Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722202275
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722202275.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenej: Hudzík & Partners s. r. o. so sídlom
Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, proti žalovanému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenému: Mgr. Marcel Lesňák, advokát so sídlom

Murgašova 87/6, 058 01 Poprad, o zrušenie vecného bremena, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 17C/56/2022 – 188 zo dňa 3.11.2023 v spojení
s opravným uznesením č. k. 17C/56/2022 – 200 zo dňa 6.11.2023 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku II., s výnimkou lehoty na plnenie
určenej v rozsahu 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku, a v súvisiacom výroku o trovách konania,
a v tejto časti rozsudok z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) výrokom I. zrušil
vecné bremeno zriadené v prospech žalovaného, spočívajúce v jeho práve doživotného užívania bytu,
ktoré vzniklo zmluvou o zriadení vecného bremena uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným dňa
12.11.2007, výrokom II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu za zrušenie vecného
bremena vo výške 10.144 EUR v lehote do 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. žiadnej
zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na základe zmluvy o zriadení vecného bremena z
12.11.2007 žalobkyňa ako výlučný vlastník nehnuteľností (1-izbového bytu, ako aj spoluvlastníckeho
podielu k spoločným priestorom a nehnuteľnosti na, ktorej je postavený bytový dom), zriadila v prospech
žalovaného vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania predmetných nehnuteľností.
Jedná sa o vecné bremeno in personam viažuce sa výlučne na osobu žalovaného. Vecné bremeno bolo
podľa čl. 3.4. zmluvy zriadené bezodplatne. V tomto konaní sa žalobkyňa domáhala zrušenia vecného
bremena v zmysle §151p ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) keď vznikol

hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného.
Žalobkyňa odôvodňovala zmenu pomerov narušenými vzťahmi medzi stranami sporu, negatívnym
správaním sa žalovaného voči žalobkyni a jej deťom. Poukazovala najmä na verbálne útoky žalovaného
a fyzický útok žalovaného zo dňa 09.07.2022, ktorého existencia bola medzi stranami sporu nesporná
a vyplýva aj z listinných dôkazov žalobkyne i rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 17C/51/2022 z
13.07.2022, ktorým súd zakázal žalovanému vstup do predmetného bytu a zakázal mu kontaktovať

žalobkyňu a približovať sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 30 metrov.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní preukázala, že medzi stranami sporu
došlo k zmene pomerov spočívajúcej v zmene vzťahov medzi stranami sporu, v zmene správania sažalovaného, pričom zmena správania sa žalovaného nastala po vzniku vecného bremena a ide o trvalú
zmenu pomerov.
Žalobkyňa žiadala, aby súd zrušil vecné bremeno bezodplatne. Žalovaný navrhol náhradu vo výške

24.576 EUR v zmysle znaleckého posudku č. XX/XXXX. Súd zvažoval všetky okolnosti na strane
žalobkyne, i na strane žalovaného a dospel k záveru, že je spravodlivé zrušiť vecné bremeno za
náhradu. Vecné bremeno žalobkyňa v prospech žalovaného zriadila bezodplatne, pričom bezplatné
zriadenie vecného bremena žalovaný kompenzoval tým, že použil svoje peniaze na rekonštrukciu, teda
zhodnotenie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne.

Pri určení náhrady za zrušenie vecného bremena súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 33/2023.
Znalkyňa ocenila vecné bremeno aktuálne na sumu 20.288 EUR. Skutočnosť, že žalovaný, podľa
žalobkyne, dal príčinu na zrušenie vecného bremena neznamená, bez ďalšieho, aby vecné bremeno
bolo zrušené bez náhrady. Súd na túto skutočnosť prihliadol a priznal žalovanému náhradu za zrušenie
vecného bremena v rozsahu 50 % z aktuálnej hodnoty vecného bremena, t. j. 10.144 EUR.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keďže strany sporu mali v konaní rovnaký

úspech.

2. Proti výroku II. rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa dôvodiac,
že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný kompenzoval bezplatné zriadenie vecného bremena
investíciami do rekonštrukcie bytu. Vzhľadom na správanie sa žalovaného bolo na mieste, aby súd

prvej inštancie náhradu za zrušenie vecného bremena nepriznal. Žalobkyňa namieta aj použiteľnosť
znaleckého posudku, keď podľa nej nie je možné vychádzať z cenových predpisov, t.j. vyhlášky MS SR
č. 492/2004 Z.z. Na základe uvedeného navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Proti druhému a tretiemu výroku rozsudku podal odvolanie aj žalovaný majúc za to, že z napadnutého
rozsudku sa nie je možné dozvedieť, prečo súd prvej inštancie priznal náhradu v tak nízkej sume.
Žalovaný sa síce voči žalobkyni dopustil priestupku, avšak dovtedy nebol priestupkovo riešený a za
predmetný priestupok mu bola udelená najnižšia možná sankcia - pokarhanie, čo odzrkadľuje nízku
závažnosť jeho konania a v jeho prípade ide o ojedinelý exces, z inak riadne vedeného života. Žalovaný

nepovažuje rozsudok za riadne odôvodnený, a to ani v časti o náhrade trov konania. Rovnako súd prvej
inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo stanovil neprimerane dlhú paričnú lehotu až v rozsahu
6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný taktiež nepovažuje za správne, aby znášal celú
ťarchu znaleckého dokazovania, bez ktorého vykonania by bola žaloba zamietnutá. Z vyššie uvedených
dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil a rozhodol tak, že prizná žalovanému proti
žalobkyni náhradu za zrušenie vecného bremena v sume 20.880 EUR splatnú v lehote troch mesiacov
od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov proti žalobkyni vo výške 100 %.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poprel žalobkyňou uvádzanú argumentáciu v celom

rozsahu. Má za to, že vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo a jednoznačne preukázané investovanie
žalovaného do nehnuteľnosti žalobkyne, ako aj fakt, že s týmito investíciami súhlasila. Pokiaľ žalobkyňa
nesúhlasí so znaleckým posudkom, nevedno prečo v ňom žiadala vyčísliť náhradu za zrušenie vecného
bremena ku dňu zriadenia vecného bremena.

5. Žalobkyňa aj žalovaný vo svojich ďalších vyjadreniach zotrvali na podaných odvolaniach ako aj
svojej doterajšej argumentácii.

6. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok
(CSP)), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobkyne

a žalovaného podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom týchto odvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je opodstatnené, a odvolanie žalovaného je opodstatnené len v nepatrnej časti ohľadom určenia
kratšie patričnej lehoty tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byťdaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Úvodom odvolací súd konštatuje, že predmetom podaných odvolaní nie je samotné zrušenie vecného
bremena, ale priznaná výška náhrady za jeho zrušenie, keď žalobkyňa ako povinná z vecného bremena
má za to, že vzhľadom na pomery medzi stranami sporu je spravodlivé náhradu nepriznať a žalovaný
ako oprávnený z vecného bremena požaduje náhradu za jeho zrušenie v plnej výške podľa znaleckého
posudku.

8. Určenie primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena je obligatórnou súčasťou rozhodnutia
súdu o zrušení alebo obmedzení vecného bremena. O nepriznaní náhrady možno výnimočne uvažovať
vzhľadom na § 3 ods. 1 OZ, napr., ak by povinný zriadil vecné bremeno jedine z dobrej vôle bez
toho, aby tým kompenzoval výhodu, ktorú mu oprávnený poskytol v inom právnom vzťahu alebo pri
premlčaní práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Zásadne je na povinnom, aby tvrdil a preukázal,

žeposkytnutienáhradyniejenamieste(napr.rozsudokNajvyššiehosúduČR,sp.zn.22Cdo1330/2011).
Ak teda žalobkyňa požaduje zrušenie vecného bremena bez náhrady, bolo jej procesnou povinnosťou
preukázať nielen existenciu, ale aj intenzitu okolnosti odôvodňujúcich použitie takéhoto výnimočného
postupu.

9. Žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že žalovaný sa voči nej správal hrubo, vulgárne a agresívne,
čo dňa 9.7.2022 vyvrcholilo do fyzického napadnutia.
Svoje tvrdenia preukázala uznesením Okresného súdu Poprad č.k. 17C/51/2012 zo dňa 13.7.2022,
ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie spočívajúce v zákaze žalovaného vstupovať do bytu
žalobkyne, kontaktovať ju a približovať sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 30 metrov, ako aj výpoveďou

svedkov na pojednávaniach dňa 17.3.2023 a 13.10.2023.
Uvedené dôkazy preukazujú jednorazový útok žalovaného na žalobkyňu, po ktorom žalobkyňa privolala
policajnú hliadku a navštívila obvodného lekára. Z uznesenia Okresného súdu Poprad č.k. 17C/51/2012
zo dňa 13.7.2022 odvolací súd zistil, že v dôsledku tohto útoku žalobkyňa utrpela hematómy a pociťovala
aj bolesti v oblasti ramien, stehna a chrbta. Potreba ďalších lekárskych vyšetrení ani žiadne ďalšie

závažnejšie zdravotné ťažkosti po tomto útoku zo spisu nevyplývajú. Okrem tohto útoku a incidentu,
kedy žalovaný sotil žalobkyňu a tá spadla (zápisnica z pojednávania zo dňa 13.10.2023, č.l. 181) žiadne
ďalšie fyzické útoky žalovaného na žalobkyňu tvrdené, ani preukázané neboli. Žalovaný za tento skutok
prevzal zodpovednosť a vyjadril aj ľútosť nad tým, čo sa stalo.
Žalobkyňa tvrdila aj to, že žalovaný sa k nej správal vulgárne, čo potvrdili aj svedecké výpovede jej dcér.

Z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadne iné násilnícke správanie, fyzické útoky či dlhodobé fyzické
týranie.Povykázanízospoločnejdomácnostisižalovanývzalsvojeveciaviacžalobkyňunekontaktoval.

10. Ako už bolo uvedené vyššie, ak sa zmenia pomery, súd môže rozhodnúť o zrušení vecného bremena
za primeranú náhradu. Nepriznanie náhrady prichádza do úvahy len vo výnimočných situáciách. Ak teda

nepriznanie náhrady za zrušenie vecného bremena predstavuje výnimočnú situáciu zo zásady uvedenej
v ust. § 151p ods. 3 OZ, aj okolnosti jej nepriznania musia byť výnimočné a odôvodnené. Záleží od
úvahy súdu, či v danom prípade existujú také výnimočné okolnosti, ktoré by opodstatňovali nepriznanie
náhrady za zrušenie vecného bremena.

11. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k rovnakému
záveru ako súd prvej inštancie. Určite nemožno neprihliadať na neprimerané správanie sa žalovaného
voči žalobkyni, avšak táto skutočnosť nespĺňa znaky tak výnimočných okolností, kvôli ktorým by nebolo
spravodlivé požadovať od žalobkyne vyplatenie primeranej náhrady žalovanému za zrušenie vecného
bremena.

12. Takisto treba mať na zreteli, že v prejednávanej veci vecné bremeno spočívalo v práve doživotného
užívania bytu, a v dôsledku jeho zrušenia si žalovaný musel zabezpečiť náhradné bývanie.
Na základe uvedeného má aj odvolací súd za to, že nie sú dané dôvody na zrušenie vecného bremena
bez náhrady.

13. Správanie sa žalovaného, podľa názoru odvolacieho súdu, síce nedosahovalo takú mieru
závažnosti, aby odôvodňovalo nepriznanie náhrady, avšak na druhej strane, pri určovaní výšky náhrady,
nemožno takéto správanie opomenúť. Z výsluchu žalobkyne aj svedkov (dcér žalobkyne) vyplynulo,že žalovaný sa k žalobkyni dlhodobo správal hrubo a vulgárne. Podstatnou skutočnosťou je aj to, že
žalobkyňa ako výlučná vlastníčka bytu zriadila vecné bremeno v prospech žalovaného bezodplatne.
V konaní nebolo tvrdené, že by žalovaný za užívanie vecného bremena žalobkyni platil. Obaja sa

spoločne finančne podieľali na chode domácnosti, pričom žalovaný od roku 2007, t.j. od zriadenia
vecného bremena až do roku 2022, kedy bol nútený spoločnú domácnosť opustiť, mal z užívania
vecného bremena majetkový prospech. Vychádzajúc z týchto skutočností má odvolací súd za to, že
zníženie náhrady za zrušenie vecného bremena o 50 % z hodnoty určenej znaleckým posudkom je
primerané a zároveň spravodlivé.

14. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa nemožnosti použitia znaleckého posudku, odvolací
súd uvádza, že znalkyni bola zadaná jasne definovaná otázka: stanoviť všeobecnú hodnotu vecného
bremena – práva doživotného užívania bytu v prospech žalovaného pre účel-konanie o zrušenie
vecného bremena. Už zo samotného znenia tejto otázky, v zmysle ktorej je znalkyňa povinná stanoviť
všeobecnúhodnotuvyplýva,žepriznaleckejčinnostibudepoužitávyhláškač.492/2004Z.z.ostanovení

všeobecnej hodnoty majetku, ktorej použitie teraz žalobkyňa namieta.
Žalobkyňa sa k zamýšľanému znaleckému dokazovaniu a k formulácii otázky pre znalkyňu vyjadrila
len v tom zmysle, že má byť určená všeobecná hodnota vecného bremena ku dňu jeho zriadenia
(č.l. 83). Týmto vyjadrením žalobkyňa v podstate vyjadrila svoj súhlas so zadaním úlohy pre znalkyňu
a so spôsobom určenia výšky náhrady za zrušenie vecného bremena, keď sama žiadala o „určenie

všeobecnej hodnoty vecného bremena ku dňu jeho zriadenia“.
Civilné sporové konanie je postavené na zásade kontradiktórnosti, čo znamená, že každá zo strán
má povinnosť vyhľadávať a predkladať dôkazy o svojich tvrdeniach. Pokiaľ žalobkyňa nesúhlasila so
spôsobom určenia výšky náhrady, mohla to namietať jednak pred samotným znaleckým dokazovaním,
keďže bola oboznámená so zadaním otázky pre znalkyňu, a jednak mohla, a ak chcela byť v konaní

úspešná,ajmala,predložiťdôkazypreukazujúcejejtvrdeniavovzťahukspôsobuurčeniavýškynáhrady
pre prípad, že by súd náhradu priznal. Žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla spôsob, akým by podľa nej
mala byť výška náhrady určená. Žalobkyňa preto v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno. Súd prvej
inštancie pri rozhodovaní správne vychádzal z dôkazov predložených mu stranami sporu, a teda zo
znaleckého posudku, ktorého vykonanie navrhol žalovaný.

15. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd v
prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale
iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné
právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na
spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a
predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani

právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS
50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
Skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s argumentáciou súdu neznamená arbitrárnosť rozhodnutia, ani
jeho nepreskúmateľnosť.

16. Pokiaľ ide o lehotu na plnenie určenú súdom prvej inštancie v dĺžke 6 mesiacov, ktorú namieta
žalovaný v podanom odvolaní, tak v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Lehota na
plnenie stanovená v ust. § 232 ods. 3 CSP je tri dni. V odôvodnených prípadoch môže súd určiť lehotu
dlhšiu. Dlhšiu lehotu súd stanoví podľa okolností daného prípadu, napr. podľa sociálnej a rodinnej
situácie, zdravotného stavu osoby, ktorej sa ukladá povinnosť, výšky priznanej sumy a pod., čo je

však vždy potrebné odôvodniť. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej
inštancie spravoval pri určení paričnej lehoty, preto je v tejto časti rozhodnutie súdu zaťažené vadou
nepreskúmateľnosti.

17.Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľaust.§255ods.2CSP.Žalovanývodvolaní

namieta, že nie je správne, aby sám znášal trovy znaleckého dokazovania.
Inštitút trov konania je bezprostredne spojený s nákladmi vedenia súdneho sporu, ak ide o strany, ich
zástupcov a iné osoby zúčastnené na konaní. Výdavky v konaní znáša primárne každý sám ( § 252
CSP) a vymedzenie trov sporového konania má význam najmä v súvislosti s ich náhradou. Vykonanieznaleckého dokazovania navrhol žalovaný, v dôsledku čoho mu napokon bola priznaná náhrada za
zrušenie vecného bremena. Vo výsledku boli obe strany sporu čiastočne úspešné, čo napokon žalovaný
ani nepopiera, preto súd prvej inštancie rozhodol správne ak vyslovil, že žiadna zo strán nemá na

náhradu trov konania právo. Ustanovenia CSP neumožňujú v rámci náhrady trov konania zohľadniť
niektorý z dôkazov samostatne. O náhrade trov konania sa rozhoduje s ohľadom na výsledok sporu
a v rámci toho je zahrnutá náhrada všetkých nákladov strany sporu v celosti.
Napriek tomu, že odvolací súd považuje výrok o trovách konania za správny, musel tento výrok ako
výrok závislý od výroku vo veci samej zrušiť.

18. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, s výnimkou časti výroku o určení lehoty na plnenie v dĺžke 6 mesiacov od
právoplatnosti rozsudku, a s výnimkou súvisiaceho výroku o trovách konania, a v tejto časti rozsudok
podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

19. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi dĺžku lehoty na plnenie a svoje závery náležite
odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov
odvolacieho konania.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).