Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2025

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 7Csp/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122445334
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Tomášová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2025:6122445334.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Tomášovou v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,

so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX,
XXX XX D., v konaní o zaplatenie sumy 59,42 eur s prísl., t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 59,42 eur z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76 % s tým, že o
výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal dňa 17.10.2022 žalobu, ktorou žiadalzaviazať žalovaného na zaplatenie istiny vo výške

439,- eur, úroku vo výške 59,42 eur a na náhradu trov konania.

Podanie žaloby odôvodnil tým, že sporové strany uzavreli dňa 28.10.2019 Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX. Na základe uvedenej zmluvy žalovaný obdŕžal od neho úver vo výške 439,- eur,
ktorý sa zaviazal vrátiť spolu s dohodnutým príslušenstvom v mesačných splátkach vo výške 30,- eur.
V dôsledku nesplácania úveru riadne a včas bola dňa 27.02.2020 vyhlásená okamžitá splatnosť úveru,
ktorá bola žalovanému odoslaná dňa 27.02.2020. Splátka, pre ktorú sa dlh stal predčasne splatným

bola splatná dňa 20.11.2019, teda týmto dňom je splatný aj celý dlh. Zaslal žalovanému dňa 15.08.2022
predžalobnú výzvu, ktorou ho vyzval na zaplatenie dlžnej sumy najneskôr do 29.08.2022. Žalovaný v
uvedenej lehote dlžnú sumu neuhradil. Výška nesplatenej istiny ku dňu podania tohto návrhu je 439,-
eur. Výška úrokovej sadzby dohodnutej v Zmluve predstavuje 20,16 % ročne.

2. Rozsudkom č.k. 7Csp/13/2023-76 zo dňa 24.05.2023 tunajší súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 439,- eur do dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu za mietol

a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76 %.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca so žalovaným uzavrel dňa 28.10.2019 Zmluvu o viazanom
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovanému poskytol úver vo výške 439,- eur. Poskytnutý úver
sa žalovaný zaviazal splatiť v 17 pravidelných splátkach, ktorých výška bola 30 eur. Výška poslednej
splátky bola 18,42 eur. Splatnosť prvej splátky bola dňa 20.1.2019 a poslednej splátky dňa 20.03.2021.
Celková čiastka úveru predstavovala sumu 498,42 eur. Úverová sadzba úveru bola dohodnutá na 20,16

% a výška RPMN bola 20,16 % ročne. V dôsledku nesplácania úveru riadne a včas, žalobca dňa
27.01.2020 listom označeným ako „3.upomienka“ vyzval žalovaného na okamžitú úhradu omeškaných
splátok vo výške 90 eur. Zároveň bol žalovaný upozornený, že ak splátku splatnú dňa 20.11.2019
neuhradí, žalobca bude oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Prípisom zo dňa 27.02.2020žalobca žalovaného upovedomil, že dlho zo zmluvy sa stal ku dňu 20.11.2019 splatným v celom rozsahu.
Z výpisu účtu žalovaného súd zistil, že dňa 28.10.2019 mu boli vyplatené finančné prostriedky vo výške
439,- eur, pričom žalovaný neuhradil v prospech žalobcu žiadne finančné prostriedky.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že mal za preukázané že medzi žalobcom a žalovaným bola
uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou. Pre zmluvu spotrebiteľského charakteru je
typické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorý je najčastejšie predávajúcim,
za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti ich individuálneho dojednania.

Súd prvej inštancie posúdil zmluvu uzavretú medzi stranami sporu ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že táto zmluva je zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na to, že uzavretá zmluva má
charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.,
súd prvej inštancie konštatoval, že musí obsahovať aj náležitosti vymedzené v § 9 ods. 2 spomínaného
zákona. Preskúmaním jednotlivých náležitostí úverovej zmluvy dospel súd k záveru, že Zmluva o úvere

obsahuje všetky náležitosti, ktoré v čase jej uzavretia vyžadoval ZoSÚ. Vzhľadom na uvedené považoval
nárok žalobcu na zaplatenie istiny úveru za dôvodný, a preto žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy
439 eur. Nakoľko si žalobca v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z úveru, ktoré vyčíslil
v celkovej výške 59,42 eur pri výške 20,16 % ročne, pristúpil súd ku skúmaniu časti dojednanej
výšky ročnej úrokovej sadzby. Súd dospel k záveru, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky

ročnej úrokovej sadzby je neplatná a to pre rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na
skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle
princípu dobrých mravov, pričom zdôraznil, že neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je
tak výška úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru určenú najmä s prihliadnutím k
najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní pôžičiek alebo úverov. Zároveň

uviedol, že pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na
vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, no rozhodne nie vyššie o viac ako
100 % oproti priemeru bánk. V predmetnom prípad nebola výška úrokovej sadzby dohodnutá medzi
veriteľom žalovaným vo výške 20,16 % ročne. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zo štatistických
údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska vyplývalo, že v priemerné úrokové

sadzby pri úveroch uzatváraných na dobu od 1 do 5 rokov boli v rozhodnej dobe (t.j. v októbri 2019)
v sadzbe 4,71 % ročne. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že úroková sadzba spotrebiteľského
úveru bola o viac ako 100 % vyššia ako priemerná sadzba úrokov pri úveroch poskytovaných bankami
v rozhodnom období. Dospel k záveru o neprimeranosti výšky úrokov v zmluve, a to pre jej rozpor s
dobrými mravmi v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. V závere podporne odkázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1M Cdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP. Žalobca bol v danom prípade
úspešný v časti uplatneného nároku na zaplatenie istiny vo výške 439,- eur. Vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol. Úspech žalobcu v konaní tak predstavoval 88 % a úspech žalovaného 12 %. V súlade s

uvedenými ustanovenia, súd priznal žalobcovi nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 76 %,
o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti napadnutého rozsudku.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods.
1 písm. h) CSP. Uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o rozpore dohodnutých úrokov s

dobrými mravmi. Mal za to, že súd prvej inštancie správne použitú právnu normu nesprávne aplikoval,
čo malo za následok nesprávnosť vyššie uvedeného záveru. V prvom rade poukázal na to, že výška
úrokovej sadzby nie je nijakým spôsobom limitovaná, pričom mal za to, že jediné obmedzenie možno
nájsť v ustanovení § 1 ods. 4 v spojení s ust. § 1a ods. 1 prvá veta Nariadenia SR, ktoré stanovuje kritéria
na určenie najvyššej prípustnej odplaty za poskytnutie úveru. V zmysle spomínaných ustanovení tak

uviedol, že v zmluve o úvere je priemerný súčet nákladov označený pod pojmom RPMN. S poukazom
na zmysel a podstatu RPMN uviedol, že sa jedná o označenie, ktoré pre spotrebiteľa predstavuje
hodnotu nákladov ktoré je povinný veriteľovi zaplatiť. V tejto súvislosti poukázal na to, že úroková
sadzba dohodnutá v Zmluve o úvere predstavovala jedinú odplatu, ktorá bola medzi stranami sporu
dohodnutá. Uviedol, že od žalovaného nepožadoval žiadne ďalšie poplatky, či iné plnenia súvisiace s

poskytnutým úverom, hoci na to podľa zákona nárok mal. S poukazom na vyššie spomenuté zákonné
ustanovenia mal za to, že najvyššia prípustná miera odplaty nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej
hodnoty RPMN pri obdobnom úvere alebo pôžičke stanovenej pre jednotlivé typy. Žalobca uviedol,
že maximálna výška odplaty pri uvedenom úvere dojednanom na 1-5 rokov predstavovala v časepredchádzajúcomuzatvoreniuspotrebiteľskejzmluvyhodnotu15,18%,dvojnásobokpredstavoval30,36
%. Nakoľko najvyššia prípustná odplata v uvedenej zmluve mala hodnotu 20,16 %, žalobca tak konal
v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov a rovnako aj v súlade s dobrými mravmi.

Žalobca mal za to, že predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať ako celok a ako celok je potrebné
hodnotiť aj jednotlivé náklady, ktoré spotrebiteľovi pri uzatvorení zmluvy vznikli. Zároveň uviedol, že
pokiaľ by zákonodarca mal záujem samostatne limitovať výšku úrokovej sadzby a nie iba výšku odplaty
spotrebiteľa , urobil tak. Žalobca mal za to, že nebolo v úmysle zákonodarcu limitovať samostatne každý
náklad vyplývajúci zo zmluvy, nakoľko pre spotrebiteľa bolo dôležité koľko zaplatí spolu, navyše oproti

tomučodostal.NazáverpoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúdusp.zn.4Cdo/191/2022auviedol,že
pokiaľ výška najvyššej prípustnej odplaty dohodnutá medzi stranami sporu nie je v rozpore so zákonom,
nie je žalobcovi zrejmé, ako môže byť táto v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené navrhol,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie, resp. aby vo veci
rozhodol tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie.

4.Uznesenímč.k.13CoCsp/32/2023-102zodňa09.07.2024KrajskýsúdvPrešove zrušilprvoinštančný
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o nároku na náhradu trov konania
a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V rozhodnutí odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie vadou

nepreskúmateľnosti, keď síce na jednej strane dospel k záveru, že dohodnuté zmluvné úroky v Zmluve
o viazanom spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi stranami sporu zo dňa 28.10.2019 sú neprimerané,
a preto sú v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, avšak v predmetnom
prípade opomenul skúmať aj iné skutočnosti významné pri rozhodovaní v sporoch vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv.

Uviedol, že v predmetnom prípade bola medzi stranami sporu uzavretá Zmluva o viazanom
spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 439,-
eur, za účelom kúpy tovaru, ktorý bol bližšie špecifikovaný v samotnej zmluve. Úroková sadzba bola
dohodnutá na 20,16 % ročne, pričom výška prvej splátky až predposlednej bola vo výške 30 eur a výška

poslednej splátky bola 18,42 eur. Z podaného žalobného návrhu, a rovnako aj z ďalších podaní žalobcu
nie je zrejmé, ako tento pristupoval ku skúmaniu bonity žalovaného pred poskytnutím úveru. Zároveň
z obsahu spisu nie je zrejmé, či súd prvej inštancie dopytoval žalobcu ohľadne splnenia mu zákonom
stanovenej povinnosti v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Vzhľadom na uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie
únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní

preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a
podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j.
§ 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite
skúmal, a teda že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

Uložil súdu prvej inštancie znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolací súdom - opätovne
posúdiť dôvodnosť žalobcovho nároku a preskúmať uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu, či žalobca pred
jej uzatvorením postupoval v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ a za týmto
účelom vykonať dokazovanie. V prípade ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že v predmetnom

prípade postupoval žalobca v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, pristúpi ku skúmaniu ďalších náležitostí
Zmluvy, pričom v tomto kontexte bude potrebné zohľadniť rozhodnutia vyšších súdnych autorít uvedené
v podanom odvolaní.

5. Prvoinštančný súd riadiac sa pokynmi a názorom vysloveným odvolacím súdom preto vec opätovne

preskúmal a posúdil.

6. Súd sa opätovne oboznámil so žalobou a jej prílohami a to Zmluvou o viazanou spotrebiteľskom
úvere, výpisom z účtu žalovaného, 3. upomienkou, vyhlásením okamžitej splatnosti úveru, výzvou pred
podaním žaloby, písomným vyjadrením žalobcu, výpoveďou žalovaného a zistil nasledovný skutkový

stav:

7. Právny predchodca žalobcu spol. E., E. uzavrela so žalovaným zmluvu o viazanom spotrebiteľskom
úvere dňa XX.XX.XXXX č. XXXXXXXXXX. Poskytnutá čiastka úveru 439,- eur, počet pravidelnýchsplátok 17, výška pravidelnej splátky 30,- eur, výška poslednej splátky 18,42 eur, splatnosť prvej splátky
20.11.2019, splatnosť poslednej splátky 20.03.2021. Celková čiastka na zaplatenie 498,42 eur.
Úroková sadzba úveru bola 20,16 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov - RPMN bola 20,16 %

ročne.

8. Pôvodný veriteľ 3. upomienkou zo dňa 27.01.2020 vyzval žalovaného na okamžitú úhradu
omeškaných splátok vo výške 90,- eur. Žalovaný bol upovedomený, že ako splátku splatnú dňa
20.11.2019 neuhradí najneskôr do 25.02.2020, tak bude oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru

a žiadať teda zaplatenie celého úveru.

9. Prípisom zo dňa 27.02.2020 pôvodný veriteľ žalovaného upovedomil, že dlh zo zmluvy sa stal
splatným v celom rozsahu ku dňu 20.11.2019 a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške
439,- eur v lehote 7 dní od doručenia výzvy.

10. Z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že mu dňa 28.10.2019 boli vyplatené finančné prostriedky vo
výške 439,- eur. Žalovaný v prospech žalobcu neuhradil žiadne finančné prostriedky.

11. Výzvou pred podaním žaloby zo dňa 15.08.2022 pôvodný veriteľ vyzval žalovaného na zaplatenie
sumy 662,15 eur a to najneskôr do 29.08.2022.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 04.09.2024 uviedol, že jeho právny predchodca dodržal
zákonné povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1. zákona č. 129/2010 Z. z. pred uzavretím predmetnej
zmluvy. Overil si bonitu žalovaného výpisom z registra klientských informácii, vyplnením dotazníka o
preverovaní príjmu a dokumentom z interného systému právneho predchodcu, z ktorého vyplýva, že

právny predchodca preveroval rodinný stav, príjmy a výdavky žalovaného spolu s výpočtom schopnosti
splácať úver.

Uviedol, že predloženej dokumentácie vyplýva, že právny predchodca preveroval históriu splácania
a platobnú kapacitu v nebankovom registri klientských informácii. Pred schválením úveru žalovaný

potvrdil, že pracuje, má zmluvu na dobu neurčitú a mal za 3 posledné mesiace od uvedeného dopytu
priemerný vymeriavací základ aspoň vo výške 523,eur. Z výpisu z registra klientských informácii je
jasné, že žalovaný v čase žiadosti o úver nemal žiadny iný existujúci úver. Výpočtom, v ktorom právny
predchodca od čistej mesačnej mzdy žalovaného vo výške 480,- eur odpočítal sumu životného minima
platného od 01.07.2019 do 30.06.2020 vo výške 210,20 eur, dosiahol výšku prípadnej maximálnej

splátky, ktorú žalovaný bol schopný splácať a to sumu 269,80 eur. Nakoľko splátka zmluvy o
spotrebiteľskom úvere bola vo výške 30,- eur má za to, že právny predchodca postupoval s odbornou
starostlivosťou pri posudzovaní bonity žalovaného pred uzatvorením predmetnej zmluvy a riadne
preveril stav, príjmy a výdavky žalovaného.

Z pripojenej žiadosti o poskytnutie úveru k zmluve č. XXXXXXXXXX vyplýva, že žalovaný pôvodnému
veriteľovi spol. E. E. pred uzatvorením zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru uviedol nasledovné
skutočnosti: rodinný stav – ženatý, ukončené stredoškolské vzdelanie, má vlastné bývanie, je
zamestnaný v spol. F., D. na dobu neurčitú od 01.06.2019, čistý mesačný príjem za obdobie posledných
troch mesiacov 500,- eur mesačne, nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť, mesačné finančné výdavky sú

0,- eur.

Z výpisu z registra klientských informácií zo dňa 28.10.2019 vyplýva, že žalovanému v uvedenom období
nebol poskytnutý žiadny iný úver a nemal ani žiadne nedoplatky titulom iných úverov.

13. Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že pred uzatvorením zmluvy zo strany veriteľa mu neboli
položené žiadne otázky týkajúce sa jeho výdavkov. Nepýtal sa ho ani na to, či má vyživovaciu povinnosť,
s kým žije v domácnosti a ké sú celkové náklady domácnosti. Jeho reálne mesačné výdavky neskúmal
a ani sa ho na to nedotazoval.

14. Podľa § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase
uzavretia úverovej zmluvy ( ďalej len ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie celkovými
nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií,
daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä

poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

Podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy

najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

Podľa § 7 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na
jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

Podľa § 7 ods. 20 Zákona o spotrebiteľských úveroch, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:

a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom
trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom

finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) meno, priezvisko, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa; ak spotrebiteľ nemá pridelené
rodné číslo, uvedie sa dátum narodenia,
d) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

e) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
g) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo

referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

h) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,i) výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
j) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa

amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
l) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú

platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
m) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
n) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

o) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
p) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
q) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
r) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti podľa §16,
s) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
t) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
u) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť

čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
v) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa §23.

Podľa § 11 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) a § 10 ods.
1 písm. b) a c), alebo,
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie

alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. b), e), g) alebo § 10 ods. 1 písm
b) a c), alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov

na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným
prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného
spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu,

f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia,
g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.

15. Podľa § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa

alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. sa považuje aj
porušenie ustanovení § 7 ods. 17 až 42.16. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

17. Podľa § 261 ods. 6, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného
v rozhodnom období ( ďalej len ,,Obchodný zákonník“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke

dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované

zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v

splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Podľa § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

18. Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,, Občiansky

zákonník“) platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia

alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní

na uplatnenie tohto práva.

Podľa § 53a Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve,
ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu

neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky,
dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom
v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe
takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť
primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 559 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne
a včas.

Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto

právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

19. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi pôvodným veriteľom
a žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere, pričom táto zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou. Pre
spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom,

ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom
spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť.

20. Po čiastočnom zrušení v poradí prvého rozsudku tunajšieho súdu, predmetom tohto konania zostal
už iba nárok žalobcu na zaplatenie sumy 59,42 eur, teda kapitalizovaného úroku z úveru vyčísleného

žalobcom pri jeho výške 20,16 % ročne.

21. Riadiac sa pokynmi odvolacieho súdu bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa a predloženie
relevantných dokladov ku skutočnosti, či pôvodný veriteľ pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere so žalovaným postupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovaného, tak ak mu

túto povinnosť ukladá zákon o spotrebiteľských úveroch.

Zo strany žalobcu dňa 04.09.2024 bolo súdu predložené jeho písomné vyjadrenie ku ktorému pripojil
vyplnenú žiadosť žalovaného o poskytnutie úveru, výpis z klientského registra úverov.

22. ,,Povinnost soudu zkoumat, zda úvěrující prověřil úvěruschopnost budoucího dlužníka (sp. zn. III. ÚS
4129/18 ze dne 26. února 2019). Nezkoumá-li obecný soud, zda úvěrující při poskytnutí spotřebitelského
úvěru prověřil schopnost úvěrovaného plánovaný úvěr splatit, zasáhne tím do základního práva
spotřebitele na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.“

23. Vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: ,,Článok 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a
odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s

článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté
osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom
sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby
uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.“Vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: ,,Článok 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a
odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s
článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté
osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom

sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby
uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.“

24. Podľa rozsudku KS v Prešove sp. zn. 20Co/72/2017 - V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa
odvolací súd poukazuje na doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.Z. v
ktorom sa okrem iného uvádza: „Zámer finančného sprostredkovateľa je často presvedčiť nebonitného

klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a hospodárením, aby pristúpil na
úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude vedieť splácať. Finančný
sprostredkovateľ je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej schopnosti splácať úver
vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si je vedomý, že v prípade
neschopnosti splácať majetok môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia na majetkové hodnoty

dlžníka, napríklad obydlie. Prípadný argument zo strany veriteľa, že exekúcia majetku u nebonitných
klientom je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať úver neobstojí. Je tak z dôvodu,
že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu schopnosť splácať úver veriteľom
z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa vstupuje veriteľ do zmluvného vzťahu v zlej viere
(malé fide), keďže si je dopredu vedomý toho, že spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou

pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je teda vedomý faktu, že hlavnou časťou
zmluvnéhoplnenia,ktorúodspotrebiteľaobdržínebudúsplátkyúveru,alepoplatkyzaomeškanieplatieb
a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. ....
Za hrubé porušenie povinnosti podľa§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať
povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v

rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa
na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý
väčší úver, ako je schopný splácať. Keďže žalobca súdu žiadne doklady o skúmaní bonity žalovaného
nepredložil, je zrejmé, že vyššie uvedeným spôsobom zodpovedajúcim odbornej starostlivosti pri
skúmaní bonity dlžníka žalobca nepostupoval (nezaujímali ho skutočné výdavky žalovaného a ich

preukázanie a to, či po ich úhrade má dostatočnú finančnú rezervu na splácanie úveru a nevykonal ani
lustráciu v prístupných registroch). V zmluve sa síce uvádza, že žalovaný má príjem 380,00 € a výdavky
0,00 € ale tieto údaje neboli doložené žiadnymi dokladmi.“

Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí sp. zn. 12Co/136/2019 zo dňa 28.05.2020 uviedol: ,,

Žalobca v konaní na súde prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní poukázal na to, že pri skúmaní
bonity vychádzal jednak zo Žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru, reportu J. poisťovne a z B. reportu,
avšak z týchto listín žalobca nemohol úplne zistiť finančnú situáciu na strane žalovaných. Vzhľadom
na uvedené odvolací súd uvádza, že z uvedených listín a registrov nemohol žalobca ako veriteľ zistiť
celkovú finančnú situáciu žalovaných, teda takýto postup žalobcu nemožno považovať za skúmanie

bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie žalobcu považoval za skúmanie
bonity žalovaných, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou
starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaných,
ako napr. ich celkovú zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na
zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda žalobca si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej

situácii žalovaných potrebnej pre posúdenie ich schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného
teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o
nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaných splácať úver. Odvolací súd
záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia

spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity
spotrebiteľa.“V rozhodnutí sp. zn. 1CoCsp/12/2023 zo dňa 13.06.2023 Krajský súd v Prešove uviedol: ,,Žalobca bol
súdom prvej inštancie vyzvaný na preukázanie splnenia povinností veriteľa v súvislosti so zisťovaním
bonity žalovaného s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Na uvedenú

výzvu reagoval žalobca podaním zo dňa 8.11.2022, v ktorom uviedol, že veriteľ je pri posudzovaní
schopnosti spotrebiteľa splácať úver povinný brať do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje, príjem
spotrebiteľa a údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov. Existujúce
záväzky spotrebiteľa veriteľ v danom prípade overil dopytom do úverového registra, z ktorého bolo
zistené, že spotrebiteľ mal v čase podania žiadosti o úver splátkový úver so zostatkom 6.870,- eur s

mesačnou splátkou 127,65 eur a Kreditnú kartu s úverovým rámcom vo výške 300,- eur s mesačnou
splátkou 15,- eur. Žalovaný deklaroval čistý príjem vo výške 410,- eur, ktorý bol overený dopytom
do Sociálnej poisťovne a pri posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb braná do úvahy paušálna suma 198,- eur. Výpočet disponibilného zostatku
z príjmu bol realizovaný: 410,- eur (príjem) – 127,65 eur (existujúce záväzky) – 198,- eur (paušálna
suma výdavkov) = 84,35 eur (disponibilný zostatok). Disponibilný zostatok podľa žalobcu je vyšší ako

splátka schvaľovaného úveru.

Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného
ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1, v spojení s § 11 ods. 2 veta druhá zákona o spotrebiteľských

úveroch. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že by jeho právny predchodca zisťoval a vyhodnotil
dostatočným spôsobom príjem žalovaného pred uzavretím Zmluvy o úvere. Žalobca podobne neuniesol
dôkazné bremeno pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovaného pred uzavretím tejto zmluvy. Žalobcom
predložený dopyt do úverového registra sa týkal len úverovej zaťaženosti žalovaného vo vzťahu k
právnemu predchodcovi žalobcu D. D., E.. Navyše skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz

banky a úverových registrov nie je ani dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných
databáz, môže sa jednať aj o pôžičky súkromné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch
klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou, či počtom
vyživovacích povinností dlžníka. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť
záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.“

Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 3CoCsp/5/2023 zo dňa 01.06.2023 uviedol: ,,Odvolací súd sa
taktiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani pokiaľ
ide o skúmanie výdavkov žalovanej pred uzavretím zmluvy o úvere. Tvrdenie žalobcu o mesačných
výdavkoch žalovanej vo výške 400 eur neboli ničím podložené. Pri získavaní relevantných informácií

pritom veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom (ktoré majú byť aj preukázané
relevantnýmilistinami),aleajzinformácií,ktoréveriteľzískavazinýchdostupnýchzdrojovtak,abyzískal
objektívny obraz o finančnej situácií spotrebiteľa. Právny predchodca žalobcu nezískal hodnoverné
informácie o výdavkoch žalovanej na živobytie, ubytovanie, stravu, náklady na energie a pod. Pokiaľ
teda veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie

je schopný splácať požadovaný úver.“

Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 22CoCsp/16/2023 zo dňa 19.12.2023 uviedol: ,,
Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť
odbornej starostlivosti. Žalobca tvrdil, že právny predchodca pri posudzovaní výdavkov žalovanej

vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti vo výške 210,20 eura. Z dôkazov
predložených žalobcom však nevyplýva, že by právny predchodca žalobcu zisťoval priemerné mesačné
výdavky žalovanej na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.).
Uvedené svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu.
Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb

spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s
ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto
zákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup
nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho-ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny.

Tento postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý používa paušálny údaj v podobe sumy životného
minima, nakoniec neplynie ani z opatrenia NBS z 14.11.2017. Z ust. § 2 ods.5 plynie cit. „Výška nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa
na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima spotrebiteľa, životného minimana osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej
domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej
právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej

30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou nákladov sa rozumie výška nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa prvej vety zvýšená o 20 % rozdielu medzi
celkovouvýškoučistéhopríjmuspotrebiteľaaživotnýmminimomspotrebiteľa,životnýmminimomosoby,
voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a
výdavkaminainúosobu,vočiktorejmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosťvovýškeurčenejprávoplatným

rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného
minima na túto osobu.“ Z uvedeného nepochybne neplynie záver ani usmernenie pre dodávateľov
na úverovom trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb)
spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného minima.“

V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/20/2020 zo

dňa 23.09.2020, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 53CoCsp/30/2021 zo dňa 23.09.2021.

25.Súdvďalšomvkonanítedaskúmal,čiveriteľpredposkytnutímúveružalovanémuskúmaljehobonitu
s odbornou starostlivosť v zmysle § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že nie je
možné v danej veci riadne posúdiť skutočnosť, či veriteľ pri uzatváraní úverovej zmluvy so žalovaným sa

náležite zaoberal skúmaním bonity žalovaného, keďže uvedené zo zmluvy o úvere nevyplýva. Nebolo
preukázané,čijehopríjemanevyhnutnévýdavkynaživobytiebymuumožňovaliplniťsipovinnostipodľa
úverovej zmluvy, t. j. splácať ich pravidelnými mesačnými splátkami. V žiadosti o poskytnutie úveru je
iba uvedené, že žalovaný je zamestnaný na dobu neurčitú, výška jeho priemerného mesačného príjmu
je 500,- eur, je ženatý, má vlastné bývanie, nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť a výška mesačných

výdavkov bola uvedená 0,- eur.

26. V zmysle platného a účinného ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, v čase uzavretia
zmluvy,bolveriteľpovinnýsodbornoustarostlivosťouposúdiťschopnosťspotrebiteľasplácaťposkytnutý
úver a zobrať do úvahy dobu poskytnutia úveru, jeho výšku, príjem aj účel spotrebiteľského úveru. Z

uvedeného ustanovenia nepochybne vyplýva, že pokiaľ má veriteľ povinnosť odborne postupovať pri
posudzovaní schopnosti splácať úver, musí mu byť zrejmý a známy nielen príjem žiadateľa o úver,
ale zároveň aj jeho výdavky, inak nie je možné objektívne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

Z predložených dokladov jednoznačne vyplýva, že pôvodný veriteľ vôbec neskúmal výdavky
žalovaného, dokonca v žiadosti o poskytnutie úveru je uvedené, že výdavky žalovaného sú vo výške
0,- eur. Danú skutočnosť potvrdil aj žalovaný vo svojej výpovedi. Ak teda veriteľ neskúmal výdavky
žalovaného, nemohol teda relevantne ani posúdiť bonitu žalovaného, a vyhodnotiť jeho schopnosť úver
splácať. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databázy úverových registrov nie je ani dostatočné,

pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať aj o pôžičky súkromné.
Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné
mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou, či počtom vyživovacích povinností dlžníka. Pokiaľ veriteľ
nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný
splácať požadovaný úver

Súd dospel k záveru, že pôvodný veriteľ hrubým spôsobom porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu
z ustanovenia 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

27. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver

žalovanému je potrebné podľa § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru
žalovanému, tak ako to súd vyššie konštatoval, veriteľovi nevznikol nárok na zaplatenie úrokov z úveru,
ktoré vyčíslil na sumu 59,42 eur a preto súd v tejto časti žalobu zamietol.

28. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

V danom prípade súd žalobe vyhovel čo do uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie sumy 439,- eur
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Úspech žalobcu v konaní tak predstavuje 88 % a úspech žalovaného

predstavuje 12 %.

Súd v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami preto priznal žalobcovi nárok na pomernú náhradu trov
konania v rozsahu 76 % ( 88 % - 12 %) s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.