Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8205205994
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8205205994.29

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: Slovenská republika, zastúpená: LESY
Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038
351,zastúpeného:Vojčík&PartnersBA,s.r.o.,sosídlomHlavnénámestie5,81101Bratislava-mestská
časť Staré Mesto, IČO: 53 204 786, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C. XXX,
zastúpenému: JUDr. Vlastimil Klepáč, advokát, so sídlom Krmanova 16, 040 01 Košice – mestská časť
Staré Mesto, IČO: 50901028, 2/ D. A. E., nar. X.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX B., zastúpenému: JUDr.
Miroslav Katunský, advokát, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, IČO: 45006032, za účasti Krajskej

prokuratúry v Prešove, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní všetkých sporových
strán proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 3C/308/2005-1355 z 30.12.2020, takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností,
ktoré sú zapísané na LV č. XXX, k. ú. G., obec G., okres H., registra „I.“, a to:

- parc. č. XXXX, druh pozemku orná pôda o výmere 13.732 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 29.665 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 24.679 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 2.115 m2,

Na LV č. XXX, k. ú. G., obec G., okres H., registra „I.“, a to:

- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 9.974 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 18.311 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 4.180 m2,

- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 1.593 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 5.533 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 10.972 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 662 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 500 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 1.928 m2.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 %.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a pôvodne žalovaným 1/ A. J.
K. tak, že vo vzťahu medzi týmito sporovými stranami náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že:

„Zamieta žalobu v časti o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zapísané

Na LV č. XXX k.ú. G., obec G., okres H., registra „I.“ a to:

- parc. č. XXXX, druh pozemku orná pôda o výmere 13.732 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 29.665 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 24.679 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 2.115 m2,

Na LV č. XXX k. ú. G., obec G., okres H., registra „I.“ a to:

- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 9.974 m2,

- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 18.311 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 4.180 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 1.593 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 5.533 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 10.972 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 662 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 500 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 1.928 m2.

Určuje, že žalobca j e v ý l u č n ý m v l a s t n í k o mnehnuteľností, ktoré sú zapísané :

Na LV č. XXX k.ú. G., obec G., okres H., registra „I.“, a to:

- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 14.563 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3.852 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4.050 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 445.227 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3.654 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 10.335 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 39.962 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 291.755 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 9.820 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 117 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 5100 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4965 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2147 m2,

Na LV č. XXX k. ú. G., obec G., okres H., registra „I.“, a to:

- parc. č. XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2.237 m2,

- parc. č. XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 885.464 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 629.942 m2,

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.

Pôvodne žalovaný v 1. rade A. J. K., nar. XX.X.XXXX má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v pomere jeho úspechu v konaní, ktorý činí 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí a ktoré vydá súdny úradník.“

2. Vychádzal zo zistenia, že po vykonanom dokazovaní je nepochybné, že predmet sporu bol vládnym

nariadením SNR č. 104/1945 Zb., v danom čase zapísaný v PKV č. XX a XX, k. ú. G., skonfiškovaný
ex lege, a to ku dňu účinnosti nariadenia (§ 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Zb.). Na účinnú konfiškáciu
v prospech štátu nebolo potrebné žiadne ďalšie osobitné rozhodnutie na konkrétne nehnuteľnosti, ako
to uvádzali žalovaní. Následné rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,resp. konfiškačnej komisie už mali iba charakter spísania konkrétneho skonfiškovaného majetku
(nehnuteľností, budov, strojov, inventáru, zásob a podobne), jeho reálneho prevzatia konkrétnym
orgánom, špecifikovania, jeho evidencie, resp. pridelenia do držby a úžitku, to znamená evidenčný

charakter takého majetku, ktorý na základe spomenutého nariadenia už vlastnícky patril štátu ku dňu
1.3.1945. Účinnosťou tohto právneho predpisu zaniklo k predmetu sporu vlastnícke právo J. L. a M. L. a
údaj v katastri nehnuteľností, svedčiaci im ako vlastníkom, bol od účinnosti tohto všeobecne záväzného
právneho predpisu neúčinný, pretože nezodpovedal právnemu, a teda skutočnému stavu. Obaja teda
stratili vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, nemohli vykonávať žiadne oprávnenie vlastníka

a predmetné nehnuteľnosti nemohli na základe ich dispozície prejsť na inú osobu a ani nemohli byť
predmetom dedičstva po nich. Ich právni nástupcovia sa teda z tohto dôvodu nemohli stať vlastníkmi
predmetu konfiškácie. Následne po konfiškácii boli dané predmetné lesné pozemky na správu Správe
štátnych lesov, pretože povereníctva zriadené v danom období boli len orgány dohliadajúce na výkon
pozemkovej reformy. Povereníctvo pre pôdohospodársku a pozemkovú reformu bolo totiž v roku
1951 nahradené Povereníctvom lesov a drevárskeho priemyslu, ktoré v odbore lesného hospodárstva

plnilo dovtedajšiu úlohu povereníctva pôdohospodárstva a správu na predmete sporu teda vykonávala
Správa štátnych lesov. Predmet konfiškácie spĺňal podmienku výmery nad 100 ha v zmysle § 11
citovaného nariadenia a pripadol tak štátu. Účinnosť takejto konfiškácie nastala v zmysle § 1 citovaného
nariadenia rozhodnutím predsedníctva SNR a proti tomuto rozhodnutiu nebolo možné podať sťažnosť
na najvyšší správny súd. J. a M. L. spĺňali podmienky osôb podľa § 4 nariadenia č. 50/1945 Zb.

SNR. O tejto skutočnosti svedčí aj prehľad o prevzatých lesných pozemkoch, z ktorého vyplýva, že
v roku 1975 prevzala SŠL v Zborove do vnútornej správy konfiškáty J. a M. L. a E. N. v G., ležiace
v katastrálnom území G. O. P. o výmere 523 ha. Rovnako bolo predložené konfiškačné rozhodnutie
príslušnej konfiškačnej komisie a zápisnice, z ktorých vyplýva, že predmet sporu bol zabratý v súlade
s účelom a ustanoveným postupom konfiškačného nariadenia. O tom, že o danom zákonnom postupe

podľa vtedy platných právnych predpisov nie je absolútne žiadna pochybnosť, svedčí o tom jednak
rozhodnutie Konfiškačnej komisie zo dňa 28.8.1946, zápisnice zo dňa 22.11.1946 o prevzatí predmetu
sporu do držby a úžitku československého štátu, ako aj skutočnosť, že Okresnému súdu Bardejov bol
dňa 26.11.1947 doručený návrh na vyznačenie tejto konfiškácie a ešte toho istého dňa bola konfiškácia
pod číslom č.d. XXXX vyznačená v PK vložkách č. XX a XX. Súd v rovnaký deň totiž uznesením

č.d. XXXX/XX tento zápis v pozemkovej knihe povolil. O tom následne svedčia aj zápisy z pozemno-
knižných zápisniciach v k. ú. G. vo vložkách XX a XX. Nepochybne danej skutočnosti o prechode
vlastníckeho práva na štát na základe nariadenia 104/1945 Zb. SNR svedčí aj to, že predmet sporu
bol daný do dočasnej správy, na základe potvrdenia o dočasnej správe nad týmito nehnuteľnosťami,
a to poverenie povereníctva SNR pre Pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu zo dňa 23.8.1945,

zápisnicami o odovzdaní opusteného majetku do dočasnej správy, zápisnicami o prevzatí bývalých lesov
J. a M. L., ktoré sa v spise nachádzajú na č.l. 411 - 432. Ak žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo
od svojich právnych predchodcov, ktorí mali najskôr obaja v 1/3 (ako aj v 1/3 pôvodne žalovaný 1/ A.
J. K., ktorý následne previedol svoj podiel na žalovaného 1/) nadobudnúť vlastníctvo kúpnou zmluvou
zo dňa 28.3.1950 od J. a M. L., tak takýto prevod vlastníckeho práva k predmetu sporu nebol možný,

pretože predávajúci nemohli disponovať s predmetom sporu. Na základe týchto skutočností, nemohli
právny predchodcovia žalovaných (spolu s právnym predchodcom A. K.) platne nadobudnúť vlastnícke
právo k predmetu sporu na základe vydržania, ako to vyplýva z osvedčenia vyhlásenia o vydržaní formou
Notárskej zápisnice J. I. C. v C. dňa 23.5.2005 Q. XXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX,
pretože nimi uvádzaná kúpna zmluva zo dňa 28.3.1950 nemohla byť platná a z tohto dôvodu nemohla

založiť dobromyseľnosť v užívaní predmetu sporu ako predpoklad vydržania vlastníckeho práva, pretože
predávajúci neboli v čase údajného uzavretia neformálnej kúpnej zmluvy vlastníkmi predmetu zmluvy.
Právne predpisy o konfiškácii predmetu sporu boli v danom čase platné a účinné a ich neznalosť
právnych predchodcov žalovaných nijako neospravedlňovala a nemohla založiť ich dobromyseľnosť ako
vlastníkov. Ak neboli na začiatku dobromyseľní, resp. ak vydržacia doba nezačala, nemohla ani plynúť

a ani uplynúť. Vznik vlastníckeho práva k predmetu sporu právnych predchodcov žalovaných teda, z
tohto dôvodu neexistuje a notárska zápisnica osvedčuje neexistujúce skutočnosti. Ak vyjdú najavo
skutočnosti, ktoré spochybňujú takéto osvedčenie o vydržaní, súd nie je takouto listinou nijako viazaný
a ako predbežnú otázku je oprávnený posúdiť jej platnosť. V rámci predbežnej otázky s ohľadom
na skutočnosti, ktoré v tomto konaní vyšli najavo súd konštatuje, že na základe danej listiny právni

predchodcovia žalovaných (vrátane J. K., nar. XX.X.XXXX) nenadobudli vlastníctvo k predmetu sporu,
a preto ho následne nemohli platne previesť na žalovaných (vrátane pôvodne žalovaného A. J. K.).3. Ak žalobcovia tvrdia, že predmet sporu im vlastnícky patrí a že ho na základe neformálnej kúpnej
zmluvy medzi ich právnymi predchodcami a M. a J. L. z roku 1950 vydržali, súd uvádza, že vydržanie
je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (§ 129 a § 134 Občianskeho

zákonníka), ktoré vzniká splnením zákonom požadovaných predpokladov. Musí ísť o spôsobilý predmet
vydržania (predmetom vydržania môže byť každá vec, ktorá môže byť predmetom vlastníctva), držba
musí byť oprávnená, t. j. musí ísť o faktické ovládanie veci alebo vykonanie práva, musí ísť o vôľu
nakladať s vecou alebo s právom ako so svojim a musí byť dobrá viera, že oprávnenému držiteľovi
patrí vec (alebo právo) a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby, do zákonom

stanovenej doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca (u
nehnuteľných vecí je vydržacia doba desaťročná). Subjektom vydržania môže byť tak fyzická ako aj
právnická osoba. Vlastnícke právo titulom vydržania môže oprávnený držiteľ nadobudnúť aj v zmysle
zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov formou notárskej
zápisnice. Podľa § 63 tohto zákona osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa
vydáva formou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica musí obsahovať vyhlásenie účastníka o splnení

podmienok podľa osobitného predpisu (§ 134 Občianskeho zákonníka), najmä okolnosti odôvodňujúce
začatie oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby. K vyhláseniu účastník dokladá vyhlásenie
osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje vlastnícke právo, alebo ich právnych
nástupcov, ak sú tieto osoby známe, vyhlásenie o tom, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva výhrady.
Takéto osvedčenie vydané notárom, za predpokladu, že obsahuje všetky uvedené náležitosti, má

povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami (§ 134 O.s.p., § 34
zákona č. 162/1995 Z. z.). Notár pritom nedozerá na to, či obsah urobeného vyhlásenia je v súlade
so zákonom, čo ale neznamená, že to tak nemá byť. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. o
úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov platného do
1.12.2000 (týmto dňom nadobudol účinnosť zákon č. 393/2000 Z. z. , ktorý vypustil zo zákona § 2 až

9) na základe osvedčenia notára vydaného za podmienok v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností
zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení. Žalovaní (vrátane pôvodného
žalovaného A. K.) síce tvrdili, že ich právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo k predmetu sporu na
základe ústnej kúpnej zmluvy zo dňa 28.3.1950 s predchádzajúcimi vlastníkmi. V tomto období na území
Slovenska do 31.12.1950 platilo obyčajové právo, v zmysle ktorého vlastníctvo k nehnuteľnosti bolo

možné nadobudnúť len vpisom do pozemkovej knihy. Z tejto zásady existovali výnimky, keď možno
nadobudnúť vlastníctvo aj bez pozemno-knižného vpisu. Jednou takou výnimkou bolo, ak nehnuteľnosť
niekto 32 rokov ako svoju pokojne mal v držbe, a to aj napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá
mala v tom čase nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto
iný. Podľa právneho stavu, platného do 31.12.1950 však právni predchodcovia žalovaných vtedy

nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu sporu, pretože dovtedy ho vyžadovanú dobu 32 rokov
neužívali. Rovnako vpisom do pozemkovej knihy takéto vlastnícke právo nezískali, pretože zápis kúpnej
zmluvy, na ktorú sa odvolávajú, nebol takto realizovaný.

4. Ani v konaní pred notárkou, ani v konaní pred súdom, neboli objasnené skutočnosti, aké náležitosti

mala predmetná kúpna zmluva, čo bolo jej predmetom, za akú cenu právni predchodcovia žalovaných
nadobudli predmet kúpy, akým spôsobom a kedy uhradili kúpnu cenu, akú sumu zaplatili J. L. a
akú M. L. (keďže lesy mali rozdielnu výmeru), odkiaľ mali prostriedky na takúto kúpu, prečo sa
nedomáhali zápisu svojho vlastníckeho práva do príslušnej evidencie, a ani prečo sa od roku 1992
až do roku 2005 nepokúsili žiadnym spôsobom domôcť svojho vlastníckeho práva k predmetu sporu,

nepožiadali o navrátenie podľa reštitučných právnych predpisov, alebo iným postupom. Všetky tieto
skutočnosti sú podľa názoru súdu tak jednoznačné v neprospech právnych predchodcov žalovaných, že
nepreukazujú nielen vydržanie predmetu sporu, ale vyvolávajú oprávnené pochybnosti o tom, že právni
predchodcovia 28.3.1950 žiadnu kúpnu zmluvu s J. a M. L. neuzavreli a tieto skutočnosti boli účelovo
tvrdené v konaní pred notárkou. Na strane predchodcov žalovaných zároveň absentuje akákoľvek

dobromyseľnosť vyžadovaná na začiatku, ale aj počas plynutia celej vydržacej doby. Ako bolo uvedené,
v konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná, či už listinnými dôkazmi, alebo relevantnou svedeckou
výpoveďou, existencia kúpnej zmluvy z roku 1950. V tomto smere súd neuveril tvrdeniam žalovaných,
že ich právni predchodcovia nadobudli predmet sporu v tak rozsiahlej výmere od predchádzajúcich
vlastníkov len na základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy, bez ďalšieho, ako už je vyššie uvedené, pričom

právni predchodcovia žalovaných mali v čase údajného uzavretia tejto kúpnej zmluvy vek veľmi blízky
plnoletosti. Žalovaní na potvrdenia tejto skutočnosti nenavrhli žiadneho svedka, pričom je nepochybné,
že v prípade, ak by k takejto udalosti došlo, neboli by si to právni predchodcovia žalovaných nechali
pre seba, ale oboznámili by s tým minimálne svojich rodičov, priateľov a blízkych a takýto prevod(vzhľadom na skutočne výnimočne vysoký počet hektárov pôdy) by v dotknutej obci G. rezonoval aj po
rokoch, doteraz, bezpochyby by o takejto skutočnosti vedeli minimálne rovesníci právnych predchodcov
žalovaných. Pred notárkou však nebol zo strany žalovaných ani ich právnych predchodcov predvolaní

nikto a nebola predložená žiadna listina zo strany fyzickej osoby, ktorá by niečo také dosvedčovala.
V čase vydania notárskeho osvedčenia navyše boli predmetné parcely na základe konfiškácie vo
vlastníctve štátu a skutočnosť, že boli zapísané stále na M. a J. L., nemá vplyv na existenciu
vlastníckeho práva k predmetu sporu zo strany žalobcu. V tomto prípade neznalosť neospravedlňuje.
Navyše, v konaní bolo presvedčivo preukázané, že predmet sporu právni predchodcovia žalovaných

a ani žalovaní nikdy neužívali, a teda nemohli byť dobromyseľní, že im to vlastnícky patrí v čase
vyhlásenia o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetu sporu. Prílohou tohto osvedčenia vo forme
notárskej zápisnice bolo splnomocnenie právnych predchodcov žalovaných pre žalovaných 1/ a 2/,
vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu z 10.5.2005, že nemá výhrady k vzniku vlastníckeho práva
v nehnuteľnostiach v k. ú. G. na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX O. XXX pre A. B., nar. XX.X.XXXX, O. E.,
nar. XX.XX.XXXX a J. K., nar. XX.X.XXXX a potvrdenia Obce G., bez uvedenia dátumu, pre právnych

predchodcov žalovaných 1/ až 3/, že pôvodní vlastníci J. L., M. L. a A. L. v obci G. ani v okolí obce
G. nežijú a pravdepodobne ani ich priami právni nástupcovia. Podľa zisťovania u najstarších občanov
v obci je pravdou, že sa vysťahovali mimo územia Slovenska tesne pred začatím 2. svetovej vojny,
možno aj počas vojny, pravdepodobne sú na neznámom mieste. Doposiaľ sa žiadny ich dedič, ani
iná osoba, k uvedeným nehnuteľnostiam neprihlásili. Rovnako bolo pre účely konania pred notárkou

doložené vyhlásenie Slovenského pozemkového fondu.

5. Súd v zmysle zákona č. 330/1991 Zb. účinného k 23.5.2005 uvádza, že SPF nemohlo dať takéto
vyhlásenie, pretože nebolo vôbec oprávneným orgánom vyjadrovať sa k vydržaniu lesných pozemkov.
SPF spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, nie lesné pozemky. SPF totiž

nespravuje pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu (§ 17 zákona č. 229/1991 Zb.). Takýmto
orgánom je v zmysle zákona č. 326/2005 Z. z. LESY slovenskej republiky, štátny podnik. Nebolo v
konaní preukázané, aby sa tento orgán vyjadroval ku konaniu pred J. C., výsledkom ktorého bola
dňa 23.5.2005 Notárska zápisnica Q. XXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX. Preto bolo takéto vyjadrenie pre
účely tohto konania pred notárkou relevantné a nemalo byť vôbec čo akceptované na účely vydania

takéhoto osvedčenia. V tomto kontexte zároveň nebolo preukázané, aby boli splnené všetky podmienky
Notárskeho poriadku, platného k 23.5.2005, keďže nebolo doložené vyjadrenie právnickej osoby, ktorá
bola príslušná na správu predmetu sporu, resp. mala právo nakladať s predmetom sporu k 23.5.2005.
Podľa názoru súdu takéto osvedčenie nemalo byť vydané a napriek tomu, že bolo, nespôsobuje žiadne v
ňom uvedené účinky, týkajúce sa predmetu sporu. Ďalším listinným dôkazom, na základe ktorého došlo

k vydržaniu, bolo potvrdenie obecného úradu, bez dátumu, ktoré podpísal starosta Obce G.. Z toho
vyjadrenia nevyplýva, že pôvodní vlastníci nežijú a že nemali právnych nástupcov. Vyplýva z toho len
neznalosť o tom, či žijú a či majú nejakých dedičov. To, že sa J. a M. L., prípadne ich právni nástupcovia,
v okolí obce G. nezdržujú, bez ďalšieho neznamená, že pôvodní vlastníci nežijú a že nemajú žiadnych
dedičov. V predmetnom potvrdení Obecného úradu G. navyše absentujú konkrétne nehnuteľnosti, ktoré

mali právni predchodcovia žalovaných užívať a ku ktorým malo byť uvedené potvrdenie vydané, je preto
nepochopiteľné, ako vôbec na základe takéhoto neúplného a vágneho potvrdenia mohlo vôbec dôjsť
k osvedčeniu o vydržaní dňa 23.5.2005. V zmysle § 63 písm. a) zákona č. 323/1992 Zb. účinnému
k 23.5.2005 malo byť súčasťou notárskej zápisnice aj vyhlásenie obecného úradu, v obvode ktorého
sa predmet sporu nachádza (Obec G.), že nemá ku vzniku uvedeného vlastníckeho práva výhrady.

Takéto vyhlásenie však musí v zmysle všeobecných náležitostí právneho úkonu byť zrozumiteľné
a určité a musí obsahovať špecifikáciu nehnuteľností tak, aby nemohlo dôjsť k jej zámene. Toto
predmetné vyhlásenie však neobsahuje určenie žiadnej nehnuteľnosti, keďže chýbajú všetky náležitosti
špecifikácie nehnuteľností podľa Katastrálneho zákona. Z takéhoto potvrdenia teda nie je zrejmé k
akým nehnuteľnostiam nemala Obec G. výhrady a aké nehnuteľnosti právni predchodcovia žalovaných

vôbec užívali ako vlastné. To, že takéto vyhlásenie akceptovala notárka pre vydanie osvedčenia o
vydržaní nie je pre súd nijako záväzné a nemohol znamenať platný prechod vlastníckeho práva na
právnych predchodcov žalovaných. Ďalej z tohto vyhlásenia vyplýva, že bratia L. opustili územie obce
pred začatím 2. svetovej vojny, možno aj počas vojny. Keďže 2. svetová vojna trvala do roku 1945,
je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že dňa 28.3.1950 bratia L. nemohli uzavrieť kúpnu zmluvu

so žalovanými, keďže im ako osobám nemeckej národnosti nebol povolený vstup na územie bývalej
ČSR. Práve toto potvrdenie Obce G., ktoré bolo predložené za účelom preukázania vlastníckeho
práva, priamo a veľmi jasne odporuje tvrdeniam právnych predchodcov žalovaných a akceptovanie
takéhoto potvrdenia pre účely osvedčenia je nepochopiteľné. Vyhlásenie pre notárkou, prehlásenieObecného úradu v G. a potvrdenie SPF, regionálneho odboru H., pre účely osvedčenia o vyhlásení
vydržania vlastníckeho práva k predmetu sporu, boli preto irelevantné. Je zároveň nepochybné, že
osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva možno vydať len pre držiteľa nehnuteľnosti (§ 3 ods. 2)

na jeho návrh, ku ktorému sa pripoja písomné doklady o skutočnostiach uvedených v § 4 ods. 2
a čestné vyhlásenie a vyjadrenie uvedené v § 5 a) čestné vyhlásenie dvoch, vo veci nezaujatých
osôb, znalých miestnych pomerov k spôsobu získania nehnuteľnosti navrhovateľom a potvrdzujúce, že
navrhovateľ je držiteľom nehnuteľnosti, ak je nehnuteľnosť v nájme, tiež vyjadrenie nájomcu o tom, že
navrhovateľ je prenajímateľom, b) vyjadrenie obce o okolnostiach dôležitých pre vydanie osvedčenia].

Pravdivosť obsahu dokladov pripojených k návrhu ani náležitosti vôle navrhovateľa a iných osôb
notárstvo nepotvrdzuje (§ 6 ods. 1), čo však neznamená, že v prípade pochybností nemožno skúmať
splnenie uvedených podmienok. Súd teda skúma, či na strane žalovaných boli splnené všetky zákonné
podmienky nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním, a či boli odstránené pochybnosti
o oprávnenej držbe. S existenciu týchto predpokladov sa bolo treba zaoberať tak pred notárskou
zápisnicou osvedčeného vyhlásenia o vydržaní nehnuteľnosti vzhľadom na charakter nehnuteľnosti

a skutočnosti v nej uvedené, týkajúce sa predchádzajúcich vlastníkov, ako aj po vydaní osvedčenia.
Podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia na rozdiel od spisovania právnych úkonov je
len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva. Pred vydaním osvedčenia notár nezasahuje do
deja, účastníkov nepoučuje na to, či obsah nastavajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v
súlade so zákonom. Rovnako tak ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie neprieči

zákonu. Už samotné vedomie účastníka o tom, že notár na jeho žiadosť uskutočňuje záznam o ním
tvrdených skutočnostiach by ho malo viesť k tomu, aby ním realizované vyhlásenie zodpovedalo
právnym predpisom. Význam osvedčenia spočíva v tom, že príslušná notárska zápisnica je dôkazom
o tom, že úkon bol vykonaný, akým spôsobom a kedy sa tak stalo. Pravdivosť toho, čo sa osvedčuje
platí dovtedy, kým nie je preukázaný opak. Vzhľadom na povahu osvedčenia vydávaného notárom

a zo samotnej podstaty činnosti notára, spočívajúcej v osvedčovaní právne významných skutočností
je zrejmé, že žaloba o neplatnosť osvedčenia vydaného notárom neprichádza do úvahy. Notársky
poriadok preto ani nemá osobitné ustanovenie, ktoré by umožňovalo osobe, tvrdiacej o sebe, že bola
vydaným osvedčením dotknutá na právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť osvedčenia. Rovnako
ani hmotné právo nemá zákonné ustanovenie, ktoré by umožňovalo dotknutej osobe domáhať sa

neplatnosti osvedčenia vydaného notárom. V hmotnom práve sa nachádzajú len zákonné ustanovenia,
ktoré upravujú platnosť právneho úkonu. Uvedené však neznamená, že by nebolo možné zaoberať sa
správnosťou a úplnosťou notárskych zápisníc ako prejudiciálnou otázkou. Súd v tejto veci konštatuje,
že v mnohých prípadoch známych zo súdnej praxe v minulosti, bolo zistené, že inštitút vydržania
prostredníctvom osvedčenia bol zneužitý. Dôvodne preto nasledovala novela Notárskeho poriadku

vykonaná zákonom č. 397/2000 Z. z. účinná od 1.12.2000 v § 63, čím sa spresnili podmienky, za ktorých
notármoholformounotárskejzápisnicevydaťosvedčenieovydržanívlastníckehoprávaknehnuteľnosti,
alebo o vydržaní zodpovedajúceho vecného bremena.

6. Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., ktorý platil na našom území od 1.1.1951 do 1.4.1964 však

neumožňoval vydržanie nehnuteľností v socialistickom vlastníctve. Čo bolo predmetom socialistického
vlastníctva upravovali ustanovenia § 100 zák. č 141/1950 Zb.. v zmysle § 105 uvedeného zákona,
účinného k 28.3.1960 boli predmetom osobného vlastníctva najmä predmety domácej a osobnej
spotreby, rodinné domčeky a úspory nadobudnuté prácou (osobný majetok). S vecami, ktoré boli
v socialistickom vlastníctve, bolo možné nakladať, najmä možno také veci scudzovať len v rámci

obvyklého hospodárenia, inak len vtedy, ak sú pre to dané podmienky určené v osobitných predpisoch.
Osobný majetok bol nedotknuteľný. Socialistické vlastníctvo malo buď formu štátneho vlastníctva
alebo formu vlastníctva družstevného. Spoločenské, socialistické vlastníctvo bol nedotknuteľný zdroj
bohatstva a sily republiky a blahobytu pracujúceho ľudu. Ustanovenie § 110 zákona č. 141/1950 Zb.
upravovalo, že vlastnícke pomery k pôde, založené na zásade „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“,

spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné predpisy neustanovujú inak. Vydržaním v zmysle
§ 115 zákona č. 141/1950 Zb. bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci,
ktoré sú v socialistickom vlastníctve. V zmysle ústavy zákon č. 150/1948 Zb. došlo v roku 1948 k
zoštátneniu pozemkov nad výmeru 50 ha (ako výrobného prostriedku), pod čo by spadal aj predmet
sporu, ktorú následne štát mohol prideľovať do správy ďalších subjektov, v tomto prípade bola správa v

neskoršom období zverená Československým štátnym lesom. V tomto prípade sa vlastníkom pozemku
zo zákona stal štát. Vydržanie predmetu sporu právnymi predchodcami žalovaných za obdobie od
1.4.1964 do 31.3.1983 nebolo možné, pretože Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení
platnom v danom období vydržanie neupravoval. Po vydaní zákona č. 131/1982 Zb. (účinného od1.4.1983), ktorým bol novelizovaný zákon č. 40/1964 Zb. bolo vydržanie v prospech fyzických osôb
možné, avšak vylučovalo sa vo vzťahu k veciam v súkromnom vlastníctve vrátane pozemkov, k veciam
z majetku v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo

užívania podľa osobitných predpisov. Na základe uvedeného platilo, že nepretržitou 10 ročnou držbou
vydržala fyzická osoba vlastnícke právo k pozemku alebo jeho časti pre štát a sama nadobudla právo na
uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku (§ 135a v znení platnom do vydania zákona č. 509/1991
Zb.). Súčasná právna úprava Občianskeho zákonníka účinná od 1.1.1992 zrušila tieto nedôstojné
obmedzenia použitia účinkov vydržania na vznik vlastníckeho práva a do vydržacej doby bolo možné

započítať držbu uskutočnenú pred 1.1.1992, a to aj vtedy, ak sa jednalo o vydržanie veci nespôsobilej
byť predmetom vydržania pred týmto dňom. Je nepochybné, že lesná pôda bola k 28.3.1960 predmetom
socialistického vlastníctva, pretože sa nejednalo o predmet osobného vlastníctva v zmysle § 105 zákona
č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960. Predmet sporu teda právni predchodcovia žalovaných nemohli k
tomuto dátumu vydržať. Podľa názoru je vôbec zbytočné zaoberať sa otázkou držby takéhoto majetku
fyzickými osobami v danom čase, pretože takúto lesnú pôda, dokonca v takejto výmere nemohla mať

v držbe žiadna fyzická osoba vzhľadom na právne predpisy, platné v danom čase. V čase od 1.4.1964
do 31.3.1983 nebolo možné vôbec nadobudnúť vydržaním vlastnícke právo. Čo sa týka obdobia od
1.4.1983 do 31.12.1991, predmet sporu nemohol byť predmetom vlastníckeho práva fyzických osôb a
ak aj teoreticky došlo k vydržaniu v tomto období, mohlo vzniknúť iba právo osobného užívania fyzickej
osoby k lesnej pôde. Podľa súčasnej právnej úpravy síce vydržať predmet sporu možné je, žalovaní však

v konaní nepreukázali žiaden z atribútov vydržania. V konaní nepredložili nič, na základe čoho by boli ich
právni predchodcovia a následne oni dobromyseľní, že sú vlastníkmi predmetu sporu. Nepreukázali teda
žiadny relevantný titul nadobudnutia vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho podielu k predmetu
sporu. Ich tvrdenie o uzavretí neformálnej kúpnej zmluvy v roku 1950 sa nepotvrdilo a v tomto konaní
na rozdiel od konania o vydržaní vlastníckeho práva pred notárom, bolo ich povinnosťou potvrdiť takýto

titul, ako základ pre dobromyseľnosť, s poukazom na už niekoľkokrát tvrdené skutočnosti o nadobudnutí
vlastníctva štátu k predmetu sporu na základe vyššie uvedeného vládneho nariadenia z roku 1945.
Rovnako nepreukázali, aby kedykoľvek za obdobie od 28.3.1950 do súčasnosti užívali predmet sporu
ako vlastný, v dôsledku čoho nikdy pre nich nezačala a preto ani nemohla uplynúť vydržacia doba k
predmetu sporu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, z ktorých nepochybne vyplýva, že právni

predchodcovia žalovaných nesplnili zákonom vyžadované podmienky vydržania, a teda nemohli dňa
28.3.1960, alebo kedykoľvek pred vyhlásením tohto rozsudku, nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu
sporu. Tvrdenie, že právni predchodcovia žalovaných užívali nehnuteľnosti v období od 28.3.1950 -
28.3.1960 boli v konaní spoľahlivo vyvrátené. Súd v tejto súvislosti poukazuje na výpoveď svedka P., ako
aj prílohy ako pozemková kniha, lesný hospodársky plán za roky 1958 - 1967 a iné. To je nepochybné aj

zo zápisníc, ktoré boli realizované na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie o skonfiškovaní lesného
majetkuJ.aM.L.,zktorýchvyplýva,žepredmetnýmajetokzabralpresvojeúčelyštát,spísaljehorozsah
a určil spôsob nakladania s ním. Žalovaní na preukázanie tvrdenia o užívaní predmetu sporu nimi, resp.
ich právnymi predchodcami nepredložili jediný relevantný dôkaz. Súd v tejto súvislosti poukazuje na
to, že z rozhodnutia, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod. č.

86/2001 vyplýva, že pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, môže sa súd aj odchýliť od stavu zapísaného
v katastri nehnuteľností. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza: V zmysle ustanovenia § 70 zákona
č. 162/1995 Z. z. sú údaje katastra (medzi ktoré patria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane
identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností (§ 7 písm. c) zákona) hodnoverné a záväzné, ak sa
nepreukáže opak. Citované zákonné ustanovenie vyjadruje právnu domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz

opaku. Súd ju má preto preukázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak (§ 133 O.s.p.). V čase vydania
osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o forme Notárskej zápisnice Q. XXX/
XXXX, Q. XXXXX/XXXX zo dňa 23.5.2005 bol teda právny stav iný, než z akého vychádzala notárka.
Právni predchodcovia žalovaných nepreukázali existenciu právne relevantnej verejnej listiny, ktorou
by mali nadobudnúť vlastnícke právo. V danom čase dňa 28.3.1950 nebolo možné získať vlastnícke

právo k predmetu sporu ústnou kúpnou zmluvou. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právny
predchodcovia žalovaných a následne ani žalovaní nikdy predmet sporu neužívali, naopak, užíval ich
žalobca, resp. právny predchodca žalobcu. Takto výmerou mimoriadne rozsiahle nehnuteľnosti do roku
1989 fyzické osoby nemohli užívať a žalovaní nijako nepreukázali svoje tvrdenia v notárskom osvedčení,
že predmet sporu vôbec nejako užívali. Dobromyseľnosť v tomto prípade nezohráva žiadnu úlohu,

pretože žalovaní a ich právni predchodcovia predmet sporu nikdy neužívali, nemožno teda ani len
uvažovať o tom, či sa mohli stať vlastníkmi na základe dlhodobej dobromyseľnosti o tom, že užívajú
svoje vlastníctvo.7. Žalobca Slovenská republika je právnym nástupcom Československého štátu, na ktorého bolo
vlastnícke právo J. a M. L. prevedené všeobecne záväzným právnym predpisom a jeho vlastnícke právo
k predmetu sporu nebolo v konaní relevantne spochybnené. Trvá nepretržite od nadobudnutia účinnosti

vládneho nariadenia, ktorým boli nehnuteľnosti J. a M. L. skonfiškované. Tie teda nemohli ostať vo
vlastníctve bratov L., tí ich následne nemohli previesť a ani sa nestali predmetom dedičstva po nich.
Ich ponechanie ako vlastníkov v príslušnej evidencii nehnuteľností po roku 1949 nemá žiadne právne
účinky a samo o sebe nemôže byť právnym dôvodom pre platnosť akéhokoľvek právneho úkonu, alebo
inej právnej skutočnosti, ktorého následkom by bola zmena vlastníka odvodzovaná od J. a M. L. alebo s

nimi priamo súvisiaca, okrem konfiškácie. Všetko ostatné je neplatné a nemôže mať za následok platný
vznik vlastníctva a oprávnenie s predmetom vlastníctva nakladať tak, ako to môže realizovať vlastník.

8. Súd teda žalobe v časti ohľadne nároku na lesné pozemky zapísané na LV č. XXX, k. ú. G., obec G.,
okres H., registra „I.“, a to: parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 14.563 m2, parc. č.
XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3.852 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky

o výmere 4.050 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 445.227 m2, parc. č. XXXX,
druh pozemku lesné pozemky o výmere 3.654 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o
výmere 10.335 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 39.962 m2, parc. č. XXXX,
druh pozemku lesné pozemky o výmere 291.755 m2, parc. č. XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o
výmere9.820m2,parc.č.XXXX/X,druhpozemku lesnépozemkyovýmere117m2,parc.č.XXXX,druh

pozemku lesné pozemky o výmere 5.100 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere
4.965m2,parc.č.XXXX,druhpozemkulesnépozemkyovýmere2.147m2a naLVč.XXX,k.ú.G.,obec
G., okres H., registra „I.“, a to: parc. č. XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2.237 m2, parc.
č. XXXX/X, druh pozemku lesné pozemky o výmere 885.464 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku lesné
pozemky o výmere 629.942 m2, vyhovel, pretože bolo preukázané, že žalobca nadobudol vlastnícke

právo k predmetu konania na základe nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR postupom v zmysle predmetného
nariadenia na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie, odvtedy predmet sporu užíval, naopak právni
predchodcovia žalovaných nemohli nadobudnúť platne vlastnícke právo k predmetu sporu, a následne
ho ani nemohli previesť na žalovaných.

9. Darovacia zmluva medzi žalovanými a ich právnymi predchodcami ohľadne predmetu sporu zo dňa
6.7.2005 (č.l. 205 - 207) a následná kúpna zmluva medzi žalovanými 1/ a 3/ zo dňa 2.9.2008 (č.l. 210 -
211) sú neplatné, pretože najskôr darcovia dňa 6.7.2005 a neskôr žalovaný 1/ dňa 2.9.2008 prevádzali
predmet vlastníckeho práva, ktorý im vlastnícky nepatril, ale bol vo vlastníctve Slovenskej republiky. Ako
darcovia, tak aj predávajúci, neboli spôsobilí prevádzať predmet sporu.

10. Odvolací súd v uznesení č. k. 13Co/4/2015-943 vyslovil právny názor, že žalobca nemôže byť
v konaní úspešný, ak sa domáha určenia vlastníckeho práva k iným, než lesným pozemkom -
v tomto prípade ohľadne nároku na pozemky, zapísané ako orná pôda, trvalé trávnaté porasty a
ostatné plochy a zároveň uložil súdu (bez špecifikácie konkrétneho právneho názoru) venovať sa

predloženým prídelovým listinám, ktoré sú hodnoverným podkladom pre existenciu vlastníckeho práva
na strane prídelcov, a to bez ohľadu, či došlo k ich zápisu do katastra nehnuteľností. Súd teda v časti
nároku žalobcu, ktorá sa netýkala lesných pozemkov, žalobu zamietol. Žalobca síce požiadal o zmenu
poľnohospodárskeho druhu pozemku na lesný pozemok zo dňa 24.2.2016 ohľadne pozemkov vedených
naLVXXX,k.ú.G.,atoKN„I.“XXXX(časťktorejzodpovedálesnémupozemkuR.XXX/XX),XXXX(časť

ktorej zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/XX O. R. XXX/X), XXXX (časť, ktorej zodpovedá lesnému
pozemku R. XXX/X O. R. XXX/X), XXXX (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/X), ako aj
vedených na LV XXX, k. ú. G., a to KN „I.“ XXXX/X (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/
X), XXXX/X (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/X O. XXX/X), XXXX/X (ktorý zodpovedá
lesnému pozemku R. XXX/X), XXXX/X (ktorý zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/X), XXXX/X (ktorý

zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/X), XXXX (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/X),
XXXX (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/X), XXXX (časť, ktorej zodpovedá lesnému
pozemku R. XXX/X) a XXXX (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku R. XXX/X O. R. XXX/XX) a
zároveň zabezpečil vypracovanie súvisiacich Geometrických plánov č. XX/XXXX, XX/XXXX O. XX/XXX
(č.l. 987 - 995), ale v konaní nenavrhol zodpovedajúcu zmenu žaloby v tomto ohľade. Predmetom

konania tak ostal pôvodný nárok na určenie vlastníckeho práva zapísaných pozemkov registra „I.“,
vrátane iných, než lesných pozemkov. Súd je v tomto sporovom konaní dispozíciou žalobcu a do návrhu
nemôže ex offo zasahovať bez toho, aby žalobca svoj nárok zodpovedajúcim spôsobom upravil (v tomto
prípade navrhol zmenu žaloby tak, aby rozhodnutie súdu zodpovedalo jeho návrhu a nároku). Súd sámbez návrhu nemôže definovať nehnuteľnosť inou výmerou, druhom, registrom a ostatnými údajmi, ktoré
sa zapisujú do katastra nehnuteľností, ak nie sú predmetom návrhu, alebo úpravy žaloby, a to ani v
takom prípade, ak vyplývajú z listín alebo iných príloh tvoriacich obsah spisu. Opak by podľa názoru súdu

znamenalo porušenie zásady dispozičnosti a nestrannosti. Žalobca súdu v tomto ohľade iba predložil
listiny (č.l. 720 - 726, 781 - 788) v rámci odvolacieho konania, ale nezareagoval na to zmenou žaloby.
S ohľadom na to, že každý štátny orgán koná v mene štátu iba v rámci svojej pôsobnosti a kompetencie
súd zamietol žalobu ohľadne nároku v časti o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností,
ktoré sú zapísané na LV č. XXX, k. ú. G., obec G., okres H., registra „I.“, a to: parc. č. XXXX, druh

pozemku orná pôda o výmere 13.732 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere
29.665 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 24.679 m2, parc. č. XXXX, druh
pozemku trvalé trávne porasty o výmere 2.115 m2, na LV č. XXX, k. ú. G., obec G., okres H., registra „I.“,
a to: parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 9.974 m2, parc. č. XXXX/X, druh
pozemkutrvalétrávneporastyovýmere18.311m2,parc.č.XXXX/X,druhpozemkutrvalétrávneporasty
o výmere 4.180 m2, parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 1.593 m2, parc. č.

XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 5.533 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku trvalé
trávne porasty o výmere 10.972 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 662 m2,
parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 500 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku ostatné
plochy o výmere 1.928 m2. Na rozdiel od žalobcu je súd toho názoru, že súd nemôže určiť vlastnícke
právovsporovomkonanínadrámecžaloby,ktorúuplatňujekompetentnýorgánvmeneštátu.Tedaaksa

požaduje nárok na viacero druhov pozemkov a žalobu podal v mene štátu iba jeden štátny orgán (alebo
právnická osoba), oprávnená zastupovať a konať v mene štátu, súd nemôže sám od seba rozhodnúť
o nároku štátu aj na iné druhy pozemkov, ktoré je oprávnený uplatňovať v mene štátu iný orgán (iná
právnická osoba), pretože by došlo ku kompetenčnému konfliktu a potom by dochádzalo v súdnej praxi
k situáciám, kedy by si jednotlivé orgány štátu uplatňovali rôzne nároky, ktoré im kompetenčne nepatria

len preto, lebo konajú v mene štátu. Takisto ak žalobu podá jeden štátny orgán (právnická osoba), ktorý
koná za štát a v jeho mene, súd v rozsudku nemôže ako účastníka uviesť štát zastúpený iným orgán
(lebo inou oprávnenou osobou) len preto, lebo nárok v mene štátu je dôvodný, ale za štát má konať
iný subjekt, než ktorý nárok uplatňuje. Pochybenie by nastalo napríklad už len v tom, že na podanej
žalobe je podpísaný iný poverený alebo zodpovedný pracovník za subjekt konajúci v mene štátu, než

ktorý je štatutárnym orgánom subjektu, ktorý by bol v konečnom rozhodnutí uvedený a ktorý o žalobe
ani nemusel vedieť a súhlasiť s ňou. Súd v tomto prípade nemá poučovaciu povinnosť, keďže žalobca
je zastúpený advokátom.

11. Žalobca síce tvrdí, že kto je oprávnený konať v mene štátu je povinný určiť súd a na podporu svojho

tvrdenia uvádza konanie 8Cdo/151/2014, súd však k tomuto uvádza, že dané konanie na Najvyššom
súde SR riešilo úplne inú procesnú otázku. V danom konaní o náhradu škody spôsobenom nesprávnym
úradným postupom, vystupoval štát na strane žalovaného a žalobca označil ako žalovaných rôzne
štátne inštitúcie, ktoré mali vystupovať samostatne, resp. v mene štátu. Najvyšší súd SR uviedol: „Ak
označil žalobca organizačnú zložku štátu (štátny orgán), ktorá nebola príslušná za štát konať, nešlo o

vadu podania ani o nedostatok podmienky konania . Súd je povinný z úradnej povinnosti zistiť správnu
organizačnú zložku a konať s ňou bez toho, aby vydal uznesenie o pribratí do konania. Ak súd naďalej
konal s nesprávnou organizačnou zložkou štátu, ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci(C.H.BECKč.2724/2004).Otázka,ktorýorgánštátuvzhľadomnaobsah
a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného,

zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania
(R 48/1965). Žalobca za subjekt, ktorý zodpovedá za vzniknutú mu škodu bezpochyby označil štát, t.
j. Slovenskú republiku a súčasne označil viacero orgánov (žalovaných 1/, 2/ a 3/), ktoré majú za tento
subjekt t. j. štát konať . Keďže žalobca vzal späť žalobu vyslovene voči žalovaným označeným ako 1/
a 3/, t. j. voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR a Slovenskej republike

zastúpenej Ministerstvom vnútra SR a nie aj voči žalovanému 2/, t. j. Slovenskej republike zastúpenej
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, nemožno z toho vyvodiť záver, že zobral žalobu v celom
rozsahu, t. j. voči žalovanému štátu - Slovenskej republike - ako jedinému zodpovednému subjektu
späť. Podľa názoru dovolacieho súdu prvostupňový súd správne procesný úkon žalobcu - späťvzatie
žaloby voči žalovaným 1/ a 3/ vyhodnotil za „spresnenie označenia štátneho orgánu, ktorý je v danej

veci príslušným orgánom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“
Z vyššie uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že toto nemá žiadny súvis s postupom žalobcu v tomto
konaní, s označením jeho účastníkov ani s procesným postupom súdu. To, že za žalobcu podala
žalobu v časti neoprávnená osoba nie je chybou označenia žalobcu (odstrániteľného procesnéhonedostatku), ale otázkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu a dôvod na zamietnutie žaloby. Nič
Slovenskej republike nebránilo podať žalobu ohľadne iných než lesných pozemkov prostredníctvom
iného oprávneného orgánu, alebo aj v tomto konaní vystupovať ako žalobca 1/ a 2/, v oboch prípadoch

zastúpeníoprávnenýmiosobamivmeneštátukonaťatakistožalobnýpetitmalbyťdanýmskutočnostiam
procesne prispôsobený. V dôsledku toho, že žaloba nebola podaná v mene štátu kompetentným
orgánom čo sa týka iných než lesných pozemkov a táto osoba nevystupovala v mene štátu v tomto
konaní, súd nemôže len tak, bez úpravy okruhu účastníkov, priznať vo výroku rozsudku vlastnícke právo
k iným než lesným pozemkom, pretože by rozhodol v rozpore s okruhom účastníkov a priznal právo

niekomu, kto v konaní nevystupuje, resp. koho v konaní nezastupuje na to určený oprávnený subjekt.
Táto otázka je vecou žalobcu, nie súdu. Zamietavé rozhodnutie súdu však nepredstavuje prekážku veci
rozhodnutej (res iudicata), pretože toto rozhodnutie je iba rozhodnutím z procesných dôvodov.

12. O trovách konania žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2
CSP, keďže všetky strany konania mali úspech iba čiastočný. Naopak, plný úspech v tomto konaní

mal pôvodne žalovaný 1/ A. J. K., ktorému súd podľa § 255 ods. 1 CSP (nemožno rozhodovať podľa
neúčinného právneho predpisu - O.s.p., aj keď rozhodnutie o zamietnutí žaloby voči A. K. nadobudlo
právoplatnosť ešte za účinnosti O.s.p.) priznal podľa tohto pomeru súd nárok na náhradu trov konania.
Súd o tomto nároku ešte nerozhodol a učinil tak rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.

13. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie všetky sporové strany.

14. Žalobca podal odvolanie proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj
proti súvisiacim výrokom o trovách konania a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobe v celom
rozsahu vyhovel a určil, že žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

%. Pôvodne žalovanému A. J. K. navrhol nepriznať náhradu trov konania.

15. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j., že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ustanovením § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j., že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením § 365 ods. 1
písm. f) CSP, t. j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

16.Poukázalnato,žezodôvodneniarozsudkusajaví,žesúddospelkskutkovýmzáverom,žepozemky,
vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá, sú fakticky lesnými pozemkami. Žalobu zamietol výlučne
z dôvodu, že žalobný návrh žalobcu znel na určenie vlastníckeho práva k iným, ako lesným pozemkom.
Súd prvej inštancie bol povinný dokazovať skutočný druh pozemku a na základe toho mohol rozhodnúť.
Žalobca viacerými dôkazmi preukázal, že pozemky, ku ktorým sa domáha určenia vlastníckeho práva

sú fakticky lesnými pozemkami. Treba poukázať na podanie Slovenského pozemkového fondu č. S. z
18.12.2015, v ktorom Slovenský pozemkový fond uviedol, že dotknuté pozemky sú lesnými pozemkami.
Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj identifikácia parciel registra „I.“ a Geometrické plány č. XX/XXXX, XX/
XXXX O. XX/XXXX. V tejto súvislosti treba konštatovať, že v zmysle Katastrálneho zákona záväzným
údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „I.“. Súd sa nevyporiadal s

predloženými dôkazmi, ktoré vyvracajú a preukazujú a reálny stav pozemkov z hľadiska toho, či sa
jedná o lesné pozemky, a či je tak žalobca oprávnený domáhať sa určenia vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom. Nebolo úmyslom zákonodarcu viazať aktívnu legitimáciu v posudzovanom
spore na formálny údaj v katastri nehnuteľností. Ak súd dospel k záveru, že žalobca disponuje aktívnou
legitimáciou na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva len k tým pozemkom, ktoré majú na liste

vlastníctva zapísaný druh pozemku - lesný pozemok, a to bez zreteľa na to, či sa jedná o záväzný
alebo nezáväzný údaj, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, čím je naplnený odvolací dôvod
v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

17. Súd sa obmedzil na konštatovanie, že žalobca nenavrhol zodpovedajúcu zmenu žaloby (na parcely

registra „C“), a preto nemohol byť v konaní úspešný.

18. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva ku konkrétnym pozemkom, teda bez ohľadu na
ich označenie v stave „R.“ alebo stave „I.“, pretože ide o to isté právo určenia vlastníckeho práva knehnuteľnosti. Je neprípustné považovať takúto zmenu za zmenu žaloby. Zmena žaloby je neprípustná
v odvolacom a dovolacom konaní, vzhľadom k čomu, ak by došlo počas odvolacieho konania k zmene
parciel, znamenalo by to pre žalobcu nevyhnutne neúspech v spore, nakoľko by neexistovali prostriedky

na zmenu žaloby.

19. Súd prvej inštancie zaujal názor, že v súvislosti s pozemkami, ku ktorým zamietol žalobu, je aktívne
legitimovaným subjektom na domáhanie sa určenia vlastníckeho práva žalobca, ale zároveň aj iný
subjekt. Takýto záver je absurdný, pretože je neprípustné, aby boli nositeľmi aktívnej legitimácie vo

vzťahu k tým istým pozemkom dva subjekty, a to len v závislosti od toho, ako tieto pozemky označia
v žalobnom návrhu. Ak mal súd prvej inštancie za to, že sa nejedná o lesné pozemky, potom dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo neúplne zistil skutkový stav
nedostatočným vyporiadaním sa s predloženými dôkazmi.

20. Preto nemôže obstáť záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Tento záver vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia a z nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie.

21. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nezrozumiteľné, čoho dôsledkom je to, že žalobca je nútený
predkladať alternatívnu argumentáciu, pretože z rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu rozhodol súd tak,
ako rozhodol. Preto bolo porušené aj právo na spravodlivý proces vo vzťahu k žalobcovi.

22. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav. Z § 255 ods. 2
CSP vyplýva, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je potrebné vychádzať z pomeru
úspechuaneúspechustránkonania.Možnosťvysloviť,žežiadnazostránnemánanáhradutrovkonania
právo nemožno vykladať tak, že súd má túto možnosť vždy v prípade čiastočného úspechu oboch strán

konania. Hoci je možné sa stotožniť s tvrdením, že obe strany mali v konaní čiastočný úspech, nemožno
sa stotožniť so záverom o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán s poukazom na
mieru úspechu žalobcu a žalovaných.

23. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s celkovou výmerou 2.477.088

m2 a súd zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva s výmerou 123.898 m2, pričom žalobe vyhovel
vo vzťahu k nehnuteľnostiam s celkovou výmerou 2.353.190 m2. Žalobca bol teda úspešný v rozsahu
95 % a žalovaní boli úspešní v rozsahu 5 %. Preto sa nemožno stotožniť s názorom súdu pokiaľ ide
o trovy konania.

24. Rozhodnutie je v tomto smere aj nedostatočne odôvodnené, nakoľko súd len stručne konštatoval,
že všetky strany konania mali vo veci úspech iba čiastočný, a preto aplikoval § 255 ods. 2 CSP v
otázke náhrady trov konania. Súd sa však nezaoberal vyššie uvedenou percentuálnou mierou úspechu
a neúspechu strán v konaní. Preto je výrok rozsudku o trovách konania vo vzťahu medzi sporovými
stranami nepreskúmateľný a nezrozumiteľný.

25.Nemožnosastotožniťanisrozhodnutímonárokunanáhradutrovkonaniapôvodnežalovaného1/A.
J. K.. Žalobca sa žalobou z 10.11.2005 domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom zapísaným na
LV XXX O. XXX, k. ú. G.. Žalobca označil za žalovaných A. J. K. a súčasných žalovaných 1/ a 2/, nakoľko
v tom čase sa jednalo o subjekty, ktoré boli ako spoluvlastníci žalovaných pozemkov zapísaní na liste

vlastníctva. Pôvodne žalovaný A. J. K. bol teda aktívne legitimovaným subjektom. V priebehu konania
previedol svoj spoluvlastnícky podiel na D. A. E. (súčasne žalovaného 2/) Kúpnou zmluvou zapísanou v
katastri nehnuteľností pod T./XXXX. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania treba brať do úvahy,
že žaloba bola voči A. J. K. podaná dôvodne, a táto dôvodnosť sa stratila až počas konania v dôsledku
úmyselného špekulatívneho konania z jeho strany. Preto je dôvod na aplikáciu § 257 CSP pokiaľ ide o

náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a pôvodne žalovaným A. J. K..

26. Žalovaný 1/ podal odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a
navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a žalobu zamietol.

27. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j., že súd nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j.,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam austanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

28. Poukázal na to, že v čase osvedčenia o vydržaní boli ako vlastníci sporných nehnuteľností zapísaní
v katastri nehnuteľností B. L., J. L., M. L. a A. L.. V tom čase nemal nikto vedomosť o akomkoľvek
rozhodnutíokonfiškácii.Žalovaný1/nadobudolvlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiamnazáklade
darovacej zmluvy od svojho otca A. B., narodeného XX.X.XXXX. Žalovaný 1/ všetky informácie, ktoré
mal ohľadne prevádzaných nehnuteľností získal od svojho otca, ktorému nemal dôvod neveriť. Žalovaný

1/ bol pri prijatí daru presvedčený o tom, že vlastníkom nehnuteľností, ktoré mu boli darované, je jeho
otec. Nič na tom nemenila ani skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti v čase darovania užíval niekto iný.
Od svojho otca sa dozvedel, že žalovanému 2/ boli v období, keď jeho otec vybavoval osvedčenie
nehnuteľností odpredané nehnuteľnosti predávajúcou, ktorá bola priamou príbuznou L.. K tomuto
prevodu nehnuteľností došlo so súhlasom LESY SR, š.p., ktoré nehnuteľnosti dovtedy aj užívali. Tieto
nehnuteľnosti boli po nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanému 2/ riadne odovzdané. To bol tiež

dôvod,prečožalovaný1/nepochybovalotvrdeniachsvojhootca.Nemohlodôjsťkpredajunehnuteľností
zo strany rodiny L., ak by došlo k znárodneniu predmetných nehnuteľností a LESY SR, š.p. by nesúhlasili
s vydaním nehnuteľností.

29. Súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré v konaní predložili žalovaní a ktoré

preukazujú, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam prešlo na tretie osoby v prípade, ak došlo
ku konfiškácii majetku rodiny L..

30. Žalovaný 2/ podal odvolanie proti výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol.

31. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j., že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením § 365 ods. 1 písm.
f) CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

32. Poukázal na to, že súd prvej inštancie odignoroval tú časť rozhodnutia odvolacieho súdu
(13Co/2/2015, 13Co/4/2015), v ktorej odvolací súd uviedol, že je potrebné zosúladiť predložené
prídelové listiny s parcelami, ktoré sú predmetom tohto konania, a to aj ohľadom ich doterajšieho

vlastníctva. V naznačenom smere súd prvej inštancie dokazovanie neviedol a k dnešnému dňu nie je
zrejmé, či parcely, ku ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva sú totožné s parcelami
uvedenými na prídelových listinách predložených žalovaným. Táto otázka je odborná, preto bolo
potrebné, aby zidentifikovanie uskutočnila veci znalá osoba a nie súd vlastnou úvahou, kedy dospel k
záveru, že tieto prídelové listiny sa netýkajú predmetu sporu, až na jednu, pri ktorej však identifikácia

nehnuteľnosti nie je možná.

33. Treba poukázať na to, že v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu, ktorý neprodukoval
žiadny dôkaz, preto je zrejmé, že dôkazné bremeno neuniesol a súd mal žalobu zamietnuť. Odvolací súd
dospel k záveru, že vyhovieť žalobe možno iba v prípade lesných pozemkov, a preto je potrebné zistiť, či

predmetné parcely sú výlučne druhom ako lesné pozemky. Ani v tomto smere však súd prvej inštancie
dokazovanie neviedol a nie je zrejmé, či pozemky, ktoré sú predmetom konania a pri ktorých súd prvej
inštancie určil, že ich vlastníkom je žalobca sú skutočne parcelami lesnými. Skutočnosť, či sú parcely,
ktoré sú predmetom konania i v súčasnej dobe lesnými pozemkami, bola v konaní sporná. S uvedenými
okolnosťami sa súd prvej inštancie vyporiadal tak, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol,

keďžesanejednalookonkrétnenávrhy.Pretojerozsudoksúduprvejinštancievecneiprávnenesprávny.

34. V následných vzájomných vyjadreniach (§ 374 ods. 1, 2, 3 CSP) zotrvali sporové strany na svojich
doterajších stanoviskách.

35. V prejednávanej veci bolo pôvodne rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k.
1Co/12/2021-1478 z 28.6.2022, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a náhrada trov
odvolacieho konania nebola priznaná žiadnej zo sporových strán. Odvolací súd zmenil rozsudok vovýroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a pôvodne žalovaným 1/ A. J. K. tak, že vo vzťahu
medzi týmito sporovými stranami náhradu trov konania nepriznal.

36. Tento rozsudok odvolacieho súdu bol čiastočne v jeho potvrdzujúcej časti, týkajúcej sa zamietavej
časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.
k. 5Cdo/99/2023-1554 z 30.5.2024 a v tomto rozsahu vrátane výrokov o trovách konania bola vec
vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Týmto rozsudkom dovolací súd naviac zamietol dovolanie
žalovaného 2/ v prejednávanej veci.

37. Z tohto rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
v jeho zamietajúcej časti je zmätočné, záver súdu o potrebe zmeny predmetu konania nevyplýva
z obsahu spisu. S takýmto odôvodnením sa stotožnil aj odvolací súd bez toho, aby sa náležite vyporiadal
s námietkami žalobcu týkajúcimi sa aktívnej legitimácie a zastúpenia v predmetnej časti žaloby. Za
situácie, ak LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, sú doteraz vedené na liste vlastníctva č. XXX

O. XXX, k. ú. G., ako správca predmetných pozemkov, nebol dôvod spochybňovať jeho oprávnenie
domáhať sa v mene štátu určenia vlastníckeho práva.

38. Vychádzajúc z tohto rozhodnutia dovolacieho súdu, odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1
CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietavej časti je potrebné zmeniť vo svetle právneho názoru
Najvyššieho súdu vyplývajúceho z rozsudku č.k. 5Cdo/99/2023-1554 z 30.5.2024.

39. So zreteľom na rozsah zrušenia pôvodného rozhodnutia odvolacieho súdu v prejednávanej veci
(rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 1Co/12/2021-1478 z 28.6.2022) bol preskúmavaný výrok

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXX a C. XXX, k. ú. G., zamietnutá z čoho vyplýva, že v tomto
štádiu konania je potrebné zaoberať sa len o odvolaním žalobcu v prejednávanej veci.

40. Podľa § 123 OZ, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,

požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

41. Podľa § 126 OZ, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

42. Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

43. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

44. Podľa § 132 OZ, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak
sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným,

a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

45. Podľa § 134 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po
dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu

byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku
1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie
doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

46.Podľa§56ods.1písm.g),ods.3zákonač.323/1992Zb.účinnéhok23.5.2005,nažiadosťúčastníka

notár osvedčuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli
byť spôsobené právne následky. Vydáva najmä osvedčenia o vyhlásení o vydržaní. O osvedčení
iných skutočností spíše notár notársku zápisnicu, pre ktorú platia primerane ustanovenia o notárskychzápisniciach o právnych úkonoch podľa § 46 až 55. Z týchto notárskych zápisníc sa môžu vydávať
osvedčené odpisy, pre ktoré platia primerane ustanovenia § 74 až 79.

47. Podľa § 57 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. účinného k 23.5.2005, notár vykonaním úkonu
neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine.

48. Podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. účinného k 23.5.2005, v notárskej zápisnici o osvedčení
vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu spíše notár vyhlásenie účastníka k zákonom ustanoveným podmienkam vydržania, najmä
o okolnostiach, dobe a nepretržitosti držby nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, prípadne vyhlásenie dotknutého vlastníka nehnuteľnosti a obecného úradu, v obvode ktorého
je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady. Ďalej v nej uvedie dôkazy,
ktoré mu boli predložené na potvrdenie osvedčovaných skutočností.

49. Podľa § 101 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960, socialistické vlastníctvo má buď formu
štátneho vlastníctva alebo formu vlastníctva družstevného.

50. Podľa § 102 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960, národný majetok je výhradne v štátnom
socialistickom vlastníctve.

51. Podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960, vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke
právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve.

52. Podľa § 104 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960, s vecami, ktoré sú v socialistickom

vlastníctve, možno nakladať, najmä možno také veci scudzovať len v rámci obvyklého hospodárenia,
inak len vtedy, ak sú pre to dané podmienky určené v osobitných predpisoch.

53. Podľa § 105 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960, v osobnom vlastníctve sú najmä
predmety domácej a osobnej spotreby, rodinné domčeky a úspory nadobudnuté prácou (osobný

majetok). Osobný majetok je nedotknuteľný.

54. Podľa § 106 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960, súkromné vlastníctvo sa spravuje
ustanoveniami danými pre vlastnícke právo, pokiaľ z nich nevyplýva, že platia len o vlastníctve
socialistickom alebo osobnom.

55. Podľa § 110 zákona č. 141/1950 Z. z. účinného k 28.3.1960, vlastnícke pomery k pôde, založené
na zásade „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“. Spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné
predpisy neustanovujú inak.

56. Podľa § 135a O.z. v znení zákona č. 131/1983 Zb. (účinný od 1. apríla 1983), vlastníkom veci, ktorá
môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1)
hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne
občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

57. Podľa § 134 ods. 1, ods. 3 O.z. v znení zákona č. 509/1991 Zb. (účinný od 1.januára 1992),
oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o
hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba,
po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

58. Podľa § 862 ods. 6 O.z. zákona č. 509/1991 Zb., ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku
podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na
uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej
právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

59. Podľa § 1 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb., s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre
účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve: a)
osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť, b) osôb maďarskej národnosti bez ohľadu
na štátnu príslušnosť, c) zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa a Československejrepubliky akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti, d) účastinných a iných spoločností a právnických
osôb, v ktorých kapitálovú alebo majetkovú účasť ku dňu 1. marca 1945 prevažne vlastnili alebo
mali v držbe osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti akejkoľvek štátnej príslušnosti, pokiaľ

tieto osoby nepreukážu, že sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, alebo osoby, ktoré spadajú
pod ustanovenia ods. 6, e) účastinných alebo iných spoločností a právnických osôb, ktorých správa
zámerne a aktívne slúžila nepriateľskému vedeniu vojny alebo fašistickým účelom. Výnimky z tohto
ustanovenia povoľuje Sbor povereníkov. Konfiškácii podliehajú aj podiely na pôdohospodárskom
majetku (§ 2), ktorých vlastníkmi sú osoby uvedené v ods. 1. Konfiškácii podliehajú aj vlastnícke

podiely pôdohospodárskych majetkov rodinných príslušníkov v priamej línii a manžela (manželky) osôb
uvedených v ods. 1, pokiaľ boli na nich z týchto osôb prevedené po 29. septembri 1938. Konfiškácii
podlieha aj ten pôdohospodársky majetok, ktorý bol scudzený osobami, uvedenými v ods. 1 až 3, v
čase od 29. septembra 1938 a patrí osobám, vo vlastníctve ktorých by inak nespadal pod konfiškáciu,
vyjmúc, že by podrobenie takéhoto majetku konfiškácii nezodpovedalo zásadám slušnosti. Povereník
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy po dohode s povereníkom vnútra upraví spôsob rozhodovania

podľa tohto odseku smernicami, ktoré uverejní v Úradnom vestníku. Nekonfiškuje sa podľa ods. 1
pôdohospodársky majetok tých osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktoré sa činne zúčastnili na
protifašistickom boji, pokiaľ ich pôdohospodársky majetok neprevyšuje výmeru 50 ha pôdy vôbec. Pre
posúdenie príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk používaný
v rodinnom styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29. septembri

1938, alebo priznanie národnosti pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929. Za zradcov a nepriateľov
slovenského a českého národa a Československej republiky treba pokladať osoby, ktoré sa považujú
za osoby štátne nespoľahlivé podľa § 4 nariadenia č. 50/1945 Sb. SNR. O tom, ktoré osoby treba
považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 5) alebo za zradcov alebo nepriateľov
slovenského a českého národa a Československej republiky (ods. 6), či účastinné a iné spoločnosti a

právnické osoby spadajú pod ustanovenia ods. 1 písm. d) alebo e), či možno pripustiť výnimky podľa
ods. 3 alebo 4, ako i o tom, či sú dané podmienky a či bola zachovaná zásada slušnosti podľa ods. 3a,
rozhoduje najneskôr do 30. júna 1948 konfiškačná komisia (v ďalšom texte: Komisia). Stálymi členmi
Komisie sú: predseda, ktorého menuje Sbor povereníkov na návrh povereníka pre pôdohospodárstvo
a pozemkovú reformu, dvaja zástupcovia Povereníctva pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu

a dvaja zástupcovia Povereníctva pre veci vnútorné. Ďalšími členmi Komisie v jednotlivých okresoch
sú: všetci členovia rady príslušného okresného národného výboru (správnej komisie), po jednom
zástupcovi Jednotného sväzu slovenských roľníkov, Sväzu slovenských partizánov, Sväzu vojakov
Slovenského národného povstania, Sväzu protifašistických väzňov, Sväzu zahraničných vojakov a
okresnej roľníckej komisie. Zástupcu organizácií, uvedených v predošlej vete, vysiela príslušná okresná

odbočka, ak takej niet, príslušné ústredie. Komisia rozhoduje v sídle okresného národného výboru, v
obvode ktorého sa nachádza konfiškácii podliehajúci majetok. Predseda zvoláva Komisiu podľa potreby.
Komisia je uznášania schopná za prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov a rozhoduje väčšinou hlasov
prítomných.Predsedanehlasuje,lenprirovnostihlasovrozhoduje.AkotejistejosoberozhodneKomisia
v rozličných okresoch rozdielne, o konfiškácii rozhodne s konečnou platnosťou Sbor povereníkov.

Komisii pri výkone pôsobnosti podľa tohto nariadenia majú byť nápomocné všetky orgány štátnej
verejnej správy a ľudové súdy. Rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov považuje sa majetok
za skonfiškovaný podľa ods. 1, 2, 3 alebo 3a dňom 1. marca 1945. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť
na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa. Sbor povereníkov nariadením určí, že sa pôdohospodársky
majetok osôb spadajúcich pod ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) vyníma čiastočne, najviac však do 50 ha z

konfiškácie. Rozhodnutia Komisie, vydané do dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia a napadnuté
do 30. júna 1947, ako aj rozhodnutia Komisie nenapadnuté do 30. júna 1947, podľa ktorých osoby
nemožno považovať za osoby uvedené v ods. 1 až 3, avšak napadnuté okresným národným výborom
(okresnou správnou komisiou) po vyjadrení alebo na návrh miestneho národného výboru (miestnej
správnej komisie) do 31. januára 1948, môže preskúmať Sbor povereníkov do 30. septembra 1948.

Miestny národný výbor (miestna správna komisia) môže sa odvolať do 8 dní proti uzneseniu okresného
národného výboru (okresnej správnej komisie) na Sbor povereníkov. Rozhodnutia Komisie, vynesené
po dni nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, možno napadnúť odvolaním na Sbor povereníkov do
30 dní po ich vynesení. Sbor povereníkov v lehote 60 dní rozhodnutie Komisie potvrdí, zmení alebo
zruší, pričom na návrh povereníka pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže povoliť odklad až do

konečného rozhodnutia; odvolania proti rozhodnutiu Komisie podľa ods. 3a majú vždy odkladný účinok
až do konečného rozhodnutia.60. Podľa § 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. pôdohospodárskym majetkom podľa tohto nariadenia
treba rozumieť súbor poľnohospodárskych nehnuteľností a lesov, k nim patriace budovy a zariadenia
slúžiace vlastnému poľnému a lesnému hospodárstvu, závody pôdohospodárskeho priemyslu, ktoré

sú vo vlastníctve osôb uvedených v § 1 ods. 1, ak nie sú právne a hospodársky samostatné, ako aj
hnuteľné príslušenstvo (vlastnému poľnému a lesnému hospodárstvu slúžiaci živý a mŕtvy inventár a
poľnohospodárske zásoby, z prevádzky pôdohospodárstva pochádzajúce peniaze, pohľadávky a cenné
papiere), ďalej vinohrady, záhrady, rybníky, stavebné parcely, ktoré sú súčasťou poľnohospodárskeho
celku, také obytné domy a iné budovy, ktoré podľa svojej povahy môžu byť používané k účelom

poľnohospodárskym alebo sú vhodné na ubytovanie presídlencov pri vnútornej kolonizácii a všetky
vecné užívacie práva bez ohľadu na to, či sú samostatné alebo či sú príslušenstvom vlastníctva
konfiškovaného majetku alebo jeho časti.

61. Podľa § 11 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb., súvislé lesné plochy vo výmere nad 100 ha, ako aj
lesné plochy bez ohľadu na výmeru, ktoré so štátnymi lesmi susedia, alebo ktoré s týmito možno spojiť

v súvislý celok, pridelia sa štátu.

62. Podľa § 17 ods. 1, 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb., v prídelovej cene, určenej podľa §§ 15 a 16,
zahrnuté sú všetky výdavky a poplatky, spojené so skonfiškovaním (§ 1), pridelením (§§ 6 až 11) a s
pozemno-knižným prevedením skonfiškovaného majetku. Pozemno-knižné prevedenie prídelu obstará

Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu na vlastné trovy.

63. Podľa § 18 ods. 1, ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb., pri Povereníctve Slovenskej národnej
rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu zriaďuje sa Slovenský pozemkový fond (v ďalšom
texte „Fond“). Do Fondu plynú príjmy pozemkovej reformy podľa tohto nariadenia. Finančné prostriedky

Fondu použijú sa na hradenie dlhov a záväzkov, viaznucich na skonfiškovaných majetkoch, pokiaľ tieto
budú uznané a prevzaté, a na hradenie ostatných výdavkov, spojených s výkonom pozemkovej reformy
podľa tohto nariadenia. Fond vedie Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a
pozemkovú reformu.

64. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané na základe rozsiahleho dokazovania
vykonaného na súde prvej inštancie, že nehnuteľnosti zapísané na LV XXX a C. XXX, k. ú. G.,
boli predmetnom konfiškácie majetku na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR ako to vyplýva
z pozemno-knižných zápisníc č. XX, XX, k. ú. G., kde je uvedená poznámka z 26.11.1947, č.d. XXXX,
o poznamenaní konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 u

SNR pre účely pozemkovej reformy s tým, že dispozície s týmto majetkom sú vyhradené výlučne
Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy – Slovenskému pozemkovému fondu. Išlo
o majetok pôvodných vlastníkov J. L. a M. L., pričom už v predchádzajúcich štádiách konania bolo
zistené, že pôvodná kúpna zmluva z 28.3.1950, na ktorú sa odvolávali žalovaní, nemohla byť platná
pokiaľ ide o prevod predmetných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 28.3.1950 od J. a M. L.,

na základe ktorej mali žalovaní 1/ a 2/ nadobudnúť podiel 1/3 predmetných nehnuteľnostiach spolu
s pôvodne žalovaným A. J. K., ktorý následne previedol svoj podiel na žalovaného 1/. Táto zmluva
je nepochybne neplatná, nakoľko bola uzavretá v rozpore s uvedeným konfiškačným rozhodnutím
na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, a preto nemožno považovať za platné ani vyhlásenie
o vydržaní predmetných nehnuteľností formou notárskej zápisnice u notárky J. I. C. v C. z 23.5.2005

pod sp. zn. Q. XXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX. Právni predchodcovia žalovaných totiž
neboli v zmysle konfiškačného rozhodnutia oprávnení s predmetnými nehnuteľnosťami nakladať.

65. Pokiaľ ide i charakter predmetných nehnuteľností treba konštatovať, že ide nepochybne o lesné
pozemky v zmysle vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu č. S. z 18.12.2015.

66. Následne boli tieto nehnuteľností identifikované Geometrickými plánmi č. XX/XXXX, XX/XXXX
O. XX/XXXX nepochybne ako lesné pozemky, ktoré žalobca dlhodobo užíva a spravuje už od uvedenej
konfiškácie predmetného majetku na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR. O tom svedčia aj lesné
hospodárske plány, ktoré sú pripojené k spisu z čoho vyplýva, že po predmetnej konfiškácii pôvodní

vlastníci ale ani ich právni nástupcovia, teda žalovaní, predmetné nehnuteľnosti neužívali a nemohli
preto splniť podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k nim vydržaním.67. Ako vyplýva z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k.
5Cdo/99/2023-1554 z 30.5.2024, žalobca je nepochybne subjektom aktívne legitimovaným na podanie
žaloby o určenie vlastníckeho práva aj k týmto nehnuteľnostiam, ktoré sú v zmysle pokynu dovolacieho

súdu náležite identifikované a označené v zmysle pôvodnej žaloby žalobcu, teda na LV XXX a C. XXX,
k. ú. G. v registri „I.“, a to práve so zreteľom na to, že vyššie uvedené geometrické plány, ktorými boli
tieto parcely identifikované, neboli doposiaľ v katastri nehnuteľností zapísané. Z toho vyplýva, že nie
je potrebná osobitná úprava žaloby týkajúca sa nového stavu založeného predmetnými geometrickými
plánmi a žalobca sa môže opierať o pôvodné LV č. XXX a LV č. XXX, k. ú. G., a doterajšiu registráciu

predmetných nehnuteľností.

68. Už v predchádzajúcich štádiách konania ako aj v zmysle vyššie uvedeného odvolací súd i dovolací
súd zaujali stanovisko k námietkam žalovaných pokiaľ ide o nemožnosť zápisu vlastníckeho práva na
žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam, a to z vyššie uvedených dôvodov, na základe ktorých právne
úkony, či už kúpna zmluva z 28.3.1950 ale aj notárska zápisnica J. I. C. z 23.5.2005, nemôže byť

podkladmi pre zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaných (vrátane pôvodne žalovaného 1/ A. J.
K.) so zreteľom na nemožnosť právnych predchodcov žalovaných disponovať týmto majetkom práve
vzhľadom na konfiškačné nariadenie č. 104/1945 Sb. SNR.

69. Za týchto okolností je žaloba žalobcu v prejednávanej veci aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam

zapísaných na LV č. XXX a LV č. XXX plne dôvodná, teda pokiaľ ide o zostávajúcu časť týchto pozemkov
(parcela č. XXXX, XXXX, XXXX O. XXXX, LV XXX, k. ú. G. a parcela č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX O. XXXX, LV č. XXX, k. ú. G.).

70. Vo svetle názoru dovolacieho súdu preto treba konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie,

pokiaľ žalobu v tejto časti zamietol, nie je vecne správne a ako také muselo byť zmenené postupom
podľa § 388 CSP tak, že žalobe žalobcu aj v tejto časti bolo rozhodnutím odvolacieho súdu vyhovené.

71. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu
medzižalobcomažalovanými1/a2/,nazákladektoréhožalobcaakosporovástrana,ktorámalavcelom

konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ a 2/, ktorí vo veci úspech
nemali. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

72. V otázke náhrady trov konania treba tiež konštatovať, že žaloba na súd prvej inštancie, v ktorej

bol ako žalovaný 1/ označený A. J. K. bola podaná na súd prvej inštancie 14.11.2005 a o tom, že
predmetné nehnuteľnosti (podiely v nich) boli na súčasných žalovaných 1/ a 2/ pôvodne žalovaným
1/ prevedené darovacou zmluvou, ktorej vklad bol povolený 25.7.2005 a kúpnou zmluvou, ktorej vklad
bol povolený 16.10.2008, sa súd dozvedel 26.5.2011, kedy doklady v tomto smere boli doručené (č.l.
161 spisu). Na základe žiadosti právnej zástupkyne žalobcu boli tieto doklady tejto doručené 4.8.2011.

Pôvodne žalovaný 1/ túto okolnosť súdu neoznámil, z čoho vyplýva, že nemožno konštatovať, že by bol
žalovaný nedôvodne v obdobne od podania žaloby až do 4.8.2011, kedy právna zástupkyňa žalobcu
sa objektívne dozvedela o tom, že došlo k takejto zmene vo vlastníctve predmetných nehnuteľností
a že pôvodne žalovaný 1/ ich vlastníkom nie je, a to najneskôr od roku 2008. Žaloba voči pôvodne
žalovanému 1/ bola zamietnutá dopĺňacím rozsudkom z 10.6.2013 (č.l. 557 spisu), ktorý nadobudol

právoplatnosť 1.8.2013. To znamená, že len v období od 4.8.2011 do 1.8.2013 bol pôvodne žalovaný
1/ sporovou stranou (účastníkom konania), aj keď tomu tak už nemalo byť. V celom predchádzajúcom
období však bol žalovaný dôvodne ako údajný vlastník predmetných nehnuteľností a so zreteľom na
to, že okolnosť prevodu týchto nehnuteľností súdu včas neoznámil, nemožno vychádzať z toho, že mal
ako sporová strana vo veci plný úspech. Naopak so zreteľom na vyššie uvedené zistenie, teda že v

období od 14.11.2005 do 4.8.2011 bol pôvodne žalovaný 1/ A. J. K. so zreteľom na všetky okolnosti
žalovaný dôvodne, je najúčelnejšie za daných okolností postupovať podľa § 257 CSP a vo vzťahu medzi
žalobcom a touto sporovou stranou náhradu trov konania nepriznať žiadnej z nich.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).