Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308213942
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1308213942.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobkyne MÉDIUS spol.
s r. o., Bratislava, Daxnerovo námestie č. 3, IČO: 31 346 120, zastúpenej advokátom JUDr. Júliusom
Jánošíkom, Bratislava, Klincová 35, Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Bratislava, Limbová 2, o náhradu škody, vedenom na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 22Cb/166/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 19. októbra 2017 sp. zn. 10Co/204/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 13.
októbra 2016, č. k. 22Cb/166/2008-778 (v poradí štvrtým) zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobkyňa
domáhala náhrady škody v sume 2.109.772,- eur (63.559.000,- Sk) s príslušenstvom, spôsobenej
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2005, sp. zn. 4Sž 49/2004, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „MZ SR") z 27. februára 2004,

č. k. 05/25-1/2004-ODL, ako aj rozhodnutie Bratislavského samosprávneho kraja (ďalej len „BSK") z
30. decembra 2003, č. OZ -10668/2003 a vec bola vrátená na ďalšie konanie; žalovanej náhradu trov
konania nepriznal (výrok II.), priznal štátu náhradu trov konania voči žalobkyni (výrok III.).

1.1. V dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že rozhodnutím MZ SR z 20. apríla 2001 č. 1933/2001-B bolo žalobkyni
vydané povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rozsahu určenom v prílohe povolenia na

mieste výkonu K. L. Č.. X v Bratislave a Č. Č.. XX v Bratislave, kde bola poskytovaná sekundárna
zdravotná starostlivosť v odboroch anestéziológia a resuscitácia, plastická chirurgia a traumatológia s
tým, že Rozhodnutím BSK z 30. decembra 2003, č. OZ-10668/2003, právoplatným 05. marca 2004
bolo rozhodnutie MZ SR č. 1933/2001-B zrušené z dôvodu, že pri vykonanej kontrole bolo zistené,
že žalobkyňa poskytovala zdravotnú starostlivosť v odboroch plastická chirurgia, anestéziológia a
resuscitácia a traumatológia v mieste výkonu na K. L. č. X v Bratislave v rozpore s vydaným povolením,
čím porušila § 33 ods. 8 písm. c) zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, keď MZ SR

rozhodnutím z 27. februára 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 05. marca 2004, č. 05125-1/2004-
ORL odvolanie žalobkyne voči rozhodnutiu BSK č. OZ-10668/2003 zamietlo a napadnuté rozhodnutie
BSK bolo potvrdené. Poukázal na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25.
mája 2005, č. k. 4Sž 49/2004 zrušil predchádzajúce rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátilMZ SR na ďalšie konanie z dôvodu, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie
a žalobkyni nebolo umožnené vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k žiadnym skutočnostiam s
tým, že listom z 18. apríla 2008 požiadala žalobkyňa žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody, ktorú si uplatnila vo výške 63.559.000,- Sk tak, ako bola stanovená odborným posudkom
vypracovaným spoločnosťou T.A.C. spol. s r.o., predstavujúcu ušlý zisk, nakoľko výlučne v dôsledku
zrušených rozhodnutí správnych orgánov jej bolo zabránené ďalej riadnym spôsobom vykonávať svoju
podnikateľskú činnosť.

1.2. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil v zmysle ustanovení § 1 ods. 1, § 4
ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.),
§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 98 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovúčinnéhood01.januára2005(ďalejlen„zákonč. 578/2004Z.z.").

Uviedol, že v konaní bola podmienka zodpovednosti štátu splnená, nakoľko právoplatné rozhodnutie
BSK vydané dňa 30. decembra 2003 pod č. k. OZ-10668/2003, a rozhodnutie MZ SR vydané dňa 27.
februára 2004 pod č. 05125-1/2004-ORL, boli zrušené ako nezákonné rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25. mája 2005 sp. zn. 4Sž 49/2004, avšak z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že žalobkyňa nepostupovala spôsobom podľa zákona č. 578/2004 Z.z., keď nevyužila

zákonnú možnosť na pokračovanie v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nepožiadala ani o licenciu
a následne ani o povolenie na výkon zdravotnej starostlivosti, a preto jej povolenie na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti zo zákona zaniklo dňom 30. júna 2006 s tým, že aj vznik prípadného nároku
treba ohraničiť práve týmto dátumom. Uviedol, že samotná skutočnosť, že žalobkyňa nepožiadala o
vydanie licencie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti svedčí o tom, že o pokračovanie poskytovania

zdravotnej starostlivosti nemala záujem, keďže priestory, zdravotnícke zariadenie poskytol odplatne
novovzniknutej spoločnosti PRO SANUS, a.s., ktorá prebrala zdravotnícky a nezdravotnícky personál
ako aj pacientov žalobkyne, o čom svedčí list zo dňa 17. júla 2009, ktorým oznámil BSK, že zdravotnú
dokumentáciu pacientov previedol spoločnosti PRO SANUS, a. s., ktorá nadobudla povolenie na výkon
zdravotnej starostlivosti rozhodnutím BSK dňa 10. marca 2004, právoplatným dňa 15. marca 2004 a

rozhodnutím zo dňa 31. marca 2004, právoplatným dňa 01. apríla 2004, BSK povolil rozšírenie povolenia
aj na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v odbore plastická chirurgia, pričom akcionármi spoločnosti
PRO SANUS boli osoby totožné s konateľmi žalobkyne. Poukázal na skutočnosť, že spoločnosť PRO
SANUSposkytovalazdravotnústarostlivosťvovšetkýchodborochavrovnakýchpriestoroch,vktorýchju
poskytovala žalobkyňa a prakticky prevzala a nadviazala na jej podnikanie, keďže podnikateľskú činnosť

ukončila dňa 11. marca 2004 a spoločnosť PRO SANUS počnúc dňom 15. marca 2004 v tejto činnosti
pokračovala v priestoroch na K. L. Č.. X v Bratislave a Č. Č.. XX v Bratislave s využitím prístrojového
vybavenia a zamestnancov žalobkyne.

1.3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyni, ktorá predstavuje len určitú, zákonom

dovolenú formu, prostredníctvom ktorej fyzické osoby uskutočňovali podnikanie, nevznikla žiadna
škoda, resp. nevznikla jej škoda vo forme ušlého zisku s tým, že právo musí byť predovšetkým
nástrojom spravodlivosti a nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky
aplikované bez ohľadu na zmyslel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou,
keď zmyslom a účelom ustanovení priznávajúcich poškodenému právo na náhradu škody je zaistiť,

aby mu bola kompenzovaná majetková ujma, pričom rozsah tejto náhrady musí zohľadňovať výšku
ním vynaložených prostriedkov nutných k obnoveniu pôvodného majetkového stavu. Nevykonanie
navrhovaného dokazovania nariadením kontrolného znaleckého dokazovania odôvodnil vecne tým, že
„...nakoľko dospel k záveru, že žalobkyni škoda nevznikla a vzhľadom na absenciu jednej z podmienok
vznikunárokunanáhraduškody,saužotázkoupríčinnejsúvislostinezaoberals tým,ževspisezaložené

znalecké posudky sa zaoberali ustálením výšky škody výlučne z hľadiska ekonomických ukazovateľov,
pričom ich posudzoval ako dôkazy v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a zohľadňoval
preto všetky okolnosti daného prípadu, t. j. pokračovanie podnikateľskej činnosti konkrétnych osôb
prostredníctvom inej právnickej osoby". O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP").

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 19. októbra 2017, č. k.
10Co/204/2017-932 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III., ktorým žalobu
zamietol a rozhodol o trovách konania štátu potvrdil a vo výroku II., ktorým rozhodol o náhrade trovkonania žalovanej zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a
presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej

nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia
vykonaných dôkazov nemali za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v
napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.

2.1. Z chronológie konania v posudzovanej veci, podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva,
že tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom (v
poradí štvrtým) nerešpektoval rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko právne neposúdil otázku príčinnej
súvislosti medzi škodou, ktorá mu mala vzniknúť nezákonnými rozhodnutiami pôvodne žalovaného 2/,
ktorým odňal žalobkyni povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (ktoré žalovaná potvrdila a
ktoré boli zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/49/2004) je právne

bezvýznamné, nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žalobkyni škoda,
ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu za nezákonné rozhodnutie, nevznikla.

2.2. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni
v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, ktorými jej bolo odňaté povolenie na poskytovanie zdravotnej

starostlivosti žiadna škoda nevznikla, nakoľko obchodná spoločnosť PRO SANUS, a.s. fakticky prevzala
jej podnikateľskú činnosť, ktorú tvorili hmotné zložky (budovy, zariadenia, materiál), nehmotné zložky
(know-how), ako aj osobné (kvalifikačná štruktúra zamestnancov, ich zručnosti a skúsenosti), pričom
tvrdenie žalobkyne v priebehu prvoinštančného konania, ako aj v podanom odvolaní, že uvedená
obchodná spoločnosť je samostatným právnym subjektom od žalobkyne nezávislým a že jej právnym

nástupcom nie je, posúdil aj odvolací súd ako tvrdenie účelové a v rozpore so skutkovým stavom,
pretože zo súdom vykonaného dokazovania je nesporné, že akcionármi spoločnosti PRO SANUS,
a.s., ktorá vznikla mesiac po tom ako pôvodne žalovaný 2/ (BSK) rozhodnutím z 30. decembra 2003,
č. OZ-10668/2003 žalobkyni zrušil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom
zdravotníckom zariadení, t. j. dňa 12. februára 2004, kedy bola zapísaná do Obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I, boli identické osoby so spoločníkmi obchodnej spoločnosti žalobkyne (W..
C.R.,I.C.aďalší)anakoľkovkonanínebolosporným,žežalobkyňaposkytovalazdravotnústarostlivosť
do 11. marca 2004 a ani skutočnosť, že dňa 15. marca 2004 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie
č. OZ-563/2004 zo dňa 10. marca 2004, ktorým bolo vydané povolenie obchodnej spoločnosti PRO
SANUS, a. s. na poskytovanie zdravotnej starostlivosti s totožným predmetom činnosti, s totožným

miestom jej prevádzkovania (v tých istých priestoroch ako žalobkyňa) a dokonca s identickým odborným
zástupcom (C.. C. T.) je jednoznačné, že životaschopná súčasť podnikateľskej činnosti žalobkyne, bola
prevedená na túto spoločnosť.

2.3. K tvrdeniu žalobkyne v odvolaní, že žalobkyňa a spoločnosť PRO SANUS, a.s. sú dve právnické

osoby a odlišné právnické subjekty, odvolací súd uviedol, že žalobkyňa tým, že promptne reagovala na
zmenu jej podnikateľského prostredia, ku ktorej došlo odňatím povolenia na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti (rozhodnutím z 30. decembra 2003 a založením novej obchodnej spoločnosti už dňa
12. februára 2004) zmenou nositeľa jej podnikateľskej činnosti spôsobom, že štyri dni po ukončení
poskytovania zdravotnej starostlivosti (dňa 11. marca 2004) žalovanou, začala v tých istých priestoroch

s tým istým personálom a pacientmi žalobkyne poskytovať zdravotnú starostlivosť obchodná spoločnosť
PRO SANUS, a. s., personálne prepojená s obchodnou spoločnosťou žalobkyne, dobré mravy ako
súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku je kvalifikovaný ako poctivý síce
neporušila, avšak je nutné uviesť, že nakoľko sa v tomto spore domáhala náhrady škody titulom ušlého
zisku v dôsledku nezákonných rozhodnutí, ktoré jej možnosť podnikať v oblasti poskytovania zdravotnej

starostlivosti odňali, a na strane druhej, napriek ich existencii naďalej de facto aj de iure podniká,
avšak prostredníctvom novozaloženej obchodnej spoločnosti je vylúčené, aby jej v dôsledku vydania
nezákonných rozhodnutí škoda vznikla. Odvolací súd považoval za potrebné k argumentácii žalobkyne
v podanom odvolaní uviesť, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nekonštatoval,
že v prípade obchodnej spoločnosti MÉDIUS spol. s r. o. a obchodnej spoločnosti PRO SANUS, a.s. ako

dvoch právnických osôb ide o jednu totožnú právnickú osobu, ale naopak uzavrel, že žalobkyňa tým, že
svoju podnikateľskú činnosť previedla na druhú a novozaloženú obchodnú spoločnosť (PRO SANUS,
a.s.), ktorej bolo udelené povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, jej prostredníctvom
pokračovala v podnikateľskej činnosti, ktorú už v dôsledku odňatia povolenia na poskytovanie zdravotnejstarostlivosti vykonávať nemohla a nakoľko o vydanie povolenia ani následne nepožiadala, zjavne
poskytovať zdravotnú starostlivosť pod pôvodným obchodným menom, ani nechcela.

2.4. K námietkam žalobkyne, že napriek tomu, že všetky odborne zdatné osoby škodu na jej strane
konštatovali, prijal súd prvej inštancie záver, že škoda nevznikla, odvolací súd zdôraznil, že otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi, ktorý môže poskytnúť
len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza, pričom pre posúdenie

vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná, keď práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná
súvislosť.
2.5. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že je nevyhnutné, aby
protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v

logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik
škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto
zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná
náhrada. Odvolací súd mal za to, že v prejednávanej veci existencia nezákonného rozhodnutia sporná
nebola, spornou bola otázka, čo zapríčinilo vznik škody na strane žalobkyne tvrdiacej, že v dôsledku

nezákonného rozhodnutia, ktorým jej bolo odňaté povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
čím de facto muselo dôjsť k ukončeniu jej podnikateľskej činnosti, jej vznikla škoda predstavujúca ušlý
zisk. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyni v
dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia žiadna škoda nevznikla, nakoľko vo svojej podnikateľskej
činnosti plynule pokračovala prostredníctvom obchodnej spoločnosti PRO SANUS, a. s., ktorú pohotovo

založilauždňa12.februára2004,tedamesiaca12dnípotom,akobolozrušenépovoleniežalobkynena
poskytovanie zdravotnej starostlivosti (dňa 30. decembra 2003) t. j. nezákonné rozhodnutie nezapríčinilo
žalobkyni vznik žiadnej škody, resp. tvrdeného ušlého zisku.

2.6. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobkyne, ktorá svojim odvolaním napadla aj

výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal štátu voči nej náhradu trov konania. Ako zmätočný však posúdil
výrok rozsudku, ktorým rozhodol o trovách konania žalovanej, nakoľko nekorešponduje s odôvodnením
tohto výroku. Výrok II. podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa
§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") podala dovolanie, prípustnosť ktorého
odôvodňoval ustanoveniami § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

3.1. Žalobkyňa v prvom rade namietala záver odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s názorom súdu

prvej inštancie, že jej v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia žiadna škoda nevznikla, nakoľko vo
svoje podnikateľskej činnosti plynule pokračovala prostredníctvom obchodnej spoločnosti PRO SANUS,
a.s., ktorú pohotovo založila už dňa 12. februára 2004, teda mesiac a 12 dní po tom, ako bolo zrušené
povolenie žalobkyne na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (dňa 30. decembra 2003), t.j. nezákonné
rozhodnutie nezapríčinilo žalobkyni vznik žiadnej škody, resp. tvrdeného ušlého zisku. Uviedla, že tento

súhrnný záver odvolacieho súdu založený na nesprávnom právnom posúdení veci našiel svoj odraz v
množine ďalších dielčích záverov obsiahnutých v predmetnom rozsudku. Žalobkyňa z dôvodu podľa §
421 ods. 1 písm. a) a b) CSP konkrétne namietala:

a/ nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k založeniu spoločnosti PRO SANUS, a.s. žalobkyňou, v

dôsledku ktorého vznikla situácia, v úplnosti odlišná od doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
keď dovolací súd v doterajšom rozhodovaní nikdy nestotožnil spoločníka, alebo akcionára právnickej
osoby s touto právnickou osobou a v žiadnom rozhodnutí neoznačil za zakladateľa spoločností inú
právnickú osobu len z dôvodu, že táto mala rovnakých spoločníkov, alebo akcionárov, ako založená
právnická osoba, ktorá je charakteristická tým, že v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

tento nikdy neriešil postavenie právnickej osoby ako zakladateľa inej spoločnosti len preto, že ju založili
spoločníci už existujúcej právnickej osoby. Takáto otázka nebola dovolacím súdom riešená.b/ nesprávne právne posúdenie prevodu podnikateľskej činnosti žalobkyne na PRO SANUS, a.s. a
pokračovania podnikateľskej činnosti, žalobkyne prostredníctvom PRO SANUS, a.s. z dôvodu, že (I.)
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa vyskytujú rozhodnutia, ktoré nikdy nekonštatovali podnikanie

jedného subjektu prostredníctvom iného subjektu, len z dôvodu, že medzi týmito subjektmi existuje
množina odplatných dohôd upravujúcich vzájomné práva a povinnosti a teda napadnuté rozhodnutie je s
doterajšou praxou v rozpore, (II.) doterajšia rozhodovacia prax dovolacieho súdu nikdy nerozhodovala a
nekonštatovala výkon podnikateľskej činnosti prostredníctvom inej osoby len na základe toho, že medzi
uvedenými osobami existovali odplatné dohody upravujúce vzájomné práva a povinnosti. Žalobkyňa

považovala za nevyhnutné, aby dovolací súd ozrejmil:

- či je správny záver, že identita personálneho substrátu (zakladateľov - všetko fyzických osôb) dvoch
právnických osôb umožňuje prijať právny záver, že skoršia právnická osoba založila neskoršiu právnickú
osobu a takýto názor má byť aj pre budúcnosť právne správny a smerodajný,
- či je správny záver, že v prípade ak medzi dvomi právnickými osobami existujú odplatné zmluvy, na

základe ktorých si tieto poskytujú vzájomné plnenie, je možné konštatovať, že jedna právnická, osoba,
previedla svoju podnikateľskú činnosť na druhú právnickú osobu a jej prostredníctvom ďalej pokračuje
vo výkone svojej podnikateľskej činnosti (aj pri zohľadnení faktu, že podnikateľské oprávnenie je bolo
skôr odňaté) a takýto názor má byť aj pre budúcnosť právne správny a smerodajný.

3.2. Žalobkyňa mala za to, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil ako
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 420 f) CSP). Konkrétne namietala a/ nerešpektovanie rozhodnutí odvolacieho
súdu, b/ ignorovanie záverov odborne zdatných osôb podľa § 206 CSP, c/ porušenie hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych práv podľa Čl. 35 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky a

d/ absenciu náležitého zdôvodnenia. Vo vzťahu k písmenu d/ žalobkyňa uviedla, že nedostatky v zistení
a vyhodnotení skutkových okolností v súvislosti s následným nesprávnym právnym posúdením veci
úzko súvisia s nedostatočnosťou následného odôvodnenia rozsudku. Podľa presvedčenia žalobkyne
nedostatky (špecifikované bližšie v dovolaní v bode C4/) sú výrazného charakteru a znamenajú vznik
nových právnych názorov a záverov v slovenskom právnom poriadku, ktoré nemajú oporu v príslušnej

právnej úprave. Absencia právnej úpravy zodpovedajúcej týmto záverom, ich vnútorná nekonzistentnosť
a rozpornosť, spôsobujú zmätočnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť predmetných rozhodnutí.
Žalobkyňa ďalej namietala, že právne a skutkové argumenty preukazujúce dôvodnosť uplatneného
nároku odvolací súd ignoroval a s týmito sa nevysporiadal. Nevysporiadal sa ani s opakovanými
právnymi názormi odvolacieho súdu, ktoré špecifikovali otázku, ktorej sa súd prvej inštancie musí

venovať. Žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 10Co/204/2017-932 z 19. októbra 2017 zrušil, vec vrátil späť na opätovné prejednanie a žalobkyni
priznal náhradu trov dovolacieho konania, vrátane odmeny za právne zastúpenie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi

údajnou škodou a rozhodnutím žalovanej, pričom dôkaznú povinnosť niesla žalobkyňa. To, že súd prvej
inštancie vyhodnotil dôkazy a zistený skutkový a právny stav v neprospech žalobkyne, neznamená, že
nesprávne vec posúdil. Odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil správne vyhodnotenie dôkazov
súdom prvej inštancie a považoval jeho rozhodnutie za presvedčivé a náležite odôvodnené, pričom na
zdôrazneniesprávnostiskutkovýchaprávnychzáverovuviedolprivysporiadanísasodvolacímidôvodmi

žalobkyne ďalšie právne argumenty, ktorými potvrdil správnosť postupu a hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie. Žalovaná sa nestotožnila ani s dôvodom dovolania žalobkyne, že jej súd procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, nakoľko zápisnice zo súdneho pojednávania svedčia o pravom opaku tvrdenia
žalobkyne. Žalovaná dovolací súd žiadala, aby dovolanie ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky v poradí prvom rozhodnutí z 26. apríla 2023 sp. zn. 4Cdo/135/2023
dovolanie žalobkyne proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu odmietol majúc za to, že napadnuté
rozhodnutie nebolo zaťažené vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Pokiaľ ide o dovolanie
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP podľa názoru dovolacieho súdu neboli splnené podmienky prípustnosti

dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia, keďže žalobkyňa namietala „odklon" riešenia právnych
otázok odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom v dovolaní
neoznačila rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd
odklonil. Navyše uplatnila i dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP v súvislosti s čím dovolacísúd uviedol, že uplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sa vzájomne vylučuje, pretože
ak v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu daná právna otázka ešte vyriešená nebola, nemožno hovoriť

o ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Odhliadnuc od uvedeného z rozhodnutí súdov nižších
inštancií nebolo zrejmé, že žalobe žalobkyne nebolo možné vyhovieť aj preto, lebo „...nevyužila zákonnú
možnosť na pokračovanie v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nepožiadala ani o licenciu a následne
ani o povolenie na výkon zdravotnej starostlivosti, a preto jej povolenie na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti zo zákona zaniklo dňom 30. júna 2006 s tým, že aj vznik prípadného nároku treba ohraničiť

práve týmto dátumom... (bod 18 rozsudku odvolacieho súdu)". Aj v kontexte týchto zistení súdy nižších
inštancií dospeli k záveru, že žalobkyni ako obchodnej spoločnosti, prostredníctvom ktorej fyzické osoby
uskutočňovali podnikanie, nevznikla škoda vo forme ušlého zisku. resp. neuniesla dôkazné bremeno a
nepreukázalavznikskutočnejškody,akojednuzpodmienokvznikunárokunanáhraduškodyspôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb.
Vzhľadom k uvedenému dovolací súd, poukazujúc najmä na skutočnosť, že žalobkyňa nepostupovala

spôsobom podľa zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, keď po zrušení
rozhodnutí orgánov verejnej správy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2005,
č.k.4Sž49/2004,nevyužilazákonnúmožnosťpokračovaťvposkytovanízdravotnejstarostlivostiadošlo
k zániku jej povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti zo zákona, dňom 30. júna 2006, dospel
k záveru, že riešenie dovolateľkou nastolených otázok, s ohľadom k dvom dôvodom zamietnutia žaloby

nie je relevantné pre rozhodnutie. Otázky položené dovolateľkou by mali prípadnú relevanciu len vtedy,
ak by boli nastolené aj v súvislosti so správnosťou druhého dôvodu, ktorý viedol súdy nižších inštancií
k zamietnutiu žaloby, a síce neuneseniu dôkazného bremena vzniku škody z dôvodu zániku povolenia
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti zo zákona.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 11. septembra 2024 sp. zn. I. ÚS 488/2023-75
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2023 sp. zn. 4Cdo/135/2021 zrušil a vec
vrátilNajvyššiemusúduSlovenskejrepublikynaďalšiekonanie,konštatujúc,žepredmetnýmuznesením
bolo porušené základné právo sťažovateľky (žalobkyne) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, a to nesprávnym posúdením prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

6.1. ÚstavnýsúdpovažovalzadôvodnúnámietkusťažovateľkyonesprávnostizáveruNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky, že riešenie nastolených otázok nebolo samo osebe relevantné pre rozhodnutie,

keďže sa týkalo iba jedného z dvoch dôvodov zamietnutia žaloby. Tento záver najvyššieho súdu
nezohľadňujedôvody,naktorýchzaložilsúdprvejinštanciezamietnutiežalobyaodvolacísúdpotvrdenie
rozsudku prvoinštančného súdu, keďže súdy nekonštatovali, že nerealizovanie postupu podľa zákona
č. 578/2004 Z. z. malo za následok absenciu vzniku škody, význam mu prikladali najmä v súvislosti s
obdobím, za ktoré mohol byť prípadný nárok priznaný (k čomu však nedošlo).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady

pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

8. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,

nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

12. Najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 420 písm.
f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a/ zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
(procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v

konanípredním využívať všetkyprávneinštitútyazárukyposkytovanéprávnymporiadkom.Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky.

12.1. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala

zmätočnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií z dôvodu
nesprávneho posúdenia skutkového stavu v spojení s následným nesprávnym právnym posúdením
veci, ďalej nesprávny procesný postup súdov oboch nižších inštancií, konkrétne, že súd prvej inštancie
nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ignoroval závery odborne zdatných osôb podľa § 206 CSP
a že rozhodnutiami súdov došlo k porušeniu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv podľa Čl. 35

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo
73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý
proces.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

17. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS

105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).

18. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú ochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné (Zo súdnej praxe č. 56/2008).

19. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesnéúkonyúčastníkaprimeraným,zrozumiteľnýmaústavneakceptovateľnýchspôsobomreagovať

v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS
32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje
každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky
odôvodneného rozsudku.

20. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis

proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

21. Dovolací súd akcentuje, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke
úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne
závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom
vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil,

prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

22. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku
v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (viď § 387 ods. 1až 3 CSP). V takom prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však
vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným

vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa
v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné
považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a
zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými

okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2016, 1296 s.).

23. Dovolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. novembra
2018 sp. zn. III. ÚS 314/2018, podľa ktorého odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP.

24. Dovolacísúdnezistil,žebyvdanejveciišlootakýtoextrémnyprípadvybočeniazmedzíustanovenia
§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. V prejednávanej

veci dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobkyne na náhradu škody vo forme
ušlého zisku z dôvodu, že a/ škoda žalobkyni nevznikla, resp. b/ neuniesla dôkazné bremeno a
nepreukázala vznik skutočnej škody.

25. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP.

Je zrejmé, že prvoinštančným súdom obstarané skutkové zistenia a ich právne posúdenie považoval za
natoľko správne, že ich nepotreboval nijako korigovať. Z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a
prvoinštančného),chápanýchvichorganickej/kompletizujúcej/jednote(viďrozhodnutiaústavnéhosúdu
sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov
súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké

záveryzaujalkjehoprávnemuposúdeniu.Odvolacísúdodôvodnilpotvrdzujúcivýroksvojhorozhodnutia
spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol
súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobkyne, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych
argumentov, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne
správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom

vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva nejasnosť a nezrozumiteľnosť, či nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd sa vysporiadal vo svojom odôvodnení so všetkými podstatnými námietkami žalobkyne,
obsahovo totožnými s tými, ktoré boli vznesené aj v podanom dovolaní, a síce že obchodná spoločnosť

MÉDIUS spol. s r. o. a obchodná spoločnosť PRO SANUS, a.s. sú dve odlišné právnické osoby, keď
tieto tvrdenia v bode 17. svojho rozsudku hodnotil vo vzťahu k povahe uplatneného nároku „...ako
tvrdenie účelové a v rozpore so skutkovým stavom...", keďže „...obchodná spoločnosť PRO SANUS,
a.s. fakticky prevzala podnikateľskú činnosť spoločnosti MÉDIUS spol. s r. o., ktorú tvorili hmotné
zložky(budovy,zariadenia,materiál),nehmotnézložky(know-how),akoajosobné(kvalifikačnáštruktúra

zamestnancov, ich zručnosti a skúsenosti)". Za neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku, že súd prvej
inštancie nerešpektoval (predchádzajúce) rozhodnutie odvolacieho súdu z 18. februára 2016 sp. zn.
10Co/204/2017 (viď bod 14. a 15. rozsudku odvolacieho súdu). Zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu vyplýva, že v poradí tretí rozsudok súdu prvej inštancie označil za nepreskúmateľný („...súd
prvej inštancie právne neposúdil otázku príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom

uplatnenej škody..."), k meritu veci sa odvolací súd vôbec nevyjadril a z tohto rozhodnutia nevyplýva pre
súd nižšej inštancie žiaden záväzný právny názor. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu
prvej inštancie, že „...žalobkyňa nepostupovala spôsobom podľa zákona č. 578/2004 Z.z., keď nevyužila
zákonnú možnosť na pokračovanie v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nepožiadala ani o licenciu
a následne ani o povolenie na výkon zdravotnej starostlivosti, a preto jej povolenie na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti zo zákona zaniklo dňom 30. júna 2006 s tým, že aj vznik prípadného nároku
treba ohraničiť práve týmto dátumom...", z čoho opätovne vyplýva správne konštatovanie súdu prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobkyňa o poskytovanie zdravotnej starostlivosti už
záujem nemala, keďže svoje podnikateľské priestory, zdravotnícke zaradenie poskytla novovzniknutejobchodnej spoločnosti PRO SANUS, a.s., ktorá v činnosti žalobkyne, ukončenej ku dňu 11. marcu 2004,
kontinuálne pokračovala od 15. marca 2004. S poukazom na uvedené žalobkyňa preto nedôvodne
argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený; pričom za vadu konania v

zmysle§420 písm.f)CSPvžiadnomprípadenemožnopovažovaťto,žeodvolacísúdneodôvodnilsvoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,
že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Podľa názoru
dovolacieho súdu dal odvolací súd v danom spore odpoveď na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska
relevantné pre rozhodnutie o odvolaní, čo jasne a presvedčivo vyplýva z jeho rozhodnutia.

26. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) spočívalo (prípadne) na nesprávnych právnych záveroch
(porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 3 Cdo 105/2018, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014) ohľadom žalobkyňou tvrdeného „...porušenia jej
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv podľa Čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...".

27. Najvyšší súd vyššie uvedené dopĺňa poukázaním na konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej
aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá

vadu zmätočnosti.

28. V súvislosti s námietkou dovolateľky o pochybení prvoinštančného súdu v procese dokazovania
(„...tým, že ignoroval závery odborne zdatných osôb podľa § 206 CSP..."), najvyšší súd uvádza, že
už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu

procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty
R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo
29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo

38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového
konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP postup s údu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie,
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu.

29. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení
§ 420 písm. f) CSP. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v už spomínanom náleze zo dňa 11. septembra
2024 sp. zn. I. ÚS 488/2023-75 vyslovil súhlas s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

nesprávne právne posúdenie veci tvoriacej hlavný predmet (meritum) konania na všeobecných súdoch
nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže účelom tohto právneho názoru
je zdôrazniť nezameniteľnosť oboch typov dovolania, ako aj ich odlišné účelové určenie (nápravy
zmätočnosti versus tvorba a zjednocovanie judikatúry). Dovolací súd následne pristúpil k skúmaniu
existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a § 432 CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP
30. Podľa názoru žalobkyne je jej dovolanie prípustné aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP a
zároveň § 421 ods. 1 písm. b) CSP v otázke nesprávneho právneho posúdenia uplatneného nároku zo
zodpovednosti za náhradu majetkovej škody z titulu ušlého zisku.

31. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon" jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu". Platí pritom, že argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je
nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný (I. ÚS 537/2022, III. ÚS 127/2021).32. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R
71/2018patriadopojmu„ustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu"predovšetkýmstanoviskáalebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

33. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd
akonajvyššiasúdnaautoritatútootázkuvyriešil.Právnaúpravaúčinnáod1.júla2016dávadovolaciemu
súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ

riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej
činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci
odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421
CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,
že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite

doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky
a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

34. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) CSP
mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska

namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené
predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP
(porovnaj 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo
95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva

na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca
právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

35. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. b) CSP môže byť len otázka právna

(nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace

základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

36. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) a „vyriešenia

právnej otázky" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových
otázoknemôžebyťvdovolacomkonanípodrobenámeritórnemuprieskumu,lebodovolacísúdjeviazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka,
resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

37. Dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného žalobkyňou podľa § 421
ods. 1 CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť
textudovolania(IV.ÚS15/2021,I.ÚS115/2020,I.ÚS336/2019).Pokonštatovaníprípustnostidovolania
so zreteľom na riadne nastolené právne otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 CSP dovolacísúd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z
hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom
vo vymedzených právnych otázkach.

38. V danej veci bola spornou otázka, či žalobkyni vznikla škoda vo forme ušlého zisku následkom
nezákonného rozhodnutia žalovanej.

39. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady

škody v sume 2.109.772 eur (63.559.000 Sk) s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súdy nižších inštancií na
posudzovaný prípad aplikovali príslušné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov a síce zákona č.
58/1969 Zb. a zákona č. 578/2004 Z.z.. S poukazom na zistený skutkový stav dospeli k záveru, že
žalobkyni v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, ktorými jej bolo odňaté povolenie na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti, žiadna škoda nevznikla. V prvom rade preto, lebo „..obchodná spoločnosť PRO

SANUS, a.s. fakticky prevzala podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorú tvorili hmotné zložky (budovy,
zariadenia,materiál),nehmotnézložky(know-how),akoajosobné(kvalifikačnáštruktúrazamestnancov,
ich zručnosti a skúsenosti)". Tvrdenie žalobkyne prezentované v priebehu celého konania, že obchodná
spoločnosť PRO SANUS, a.s. je samostatným právnym subjektom od žalobkyne nezávislým a že jej
právnym nástupcom nie je, posúdil aj odvolací súd ako tvrdenie účelové a v rozpore so skutkovým

stavom, pretože z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že „akcionármi spoločnosti PRO SANUS,
a.s., ktorá vznikla mesiac po tom ako pôvodne žalovaný 2/ (BSK) rozhodnutím z 30. decembra 2003,
č. OZ-10668/2003 žalobkyni zrušil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom
zdravotníckom zariadení, t. j. dňa 12. februára 2004, kedy bola zapísaná do Obchodného registra
Okresného súdu Bratislava I, boli identické osoby so spoločníkmi obchodnej spoločnosti žalobkyne (W.

C.R.,I.C.aďalší)anakoľkovkonanínebolosporným,žežalobkyňaposkytovalazdravotnústarostlivosť
do 11. marca 2004 a ani skutočnosť, že dňa 15. marca 2004 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie
č. OZ-563/2004 zo dňa 10. marca 2004, ktorým bolo vydané povolenie obchodnej spoločnosti PRO
SANUS, a.s. na poskytovanie zdravotnej starostlivosti s totožným predmetom činnosti, s totožným
miestom jej prevádzkovania (v tých istých priestoroch ako žalobkyňa) a dokonca s identickým odborným

zástupcom (C.. C. T.) je jednoznačné, že životaschopná súčasť podnikateľskej činnosti žalobkyne,
bola prevedená na túto spoločnosť". Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatoval, že súd
prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyni v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia
žiadna škoda nevznikla, nakoľko vo svojej podnikateľskej činnosti plynule pokračovala prostredníctvom
obchodnejspoločnostiPROSANUS,a.s.,ktorúpohotovozaložilauždňa12.februára2004,tedamesiac

a12dnípotom,akobolozrušenépovoleniežalobkynenaposkytovaniezdravotnejstarostlivosti(dňa30.
decembra 2003) t. j. nezákonné rozhodnutie nezapríčinilo žalobkyni vznik žiadnej škody, resp. tvrdeného
ušlého zisku.

39.1. Dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie založenia spoločnosti PRO SANUS, a.s.

žalobkyňou, ktoré považovali konajúce súdy za jeden zo základných argumentov pre prijatie záveru, že
jej z uvedeného dôvodu nemohla vzniknúť škoda z titulu ušlého zisku. Mala za to, že na základe tohto
nesprávneho právneho posúdenia veci vznikla situácia, „v úplnosti odlišná od doterajšej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, keď dovolací súd v doterajšom rozhodovaní nikdy nestotožnil spoločníka,
alebo akcionára právnickej osoby s touto právnickou osobou a v žiadnom rozhodnutí neoznačil za

zakladateľa spoločností inú právnickú osobu len z dôvodu, že táto mala rovnakých spoločníkov, alebo
akcionárov, ako založená právnická osoba, ktorá je charakteristická tým, že v doterajšej rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu tento nikdy neriešil postavenie právnickej osoby ako zakladateľa inej spoločnosti
len preto, že ju založili spoločníci už existujúcej právnickej osoby". Takáto otázka nebola dovolacím
súdom riešená.

39.2. Žalobkyňa nesúhlasila ani s právnym posúdením prevodu jej podnikateľskej činnosti na obchodnú
spoločnosť PRO SANUS, a.s. a pokračovaním podnikateľskej činnosti žalobkyne prostredníctvom
uvedenejobchodnejspoločnosti.Argumentovala,ževrozhodovacejpraxidovolaciehosúdusavyskytujú
rozhodnutia, ktoré nikdy „nekonštatovali podnikanie jedného subjektu prostredníctvom iného subjektu",

len z dôvodu, že medzi týmito subjektmi existuje množina odplatných dohôd upravujúcich vzájomné
práva a povinnosti a teda uvedené rozhodnutie je s doterajšou praxou v rozpore a zároveň doterajšia
rozhodovacia prax dovolacieho súdu nikdy nerozhodovala a nekonštatovala výkon podnikateľskej
činnosti prostredníctvom inej osoby len na základe toho, že medzi uvedenými osobami existovaliodplatné dohody upravujúce vzájomné práva a povinnosti. Žalobkyňa považovala za nevyhnutné, aby
dovolací súd ozrejmil:
- či je správny záver, že identita personálneho substrátu (zakladateľov - všetko fyzických osôb) dvoch

právnických osôb umožňuje prijať právny záver, že skoršia právnická osoba založila neskoršiu právnickú
osobu a takýto názor má byť aj pre budúcnosť právne správny a smerodajný,
- či je správny záver, že v prípade ak medzi dvomi právnickými osobami existujú odplatné zmluvy, na
základe ktorých si tieto poskytujú vzájomné plnenie, je možné konštatovať, že jedna právnická, osoba,
previedla svoju podnikateľskú činnosť na druhú právnickú osobu a jej prostredníctvom ďalej pokračuje

vo výkone svojej podnikateľskej činnosti (aj pri zohľadnení faktu, že podnikateľské oprávnenie jej bolo
skôr odňaté) a takýto názor má byť aj pre budúcnosť právne správny a smerodajný.

40. Právne otázky nastolené resp. formulované dovolateľkou možno interpretovať aj tak, či s ohľadom na
okolnosti danej veci možno navonok javiace sa dve rôzne právnické osoby vykonávajúce podnikateľskú
činnosť podľa osobitných predpisov považovať za „prepojené", a to prostredníctvom hmotných zložiek

(budovy, zariadenia, materiál), nehmotných zložiek (know-how), ako aj ich akcionárov (spoločníkov),
štatutárnychzástupcovapersonálu(kvalifikačnáštruktúrazamestnancov,ichzručnostiaskúsenosti),do
takej miery, že v kontexte uplatňovanej náhrady škody jednou z nich (v dôsledku vydania nezákonného
rozhodnutia), možno dospieť k záveru o pokračovaní podnikateľskej činnosti skôr založenej obchodnej
spoločnosti prostredníctvom novozaloženej. Ešte pred riešením nastolených otázok dovolací súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že obe právnické osoby mali v danom prípade bezpochyby postavenie
podnikateľa podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§ 2 ods. 2). Definíciu vzájomne prepojených
osôb nájdeme pod rozličnými výrazmi. Vzájomne prepojené osoby sú označované pojmami „prepojené
osoby", „spriaznené osoby", „spriaznené strany", „závislé osoby", „blízke osoby", „osoby s osobitným
vzťahom k danej osobe" a podobne. Všetky vyššie uvedené výrazy možno označiť za synonymá,

pretože napriek tomu, že znejú odlišne, majú rovnaký alebo podobný význam, ktorým je zahŕňať pod
týmto pojmom všetky osoby, ktoré sú určitým spôsobom vzájomne medzi sebou prepojené. „Prepojenú
osobu" v preskúmavanej veci použité právne predpisy nedefinujú. V zmysle judikátu najvyššieho súdu
R 75/2024 možno z hľadiska § 140 veta prvá Občianskeho zákonníka za blízku osobu (§ 116 tohto
zákonníka per analogiam) považovať aj právnickú osobu. I keď právna veta citovaného judikátu sa

vzťahuje na skutkovo a právne riešenú situáciu porušenia predkupného práva vyplýva z neho, že za
určitých okolností aj právnická osoba môže byť blízkou osobou. Definícia blízkych osôb sa na účely
definície spriaznených osôb využíva aj pri vymedzení ekonomického a personálneho prepojenia. Preto
vzhľadom na postavenie oboch právnických osôb ako podnikateľa je podľa dovolacieho súdu priliehavé
ajdefinovaniespriaznenejosobyvzmyslezákonaodanizpríjmovč.595/2005Z.z.podľaktoréhomožno

rozumieťspriaznenouosobouajblízkuosobuatiežekonomicky,personálnealeboinakprepojenúosobu
alebo subjekt; ekonomickým prepojením alebo personálnym prepojením účasť osoby alebo subjektu na
majetku, kontrole alebo vedení inej osoby alebo subjektu alebo vzájomný vzťah medzi osobami alebo
subjektmi, ktoré sú pod kontrolou alebo vedením tej istej osoby, jej blízkej osoby alebo subjektu alebo v ktorých má táto osoba, jej blízka osoba alebo subjekt priamy

majetkový podiel alebo nepriamy majetkový podiel; vedením sa rozumie vzťah členov štatutárnych
orgánov, dozorných orgánov alebo ďalších obdobných orgánov právnickej osoby alebo subjektu k tejto
právnickej osobe alebo k subjektu.
41. V danom prípade z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že otázky nastolené
dovolateľkou a týkajúce sa „faktického a právneho prepojenia" (resp. ako to odvolací súd uvádza

„identity personálneho substrátu a existencie odplatných zmlúv, na základe ktorých si osoby poskytujú
vzájomné plnenie") obchodných spoločností MÉDIUS spol. s r. o. a PRO SANUS, a.s. odvolací
súd hodnotil individuálne, vezmúc pritom v úvahu povahu uplatneného nároku (náhradu škody) a
okolnosti danej veci, teda nie spôsobom, ktorý by bolo možné uplatňovať všeobecne. Konkrétne
vzal na zreteľ, kto sú akcionári oboch posudzovaných obchodných spoločností, zistil pritom, že 1/

akcionármi spoločnosti PRO SANUS, a.s boli identické osoby so spoločníkmi obchodnej spoločnosti
žalobkyne, ďalej zistil, že 2/ u oboch spoločností išlo o poskytovanie zdravotnej starostlivosti s totožným
predmetom činnosti, 3/ s totožným miestom prevádzkovania (v tých istých priestoroch ako žalobkyňa)
a 4/ s identickým odborným zástupcom (C.. C. T.á). Otázkou „faktického a právneho prepojenia" dvoch
obchodných spoločností sa žiaden zo súdmi nižších inštancií aplikovaných relevantných právnych

predpisov nezaoberá. Túto otázku nerieši ani Občiansky zákonník ako všeobecný predpis občianskeho
práva hmotného, z predchádzajúceho rozboru pod bodom 38. je zrejmé, že pre na zadefinovanie
spriaznenej osoby sa v legislatíve Slovenskej republiky používajú rôzne synonymické výrazy. Podľa
dovolacieho súdu nie je vylúčené/zakázane, aby predmetnú skutočnosť (t. j. spriaznenosť resp.majetkovú prepojenosť právnických osôb) nemohol súd vziať v úvahu pri rozhodovaní o konkrétne
uplatnenom nároku na náhradu škody, avšak nie spôsobom ako to formuloval dovolateľ „....a takýto
názor má byť aj pre budúcnosť právne správny a smerodajný", čo s ohľadom na výnimočnosť tej-

ktorej veci v zásade ani nie je možné. Správne v uvedenom smere súd prvej inštancie uviedol,
že „právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti a nielen súborom právnych predpisov,
ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmyslel a účel toho ktorého záujmu
chráneného príslušnou normou, keď zmyslom a účelom ustanovení priznávajúcich poškodenému právo
na náhradu škody je zaistiť, aby mu bola kompenzovaná majetková ujma, pričom rozsah tejto náhrady

musí zohľadňovať výšku ním vynaložených prostriedkov nutných k obnoveniu pôvodného majetkového
stavu". Aj ústavný súd vo svojej judikatúre viac krát zdôraznil, že účelom základného práva na súdnu
ochranu je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (napr. nález Ústavného súdu SR z 10. februára 2011,
sp. zn. I. ÚS 464/2010). Zmyslom a účelom náhrady škody je nahradiť poškodenému skutočnú škodu a
ušlý zisk. Podľa dovolacieho súdu závery vyslovené odvolacím súdom a súdom prvej inštancie nemožno

považovať v danom prípade za arbitrárne resp. priečiace sa zmyslu náhrady škody. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje
zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. V preskúmavanej veci dovolací

súd nezistil zo strany odvolacieho súdu takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy, ktorá by zásadne
popierala účel a význam aplikovanej právnej normy, resp. že by dôvody, na ktorých bolo založené
napadnuté rozhodnutie absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej a právnej
logiky, boli zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (čl. 2 ods. 1,2 CSP).

42. Z uvedeného (pod bodmi 36. až 39.) vyplýva, že pokiaľ súdy nižších inštancií vychádzali pri
posudzovaní uplatneného nároku z názoru, že napriek existencii nezákonných rozhodnutí žalobkyňa
ďalej de facto a de iure podnikala v dosahovaní zisku prostredníctvom novozaloženej obchodnej
spoločnosti a je preto vylúčené, aby jej vznikla škoda, vec po právnej stránke posúdili správne.

43. Dovolací súd tiež pripomína, že odvolací súd nezaložil napadnuté rozhodnutie len na „faktickom
a právnom prepojení" dvoch obchodných spoločností v súvislosti s uplatňovaným nárokom na náhrady
škody, ale aj na tom, že žalobkyňa nepostupovala spôsobom podľa zákona č. 578/2004 Z.z., keď

nevyužila zákonnú možnosť na pokračovanie v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nepožiadala ani
o licenciu a následne ani o povolenie na výkon zdravotnej starostlivosti, a preto jej povolenie na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti zo zákona zaniklo dňom 30. júna 2006 s tým, že aj vznik
prípadného nároku treba ohraničiť práve týmto dátumom...". Z uvedeného je potom zrejmé, že riešenie
nastolených otázok má svoju relevanciu len za obdobie od 12. februára 2004 (deň vzniku spoločnosti

PRO SANUS, a.s.) do 30. júna 2006, pretože po tomto dátume by licencia žalobkyne (MÉDIUS spol.
s r. o.) na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti aj tak zanikla. Uvedeným konštatovaním dovolací
súd nespochybňuje závery ústavného súdu, len tým zdôrazňuje ohraničenie obdobia rozhodného pre
posudzovanie uplatňovanie nároku.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd žalobkyňou položené otázky považoval súdmi nižších
inštancií za správne vyriešené, a preto podané dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).

45. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453
ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP). O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.