Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/100/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124205611
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6124205611.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C. D., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Peter Strapáč, PhD., s.r.o.., so sídlom Ul. 17. novembra 3215, 022 01 Čadca, IČO: 50 473 522,
proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX B. H. A., právne zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o.,
so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, IČO: 36 866 849, o zaplatenie 56.000,- eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 49C/14/2024 – 109

zo dňa 18.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 56.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
7 % ročne zo sumy 56.000,- eur od 01.12.2022 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku(výrokI.napadnutéhorozsudku)arozhodol,žežalobcamávočižalovanémunároknanáhradu
trov konania v rozsahu 100 % (výrok II. napadnutého rozsudku).
1.1. Súd prvej inštancie v prvom rade konštatoval, že pokiaľ žalovaný nesporne uznal dňa 08.02.2022
dlh voči žalobcovi vo výške 86.800,- eur z titulu ústnej zmluvy o pôžičke, súd z takého uznania dlhu
vychádzal s tým, že takýto úkon založil právnu domnienku, že v čase uznania dlh v uvedenej výške
existoval. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcom uplatnený dlh voči nemu už neexistuje, bolo na žalovanom
tieto skutočnosti preukázať.

1.2. Okresný súd uviedol, že podľa uznania dlhu na č. l. 9 spisu žalovaný potvrdil existenciu dlhu voči
žalobcovi vo výške 86.800,- eur, ktorý mal vzniknúť 02.02.2022 na základe ústnej zmluvy o pôžičke.
Žalovanýpritompravosťsvojhopodpisunapísomnomuznanídlhunepopieral.Jehotvrdenia,žesiobsah
písomného uznania dlhu riadne neprečítal, nie sú spôsobilé zvrátiť následky toho, že dlh v uvedenej
výške voči žalobcovi písomne uznal (podpis žalovaného na uznaní dlhu bol aj úradne overený na č. l. 10
rub spisu). Žalovaný v spore neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniam, že predmetný dlh,

ktorý uznal v uznaní dlhu zo dňa 08.02.2022 je už splatený. Nesvedčí o tom ani žalovaným predložená
listina na č. l. 22 spisu, a to aj s prihliadnutím na logické a časové súvislosti uvádzané stranami sporu.
Platby, ktorých zaplatenie žalovaným potvrdil svojím podpisom aj žalobca realizované od 17.02.2020
do 21.04.2020 (podľa listiny na č. l. 22 spisu), mali byť žalobcovi žalovaným zaplatené v súvislostis vyplácaním odplaty za prevádzaný obchodný podiel. Zmluva o prevode obchodného podielu bola
pritom uzatvorená dňa 04.03.2020. Časová súvislosť medzi zaplatením uvedených platieb je teda daná.
Pod platbou uskutočnenou dňa 21.04.2020 sa pritom nachádza rukou napísaná suma 82.200,- eur,

čo zodpovedá súčtu súm zaplatených od 17.02.2020 do 21.04.2020 zo strany žalovaného. Následne
pod touto sumou sú ďalej rukou značené sumy zaplatené žalovaným, ktorých zaplatenie potvrdil svojím
podpisom aj žalobca zo dňa 03.02.2023 (25.000,- eur) a zo dňa 27.03.2023 (5.000,- eur). Podľa názoru
súdu prvej inštancie je logická argumentácia žalobcu, že tieto platby (25.000,- eur a 5.000,- eur) sú už
v časovej súvislosti s uznaním dlhu zo dňa 08.02.2022.

1.3. Okresný súd konštatoval, že nebola pritom dôvodná argumentácia žalovaného, že žalobca mal
v danom spore dôkazné bremeno preukázať dôvod vzniku dlhu, ako aj odovzdanie finančného obnosu
žalovanému, a to s poukazom na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, kedy z dôvodu písomného
uznania dlhu bol týmto súd pri právnom posúdení veci viazaný a bol povinný vychádzať z predpokladu,
že tento dlh v čase uznania trval. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že v čase uznania dlhu mal voči žalobcovi
dlh v sume nižšej, ako bolo uvedené v jeho písomnom uznaní, a to z dôvodu nezaplatených úrokov,

ktoré mali byť dojednané v súvislosti so splácaním kúpnej ceny za prevod obchodného podielu, tieto
skutočnosti zostali len v rovine jeho tvrdení a neboli žiadnym spôsobom preukázané. Nebol v spore
preukázaný dohovor strán sporu ohľadne úrokov z platenia odplaty za prevod obchodného podielu
v spoločnosti MIRKAP, s.r.o.. O uvedenom nesvedčí ani listina na č. l. 22 spisu, a to aj z toho dôvodu,
že pri jednotlivých platbách podpísaných zo strany oboch strán sporu nie je uvádzané z akého dôvodu

boli platené (a teda nie je pri nich uvedené ani dôvod splácania úrokov z dôvodu platenia kúpnej ceny
za prevod obchodného podielu). Žalobca pritom tvrdenú dohodu strán sporu o dojednaní úroku za
oneskorené zaplatenie odplaty za prevod obchodného podielu popieral.
1.4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný nepreukázal, že by ku dňu uznania dlhu dlh, ktorý
mal mať voči žalobcovi bol v inej výške a že vznikol z iného titulu (dôvodu), ako je uvedené v písomnom

uznaní dlhu, ktoré žalovaný podpísal. Pritom štruktúra listiny na č. l. 22 spisu, ktorú do sporu predložil
žalovaný (ako aj časové údaje na nej uvedené), sú v súlade
s tvrdeniami žalobcu, t.j. že žalovaný platil žalobcovi v roku 2020 (od 17.02. 2020 – 21.04.2020) odplatu
za prevod obchodného podielu v obchodnej spoločnosti MIRKAP, s.r.o. a následne od 03.02.2023 boli
splácané žalobcovi splátky z dôvodu pôžičky, ktorú mal žalovanému poskytnúť žalobca. Bez relevancie

k predmetu sporu zostali platby, ktoré mal žalovaný platiť žalobcovi od 05/2020 – 03/2023 po 500 eur/
mesačne (podľa listiny na č. l. 22 spisu), keď žalovaný uvádzal, že tieto sumy poukazoval žalobcovi
z dôvodu splácania dvoch úveroch, ktoré splácal žalobca pre účely obchodnej spoločnosti MIRKAP,
s.r.o., čo žalobca nepopieral. Úvery majú byť pritom podľa vyjadrenia žalobcu na pojednávaní konanom
dňa 23.04.2024 splatené.

1.5. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že žalobca si v spore uplatnil sumu 56.000,- eur, ktorá mala
predstavovať zostávajúcu sumu, ktorú mu žalovaný doposiaľ nemal uhradiť z celkovo mu žalobcom
poskytnutej pôžičky v sume 86.800,- eur. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu zaplatil 30.600,- eur, z čoho
vyplýva, že zostávajúci dlh je na úrovni 56.200,- eur, súd prvej inštancie bol však podľa ustanovenia
§ 216 ods. 1 CSP viazaný návrhom žalobcu a preto mu priznal voči žalovanému ním uplatnenú sumu

56.000,- eur. Žalovaný nepreukázal, že by v čase rozhodnutia súdu bol uplatnený zostatok pôžičky
splatený, resp. neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, že v čase uznania dlhu dlh v uvedenej výške
voči žalobcovi nemal.
1.6. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi vzhľadom na omeškanie žalovaného so splácaním dlhu (dlh
malbyťpodľapísomnéhouznaniadlhusplatenýdňa30.11.2022)ajuplatnenýúrokzomeškaniavovýške

7 % ročne (základná úroková sadzba ECB ku dňu 01.12.2022, t.j. deň nasledujúci po dni 30.11.2022,
kedy mala byť pôžička vrátená je 2 % + 5 %) podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády SR.
1.7. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že nakoľko bol žalobca v predmetnom spore plne
úspešný, priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie
vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu zamietne.
2.1. Žalovaný v prvom rade uviedol, že počas celého konania poukazoval na skutočnosť, že v čase

podania žaloby neexistoval z jeho strany žiaden splatný záväzok voči žalobcovi. Už pri podaní odporu
voči platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že predložené uznanie dlhu obsahuje nesprávny časový
údaj o vzniku dlhu, ktorý nevznikol dňa 02.02.2022 (ako je nesprávne uvedené v listine označenej
ako „uznanie dlhu“) ale dňa 02.02.2020 vo výške 86.800,- eur. Žalovaný sa zaviazal uhradiť žalobcovidlžnú sumu spolu so zmluvným úrokom spolu v celkovej výške 113.000,- eur, ktorú už však žalovaný k
dnešnému dňu v celom rozsahu uhradil, čo potvrdzuje aj výkaz odovzdaných platieb žalobcovi, ktoré do
konania žalovaný predložil. Konštatovanie súdu prvého stupňa o tom, že platby žalovaného realizované

v období od 17.02.2020 do 21.04.2020 mali byť zaplatené v súvislosti s prevodom obchodného podielu
a platby za obdobie 03.02.2023 a 27.03.2023 sú už v časovej súvislosti
s uznaním dlhu považuje žalovaný za nesprávne.
2.2. Samotný žalobca v konaní potvrdil prijatie platieb v celkovej výške 113.080,- eur, ktoré predstavovali
kúpnu cenu za prevod obchodného podielu vo výške 86.800,- eur a zmluvného úroku vo výške 26.200,-

eur. Všetky uvedené platby sú žalobcom vlastnoručne podpísané na listine označenej „A. na firmu",
čo len potvrdzuje žalovaným tvrdený účel prevzatia platieb žalobcom od žalovaného. Je teda zrejmé,
že účelom prijatia platieb žalobcom od žalovaného bola úhrada ceny za prevod obchodného podielu,
ktorý bol realizovaný v marci 2020. Označenie listiny počas konania žalobca nespochybnil preukazuje,
že finančné prostriedky boli žalobcovi vyplácané za prevod obchodného podielu, na strane druhej v
žiadnom prípade z nej nevyplýva, že by práve žalovaný uhrádzal svoj záväzok v súvislosti s uznaním

dlhu zo dňa 08.02.2022.
2.3.ŽalovanýpoukázalnaNálezÚSSRIII.ÚS120/2020zodňa19.08.2020,pričommalzato,žeokresný
súd sa pri rozhodovaní nesprávne vysporiadal i so skutočnosťou dôkaznej povinnosti, teda ktorá zo
strán sporu bola zaťažená dôkazným bremenom. S poukazom na prijatý právny záver Ústavného súdu
Slovenskej republiky je zrejmé, že preukazovať dôvodnosť uplatneného nároku bola práve na žalobcovi,

nakoľko listina, z ktorej si odvodzuje svoj nárok nebola vyhotovená formou notárskej zápisnice, ale bola
vyhotovená advokátkou F. A. I. a má teda povahu súkromnej listiny.
2.4. Žalovaný považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca nepreukázal skutočné
odovzdanie finančných prostriedkov do dispozície žalovaného, pričom žalovaný poukázal na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/325/2009.

2.5. V odvolaní súdu prvej inštancie žalovaný vytkol nedostatok kritickej analýzy a vyhodnotenia
jednotlivých dôkazov, rozpory v skutkových tvrdeniach žalobcu o odovzdaní finančných prostriedkov,
nedostatočné dokazovanie smerom k údajnému vyplateniu finančných prostriedkov žalobcom
žalovanému. Takéto rozpory žalobcu pri vlastnej výpovedi možno označiť za vysoko nedôveryhodné

a špekulatívne v snahe ovplyvniť výsledok sporu, pričom tieto rozpory súd pri svojej výpovedi nijakým
spôsobom nezohľadnil.
2.6. Žalovaný ďalej považoval za potrebné upriamiť pozornosť i na rozpory v žalobcových tvrdeniach
ohľadom súm. Žalovaný mal ďalej zato, že na pojednávaní konanom dňa 23.04.2024 žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku, uvádzal účelovo tvrdenia, ktoré si

navzájom odporovali a odporovali aj obsahu ním predkladaných tvrdení a stanovísk v písomnej podobe.
2.7. Odvolaciemu súdu považoval žalovaný za potrebné dať do pozornosti i skutočnosť, že v konaní
nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že žalobca v rozhodnom období disponoval finančnými
prostriedkami, ktoré mal „údajne“ poskytnúť žalovanému.
2.8. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že pri hodnotení dôkazov zo strany okresného súdu, kedy

okresný súd pripustil skutočnosť, že žalobca mohol disponovať dostatočnými finančnými prostriedkami
napr. aj v hotovosti, nielen na účtoch, resp. ich mohol mať uložené prípadne aj na účtoch v zahraničí,
keďže ako sám uviedol pracuje v zahraničí, a tým nepriamo i vyplatenie finančných prostriedkov
žalovanému, došlo k deformácii dôkazov, keďže len z nepodloženého tvrdenia žalobcu takéto závery nie
je možné odvodiť. Mal zato, ž vyššie opísané konanie súdu prvého stupňa zakladá vadu predpokladanú

v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, kedy súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli.
Žalovaný poukázal na rozhodnutie KS BA sp.zn. 4Co/31/2017 zo dňa 20.03.2019 a rozhodnutie KS
Košice sp. zn. 2Co/130/2022 zo dňa 22.08.2023. Súd prvého stupňa neprávne vyhodnotil, že žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno o neexistencii dlhu z pôžičky v čase jeho uznania. Žalovaný zastával názor,
že dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti uplatneného nároku bola na žalobcovi, kedy z priebehu

konania je zrejmé, že žalobca nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke, rovnako tak nepreukázal
prenechanie žalovanej sumy žalovanému titulom pôžičky s tým, že by sa bol žalovaný zaviazať mu túto
sumu vrátiť po uplynutí dohodnutej doby.
2.9. Žalovaný považoval rozhodnutie súdu vo veci samej i nadväzujúci výrok o náhrade trov konania
s poukázaním na vyššie uvedené za arbitrárne, prekvapivé, nenapĺňajúce základné požiadavky

zákonnosti.
3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý primárne rozporoval skutočnosti a tvrdenia, ktoré sú
uvedené v odvolaní. Uviedol, že tvrdenia žalovaného postrádajú aj elementárnu logiku. Aký zmysel by
malo podpisovať zo strany žalovaného uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a následneúradne overovať podpis v prípade, ak by v čase, kedy došlo k podpísaniu predmetného dlhu, už tento
dlh neexistoval. Predsa žalovaný je osobou, ktorá je podnikateľom, riadi firmu, je jediným spoločníkom a
konateľom v obchodnej spoločnosti a mnohokrát podpisuje listiny a dokumenty, teda je osobou zbehlou

v obchodnom styku, ako aj v právnom styku a teda je nesporné, že by nepodpisoval žiadnu listinu a už
vôbec nie uznanie dlhu vo výške 86.800,- eur, keby takýto dlh neexistoval.

3.1. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že z vyjadrenia samotného žalovaného zo dňa 07.05.2024
vyplýva, že právne služby u F. A. I. si objednával on a za tieto právne služby aj uhrádzal odmenu. Toto

vyplýva aj zo sťažnosti zo dňa 28.05.2024, ktorú podával žalovaný na advokátku F. A. I.. To znamená,
že ak žalovaný nezbavil advokátku mlčanlivosti, musel si advokátske služby objednať práve žalovaný,
pričom žalovaný sám potvrdzuje, že za tieto advokátske služby sám zaplatil.
3.2. Žalobca považuje za nesporné, že ak si žalovaný objednal spísanie listiny, a to uznanie dlhu, vyplýva
z jeho vôle, že tento dlh v čase, kedy si objednal toto spísanie listiny, za ktoré aj riadne zaplatil, skutočne
existoval. Po riadom oboznámení sa s listinou o uznaní dlhu, sporné strany túto vzájomne podpísali a

žalovaný išiel svoj podpis úradne overiť na notársky úrad k A. B. J. I.. Na základe vyššie uvedeného je
nesporné, že žalovaný bol uzrozumený so znením dohody aj s jej obsahom. Na túto dohodu žalovaný
aj riadne plnil a to dvoma splátkami zo dňa 03.02.2023 vo výške 25.000,- eur, dňa 27.03.2023 vo výške
5.000,- eur, pričom následne plnil ešte sumu 800,- eur. Tieto sumy sme náležitým spôsobom odrátali.
3.3. Žalobca ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania je absolútne nesporné, že došlo

k finančnému plneniu zo strany žalobcu k žalovanému. Žalovaný si reálne finančné prostriedky od
žalobcu prevzal, spísal dohodu o uznaní dlhu, ktorou dohodou tento dlh verifikoval a následne na tento
dlh aj riadne a dobrovoľne plnil splátkami tak, ako sú špecifikované vyššie a ktoré splátky boli riadnym
spôsobom z dlhu 86.800,- eur znížené na žalovanú sumu 56.000,- eur.
3.4. Žalobca mal zato, že v dokazovaní riadnym spôsobom preukázal pôvod finančných prostriedkov, na

základe ktorých došlo k plneniu zo strany žalobcu žalovanému. Naopak, žalovaný neuniesol bremeno
tvrdenia ani dôkazné bremeno.
4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný primárne uviedol, že zotrváva
v celom rozsahu na podanom odvolaní ako i dôvodoch tak, ako boli v ňom ustálené. Žalovaný aj naďalej
trvá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne nesprávne a nezákonné

z dôvodov, ktoré uviedol v podanom odvolaní a na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Žalovaný sa v
priebehu sporu niekoľkokrát dostatočne vyjadril k predmetu sporu ako i k tomu, za akých okolností došlo
k podpisu listiny označenej ako uznanie dlhu.
4.1. Žalovaný trval na tom, žalobca v skutočnosti žalovanému neposkytol žiadnu finančnú pôžičku,
pričom samotný žalobca o tejto ním tvrdenej skutočnosti neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal

predloženými dôkazmi, že by žalovanému takú pôžičku poskytol. Ako už žalovaný uviedol, dlh
žalovaného v uvedenej výške nevznikol z titulu poskytnutej pôžičky ale z titulu kúpnej ceny za prevod
obchodného podielu v obchodnej spoločnosti MIRKAP, s. r. o., IČO: 47 617 578, so sídlom Revolučná
2821/23, 024 01 Kysucké Nové Mesto.
4.2. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že z opatrnosti si pre svoj prehľad o odovzdaných platbách

zapisoval jednotlivé platby odovzdané žalobcovi, ktorý ich prevzatie potvrdzoval svojim vlastnoručným
podpisom.Právespoukazomnaúčelodovzdanýchplatiebžalobcovioznačilžalovanýzápisyoznačením
„A. na firmu“. Už samotné označenie potvrdzuje tvrdenie žalovaného, že dlh vznikol v súvislosti s
uzavretím zmluvy o prevode obchodného podielu a nie z dôvodu žalobcom tvrdenej ústnej zmluvy o
pôžičke, ktorá v skutočnosti nikdy nebola medzi stranami sporu uzavretá a z tohto titulu nikdy žalovaný

neprevzal od žalobcu žiadne peňažné plnenie.
4.3.Žalovanýtedaodmietaltvrdeniežalobcu,žebysiobjednalspísanielistiny,atouznaniedlhu,nakoľko
to bol práve žalobca, ktorý si spísanie listiny u menovanej advokátky skutočne objednal a ktorý následne
žiadal žalovaného, aby náklady na spísanie predmetného dokumentu uhradil, keďže žalovaný mal dlh
u žalobcu. Uviedol, že nemožno ani súhlasiť

s názorom žalobcu, že v prípade, ak advokát vypracuje písomnú dohodu jeho klientom je len osoba,
ktorá daný úkon uhradila.
4.4. Žalovaný mal ďalej zato, že advokátka F. I. hrubo pochybila, keď poskytla svedeckú výpoveď o
ňou poskytnutom úkone právnej služby voči jednému z účastníkov daného právneho úkonu, teda voči
jednému z jej klientov bez toho, aby bola zbavená mlčanlivosti.

4.5. Podľanázoružalovanéhožalobcavtejtoprávnejveciokrempredloženiaspornejdohodynepredložil
žiadny dôkaz a ani neprodukoval žiadny dôkazný návrh na preukázanie svojho tvrdenia o skutočnom
odovzdaní finančných prostriedkov žalovanému z titulu uzavretej zmluvy o pôžičke, hoci žalovaný ním
predloženými dôkazmi podlomil hodnovernosť obsahu predloženej dohody.4.6. Žalovaný mal zato, že predloženými dôkaznými návrhmi dostatočne a bez akýchkoľvek pochybností
preukazuje právny dôvod vzniku dlhu, obdobie vzniku dlhu ako i jeho zánik splnením v celom rozsahu.
5. K vyjadreniu žalovaného sa ďalej vyjadril žalobca, ktorý v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného

považoval za potrebné podotknúť, že zotrváva na všetkých nim produkovaných dôkazoch a
skutočnostiach, ktoré produkoval v celom súdnom konaní. Zo strany žalobcu bolo unesené dôkazné
bremeno,akoajbremenotvrdeniaaskutočnosti,ktoréboliuvedené,sazakladajúnapravde.Malzato,že
dostatočným spôsobom odôvodnil aj jednoduchú časovú os, kedy je nesporné, že zo strany žalovaného
bolo iniciované uzavretie dohody o uznaní záväzku, keďže žalovaný ako sám uvádzal, a ako to uvádzal

aj v podaniach na Slovenskú advokátsku komoru, kde podal podanie na F. A. I., so sídlom advokátskej
kancelárie B. H. A., K. B., C. XXX, že on si objednal advokátku a za poskytnuté právne služby aj riadne
zaplatil.
5.1. Žalobca ďalej uviedol, že ak zo strany žalovaného došlo k následnému podpísaniu predmetnej
dohody,vyplateniutrovadvokátkezaspísaniedohody,tak,akotosámuvádzavosvojomlisteanásledne
išli obidvaja ku notárke na predmetnej listine úradne overiť podpis žalovaného, je nesporné, že táto

časová os potvrdzuje, že zo strany žalovaného bolo prijaté plnenie, ktoré následne uznal dohodou o
uznaní záväzku. Žalobca ďalej zápisky, ktoré mal urobené vo svojom zošite žalovaný nerozporuje.
5.2. Žalovaný mal zato, že zo strany žalovaného v rámci kontradiktórneho súdneho konania nebol
prezentovaný žiaden dôkaz alebo žiadna skutočnosť, ktorá by rozporovala ním uplatnený nárok.
Práve naopak, žalobcom uplatnený nárok je podložený riadnymi listinnými dôkazmi, pri ktorých tvorbe

kooperoval samotný žalovaný, keďže si objednal právne služby, poskytol predmetné dokumenty, uznal
záväzok a na predmetnej listine aj overil podpis.
6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalovaného
v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu v zmysle

ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.
7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako
a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.

9.Nadoplneniepovažovalodvolacísúdzanevyhnutnéreagovaťnaodvolaciuargumentáciužalovaného
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).

10. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria

jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.
11. Pokiaľ žalovaný namietal v odvolaní, že počas celého konania poukazoval na skutočnosť, že v čase
podania žaloby neexistoval z jeho strany žiaden splatný záväzok voči žalobcovi, pričom už pri podaní
odporu voči platobnému rozkazu uviedol, že predložené uznanie dlhu obsahovalo nesprávny časový

údaj o vzniku dlhu, ktorý nevznikol dňa 02.02.2022 (podľa žalovaného nesprávne uvedené v listine
označenej ako „Uznanie dlhu“) ale dňa 02.02.2020 vo výške 86.800,- eur, vyhodnotil odvolací súd
uvedenú námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie
sa s uvedenou námietkou náležite vysporiadal v bode 21. odôvodnenia, kde konštatoval, že podľapredmetného uznania dlhu žalovaný potvrdil existenciu dlhu voči žalobcovi vo výške 86.800,- eur, ktorý
mal vzniknúť dňa 02.02.2022 na základe ústnej zmluvy o pôžičke, pričom žalovaný pravosť jeho podpisu
na písomnom uznaní dlhu nepopiera. Aj podľa odvolacieho súdu tvrdenia žalovaného o tom, že obsah

písomného uznania dlhu si riadne neprečítal, neboli spôsobilé zvrátiť následky toho, že dlh v uvedenej
výškevočižalobcovipísomneuznal,keďžepodpisžalovanéhonauznanídlhubolriadneúradneoverený
(č. l. 10 spisu). Dôvodný bol potom právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniam, že predmetný dlh, ktorý uznal
v uznaní dlhu zo dňa 08.02.2022, bol už splatený.

12. Neobstojí argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že sa zaviazal uhradiť žalobcovi dlžnú sumu
spolu so zmluvným úrokom v celkovej výške 113.000,- eur, ktorú už v celom rozsahu uhradil, čo bolo
potvrdené aj výkazom platieb žalobcovi (č. l. 22), čo do konania predložil. Krajský súd v tejto súvislosti
konštatuje, že súd prvej inštancie sa aj s touto námietkou dôsledne a náležite vyporiadal v bode 21.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde konštatoval, že ani žalovaným predložená listina na č. l.

22 nesvedčí o tom, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniam, že predmetný dlh,
ktorý uznal v uznaní dlhu, bol už splatený, a to s prihliadnutím na logické a časové súvislosti uvádzané
stranami sporu. Súd prvej inštancie pritom správne poukázal na to, že platby, ktorých zaplatenie
žalovaným potvrdil svojím podpisom aj žalobca, realizované odo dňa 17.02.2020 do 21.04.2020,
mali byť žalobcovi žalovaným zaplatené v súvislosti s vyplácaním odplaty za obchodný podiel. Aj

podľa odvolacieho súdu zmluva o prevode obchodného podielu bola uzavretá dňa 04.03.2020, potom
časová súvislosť medzi zaplatením uvedených platieb bola daná, keďže pod platbou uskutočnenou dňa
21.04.2020 sa nachádzala rukou napísaná suma 82.200,- eur, čo zodpovedalo súčtu súm zaplatených
od 17.02.2020 do 21.04.2020 zo strany žalovaného. Ak následne pod uvedenou sumou boli ďalej rukou
značené sumy zaplatené žalovaným, ktorých zaplatenie potvrdil podpisom samotný žalobca zo dňa

03.02.2023 (25.000,- eur) a zo dňa 27.03.2023 (5.000,- eur), potom aj podľa názoru krajského súdu
bola logická argumentácia žalobcu, že uvedené platby (25.000,- eur a 5.000,- eur) boli už v časovej
súvislosti s uznaním dlhu.

13. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal i so skutočnosťou dôkaznej

povinnosti, teda ktorá zo strán bola zaťažená dôkazným bremenom, vyhodnotil odvolací súd uvedenú
námietku ako nedôvodnú, keďže súd prvej inštancie sa s touto otázkou náležite vyporiadal v bode 20.
až 23. odôvodnenia, s ktorého závermi sa odvolací súd plne stotožnil. Navyše krajský súd konštatuje,
že zmyslom inštitútu uznania dlhu je to, že poskytuje veriteľovi (žalobcovi) nesporný právny základ
pri vymáhaní jeho pohľadávky. Zjednodušuje samotné dokazovanie v súdnom spore, pričom dôkazné

bremeno prenáša na dlžníka (žalovaného). Skutočnosť, že dlh tu existuje, možno preukázať jedinou
listinou, čo výrazne skracuje súdne konanie, resp. obmedzuje možnosť neúspechu veriteľa (žalobcu)
v súdnom spore. Samotné uznanie dlhu dlžníkom (žalovaným) má pre veriteľa (žalobcu) význam
predovšetkým spočívajúci v tom, že sa tým potvrdzuje, že v dobe uznania dlhu dlh trval, t.j. dlžník
(žalovaný) potvrdzuje jeho existenciu. V dôsledku založenia právnej domnienky sa uľahčuje procesné

postavenie veriteľa (žalobcu), pretože ak dôjde k sporu o takto uznaný dlh, súd predpokladá jeho
existenciu v dobe uznania, ako to správne uviedol súd prvej inštancie. Nemusí byť pritom dokázaný ani
vznik záväzku, ani jeho trvanie v dobe uznania.
14. Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa tej skutočnosti, že preukazovať dôvodnosť uplatneného
nároku bola na žalobcovi, nakoľko listina, z ktorej odvodzoval jeho nárok, nebola vyhotovená formou

notárskej zápisnice, ale bola vyhotovená advokátom a mala teda povahu súkromnej listiny. V súvislosti
s uvedenou argumentáciou žalovaného má krajský súd zato, že z hľadiska formy uznania dlhu, ktorá
nemala charakter verejnej listiny ale listiny súkromnej, nemení nič na tom, že dôkazné bremeno sa
prenáša v tomto prípade na dlžníka, teda žalovaného a v dôsledku založenia právnej domnienky sa
uľahčuje procesné postavenie veriteľa, teda žalobcu, keď súd má povinnosť predpokladať existenciu

dlhu v dobe uznania, pričom nemusí byť preukázaný ani vznik nároku ani jeho trvanie v dobe uznania.
15. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal dôvodnosť ním
uplatneného nároku, uvádzal účelové tvrdenia, ktoré si navzájom odporovali a odporovali aj obsahu ním
predkladaných tvrdení a stanovísk, čím vznikli vážne pochybnosti o existencii dlhu medzi žalovaným
a žalobcom, vyhodnotil odvolací súd uvedené námietky ako nedôvodné. V tejto súvislosti odvolací súd

konštatuje, že ani zo žalovaným tvrdených skutočností ohľadne účelovosti a rozpornosti tvrdení žalobcu
o odovzdaní finančných prostriedkov jednoznačne nevyplýva, že by predmetné finančné prostriedky
neboli žalovanému reálne odovzdané v dobe uznania dlhu, a teda v konaní nebola žalovaným (na
ktorého strane bolo dôkazné bremeno) vyvrátená existencia písomne uznaného dlhu z pôžičky v tomsmere, že dlh z pôžičky vo vzťahu k žalobcovi nevznikol. Odvolací súd tiež podotýka, že žalobcom
uplatnený nárok bol podložený riadnymi listinnými dôkazmi, pri ktorých tvorbe sa podieľal samotný
žalovaný, keďže poskytol predmetné dokumenty, uznal záväzok a na predmetnej listine aj overil podpis.

Podľa odvolacieho súdu teda bolo z vykonaného dokazovania dostatočne preukázané, že zo strany
žalobcu vo vzťahu k žalovanému došlo k finančnému plneniu, žalovaný si reálne finančné prostriedky
od žalobcu prevzal, spísal dohodu o uznaní dlhu, ktorou dohodou predmetný dlh verifikoval a následne
uvedený dlh aj riadne a dobrovoľne plnil splátkami, ktoré boli riadnym spôsobom z dlhu 86.800,- eur
znížené na sumu 56.000,- eur. Ak žalovaný dôvodí tým, že v čase podpísania predmetného uznania

dlhu už predmetný dlh neexistoval, tak ani odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, z akého dôvodu by došlo
k podpísaniu záväzku žalovaného vo výške 86.800,- eur, ak by uvedený dlh neexistoval. Osobitne
za situácie, keď žalovaný bol osobou, ktorá bola podnikateľom, jediným spoločníkom a konateľom
v obchodnej spoločnosti, pričom podpisuje listiny a dokumenty a je teda osobou zbehlou v obchodnom
styku ako aj v právnom styku, ktorá by nepodpisovala žiadnu listinu a už vôbec nie uznanie dlhu vo
výške 86.800,- eur, keby uvedený dlh neexistoval, ako na to správne poukázal žalobca. Odvolací súd

považoval za potrebné vyjadriť sa k vzneseným námietkam týkajúcim sa tohto bodu rozhodnutia, i keď
mal za to, že ide o novoty vznesené v rámci odvolacieho konania, ako to má na mysli ust. § 366 CSP.
16. Námietku žalovaného týkajúcu sa tej skutočnosti, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom
preukázané, že žalobca v rozhodnom období disponoval finančnými prostriedkami, ktoré mal „údajne
poskytnúť žalovanému“, pričom súdu prvej inštancie stačila len výpoveď žalobcu, že v tom čase

disponoval množstvom financií, nakoľko pracoval v zahraničí, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že s uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie podrobne
a náležite vysporiadal v bode 27. odôvodnenia, na ktoré závery zároveň odvolací súd odkazuje. Navyše
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z výpovede žalobcu vyplynulo, že reálne mal finančné
prostriedky, nakoľko len ku dňu 21.04.2020 mu bolo v hotovosti od žalovaného vyplatené 82.200,- eur.

17. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
18. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám
súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovaného je len jeho
subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na
konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej
inštancie dostatočne zaoberal skutkovými okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru

o dôvodnosti podanej žaloby.
19. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať

za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

20. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami
odvolateľa.21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania
tá strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalobca voči žalovanému v konaní úspešný,

a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške
100 %.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

V Žiline, dňa 31.marca 2025
JUDr. Roman Tichý

predseda senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu

JUDr. Eva Malíkováčlen senátu

Kanc.: - po kontrole predsedom senátu vyhotov potrebný počet vyhotovení

· založ zberný spis

· vylúč základný spis a vráť okresnému súdu na konanie

· rozhodnutie diktoval dňa 07.04.2025 ref. sudca JUDr. Tichý

· kontrola referujúcim sudcom dňa 09.04.2025