Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8523200097
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8523200097.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. C. XX, XXX XX D., právne zastúpený: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o. so sídlom
Kováčska 53, 040 01 Košice, IČO: 36 730 564, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, IČO:
00 166 073, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C/1/2023-264 zo dňa 5.1.2024 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. okrem priznania úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy 114,40

eur od 7.6.2020 do zaplatenia.

Zrušuje rozsudok vo výroku I. v rozsahu úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy 114,40 eur od
7.6.2020 do zaplatenia a súvisiaci výrok o trovách konania a vracia vec prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

Potvrdzuje zamietavý výrok II. v rozsahu nároku na zaplatenie 2.631,34 eur s prísl. a v rozsahu nároku

na zaplatenie 23.164,50 eur s prísl.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto:
I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady spôsobenej škody:
- sumu vo výške 114,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 114,40 eur
od 7.6.2020 do zaplatenia;
- sumu vo výške 22,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 22,88 eur od
18.5.2023 do zaplatenia.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanej priznáva n á r o k na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 99 % s tým,
že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 671,53

eur s príslušenstvom titulom náhrady škody pozostávajúcej z neuspokojenej časti odmeny advokáta
a hotových výdavkov za zastupovanie žalobcu v trestom konaní a náhrady nemajetkovej ujmy v
neuspokojenej časti 23.164,50 eur, a to s poukazom na rozsah zásahu do jeho osobnosti spôsobenejmu vedeným trestným konaním, a to v rozsahu neuspokojenom žalovanou v rámci predbežného
prerokovania nároku.
Žalobca podal dňa 17.5.2023 návrh na zmenu (rozšírenie) žaloby, ktorým si uplatnil voči žalovanej

ďalšie dva nároky, a to škodu vo výške 134,30 eur, pozostávajúcu z DPH z neuspokojenej časti odmeny
advokáta a hotových výdavkov za zastupovanie žalobcu v trestnom konaní; a škodu vo výške 2.631,34
eur, ktorá predstavuje náklady a odmenu dražobnej spoločnosti, ktoré musel žalobca uhradiť zo svojich
prostriedkov po tom, čo pre nezákonnú väzbu nedokázal zabrániť výkonu žalobného práva predajom
nehnuteľností a nemohol predísť vzniku nákladov na dražbu.

Žalobca vec predbežne prerokoval so žalovanou, žiadal priznať nárok na náhradu škody vo výške
5.274,66 eur ako náhradu za trovy obhajoby a vo výške 31.150 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej zásahom do osobnosti žalobcu.
Žalovaná na základe žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nárokov žalobcu na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) v oznámení zo dňa 6.6.2022 konštatovala, že vydaním

uznesenia OR PZ Stará Ľubovňa zo dňa 11.04.2013, ČVS: ORP-88/KP-SL-2013, ktorým bolo žalobcovi
vznesené obvinenie, a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 13.04.2013, sp. zn. 0Tp
61/2013, o vzatí do väzby, došlo zo strany orgánov verejnej moci v zmysle § 5 a § 8 ods. 5 zák. č.
514/2003 Z. z. k zásahu do práv žalobcu, pričom za uvedený zásah do práv žalobcu sa žalobcovi
písomne ospravedlnila.

Zároveň žalobcov nárok uznala v rozsahu 4.603,13 eur ako náhradu trov za obhajobu a 7.985,50 eur
ako náhradu trov za obhajobu a 7.985,50 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Ostatné nároky žalovaná
považovala za nedôvodné.
V priebehu konania žalobca preukázal, že žiadal ďalšou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku
o zaplatenie 1.054,93 eura, čo predstavuje DPH z vyúčtovaných trov právneho zastúpenia a cestovných

nákladov a náhrady za stratu času a žiadal predbežne prerokovať nárok na 2.631,34 eura ako náhrady
a odmena dražobnej spoločnosti, ktoré musel žalobca uhradiť, pretože v čase, keď bol vo väzbe,
nemohol predísť vzniku nákladov na dražbu.
Z uvedenej uplatnenej sumy žalovaná priznala žalobcovi 920,63 eura ako DPH zo sumy priznanej na
trovách obhajoby (4.603,13 eura). Náhradu škody 2.631,34 eura nepovažoval za dôvodnú.

Predmetom konania tak bol nárok na 671,53 eur s 5 % úrokom z omeškania od 7.6.2022 na náhradu za
stratučasuadvokáta,nárokna134,30euraztituluDPHnauplatnenétrovys5%úrokomzomeškaniaod
18.5.2023 do zaplatenia, ďalej suma 2.631,34 eura z titulu vzniknutej škody na náklady pri dobrovoľnej
dražbe a 5 % úrok z omeškania od 18.5.2023 do zaplatenia a náhrada za nemajetkovú ujmu vo výške
23.164,50 eur s 5 % úrokom z omeškania od 7.6.2022 do zaplatenia.

3.Obhajcažalobcusizaobhajobužalobcuvtrestnomkonanívedenompodsp.zn.7T/19/2014vyúčtoval
odmenu a náhradu hotových výdavkov, ako aj náhradu za stratu času, celkom vo výške 5.274,66 EUR
a DPH z uvedenej sumy vo výške 20 %, t.j. v sume 1.054,93 eur.
Súd preskúmal vyúčtovania trov právneho zastúpenia a oznámenia žalovanej zo dňa 6.6.2022 a dospel

k záveru, že žalovaná postupovala pri výpočte účelne a dôvodne vynaložených trov obhajoby plne v
súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3 a 4 a nasl. vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. a správne dospela k záveru,
že za účelné, dôvodné a oprávnené trovy obhajoby žalobu možno považovať odmenu za obhajobu
žalobcu v trestnom konaní tak, ako je to uvedené v jej oznámení zo dňa 6.6.2022, teda v celkovej výške
2.326,95 eur.

ZvyúčtovaníobhajcuJUDr.Romžu,ktorýobhajovalžalobcuvtrestnomkonaníjezrejmé,žeobhajcaurčil
základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jednotnú sumu 130,16 eur za každý úkon
pre celú dĺžku trestného konania v rokoch 2013 - 2020. Takýto postup nepovažoval ani súd za správny
a pri posudzovaní výšky tarifnej odmeny a z nej odvodených nárokov, ktoré obhajcovi žalobcu v trestnom
konaní prislúchajú, vychádzal z výpočtových základov za ten - ktorý rok tak, ako je to stanovené v § 1

ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
Žalovaná taktiež správne postupovala, ak za úkon právnej služby realizovaný dňa 14.10.2013 - výsluch
pred rozhodovaním o návrhu na predĺženie väzby, priznala žalobcovi náhradu trov obhajoby v zmysle
§ 14 ods. 3 písm. c/, ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmenu vo výške 57,95 eur (1/2 z tarifnej odmeny
- 115,90 eur), aj keď bol uplatnený nárok v plnej výške.

Súd sa stotožňuje aj s postupom žalovanej, ak za hlavné pojednávania 3.12.2014, 6.7.2016 a 30.6.2017
priznala žalobcovi nárok na odmenu trov obhajoby postupom podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č.
655/2004 Z.z. vo výške 240,46 eur, t.j. za 2 úkony právnej služby, nakoľko v zmysle označenéhozákonného ustanovenia ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí
odmena za každé dve skončené hodiny.
Pritom hlavné pojednávanie dňa 3.12.2014 trvalo 5 hodín a 35 minút, dňa 6.7.2016 trvalo 5 hodín a 57

minút a dňa 30.6.2017 trvalo 5 hodín a 10 minút.
Pokiaľ ide o náhradu cestovných výdavkov, žalovaná v celom rozsahu vyhovela žiadosti žalobcu a
priznala mu a vyplatila celú požadovanú sumu.
Žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie obhajcovi vyplatenej náhrady za stratu času. V tejto časti
žalovaná žalobcovi nepriznala náhradu v celkovom rozsahu 8 polhodín za dve cesty v roku 2016.

Právny zástupca žalobcu uviedol, že dôvodom pre dlhšie trvanie ciest na dve, v krátkom slede po
sebe nasledujúce hlavné pojednávania mohla byť oprava cesty a nútená obchádzka, čo je na cestách
pomerne častým javom. Na podporu svojich tvrdení predložil na pojednávaní dňa 8.12.2023 výtlačky
tlačových správ z dvoch rôznych denníkov. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyhodnotil súd námietku
žalobcu za dôvodnú a priznal mu náhradu za stratu času za 8 polhodín x 14,30 EUR, t.j. sumu 114,40
EUR aj s uplatnenou DPH vo výške 22,88 EUR.

4. V oboch prípadoch súd priznal aj úrok z omeškania. Vo zvyšku žalobu zamietol.

5. Žalobca si uplatnil v tomto konaní aj nárok na zaplatenie škody vo výške 2.631,34 EUR, predstavujúcu
náklady a odmenu dražobnej spoločnosti.

V danom prípade žalobca neprodukoval žiaden relevantný dôkaz o tom, že uhradil náklady a odmenu
dražobnej spoločnosti a zo žiadnych žalobcom predložených dôkazov nemal súd preukázaný vznik
škody na majetku žalobcu v rozsahu sumy 2.631,34 eur. Zo žiadneho zo žalobcom predložených
dôkazov nevyplýva, že by žalobca túto sumu skutočne aj zaplatil, teda že by došlo k zmenšeniu majetku
žalobcu o tam uvedenú sumu.

Navyše mimoriadna splatnosť účelového splátkového úveru poskytnutého žalobcovi a zabezpečeného
predmetnou záložnou zmluvou nastala ku dňu 02.04.2013, teda ešte pred vznesením obvinenia
žalobcovi a jeho vzatím do väzby.
Taktiež je potrebné uviesť, že záloh, resp. predmet výkonu záložného práva, bol vo vlastníctve tretej
osoby,niežalobcu,tedazabrániťvýkonuzáložnéhoprávamohol,aprimárnyzáujemnatomnepochybne

mal, aj záložca.

6. Pri posudzovaní opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, vzhľadom na
skutočnosť, že aj žalovaná uznala nárok žalobcu ako dôvodný, mal súd za to, že v prípade žalobcu boli
kumulatívne splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu.

V danom prípade súd pri svojom rozhodovaní prihliadol na skutočnosť, že žalovaná pri predbežnom
prerokovaní nároku žalobcu, v rámci ktorého mu priznala náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej
výške 7.985,50 eur, zohľadnila všetky žalobcom uvádzané dôvody, ktoré uviedol vo svojej žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku, a ktoré pociťoval ako ujmu spôsobenú začatím trestného stíhania a
vzatia do väzby. Rovnako prezumované dopady trestného stíhania na osobu obvineného, konštatované

rozhodovacou činnosťou súdov.
Na základe vykonaného dokazovania má súd za to, že v danom prípade bolo preukázané, že trestné
konanie a väzobné stíhanie žalobcu malo negatívny dopad na jeho osobu, jeho dobré meno a pracovné
uplatnenie. Zároveň však mal súd preukázané, že napriek uvedeným zásahom do práv žalobcu tieto
nespôsobili žalobcovi závažné následky v jeho osobnom živote, pokiaľ ide partnerský vzťah s družkou,

ani závažné zdravotné následky.
Je zrejmé, že v dôsledku trestného stíhania a vzatia do väzby pociťoval žalobca ujmu v spoločenských
kontaktoch a najmä v pracovnej oblasti, keď za daných okolností ukončil podnikateľskú činnosť. Na
druhej strane je však potrebné uviesť, že žalobca od jeho prepustenia z väzby v roku 2014 do roku 2021
nepracoval a aj keď tvrdí, že sa tri roky po prepustení z väzby zúčastňoval výberových konaní, neprejavil

snahu o získanie zamestnania zaradením sa do evidencie nezamestnaných na úrade práce.
Súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu 7.985,20 eur tak, ako
ju po zohľadnení a odôvodení všetkých potrebných atribútov, priznala žalobcovi žalovaná, s čím sa súd
v celom rozsahu stotožňuje.
Žalobca uplatnený nárok bližšie nešpecifikoval vo vzťahu k ujme za vykonanú väzbu ani vo vzťahu za

vedenie trestného stíhania.
Žalovaná vychádzala pri uznaní nároku z doby trvania väzby od 10.4.2013 do 11.3.2014, celkovo 336
dní a priznala žalobcovi 15 eur za deň trvania väzby, teda sumu 5.040 eur. Pri trestnom stíhaní, ktorétrvalo od 10.4.2013 do 29.1.2020 náhradu nemajetkovej ujmy určila v rozsahu 500 eur za rok vedenia
trestného stíhania, teda 2.945,50 eur vyjmúc obdobie väzobného stíhania.
Preto prvoinštančný súd skúmal, či v danom prípade boli naplnené dôvody na zaplatenie 23.164,50

eur, ako zvyšnej časti uplatneného nároku (31.500 eur) a dospel k záveru, že písomné ospravedlnenie
žalovanej a uznaná finančná kompenzácia postačuje na kompenzáciu uvedenej nemajetkovej ujmy.
Preto vo zvyšku uplatnený nárok zamietol.
Prvoinštančný súd uplatnený nárok posúdil podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (§ 3 ods. 1, 2; § 4 ods. 1 písm.
a); § 9 ods. 1, 2; § 15 ods. 1; § 16 ods. 1; § 17 ods. 1, 2; § 18 ods. 1, 3), podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. (§

1 ods. 3, 4; § 12 ods. 1, 3 písm. a), b), c); § 14 ods. 1 písm. a), b) c), ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a); §
15 ods. 1, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1) a podľa § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
O nároku na náhradu trov súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca
bol v konaní v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 137,28 eur (0,5 %) a žalovaná v prevyšujúcej
časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, teda o zaplatenie sumy 26.464,39 eur (99,5 %).

7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca aj žalovaná.

8. Žalovaná podala odvolanie proti prvoinštančnému rozsudku čo do výrokov I. a III. dôvodiac
ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. b), d), f) CSP.

Súd prvej inštancie žalobcovi priznal časť požadovanej náhrady majetkovej škody v rozsahu doplatenia
náhrady za stratu času a príslušnej DPH z tejto náhrady pri dvoch cestách obhajcu na hlavné
pojednávania v dňoch 26.05.2016 a 07.06.2016, pričom v tejto súvislosti súd poukázal na dopravné
obmedzenia, ktoré mal za preukázané článkami z médií predloženými žalobcom na pojednávaní dňa
08.12.2023. Žalobca napriek povinnosti uloženej mu v § 132 ods. 3 CSP, resp. napriek poučeniu

o sudcovskej koncentrácii konania (§ 167 ods. 3 CSP) a povinnosti v zmysle § 153 ods. 1 CSP,
nepredložil a ani neoznačil články zo dňa 29.04.2016 a zo dňa 12.07.2016 ako dôkazy, ktoré by mali
preukazovať dôvodnosť ním uplatneného nároku na náhradu škody v tejto časti. Urobil tak až na prvom
pojednávaní vo veci samej, pričom žiadnym spôsobom sa žalobca ani len nepokúsil uviesť dôvod, pre
ktorý dôkaz nemohol predložiť včas, teda už pri podaní samotnej žaloby, najneskôr pri podaní repliky.

Žalovaná namietala aj začiatok omeškania s úhradou sumy 114,40 eur, keď samotný žaloba požadoval
úroky z omeškania od 7.6.2022, a nie už od 7.6.2020, ako to uviedol súd vo výroku rozsudku.
Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho výroku I. v celom
rozsahu zmenil a žalobu aj v tomto rozsahu ako nedôvodnú zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov
konania žalovanej v rozsahu 100 %.

V prípade posúdenia tohto odvolania ako nedôvodného čo do základu priznaného nároku na náhradu
škodyžiadalažalovanázmeniťvýrokI.rozsudkuvčastipríslušenstvatak,žežalovanájepovinnázaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 114,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 114,40
eur od 07.06.2022 do zaplatenia.

9. K odvolaniu žalovanej zaujal žalobca písomné stanovisko. Odvolaciu argumentáciu žalovanej
nepovažoval za dôvodnú.
Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanejuviedol,žesvojnároknanáhradumajetkovejškodycpodobe
náhrady za stratu času advokáta pri zastupovaní žalobcu v trestnom konaní preukázal pri podaní návrhu
na predbežné prerokovanie tohto nároku a aj pri podaní žaloby vo veci, a to predložením vyúčtovania

trov právneho zastúpenia, cestovných nákladov a náhrady za stratu času. Žalobca v priebehu konania
poukázal na skutočnosť, že dôvodom pre dlhšie trvanie ciest advokáta na dve, v krátkom slede po sebe
nasledujúce hlavné pojednávania v roku 2016 bola oprava cesty a nútená obchádzka. Doplňujúci dôkaz
(výtlačky tlačových správ), potreba ktorého vyplynula až v priebehu konania, preto predložil hneď na
prvom pojednávaní konanom vo veci, pričom súd prvej inštancie ihneď na uvedenom pojednávaní tento

dôkaz pripustil a vyhodnotil.
Vo vzťahu k uvedeniu počiatku plynutia omeškania zotrval na žalobe a námietku žalovanej žiadal
odstrániť postupom podľa § 224 CSP. Odvolacia námietka vo vzťahu k trovám konania nie je žalovanou
vôbec zdôvodnená.

10. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca.
Žaloba podal odvolanie proti rozsudku čo do výrokov II. a III. dôvodiac ustanoveniami § 365 ods. 1 písm.
b), d), e), f) a h) CSP.Namietal nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zamietavom výroku čo do nepriznania
náhrady škody vo výške 2.631,34 eur, keď rozsudok neobsahuje odpoveď na to, že nebol vykonaný
dôkaz na preukázanie výšky tohto nároku. Nedostatočné a tendenčné je odôvodnenie vo vzťahu

k náhrade nemajetkovej ujmy, keď pre účely spravodlivého rozhodnutia mal vziať do úvahy aj judikatúru
slovenských súdov a ESĽP v obdobných veciach. Poukázal na to, že z nálezu ÚS SR s. zn., III.ÚS
754/2016-42 zo dňa 24.1.2017 vyplýva, že väzba v preskúmavanom rozhodnutí bola odškodňovaná
v sume 1.000 eur za mesiac a trestné stíhanie v sume 620 eur za mesiac. Namietal aj odôvodnenie
rozsudku v časti náhrady trov konania, ktoré je nepreskúmateľné.

Súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhované dôkazy na preukázanie nároku žalobcu na náhradu
škody vo výške 2.631,34 Eur; súd zamietol žalobcom navrhovaný dôkaz: vyžiadanie správy Tatra
banky o úhrade nákladov a odmeny dražobnej spoločnosti na preukázanie nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 23.164,50 eur. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 24.04.25023 navrhol na
preukázanie nemajetkovej ujmy žalobcu vypočuť konaní svedkov – E. F., G. C. H., D. H. a G. I.. Súd
prvej inštancie, bez akéhokoľvek bližšieho odôvodenia navrhované dokazovanie výsluchom uvedených

svedkov nevykonal.
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov jednoznačne k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho skutkové závery ohľadne zásahov nezákonného trestného stíhania do osobnostných
práv žalobcu až bagatelizujú skutočnú intenzitu a rozsah týchto zásahov do všetkých relevantných sfér
žalobcovho života.

Výpoveďou žalobcu a písomným stanoviskom svedkyne, p. F., bolo v konaní preukázané, ako intenzívne
a nepriaznivo zasiahlo nezákonné trestné stíhanie do osobného a partnerského života žalobcu. Počas
celej doby nezákonného trestného stíhania žalobcu bola p. F. nútená uhrádzať všetky náklady za
domácnosť a riešiť všetky finančné záležitosti týkajúce sa spoločnej domácnosti.
V dôsledku nezákonného trestného stíhania prišiel žalobca o všetky dlhodobo vybudované osobné

a obchodné kontakty, nedokázal realizovať pre neho sľubné obchodné kontrakty a po skončení
nezákonného trestného stíhania už nebolo možné, z dôvodu dopadu nezákonného trestného stíhania
osobné a obchodné kontakty obnoviť, čo sa stalo likvidačným pre jeho podnikanie, ktoré bolo jeho
hlavným zdrojom príjmov.
V rámci svojich skutkových záverov súd prvej inštancie absolútne nevzal do úvahy enormne dlhé

trvanie procesu nezákonného trestného stíhania žalobcu, 81 mesiacov, vrátane 11 mesiacov trvajúcej
nezákonnej väzby.
Súd prvej inštancie sa v rozsudku nezaoberal ani medializáciou prípadu žalobcu.
Žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III.ÚS 147/06 a na rozsudok
ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade J. proti Slovenskej republike.

Žalobca vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 2.631,34 eur uviedol, že práve nezákonná väzba
sa stala príčinou, pre ktorú žalobca nedokázal zabrániť výkonu záložného práva predajom nehnuteľnosti
a nemohol predísť vzniku nákladov na dražbu.
Žalobca namietal aj výrok o náhrade trov konania, ktorý považuje za nesprávny po skutkovej a právnej
stránke, keď súd mal aplikovať ust. § 257 CSP. Pri rozhodovaní o trovách konania nebol daný dôvod

na aplikáciu § 255 ods. 2 CSP, ale súd mal aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP a vychádzať z úspechu
žalobcu čo do základu nároku.
Žalobca je toho názoru, že v tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré súd
nezohľadnil pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. žalobca vníma neprimeranú tvrdosť
v tom, že právny základ jeho nároku osvedčil súd, ako aj žalovaná. Spornou ostala len výška nároku,

ktorá bola závislá na úvahe súdu.
Na základe uvedeného žalobca navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že odvolací súd
žalobcovi prizná nárok na zaplatenie sumy vo výške 23.164,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % od 07.06.2022 do zaplatenia a z titulu náhrady spôsobenej škody vo výške 2.631,34 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 18.05.2023 do zaplatenia a náhradu trov konania pred súdom

prvej inštancie v rozsahu 100 %. Žalobca si zároveň uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.

11. K odvolaniu žalobcu zaujala písomné vyjadrenie žalovaná.
Žalovaná k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa plne stotožňuje s dôvodmi zamietnutia žaloby súdom prvej
inštancie. Poukazuje na to, že hoci žalobca uvádza, že podáva odvolanie proti výrokom II. a III. rozsudku,

žalobca v odvolaní nenamietal súdom určenú výšku priznanej náhrady majetkovej škody – trov obhajoby
a príslušnej DPH.
Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v rozsahu sumy 2.631,34 eur žalovaná poukazuje na povinnosť žalobcu
ako strany sporu uloženú mu v § 132 ods. 3 CSP, resp. v zmysle § 153 ods. 1 CSP, ktorú žalobca v tomtoprípade opomenul, následkom čoho sa dostal do dôkaznej núdze. Zároveň za absolútne nepodložené
a nepreukázané treba vyhodnotiť tvrdenia žalobcu, že mu banka odmietla takéto potvrdenie vystaviť z
dôvodu, že v súčasnosti už nie je jej klientom.

Žalovaná vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v rozsahu sumy 23.164,50 eur poukazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 84. – 89., kde súd podrobne popísal, ako sa pri posudzovaní veci
vysporiadal s žalobcom tvrdenými skutočnosťami, v ktorých má spočívať nemajetková ujma spôsobená
mu väzbou a trestným stíhaním, a ako tieto skutočnosti vyhodnotil a právne posúdil. K zamietnutiu
vykonania dôkazov – výsluch svedkov – žalovaná uvádza, ž vykonanie ďalšieho dokazovania k tejto

otázke výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov súd správne posúdil ako neúčelné a nehospodárne.
Žalovaná k výroku o náhrade trov konania uvádza, že len samotný predmet konania a povaha veci
nemôže byť tým osobitným dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý by mal napĺňať funkciu korekcie
neprimerane prísneho/tvrdého rozhodnutia voči strane sporu pri štandardnej aplikácii § 255 CSP.
Žalovaná žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a rozsudok prvoinštančného súdu vo
výroku II. potvrdil. Žiadala vyhovieť svojmu odvolaniu a rozsudok vo výroku I. zmenil a žalobu zamietol.

Žiadala priznať plnú náhradu trov konania žalobcom.

12. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu poukazuje na skutočnosť, že
žalovaná vo vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať akýkoľvek vplyv na rozsah
a dôvody odvolania žalobcu. Nesúhlasí s argumentáciou žalovanej o nesplnení povinnosti podľa ust.

153 ods. 1 CSP. V ďalšom žalobca zopakoval tvrdenia, ktoré uviedol v odvolaní.

13. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní rozsudku v napadnutom
rozsahu, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolaní žalobcu a žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1
CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom týchto odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom

zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, dospel k záveru, že prvoinštančný rozsudok čiastočne je správny a čiastočne je namieste
odvolaniu vyhovieť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávmedziach,vktorýchsa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ

nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Predmetom uplatneného nároku žalobcu je náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 17

zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prejednávanej
veciniejesporné,ženárokžalobcujedaný.Nárokuznalažalovanápriamoospravedlnenímsažalobcovi
a čiastočným plnením uplatnenej škody, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe priamo v odpovedi v predbežnom
prerokovaní nároku.

Keďže čo do výšky nebolo žalobcovi pri predbežnom prerokovaní nároku priznané všetko, čo žiadal,
podal žalobu na súd.
Prvoinštančný súd považoval sčasti uplatnený nárok žalobcu za dôvodný, sčasti žalobu zamietol.
Obe sporové strany namietali výroky, ktoré boli v ich neprospech.

15. Prvoinštančný súd priznal žalobcovi sumu 114,40 eura a k tomu DPH 20 % vo výške 22,88 eur z titulu
doplatku za stratu času obhajcu pri ceste na pojednávanie dňa 26.5.2016 a 6.7.2016, kedy za cesty
priznal o 4 polhodiny v každom prípade viac ako ostatné, už priznané cesty žalovanou.
Žalovaná namietala priznanie uvedeného nároku z dôvodu, že dôkazy odôvodňujúce uplatnený nárok
žalobca predložil po uplynutí koncentrácie konania.

K námietke žalovanej týkajúcej oneskoreného predloženia dôkazov – novinových článkov
preukazujúcich práce na ceste odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v článku 5 CSP,
podľa ktorého môže súd odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Aj
keď teda strana neuplatní prostriedok procesného útoku alebo procesnej obrany včas, je na uvážení

súdu, či uplatní sudcovskú koncentráciu konania a procesný úkon nepripustí, alebo naň prihliadne.
Nepripustenie procesného úkonu prichádza do úvahy ako sankcia najmä v prípadoch, ak omeškanie s
uplatnením prostriedku procesnej obrany alebo procesného útoku má za následok prieťahy v konaní,
ako napr. odročenie pojednávania.V prejednávanej veci žalobca predložil dôkazy na prvom pojednávaní, pred vyhlásením uznesenia
o skončení dokazovania (zákonná koncentrácia konania). Pojednávanie kvôli tomu nebolo nutné
odročovať a z pripustenia dôkazu nevyplynula ani potreba vykonania prípadných ďalších procesných

úkonov. V danom prípade teda predloženie dôkazu na prvom pojednávaní, aj keď žalobca mohol
dôkaz predložiť už skôr, nespôsobilo prieťahy v konaní, ani si nevyžiadalo ďalšie procesné úkony zo
strany súdu. Vzhľadom na účel sudcovskej koncentrácie konania, ktorým je predchádzať zbytočnému
predlžovaniu súdneho procesu, a berúc do úvahy, že predloženie dôkazu na pojednávaní nespôsobilo
potrebujehoodročeniaanezapríčiniloanižiadneinéprieťahyvkonaní,súdprvejinštancienepostupoval

v rozpore so zákonom, ak takýto dôkaz pripustil a vykonal.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej o tom, že takýmto postupom bola porušená zásada
rovnosti strán sporu, nakoľko žalovaný bol na pojednávaní s dôkazom oboznámený a mal možnosť sa
k nemu vyjadriť.
Preto odvolaciu námietku žalovanej v tomto rozsahu odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.

16. Žalovaná namietala priznanie úrokov z omeškania zo sumy 114,40 eura od 7.6.2020, keď súd
rozhodol nad rámec uplatneného nároku, keď v žalobe si žalobca uplatnil úroky z omeškania od
7.6.2022. Žalobca bol toho názoru, že vadu rozhodnutia je možné odstrániť postupom podľa § 224 CSP.
Odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd vyhlásil rozsudok vo veci dňa 5.1.2024, kedy priznal úroky
z omeškania z istiny 114,40 eura od 7.6.2020. Rozsudok bol vyhlásený postupom podľa § 219 CSP.

Podľa § 219 ods. 4 CSP len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.
Uvedené pochybenie preto nebolo možné odstrániť potom podľa § 224 CSP, len v odvolacom konaní.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nenašiel, okrem citácie zákonných ustanovení týkajúcich
sa omeškania, žiadne skutkové a právne závery, ktoré by mohli byť odvolacím súdom preskúmané
a pochybenie postupom podľa § 388 CSP napravené zmenou súdneho rozhodnutia. Preto v tejto časti,

čo do úrokov z omeškania viažucich sa k istine 114,40 eura odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Zamietavý výrok prvoinštančného rozsudku v sebe subsumuje viaceré nároky nepriznané žalobcovi.
Ide o zamietnutý nárok na zaplatenie trov obhajoby v trestnom konaní nad priznanú sumu 114,40

eura čo do uplatnenej sumy 671,53 eura s úrokom z omeškania 5 % od 7.6.2022 do zaplatenia. Ďalej
o zamietnutý nárok na DPH z tejto sumy vo výške nad 22,88 eura do 134,30 eura s 5 % úrokom
z omeškania od 18.5.2023 do zaplatenia.
Žalobcavtomtorozsahuodvolanienepodal,ajkeďnamietalcelýdruhývýrokprvoinštančnéhorozsudku,
v odvolaní explicitne sa sústredil len na nároky vo výške 2.631,34 eur s prísl. a 23.164,50 eur s prísl.

Preto aj odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi a rozsahom odvolania sa venoval len uvedeným
dvom položkám.

18. Žalobca namietal nepriznanie sumy 2.631,34 eura ako škody predstavujúcej náklady a odmenu
dražobnej spoločnosti, ktoré musel žalobca zaplatiť. Ak by nebol vo väzbe, realizácii záložného práva by

predišiel. Žalovaný namietal nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav, ktorý sa stal podkladom
pre rozhodnutie a nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd uznesením na pojednávaní dňa 8.12.2023 zamietol vykonanie
dôkazu vyžiadaním správy z Tatra banky o úhrade nákladov a odmeny dražobnej spoločnosti. Vykonanie
tohto dôkazu navrhol žalobca na tomto pojednávaní s cieľom preukázať „rozpoloženie“ žalobcu a jeho

družky v čase, keď bol žalobca vzatý do väzby a okolnosť, že úhrada uvedenej sumy „bola asi najmenej,
na čo mysleli“ v tom čase.
Podľa § 220 ods. 2 CSP je povinnosťou súdu v písomnom vyhotovení rozsudku okrem iného
uviesť, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Absencia riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia porušuje právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. V tomto prípade však nedošlo, napriek

uvedenému, k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože nedosahuje
takú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé v rozsahu tohto
nároku. To, že súd uvedený dôkaz nevykonal, je právo súdu posúdiť relevantnosť navrhnutých dôkazov
k potrebe predmetu dokazovania. Je však nutné, aby táto úvaha súdu bola súčasťou odôvodnenia
rozsudku. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o nevykonaní dôkazu opomenul odôvodniť, avšak tým,

že veľmi podrobne uviedol dôvody skutkové aj právne pre nepriznanie uvedeného nároku odvolací súd
pochybenie môže bez dopadu na porušenie práva na spravodlivý súdny proces doplniť a odstrániť.
Pri posudzovaní uplatneného nároku prvoinštančný súd podrobne skúmal predpoklady zodpovednosti
žalovanej a dospel k záveru, že neboli naplnené pre absenciu príčinnej súvislosti medzi konanímžalovanej a vzniknutou škodou, medzi väzbou žalobcu a škodou, ktorá mala vzniknúť v súvislosti
s výkonom záložného práva.
Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom škody je jedným zo

základných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody. V prejednávanej veci nemožno bez
ďalšieho za jediný a priamy dôvod vzniku škody považovať väzbu žalobcu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 5Cdo
126/2009, podľa ktorého: „V právnej teórii sa týmto vzťahom (kauzálny nexus, pozn. odv. súdu) označuje
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav

(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. ...
Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne
spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou
ujmoupoškodeného(pokiaľvznikla)akonkrétnymkonanímškodcu(akjeprotiprávne)sazisťujepríčinná
súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,

ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V
postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.“
V danej veci následkom je začatie výkonu dražby, v súvislosti s čím mala vzniknúť žalobcovi škoda v

podobe nákladov dražby. Za príčinu dražby však nemožno považovať väzbu žalobcu, ale jeho platobnú
neschopnosť a s tým spojené vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Samotný výkon záložného práva
bol už len dôsledkom platobnej neschopnosti žalobcu, ktorá nastala ešte pred väzobným stíhaním a
nijako nesúvisí s vedením trestného stíhania a väzbou.
Tvrdenie žalobcu o tom, že kvôli väzbe nemohol objektívne dražbe zabrániť neobstojí aj z toho dôvodu,

že k samotnej dražbe, aj napriek pobytu žalobcu vo väzbe, napokon nedošlo, pretože dlh žalobcu voči
banke uhradila jeho partnerka ako vlastníčka založenej nehnuteľnosti.
Vzhľadom na absentujúcu príčinnú súvislosť medzi väzbou žalobcu a vznikom nákladov za dražbu,
keďže úver bol zosplatnený ešte pred vzatím žalobcu do väzby, súd prvej inštancie postupoval správne,
ak žalobu v tejto časti zamietol.

Okolnosti, ktoré mienil žalobca vyžiadaním správy z banky preukazovať, v danom kontexte by
nespôsobili zmenu v záveroch prvoinštančného súdu. Preto aj v tomto rozsahu považuje odvolací súd
odvolanie žalobcu za nedôvodné a v tejto časti prvoinštančné rozhodnutie za správne. Nepredloženie
navrhovaného dôkazu nespôsobilo neúspech žalobcu v tomto rozsahu.

19. Žalobca v odvolaní namietal nepriznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.164,50
eur.
V časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd úvodom poznamenáva, že stanoviť presnou
sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného
stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy

musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť.
Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v
danom čase a na danom mieste (k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/111/2023
zo dňa 27.06.2024).
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy náležite zdôvodnil a poskytol

zreteľný obraz o kritériách, ktoré ho viedli k prijatému záveru. Dôvody svojho rozhodnutia popísal
v bodoch 84 až 87 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi
uvedenými súdom prvej inštancie, rozhodnutie súdu v tejto časti považuje za správne a konzistentné,
a na zdôraznenie správnosti dodáva:
Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2

sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Vo vzťahu k osobe poškodeného nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca bol v minulosti
viacnásobne trestne stíhaný a aj odsúdený, čo vyplýva z dôkazov nachádzajúcich sa v spise. Žalobca

bol odsúdený aj za trestné činy skutkovo podobné ako v tejto veci. Je síce pravdou, ako tvrdí aj žalobca,
že od predchádzajúcich trestných stíhaní uplynula dlhá doba, avšak v rámci skúmania osoby žalobcu
ako poškodeného nemožno prehliadať opakujúcu sa trestnú činnosť.
Podľa názoru odvolacieho súdu v rámci skúmania podmienok podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z.z. musí byť zohľadnené, že v tomto prípade nejde o prvé trestné stíhanie osoby, ktorá by nemala v

registri trestov žiadny záznam.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že mal rušný spoločenský život, pôsobil vo významnej funkcii v streleckom klube
a bol vnímaný ako dôveryhodný občan, tieto svoje tvrdenia nijako nepreukázal.
Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o svojej funkcii v streleckom klube (potvrdenie z klubu, dekrét o
vymenovaní a pod.), ani že bol nútený vzdať sa tejto funkcie v priamej príčinnej súvislosti s vedeným
trestným stíhaním.

Takisto tvrdenia žalobcu o rušnom spoločenskom živote a jeho vnímaní ako dôveryhodného občana
neboli preukázané.
Pri posúdení závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, odvolací súd nad rámec
dôvodov uvedených súdom prvej inštancie dodáva, že voči žalobcovi bolo trestné stíhanie začaté a
o vzatí do väzby bolo rozhodnuté z dôvodu jeho identifikácie poškodenými, ktorí bývajú v susedstve

rodičov žalobcovej priateľky. Žalobca mal v čase spáchania skutku finančné problémy a deň na to vyplatil
časť svojich dlhov. Po zadržaní boli u žalobcu nájdené slzotvorný prostriedok, náboje a časti oblečenia,
ktoré mal páchateľ podľa popisu poškodených na sebe. Na základe týchto okolností sa príslušným
orgánom javilo byť trestné stíhanie v danom čase dôvodné.
Náhrada poskytnutá žalovanou je primeraná preukázanej závažnosti následkov v súkromnom živote

žalobcu. Vedenie trestného stíhania ako aj väzba celkom určite zanechá následky v živote človeka,
avšak zákon vyžaduje určitý stupeň závažnosti týchto následkov. Tie môžu vo všeobecnosti spočívať
napr. v rozpade manželstva, resp. partnerského vzťahu, s čím môže druhotne súvisieť aj strata bývania,
odcudzenie sa s maloletými deťmi, zdravotné problémy tak fyzického ako aj psychického charakteru,
sociálne väzby a pod.

Vykonaným dokazovaním žiadne závažnejšie následky v súkromnom živote žalobcu zistené neboli.
Žalobca aj naďalej žije so svojou partnerkou v spoločnej domácnosti. Ako uviedol na pojednávaní dňa
8.12.2023, v súčasnosti nemá žiadne zdravotné problémy. Z jeho výpovede takisto vyplýva aj to, že
jeho sociálne väzby sa postupne obnovili, o čom svedčí to, že žalobca na pojednávaní dňa 8.12.2023
uviedol: „..keď som bol vzatý do väzby, rodičia mojej priateľky povedali, že už v živote neprekročím prah

ich domu. Trvalo dlho, kým sa to všetko vysvetlilo...“.
Žalobca síce uviedol, že široké okolie si o ňom vytvorilo obraz ako o osobe, ktorá sa dopustila závažného
protiprávneho konania a stala sa nedôveryhodnou, čo je bezpochyby prirodzený dôsledok trestného
stíhania (za ktorý už žalobca bol žalovaným odškodnený), avšak aj v tomto smere je potrebné prihliadať
na intenzitu „spoločenského odsúdenia“. Žalobca neuviedol, ako konkrétne sa spoločenské odsúdenie

prejavilo v jeho živote, a či sa vôbec prejavilo. Uvedené tvrdenie žalobcu zostalo len v rovine jeho
subjektívnych pocitov. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol žiadne konkrétne a
objektívne preukázateľné negatívne reakcie či prejavy nevraživosti zo strany okolia voči jeho osobe.
Zaujatosť alebo odsúdenie zo strany okolia je jeden z prezumovaných následkov spojených s výkonom
väzby, ktorý už bol zohľadnený žalovaným v rámci predbežného prerokovania nároku a v konaní nebola

tvrdená ani preukázaná vyššia závažnosť tohto následku, ktorá by odôvodňovala zvýšenie už priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy.
Aj v pracovnom živote sa žalobca po čase znova uplatnil, keď sa v roku 2021 stal konateľom spoločnosti
a nadviazal nové obchodné kontakty.
Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že ani výpoveď žalobcom navrhovaných svedkov by na

týchto záveroch nič nezmenila.
Žalobca navrhoval vypočutie celkovo štyroch svedkov na preukázanie výšky nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy.
K tomu odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v
súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie

a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán
sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkovéhostavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z
pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy. (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010).
Odvolací súd opäť poukazuje na to, ako už vyššie uviedol, že opomenutie odôvodniť zamietavé
uznesenie o tom, že navrhovaných svedkov súd nevypočuje (pojednávania dňa 8.12.2023) je vadou
konania spôsobujúcou odňatie práva na spravodlivý súdny proces, ak vzhľadom na všetky okolnosti
prípadu a v kontexte celého konania nie je možné uvedenú vadu čiastočne napraviť odvolacím súdom.

Ale v danom prípade odvolací súd preskúmal nielen návrh žalobcu na vypočutie svedkov, ale aj potreby
preukazovať okolnosti odôvodňujúce priznať (či nepriznať) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a zistil,
že prvoinštančný súd správne doplnenie dokazovania vypočutím ďalších svedkov zamietol.
Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vypočutím ďalších svedkov z dôvodu hospodárnosti, keďže
vzhľadomnaskutkovéokolnosti,ktorévyplynulizvykonanéhodokazovaniaapredloženélistinnédôkazy
mal za to, že tieto vo svojom súhrne predstavujú dostatok podkladov pre rozhodnutie súdu v tejto veci

a ďalšie odročenie pojednávania by bolo neúčelné a nehospodárne.
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že z obsahu žaloby, vyjadrení žalobcu, ani z prednesov jeho právneho
zástupcu zachytených v zápisnici z pojednávania nevyplýva, k akým konkrétnym skutočnostiam mali byť
svedkovia vypočutí a ani ich vzťah k prejednávanej veci, a teda či možno predpokladať, že disponujú
relevantnými informáciami, ktoré by mohli pomôcť súdu dotvoriť si obraz o živote žalobcu po skončení

trestného stíhania a prepustení z väzby potrebný pre posúdenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy.

20. Za medializáciu žalobcovej veci nenesie žalovaná zodpovednosť.

21. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti
Slovenskej republike, kde ESĽP priznal sťažovateľovi za kratšiu dobu trvania väzby vyššie odškodnenie.
V tejto súvislosti odvolací súd znova poukazuje na to, že v prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy,
vzhľadom na individuálnosť a rozmanitosť každého prípadu nemožno stanoviť finančné limity, v rámci
ktorých sa majú súdy pohybovať, preto ani nemožno bez porovnania všetkých okolností a celého

kontextu tej – ktorej veci porovnávať jednotlivé rozhodnutia súdov.
Za takúto osobitosť v prípade J. proti SR odvolací súd považuje tú skutočnosť, že v danom prípade
neexistovalo žiadne rozhodnutie o väzbe (jej predĺžení) sťažovateľa. V prejednávanej veci bol žalobca
vo väzbe na základe rozhodnutia príslušných orgánov, ktoré sa v tom čase vzhľadom na všetky okolnosti
a vykonané dokazovanie javilo byť dôvodné a zákonné.

V prejednávanej veci, vzhľadom na výšku uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné prihliadnuť aj na písomné ospravedlnenie žalovanej, ktoré sčasti tvorí zadosťučinenie žalobcu.

22. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia v tejto časti
odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou

sporu, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
zákonné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva
na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi

a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS
50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
Skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s argumentáciou súdu neznamená arbitrárnosť rozhodnutia ani

jeho nepreskúmateľnosť.

23. K argumentácii žalobcu uvedenej v odvolaní týkajúcej sa toho, že nezákonné trestné stíhanie
jeho partnerke spôsobilo a aj aktuálne spôsobuje takú enormnú psychickú záťaž, že nie je schopná
dostaviť sa osobne ako svedok na výsluch pred konajúci súd, a že počas celej doby nezákonného

trestného stíhania žalobcu bola nútená sama uhrádzať všetky náklady za domácnosť a riešiť všetky
finančné záležitosti týkajúce sa spoločnej domácnosti, je potrebné uviesť, že v konaní o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy sú rozhodujúce následky, ktoré v dôsledku nezákonného rozhodnutia nastali v životepoškodeného, a nie jeho blízkych osôb. Preto subjektívne prežívanie celej situácie jeho partnerkou, ani
dosah väzby na jej finančnú situáciu nie sú v tomto konaní relevantné.

24. Preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku o priznaní
sumy 114,40 eura, sumy 22,88 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 18.5.2023 do
zaplatenia, v zamietavom výroku o nároku na 2.631,34 eur s prísl. a 23.164,50 eura s prísl. ako správny
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

25. Výrok o zamietnutí žaloby nad 114,40 eura s prísl. (do 671,53 eur s prísl.) a nad 22,88 eru s prísl.
do výšky 134,30 eur s prísl. nebol napadnutý odvolaním.

26. Odvolací súd výrok o priznaní úroku z omeškania vo výške 5 % zo sumy 114,40 eur od 7.6.2020
a súvisiaci výrok o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

27. Úlohou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní opätovne prejednať a rozhodnúť žalobcom
uplatnený nárok na úroky z omeškania zo sumy 114,40 eur s tým, že súd je viazaný uplatneným nárokom
a nie je prípustné priznať žalobcovi plnenie vo väčšom rozsahu, než žiada.
Vo vzťahu k trovám konania odvolací súd udáva, že prvoinštančný súd rozhodne o prvoinštančných

a súčasne o odvolacích trovách v jednom rozhodnutí (§ 396 ods. 3 CSP).
Pri rozhodovaní o trovách konania je potrebné prihliadnuť na predmet sporu, kedy nie je sporný
základ uplatneného nároku, ale len výška nároku. Základ nároku žalovaná nerozporovala, tento uznala,
dokonca za pochybenie sa ospravedlnila. Žalobca však trval na vyššom plnení, než mu žalovaná
poskytla.

Preto pri rozhodovaní o trovách konania je dôvodné aplikovať § 255 ods. 2 CSP, nie § 251 ods. 1 CSP,
kedy samotný úspech čo do základu predurčuje plný úspech čo do priznaných trov konania.
Je potrebné vyhodnotiť mieru úspechu strán sporu podľa § 255 ods. 2 CSP a ustáliť výšku úspechu
jednej zo strán voči druhej. Ak prvoinštančný súd bude považovať za dôležité aplikovať § 257 CSP, svoj
úmysel oznámi stranám sporu a vyčká ich stanoviská.

Až potom bude môcť vo veci správne rozhodnúť.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).