Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423206476
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:1423206476.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX/XX, E., zast. Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r. o., G. Švéniho 6, Prievidza, IČO:
50 595 652, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o určenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/2/2024-266 zo dňa 4. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe na ochranu osobnosti, ktorou
žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 6.517,17 eur spolu s príslušenstvom
na tom skutkovom základe, že bol dlhodobo nútený pracovať ako hasič- technik/strojník nad rámec
týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, a to smernice 2003/88/ES.
Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a žalobcovi priznal náhradu ods. 2.000,- eur (výrok I.)

a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Vec právne posúdil podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003, čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, ako aj podľa
vybraných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v nadväznosti na to prijal záver, že bol preukázaný zásah
do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín
týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže

v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti
neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného
štáturiadnetransponovaťsmernicudorelevantnejvnútroštátnejprávnejúpravy.Vdôsledkuporušovania
práva EÚ nebol žalobcovi vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo k
zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keďže mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať
priateľské,resp.rodinnévzťahyavenovaťsasvojímzáľubámvzáujmezlepšeniakvalityživotaazdravia.
Ktakýmtozásahompritomdochádzaloužalobcudlhodobo.Zaprimeranúvýškuvzniknutejnemajetkovej

ujmy považoval súd prvej inštancie sumu 2000,-eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky
zásahov do osobnostnej sféry žalobcu, ako aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných
prípadoch. V prevyšujúcej časti a v úrokoch z omeškania žalobu zamietol s odkazom na judikatúru NSSR sp. zn. 6Cdo/185/2011. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe
zásady úspechu a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83,6 %.

2. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to proti vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku III.
otrováchkonaniapodalodvolaniežalovaný,ktorýžiadalnapadnutérozhodnutiezmeniťažalobuvcelom
rozsahu zamietnuť. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie a poukázal na všeobecné podmienky
vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si
nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú: 1. porušenie povinnosti štátu

vyplývajúce z práva EÚ, 2. vznik škody a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi
existuje príčinná súvislosť. Žalovaný namietal žalobcov výpočet, z ktorého dovodzoval prekročenie
maximálneho pracovného času. V nej mal Žalobca prekročiť referenčné obdobie, ktoré si sám určil až
na 12 mesiacov, čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Priemerný týždenný pracovný čas preto
žalobca podľa žalovaného nestanovil správne. Žalovaný ďalej citoval ustanovenia Smernice 2003/88/ES
(Smernica) definujúce pracovný čas a čas odpočinku a zdôraznil, že do maximálneho pracovného času

nemožno započítať čas odpočinku. Ďalej prezentoval, ako podľa neho správne pristupovať k výpočtu
maximálneho týždenného pracovného času, kde nie je relevantný kalendárny týždeň, ale akýchkoľvek
po sebe idúcich sedem dní, pričom hranica 48 hodín nemusí byť dodržaná v každom sedemdňovom
intervale, ale v rámci referenčného obdobia nepresahujúceho 4 mesiace. Pritom v prípade hasičov, ktorí
musia byť v pohotovosti 24/7 je namieste uplatniť smernicou predpokladané odchýlky a vychádza sa

z referenčného obdobia 6 mesiacov, ktoré je pri aplikácii odchýlky maximálne možné. Pritom podľa
žalovaného sa takéto referenčné obdobie nepočíta podľa kalendárnych mesiacov, ale od počiatku
žalovaného obdobia. Vzhľadom na uvedené je podľa žalovaného nesprávne, ak si žalobca vytvoril
vlastné referenčné obdobie dlhšie ako 6 mesiacov, na čo však neboli splnené podmienky predpokladané
Smernicou.

3. Ďalej žalovaný v odvolaní s odkazom na definíciu pracovného času podľa Smernice namietal, že
žalobca predložil tabuľku vychádzajúcu z fondu pracovného času, a tak do odpracovaných hodín,
teda do pracovného času započítal aj čas odpočinku predstavujúceho dni dovolenky, voľna za sviatok,
návštevy lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka a podobne. K týmto položkám žalovaný jednotlivo

argumentoval, prečo nie sú pracovným časom a osobitne zmienil tiež rekondičné pobyty. Vzhľadom na
takto nesprávny výpočet používajúci fond pracovného času a nie skutočne odpracovaný čas nebolo
podľa žalovaného v konaní preukázané koľko žalobca reálne odpracoval, nebolo možné dovodiť záver
o porušení Smernice a teda priznať náhradu nemajetkovej ujmy za jej porušenie. Podľa žalovaného
si žalobca uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku porušenia

Smernice. Žalovaný tiež nepovažoval za splnené podmienky pre odškodnenie, pretože ani v prípade
porušenia Smernice by s nejednalo o porušenie dostatočne závažné pre priznanie náhrady. V tomto
smere žalovaný podrobnejšie uviedol podmienky, v ktorých hasiči vykonávajú nariadenú služobnú
pohotovosť s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môžu hasiči oddychovať,
alebo sa venovať inej činnosti. Nevyžaduje sa teda aktívna činnosť. Aj za takto strávený čas je pritom

poskytovaná pracovná odmena, čím je kompenzované, že v prípade potreby bude hasič k dispozícii. Ani
v prípade záver, že služobná pohotovosť je pracovným časom, nie je vzhľadom na uvedené podmienky
jej výkonu daný dôvod na náhradu škody.

4. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že žalobca pred podaním žaloby neurobil žiadne kroky, ktorými

by žalovaného upozornil na to, že pociťuje akúkoľvek ujmu a nedal tak žalovanému možnosť nápravy
mimosúdne. Tiež podľa žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ujmu v značnej
miere, ktorá mu mala vzniknúť, a ktorá by až v tejto intenzite odôvodňovala priznanie náhrady
v peniazoch. Žalovaný nastolil otázku, o akú inú činnosť bol žalobca pripravený tým, že trávil noc
na pracovisku spánkom, keď každá fyzická osoba využíva práve nočné hodiny na spánok. Podľa

žalovaného je prakticky vylúčené, aby žalobca v nočných hodinách využíval čas inak, ako ho využil
v čase služobnej pohotovosti. Napokon žalovaný nepovažoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za
porovnateľné s inými prípadmi rozhodovania o nemajetkovej ujme.

5. V odvolaní ďalej žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že je nevyhnutné

rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi
samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch
nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal podľa žalovaného do úvahy potrebu rozlišovania
medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdenímaplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese
preberania a následnej aplikácie smernice.

6. Záverom odvolania žalovaný namietal nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že Smernica sa
vťahuje aj na žalobcu, keď podľa žalovaného žalobca spadá do výnimiek, na ktoré sa podľa čl. 2 ods.
2 Smernice táto nevzťahuje. Za zásadné považoval aj rozlišovanie režimu mestského hasiča, o ktorom
rozhodoval ESD vo veci V-429/09 od režimu príslušníkov HaZZ SR. V nadväznosti na namietanú
nesprávnosť veci samej považoval žalovaný za nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania a ich

náhradu žiadal v zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho priznať voči žalobcovi.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval rozhodnutie v napadnutej časti za vecne správne a žiadal
ho potvrdiť.

8. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.

9. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia v medziach rozsahu a dôvodov odvolania zistil,
že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy všetky skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri
rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový
stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu

prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom
rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva
nasledovné:

10. Zásadným východiskom veci je rozsudok Súdneho dvora C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter

Fuss, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
04.11.2003oniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasuvsúvislostisporušenímčl.6Smernice,
ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol
ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb
stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24

hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby
a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

11. Vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky rieši danú problematiku v zákone o hasičskom
a záchrannom zbore č. 315/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ktorý v § 85

až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas,
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi
služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas,
služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). Z ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve
v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor
opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom
právaEÚ,ktorýtrebadefinovaťpodľaobjektívnychvlastnostísodkazomnasystémaúčeltejtosmernice,

ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice
2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, že rozlišovanie je binárne: buď
je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú

ďalšiu kategóriu alebo kategórie. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak
predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých
do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice
vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štátyponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,
ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje

na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má
zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov a ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas. V súvislosti s ňou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako

aj pracovnú pohotovosť. Od nej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako
je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka.

12. Právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje
zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho

parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako

členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6
písm. b) cit. Smernice.

13.VovzťahuknamietanejpôsobnostiSmernicenažalobcu,t.j.nahasiča,resp.príslušníkaHasičského
a záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla
2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na
všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/

EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to
verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva
z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti

služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky
z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ
Smernice /podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci/ vykladať zužujúco.
Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu /napríklad prípady živelných pohrôm/, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej,
základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti

a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/
ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný

čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť

v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel
k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,
ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríkladv prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť
rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na
ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané
v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na
určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným
odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo
všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých

osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel
stanovenýchvuvedenejsmernici,atozdôvoduabsolútnejnevyhnutnostizabezpečeniaúčinnejochrany
spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách
vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti
smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej
a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či

sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď
zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti

Smernice 2003/88/ES.

14. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu

právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú
povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva
jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo
v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa
ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú

mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva,
že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutéhočlenskéhoštátuvzásadepovinnosťtútoškodunahradiť.Uplatneniepodmienokdovoľujúcich
konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie

musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je
potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej
jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu,
aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri
zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je tak

nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

15. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu

transpozíciuSmernicedoslovenskéhoprávnehoporiadku,poškodeníjednotlivcimajúprávonanáhradu,
zasúčasnéhosplneniatrochpodmienok:a)cieľomporušenejprávnejnormyÚniejepriznaťjednotlivcom
práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

16. Pokiaľ ide o prvú podmienku, je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice
2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,zktoréhomámaťprospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade

neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožnopodrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

17. Nebolo v konaní sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 hodinovú
riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že
služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas,
že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské

zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú
dva dni voľna.

18. Z rozhodnutia Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie
z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02,
Zb. s. I-8389) vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej
priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil

uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci
do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom
„pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti,
prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem

prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm.
b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb.

19. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie

práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Odvolací súd s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali

byť dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času, a to právo pracovníkov na
primeranú dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov bolo porušenie práva
žalobcu dostatočne závažné na to, aby z neho vznikol nárok priznaný súdom prvej inštancie.

20. Z hľadiska príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a škodou spôsobenou

poškodeným jednotlivcom sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že
v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.

21. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

22. Predmetom ochrany podľa citovaného ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré
ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti

v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších
osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto
práva žalobcu boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené.
Nemožno akceptovať zjednodušujúci argument žalovaného, že je principiálne jedno, kde žalobca trávil
noc, pretože tak či onak sa v noci spí. Už samotný spánok doma a spánok na pracovisku bude spravidla

v inej kvalite, keď domáce prostredie je v zásade človeku to najbližšie, v ktorom sa cíti najbezpečnejšie
a najkomfortnejšie. No najmä je tu často aj aspekt prítomnosti najbližších členov rodiny, s ktorými sa
človek spoločne na spánok ukladá, a s ktorými sa ráno spoločne budí. Jedná sa o jednu z najintímnejších
sfér rodinného života človeka.23. Nedôvodná bola aj odvolacia námietka žalovaného, že pokiaľ nebol nariadený služobný zásah,
mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti

je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok)
zamestnanca a teda sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Odpoveďou je opakované konštatovanie Súdneho
dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém
a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si

splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi
k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom
pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste
určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie
kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či
sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že

aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále
k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená. Žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad), musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť „aktívny“ počas celej

dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť
plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. V dôsledku
toho bol oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských
väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným
potrebám bola výrazne obmedzená. Ďalej bolo potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok

u žalobcu bolo porušované niekoľko rokov, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj
odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo
súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a
nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,

regeneráciu, súkromie, rodinný život.

24. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť,
že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva,

že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských
štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Vychádzajúc z povahy porušeného práva

a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001
Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v

článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore
potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah
(štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne.

Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie.

25. V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú výšku peňažnej náhrady

považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, subjekt zodpovedný
za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania zásahu a aj s prihliadnutím na
obdobie trvania porušovania práva žalobcu, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím
záľubám a rodine. V tomto smere neobstojí námietka žalovaného o neprimeranosti priznanej náhradyk rozhodnutiam v iných veciach, keď z rozhodovacej praxe súdov SR je zrejmé, že obdobný nárok iných
hasičov je naprieč Slovenskou republikou priznávaný najmenej vo výške 2.000 eur, teda práve tak, ako
správne rozhodol súd prvej inštancie (napr. rozhodnutie KS BA 2Co 33/2024, KS BB 14Co 27/24, KS KE

5Co 35/2024).

26. Vzhľadom na uvedené bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vecne správne
aodvolacísúdhopretopotvrdilatovrátanevýrokuotrováchkonania,ktorýzhľadiskarozsahuadôvodov

odvolania rovnako obstál.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).