchodcu pôvodného žalovaného v 2. rade (Morfone, s.r.o.) na uzavretie zmluvy o záložnom
práve, ale mienili poveriť p. G., ako fyzickú osobu so skúsenosťami v realitnej činnosti, s odpredajom

nadbytočnej nehnuteľnosti vo A. E.. I napriek tomu obsah plnomocenstva nezdieľa ich vôľu. Tento
dokument jednoznačne vyhotovoval p. G., niekoľkokrát rokoval s p. B., navyše p. B., ktorý mal v tom
čase vyše 80 rokov, nebol právne vzdelaný a zasahoval do textu splnomocnenia, niekoľkokrát text
plnej moci bol prepisovaný, no i napriek tomu muselo dôjsť (zrejme zámenou) k podpísaniu dokumentu
- plnomocenstva z 11.11.2014, ktorý si však jednoznačne žalobcovia neželali. H. G. síce tvrdil, že

text dokumentu bol vysvetľovaný aj dvomi prítomnými zamestnankyňami notárskeho úradu, toto jeho
tvrdenie však v konaní nebolo nepreukázané.

14. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ustanovenie § 31 ods. 1 OZ, ktoré upravuje možnosť dať
sa pri právnom úkone zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Z hľadiska osoby splnomocnenca,

základné požiadavky na jeho osobu ako zástupcu vyplývajú zo spoločnej úpravy zastúpenia, pričom
splnomocnencom nemôže byť osoba, ktorá nie je sama spôsobilá na právny úkon, o ktorý ide, ani osoba,
ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa (§ 22 ods. 2 OZ). Práve svedeckými výpoveďami
p. C. a p. G., ale aj žalobcu p. B. bolo preukázané, že p. G. ako splnomocnenec konal v rozpore so
záujmami p. B. ako splnomocniteľa, ktorý nemal záujem angažovať sa na obchode s repkou olejnou a

bezodplatne založiť svoju nehnuteľnosť na zabezpečenie pohľadávky veriteľa (EMDE trading, sr.o.) z
titulu pôžičky spoločnosti Morfone, s.r.o., kde opäť univerzálne figuroval p. G. ako splnomocnenec tejto
spoločnosti.

15. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie musel prihliadať na ničotnosť plnej moci z 11.11.2014,

a to z dôvodu chýbajúcej vôle splnomocniteľov, ako aj konania splnomocnenca v rozpore so záujmami
splnomocniteľov. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň,
ako keby nebol urobený.

16. Súd prvej inštancie, rešpektujúc pokyny dovolacieho súdu, sa následne zaoberal dobromyseľnosťou

pôvodného žalovaného v 1. rade (EMDE trading, s.r.o) a odplatnosťou právneho úkonu v súvislosti s
nadobudnutím práva zo záložnej zmluvy, ako veriteľa poskytnutej pôžičky.17. Pôvodnému žalovanému v 1. rade (EMDE trading, s.r.o.) v čase pristúpenia k poskytnutiu pôžičky
stačila informácia, že žiadateľ pôžičky (Morfone s.r.o) mienil požičané peniaze investovať do obchodu
s repkovým olejom. Svedčí o tom zmluva o spolupráci z 26.11.2014, ktorá spočívala v podieľaní sa na

podnikaní spoločnosti Morfone, s.r.o., za čo mala byť poskytnutá odmena v podobe podielu na zisku
(10 eur za tonu oleja repkového). Preto mal pôvodný žalovaný v 1. rade poskytnúť spoločnosti Morfone,
s.r.o. 78.000 eur, a to na základe zmluvy o pôžičke z 26.11.2014, ktorá bola zabezpečená zmluvou o
zriadení záložného práva z 26.11.2014. Všetky tieto kontrakty sú s totožným dátumom. Za spoločnosť
Morfone, s.r.o. vystupoval p. G. na základe plnej moci z 18.7.2013 udelenej konateľkou tejto spoločnosti

a za záložcov (manželov B.) tiež vystupoval p. G. na základe plnej moci z 11.11.2014. Presný dátum
zavkladovania záložného práva nebol v konaní ozrejmený, avšak zo zápisu ťarchy na LV XXXX pod
č. 1255/14 je zrejmé, že návrh musel byť podaný ešte v roku 2014. Sám p. D. (konateľ spoločnosti
žalovaného v 1. rade) uviedol, že až po zavkladovaní previedol peniaze spoločnosti Morfone, s.r.o.

18. Skúmajúc požiadavku nastolenú dovolacím súdom o odplatnom právnom úkone, súd prvej inštancie

dospel k záveru, že táto podmienka v konaní nebola preukázaná. V tomto smere bola žalovaná
strana (niekoľkokrát) vyzvaná na preukázanie odplatnosti právneho úkonu, avšak táto skutočnosť
nebola preukázaná. Pôvodný žalovaný v 1. rade mienil preukázať túto skutočnosť predložením listiny o
zadaní bankového prevodu a predkontračným účtovným dokladom. Z predložených listín však nebolo
preukázané, že bolo skutočne plnené. Z týchto listín je zrejmé len to, že bol vypísaný bankový prevod

a že táto skutočnosť mala byť aj v účtovníctve evidovaná. Ak veriteľ nepreukáže reálne odovzdanie
predmetu pôžičky dlžníkovi, nie je možné konštatovať platné uzatvorenie zmluvy o pôžičke. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Už v pôvodnom konaní bol

vyzvaný žalovaný v 1. rade, aby preukázal plnenie zo zmluvy o pôžičky, pričom na výzvu súdu nedbal.
Dovolací súd súdu prvej inštancie priamo uložil, aby táto skutočnosť bola skúmaná. Právny zástupca
žalovaných (pôvodne v 1. a 3. rade) opäť nereagoval, pričom dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že
pôžička bola zaplatená, zaťažovalo práve ich.

19. Na strane žalovaných bolo dôkazné bremeno, aby preukázali odplatnosť právnych úkonov, aj zmluvy
o pôžičke, pre ktorú je charakteristické, že je reálnou zmluvou a pre jej vznik sa vyžaduje aj reálne
odovzdaniefinančnýchprostriedkov(veci)dlžníkovi,atobuďbezhotovostnýmspôsobomnaúčetdlžníka
pri peňažnej pôžičke (v zmysle zmluvy) alebo z rúk do rúk. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy
preukazujeveriteľ.Vykonanýmdokazovanímvšaksplnenietejtopodmienkyprevznikzáväzkuzozmluvy

o pôžičke nebolo preukázané. Totiž zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej)
zmluvy.Toznamená,žekvznikuprávnehovzťahukpôžičkejepotrebnéodovzdanievecidlžníkovi.Aksa
tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí
vôle) boli dané.

20. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 19.2.2016 súd zistil, že k 19.2.2016 malo dôjsť k odplatnému
postúpeniu zabezpečenej pohľadávky 78.000 eur s príslušenstvom zo strany EMDE trading, s.r.o. na
pôvodného žalovaného v 3. rade (Bopal, s.r.o.). Dlžníkom je označená spoločnosť - Morfone, s.r.o. zo
zmluvy o pôžičke z 26.11.2014. V článku VI. tejto zmluvy je uvedená dohoda na odplate za postúpenú

pohľadávku vo výške 78.000 eur, ktorá bude započítaná na pohľadávky postupníka, ktorú evidujú voči
postupcovi z titulu dodania tovaru postupníkom postupcovi na základe jednotlivých kúpnych zmlúv.

21. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30.6.2020 súd zistil, že spoločnosť BOPAL, s.r.o.
ako postupca odplatne postúpila pohľadávku špecifikovanú v článku II. ods. 4 Zmluvy z postupcu na

postupníka - BOPAL laminum, s.r.o. článok II. ods. 4 zmluvy však v zmluve absentuje. V čl. II. ods. 1 je
uvedený dlžník - Morfone, s.r.o.. V odseku 2 tohto článku sa uvádza, že pohľadávkou sa na účely tejto
zmluvyrozumejúpohľadávkypostupcuvočidlžníkoviztituluzmluvyopostúpenípohľadávkyz19.2.2016
medzi postupcom a dlžníkom a na základe neuhradenia dohodnutej dlžnej sumy dlžníkom riadne a
včas ku dňu uzavretia tejto zmluvy, pričom výška istiny je 78.000 eur. V článku VI. sa zmluvné strany

dohodli na odplate za postúpenú pohľadávku vo výške 78.000 eur, ktorá odplata môže byť uhradená aj
započítaním pohľadávky postupníka.22. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že plnenie zo zmluvy o pôžičke z 26.11.2014, na základe ktorej
bolo zriadené záložné právo, nebolo preukázané. Taktiež ani pri postúpení tejto pohľadávky (zo zmluvy
o pôžičke), a to z 19.2.2016 nebola preukázaná odplatnosť právneho úkonu. Síce v článku VI. zmluvy je

uvedená dohoda na odplate za postúpenú pohľadávku vo výške 78.000 eur, ktorá bude započítaná na
pohľadávky postupníka, ktorú evidujú voči postupcovi z titulu dodania tovaru postupníkom postupcovi
na základe jednotlivých kúpnych zmlúv, takéto započítanie ale v konaní nebolo preukázané. Obdobne
ani pri zmluve o postúpení pohľadávky spoločnosťou BOPAL, s.r.o. z 30.6.2020 nebola preukázaná
odplatnosť postúpenia na postupníka - BOPAL laminum, s.r.o. Aj tu sa zmluvné strany dohodli na odplate

za postúpenú pohľadávku vo výške 78.000 eur, ktorá mohla byť uhradená aj započítaním pohľadávky
postupníka. Ani v tomto prípade nebola preukázaná odplatnosť, a to ani započítaním pohľadávky.

23. V bode 16. odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené, že: „... nadobudnúť
záložné právo postúpením pohľadávky od osoby, ktorá je ako osoba oprávnená zapísaná v katastri
nehnuteľností, je možné len v prípade, že nadobúdajúca osoba nadobudla toto právo na základe

odplatného právneho úkonu a v dobrej viere na stav zápisu v katastri nehnuteľností.“. Pokiaľ aj strana
žalovaných bola v dobrej viere na stav zápisu v katastri nehnuteľností, v tomto konaní však nepreukázala
odplatnosť právnych úkonov.

24. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že k otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva

dobromyseľných nadobúdateľov sa už vyjadril i Ústavný súd SR v uznesení z 10.2. 2010 sp. zn. I. ÚS
50/10. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva nemo plus iuris ad alium tranfere potest quam ipse
habet (ďalej aj ako „nemo plus iuris“), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že
platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo (ale ani iné majetkové právo) právny nástupca, ak subjekt,
od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol (resp. nebol

na to oprávnený), a teda ho ani nemohol platne previesť. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je
významná len potiaľ, pokiaľ im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a
nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana,
ktorú poskytuje nadobúdateľovi nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne
uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá

skutočnosti,máskutočnosť(reálnystav)prevahunadzápisomvkatastri.Niejetedamožnéuprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Vychádzajúc teda z tejto zásady (nemo plus iuris, § 37
ods. 2 OZ), sú neplatné aj následné zmluvy týkajúce sa predmetných nehnuteľností (zmluva o postúpení
pohľadávky z 19.2.2016).

25. Predmetnú úvahu súd prvej inštancie už vyslovil aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, avšak
dovolací súd bol iného názoru, že nie je možné uprednostniť princíp „nikto nemôže na iného previesť
viac práv, než sám má“ pred princípom „ochrany dobrej viery a legitímnej dôvery v konštitutívne akty
štátu“. Dané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo vydané 29.1.2020. Avšak v zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu SR č. 5/2021 je zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.4.2021
sp. zn. 1VObdo/2/2020, kde bolo vyslovené zjednocujúce stanovisko veľkého senátu, že: „v prípade
absolútne neplatného právneho úkonu nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a
k zmene v osobe vlastníka, a to ani v prípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam. Osoba, ktorá bola ako vlastník nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci

ich vlastníkom nebola pre neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
nemôže tieto nehnuteľnosti platne previesť na ďalší subjekt - hoci konajúci v dobrej viere v správnosť
zápisu v katastri nehnuteľností - s poukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na
iného viac práv, ako sám má. Preto sa veľký senát obchodnoprávneho kolégia prikláňa k tej časti
judikatúry najvyššieho súdu - ktorá v prípade prvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva pri ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade nemo
plus iuris - prezentovanej uznesením z 27.1.2016 sp. zn. 1Cdo/146/2012, rozsudkami z 30.3.2011 sp. zn.
3Cdo/144/2010az26.1.2017sp.zn.3Cdo/223/2016auznesenímz29.4.2014sp.zn.5MCdo/12/2011.“.

26. V bode 83.1 tohto rozhodnutia Najvyšší súd SR uvádza, že: „Naopak veľký senát obchodnoprávneho

kolégianesúhlasísmenšinovýmiprávnyminázormivyskytujúcimisavjudikatúrenajvyššiehosúdu,ktoré
v prípade absencie vlastníckeho práva na strane prevodcu (z dôvodu neplatnosti predchádzajúceho
právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) pripúšťali ochranu
nadobúdateľa s poukazom na jeho dobrú vieru, že osobe zapísanej v katastri nehnuteľnosti svedčívlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez definície limitov, v ktorých by prichádzalo do úvahy prelomenie
princípu ochrany pôvodného vlastníka (uznesenie z 27.2.2013 sp. zn. 6Cdo/71/2011); resp. ktoré
pripúšťali nadobudnutie vecného práva k nehnuteľnostiam osobou konajúcou v dobrej viere v správnosť

údajov zapísaných v katastri nehnuteľnosti, aj keď osoba v katastri zapísaná nebola v skutočnosti
nositeľom prevádzaného vecného práva (uznesenia z 27.6.2019 sp. zn. 4Cdo/102/2017 a z 29.1.2020
sp. zn. 4Cdo95/2019 a rozsudky z 29.4.2020 sp. zn. 4Cdo/142/2019 a z 21.10.2020 sp. zn.
4Cdo/28/2020).“. V bode 83.2. uvádza: „Pri predmetnom konštatovaní veľký senát obchodnoprávneho
kolégia poukazuje na to, že právna úprava de lege lata neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva

od nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek. Vyvodenie ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa zo strany súdu rozhodujúceho v civilnom sporovom konaní pritom nie je
možné ani s poukazom na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, keďže katastrálny zákon priamo
pripúšťa spochybnenie hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností preukázaním opaku,
čo znamená, že osoba, ktorá je ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností, v skutočnosti vlastníkom
evidovaných nehnuteľností nie je, ak sa preukáže, že skutočným vlastníkom nehnuteľností je niekto iný.

Preto táto osoba zapísaná ako „vlastník“ ani nedisponuje oprávnením s týmito nehnuteľnosťami ďalej
nakladať.“.

27. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba o určení neexistencie
záložného práva k dotknutým nehnuteľnostiam je dôvodná. Pre vznik záložného práva viažuceho

sa k nehnuteľnosti sa vyžaduje jednak písomná zmluva a jednak i vklad do katastra nehnuteľností,
ktorá skutočnosť završuje proces vzniku záložného práva. Keďže záložné právo má vecnoprávnu
povahu, môže ho zriadiť len vlastník veci, ktorá sa ako záloh poskytuje. Nakoľko však vlastník veci
konal v omyle vyvolanom cudzou osobou, čo do splnomocnenia vo veci zriadenia záložného práva k
nehnuteľnostiam, nemohlo dôjsť ani k platnému zaťaženiu nehnuteľnosti, navyše nezištne v prospech

tretej osoby, pričom pri nadobúdateľoch záložného práva taktiež nebola preukázaná odplatnosť týchto
právnych úkonov. Navyše v konaní ani nebola preukázaná výzva veriteľa (pôvodne EMDE trading,
s.r.o. na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke z 26.11.2014, doručovaná dlžníkovi (pôvodne Morfone,
s.r.o.) alebo odstúpenie veriteľom, hoc táto bola exaktne upravená v predmetnej zmluve. Súd prvej
inštancie mal za to, že získanie majetkového prospechu v podobe nehnuteľností žalobcov bol jediným

cieľom obchodných transakcií všetkých aktérov na strane žalovaných. Už aj z tohto pohľadu existujú
pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaných (aj bývalých), nehovoriac o nekalých praktikách, za ktoré
bola spoločnosť pôvodne žalovaného v 1. rade aj sankciovaná.

28. Tiež nebolo preukázané, že došlo k plneniu na základe zmluvy o pôžičke z 26.11.2014. Vo vzťahu

k zabezpečovanému záväzku má záložné právo povahu akcesorického záväzku, t. j., ak k vzniku
k hlavnému záväzku nedôjde, nemôže dôjsť ani k vzniku akcesorického záväzku. Je nesporné, že
peňažné prostriedky veriteľom (EMDE trading, s.r.o.) neboli poskytnuté v zmysle zmluvných podmienok
v prospech dlžníka (Morfone, s.r.o.) prevodom peňažných prostriedkov z bankového účtu veriteľa na
bankový účet dlžníka, ale ani iným spôsobom, t. j. záväzok zo zmluvy o pôžičke nevznikol. Pre vznik

zmluvy o pôžičke je nevyhnutné, aby došlo k skutočnému odovzdaniu príslušnej sumy. Teda nemohlo
platne dôjsť ani k uzavretiu záložného práva.

29. Spornou otázkou bolo tiež premlčanie záložného práva viaznuceho na nehnuteľnostiach žalobcu
v prospech žalovaného v 2. rade. Súd podrobil skúmaniu aj túto skutočnosť, hoc s prihliadnutím

na to, že pri neplatnom právnom úkone, jeho neexistencii ani premlčanie nie je. Záložné právo má
subsidiárnu a akcesorickú povahu. Akcesorita záložného práva sa v celom rozsahu vzťahuje nielen na
existenciu a vznik záložného práva, ale aj na jeho trvanie a zánik, vrátane následkov spojených so
vznesením námietky premlčania. V zmysle § 563 OZ je veriteľ už od vzniku dlhu oprávnený vyzvať
veriteľa na plnenie. Obdobne podľa § 392 ObZ pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba

odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Zo zmluvy
o pôžičke z 26.11.2014 vyplýva splatnosť dlhu najneskôr do 1.12.2015. Okamih splatnosti práva na
plnenie má pritom rozhodujúci význam predovšetkým pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata pre
začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby (§ 101 OZ) a pre začiatok omeškania dlžníka (§ 517
OZ). Keďže táto pôžička mala byť plnená na obchodné účely (obchod s repkovým olejom), potom

premlčacia doba bola štvorročná (§ 397 ObZ). Pri spore súvisiacom so spotrebiteľskou zmluvou je
premlčacia doba podľa OZ trojročná. Čo sa týka uznania dlhu dlžníkom, učineným už v zmluve o
pôžičke (26.11.2014), na takýto prejav dlžníka nie je možné prihliadnuť, keďže v čase uzavretia zmluvy
o pôžičke ešte nemohol byť dlžný, najmä keď splatnosť záväzku bola tiež v tejto zmluve určenádo 1.12.2015, až nasledujúcim dňom mohol byť dlžník dlžný a uznať tak záväzok. Teda lehota na
uplatnenie záväzkového práva veriteľom z titulu pôžičky uplynula jeho premlčaním 2.12.2018. Ak by
sa bral do úvahy rýdzo obchodný spor, tak i v tom prípade by táto lehota skončila 2.12.2019. Ak

pohľadávka, ktorá je zabezpečená záložným právom je premlčaná, v dôsledku čoho sa pohľadávka
stala súdne nevymáhateľnou, je zrejmé, že sa nevymáhateľnosť hlavného záväzku (naturálna obligácia)
musí preniesť, vzhľadom na akcesoritu záložného práva, aj na samotné záložné právo, ktoré sa
rovnako mení na naturálnu obligáciu. Premlčanie hlavného záväzku má za následok úspešné uplatnenie
námietky premlčania aj akcesorického záväzku, teda záväzku zo záložnej zmluvy. Teda záložné právo

nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť spôsobilým právnym prostriedkom na uspokojenie zabezpečenej
pohľadávky. OZ v ustanovení § 112 upravuje zastavenie (spočívanie) premlčania iba v tom prípade,
ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom
konaní riadne pokračuje. Za uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby, je treba
považovať len taký úkon oprávneného, ktorý smeruje k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného
práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/47/2018 z 26.6.2019). Uplatnením práva nie je

oznámenie o začatí výkonu záložného práva adresovaného záložcovi, ani plomba vyznačená orgánom
správy katastra, keďže príslušná správa katastra nie je orgán, u ktorého by sa malo uplatniť právo v
zmysle vyššie uvedeného. Preto námietka premlčania záložného práva vznesená žalobcom by bola
tiež dôvodná, pričom účinne vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného
práva. Vznesením námietky premlčania a dovolaním sa premlčania záložného práva zo strany žalobcu

stráca žalovaný ako záložný veriteľ možnosť domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné
právo je premlčané (pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2011 z 8.12.2011).

30. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov
konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP

podľa pomeru úspechu a neúspechu tak, že žalobca, ktorý mal v konaní plný úspech, má voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

31. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný – spoločnosť BOPAL laminum, s.r.o.

(pôvodne žalovaný v 2. rade) s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a žalobu zamietol, alt. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd v súlade s § 124 ods. 1 CSP odvolanie žalovaného vyhodnotil podľa jeho
obsahu ako odvolanie podané voči výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie (vzhľadom na
špecifikáciu výrokovej časti rozsudku, ktorý napáda, a dôvody odvolania, keď správnosť záverov vo

vzťahu k výroku I. nebola žiadnym spôsobom spochybnená). Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) CSP). Podľa žalovaného pôvodní žalobcovia udelili platnú plnú moc F. G., ktorá je odrazom

ich skutočnej vôle, a zároveň aj F. G. bol platne splnomocnený právnym predchodcom žalovaného v 2.
rade. Žalovaný v 2. rade (v nadväznosti na postúpenie pohľadávky spolu so zabezpečovacím prvkom)
je dobromyseľným nadobúdateľom práv, ktorému, v nadväznosti na vykonané dokazovanie, musí byť
poskytnutá ochrana.

32. K vyslovenej neplatnosti právneho úkonu uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
svedkovia p. C. a p. G. neboli prítomní pri stretnutiach p. G. a pôvodných žalobcov. Naopak, z
dokazovania vyplynulo (výpoveď pôvodného žalobcu, ako aj p. G.), že po zoznámení sa pôvodných
žalobcov a p. G. prebiehala medzi p. G. a pôvodnými žalobcami intenzívna komunikácia. Pri tejto
komunikácii neboli žiadni svedkovia, iba p. G. a pôvodní žalobcovia. Z uvedeného je zrejmé, že

svedkovia majú len sprostredkované informácie od pôvodných žalobcov, čo však spochybňuje ich
vierohodnosť a výpovednú hodnotu. Skutočnosť, že záverom rokovaní p. G. a pôvodných žalobcov
bola vôľa predmetnú nehnuteľnosť poskytnúť ako zabezpečovací prostriedok, nemožno považovať
za spochybnenú výpoveďami svedkov. Práve naopak, vyššie uvedené argumenty svedčia o jasne a
určito prejavenej vôli žalobcov predmetnú nehnuteľnosť založiť. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek

podkladu z vykonaného dokazovania uviedol, že splnomocnenie, na ktorom boli notársky overené
podpisy pôvodných žalobcov, bolo uzatvorené ľsťou proti vôli pôvodných žalobcov, a z tohto dôvodu trpí
splnomocnenie závažnou vadou. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých
skutočností a dôkazov prvostupňový súd dospel k uvedenému záveru. Účelovosť uvedeného argumentumožno badať aj na skutočnosti, ktorá vyplýva z výsluchu pôvodných žalobcov, ktorí uviedli, že nikdy
netrpeli duševnou poruchou, ktorá by obmedzovala ich spôsobilosť na právne úkony. Pôvodný žalobca v
1. rade bol promovaný právnik, ktorý bol bez ohľadu na svoj vek schopný odlíšiť predmet splnomocnenia

– predaj nehnuteľnosti, od predmetu splnomocnenia – zriadenia záložného práva, keďže sa jedná o
tradičné právne inštitúty, ktoré schopnosť odlíšiť nemôže byť obmedzená z dôvodu vysokého veku alebo
iných skutočností. Vychádzajúc z obsahu a formy plnomocenstva udeleného pôvodnými žalobcami p.
G., žalovaný má za to, že uvedené plnomocenstvo jasne, zreteľne a určito vyjadruje vôľu žalobcov zriadiť
záložné právo k nehnuteľnostiam. Vôľa zriadiť záložné právo k nehnuteľnostiam nie je v uvedenom

plnomocenstve vyjadrená neurčito/nejasne/skryto, príp. nezrozumiteľnými pojmami. Zároveň, táto vôľa
zriadiť záložné právo nie je vyjadrená drobným písmom, ktoré by bolo potrebné identifikovať pomocou
zväčšovacích pomôcok, práve naopak, táto vôľa je súčasťou sprievodného textu, je vyjadrená písmom
rovnakejveľkosti,anavyšejeodlíšenákurzívou.Zároveňajdemonštratívnyvýpočetúkonovjevyjadrený
prehľadným číslovaním s písmom rovnakej veľkosti. V závere plnomocenstva je jasne, zreteľne a
písmom rovnakej veľkosti vyjadrené vyhlásenie o slobodnom, vážnom, určitom a zrozumiteľnom prejave

vôle, pričom aj pravosť podpisov na predmetnom splnomocnení bola osvedčená zákonným spôsobom.
Na prvý pohľad je zrejmé, že text splnomocnenia nie je spôsobilý (či už v rámci obsahu alebo formy)
vyvolať omyl v otázke predmetu splnomocnenia. Rovnako sa preto nemožno stotožniť ani s tvrdením,
podľa ktorého je uvedené plnomocenstvo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný považuje konštatovanie
súdu, že v čase udelenia splnomocnenia pôvodného žalobcu v 1. rade mal p. B. vyše 80 rokov a že k

dohodnutému zneniu splnomocnenia „muselo dôjsť (zrejme zámenou) k podpísaniu dokumentu“, ktorý
si pôvodní žalobcovia neželali, za tendenčné a prikláňajúce sa na stranu pôvodných žalobcov z dôvodu
ich veku. Rovnako konštatovania súdu ako „de facto ľsťou p. G.“ alebo vyššie uvedeného „muselo
dôjsť (zrejme zámenou) k podpísaniu dokumentu“, bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní
sugestívne smerujú a ukazujú na nekalé konanie p. G. voči pôvodným žalobcom. Prvoinštančný súd tak

v otázke vôle pôvodných žalobcov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil.

33. Žalovaný tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní odplatnosti právnych
úkonov. Pôvodný žalovaný v 1. rade predložil listinu o zadaní bankového prevodu, na ktorom je

zreteľne uvedená suma vo výške 78.000 eur, čísla účtov, pečiatka banky s uvedeným dátumom
prijatia prevodného príkazu s doplňujúcim údajom: „Pôžička“. Súdu bol predložený aj predkontračný
účtovný doklad. Súd predložené dokumenty vyhodnotil ako nedostatočné a nepotvrdzujúce platné
uzatvorenie pôžičky. Z výsluchu svedka E. D. na pojednávaniach 3.2.2016 a 26.8.2020 vyplýva, že
spoločnosti Morfone s.r.o. v zastúpení p. G. poskytol sumu vo výške 78.000 eur. Rovnako svedok F.

G. na pojednávaní dňa 8.6.2016 potvrdil skutočnosť, že suma vo výške 78.000 eur bola prevedená na
účet spoločnosti Morfone s.r.o. S vyššie uvedenými tvrdeniami svedkov sa prvoinštančný súd vôbec
nevysporiadal. Súd mal vyhodnotiť výpovede svedkov v súvislosti s predloženými dokladmi (prevodný
príkaz a účtovný doklad) a postupovať v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP a každý dôkaz hodnotiť
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Prvoinštančný súd neprávne vyhodnotil odplatnosť

právneho úkonu - pôžičky spoločnosti Morfone s.r.o. a z tohto nesprávneho základu nesprávne posúdil
aj neexistenciu akcesorického vzťahu záložného práva k pôžičke.

34. V otázke zásady nemo plus iuris a dobromyseľnosti nadobúdateľa nehnuteľnosti sa napadnutý
rozsudok opiera o rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2021 sp. zn.

1VObdo/2/2020, zverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 5/2021. Predložením judikátu
žalobca poukazoval najmä na skutočnosť, že žalovaní nemôžu nadobudnúť vlastnícke právo z
neplatného právneho úkonu – od nevlastníka. Avšak v predloženom judikáte Najvyšší súd SR uvádza,
že pri rozhodovaní o právnej otázke k zásade nemo plus iuris treba rozlišovať situácie, kedy došlo
po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, keď sa

predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napr. z dôvodu absolútnej neplatnosti
zmluvy. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 456 CSP, v zmysle ktorého „právne
vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.“ V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 bod 75.1: „Do prvej skupiny možno zaradiť situácie,
kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi ich

pôvodným vlastníkom a predávajúcim (t. j. prvým nadobúdateľom) po uzatvorení kúpnej zmluvy
medzi predávajúcim a ďalším (dobromyseľným) nadobúdateľom...“ a pokračuje „V takom prípade
totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľnosti nielen od subjektu, v prospech ktorého svedčal zápis o
vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý v čase prevoduv skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho (napríklad po
odstúpení od zmluvy) na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže tak dôjsť
k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka

pôvodnázmluvazrušujesúčinkamiextunc.Predmetnézákonnéustanoveniesavtakomprípadedotýka
len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov zmluvy, a do úvahy medzi
pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom (predávajúcim) prichádza iba vyporiadanie spôsobom
predpokladaným v druhej vete ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecno-právne účinky
odstúpenia od zmluvy - t. j., že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka k nehnuteľnostiam

priamo zo zákona - prichádza do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľností na
inú osobu, ktorá ich nadobudla dobromyseľne.“ (žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR - R 14/2009, R 81/2004 a Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/2021).

35.Kzáveromsúduprvejinštancieopremlčanízáložnéhoprávažalovanýuviedol,žezáložnéprávobolo
na základe rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/123/2017- 297 zo dňa 14.11.2018 vymazané

z listu vlastníctva, a teda nebolo možné záložné právo vykonať. Záložné právo bolo opätovne zapísané
na LV č. XXXX pre k. ú. A. E. na základe návrhu spoločnosti BOPAL s.r.o. zo dňa 16.7.2020. Následne
súd uznesením zo dňa 29.6.2021 na návrh žalobcu nariadil neodkladné opatrenie, v ktorom uložil
žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva a zdržať sa postúpenia pohľadávky. Toto
neodkladné opatrenie doposiaľ nebolo zrušené. Lehota, počas ktorej žalovaní nemohli uskutočňovať

výkon záložného práva, sa nemôže započítavať do plynutia premlčacej lehoty.

36. Žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

37. K námietke týkajúcej sa (ne)platnosti právneho úkonu uviedol, že na základe výsluchu svedkov
bolo preukázané, že pôvodní žalobcovia mali záujem o predaj nehnuteľností, čo potvrdil vo svojej
výpovedi p. G., ktorý zoznámil pôvodného žalobcu s p. G.. Svedok bol prítomný na prvom stretnutí
medzi pôvodným žalobcom a p. G., pričom potvrdil, že pôvodný žalobca priamo uviedol zámer predať
nehnuteľnosti vo A. E. a vzhľadom na to, že p. G. mal 7 ročnú prax pri predaji realít, požiadal ho o

odpredaj týchto nehnuteľností. Svedok žiadnym spôsobom nereprodukoval informácie, ktoré mu boli
sprostredkované pôvodnými žalobcami tak, ako uvádza žalovaný v odvolaní. Rovnako svedok F. B.
C. potvrdil záujem pôvodných žalobcov o predaj nehnuteľností vo A. E., čo len potvrdzuje nedostatok
vôle pôvodných žalobcov ohľadom uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva. Jediný svedok
p. G. tvrdil, že pôvodní žalobcovia mali záujem podporiť podnikanie, a preto bezodplatne poskytli

svoje nehnuteľnosti na zabezpečenie pôžičky spoločnosti Morfone s.r.o. Tieto tvrdenia však žalovaný v
prebiehajúcom konaní žiadnym spôsobom nepotvrdil ani nepreukázal inými dôkaznými prostriedkami.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, akými úvahami sa súd riadil pri posúdení
toho, či mali pôvodní žalobcovia vôľu podpísať plnomocenstvo p. G., ktorým ho splnomocnili na
uzatvorenie záložnej zmluvy v ich mene, alebo či konali v omyle vyvolanom splnomocnencom, ktorým

bol práve p. G.. To, že prejav vôle vyjadrený v plnomocenstve udelenom pôvodnými žalobcami je určitý
a zrozumiteľný, ako uvádza žalovaný v odvolaní, neznamená, že predmetný právny úkon netrpí vadami
vôle. Pôvodná žalobkyňa v 2. rade nemala vôbec žiadne vedomosti o obsahu plnomocenstva zo dňa
11.11.2014 (čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 15.1.2016) a pôvodný žalobca v 1. rade
uzavrel toto plnomocenstvo v dôsledku početných návštev p. G., ktorý pôvodnému žalobcovi v 1. rade

ponúkal možnosť obchodovania s repkou olejnou, predkladal mu rôzne dokumenty a využil vysoký vek
žalobcu v 1. rade a jeho dôverčivosť, až napokon došlo k podpisu plnomocenstva zo dňa 11.11.2014,
pričom žalobcovia si neboli vedomí skutočnosti, že by p. G. splnomocňovali na uzavretie záložnej
zmluvu k ich nehnuteľnostiam vo A. E.. Súd svoje rozhodnutie vo veci samej nezaložil na svojvôli,
ale pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal z dôkazov, a to najmä z tvrdení strán a svedkov, ako aj z

listinných dôkazov. Z okolností prejednávanej veci vyšlo najavo, že žalobcovia boli v omyle týkajúcom
sa udelenia plnomocenstva zo dňa 11.11.2014. Žalobca sa stotožnil so záverom súdu, že tento právny
úkon bol vykonaný v omyle, pričom tento omyl musel vyvolať, resp. musel byť zrejmý tretej osobe –
splnomocnencovi. Podľa žalobcu je tiež nadbytočné zaoberať sa opätovne jasným stanoviskom súdu o
nedostatku vôle pôvodných žalobcov pri podpise plnomocenstva, keď takýto právny názor Najvyšší súd

SR vo svojom zrušujúcom uznesení nerozporoval.

38. K žalovaným namietaným záverom o odplatnosti právnych úkonov a akcesorického vzťahu
záložného práva k pôžičke, žalobca poukázal na to, že pôvodný rozsudok bol zrušený na základeuznesenia Najvyššieho súdu SR s tým, že v predmetnom uznesení Najvyšší súd SR prezentoval svoj
právny názor nasledovne: „Z uvedených úvah vyplýva, že nadobudnúť záložné právo postúpením
pohľadávky od osoby, ktorá je ako oprávnená zapísaná v katastri nehnuteľností, je možné len v prípade,

že nadobúdajúca osoba nadobudla toto právo na základe odplatného právneho úkonu a v dobrej
viere na stav zápisu v katastri nehnuteľností.“. Na základe vyššie uvedeného bolo v konaní pred
súdom prvej inštancie potrebné vyriešiť otázku odplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých došlo k
postúpeniu pohľadávky zabezpečenej záložným právom viaznucim na nehnuteľnostiach vo vlastníctve
žalobcu. Napriek vyššie citovanému záveru, ku ktorému dospel Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení,

sa žalovaný vo svojom odvolaní vyjadruje výlučne k poskytnutiu pôžičky spoločnosti Morfone s.r.o.
veriteľom, spoločnosťou EMDE trading, s.r.o. Pôžička údajne poskytnutá spoločnosti Morfone s.r.o.
vo výške 78.000 eur zabezpečená záložným právom viaznucim na nehnuteľnostiach vo vlastníctve
žalobcu bola postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.2.2016 na postupníka,
spoločnosť BOPAL s.r.o.. V čl. VI ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky je odmena za postúpenie
pohľadávky dohodnutá tak, že bude uhradená postupníkom započítaním pohľadávky postupníka, ktorú

eviduje voči postupcovi z titulu dodania tovaru postupníkom postupcovi na základe jednotlivých kúpnych
zmlúv. Žalovaný však v konaní nepreukázal započítanie vzájomných pohľadávok spoločnosti Morfone
s.r.o. a BOPAL s.r.o., ani iným spôsobom nepreukázal odplatnosť postúpenia pohľadávky. Rovnakým
spôsobom bola nastavená odmena za postúpenie pohľadávky v zmluve o postúpení pohľadávky
uzatvorenejmedzispoločnosťouBOPALs.r.o.akopostupcomaspoločnosťouBOPALlaminums.r.o.ako

postupníkom. Ani v tomto prípade žalovaný nepreukázal zaplatenie odmeny za postúpenie pohľadávky
zabezpečenej záložným právom viaznucim na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný
nepreukázal dobromyseľnosť nadobúdateľov pohľadávky zabezpečenej záložným právom aj s ohľadom
na to, že nepreukázal odplatnosť postúpenia pohľadávky. Žalovaný rovnako nepreukázal odplatnosť
vyššie špecifikovanej zmluvy o pôžičke, nakoľko nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce

skutočnosť, že táto pôžička bola reálne odovzdaná dlžníkovi. Listina o zadaní bankového prevodu
preukazuje výlučne zadanie prevodu, ktorý je však možné následne zrušiť, prípadne ktorý sa nemusí
vôbec uskutočniť v prípade, ak je na účte nedostatok finančných prostriedkov. Rovnako pôvodný
žalovaný v 1. rade neevidoval sumu vo výške 78.000 eur v účtovníctve ako pohľadávku. Z vyššie
uvedeného je zrejmé, že žalovaný nepreukázal reálne odovzdanie sumy vo výške 78.000 eur ako

pôžičky spoločnosti Morfone s.r.o., ktorá mala byť zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve žalobcu, ako ani odplatnosť zmlúv o postúpení tejto pohľadávky najskôr na spoločnosť
BOPAL s.r.o. a následne na spoločnosť BOPAL laminum s.r.o.

39. V súvislosti so zásadou nemo plus iuris žalobca poukázal na rozhodnutie veľkého senátu

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020, v zmysle ktorého: „I. Na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade
bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu

ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako
vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od
vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka

s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje“. Napriek tomu, že predmetné rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR pojednáva o nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka, toto rozhodnutie je
možné aplikovať aj na problematiku prejednávanú v tomto konaní, a to ako na nadobudnutie záložného
práva pôvodným prvým záložným veriteľom na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ako
aj na nadobudnutie záložného práva od tohto záložného veriteľa, ktorý je síce zapísaný v katastri

nehnuteľností, avšak na základe zmluvy o zriadení záložného práva, ktorá je absolútne neplatným
právnym úkonom. V prípade všetkých záložných veriteľov v tejto prejednávanej veci nešlo o žiadnu
zo zákonom uvádzaných výnimiek. Nie je teda možné, aby postupník, a to aj v prípade, ak by tento
preukázal svoju dobromyseľnosť vo vzťahu k nadobudnutiu záložného práva, nadobudol záložné právo
od záložného veriteľa, ktorému záložné právo nepatrí z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení

záložného práva, ktorá bola uzavretá na základe absolútne neplatného plnomocenstva. Ak zmluva
o zriadení záložného práva, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo
vlastníctve žalobcu, bola absolútne neplatným právnym úkonom, záložné právo nevzniklo a nemohlo
platne vzniknúť ani ak by bol pôvodný záložný veriteľ (EMDE trading s.r.o.) dobromyseľný a ani nemohlobyť týmto záložným veriteľom postúpené inému záložnému veriteľovi na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky, a to aj v prípade, ak by bol tento nový záložný veriteľ dobromyseľný vo vzťahu k existencii
záložného práva. Napriek vyššie uvedenému však v konečnom dôsledku bolo v konaní preukázané, že

nadobúdatelia záložného práva dobromyseľní neboli.

40. Žalobca ďalej uviedol, že došlo k premlčaniu výkonu záložného práva, čo taktiež zakladá dôvod na
jeho zrušenie. V Zmluve o pôžičke zo dňa 26.11.2014 sa dlžník zaviazal veriteľovi splatiť celú poskytnutú
pôžičku najneskôr do 1.12.2015. Predmetná zmluva obsahuje v čl. VII. ustanovenie o uznaní dlhu, v

zmysle ktorého dlžník uznáva svoj dlh voči veriteľovi na základe tejto zmluvy čo do dôvodu a výšky.
Nakoľko predmetný dlh pochádza z „absolútneho“ obchodnoprávneho vzťahu podľa § 261 ods. 1 ObZ,
malo by sa takéto uznanie dlhu spravovať príslušnými ustanoveniami ObZ. Dôsledky uznania dlhu by
sa tak mali posudzovať podľa ust. § 323 ods. 1 ObZ a premlčacia doba by mala byť podľa ust. § 407
ods. 1 ObZ štvorročná. Nakoľko nebolo predmetné záložné právo vykonané odo dňa, keď sa mohlo
po prvý raz vykonať, t.j. od 2.12.2015, štvorročná premlčacia doba uplynula dňa 2.12.2019. V zmysle

§ 100 ods. 2 OZ sa záložné práva nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. K premlčaniu
zabezpečenej pohľadávky a výkonu záložného práva došlo v tomto prípade zhodne, uplynutím dňa
2.12.2019. Samotné podanie určovacej žaloby, či tu právo je alebo nie je, nespôsobuje spočívanie
premlčacích dôb, a preto má žalobca za to za to, že výkon predmetného záložného práva je v súčasnosti
už premlčaný.

41. Žalovaný v podaní zo dňa 15.11.2023 zotrval na ním podanom odvolaní. Uviedol, že konajúci súd vo
vzťahu k posúdeniu existencie omylu pri právnom úkone žalobcov rozhodol bez akéhokoľvek podkladu
a z vykonaného dokazovania (nesprávne) uviedol, že splnomocnenie, na ktorom boli notársky overené
podpisy pôvodných žalobcov, bolo uzatvorené ľsťou, proti vôli pôvodných žalobcov. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých skutočností a dôkazov prvoinštančný súd
dospel k uvedenému záveru. Vo veci dobromyseľnosti žalovaného (aj jeho predchodcov) nebolo pred
konajúcim súdom ani žalobcom nijako preukázané, že by žalovaný konal nedobromyseľne, resp. že by
z vykonaného dokazovania vyplynuli pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaného. Dôkazné bremeno
preukázania nedobromyseľnosti je na strane, ktorá ju namieta. V ostatnom zotrval na jeho skoršej

argumentácii.

42. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 30.11.2023 vo vzťahu k posudzovaniu skutočnej vôle pôvodných
žalobcov pri uskutočnení právneho úkonu uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku poukázal na výpovede svedkov, a to p. B., H. G. a p. C., ktorí zhodne potvrdili, že pôvodný

žalobca mal záujem výlučne o predaj nehnuteľností, nemal žiadny záujem na podieľaní sa na obchode
s repkou olejnou a nemal záujem ani iným spôsobom pomáhať p. G. alebo akejkoľvek inej tretej osobe.
To, že pôvodný žalobca nemal záujem o obchod s repkou olejnou potvrdil svojou svedeckou výpoveďou
aj p. G.. Následne si vo svojej výpovedi protirečil, keď uviedol, že žalobca chcel nezištne pomôcť
spoločnosti Morfone s.r.o. Tieto tvrdenia svedka p. G., o vôli pôvodného žalobcu nezištne pomôcť v

podnikateľskej činnosti tretej osobe, však neboli podporené žiadnym iným dôkazom. Výpovede svedkov
preukázali, že p. G. sa prezentoval ako osoba, ktorá má skúsenosti s predajom nehnuteľností. H. G.
vedome uviedol pôvodných žalobcov do omylu v tom, že zabezpečí predaj ich nehnuteľností, získal si
ich dôveru a následne im predložil plnomocenstvo na zriadenie záložného práva, ktoré nikdy nemali v
úmysle podpísať. Vzhľadom na to, že žalovaný v 2. rade nadobudol pohľadávku zabezpečenú záložným

právom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej so spoločnosťou BOPAL s.r.o. ako
postupcom, bolo v zmysle usmernenia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/95/2015 na
žalovanom v 2. rade, aby preukázal, že nadobudol záložné právo spolu s postúpenou pohľadávkou
na základe odplatného právneho úkonu a v dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľností. V čase
podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou BOPAL s.r.o. a spoločnosťou BOPAL

laminum s.r.o. bola v katastri nehnuteľností zapísaná poznámka o prebiehajúcom konaní o určenie,
že záložné právo nie je, čo už v momente podpisu tejto zmluvy zakladalo pochybnosť o existencii
záložného práva. Vzhľadom na to, že žalovaný nepreukázal, že zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá
je zabezpečená záložným právom, boli odplatnými právnymi úkonmi, nie je v zmysle právneho názoru
uvedeného v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR možné, aby túto pohľadávku nadobudol

žalovaný dobromyseľne. Postúpenie pohľadávok na ďalšie spoločnosti sa v týchto intenciách javí ako
špekulatívne konanie žalovaných s cieľom dosiahnuť nevymožiteľnosť práva žalobcom. Vzhľadom na to,
že obe zmluvné strany zmluvy o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom mali vedomosťo tom, že v prípade postúpenia pohľadávky na ďalšiu osobu bude podstatne sťažené preukazovanie
dobromyseľnosti, vrhá to pochybnosť na dobromyseľné konanie žalovaného.

43. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

44. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

45. Predmetom konania v prejednávanej veci je žaloba, ktorou sa pôvodný žalobcovia v 1. a 2. rade
H. B. a I. B. ako vlastníci nehnuteľností (právni predchodcovia terajšieho žalobcu) domáhali určenia
neexistencie záložného práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve. Žalobu pôvodne podali

právni predchodcovia žalobcu proti žalovaným 1. EMDE trading s.r.o. a 2. Morfone s.r.o..

46. Žalobca v 1. rade H. B. počas konania zomrel dňa XX.XX.XXXX a na základe uznesenia č.
k. 24Co/123/2017-288 zo dňa 25.9.2018 súd v konaní pokračoval s jeho právnou nástupkyňou –
žalobkyňou v 2. rade I. B.. I. B. v priebehu konania zomrela dňa X.X.XXXX a na základe uznesenia č. k.

14C/13/2020-291 zo dňa 8.3.2023 súd v konaní pokračoval s jej dedičom – A. B. (terajším žalobcom).

47. Z výpisu obchodného registra žalovaného v 1. rade - EMDE trading, s.r.o. bolo zistené, že táto
spoločnosť bola vymazaná ku dňu 13.5.2023 bez právneho nástupcu. Na základe tejto skutočnosti súd
prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 64 CSP v spojení s § 161 ods. 2 CSP konanie proti žalovanému

v 1. rade zastavil (výrokom I. napadnutého rozsudku). Proti tomuto výroku odvolanie podané nebolo
a nepodliehalo vecnému prieskumu zo strany odvolacieho súdu.

48. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti Morfone s.r.o. (pôvodný žalovaný v 2. rade) súd zistil,
že táto spoločnosť bola zapísaná 1.5.2013, od 4.8.2016 došlo k zmene mena obchodnej spoločnosti

na Parma trade s.r.o. Ďalej z výpisu tejto spoločnosti vyplýva jej dobrovoľný výmaz k 30.12.2016 s
právnym nástupcom JT Company Invest s.r.o. Na základe uznesenia č. k. 24Co/123/2017-288 zo dňa
25.9.2018 súd v konaní pokračoval na strane žalovaného v 2. rade s jeho právnym nástupcom – JT
Company Invest s.r.o. Z výpisu spoločnosti JT Company Invest s.r.o. vyplýva, že táto spoločnosť bola
ex offo vymazaná z obchodného registra k 9.9.2022, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie konanie voči

pôvodne žalovanému v 2. rade uznesením č. k. 14C/13/2020-291 zo dňa 8.3.2023 zastavil.

49. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 14C/288/2015-164 zo dňa 15.6.2016 (na základe zmluvy o
postúpení pohľadávky z 19.2.2016 uzavretej medzi EMDE trading, s.r.o. a BOPAL, s.r.o.) pripustil, aby
do konania na strane žalovaného pristúpil ďalší účastník, a to obchodná spoločnosť BOPAL, s.r.o. ako

(pôvodne) žalovaný v 3. rade. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 14C/13/2020-175 zo dňa 29.6.2021
(na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 30.6.2020 uzavretej medzi BOPAL, s.r.o. a BOPAL
laminum, s.r.o.) pripustil zmenu subjektov na strane žalovaného v 3. rade, a to tak, že do konania
namiesto spoločnosti BOPAL, s.r.o. v konkurze vstúpila spoločnosť BOPAL laminum, s.r.o. (v čase
rozhodovania odvolacieho súdu už len „žalovaný“).

50. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie proti žalovanému
v 1. rade (EMDE trading, s.r.o.) zastavil; výrokom II. žalobe vyhovel – určil, že na nehnuteľnostiach
zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. A. E. nie je záložné právo žalovanej v 2. rade a výrokom III.
v konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému v 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100

% V prípade napadnutého rozsudku šlo o v poradí druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej
po tom, ako bol prvý rozsudok spolu s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu zrušený uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 zo dňa 29.1.202051. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, a tiež v závislom výroku III. o náhrade trov
konania. Výrok I. o zastavení konania proti žalovanému v 1. rade odvolaním napadnutý nebol.

52. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

53. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

54. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.
2).

55. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a

dospel k záveru, že odvolanie žalovaného (BOPAL laminum, s.r.o.) nie je opodstatnené a preskúmavaný
rozsudok je vecne správny. Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver
o vadách rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré namietal odvolateľ v ním podanom odvolaní, keďže
súd prvej inštancie daný spor správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne normy, ktoré aj
správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav a z preukázaných skutkových okolností vyvodil

zodpovedajúce právne závery. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

56. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak

dôkaznú povinnosť. V normatívnej podobe je táto povinnosť premietnutá v čl. 8 základných princípov
CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana
sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na

preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani
povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného

práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť
skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla
byť preukázaná vôbec). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania (porovnaj ust. § 132 ods. 1, § 149, §
150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 CSP).

57. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi
strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Po skončení
dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi

a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. V nadväznosti na vyššie
uvedené potom platí, že hodnotenie dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí
vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musísúd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

58. V prejednávanej veci je predmetom konania určovacia žaloba v zmysle ustanovenia § 137 písm. c)
CSP (pôvodne § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania žaloby), ktorou sa
žalujúca strana domáha určenia, že nehnuteľnosti patriace jej do vlastníctva nie sú zaťažené záložným
právom, ktoré je zapísané na liste vlastníctva. Vychádzajúc z vyššie priblížených teoretických východísk
možno potom za správny považovať postup súdu prvej inštancie, ktorý vzhľadom na predmet konania

prioritne posudzoval platnosť zmluvy o zriadení záložného práva a s ňou súvisiaceho plnomocenstva
udeleného pôvodnými žalobcami pôvodnému žalovanému v 2. rade (Morfone s.r.o.).

59. Z obsahu spisu vyplýva, že plnomocenstvom z 11.11.2014 mali žalobcovia, ako splnomocnitelia
a vlastníci nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1/1, nachádzajúcich sa v katastrálnom území A.
E., obec A. E., okres Dunajská Streda, vedenej Okresným úradom, katastrálnym odborom v Dunajskej

Strede na Liste vlastníctva č. XXXX, a to parcely registra „C“ parc. č. 901/1 - zastavaná plocha a nádvorie
a Stavby - obchod, druh stavby 13, súpisné číslo XXXX, postavenej na parc. č. 901/1, splnomocniť
pôvodného žalovaného v 2. rade (Morfone s.r.o.), zastúpeného F. G. na uskutočnenie všetkých právnych
úkonov, resp. iných procesných úkonov, ktoré súvisia so zriadením záložného práva k uvedeným
nehnuteľnostiam na tretiu osobu - záložného veriteľa.

60. Zo zmluvy o zriadení záložného práva z 26.11.2014 je zrejmé, že pôvodný žalovaný v 1. rade ako
záložný veriteľ (EMDE tradning, s.r.o.) a žalobcovia ako záložcovia v zastúpení pôvodným žalovaným
v 2. rade (Morfone s.r.o.), konajúc prostredníctvom splnomocnenca F. G. na základe plnej moci zo
dňa 18.7.2013 vymedzili v článku I. zabezpečený záväzok tak, že „Na základe Zmluvy o pôžičke zo

dňa 24.11.2014 poskytol záložný veriteľ ako veriteľ dlžníkovi, ktorým je spoločnosť Morfone s.r.o.,
Bellova 447/10, 949 11 Nitra, IČO: 47 248 190 (ďalej len „dlžník) pôžičku vo výške istiny: 78.000,-
eur za podmienok uvedených v uvedenej Zmluve o pôžičke a dlžník sa zaviazal poskytnutú pôžičku
splatiť veriteľovi do 1.12 2015. Touto zmluvou o zriadení záložného práva sa ďalej zabezpečujú všetky
pohľadávky vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy o pôžičke zo dňa 26.11.2014, ako aj všetky ďalšie

nároky záložného veriteľa voči dlžníkovi vyplývajúce zo Zmluvy o pôžičke (napr. zmluvné pokuty, úroky
z omeškania, náklady na uplatnenie pohľadávky, náklady dobrovoľnej dražby a odmeny dražobníka
v prípade potreby ich vynaloženia a pod.)“. V článku II. tejto zmluvy je definovaný predmet zmluvy a
identifikácia zálohu v bode 1. tak, že na zabezpečenie pohľadávok záložného veriteľa voči dlžníkovi
vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke špecifikovanej v článku I. tejto zmluvy zriaďuje záložca v prospech

záložného veriteľa záložné právo, a to k nehnuteľnosti (presná špecifikácia dotknutých nehnuteľností vo
vlastníctve žalobcov). V bode 3 tohto článku sa záložca zaviazal, že bez predchádzajúceho písomného
súhlasu záložného veriteľa neprevedie vlastníctvo k zálohu na inú fyzickú alebo právnickú osobu
a že záloh nezaloží v prospech ďalšej osoby. Ďalej je uvedené, že záložné právo zriadené touto
zmluvou zaniká dňom riadneho a včasného splatenia celej poskytnutej sumy pôžičky s príslušenstvom

špecifikovanej v článku I. tejto zmluvy. Záložný veriteľ vydá v lehote 7 dní záložcovi o tejto skutočnosti
písomnépotvrdenie-kvitanciu,ktorébudeobsahovaťsúhlassvýmazomzáložnéhoprávakpredmetným
nehnuteľnostiam. V prípade nevrátenia pôžičky v uvedenej lehote, t.j. do 1.12.2015 je záložný veriteľ
oprávnený vykonať záložné právo. V bode 4 tohto článku je uvedené, že pre určenie ocenenia založenej
nehnuteľnosti bol vypracovaný Znalecký posudok č. 70/2014 zo dňa 24.11.2014, ktorý vypracoval znalec

Ing. Jozef Gerhardt. Podľa tohto posudku je znalcom určená všeobecná hodnota stavieb a pozemkov
spolu 156.000 eur. Uvedená zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam bola podpísaná dňa
26.11.2014 záložným veriteľom (žalovaným v 1. rade) a záložcom (pôvodným žalovaným v 2. rade).
Súčasťou tejto zmluvy je plná moc z 18.11.2013 a plnomocenstvo z 11.11.2014.

61. Z výpisu LV č. XXXX pre k. ú. A. E. k 26.5.2015 vyplýva, že v časti C bolo zapísané záložné právo v
prospech EMDE trading s.r.o. - V 8305/14 na CKN parc.č. 901/1 a na obchod so s. č.XXXX na parc. č.
901/1 -1255/14. Z dôvodu postúpenia pohľadávky spoločnosť BOPAL laminum s.r.o. (súčasný žalovaný)
listom zo dňa 17.3.2021 požiadala Okresný úrad Dunajská Streda, katastrálny odbor o zapísanie zmeny
evidencie záložného práva v prospech BOPAL laminum s.r.o. Z výpisu LV č. XXXX pre k. ú. A. E.

k 26.5.2021 vyplýva okrem iného zápis poznámky - Oznámenie o začatí výkonu záložného práva
záložným veriteľom BOPAL Laminum, s.r.o. priamym predajom, P 653/2021.62. Zo zmluvy o pôžičke z 26.11.2014 vyplýva, že veriteľ (žalovaný v 1. rade) požičiava dlžníkovi
(pôvodnému žalovanému v 2. rade) sumu vo výške 78.000 eur, pričom dlžník sa zaviazal vrátiť a splatiť
uvedenú sumu pôžičky veriteľovi najneskôr do 1.12.2015. Pôžička bola dohodnutá, ako bezúročná.

Sumu pôžičky vo výške 78.000 eur sa zaviazal veriteľ poskytnúť dlžníkovi formou bankového prevodu
na jeho bankový účet vedený v J. D. v deň podpísania tejto zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnosti, ktorou je zabezpečená poskytnutá pôžička. Ďalej v článku IV. tejto zmluvy je uvedené
zabezpečenie pôžičky formou záložného práva (k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcov).

63. Súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu z dôvodu, že plná moc
z 11.11.2014, ktorou mali žalobcovia splnomocniť spoločnosť Morfone s.r.o. na uzavretie zmluvy
o zriadení záložného práva, nesledovala ich vôľu. Zo súdom prvej inštancie citovaného ustanovenia § 37
OZ vyplýva, že jednou z náležitostí právneho úkonu je vážnosť vôle. Právny úkon je urobený vážne, ak
vôľa smeruje naozaj k uskutočneniu právneho úkonu. Vôľa nie je vážna, ak prejavujúci nechcel vyvolať
právne následky, ktoré by inak v dôsledku prejavu takej vôle nastali. Zo všetkých skutočností, ktoré boli

súdomprvejinštanciezistené,vyplynulo,žepôvodnížalobcovianikdynemalivúmyslezriaďovaťzáložné
právo na svojich nehnuteľnostiam v prospech inej právnickej osoby. Ani sám F. G., ktorý predmetné
splnomocnenie od manželov B. získal, nedokázal súdu vo svojej výpovedi vierohodným spôsobom
vysvetliť dôvod, pre ktorý by sa vlastníci nehnuteľnosti takto mali rozhodnúť, a to hlavne za situácie,
keď sa žalobcovia nepodieľali na obchodných aktivitách pôvodne žalovaných obchodných spoločností

s repkovým olejom. To, že žalobcovia nezištne chceli pomôcť pre nich nič neznamenajúcej spoločnosti
právneho predchodcu žalovaného je nelogické a nevierohodné. Len samotná skutočnosť existencie
formálne bezchybného plnomocenstva k urobeniu úkonu je nepostačujúca bez vážnosti vôle žalobcov k
takémuto úkonu. Už samotný záver o nedostatku vážnej vôle pri udelení plnomocenstva F. G. na stane
žalobcov s prihliadnutím na všetky okolnosti, za kých došlo k udeleniu plnomocenstva pre pôvodného

žalovaného v 2. rade spôsobuje neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva a dôvodnosť žaloby. Súd
prvej inštancie oprel svoje závery okrem iného o výpovede svedkov (p. C. a p. G., ktorý bol prítomný
aj na osobnom stretnutí s p. G. – viď zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.12.2015 a 3.2.2016), ktorí boli
osoby odlišné od strán sporu, resp. štatutárov dotknutých právnických osôb (t. j. osôb zainteresovaných
na výsledku konania). Nebola preto dôvodná námietka o nedostatočnom zistení skutkového stavu,

selektívnom hodnotení dôkazov a v nadväznosti na to i nesprávnom právnom posúdení veci.

64. Druhým dôvodom neplatnosti právneho úkonu vysloveným súdom prvej inštancie bolo konanie
splnomocnenca v rozpore so záujmami splnomocniteľov (pôvodných žalobcov), keďže spoločnosť
Morfone, s.r.o. v mene žalobcov uzavrela zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vo

vlastníctve žalobcov z titulu pôžičky jej poskytnutej. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na §
22 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon,
o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Tento dôvod neplatnosti
odvolaním napadnutý nebol, pričom odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP dôvodmi odvolania
viazaný.

65. V súlade so zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu SR súd prvej inštancie skúmal odplatnosť
právneho úkonu, pričom dospel k správnemu záveru, že veriteľ nepreukázal reálne odovzdanie
predmetu pôžičky dlžníkovi, teda plnenie zo zmluvy o pôžičke, na základe ktorej bolo zriadené
záložné právo, nebolo preukázané. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorou jedna strana

(veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa
zaväzuje po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke predpokladá
tak dohodu strán, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Súd prvej inštancie z hľadiska
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti vychádzal správne z názoru, že veriteľ je povinný preukázať
spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť nielen samotné uzavretie zmluvy o pôžičke, ale aj reálne

odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) dlžníkovi a že dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je
preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe vykonaného dokazovania
je pre stranu sporu (v tomto prípade žalovaného) nepriaznivé rozhodnutie. Ak poskytnutiu pôžičky podľa
zmluvy i vyjadrení zmluvných strán zmluvy o pôžičke malo dôjsť pripísaním finančných prostriedkov
na účet, dôkazom spôsobilým túto skutočnosť preukázať nemôžu byť výpovede osôb, ktoré konali

v mene obchodných spoločností, ktoré boli zmluvnými stranami zmluvy o pôžičke (a ktoré majú opačný
záujem na výsledku konania ako žalujúca strana). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie,žepeňažnéprostriedkyveriteľom(EMDEtrading,s.r.o.)neboliposkytnutévzmyslezmluvných
podmienok v prospech dlžníka (Morfone, s.r.o.) prevodom peňažných prostriedkov z bankového účtuveriteľa na bankový účet dlžníka (t. j. pripísaním peňažných prostriedkov na účet dlžníka), pričom
ani iným spôsobom nebolo preukázané splnenie záväzku zo zmluvy o pôžičke. Záložné právo ako
akcesorické právo pritom slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že ak dlžník nesplní svoj

záväzok včas a riadne, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva
z predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu. Vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku má záložné právo
povahu akcesorického záväzku, t. j., ak k vzniku hlavného záväzku nedôjde, nemôže dôjsť ani k vzniku
akcesorického záväzku (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16.12.2009 sp. zn. 1 Obo 39/2008).

66. Súd prvej inštancie sa v zmysle pokynu Najvyššieho súdu SR náležitým spôsobom vyporiadal
aj s otázkou ochrany práv dobromyseľných nadobúdateľov. Vo vzťahu k skúmaniu dobromyseľnosti
záložného veriteľa (resp. jeho právnych nástupcov) súd prvej inštancie správne poukázal na
uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.4.2021, ktoré
bolo vydané po uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 zo dňa 29.1.2020 vydanému
v prejednávanej veci, ktorým došlo k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia vo veci samej. Veľký

senát obchodnoprávneho kolégia nesúhlasil s menšinovými právnymi názormi vyskytujúcimi sa v
judikatúre najvyššieho súdu, ktoré v prípade absencie vlastníckeho práva na strane prevodcu (z dôvodu
neplatnosti predchádzajúceho právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti) pripúšťali ochranu nadobúdateľa s poukazom na jeho dobrú vieru, že osobe zapísanej
v katastri nehnuteľnosti svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez definície limitov, v ktorých

by prichádzalo do úvahy prelomenie princípu ochrany pôvodného vlastníka (uznesenie z 27.2.2013
sp. zn. 6Cdo/71/2011); resp. ktoré pripúšťali nadobudnutie vecného práva k nehnuteľnostiam osobou
konajúcou v dobrej viere v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľnosti, aj keď osoba v katastri
zapísaná nebola v skutočnosti nositeľom prevádzaného vecného práva (uznesenia z 27.6.2019 sp. zn.
4Cdo/102/2017 a z 29.1.2020 sp. zn. 4Cdo/95/2019 a rozsudky z 29.4.2020 sp. zn. 4Cdo/142/2019

a z 21.10.2020 sp. zn. 4Cdo/28/2020). V súvislosti s vyššie uvedeným záverom potom neobstojí
poukaz odvolateľa na bod 75.1 odôvodnenia predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR, keďže
skutková situácia v prejednávanej veci je odlišná (netýka sa odstúpenia od zmluvy). Najvyšší súd SR
v rozhodnutí sp. zn. 1VObdo/2/2020 vyslovil právny názor, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú
alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ

zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú
vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje, čo nie je prípad prejednávanej veci. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú
vieru nadobúdateľa neumožňuje, pričom uvedený záver sa vzťahuje aj na nadobudnutie vecného práva
k nehnuteľnostiam osobou konajúcou v dobrej viere. Súd prvej inštancie sa tak v dostatočnej miere

vysporiadal s predchádzajúcim rozhodnutím dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/95/2019 a svoje závery
v odvolaním napadnutom rozsudku aj riadne odôvodnil.

67. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie
o dôvodnosti podanej žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré
primerane vysvetlil. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže poskytuje odpovede na právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

68. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09). Na ďalšiu argumentáciu zachádzajúcu podrobne

do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04).

69. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. vo veci samej
a v súlade s § 380 CSP i v závislom výroku III. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k výroku III.
žalovaný neuviedol žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

70. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

71. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

72. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania,
vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257

CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

74. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).