Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 11Csp/66/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8823201306
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Zolotová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2025:8823201306.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Andreou Zolotovou v spore žalobcu: Všeobecná

úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO:
31 320 155, zastúpený: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01
Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXXX/XX, D. E. F.,
2. G. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, 3. I. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. K. XXX/XX, L., zast. JUDr.
Daniel Tarbaj, advokát, AK so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, 4. J. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X.XXXX XXXX/X, D. E. F., o zaplatenie 2746,02 eur s príslušenstvom a o protižalobe pôvodného
žalovaného, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o zaplatenie sumy 2.746,02 eur s príslušenstvom z a s t a v u j e .

II. Stranám v konaní náhradu trov konania v konaní o žalobe žalobcu n e p r i z n á v a .

III. V konaní o protižalobe vo vzťahu medzi žalovaným v 1. rade, žalovaným v 2. rade, žalovaným v 3.
rade a žalobcovi z a s t a v u j e .

IV. Protižalobu žalovanej v 3. rade z a m i e t a .

V. Žalobcovi v konaní o protižalobe žalovaných náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému zaplatiť
mu sumu 2746,02 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 03.12.2020 do zaplatenia,
ako aj náhrady trov konania.

2. Podanie žaloby odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili spolu dňa 06.02.2017 zmluvu o

pôžičke č. 7177387 / 1720002584 (evidenčné číslo zmluvy/ príd. autorizačný kód), na základe ktorej
poskytol Žalobca Žalovanému pôžičku vo výške 4500 Eur („Schválená výška pôžičky“). Podľa zmluvy
o pôžičke mal Žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 72 mesačných splátkach v sume 100,78 Eur,
a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 7256,16 Eur. Do dnešného dňa uhradil Žalovaný z vyššie
uvedenej zmluvy sumu 4035,55 Eur. Podľa ust. §53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, „ak ide o plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa §
565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil

spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.“ Podľa § 565 Občianskeho
zákonníka uvádza: „Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môževeriteľpoužiťnajneskôrdosplatnostinajbližšienasledujúcejsplátky.“Vzhľadomnato,žeŽalovanýporušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas t.j. v
súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, Žalobca v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, listom z
dňa 26.09.2020 - Predžalobná upomienka, vyzval Žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo poskytol

Žalovanému dodatočnú lehotu na plnenie viac než 30 dní. Súčasne Žalobca Žalovaného upozornil,
že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, Žalobca bude oprávnený úver zosplatniť.
Žalovanýanivdodatočneposkytnutejlehotedlžnésplátkyneuhradil.Žalobcavyužiloprávnenievzmysle
vyššie uvedeného ustanovenia a dňa 19.11.2020 úver zosplatnil, o čom bol Žalovaný informovaný listom
z dňa 27.11.2020 - „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. Ku zosplatneniu samotnému

došlo až po márnom uplynutí dostatočne dlhej dodatočnej lehoty na plnenie, a to vo vzťahu ku splátke
splatnejbezprostrednepredzosplatnením.SplátkauvedenávPredžalobnejupomienkejelennajstaršou
omeškanou splátkou, táto však neurčuje začiatok plynutia premlčacej lehoty. Neuhradením aspoň
splátkyuvedenejvPredžalobnejupomienkesaŽalovanýdostaldoomeškaniaviacnež3mesiace,ateda
súčasne Žalobcovi vzniklo v zmysle §53 ods.9 ObčZ oprávnenie vyhlásiť dlh za splatný v celom rozsahu
naraz. Keďže ku zosplatneniu dlhu nedochádza automaticky priamo zo zákona, v zmysle zákonnej

úpravy musel Žalobca počkať na vznik potrebnej dĺžky omeškania dlžníka. K uvedenému poukazujeme
na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici Sp.zn.: 16Co/33/2018 a uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne Sp.zn: 17Co/447/2016. Do dnešného dňa Žalovaný dlžné splátky neuhradil. Právo žalobcu na
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti upravuje čl. 9.2 zmluvných podmienok. Celkový dlh Žalovaného ku
dňu podania návrhu predstavuje sumu 2746,02 Eur. Žalobca si týmto zároveň uplatňuje zákonné úroky z

omeškania, a to od šiesteho dňa nasledujúceho po Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, nakoľko
oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde bežná doba doručenia je 5 dní. V zmysle čl.
15.2 sa zásielka považuje za doručenú piatym dňom od podania na poštovú prepravu. Zmluvnú pokutu,
evidovanú v priloženom Prehľade splátok a úhrad v stĺpci „Pokuta“ v sume 333,7 Eur, si Žalobca v
tomto konaní neuplatňuje. Ku dňu podania žalobného návrhu mal Žalovaný uhradiť sumu 6781,57 Eur /

označenévPrehľadesplátokaúhradakostĺpec„Splátka“/.Uvedenúsumu(ďalejako„istina“)tvorí:súčet
predpísaných splátok do zosplatnenia dlhu („suma splátok“) a suma po zosplatnení: Počet splátok Výška
splátky Suma splátok (počet*výška) Suma po zosplatnení Spolu Istina (Eur) 44 100,78 4434,32 2347,25
= 6781,57. Ku dňu podania žalobného návrhu Žalovaný uhradil sumu 4035,55 Eur, ktoré sú riadnymi
splátkami poskytnutého finančného plnenia. Uvedená suma je v Prehľade splátok a úhrad evidovaná v

stĺpci „Úhrada“. Istina - Úhrady = Žalovaná suma 6781,57 Eur - 4035,55 Eur = 2746,02 Eur Zostatok
pohľadávky evidovaný v Prehľade splátok a úhrad /stĺpec „Zostatok“/ vo výške 3079,72 Eur, zahŕňa aj
zmluvnú pokutu vo výške 333,7 Eur /stĺpec „Pokuta“/, ktorú si Žalobca v tomto konaní neuplatňuje.

3. Pôvodný žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, nakoľko podľa jeho názoru je úver bezúročný

a bez poplatkov. Zároveň vo veci podal vzájomnú žalobu.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami a to
zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 06.02.2017, notárskou zápisnicou č. N 3283/2017,prílohou
projektom rozdelenia, predžalobnou upomienkou zo dňa 26.09.2020 s doručenkou, vyhlásením

predčasnej splatnosti zo dňa 27.11.2020, prehľadom splátok a úhrad, písomnými vyjadreniami
žalobcu s prílohami, písomnými vyjadreniami pôvodného žalovaného, vzájomnou žalobou spolu s
prílohami, oznámením o úmrtí pôvodného žalovaného, späťvzatím žaloby, späťvzatím vzájomnej žaloby,
výsluchom žalovaných.

5. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav veci:

6. Žalobca ako veriteľ a pôvodný žalovaný ako klient uzavreli dňa 06.02.2017 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 4500 eur. Žalovaný sa zaviazal tento úver
splatiť v 72 mesačných splátkach vo výške 100,78 eur mesačne. Medzi zmluvnými stranami bola

dohodnutá ročná úroková sadzba 18,70 %. RPMN bola 18,70 %. Prvá splátka bola splatná 20.03.2017
a posledná splátka uvedená bola splatná dňa 20.02.2023, splátky boli splatne k 20. dňu v mesiaci.

7. Predžalobnou upomienkou zo dňa 26.09.2020 veriteľ upozornil žalovaného, že k zmluve č.
1720002584, evidenčné číslo 7177387, uzatvorenej dňa 06.02.2017, eviduje nedoplatok na splátkach

v celkovej výške 297,99 eur s upozornením, že ak do 05.11.2020 nedôjde k úhrade, veriteľ bude
oprávnený úver zosplatniť. Predžalobnú upomienku si žalovaný neprevzal v odbernej lehote a tá sa
žalobcovi vrátila dňa 16.10.2020.8. Listom zo dňa 27.11.2020 veriteľ oznámil žalovanému, že nakoľko dlžné splátky v lehote stanovenej
v Predžalobnej upomienke riadne a včas neuhradil, jeho dlh z úverovej zmluvy č. 7177387 sa stal
splatným v celom rozsahu naraz. Dlžná čiastka predstavuje sumu 2746,38 eur, ktorá sa bude ďalej útočiť

zákonným úrokom z omeškania odo dňa zosplatnenia až do úplného zaplatenia istiny. Od vyhlásenia
predčasnej splatnosti doručenku od žalovaného žalobca nepriložil.

9. V predloženej notárskej zápisnice N 3283/2017 zo dňa 11.12.2017 spoločnosť Consumer Finance
Holding, a.s. zanikla rozdelením. Zanikajúca spoločnosť sa zlúčila so spoločnosťou VÚB, a.s. a VÚB

Leasing, a.s. v zmysle priloženého projektu rozdelenia. Spoločnosť VÚB, a.s. ako právny nástupca
pokračuje v prevádzkovaní ostatného podnikania zanikajúcej spoločnosti v rámci svojej existujúcej
bankovej licencie , pokiaľ ide o splátkový predaj a leasing a aj pokiaľ ide o spotrebiteľské úvery.

10. Z prehľadu splátok vyplýva, že žalovaný uhradil sumu 4035,55 eur do podania žaloby, čo vyplýva
z vyjadrenia samotného žalobcu a ním predloženého výpisu.

11. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 16.08.2023 prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uviedol, že poukazuje na podanú žalobu, kde bolo uvedené: „Žalobca využil oprávnenie v zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia a dňa 19.11.2020 úver zosplatnil, o čom bol Žalovaný informovaný listom z
dňa 27.11.2020 - „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. Žalobca uvuviedol, že istina tvorí

sumu 4.500,00 Eur (Uvedené v Zmluve o poskytnutí pôžičky v čl. III. ako „Celková výška a mena úveru
- Pôžička (S)“). Žalovaný do dňa podania žalobného návrhu uhradil z titulu poskytnutej pôžičky splátky
v celkovej výške 4.035,55 Eur, ktoré boli započítané tak, že Na istine zostalo k úhrade 2.576,65 Eur t.j.
schválená výška pôžičky 4.500,00 Eur mínus na istine uhradených 1.923,35 Eur a na úroku zostalo k
úhrade 169,37 Eur, t.j. celková výška vyčísleného úroku 2.281,57 Eur (hodnota je výsledkom rozčlenenia

sumy 6.781,57 Eur na istinu 4.500,00 Eur + úrok 2.281,57 Eur) mínus na úroku uhradených 2.112,20
Eur. Preto žalovaná suma predstavuje zostatok na istine 2.576,65 Eur plus zostatok na úroku 169,37
Eur = 2.746,02 Eur. Vo vzťahu k sume istiny žalobca uvádza, že suma 6.781,57 Eur je výsledkom súčtu
44 predpísaných splátok po 100,78 Eur do zosplatnenia spolu vo výške 4.434,32 Eur a zosplatnenej
sumy 2.347,25 Eur, ktoré súčtom dávajú hodnotu 1299,58 Eur. Od tejto sumy boli odpočítané úhrady

žalovaného, ktorých výsledkom je žalovaná suma.

12. V písomnom vyjadrení zo dňa 25.08.2023 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu k skúmaniu
bonity žalovaného uviedol, že žalovanému = žiadateľovi bol poskytnutý spotrebiteľský úver. Žiadateľ
uviedol v žiadosti Priemerný čistý mesačný príjem vo výške 347,70 €. Príjem žalovaného bol overený

výmerom dôchodku v sume 347,70€. Žiadateľ uviedol Rodinný stav: ženatý a Počet nezaopatrených
detí: 0. Žiadateľ uviedol Mesačné finančné náklady na zmluve sú vo výške 0,- €. Pre zistenie skutočných
finančných nákladov žalovaného bol vykonaný dopyt do registra NRKI zo dňa 06.02.2017, ktorým boli
zistené reálne mesačné finančné náklady v registri NRKI vo výške 128,- €. Žiadateľ uviedol Iné mesačné
výdavky vo výške 0,- €. Životné minimum bolo vo výške 118,85€ a Životné minimum vyživovaných osôb

bolo vo výške 0 €. Následne bol vykonaný prepočet: Rodné číslo klienta XXXXXXXXX Meno a priezvisko
klienta J. A. Číslo žiadosti 1720002584 Evidenčné číslo zmluvy 7177387 PRÍJMY Žiadateľ Príjem
klienta 347,70. VÝDAVKY Iné mesačné výdavky (napr. SIPO, náklady na bývanie, telefón - klientom
uvedené) 0,00 Mesačné finančné náklady (splátky úverov, hypoték lízingov - klientom uvedené) 0,00
Počet nezaopatrených detí 0 Životné minimum žiadateľa 118,85 Životné minimum všetky nezaopatrené

deti 0,00 Mesačné splátky klienta uvedené v registri NRKI (splátkové operácie) 128,00 Mesačné splátky
klienta uvedené v registri NRKI (kreditné operácie vrátane stavebných úverov, ktoré sa nachádzajú v
kreditných operáciách) 0,00 VÝSLEDOK Príjem - Výdavky 100,85, Splátka žiadaného úveru 100,78
Životné minimum vo výške 198.09 € bolo prepočítané indexom PPI 75.57 % a pre účel posúdenia
schopnosti splácať bola použitá suma vo výške 118.854 €. PPI index je index kúpnej sily, ktorý

triedi regióny podľa kúpnej sily v danom štáte, ktorý bol pre miesto bydliska klienta určený vo výške
75.57 % životného minima (zdroj PPI indexu: GfK GeoMarketing GmbH Werner-von-Siemens-Str. 9
Building 6508 76646 Bruchsal Germany). Žalobca poukázal na to, že žalovaný je v spore pasívny
a doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by žalobcov nárok na
zaplatenie žalovanej sumy spochybňovali. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 151 CSP a taktiež na

unesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn.: 43CoCsp/40/2020 zo dňa 21.10.2020, z ktorého
vyplýva, že „Ani v prípade spotrebiteľských sporov nie je súd oprávnený popierať skutkové tvrdenia za
spotrebiteľa. Súd má byť nestranným rozhodcom v spore medzi dodávateľom a spotrebiteľom, nemôže
byť advokátom spotrebiteľa. Takýto postoj súdu narušuje princíp rovnosti zbraní, ktorý je upravený aj vprípade spotrebiteľských sporov. Ust. § 151 CSP o popieraní skutkových tvrdení protistrany z aplikácie
v spotrebiteľských sporoch vylúčené nebolo.“ Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol súdu,
aby vyhovel podanej žalobe v zmysle žalobného petitu a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania

v plnom rozsahu.

13. Pôvodný žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 31.08.2023 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uviedol, že predmetnú zmluvu uzatváral žalovaný ako spotrebiteľ pre svoju osobnú potrebu
s právnou predchodkyňou žalobkyne, ako právnickou osobou, ktorá poskytuje úvery v rámci predmetu

svojho podnikania. Právny vzťah, ktorý medzi stranami vznikol má spotrebiteľský charakter, preto
je v súvislosti s ním nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Poukazuje na skutočnosť, že
Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 1720002584 zo dňa 06.02.2017, od ktorej si žalobkyňa odvodzuje
svoj nárok, neobsahuje zákonom požadované náležitosti. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru." Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej

miery nákladov." Podľa § 9 ods. 2 písm. z) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch: „Zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver

pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok." Zmluva neobsahuje správny údaj o výške priemernej RPMN, ktorý je uvedený vo výške
13,89 %. Priemerná hodnota RPMN podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých

spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2016 bola pri spotrebiteľských úveroch od 1500
€ do 6500 € vrátane so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov na úrovni 13,31 %. Predmetná
zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto údaje neobsahuje, preto je potrebné poskytnutý úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Je
potrebné zaoberať sa aj úrokom z úveru vo výške 18,70 % ročne. Úrok vo výške 18,70 % ročne je

v rozpore s dobrými mravmi a preto je neplatný. V tomto smere poukazuje na Priemerné úrokové
miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, podľa ktorého na obdobný spotrebiteľský
úver so splatnosťou nad 5 rokov v období 02/2017 predstavovala priemerná úroková miera úroveň
9,17 %, t.j. viac ako dvojnásobne nižšia oproti posudzovanému úverovému vzťahu. Výška úrokov musí
byť v súlade s dobrými mravmi. V opačnom prípade je takéto dojednanie o úroku absolútne neplatné

podľa § 39 OZ. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/1/2019
zo dňa 31.07.2009). Vzhľadom na uvedené považuje ročnú úrokovú sadzbu uvedenú v Zmluve o
spotrebiteľskom úvere č. 1720002584 zo dňa 06.02.2017 vo výške 18,70 % za absolútne neplatnú.
Podľa ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch: „Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou

podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje
aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42." Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch:
„Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský

úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru."
Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/126/2016 zo dňa 26.01.2017: „Cieľom
zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky
riadne splácať. Z textu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie prerozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme

ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje

veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný

a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje." Za hrubé porušenie žalobkyne postupovať s odbornou starostlivosťou vyplýva priamo
zo zmluvy, kde je výška výdavkov žalovaného uvedená v sume 0,- €, čo je zjavne pri elementárnej
logike neprípustný údaj. Okrem výšky príjmu nie je uvedený žiaden ďalší údaj čo sa týka skúmania

bonity žalovaného. Dôkaz o tom, že úver žalovanému nemal byť poskytnutý vyplýva priamo z faktu
neschopnosti splácať úver žalovaným aspoň čo do poskytnutej istiny. Dodávateľ v kontraktačnom
procese žiadnym spôsobom neskúmal bonitu žalovaného, čím hrubo porušil svoju povinnosť postupovať
s odbornou starostlivosťou. Úver žalovaný splácal podľa možností ako to dovoľovala jeho ťažká
finančná situácia. Žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by preukázala postup v súlade s

odbornou starostlivosťou. Podľa ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.: „Ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave

spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa
považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42." Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 4 500,-
€. Podľa platobnej histórie žalovaný uhradil sumu v celkovej výške 4 035,55 €. Z dôvodu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru by žalobkyňa mala nároku na sumu 464,45 €. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010

Z.z.: „Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou." Podľa §
147 ods. 1 CSP: „Žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou." Z citovaného
ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že spotrebiteľ má vždy právo žiadať,
aby súd posúdil či je úver bezúročný a bez poplatkov výrokom rozsudku, a to bez ohľadu na to, či by

inak mohol túto otázku posúdiť len ako otázku predbežnú. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby súd
vydal tento rozsudok: I. I. Súd u r č u j e , že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1720002584
zo dňa 06.02.2017, je bezúročný a bez poplatkov. la. V tejto časti konania je žalobkyňa povinná zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie o výške týchto trov. II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 464,45

€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 464,45 € od druhého dňa po doručení
žaloby žalovanému, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. IIa. V tejto časti konania
je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 66,18 %, a to do troch dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

14. Žalobca k vyjadreniu pôvodného žalovaného v podaní zo dňa 25.09.2023 uviedol, že uzatvorená
zmluva aj s poukazom na výrok rozsudku Súdneho dvora EÚ (tretia komora) zo dňa 09.11.2016
vo veci C-42/15 obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. Žalobca vo vzťahu k náležitosti
rozpisu splátok odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017,
kde je jednoznačne konštatované, že zmluva nemusí obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a

poplatky. Vo vzťahu k preukázaniu náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.
odkazujeme okresný súd aj na výrok rozsudku Súdneho dvora EÚ (tretia komora) zo dňa 09.11.2016
vo veci C-42/15, kde sa uvádza, že Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každejsplátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Uvedené je možné doplniť aj o súčasnú právnu úpravu
v zákone č. 129/2010 Z. z., z ktorého vyplýva, že je postačujúce, ak rozpis jednotlivých položiek
každej splátky sa uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá nie je automaticky súčasťou každej zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a povinnosť ju vydať má veriteľ na základe žiadosti dlžníka/ spotrebiteľa. Vo
vzťahu k existencii náležitosti podľa §9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca
poukazuje na výrok rozsudku Súdneho dvora EÚ (tretia komora) zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15,
kde sa uvádza: „Zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky
povinné náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Nie je nevyhnutné,

aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto
splátok.“ V tejto súvislosti poukazujú na tú skutočnosť, že termín konečnej splatnosti je priamo uvedený
v uzatvorenej zmluve pričom v spojení so zmluvnými podmienkami, s ktorými sa žalovaný oboznámil sú
tieto hodnoty vyjadrené. Zároveň uvádzajú, že splátky sú splatné v zmysle bodu 3 s názvom „Pôžička“
na str. 1 Zmluvy do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci a v zmysle čl. 6 bod 6.2 Zmluvných

podmienok na str. 7 Zmluvy je prvá splátka splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy, pokiaľ
nie je dohodnuté inak. Uzatvorená zmluva v spojení so zmluvnými podmienkami tak preukazuje, že
termín konečnej splatnosti so splácaním po dobu 72. mesiacov pripadal na dátum 20.02.2023, pričom
termín konečnej splatnosti je uvedený v bode 3 s názvom „Pôžička“ na str. 1 Zmluvy. Vo vzťahu k dobe
trvania spotrebiteľského úveru žalobca uvádza, že v prípade riadneho splácania poskytnutého úveru

je doba trvania zmluvy 72 mesiacov pripadajúcich na riadne predpísané zmluvné splátky. Žalovaný
bol prostredníctvom parametrov zmluvy s uvedenými skutočnosťami oboznámený a tak mal vedomosť
o dobe trvania úveru ako aj o termíne konečnej splatnosti. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na
znenie ustanovenia občianskeho zákonníka § 122 ods. 2, kde sa uvádza že koniec lehoty určenej
podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s

dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Pokiaľ termín konečnej splatnosti, v ktorom
má absentovať deň v mesiaci premietneme do daného ustanovenia, žalovaný musel mať vedomosť
o tom, že splátka je splatná vždy len k 20. dňu v mesiaci, teda takýto údaj nemohol byť zameniteľný
so žiadnym iným dňom v mesiaci. Žalobca je toho názoru, že celková suma pôžičky je v zmluve
uvedená správne. Výpočet hodnoty RPMN sa vzťahuje na poskytnutý úver. Celková suma pôžičky je

tak vyjadrená s poukazom na základné a obligatórne parametre zmluvy. Ako vyplýva z kalkulačky na
výpočet RPMN. Vo vzťahu k hodnote RPMN žalobca uvádza, že všetky obligatórne náležitosti zmluvy
sú premietnuté do vzorca, ktorý je súčasťou čl. 7 Zmluvných podmienok na str. 7 Zmluvy, s ktorými
bol žalovaný riadne oboznámený. Žalobca poukazuje na svoje podanie zo dňa 25.08.2023, ktorým sa
vyjadril k skúmaniu bonity žalovaného pred poskytnutím spotrebiteľského úveru. Na základe uvedeného

má žalobca za to, že v konaní preukázal, že pri skúmaní bonity žalovaného postupoval s náležitou
odbornou starostlivosťou a zároveň žalobca k predmetnému podaniu predložil dôkaz o nahliadnutí do
úverového registra (dopyt NRKI) a potvrdenie o výplate dôchodkových dávok zo dňa 06.02.2017. Na
základe uvedených skutočností žalobca naďalej trvá na podanej žalobe v celom rozsahu, z uvedeného
dôvodu žalobca navrhuje, aby súd vyhovel podanej žalobe v zmysle žalobného petitu a priznal žalobcovi

právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného žalobca
navrhuje, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko Zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa
06.02.2017 pod č. 7177387 / 1720002584 obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom
a poskytnutý úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

15. Pôvodný žalovaný vo svojej duplike zo dňa 13.10.2023 prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že si splnil svoje povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, t.j. dostatočne preskúmal jeho bonitu a konal s odbornou starostlivosťou.
Podľa ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch: veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje

aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42." Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch:
„Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľskýúver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru."
Poukazujem na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/126/2016 zo dňa 26.01.2017: „Cieľom
zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky

riadne splácať. Z textu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme
ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa

takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu

žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje." Za hrubé porušenie žalobcu postupovať s odbornou starostlivosťou vyplýva priamo
zo zmluvy, kde nie je vôbec uvedená výška jeho mesačných výdavkov, hoci žalobkyňa vo svojej
replike uvádza, že vraj vychádzala z registra NRKI, kde je jeho mesačné úverové zaťaženie vo výške
128,- €. Jednotlivé výdavky však dodávateľ zisťoval iba povrchne. V zmysle § 7 ods. 20 zákona

o spotrebiteľských úveroch na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver je dodávateľ povinný použiť čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, výšku splátky
spotrebiteľskéhoúveruapeňažnézáväzkyznižujúcepríjemspotrebiteľa.Dodávateľnesprávneaplikoval
výšku životného minima, ktoré v danom období predstavovalo pre mňa 198,09 €. Dodávateľ rovnako

nevzal do úvahy, že je ženatý a má vyživovaciu povinnosť k manželke, vo výške životného minima
138,19 €. Nerozumie, prečo dodávateľ samovoľne krátil výšku jeho životného minima nejakým indexom
PPI v úrovni 75,57 %. Táto povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a žalobkyňa rovnako
nepreukázala ani samotnú percentuálnu výšku, resp. z čoho vychádzala pri stanovení práve úrovne
75,57 %. Na margo k tomuto iba dodáva, že podľa jeho názoru je samotná argumentácia žalobkyne

tendenčná, pretože ak si dosadím do rovnice na jednej strane ňou uvedené výdavky (118,85 € + 128,00
€ + 100,78 €) je rozdiel oproti jeho príjmu (347,70 €) iba 0,07 €. Zjavne, aby žalobkyni sedeli jednotlivé
premenné, tak si ich svojvoľne upravuje. Ak by dodávateľ reálne a najmä správne zohľadnil všetky
relevantné premenné, tak vychádzajúc z čistého príjmu 347,70 €, životného minima na plnoletú fyzickú
osobu vo výške 198,09 €, vo výške 138,19 € mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú

fyzickú osobu a pri mesačných úverových splátkach 128,- €, možno dôjsť k záveru, že nebol bonitným
spotrebiteľom a dodávateľ porušil svoju povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou. Sumárne
pri porovnaní príjmu 347,70 € a výdavkov 464,28 € (198,09 € + 138,19 € + 128,- €), je ich rozdiel
mínusový, preto ešte ďalšia mesačná splátka z úveru 100,78 € je neprípustná. Dôkaz o tom, že úver
mu nemal byť poskytnutý vyplýva priamo z faktu neschopnosti splácať úver aspoň čo do poskytnutej

istiny. Úver splácal podľa možností ako to dovoľovala jeho ťažká finančná situácia a za pomoci rodiny a
priateľov. Uvádza, že z listinného dôkazu „Dáta dopytu", ktorým žalobkyňa preukazuje nahliadnutie do
registra NRKI (Nebankový register klientskych informácií), tak z celkovo 9 žiadostí o úver až 7 mu bolo
odmietnutých. Dodáva, že žalobkyňa nijako nepreukázala, či nahliadla aj do bankového registra, keďže
jej listinný dôkaz sa týka iba nebankových spoločností. Pripomína, že zákonodarca jasne uložil veriteľovi

povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, čo znamená povinnosť zistiť nielen jeho čistý
príjem, ale aj pravidelné výdavky. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je totiž kladený na
pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení
bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo
totiž zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Z textu

zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu
so spotrebiteľom uzavrie si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo
aj údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť, ale aj
overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný zistiť objektívnyobraz o žiadateľovej finančnej situácii. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že údaje ktoré dlžník
veriteľovi uvedie, si veriteľ aj overí. Tieto závery napokon vyplývajú aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo
veci C- 449/13 (Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkaus a ďalší) zo dňa 18.12.2014, keď európsky

súd uviedol, že poskytovateľ úveru nesie dôkazné bremeno ohľadom posúdenia úvery schopnosti
spotrebiteľa na základe dostatočných informácii, pričom na informácie podané len spotrebiteľom sa
môže spoliehať len vtedy, ak sú dostatočné a podložené dokladmi. Tieto závery napokon vyplývajú aj
z nálezu Ústavného súdu ČR III.ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019 a rozsudkov Najvyššieho súdu ČR
33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018 a 33Cdo/201/2018 zo dňa 20.03.2019. V tejto súvislosti možno

poukázať aj na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18 zo dňa 05.03.2020,
podľa ktorého články 8 a 23 Smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej
v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve.
Pre absenciu relevantného dôkazu o riadnom skúmaní výdavkov, tak nemožno považovať argumentáciu

žalobkyne za dôvodnú. Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa: „Predávajúci
nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi; ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v
rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní

dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody." Žalobkyňa pri poskytovaní spotrebiteľského úveru
postupovala zjavne v rozpore s dobrými mravmi. Poukazujem na aktuálne uznesenie Krajského súdu
v Prešove č.k. 22CoCsp/5/2023-148 zo dňa 29.06.2023: „Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať
audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Skúmanie výdavkov len

nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, nie je dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať
úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace
s domácnosťou. Z lustrácie v úverových registroch je možné zistiť počet existujúcich úverov a výšku
mesačnej splátky týchto úverov, ktoré spotrebiteľ už má, teda iba peňažné záväzky znižujúce príjem
spotrebiteľa, avšak nemožno objektívne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Pokiaľ veriteľ

nepozná celkový objem výdavkov klienta, vrátane pravidelných mesačných výdavkov, nemôže urobiť
záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Iba vzájomným porovnaním
všetkých rozhodujúcich činiteľov je totiž možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je schopný a či pravdepodobne
v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky.
Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných

potriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosť,jenevyhnutnéposudzovať
s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa
tejto zákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento
postup nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho-ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny. Tento
postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý nekriticky akceptuje zjavne nevierohodné údaje poskytnuté

spotrebiteľom (žalovaný deklaroval výdavky vo výške 0 eur) a nahrádza ich paušálnym údajom v podobe
sumy životného minima, nakoniec neplynie ani z opatrenia NBS z 14.11.2017. Z ust. § 2 ods. 5 tohto
opatrenia plynie cit. „Výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa
§ 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima2)
spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť3) a ktorá žije

sospotrebiteľomvspoločnejdomácnostiavýdavkovnainúosobu,vočiktorej máspotrebiteľvyživovaciu
povinnosťvovýškeurčenejprávoplatnýmrozhodnutímsúdu;akrozhodnutímsúduniejeurčenévýživné,
vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou nákladov sa rozumie
výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa prvej vety zvýšená
o 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa,

životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom
v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo
výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške
najmenej 30 % životného minima na túto osobu" Z uvedené nepochybne neplynie záver ani usmernenie
pre dodávateľov na úverovom trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných

životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného minima. (porovnaj rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 18Ccsp/5/2023 zo dňa 26.04.2023)"16. V priebehu konania došlo k úmrtiu žalovaného dňa 21.09.2023. Z pripojeného dedičského spisu
sp.zn. 8D/303/2023 súd zistil, že uznesením č.k. 8D/303/2023-34 zo dňa 04.01.2024 súd konanie
o dedičstve zastavil a majetok nepatrnej hodnoty vydal tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa.

17. Žalobca z dôvodu úmrtia žalovaného a s poukazom na výsledok dedičského konania, zobral žalobu
v celom rozsahu späť a žiadal, aby súd v tejto časti konanie zastavil. Zároveň navrhol, aby súd vzájomnú
žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko počas konania došlo k úmrtiu žalovaného.

18. Uznesením č.k. 11Csp/66/2023-124 zo dňa 05.06.2024, po skončení dedičského konania, súd
rozhodol o pokračovaní v konaní na strane žalovaného s dedičmi po žalovanom, aby mohol rozhodnúť
o späťvzatí žaloby a o protižalobe pôvodného žalovaného.

19. Podaním doručeným súdu dňa 26.06.2024 žalovaná v 3.rade súhlasila so späťvzatím žaloby
žalobcu. Zároveň uviedla, že zotrváva na vzájomnej žalobe o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru podanej jej právnym predchodcom. Zároveň požiadala o priznanie trov konania.

20. Na pojednávaní dňa 13.01.2025 žalovaný v 1., 2. a 4.rade zobrali protižalobu, ktorú podal ich právny
predchodca späť a žiadali konanie v celom rozsahu zastaviť.

21. Žalobca v podaní zo dňa 20.01.2025 súhlasil so späťvzatím protižaloby žalovaných v 1., 2. a 4.rade.
Trovy priznať nežiadal.

22. Uvedenú vec súd takto právne posúdil.

23. Podľa ust. § 1 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný v čase uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy ( ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi.

24. Podľa ust. § 2 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b)
veriteľomfyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráponúkaaleboposkytujespotrebiteľskýúvervrámci

svojej podnikateľskej činnosti.

25. V zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom

berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

26. Podľa ust. § 11 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov
na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným
prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného
spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie

iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu,
f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia,g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.

27. Podľa ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave

spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

28. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy ( ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj

všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

29. Podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo

ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

30. Podľa ust. § 53 ods. 2 a 3 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také,
s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom

sa nepovažujú za individuálne dojednané.

31.Podľaust.§53ods.5OZneprijateľnépodmienkyupravenévspotrebiteľskýchzmluváchsúneplatné.

32.Podľa§54ods.1a2OZ,zmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvousanemôžuodchýliť

od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

33. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

34. Podľa ust. § 17 ods. 1 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v rozhodnom období,
práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť

na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou
spojenými a ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú
banku alebo pobočku zahraničnej banky, a prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom
termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

35. Podľa ust. § 17 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, práva vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak
prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a prechádza alebo

postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka,
ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.36. Podľa ust. § 17 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, práva vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak
prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a ide o prechod alebo

postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na blízku osobu spotrebiteľa, a to na
základe písomnej žiadosti spotrebiteľa.

37. V zmysle § 144 Civilného sporového poriadku, žalobca môže vziať žalobu späť.

38. Podľa § 145 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

39. Podľa § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím
žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada,
ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo
pojednávanie.

40. V zmysle § 147 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, žalovaný môže uplatniť svoje právo
proti žalobcovi vzájomnou žalobou. Vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi
uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil
žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.

41. Na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe ( § 147 ods. 3 Civilného sporového
poriadku).

42. Podľa § 470 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého

dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho
prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za
dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

43. Súd zistil, že medzi veriteľom a pôvodným žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere,

teda spotrebiteľská zmluva, na základe ktorej žalobca poskytol pôvodnému žalovanému úver vo výške
4500 eur, ktorý sa pôvodný žalovaný zaviazal splatiť v 72 splátkach po 100,78 eur.

44. Keďže však priebehu konania došlo k úmrtiu pôvodného žalovaného a dedičské konanie bolo
zastavené z dôvodu, že zostal po nebohom len nepatrný majetok, žalobca zobral svoju žalobu späť

v celom rozsahu a žiadal konanie zastaviť.

45. Súd s poukazom na späťvzatie žaloby, ako aj vzájomnú žalobu rozhodol o pokračovaní v konaní
s dedičmi po pôvodnom žalovanom, ktorých výzvou zo dňa 11.06.2024 vyzval, aby sa v lehote 10 dní
vyjadrili, či súhlasia so späťvzatím žaloby žalobcu s upozornením, že ak sa v tejto lehote k späťvzatiu

nevyjadria, súd bude mať za to, že so späťvzatím žaloby súhlasia.

46. K späťvzatiu žaloby sa vyjadrila len žalovaná v 3.rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v podaní doručenom súdu dňa 26.06.2024 tak, že so späťvzatím žaloby súhlasí.

47. Keďže žalobca zobral žalobu o zaplatenie sumy 2746,02 eur a žalovaní so späťvzatím žaloby
súhlasili, súd konanie v tejto časti zastavil.

48. Súd sa v ďalšom zaoberal podanou protižalobou.

49. Na pojednávaní dňa 13.01.2025 žalovaná v 1.rade, ktorá vystupovala zároveň aj ako zástupkyňa
žalovaného v 2.rade podľa predloženej plnej moci a žalovaný v 4.rade prehlásili, že protižalobu, ktorú
podal ich právny predchodca berú v celom rozsahu späť a žiadajú konanie v celom rozsahu zastaviť.
Na protižalobe zotrvala len žalovaná v 3.rade.

50. Súd vzhľadom na späťvzatie protižaloby žalovanými v 1., 2. a 4. rade a súhlasu žalobcu so
späťvzatím protižaloby žalovanými v 1., 2. a 4.rade, v podaní doručenom súdu dňa 20.01.2025, konanie
o protižalobe vo vzťahu medzi žalovaným v 1.rade, žalovaným v 2.rade, žalovaným v 3.rade a žalobcovi
zastavil.51. Keďže žalovaná v 3.rade zotrvala na podanej protižalobe, súd sa v prvom rade zaoberal aktívnou
vecnou legitimáciou žalovanej v 3.rade na podanie takejto protižaloby.

52. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v sporovom konaní
rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má
tá sporová strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ktorá je nositeľom subjektívneho práva
(aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva

(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.

53. Súd pritom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo/205/2009
v ktorom vyslovil: „Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z
ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej

(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj
bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.“

54. Treba tiež zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe sa žalovaní ako právni nástupcovia pôvodného

žalovaného nemôžu priamo domáhať vyhlásenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti (ktorú si protižalobou
uplatnil pôvodný žalovaný) bez toho, aby v rámci dedičského konania po nebohom poručiteľovi bolo
dedičským súdom potvrdené nadobudnutie tohto vlastníctva pre žalovaných ako dedičov, teda že by
zodpovedali za dlh poručiteľa.

55. Keďže v danom prípade bolo dedičské konanie po pôvodnom žalovanom zastavené a nepatrný
majetok bol vydaný tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa, dedičia sa nestali nositeľmi hmotného
práva ( t.j. nároku domáhať sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). Dedičia nevstúpili do právneho
postavenia pôvodného žalovaného ako dlžníka a spotrebiteľa. Nezodpovedajú za dlh poručiteľa, ktorý je
predmetom tohto konania. Teda nemajú ani postavenie spotrebiteľa, len ktorý sa môže domáhať určenie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd má vzhľadom na výsledok dedičského konania za to, že
žalovaná v 3.rade nemá aktívnu legitimáciu v konaní o protižalobe.

56. Súd vzhľadom na vyššie uvedené protižalobu žalovanej v 3.rade, ktorá ako jediná zo žalovaných
zotrvala na tejto protižalobe, zamietol.

57. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

58. V zmysle § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

59. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

60. Pokiaľ ide o trovy konania o zaplatenie sumy 2745,02 eur, ktoré súd zastavil z dôvodu späťvzatia
žaloby žalobcom, stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. So žalovaných si nárok na náhradu
trov konania za zastavenie tohto konania uplatnila len žalovaná v 3.rade.

61. Súd však poukazuje na to, že aj keď žalobca zobral žalobu späť a teda v bežnom spore by sa
mu pričítalo zavinenie za zastavenie konania. V tomto spore má súd za to, že vzhľadom na okolnosti
späťvzatia žaloby žalobcom, nejde o procesné zavinenie žalobcu a že tu existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

62. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl súd v tom, že z dedičského konania vedeného pod sp.zn.
8D/303/2023 mal súd za preukázané, že konanie o dedičstve bolo zastavené a nepatrný majetok bol
vydaný tomu kto sa postaral o pohreb poručiteľa a teda žiaden z dedičov nezodpovedá za dlhy poručiteľa
( teda pôvodného žalovaného).63. Žalobcovi nie je možné pričítať zavinenie za zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby, nakoľko
k späťvzatiu došlo len z dôvodov, že pôvodný žalovaný počas konania zomrel, čo nemohol žalobca

predvídať a toho, že za dlh poručiteľa nezodpovedá žiaden dedič. Ak by nedošlo k späťvzatiu žaloby,
došlo by zo strany súdu k zamietnutiu žaloby z dôvodu chýbajúcej pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovaných, ktorí nezodpovedajú za dlhy poručiteľa, pričom ani v tomto prípade to nie je vina žalobcu.

64. Súd sa pri rozhodovaní o trovách konania zaoberal aj tým či existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP. Pokiaľ ide o ustanovenie § 257 CSP, toto stanovuje osobitné
dôvody pre ktoré by žiadna zo strán nemala nárok na náhradu trov konania. Citované ustanovenie §
257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 250 ods. 1 prvej vety OSP.

65. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom

skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné

okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

66. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov

konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

67. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len
výnimočne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

68. Judikatúra tiež konštatovala, že toto ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis,

ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého
je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp.zn. 2

M Cdo 17/2009).

69. Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019-60, zdroj: ustavnysud.sk;
tvorba právnej vety: najprávo.sk) každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu
trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho

zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho
výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Uvedená
právnaúpravapriamovychádzazpredchádzajúcejprávnejúpravyzakotvenejv§150OSP.Ustanovenie
§ 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu

sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani
výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na
súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes
už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009,

sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za
predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočneprihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru

hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by
sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn.
III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu
(pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom
právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako

výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255
ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo
výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup
podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.
Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich
časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana

ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné
právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila
(k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné
aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela
až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“

umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k
tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného
súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná,
aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej
moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám

nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania“ už nemá v CSP oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom
rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by
mohol mať znaky svojvôle... Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia

ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite
odôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.; Tomašovič, M.; a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 940 – 943).

70. Vzhľadom k vyššie uvedenému má súd teda za to, že tu existujú aj dôvody hodné osobitného

zreteľa, preto stranám v zmysle ust. § 257 CSP nepriznal nárok na náhradu trov konania v súvislosti so
späťvzatím žaloby o zaplatenie sumy 2746,02 eur s príslušenstvom.

71. Pokiaľ ide o trovy konania vo vzťahu k protižalobe, súd protižalobu vo vzťahu medzi žalovanými v 1.,
2. a 4.rade a žalobcom zastavil z dôvodu späťvzatia protižaloby žalovanými v 1., 2. a 4.rade a protižalobu

žalovanejv3.radezamietol.Žalobcovitakvznikolnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu,keďže
však žalobca uviedol, že si nárok na náhradu trov konania o protižalobe neuplatňuje, súd rozhodol tak,
že mu nárok na náhradu trov konania o protižalobe nepriznal. Žalovaná v 3.rade v konaní o protižalobe
nebola úspešná.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v potrebnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.