Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/98/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118205994
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7118205994.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: JUDr. Štefan Dedák, správca
zapísanývzoznamesprávcovpodč.S1406,Suchémýto1,81103Bratislava-správcaúpadcuALLFINE
s. r. o., Karadžičova 8/A, 821 08 Bratislava, IČO: 45 401 136, právne zastúpený: DEDÁK & Partners, s.
r. o., Suché mýto 1, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 50 735 764, proti žalovanému:
Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, právne zastúpený:
KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821
09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 50.688,48 eur s príslušenstvom,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 5. apríla 2023, č. k. 31Cb/49/2018 - 754,
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I z 5. apríla 2023, č. k. 31Cb/49/2018 - 754.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkom(vporadídruhým)súdprvejinštanciežalobuzamietol(výrokI.)ažalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou dňa 21.5.2018
navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 50.688,48 eur s príslušenstvom, titulom vydania
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím platieb za prístup do distribučnej
sústavy za obdobie 1/2014 – 12/2015.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.8.2017,
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 160/2017 dňa 21.8.2017, bol vyhlásený konkurz na majetok

úpadcu ALLFINE s. r. o. (ďalej len „úpadca“) a žalobca bol ustanovený do funkcie správcu úpadcu.
Zariadenie úpadcu na výrobu elektriny - Bioplynová stanica bolo uvedené do prevádzky dňa 15.11.2012.
Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.
z. (ďalej len „Vyhláška“), ktorá vo svojom ustanovení § 26 ods. 23 zaviedla povinnosť tzv. platby za
prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent). Žalovaný fakturoval pre úpadcu platby za prístup
do distribučnej sústavy za rok 2014 a 2015, ktoré úpadca uhradil, keďže si nemohol dovoliť odpojenie
od distribučnej sústavy. Žalobca považuje tieto úhrady za protiprávne a bez zákonného dôvodu a to

s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2014
- 132 (ďalej len „Nález“), ktorým ÚS SR rozhodol tak, že ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a
to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, nie je v súlade s čl. 13 ods.1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky
a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky, podľa ktorej sú výrobcovia elektriny povinní platiť platbu za

prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, ak neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, je tak na základe Nálezu protiústavná. Poukázal, že cena elektriny v zmysle § 6
Zákona o podpore OZE pozostáva z ceny na straty a doplatku, pričom práve doplatky majú zaistiť, že
prevádzkovateľ zariadenia dostane zákonom garantovanú cenu za elektrinu. Tento doplatok vyplácal
úpadcovi prevádzkovateľ distribučnej siete - žalovaný. Na túto podporu mal úpadca nárok počas 15

rokov od uvedenia jeho výrobného zariadenia do prevádzky, pričom po celý tento čas preňho zostávala
cena elektriny v rovnakej výške, teda vo výške, v akej bola určená regulačným úradom v roku uvedenia
výrobného zariadenia do prevádzky. Bolo by predsa v hrubom rozpore so zmyslom a cieľom Zákona
o podpore OZE, ak by prevádzkovateľ siete znižoval zákonom garantovanú výkupnú cenu za elektrinu
účtovaním platby za prepravu. V prípade, že zariadenie na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie dodáva elektrinu, čiže ju predáva za úradne stanovenú cenu prevádzkovateľovi siete, nevyužíva

toto zariadenie právo na prístup do siete, to znamená právo na využívanie siete a prepravu elektriny
vôbec. Zrejmý je rovnako zásah do základných práv chránených ústavou. Pre zariadenia na výrobu
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie so zákonom garantovanou výkupnou cenou, predstavuje
neskoršie zavedenie takejto platby hrubý zásah do majetkových práv podnikateľa.

4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobcom uplatnený nárok na vrátenie
platieb za prístup do distribučnej sústavy nemá oporu v platných právnych predpisoch. V období,
za ktoré si žalobca uplatňuje vrátenie platieb bol úpadca povinný platbu za prístup do sústavy platiť
z dôvodu, že distribučnú sústavu plnohodnotne užíval, pričom táto platba za prístup mu bola zo
strany žalovaného fakturovaná v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Navyše na

platbu za prístup sa úpadca zaviazal v Zmluve o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej
sústavy pre odovzdávacie miesto, ktorú uzatvoril so žalovaným dňa 21.2.2014. Poukázal, že úpadca je
obchodnou spoločnosťou, ktorá vyrába a dodáva elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie výrobným
zariadením, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného v rámci maximálnej rezervovanej
kapacity pripojenia vo výške 990 kW. Žalovaný má postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej

sústavy podľa zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „Zákon o energetike“). K tomu, aby mohol úpadca vyrobenú elektrinu predávať, t. j. vykonávať
predmet svojej podnikateľskej činnosti, musí byť pre neho zabezpečený odber takto vyrobenej elektriny
do distribučnej sústavy v súlade v technickými možnosťami a stavom pripravenosti distribučnej sústavy,
ktorá činnosť sa realizuje v rámci prístupu do distribučnej sústavy. Zo všeobecnej definície prístupu

do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1 písm. a) bod 12.2 Zákona o energetike vyplýva, že
„prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne
dohodnutej distribučnej kapacity.“ Ak by úpadca prístup do distribučnej sústavy pre dodávku ním
vyrobenej elektriny nevyužíval, možnosť tohto prístupu by žalovaný ani nezabezpečoval a hlavne
neudržiaval. Z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 a písm. b) Zákona o podpore OZE vyplýva, že

systém podpory v podmienkach Slovenskej republiky zaručuje pre výrobcov elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie ako jednu z foriem podpory pevne stanovenú cenu za dodanú elektrinu, a to navyše
v kombinácii s povinnosťou jej nákupu pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy alebo
ním poverenej osoby. Ako vyplýva aj z vyššie citovaných ustanovení smernice č. 2009/72/ES, táto
skutočnosť sama o sebe odôvodňuje nespochybniteľný záver, že v tomto prípade má výrobca udelený

prednostný prístup do distribučnej sústavy. Inými slovami v prípade, ak výrobca elektriny z obnoviteľných
zdrojov využíva ako formu podpory odber elektriny za cenu elektriny na straty v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE, takýto výrobca využíva a má zabezpečený prístup do
distribučnej sústavy. V opačnom prípade by výrobca elektriny nemohol vyrobenú elektrinu do sústavy
dodávať a vykonávať tak svoju podnikateľskú činnosť. Uvedený záver plne zodpovedá aj pojmovému

vymedzeniu prístupu do distribučnej sústavy, tak ako ho definoval Ústavný súd SR v rozhodnutí č.
PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.6.2016, ktorý prístupom do distribučnej sústavy rozumie právo „vpúšťať“
do distribučnej sústavy ním (pozn. výrobcom elektriny) vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k
odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Medzi úpadcom a žalovaným zároveň existuje právny vzťah
založený na základe Zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto

(ďalej len „Zmluva o prístupe“) zo dňa 21.2.2014, ktorá bola uzatvorená slobodne a vážne, jej obsah
bol určitý a zrozumiteľný, čo zmluvné strany potvrdili svojimi podpismi. Zmluva o prístupe zároveň spĺňa
všetky formálne a obsahové náležitosti podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Predmet tejto
zmluvy korešponduje s jej účelom, a to zabezpečením prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcuelektriny v rozsahu dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta a všeobecnou definíciou
prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1 písm. a ) bod 12.2 Zákona o energetike.
Medzi stranami nie je sporné, že úpadca v období 2014 - 2015 dodával elektrinu do distribučnej

sústavy žalovaného v rámci dohodnutej rezervovanej kapacity, čo vyplýva aj z uzatvorenej Zmluvy o
dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku zo dňa 18.11.2014 (ďalej len „Zmluva
o podpore“), uzatvorenej medzi úpadcom, žalovaným a spoločnosťou Východoslovenská energetika
a.s. ako odberateľom. Bez využitia distribučnej sústavy žalovaného by sa tento obchodnoprávny
vzťah medzi úpadcom a treťou osobou nemohol realizovať. Bez zabezpečenia prístupu do distribučnej

sústavy by úpadca nemohol realizovať svoj primárny cieľ, ktorým je dodávať ním vyrobenú elektrinu
do distribučnej sústavy žalovaného, čo by spôsobilo nemožnosť dosiahnutia peňažnej odplaty za
dodanú elektrinu. Jediným účelom týchto tvrdení zo strany žalobcu je snaha o dosiahnutie využívania
distribučnej sústavy v prospech úpadcu bez primeraného príspevku na jej stabilné udržiavanie. Užívanie
prístupu do distribučnej sústavy bez platenia platby za prístup do distribučnej sústavy by potom bolo
možné považovať za obohacovanie sa úpadcu na úkor žalovaného, čím by úpadca získal neoprávnený

majetkový prospech. Samotná existencia poplatku za prístup do distribučnej sústavy má oporu aj v
európskej legislatíve, pričom takýto poplatok už existuje aj v rámci iných členských štátov Európskej
únie. Platbu za prístup do distribučnej sústavy je vo svojej podstate potrebné chápať ako poplatok
za umožnenie prístupu výrobcu do sústavy a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy odobrať od
výrobcu ním dodanú elektrinu v dohodnutom objeme, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne

elektrinazostranyvýrobcudosústavydodaná.Žalovanýakoprevádzkovateľdistribučnejsústavyjeteda
povinný permanentne zabezpečovať stabilitu distribučnej sústavy a jej schopnosť kedykoľvek odobrať
objem elektriny zodpovedajúci plnému inštalovanému výkonu zariadenia výrobcu v rozsahu dohodnutej
kapacity. Žalobca sa domáha vrátenia platieb za prístup do distribučnej sústavy za obdobie rokov 2014
– 2015, teda obdobie platnosti a účinnosti vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013

Z. z., ktorou sa ustanovovala cenová regulácia v elektroenergetike. V súvislosti so závermi nálezu
Ústavného súdu SR je dôležité zdôrazniť, že samotná existencia poplatku za prístup do sústavy nebola
zo strany Ústavného súdu spochybnená, pričom okrem samotnej existencie poplatku za prístup do
sústavy nebol zo strany Ústavného súdu SR spochybnený ani spôsob jeho výpočtu, ako ani jeho výška.
Žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy z dôvodu, že tento ako výrobca

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie službu prístupu do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne
využíval.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodol vo veci skorším rozsudkom dňa 6.5.2019, ktorým žalobe
o zaplatenie 50.688,48 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 13.6.2018 do zaplatenia

vyhovel (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol o trovách konania (III.).
Uvedený rozsudok vo výrokoch I. a III. bol odvolacím súdom z dôvodu podania odvolania žalovaným
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

6.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žemedzistranaminiejespornéuzavretieZmluvyopripojení;Zmluvy

o podpore; Zmluvy o prístupe; úhrady žalovanej sumy zo strany úpadcu.

7. Zo Zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy číslo zmluvy: MZ ZoP/2012/39 zo
dňa 4.10.2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že ju uzavreli žalobca ako žiadateľ a žalovaný ako
prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Predmetom zmluvy je záväzok PDS pripojiť zariadenie žiadateľa

špecifikované v čl. V. a VI. tejto zmluvy do distribučnej sústavy a umožniť dodávku elektriny do sústavy
PDS pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 999 kW a záväzok žiadateľa uhradiť cenu
za pripojenie uvedenú v čl. III. tejto zmluvy.

8. Zo Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto

číslo zmluvy: ZPV/2014/508 zo dňa 21.2.2014 súd prvej inštancie zistil, že ju uzavreli žalobca ako
užívateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (PRDS). Podľa článku I bod 1. sa PRDS
zaviazal umožniť užívateľovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej
distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa článku III tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých
v tejto zmluve po splnení technických a obchodných podmienok PRDS (ďalej len „prístup do sústavy“).

Podľa článku I bod 2. sa užívateľ zaviazal zaplatiť PRDS platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy podľa tejto zmluvy. Podľa článku II bod 1. PRDS vystavuje užívateľovi faktúru za prístup do
sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov mesačne.9. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, číslo zmluvy PDS:
OZE 499 2012 15, číslo zmluvy VSE: OZE 499 2012 15 VSE zo dňa 9.12.2014 súd prvej inštancie

zistil, že ju uzavreli žalobca ako výrobca, žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (PDS)
a Východoslovenská energetika a.s. ako odberateľ. Z Preambuly danej zmluvy okrem iného vyplýva,
že odber elektriny na základe tejto Zmluvy je zabezpečený odberateľom ako osobou poverenou PDS
v súlade so zákonom č. 309/2009 Z. z. Predmetom Zmluvy bol - okrem iného - aj záväzok žalobcu
dodať elektrinu odberateľovi, záväzok odberateľa odobrať elektrinu od žalobcu za cenu za dodávku

elektriny podľa zmluvy, záväzok odberateľa zaplatiť žalobcovi za odobranú elektrinu určenú cenu,
záväzok žalovaného v súlade so všeobecnými právnymi predpismi a spôsobom uvedeným v zmluve
zaplatiť žalobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného žalobcovi.

10. Súd prvej inštancie mal z jednotlivých faktúr predložených žalobcom preukázané, že žalovaný
účtoval žalobcovi za obdobie 2014 až 2015 na mesačnej báze platby za prístup po 2.112,02 eur.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 2 písmeno c) a e) v znení účinnom do
30.6.2014, § 3 písmeno c) a e), § 26 ods. 23 v znení účinnom do 20.7.2016 Vyhlášky č. 221/2013 Z.
z. ÚRSO z 11.7.2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike; podľa ustanovení §
2 písmeno a) bod 22 a 23 účinného do 31.8.2012, § 21 ods. 1 písmeno a), § 21 ods. 2 písmeno a)

zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike; podľa ustanovení § 2 písmeno a) bod 11 a 12, § 26 ods. 5, §
27 ods. 1 písmeno a) a b) zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike (účinného od 1.9.2012). Ďalej podľa
§ 269 Obchodného zákonníka.

12. Súd prvej inštancie konštatoval, že spornou bola otázka posúdenia dôvodnosti žalobcom uplatnenej

pohľadávky na vrátenie finančných prostriedkov, titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť
žalobcovi realizovanými dobrovoľnými úhradami v zmysle písomne uzatvorenej Zmluvy o prístupe
užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/508 zo
dňa 21.2.2014, uzatvorenej medzi stranami, ktoré platby predstavovali odplatu za užívanie distribučnej
sústavy žalovaného zo strany žalobcu v podobe prístupu. Užívaním distribučnej sústavy žalovaného vo

forme prístupu v zmysle § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike je potrebné rozumieť už samotné
právo výrobcu dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného. Novelou Zákona o
energetike č. 309/2018 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa Zákon o podpore OZE, zákonodarca priamo
odstraňuje výkladové rozpory pojmu prístup do sústavy a spresňuje samotnú legálnu definíciu pojmu
prístup do sústavy obsiahnutej v § 2 písm. a) bod 12.2 Zákona o energetike, v zmysle ktorej: ...prístupom

do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej
distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo
dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy. Pojem prístup do sústavy je teda v zmysle vyššie
uvedeného nevyhnutné vykladať ako právo užívať distribučnú sústavu, pričom prístup zabezpečuje
predpoklad pre užívateľov pripojených do distribučnej sústavy na dodávku elektriny do sústavy alebo

odberelektrinyzosústavy.Zákonnažiadnommiestesvojhoparagrafovéhozneniaanidôvodovejsprávy,
a to ani v jeho znení v žalovanom období a rovnako ani tohto času, nespája prístup s distribúciou tak, že
byexistenciadistribúciebolanevyhnutnoupodmienkouprístupu.Prístupadistribúciasúdvesamostatné
navzájom oddelené faktické kategórie, ktorá skutočnosť vyplýva aj z ich legálnych definícií obsiahnutých
v Zákone o energetike, pričom každá z nich môže byť predmetom samostatnej dohody medzi stranami

sporu, alebo tieto môžu byť súčasťou jednej a tej istej dohody. Novelou nedochádza k zavedeniu nových
pojmov ani nových práv a povinností, ale jedná sa len o explicitné vyjadrenie toho, čo doterajšia právna
úprava vyjadrovala len implicitne.

13. Poukázal súd prvej inštancie, že medzi stranami bola uzatvorená písomná zmluva o prístupe, ktorou

sa žalovaný zaviazal umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne
dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta č. 1331913 zariadenia výrobcu umiestneného
v lokalite Kamenica nad Cirochou, a to za podmienok dohodnutých v Zmluve o prístupe po splnení
technických a obchodných podmienok žalovaného a ktorou sa zároveň žalobca zaviazal uhrádzať
žalovanému odplatu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa Zmluvy o prístupe. Okruh

zmluvných vzťahov medzi stranami nie je taxatívne uzavretý, ale tieto sú oprávnené svoje práva
a povinnosti upravovať aj zmluvnými typmi v Zákone o energetike alebo iných predpisoch priamo
neupravenými. Medzi stranami je nesporné, že žalobca ako výrobca elektriny distribúciu nevyužíva
ani využívať nemôže, táto mu nebola zo strany žalovaného ani fakturovaná a rovnako ani zo stranyžalobcu žalovanému uhrádzaná, preto nie je možné považovať distribúciu za podstatnú náležitosť
zmluvy o prístupe, ako to tvrdí žalobca. Medzi stranami sporu bola uzatvorená písomná zmluva o
prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, ktorá v článku I.

bod 1 jednoznačne obsahuje záväzok žalovaného umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej
sústavy a v článku I. bod 2. záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej
distribučnej sústavy. Výška platieb za prístup do distribučnej sústavy je v súlade s § 3 zákona č. 18/1996
Z. z. o cenách určená spôsobom, akým sa cena tvorí, t. j. odkazom na aktuálne platné a účinné
rozhodnutia ÚRSO a všeobecne záväzné právne predpisy, ktorý spôsob určenia ceny je plne súladný

aj s ustanoveniami Obchodného zákonníka.

14. Zmluva o prístupe obsahuje všetky náležitosti požadované zákonom pre platnosť právneho úkonu.
Žalobca predmetnú zmluvu uzatvoril slobodne, dobrovoľne a vážne. Obsah predmetnej zmluvy o
prístupe je dostatočne jasný a zrozumiteľný a jednoznačným spôsobom upravuje práva a povinnosti
zmluvných strán. Neexistuje preto žiaden právny dôvod pre formuláciu záveru o neplatnosti písomne

uzatvorenej Zmluvy o prístupe medzi stranami sporu. Zmluva o prístupe sa neprieči zákonu, ani ho
neobchádza, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Predmetom zmluvy nie je nemožné plnenie. Zmluva o
prístupe uzatvorená medzi stranami sporu je zmluvou platnou a účinnou. Táto je relevantným právnym
titulom na úhradu platieb za prístup do distribučnej sústavy, tak ako to požaduje nález Ústavného súdu
SR.VtejtosúvislostipoukázalajnazáveryÚstavnéhosúduSRuvedenévnálezesp.zn.IV.ÚS15/2014.

15. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že z dôvodovej správy k § 26 Zákona o energetike vyplýva,
že cieľom dotknutého ustanovenia bolo vymedziť hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou. Z uvedeného
zákonného ustanovenia však nemožno vyvodiť záver, že by sa v prípade ustanovenia § 26 Zákona
o energetike malo jednať o taxatívny výpočet zmluvných vzťahov vylučujúci uzatvorenie akéhokoľvek

iného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi trhu s elektrinou. Zákonodarca naznačuje, že výpočet
zmluvných vzťahov obsiahnutých v § 26 Zákona o energetike nie je konečný a ponecháva priestor pre
zmluvnú voľnosť účastníkov trhu s elektrinou.

16. Súd prvej inštancie dôvodil, že právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je súkromnoprávnym

záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným Zmluvou o prístupe do sústavy, uzatvorenou
medzi stranami ako dvomi podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre obe zmluvné strany určité
práva a povinnosti a v rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v
danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický
pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých

je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých
fyzických alebo právnických osôb.

17. Základnou podmienkou platnosti inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka
je dostatočné určenie predmetu záväzku. Z posudzovanej Zmluvy o prístupe je zrejmé, že sa jedná

o synalagmatický zmluvný vzťah, kde sa žalovaný zaväzuje umožniť žalobcovi prístup do regionálnej
distribučnejsústavyažalobcasazaväzujezaplatiťžalovanémuplatbuzatakýtoumožnenýprístup,ktorej
spôsob určenia je stanovený v zmysle platných a účinných cenových rozhodnutí ÚRSO a všeobecne
záväzných právnych predpisov. Spôsob, akým si zmluvné strany dojednali spôsob úhrady platby za
prístup do sústavy je dostatočne určitý a zrozumiteľný a plne v súlade s právnou úpravou zmluvy

o prístupe do sústavy v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike ako aj právnou úpravou
inominátnejzmluvyvzmysle§269ods.2Obchodnéhozákonníka.Žalobcavýškuplatiebzaprístupnikdy
nespochybňoval a táto medzi zmluvnými stranami nebola nikdy sporná. Uvedenú skutočnosť potvrdzujú
aj žalobcom pravidelne dobrovoľne realizované úhrady žalovaným vystavovaných faktúr za prístup do
sústavy počas celého žalovaného obdobia.

18. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie platieb titulom
bezdôvodného obohatenia, keďže medzi stranami v žalovanom období existovala platná a účinná
zmluva o prístupe v písomnej forme a z dôvodu, že žalobca distribučnú sústavu v podobe prístupu v
celom žalovanom období využíval.

19. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol počas
platnosti a účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z., t. j. počas existencie vtedajším zákonom stanovenej
obligatórnej povinnosti výrobcov elektriny a prevádzkovateľov distribučnej sústavy uzatvoriť zmluvuo prístupe. Vtedy platný a účinný zákon č. 656/2004 Z. z. žiadnym spôsobom explicitne nekonkretizoval
obsahové náležitosti zmluvy o prístupe, ktorú boli strany povinné obligatórne uzatvoriť. Zmluva medzi
výrobcami elektrickej energie a prevádzkovateľmi distribučných sústav musela existovať ako imanentný

predpoklad pôsobenia výrobcu na energetickom trhu, nakoľko bez existencie zmluvne stanoveného
prístupu do distribučnej sústavy, by nemohlo byť jeho výrobné zariadenie prevádzkyschopné. Práve
skutočnosť, že výrobné zariadenie žalobcu ako výrobcu elektrickej energie bolo uvedené do svojej
výrobnej prevádzky v roku 2011 je východiskovým dôvodom pre to, aby bolo na právny vzťah žalobcu a
žalovaného nahliadané cez zákon č. 656/2004 Z. z., na základe ktorého založené právne vzťahy, zostali

zachované aj počas žalovaného obdobia, o čom svedčí aj konštrukcia prechodného ust. § 96 ods. 9
zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike.

20. Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na ďalšie rozhodnutia súdnych autorít, a to Najvyššieho
súdu SR, ktorý vo svojich uzneseniach sp. zn.: 3Obdo/18/2019, sp. zn.: 2Obdo/9/2019, sp. zn.:
2Obdo/15/2019, sp. zn.: 1Obdo/13/2019, sp. zn.: 1Obdo/18/2019, sp. zn.: 1Obdo/25/2019 a sp. zn.:

4Obdo/95/2018 zároveň dospel k právnemu záveru, že: „...aby mohol výrobca elektriny (žalobca)
vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel
rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené zákonom č. 656/2004 Z. z. vrátane
uzavretia zmluvy o prístupe a pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy.“

21. Preto súd prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol.

22. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovaného na úhradu pohľadávky 50.688,48 eur s
príslušenstvom. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.

24. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že tento sa odklonil od záväzného právneho názoru
vysloveného odvolacím súdom v rozhodnutí z 17.3.2022, sp. zn. 3Cob/10/2020, čo zakladá porušenie
práva strany na spravodlivý proces. V uvedenom rozhodnutí odvolací súd ustálil, že medzi stranami
nebolosporné,žetietouzatvorilizaúčinnostizákonač.251/2012Z.z.dňa19.10.2012Zmluvuopripojení
a dňa 21.1.2014 Zmluvu o prístupe, no napriek tomu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku

uviedol, že právny vzťah strán vznikol počas platnosti a účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. Súd prvej
inštancie preto aplikoval nesprávnu právnu normu a navyše dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku poukazuje
na „Zákon o energetike“, pričom vzhľadom na uvedené konštatovanie o tom, že na právny vzťah
strán by malo byť nahliadané cez zákon č. 656/2004 Z. z., je odôvodnenie nelogické, zmätočné a

nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, ktorý „Zákon o energetike“ súd prvej inštancie vlastne myslí,
javí sa však skôr, že poukazuje na zákon č. 251/2012 Z. z.

25. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie navyše nesprávne konštatoval, že užívaním
distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu v zmysle § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike

je potrebné rozumieť už samotné právo výrobcu dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy
žalovaného, pričom znenie § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike k 1/2014 znelo nasledovne:
prístupom do sústavy alebo do siete sa rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať
distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Súd prvej inštancie teda

vychádzal z novelizovaného znenia Zákona o energetike č. 309/2018 Z. z. Z odôvodnenia napádaného
rozsudku súdu prvej inštancie a uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 3Cob/10/2010 je zrejmé, že v
„určitom časovom“ období bola právna úprava týkajúca sa pojmu prístup, povedzme nedostatočná, keď
pojem prístup bol definovaný ako právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutejdistribučnej kapacity a spolu s distribúciou sa zaraďoval pod jeden neoddeliteľný zmluvný typ. Žalobca
už v konaní na súde prvej inštancie uvádzal, že prístup bol v rozhodnom čase pojem neoddeliteľne
spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi. Tak ako je „pripojenie“

nevyhnutné pre fyzický tok elektriny medzi subjektmi na trhu, tak prístup je definovaný v Zákone o
energetike ako súčasť distribúcie – § 2 písm. a) bod 12.2. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na
základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej
sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej
kapacity.“ Z tejto definície obsiahnutej v Zákone o energetike vyplývajú dve základné skutočnosti: a)

prístup je potrebný tam kde sa má elektrina distribuovať (prepravovať) s využitím distribúcie, b) na
využitie prístupu a distribúcie musí byť podpísaná zmluva. Uvedený názor potvrdil aj Ústavný súd SR
v bode 21.1. Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014, v zmysle ktorého
sa pod prístupom do regionálnej distribučnej sústavy chápe právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy
vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. To znamená, že na
základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny si výrobca zabezpečuje prepravu

elektriny vyrobenej vo svojich zariadeniach na výrobu elektriny ku koncovým odberateľom elektriny a
teda distribuuje vyrobenú elektrinu inému subjektu ako je prevádzkovateľ distribučnej sústavy. V prípade
žalobcu však k ničomu takému nedošlo ani nemohlo dôjsť a to s poukazom na § 4 ods. 10 Zákona
o podpore OZE, podľa ktorého je výrobca povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny. Žalobca nedisponoval žiadnymi

ďalšími subjektmi alebo obchodnými partnermi, ktorým by vyrobenú elektrinu dodával alebo mohol
dodávať. Súd prvej inštancie pritom poukazuje na novelu Zákona o energetike, ktorá mala explicitne
vyjadriť to čo dovtedajšia právna úprava obsahovala len implicitne. Podľa názoru žalobcu však takáto
„vôľa“ zákonodarcu z ničoho nevyplýva, ale jedná sa len o subjektívne tvrdenia, ktoré navyše nemajú
oporu v právnej úprave, ktorá bola v spornom čase účinná. Bez ohľadu na to, z akého dôvodu

došlo k novelizácii Zákona o energetike, táto nová právna úprava sa nemôže aplikovať na právne
vzťahy vzniknuté pred jej účinnosťou. Nedostatočnosť právnej úpravy sa ani nemôže vykladať na
ťarchu výrobcov tak ako k tomu pristúpila aktuálna právna prax. Súdy poskytli výhodu distribučným
spoločnostiam(žalovanému),keďnedostatočnosťprávnejúpravyvyložili(svojvoľne)naťarchuvýrobcov
(žalobcu).

26. Tvrdenie, že žalobca a žalovaný môžu uzavrieť akýkoľvek zmluvný typ s použitím ustanovení §
269 ods. 2 Obchodného zákonníka, nemôže bez ďalšieho obstáť. V regulovanom vzťahu by nemali byť
žiadne odchýlky od zákona, nakoľko takéto odchýlky narúšajú právnu istotu „slabšej“ strany a zákonná
úprava sa tak stáva nadbytočná. Samotná Zmluva o prístupe je uzatvorená v zmysle zákona č. 251/2012

Z. z. o energetike, o tom, že by sa malo jednať o nepomenovaný zmluvný typ podľa ust. § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka v nej nie je ani zmienka. Z dôvodovej správy k § 26 Zákona o energetike vyplýva
práve zaver, že sa jedná o taxatívny výpočet zmluvných typov, keď uvádza, že v zákone sa navrhuje
vymedziť hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou, nakoľko v prípadoch niektorých zmlúv takéto základné
vymedzenie absentovalo, čo v praxi viedlo k nekonzistentnému používaniu pojmov a nejednotnej praxi

pri využívaní jednotlivých zmluvných typov. Na využitie prístupu a distribúcie elektriny musela byť v
rozhodnom čase platne uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v
zmysle § 26 ods. 5 Zákona o energetike. V zmysle § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike
(účinného ku dňu podpisu Zmluvy o prístupe), sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy (i) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, (ii)

umožniť prístup do sústavy a (iii) prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo
obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy
a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.
Z ustanovenia § 26 ods. 5 Zákona o energetike nesporne vyplýva, že všetky citované náležitosti zmluvy
o prístupe musia byť splnené kumulatívne, aby sa mohlo jednať o zmluvu o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny v zmysle Zákona o energetike a teda, aby sa mohlo jednať o platnú
a účinnú zmluvu, z ktorej by bol žalovaný oprávnený uplatňovať poplatok za distribúciu a prepravu
elektriny. V prípade úpadcu však takáto zmluva podpísaná nebola, keďže uzatvorená Zmluva o prístupe
neobsahovala podstatné náležitosti vyžadované zákonom a teda sa za žiadnych okolností nejednalo o
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle Zákona o energetike. Potom,

ako žalovaný odobral elektrinu, úpadca nad ňou nemal žiadnu moc a nijako nemohol ovplyvniť jej
distribúciu. Za týmto účelom postačovala úpadcovi len zmluva o pripojení. V uzatvorenej Zmluve o
prístupe bola dohodnutá výška rezervovanej kapacity vo výške 999 kW. Avšak v zmysle Zákona o
energetike mala byť v zmluve o prístupe dohodnutá distribučná kapacita, a nie rezervovaná kapacita vprenosovejsústave,lebotáboladohodnutáužvzmluveopripojení.VZmluveoprístupemedziúpadcom
a žalovaným absentuje dohoda o distribučnej kapacite ako obligatórnej náležitosti zmluvy o prístupe
podľa Zákona o energetike. Zároveň v nej chýba základný pojmový znak tejto zmluvy, a to záväzok

prepraviť pre žalobcu množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane
služieb spojených s používaním prenosovej sústavy. Ak by aj súd uznal Zmluvu o prístupe za platnú,
žalovanému vznikol nárok na poplatok len na základe skutočne a preukázateľne ním poskytnutých
služieb úpadcovi t. j. distribúciu. Keďže k poskytovaniu služieb zo strany žalovaného nedošlo nevznikol
ani jeho nárok na poplatok. Žalobca bol de facto donútený uzavrieť predloženú „Zmluvu o prístupe“

zo strany žalovaného, nakoľko ten podpisom tejto zmluvy podmieňoval nárok žalobcu na uplatnenie
zákonnej podpory. Zmluva o prístupe odporuje zákonu a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatná. V konaní nebolo žalovaným preukázané, že by strany uzatvorili zmluvu o prístupe
v zmysle ustanovení zákona č. 251/2012 Z. z. a v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL.
ÚS 17/2014 z 22.06.2016. Výraz „zmluva o prístupe“ do sústavy uvedený v § 27 ods. 1 písm. b) je len
skráteným výrazom celých názvov zmlúv upravených v § 26 Zákona o energetike. V priebehu konania na

súde prvej inštancie nebolo zo strany žalovaného rozporované, že sa nemalo jednať o zmluvu uzavretú
v zmysle ust. § 26 ods. 5 Zákona o energetika. S uvedenými tvrdeniami prišiel žalovaný až v rámci
odvolania, čo však v zmysle ust. § 366 C.s.p. nie je prípustné. Poukaz súdu prvej inštancie na jednotlivé
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie sú v spore aplikovateľné, navyše vo väčšine prípadov sa jedná o
rozhodovanie o odklade vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.

27. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval za zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. Súd
prvej inštancie sa v jeho odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými
pre rozhodnutie vo veci samej a svoje právne úvahy a posúdenia náležite zdôvodnil a to aj s relevantným

a zákonným poukazom na všetky nesporné zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo. Pokiaľ súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku označil Zákon o energetike nesprávnym a tohto času
zrušeným číselným označením, t. j. 656/2004 Z. z., ide o chyby v písaní. Vykonaným dokazovaním
bolo spoľahlivo zistené, že na strane žalovaného existoval v rozhodnom žalovanom období právny
titul na prijímanie platieb od úpadcu za využívanie distribučnej sústavy žalovaného a preto súd prvej

inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, čo
správne rezultovalo do zamietnutia žaloby. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o platnosti
a účinnosti dotknutej písomnej Zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj k možnosti
ohľadom jej subsumovania pod ust. § 26 v súčasnosti platného a účinného zákona č. 251/2012 Z. z.
Žalovaný poukázal na závery odvolacieho súdu uvedené v zrušujúcom uznesení sp. zn. 3Cob/10/2020,

podľaktorých(i)účastnícitrhuselektrinoumôžuuzavrieťajzmluvuupravujúcuibaprístupdodistribučnej
sústavy (a nie aj distribúciu), ak je to odôvodnené povahou ich právneho vzťahu, (ii) zmluva o prístupe,
ktorá neupravuje zároveň aj distribúciu elektriny, nie je v rozpore s účelom energetickej regulácie.
Účelom prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov je zabezpečiť,
aby títo výrobcovia mohli nimi vyrobenú elektrinu dodávať do distribučnej sústavy za transparentných a

nediskriminačných podmienok, a aby im prístup nebol bezdôvodne odopretý a (iii) prístup do distribučnej
sústavy a distribúcia elektriny sú oddelené aktivity na trhu s elektrinou, čo dokazuje aj to, že tieto služby
si účastníci trhu objednávajú osobitne a v mnohých prípadoch si objednávajú len jednu z nich bez toho,
aby si zároveň objednávali druhú. Úpadca mal zo strany žalovaného počas celého žalovaného obdobia
zabezpečenú možnosť dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, teda úpadca

mal zo strany žalovaného v celom žalovanom období zabezpečený prístup do distribučnej sústavy
žalovaného. Žalobca si musel byť plne vedomý, že podniká v regulovanom odvetví s regulovanou
cenotvorbou, preto nebolo nutné žalobcu osobitne poučovať o vydaní cenového rozhodnutia a poplatku
zavedenéhozaprístupvzmysleplatnejaúčinnejVyhlášky.AjNajvyššísúdSlovenskejrepublikypotvrdil,
že výška odplaty za prístup do distribučnej sústavy nemusí byť v zmluve explicitne upravená, keď

uzavrel, že prevádzkovatelia distribučných sústav majú právo na odplatu voči výrobcom elektriny, ktorí
dodávajú elektrinu do ich distribučnej sústavy, a to aj napriek tomu, že medzi výrobcom elektriny a
prevádzkovateľom distribučnej sústavy nebola uzavretá osobitná písomná zmluva o prístupe, a teda
medzi nimi neexistovala žiadna výslovná dohoda o cene za poskytovanie prístupu.

28. Ďalej žalovaný poukázal na závery uvedené v uznesení sp. zn. III. ÚS 167/2022 - 250, podľa ktorých
„tvrdenia sťažovateľov (výrobcov), že prístup do distribučnej sústavy nepotrebovali, pretože výrobca
vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy len dodá – „vpustí“, vyznieva nepresvedčivo, keďže výroboua následným predajom energie sa napĺňa podstata podnikateľskej činnosti sťažovateľov. Sťažovatelia
nepochybne nepotrebujú energiu do sústavy len tak bez jej ďalšieho využitia vpustiť.“

29. Napokon žalovaný dôvodil, že v prípade dohody medzi stranami o využívaní prístupu do distribučnej
sústavy, táto zakladá zmluvný vzťah medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy,
ktorý spočíva v práve výrobcov elektriny využívať distribučnú sieť prevádzkovateľov distribučných
sústav, ale zároveň aj povinnosť výrobcov elektriny sa podieľať aj na prípadných nákladoch, ktoré v
dôsledku využitia tohto prístupu môžu vzniknúť. Úpadca svoju vôľu užívať prístup do distribučnej sústavy

azatýmtoúčelomvstúpiťdozmluvnéhovzťahusožalovaným,vsúladesprávnymnázoromNajvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR (III. ÚS 167/2022, III. ÚS 257/2020), prejavil už v roku 2010 uvedením
svojho výrobného zariadenia do prevádzky a rozhodnutím pôsobiť ako výrobca na otvorenom trhu
s elektrinou.

30. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii, ktorú uvádzal v podanom odvolaní.

Poukázal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že uvedením Zákona o energetike
č. 654/2004 Z. z. nemohlo ísť len o chybu v písaní, keďže súd prvej inštancie uvádzal obe znenia
zákona v jednej vete a odkazoval na prechodné ustanovenie novšieho zákona (č. 251/2012 Z. z.),
ktoré sa vysporadúva s dovtedajšou právnou úpravou (č. 654/2004 Z. z.). Súd prvej inštancie jasne
uviedol, že práve skutočnosť, že výrobné zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky v roku 2011 je

východiskovým dôvodom pre to, aby bolo na právny vzťah strán nahliadané cez zákon č. 656/2004 Z.
z., na základe ktorého založené právne vzťahy, zostali zachované aj počas žalovaného obdobia, o čom
svedčí aj konštrukcia prechodného ust. § 96 ods. 9 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike.

31. Žalovaný v odvolacej duplike konštatoval, že súd prvej inštancie svoje právne posúdenie a svoje

rozhodnutie nezaložil na nesprávnej aplikácii ustanovení Zákona o energetike č. 656/2004 Z. z., ale
práve na správnej aplikácia zákona č. 251/2012 Z. z., správnej interpretácii pojmu „prístup do sústavy“
a na právnom posúdení platnosti písomnej Zmluvy o prístupe, pričom dospel k záveru o jej platnosti
a účinnosti, ako aj k možnosti jej subsumovania pod ust. § 26 v súčasnosti platného a účinného
zákona č. 251/2012 Z. z. Uvedené závery sú správne a absolútne súladné s existujúcou rozhodovacou

praxou Najvyššieho súdu SR (sp. zn.: 3Obdo/18/2019, sp. zn.: 2Obdo/9/2019, sp. zn.: 2Obdo/15/2019,
sp. zn.: 1Obdo/13/2019, sp. zn.: 1Obdo/18/2019, sp. zn.: 1Obdo/25/2019 a sp. zn.: 4Obdo/95/2018,
1Obdo/40/2020, 4Obdo/20/2021, 4Obdo/33/2020, 4Obdo/51/2020, 5Obdo/48/2020, 2Obdo/6/2020,
2Obdo/5/2022, 4Obdo/32/2022) a Ústavného súdu SR (III. ÚS 257/2020, III. ÚS 167/2022) v obdobných
právnych veciach. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zjavne vyplýva záver, že pokiaľ výrobca elektriny a

prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti Zákona o energetike (zákon č. 251/2012 Z.
z. v znení účinnom do 31.12.2018) uzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom
nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny, takáto zmluva nie je neplatná pre obchádzanie Zákona
o energetike a výrobcovi elektriny na jej základe vznikla povinnosť uhrádzať platby za prístup do
distribučnej sústavy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Žalovaný sa taktiež stotožnil

s interpretáciou pojmu „prístup do sústavy“ prezentovaný súdom prvej inštancie, ktorý vyslovil, že
užívaním distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu v zmysle § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o
energetike je potrebné rozumieť už samotné právo výrobcu dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej
sústavy žalovaného, čo je plne súladné s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR
a právnymi názormi vyslovenými Najvyšším súdom SR v jeho uznesení, sp. zn.: 4Obdo/20/2021,

uznesení sp. zn.: 1Obdo/40/2020 a sp. zn.: 4Obdo/33/2020 v nadväznosti na právne názory vyslovené v
predchádzajúcich uzneseniach sp. zn.: 3Obdo/18/2019, sp. zn.: 2Obdo/9/2019, sp. zn.: 2Obdo/15/2019,
sp. zn.: 1Obdo/13/2019, sp. zn.: 1Obdo/18/2019, sp. zn.: 1Obdo/25/2019, sp. zn.: 4Obdo/95/2018, sp.
zn.: 4Obdo/51/2020, sp. zn.: 5Obdo/48/2020 a sp. zn.: 2Obdo/6/2020, v rámci ktorých Najvyšší súd SR
poskytol jednotnú ustálenú interpretáciu pojmu „prístup do distribučnej sústavy“, pričom zvýraznil, že

prístupom sa rozumie právo ,,vpúšťať“ vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, nie právo
vpúšťať a prepravovať vyrobenú elektrinu. Zákon o energetike upravuje nielen zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5), ale aj zmluvu o prístupe do sústavy. Ustanovenie
§ 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z. z. sa vzťahuje na všetkých účastníkov trhu (výrobcov aj odberateľov),
kým § 27 ods. 1 sa týka len výrobcov.

32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebnénariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolania prejednal podľa § 379 - § 385
C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku nie je dôvodné.

33. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

34. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Odvolací
súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

35. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. t. j., že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,
pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa
javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

36. Pokiaľ žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., k tomuto odvolaciemu
dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod

ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu). Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv
účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku
súdneho rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktoré
by svedčili o procesnom pochybení súdu (tvrdenú nepreskúmateľnosť odvolací súd subsumoval pod §

365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a takéto procesné
pochybenie súdu prvej inštancie odvolací súd z obsahu spisu nezistil, preto tento odvolací dôvod nie
je daný.

37.Podstataodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.f)C.s.p.spočívapredovšetkýmvnesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

38. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

39. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, nesprávnymi skutkovými

zisteniami a právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na
to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie.

40. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie
rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno
preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a
nepoprel ich účel a význam. Samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
všeobecného súdu.41. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie
rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich

obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu
zamietol.

42. Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie okrem iného z dôvodu nesprávnych

skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie.
Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení prvoinštančného
súdu uvádza, že ak žalobca v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho
námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu
prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri
ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v
súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.

ÚS 97/97).“ Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo
vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu
cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a
zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)

dôkazov vykoná.“ Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať
návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a
súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu
konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.
Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie

uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o tvrdenia a relevantné
dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

43. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu

a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

44. Predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca domáhal na tom
základe, že žalovaný fakturoval platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, ktorý úpadca ako
výrobca elektriny uhradil, avšak žalovanému na tento poplatok za prístup nevznikol zákonný ani zmluvný

nárok. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že úpadca ako výrobca elektriny nemal so žalovaným uzavretú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.
z. o energetike, resp. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z. z., preto s poukazom na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.6.2016 (ďalej len „Nález“) argumentoval
protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou účtovanej platby.

45. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi
úpadcom a žalovaným existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej
sústavy.

46. Z obsahu spisu a to predloženej zmluvnej dokumentácie strán vyplýva, že za účinnosti zákona č.
251/2012 Z. z., účinného od 1.9.2012 (ďalej len Zákon o energetike) uzatvoril úpadca so žalovaným
dňa 19.10.2012 Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ ZoP/2010/65,
ktorej predmetom bol záväzok žalovaného pripojiť zariadenie žalobcu do distribučnej sústavy a umožniťdodávku elektriny do sústavy žalovaného (ďalej len „Zmluva o pripojení“). Následne za účinnosti zákona
č. 251/2012 Z. z. o energetike uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 21.1.2014 Zmluvy o prístupe
užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/221 (ďalej

len „Zmluva o prístupe užívateľa“), ktorej predmetom bol záväzok žalovaného umožniť žalobcovi prístup
do distribučnej sústavy a záväzok žalobcu uhrádzať žalovanému mesačný poplatok za prístup do
distribučnej sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne
záväzných právnych predpisov.

47. Podľa § 2 ods. 2 bod 12.1 Zákona o energetike, prístupom do sústavy sa rozumie prístup na základe
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy
sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.

48. Podľa § 3 písm. b) bod 15 Zákona o energetike, užívateľom sústavy je osoba, ktorá elektrinu dodáva
alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy alebo má s

prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah.

49. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu,
umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo

obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy,
a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.

50. Podľa § 27 ods. 1 písm. a) Zákona o energetike, výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na
výrobu elektriny do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia do sústavy.

51. Podľa § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike, výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o
prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy.

52. Podľa článku 2 odsek 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných

pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (ďalej aj „smernica“), pod pojmom „užívateľ sústavy“ sa rozumie
fyzická alebo právnická osoba, ktorá dodáva elektrinu do prenosovej alebo distribučnej sústavy, alebo
ktorej je elektrina z týchto sústav dodávaná.

53. Podľa článku 32 ods. 1 smernice, členské štáty zabezpečia zavedenie systému pre prístup tretích

strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf platných pre všetkých
oprávnených odberateľov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi sústavy.
Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky ich výpočtu boli pred nadobudnutím účinnosti
schválené v súlade s článkom 37, a aby tieto tarify a metodiky - ak sú schvaľované iba metodiky - boli
pred nadobudnutím účinnosti uverejnené.

54. Citovaná smernica priamo predpokladá a zaväzuje členské štáty zabezpečiť nediskriminačné tarify
za prístup pre všetkých užívateľov distribučnej sústavy.

55. Zákonodarca v texte Zákona o energetike rozlišuje medzi pojmami „prístup“ a „pripojenie“. Výraz

„pripojenie“ sa používa v technickej oblasti a týka sa fyzického spojenia so sústavou, pojem „prístup“ sa
spája s dodávkou elektriny a špecifikuje najmä kvalitu, pravidelnosť a náklady poskytovania služieb.

56. Uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle Zákona o energetike je právom, nie
povinnosťou výrobcu elektriny, čo však neznamená, že v prípade ak prístup do distribučnej siete výrobca

elektriny fakticky využíva („vpustením“ elektriny do distribučnej sústavy žalovaného) nie je povinný
uhrádzať poplatky s využívaním tohto prístupu. Právo na uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy v zmysle výkladu Nálezu Ústavného súdu SR znamená absenciu povinnosti predmetnú zmluvu
uzavrieť v prípade, keď výrobca elektriny nevyužíva distribučnú sústavu prevádzkovateľa distribučnej
sústavy, teda v prípade ak vyrobenú elektrinu spotrebuje sám alebo ak dodá elektrinu priamym vedením

iným odberateľom elektriny.

57. Žalobca ako výrobca elektriny distribučnú sieť žalovaného využíval „vpustením“ elektriny v
odovzdávacom mieste, a to práve aj na účely plnenia zmluvy o dodávke elektriny uzavretej s poverenouosobou – Východoslovenská energetika a.s., čo je v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR, ako aj
eurokonformným výkladom smernice a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

58. V prípade dohody medzi stranami o využívaní prístupu do distribučnej sústavy, táto zakladá
zmluvný vzťah medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ktorý spočíva v
práve výrobcov elektriny využívať distribučnú sieť prevádzkovateľov distribučných sústav, ale zároveň
aj povinnosť výrobcov elektriny sa podieľať aj na prípadných nákladoch, ktoré v dôsledku využitia tohto
prístupu môžu vzniknúť. Tento vzťah následne môže byť regulovaný aj poplatkovou povinnosťou v

zmysle rozhodnutí ÚRSO o cenovej regulácii a vyhláškami týkajúcimi sa cenotvorby týchto poplatkov.
KlegitímnymočakávaniamvýrobcovelektrinyÚstavnýsúdSRvbode23.2.odôvodneniaNálezuuviedol,
že samotný pojem „legitímne očakávania“ nesie v sebe komponent opodstatnenosti (legitímnosť).
Podľa názoru Ústavného súdu SR výrobcovia elektriny vzhľadom na skutočnosť, že odvetvie, v rámci
ktorého majú úmysel začať podnikať, je regulovaným odvetvím (t. j. odvetvie elektroenergetiky), nemôžu
očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť, resp.

že nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v
danom regulovanom odvetví.

59. Existencia zmluvy o prístupe pritom podmieňuje oprávnenie žalobcu pôsobiť na otvorenom trhu
s elektrinou ako výrobcu elektriny, keďže žalobca ako výrobca elektriny dodával vyrobenú elektrinu

poverenej osobe v zmysle zmluvy o dodávke, pričom aj z uvedeného je zrejmé, že prístup do distribučnej
siete využíval práve vpustením elektriny do distribučnej siete žalovaného. Pokiaľ výrobca elektriny
využíva distribučnú sieť prevádzkovateľa distribučnej sústavy vpustením elektriny do tejto sústavy na
účely dodávky elektriny poverenej osobe, musí mať zároveň aj prístup do tejto distribučnej sústavy.
Žalobcovo podnikanie spočívalo v tom, že vyrábal elektrinu, ktorú za odplatu dodáva spoločnosti

Východoslovenská energetika, a.s. a zároveň na túto elektrinu poberal podporu vo forme doplatku
podľa Zákona o podpore OZE. Ak by žalobca nemal prístup k distribučnej sústave, nemohol by ani
dodávať elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s. a ani poberať podporu podľa Zákona o
podporeOZE.Všetkyzdrojejehopríjmovsútedanaviazanénaprístupkdistribučnejsústave.Využívanie
služby prístupu do sústavy je nevyhnutným predpokladom výkonu podnikateľskej činnosti každého

výrobcuelektriny,svýnimkouakvýrobcaelektrinynespotrebúvavyrobenúelektrinusámalebonedodáva
elektrinu priamym vedením iným odberateľom.

60. Podľa názoru odvolacieho súdu, účastníci trhu s elektrinou môžu uzavrieť aj iné zmluvy než tie,
ktoré sú výslovne upravené v § 26 Zákona o energetike (za podmienky dodržania princípov energetickej

regulácie a iných povinností stanovených zákonom) a to s poukazom na § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka, ktoré ustanovenie umožňuje účastníkom uzatvoriť aj tzv. nepomenované zmluvy. Účastníci
trhu s elektrinou teda môžu uzavrieť aj zmluvu upravujúcu iba prístup do distribučnej sústavy (a nie aj
distribúciu), ak je to odôvodnené povahou ich právneho vzťahu. Existenciu ďalších zmluvných typov
popri tých, ktoré sú výslovne upravené v § 26 Zákona o energetike, predpokladá aj vyhláška ÚRSO č.

24/2013 Z. z. ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre
fungovanie vnútorného trhu s plynom.

61. Podľa ustáleného výkladu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je obchádzaním zákona taký
právny úkon, ktorý síce nie je v priamom rozpore s výslovným zákonným zákazom, ale svojimi účinkami

zákonu, jeho účelu a zmyslu (ratio legis) odporuje. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, ak sa
niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý je v rozpore s účelom právnej
normy. Zmluva o prístupe, ktorá neupravuje zároveň aj distribúciu elektriny, nie je v rozpore s účelom
energetickej regulácie. Účelom prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny z obnoviteľných
zdrojov je zabezpečiť, aby títo výrobcovia mohli nimi vyrobenú elektrinu dodávať do distribučnej sústavy

za transparentných a nediskriminačných podmienok, a aby im prístup nebol bezdôvodne odopretý.

62. Prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny sú oddelené aktivity na trhu s elektrinou. To,
že zákon ich v určitom časovo ohraničenom období zaraďoval pod jeden zmluvný typ, neznamená ich
objektívnu podmienenosť. Objektívne je možné tieto služby oddeliť, čo dokazuje aj to, že tieto služby si

účastníci trhu objednávajú osobitne a v mnohých prípadoch si objednávajú len jednu z nich bez toho,
aby si zároveň objednávali druhú.63. Pokiaľ žalobca namietal, že k uzatvoreniu Zmluvy o prístupe užívateľa bol žalovaným prakticky
donútený, keďže si nemohol dovoliť odpojenie od distribučnej sústavy, odvolací súd udáva, že
bezprávnou vyhrážkou môže byť len taký úkon, ktorým je „vynucované niečo, čo nesmie byť

vynucované“ (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 1522/96). Za situácie, keď
žalobca zjavne využíval prístup do distribučnej sústavy žalovaného však bolo právne opodstatnené, ale
aj žiadúce, aby žalovaný trval na úprave vzťahov medzi stranami aj písomnou formou, v rámci ktorého
by si strany upravili podmienky užívania služby prístupu.

64. Služba distribúcie nie je predmetom dohody žalovaného s výrobcami (teda aj žalobcom), ale
výhradne s odberateľmi nakoľko spôsob distribúcie a platba za distribúciu je náležitosťou práve vzťahov
s odberateľmi elektriny. S výrobcom elektriny je nevyhnutné a dôvodné upraviť len prístup do siete. Nie je
možné konštatovať absolútnu neplatnosť Zmluvy o prístupe užívateľa z dôvodu absencie úpravy služby
distribúcie, ktorú žalovaný výrobcom elektriny ani neposkytuje. Zmluvným základom pre vymáhanie
G-komponentu teda nemôže byť len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny

uzatvorená ako zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Ako však vyplýva aj z definície
prístupu, prístupom sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Existencia prístupu do distribučnej
sústavy závisí od toho, či výrobca má možnosť (právo) dodávať elektrinu do sústavy alebo nie.

65. Odvolací súd upriamuje pozornosť na Nález PL. ÚS 17/2014, a to konkrétne na bod 21.5.

jeho rozhodnutia, v rámci ktorého uviedol, že ,,povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby
(ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1
písm. b/ zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je
fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej

sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a/ zákona
o energetike]“. Z uvedeného vyplýva, že Ústavný súd v súvislosti so zmluvou o prístupe použil iba
slovné spojenie ,,zmluva o prístupe“ do distribučnej sústavy, pričom neuvádza aj „o distribúcií“ a
odkazuje vyslovene na znenie ustanovenia § 27 ods. 1 písm. b/ Zákona o energetike, podľa ktorého
výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a

obchodnépodmienkyprístupusústavy.Zuvedenéhojezrejmé,ževyššieuvedenéustanovenienehovorí
o distribúcii. Odvolací súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že podstatou Nálezu PL. ÚS 17/2014 bolo, aby
na úhradu odplaty za prístup do distribučnej sústavy existoval relevantný právny titul iný ako samotné
ustanovenie § 26 ods. 3 Vyhlášky o cenovej regulácií v elektroenergetike, pričom za takýto relevantný
právny titul Ústavný súd SR označuje zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného (bod 21.5.),

nie ako zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Rovnako tiež v Náleze PL.
ÚS 17/2014 neuvádza, že predmetná zmluva musí obsahovať dojednaný záväzok distribúcie elektriny.
Zaoberal sa len povinnosťou výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej
sústavy na základe § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b/ zákona č. 251/2012 Z. z. a výslovne
pomenúva takúto zmluvu ako zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej

sústavy. Ústavný súd sa v Náleze PL. ÚS 17/2014 nezaoberal ani podstatnými náležitosťami zmluvy o
prístupe a nestanovoval taxatívny výpočet týchto zmlúv v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike.

66. Zmluva o prístupe užívateľa nie je podľa odvolacieho súdu neplatná ani zo žalobcom uvádzaných
ďalších dôvodov. Keďže žalovaný na základe nej neposkytoval pre žalobcu distribúciu elektriny, je len

logické, že zmluva obsahovala dohodu o výške rezervovanej kapacity a preto nemusela obsahovať
dohodu o distribučnej kapacite. Žalovaný pritom žalobcovi poplatok za distribúciu elektriny neúčtoval.

67. Žalobca si musel byť plne vedomý, že podniká v regulovanom odvetví s regulovanou cenotvorbou, a
preto nebolo nutné žalobcu osobitne poučovať o vydaní cenového rozhodnutia a poplatku zavedeného

za prístup v zmysle platnej a účinnej Vyhlášky. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil, že
výška odplaty za prístup do distribučnej sústavy nemusí byť v zmluve explicitne upravená, keď
uzavrel, že prevádzkovatelia distribučných sústav majú právo na odplatu voči výrobcom elektriny, ktorí
dodávajú elektrinu do ich distribučnej sústavy, a to aj napriek tomu, že medzi výrobcom elektriny a
prevádzkovateľom distribučnej sústavy nebola uzavretá osobitná písomná zmluva o prístupe, a teda

medzi nimi neexistovala žiadna výslovná dohoda o cene za poskytovanie prístupu.

68. Cena teda nie je určená rozhodnutím žalovaného, ale je priamo určená cenovou vyhláškou ÚRSO
a teda vyplýva priamo zo všeobecných právnych predpisov a cenových rozhodnutí (vyhláška ÚRSOč. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v energetike v znení neskorších predpisov a
príslušné cenové rozhodnutia ÚRSO).

69. Navyše odvolací súd poukazuje na obsah stranami sporu uzatvorenej Zmluvy o prístupe užívateľa
a to článok II, v zmysle ktorého bol dohodnutý záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému mesačný poplatok
za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí ÚRSO
a všeobecne záväzných právnych predpisov, a to na základe vystavenej faktúry prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy (ďalej aj ako ,,PRDS“).

70. Súd prvej inštancie preto postupoval správne pri posudzovaní vzniku nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok uplatnil žalobca podanou žalobou a to na základe existujúcich
záväzkových vzťahov strán sporu, založených Zmluvou o pripojení, Zmluvou o prístupe užívateľa a
Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku a zároveň vychádzal aj zo
Smernice a použil eurokonformný výklad.

71. Právne vzťahy strán pritom súd prvej inštancie správne posúdil podľa príslušných právnych
predpisov platných a účinných v rozhodnom období ich vzniku a to podľa zákona č. 251/2012 Z.
z., účinného od 1.9.2012, preto námietka žalobcu, že sa odklonil od záväzného právneho názoru
vysloveného odvolacím súdom v rozhodnutí z 17.3.2022, sp. zn. 3Cob/10/2020 nie je dôvodná.

72. Uzatvorená Zmluva o prístupe užívateľa medzi stranami, na základe ktorej žalovaný inkasoval od
úpadcu poplatok za prístup ani podľa odvolacieho súdu nepredstavuje neplatný právny úkon podľa §
39 Občianskeho zákonníka, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil a riadne odôvodnil v napádanom
rozsudku.

73. Pokiaľ žalobca namietal úvahy súdu prvej inštancie založené na posúdení zmluvného vzťahu strán
aj na základe zákona č. 656/2004 Z. z., z jeho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že tým reagoval na
poukaz žalovaného v konaní o „Zmluve o pripojení z 4.12.2011“, resp. že výrobné zariadenie úpadcu
bolo uvedené do prevádzky v roku „2010“, resp. „2011“, teda za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z.,

pričom aj v takomto prípade súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru a to s poukazom na ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, že žalobcovi by nevznikol nárok na vrátenie platieb za
prístup, keďže podľa vtedajšej právnej úpravy povinnosti výrobcu elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe
a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy (§ 21 ods. 2 písm. a/ zákona č. 656/2004 Z. z.)
zodpovedala povinnosť prevádzkovateľa sústavy uzatvoriť s výrobcom elektriny zmluvu o prístupe a

zmluvu o pripojení k sústave (§ 24 ods. 2 písm. h/ zákona č. 656/2004 Z. z.), teda aj v takomto prípade
by bol účtovaný poplatok za prístup v súlade s Nálezom sp. zn.: PL. ÚS 17/2014 – 132.

74. Napádané rozhodnutie je zároveň v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít uvádzanou žalovaným, ktorú je potrebné rešpektovať. Uvedené potvrdzuje aj ďalšie rozhodnutie

NS SR z 28.2.2023, sp. zn. 2Obdo/5/2022.

75. Pokiaľ žalobca namietal, že v priebehu konania na súde prvej inštancie nebolo zo strany žalovaného
rozporované, že sa nemalo jednať o zmluvu uzavretú v zmysle ust. § 26 ods. 5 Zákona o energetika
a toto uvádzal až v ním podanom odvolaní, čo je v zmysle § 366 C.s.p. neprípustnou novotou, odvolací

súd udáva, že na základe podaného odvolania žalovaného bolo v poradí prvé (vyhovujúce) rozhodnutie
súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušené. Teda spor sa opätovne dostal do štádia konania na súde
prvej inštancie, čo vyústilo do v poradí druhého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je odvolacím
súdompodrobenéprieskumunazákladepodanéhoodvolaniaprávežalobcu.Zároveňprávneposúdenie
sporu je vecou súdu, teda námietka žalobcu ako odvolateľa o existencii neprípustnej novoty podľa §

366 C.s.p. nie je daná.

76. Keďže žalobcovi nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd preto podľa §
387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Rovnako
potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny.

77. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešnýžalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie,
samostatným uznesením.

78. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.

2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).