Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoPr/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207533
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: A.. O.. A. Ď., narodený XX. M. XXXX, D., Š.
XA, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Bratislava, Bottova 2A, IČO: 42 266 793, vedúci
organizačnej zložky zahraničného združenia Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, IČO: 36
861 391, Bratislava, Bottova 2A, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava,
Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o nariadenie neodkladného opatrenia, vedenom na Mestskom súde

Bratislava IV pod sp. zn. 33Cpr/4/2023, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 29. februára 2024 sp. zn. 15CoPr/15/2023-224, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uznesením z 27.
novembra 2023, č. k. 33Cpr/4/2023-88 zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým
sa žalobca, bez podania žaloby vo veci samej, domáha, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať
sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.
októbra 2023 voči žalobcovi a poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného
platu vo výške 4.222,5 eura mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232,00 eura mesačne

v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č.
436 zo dňa 27. októbra 2023 voči žalobcovi od 3. novembra 2023, vrátane do dňa vykonateľnosti tohto
uznesenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne z nezaplatenej sumy od 3. novembra
2023 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa vykonateľnosti uznesenia. Zároveň súd prvej inštancie
nepriznal žalovanému náhradu trov konania.
1.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

niejemožnévyhovieť,nakoľkonavrhovanýmneodkladnýmopatrenímbyzasiaholdokompetencieiného
orgánu verejnej moci a bránil by vo výkone kompetencie iného orgánu, ako aj z dôvodu, že žalobca
podľa jeho názoru neosvedčil potrebu bezodkladne upraviť pomery vzhľadom na skutočnosť, že v tomto
prípade existujú iné rovnako efektívne zákonné možnosti procesnej obrany žalobcu (rozklad ako riadny
opravný prostriedok proti personálnemu rozkazu vydanému ministrom a v prípade jeho neúspechu
správna žaloba, ktorej môže byť na návrh žalobcu priznaný odkladný účinok) ktorými možno dosiahnuť

rovnaké účinky, ktoré sa žalobca snaží dosiahnuť návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a
taktiež s poukazom na povahu a osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru,
ako aj materiálnu nevykonateľnosť a neprípustnosť požadovaného neodkladného opatrenia v časti
uloženia povinnosti žalovanému poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny.
1.2. V prvom rade považoval súd prvej inštancie za potrebné vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu
týkajúcou sa právomoci civilného súdu a uznesením kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR

a Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 8. decembra 2021. Poukázal na
to, že žalobca cituje časť odôvodnenia - konkrétne bod 10, v ktorom Najvyšší správny súd (ďalej aj"NSS") vysvetľuje, že neodkladné opatrenie je inštitút procesného práva, ktorý SSP nepozná. Preto,
pokiaľ návrh podaný na civilný súd spĺňa náležitosti a podľa obsahu ho súd posúdi ako návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia, je civilný súd povinný o ňom rozhodnúť a neprichádza do úvahy

postúpenie veci správnemu súdu (t.j. takzvané skončenie veci inak, prevodom na iný súd, nakoľko
SSP neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého by mohol správny súd rozhodnúť o takomto návrhu,
obzvlášť ak je podaný pred podaním žaloby vo veci samej. Toto je otázka, ktorú rieši NSS v časti
citovanej žalobcom. NSS objasňuje, že odkladný účinok správnej žaloby nie je takým inštitútom, teda
v prípade postúpenia veci by nemohol správny súd rozhodnúť o takomto návrhu podanom na súd

civilný podľa ustanovenia § 185 a nasl. SSP. Súd prvej inštancie doplnil, že NSS tu nehodnotí odkladný
účinok správnej žaloby, čo do účinnosti ním poskytnutej ochrany, ale akcentuje rozdiel vo vzťahu k
neodkladnému opatreniu, ktoré označuje ako široký prostriedok dočasnej ochrany účastníka. Ten ale
(viď bod 12. Uznesenia) možno využiť, resp. návrhu vyhovieť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním
ukladá, môže mať vecný súvis s následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie "žaloba vo veci
samej"evokuje,ženeodkladnéopatreniemožnonariadiťlenvsúvislostistakouvecou(samou),naktorej

prejednanie je daná právomoc súdu. Jedine civilný súd je oprávnený rozhodnúť o návrhu na vydanie
neodkladného opatrenia, ale to samo osebe neznamená, že súd môže vydať neodkladné opatrenie
s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra súdov už totiž dávnejšie
vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci.
Skúmanie týchto okolností je však úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia bude rozhodovať. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že pokiaľ by civilný súd
rozhodoval o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by zasiahol do kompetencie iného
orgánu verejnej moci, podľa názoru NSS je potrebné takýto návrh zamietnuť. Dospel pritom k záveru, že
prípadné uznesenie, ktorým by súd nariadil neodkladné opatrenie, je presne takým rozhodnutím, ktorým
by bránil v kompetencii iného orgánu. Vecou samou je tu totiž preskúmanie zákonnosti personálneho

rozkazu,idetedaozákonnosťrozhodnutiaorgánuverejnejsprávy(ministerstva,resp.tupriamoministra)
a príslušnou hmotnoprávnou úpravou je zák. č. 73/1998 Z. z. (in concreto jeho § 46). Preto ani neplatí, že
nariadením neodkladného opatrenia je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov, naopak pokiaľ nedôjde
kzmenepersonálnehorozkazunazákladepodaniarozkladuažalobcabudeiniciovaťkonanieosprávnej
žalobe, nariadením neodkladného opatrenia by mohlo dôjsť k situácii, že o tej istej veci budú de facto

existovať dve rozhodnutia dvoch rozličných súdov. Konštatoval, že obava, že exekúcia bude ohrozená,
už z povahy veci nepripadá do úvahy.
1.3. Personálnym rozkazom Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436/2023 zo dňa 27.10.2023 bol
žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby dňom 27.10.2023 do právoplatného skončenia
trestného stíhania podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a zároveň sa žalobcovi

odo dňa 27.10.2023 poskytuje služobný plat vo výške minimálnej mzdy zvýšenej o 10 % priznaného
služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu.
Vzhľadom k tomu, že osobou, proti ktorej návrh smeruje, je ústredný orgán štátnej správy, prípadná
exekúcia (čo sa týka petitu II. - časti pracovnej odmeny, nie je ohrozená, nakoľko existuje predpoklad,
že plat žalobcu hradený zo štátneho rozpočtu bude možné zo strany žalovaného uhradiť, budú naň

prostriedky a ani nemožno očakávať, že by sa žalovaný napríklad účelovo zbavoval majetku v takom
rozsahu, že by tým zmaril výplatu platu žalobcu. Vo vzťahu k petitu I. zase nemožno hovoriť o exekúcii v
pravom (materiálnom) slova zmysle a napokon aj žalobca argumentuje v návrhu potrebou bezodkladnej
úpravy pomerov a nie obavou zo zmarenia exekúcie. Potrebu bezodkladne upraviť pomery žalobca
takisto podľa názoru súdu prvej inštancie neosvedčil. Neodkladné opatrenie je prostriedkom procesnej

obrany, ktoré by sa malo použiť až vtedy, keď neexistujú iné zákonné možnosti ako dočasne upraviť
pomery strán sporu.
1.4. V prejednávanej veci existujú iné zákonné možnosti a tými sú jednak rozklad ako riadny opravný
prostriedok proti personálnemu rozkazu vydanému ministrom a v prípade jeho neúspechu správna
žaloba, ktorej môže byť na návrh žalobcu priznaný odkladný účinok. Personálny rozkaz je síce v zmysle

zák. č. 54/2019 Z. z. pracovnoprávnym úkonom, nakoľko tento zákon ustanovuje, že sa vzťahuje aj
na štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer, ale súčasne ide o správny akt, ktorý je možné
zrušiť len zákonom predpísaným spôsobom. Súdu bolo zrejmé, že z časového hľadiska nebude takáto
ochrana rovnako rýchla ako nariadenie neodkladného opatrenia civilným súdom, uvedené ale vyplýva
z charakteru štátnej služby a špecifík služby, ktorú vykonáva príslušník policajného zboru. Jedným z

nich je aj osobitný spôsob preskúmania rozhodnutí, teda osobitný druh správneho konania upravený v
zák. č. 73/1998 Z. z. a prípadný súdny prieskum v správnom súdnictve. Povahu personálneho rozkazu,
ani štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka policajného zboru podľa názoru súdu prvej inštancie
nemožno opomenúť. Navyše poukázal na to, že príslušné procesné lehoty ustanovené v citovanýchprávnych predpisoch (zák. č. 73/1998 Z. z. a SSP) predstavujú garanciu včasnosti ochrany pre žalobcu.
Zo znenia ustanovenia § 185 SSP vyplýva, že hoci je možné ho priznať iba v súvislosti s podanou
správnou žalobou a nie pred začatím konania (preto aj NSS označuje neodkladné opatrenie ako

široký procesný prostriedok dočasnej ochrany), jeho funkcia je veľmi podobná ako pri neodkladnom
opatrení,nakoľkoprichádzadoúvahyvtedy,akbyokamžitýmvýkonomaleboinýmiprávnyminásledkami
napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila
závažná ujma. Nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia
správneho súdu podľa § 185 SSP sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ by správny

súd vyhovel návrhu na priznanie odkladného účinku, dosiahne tým žalobca presne rovnaké účinky,
ktoré sa snaží dosiahnuť návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Navyše s poukazom na
ustanovenie§187SSP,správnysúdmusírozhodnúťvtakomtoprípadedošiestichmesiacov.Orozklade
podanom proti personálnemu rozkazu musí byť rozhodnuté bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa
podania odvolania, ak by sa tak nestalo, má žalobca k dispozícii prostriedky nápravy, sťažnosť na
nečinnosť, žalobu proti nečinnosti a pod. Z povahy veci je však nesporné, že odkladný účinok má

zabezpečiť materiálnu ochranu právam a oprávneným záujmom úspešného žalobcu tak, aby tento nebol
dotknutý po zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy žiadnymi
ich účinkami alebo následkami. Odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a
dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom
sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní. Oproti týmto

opatreniam podstatou odkladného účinku je "zmrazenie" právnych následkov už existujúceho, resp.
platného a právoplatného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Inak povedané, viaceré
právne predpisy obsahujú prostriedky na bezprostrednú ochranu ohrozených práv, avšak tieto nie je
možné ľubovoľne zamieňať.
1.5. Poukázal rovnako na to, že služobný pomer príslušníkov policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou
inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny pomer nevzniká
zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru
a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým
pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj

v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného
pomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov. Tieto vzťahy,
sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru. Právna povaha
takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa
ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej

moci a účasť na jej výkone (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS
239/2017-20 zo dňa 4. apríla 2017, v ktorom ÚS SR cituje napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/9/2013 z 28. mája 2015).
1.6. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, že zák. č. 54/2019 Z. z. je lex specialis vo vzťahu k zák.
č. 73/1998 Z. z., nakoľko ide o dva právne predpisy rovnakej právnej sily. Či a ktorý z týchto predpisov je

lex specialis, je otázka výkladu, in concreto, ktorý záujem je dôležitejší, či je to ochrana oznamovateľa
protispoločenskej činnosti alebo záujem štátu, ako aj fyzických a právnických osôb na tom, aby službu
policajta nevykonávali osoby, proti ktorým je vedené trestné stíhanie. Bezo sporu sú obidva záujmy veľmi
významné a legitímne. Nie bez významu je formulácia v ustanovení § 46 ods. 1 zák. č 73/1998 Z. z.
"Policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby..." (ide teda o formuláciu kogentnú a striktnú).

Správnou úvahou sa vyhodnocuje, či by ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý
záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania, avšak odpoveď na túto otázku môže byť
tiež predmetom posúdenia v prípadnom konaní pred správnym súdom (prípadne pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky) a presahuje potreby rozhodovania súdu o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia.

1.7. Pre úplnosť napokon poukázal na to, že v časti uloženia povinnosti žalovanému poskytnúť žalobcovi
časť pracovnej odmeny je návrh aj nevykonateľný, a preto mu nemožno vyhovieť ani sčasti, nakoľko
ani v návrhu, ani v prílohách k nemu sa nikde neuvádza, k akému dátumu je splatná pracovná odmena
žalobcu, teda nie je zrejmé, či k dátumu vydania tohto rozhodnutia je splatný plat žalobcu za mesiac
október a kedy bude splatný plat za mesiac november (podľa § 106 ods. 1 zák č. 73/1998 Z. z.,

služobný príjem je splatný pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr v nasledujúcom kalendárnom
mesiaci), pričom právne účinky neodkladného opatrenia smerujú vždy do budúcnosti, pomery nemožno
upraviť spätne, ako si žalobca uplatňuje časť pracovnej odmeny (od 27. októbra 2023, teda od času
predchádzajúcemu podaniu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia).1.8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak keďže žalovanému,
ktorý mal v tomto konaní plný úspech, žiadne trovy nevznikli a ani vzniknúť z povahy veci ku dňu vydania
uznesenia nemohli, náhradu trov konania mu nepriznal.

2. KrajskýsúdvBratislave(ďalejaj„krajskýsúd“alebo„odvolacísúd“),naodvolaniežalobcu,uznesením
z 29. februára 2024 sp. zn. 15CoPr/15/2023-224 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil; a
žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. Odvolací súd dôvodil, že súd prvej inštancie sa správne v prvom rade zaoberal otázkou, či je na

prejednanie veci, teda na rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, daná
právomoc civilného súdu. V tomto smere dospel k správnemu záveru, že táto podmienka konania je
v danej veci splnená. Nakoľko ide o civilný spor, v ktorom sa žalobca s poukazom na § 2a ods. 1, 3
Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona
svojim návrhom domáha ochrany pred diskrimináciou, pričom v konaní o preskúmanie zákonnosti
správneho rozhodnutia sa osoba dotknutá diskrimináciou domáhať nárokov vyplývajúcich priamo

z § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona nemôže, odvolací súd zhodne so žalobcom dospel k
záveru, že na prejednanie predmetného návrhu žalobcu je daná právomoc súdu podľa Civilného
sporového poriadku; a neobstojí preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných
sporov príslušníkov policajného zboru patrí do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu.
Správne súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal aj z právnych záverov vyslovených v uznesení

kompetenčnéhosenátuNajvyššiehosúduSRaNajvyššiehosprávnehosúduSRsp.zn.1SKomp/6/2021
zo dňa 8. decembra 2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími (neskoršími)
rozhodnutiami daného kompetenčného senátu (porov. napr. uznesenia sp. zn. 1SKomp/31/2022, sp. zn.
1SKomp/34/2022).
2.2. Odvolací súd sa však na rozdiel od žalobcu, stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že

vyhovením návrhu žalobcu v danej veci by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií iného orgánu
verejnej moci a táto skutočnosť bráni nariadeniu požadovaného neodkladného opatrenia. Zo záverov
ustálenej judikatúry (porov. tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/240/98 (R 123/1999),
uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Cdo/59/2011) vyplýva, že neodkladným opatrením
nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci. Odvolací súd v predmetnej veci

dospel k záveru, že v tomto prípade treba uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní,
resp. v súdnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku, pretože prostredníctvom neodkladného
opatrenia nie je prípustné odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej
moci, prípadne meniť ich obsah. Žalovaný sa v tejto súvislosti dôvodne bráni argumentáciou, podľa
ktorej by bola v prípade vydania požadovaného neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní

právomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel,
by potom nemalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné
a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia
by potom malo za následok podriadenie správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je
funkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci právny stav by umožňoval obchádzanie

preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva neodkladným opatrením.
Naviac, iba uprednostnením jedného z možných prostriedkov ochrany bude dôsledne zabezpečené
rešpektovanie princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je i požiadavka, aby popri sebe neexistovali na
určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy. Na základe
uvedeného potom možno uzavrieť, že v danom prípade, kedy ide o konkurenciu dvoch právnych

prostriedkov ochrany, je na mieste uprednostniť prostriedky právnej ochrany podľa správneho práva
pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku, a preto by súd v civilnom
sporovomkonaníposúdenímzákonnosti rozhodnutiažalovanéhovydanéhovsprávnomkonaní,ktorého
sa domáha žalobca, neprípustne zasiahol do právomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený princíp
právnej istoty.

2.3. Na uvedený záver pritom nemá vplyv žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že žalovaný prípadne
môže následne zvrátiť účinky nariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho
rozkazu, návrhom na zrušenie neodkladného opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu.
Ide totiž o hypotetickú úvahu o možnom avšak dosiaľ neuskutočnenom konaní žalovaného, ktorá
je z hľadiska predmetu tohto konania, v ktorom je nevyhnutné posúdiť súčasný stav, bez právneho

významu. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného
opatrenia nie je možné vyhovieť už len z dôvodu, že posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
nie je možné riešiť v civilnom sporovom konaní ako predbežnú otázku (§ 194 ods. 1 CSP), pretože
by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci. Súd prvej inštancie tiežsprávne v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na špecifiká služobného pomeru žalobcu.
Je však pravdou (ako opodstatnene argumentuje v tejto súvislosti aj žalobca v podanom odvolaní),
že žalobcovi napriek týmto špecifikám ako príslušníkovi Policajného zboru SR patrí ochrana podľa

Antidiskriminačného zákona s odkazom na § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., ako aj ochrana
podľa Zákona o ochrane oznamovateľov s odkazom na ust. § 2 písm. e) tohto zákona.
2.4. Odvolací súd preto v nadväznosti na žalobcom tvrdenú diskrimináciu súvisiacu s namietaným
porušením Zákona o ochrane oznamovateľov považuje za potrebné zaoberať sa splnením predpokladov
pre nariadenie neodkladného opatrenia aj z uvedených hľadísk, keď pokiaľ ide o porušenie zásady

rovnakého zaobchádzania pri vydaní personálneho rozkazu žalovaným, žalobca opodstatnene v
odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že sa jeho návrhom z hľadiska porušenia antidiskriminačného
zákona riadne nezaoberal. V prvom rade odvolací súd v tomto smere uviedol, že skutočne, tak
ako tvrdí žalobca, zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej činnosti na svojom
pracovisku, sa môže domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona, ktorý za dôvod
diskriminácie považuje aj podanie oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. To platí

aj v prípade príslušníkov Policajného zboru SR, ktorí nie sú z uvedeného režimu vyňatí. Podľa žalobcu
diskriminácia jeho osoby zo strany žalovaného spočíva v tom, že ho žalovaný namietaným personálnym
rozkazom dočasne pozbavil výkonu štátnej služby bez toho, aby bol na tento (pracovnoprávny)
úkon udelený predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov v zmysle § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov, čo má za následok neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu podľa

§ 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov. Samotný (tvrdený) rozpor konania žalovaného so
zákonom však nemôže bez ďalšieho predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie
podmienok na vznik práva domáhať sa upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho
stavu a primeraného zadosťučinenia podľa Antidiskriminačného zákona. Žalobcom tvrdený nezákonný
postup žalovaného spočívajúci v neudelení súhlasu Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane

oznamovateľov, môže mať za následok neplatnosť pracovnoprávneho úkonu podľa § 7 ods. 8
uvedeného zákona, avšak nie porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného
zákona, a preto samotné vydanie personálneho rozkazu bez predchádzajúceho súhlasu Úradu
nepochybne nemôže predstavovať diskriminačné konanie. Zároveň však považuje odvolací súd za
potrebné poukázať na to, že v každom antidiskriminačnom spore je v prvom rade na žalobcovi tvrdiť,

že na základe pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému
konaniu. Ak je táto podmienka splnená, je to žalovaný, kto musí poskytnúť objektívne zdôvodnenie
namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať "na prvý pohľad"
prípad diskriminácie, teda že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných
dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého je

žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,
aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že

postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
V posudzovanej veci však žalobca v návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti
iným príslušníkom policajného zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej
protispoločenskej činnosti, pričom v tomto smere neponúkol súdu prvej inštancie ani žiadne relevantné
dôkazy. Naviac, žalovaný ani neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil

ani neosvedčil porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali
dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť
svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia
zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej
situácii a neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda

výhodnejšie. Práve naopak, poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu
výkonu štátnej služby, došlo aj u iných príslušníkov policajného zboru dôvodne podozrivých zo
spáchania trestnej činnosti. Na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov potom nemožno
dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu vydaním
personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Nič na

tom nemení ani neopodstatnená argumentácia žalobcu v doplnení odvolania, podľa ktorej sa žalovaný
voči nemu dopustil priamej diskriminácie tým, že si od Úradu na ochranu oznamovateľov nevyžiadal
predchádzajúci súhlas s namietaným personálnym rozkazom ako pracovnoprávnym úkonom a pretože s
ním zaobchádzal menej priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.Odhliadnuc od toho, že žalobca uvedené namieta až v odvolaní, odvolací súd poukazuje na to, že
ani táto argumentácia žalobcu, vychádzajúca naviac iba z hypotéz a predpokladov ("ako by sa mohlo
zaobchádzať s inou osobou"), neobsahuje identifikáciu inej skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorou

by bolo zaobchádzané rozdielne (za inú skupinu nemôžu byť považovaní všetci príslušníci Policajného
zboru), neosvedčuje existenciu iného príslušníka Policajného zboru, s ktorým by bolo zaobchádzané
zo strany žalovaného inak, než so žalobcom a neobsahuje ani upresnenie, v čom má takýto rozdielny
postup spočívať.
2.5. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný poskytol objektívne zdôvodnenie

namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu bol
§ 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu
ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej
služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne
podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný
náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu.

Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup podľa § 46 ods. 1 písm.
b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením
žalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa
§ 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi,
čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu.

Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia
voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného. V danom prípade tak nebolo pre
účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené, že dôvodom vydania personálneho
rozkazužalovanýmbolopodanieoznámeniaoprotispoločenskejčinnostižalobcom.Akonatopoukazuje
žalovaný, účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako

oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu
podriadenosti. Aj na základe žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie žalobcu nesmerovalo
priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, potom nemožno považovať za dostatočne
osvedčené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania
oznámenia o protispoločenskej činnosti. Na základe vyššie uvedeného potom možno konštatovať, že

pokiaľ sa žalobca domáha ochrany podľa Antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku,
ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu a to má taktiež za
následok nesplnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci.
2.6.Pokiaľžalobcaodvodzujesplneniepredpokladovprenariadenieneodkladnéhoopatreniaodpotreby
výkladu vnútroštátnej úpravy v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937

z 23. októbra 2019, v súlade s ktorou predstavuje neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového
poriadku v skutočnosti jediný prostriedok na ochranu jeho práv, odvolací súd sa s jeho argumentáciou,
ktorá je tiež súčasťou odvolacích námietok, nestotožnil. Právnym prostriedkom takejto ochrany je vo
vnútroštátnom právnom poriadku aj inštitút neodkladného opatrenia, ktorý je spôsobilý zabezpečiť
okamžitú a účinnú náhradu alebo nápravu utrpenej ujmy. Odvolací súd však považuje za potrebné

zdôrazniť, že neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového poriadku nemožno považovať v tomto
špecifickom prípade za jediný efektívny prostriedok ochrany vyhovujúci cieľom citovanej Smernice,
ktorý má žalobca k dispozícii. Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, konkrétne z nálezu
Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 7. februára 2018, vyplýva, že aj odkladný účinok
správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent

neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných
opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku je
"zmrazenie" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia alebo
opatrenia orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci
zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného

zboru v služobnom pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok
správnej žaloby za účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred
odvetnými opatreniami zamestnávateľa. Tento záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava
služobnéhopomerupríslušníkovozbrojenýchzborovposkytujepríslušníkomvslužobnompomerenižšiu
mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa zákona č.

73/1998 Z.z. má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti).
Policajný zbor preto za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti
zločinnosti funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných
im prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak aninámietka žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti
(denegatio iustitiae).
2.7. V nadväznosti na obsah odvolacích námietok žalobcu je však potrebné v tejto súvislosti poukázať

aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 22. januára 2020, sp. zn. IV. ÚS 13/2020, ktorým bola subsidiarita
nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods. 3 CSP, výslovne upravená len vo vzťahu k
zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže
byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty,
prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a

účinne chránené. V intenciách uvedených záverov možno potom konštatovať, že právne prostriedky
ochrany podľa Správneho súdneho poriadku, vrátane odkladného účinku, ktoré dostatočne účinne
zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného oznamovateľa podľa zákona o
ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným opatrením; a neobstojí preto ani
argumentácia žalobcu, podľa ktorej treba subsidiaritu nariadenia neodkladného opatrenia posudzovať
výlučne z hľadiska potenciálneho využitia inštitútu zabezpečovacieho opatrenia.

2.8. Napokon odvolací súd za neopodstatnenú považoval aj argumentáciu, v rámci ktorej žalobca
v závere odvolania tvrdí, že v dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú je
de facto vyhodený z práce a nútený poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú
zárobkovú činnosť na kompenzovanie tohto výpadku, čím sa personálny rozkaz stáva prostriedkom
ekonomického nátlaku žalovaného na neho, aby služobný pomer v policajnom zbore ukončil na vlastnú

žiadosť. Toto tvrdenie žalobcu je totiž v rozpore s obsahom namietaného personálneho rozkazu, keď
ani medzi stranami nie je sporné, že žalobca nebol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby na
dobu neurčitú, avšak iba do právoplatného skončenia trestného stíhania, ktorým okamihom sa (bez
potreby akéhokoľvek ďalšieho úkonu) obnoví pôvodný obsah jeho služobného pomeru. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti a závery, keď súd prvej inštancie správne konštatoval, že predpoklady

pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci neboli splnené, odvolací súd napadnuté uznesenie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
2.9. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu.Zobsahuspisuvyplýva,žežalovanémužiadnetrovy

nevznikli, a preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 uverejnené pod R 72/2018
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm.
f) CSP.
3.1. Dovolateľ namieta, že odvolací súd na základe arbitrárnych a nepreskúmateľných dôvodov odoprel
žalobcovi prístup k súdnej ochrane, na ktorú má ako chránený oznamovateľ závažnej protispoločenskej
činnosti právo. Závery odvolacieho súdu sú nesprávne, a to predovšetkým preto, že úplne ignorujú,

resp. obsahovo vyprázdňujú § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a § 11
ods. 3 antidiskriminačného zákona s bodom 96. preambuly a čl. 21 ods. 6 Smernice. Odvolací súd sa
nijakým spôsobom v napadnutom uznesení nevysporiadal s tým, akú právnu ochranu má žalobca k
dispozícii podľa týchto ustanovení, ak nie práve takú, akej sa v tomto konaní domáhal. Aj príslušníci
Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady

rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom na poskytnutie tejto
súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne
správny súd) totiž nemá právomoc a ani kompetenciu poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vyplývajúcu
z § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2 a 3
antidiskriminačného zákona a bodu 96. preambuly a čl. 21 ods. 6 Smernice.

3.2. Žalobca sa teda návrhom nedomáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia personálneho rozkazu
(čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu
rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny stav“; teda
právnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe
policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa § 11

ods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa CSP. Je potrebné si
uvedomiť,žepokiaľbyžalobcavkonanípredsprávnymsúdomodôvodňovalnezákonnosťpersonálneho
rozkazu porušením zásady rovnakého zaobchádzania a dožadoval by sa upustenia od diskriminačnéhokonania, správny súd by takúto žalobu postúpil civilnému súdu, keďže správne súdy nepreskúmavajú
spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc civilných súdov podľa § 3 a § 4 CSP.
3.3. Nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia by civilný súd nezasiahol do žiadnej

kompetencie iného orgánu verejnej moci, ani by nebránil v jej výkone. Napriek podrobnej argumentácii
žalobcu v odvolaní, odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom vychádza zo zmätočného a
ústavne neudržateľného spojenia a nerozlišovania medzi preskúmavaním zákonnosti a zrušovaním
rozhodnutí orgánov verejnej správy na jednej strane (čo patrí do výlučnej právomoci nadriadených
správnych orgánov a následne správnych súdov) a poskytovaním právnej ochrany pred porušením

zásady rovnakého zaobchádzania, t. j. pred diskrimináciou na strane druhej (čo patrí do výlučnej
právomoci civilných súdov). Odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu v odvolaní, ktorou
odôvodňuje oddelenosť a kumuláciou týchto dvoch systémov súdnej a inej právnej ochrany, a namiesto
toho svojvoľne, bez toho, aby rozlišoval, čo je v tomto spore „vecou samou“ (meritom veci) tvrdí, že ide o
konkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany. Odvolací súd a rovnako aj prvoinštančný súd preto
v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia mali právomoc a nepochybne aj kompetenciu

zaoberať sa zákonnosťou rozhodnutia žalovaného voči žalobcovi (personálneho rozkazu) z hľadiska
posúdenia jeho súladu s ustanovením § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, pričom tento záver
bol kľúčový (a jediný podstatný) pre záver o (ne)dodržaní zákazu diskriminácie z dôvodu oznámenia
závažnej protispoločenskej činnosti žalobcom.
3.4. Právna ochrana vo forme rozkladu a správnej žaloby, prípadne priznania odkladného účinku

správnej žalobe, nenahrádza neodkladnú ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania
a nie je ani prostriedkom ochrany, ktorý predpokladá zákon o ochrane oznamovateľ v nadväznosti na
antidiskriminačný zákon. Odvolací súd v napadnutom uznesení tvrdí, že nariadiť obsah navrhovaného
neodkladného opatrenia nemá v kompetencii, tzn. že nemôže nariadiť žalovanému, aby sa zdržal
diskriminačného zaobchádzania so žalobcom, lebo by tým zasiahol do jeho právomoci, no na druhej

strane už nekonkretizuje, akými prostriedkami ochrany sa žalobca môže domôcť ochrany pred
diskrimináciou podľa zákona o ochrane oznamovateľov v nadväznosti na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2
a 3 antidiskriminačného zákona. Avšak bez toho, aby sa vysporiadal s otázkou, akej právnej ochrany
sa žalobca podľa zákona o ochrane oznamovateľov a antidiskriminačného zákona môže v predmetnej
veci domáhať, odvolací súd v napadnutom uznesení vo všeobecnosti vykazujúc známky arbitrárnosti

bez ďalšieho konštatuje, že treba uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v
správnom súdnom konaní podľa SSP. Závery odvolacieho súdu v napadnutom uznesení, ktoré navyše
nie sú ani náležite zdôvodnené, vedú k ústavne neudržateľnému odopretiu poskytnúť žalobcovi právnu
ochranu výslovne predpokladanú v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo
odkazujena§9ods.2a3a§11ods.3antidiskriminačnéhozákona.Napadnutéuznesenievnadväznosti

na prvoinštančné uznesenie teda porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu v podobe odmietnutia
spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je jedna z najzávažnejších foriem porušenia práva na spravodlivý
proces. Tieto ústavne neudržateľné závery súdov vedú k vylúčeniu en bloc všetkých príslušníkov
Policajného zboru z ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti (a rovnako aj príslušníkov iných
podobných verejných zborov), a to napriek tomu, že slovenský ani európsky zákonodarca tieto osoby z

ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti v žiadnom prípade nevylúčili. V služobnom pomere
príslušníka Policajného zboru (a rovnako iných podobných verejných zborov) sa totiž všetky podstatné
pracovnoprávne úkony realizujú formou personálnych rozkazov.
3.5. Odvolací súd nezareagoval na podstatné argumenty žalobcu z odvolania a z odvolacej repliky,
a to, že v predmetnej veci ide o súbeh dvoch systémov súdnej ochrany predpokladaný zákonom,

pričom iba bez ďalšieho svojvoľne konštatoval, že ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov
ochrany. Na toto tvrdenie nadviazal ďalším svojvoľným tvrdením bez náležitého odôvodnenia, že treba
uprednostniť prostriedky právnej ochrany podľa správneho práva pred prostriedkami právnej ochrany
podľa CSP, pretože by sa neprípustne zasiahlo do právomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený
princíp právnej istoty. Odvolací súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že ide o konkurenciu a nie súbeh

právnych prostriedkov ochrany, keď vyššie v odôvodnení tvrdí, že správne orgány a správny súdy
neposkytujú právnu ochranu podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zatiaľ čo civilné súdy túto
právomoc nepochybne majú. Rovnako sa odvolací súd nevysporiadal, prečo pri právnej ochrane pred
diskrimináciou, ktorej sa žalobca návrhom domáhal (čo si uvedomil aj sám odvolací súd), uprednostnil
právnu ochranu podľa správneho práva, ktoré podľa jeho vlastných záverov neposkytuje ochranu

v antidiskriminačných sporoch. Zmätočná je aj úvaha odvolacieho súdu, že vydaním neodkladného
opatrenia by bola negovaná právomoc správneho súdu a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej
žalobe nevyhovel, by potom nemalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo
rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Nepochopiteľne vyznieva ajargument odvolacieho súdu, že by došlo k podriadeniu správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný
súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci právny stav by umožňoval
obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva neodkladným

opatrením. Odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou, ktorý orgán verejnej moci má právomoc a aj
kompetenciu poskytnúť žalobcovi právnu a súdnu ochranu pred diskriminačným zaobchádzaním zo
strany žalovaného. Odvolací súd priznal, že má právomoc konať o návrhu žalobcu, no následne
výkon tejto právomoci negoval s tým, že nemá kompetenciu uložiť žalovanému povinnosť upustiť
od diskriminačného zaobchádzania, lebo by tým zasiahol do kompetencie žalovaného. Zároveň však

uviedol, že ani žalovaný ani správny súd nemá ani len právomoc poskytnúť žalobcovi ochranu pred
diskriminačným zaobchádzaním žalovaného podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.
3.6. Nezákonné konanie žalovaného, ktorým odníma subjektívne právo žalobcu vyplývajúce z
jeho postavenia chráneného oznamovateľa predstavuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.
Odvolací súd svojvoľným spôsobom posudzuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a to
vo všeobecnosti, ako aj v žalobcovom prípade. Odvolací súd totiž tvrdí, že konanie zamestnávateľa

(žalovaného) so zamestnancom (žalobcom), ktoré je v rozpore so zákonom nemôže bez ďalšieho
predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie podmienok na vznik práva domáhať sa
upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia
podľa antidiskriminačného zákona. Uvedené tvrdenie je podľa názoru dovolateľa neprípustné a ústavne
neudržateľné. Ak totiž zamestnávateľ (žalovaný) zaobchádza so svojím zamestnancom tak, že mu

nezákonneodnímesubjektívneprávo,ktorémuzákonpriznávavzhľadomnajehošpecificképostavenie,
dopúšťa sa tým nerovnakého zaobchádzania s týmto zamestnancom oproti zamestnancom, ktorým
toto subjektívne právo prislúcha. Nezákonný postup žalovaného spočívajúci v neudelení súhlasu
Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nepochybne porušuje zásadu rovnakého
zaobchádzania, nakoľko (i) žalovaný týmto zaobchádza so žalobcom menej priaznivo, ako by sa

v súlade so zákonom a legitímnymi očakávaniami žalobcu zaobchádzalo s iným oznamovateľom
závažnej protispoločenskej činnosti, vrátane policajta, ktorý je v postavení oznamovateľa závažnej
protispoločenskej činnosti, resp. (ii) so žalobcom - policajtom, ktorý má špecifické postavenie a ochranu
chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti zaobchádza úplne totožne ako s inými
obvinenými policajtmi, ktorí takéto postavenie a zákonnú ochranu nemajú, čo znamená, že so žalobcom,

ktorý je v zásadne odlišnej situácii (má zákonnú ochranu oznamovateľa) zaobchádza úplne rovnako
ako s inými obvinenými policajtmi, ktorý takúto ochranu nemajú. Odvolací súd nezohľadnil a právne
nevyhodnotil osvedčené skutočnosti a tvrdenia žalobcu z návrhu, pričom tieto svojvoľne odmietol, čím
došlokarbitrárnemuposúdeniuosvedčenýchskutkovýchokolnostíaústavneneudržateľnémuvýkladua
aplikácii zásady rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd sa snaží navodiť dojem, že žalovaný v návrhu

neosvedčil skutočnosti, z ktorých by vyplývalo diskriminačné zaobchádzanie žalovaného so žalobcom.
Tieto tvrdenia nemajú oporu v súdnom spise a sú v rozpore s návrhom žalobcu a k nemu priloženými
dôkazmi. Všetky skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
žalovaného so žalobcom, boli v návrhu osvedčené. Odvolací súd arbitrárne a ústavne neudržateľne
aplikoval § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 7 ods. 1 zákona o ochrane

oznamovateľov. Záver odvolacieho súdu, v ktorom konštatuje, že podkladom pre pozbavenie žalobcu
výkonu štátnej služby bolo výlučne vznesenie obvinenia, ktoré nezáviselo od vôle žalovaného, je
teda v priamom rozpore so znením ustanovenia § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe a judikatúrou
najvyšších súdnych autorít, nakoľko odvolací súd účelovo opomenul aplikovať časť tohto ustanovenia,
ktorá je nepochybne závislá od vôle žalovaného (čo potvrdzuje aj judikatúra), a to aj napriek námietkam

žalobcu, a preto predstavuje absolútnu svojvôľu pri aplikácii a interpretácii tohto ustanovenia zákona,
čo spôsobuje ústavnú neudržateľnosť, nepreskúmateľnosť a zmätočnosť týchto záverov odvolacieho
súdu. Odvolací súd absolútne svojvoľne a nekriticky prebral ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného o
nediskrimináciižalobcu,ktorénáslednearbitrárneprávneposúdil,anaopakosvedčenýmiskutočnosťami
a tvrdeniami žalobcu, z ktorých vyplýva porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sa vôbec

nezaoberal, čím spôsobil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a porušil rovnosť strán sporu.
3.7. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vydá nasledovné
uznesenie: „Dovolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15CoPr/15/2023-224 zo dňa
29. februára 2024 mení takto: I. Súd nariaďuje nasledovné neodkladné opatrenie: Žalovaný je povinný
zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo

dňa 27. októbra 2023 voči žalobcovi.
II. Súd poučuje žalovaného, že môže podať žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia,
že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27. októbra 2023
neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom
rozsahu.“ Pokiaľ by sa dovolací súd s uvedeným návrhom postupu nestotožnil, navrhuje, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Dovolateľ vo svojom doplnení dovolania ďalej uviedol, že namieta nepreskúmateľnosť právneho
posúdenia odvolacieho súdu vo vzťahu k diskriminácii žalobcu zo strany žalovaného v druhej
rovine, t. j. príčinnú súvislosť medzi podaním oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti a
vydaním personálneho rozkazu. Odvolací súd totiž vôbec neaplikuje § 7 ods. 5 zákona o ochrane

oznamovateľov a toto ustanovenie doslova obchádza. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti sa vzhľadom na § 7 ods. 5 a § 12
ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov posudzuje tak, že zamestnávateľ (žalovaný) má povinnosť
preukázať, že pracovnoprávny úkon urobený voči zamestnancovi (žalobcovi) nemá príčinnú súvislosť s
oznámením. Ak túto príčinnú súvislosť nevylúči, predpokladá sa, že pracovnoprávny úkon bol urobený
v súvislosti s oznámením (ide o odvetné opatrenie), čím je porušená zásada rovnakého zaobchádzania.

Tým, že žalovaný obišiel ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a v rozpore s ním
pozbavil žalobcu výkonu štátnej služby, nepreukázal, že personálny rozkaz nemá príčinnú súvislosť s
oznámením o závažnej protispoločenskej činnosti. Z ustanovenia § 7 ods. 5 a § 12 ods. 2 zákona o
ochrane oznamovateľov je pritom zrejmé, že ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku, tzn. nepreukázaním
opaku sa predpokladá, že pracovnoprávny úkon je odvetným opatrením. Odvolací súd v napadnutom

uznesení, ani prvoinštančný súd v prvoinštančnom uznesení z tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky
vôbec nevychádzali, túto nijakým spôsobom nezohľadnili a neaplikovali.
4.1. Žalobca zastáva názor, že nedostatok predchádzajúceho súhlasu Úradu s postavením žalobcu
mimo služby predstavuje diskriminačné zaobchádzanie žalovaného so žalobcom, nakoľko žalovaný
týmto pozbavil žalobcu, ako chráneného oznamovateľa, jeho práva na právnu ochranu zo strany

Úradu, ktorú každý policajt, ktorý je chráneným oznamovateľom, legitímne v súlade so zákonom
očakáva, resp. zaobchádzal so žalobcom v špecifickom postavení oznamovateľa úplne rovnako ako
s inými policajtmi, ktorí toto špecifické postavenie nemajú, a preto sú v zásadne odlišnej situácii ako
žalobca. Navyše, obídením povinnosti získať predchádzajúci súhlas Úradu, žalovaný nepreukázal, že
personálny rozkaz nemá príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu, a preto sa o personálnom rozkaze

predpokladá (vyvrátiteľná právna domnienka), že je odvetným opatrením. Napokon, príčinná súvislosť
medzi oznámením žalobcu o závažnej protispoločenskej činnosti a personálnym rozkazom je zrejmá
aj z osvedčených tvrdení a skutočností z návrhu. Odvolací súd sa vyššie uvedeným posúdením vôbec
nezaoberal a v časti dokonca arbitrárne odmietol posúdiť porušenie zásady rovnakého zaobchádzania,
čo robí napadnuté uznesenie nepreskúmateľným a ústavne neudržateľným.

4.2. Odvolací súd sa súbehom prostriedkov právnej ochrany vôbec nezaoberal a nereagoval na
námietky žalobcu, ktorými spochybňoval konkurenciu prostriedkov právnej ochrany. Odvolací súd
sa navyše vôbec nevysporiadal ani s namietaným ustanovením § 12 ods. 6 zákona o ochrane
oznamovateľov, ktoré explicitne zakladá právomoc civilného súdu vo veciach ochrany oznamovateľov,
a to práve vo forme neodkladného opatrenia.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že civilný súd nemá právomoc rozhodovať v
tejto veci. Žalovaný tvrdí, že žalobca má právo na súdnu ochranu jedine podaním riadneho opravného
prostriedku (rozkladu) proti personálnemu rozkazu podľa zákona o štátnej službe policajtov a následne
podaním správnej žaloby podľa SSP (zákon č. 162/2015 Z. z.), v rámci ktorej môže navrhnúť aj priznanie

odkladného účinku správnej žaloby. Prvoinštančný súd aj odvolací súd rozhodli, že síce právomoc
rozhodnúť o neodkladnom opatrení majú, ale nemajú kompetenciu nariadiť neodkladným opatrením
povinnosť zdržať sa diskriminačného konania, lebo by tým zasiahli do rozhodnutia žalovaného ako
orgánu verejnej moci. Odvolací súd nad rámec toho uviedol, že žalobca neosvedčil, že bol vydaním
personálneho rozkazu diskriminovaný, pričom žalovaný zároveň dostatočne osvedčil, že personálny

rozkaz vydal nie v dôsledku oznámenia trestnej činnosti žalobcom, ale v dôsledku trestného stíhania
žalobcu ako obvineného, teda z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov (čo
všakvtunajšomkonaníaninebolopredmetomsporu).Žalovanýkonštatuje,žeprvoinštančnýsúddospel
k záveru, že podanému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je možné vyhovieť, nakoľko
navrhovaným neodkladným opatrením by zasiahol do kompetencie iného orgánu verejnej moci a bránil

by vo výkone kompetencie iného orgánu, ako aj z dôvodu, že žalobca podľa jeho názoru neosvedčil
potrebu bezodkladne upraviť pomery vzhľadom na skutočnosť, že v tomto prípade existujú iné rovnako
efektívne zákonné možnosti procesnej obrany žalobcu (rozklad ako riadny opravný prostriedok proti
personálnemu rozkazu vydanému ministrom a v prípade jeho neúspechu správna žaloba, ktorej môžebyť na návrh žalobcu priznaný odkladný účinok) ktorými možno dosiahnuť rovnaké účinky, ktoré sa
žalobca snaží dosiahnuť návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a taktiež s poukazom na
povahu a osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, ako aj materiálnu

nevykonateľnosť a neprípustnosť požadovaného neodkladného opatrenia v časti uloženia povinnosti
žalovanému poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny. V danom prípade, kedy ide o konkurenciu
dvoch právnych prostriedkov ochrany, je na mieste uprednostniť prostriedky právnej ochrany podľa
správneho práva pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku, a preto by
súd v civilnom sporovom konaní posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom

konaní, ktorého sa domáha žalobca, neprípustne zasiahol do právomoci správnych orgánov, čím by
bol oslabený princíp právnej istoty. Presvedčenie o správnosti záveru o neprípustnosti posudzovania
zákonnosti postupu žalovaného v danej veci možno podporiť tiež odkazom na závery vyplývajúce z
nálezu Ústavného súdu SR z 30. januára 2020 sp.zn. II. ÚS 145/2019, z ktorého rovnako vyplýva,
že zákonnosť rozhodnutia žalovaného nie je možné riešiť v civilnom sporovom konaní ako predbežnú
otázku (§ 194 ods. 1 CSP), pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej

moci. Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov
oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci v Civilnom sporovom konaní oprávnený
ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to
menej preskúmavať jeho vecnú správnosť, t. j. či boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky podľa
osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno

riešiť ako predbežnú otázku. Túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny
súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok. Posudzovaním
vyššie uvedenej právnej otázky by sa žalobca fakticky domohol revízie skutkových zistení súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu a nimi vykonaného dokazovania. Je zrejmé, že v uvedenom prípade sa
nejednáonesprávneprávneposúdenieveci,nakoľkokprávnemuposúdeniupreneuneseniedôkazného

bremena ani nedošlo.
5.1. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením a navrhuje dovolaciemu súdu
dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
5.2. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení k doplneniu dovolania uviedol, že žalobca v podanom
dovolanínekonkretizuje,činapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdujerozhodnutímvovecisamejalebo

rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Žalobca vyhodnocuje, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je
buď meritórnym rozhodnutím alebo rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pričom bližšie svoju právnu
úvahu nijakým spôsobom nerozvíja. Ako však vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR, dovolaním
napadnuté rozhodnutie môže byť buď meritórnym rozhodnutím alebo rozhodnutím, ktorým sa konanie
končí, avšak nie oboma rozhodnutiami. Neodkladné opatrenie, ktoré nemá charakter rozhodnutia vo veci

samej a po nariadení ktorého nasleduje konanie vo veci samej, nie je možné preskúmať v dovolacom
konaní ani z dovolacieho dôvodu podľa § 421 Civilného sporového poriadku (pozn. ktorý v odseku 2
výslovneurčuje,žedovolanieniejeprípustné,akodvolacísúdrozhodoloodvolaníprotiuzneseniupodľa
§ 357) a ani z dovolacieho dôvodu podľa § 420 Civilného sporového poriadku. Žalovaný dopĺňa, že
so žalobcom spomínaného R 76/2018 vyplýva povinnosť súdu odôvodniť, prečo nariaďuje neodkladné

opatrenie,ktorýmtrvaloupravujepomery.Vspomínanomjudikátebolpredmetomposúdeniatakýpostup
súdu, kedy aj napriek výslovnej zákonnej povinnosti súdu uložiť žalobcovi lehotu na podanie žaloby
vo veci samej uznesením, ktorým nariaďuje neodkladné opatrenie, takúto povinnosť neuložil a teda
nariadeným neodkladným opatrením došlo k trvalej úprave pomerov. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany
podľa Antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným

neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu a to má taktiež za následok nesplnenie predpokladov
pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci. Pokiaľ žalobca odvodzuje splnenie predpokladov
pre nariadenie neodkladného opatrenia od potreby výkladu vnútroštátnej úpravy v súlade so Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23. októbra 2019, v súlade s ktorou predstavuje
neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového poriadku v skutočnosti jediný prostriedok na ochranu

jeho práv, odvolací súd sa s jeho argumentáciou, ktorá je tiež súčasťou odvolacích námietok, nestotožnil.
Žalovaný uvádza, že odvolací súd zdôraznil, že neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového
poriadku nemožno považovať v tomto špecifickom prípade za jediný efektívny prostriedok ochrany
vyhovujúci cieľom citovanej Smernice, ktorý má žalobca k dispozícii. Z rozhodovacej činnosti Ústavného
súdu SR, konkrétne z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 7. februára 2018, vyplýva,

že aj odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje
určitýekvivalentneodkladnýchazabezpečovacíchopatrenívcivilnomsporovomkonaníaneodkladných
a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného
účinku je "zmrazenie" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutiaalebo opatrenia orgánu verejnej správy. Žalovaný ďalej uvádza, že napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu považuje za náležite odôvodnené, teda nestotožňuje sa s názorom žalobcu o arbitrárnosti a
nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia z dôvodu absencie odôvodnenia.

5.3. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením a navrhuje dovolaciemu súdu
v zmysle doplnenia dovolania žalobcu toto podľa § 447 písm. c) CSP odmietnuť.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací

súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).
9.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň

znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

10. Pretože dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd
pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa
záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je

zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných

ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom

súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnejrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,

ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na

riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

13. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť dôvodov
odvolacieho rozhodnutia.

14. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu v spojení s
odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §

393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne
úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu
s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých
vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti

vzalizapreukázané,tedazakéhoskutkovéhostavuvecivychádzali,ktoréustanoveniazákonaaplikovali
a ako vec právne posúdili, a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán
konania.

15. Čo sa týka námietky dovolateľa o odmietnutí právomoci na rozhodnutie o požadovanom

neodkladnom opatrení a o odopretí prístupu k súdu, čím súd porušil jeho právo na spravodlivý proces,
dovolací súd podotýka, že prvoinštančný súd a odvolací súd sa podaným návrhom na nariadenie
neodkladného opatrenia riadne zaoberali z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti, pričom podotkli, že
zamietnutie návrhu samé o sebe nemôže predstavovať zásah do práv žalobcu, keď súčasťou práva na
prístup súdu ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie podanému návrhu.

15.1. Odvolací súd v bode 19. rozhodnutia ďalej podotkol, ,,že súd prvej inštancie sa správne v
prvom rade zaoberal otázkou, či je na prejednanie veci, teda na rozhodnutie o návrhu žalobcu na
nariadenie neodkladného opatrenia, daná právomoc civilného súdu. V tomto smere dospel k správnemu
záveru, že táto podmienka konania je v danej veci splnená. Nakoľko ide o civilný spor, v ktorom
sa žalobca s poukazom na § 2a ods. 1, 3 Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods.

2 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona svojim návrhom domáha ochrany pred diskrimináciou,
pričom v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia sa osoba dotknutá diskrimináciou
domáhať nárokov vyplývajúcich priamo z § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona nemôže, odvolací
súd zhodne so žalobcom dospel k záveru, že na prejednanie predmetného návrhu žalobcu je danáprávomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku; a neobstojí preto argumentácia žalovaného, že
prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru patrí do právomoci správnych
orgánov, resp. správneho súdu. Správne súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal aj z právnych

záverovvyslovenýchvuzneseníkompetenčnéhosenátuNajvyššiehosúduSRaNajvyššiehosprávneho
súdu SR sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená
aj ďalšími (neskoršími) rozhodnutiami daného kompetenčného senátu (porov. napr. uznesenia sp. zn.
1SKomp/31/2022, sp. zn. 1SKomp/34/2022).“

16. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6CdoPr/2/2023 z 27.
júna 2023, ktorý akcentuje verejnoprávny charakter služobného pomeru profesionálneho vojaka, a ktorý
je použiteľný aj na prejednávanú vec. Podľa názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom
rozhodnutí, do právomoci orgánu verejnej správy nemožno zasiahnuť neodkladným opatrením vydaným
v civilnom súdnom konaní. Súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať normatívne,
resp. individuálne správne akty žalovaného, týkajúce sa úpravy práv a povinností profesionálnych

vojakov vyplývajúce, resp. súvisiace s existenciou ich služobného pomeru v rámci Ozbrojených síl SR
a nie je oprávnený ani zakázať (napr. formou neodkladného opatrenia) orgánu verejnej správy (ktorým
z tohto pohľadu sú aj jednotlivé zložky a útvary Ministerstva obrany SR, resp. Ozbrojených síl SR)
konať a rozhodovať v rozsahu, ktorý im zverujú všeobecne záväzné právne predpisy. Úspešnosť návrhu
žalobcu nebolo možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného

práva, ktorým procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné
súdnictvo a CSP.

17. Právnemu záveru, že zákonnosť personálneho rozkazu nie je možné riešiť v civilnom sporovom
konaní, pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, svedčia aj

závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR z 30. januára 2020 sp. zn. II. ÚS 145/2019, v ktorom
sa ústavný súd vyjadril k súdnemu prieskumu správneho aktu v konaní o náhradu škody tak, že z
dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch
sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu
otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho

vecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie
administratívneho aktu. Konštatoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú
otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto
právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za
presne špecifikovaných zákonných podmienok.

18. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 7. februára 2018 vyplýva, že
„odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje
určitýekvivalentneodkladnýchazabezpečovacíchopatrenívcivilnomsporovomkonaníaneodkladných
a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného

účinku je "zmrazenie" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia
alebo opatrenia orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci
zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného zboru
v služobnom pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok správnej
žaloby za účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred odvetnými

opatreniami zamestnávateľa. Uvedený záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava služobného
pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru
ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa zákona č. 73/1998
Z.z. má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti). Policajný
zbor preto; za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti;

funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných im
prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak námietka
žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti (denegatio
iustitiae).“

19. Napokon dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 13/2020
z 22. januára 2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods.
3 CSP, výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k
iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia saprimerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy
fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. I v intenciách uvedených záverov možno
konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa Správneho súdneho poriadku; vrátane odkladného

účinku; ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného
oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným
opatrením.

20. Dovolací súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené teda poskytnutie súdnej ochrany nariadením

navrhovaného neodkladného opatrenia tak nespadá pod oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné
poskytnúť ochranu neodkladným opatrením. S ohľadom na špecifický charakter služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru by nariadenie neodkladného opatrenia predstavovalo neprípustný zásah,
bolo by popretím osobitného verejnoprávneho charakteru služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru, v rámci ktorého má minister vnútra zverené oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu
policajtovi, ktorým sa realizuje a zabezpečuje plnenie úloh Policajného zboru SR.

20.1. Dovolací súd má za to, že v danom prípade vzhľadom na osobitnú povahu sporu, kedy predmetom
je de facto posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, nemá súd právomoc hodnotiť jeho
zákonnosť, ako ani rozhodnúť o opravnom prostriedku voči tomuto personálnemu rozkazu, nakoľko
s poukazom na vyššie uvedené má takúto právomoc výlučne správny súd. Neodkladné opatrenie vo
veciach, ktoré by inak patrili do právomoci správnych súdov možno v civilnom konaní prejednať a

nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa takýmto neodkladným opatrením ukladá bude mať vecný
súvis s následnou žalobou vo veci samej prejednávanej následne už v rámci správneho súdnictva. A
preto vždy treba mať zároveň na zreteli, že v súlade s aktuálnou súdnou praxou najvyšších súdnych
autorít (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/240/98), neodkladným opatrením nie je
možné brániť vo výkone právomoci inému orgánu. Dovolací súd na tomto mieste opakovane zdôrazňuje,

že inštitút neodkladného opatrenia nie je v žiadnom prípade možné si zamieňať s riadnym opravným
prostriedkom v správnom konaní a podanie rozkladu nie je možné obchádzať cez návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia pred všeobecným súdom.

21. Rovnako sa odvolací súd riadnym spôsobom zaoberal odvolacou námietkou, že žalobcovi napriek

špecifikám ako príslušníkovi Policajného zboru SR patrí ochrana podľa Antidiskriminačného zákona s
odkazom na § 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ako aj ochrana podľa Zákona o ochrane
oznamovateľov s odkazom na ust. § 2 písm. e) tohto zákona.
21.1. Odvolací súd v bode 19. a 20. rozhodnutia dospel k záveru, že na prejednanie predmetného
návrhu žalobcu je daná právomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku; a neobstojí preto

argumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru
patrí do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu. Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd
sa podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia riadne zaoberal z hľadiska jeho vecnej
opodstatnenosti, pričom zamietnutie návrhu samé o sebe nemôže predstavovať zásah do práv žalobcu,
keď súčasťou práva na prístup k súdu, ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie

podanému návrhu. Rovnako za porušenie práva na súdnu ochranu nemožno považovať postup súdu,
ktorý odmietne vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že nariadením
požadovaného neodkladného opatrenia by podľa jeho právneho názoru zasiahol do kompetencie iného
orgánu verejnej moci.
21.2. V bode 21. rozhodnutia odvolací súd uviedol, že „vyhovením návrhu žalobcu v danej veci

by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií iného orgánu verejnej moci a táto skutočnosť
bráni nariadeniu požadovaného neodkladného opatrenia. Zo záverov ustálenej judikatúry (porov. tiež
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/240/98 (R 123/1999), uznesenie Najvyššieho súdu
SR vo veci sp. zn. 7Cdo/59/2011) vyplýva, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone
právomocí inému orgánu verejnej moci. Odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že v tomto

prípade treba uprednostniť právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v súdnom konaní
podľa Správneho súdneho poriadku, pretože prostredníctvom neodkladného opatrenia nie je prípustné
odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť
ich obsah. Žalovaný sa v tejto súvislosti dôvodne bráni argumentáciou, podľa ktorej by bola v prípade
vydania požadovaného neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní právomoc správneho súdu

negovaná a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by potom nemalo žiadne
právneanifaktickéúčinky,pokiaľbypopriňomexistovalorovnakoprávoplatnéavykonateľnévyhovujúce
neodkladné opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by potom malo za následok
podriadenie správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnejžaloby a takýto nežiaduci právny stav by umožňoval obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho
aktu v rámci správneho súdnictva neodkladným opatrením. Naviac, iba uprednostnením jedného z
možných prostriedkov ochrany bude dôsledne zabezpečené rešpektovanie princípu právnej istoty,

ktorého súčasťou je i požiadavka, aby popri sebe neexistovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne
rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy. Na základe uvedeného potom možno uzavrieť, že v
danom prípade, kedy ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany, je na mieste uprednostniť
prostriedky právnej ochrany podľa správneho práva pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného
sporového poriadku, a preto by súd v civilnom sporovom konaní posúdením zákonnosti rozhodnutia

žalovaného vydaného v správnom konaní, ktorého sa domáha žalobca, neprípustne zasiahol do
právomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený princíp právnej istoty. Na uvedený záver pritom
nemá vplyv žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že žalovaný prípadne môže následne zvrátiť účinky
nariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie
neodkladného opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu. Ide totiž o hypotetickú úvahu o
možnom avšak dosiaľ neuskutočnenom konaní žalovaného, ktorá je z hľadiska predmetu tohto konania,

v ktorom je nevyhnutné posúdiť súčasný stav, bez právneho významu.“ Nie je tak dôvodná odvolacia
námietka žalobcu, že odvolací súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že ide o konkurenciu a nie súbeh
právnych prostriedkov ochrany.

22. V tejto súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti aj uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp.

zn. 1SKomp/6/2021 z 8. decembra 2021 v ktorom sa uvádza, že ,,právomoc na konanie o neodkladných
opatreniach ako procesnom prostriedku má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku.
To však samo osebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať
neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra súdov
už totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému

orgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R 123/1999,
alebo jeho uznesenie sp. zn. 7 Cdo 59/2011). Obdobne z § 336 a 337 CSP možno vyvodiť záver, že
neodkladné opatrenie možno nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže mať vecný
súvis s následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie „žaloba vo veci samej“ evokuje, že
neodkladné opatrenie možno nariadiť len v súvislosti s takou vecou (samou), na ktorej prejednanie je

daná právomoc súdu. Tieto okolnosti však nie sú určujúce pri posudzovaní, či správny súd má právomoc
nakonanieoneodkladnomopatrení.Naopak,súrozhodnépriposudzovaníotázky,čivdanejvecimožno
nariadiť neodkladné opatrenie práve s navrhovaným obsahom práve voči danému odporcovi (povinnej
strane) a práve na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však
úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať.“

22.1.Dôvodnepretoodvolacísúdvbode20.rozhodnutiapoukázalnato,žetrebadôslednerozlišovaťna
jednej strane právomoc ako podmienku konania podľa Civilného sporového poriadku a na strane druhej
rozsah kompetencií (právomoci v širšom zmysle slova) civilného súdu nariadiť neodkladným opatrením
určitú povinnosť, zákaz či iné obmedzenie v prípade, ak by sa obsah takéhoto rozhodnutia dostal do
kolízie s právnym priestorom, ktorý je vzhľadom na právnymi normami stanovený kompetenčný rámec

vyhradený inému subjektu.
22.2. Z uvedeného tak je zrejmé, že oba súdy nižšej inštancie správne dospeli k záveru, že konanie
o návrhu, ktorým sa žalobca domáha právnej ochrany pred diskrimináciou podľa § 2a ods. 3 zákona
o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, patrí do právomoci
civilných súdov podľa CSP. Dovolací súd zároveň podotýka, že rovnako súdy dospeli k správnemu

záveru, že v konaní nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie s navrhovaným obsahom, a to uložením
povinnosti protistrane, aby sa zdržala uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 433 zo dňa 27. októbra 2023 voči žalobcovi, ako aj uloženia povinnosti poskytnúť
žalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 4 902,00 eura mesačne
v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232,00 eura mesačne v hrubom za každý deň trvania

výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 433 zo dňa 27. októbra 2023 voči
žalobcovi, nakoľko takýmto neodkladným opatrením nie je možné brániť vo výkone právomoci inému
orgánu.

23. Reagujúc na odvolaciu námietku žalobcu, že prvoinštančný súd sa riadne nezaoberal jeho

návrhom z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona, odvolací súd uvedené vyhodnotil vzhliadnuc
na skutkové okolnosti prípadu tak, že „Navrhujúca strana teda musí preukázať "na prvý pohľad"
prípad diskriminácie, teda že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných
dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého ježalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,

aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že
postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
V posudzovanej veci však žalobca v návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti
iným príslušníkom policajného zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej

protispoločenskej činnosti, pričom v tomto smere neponúkol súdu prvej inštancie ani žiadne relevantné
dôkazy. Naviac, žalovaný ani neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil
ani neosvedčil porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali
dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť
svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia
zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej

situácii a neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda
výhodnejšie. Práve naopak, poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu výkonu
štátnej služby, došlo aj u iných príslušníkov policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania
trestnejčinnosti.Nazákladetvrdenístránapredloženýchlistinnýchdôkazovpotomnemožnodostatočne
spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu vydaním personálneho

rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom.”
23.1. Odvolací súd taktiež v bode 28. rozhodnutia dôvodil, že „… postup podľa § 46 ods. 1 písm. b)
zákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením
žalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa
§ 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi,

čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu.
Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia
voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného. V danom prípade tak nebolo pre
účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené, že dôvodom vydania personálneho
rozkazu žalovaným bolo podanie oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom.” Z uvedeného je tak

zrejmé,žedovolacianámietkažalobcu,žesúdyneskúmalidôvodnosťuplatnenéhonávrhunanariadenie
neodkladného opatrenia z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona, nie je relevantná.

24. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa

predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie

námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
24.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobca preto neopodstatnene namietal
existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.
25. K námietke dovolateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil osvedčené skutkové okolnosti, z
ktorých by vyplývalo diskriminačné zaobchádzanie žalovaného so žalobcom, dovolací súd uvádza,

že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011).
Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonaliné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania
znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade
môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže

viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej
judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp.
zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012,
7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

26. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

27. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa
názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné

alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.

28. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,
ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny

procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

29. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá

CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.