Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2CdoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721200537
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8721200537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobkyne A.
E., narodenej B. zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Vasiľovou, Humenné, Kudlovská 1, proti
žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00151866, o
neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, pôvodne vedenom na Okresnom
súde Bratislava III (teraz Mestský súd Bratislava IV) pod sp. zn. 24Cpr/15/2021, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave 25. októbra 2023 sp. zn. 6CoPr/7/2022-181, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „okresný súd" alebo „súd prvej inštancie") rozsudkom z 27.
mája 2022 sp. zn. 24Cpr/15/2021-153 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu" alebo „rozsudok súdu prvej
inštancie") žalobu v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta); žalovanému náhradu trov konania
nepriznal (druhá výroková veta).
1.1. Okresný súd konal o žalobe žalobkyne, ktorá sa domáhala určenia, že výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru jej daná listom žalovaného zo 6. októbra 2010 je neplatná, a že

štátnozamestnanecký pomer trvá. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného je zamestnaná
od 1. júla 2002, kedy bola rozhodnutím vedúceho služobného úradu Katastrálneho úradu v Prešove
vymenovaná do funkcie hlavný referent - Správa katastra N., v dočasnej službe; do stálej štátnej
služby bola vymenovaná 16. decembra 2002. Naposledy bol jej služobný pomer upravený dodatkom
k služobnej zmluve z 24. februára 2014; jej služobným úradom bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky (ďalej aj „MV SR") s pravidelnými miestom vykonávania štátnej služby na katastrálnom odbore
Okresného úradu Snina; 1. júna 2017 bola žalobkyni oznámená zmena obsahu služobnej zmluvy.

Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného skončil dňa 31. decembra 2020 výpoveďou
žalovaného zo 06. októbra 2020. Žalovaný pritom vo výpovedi uviedol, že písomným rozhodnutím
ministra vnútra Slovenskej republiky formou organizačného opatrenia číslo 16 z 13. septembra 2019
došlo s účinnosťou od 1. decembra 2019 k organizačným a systematickým zmenám zloženia a počtu
štátnozamestnaneckých miest na Okresnom úrade Snina; na základe týchto skutočností sa od 01.
decembra 2019 zrušilo štátnozamestnanecké miesto žalobkyne vo funkcii hlavný referent, platová
trieda 2 na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho odboru Okresného úradu Snina,

na ktorom žalobkyňa vykonávala štátnu službu. Žalobkyňa v žalobe popísala stav existujúci pred
organizačnou zmenou; na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam existovali 4 štátnozamestnanecké
miesta vo funkcii hlavný referent, tzv. zapisovateľky, so zaradením do druhej platovej triedy a jedno
štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný referent v platovej triede 2 bolo na podateľni. Oficiálnaporada o zamýšľanej organizačnej zmene sa neuskutočnila, zamestnanci boli o organizačnej zmene
informovaný len neoficiálne pri pohovore s vedúcou oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam.
Bolo im oznámené, že žiadnej zo zapisovateliek nehrozí výpoveď. Organizačná zmena sa mala

dotknúť hlavne oddelenia technického, dokumentácie a poskytovania informácií katastrálneho odboru a
štátnozamestnanecké miesta vo funkcii hlavného referenta na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam
sa zmenia na funkciu radca so zaradením do vyššej platovej triedy. Bolo prerokované možné zaradenie
S.. H. pracujúcej v tom čase na technickom oddelení a ktoré štátnozamestnanecké miesto malo byť
organizačnou zmenou zrušené. Po intervencii S. bolo žalobkyni oznámené, že v zmysle rozhodnutia

štatutárneho zástupcu bude preložená na miesto, ktoré sa má vytvoriť v podateľni číslo 2 na oddelení
zápisov práv k nehnuteľnostiam a na jej miesto v rámci organizačného opatrenia má nastúpiť S..
H.. Žalobkyňa poukázala na to, že S.. H. je členkou politickej strany Smer, ktorej členom bol aj
bývalý štatutárny zástupca žalovaného F.. I.. Žalobkyňa tiež poukázala na osobné pohovory konané
dňa 25. októbra 2019 a 05. októbra 2020, týkajúce sa ponuky vhodných štátnozamestnaneckých
miest; ponúkané miesta žalobkyňa odmietla prijať; nesúhlasila s trvalým preložením v služobnom

úrade a so služobným úradom sa nedohodla inak. Z uvedeného dôvodu služobný úrad skončil
štátnozamestnanecký pomer výpoveďou podľa § 71 ods. 1 písm. b) spojení s § 73, z dôvodu uvedeného
v § 75 ods. 1 písm. b) zákona číslo 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 55/2017 Z. z." alebo „Zákon o štátnej službe"). Po daní výpovede žalobkyňa
listom z 08. októbra 2020 namietala neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou

a trvala na ďalšom zamestnávaní; toho istého dňa požiadala prešetrovaciu komisiu generálneho
tajomníka služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o prešetrenie výpovede postupom
podľa § 90 zákona č. 55/2017 Z. z.; prešetrenie výpovede bolo skončené so záverom, že skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru je v súlade so zákonom.
1.1.1.Žalobkyňapovažovalavýpoveďdanújejžalovanýmdňa06.októbra2020zaneplatnúzdôvodu,že

neboli splnené hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Tvrdila
pritom,žepoprijatíorganizačnejzmenymiestožalobkyneIDB.vofunkciihlavnýreferentvplatovejtriede
2 bolo zrušené a presystematizované na novovytvorené miesto radca so zaradením do tretej platovej
triedy s inou najnáročnejšou činnosťou. Zrušené miesto S.. H. ID XXXXX vo funkcii hlavný referent
v druhej platovej triede na oddelení technickom, dokumentácie a poskytovania informácií bolo od 01.

decembra 2019 zrušené a pod tým istým číslom od 01. decembra 2019 bolo účelovo novovytvorené
miesto na tej istej funkcii hlavný referent v platovej triede 2 na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam.
Pre žalobkyňu bolo zrejmé, že miesto ID XXXXX, na ktorom vykonávala štátnu službu S.. H., bolo
zrušené bez akejkoľvek náhrady; na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam sa zmena vyznačila tak,
že zrušené miesto ID XXXXX sa novo vytvára vo funkcii hlavný referent druhej platovej triede a následne

sa systematizuje na funkciu samostatný radca vo štvrtej platovej triede. Z uvedeného pre žalobkyňu
vyplynulo, že organizačná zmena v zmysle tabuľky zmien, ktoré mali byť prijaté na oddelení zápisov
práv k nehnuteľnostiam s účinnosťou od 01. decembra 2019, nekorešponduje so stavom v štruktúre
miest od 01. decembra 2019. Ide o zmätočne spracovanú organizačnú zmenu, ktorá nedáva jasnú
odpoveď, ktoré miesta mali byť organizačnou zmenou skutočne dotknuté. Sú tak dôvodné pochybnosti

o ich hodnovernosti, či táto nebola vytvorená dodatočne v súvislosti so sťažnosťou žalobkyne pred
daním výpovede tak, aby sa zakryla faktická notoricky známa skutočnosť, že S.. H. svojím vplyvom v
skutočnosti obsadila štátnozamestnanecké miesto žalobkyne. Tento postup žalobkyňa považovala za
nezákonný, rozporný s § 24 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z..
1.1.2. K S.. H. žalobkyňa uviedla, že táto na technickom oddelení vykonávala úplne iné odborné

činnosti nesúvisiace s odbornými činnosťami na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam. Z uvedeného
dôvodu je vylúčené, aby v takomto prípade išlo organizačnú zmenu podľa § 24 písm. b) zákona č.
55/2017 Z. z.. Žalovaný napokon účelovo a nepravdivo tvrdil, že žalobkyni ponúkol novovytvorené
štátnozamestnanecké miesto ID XXXXX, ktoré bolo presystematizované z funkcie hlavného referenta v
platovej triede 2 do funkcie radca v platovej triede 3. Posúdenie skutkovej otázky, či žalobkyňa odmietla

ponuku na obsadenie miesta ID XXXXX považovala žalobkyňa za zásadné, a to z dôvodu, že má
rozhodujúci význam pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede. Právne
významná je skutočnosť, že organizačným opatrením číslo 16/2019 z 13. septembra 2019 vykonaná
organizačná zmena spočívala v zrušení miesta žalobkyne ID XXXXX vo funkcii hlavného referenta
a vo vytvorení nového miesta ID XXXXX s inou najnáročnejšou činnosťou v tretej platovej triede vo

funkcii radca na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam. V dôsledku organizačnej zmeny vykonanej
na základe organizačného opatrenia číslo 16/2019 sa žalobkyňa nestala pre žalovaného nadbytočnou.
Výpoveď zo strany žalovaného tak spočíva len v osobe žalobkyne. Z uvedeného dôvodu výpoveď zo
06. októbra 2020 podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z. je z dôvodu uvedeného v § 75ods. 1 písm. b) neplatná. Žalovaný nemal právny dôvod pre iný postup v porovnaní s ostatnými štátnymi
zamestnancami, ktorí vykonávali činnosť „zapisovateliek" na oddelení práv k nehnuteľnostiam, a teda
na predloženie ponuky s trvalým preložením na novovytvorené miesto vo funkcii radca na katastrálnom

odbore, avšak do podateľne.
1.1.3. Žalobkyňa v spore pred súdom prvej inštancie uzavrela, že konanie žalovaného pred daním
výpovede predstavuje aj šikanózny výkon práva, keď žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi hlavne
tým, že žalobkyni účelovo predkladal písomný súhlas s trvalým preložením na neurčito špecifikované
štátnozamestnanecké miesto bez charakteristiky minimálne ďalšej najnáročnejšej činnosti, ktoré

umožňovalo zameniteľnosť s iným miestom vo funkcii radca v tretej platovej triede na oddelení zápisov
práv k nehnuteľnostiam. Konaním žalovaného podľa názoru žalobkyne došlo k porušeniu zásady
zákonnosti obsiahnutej v článku 2, zásady stability v článku 8 a zásady rovnakého zaobchádzania v
článku 9 zákona č. 55/2017 Z. z..
1.2. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Pokiaľ ide o organizačnú zmenu uviedol, že táto sa uskutočnila
v súvislosti s písomným rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky formou organizačného

opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky na zabezpečenie optimalizácie na okresných úradoch
číslo 16 z 13. septembra 2019. S účinnosťou od 01. decembra 2019 došlo k zmenám zloženia a
počtu štátnozamestnaneckých miest na okresných úradoch; cieľom optimalizácie bolo zjednotenie
štátnozamestnaneckých miest a funkcií štátnych zamestnancov na okresných úradoch v rámci
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. S účinnosťou od 01. decembra 2019 tak došlo ku zrušeniu

všetkých štátnozamestnaneckých miest na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho
odboru a vytvoreniu nových štátnozamestnaneckých miest s inou najnáročnejšou činnosťou, ďalšou
činnosťou, bližšie určenou najnáročnejšou činnosťou a bližšie určenou ďalšou činnosťou. S účinnosťou
od 01. decembra 2019 sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto ID B., na ktorom bola žalobkyňa
zaradená a vytvorilo sa nové štátnozamestnanecké miesto ID B. vo funkcii radca, platová trieda

3 s inou najnáročnejšou činnosťou, ďalšou činnosťou, bližšie určenou najnáročnejšou činnosťou a
bližšie určenou ďalšou činnosťou. S organizačným opatrením bola žalobkyňa oboznámená na osobnom
pohovore dňa 25. októbra 2019; bolo jej ponúknuté novovytvorené štátnozamestnanecké miesto vo
vyššej platovej triede; žalobkyni boli ponúkané štátnozamestnanecké miesta v tom istom odbore štátnej
služby a v tej istej funkcii v rámci služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Žalobkyňa

všetky ponúkané miesta odmietla. Ak by žalobkyňa vyjadrila súhlas s ponúknutým miestom, boli
pripravené na podpis dodatok k služobnej zmluve - trvalé preloženie a opis štátnozamestnaneckého
miesta s účinnosťou od 01. decembra 2019. Po nesúhlase žalovanej a odmietnutí všetkých ponúknutých
miest žalovaný zaslal žiadosť o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou
na Slovenský odborový zväz verejnej správy a kultúry, ktorý ich žiadosť prerokoval 05. novembra 2019.

1.2.1. Z dôvodu, že žalobkyňa bola zamestnankyňou so zdravotným postihnutím podľa § 9 zákona
č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 5/2004 Z. z.") bol o súhlas s výpoveďou žiadaný Úrad práce
sociálnych vecí a rodiny Bratislava, ktorý rozhodnutím udelil predchádzajúci súhlas k rozviazaniu
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z.; v

dôsledku podaného odvolania rozhodovalo Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, ktoré
rozhodnutím z 13. mája 2020 súhlas k výpovedi potvrdilo. Po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti
žalobkyne jej boli opätovne ponúkané voľné štátnozamestnanecké miesta, ktorými služobný úrad v
tom čase disponoval. Žalobkyňa žiadne z ponúkaných voľných štátnozamestnaneckých miest neprijala,
nedohodla sa so služobným úradom inak. Preto jej bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého

pomeru z dôvodu uvedeného v § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z. v dôsledku zrušenia
štátnozamestnaneckého miesta v dôsledku organizačnej zmeny.
1.2.2. K argumentácii žalobkyne žalovaný uzavrel, že tvrdenia o tom, že jej miesto nebolo zrušené, nie
sú opodstatnené; v novej organizačnej štruktúre neexistuje miesto vo funkcii hlavný referent oddelenia
zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho odboru Okresného úradu Snina MV SR, na ktorom

bola žalobkyňa zaradená do 30. novembra 2019. Ak žalobkyňa tvrdila, že pri osobnom pohovore
chýbal opis štátnozamestnaneckého miesta a nemohla sa s ním oboznámiť, žalovaný zdôraznil, že
počas pohovoru o žiadne písomnosti žalobkyňa záujem nemala a nemala tak teda záujem ani o opis
štátnozamestnaneckého miesta. V prípade, ak by si uchádzač niektoré štátnozamestnanecké miesto
vybral, mal možnosť na základe jeho žiadosti nahliadnuť do opisu štátnozamestnaneckého miesta.

Inak je opis štátnozamestnaneckého miesta až súčasťou návrhu dohody vyhotovenej služobný úradom,
respektíve súčasťou dodatku k služobnej zmluve. Žalovaný svoju argumentáciu uzavrel tým, že jeho
postup bol plne v súlade so zákonom; žaloba sa zakladá len na subjektívnych pocitoch žalobkyne. Nie
je tak možné prijať záver o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.1.3. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 24 písm. b), § 27 ods. 2, § 29, § 53 ods. 1, § 71 ods. 1
písm. b), § 73 ods. 1, ods. 2, § 75 ods. 1 písm. b) zákona č.55/2017 Z. z.. Vychádzajúc z vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyni bolo dňa 25. októbra 2019 písomne

ponúknuté štátnozamestnanecké miesto vo funkcii radca v platovej triede 3 na katastrálnom odbore
Okresného úradu Snina, bez uvedenia toho, či ide o miesto na oddelení technickom, dokumentácie
a poskytovania informácií alebo miesto na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam. Nebol jej
predložený opis činností tohto nového štátnozamestnaneckého miesta; žalobkyňa o predloženie opisu
činností ponúknutého miesta písomne ani ústne nepožiadala. Reagujúc na argumentáciu žalobkyne,

vychádzajúc z ustanovení zákona č. 55/2017 Z. z., najmä jeho ustanovenia § 24 a z dôvodovej správy k
citovanému zákonu. Okresný súd ustálil, že v zmysle § 24 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z. organizačnou
zmenou je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a vytvorenie nového štátnozamestnaneckého
miesta s inou najnáročnejšieho činnosťou, bližšie neurčenou najnáročnejšieho činnosťou, ďalšou
činnosťou alebo bližšie neurčenou ďalšou činnosťou. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal
za preukázané, že vykonanou organizačnou zmenou boli zrušené všetky štátnozamestnanecké miesta

na katastrálnom odbore. V dôsledku organizačného opatrenia číslo 16 sa dňom 01. decembra 2019
vykonali zmeny v tabuľkách zloženia a počtov na okresných úradoch na zabezpečenie optimalizácie
miest za účelom zjednotenia funkcií na jednotlivých odboroch na všetkých okresných úradoch.
Organizačná zmena sa vykonala včas, aby štátnemu zamestnancovi prípadne neuplynula výpovedná
doba po účinnosti organizačnej zmeny a mohla sa so zamestnancami aj prejednať. Boli vytvorené nové

štátnozamestnanecké miesta. Týmto postupom nedošlo k tomu, že miesto S. ID B. vo funkcii hlavný
referent druhej platovej triede sa na technickom oddelení najskôr bez náhrady zrušilo a vytvorilo na
oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam znovu ako miesto hlavný referent druhej platovej triede a
až následne sa presystematizovalo na miesto samostatný radca štvrtej platovej triedy. Okresný súd
zdôraznil, že ku dňu 30. novembra 2019 sa zrušili všetky miesta na katastrálnom odbore a k 01.

decembru 2019 sa vytvorili nové miesta s inou najnáročnejšou činnosťou alebo s ďalšou činnosťou.
Takýto postup považoval okresný súd za súladný so zákonom; išlo o organizačnú zmenu, v dôsledku
ktorej zaniklo aj štátnozamestnanecké miesto, na ktorom pracovala žalobkyňa. Okresný súd uzavrel, že
pokiaľ žalobkyňa na základe vykonanej organizačnej zmeny nesúhlasila s trvalým preradením na iné
vhodné miesto, bolo jej možné dať výpoveď v zmysle § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z..

1.4. K žalobnej argumentácii súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa po organizačnej zmene
nemala nárok na rovnaké pracovné štátnozamestnanecké miesto s rovnakou pracovnou činnosťou a
zároveň vo vyššej tretej platovej triede. Žalovaný jej musel ponúknuť vhodné štátnozamestnanecké
miesto, ktoré mal neobsadené. K uvedenému okresný súd ďalej konštatoval, že žalobkyni bolo
ponúknuté pracovné miesto na pohovore dňa 25. októbra 2019; išlo o pracovné miesto vo funkcii

radca v platovej triede 3 na katastrálnom odbore. Uvedené vyplýva z vykonaného dokazovania, ako
aj z písomného nesúhlasu žalobkyne s trvalým preložením na toto miesto. Ponúkané miesto bolo na
oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam. Nebolo možné konštatovať, že odborné činnosti vykonávané
do 30. novembra 2019 na oddelení technickom, dokumentácie a poskytovania informácií boli úplne iné
ako činnosti na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam, a že by absolútne spolu nesúviseli. Išlo o

miesta na tom istom odbore štátnej služby, na ktorom sa zamestnanci štátnej služby zastupovali.
1.5. Podľa názoru okresného súdu žalobkyňa neuviedla žiadny vecný relevantný dôvod, prečo
ponúknuté miesto radcu v platovej triede 3 na katastrálnom odbore na podateľni pre ňu nebolo vhodné,
uviedla iba, že nevidí dôvod, prečo by práve ona mala ísť robiť niečo iné a nemohla ostať robiť
zapisovateľku ako jej dve kolegyne. Žalobkyňa sa porovnávala len s S. ktorá však mala vyššie vzdelanie

a na jej miesto nespĺňala žalobkyňa požadované vysokoškolské vzdelanie.
1.6.Nebolomožnéžalobkyniprisvedčiť,žecieľomaúčelomorganizačnejzmenybolopoškodiťjuanebol
ňou sledovaný objektívny cieľ. Prednosta Okresného úradu má rozhodujúce riadiace kompetencie vo
vzťahukštátnymzamestnancomatiežvovzťahukjemupodriadenýmvedúcimštátnymzamestnancom.
Z uvedeného dôvodu prednosta nemusel rešpektovať všetky návrhy vedúcej oddelenia zápisov práv k

nehnuteľnostiam na obsadenie jednotlivých miest. Či sa s ostatnými zapisovateľkami vykonal pohovor
alebo nie pri ich zaradení na nové miesta nebolo z dôkazov zrejmé, ale v tomto nemohla diskriminácia
žalobkyne spočívať. Okresný súd uviedol, že bolo možné domnievať sa, že všetky ostatné pracovníčky
súhlasili s trvalým preložením na nové miesta. K argumentácii žalobkyne, že sa neuskutočnila žiadna
oficiálna porada súd prvej inštancie konštatoval, že zákon č. 55/2017 Z. z. neupravuje postup, ako

sa majú štátni zamestnanci informovať o pripravovaných a uskutočňovaných organizačných zmenách.
Iba skutočnosť, že pohovor so žalobkyňou bol zo strany prednostu formálny a povrchný, neznamená
neplatnosť výpovede; z pohovoru nevyplynulo, že by bol úmyselne vedený tak, aby sa získal od
žalobkyne nesúhlas s preložením a dosiahlo sa tak jej prepustenie. Zo záznamu z pohovoru vyplynuloprekvapenie prednostu, že žalobkyňa nesúhlasí s preložením na miesto, kde bude mať vyšší plat.
Napokon zo záznamu z pohovoru bolo zistené, že žalobkyňa nepožiadala prednostu o žiadne informácie
alebo vysvetlenie k organizačnej zmene, k svojmu miestu a ani od neho nežiadala bližší opis činností,

ktoré by mala vykonávať.
1.7. Okresný súd tak uzavrel, že pri organizačnej zmene a pri ponukovej povinnosti postupoval
žalovaný voči žalobkyni v súlade s platnými právnymi predpismi a vnútornými predpismi ministerstva.
Žalobkyňa svoje práva na ochranu štátneho zamestnanca využila, prešetrovacia komisia dospela k
záveru, že nedošlo k pochybeniu zo strany služobného úradu, ktorý sa zákonným spôsobom vysporiadal

s ponukovou povinnosťou. S uvedeným záverom sa okresný súd stotožnil a mal za to, že žalovaný
postupoval v súlade so zákonom a bol zachovaný aj princíp zákonnosti uvedený v článku 2 zákona č.
55/2011 Z. z.. Okresný súd tak žalobu zamietol, mal za to, že boli splnené všetky náležitosti vyžadované
pre platnosť výpovede a nedospel k záveru, že by organizačná zmena a zaradenie S. bolo uskutočnené
s cieľom poškodiť žalobkyňu, a teda, že by išlo o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
1.8. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 a § 262 ods.

1 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"). V konaní plne úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne
rozsudkom z 25. októbra 2023 sp. zn. 6CoPr/7/2022-181 (ďalej aj „napadnutý rozsudok" alebo

„napadnuté rozhodnutie") rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému proti žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil postupom
podľa§387ods.1a2CSP;sosprávnymiskutkovýmizisteniamiaprávnymizávermisúduprvejinštancie
a odôvodním rozsudku sa stotožnil a na závery okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
poukázal.

2.1. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky a zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu
uviedol, že za správny považoval názor okresného súdu o tom, že v danej veci boli splnené všetky
náležitosti vyžadované pre platnosť výpovede danej žalobkyni, ktorá svojím obsahom ani účelom
neodporuje zákonu, neobchádza ho a nie je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka.
V tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

25. novembra 2009 sp. zn. 6Sžo/46/2009, podľa ktorého v zmysle ustálenej súdnej praxe nielen v
pracovnoprávnych vzťahoch, ale rovnako aj pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru sa rešpektuje
autonómia zamestnávateľa v rozhodovaní o organizačných zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca, s
ktorým mieni skončiť pracovný pomer, respektíve štátnozamestnanecký pomer, ak sa jeho funkcia stane
nadbytočná. Rozhodnutie o organizačnej zmene, ani jej účelnosť súd nepreskúmava.

2.2. K námietke žalobkyne ohľadom pohovoru týkajúceho sa ponuky nového pracovného miesta
odvolací súd uviedol, že táto námietka je bez právneho významu. Bolo totiž nesporné, že žalobkyňa
vyjadrila svoj nesúhlas s trvalým preložením na novovytvorené štátnozamestnanecké miesto vo
funkcii radca v organizačnom útvare oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam katastrálneho odboru
Okresného úradu Snina s účinnosťou od 01. decembra 2009. Zo záznamu z pohovoru uskutočneného

dňa 25. októbra 2019 vyplýva, že žalobkyňa bola riadne informovaná o organizačnej zmene, ktorá
vznikla v súvislosti s písomným rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky formou organizačného
opatrenia. Žalobkyňa nesúhlasila s trvalým preložením na novovytvorené voľné štátnozamestnanecké
miesto, odmietla podpísať záznam z pohovoru, voľné miesto neprijala a odmietla sa vyjadriť. Opätovne
jej však boli ponúknuté ďalšie vhodné štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného úradu; s

uvedeným žalobkyňa nesúhlasila a žiadne z ponúknutých voľných štátnozamestnaneckých miest
neprijala, nesúhlasila s trvalým preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto a so služobným
úradom sa nedohodla inak. Nebolo preukázané, že by zo strany žalovaného ako zamestnávateľa došlo
k psychickému nátlaku pri skončení pracovného pomeru smerom žalobkyni. Odvolací súd tak vychádzal
z toho, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou danou žalobkyni obsahovalo všetky

zákonné náležitosti a nebolo preukázané, že by svojím obsahom alebo účelom odporovala zákonu,
alebo zákon obchádzala. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie za
správne a správnosť argumentov súdu prvej inštancie neboli spôsobilé spochybniť ani ďalšie žalobkyňou
uvádzanéargumentyvpodanomodvolaní.Anivodvolacomkonanínebolizistenétakénovérozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali

správnosť právnych záverov, na základe ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z
uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne a právne správny
potvrdil.2.3. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 396 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP; plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie podľa § 420
písm. f) CSP a navrhla, aby dovolací súd postupom podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Pokiaľ dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP tvrdila, že odvolací súd jej

procesnýmpostupomznemožnil,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlok
porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd rozhodnutie náležite nezdôvodnil ak sa nezaoberal
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou a jej špecifickými námietkami vo vzťahu k diskriminácii a
nerovnakému zaobchádzaniu v procese skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru ako o podstatnej
otázke, od ktorej záviselo správne rozhodnutie veci.

3.2.Dovolateľkavdovolanízopakovalasvojuargumentáciuzožalobypokiaľideoskutkovýstavaprávnu
argumentáciu. Poukázala tiež na obsah rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolacie dôvody a závery
vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
3.3. Ktvrdenémuporušeniuprávanaspravodlivýprocespoukázalanazáveryvyplývajúcezrozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/102/2017, podľa ktorých porušením práva na

spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov absentuje
určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne pokiaľ boli stranami sporu namietané,
no napriek tomu ich odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností
nezhodnotil bez toho, že by dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť.
3.4. Mala za to, že bez právneho významu nie sú okolnosti, ktoré predchádzajú doručeniu

výpovede zamestnancovi; realizácia možnosti zamestnávateľa (regulovať počet a kvalifikačné
zloženie zamestnancov tak, aby to zodpovedalo potrebám zamestnávateľa) nesmie mať znaky
diskriminácie. Zamestnávateľ v čase pred výberom konkrétneho nadbytočného zamestnanca musí
konať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a žiadneho zamestnanca nesmie v
porovnaní s inými zamestnancami diskriminovať. Za sporné považovala dovolateľka, či skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru je výsledkom svojvoľného a účelového konania žalovaného, ktorým
došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v štátnozamestnaneckých vzťahoch, a či konanie
žalovaného možno považovať za zneužitie práva, a teda za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
3.5. Dovolateľka zdôraznila, že už v žalobe uviedla motív nerovnakého zaobchádzania v postupe
žalovaného pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru v porovnaní s S.. Uviedla, že táto

zamestnankyňa bola členkou tej istej politickej strany ako bývalý prednosta okresného úradu, čo malo
byť dôvodom toho, že sa zamestnávateľ správal k žalobkyni inak. Popísala skutkové okolnosti, podľa
ktorých sa v rámci organizačnej zmeny zrušené štátnozamestnanecké miesto žalobkyne vo funkcii
hlavného referenta na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam malo zmeniť na funkciu radca so
zaradením do tretej platovej triedy tak, ako v prípade ďalších dvoch štátnozamestnaneckých miest,

ktoré boli obsadené pani A. a pani H.. K zmene rozhodnutia prednostu Okresného úradu Snina
preobsadením novovzniknutého štátnozamestnaneckého miesta došlo až po intervencii S.. H., ktorej
štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené bez náhrady a podľa pôvodného zámeru mala byť trvalo
preradená na podateľňu na oddelení, na ktorom doposiaľ pracovala. Preto na oddelení zápisov práv k
nehnuteľnostiamboloúčelovovytvorenénovéštátnozamestnaneckémiestovofunkciisamostatnýradca

v platovej triede 4, ktoré prednosta Okresného úradu Snina obsadil S.. H., ktorá spĺňala kvalifikačnú
požiadavku vysokoškolského vzdelania, ale so zápisom práv mala len minimálne skúsenosti a na
novovytvorené štátnozamestnanecké miesto vo funkcii radca na novovytvorenú podateľňu presunul
žalobkyňu. Po vykonaní organizačnej zmeny však S.. H. reálne vykonáva len tie pracovné činnosti ako
ostatné 2 zapisovateľky, ktorým boli udelené výnimky z vysokoškolského vzdelania, a ktoré vykonávajú

len prípravu rozhodnutí.
3.6. Dovolateľka zotrvala na názore, že pri organizačnej zmene vo svojej podstate išlo o preferovanie
podmienok straníckej kolegyne prednostu Okresného úradu Snina pracovať na oddelení zápisov práv
k nehnuteľnostiam aj keď v systematizácii štátnozamestnaneckých miest boli iné voľné miesta, na
obsadenie ktorých spĺňala kvalifikačné predpoklady. Žalobkyňa nemala rovnaké podmienky ako S..

H., aby aj ona mala možnosť slobodne vybrať si také novovytvorené štátnozamestnanecké miesto,
na ktorom chce pracovať a efektívne využiť svoju dlhoročnú prax. Z uvedeného vyvodila, že konanie
žalovaného nesie znaky nedovoleného konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ide na úkor práv
žalobkyne. Uvedené odvolací súd náležite neposudzoval, stotožnil sa s právnym názorom súdu prvejinštancie, že prednosta okresného úradu má rozhodujúcu riadiacu kompetenciu vo vzťahu k štátnym
zamestnancom a tiež vo vzťahu k jemu podriadeným vedúcim štátnym zamestnancom a nemusel z
toho dôvodu rešpektovať všetky návrhy vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam. Dovolateľka

tak mala za to, že odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných podmienok pre
určenie neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru nehodnotil aj vyššie uvádzané námietky žalobkyne
adostatočnýmspôsobomanineodôvodnilichbezvýznamnosťaleboirelevantnosť.Zuvedenéhodôvodu
je potrebné považovať jeho rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené porušujúce právo žalobkyne na
spravodlivý proces.

3.7. Nad rámec uvedenej argumentácie dovolateľka poukázala na ďalšie skutočnosti, ktoré podľa jej
názorupreukazujúnerovnakézaobchádzaniesožalobkyňouvporovnanísostatnýmizamestnancamina
rovnakej úrovni v rovnakom odbore štátnej služby; uvedené má vyplývať, že s ďalšími zamestnankyňami
žalovaného nebol uskutočnený žiaden pohovor; ich prechod na novú funkciu bol plynulý so zachovaním
takmer celého rozsahu opisu činnosti; u iných zamestnankýň bolo v plnom rozsahu rešpektované právo
na novovytvorené štátnozamestnanecké miesto s rovnakým opisom činnosti vo vyššej platovej triede

3. Ak žalovaný konal voči žalobkyni v tom istom čase a mieste odlišne ako voči S.. H. a ostatným
zamestnancom v rovnakej pozícii, nevytvoril tým žalobkyni rovnakú možnosť prijať osobné rozhodnutie
v situácii, ktorá nastala po rozhodnutí o organizačnej zmene; konanie žalovaného tak bolo v rozpore so
zásadou rovnakého zaobchádzania podľa § 4 zákona č. 55/2017 Z. z..
3.8. Samotné pohovory uskutočnené so žalobkyňou považovala iba za formálne s cieľom získať

nesúhlas žalobkyne predložením zjavne nevhodných pracovných ponúk. Pohovor bol vedený formálne,
zmätočne a nezrozumiteľne; prednosta zjavne nemal ani vedomosť, kde žalobkyňa pracuje, a teda či
ponúkané pracovné miesto na podateľni zohľadňuje jej dlhoročnú odbornú prax. Záznam z pohovoru
bol napísaný vopred, pred uskutočnením pohovoru a po skončení pohovoru mal už byť len podpísaný
žalobkyňou. Písomný záznam z pohovoru s prednostom okresného úradu z 25. októbra 2019

nezodpovedá skutočnému priebehu tohto pohovoru, čo vyplýva z prepisu zvukového záznamu. Na
uvedené súdy oboch inštancií neprihliadali, keď konštatovali, že žalobkyňa o organizačnej zmene
bola riadne informovaná práve s poukazom na písomný záznam pohovoru. Tento dôkaz považovala
žalobkyňa za opomenutý, v súhrne s ostatnými vykonanými dôkazmi má podstatný vplyv na posúdenie
splnenia podmienok neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie
ako nedôvodné zamietol.
4.1. K organizačnej zmene uviedol, že vykonanie organizačnej zmeny je výlučne vecou zamestnávateľa
a súd nemá právomoc toto posudzovať, čo správne konštatovali súdy nižších inštancií. Súd taktiež

neposudzuje výber zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ v prípade organizačnej zmeny ukončuje
pracovný pomer alebo rozhodnutie, ktorému zamestnancovi bude ponúknuté iné pracovné miesto,
a ktorý bude po organizačnej zmene zaradený na novovzniknuté miesta. Z ustálenej súdnej praxe
vyplýva, že tieto skutočnosti súd neposudzuje, nemá na to právomoc a spadajú do výlučnej kompetencie
zamestnávateľa. Bolo pritom jednoznačne preukázané, že žalobkyňa iné ponúknuté miesto neprijala;

žalovaný tak postupoval správne a súladne so zákonom, keď jej pracovný pomer ukončil výpoveďou.
4.2. Tvrdenia žalovanej o diskriminácii jej osoby z dôvodu príslušnosti inej zamestnankyne k politickej
strane považoval žalovaný za neurčité, nepreukázané a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a
skutkovom stave.
4.3. Žalovaný mal napokon za to, že žalobkyňou tvrdené nedostatočne a nesprávne odôvodnenie súdu

vo vzťahu k jej tvrdeniam je len jej subjektívnym názorom, ktorý nezakladá porušenie pravidiel súdneho
konania, ktoré by odôvodňovalo dovolanie. V tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09. apríla 2015 sp. zn. 3Cdo/525/2014, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) O.s.p..

4.4. Žalovaný žiadal, aby dovolací súd pred vecným posúdením podaného dovolania preskúmal, či bola
splnená lehota na podanie dovolania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné zamietnuť.6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. V danom prípade žalobkyňa vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
7.1. Hlavnýmiznakmicharakterizujúcimiprocesnúvaduvzmysle§420písm.f)CSPjea)zásahsúdudo
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),

v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného

ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
7.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňoupredkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolateľka v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietala, že odvolací súd

svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil (a tým považovala napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné)
ak sa nezaoberal všetkými právne relevantnými dôvodmi žaloby a jej špecifickými námietkami vo
vzťahu k diskriminácii a nerovnakého zaobchádzania v procese skončenia jej štátnozamestnaneckého
pomeru a ani dostatočným spôsobom neodôvodnil ich bezvýznamnosť alebo irelevantnosť. V dovolaní
zdôraznila, že zo strany žalovaného pri skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru došlo k porušeniu

princípu zákazu nerovnakého zaobchádzania; motív nerovnakého zaobchádzania videla vo vzťahu k
inej osobe, u žalovaného rovnako v štátnozamestnaneckom pomere, s prihliadnutím na jej členstvo v
politickej strane. Z uvedeného dôvodu podľa dovolateľky došlo k zvýhodneniu inej zamestnankyne a
žalobkyňa nemala rovnaké podmienky ako táto iná zamestnankyňa v tom, že by si mohla slobodne
vybrať také novovytvorené štátnozamestnanecké miesto, na ktorom by mohla efektívne využiť svoju

dlhoročnú prax. Tieto námietky odvolací súd nevyhodnotil a ani neodôvodnil ich prípadnú irelevantnosť.
Napokon poukázala na vady v procese dokazovania vo vzťahu k dôkazu - písomnému záznamu z
pohovoru uskutočnenom so zamestnávateľom a jeho rozporu s prepisom zvukového záznamu.

10. Z obsahového hľadiska (§ 124 ods. l CSP) bolo jadrom dovolacej argumentácie žalobkyne podľa

§ 420 písm. f) CSP vo vzťahu k nedostatkom v procese dokazovania tvrdenie o opomenutom dôkaze
(tvrdenie,žesúdyobochinštanciíneprihliadlinarozporpísomnéhozáznamupohovorusjehoskutočným
priebehom, čo má vyplývať z prepisu zvukového záznamu).10.1. Z rozsudku súdu prvej inštancie, jeho bodu 32. vyplýva, že okresný súd vykonal dôkaz
oboznámením sa s prepisom nahrávky z osobného pohovoru z 25. októbra 2019. Okresný súd
konštatoval trvanie osobného pohovoru (5 minút a 40 sekúnd); vyplynulo z neho, že ide o personálny

pohovor ohľadom preradenia do tretej triedy. V rámci pohovoru bolo žalobkyni oznámené, že by ostala
na rovnakom, tom istom oddelení, na technickom, len by išla do tretej triedy kvázi na podateľňu.
Po nesúhlase žalobkyne (nevidím dôvod, aby som bola preradená na iné pracovné miesto) jej bolo
oznámené, že nie je preradená na iné pracovné miesto, ale dostala ponuku do vyššej platovej triedy na
tom istom oddelení. Na uvedené žalobkyňa reagovala tvrdením, že bola prijatá na miesto zapisovateľky

a túto prácu bude robiť aj naďalej; zaujímala sa, prečo práve ona je vhodná kandidátka, keď jej pracovné
miesto zrušené nebolo; pracovné miesto sa rušilo na technickom oddelení a nie na právnom. Reakciou
nadriadeného bolo, že to je z dôvodu organizačných zmien, že dostala ponuku a jeho rozhodnutie
je nemenné a nechápe jej správanie, keď ide do vyššej platovej triedy ako bola, s vyšším platovým
ohodnotením.
10.2. Zo Záznamu č. U. z 25. októbra 2019 vyplýva, že pohovor bol uskutočnený so štátnym

zamestnancom (žalobkyňou), za účastí prednostu Okresného úradu Snina Ministerstva vnútra SR a
personalistu. Z tohto záznamu vyplýva, že zamestnankyni mala byť oznámená organizačná zmena,
v rámci ktorej došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta hlavný referent, platová trieda 2, na
ktorom zamestnankyňa vykonáva štátnu službu; k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta a vytvoreniu
nového štátnozamestnaneckého miesta došlo v zmysle § 24 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z.;

ponúkané miesta štátny zamestnanec (žalobkyňa) odmietol prijať a nesúhlasí s trvalým preložením na
vhodné štátnozamestnanecké miesto a so služobným úradom sa nedohodol inak. Obsahom záznamu
je konštatovanie o tom, že služobný úrad nemá v čase dania výpovede žiadne ďalšie vhodné voľné
štátnozamestnanecké miesto; konštatovanie o nároku na odstupné a odchodné.
10.3. Nevykonanie dôkazu možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konania, ak z

vykonaných dôkazov nemožno spoľahlivo zistiť skutkový stav veci; ide o prípady, keď súdy nevykonajú
dôkazy, ktorými sa majú vyjasniť sporné skutočnosti alebo vykonávajú len dôkazy navrhované
jednou stranou. K nevykonaniu navrhovaného dôkazu nižšími súdmi sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky opakovane vyjadroval (pozri rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/100/2018 a 5Cdo/202/2018); ustálil,
že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených

návrhoch (a dôkazoch rozhodnúť), ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo,
z akých dôvodov tak neurobil.
10.4. V zmysle vyššie uvedeného a zo zápisnice z pojednávania je zrejmé, že listinné dôkazy predložené
účastníkmikonaniabolivykonanénapojednávanídňa29.apríla2022;zostranyžalobkynežiadneďalšie
dôkazy navrhované neboli. Tvrdenie o tom, že išlo o opomenutý dôkaz, je v rozpore s obsahom spisu.

11. Dovolateľka vo vzťahu k Záznamu z pohovoru z 25. októbra 2019 a písomného prepisu jeho zvukovej
nahrávky namietala ich rozpor a skutočnosť, že na to súdy nižších inštancií neprihliadli. Namietala tak
hodnotenie dôkazov zo strany prvoinštančného a odvolacieho súdu.
11.1. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti

adôležitostiprerozhodnutie.Aktuálnaprocesnáprávnaúpravavychádzazozásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15
základných princípov Civilného sporového poriadku a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP
znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia
a jeho logického myšlienkového postupu (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.
H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).
11.2. Ani nesprávne alebo neúplné vyhodnotenie vykonaných dôkazov, nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Uvedenú
dovolaciu námietku bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú

vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne
len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v danom prípade súdu prvej inštancie, pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale
táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.
Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000), ako aj

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011
a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a
skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod
zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania,ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli
a treba ich považovať za naďalej aktuálne. Preto nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných

dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava") posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") a
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).
11.3. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený,

lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými
slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a
druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie

je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.

11.4. Dovolací súd vo vzťahu k namietaného hodnoteniu dôkazu iba dodáva, že k tomuto sa vyjadril súd
prvej inštancie konštatovaním o tom, že na namietanom pohovore (25. októbra 2019) bolo žalobkyni
ponúknuté miesto vo funkcii radcu v platovej triede 3 na katastrálnom odbore, toto ponúkané miesto bolo
na oddelení zápisov práv k nehnuteľnostiam; hodnotil aj spôsob vedenia pohovoru, ktorý považoval za
formálny a povrchný, nezistil však, že by bol pohovor vedený tak, aby sa od žalobkyne získal nesúhlas

s preložením za účelom dosiahnutia jej prepustenia. Uvedeným sa zaoberal reagujúc na odvolaciu
námietku aj odvolací súd a konštatoval, že žalobkyňa bola riadne informovaná o organizačnej zmene;
žalobkyňa s trvalým preložením na novovytvorené štátnozamestnanecké miesto nesúhlasila; odmietla
podpísať záznam z pohovoru, voľné miesta neprijala a odmietla sa vyjadriť; so služobným úradom sa
inak nedohodla.

11.5. Dovolací súd sa s hodnotením dôkazov vykonaných súdmi nižších inštancií stotožňuje nezistiac
existenciu závažných deficitov v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.); skutkové závery prijaté konajúcimi súdmi nie sú svojvoľné,
neudržateľné a ani prijaté v zrejmom omyle. Dovolacia námietka spočívajúca v tvrdenej zmätočnosti na
opomenutom dôkaze (či už z dôvodu jeho nevykonania alebo nesprávneho hodnotenia) nie je dôvodná.

12. V súvislosti so závermi nižších súdov dovolateľka v dovolaní namietala vadu zmätočnosti v zmysle §
420 písm. f) CSP tvrdením o nedostatočnom odôvodení (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho
súdu. K uvedenému dovolací súd uvádza, že aj keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok
jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť

sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie
práva na spravodlivý proces, v prejednávanom spore o taký prípad nešlo.

13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť

dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že
nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých

svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej
stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových
zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval, a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený

skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

17. K dovolacej námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd

uvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Predovšetkým súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne popísal obsah
podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní a vysvetlil, ako ich skutkové
tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a

zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
17.1. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi
rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov v zmysle § 387
ods. 2 CSP. Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na

žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. V dôvodoch rozsudku sa vyjadril k nosnej
argumentácii odvolateľky (žalobkyne) uplatnenej v odvolaní týkajúcej sa tvrdeného neštandardného
postupu štatutárneho zástupcu žalovaného pri vytvorení nového štátnozamestnaneckého miesta, ktoré
bolo podľa argumentácie nesprávne „obsadené" S.; zdôraznil ustálenú súdnu prax, podľa ktorej sa aj
pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru rešpektuje autonómia zamestnávateľa pri rozhodovaní o

organizačných zmenách ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorým mieni skončiť štátnozamestnanecký
pomer vtedy, ak sa jeho funkcia (druh práce) stane nadbytočná, a podľa ktorej rozhodnutie o
organizačnej zmene ani jej účelnosť súd nepreskúmava. Odvolací súd sa rovnako vyjadril k námietke
uskutočnenia pracovného pohovoru so žalobkyňou ohľadom ponuky nového pracovného miesta, ustálil,
že nebolo zistené, že by zo strany zamestnávateľa došlo k psychickému nátlaku na žalobkyňu pri

skončení pracovného pomeru. Odvolací súd uzavrel, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne
výpoveďou obsahovali všetky zákonné náležitosti a nebolo preukázané, že by svojím obsahom alebo
účelom odporovalo zákonom prípadne ho obchádzalo. K uvedenému dovolací súd dodáva, že ibaskutočnosť, že dovolateľka so závermi odvolacieho súdu spokojná nie je a ponúka svoje vlastné právne
posúdenie, nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
17.2. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, (ktorý v spätosti s potvrdzovaným rozsudkom súdu

prvej inštancie vytvára ich organickú, kompletizujúcu jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie
tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) sa vysporiadava so všetkými
podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Ak odvolací
súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku
iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie

odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie.
17.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle
ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie
všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené, či zjavne

arbitrárne (svojvoľné). Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z
medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku

vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia odvolacieho súdu v spojení so súdom prvej inštancie
je koherentná a ich rozhodnutia sú konzistentné, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe
odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.
17.4. Dovolateľka namietala, že súdy nižších inštancií sa dostatočne nevenovali okolnostiam, ktoré

predchádzali skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne; podstatný rozsah dovolacej
argumentácie venovala porovnávaniu svojho postavenia (resp. svojej možnosti slobodnej voľby
„nového" štátnozamestnaneckého miesta) a postavenia inej zamestnankyne (S..). S uvedenou
argumentáciou sa už vysporiadal súd prvej inštancie, (ktorého skutkové zistenia a právne závery
si odvolací súd osvojil), keď konštatoval, že organizačnou zmenou došlo k zrušeniu všetkých

dovtedajších štátnozamestnaneckých miest a následne vytvoreniu nových štátnozamestnaneckých
miest. Ak existoval návrh vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam na obsadenie jednotlivých
miest, tento prednosta ako štatutárny orgán rešpektovať nemusel. Vplyv členstva inej zamestnankyne
na obsadenie nového štátnozamestnaneckého miesta, (ktoré podľa žalobkyne malo patriť jej) nebol
preukázaný; táto zamestnankyňa mala vyššie vzdelanie a žalobkyňa túto požiadavku vysokoškolského

vzdelania nespĺňala. Zo záverov súdov nižšej inštancie možno vyvodiť taký výklad zákona č. 55/2017
Z. z., že pri organizačnej zmene nie je rozhodujúca slobodná voľba štátneho zamestnanca, ktoré
z novovytvorených miest chce obsadiť, ale rozhodnutie zamestnávateľa, ako a kým novovytvorené
štátnozamestnanecké miesta obsadí. Ak pri obsadení novovytvoreného štátnozamestnaneckého miesta
vychádzal z požiadaviek na toto štátnozamestnanecké miesto (vysokoškolské vzdelanie), nemožno

dôvodne tvrdiť, že postupoval v rozpore so Zákonom o štátnej službe, ak sa v konečnom rozhodnutí
neriadil návrhmi vedúcich jednotlivých oddelení, ktoré vykonaniu organizačnej zmeny predchádzali.

18. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní namietala, že postupom
žalovaného pri realizácii organizačnej zmeny bola znevýhodnená a odvolaciemu súdu vytýkala, že sa

otázkou jej diskriminácie vo vzťahu k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru nezaoberal.
18.1. Porušenie zákazu diskriminácie je konaním v rozpore so zákonom (o štátnej službe) a jeho
následkom by bol nevyhnutne záver o neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru.
18.2. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že výpoveď daná žalobkyni obsahovala všetky
náležitosti a že by svojím obsahom alebo účelom odporovala zákonu prípadne ho obchádzala; už súd

prvej inštancie sa vysporiadal s argumentáciou žalobkyne, ktorá nerovnaké zaobchádzanie videla najmä
v tom, že iná zamestnankyňa (S..) mala byť na jej úkor zvýhodnená.
18.3. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. v štátnozamestnaneckých vzťahoch sa zakazuje
diskriminácia štátneho zamestnanca a občana z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského
vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, farby pleti, jazyka,

sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia,
veku, manželského stavu, rodinného stavu, politického zmýšľania, členstva v odborovej organizácii
alebo činnosti v odborovej organizácii, v inom združení, z dôvodu iného postavenia alebo z dôvodu
oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.18.4. Dovolateľka tvrdenú diskrimináciu neoprela o žiaden z dôvodov uvedených v § 4 ods. 3 zákona
č. 55/2017 Z. z., iba tvrdila, že na jej úkor bola zvýhodnená iná zamestnankyňa (S.). Ako z vyššie
uvedeného vyplýva, s touto argumentáciou sa súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí

vysporiadali; vadou nepreskúmateľnosti napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí.

19. V reakcii na dovolacie argumenty žalobkyne dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný

prípad. Žalobkyňa preto neopodstatnene namietala, že odvolací súd jej nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali
sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov

rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
19.1. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV.
ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011).

20. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne

odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,
správnosť právnych záverov, ku ktorým oba súdy nižšej inštancie dospeli, nie je relevantná, lebo
prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP
nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017), tento právny záver považuje i ústavný súd
za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

21. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobkyne namietajúcej vadu podľa §

420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie
ako celok zamietol (§ 448 CSP).

22. Dovolací súd žalovanému ako úspešnému v dovolacom konaní priznal podľa § 453 ods. 1 s použitím
§ 255 ods. 1 CSP voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom

rozsahu.

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.