Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123360511
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6123360511.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený: JUDr.
Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanému: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D., zastúpený: JUDr. Peter Vachan, advokát, s.r.o., so sídlom Pavla
Mudroňa1191/5,Žilina,IČO:47445092,ozaplatenie3.396,13eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/56/2023-111 zo dňa 23. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Okresný súd Žilina (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.396,13 eur spolu so zmluvným
úrokom vo výške 2.386,91 eur a úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.396,13 eur od 06.11.2020
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.) a žalobcovi priznal
proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.).
1.1

Súd prvej inštancie po skutkovej stránke ustálil, že zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 1905010233
zo dňa 24.05.2019, uzavretou medzi právnym predchodcom žalobcu, ako veriteľom, a žalovaným, ako
dlžníkom, poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške
4.000 eur. Celková čiastka bola určená na sumu 6.996,48 eur, ktorú mal žalovaný splatiť v 96
mesačných splátkach po 72,88 eur, pričom prvá splátka bola splatná dňa 20.06.2019 a každá ďalšia
splátka vždy do 20. dňa v mesiaci. RPMN bola v zmluve určená na 16,78 %, pričom predpoklady
na jej výpočet boli uvedené v bode 2. základných podmienok spotrebiteľského úveru. Fixná úroková

sadzba úveru činila 16,78 % ročne, celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom predstavovali sumu
2.996,48 eur. Termín konečnej splatnosti úveru bol stanovený na 20.05.2027. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy boli aj zmluvné podmienky. Vychádzajúc z Prehľadu splátok a úhrad vyvodil záver, že žalovaný
čerpal úver vo výške 4.000,- eur dňa 27.05.2019 a celkovo uhradil splátkami v období od 21.06.2019
do 30.04.2023 sumu vo výške 1.213,44 eur, ktorá suma bola započítaná na úhradu istiny vo výške
603,87 eur a na úhradu úrokov vo výške 609,57 eur. Listom zo dňa 28.09.2020 označeným ako „3.
upomienka - výzva na zaplatenie“ právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na okamžitú úhradu

omeškaných splátok úveru a žalovaného upozornil, že v prípade ak neuhradí ani splátku splatnú dňa
20.07.2020 vo výške 72,88 eur najneskôr v lehote do 26.10.2020, tak bude žalobca oprávnený vyhlásiť
okamžitú splatnosť úveru. Podľa doručenky si žalovaný prevzal výzvu dňa 01.10.2020. Listom zo dňa
26.10.2020 označeným ako „vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru“ právny predchodca žalobcu oznámilžalovanému, že jeho dlh zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa stal splatným v celom rozsahu ku
dňu 20.07.2020 a zároveň vyzval žalovaného k splateniu celého dlžného zostatku úveru, ktorý sa stal
okamžite splatným v celkovej výške 3.878,95 eur, a to v lehote 7 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia.

Podľa doručenky si žalovaný prevzal list zo dňa 26.10.2020 - vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru dňa
29.10.2020.
1.2
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného ohľadne nedostatočného skúmania bonity
klienta zo strany právneho predchodcu žalobcu, poukazujúc na listinné dôkazy predložené žalobcom

(č.l. 35-54), z ktorých vyplýva, že žalobca skúmal bonitu žalovaného s odbornou starostlivosťou,
keď posudzoval príjmy a výdavky v zmysle databáz registrov úverov, výpisu a potvrdení o príjme a
deklarovaných výdavkoch žalovaného a súdu preukázal aj výpočet, na základe ktorého dospel k záveru,
že maximálna výška mesačnej splátky, ktorú by mohol od žalovaného vyžadovať je 143,94 eur, čiže
žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy bol plne spôsobilý na splácanie poskytnutého úveru v splátkach po
72,88 eur. Zdôraznil, že v zmysle ustanovení § 11 ods. 2 veta druhá zákona č. 129/2010 Z. z. sankcia

bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru dopadá na prípady hrubého
porušenia povinnosti veriteľa podľa ustanovenia § 7 ods. 1, pričom za takéto porušenie sa považuje
podľa ustanovenia § 11 ods. 2 veta tretia a štvrtá posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. Bez akýchkoľvek pochybností uzavrel, že veriteľ v zmysle ustanovení § 11 ods.
2 veta tretia zákona č. 129/2010 Z. z. neposudzoval schopnosť žalovaného (spotrebiteľa) splácať
úver bez akýchkoľvek údajov o jeho príjmoch. Potom dospel k záveru, že žalobca konal s odbornou
starostlivosťou, nakoľko v rámci komunikácie o žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru mal v dispozícii
všetky potrebné podklady, ktorými preveril jeho bonitu a tú následne vyhodnotil ako dostatočnú pre

poskytnutie spotrebiteľského úveru.
1.3
Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom nedodržania obligatórnej náležitosti
v zmysle § 9 ods.2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z., súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že
výška úrokovej sadzby bola v spotrebiteľskom úvere stanovená v súlade zo

zákonom, nakoľko ide o fixnú úrokovú sadzbu úveru vo výške 16,78 % ročne, čo
znamená, že úroková sadzba mala byť počas celej platnosti úverovej zmluvy nemenná, teda
nebola naviazaná na žiadne iné podmienky, ktoré by mali byť tiež uvedené v zmluve, ako to
namietal žalovaný.
1.4

K námietke žalovaného týkajúcej sa zosplatnenia pohľadávky (neboli splnené
podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565
Občianskeho zákonníka a výzva pred zosplatnením je neurčitá), poukázal na listinné dôkazy, keď v 3.
upomienke – výzva na zaplatenie zo dňa 28.09.2020 je jednoznačne uvedené, že ak dlžník neuhradí
ani splátku splatnú dňa 20.07.2020 vo výške 72,88 eur najneskôr v lehote do 26.10.2020, tak bude

žalobca oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Žalovaný prevzal výzvu dňa 01.10.2020. Keďže
žalovaný uvedenú splátku v určenej lehote nezaplatil, žalobca dňa 26.10.2020 oznámil, že dlh zo
Zmluvysastalsplatnýmvcelomrozsahukudňu20.07.2020,pričomvtentodeňbolžalovanýsosplátkou
v omeškaní viac než 3 mesiace, a úver zosplatnil včas, teda pred splatnosťou nasledujúcej splátky, ktorá
bola splatná dňa 20.11.2020. Žalovanému oznámenie vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru listom zo

dňa 26.10.2020 bolo riadne doručené dňa 29.10.2020. Tým bola naplnená podmienka ustanovená § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka.
1.5
Námietku žalovaného, že neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a v
čase postúpenia pohľadávky ešte nenastala konečná splatnosť úveru, došlo k postúpeniu tzv. živého

úveru čo je v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. súd prvej inštancie tiež
vyhodnotil ako nedôvodnú. Právny predchodca žalobcu dňa 26.10.2020 žalovanému oznámil, že dlh
zo Zmluvy sa stal splatným v celom rozsahu ku dňu 20.07.2020, a následne pohľadávku zo Zmluvy,
ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, bola postúpená dňa
13.11.2023 na žalobcu, a teda v súlade s citovaným ustanovením § 17 ods. 1.

1.6
Vzhľadom na vyššie uvedené uzavrel, že predmetná spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky náležitosti,
ktoré vyžaduje zákon č. 129/2010 Z.z.. Dospel k záveru, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti
vrátiť svoj dlh riadne a včas a z toho dôvodu vyhodnotil žalobu ako dôvodnú v celom rozsahu. Pretozaviazal žalovaného na úhradu istiny, ktorá vyplýva z Prehľadu splátok a úhrad k predmetnej zmluve
(4.000 eur - 603,87 eur = 3.396,13 eur) s tým, že žalobcovi priznal aj nárok aj na zaplatenie dlžného
zmluvného úroku vo výške 2.386,91 eur ako rozdielu medzi nákladmi spojenými s úverom a už

zaplatenými úrokmi (2.996,48 eur - 609,57 eur = 2.386,91 eur), ako aj úroku z omeškania podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom 06.11.2020 (t.j. uplynutím poskytnutej 7- dňovej lehote od
doručenia oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktoré bolo žalovanému doručené dňa
29.10.2020).
1.7

Otrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejaj
„CSP“)tak,žežalobcovi,ktorýmalplnýúspech,priznal nároknanáhradutrovkonaniaprotižalovanému,
ktorý úspech nemal.
2.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu a domáhal sa,
aby ho Krajský súd v Žiline zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému voči

žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu,
žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam[§365
ods. 1 písm. f) CSP] a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
2.1

Nesprávne skutkové zistenia, ktoré vyústili do nesprávneho právneho posúdenia spočívali podľa názoru
žalovaného v tom, že súd mal preukázané, že žalobca pri poskytnutí úveru postupoval s odbornou
starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zároveň mal
preukázané splnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a §
565 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že na Okresnom súde Žilina bolo alebo aj v súčasnosti je

vedených niekoľko súdnych konaní, v rámci ktorých si voči žalovanému uplatňujú svoje pohľadávky z
nesplácaných úverov rôzne bankové a nebankové subjekty, a teda uvedené preukazuje, že už v čase
poskytnutia úveru nebol žalovaný dostatočne platobne schopný a žalobca nepostupoval pri poskytnutí
úveru s odbornou starostlivosťou (45Csp/18/2023, 7Csp/18/2023, 2Csp/18/2023, 27Csp/61/2023).
Žalobca sa pri skúmaní bonity žalovaného obmedzil len na jeho príjem a informáciu z nebankového

registra, avšak vôbec nezohľadnil náklady na bývanie a celkovo náklady na živobytie, a preto si nemohol
urobiť reálny obraz o tom, aká suma ostane žalovanému po odpočítaní všetkých nákladov na živobytie.
Poukázal na to, že pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby
splnil povinnosť odbornej starostlivosti s tým, že žalobca tvrdil, že právny predchodca pri posudzovaní
výdavkov žalovaného vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti. Z dôkazov

predložených žalobcom však podľa žalovaného nevyplýva, že by žalobca zisťoval jeho priemerné
mesačné výdavky na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.).
Uvedenépodľažalovanéhosvedčíoignorovanízákonnejpovinnostidodávateľaúverovýchproduktovna
finančnom trhu. Má za to, že z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je

nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem
spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je
ratio zákona a tento postup nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho-ktorého spotrebiteľa a
jeho rodiny. Tento postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý používa paušálny údaj v podobe sumy
životného minima, nakoniec neplynie ani z opatrenia NBS z 14.11.2017 (citujúc ust. § 2 ods. 5), že

výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa sa bez
ďalšieho majú rovnať sume životného minima. Vzhľadom na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach
C-565/12 z 27.03.2014, C-449/13 zo dňa 18.12.2014 a C-679/18 zo dňa 05.03.2020, na nároky, ktoré na
dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať
v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Dôkazné bremeno je na žalobcovi,

aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležité skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ. Zdôraznil, že cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby
dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočností, ktoré
možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti
očakávať. Uviedol, že dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a

výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru s tým, že pri posudzovaní budúcej
schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania
do budúcna. Nemá ísť však o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený,pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo
ochorie a pod. Žalovaný má potom za to, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu
spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských

úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má
veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií
za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa má potom veriteľ vychádzať tak z informácií
dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), ako aj z informácií, ktoré získava z iných
dostupných zdrojov s tým, že je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť

ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou,
teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a
objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii
splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov,
aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto
dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov,
tak aj výdajov. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp.

objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť
veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a
existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018).

2.2
Podľa názoru žalovaného pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru neboli splnené podmienky v zmysle
§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za to, že zmluva o úvere je bezúročná a bez
poplatkov pretože neobsahuje správny údaj o RPMN, nakoľko po zadaní požadovaných parametrov do
interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN dostupnej na webovej stránke E. bola RPMN vypočítaná vo

výške 15,47 % p.a. Ďalej namietal, že ak súd vyhodnotí úver ako bezúročný a bez poplatkov, tak on nebol
ku dňu 28.09.2020, teda ku dňu vyhotovenia listu „3. upomienka - výzva na zaplatenie" v omeškaní so
žiadnou mesačnou splátkou keďže bol povinný uhrádzať len splátky istiny poskytnutého úveru vo výške
mesačnej splátky 41,66 Eur [4000/96 = 41,66 Eur).
2.3

Argumentoval, že vyhlásenie okamžitej splatnosti sa môže vzťahovať len na splátky splatné do budúcna
vzhľadom na to, že ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka sú kogentnej povahy,
a preto je podľa žalovaného neprípustné, aby žalobca listom zo dňa 26.10.2020, vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru do minulosti spätne ku dňu 20.07.2020, ako to výslovne uviedol žalobca vo vyhlásení
mimoriadnej splatnosti. Podľa názoru žalovaného mohla byť mimoriadna splatnosť vyhlásená len k

26.10.2020, pre omeškanie so splátkou zročnou dňa 20.07.2020. Taktiež má za to, že tým, že žalobca
nepostupoval pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nie je oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru a preto je list zo dňa 28.09.2020 „3.upomienka - výzva na zaplatenie“ ako aj list zo dňa 25.11.2020
„Vyhlásenie okamžitej splatnosti“ neplatný právny úkon. Zároveň v liste zo dňa 28.09.2020 žalobca

poskytol žalovanému dobrovoľnú lehotu na uhradenie omeškaných splátok do 26.10.2020, teda lehota
na dobrovoľné uhradenie omeškaných splátok uplynula dňa 26.10.2024 uplynutím 24:00 hod. a teda
žalobca mohol pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti až po 26.10.2024 teda najskôr 27.10.2024.
Taktiež namietal, že vo vyhlásení okamžitej splatnosti úveru žalobca uviedol, že dlh sa stal splatným
ku dňu 20.07.2020 a to v súlade s bodom 4.2 písm. d) Zmluvy, pričom súčasťou súdneho spisu je

zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá však žiadny bod 4.2 písm. d) neobsahuje a v bode 4.2 zmluvy o
úvere sa nič nehovorí o možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Potom s poukazom na § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka („právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne;
inak je neplatný“) žalovaný považoval list „Vec: 3. upomienka - výzva na zaplatenie" zo dňa 28.09.2020
ako aj oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti zo dňa 26.10.2024 za neplatné právne úkony a aj

v uvedenom vzhliadal nesplnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle
§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Uvedená neplatnosť úkonov má mať podľa žalovaného
za následok zamietnutie žalobného nároku ako celku, nakoľko s poukazom na vymedzenie žaloby v
zmysle § 132 ods. 1 CSP, ktorou žalobou žalobca uplatnil svoj nárok ako zosplatnený v celosti, aj zmenaprípadných skutkových tvrdení zo strany žalobcu (ktorá zmena ani nenastala) by predstavovala zmenu
žaloby, ktorá je v spotrebiteľských sporoch neprípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ (§ 294 CSP).
3.

Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu v plnej miere stotožnil s rozhodnutím prvoinštančného súdu, majúc
za to, že uplatnený nárok v tomto súdnom spore čo do právneho dôvodu aj výšky riadne preukázal, že
jeho právny predchodca postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní bonity žalovaného pred
uzatvorením predmetnej zmluvy, keď riadne preveril stav, príjmy a výdavky žalovaného. Dokumenty,
ktoré predložil okresnému súdu považuje za relevantné a preukazujúce riadne preverenie finančnej

situácie žalovaného. S dôvodmi, ktoré žalovaný uvádza vo svojom odvolaní sa vysporiadal súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí a námietky žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a zosplatnenie úveru
právnym predchodcom za platné. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne v celom
rozsahu a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

4.

Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval, že pri posudzovaní splnenia podmienok
§ 53 ods. 9 vychádzal z jednoznačného obsahu vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru zo dňa
26.10.2020, kde veriteľ sám uviedol, že dlh zo zmluvy sa stal splatným v celom rozsahu ku dňu
20.7.2020, a to v súlade s bodom 4.2 písm. d) zmluvy v nadväznosti na § 53 ods. 9 a
§ 565 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ veriteľ vyhlásil splatnosť ku dňu 20.07.2020, takýto postup je v

rozpore s § 53 ods. 9 OZ. Podľa výzvy a aj podľa vyhlásenia okamžitej splatnosti je dlžnou splátkou,
pre ktorú veriteľ vyhlásil okamžitú splatnosť splátka, ktorá bola splatná dňa 20.7.2020, tak veriteľ si
môže uplatniť toto právo najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a
v danom prípade toto právo si veriteľ uplatnil ku dňu 20.07.2020, čo je dátum splatnosti omeškanej
splátky a tak nebola splnená zákonná podmienka troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky

a zároveň nebola splnená ani podmienka 15 dní na upozornenie na uplatnenie tohto práva. Zároveň
veriteľ aj uvádzal bod 4.2 písm. d) zmluvy, ale pokiaľ ide o bod 4 zmluvy zo dňa 24.05.2019, ktorá
bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, tak tento bod sa týka splatenia úveru
pred lehotou splatnosti, a nie vyhlásenia splatnosti úveru. Zmluva oprávnenie veriteľa žiadať zaplatenie
celého zostatku úveru obsahuje v bode 3.2 písm. d), kde je presná citácia ustanovení § 53 ods. 9 a § 565

Občianskeho zákonníka. Pretože veriteľ nepostupoval v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, tak má žalovaný za to, že vyhlásenie okamžitej splatnosti
listom zo dňa 26.10.2020 je neplatné pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka a tak
nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu podľa § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.
Nazákladetohtomožnokonštatovať,žežalobcanespĺňapodmienkuaktívnejvecnejlegitimácie,ataksú

splnené podmienky, aby súd žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
5.
Žalobca využil svoje právo podať vo veci ďalšie vyjadrenie, ktoré však obsahovo kopírovalo jeho
predchádzajúce vyjadrenie k odvolaniu a neobsahovalo žiadne nové skutočnosti.

6.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného proti
rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. (a na ňom závislom výroku II. o práve na náhradu trov
konania) bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) – súd prvej inštancie rozhodol v neprospech
žalovaného, keď žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť takýmto opravným
prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2, § 357 písm. n) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
na základe podaného odvolania žalovaným v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne

správny, konštatujúc správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
7.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v
kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda
to,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávneavúplnostiaplikovalpríslušnéprávnepredpisy

a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia
nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05).
8.Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie

veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymi
závermi na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie súdnych

rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie
relevantných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď odvolateľ neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, s
ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku.

9.
Žalovaný napadol rozsudok odvolaním z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP
s tým, že nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom skúmania bonity žalovaného s odbornou
starostlivosťou zo strany veriteľa, namietal nesprávnosť údaja RPMN v zmluve majúceho za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ako aj neúčinnosť úkonu zosplatnenia úveru pre nesplnenie

podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ s následkom neplatného postúpenia pohľadávky a nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu. Po preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.
10.
K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná

v § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,
keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na

skutočnosti, ktoré boli preukázané. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v danom spore vykonal
dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, zohľadniac pri tom i spotrebiteľský
charakter sporu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 CSP, t.j. súd zobral do úvahy len
tie skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonaným dokazovaním preukázané a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického
myslenia. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných
dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a dostatočne presvedčivo,
pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení
práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, pričom tak

žalobcovi ako aj žalovanému súd vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili
a realizovali svoje procesné práva.
11.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že v konaní pred súdom
prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie

predmetnejsporovejveciameritórnerozhodnutiesúdu.Zuvedenéhovychádzalajodvolacísúdvzmysle
ust. § 383 CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované
ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vytýkať. Odvolací súd v tejto
súvislosti tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu,
a to v každom štádia civilného procesu. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri

posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
aj „ZoSÚ“) žalobcom, ako aj posúdenia náležitostí spotrebiteľskej zmluvy a platnosti a účinnosti úkonov
vedúcich k zosplatneniu úveru a následne postúpeniu pohľadávky na žalobcu, zodpovedal všetkyotázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil,
z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ postupoval dôsledne podľa § 7 ods. 1

ZoSÚ, a že boli naplnené podmienky pre zosplatnenie úveru ako celku, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné
konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie
práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje

rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
12.
Žalovaný podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne uplatnil i odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP, pretože v danom prípade nemožno z obsahu spisu a dôvodov preskúmavaného
rozsudku vyvodiť, že by sa súd prvej inštancie dopustil omylu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav a nejedná sa ani o prípad, že by súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,

alebo že by súd správne použitý právny predpis nesprávne interpretoval na daný prípad. Žalovaný
vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia v jeho napadnutej časti. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi
Dôvody preskúmavaného rozsudku odvolací súd vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu

zodpovedajúce, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Len pre
úplnosť a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd ku konkrétnym odvolacím
námietkam uvádza nasledovné:

13.

Žalovaný v prvom rade v odvolaní (rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie) namietal, že
veriteľ pri poskytnutí úveru neoveroval v dostatočnej miere bonitu klienta a z tohto dôvodu nemôže
požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti je
potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Nemožno nesúhlasiť so žalovaným, že právny
predchodca žalobcu (banka) a žalovaný dňa 24.05.2019 uzatvorili štandardnú formulárovú zmluvu

o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, pričom tento právny predpis v ust. § 7 ods. 1 kladie pomerne prísne nároky
na vyžadovanie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa
s ohľadom na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem
spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Cieľom ustanovenia § 7, ako aj § 11 ods. 2

citovaného zákona je, že veriteľ je povinný brať na zreteľ existujúcu situáciu klienta, jeho príjmy a
výdavky, ako aj ďalšie relevantné skutočnosti, aby dokázal odborne posúdiť, či žiadateľ o úver bude
v budúcnosti schopný svoje záväzky riadne a včas plniť. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú
sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda jeho príjmy aj výdavky, keďže na rozdiel od neistých
okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov

v čase kontraktácie spoznateľný. Zákon o spotrebiteľských úveroch teda vyžaduje skúmanie bonity
klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti, čo je potrebné
vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od
veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Pri získaní relevantných
informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa, veriteľ vychádza jednak z informácií

dodaných spotrebiteľom a tiež z informácií, ktoré si získava sám veriteľ z dostupných zdrojov. Je
povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a
ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú také informácie o príjmoch a
výdavkoch,zktorýchjeveriteľschopnýzískaťobjektívnyobrazožiadateľovejfinančnejsituácii.Rovnako
samotný spotrebiteľ je povinný veriteľovi poskytnúť na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, za

účelom overenia jeho bonity.
13.1
Treba mať tiež na zreteli, že pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková a sociálna
situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu

bonity klienta. Je zodpovednosťou veriteľa, aby poskytol úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok
posúdeniaúverovejbonitynaznačuje,žejepravdepodobné,žepovinnostivyplývajúcezozmluvyoúvere
budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa danej zmluvy vyžaduje, a naopak, je jeho povinnosťou zdržaťsa uzavretia zmluvy o úvere v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude
schopný vzhľadom na svoju finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade
so zmluvou.

13.2
V zhode so závermi súdu prvej inštancie aj odvolací súd dospel k záveru, že žalobca (jeho
právny predchodca) v konaní dostatočne preukázal, že pred poskytnutím úveru konal s odbornou
starostlivosťou, keď v čase uzavretia zmluvy preveril u dlžníka schopnosť splácať poskytnutý úver
v dohodnutých v konaní predloženými splátkach, vychádzajúc pritom nielen z tvrdení samotného

dlžníka, ale zabezpečiac si aj príslušné listinné dôkazy na overenie týchto tvrdení (v tomto smere
k tvrdeniam žalovaného, že si veriteľ nezisťoval jeho reálne mesačné výdavky, odvolací súd uvádza,
že hoci spotrebiteľ sám aktívne neuviedol svoje pravidelné mesačné výdavky, tieto vyplývajú z výpisov
z bankového účtu uvádzajúcich aj súhrn kreditných a debetných operácií, ktoré boli do konania stranou
žalobcu predložené, a teda veriteľ si zabezpečil dôkazy o reálnej finančnej situácii žalovaného). Žalobca
tak pred uzavretím zmluvy zistil rodinný stav žalovaného (slobodný, bezdetný), jeho príjmy z podnikania

za posledné tri mesiace, ako aj za predchádzajúci rok (čo si overil z daňového priznania za rok
2018) a výdavky (ktoré vyplývajú z výpisov z bankového účtu žalovaného za posledné tri mesiace
predchádzajúce uzavretiu zmluvy), následne urobil prepočet, ktorým zistil platobnú kapacitu žalovaného
tak, že tento by bol schopný splácať mesačnú splátku vo výške 143,94 Eur, pričom splátka dohodnutá
v zmluve činila cca. polovicu tejto sumy (72,88 Eur). V tomto zmysle treba klásť tiež dôraz aj na

zodpovednosť žalovaného, ktorý žiada
o poskytnutie finančných prostriedkov, aby si bol vedomý toho, že bude povinný svoj záväzok splácať v
zmyslezmluvnýchdojednaní,t.j.prípadneajobmedziťsvojeiné(bežné,nonienevyhnutné)výdavkytak,
aby bol schopný každý mesiac splátku poskytnutého úveru uhradiť. Žalobca (jeho právny predchodca)
overil reálne príjmy a výdavky žalovaného výpismi z účtu, pričom v tejto súvislosti odvolací súd považuje

za potrebné uviesť, že pokiaľ aj z týchto výpisov z účtu vyplývalo, že v niektorom mesiaci debetné
operácie prevyšovali kreditné operácie (pozn. žalovaný mal zriadenú finančnú službu povoleného
prečerpania), uvedené automaticky neznamená, že spotrebiteľ nemal byť schopný splácať poskytnutý
úver. V tomto smere odvolací súd uvádza, že pre riadne posúdenie bonity zo strany veriteľa vyžaduje
sa sledovanie ukazovateľa schopnosti splácať úver, čo znamená schopnosť spotrebiteľa splácať

úver z objektívneho hľadiska (nie jeho prípadného subjektívne orientovaného, reálneho neskoršieho
správania). Jednoducho povedané, veriteľ má skúmať a overiť, či pri deklarovaných (a preukázaných)
príjmoch a nevyhnutných výdavkoch na živobytie bude spotrebiteľ schopný splácať úver v dohodnutých
splátkach. Z tohto dôvodu povinnosťou veriteľa je pri stanovení ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať úver overiť, či pri výdavkoch postačujúcich na zabezpečenie (len) základných životných potrieb

bude spotrebiteľ schopný splácať poskytnutý úver a na tento účel stanoviť výdavky klienta na základné
životnépotreby(životnéminimumxpočetčlenovdomácnosti+prípadné výživnéurčenésúdomalebo30
% zákonného životného minima) + vypočítať tzv. finančnú rezervu (čo predstavuje 40 % rozdielu medzi
príjmomaživotnýmminimomspotrebiteľa/domácnosti).Zároveňmusíveriteľzapočítaťdonevyhnutných
výdavkov aj existujúce peňažné záväzky spotrebiteľa. Z tohto hľadiska postupu veriteľa v prejednávanej

veci nemožno nič vytknúť, veriteľ dodržal svoje povinnosti uložené mu právnymi predpismi na overenie
bonity klienta a vykonajúc výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver dospel k záveru,
že spotrebiteľ v danom prípade bude schopný splácať splátku úveru.

13.3

Ani skutočnosť, na ktorú sa teraz výslovne odvoláva žalovaný, že v čase žiadosti o úver mal viacero
ďalších úverov, nebránila potom žalobcovi v poskytnutí (ďalšieho) úveru žalovanému, keďže výšku
týchto záväzkov veriteľ pri poskytnutí „svojho“ úveru aj riadne zohľadnil; navyše z údajov v príslušnom
registri vyplynulo, že žalovaný sa nedopúšťa platobnej delikvencie a všetky záväzky riadne spláca.
Ako uvádza samotný žalovaný, pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa

vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Pokiaľ potom žalovaný
poukazuje na viaceré súdne konania, ktoré sú proti nemu aktuálne vedené aj inými bankovými
či nebankovými inštitúciami, uvedené neznamená bez ďalšieho, že v tomto konaní (v zmluvnom
vzťahu tu preskúmavanom) nedošlo zo strany veriteľa k riadnemu skúmaniu bonity spotrebiteľa.
Právny predchodca žalobcu zisťoval existenciu iných finančných záväzkov spotrebiteľa, jeho úverovú

zaťaženosť zohľadnil, prihliadnuc aj na úverovú minulosť klienta (jeho spoľahlivosť), keď z údajov
vyplývajúcich z príslušných registrov nezistil platobnú delikvenciu klienta, či iné rizikové faktory, ktoré
by ho mohli varovať pred poskytnutím úveru žalovanému. Všetky súdne konania, na ktoré žalovaný
poukazuje, začali v roku 2023, pričom od žalobcu nemožno dôvodne očakávať, že by mal (a mohol)pri skúmaní bonity klienta zohľadniť také skutočnosti, ktoré nastanú v budúcnosti (štyri roky po uzavretí
zmluvy), a ktoré nemožno vopred s istotou nijako predvídať (napr. choroba, výpoveď zo zamestnania
či akýkoľvek iný dôvod straty príjmu).

13.4
Skúmanie bonity spotrebiteľa vykonané žalobcom (jeho právnym predchodcom) tak aj z pohľadu
odvolaciehosúdumožnohodnotiťakosúladnésozákonom,atedanemožnouplatniťvsúdenomprípade
sankcie upravené v ustanovení § 11 ods. 2 ZoSÚ. Za daného stavu teda možno konštatovať správny
záver súdu prvej inštancie o splnení si povinnosti žalobcu (jeho právneho predchodcu) o preukázaní

odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaného splácať dojednaný úver.

14.
PokiaľžalovanývpodanomodvolanínamietalnesprávnuvýškuRPMNodvolacísúdprimárnepoukazuje
na ustanovenie § 366 CSP. V súlade s predmetným ustanovením bolo povinnosťou žalovaného v konaní
zastúpeného právnym zástupcom uplatniť uvedený prostriedok procesnej obrany v konaní pred súdom

prvej inštancie. Nakoľko ho neuplatnil a v odvolaní ani nevymedzil žiadnu z výnimiek prezumovanú ust.
§ 366 písm. a) až d) CSP, odvolací súd má za to, že v odvolacom konaní neboli splnené podmienky na
uplatnenie tohto prostriedku zo strany žalovaného.
14.1
Bez ohľadu na uvedené, odvolací súd však vo vzťahu k (v aktuálne praxi opakujúcej sa) uvedenej

námietke považuje za potrebné uviesť, že žalovaným uvádzaný výpočet RPMN odkazom na internetovú
kalkulačku dostupnú na webovej stránke E. (keď podľa jeho tvrdenia po zadaní údajov vypočítal
RPMN vo výške 15,47 % p.a.), možno považovať len ako orientačný (internetová kalkulačka nemusí
zohľadňovať konkrétny vzorec výpočtu použiteľný pre výpočet RPMN podľa právnej úpravy platnej
v čase podpisu zmluvy a osobitosti právnych vzťahov obsiahnutých v jednotlivých ďalších častiach

zmluvy, prípadne všeobecných obchodných podmienkach), a preto je takýto výpočet v súdnom konaní
ako hodnoverný relevantný „dôkaz“ nepoužiteľný, keďže ich presnosť nie je ničím zaručená a ich
používanie nepredpokladá ani samotný zákon. Zároveň odvolací súd pozornosť žalovaného upriamuje
na tú skutočnosť, že iba samotná skutočnosť, že údaj o RPMN by bol uvedený nesprávne, nevedie
automatickykzáveru,žezmluvasamápovažovaťzabezúročnúabezpoplatkov.Naopak,zustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ účinného ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, len ak je v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uvedená RPMN nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Z citovaného ustanovenia je teda
zrejmé, že nie každá odchýlka, resp. nesprávnosť uvedenia RPMN je sankcionovaná bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou poskytnutého spotrebiteľského úveru, ale len taká, ktorá je uvedená nesprávne v

neprospech spotrebiteľa. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje celkovú úrokovú mieru úveru
alebo pôžičky, pretože zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. RPMN teda
zahŕňavšetkyreálnenáklady,pretočímjeúdajRPMNnižší,týmjeúverpredlžníkavýhodnejší.Vzmluve
žalobca uviedol RPMN vo výške 16,78 % a žalovaný tvrdí, že si vypočítal RPMN vo výške 15,47 %
p.a, to znamená nižšie percento RPMN, ako uvádza samotný veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Takýto prepočet zistený žalovaným potom v konečnom dôsledku nemožno hodnotiť ako taký, ktorý bol
v neprospech spotrebiteľa, nakoľko len v prípade, ak by veriteľ zámerne uvádzal RPMN v nižšej výške,
ako je skutočná výška RPMN, mohol by dlžníka zavádzať v tom, že je úver pre neho výhodnejší ako napr.
konkurenčné ponuky. Preto odvolací súd uzatvára, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje
len taká nesprávnosť údaju RPMN uvádzaná v zmluve, ktorá je nižšia ako skutočne vyrátaná RPMN

a môže vyvolať u dlžníka dojem, že je pre neho poskytovaný úver priaznivejší, pričom pri vedomosti o
správnom údaji RPMN by do úverového vzťahu nevstúpil.
15.
Napokon žalovaný namietal aj splnenie podmienok pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru v
zmysle ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, považujúc úkon zosplatnenia za

neurčitý a neplatný právny úkon, pretože je v ňom uvedené nesprávne ustanovenie zmluvy, ako aj
„spätné“ zosplatnenie úveru ku dňu 20.07.2020, ktorý bol dňom omeškanej splátky, ktorá viedla veriteľa
k tomu, aby si uplatnil právo úver predčasne zosplatniť. V danom prípade odvolací súd v zhode
s napadnutým rozsudkom uvádza, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Po skutkovej

stránke je nesporné, že právny predchodca žalobcu žiadal o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
konkrétnej (tak vo výzve, ako aj v zosplatnení čo do výšky a splatnosti špecifikovanej) splátky,
pričom tak učinil po uplynutí troch mesiacov od omeškania s jej zaplatením splátky a za splnenia
podmienky, že spotrebiteľa upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Takvýzva, ako aj zosplatnenie boli žalovanému riadne doručené. Dlžník tak mal jednoznačne vedomosť
o tom, ktorú konkrétnu splátku musí uhradiť (a do akého termínu), aby odvrátil zosplatnenie celého úveru
a následne, keď danú podmienku nesplnil, získal vedomosť o skutočnosti, že dlh sa stal predčasne

splatným v celom rozsahu. Poukaz žalovaného na nesprávne ustanovenie zmluvy pritom nemožno
považovať za takú skutočnosť, ktorá by mala za následok neurčitosť (a neplatnosť) právneho úkonu
zosplatnenia dlhu, keď podstatným z hľadiska obsahu tohto právneho úkonu (čo do jeho určitosti)
bolo jednoznačné a zrozumiteľné informovanie žalovaného ako adresáta právneho úkonu, že nastali
účinky zosplatnenia dlhu, pre ktorú splátku sa tak stalo, akú sumu je povinný veriteľovi zaplatiť a v akej

lehote, a pre právne posúdenie účinnosti zosplatnenia relevantným je, či zmluva obsahovala dojednanie
o možnosti zosplatniť úver predčasne, a či veriteľ v skutočnosti dodržal príslušné ustanovenia týkajúce
sa zosplatnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy (a nie, na ktoré ustanovenia zmluvy sa pritom – hoc aj
nesprávne – odkázal, resp. k akému dňu uviedol, že dlh zosplatňuje). Toto jeho prípadné pochybenie
potom nemôže mať za následok neplatnosť úkonu zosplatnenia pre jeho neurčitosť, keď z právneho
úkonu ako celku bolo (aj pre žalovaného ako spotrebiteľa a slabšiu zmluvnú stranu) dostatočne zrejmé,

čo ním veriteľ sledoval a aké účinky v spojení s týmto úkonom pre žalovaného nastanú, pričom týmto
úkonom iba realizoval právo, ktoré mu vyplýva z § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ (v znení účinnom
v čase zosplatnenia). pri výkone tohto práva .
16.
V nadväznosti na uvedené neopodstatnená je aj argumentácia žalovaného, že došlo k postúpeniu

„živého“ úveru (t.j. v rozpore s ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ), v dôsledku čoho by žalobca nemal aktívnu
vecnú legitimáciu v spore. Pohľadávka z platne zosplatneného dlhu bola zmluvou účinne postúpená na
žalobcu, a preto bol žalobca oprávnený požadovať plnenie dlhu od žalovaného.
17.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správnypotvrdil,atotakčodovecisamej(výrokI.),akoajčodosúvisiacehovýrokuII.otrováchkonania,
ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť (vychádzajúc zo zásady úspechu strany v konaní), keď osobitné
odvolacie argumenty vo vzťahu k tomu výroku žalovaný v podanom odvolaní ani neprodukoval.
18.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP tak, že úspešnou stranou bol žalobca, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
19.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].

V Žiline, dňa 31. marca 2025
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu
(zdôvodučerpaniadovolenkyJUDr.EvaMalíkovánemohlapísomnévyhotovenierozhodnutiapodpísať/
§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)

JUDr. Roman Tichý

člen senátu

Kanc:

· Vyhotov potrebný počet rovnopisov

· vyznač skončené - potvrdené

· založ Zberný spis

· spis OS

· ref. sudca : JUDr. Vladimír Topoľančík