Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423206477
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:1423206477.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore
žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D.,
právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r. o., IČO: 50 595 652,
so sídlom G. Švéniho 6, 971 01 Prievidza, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2,
812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/73/2023-231 zo dňa

4. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a III.
p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.000 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol

a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83,6 %.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo
výške 2.602,54 Eur s príslušenstvom z dôvodu, že bol dlhodobo nútený pracovať ako hasič-záchranár
nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/
ES. Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 zákona o Hasičskom zbore

a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja určil ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovnej pohotovosti a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roka.

3. Žalovaný namietal dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej
ujmy, pričom poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov a nimi priznané sumy nemajetkových

súm. Mal za to, že žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku podľa zákona č. 514/2003, a
to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a že v zmysle uvedeného zákona neboli splnené
podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovaného smernica 2003/88/EHS nemá vymedzenú
pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko sa nevzťahuje na príslušníkovhasičského zboru. Mal za to, že nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný. Pokiaľ mal žalobca za
to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť
upozorniťsvojhonadriadenéhoažiadať,abymupohotovosťnebolaurčovaná.Takistožalovanýnamietal

premlčanie nároku. Žalovaný uviedol, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia, rovnako
ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č.
315/2001 Z. z. Poukázal, že žalobca ani neuviedol aká konkrétna škoda mu bola spôsobená s tým,
že neboli splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku priloženú
ako prílohu k žalobe nemožno podľa žalovaného považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku

nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí
ako špekulatívny. Výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná, a to aj s porovnaním výškou náhrad,
ktoré sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
neporovnateľne vyššia. Vo vzťahu k úroku z omeškania poukázal na rozhodnutie NS SR pod sp. zn.
6Cdo/185/2011 s tým, že ustáliť omeškanie žalovaného je možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím
paričnej lehoty na plnenie.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca pracoval
u žalovaného ako hasič záchranár v období od 01.03.2021 do 31.03.2023. Podľa prehľadu
odpracovaných hodín predložených žalovaným zistil, že žalobca v rozhodnom období odpracoval
5656,5 hodín. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle článku 6 písm. b/ priemerný pracovný čas pre

každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. ESD vo veci C-429/09 rozhodol,
že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť
priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Svedkyňa E. B. sa vyjadrila k predloženej tabuľke, výpočtu
priemerného týždenného pracovného času za obdobie od 01.03.2021 do 31.03.2023 a uviedla, že
presah bol v referenčnom období od marca do augusta 2021 a od septembra do februára 2022

a v ďalšom období sa tento presah nezaznamenal. Mohlo to byť tým, že príslušník slúžil často a v ďalšom
období sa to jeho nadriadení snažili znížiť. Čo sa týka vstupných faktorov na výpočet, tak by potrebovali
vypočítať počet reálne odpracovaných hodín, nie hodiny zo
SAP-u, kedy mal žalobca službu, pohotovosť a iné hodiny, kedy vykonával povinný úlohy. Brali do
úvahy 6 kalendárnych mesiacov a spočítali všetky odpracované hodiny. V tabuľkách nie sú zarátané

dovolenky, dodatkové dovolenky, PN, OČR, sprevádzanie rodinného príslušníka, pohotovosti, darovanie
krvi a feréza.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 3 ďalej CSP, čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6 písm. b/ smernice Európskeho parlamentu a

Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica
ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91
ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853

ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

6. Vo vzťahu k namietanému nedostatku právomoci konať mal súd prvej inštancie preukázané, že
žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy v peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne z čl. 6 písm. b/ smernice

2003/88/ES, konkrétne nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie
a neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé obdobie
7 dní vrátane nadčasov, pričom spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v
dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je
nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že

spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva
EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci
C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie
v prejednávanej veci je daná s poukazom na

§ 3 CSP.

7. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie mal súd prvej inštancie za to, že podľa čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,avšak voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES je
smernica adresovaná členským štátom a žalovaný ako členský štát a adresát smernice je zodpovedná
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom

v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/
ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ je
smernica 2003/88/ES určená žalovanému/štátu, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je

pasívne vecne legitimovaný žalovaný. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09 s tým, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor
(§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Navyše
v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone
o Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie
do slovenského právneho poriadku.
8. K námietke žalovaného, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie
uplatňovalvýkladprávaEÚ,ktorýpodalSúdnydvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice

89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen„určitéosobitnéčinnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný

čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd
argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, v ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa
musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú
bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok

v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť
spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Súd prvej inštancie mal potom za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa
v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto

činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok.
V rozsudku vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru,
pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má
uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by
v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti,

ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu
alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

9. Na otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.

o Hasičskom a záchrannom zbore a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje
požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie uviedol, že čl. 6
písm. b/ smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek

podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09). Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach
ako napr. C-397/01 Pfeiffer
a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného

času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomnýna pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti

k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, súd prvej inštancie mal za to, že celý čas služobnej
pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada. Slovenská právna úprava obsiahnutá v zákone
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu štátnej služby so

zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd prvej inštancie sa oboznámil s prílohou č. 4 k zákonu,
v rámci ktorej bola prebratá i časť smernice 2003/88/ES, avšak úprava zahrnutá v zákone č. 315/2001 Z.
z. nie je v súlade s právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno z právnej úpravy a z jej praktickej aplikácie
dovodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste výkonu služby bola považovaná za
súčasť ich služobného času. Cieľ čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného

týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol
v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona
č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto
pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle
čl. 6 písm. b/. Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej

služby, práve naopak z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu
štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103
ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú

uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú
náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona,
kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej
pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92
ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon

štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi
nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Na základe
uvedeného je teda zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej služby, ktorý sa započítava
do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde
len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom považuje takto vykonaná

práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas, avšak zákon hovorí, že
tento prípad sa považuje za prácu nadčas podľa § 122 ods. 3. Z § 91 ods. 1 zákona potom vyplýva,
že štátna služba ako nadčas je vykonávaná nad rámec určeného služobného času ako ďalší služobný
čas, ktorý sa započítava do týždenného služobného času v zmysle § 85 ods. 2, na rozdiel od samotnej
neaktívnej časti služobnej pohotovosti. Súd prvej inštancie mal za to, že zákon tak nie je v súlade

so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť
určenej služobnej pohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku.

10. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v rozhodnom období od 01.03.2021 do 31.03.2023
mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 16

hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala
8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. na pracovisku žalobca strávil sústavne
24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola
odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie tvorí
761dní,čopredstavuje108,71týždňov.Pridodržaníobmedzeniavyplývajúcehozčl.6písm.b/smernice

2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie
pripadá maximálny pracovný čas 5218,08 hodín (108,71 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo,
že žalobca
v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval
výkon práce v rozsahu 5656,5 hodín, t. j. 438,42 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času

za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá v priemere
4 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu (438,42 hodín : 108,71 týždňov). Súd prvej
inštancie zdôraznil, že sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo
byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon prácenielen zjavne nad rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec
maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd prvej
inštancie v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovaným uvádzanými referenčnými

obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 2
rokov, z ktorého súd prvej inštancie v konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne
dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza
k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Aj napriek tomu, pokiaľ by súd prvej inštancie ako

relevantný dôkaz vzal do úvahy žalovaným predloženú tabuľku výpočtu priemerného týždenného
služobného času v sledovaných referenčných obdobiach, je evidentné, že napr. v mesiacoch marec
až august 2021 alebo september 2021 až február 2022 priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
presahoval 48 hod. Podľa výpovede svedkyne E. F. B. do tohto výpočtu nebola zapracovaná pracovná
pohotovosť, čo v prípade zahrnutia pracovnej pohotovosti by sa jednalo ešte o vyššie navýšenie
pracovného času nad 48 h. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora

EÚ vo veci C-429/09 Fuß, podľa ktorého referenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/
ES na uplatnenie čl. 6 písm. b/ tejto smernice na účely stanovenia týždenného priemerného pracovného
času,ajkeďtietoustanoveniamajúvtejtosúvislostipriamyúčinok,vovecisamejnemôžubyťrelevantné,
keďže je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedené v
návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že u

žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaný ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je tak štát zodpovedný nielen
za neimplementáciu, ale aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Na základe opísaného

skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody
spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv,
na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90 Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie
du pecheur
a Factortame), čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasného splnených troch

podmienok, a to cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je
dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje
priama príčinná súvislosť ( rozsudok C-118/08).

11. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu

čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu
nadväzujúca aplikačná prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas
48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva okrem iného judikované aj v rozsudku C-429/09
a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným

porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie
práva Únie.

12. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného, resp. nemajetkovou
ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a

napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za predpokladu, že ju
nemožno uspokojiť inak. Súd prvej inštancie v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci
aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich
osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky náhrady

prihliadal na kritéria stanovené zákonom a súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na
povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, na
odpočinok, právo na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať
možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti,
resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z

povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo je dôvodný záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy animorálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne.

13. Súd prvej inštancie mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V príčinnej súvislosti s porušením
práva EÚ zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/

ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd prvej inštancie dospel aj k záveru o zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle
smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci

a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s jeho pracovným zaradením. V dôsledku pracovného zaťaženia žalobcovi neostával dostatok
času, ktorý by mohol venovať rodine. Žalobca uviedol, že má 7 a 2 ročné dcéry a manželku, ktorým sa
dostatočne nemôže venovať, nakoľko mesačne odpracuje aj
240 hodín. Napriek počtu odpracovaných hodín si musí privyrábať ako vodič – záchranár, aby uživil

rodinu. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov sa nemôže dostatočne venovať svojim
záľubám ako bicyklovanie a šport, ktoré prispievajú k udržiavaniu jeho pohody a psychického zdravia.
Takisto počas 48 hodinového odpočinku žalobca uviedol, že musí byť nepretržite dostupný na telefóne,
kedy je pochopiteľné, že zamestnanec pociťuje istú zodpovednosť voči zamestnávateľovi a napätie a
nemôže sa naplno venovať svojej rodine.

14. Ak žalovaný polemizoval ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti, že pokiaľ nie
je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, tak súd prvej
inštancie mal preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste
vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky

prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a
že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti.

15. Čo sa týka spochybňovania skutočnosti, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na

porušovanie jeho práv, tak takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho
dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala
právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal
svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon

práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany
v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

16. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že porušením práva

EÚ zo strany žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka
a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom
dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6
písm. b/ smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom. Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na dátum podania
žaloby (18.07.2023) je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do

jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 18.07.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd prvej inštancie
v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v rozhodnom období, ktoré bolo po 18.07.2020.17. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky mal súd prvej inštancie za to, že účelom
a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá

od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Je určovaná základnými
kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a

dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd
prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti
žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a
súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85

ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované
hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku
zanedbania povinnosti žalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej
právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor
na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo

k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať
priateľské,resp.rodinnévzťahyavenovaťsasvojímzáľubámvzáujmezlepšeniakvalityživotaazdravia.
K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo
a z výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza.

18. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej
nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 2.000 Eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a
následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch bola určená súdom prvej inštancie aj komparáciou
s obdobnými právoplatnými vecami (napr. KS v Košiciach sp. zn. 9CoCsp/4/2020,

sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021, OS Brezno sp. zn. 3C/15/2021, sp. zn.
2C/17/2021, OS Zvolen sp. zn. 18C/15/2021, OS Žiar nad Hronom sp. zn. 24C/23/2022, OS Rimavská
Sobota sp. zn. 16C/15/2023, atď.). Za negatívny zásah do žalobcovho súkromia, práva na zdravie a
na odpočinok je satisfakčnou suma nemajetkovej ujmy 2.000 Eur. Z dokazovania nevyplynula taká
intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo

k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to
odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Pokiaľ žiadal žalobca priznať
vyššiu nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú
a zamietol ju.

19. Úroky z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikypodsp.zn.6Cdo/185/2011,podľaktoréhovprípadenemajetkovejujmyvzniká
povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže
dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Žalovaný by sa dostal do
omeškania až momentom, keby súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezaplatil žalobcovi

riadne a včas, prvý deň omeškania by nastal dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na obdobné rozhodnutia najvyššieho súdu pod
sp. zn. 7M Cdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo 15/1997 s tým, že rozhodnutie
o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím
paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaný nemôže dostať do omeškania.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262
ods. 1 CSP na základe zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, výška plnenia, ktoré bolo žalobcovi priznané, závisela od úvahy súdu.
V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP

nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to
z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného
nároku a pokiaľ mu súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy
v celej uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania 7,5%

ročne zo sumy 2602,54 Eur od 5.03.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného hľadiska považovať
za jeho neúspech v konaní.
Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu 83,6 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy
závisela od úvahy súdu a čo sa týka úrokov z omeškania jednalo sa

o neúspech v nepatrnej časti (7,5 % z 2.000 Eur od 5.03.2023 do 4.04.2024 = 163,15 Eur), teda úspech
žalobcu bol 91,8 %, neúspech 8,2 % a celkový úspech žalobcu tak predstavuje 83,6 %.

21. Proti výroku I. a III. napadnutého rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol. Uplatnil
odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Podľa žalovaného došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivé súdne konanie
z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorého absencia
vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal, že od počiatku konania vyvracal tvrdenia
žalobcu a svoj názor podporil dôkazmi, ktoré žalobca nespochybnil. Žalobca v rámci konania
neprodukoval a nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť ním uplatneného nároku vo
vzťahu k žalovaným vzneseným námietkam, vzhľadom na čo žalovaný opakovane dôvodne namietal
neuneseniebremenatvrdení,akoajbremenadôkazuzostranyžalobcu.Žalovanýmalzato,žežalobcovi

sanepodarilopreukázaťexistenciuporušeniaprávaEurópskejúnie,nakoľkosvojetvrdenianepreukázal.
Ani samotné nesprávne alebo nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky a prípadný presah alebo presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o
sebe bez ďalšieho nezakladajú nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existenciu
ujmy v morálnej sfére jedinca je vždy nevyhnutné preukázať hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola

nezameniteľná s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou v inej súvislosti, čo zaťažuje žalobcu. Súd prvej
inštancie sa žalovaným vznesenými námietkami nezaoberal, nevyhodnotil ich a vo svojom rozhodnutí
nezohľadnil, pričom v prípade nestotožnenia sa
s nimi žalovanému, resp. stranám konania neposkytol náležité zdôvodnenie. Žalovaný od počiatku
konania poukazoval na celkovú zmätočnosť žaloby a tiež povahy uplatneného nároku, pričom, ako

to vyplýva z jednotlivých podaní žalobcu, predmetnú námietku žalovaného nevyvrátil a opakovane
namietanú zmätočnosť a nejasnosť obsahu podaní neodstránil. Nakoľko žalobca v žalobe k právomoci
súdu poukázal na § 25 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení
s § 3 CSP, žalovaný vyvodil, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený práve podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie nezohľadnil žalovaným špecifikované zákonné kritériá, splnenie
ktorých tento lex specialis expressis verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok na náhradu škody a/
alebonároknanáhradunemajetkovejujmysubsumovaťpodliterupredmetnéhozákona.Splnenietýchto
podmienok nie je na úvahe strán konania ani súdu, ale vyplývajú ex lege. Žalovaný vzniesol námietku
nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné

prerokovanie tohto nároku
s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody je svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon
č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že dotknutá osoba sa môže domáhať svojich práv na vecne a miestne
príslušnom súde až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody s orgánom oprávneným

konať v mene štátu. Ďalej poukázal na § 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. vymedzujúci rozsah zodpovednosti s tým, že štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci: nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Ak sa teda
žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom
v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentua Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“), bolo podľa žalovaného potrebné zo strany žalobcu
preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný.

Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch žalôb na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou
z prvoradých a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde. V danej veci nebol
žiadnym orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou uvedenej
Smernice. Okrem toho žalobca doposiaľ neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby

v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii
Smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. Nebol naplnený prvý
predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Medzi stranami je nesporné, že žalobcovi boli
vyplatené všetky mzdové záležitosti a žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby
mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako
aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté

náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Teda nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu. Napokon podľa žalovaného nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, keď mal žalovaný za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným
postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice a neexistujúcou škodou
v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie

sa podľa žalovaného nezaoberal žalovaným uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie
priemerného odpracovaného času, čo žalovaný nepovažoval za právne správne. Žalobcom stanovené
obdobie, v rámci ktorého sa domáha svojho nároku, nekorešponduje
s referenčným obdobím podľa Smernice, jedná sa totiž o dve samostatné obdobia, ktoré nepredstavujú
jeden celok, pričom tieto nie je žiaduce vzájomne zamieňať. Za predpokladu pripustenia stotožnenia

referenčného obdobia so žalovaným obdobím by dochádzalo
k absurdným situáciám, kedy by sám žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré by bolo
pre súd smerodajné, čím by dochádzalo k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto
postup však nevyplýva zo Smernice, dokonca je s ňou v priamom rozpore, pričom uvedený prístup je
spôsobilýnarúšaťajprávnuistotuúčastníkovprávnychvzťahov.Smernica2003/88/ESjasnevymedzuje,

čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do
maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala.
Práve naopak Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na
odpočinok a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V
zmysle uvedeného mal žalovaný za to, že vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nemožno

z fondu pracovného času. Pojem „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť
a definovať. „Maximálny“ definuje hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade
ide o hranicu 48 hodín týždenne, čo predstavuje 7 dní.
Zároveň nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok - nedeľa), čo vyplýva
z článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období siedmich dní, a teda ide

ourčitéobdobiesiedmichposebenasledujúcichdní.Článok6Smernice2003/88/ESzároveňpojednáva
o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých
7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva
o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm. b/ pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom
štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri

uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany
zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba
ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako
všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu
odpočinku;“. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy

a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah. Je preto nevyhnutné, aby boli
prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu
hasičských staníc. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b/ bodu iii/ Smernice povoľuje, aby sa členské
štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 Smernice a upravili si referenčné obdobie
v zmysle článku 19 u protipožiarnych službách, pod ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského a

záchranného zboru nepochybne spadá. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže
byť služobný čas príslušníkov rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Na toto
referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné prihliadať. To vyplýva ajz logiky tvorby fondu pracovného času, na ktorý sa odvoláva samotný žalobca, keďže tento je tvorený
v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na obdobie šiestich mesiacov.
V zmysle vyššieho uvedeného mal žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný

maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda
v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
S poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice mal žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola
Smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len skutočne odpracované
hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov

zamestnávateľa. S poukazom na článok 2 ods. 2 Smernice nemožno do pracovného času zarátavať
čas, ktorý spadá pod definíciu času odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca
poukazuje na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy a nie
pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri svojich výpočtoch mylne vychádza z fondu
pracovného času, pri ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadny
dôkaz včas, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje

skutočne odpracované hodiny. Smernica jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ
čo žalobca mylne zamieňa pojem pracovný čas s pojmom fond pracovného času. Žalovaný poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že článok 2
Smernicesamávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abysadoba,ktorúpríslušníkstrávizdržiavaním
sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej

služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným
spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Smernica v článku
16 písm. b/ upravuje aj tzv. neutralizáciu, ktorá hovorí o „preskočení“ určitých dní v referenčnom období,
ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa
z referenčných období „vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet odpracovaných dní nezmení, ale

zníži sa počet dní v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu.
Avšak, nemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to,
že čím viac dní voľna na oddych
a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych a
regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu

a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a dni
práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“ a „PNK“ (v iných prípadoch aj „OČR“), čím vytvoril
priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času žalobcu žalovaný neutralizuje všetky dni riadnej platenej dovolenky „DOV“, ako aj všetku
práceneschopnosť „PN“ a „PNK“, tiež „OČR“ a dni voľna

z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu „VSZ“. V zmysle Smernice, ako aj právneho poriadku
Slovenskej republiky, sú referenčné obdobia príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozvrhnuté
do 6-mesačných období, ktoré nie sú viazané na kalendárne mesiace. Na základe uvedeného mala
za to, že tieto referenčné obdobia treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj
nárok. Vo vzťahu k žalobcom predloženej tabuľke, ktorou odôvodňuje ním uplatnený nárok, žalovaný

namietal, že samotný odkaz na tabuľku ako dôkaz presahu nad 48 hodinový pracovný čas neobstojí a
nepostačuje. Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca k svojim výsledkom dospel, na základe
akýchskutočností,ktoréfaktory,resp.skutočnostibraldoúvahy,čopresnezohľadňoval.Žalobcacelkom
zjavne nezohľadnil šesť mesačné referenčné obdobie, ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho
roka, t. j. 12 mesiacov, na čo v zmysle Smernice nie sú splnené podmienky. Žalobca nijakým spôsobom

nešpecifikoval presne v akých obdobiach dochádzalo k presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný
čas. V konaní neboli zo strany žalobcu jednoznačne preukázané presahy nad
48 hodín v konkrétnych obdobiach, avšak tvrdenie žalobcu o pravidelných presahoch vo výške 53 hodín
týždenne bolo pre konajúci súd postačujúce. Súd prvej inštancie pri zisťovaní presahov nad 48 hodín
nesprávne vychádzal z údaja 5.656,5 hodín, ktoré považoval za žalobcom odslúžené hodiny v rámci

žalovaného obdobia. Žalovaný do konania predložil dôkaz - prehľad plánu žalobcu za žalované obdobie,
v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch s príslušným popisom podľa toho,
čo sa v daný deň dialo. Jednotlivé dni sú popísané s poznámkou a z uvedeného možno vyčítať, kedy
mal žalobca
24 hodinovú službu, či ju mal plnú alebo prerušenú nejakou neprítomnosťou v práci a v akom časovom

rozsahu,tiežprípadnéškoleniaatiežvšetkyvýjazdyarovnakoajakúkoľvekneprítomnosťvprácispolus
jej presným časovým vymedzením. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu plánu však neznamená
celkový počet žalobcom odslúžených hodínv rámci žalovaného obdobia, ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených v stĺpci 3 (počet hodín). Tento
údaj však započítava aj príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť, že viaceré dni za uvedené
obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne, t. j. ide o duplicitu časových údajov žalobcu, z dôvodu

ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených hodín žalobcu.
Žalovaný sa taktiež nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v predloženej tabuľke výpočtu
priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach nie je započítavaný
údaj o pohotovosti žalobcu, čím sa v konečnom dôsledku ešte navýši celkový presah nad 48 hodín.
Tabuľka obsahuje 15 stĺpcov, pričom každý z nich je presne vymedzený tak, aby bol nezameniteľný

s iným a zároveň aby bolo z neho zrejmé, čo ktorý stĺpec preukazuje. V štvrtom stĺpci zľava (počet
odslúžených celých zmien) figuruje údaj, ktorý preukazuje počet žalobcom odslúžených celých 24
hodinových zmien (denná + nočná časť). 24 hodinová zmena v sebe zahŕňa aj tzv. nočnú časť, resp.
pohotovosť, počas ktorej sa žalobca nachádza na stanici, avšak okrem prípadu výjazdu (vtedy sa
pohotovosť zmení na nadčas, ktorý je aj odlišne finančne ohodnotený), kedy tento čas slúži na oddych.
Z tabuľky je možné tiež vyčítať, koľko času žalobca strávil v rámci nočnej pohotovosti, koľko času

predstavovali výjazdy, koľko času žalobca strávil v práci aj po skončení 24 hodinovej zmeny, t. j.
po 07.00 hod. (v prípade žalobcu za sledované žalované obdobie k takejto situácii neprišlo vôbec).
Žalovaný v tabuľke uviedol aj počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci, započítané dni (zohľadňujúc
neutralizáciu, ak sa žalobcu v danom období týkala), percentuálne vyjadrenie aktívnej časti služobnej
pohotovosti (výjazdy) a priemerný počet týždňov v mesiaci (počet skutočne odslúžených hodín v

mesiaci / priemerný počet týždňov
v sledovanom období = priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň).
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný do svojich tabuliek zahrnul aj nočné pohotovosti, nakoľko
žalobcovi sa za účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátavali celé 24-hodinové
zmeny, ako to vyplýva z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že žalovaným

uvádzané hodnoty priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte
o pohotovosti, a teda celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší.
Žalovaný sa nestotožnil ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z
dôvodu porušenia práva Únie. Žalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu škody. Sám
žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával

nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa
od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca nemusí
byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ

žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že
v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ aj súd prvej inštancie, napriek všetkým doteraz
uvedeným skutočnostiam, dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú
je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o

sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie právny nárok
na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy.
Žalovaný považuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal, za
neprimeranú, a to aj
s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je

v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaný zdôraznil, že Európsky súd pre
ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená

výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilnéčiny“(napr.IltalehtiaKarhuvaarav.Fínsko).Okremtohonáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch
môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy,

ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa
takátosatisfakcianezdalapostačujúca,avšakvždylenvtedy,akbolavznačnejmierezníženádôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. V konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdeniao tom, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť, ale aj preukázať
aká ujma mu vznikla. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu,

ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaný poukázal aj na
skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho
práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec
nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové
žaloby. V konaní nebolo výpoveďou žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný

stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.
Z obsahu žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom
ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného
plnenia od Slovenskej republiky. Žalovaný opakovane namietal, že žalobca v rámci konania pred súdom
prvej inštancie neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento
„údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu. Chýbajúce

skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť v iných obdobných
prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať
v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný mal za to, že tabuľku priloženú žalobcom nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Žalovaný uviedol, že v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom

akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda
spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj
zdržiavanie sa na pracovisku
k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa

ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj
v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný
byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať

za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu
nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol,
že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca

musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä
pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na
4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť

uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to
uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného
referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas
odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde
z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom

poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom
rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa

§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.
V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej
služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /16
hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Napriektomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon
č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov,

počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z
uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES
správne. Len samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice ešte sama o sebe žiadny nárok na
náhradu škody nezakladá, ku vzniku škody sú potrebné aj negatívne dôsledky v príčinnej súvislosti s
porušením pravidiel obsiahnutých v Smernici.

22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že úvodná časť odvolania žalovaného je rozporná, pričom
rozpor je podľa žalobcu v uvedených odvolacích dôvodoch s odôvodnením. Žalovaný v odvolaní opakuje
argumenty zo svojich písomných vyjadrení a ústnych prednesov. To, že argumenty žalovaného súd
prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodné, nie je nevyhodnotením, resp. nezdôvodnením argumentov,
ale naopak. Súd prvej inštancie posúdil argumenty žalobcu a žalovaného a žalobe čiastočne vyhovel.

V konaní bolo preukázané, že žalobca pracuje nad rámec týždenného služobného času ustanoveného
v Smernici 2003/88/ES, žalobca konkrétne uviedol, v čom spočíva jeho ujma. Tvrdenie žalovaného, že
nárok na peňažnú kompenzáciu má žalobca len v prípade, že škodu nie je možné nahradiť inak, je úplne
správne. Žalovaný nevie žiadnym iným spôsobom zhojiť, kompenzovať vzniknutú ujmu. V prvom rade
preto, že ide o dlhotrvajúce niekoľkoročné,

v mnohých prípadoch aj viac ako desaťročné obdobie, v ktorom žalobca pracoval nad rámec týždenného
služobného pracovného času. Tento strávený čas na pracovisku nie je možné inak nahradiť ako
finančnou kompenzáciou. Žalovaný napriek existencii viac ako 200 súdnych sporov v súvislosti
s týždenným pracovným časom, v ktorých ani jednom nebol úspešný, ďalej žalobcovi nariaďuje týždenný
služobný čas bez akýchkoľvek zmien. Skutočnosť, že žalobca vedel pri nástupe do zamestnania,

že bude mať nerovnomerne rozvrhnutý týždenný pracovný služobný čas, nemá nič s porušovaním
Smernice a nariaďovaním týždenného služobného času nad ustanovený rámec a vznikom nemajetkovej
ujmy. Výkon práce hasiča
a záchranára logicky z podstaty veci zakladá aj dôvod, že takáto osoba za splnenia zákonných
podmienok musí pracovať vo viaczmennej prevádzke, resp. nepretržitom režime. Neoprávňuje to však

žalovaného porušovať právny poriadok EÚ a SR. Pokiaľ ide
o transpozíciu Smernice do právneho poriadku SR, závery žalovaného sú výsledkom nesprávnych
právnych úvah s tým, že odvolacie súdy sa touto otázkou zaoberali, pričom konštatovali, že došlo k
nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES.

23. V odvolacej replike žalovaný zotrval na svojom odvolaní a ďalej uviedol, že žalobca zlieva denný
výkon štátnej služby a služobnú pohotovosť do jedného tak, aby účelovo vytváral dojem, že v noci počas
služobnej pohotovosti musí kontrolovať techniku, robiť fyzické cvičenia, vzdelávať sa, či pripravovať na
nástup na zásah. Uvedené nie je pravdou, nakoľko predmetné úkony žalobca robí počas výkonu služby,
a teda v čase služobnej pohotovosti nie je od neho vyžadovaná žiadna úloha (okrem času v prípade

výjazdu, ktorý sa mení na prácu nadčas). Žalovaný predložil pokyn prezidenta HaZZ č. 35/2021 zo dňa
29.12.2021, ktorým je upravený rozvrh zmeny príslušníkov HaZZ. K rozporovaniu odkazu žalovaného
na rozsudky okresných, resp. mestských súdov žalovaný uviedol, že predmetnými odkazmi poukazuje
na právne názory súdov v obdobných veciach.

24. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

25. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny v napadnutom výroku
I. a III. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

26. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorýzistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

27. Čo sa týka žalovaným namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku
podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť
odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať
podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci G. D.
v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces. (rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003).
V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( nález sp.zn.
II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v ods. 1 a 2 napadnutého rozsudku uviedol, čoho
sa v konaní žalobca domáhal, v ods. 3 popísal základnú procesnú obranu žalovaného v konaní, v ods.
4 až 6 podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké skutkové okolnosti z nich zistil. V ods. 7
až 29 uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 30 až 45 sa vyčerpávajúcim

spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán,
uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. V ods.
46 až 49 uviedol na základe akých ustanovení a z akých dôvodov priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83,6%. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú
odvolaciu námietku žalovaného ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

28. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním strán sporu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov

zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

29. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry
jeho osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v § 11
Občianskeho zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza
primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva a len ak samotné konštatovanie

porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch. Povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník
môže dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je

majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom pod sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom R 45/2000
judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdnehorozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, pod sp. zn.
6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018.

30. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovaného, odvolací súd uvádza, že predmetom
prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku
odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm. b)
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.1.2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho
dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času v súvislosti s porušením
čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo

pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne
a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič
prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená
zásahovou činnosťou.

31. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,

v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach
konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas

nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia.

32. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy
č. 4). Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste

výkonuslužbybolapovažovanázasúčasťichslužobnéhočasuaprávevtejtoskutočnostispočívarozpor
slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
„pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný

čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.
Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným
časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo
kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo

veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať

ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa
neuplatňujenadefiníciupojmu„pracovnýčas“.Totokonštatovaniepotvrdzujeajúčeltejtosmernice,ktorý
má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitnýmvýznamom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť
48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,

že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno
v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol,
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku
6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný

pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia.

33. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo

04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť
členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj
ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto
povinnosti,savzťahujenavšetkyorgányčlenskýchštátov.Vychádzajúczvyššieuvedenýchskutočností,
je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej
v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

34. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesenie
Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg.
Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné

i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle
čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného
patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva,
služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl. neuplatňuje
sa uvedená smernica tam, kde sú

s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka
nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné
s ohľadom na cieľ Smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci) vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb

nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné
rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje
od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der

Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj
čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú
vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako
je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc,

takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín
určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie
je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia
cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných
záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení

bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto
výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny
dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2
ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných naúčely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť

rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a
bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval
všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje.
Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti

pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku
tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne
z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach,
čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej
nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa
v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria

v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto
smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily
v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom

na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku,
pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná
činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

35. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade
s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo
Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade

potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné
vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za
škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému
zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto

porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v
zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť

nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto

porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

36. Je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je nárokom
sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovaného voči Európskej únii
a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovaného, že žalobca
mal povinnosť v spore jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú
príslušnému orgánu štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného
postupu pri transpozície príslušnej smernice zo strany žalovaného. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak
možno v danom prípade použiť len analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by

explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie nemôže
viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom
a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky
platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie aleborovnocennosti) a nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie
náhrady škody (zásada efektivity). V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na
konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do

vnútroštátneho právneho poriadku (analogicky ako je to pri nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z
nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).
Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval predchádzajúcou konštatáciou
o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodení pre uplatnenie svojho práva na náhradu

škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu úradnému postupu došlo
si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd. Pokiaľ ide
o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovaného, takúto podmienku
uplatnenia nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky
zo zákona č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou
efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanému sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi

Hasičského a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu
Smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaný podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu
žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovel.

37. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu

transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

38. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

povinnosť stanoviť
48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho
práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené

dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi
súdmi. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom,
že na 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas

služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na
prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Celkovo žalobca
za v žalobe vymedzené obdobie od 01.03.2021 do 31.03.2023 (teda 108,71 týždňov) po zohľadnení
služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu cca 5.656,5
hodín, t. j. 438,42 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu

zo smernice (maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín x 108,71 týždňov = 5.218,08 hodín), čo
zodpovedá
v priemere 4 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu (438,42 hodín : 108,71 týždňov).
V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa
03. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie zo dňa 03. júla 2001, CIG

(C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok zo dňa 09. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb.
s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej
úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v
článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo
veci Pfeiffera i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci
spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca
s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné

pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr
Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby -
okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok
6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny
týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

39. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva
Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V
každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou

Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie
uvedenými
v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť dosiahnuté
stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú dobu
odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

40. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je

možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11
anasl.Občianskehozákonníkavzťahujúcichsanaprávonaochranuosobnosti.Podľa§11Občianskeho
zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú

rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej
(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu
boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak
nepochybne vznikla nemajetková ujma. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp.

jej intenzity s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo
sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje
aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý
a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované

konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti

na mieste určenom zamestnávateľom
a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník
môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom
a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje

pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný,
a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z
uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať na zreteľ
tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí
tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej

pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne
k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazneobmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je
permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj

odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo
súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a
nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,
regeneráciu, súkromie, rodinný život.

41. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice
potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú
z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených
jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť

skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady. najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13
Občianskeho zákonníka). Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca

na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie
k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
K výhradám žalovaného ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je

potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická
osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije,
závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou
a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba

má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1
nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaný ako členský štát

Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle
zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v

prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako
aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13

ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.
V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú výšku peňažnej náhrady
považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, subjekt zodpovedný
za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania zásahu a aj s prihliadnutím na

skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy za čas, ktorý žalobca nestrávil
odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine (108,71 týždňov). Súd je pri posudzovaní výšky
viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú
v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na
úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z

pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti
nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a
organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
primeranú k okolnostiam za ktorýchk zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo
k porušovaniu práv žalobcu. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť
všeobecných súdov v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej

príslušníkmi hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia. K námietke
žalovaného, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných
činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
majúci svoj základ v zákone č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení

§ 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov,
a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka nedôvodná.

42. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti

vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem
na základe správne zisteného skutkového stavu.

43. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
v napadnutom výroku I. ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok súdu

prvej inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza zo správneho právneho posúdenie pomerného procesného úspechu strán sporu v konaní
podľa § 255 ods. 2 CSP.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396

ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca preto mu
odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).