Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/145/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112225285
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6112225285.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice

KočičkovejasudcovJUDr.RenátyDeákovejaJUDr.MichalaTagaja,akočlenovsenátu,vsporežalobcu:
M.S.GROUP, a. s., so sídlom Zvolenská cesta 15, Banská Bystrica, IČO: 31 586 791, zastúpeného JUDr.
Petrom Petríkom, advokátom, so sídlom Petelenova 15456/1, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej
Slovenskejrepublike,vmenektorejkonáMinisterstvofinanciíSlovenskejrepubliky,Štefanovičova5,817
82 Bratislava, IČO: 00 151 742, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 10C/176/2012-520 zo dňa 14.07.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania
rozhodol okresný súd tak, že „žalovaná má nárok na náhradu trov konania od žalobcu vo výške 100
%“. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca s poukazom na § 3 ods. 1
písm. d) a § 9 ods.1 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť mu
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom - zbytočnými prieťahmi pri realizácii daňovej kontroly.

Tvrdil, že daňová kontrola, ktorá vzhľadom k tomu, že spĺňal podmienky § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) na vrátenie nadmerného odpočtu DPH nemala
byť ani otvorená, prebiehala nekoncepčne, neefektívne a neprimerane dlhú dobu, čo odporuje § 2 ods.
2 a § 15 ods. 17 v tom čase platného a účinného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov o
zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Z. z.“).

1.1 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalobca tvrdil, že

v dôsledku neprimerane dlho trvajúcej daňovej kontrole a včasným nevrátením nadmerného odpočtu
DPH si musel od banky zobrať úver na úhradu dlhu, čím mu vznikli finančné náklady predstavujúce
uplatňovanú škodu. Uviedol, že ako daňový subjekt si vždy plnil svoje zákonné povinnosti a odmietol
tvrdenie žalovanej o časovo náročnej daňovej kontrole pre podozrenie z karuselového podvodu s tým,
že sám správca dane zistil, že jeho obchodný partner, spoločnosť „A. B. B. (B.), C.“ (ďalej len spoločnosť
„A.“)odviedoldoštátnehorozpočtucelúsumuDPHvzákonnomčase,ažefakturovanéprácebolifyzicky
vykonané a správne u oboch spoločností zaúčtované. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Tvrdila,

že žalobca by mal nárok na náhradu škody len ak by bola prekročená zákonná jednoročná lehota
na vykonanie kontroly, čo sa nestalo, a preto nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a k
zbytočným prieťahom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odmietla tvrdenie žalobcu, že v čase začatia
daňovej kontroly spĺňal žalobca podmienky § 79 ods. 2 zákona o DPH a tvrdila, že daňová kontrolazačala z dôvodu podozrenia na karuselový podvod, lebo bolo zrejmé, že žalobca je len koncovým
subjektom v sieti dodávateľov stavebných prác, za ktoré bol uplatnený nadmerný odpočet DPH. Daňová
kontrola prebiehala v súlade so zákonom, bez zbytočných prieťahov (vykonaných bolo 72 úkonov) a

jej priebeh nebol napadnutý žalobcom v správnom konaní. Správca dane má na vykonanie kontroly
zákonom nariadenú kontrolnú lehotu 6 mesiacov, ktorú možno v prípade nutnosti predĺžiť, a ak žalobca
počítal s tým, že do 3 mesiacov mu bude vrátená DPH, tak kalkuloval s niečím, čo nemožno s istotou
predpokladať a čo nezodpovedá zákonu. Dôvodnosť úkonov daňovej kontroly a jej efektívnosť možno
posudzovať len v správnom konaní, v súdnom konaní o náhradu škody po právoplatnom skončení

daňovej kontroly to už možné nie je. Vysvetlila, že z dôvodu, že stavebné práce boli realizované
prostredníctvom subdodávateľov žalobcu, vykonával správca dane kontrolu i dožiadaniami súvisiacimi
so subdodávateľskými faktúrami za stavebné práce a dodávky materiálu. Najvyššiu sumu predstavovali
faktúry od spoločnosti D., B., ktorá za tretí štvrťrok 2008, kedy sa stavebné práce začali, podala nulové
daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty; od štvrtého štvrťroku 2008 nepodala uvedená spoločnosť
žiadne daňové priznanie k DPH a správca dane zistil, že na adrese sídla tejto spoločnosti, uvedenej v

obchodnom registri sa spoločnosť nenachádza. Spoločnosť D., B. použila subdodávateľa - spoločnosť
C., B., v prípade ktorej správca dane zistil, že D. E. (bývalý konateľ spoločnosti D. B.) bol určitý čas jej
splnomocneným zástupcom. Táto spoločnosť so správcom dane nekomunikovala a nepredkladala mu
doklady k daňovej kontrole. Pretože nebolo možné dostatočne preveriť uskutočnenie stavebných prác
a dodávok u všetkých subdodávateľov, správca dane daňovú kontrolu ukončil v zmysle § 15 ods. 13

zákona č. 511/1992 Z. z. dňa 27. augusta 2010.

1.2 Medzitýmnym rozsudkom č. k. 10C/176/2012-243 zo dňa 25. októbra 2016 okresný súd
určil, že základ nároku uplatneného žalobcom v konaní je daný. Odvolací súd uznesením č. k.
13Co/115/2017-267 zo dňa 19. júna 2018 medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie č. k.

10C/176/2012-243 zo dňa 25. októbra 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Po zrušení rozsudku č. k. 10C/176/2012-243 zo dňa 25. októbra 2016 odvolacím súdom žalobca na
žalobe zotrval. Vzhľadom k stanovisku odvolacieho súdu upustil od argumentácie, že daňová kontrola
nemala byť otvorená, ale tvrdil, že sa mala zaoberať len splnením podmienok § 79 ods. 2 zákona o DPH,
podľa ktorého správca dane vyplatí vratku DPH, ak ide o firmu, ktorá spĺňa podmienky tohto ustanovenia

a pretože tieto podmienky spĺňal, počítal s tým, že mu bude do 25. septembra 2009 vyplatená vratka
DPH („na vyplatenie ktorej boli splnené podmienky do konca roku 2009, a to hoci i za realizácie ďalšej
daňovej kontroly“). Žalobca trval na tom, že daňová kontrola realizovala duplicitné úkony a prebiehala
s prieťahmi neefektívne („čo nepriamo uznala aj žalovaná, keď mu bez riadneho ukončenia kontroly
napokon vratku DPH vyplatila“). Zdôraznil, že v čase začatia daňovej kontroly nemohlo byť podozrenie z

karuselového podvodu, lebo účelom podvodu je štát pripraviť o finančné prostriedky a tu spoločnosť A.
odviedla štátu DPH už dňa 25. augusta 2009. Počítal s tým, že peniazmi, ktoré dostane ako vratku DPH,
uhradí svoj záväzok a pretože nedisponoval pomerne vysokou finančnou sumou, pričom mu hrozila
škoda vo forme úroku z omeškania, zobral si na úhradu dlhu pôžičku, „náklady ktorej si uplatňuje ako
škodu v tomto konaní“. Napokon štátu ušetril vyše 3 000,- Eur, „lebo ak by svojmu zmluvnému partnerovi

musel uhrádzať 9 % úrok z omeškania za 260 dní (74,56 Eur denne), uplatňoval by si náhradu škody
vo vyššej sume“. Rozsah a výšku škody odôvodnil žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v bode II. písomného podania zo dňa 4. februára 2013.

1.3 Rozsudkomč. k. 10C/176/2012-320 zo dňa 26. februára 2019 okresný súd uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 16.342,96 Eur s 8,75 % úrokom z omeškania od 23. februára 2012 až do
zaplatenia, všetko v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd
odvolací, uznesením č. k. 13Co/163/2019-373 zo dňa 31. mája 2021 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. „V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia odvolací
súd konštatoval, že daňový úrad začal a vykonal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH, preto mal súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní aplikovať § 79 ods. 4
zákona o DPH v znení účinnom do 31. decembra 2010“. Uviedol, že v prípade zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnymúradnýmpostupomavzniknutou škodou)a uložilsúduprvejinštancievysporiadaťsastým,

kedy sa začala daňová kontrola u žalobcu, aké úkony a v akom časovom období správca dane v rámci
daňovej kontroly vykonal, či sa úkony správcu dane týkali oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty (DPH) s odkazom na faktúru spoločnosti A. F. XXXXXXXX, vystavenú
29. júla 2009 s termínom splatnosti 31. júla 2009, na základe ktorej spoločnosť A. refakturovalažalobcovi stavebné a iné dodávky na logistickom centre v G. G. podľa prílohy k faktúre, a to Zoznamu
odsúhlasených položiek (či sa týkali žalobcu, ale i dodávateľov, resp. subdodávateľov, ktorí vykonali
práce, dodali tovar, resp. materiál v zmysle Zoznamu odsúhlasených položiek), či daňový úrad dodržal

vo vzťahu k daňovej kontrole zákonné lehoty vyplývajúce zo zákona o DPH a zo zákona č. 511/1992 Z.
z. kedy došlo ku skončeniu daňovej kontroly, kedy správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet DPH
a v akej výške, či správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet DPH v zákonnej lehote s tým, že ak
súd prvej inštancie dospeje k záveru, že došlo na strane správcu dane k prieťahom pri daňovej kontrole
žalobcu, musí špecifikovať, pri ktorých konkrétnych úkonoch správcu dane došlo k zbytočným prieťahom

a konkretizovať, v čom tieto zbytočné prieťahy spočívali s tým, že súd prvej inštancie uvedie, pri ktorom
konkrétnom úkone správca dane nedodržal zákonnú lehotu. Následne uvedie, či žalobcovi vznikla škoda
a v akej výške s konkretizovaním jednotlivých položiek škody, uvedie, či medzi eventuálnym nesprávnym
úradným postupom (zbytočným prieťahom v daňovom konaní) a vznikom škody (ne)existuje príčinná
súvislosť s prihliadnutím na to, že primárnym záväzkom žalobcu bolo zaplatiť spoločnosti A. na základe
faktúry č. XXXXXXXX vystavenej dňa 29. júla 2009 do 31. júla 2009 sumu 1.976.631,17 Eur (z

toho 1.661.034,60 Eur za stavebné a iné dodávky na logistickom centre v G. G. a 19 % DPH vo
výške 315.596,57 Eur). V zmysle Dohody o zmene úhrady faktúry č. XXXXXXXX (vystavenej dňa 29.
júla 2009), uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou A. dňa 4. augusta 2009 mal žalobca zaplatiť
spoločnosti A. sumu 1.620.000,- Eur do 10. augusta 2009 a zostávajúcu časť vyfakturovanej sumy
vo výške 356.631,10 Eur mal žalobca zaplatiť spoločnosti A. do troch pracovných dní od prijatia

nadmerného odpočtu DPH od H. I. D., G. G. súvisiaceho s uvedenou faktúrou, alebo odo dňa, kedy
žalobcovi vznikne právo odpočítať si daň z tejto faktúry od vlastnej daňovej povinnosti, najneskôr však
do 31. decembra 2009 s tým, že povinnosťou žalobcu bolo usporiadať si svoje majetkové pomery tak,
aby mohol splniť svoje záväzky voči svojim veriteľom v lehote ich splatnosti.

1.4 Po zrušení rozsudku č. k. 10C/176/2012-320 zo dňa 26. februára 2019 odvolacím súdom žalobca
v podaní zo dňa 31. marca 2022 poukázal na nesúlad právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného
v odseku 17. a nasl. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia s dôvodovou správou k zákonu č. 83/2009
Z. z., ktorým sa novelizoval § 79 zákona o DPH v znení platnom do 31. decembra 2009 a uviedol,
že vrátenie nadmerného odpočtu DPH nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko a

musí sa uskutočniť v primeranej lehote, čo sa nestalo. Ohľadom nadmerného odpočtu DPH poukázal
žalobca aj na čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Uviedol, že § 79
zákona o DPH v znení platnom k 31. decembru 2009 sa má vykladať tak, že daňová kontrola musí
byť vykonaná v takej lehote, aby daňový úrad vrátil nadmerný odpočet DPH tzv. spoľahlivým osobám
(t. j. osobám, ktoré spĺňajú podmienky § 79 ods. 2, 3 zákona o DPH) najneskôr do 30 dní od uplynutia

lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet DPH vznikol,
resp. v lehote nie dlhšej ako 10 dní odo dňa skončenia kontroly. Iný výklad § 79 zákona by podľa
žalobcu popieral zmysel a výsadné postavenie tzv. spoľahlivých osôb. Kontrola sa nezačala v súlade
s § 15 ods. 2zákona č. 511/1992 Z. z., lebo dňa 16. septembra 2009 doručil daňový úrad žalobcovi
podanie „Upovedomenie o výkone kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu“. Správca dane mal v zmysle tohto ustanovenia doručiť žalobcovi oznámenie o výkone daňovej
kontroly. Z dôvodu nezákonného postupu správcu dane pri začatí kontroly, nezačala kontrola na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH, preto
bolo povinnosťou správcu dane vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet DPH do 30 dní odo dňa uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet DPH vznikol.

Žalobca tiež namietal, že kontrola nezačala skôr ako 22. až 25. deň z 30-dňovej lehoty i odôvodnenosť
kontroly. Vo vzťahu k jednotlivým úkonom správcu dane poukázal žalobca na svoje vyjadrenia zo dňa
4. februára 2013, 15. júla 2013 a 7. mája 2014. Ako ďalší príklad prieťahov v daňovom konaní uvádzal
žalobca dĺžku vypracovania podania zo dňa 5. novembra 2019, ktorým správca dane dožiadal H. I.
G. D.. o preverenie fakturácie, uplynutie piatich dní od vypracovania po odoslanie tohto podania,

dĺžku spracovania odpovede v trvaní 43 dní i disponovanie komplexným informačným systémom úradu
daňového preverovania, ktorý bol dodaný Daňovému riaditeľstvu, a na základe ktorého mal správca
dane disponovať potrebnými údajmi o spoločnosti žalobcu a o jeho dodávateľovi. Po doručení odpovede
H. I. G. D.. správca dane vedel, že DPH bola riadne odvedená zmluvným partnerom žalobcu a že boli
splnené podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Úkony vykonávané správcom dane po 3.

novembri 2009 boli podľa žalobcu vykonané s prieťahmi, duplicitne alebo nekoncepčne. V podaní zo
dňa 23. marca 2023 sa žalobca vyjadril k nedôvodnosti argumentácie žalovanej o nedostatku právomoci
konajúceho súdu a možnosti posúdenia otázky prieťahov v konaní ako predbežnej otázky podľa §
193 CSP. Žalovaná po zrušení rozsudku č. k. 10C/176/2012-320 zo dňa 26. februára 2019 odvolacímsúdom s poukazom na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 199/02-14 a sp. zn. I.ÚS 258/08-7
konštatovala, že právo rozhodnúť o prieťahoch v konaní náleží jedine oprávnenému súdu podľa § 244 a
nasl. OSP (zákona č. 99/1963 Zb.) a toto právo nemožno nahradiť rozhodnutím iného súdu. V podaniach

zo dňa 16. augusta 2021, 14. februára 2022, 3. októbra 2022 a 28. marca 2023 tvrdila, že konajúci súd
nemá právomoc skúmať, či došlo k prieťahom v daňovom konaní. Správca dane neporušil žiadnu zo
zákonných lehôt, a ak sa žalobca domnieva, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu
v prieťahoch v daňovom konaní, mal by konkretizovať nedodržanie zákonných lehôt daňovej kontroly,
ktoré malo prieťahy spôsobiť. Podľa žalovanej sa žalobca otvorením a priebehom daňovej kontroly

zaoberá nedôvodne. Skutočnosť, že dôvod na otvorenie daňovej kontroly žalobcu nebol konštatovaný v
prípade predchádzajúcich piatich daňových kontrol neznamená, že nemôže byť konštatovaný v prípade
šiestej kontroly, a to že sa žalobca spoliehal na okamžité vrátenie sumy nadmerného odpočtu DPH, nie
je pochybením správcu dane. Vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu škody žalovaná
uviedla, že povinnosťou žalobcu bolo usporiadať si majetkové pomery tak, aby mohol plniť svoje záväzky
v lehote splatnosti, a preto nie je splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi postupom správcu dane

a škodou na strane žalobcu.

1.5 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že doplnil už vykonané
dokazovanie (výsluchom konateľa žalobcu a svedkyne D. J. K., vypočutím zástupcov strán sporu a
oboznámenímsasichpísomnýmivyjadreniami,dodatkomF.Xkuzmluveonájmenebytovýchpriestorov

a iných nehnuteľností uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou A. dňa 24. marca 2009, notárskou
zápisnicou a zmluvou o úvere F. XXX/XXXX/XX, uzatvorenou medzi B. B., C. a žalobcom dňa 26.
júna 2009, faktúrou F. XXXXXXXX zo dňa 29. júla 2009, dohodou o zmene úhrady uvedenej faktúry,
uzatvorenou medzi žalobcom a spoločnosťou A. dňa 4. augusta 2009, predžalobnou výzvou spoločnosti
A. adresovanou žalobcovi dňa 28. apríla 2010 a odpoveďou žalobcu na ňu zo dňa 15. mája 2010,

zmluvou o úvere č. XXX/XXXX/XX, uzatvorenou dňa 17. mája 2010 medzi B. B., C. a žalobcom,
žiadosťou žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody adresovanou dňa 20. februára
2012žalovanejaodpoveďoužalovanejzodňa16.augusta2012,listinnýmidokladmioúhradesúm,ktoré
si uplatňuje žalobca vo forme náhrady škody, daňovým priznaním k DPH žalobcu zo dňa 24. augusta
2009, potvrdením o podaní daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009, potvrdeniami B.

L., E. M. L., N. M. L., H. M. L., listinami o úkonoch správcu dane počas daňovej kontroly žalobcu a ďalšími
listinami, vypočutím konateľa žalobcu, právneho zástupcu žalobcu, zástupcu žalovanej a oboznámením
sa s ich písomnými vyjadreniami, oboznámením sa s ďalšími písomnými vyjadreniami strán sporu, s
nálezmi Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 199/02-14 a sp. zn. I.ÚS 258/08-7, s článkom „Štát drží v
šachu tisíce firiem“ uverejneným v O. P. dňa 8. októbra 2013) a na základe vykonaného dokazovania

konštatoval z toho vyplývajúce závery uvedené v odseku 10. odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.

1.6 V nadväznosti na skutkové zistenia zhrnuté v odseku 10. odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku okresný súd v odseku 11. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že

základom vyriešenia sporu je dať odpoveď na otázku, či pri výkone daňovej kontroly žalobcu správcom
dane za zdaňovacie obdobie júl 2009 došlo k prieťahom, či žalobcovi vznikla škoda a či medzi
eventuálnym nesprávnym úradným postupom správcu dane (zbytočnými prieťahmi v daňovom konaní)
a vznikom škody, existuje alebo neexistuje príčinná súvislosť. Konštatoval, že na zodpovedanie tejto
otázky vykonal stranami sporu navrhnuté dôkazy, pričom zistil, že „Upovedomením o výkone kontroly

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH zo dňa 16. septembra 2009
H. I. G. G. D. upovedomil žalobcu, že tretí deň od doručenia upovedomenia začne daňovú kontrolu
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2009.
Súčasťou upovedomenia bolo poučenie daňového subjektu o jeho právach o povinnostiach podľa
§ 15 daňového poriadku i poučenie o zákonnej lehote 10 dní na vrátení nadmerného odpočtu v

prípade začatia daňovej kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 zákona o
DPH. Z odpovede H. I. G. G. D. zo dňa 26. februára 2014 žalovanej súd konštatuje, že správca dane
vykonal v rámci kontroly žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie júl 2009 72 úkonov - poverenie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 16.
septembra 2009 na výkon kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 u žalobcu, upovedomenie o výkone daňovej kontroly č. XXX/
XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 16. septembra 2009, zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/
XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 21. septembra 2009, úradný záznam č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo
dňa 16. októbra 2009, zaslanie výzvy na predloženie dôkazov zo dňa 21. októbra 2009, potvrdenieo zapožičaní dokladov č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 28. októbra 2009, potvrdenie o vrátení
dokladov č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 5. novembra 2009, dožiadanie č. XXX/XXX/XXXXX/
XXXX/XXX P. H. I. G. D. zo dňa 5. novembra 2009, zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/

XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 27. novembra 2009, zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/
XXXX/XXX zo dňa 8. decembra 2009, odpoveď na dožiadanie od H. I. G. D. F. XXX/XXX/XXXXXX/
XXXX/XXX doručená dňa 18. decembra 2009, potvrdenie o vrátení dokladov č. XXX/XXX/XXXXX/
XXXX/XXX zo dňa 23. decembra 2009, dožiadanie č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/K. na H. I. G. E. zo
dňa11. januára 2010, dožiadanie č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/K. na H. I. G. D. zo dňa 14. januára 2010,

dožiadanie č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/K. na H. I. K. D. zo dňa 18. januára 2010, dožiadanie č. XXX/
XXX/XXXX/XXXX/K. na H. I. G. E. zo dňa 19. januára 2010, dožiadanie č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/
K. na H. I. G. D. zo dňa 19. januára 2010, ústne pojednávanie zo dňa 22. januára 2010, čiastočná
odpoveďnadožiadaniedoručenásprávcovidanedňa22.januára2010,zápisnicaoústnompojednávaní
č. č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/K. zo dňa 28. januára 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXX/
XXXX doručená správcovi dane dňa 4. februára 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXX/XXXX

doručená správcovi dane dňa 4. februára 2010, odpoveď na dožiadanie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/
XXX doručená správcovi dane dňa 9. februára 2010, odpoveď na dožiadanie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX
doručená správcovi dane dňa 16. februára 2010, žiadosť správcu dane o predĺženie lehoty na vykonanie
daňovej kontroly č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 17. februára 2010, odpoveď na dožiadanie č.
XXX/XXX/XXXXX/XXXXXXXX zo dňa 17. februára 2010, doplnenie dožiadania č. XXX/XXX/XXXXX/

XXXX/XXX zo dňa 18. februára 2010, úradný záznam č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 22.
februára 2010, oznámenie Daňového riaditeľstva SR o predĺžení lehoty na vykonanie kontroly doručené
správcovi dňa 25. februára 2010, upovedomenie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 5. marca 2010
o predĺžení lehoty, doplnenie dožiadania č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 8. marca 2010, úradný
záznam č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 8. marca 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie č.

XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 8. marca 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/
XXXX doručená správcovi dňa 17. marca 2010, odoslanie predvolania správcu č. XXX/XXX/XXXXX/
XXXX/XXX dňa 22. marca 2010, upovedomenie o vypočutí svedka č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo
dňa 19. marca 2010, odpoveď na dožiadanie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XX,L. doručená správcovi dňa
22. marca 2010, zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 24. marca

2010,zápisnicaoústnompojednávaníč.XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXzodňa25.marca2010,odpoveď
na dožiadanie - doplnenie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX doručená správcovi dňa 31. marca 2010,
zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 9. apríla 2010, dožiadanie č.
XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX P. H. I. J. zo dňa 9. apríla 2010, žiadosť č. D.-XXXXX/XXXX zo dňa 7.
apríla 2010 doručená správcovi od Daňového riaditeľstva SR o objasnenie skutočností vyplývajúcich

z listu žalobcu, dožiadanie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX P. H. I. G. E. zo dňa 12. apríla 2010,
čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 7. apríla 2010, doplnenie
dožiadania č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 16. apríla 2010, odpoveď správcu na žiadosť o
objasnenie skutočnosti č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX generálnemu riaditeľovi Daňového riaditeľstva
SR zo dňa 16. apríla 2010, oznámenie H. I. J. F. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 16. apríla 2010,

čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 19. apríla 2010, odpoveď
na dožiadanie - doplnenie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX doručená správcovi dňa 20. apríla 2010,
zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 26. apríla 2010, čiastočná
odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 5. mája 2010, odpoveď na dožiadanie
č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX doručená správcovi dňa 10. mája 2010, dožiadanie - doplnenie č. XXX/

XXX/XXXXX/XXXX/XXX P. H. I. G. D. zo dňa 6. mája 2010, odpoveď na dožiadanie č. XXX/XXX/
XXXXX/XX/XXX doručená správcovi dňa 14. mája 2010, upovedomenie o vypočutí svedka č. XXX/
XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 19. mája 2010, upovedomenie o vypočutí svedka č. XXX/XXX/XXXXX/
XXXX/XXX zo dňa 19. mája 2010, doplnenie dožiadania č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 21.
mája 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 17. mája 2010,

čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 24. mája 2010, odpoveď
na dožiadanie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX doručená správcovi dňa 24. mája 2010, čiastočná
odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 8. júna 2010, odpoveď na dožiadanie
č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX doručená správcovi dňa 8. júla 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie
č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 12. júla 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/

XXXX doručená správcovi dňa 5. augusta 2010, protokol z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2009 č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa
19. júla 2010, výzva na vyjadrenie k protokolu a na jeho prerokovanie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX
zo dňa 3. augusta 2010, čiastočná odpoveď na dožiadanie č. XXXXX/XXXX doručená správcovi dňa 13.augusta 2010, vyjadrenie č. XXXXX/XXXX a žiadosť o skoršie prerokovanie protokolu č. XXXXX/XXXX
doručená správcovi dňa 24. augusta 2010, dodatok č. X zo dňa 27. augusta 2010 k Protokolu z kontroly
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX zo

dňa 19. júla 2010, poverenie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 27. augusta 2010, zápisnica o
ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXXXXXX zo dňa 27. augusta 2010. Obsahom protokolu z
kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl
2009 č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 19. júla 2010 bolo osvedčené, že daňová žalobcu začala
dňa 19. septembra 2009, jej predmetom bola daň z pridanej hodnoty podľa zákona o DPH, kontrolované

zdaňovacie obdobie bol mesiac júl 2009. Kontrola sa vykonávala v zmysle § 15 ods. 14 daňového
poriadku, začala sa na tretí deň od doručenia upovedomenia o výkone daňovej kontroly žalobcovi. Na
základe žiadosti správcu dane č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 17. februára 2010 bola kontrola
predĺžená Daňovým riaditeľstvom SR z dôvodu potreby overenia skutočností rozhodujúcich pre správne
posúdenie skutkového stavu veci do 19. septembra 2010, o čom správca dane žalobcu upovedomil
listom č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 5. marca 2010, doručeným žalobcovi dňa 18. marca

2010. Časť X.X Protokolu - Preukázané kontrolné zistenia obsahuje podrobný rozpis úkonov správcu i
dožiadaní, ktoré správca dane adresoval z dôvodu overenia potrebných skutočností jednotlivým miestne
príslušným daňovým úradom s uvedením konkrétnych dôvodov a označením subjektu (subdodávateľov
dodávateľa žalobcu), ktorých sa dožiadanie týkalo. Z časti D.. záver Protokolu vyplynulo, že protokol
bol prerokovaný so žalobcom dňa 27. augusta 2010, na základe čoho bola daňová kontrola dňom

prerokovaniavzmysle§15ods.13daňovéhoporiadkuukončená.Podľa§15ods.14daňovéhoporiadku
o výsledku daňovej kontroly správca dane vydá platobný výmer podľa § 44 ods. 6 v lehote 10 dní odo
dňa ukončenia daňovej kontroly. Dodatok č. X k Protokolu z kontroly zo dňa 27. augusta 2010 obsahoval
vyjadrenie žalobcu k protokolu s uvedením jeho námietok, ktoré sa týkali predovšetkým zdĺhavosti
priebehu kontroly, jej dôsledkov i podrobné vyjadrenie správcu dane k vzneseným námietkam. Svedkyňa

D. J. K., ktorá kontrolu ako zamestnankyňa správcu dane realizovala, uviedla, že predmetom kontroly
bol nadmerný odpočet DPH v sume 302 516,50 eur, ktorý vznikol z dôvodu refakturácie stavebných prác
a iných dodávok na logistickom centre v nehnuteľnosti žalobcu. Popísala postup kontroly a zdôraznila,
že bola sťažená tým, že na stavbe sa podieľalo množstvo subdodávateľov, ktorých bolo treba preveriť.
Na otázku, prečo nestačilo pre vybavenie žiadosti žalobcu o vrátenie DPH, že jeho obchodný partner

A. odviedol DPH odpovedala, že je to pravda, ale došlo k refakturácii spoločnosti A., ktorá práce
nerealizovala. Preto bolo treba vykonať aj kontrolu subdodávateľov miestnym zisťovaním. Svedkyňa
potvrdila, že kontrola skončila prakticky „bez výsledku“ a DPH bola žalobcovi vrátená. Vyslovila názor,
že konanie správcu dane bolo sústredené a bez prieťahov, bolo realizovaných viac ako 70 úkonov.
Uviedla, že v čase začatia kontroly bolo správcovi dane známe, že žalobca je subjekt, ktorý si plní

daňovépovinnostia ideo„slušnúfirmu“.Potvrdila,žeajpočaskontrolysižalobcaplnilvšetkypovinnosti,
konateľ poskytoval riadnu súčinnosť, bol kedykoľvek k dispozícii a komunikoval. Uviedla, že podozrenie
z karuselového podvodu vzniklo v súvislosti so spoločnosťou D., B., ktorá síce práce nevykonávala, ale
fakturovala subdodávateľom, v tom čase podala nulové daňové priznanie a bola nedostupná. Svedkyňa
potvrdila, že miestne zisťovanie v spoločnosti A. potvrdilo realizáciu prác, správnosť zaúčtovania, že

spoločnosť A. odviedla DPH, a že vo vzťahu žalobcu a jeho obchodného partnera bolo všetko v poriadku.
To však podľa svedkyne nestačí, lebo v zmysle interného predpisu správcu dane museli byť preverení
všetci subdodávatelia. Žalobcom predloženými listinnými dokladmi - potvrdeniami B. L. a zdravotných
poisťovní má súd za preukázané (a žalovanou nespochybnené), že v čase, keď žalobca žiadal o vrátenie
nadmerného odpočtu DPH nemal voči nim nijaké nedoplatky“.

1.7 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval ustanovenie § 79 ods. 1,
2, 3 a 4 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2010, ustanovenie § 15 ods. 1, 14, 17 a 10 zákona
č. 511/1992 Z. z. a uviedol, že predmetom sporu je právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom štátu - daňového úradu ako správcu dane pri daňovej kontrole žalobcu. Konštatoval,

že je nesporné a zo zákona č. 514/2003 Z. z. to vyplýva, že ústavná požiadavka zakotvená v článku 48
ods. 2 Ústavy SR, a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa netýka len súdneho
konania, ale aj akéhokoľvek iného konania vedeného orgánom štátu. Účelom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty osoby, od rozhodnutia konkrétneho
štátneho orgánu závislej. Správca dane je povinný postupovať pri daňovej kontrole tak, aby neporušil

ústavou zaručené práva daňovníkov. Ak správca dane nemôže skončiť daňovú kontrolu v zákonom
stanovenej lehote, môže o predĺženie lehoty požiadať nadriadený orgán. Nadriadený orgán má zákonom
priznanú možnosť úvahy, ktorá je kumulatívne obmedzená formálnou a materiálnou podmienkou.
Formálnou podmienkou je dodržanie písomnej formy, materiálnou podmienkou je zistenie zákonomstanoveného dôvodu na predĺženie lehoty. To sú zákonom stanovené záruky rešpektovania ústavou
priznaného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v daňovom konaní. Daňová kontrola
je základným aktom daňového konania a na daňové účely sa ňou rozumie podrobné preskúmanie

účtovných dokladov ako aj všetkých dokladov potrebných na určenie daňovej povinnosti z hľadiska ich
hodnovernosti, úplnosti a správnosti. Úkony robené za účelom určenia daňovej povinnosti daňovníka
treba považovať za opodstatnené, treba ich však zároveň urobiť v primeranej lehote. Porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže mať za následok vznik oprávnenia, prostredníctvom
ktorého sa realizuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Postup

orgánu verejnej správy treba hodnotiť podľa troch kritérií: podľa správania účastníka konania, povahy
veci, o ktorej rozhoduje a spôsobu, akým o veci rozhoduje. Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje
zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu a právomocou konať o veci. „Aj nesprávna
činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa článku 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k sledovanému cieľu, v tomto
prípade k zisteniu správnosti daňovej povinnosti kontrolovaného subjektu“.

1.8 V reakcii na námietku žalovanej ohľadom nedostatku právomoci všeobecného súdu rozhodnúť
o tom, či daňovou kontrolou u žalobcu boli spôsobené prieťahy v konaní, okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že po oboznámení sa s predloženými nálezmi Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 199/02-14 a sp. zn. I. ÚS 258/08-7 dospel k záveru, že v týchto

konaniach vedených pred Ústavným súdom SR sťažovatelia namietali porušenie základného práva na
prerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovpodľačlánku48ods.2ÚstavySRanavrhovali,abyÚstavný
súd SR rozhodol, že základné právo sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov bolo porušené a
zároveň, aby prikázal konať príslušným orgánom, ktoré boli v predmetných konaniach nečinné. Ústavný
súd SR sťažnosti sťažovateľov odmietol z dôvodu nedostatku právomoci, keďže sťažovatelia pred

podaním sťažnosti nevyužili možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve podaním správnej žaloby,
ktorý postup nie je možné nahradiť konaním pred Ústavným súdom SR. Konštatoval, že „rozšírením
pôsobnosti správneho súdnictva aj na preskúmanie zákonnosti postupov, vrátane nečinnosti orgánov
verejnej správy, bol rozšírený princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu SR vyjadrený v článku 127
ods. 1 Ústavy SR a právomoc správneho súdnictva tak vylučuje právomoc ústavného súdu“ (princíp

subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať a vecne sa
zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a
nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných
práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich). V

súdenej veci si žalobca podanou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom správcu dane v dôsledku prieťahov v daňovom konaní. Zo zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žaloby nevyplýva, že predpokladom uplatnenia nároku
na náhradu škody je konštatovanie prieťahov v daňovom konaní správnym orgánom alebo súdom.
„Predpokladom uplatnenia nároku je predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, po ktorom sa

poškodený môže obrátiť na všeobecný súd žalobou o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, ktorého úlohou je posúdiť skutkovú, právnu a procesnú zložitosť, správanie príslušného
orgánu i poškodeného a prípadné určenie výšky spravodlivého zadosťučinenia. Tento názor je v
súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný a ktorý uznesením č. k.
13Co/163/2019 - 373 zo dňa 31. mája 2021 uložil súdu prvej inštancie povinnosť vysporiadať sa s tým,

kedy sa začala daňová kontrola u žalobcu, aké úkony a v akom časovom období správca dane v rámci
daňovej kontroly vykonal, či sa úkony správcu dane týkali oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH, či správca dane dodržal zákonné lehoty vyplývajúce zo zákona o DPH a z daňového
poriadku, kedy došlo ku skončeniu daňovej kontroly, kedy a v akej výške správca dane vrátil nadmerný
odpočet DPH žalobcovi s tým, že ak súd dospeje k záveru o prieťahoch pri daňovej kontrole, špecifikuje,

pri ktorých konkrétnych úkonoch správcu dane sa tak stalo a konkretizuje, v čom prieťahy spočívali,
pri ktorom úkone správca dane nedodržal zákonnú lehotu a v nadväznosti na to posúdi uplatnený
nárok na náhradu škody. Z toho podľa okresného súdu vyplýva, že súd má v tejto veci právomoc
konať a rozhodnúť. Nad rámec uvedeného okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že sám zástupca žalovanej na pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 04. februára

2014 uviedol, že „daňové konanie je právoplatne skončené a v prípade, ak bol žalobca nespokojný,
mal napadnúť postup správcu dane v správnom konaní, hoci faktom je, že podanie návrhu v správnom
konaní nie je zákonným predpokladom uplatnenia práva na náhradu škody tak, ako by to bolo v prípade,
ak by bolo uplatnené právo na náhradu škody pre nezákonné rozhodnutie“.1.9 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že na základe
vykonaného dokazovania považuje za preukázané, že žalobca si u správcu dane uplatnil nárok na

vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH
a správca dane – H. I. G. G. D.. začal dňa 19. septembra 2009 vo vzťahu k žalobcovi ako daňovému
subjektu v zmysle ust. § 15 ods. 14 Daňového poriadku daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH na základe Upovedomenia o výkone daňovej kontroly
číslo XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 16. septembra 2009, ktoré žalobca prevzal v ten istý deň.

Žalobca už vo vzťahu k začatiu daňovej kontroly poukazoval vo svojich podaniach na nezákonný
postup správcu dane, ktorý pri začatí daňovej kontroly nepostupoval podľa žalobcu v súlade s § 15
ods. 2 zákona č. 511/1992 Z. z., pretože mu mal doručiť oznámenie o výkone daňovej kontroly a
nie upovedomenie o výkone daňovej kontroly. Daňový poriadok však podľa okresného súdu osobitne
upravuje začatie daňovej kontroly v prípadoch uvedených v ň 15 ods. 4 a výslovne uvádza „ ak sa
daňovou kontrolou vykonáva kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

DPH podľa osobitného zákona, kontrola je začatá tretí deň od doručenia upovedomenia o výkone
daňovej kontroly“. Z citovaného ustanovenia je podľa okresného súdu zrejmé, že správca dane začal
daňovú kontrolu v súlade so zákonom. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že keďže správca dane začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v lehote podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH, nebol

povinný vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet DPH do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového
priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ale v lehote desiatich dní
od skončenia kontroly (§ 79 ods. 4 o DPH). Správca dane mal podľa právnych predpisov platných
a účinných v čase, keď bola daňová kontrola realizovaná, povinnosť ukončiť ju do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia, teda do 16. marca 2010 (§ 15 ods. 17zákona č. 511/1992 Z. z.). Zo žalovanou

predloženéhodokladu-písomnejodpovedesprávcudanezodňa26.februára2014okresnýsúdzistil,že
správca dane vykonal v rámci kontroly žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 spolu 72 úkonov. V období od 16. septembra 2009 (od
začatia daňovej kontroly) do 17. februára 2010 (do dňa podania žiadosti správcu dane o predĺženie
lehoty na vykonanie daňovej kontroly) správca dane vykonal spolu 25 úkonov spočívajúcich vo vydaní

poverenia, upovedomenia o výkone kontroly, vypracovaní výziev, úradných záznamov a potvrdení,
viacerých ústnych pojednávaniach (za účelom odovzdania/vyžiadania potrebných dokladov i ozrejmenia
úkonov kontroly), vypracovaní dožiadaní na miestne príslušné daňové úrady a spracovaní odpovedi
na dožiadania. Z dožiadaní okresný súd zistil, že správca dane overoval informácie týkajúce sa
dodávateľa žalobcu - spoločnosti A. i subdodávateľov dodávateľa žalobcu, ktorí vykonávali stavebné

práce, respektíve dodávali materiál v zmysle zoznamu odsúhlasených položiek, konkrétne sa jednalo o
spoločnosti D., B., C. - G. H., B., C. B., B., Q., C. a daňový subjekt D. R. S. H. L. (č. l. 18 spisu, dôkaz
č. 3 faktúra č. XXXXXXXX - zoznam odsúhlasených položiek). Správca dane žiadosťou o predĺženie
lehoty na vykonanie daňovej kontroly XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 17. februára 2010 požiadal
Daňové riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 15 ods. 17 Daňového

poriadku) s odôvodnením, že počas daňovej kontroly zistil skutočnosti, ktorých overenie si vyžaduje
vykonanie ďalších úkonov smerujúcich k objasneniu skutkového stavu a správnemu určeniu dane.
Upovedomením zo dňa 05. marca 2010 bol žalobca upovedomený o predĺžení lehoty na vykonanie
daňovej kontroly. V období od 18. februára 2010 (od predĺženia daňovej kontroly) do 27. augusta
2010 (do skončenia daňovej kontroly) správca dane realizoval celkovo 46 úkonov - dožiadania na

miestne príslušné daňové úrady, odpovede na dožiadania, úradné záznamy, predvolania na výsluch,
uvedomenia, ústne pojednávania. Z dožiadaní okresný súd zistil, že správca dane si overoval informácie
týkajúce sa dodávateľa žalobcu - spoločnosti A. a jej subdodávateľov, konkrétne spoločnosť D. B.
a jej subdodávateľov, ktorí mali vykonávať stavebné práce, resp. dodávať žalobcovi materiál v zmysle
zoznamu odsúhlasených položiek; konkrétne sa jednalo o spoločnosti O. (B.) C., H. B., H. Q. B.,

C.- B., B.. (č. l. 18 spisu, dôkaz č. X T. F. XXXXXXXX - zoznam odsúhlasených položiek), lebo vo
vzťahu k spoločnosti D. B. vzniklo podozrenie na karuselový podvod. Dňa 19. júla 2010 správca dane
vypracoval Protokol z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
za zdaňovacie obdobie júl 2009 č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX. Výzva na vyjadrenie sa k protokolu
a na jeho prerokovanie bola vypracovaná dňa 3. augusta 2010. Dňa 27. augusta 2010 bol vypracovaný

Dodatok č. X k Protokolu z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX. Z Protokolu z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX okresný súd zistil, že protokol bol so
žalobcomprerokovanýdňa27.augusta2010aprerokovanímprotokolubolapodľa§-u15ods.13zákonač. 511/1992 Z. z. daňová kontrola ukončená. Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil, že správca
dane uskutočnil v rámci daňovej kontroly u žalobcu v období od jej začatia (19. septembra 2009) do
ukončenia(27.augusta2010)spolu72úkonov.Konštatoval,žeplatnáaúčinnázákonnáúpravaukladala

správcovi dane povinnosť vykonať daňovú kontrolu v zákonnej lehote šiestich mesiacov od jej začatia
a v prípade predĺženia lehoty nadriadeným orgánom najneskôr v zákonnej lehote dvanástich mesiacov.
V zmysle zákonnej úpravy bolo povinnosťou správcu dane vykonávať daňovú kontrolu v rozsahu
nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu podľa zákona alebo osobitného predpisu. Ďalšie povinnosti
správcu dane pri výkone daňovej kontroly upravuje § 15 ods. 2, 3, 4, 5, 8 – 18 zákona č. 511/1992 Z. z..

Jednotlivé úkony správcu dane vykonávané počas daňovej kontroly vyhodnotil okresný súd ako úkony,
ktoré bol správca dane povinný vykonať za účelom zistenia oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH. Hoci žalobca tvrdil, že jednotlivé úkony daňovej kontroly vykonávanej
správcom dane boli účelové, nekoncepčné a nezákonné, prípadne tvrdil, že viaceré úkony daňovej
kontroly sa majú považovať za jeden úkon, okresný súd mal z predložených dôkazov za preukázané, že
správca dane realizoval jednotlivé úkony daňovej kontroly priebežne, maximálne s odstupom niekoľkých

dní, či týždňov, a že tieto úkony daňovej kontroly boli nevyhnutné pre dosiahnutie účelu daňovej
kontroly. Dožiadania, ktorými správca dane zisťoval skutočnosti týkajúce sa subdodávateľov dodávateľa
žalobcu (prípadne ďalších subdodávateľov), súviseli s vykonávanou daňovou kontrolou žalobcu, ktorý
si uplatnil nadmerný odpočet DPH. Správca dane bol povinný počkať na vybavenie dožiadaní daňovými
úradmi, ktoré zároveň žiadal vybaviť v čo najkratšom možnom termíne. Všetky úkony, dožiadania

a miestne zisťovania, vykonal správca dane za účelom zistenia oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH s odkazom na faktúru spoločnosti A. F. XXXXXXXX, vystavenú dňa 29.
júla 2009, s termínom splatnosti 31. júla 2009, ktorou spoločnosť A. refakturovala žalobcovi stavebné
a iné dodávky na logistickom centre v G. G. a na Zoznam odsúhlasených položiek (vykonanie prác,
prípadne dodanie tovarov od subdodávateľov). Na prípadné pripomienky a urgencie žalobcu súvisiace

s výkonom daňovej kontroly, správca dane vždy reagoval a poskytol mu vysvetlenia (s rešpektovaním
nevyhnutnosti zachovať daňové tajomstvo). Fakt, že správca dane spisoval o urgenciách alebo o
prípadných žiadostiach žalobcu úradné záznamy, prípadne spracoval potrebné písomnosti (výzvy alebo
zápisnice o ústnych pojednávaniach), nemožno podľa okresného súdu považovať za účelovosť alebo
nadbytočnosť úkonov, pretože ide o bežný administratívny a úradný postup orgánov, o ktorom je

potrebné mať v rámci vykonávanej kontroly záznam. Daňová kontrola a jej priebeh je upravená v §-e
15 zákona č. 511/1992 Z. z.. Správca dane pri výkone daňovej kontroly žalobcu vykonával kontrolu
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl
2009 v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu. Pretože počas daňovej kontroly vzniklo
podozrenie na karuselový podvod, bolo nevyhnutné, aby správca dane vykonal miestne zisťovanie

prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušných daňových úradoch nielen dodávateľa žalobcu -
spoločnosti A., ale aj jej subdodávateľov, ktorí práce realizovali. Argumentáciu žalobcu, že správca
dane disponoval komplexným informačným systémom úradu daňového preverovania a všetkými
relevantnými informáciami o ňom a aj o spoločnosti A., a preto dĺžka spracovania odpovede 43 dní
bola neprimerane dlhá, vyhodnotil okresný súd ako nedôvodnú. Konštatoval, že žalobca nepreukázal

tvrdenie, že správca dane takýmto informačným systémom skutočne disponuje, prípadne v akom
rozsahu disponuje informáciami o daňových subjektoch. Informácie vyžadované správcom dane pri
daňovejkontrolesúinformáciamišpecifickýmiaajvzhľadomnapodrobnosťakonkrétnosťspracovaných
dožiadaníargumentžalobcuneobstojí.Povinnosťousprávcudanejeukončiťdaňovúkontroludošiestich
mesiacov, prípadne v zložitých prípadoch požiadať nadriadený orgán pred uplynutím uvedenej lehoty

o jej predĺženie. Správca dane svoju povinnosť splnil, keď pred uplynutím šesťmesačnej lehoty požiadal
Daňové riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty na vykonanie kontroly. Námietka žalobcu, že daňová kontrola
sa začala 22. deň, resp. 25. deň z tridsaťdňovej lehoty, nie je dôvodná, pretože zákon neurčuje
správcovi dane, ktorý deň z tridsaťdňovej lehoty má povinnosť začať daňovú kontrolu a podozrenie
na karuselový podvod vzniklo až postupným preskúmavaním subdodávateľov spoločnosti A., konkrétne

spoločnosti D. B. a jej dodávateľov. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie upovedomenia
o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku uviedol, že z predmetného upovedomenia o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly
vyplynulo, že správca dane ako dôvod predĺženia lehoty uviedol „nevyhnutnosť ďalšieho overenia
skutkového stavu veci“. Zdôraznil, že na odôvodnenie upovedomenia nemožno klásť rovnaké nároky

ako na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a v prípade podozrenia správcu dane na karuselový podvod
je nevyhnutné zohľadniť, že môže ísť aj o informácie podliehajúce daňovému tajomstvu, preto nebolo
povinnosťou správcu dane konkrétnejšie špecifikovať dôvod predĺženia lehoty daňovej kontroly. Je
pritom zrejmé, že dôvod predĺženia lehoty daňovej kontroly preskúmal i nadriadený orgán správcudane, ktorý považoval predĺženie lehoty v tomto prípade za nevyhnutné a žiadosti správcu dane
vyhovel. Správcadanenemoholukončiťdaňovúkontrolu,počasktorejvzniklopodozrenienakaruselový
podvod len preto, že sa žalobca dostal do zlej ekonomickej situácie. Povinnosťou žalobcu bolo znášať

riziko, do ktorého sa dostal tým, že sa na základe predchádzajúcich skúseností spoliehal na to, že
daňová kontrola vykonávaná nebude a ak áno, tak sa skončí pred uplynutím zákonnej lehoty. Samotný
fakt, že žalobca bol v minulosti považovaný za spoľahlivú osobu, sám o sebe neznamená, že sa
jeho daňová kontrola vykonávať nebude, prípadne sa vykoná len v rozsahu a v lehote očakávanej
žalobcom.Povinnosťousprávcudaneprivýkonedaňovejkontrolyniejeinformovaťkontrolovaný subjekt

o každom úkone. Odhliadnuc od toho, správca dane dostatočne informoval žalobcu a reagoval na
jeho námietky. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že nemožno opomenúť, že správca dane vykonáva súbežne viacej daňových kontrol viacerých
daňových subjektov, preto nemožno očakávať, že všetky daňové kontroly budú ukončené v krátkom
čase. Aj z tohto dôvodu sú zákonom stanovené lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ktoré musia
byť dodržiavané. Pokiaľ žalobca v súvislosti s predložením protokolu namietal, že napriek tomu, že

protokol bol vypracovaný dňa 19. júla 2010, bol podpísaný až dňa 3. augusta 2010 a žalobcovi bol
odovzdaný dňa 13. augusta 2010 na základe telefonickej výzvy pracovníkov správcu dane, okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z Dodatku č. X k Protokolu z daňovej
kontroly vyplynulo, že po vypracovaní protokolu sa protokol odovzdáva na schvaľovanie nadriadeným
pracovníkom, potom sa predkladá s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu daňovému subjektu a následne

sa predkladá riaditeľke daňového úradu. Pracovníci správcu dane nemôžu porušiť postup schvaľovania
dokumentácie, ktorý majú upravený internými predpismi, pričom nemožno očakávať, že dokumenty
budú viacerými osobami schválené v deň ich vypracovania. Okrem toho správca dane čakal i na
výsledky výsluchov svedkov, ktoré sa mali uskutočniť dňa 11. augusta 2010, a ktoré mohli mať
vplyv na výsledok daňovej kontroly, preto bol žalobca vyzvaný na prevzatie protokolu až dňa 12.

augusta 2010. Argumentáciu žalobcu o záujme správcu dane na nevyplatení nadmerného odpočtu
DPH žalobcovi, respektíve na jeho vyplatení v čo najneskoršom termíne, odôvodnenú tvrdením žalobcu,
že štát si zo zadržiavania peňazí podnikateľov urobil banku a získaval tak peniaze pre svoj chod
na ich úkor, podporenú článkom uverejneným v O. P., nepovažoval okresný súd za v tomto konaní
relevantnú. Konštatoval, že v konaní bolo dostatočne preukázané a zdôvodnené, prečo bola daňová

kontrola otvorená a neskôr predĺžená. Subjektívne pocity a úsudky konateľa žalobcu o tom, aké úkony
a v akých lehotách mal správca dane realizovať, nemôžu bez ďalšieho viesť k záveru o prieťahoch
v daňovom konaní. Za prieťah sa považuje nedodržanie zákonnej lehoty, nečinnosť alebo nesprávna,
nesústredená, či neefektívna činnosť správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Ani jedno však nebolo
v tomto konaní preukázané. Ani fakt, že daňová kontrola napokon skončila bez nálezu a žalobcovi

bol vrátený nadmerný odpočet DPH, neodôvodňuje podľa okresného súdu záver, že ak sa daňovou
kontrolou nezistili žiadne nedostatky, nemala byť vykonaná, prípadne, že jednotlivé úkony nemali
byť realizované a že boli zbytočné. Správca dane v Dodatku č. X k Protokolu uviedol, že daňová
kontrola musela byť ukončená napriek tomu, že nedošlo k realizácii potrebných výsluchov v zmysle
dožiadaní, práve preto, aby správca dane neporušil povinnosť ukončiť daňovú kontrolu v zákonnej

lehote dvanásť mesiacov. O správnosti týchto záverov a zákonnosti vykonávanej kontroly svedčí aj
to, že Daňové riaditeľstvo SR na základe sťažnosti žalobcu týkajúcej sa ním namietaných prieťahov
pri výkone daňovej kontroly, preverilo postup správcu dane a ako nadriadený orgán voči správcovi
dane nevyvodilo žiadne dôsledky. V závere odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresný
súd uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že správca dane v súlade s § 15 ods. 17

zákona č. 511/1992 Z. z. ukončil daňovú kontrolu do dvanástich mesiacov od jej začatia, keď kontrola
bola začatá dňa 19. septembra 2010 a protokol, ktorým skončila bol prerokovaný 27. augusta 2010.
poukázal na to, že na pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 14. júla 2023 strany sporu zhodne
potvrdili, že správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet DPH v sume 302 516, 50 Eur v súlade s
§ 79 ods. 4 zákona o DPH, t. j. v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Vzhľadom na všetky

v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uvedené skutočnosti dospel okresný súd k záveru,
že pri výkone daňovej kontroly žalobcu nedošlo v daňovom konaní k prieťahom, že správca dane
vykonával iba úkony nevyhnutne potrebné pri daňovej kontrole, že úkony daňovej kontroly vykonával
postupne a vo vzájomnej nadväznosti, pričom dodržal zákonné lehoty. Okresný súd zdôraznil, že
v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje

existencia všeobecných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu – porušenie povinnosti vo forme
nesprávnehoúradnéhopostupu,vznikškodyapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom
a vznikom škody. Konštatoval, že v súdenej veci nebol preukázaný nesprávny úradný postup správcu
daneprivýkonedaňovejkontrolyžalobcu,nazákladečohoabsentujesplneniezákladnýchpredpokladovvzniku zodpovednosti štátu za škodu, čo je samo o sebe dôvodom na zamietnutie žaloby, preto žalobu
zamietol.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolal a v odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda odvolaním v celom
rozsahu, a to z odvolacích dôvodov uplatnených podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.
Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uplatnenému v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalobca
v odvolaní uviedol, že podľa komentára k ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je obsah práva na

spravodlivý proces pomerne široký a okrem rady iných jeho zložiek patrí sem napr. právo navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí,
zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany
súdu, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia (str.
1239 Civilný sporový poriadok - komentár, R., T., G., J., G., Q. a kol., 2016). V nadväznosti na
uvedené žalobca v odvolaní uviedol, že v konkrétnej rovine má za to, že jeho právo na spravodlivý

proces bolo porušené tým, že a) súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz o existencii
informačného systému žalovanej, pričom v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
žalobca nepreukázal ním tvrdené skutočnosti o existencii informačného systému žalovanej, b) žalovaná
z dôvodu nevykonania tohto dôkazu, súdu prvej inštancie tento dôkaz (z ktorého by podľa názoru
žalobcu vyplynulo žalobcove tvrdenie o tom, že niektoré skutočnosti boli žalovanej známe ešte pred

otvorením samotnej daňovej kontroly, a preto bolo napríklad spracovania odpovede správcom dane
vtrvaní43dnínedôvodné)nepredložila,c)odôvodnenieodvolanímnapadnutéhorozhodnutiasúduprvej
inštancie je nepreskúmateľné, pretože v ňom nie je súdom prvej inštancie uvedené, prečo nevykonal
žalobcom navrhnutý dôkaz o tom, že správca dane disponuje informačným systémom o daňových
subjektoch, d) tým, že z dôvodu nevykonania tohto navrhnutého dôkazu sa žalobca objektívne nemohol

ku záverom súdu prvej inštancie vyjadriť, konfrontovať prípadné vyjadrenia žalovanej a dosiahnuť tak
rovnosť zbraní. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou, ktorej
dôsledky potom pričítal v neprospech žalobcu. V konkrétnej rovine ide napríklad o to, že žalobca súdu
prvejinštancienavrhoval, abyvykonaldôkaz,ktorýmbysazistilo,akýminformačnýmsystémomsprávca
dane ku dňu začatia daňovej kontroly žalobcu disponoval, z ktorého dôkazu sa dalo zistiť, či a aké

informácie o daňových subjektoch mal správca dane k dispozícii a následne by bolo možné posúdiť
či (ak požadované informácie mal) bolo potrebné vykonať niektoré úkony daňovej kontroly, či správca
dane tieto informácie nevedel získať skôr (napríklad informácie o vyplatení DPH obchodným partnerom
žalobcu) a či potom napríklad tvrdenia o karuselovom podvode boli vôbec dôvodné. Postupom súdu
prvej inštancie bola podľa žalobcu porušená zásada kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní, došlo

k prekvapivému rozhodnutiu, nakoľko z predchádzajúceho postupu súdu takýto záver nebolo možné
predvídať. V čase medzi predchádzajúcim rozhodnutím a odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu
prvej inštancie nebol zistený iný skutkový stav, neboli zistené žiadne iné alebo ďalšie skutočnosti a ani zo
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplynuli žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
zmenu v právnom posúdení skutkového stavu. V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní uviedol,

že postupom súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal navrhované dôkazy a ich nevykonanie žiadnym
spôsobom neodôvodnil, došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces vo forme porušenia
zákazu ľubovôle, ďalej vo forme porušenia práva na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťamivkonanízostranysúdu,akoajvoformeporušeniaprávanariadneodôvodneniesúdneho
rozhodnutia. V súvislosti s odvolacím dôvodom uplatneným v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP

žalobca v odvolaní tiež uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami
„Daňového poriadku“, pričom daňová kontrola žalobcu začala 19.09.2009 a zákon NR SR č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov nadobudol účinnosť
dňom 01.01.2010. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že „ust. § 15 Daňového
poriadku neobsahuje text, na ktorý súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal. Ku

dňu 14.09.2009 bol účinný a platný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení zákona č. 83/2009 Z. z.. Daňový poriadok, tak ako
to uvádza súd prvej inštancie, ním citované ust. § 15 neobsahuje, preto je rozhodnutie súdu prvej
inštancie nepreskúmateľné. Z prechodných ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. (a to z ust. § 165 ods.
4 ) vyplýva, že daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa

doterajších predpisov, teda podľa ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.“.

2.1 Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP
žalobca v odvolaní uviedol, že podľa komentára k vyššie citovanému ustanoveniu tento odvolací dôvoddopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolaciedôvody,avšaklenzapredpokladu,žemohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.V
uvedenejsúvislostipoukázalžalobcavodvolanínato,žesúdprvejinštancieopakovanevovecirozhodol

v jeho prospech, kedy uznal právny základ uplatneného nároku, na základe čoho mal žalobca za to, že
sa jedná o nesporné tvrdenia, pričom ani zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplývalo, že
by bol odvolací súd uplatnený nárok žalobcu spochybnil. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uplatnenému
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal
ním navrhované dôkazy, pričom z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna úvaha, z ktorej by

bolo zrejmé a preskúmateľné, prečo súd prvej inštancie žalobcom navrhované dôkazy nevykonal, najmä
s prihliadnutím na závery súdu prvej inštancie o nepreukázaní tvrdení žalobcu, uvedené v odôvodnení
rozsudku. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.
f) CSP, žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia akcentuje
fakt, že existovalo podozrenie z karuselového podvodu. Toto tvrdenie o podozrení z karuselového
podvodu je podľa žalobcu nesprávne skutkové zistenie a zrejme sa jedná o účelovú obranu žalovanej.

O karuselový podvod ísť nemohlo, nakoľko DPH bola zmluvným partnerom odvedená. „Keby sa vykonal
ním navrhovaný dôkaz o informačnom systéme žalovanej, zrejme by bolo preukázané, aké všetky
informácie mala žalovaná. O karuselovom podvode mala svedčiť nekontaktnosť niektorých zmluvných
partnerov jeho obchodných partnerov, s ktorými ani nebol v obchodnom styku. Navyše tieto osoby a
subjekty neboli správcom dane kontaktované, a teda nedošlo v tomto smere ku žiadnemu dôkaznému

posunu, keď následne bola kontrola ukončená bez nálezu a „DPH bola vrátená“. O návrhoch žalobcu
na vykonanie dokazovania nebolo rozhodnuté, respektíve navrhované dôkazy neboli vykonané, a teda
skutkový záver o existencii karuselového dôvodu je pochybný. Práve údajná existencia podozrenia o
karuselovom podvode mala byť dôvodom na také dlhé trvanie daňovej kontroly. Tieto skutočnosti neboli
zo strany žalovanej nikdy preukázané, pričom by vykonaním navrhovaného dôkazu boli jednoznačne

vyvrátené. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.
h) CSP, žalobca v odvolaní uviedol, že z komentára k uvedenému ustanoveniu vyplýva, že nesprávne
právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia, pričom tento odvolací dôvod je naplnený
v prípade, keď na zistený skutkový stav súd a) neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul
aplikovať príslušnú právnu normu), b) aplikoval nesprávnu právnu normu (namiesto príslušnej právnej

normy aplikoval normu inú), c) obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval alebo d) správne
zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. V uvedenej súvislosti poukázal
žalobca v odvolaní na všetky svoje predchádzajúce vyjadrenia argumentujúc tým, že v týchto svojich
vyjadreniach sa k právnej stránke uplatneného nároku vyjadril komplexne. Uviedol, že má za to, že
súd prvej inštancie neaplikoval správnu právnu normu na posúdenie práv a povinností daňovej kontroly

(s prihliadnutím na jej začiatok a na začiatok účinnosti daňového poriadku), vôbec sa nevysporiadal
s prechodnými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb., respektíve s prechodným ustanovením § 165
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Súd prvej inštancie nesprávne podľa žalobcu aplikoval právne predpisy vo vzťahu k podmienkam
vykonávania daňovej kontroly a k právam a povinnostiam žalobcu pri výkone daňovej kontroly. Súd

prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenia zákona o DPH, najmä § 79 ods. 1, 2, 3 a 4. Súd prvej
inštancie úplne opomenul aplikovať ustanovenia základných zásad daňového konania, definovaných
v § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorých „v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v

daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súvislosti s daňovými subjektami
a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej
zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo“. Vo vzťahu k daňovej kontrole a jej trvaniu nie je podľa

žalobcu zrejmé a preskúmateľné, akou úvahou sa súd prvej inštancie spravoval, pričom je zrejmé,
že uvedené ustanovenia pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, nakoľko vo svojich úvahách na ne
neodkazuje, ani ich necituje a odôvodnenie rozhodnutia im priamo odporuje. Argumenty, ktoré súd
prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nekorešpondujú s tým, že žalobca je
bezproblémovou firmou. Právne posúdenie, respektíve právne úvahy súdu prvej inštancie o existencii, či

neexistencii prieťahov v konaní v kontexte vykonania počtu úkonov sú rovnako podľa žalobcu arbitrárne
a nesprávne. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní zdôraznil, že vykonávanie nekoncepčných a
zbytočných úkonov je dôvodom pre posúdenie existencie prieťahov. Súd prvej inštancie sa vôbec
nevysporiadal s argumentáciou žalobcu vo vzťahu ku spôsobu vykonávania úkonov pri daňovej kontrole(vykonávanie duplicitných úkonov, úkonov vykonaných osobami bez príslušnej kvalifikácie a podobne),
ako i časovým aspektom vykonávania úkonov. V tomto smere je rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa
žalobcu nepreskúmateľné a arbitrárne, súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom s tvrdeniami žalobcu

nevysporiadal, pričom vzhľadom na uplatnený nárok a jeho právnu povahu to bolo mimoriadne dôležité
pre rozhodnutie vo veci. V závere odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd postupom podľa ust. §
389 ods. 1 CSP odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a aby mu postupom podľa
ust. § 391 ods. 1 CSP vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že má za to, že žalobca nepreukázal
dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu ani v jednom prípade, pričom nie je možné sa stotožniť s
argumentáciou žalobcu uvedenou v podanom odvolaní. Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že
tvrdenie žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces považuje za nedôvodné a vyfabulované
len za účelom naplnenia uvedeného odvolacieho dôvodu. Zdôraznila, že obe z procesných strán mali

maximálny priestor na uplatnenie (navrhovanie) dôkazov, na podanie písomných vyjadrení a ústnych
prednesov. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla,
že súd vykonáva každý prednesený, respektíve navrhnutý dôkaz v súlade s celkovým kontextom
skutkovej situácie a podľa toho aj vykonanie jednotlivých dôkazov posudzuje a prikladá im dôkaznú
hodnotu. Súd nie je povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý stranou sporu. Žalobcom navrhnutý dôkaz

ohľadom informačného systému žalovanej nemá žiadnu logiku, ani právne opodstatnenie. Žalobca
v rámci svojich tvrdení uvedených v odvolaní nezohľadnil zásadné skutočnosti relevantné z hľadiska
posúdenia samotnej daňovej kontroly, ktorá bola podľa tvrdenia žalobcu otvorená v rozpore so
zákonom, ktorá je podľa tvrdenia žalobcu nezákonná a od ktorej žalobca odvíja uplatnený nárok na
náhradu škody, k čomu sa (žalovaná) opakovane v rámci prvoinštančného konania vyjadrila, pričom

poukázala na zásadnú skutočnosť, pre ktorú je uvedené tvrdenie žalobcu nesprávne, a to že žiadny
správny, na to oprávnený orgán nikdy nekonštatoval nezákonnosť predmetnej daňovej kontroly, čo
je právny základ potrebný na preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti v konaní o náhradu škody.
V uvedenej súvislosti žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie nepreukázal porušenie akejkoľvek lehoty zo strany správcu dane, pričom odvolací

súd v zrušujúcom uznesení č. k. 13Co/163/2019 zo dňa 31. mája 2021 konštatoval, že je potrebné
v odôvodnení rozhodnutia uviesť, pri ktorom úkone správca dane nedodržal zákonnú lehotu. Žalobca
založil svoju argumentáciu týkajúcu sa prieťahov v rámci správcom dane vykonávanej daňovej kontroly
žalobcu na tvrdení, že správca dane síce konal v zákonnej jednoročnej lehote, ale mohol a mal to
stihnúť aj skôr. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v rámci daňovej kontroly sa zo strany správcu dane vyskytli

prieťahy, mal toto svoje tvrdenia preukázať v konaní pred správnymi súdmi. V nadväznosti na uvedené
žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody je
nedôvodný, nakoľko k prieťahom v rámci daňovej kontroly žalobcu zo strany správcu dane nedošlo.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu,
že v odôvodnení rozsudku je uvedený odkaz na zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2010 a predmetná
daňová kontrola sa riadila zákonom č. 511/1992 Zb., nie je podľa žalovanej zrejmé, čo žalobca touto
argumentáciou sleduje, avšak žalobca zrejme narážal na pojem „daňový poriadok“, ktorým sa zákon č.
511/1992Zb.nenazýval.Súdprvejinštanciecitujezákonnéustanoveniazpôvodnéhopredpisu–zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a to,

že tento predpis nazval „daňovým poriadkom“, je len zrejmá chyba v písaní, ktorá nemôže zakladať
nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

3.1 Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalobcom v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. d) CSP, žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že má za to, že tento odvolací dôvod

sa nevzťahuje na skutkovú situáciu popísanú žalobcom a že nie je naplnený. „Skutočnosť, že súd
prvej inštancie rozhodol v neprospech žalobcu, vyplýva z poučenia odvolacieho súdu, ktoré okolnosti
sú opodstatnené pre rozhodnutie vo veci a ktoré okolnosti treba preukázať a ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie vo veci“. Práve skutočnosť, že správca dane neporušil žiadnu zo zákonných lehôt, bola
nosným základom pre zamietnutie žaloby zo strany súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k odvolaciemu

dôvoduuplatnenémužalobcomzmysleust.§365ods.1písm.e)CSP,žalovanávovyjadreníkodvolaniu
žalobcu uviedla, že ohľadom argumentácie žalobcu o nevykonaní dôkazu sa vyjadrila už pri odvolacom
dôvode uplatnenom žalobcom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Zdôraznila, že nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstávprocesnej strany a jej návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s
objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo procesnej strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

3.2 Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalobcom v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. f) CSP, žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že poukazuje na nenaplnenie tohto
odvolacieho dôvodu. Súd prvej inštancie nepostavil svoju argumentačnú líniu na konštatovaní, že došlo
ku karuselovému podvodu. V rámci prvoinštančného konania bolo konštatované, že daňová kontrola

sa otvorila a daný čas trvala kvôli podozreniu na karuselový podvod. Práve z uvedeného dôvodu mal
správca dane zákonnú možnosť predĺžiť zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly až o šesť
mesiacov, t. j. na dvanásť mesiacov. Správca dane tým len využil svoju zákonnú možnosť. Vo vzťahu
k odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalobcom v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že argumentácia žalobcu spočíva v tom, že došlo k
prieťahom v konaní, pričom však zo strany správcu dane nedošlo k porušeniu zákonnej lehoty. Žalobca

taktiež tvrdí, že došlo k nezákonnému otvoreniu daňovej kontroly; tieto tvrdenia však žalobca v konaní
pred súdom prvej inštancie nepreukázal, preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie
svoj zamietajúci rozsudok riadne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil, čo vyplýva z odsekov 20. až
28. odôvodnenia jeho rozsudku. Na základe uvedených skutočností žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a
contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 ako vecne

správny potvrdil.

5. Podľa ust. § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., tento zákon upravuje zodpovednosť za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

6. Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., na účely tohto zákona výkon verejnej moci
je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.

7. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

8. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci,

pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu
účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických

a právnických osôb.

9. Podľa ust. § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., za nesprávny úradný postup sa nepovažuje ani
úradný postup, ktorý spočíva v úkonoch orgánu verejnej moci v rámci súdneho konania alebo iného
konania, ktorými sa zhromažďovali alebo pripravovali podklady pre vydanie rozhodnutia a ktorého vady

a nedostatky sa prejavili vo vydanom rozhodnutí tohto orgánu verejnej moci, a tieto vady a nedostatky
je možné odstrániť uplatnením riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Náhradu škody
spôsobenú takýmto úradným postupom je možné uplatniť len podľa § 5 a 6 a za podmienok tam
uvedených.

10. Podľa ust. § 9 ods. 6, veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody má ten, komu
bola spôsobená škoda.11. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca si uplatnil voči žalovanej právo na náhradu škody v zmysle
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
argumentujúc tým, že škoda v žalobou uplatnenej výške mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného

postupu správcu dane pri výkone daňovej kontroly, ktorý nesprávny úradný postup správcu dane
spočíval podľa tvrdenia žalobcu „v prieťahoch správcu dane pri vykonávaní daňovej kontroly, a teda
v porušení povinnosti správcu dane vykonať daňovú kontrolu v stanovenej lehote, resp. bez prieťahov“.

12. Zákon č. 514/2003 Z. z. predstavuje vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti za škodu obsiahnutej

v Občianskom zákonníku osobitnú právnu úpravu, upravujúcu zodpovednosť štátu za škodu pri výkone
verejnej moci orgánmi verejnej moci, ktorá sa od všeobecnej právnej úprave zodpovednosti za škodu,
obsiahnutej v § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka odlišuje osobitosťami vyplývajúcimi z výkonu
verejnej moci orgánmi verejnej moci a v tomto zmysle, že všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti za
škodu dopĺňa, avšak rovnako ako Občiansky zákonník aj zákon č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu
škody priznáva (v § 9 ods. 6, veta prvá) len tomu, komu - v súvislosti s nesprávnym úradným

postupom orgánu verejnej moci, či jeho nezákonným rozhodnutím - vznikla škoda, pričom rovnako
ako pri všeobecnej právnej úprave zodpovednosti za škodu aj na konštatovanie zodpovednosti štátu
za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci musia byť splnené všetky
predpoklady jej vzniku definované v Občianskom zákonníku, a to porušenie povinnosti vyplývajúcej zo
zákona, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti vyplývajúcej zo zákona a vznikom

škody, ktorých existencia musí byť vždy a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná.

13. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nebol preukázaný nesprávny
úradný postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly žalobcu ako jeden z vyššie uvedených
troch neopomenuteľných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle § 3 ods. 1 písm.

d) a § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré musia byť na konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci (v danom prípade správcu dane)
kumulatívne splnené, a preto žalobu zamietol. Žalobca v odvolaní cez odvolacie dôvody uplatnené
vzmysleust.§365ods.1písm.b),d),e),f)ah)CSPvzásadenamietal,žesúdprvejinštancienevykonal
ním navrhovaný dôkaz informačným systémom žalovanej, z ktorého dôkazu by bolo podľa žalobcu - ak

by ho súd prvej inštancie vykonal - zrejmé, že správca dane už pred začatím daňovej kontroly žalobcu
disponoval niektorými informáciami, ktoré nebolo potrebné v procese vykonávania daňovej kontroly
zisťovať, a preto je podľa žalobcu skutkový záver súdu prvej inštancie o neexistencii nesprávneho
úradného postupu správcu dane ako jedného z troch predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
a naň nadväzujúci právny záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní zodpovednosti štátu za žalobcom

uplatňovanú škodu vo forme jej náhrady, nesprávny.

14. Po prejednaní odvolania žalobca z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd uvádza,
že rozhodnutiesúduprvejinštanciepovažujezavecnesprávnea sjehoodôvodnenímsavzmysleust.§
387 ods. 2 CSP stotožňuje. Vo vzťahu ku žalobcom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako jednej z najvyšších
súdnych autorít, v zmysle ktorej ustálenej rozhodovacej praxe sa „nesprávnym právnym posúdením
rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá
v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval

správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil,
ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2 M Cdo 4/2009). V danom prípade súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav správnu
právnu normu - zákon č. 514/2003 Z. z., nakoľko predmetom sporu je nárok na zaplatenie žalovanej
sumy uplatnený žalobcom ako nárok na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu

orgánu verejnej moci (§ 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.), túto právnu normu
súd prvej inštancie správne interpretoval a následne ju na zistený skutkový stav aj správne aplikoval.
Popri zákone č. 514/2003 Z. z. aplikoval súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aj ustanovenia
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31. 12. 2010 a ustanovenia
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov

v znení účinnom do 31. 12. 2009. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie odôvodnil
svoje rozhodnutie ustanoveniami „Daňového poriadku“, pričom predmetná daňová kontrola žalobcu
začala 19. 09. 2009 a zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov nadobudol účinnosť dňom 01. 01. 2010 a uvedenú odvolaciu námietku pritomv odvolaní subsumuje pod odvolací dôvod uplatnený v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP tvrdiac,
že z uvedeného dôvodu je odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné,
odvolací súd uvádza, že nesprávna aplikácia právneho predpisu (pokiaľ by k nej došlo čo však z nižšie

uvedených dôvodov nie jen tento prípad) nespadá pod odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP, ale pod odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pričom z obsahu
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jasne a zreteľne vyplýva, že súd
prvej inštancie v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu citoval v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku z právnych predpisov upravujúcich oblasť daňového práva, tak ako je vyššie uvedené, okrem

zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty aj zákon č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov
ozmenáchvsústaveúzemnýchfinančnýchorgánov,ato vzneníúčinnomdo31.12.2009(čosadázistiť
porovnaním v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku citovaného znenia ustanovení zákona č.
511/1992 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 so znením týchto ustanovení obsiahnutých v tomto
zákone s jeho verziou publikovanou v Zbierke zákonov), na pomenovanie ktorého použil súd prvej
inštancie v ďalšom texte odôvodnenia, tak ako to vyplýva z odseku 1., strana 2., veta prvá odôvodnenia

odvolaním napadnutého rozsudku označenie „Daňový poriadok“, čo však neznamená, že súd prvej
inštancie pri posúdení žalobou uplatneného nároku aplikoval popri pre posúdenie uplatneného nároku
zásadnom právnom predpise – zákone č. 514/2003 Z. z. a zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty namiesto ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 12. 2009 ustanovenia
zákona č. 563/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 01. 01. 2010 (okrem čl. I, ktorý nadobudol účinnosť

01. 01. 2012), t. j. až potom čo sa začala daňová kontrola žalobcu, a preto jeho ustanovenia súd
prvej inštancie v zmysle ust. § 165 ods. 4 (prechodného ustanovenia) zákona č. 563/2009 Z. z.,
podľa znenia ktorého „daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí
podľa doterajších predpisov“ nemal aplikovať a ani ich správne neaplikoval, preto je uvedená odvolacia
námietka žalobcu neopodstatnená.

15. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd ďalej uvádza, že z ustanovenia § 9 ods. 6, veta prvá
zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že právo na náhradu škody má ten, komu vznikla škoda. Zákon č.
514/2003 Z. z. pojem škody bližšie nedefinuje, preto treba aj v tomto zmysle vychádzať zo všeobecnej
právnej úpravy zodpovednosti za škodu, obsiahnutej v Občianskom zákonníku a škodu vo všeobecnosti

chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ani vzťah
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením povinnosti - nesprávnym úradným postupom
a škodou zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje (nevysvetľuje). V právnej teórii sa týmto vzťahom
označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí, v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý

jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou
ide vtedy, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká. Otázka príčinnej súvislosti nie
je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená v konkrétnych súvislostiach. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou

trebaskúmať,ktorápríčinaju(škodu)vyvolala.Pritomjerozhodujúcavecnásúvislosťpríčinyanásledku.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť za škodu však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu,
pričom podmienka príčinnej súvislosti je naplnená len priamym pôsobením príčiny na následok. Skutok,
ktorým žalobca v konaní odôvodňoval vznik škody vymedzil tak, že škoda mu vznikla v dôsledku

nesprávneho úradného postupu správcu dane pri výkone daňovej kontroly žalobcu, ktorý nesprávny
úradný postup správcu dane spočíval podľa tvrdenia žalobcu v prieťahoch správcu dane pri vykonávaní
daňovej kontroly, a teda v porušení povinnosti správcu dane vykonať daňovú kontrolu v stanovenej
lehote,resp.bezprieťahov.VnadväznostinauvedenéodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieNSSRsp.
zn. 5MCdo/5/2015 zo dňa 31. 07. 2017, v zmysle záverov ktorého „plnenie povinností (povinnosť platiť

daň, oprávnenie započítať daň, alebo žiadať o vrátenie, či odpočítanie dane), ktoré vyplývajú z predpisu
spadajúceho do oblasti verejného (daňového) práva, či už na strane štátu alebo na strane daňového
subjektu nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 58/1969Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (podľa aktuálnej právnej úpravy v zmysle §3 písm. a) alebo d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci)“.

16. Vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobné práve takýmto postupom (R 28/2008). Atribútom príčinnej súvislosti je
priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku
a vyvoláva ho. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou

je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením vymedzenie medzi
akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť
zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam v čom konkrétne spočíva
škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného(akvznikla)akonkrétnym konanímškodcu(akjeprotiprávne),sapríčinnásúvislosťzisťuje
(obdobne napr. uznesenie NS SR z 30. októbra 2013 sp. zn. 6 M Cdo 16/2012, uznesenie NS SR z 25.

mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 24/2011, rozsudok NS SR z 30. júna 2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009). Nesprávny
úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len
vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a iba
nesprávnym úradným postupom. Zo sledu relevantnej príčiny a následkov je zrejmé, že zmenšenie
majetku žalobcu (ku ktorému podľa žalobcu došlo pri splácaní úveru, ktorý si musel zobrať v dôsledku

dlhého trvania daňovej kontroly a včasným nevrátením nadmerného odpočtu DPH, na ktoré vrátenie
nadmerného odpočtu DPH sa spoliehal, aby mohol splatiť svoj záväzok voči svojmu veriteľovi) nemohlo
byť spôsobené nesprávnym úradným postupom správcu dane, ktorý v danom prípade navyše ani nebol
zistený, pretože správca dane vzhľadom na predĺženie lehoty na vykonanie kontroly nadriadeným
orgánom o ďalších šesť mesiacov neprekročil zákonom stanovenú lehotu na vykonanie kontroly.

V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku správne poukázal na to, že žalobca (ako podnikateľský subjekt) nemôže splnenie svojej
povinnostiplniťsisvojesplatnézáväzky,aninepriaznivúekonomickúsituáciupripisovaťčinnostisprávcu
dane. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne
rozhodol, keď žalobu z dôvodu nepreukázania predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala

byť žalobcovi podľa jeho tvrdenia spôsobená nesprávnym úradným postupom správcu dane, zamietol,
preto odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne
správne potvrdil konštatujúc, že nosnú odvolaciu výtku žalobcu (ktorú žalobca v odvolaní subsumoval
pod niekoľko odvolacích dôvodov), a to že v dôsledku nevykonania žalobcom navrhnutého dôkazu
informačným systémom správcu dane je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne – vychádzajúce

z nedostatočne zisteného skutkového stavu a následne založené na nesprávnom právnom posúdení,
nemožno (rovnako ako ostatné odvolacie námietky žalobcu) vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti, ktorých podstata tkvie v nesplnení predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
považovať za opodstatnenú a spôsobilú zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie.

17 O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho
konania, pretože jej preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.

2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.