Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722203358
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:8722203358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
Zinc Euro, a.s., IČO: 47918551, so sídlom v Poprade, Karpatská č. 3256/15, zastúpeného právnym
zástupcomBeňo&partneradvokátskakancelária,s.r.o.,IČO:44250029,sosídlomvPoprade,Námestie
svätého Egídia č. 40/93, v mene ktorého pred súdom koná Mgr. Pavol Antoš, advokát a konateľ a JUDr.
Jozef Beňo, PhD., advokát a konateľ, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo C.,
D. E. F. XXXX/X, zastúpenému JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom so sídlom vo Zvolene, Námestie
SNP č. 41, o zaplatenie 346,43 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Zvolen č.k. 19C/55/2023-160 zo dňa 10.10.2023, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (druhý výrok).

1.2 V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou
súdu dňa 02.12.2022 voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 346,43 € spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 344,58 € od 08.01.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu

nesplatnej pôžičky.

1.3 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu veci zisteného vykonaným
dokazovaním a nesporných skutkových tvrdení strán, podľa ktorého:
(1) žalovaný uzavrel so žalobcom, ktorý sprostredkováva pôžičky „od ľudí pre ľudí“ rámcovú zmluvu
zo dňa 14.10.2014, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému služby a žalovaný sa
zaviazal zaplatiť za to žalobcovi odplatu vo forme dohodnutých poplatkov;

(2) medzi žalobcom a investormi (fyzickými osobami) boli uzatvorené rámcové zmluvy, na základe
ktorých sa žalobca zaviazal vyhľadávať pre investora jednotlivých dlžníkov a obstarať v mene a na účet
investora uzatvorenie zmluvy o pôžičke s dlžníkom za podmienok stanovených v tejto zmluve; súčasne
medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená rámcová zmluva, predmetom ktorej bol záväzok žalobcuvyhľadať pre žalovaného ako dlžníka jednotlivých investorov a obstarať v mene a na účet žalovaného
uzatvorenie zmluvy o pôžičke s investorom; súčasťou zmluvy bolo aj splnomocnenie žalovaného pre
žalobcu, aby v jeho mene a na jeho účet uzatvoril zmluvu o pôžičke, a to podľa záväznej žiadosti

o pôžičku;
(3) žalovaný podpísal záväznú žiadosť o pôžičku č. XXXXXXXXXX so žalobcom dňa 06.09.2017 a
žalobca poukázal dňa 13.09.2017 na účet určený žalovaným sumu 1.000,- €;
(4) v súlade s uzatvorenými zmluvami získal dlžník svoj identifikačný alfanumerický kód, pričom aj
samotný investori boli identifikovaný vlastným alfanumerickým kódom a takto označené zmluvné strany

vykonávali vo vlastnom mene právne úkony navzájom;
(5) predmetom zmlúv o pôžičke bolo poskytnutie peňažných prostriedkov v sume 1.000,- € s dĺžkou
splácania 48 mesiacov (4 roky) a celkovou výškou mesačnej splátky v sume 36,23 €; žalobca v mene
žalovaného uzatvoril nasledujúce zmluvy o pôžičke:
(a) označenú č. XXXXXXXXXX medzi investorom (veriteľom) ID kód: XXXXXXXXXXXX a žalovaným,
na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička v sume 25,- € s úrokovou sadzbou 7,50 % ročne

odo dňa poskytnutia pôžičky do zaplatenia;
(b) označenú č. XXXXXXXXXX medzi investorom (veriteľom) ID kód: G. a žalovaným, na základe
ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička v sume 100,- € s úrokovou sadzbou 8,50 % ročne odo dňa
poskytnutia pôžičky do zaplatenia;
(c) označenú č. XXXXXXXXXX medzi investorom (veriteľom) ID kód: XXXXXXXXXXXX a žalovaným,

na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička v sume 65,- € s úrokovou sadzbou 7,50 % ročne
odo dňa poskytnutia pôžičky do zaplatenia;
(d) označenú č. XXXXXXXXXX medzi investorom (veriteľom) ID kód: B. a žalovaným, na základe
ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička v sume 20,- € s úrokovou sadzbou 4,50 % ročne odo dňa
poskytnutia pôžičky do zaplatenia;

(e) označenú č. XXXXXXXXXX medzi investorom (veriteľom) ID kód: XXXXXXXXXXXX a žalovaným,
na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička v sume 790,- € s úrokovou sadzbou 0,0 % ročne
odo dňa poskytnutia pôžičky do zaplatenia;
(6) za obidve zmluvné strany (tak veriteľa na jednej strane a dlžníka na strane druhej) mal zmluvu
o pôžičke uzatvoriť žalobca ako zástupca žalobca, rovnako ako aj pristúpiť k okamžitej splatnosti

jednotlivých pôžičiek pre nezaplatenie splátok;
(7) žalovaný bol napriek písomnej výzve žalobcu v nepretržitom omeškaní so splnením peňažných
záväzkov voči investorom, na základe čoho došlo k zosplatneniu pohľadávok;
(8) žalobca si v spore uplatnil nárok v sume 346,43 €, ktorá tvorí súčet pohľadávok (a) až (e) spolu s
úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 344,58 € od 08.01.2021 do zaplatenia a náhradu

trov konania, ktoré pohľadávky mal žalobca nadobudnúť na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od
investorov.

1.4 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z právneho posúdenia veci, podľa ktorého zmluvy o
pôžičkách ako aj zmluvy o postúpení pohľadávok sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi z dôvodu:

(1) ich neurčitosti, pretože jednou z podstatných náležitostí právneho úkonu je určitosť v zmysle § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka; absencia tohto
predpokladu má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu; za určitý je nutné považovať právny
úkon, ktorý obsahuje dostatočné označenie účastníkov a označenie predmetu plnenia, teda z ktorého je
zrejmé, kto ho robí, komu je adresovaný a čo bolo jeho predmetom; z vykonaného dokazovania mal súd

prvej inštancie za preukázané, že veriteľom ani dlžníkovi v čase uzatvorenia právneho úkonu (zmlúv
o pôžičke) nebolo známe kto komu požičiava a následne potom (pri postupovaní pohľadávok) rovnako
nebolo zrejmé, aká pohľadávka voči akej osobe sa postupuje; v zmluvách boli strany identifikované
alfanumerickým kódom, pričom pri jednotlivých účastníkoch chýba označenie mena a priezviska fyzickej
osoby, keď z označenia kódom nemožno identifikovať konkrétne fyzické osoby tak na strane dlžníka

ani veriteľa; už táto skutočnosť samotná má za následok absolútnu neplatnosť zmlúv o pôžičke pre ich
neurčitosť v označení účastníkov; sám žalobca túto skutočnosť ani nepopieral, keď v žalobe uviedol,
že dlžník totožnosť veriteľov nepozná a strany sú identifikované kódom, ktorý je dostupný výhradne na
výzvu (vyžiadanie - napr. pre prípad súdneho sporu); táto skutočnosť samotná má za následok absolútnu
neplatnosť zmlúv o pôžičke pre ich neurčitosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo);

(2) rozporu zastúpenia, nakoľko žalobca vystupoval na oboch stranách, teda zastupoval tak veriteľa
ako aj dlžníka pri uzatváraní zmluvy o pôžičke; pre zmluvu o pôžičke je charakteristické, že ide o vzťah
aspoň dvoch subjektov, z ktorých jeden je subjektom práva a druhý subjektom povinnosti, čiže právu
veriteľa jednoznačne zodpovedá povinnosť dlžníka; pre tento typ vzťahov je preto typické, že každý zosubjektov musí mať iné, spravidla opačné postavenie a záujmy, čím je už a priori daná odlišnosť záujmov
týchto strán; nie je možné, aby jeden zástupca uzavrel zmluvu za obe zmluvné strany ako ich zástupca,
nakoľko jeho záujem ako zástupcu veriteľa je úplne odlišný, priam protichodný, k záujmom dlžníka a

preto nedošlo k platnému uzavretiu zmlúv o pôžičke; o protichodnosti záujmov svedčí napríklad aj to,
že žalobca bol oprávnený na vyberanie rôznych druhov poplatkov (administratívne, spracovateľské a
podobne) od žalovaného ako dlžníka (aj keď si ich v tomto konaní neuplatňuje), a tiež bol oprávnený
vykonávať v mene investora (proti žalovanému) právne úkony sankčnej povahy; súd je tak názoru, že
došlo k porušeniu zákonného zákazu obsiahnutého v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s

ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka to malo za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu
a teda nemohli platne vzniknúť zmluvným stranám žiadne práva a povinnosti zo zmlúv o pôžičke; v
tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4ECdo/12/2013,
podľa ktorého „právna teória aj prax označuje za konanie in fraudem legis konanie subjektu, ktorý
formálne postupuje podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný
alebo nepredvídaný a nežiaduci; úkon takto urobený nie je v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi

účinkamianajmäcieľomzákonobchádza;dovolacísúdzakonanieinfraudemlegispovažujeajkonanie,
v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné
zmluvy, dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany,
následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového
subjektu; záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu“;

(3) pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu týkajúce sa zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, ktorý (aj bez
ohľadu) na označenie zmluvných strán v zmluve o pôžičke platne vznikol tým, že došlo k faktickému
poukázaniu peňažných prostriedkov vo výške pôžičky na bankový účet, súd prvej inštancie poukázal
na ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého veriteľ dlžníkovi prenecháva peniaze;
súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by veritelia

odovzdali priamo žalovanému jednotlivé sumy pôžičiek, ale finančné prostriedky (pôžičku) poukázal
žalovanému samotný žalobca; podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009, podľa
ktorého „dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle), boli dané“;
(4) súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca na základe uvedeného nemá aktívnu vecnú

legitimáciu v spore z titulu postúpených pohľadávok o pôžičkách, keďže pohľadávka žalobcu platne
nevznikla (zmluva o pôžičke neexistuje) a nemohlo tak dôjsť ani k jej účinnému postúpeniu podľa § 524
ods. 1 Občianskeho zákonníka na žalobcu; navyše aj samotné zmluvy o postúpení pohľadávok sú podľa
názoru súdu prvej inštancie pre ich neurčitosť absolútne neplatnými právnymi úkonmi;
(5) v prípade neplatnosti zmlúv o pôžičke sa nemožno domáhať plnenia z nich titulom zmluvy o

pôžičke a tak do úvahy prichádza iba plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, pričom skutočnosť,
že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, musí byť v konaní preukázaná; z konania bolo
preukázané reálne poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom (nie investormi) žalovanému, teda
existuje nárok žalobcu domáhať sa ich vrátenia titulom bezdôvodného obohatenia; žalovaný v konaní
vzniesol námietku premlčania; peňažné prostriedky boli poskytnuté dňa 13.09.2017, žaloba však bola

na súd podaná až dňa 02.12.2022; z uvedeného vyplýva, že v čase podania žaloby už uplynula tak
dvojročná subjektívna premlčacia doba ako aj trojročná objektívna premlčacia doba a keďže žalovaný
vzniesol námietku premlčania, nebolo možné žalobe vyhovieť;
(6) na základe uvedeného súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 22 ods. 2, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1,
§ 39, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 657 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 24.11.2023 (č.l. 172-176 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom

rozsahu; vyjadril názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v odvolaní konkrétne argumentoval, že:(1) z hľadiska princípu fungovania tzv. peer2peer platformy opakovane objasňoval, že v danej
veci existujú dva právne vzťahy; vzťah medzi veriteľom a dlžníkom a vzťah medzi dlžníkom
a sprostredkovateľom; právny vzťah medzi dlžníkom a veriteľom je vzťah súkromnoprávny,

nepodnikateľský a spravuje sa Občianskym zákonníkom; právny vzťah medzi sprostredkovateľom
a dlžníkom je súkromnoprávny, spotrebiteľský a spravuje sa Občianskym zákonníkom a predpismi
na ochranu spotrebiteľa; investori (veritelia) uzatvárajú so žalobcom zmluvy, na základe ktorých ho
poverujú, aby v ich mene a na ich účet uzatváral zmluvy o pôžičkách s osobami, ktoré o pôžičky prejavia
záujem; pre tento účel investori prevádzajú svoje peniaze v prospech účtu žalobcu, ktorý ich následne

zasieladlžníkomnazákladeuzatvorenýchzmlúvopôžičkách;rovnakýmspôsobomjeupravenévracane
peňazí; dlžníci zasielajú splátky pôžičiek v prospech účtu žalobcu, ktorý ich rozdeľuje tak, že veriteľom
zasiela splácanú istinu a úrok a sebe ponecháva odmenu za sprostredkovanie; pokiaľ pôžička zlyhá v
tom zmysle, že ju dlžník riadne a včas neplní, žalobca vyplatí investorom nimi požičané peniaze (istinu),
tak aby neutrpeli žiadnu škodu; za túto sumu súčasne od nich zlyhanú pohľadávku odkúpi a vymáha ju
vo svojom mene a na svoj účet; jediným rizikom investora je teda to, že jeho pôžička „nezarobí“, teda

že nezíska zmluvný úrok; minimálne istina sa mu 100 % vráti;
(2) predmetné zmluvy sú koncipované anonymne prostredníctvom kódu; základným dôvodom je to,
že ani veriteľ, ani dlžník nemajú záujem poznať identitu druhej zmluvnej strany; dlžníkovi je úplne
jedno, ktorá konkrétna fyzická osoba mu poskytne pôžičku; pre dlžníka sú podstatné podmienky jej
poskytnutia a splácania; rovnako veriteľovi je úplne jedno, komu konkrétne poskytne peniaze; pre neho

sú podstatné úroky a rýchlosť návratnosti; podstatná je aj bonita dlžníka, ale v tomto ohľade sa veriteľ
spolieha na odborné znalosti sprostredkovateľa, ktorý mu navyše ručí za 100 % návratnosť istiny; ani
veriteľ ani dlžník teda nepotrebujú a nechcú poznať meno, priezvisko a ďalšie osobné údaje druhej
zmluvnej strany; ich znalosťou nič nezískajú, ich postavenie sa nijako nezlepší a nemá to ani žiadny
vplyv na ich rozhodnutie požičať si (investovať); anonymizácia súčasne bráni obom stranám, aby bez

súčinnosti so sprostredkovateľom jedna voči druhej vykonávali akékoľvek úkony, napríklad aby veriteľ
obťažoval dlžníka upomínaním, alebo aby dlžník obťažoval veriteľa žiadosťami o ďalšie pôžičky; ani
dlžník ani veriteľ nemajú záujem, aby ich druhá strana kontaktovala svojvoľne a kedykoľvek; práve z
týchto dôvodov zverujú svoju identitu do rúk sprostredkovateľa a vzájomne dohodnutých pravidiel, za
ktorých môžu jeden aj druhý identitu druhej zmluvnej strany zistiť; súd prvej inštancie na jednej strane

tvrdí, že zmluvné strany svoju identitu nepoznajú, ale súčasne nijako nevysvetľuje, ako je možné, že v
tomto konaní im známa je; zmluva nie je neurčitá vtedy, ak neobsahuje niektorý z obligatórnych prvkov,
ale súčasne obsahuje mechanizmus, podľa ktorého tento prvok možno zistiť; tak je to aj v tomto prípade
a evidentne to funguje; je zarážajúce ako mohol súd prvej inštancie vysloviť neplatnosť zmluvy v prípade,
ktorý je v praktickom živote úplne bežný; rozhodnutie súdu je úplne odtrhnuté od reality; žalobca apeluje

na členov odvolacieho senátu, aby si sami sebe položili otázku, koľkokrát sa pri nákupe potravín v
supermarkete pri pokladni identifikovali svojím menom a priezviskom, nehovoriac o bydlisku a dátume
narodenia; pravdepodobne ani raz; otázkou teda je, či sú všetky tieto nákupy neplatné; koľko kupujúcich
v supermarkete má vedomosť o tom, kto je predávajúcim, zrejme ani jeden; a koľko svojich denných
zákazníkov pozná supermarket po mene a priezvisku; žalobcu by veľmi zaujímala odpoveď na tieto

otázky; lebo ak majú byť neplatné jeho zmluvy, musia byť pre ten istý dôvod neplatné aj ostatné zmluvy
uzatvárané rovnakým spôsobom; je evidentné, že v bežnej praxi je skôr výnimkou, než pravidlom, že
sa obe zmluvné strany poznajú, čo sa týka ich identifikačných údajov; z toho samozrejme existujú
výnimky, kedy povinnosť identifikácie strán priamo ukladá zákon; nič z toho sa však prejednávanej veci
netýka; zmluva o pôžičke pritom ani len nemusí mať písomnú formu; z hľadiska formálnych náležitostí

je presne rovnakou zmluvou ako zmluva o kúpe kabáta, ktorú anonymný kupujúci uzavrie tak, že
si ho kúpi od anonymného predavača; pre úplnosť je potrebné dodať, že identitu predávajúceho by
sa mal kupujúci dozvedieť vždy, ak má predávajúci povinnosť vydať mu pokladničný doklad; ak tak
však predávajúci neurobí, zmluva sa preto nestáva neplatnou, ide len o porušenie daňového práva;
ale identitu kupujúceho sa predávajúci ani len nemá ako dozvedieť a teda v bežnom obchodnom

styku je vždy minimálne jedna zmluvná strana druhej neznáma; dokonca úplne neznáma, nie len
anonymizovaná, ako je to v prípade pôžičiek uzavretých cez žalobcu; a to je prípad formalizovaného
predaja v obchode; v prípade predaja medzi nepodnikateľmi sa na internete denne predávajú státisíce
veci na základe súkromnej inzercie; jedna strana pošle tovar, druhá pošle peniaze; meno, priezvisko a
ďalšie osobné údaje si strany väčšinou ani nevymieňajú, hoci tak samozrejme môžu urobiť; ak by to bolo

potrebné, môžu svoju identitu zistiť, napríklad komu patrí dané telefónne číslo, alebo bankový účet; ale
to, že im v čase uzavretia zmluvy nie je známa, predsa nerobí zmluvu neplatnou; podľa názoru súdu
by si mal každý predávajúci zistiť a poznamenať osobné údaje každej osoby, ktorej niečo predáva; ako
by to potom vyzeralo v predajni potravín pri predvianočných nákupoch, je ťažké si predstaviť; dokoncaaj nákup obyčajnej kávy z automatu by bol neplatný pred neurčitosť; uvažovanie súdu prvej inštancie
ohľadom tejto právnej otázky je v rozpore s právnou teóriou (zmluva má mechanizmus, podľa ktorého
je identitu možné určiť), tak aj v rozpore s reálnym životom (väčšina zmlúv sa uzatvára dokonca pri

oveľa nižšej miere znalosti o identite druhej zmluvnej strany); pokiaľ by sa odvolací súd s týmto názorom
nižšieho súdu stotožnil, žalobca požiadal o vyporiadanie sa s touto odvolacou argumentáciou a vyššie
uvedenými príkladmi;
(3) pokiaľ ide o rozpor záujmov zastúpených a sprostredkovateľa, zastupovanie oboch zmluvných
strán zmlúv o pôžičke, ktoré sa uzatvárajú prostredníctvom žalobcu sa právne opiera o titul dvoch

príkazných vzťahov (zmlúv), ktorá spočíva v tom, že žalobca ako „príkazník“ koná v mene investora
ako budúceho dlžníka v zmluve o pôžičke na základe záväzného pokynu investovať, od ktorého
sa za žiadnych okolností nikdy neodchyľuje a súčasne v mene dlžníka koná žalobca na základe
záväznej žiadosti o pôžičku, od ktorej sa taktiež za žiadnych okolností neodchyľuje, teda starostlivo
a iniciatívne koná v mene a na účet oboch príkazcov s cieľom uzatvoriť zmluvu o pôžičke s
obsahovými náležitosťami ako stanovili v oboch záväzných pokynoch (príkazoch) obe budúce zmluvné

strany; obdobný mechanizmus zakotvuje aj nariadenie č. 2020/1503 zo dňa 07.10.2020 o európskych
poskytovateľoch služieb hromadného financovania pre podnikanie; žalobca vo svojej podstate realizuje
činnosť, ktorá je „uľahčením poskytovania pôžičiek“, ktoré realizuje rovnako prostredníctvom verejne
prístupného internetového informačného systému, ktorý prevádzkuje žalobca; žalovaný má rovnako ako
platforma hromadného financovania podľa nariadenia dvoch klientov a to dlžníka (vlastník projektu)

a investora ako budúceho veriteľa zo zmluvy o pôžičke, ktorá sa prostredníctvom neho uzatvorí;
podľa nariadenia platí, že poskytovatelia služieb hromadného financovania by mali na svojej platforme
hromadného financovania pôsobiť ako neutrálni sprostredkovatelia medzi klientmi; uvedenú náležitosť
žalobca obsahovo spĺňa, nakoľko má nastavené vnútorné kontrolné procesy, ktoré znemožňujú
selektívne spárovanie ponúk požičať s dopytmi pôžičiek; výber procesu pôžičiek je v danom prípade

plne automatizovaný; na právne vzťahy, ktoré vznikajú v rámci platformy zriadenej zo strany žalobcu
medzi dlžníkom a investorom vo vzťahu k posúdeniu otázky „možného stretu záujmov“ medzi klientmi
žalobcu a samotným žalobcom, ako prevádzkovateľom obdobnej platformy, ktorú predvída nariadenie je
potrebné analogicky aplikovať nariadenie nakoľko osobitná právna úprava, ktorá by regulovala právne
vzťahy „spárovanie záujmov investorov a dlžníkov o financovanie formou uľahčovania poskytovania

pôžičiekprostredníctvomverejneprístupnéhointernetovéhoinformačnéhosystému“doposiaľvprávnom
poriadku SR a ani EÚ neexistuje; zastupovanie pri uzatvorení zmluvy o pôžičke oboch zmluvných
strán nie je nariadením vylúčené a dokonca správu pôžičiek a vymáhanie pôžičiek platformou v mene
investora voči dlžníkovi, ktorí sú súčasne obaja klientmi platformy nariadenie predpokladá;
(4)ustanovenie§22ods.2Občianskehozákonníkajepotrebnévykladaťreštriktívneatedanepostihovať

„formálne hroziacu kolíziu konfliktu záujmov, o ktorej zastúpený vie a súhlasí s ňou“, teda nepostihovať
absolútnou neplatnosťou „hroziacu možnosť prítomnosti konfliktu záujmov“, ale len tie prípady, kde
kolízia konfliktu záujmov skutočne existuje; zo strany súdu je vždy potrebné posudzovať konkrétne
skutkové okolnosti a nie len „formálne skonštatovať, že je tu existencia hrozby konfliktu záujmov z
dôvodu že žalobca zastupuje obe zmluvné strany a za obe zmluvné strany aj podpisuje zmluvu o

pôžičke“, t.j. nepostihovať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu aj takú kolíziu záujmov, o ktorej
zastúpený vie (vedel) a súčasne ktorou sa necíti byť ohrozený; v zmysle rozhodnutia NS SR sp.
zn. 4Cdo/217/2007 rozpor v záujmoch zastúpeného a zástupcu v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka musí v čase uzavretia právneho úkonu reálne existovať a musí byť preukázaný; pri
posudzovaní rozporu medzi záujmami zastúpeného a zástupcu je potrebné vychádzať predovšetkým

z povahy konkrétneho právneho úkonu a prihliadnuť tiež na všetky okolnosti danej veci; v prípade
odplatného právneho úkonu vo všeobecnosti platí, že predávajúci sa snaží vec odpredať za čo najvyššiu
kúpnucenuanaopak,snahoukupujúcehoje,dosiahnuťčomožnonajnižšiukúpnucenu;votázkekúpnej
ceny preto spravidla existuje rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho zástupcu, ak zástupca súčasne
vystupuje na strane kupujúceho; dokonca aj pri iných, prísnejšie regulovaných právnych úpravách, akým

je výkon advokácie podľa zákona o advokácii, zastupuje advokát pri úkone právnej služby „autorizácii
zmlúv o prevode nehnuteľností“ obe zmluvné strany, kde advokát vykonávajúci autorizáciu zmluvy o
prevode nehnuteľností zastupuje súčasne aj kupujúceho aj predávajúceho a súčasne spisuje listinu o
predmetnomprávnomúkone;advokátpritomtoúkoneprávnejslužbyzisťujetotožnosťobochzmluvných
strán, skúma súlad so zákonom a dobrými mravmi a to z pohľadu oboch zmluvných strán a klientmi

sú súčasne obe zmluvné strany; je síce pravdou, že samotný podpis zmluvy už realizujú klienti, ale
analogicky je možné podporne argumentovať vo vzťahu k „hodnoteniu možného konfliktu záujmov“ pri
poskytovaní danej právnej služby; obdobná právna úprava je aj v notárskom poriadku, kde notár spisuje
zmluvu o prevode nehnuteľností; pokiaľ by sa odvolací súd s názorom nižšieho súdu na túto právnuotázku stotožnil, žalobca požiadal o vyporiadanie sa s touto odvolacou argumentáciou a predovšetkým
žiadal uviesť, ktorým konkrétnym konaním porušil žalobca konkrétne právo alebo záujem veriteľa, či
dlžníka;

(5) vo vzťahu k názoru, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky od veriteľov žalovanému
uviedol, že v tomto ohľade je právny názor súdu prvej inštancie úplne arbitrárny, svojvoľný, absurdný a v
úplnom rozpore s hmotným právom, ako aj s rozhodovaním súdov; o tom, že pôžička je reálny kontrakt je
zbytočné viesť akúkoľvek diskusiu; bez odovzdania predmetu pôžičky, zmluva nevznikne; ale technická
stránka jeho odovzdania je úplne irelevantná; veriteľ môže pôžičku zveriť aj desiatim osobám, aby ju

odovzdali dlžníkovi, zmluva vznikne vtedy, kedy sa pôžička dostane do jeho dispozície; napríklad osoba
A žijúca v Bratislave sa telefonicky dohodne s osobou B žijúcou v Košiciach na požičaní sumy 100,- €;
súčasne poverí spoločného známeho (osobu C), ktorý má cestu z Bratislavy do Košíc, aby jej pôžičku
vyzdvihol a priniesol; podľa názoru súdu v takom prípade zmluva o pôžičke nevznikne, lebo nedošlo k
odovzdaniu peňazí priamo veriteľom dlžníkovi; tento názor súdu je natoľko absurdný, že nemá význam
sa ním bližšie zaoberať; potom podľa názoru súdu by pôžičku nebolo možné poslať ani prostredníctvom

banky, lebo ak Veriteľ pošle peniaze zo svojej banky v prospech banky dlžníka, potom tieto peniaze idú
dokonca cez dve osoby a dlžníkovi ich neodovzdá priamo veriteľ, ale jeho banka; nehovoriac o tom,
že by pôžičku nebolo možné deponovať ani u notára; jediná možnosť vzniku zmluvy o pôžičke by bolo
osobné odovzdanie hotovosti, z rúk veriteľa do rúk dlžníka, čo je niečo s čím nepočítalo ani rímske
právo, ktoré nevylučovalo, aby obnos pôžičky odovzdal posol; aplikovateľnosť tohto názoru v 21. storočí

je mimo akúkoľvek zmysluplnú diskusiu;
(6) nakoľko zmluvy o pôžičkách považuje žalobca za platné, je platné aj postúpenie nárokov z nich
plynúcich;
(7) vzhľadom k platnosti zmlúv o pôžičke, nemôže ísť o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
zo zrušenej (neplatnej) zmluvy; preto sa ustanovenia o subjektívnej a objektívnej premlčacej lehote

nepoužijú;
(8) na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobu žalobcu zamietne.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.12.2023 (č.l. 188-189 spisu) k odvolaniu žalobcu prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že:
(1) súd prvej inštancie sa mimoriadne dôkladne vysporiadal s argumentami prezentovanými žalobcom,
správne aplikoval platný právny rámec a vyčerpávajúco svoj rozsudok odôvodnil; odvolanie žalobcu je
vulgárne, nevenuje sa meritu veci, poukazuje na nepodstatné okolnosti a nevyjadruje sa ku práve tým

podstatným, ktoré tvorili reálny podklad na vydanie napadnutého rozsudku, nemiestne prejavy, dokonca
urážky zo strany žalobcu adresované vo veci konajúcemu súdu nie len, že prekračujú hranicu základnej,
ale i odbornej slušnosti a sú prejavom žalobcovej dôkaznej núdze;
(2) k platnosti postúpenia a k premlčaniu žalobcom tvrdeného nároku sa tento absolútne žiadnym
spôsobom nevyjadril, hoci práve tieto skutočnosti (resp. neplatné postúpenie pohľadávky a zároveň

premlčanie tvrdeného nároku) tvorili podklad rozsudku, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá;
(3) jediná v rovine polemiky podstatná argumentácia žalobcu sa týka skutočnosti, že ak zmluva o pôžičke
v zmysle platného právneho rámca nemusí mať ani len písomnú formu a preto je uzatvorenie pod
„kódovým označením“ osôb (hoci v rozpore s princípmi, ustanoveniami a jasným znením Civilného
sporového poriadku) v súlade s platným právnym rámcom; je síce pravdou, že zmluva o pôžičke nemusí

mať písomnú formu, avšak účastníci ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičku túto uzatvoria ústne; je teda
dobre možné predpokladať, že na seba tieto osoby aj vizuálne vidia a minimálne by sa v rámci rekognície
dokázali spoznať ako účastníci im vlastného záväzkového vzťahu (ak už by sa vzájomne nepredstavili);
v prípade uzatvárania zmluvy na diaľku, cez elektronické zariadenia táto možnosť logicky odpadá; už len
uvedeným je založená podmienka vyhlásenia všetkých právnych úkonov medzi ním a žalobcom, resp.

aj jeho právnym predchodcom za absolútne neplatné; prirovnanie „kúpnej zmluvy na pečivo uzatvorenej
v supermarkete“ so zmluvou o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka sa prejednávanej právnej veci
netýka a nie je zrejmé, čo ním chcel žalobca preukázať; zmluva o pôžičke je samozrejme odlišnou
od kúpnej zmluvy uzatvorenej v akejkoľvek forme a nemôže sa prejavovať akýmkoľvek subsidiárnym
účinkom ku predmetu tohto konania;

(4) podstatnou črtou vedeného sporového konania, ktorej sa žalobca opomenul venovať je to, že sa
prezentuje ako zástupca tvrdených „veriteľov“ (ktorých nie je možné dostatočne označiť); na takéto
zastúpenie nie je žalobca spôsobilý, nemôže prevziať zastúpenie fyzickej osoby v súdnom konaní a
toto následne delegovať na svojho právneho zástupcu; žalobcovi teda chýba aktívna vecná legitimáciav tomto konaní; nositeľmi aktívnej vecnej legitimácie sú subjekty označené ako XXXXXXXXXXXX, G.,
XXXXXXXXXXXXX, B. a nimi splnomocnení právni zástupcovia z radov advokátov; žalobca sa teda
(okrem iného) platne nestal nositeľom práva na zaplatenie dlžnej sumy voči žalovanému okrem iného z

dôvodu absolútnej neplatnosti všetkých zmlúv, ktorými svoj nárok preukazuje, absencie aktívnej vecnej
legitimácie, čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby, resp. v tomto prípade dôvodom na
zamietnutie odvolania žalobcu a potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správneho;
(5) na základe uvedeného žalovaný navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3 Žalobca v odvolacej replike zo dňa 08.01.2024 (č.l. 197-199 spisu) prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uviedol, že:
(1) oboznámil sa s vyjadrením žalovaného zo dňa 22.12.2023 a vzhľadom na jeho prvý odsek
opätovne prešiel celé odvolanie, či sa v ňom nachádzajú vulgárne výrazy, nemiestne prejavy, prípadne
dokonca urážky súdu; napriek tejto snahe nič také v podanom odvolaní nezistil; bude už teda len na
odvolacom súde, aby posúdil, čo zmyslom odvolania je urážať súd, prípadne protistranu, alebo vyvolať

toľko potrebnú odbornú debatu o podnikateľskom sprostredkovaní pôžičiek medzi fyzickými osobami
nepodnikateľmi; v tomto spočíva výlučný zmysel vedenia tohto konania, v ktorom sme pripravení využiť
všetky dostupné riadne aj mimoriadne opravné prostriedky;
(2)vovyjadrenížalobcusanachádzaminimálnejednazaujímavávecatoujetotožnosťzmluvnýchstrán;
sám žalovaný si kladie úplne legitímnu otázku a tou otázkou je „čo vlastne tvorí identitu zmluvnej strany,

čo tvorí jej totožnosť“; presne tú istú otázku si kládol aj on a pravdepodobne si ju bude klásť aj odvolací
súd pri riešení otázok nastolených týmto odvolaním; má samozrejme na mysli výlučne hmotnoprávnu
identitu; procesnoprávna identita je vyriešená úplne jednoznačne v Civilnom sporovom poriadku a nemá
význam sa jej vôbec venovať; procesný úkon, najmä však návrh vo veci samej, ktorý nespĺňa požiadavku
úplného označenia všetkých sporových strán v zmysle príslušných ustanovení CSP, sa považuje na

imperfektný úkon a pokiaľ sa v stanovenom rozsahu nedoplní, súd ho odmietne; v žiadnom prípade
však nejde o úkon neplatný, procesné právo neplatnosť procesného právneho úkonu (napríklad žaloby)
nepozná; neplatnosť je rýdzo hmotnoprávny pojem a týka sa výlučne právnych úkonov;
(3) na rozdiel od Civilného sporového poriadku, hmotnoprávne predpisy a to predovšetkým Občiansky
a Obchodný zákonník neobsahujú žiadne obligatórne ustanovenia o totožnosti zmluvných strán; teda

v týchto kódexoch nenájdeme žiadne ustanovenia upravujúce konkrétne parametre právnických, alebo
fyzických osôb, ktoré je potrebné uviesť, aby bolo možné povedať, že označenie danej zmluvnej
strany je dostatočne určité; (výnimkou sú len prípady, kedy si konkrétne náležitosti označenia
zmluvných strán vyžaduje osobitný predpis, napríklad katastrálny zákon); písané hmotné právo teda
nikde výslovne neustanovuje, že fyzická osoba má byť označená menom, priezviskom, dátumom

narodenia, miestom narodenia, rodným číslom, miestom pobytu, číslom občianskeho preukazu, štátnym
občianstvom, prípadne biometrickým znakom, napríklad biometrickým podpisom, hlasom, fotografiou,
alebo odtlačkom palca; napriek tomu sa všetky tieto parametre na označenie zmluvných strán široko
používajú a to buď všetky naraz, alebo len niektoré z nich; ako uvádzal v odvolaní, je celkom zrejmé,
že v bežnej praxi, najme spotrebiteľskej, ale aj občianskoprávnej a obchodnej je skôr výnimkou, ako

pravidlom, aby obe zmluvné strany poznali svoju totožnosť; napríklad pri predaji tovaru v obchode sa
také prípady takmer nevyskytujú; žalovaný sa vo svojom vyjadrení snaží tento objektívny fakt vysvetliť
tým, že v takýchto prípadoch sa síce zmluvné strany nepoznajú po mene a priezvisku, ale poznajú sa
aspoň, čo sa týka vzhľadu, teda vizuálne; s týmto názorom sa dá do istej miery súhlasiť; aj výzor fyzickej
osoby je jedným z parametrov určujúcim jej totožnosť; ale dokonca ani k tomu v praxi často nedochádza;

pri predaji tovaru z automatov (káva, nealko nápoje a podobne) predávajúci (vlastník automatu a tovaru)
nepozná dokonca ani len fyzickú totožnosť svojich zákazníkov, teda kupujúcich; sú preto takéto kúpne
zmluvy pre tento nedostatok neplatné (?); na túto právnu otázku by sme radi poznali odpoveď v prípade,
ak by odvolací súd dal za pravdu protistrane;
(4) žalovaný z neznámych dôvodov tvrdí, že „nie je možné porovnávať zmluvu o pôžičke so zmluvou

o kúpe kabáta“; tomuto tvrdeniu nerozumieme; ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa
predsa vzťahuje na úplne všetky právne úkony; právne úkony nemôžu byť „menej určité, viac určité a
najviac určité“; právne úkony sú buď určité a teda platné, alebo neurčité a teda neplatné; zo žiadneho
známeho právneho predpisu nevyplýva, že na niektoré právne úkony by sa mali vzťahovať nižšie kritériá
zrozumiteľnosti a určitosti, ako na iné právne úkony; je to to isté, ako ustanovenie § 39 Občianskeho

zákonníka;niejemožnétvrdiť,žeurčitéprávneúkonynesmúbyťvrozporesdobrýmimravmiazákonom
vôbec a niektoré do istej miery áno; ide o najvšeobecnejšie ustanovenia hmotného práva, ktoré sú platné
spoločne pre všetky právne úkony; žalovaný ako keby chcel naznačiť, že právne úkony s ekonomicky
menej hodnotným predmetom nie je možné z hľadiska požiadaviek určitosti porovnávať s právnymiúkonmi s ekonomicky hodnotenejším predmetom; čo je ale právny nezmysel, lebo žiadne ustanovenie
hmotného práva neposudzuje platnosť právnych úkonov s ohľadom na ich ekonomickú hodnotu; zmluva
o kúpe kabáta musí byť rovnako určitá ako zmluva o kúpe motorového vozidla;

(5) okrem toho, ak by sme aj prijali tézu, že pri „menej hodnotných úkonoch“ zmluvné strany nemusia
poznať svoju totožnosť a pri „viac hodnotných úkonoch“ ju už poznať musia, aj tak ide o nezmysel;
typickým príkladom je nákup v klenotníctve; tam je možné anonymne nakúpiť šperky v ďaleko vyššej
ekonomickej hodnote, ako je výška pôžičiek bežne poskytovaná prostredníctvom žalobcu; teda nakúpiť
zlato v hodnote 5 tisíc eur sa anonymne dá, ale požičať si anonymne tisíc eur sa nedá; z akého dôvodu

to v jednom prípade možné je a v druhom to možné nie je (?), v čom je hmotnoprávny rozdiel (?);
právo je vedou a aj keď nie je vedou exaktnou, určité základné matematické princípy v ňom platia;
to, čo platí pre jeden prípad, musí platiť pre všetky rovnaké prípady; na tom stojí celý výklad práva;
uvedieme ďalší príklad, ktorý je úplne extrémny a to ako z hľadiska ekonomickej hodnoty, tak aj z
hľadiska anonymity strán; predaj hygienických návlekov v nemocniciach a ambulanciách; jeden pár
návlekov stojí vo veľkoobchode 4 centy, pacienti ho z automatov kupujú za 50 centov; ide o obchod

s maržou 1250 % (!!!) v ktorom sa točia milióny eur; z ekonomickou hodnotou pôžičiek peer2peer sa
nedá ani len porovnať a to ani z hľadiska celkového obratu, ani z hľadiska zisku; pritom v prípade tohto
nákupu sa zmluvné strany nepoznajú vôbec ani podľa mena, ani podľa biometrických údajov, ani podľa
výzoru, nijako; pacient ani len netuší, od koho si návleky kupuje a predávajúci nemá žiadnu vedomosť
o tom, komu ich predáva; sú preto všetky tieto právne úkony neplatné (?); sú všetky plnenia z nich

prijaté bezdôvodným obohatením (?); ak nie sú, potom z akého dôvodu majú byť neplatné pôžičky
žalobcu(?);apritomtvrdímeopakovane,pôžičkypeer2peerniesúnarozdielodvyššieuvedenýchzmlúv
koncipované tak, že totožnosť strán nie je možné zistiť; zmluvné strany sú v nich označené jedinečným
alfanumerickým kódom, ktorý žalobca (sprostredkovateľ) vie dešifrovať na štandardné údaje definujúce
totožnosť fyzických osôb; obe strany majú právo na odtajnenie identifikácie v odôvodnených prípadoch;

dôkazom nech je aj tento súdny spor; asi ťažko by mohol prebiehať, ak neexistoval mechanizmus na
zistenie totožnosti strán;
(6) považoval za potrebné zamyslieť sa, komu sa vlastne v tomto konaní poskytla súdna ochrana a
komu sa odňala; podľa štandardných zásad občianskeho súdneho konania je jeho zmyslom „ochrana
oprávnených práv a záujmov“; výsledkom tohto konania je, že súd odňal právnu ochranu žalobcovi,

ktorý v plnej výške odškodnil svojho investora a zaplatil dlh namiesto dlžníka; a súčasne poskytol súdnu
ochranu osobe, ktorá si preukázateľne požičala peniaze, z ktorých nevrátila ani len istinu; otázkou potom
ostáva, či je toto zmysluplný a spravodlivý výsledok konania; toto nech posúdi odvolací súd;
(7) dňa 21.05.2024 doručil žalobca odvolaciemu súdu rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
10Co/4/2024-2020 zo dňa 29.02.2024 na podporu svojej argumentácie.

2.4 Žalovaný sa viac v odvolacom konaní nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol

postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj
odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní nebolo potrebné
opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.).4.4 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol v podstate
s odôvodnením, že pokiaľ žalobca uplatnil nárok na vrátenie nesplatenej istiny pôžičiek, z dôvodu
absolútnej neplatnosti zmlúv o pôžičkách bolo potrebné nárok žalobcu posúdiť ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktorý však žalobca uplatnil po márnom uplynutí premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. K uzáveru o neplatnosti zmlúv
o pôžičkách pritom súd prvej inštancie dospel z dôvodu (1) neurčitosti označenia zmluvných strán, z
dôvodu (2) rozporu záujmov účastníkov zmlúv o pôžičkách a žalobcom ako ich zástupcom a nakoniec
z dôvodu (3) reálneho neodovzdania predmetu pôžičky žalovanému zo strany veriteľov.

4.5 Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu
prvej inštancie ohľadne neplatnosti zmlúv o pôžičke z dôvodu neodovzdania predmetu pôžičky nie
je správne. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že sumu 1.000,- € z titulu pôžičky poukázal
žalobca na účet žalovaného v banke dňa 13.09.2017; medzi stranami pritom nebolo sporné, že
žalovaný uvedenú sumu obdržal. Odvolací súd najskôr vo všeobecnosti poukazuje na skutočnosť, že

podľa ustálenej súdnej praxe je veriteľ v prípade peňažnej pôžičky (vzhľadom na charakter zmluvy
o pôžičke ako reálneho kontraktu) okrem samotného uzavretia zmluvy o pôžičke vždy povinný preukázať
aj skutočné odovzdanie peňazí dlžníkovi (porovnaj napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo/293/2008 zo dňa 15.12.2009, sp. zn. 3Cdo/325/2009 zo dňa 30.06.2010, sp.
zn. 4Cdo/138/2009 zo dňa 31.01.2011 a sp. zn. 5Cdo/238/2010 zo dňa 21.03.2012 alebo uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/78/2010 zo dňa 23.05.2012); pre uzavretie zmluvy
o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka sa nevyžaduje písomná forma; táto zmluva môže byť
uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom; podstatnou náležitosťou obsahu takejto zmluvy je
okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peniaze); keďže táto zmluva je reálnou

zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi; dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/328/2012 zo dňa
11.09.2013); k odovzdaniu peňazí podľa zmluvy o pôžičke nemusí dôjsť v rovnakom čase ako bola
uzavretá zmluva o pôžičke; vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie

predmetu pôžičky; ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nemusí nutne dôjsť len v
dobe uzavretia zmluvy o pôžičke; k odovzdaniu peňazí môže dôjsť aj bezhotovostným prevodom na
účet dlžníka a nie je možné ani vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli
dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu a ktoré je povinný veriteľovi vrátiť budú naďalej (od uzavretia
zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn. 33Odo/209/2005 zo dňa 28.03.2007); peniaze je možné dlžníkovi požičať nielen v hotovosti, ale
aj formou bezhotovostného platobného styku, pretože pod pojmom prenechanie peňazí v súlade
so zmyslom a účelom pôžičky je potrebné rozumieť umožnenie dlžníkovi disponovať s požičanými
peniazmi; nevyžaduje sa fyzické odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, bolo by preto zbytočným a
nedôvodným obmedzením autonómie vôle zmluvných strán nepripustiť určenie bankového účtu ako

miesta, kam má byť predmet pôžičky prevedený, ak sa na tom strany zmluvy o pôžičke dohodnú;
uskutočnením prevodu je potom splnená podmienka odovzdania (prenechania) predmetu pôžičky
dlžníkovi podľa § 657 Občianskeho zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 28Cdo/3790/2008 zo dňa 11.11.2008); s možnosťou prenechania peňazí ako predmetu pôžičky
dlžníkovi bezhotovostným spôsobom sa stotožnila aj slovenská súdna prax (pozri rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/55/1998 zo dňa 01.11.1998 uverejnený v časopise Zo súdnej
praxe č. 6/1998 pod zn. 65/1998) a s poukazom na niektoré citované súdne rozhodnutia aj komentárová
literatúra (pozri Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kolektív: Občiansky
zákonník II. § 451 - § 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, str. 2283; Krajčo, J.: Občiansky zákonník
pre prax - komentár; Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP; Tretí diel; vydavateľstvo EUROUNION,

2015, str. 2847; Fekete, I.: Občiansky zákonník 2. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str.
1968-1969). Na rozdiel od súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania podľa odvolacieho súdu
vyplynulo odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému, pretože žalobca v tomto smere vystupoval ako
zástupca jednotlivých veriteľov na základe príslušných rámcových zmlúv. Žalobca tak podľa odvolacieho
súdu preukázal odovzdanie tvrdených finančných prostriedkov žalovanému.

4.6 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v ostatnom rozsahu
stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k splneniu ďalších dvochpodmienok na zamietnutie žaloby žalobcu, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto poukazuje; na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne
ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§

380 ods. 2 C.s.p.).

4.7.1Odvolacísúdsapopreskúmanívecistotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ževprejednávanom
spore boli splnené zákonné podmienky na zamietnutie žaloby žalobcu.

4.7.2 Na základe vykonaného dokazovania mal odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie

preukázané, že žalobca je prevádzkovateľom internetového portálu, prostredníctvom ktorého dochádza
k procesu výberu pôžičiek poskytovaných investormi dlžníkom. Žalobca uzavrel s investorom
(investormi) rámcovú zmluvu, na základe ktorej sa zaviazal pre neho (nich) vyhľadávať dlžníkov a
obstarať v jeho (ich) mene a na jeho (ich) účet uzatvorenie zmlúv o pôžičke za nimi určených podmienok
na základe splnomocnenia uvedeného v zmluve. Žalobca súčasne so žalovaným uzavrel rámcovú

zmluvu, na základe ktorej sa zaviazal vyhľadávať pre neho investorov a obstarať v jeho mene a na
jeho účet uzatvorenie zmluvy o pôžičke s investorom podľa jeho záväzného pokynu a to na základe
splnomocneniauvedenéhovzmluve.Žalovanýsazaviazaluhradiťžalobcoviodplatu.Následneinvestori
uzavreli so žalovaným zmluvy o pôžičke, pričom všetky zmluvné strany konali pri uzavretí zmlúv o
pôžičke v zastúpení žalobcom. Zmluvné strany boli v zmluvách identifikované len kódom, ktorý im bol

pridelený žalobcom, teda identita dlžníka nebola veriteľovi známa a naopak, identitu zmluvných strán
poznal len žalobca. Finančné prostriedky v sume 1.000,- € poukázal žalovanému tiež žalobca.

4.7.3 Záväzkový vzťah medzi žalovaným a investormi nie je možné posudzovať izolovane, ale vo
vzájomných súvislostiach z hľadiska jeho vzniku pri súčasnom posúdení súvisiacich zmlúv uzavretých

so žalobcom. Ide o vzťahy, ktoré vznikli na základe tzv. crowdfundingu (hromadného financovania),
čo sú alternatívne finančné nástroje, spôsoby financovania s využitím internetovej platformy, ktorými
možno financovať najrôznejšie neziskové, či podnikateľské aktivity, často založené na získaní menších
čiastok finančných prostriedkov od väčšieho počtu investorov (crowd = dav). Crowdfunding sa rokmi
vďaka rozvoju moderných technológií a prístupu k internetu rozvinul vo viacerých krajinách vrátane

Slovenskej republiky. Vo vzťahoch crowdfundingu vystupujú v zásade tri subjekty, t.j. majiteľ projektu
(dlžník), investor a subjekt prevádzkujúci internetovú platformu. Vzťahy medzi subjektmi závisia od
viacerých prvkov v závislosti od konkrétneho modelu financovania. Crowdfunding totiž existuje v
rôznych formách: crowdfunding bez protiplnenia (formou daru) i s protiplnením, model založený na
odmene (investor získa nefinančnú odmenu napr. vo forme výrobku alebo služby), objednávkový model,

požičiavanie (do tejto kategórie patrí aj poskytovanie pôžičiek peer to peer, t.j. ľudia ľuďom, v rámci
ktorého investori skupinovo a s úrokom požičiavajú majiteľom projektu finančné prostriedky zväčša
na podnikateľské projekty, ale môže ísť aj o požičiavanie medzi subjektami mimo podnikateľských
aktivít, či výkonu podnikania), investičný, resp. podielový crowdfunding (investori investujú do vlastného
kapitáluspoločnostimajiteľaprojektu,stávajúsaspolumajiteľmi,napr.nadobudnutímcennýchpapierov),

hybridné alebo kombinované modely. V niektorých krajinách už existuje právna úprava regulujúca
takéto právne vzťahy na národnej úrovni, v rámci Európskej únie sú postupne vykonávané kroky k
právnej regulácii tejto oblasti právnych vzťahov. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č.
2020/1503 zo dňa 07.10.2020 o európskych poskytovateľoch služieb hromadného financovania pre
podnikanie (na ktoré poukazoval aj žalobca v podanom odvolaní) upravuje požiadavky na poskytovanie

služieb hromadného financovania, udeľovanie povolení poskytovateľom, dohľad nad nimi, či prevádzku
platforiem; toto nariadenie sa týka služieb hromadného financovania pre podnikanie a neaplikuje sa v
prípadoch, ak majiteľ projektu (v prípade pôžičiek peer to peer dlžník) je spotrebiteľom, teda fyzická
osoba nekonajúca v rámci predmetu podnikania, či výkonu povolania.

4.7.4 Služby hromadného financovania vo vzťahu k spotrebiteľom upravuje smernica Európskeho
parlamentu a Rady EÚ č. 2023/2225 zo dňa 18.10.2023 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
zrušení smernice 2008/48/ES, ktorú majú členské štáty transponovať do svojich právnych poriadkov
do 20.11.2025 a netýka sa zmlúv o úvere existujúcich k 20.11.2026. Podľa tejto smernice aj pôžičkyposkytované fyzickými osobami fyzickým osobám (nepodnikateľom) v rámci internetovej platformy
prevádzkovanej sprostredkovateľom úveru budú musieť spĺňať podmienky stanovené pre spotrebiteľské
úvery. V Slovenskej republike sa po prijatí nariadenia č. 2020/1503 aplikuje na služby hromadného

financovania upravené nariadením toto nariadenie, došlo tiež v dôsledku jeho prijatia k zmenám v našej
právnej úprave (napr. zmena zákona o cenných papieroch), oblasť crowdfundingu formou pôžičiek
peer to peer pre fyzické osoby, ktoré neuzatvárajú zmluvy o pôžičke v rámci podnikateľskej činnosti,
či výkonu povolania, nie je zatiaľ osobitne upravená. Preto pri posudzovaní pôžičiek poskytovaných
prostredníctvom platformy prevádzkovanej žalobcom je možné aplikovať len všeobecné ustanovenia

nášho právneho poriadku o právnych úkonoch, o zmluve o pôžičke a podobne.

4.7.5 Posudzované zmluvy o pôžičkách nespĺňajú zákonné podmienky na to, aby boli v zmysle platnej
a účinnej právnej úpravy posudzované ako spotrebiteľské zmluvy, resp. ako zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko chýba podmienka, že zmluvnou stranou je dodávateľ, t.j. osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti, preto na tieto zmluvy nemožno aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a
o spotrebiteľských úveroch (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Ndc/11/2018 zo dňa 31.01.2019 pri posudzovaní obdobnej zmluvy uzavretej v rámci crowdfundingovej
platformy).

4.7.6 Predmetný záväzkový vzťah je popísanou formou crowdfundingu (hromadného financovania)
poskytovaním pôžičiek peer to peer, t.j. ľudia ľuďom prostredníctvom žalobcu, pričom žalovaný pri
uzavretí zmlúv o pôžičke nekonal v rámci podnikateľskej činnosti, či výkonu povolania. K uzavretiu zmlúv
o pôžičke medzi investormi a žalovaným došlo v zastúpení žalobcom ako subjektom prevádzkujúcim
internetovú crowdfundingovú platformu. Žalobca pritom nie je len subjektom, ktorý vytvára priestor na

uzavieranie zmlúv medzi investormi (veriteľmi) a dlžníkmi, ale je aj aktívnym subjektom, ktorý realizuje
väčšinu úkonov v rámci týchto vzťahov, a to všetko na základe vopred udelených plných mocí. Okrem
toho, že žalobca prevádzkuje platformu, v rámci ktorej sa realizuje výber pôžičiek podľa požiadaviek
zadaných investormi a dlžníkom, žalobca ako jediný pozná identitu investorov a dlžníka, ako zástupca
zmluvných strán uzatvára v ich mene zmluvy o pôžičke, vykonáva správu pôžičiek, v prípade omeškania

so splácaním pôžičky vyzýva dlžníka v mene investorov na plnenie, vyhlasuje v mene investorov
zosplatnenie pôžičky a vyzýva na zaplatenie celého dlhu. Medzi investorom a žalobcom je súčasne
dohodnuté, že ak v dohodnutej lehote od zosplatnenia nedôjde k postúpeniu pohľadávky (čo môže
zabezpečiť len žalobca, ktorý je pozná identitu dlžníka a samotnú pohľadávku, keďže realizuje správu
pôžičky), investor postúpi pohľadávku práve žalobcovi, pričom v takom prípade žalobca už vo vlastnom

mene pohľadávku vymáha, resp. postupuje ju na ďalší subjekt.

4.7.7 Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na popísaný spôsob uzavretia zmlúv o pôžičke
a postavenie žalobcu v kontraktačnom procese a následných právnych úkonoch žalobcu dospel aj
odvolací súd k záveru, že predmetné zmluvy o pôžičkách (č.l. 5 až 9 spisu), ktoré uzavrel žalovaný

s jednotlivými investormi sú absolútne neplatné. Žalobca nemohol platne uzavrieť v mene žalovaného
zmluvu o pôžičke s každým investorom, preto uzavretím zmluvy za žalovaného zo strany žalobcu
nevznikli žalovanému žiadne práva a povinnosti. V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Takýto rozpor
existuje napríklad v prípade, že jedna strana zmluvy zastupuje druhú alebo rovnaký zástupca zastupuje

obidve zmluvné strany, pretože inak zastúpenie nemôže plniť svoju funkciu. Rozpor so záujmom
zastúpeného sa nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, postačí
akákoľvek kolízia záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorá môže vyvolať pochybnosť, že zástupca bude
riadne vykonávať svoje práva a povinnosti, ktoré preňho vyplývajú zo zastúpenia (porovnaj Fekete, I.:
Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 193). Žalobca pri uzavieraní

jednotlivých zmlúv o pôžičkách zastupoval investora (veriteľa) na jednej strane a súčasne aj dlžníka
(žalovaného). Investor a dlžník majú protichodné záujmy vo vzťahu k dojednávaniu práv a povinností,
preto ich z podstaty veci nemôže zastupovať rovnaká osoba (žalobca). Kolízia záujmov žalobcu ako
zástupcu a žalovaného ako dlžníka vyplýva zo samotnej skutočnosti, že žalobca zastupoval obidve
zmluvné strany zmluvy o pôžičke. Navyše pokiaľ žalobca na základe splnomocnenia od investora

(veriteľa) má po uzavretí zmluvy o pôžičke robiť za neho úkony smerujúce k zabezpečeniu plnenia, t.j.
úhrady žalovaného sú realizované na účet žalobcu, žalobca spravuje úver, t.j. sleduje, či si žalovaný
plní svoje povinnosti riadne a včas a ak tomu tak nie je, robí kroky k tomu, aby bolo plnenie
žalovaného vynútené, teda vyzýva ho na plnenie, vyhlasuje zosplatnenie úveru pre neplnenie, zastupujeinvestora (veriteľa) pri vymáhaní, následne sa môže dostať do pozície samotného veriteľa postúpením
pohľadávky, ktoré postúpenie mal žalobca s investorom (veriteľom) vopred dohodnuté, preto je tiež
možné konštatovať, že záujmy žalobcu sú v rozpore so záujmami žalovaného. Najviac výrazný rozpor je

pri právnych úkonoch sankčnej povahy, ktoré je žaloby splnomocnený robiť v mene investora (veriteľa)
vo vzťahu k žalovanému. Z tohto dôvodu je neprípustné, aby žalobca zastupoval žalovaného pri uzavretí
zmluvy o pôžičke. Predmetné zmluvy o pôžičke sú preto absolútne neplatné pre rozpor so zákonom (§
39 Občianskeho zákonníka).

4.7.8 Odvolací súd sa navyše stotožnil aj s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie,
pokiaľ tento dospel k záveru, že predmetné zmluvy o pôžičkách sú absolútne neplatné z dôvodu
ich neurčitosti v časti označenia účastníkov zmluvy. Zo skutkového stavu veci zisteného vykonaným
dokazovaním vyplýva, že účastníci zmlúv o pôžičkách boli označení len prostredníctvom kódov
pridelených žalobcom, ich skutočná totožnosť nebola účastníkom zmluvy známa a poznal ju len
žalobca. Nebolo sporné, že žalobca vystupoval ako priamy zástupca investorov (veriteľov) ako aj

žalovaného (dlžníka) pri uzatváraní jednotlivých zmlúv o pôžičke. Zmluvnou stranou na strane veriteľa
bol v každej zmluve o pôžičke investor. Zo žiadnej zmluvy o pôžičke nie je možné zistiť totožnosť
veriteľa ako zmluvnej strany a ani dlžníka, a to ani v základnom rozsahu ako meno a priezvisko,
prípadne kontaktná adresa. Okrem argumentácie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku odvolací
súd dopĺňa, že zo znenia bodu 2.1 každej zmluvy o pôžičke vyplýva, že návrh na jej uzavretie bol

zo strany investora ako veriteľa určený dlžníkovi. Návrhom na uzavretie zmluvy je pritom v zmysle
platného znenia ustanovenia § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka len taký prejav vôle obsahujúci
ponuku predmetu zmluvy, ktorý je adresovaný jednej určitej (konkrétnej) osobe alebo niekoľkým
(viacerým) určitým (konkrétnym) osobám. Zákon tu zdôrazňuje určitosť osoby, ktorej je adresovaný
návrh na uzavretie zmluvy. Preto návrh na uzavretie zmluvy uskutočnený formou verejnej ponuky

(napr. inzerátom) zásadne nie je návrhom v zmysle Občianskeho zákonníka. Obdobne je nutné, aby
prejav vôle, ktorý má byť prijatím návrhu (akceptáciou) bol adresovaný späť navrhovateľovi (oferentovi).
Akceptácia, rovnako ako oferta, je adresovaná konkrétnej osobe (k tomu porov. napr. E. a kol.: Občanský
zákoník - Velký akademický komentář, 2008). Z obsahu každej zmluvy o pôžičke nie je možné zistiť
totožnosť osoby, ktorej je adresovaný návrh na jej uzavretie ani totožnosť osoby, ktorá návrh na uzavretie

zmluvy o pôžičke prijíma. Odvolací súd zastáva názor, že uvedený nedostatok kontraktačného procesu
v danom prípade spôsobuje, že žiadna zmluva o pôžičke (č.l. 5 až 9 spisu) medzi investormi ako
veriteľmi a dlžníkom nebola platne uzavretá. Slovenská právna úprava v Občianskom zákonníku je
v tomto smere pomerne rigidná a v takomto prípade neumožňuje platný vznik dvojstranného právneho
úkonu (zmluvy) a z neho vyplývajúcich práv a povinností medzi zmluvnými stranami, ktoré navzájom

nepoznajú svoju totožnosť a nedokážu teda poznať, s ktorým konkrétnym subjektom ako zmluvnou
stranou vstupujú do záväzkového právneho vzťahu. Citované zákonné ustanovenia sú pritom zaradené
v rámci ustanovení o právnych úkonoch, spadajúcich do všeobecnej časti Občianskeho zákonníka
a predstavujú právnu úpravu platnú pre celé civilné právo. Jedná sa o ustanovenia, ktoré sú svojou
povahou kogentné, preto neobstojí argumentácia žalobcu, zmluvné strany pri uzatváraní každej zmluvy

o pôžičke vyhlásili, že identifikáciu zmluvných strán považujú za dostatočne určitú a zrozumiteľnú.
Nie je ani rozhodujúce, že totožnosť zmluvných strán bola známa žalobcovi, pretože táto musí byť
známa zmluvným stranám v čase uzavretia zmluvy. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že aj smernica
EurópskehoparlamentuaRadyEÚč.2023/2225zodňa18.10.2023ozmluváchospotrebiteľskomúvere
vyžaduje pre obdobné zmluvy, ktoré budú v budúcnosti uzavreté prostredníctvom sprostredkovateľa

úveru, uvádzať v zmluvách o úvere identitu, geografickú adresu, telefónne číslo a adresu elektronickej
pošty zmluvných strán a sprostredkovateľa úveru; v zmysle bodu 22 preambuly smernice 2023/2225
„od roku 2008 sa rozvíja hromadné financovanie ako forma financovania dostupná spotrebiteľom,
zvyčajne v prípade malých výdavkov alebo investícií; poskytovateľ úverových služieb hromadného
financovania prevádzkuje digitálnu platformu otvorenú verejnosti s cieľom spárovať potenciálnych

veriteľov, ktorí jednajú v rámci svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania
alebo mimo tohto rámca, so spotrebiteľmi, ktorí sa snažia získať finančné prostriedky, alebo uľahčiť
ich spárovanie; takéto financovanie by mohlo mať podobu spotrebiteľského úveru; ak poskytovatelia
úverových služieb hromadného financovania poskytujú úver priamo spotrebiteľom, ustanovenia tejto
smernice týkajúce sa veriteľov by sa na nich mali uplatňovať; ak poskytovatelia úverových služieb

hromadného financovania uľahčujú poskytovanie úveru medzi veriteľmi konajúcimi v rámci svojej
obchodnej, či podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania a spotrebiteľmi, povinnosti veriteľov podľa
tejto smernice by sa mali vzťahovať na týchto veriteľov; v takejto situácii konajú poskytovatelia úverovýchslužieb hromadného financovania ako sprostredkovatelia úveru, takže by sa na nich mali vzťahovať
povinnosti sprostredkovateľov úveru podľa tejto smernice“.

4.8 Na základe správneho právneho posúdenia ohľadne neplatnosti jednotlivých zmlúv o pôžičke
súd prvej inštancie správne posúdil uplatnený nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako plnenia zo dňa 13.09.2017 z neplatného
právneho úkonu. Na základe dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného súd prvej
inštancie žalobu žalobcu správne zamietol, pretože dvojročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods.

1 Občianskeho zákonníka) ako aj trojročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia žalobcovi v čase
podania žaloby na súd dňa 02.12.2022 márne uplynula.

4.9 Pokiaľ ide o konkrétnu odvolaciu argumentáciu žalobcu (§ 387 ods. 3 C.s.p.) odvolací súd ťažiskovo
udáva, že:

(1) pokiaľ žalobca v rámci odvolacej argumentácie poukazoval na viaceré situácie z praxe pri uzavieraní
kúpnych zmlúv (predaj v supermarkete, internetový predaj medzi ľuďmi, predaj prostredníctvom
automatu) so snahou presvedčiť odvolací súd o určitosti označenia zmluvných strán v predmetných
zmluvách o pôžičke, odvolací súd udáva, že z hľadiska predmetu konania nie je možné sa podrobne
vyjadrovať k možným situáciám, ktoré nie sú predmetom konania a nevyplynuli zo skutkového stavu

zisteného vykonaným dokazovaním; preto z hľadiska predmetu konania v prejednávanom spore
mohlo ísť len posudzovanie určitosti sporných zmlúv o pôžičke a nie posudzovanie určitosti iných
žalobcom uvedených (hypotetických) právnych úkonov, ktoré nemali bezprostredný súvis s predmetom
konania v prejednávanom spore; napriek uvedenému však odvolací súd vo všeobecnosti k uvedenej
argumentáciiudáva,žemieraurčitosti(neurčitosti)označeniazmluvnýchstránvuvedenýchprípadochje

odôvodnená skutočnosťou, že k uzavretiu týchto zmlúv zväčša dochádza v prítomnosti zmluvných strán
a najmä dodaním tovaru (v obchode, predajný automat) a zaplatením kúpnej ceny dochádza k splneniu
vzájomných práv a povinností z predmetnej zmluvy a ďalšie práva a povinnosti v zásade stranám
nevznikajú (osobitné nároky z vád tovaru majú osobitnú právnu úpravu), kým v prípade sporných zmlúv
o pôžičke prichádzali do úvahy práva a povinnosti, ktoré majú byť plnené až v budúcnosti po ich uzavretí,

kedy je nevyhnutné poznať totožnosť zmluvných strán;
(2) pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu ohľadne nevyhnutnosti existencie konkrétnej kolízie
záujmov zástupcu a zastúpeného odvolací súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku (bod 4.7.7
odôvodnenia), pričom dodáva, že rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného môže v zmysle § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka existovať bez ohľadu na skutočnosť, či zástupca aj konkrétnym konaním

porušuje konkrétne právo alebo záujem zastúpeného (ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
pre existenciu rozporu záujmov žiadne porušenie nevyžaduje).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s

§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a tým, že napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); odvolací súd dospel
k záveru, že právne posúdenie veci súdu prvej inštancie ohľadne nepreukázania odovzdania predmetu
pôžičky žalovanému nie je správne (bod 4.5 odôvodnenia); v ostatnom rozsahu sa odvolacími dôvodmi
žalobcovi nepodarilo spochybniť skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania ani

právne posúdenie veci ohľadne neplatnosti uzavretých zmlúv o pôžičke (body 4.6 až 4.9 odôvodnenia).7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
v celom rozsahu potvrdil a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) o trovách konania (druhý
výrok), ktorý bol odôvodnený plným úspechom žalovaného v spore.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu

trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol
v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal odvolací súd žalovanému proti žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách
konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich
náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016
zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017

a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania
žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.