Uznesenie – Pracovné právo – Bezdôvodné… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9CdoPr/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3522203578
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3522203578.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Správa ciest Trenčianskeho samosprávneho kraja,
Trenčín, Brnianska 1997/3, IČO: 37 915 568, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor,
s. r. o., Trenčín, Legionárska 7735/31B, proti žalovanému T.. V. Z., narodenému XX. G. XXXX, U.,
A. XXX/.XX, zastúpenému advokátkou Mgr. et. Mgr. Líviou Šouc Kosťovou, Žiar nad Hronom, Pod
Donátom 5, o zaplatenie 6.995,55 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn.

NM-10Cpr/38/2022, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta
2024 sp. zn. 19CoPr/9/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. októbra 2023 sp. zn.

NM-10Cpr/38/2022 uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 6.995,55 eura s úrokom z
omeškania 5 % ročne od 8. 1. 2022 do zaplatenia a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Dospel k záveru, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, získané
bez právneho dôvodu podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších
predpisov, ďalej aj „ZP“). Po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalovaný musel vedieť, že došlo
na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne, keď mu bola na jeho účet pripísaná

suma, ktorá bola v súdom schválenom zmieri (sp. zn. 10CoPr/24/2019) vyčíslená v sume brutto, a to s
poukazom na doručenú výplatnú pásku žalovanému, z ktorej bolo zrejmé, aká suma má byť žalovanému
vyplatená na účet netto s tým, že rozdiel sumy brutto a netto predstavuje odvody daní a poistných
plnení, ktoré je za zamestnanca povinný odvádzať zamestnávateľ. Súd prvej inštancie sa vysporiadal
so vznesenou námietkou pasívnej vecnej legitimácie poukazom na skutočnosť, že zamestnanec nie je
povinný sám odvádzať zo svojej mzdy daň a plniť odvodové povinnosti.

2.KrajskýsúdvTrenčíne(ďalejajako„odvolacísúd“)naodvolaniežalovanéhorozsudkomzo7.augusta
2024 sp. zn. 19CoPr/9/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Vo vzťahu k
uplatnenýmodvolacímnámietkamžalovanéhokonštatoval,žesúdprvejinštancieskúmalpasívnuvecnú
legitimáciu s poukazom na žalovaným vznesenú námietku jej nedostatku a stotožnil sa so záverom o jej
neopodstatnenosti. Uvedená námietka nie je skutkovým tvrdením, ktoré by mal žalobca popierať zmysle

§150a§151CSP,pretožejeprávnymposúdením,čisohľadomnazistenýskutkovýstavsústranysporu
nositeľmi práv a povinností vo sfére hmotného práva. Na účet žalovaného mala byť správne pripísaná
suma 18.204,45 eura, ktorá skutočnosť bola žalovanému zrejmá z doručenej výplatnej pásky dňa 30.
6. 2021, pričom rozdiel v týchto sumách predstavoval súčet daní a poistných plnení viažucich sa ku
mzde zamestnanca, ktorú bola žalobkyňa ako zamestnávateľ povinná za žalovaného ako zamestnanca
odviesť.

2.1. Odvolací súd uviedol, že hoci žalovaný správne poukázal, že právna úprava bezdôvodného
obohatenia má vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti za škodu subsidiárnu povahu (ustanoveniaZákonníka práce o bezdôvodnom obohatení sa použijú vtedy, keď nie je možné založiť konkrétny druh
zodpovednosti za škodu, keďže účelom bezdôvodného obohatenia je postihnúť všetky také prípady,
ktorých vyrovnanie neumožňujú iné ustanovenia, upravujúce jednotlivé právne vzťahy), ustanovenia o

bezdôvodnom obohatení sa použijú v prípade nemožnosti založenia zodpovednosti za škodu, a to vo
vzťahu k rovnakému subjektu (osobe u ktorej nemožno založiť konkrétny druh zodpovednosti za škodu,
ale je možné u nej zistiť bezdôvodné obohatenie), nie však voči rôznym subjektom, ako sa domnieval
žalovaný. V konaní nebolo stranami ani tvrdené, že uplatňovaný nárok mal by predstavovať nárok na
náhradu škody žalobkyne voči žalovanému.

2.2. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie považoval za účelové tvrdenie žalovaného o
chýbajúcej vôli uzavrieť zmier z titulu náhrady mzdy (súd poukázal na žalovaným podanú žalobu, ktorou
sa v zastúpení advokátkou domáhal náhrady mzdy, na jej doplnenie o vyčíslenie uplatňovanej náhrady
mzdy, ako aj na zmier uzavretý žalovaným, v navrhnutom znení, ktorým sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť
žalovanému sumu 25.200 eur brutto z titulu pracovnej zmluvy zo dňa 15. 12. 2014, čím sú vysporiadané
všetky práva a povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy a nároky s ňou súvisiace). Všetky uvedené kroky

svedčili o vôli žalovaného získať od žalobkyne plnenie titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ktorá bola v dohodnutom zmieri vyčíslená brutto (hrubý príjem bez zrážok).
Odvolací súd doplnil, že v zmysle § 141 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume
priemerného zárobku zamestnanca, ktorý je definovaný v § 134 Zákonníka práce a zisťuje sa zo mzdy
zúčtovanejzamestnancovinavýplatuvrozhodnomobdobíazobdobiaodpracovanéhozamestnancomv

rozhodnejdobe.Ztaktovyčíslenejnáhradymzdy(brutto)zamestnávateľzrazízamestnancovipreddavky
na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie poistné na sociálne poistenie. Následne
po uvedených zrážkach vyplatí zamestnancovi náhradu mzdu netto (čistý príjem). Žalovaný v spore
netvrdil, že by za žalobkyňu splnil jej odvodovú povinnosť.
2.3. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva povinnosť

zamestnanca vrátiť zamestnávateľovi neprávom vyplatenú sumu preddavku na daň, preddavku na
zdravotné poistenie a poistné na sociálne poistenie len vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel z
okolností predpokladať, že zamestnávateľom poukázaná náhrada mzdy v sebe zahŕňa aj tieto náklady,
pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje zamestnávateľa. Odvolací súd v zhode so súdom
prvej inštancie argumentoval doručením výplatnej pásky žalovanému dňa 30. 6. 2021, z ktorej vyplývalo,

že čistá mzda, ktorá mala byť žalovanému vyplatená na účet, predstavovala sumu 18.204,45 eura, hrubá
mzda bola vo výške 25.200 eur a vyčíslená bola tiež výška odvodov a daňovej povinnosti. Žalovaný mal
preto vedomosť o tom, aká suma mu mala byť žalobkyňou vyplatená. Bez právneho dôvodu tak prijal
vyššiu sumu o 6.995,55 eura, ktorú odmietol vrátiť. Uvedený záver podporili aj okolnosti týkajúce sa
vzdelania a odbornej praxe žalovaného (zamestnaného u žalobcu od roku 2014 ako majster strediska,

so započítanou praxou 32 rokov, s vysokoškolským vzdelaním a do pracovnej náplne žalovaného patrilo
aj vyhotovovanie podkladov pre zúčtovanie miezd). Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania
bolo odôvodnené zásadou úspechu.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení
neskorších predpisov). Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Žalovaným tvrdené procesné pochybenie odvolacieho súdu malo spočívať v
nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Konkrétne dovolateľ vytýkal nesprávne

právne posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v danom spore, najmä z dôvodu, že v dôsledku
porušenia povinnosti zamestnanca žalobkyne došlo k vzniku nároku na náhradu škody, nie k nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia (tvrdenie podporil označením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
Cpj 34/1974, v zmysle ktorého § 143 ZP o neoprávnenom majetkovom prospechu možno aplikovať
len vtedy, ak konkrétny právny vzťah nie je upravený inak, pričom úprava neoprávneného majetkového

prospechu v § 243 ods. 2 Zákonníka práce má užší rozsah než úprava v § 451 až § 459 Občianskeho
zákonníka). Žalobkyňa tvrdenie žalovaného žiadnym spôsobom nepoprela, k námietke sa vyjadriť
odmietla. Nespochybnila ani skutkové tvrdenia žalovaného, majúce za následok uplatnenie tejto
námietky. Rozhodnutím súdov nižšej inštancie došlo preto podľa názoru dovolateľa k porušeniu práva na
spravodlivý proces, a to porušením rovnosti strán v konaní, ako i porušením práva na relevantné konanie

súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu, keďže súdy nerešpektovali kogentné ustanovenia
Civilného sporového poriadku, v dôsledku čoho suplovali procesnú aktivitu žalobkyne, hoci tzv. slabšou
stranou v spore je žalovaný.3.1. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je dovolateľovi zrejmé, akým spôsobom
dospel odvolací súd k zisteniam smerujúcim k záveru, že žalovaný vedel alebo musel z okolností
predpokladať, že ide o sumy vyplatené omylom. Ak súdy nižšej inštancie poukazovali na uznesenie o

zmieri, žalovaný zdôraznil jeho výrokovú časť, obsahujúcu výšku peňažnej sumy, ktorú sa zaviazala
žalobkyňa vyplatiť (25.200 eur brutto). Žalovaný s poukazom na gramatický výklad argumentoval,
že žalobkyňa prevzala záväzok uhradiť celú dohodnutú sumu, bez zrážok (t. j. brutto). Súdy nižšej
inštancie tak nedostatočným spôsobom skúmali vôľu žalovaného pri uzavretí zmieru. Podľa žalovaného
skutočnosť, že má vysokoškolské vzdelanie nemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k tomu, aká bola

jeho vôľa pri uzatváraní zmieru. Žalovaný potvrdil, že jednou z jeho pracovných činností malo byť
vyhotovovanie podkladov pre zúčtovanie miezd, túto činnosť však nikdy nevykonával. Za neudržateľný
preto označil žalovaný záver o jeho nedobromyseľnosti. Obsahom zmieru sa riadila aj účtovníčka
žalobkyne, vzhľadom na uhradenú sumu bez zrážok. Dovolateľ v závere dovolania navrhol odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, s poukazom na svoj jediný príjem zo závislej práce.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako neprípustné
odmietol. Dovolanie sa prevažne týka nesprávneho právneho posúdenia, ale nie nesprávneho
procesného postupu súdu, hoci žalovaný označil ako dovolací dôvod § 420 písm. f) CSP. Žalovaný
nekonkretizoval v čom bolo rozhodnutie súdu nepredvídateľné, nepoukázal na iné rozhodnutia v
obdobných prípadoch a nešpecifikoval ani porušenie rovnosti strán sporu. Odlišné právne posúdenie

veci súdmi a žalovaným nezakladá porušenie rovnosti strán v konaní. Nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia a svojvoľný postup súdu žalovaný vzhliada v nesprávnom právnom posúdení, resp.
v odlišnom právnom posúdení veci súdom a žalovaným. Gramatickým výkladom dohodnutého a
schváleného zmieru možno dospieť k záveru, že žalobkyňa mala žalovanému uhradiť sumu zníženú o
odvody. Odvolací súd sa podľa žalobkyne náležite vysporiadal i s otázkou dobromyseľnosti žalovaného,

ktorému bola doručená výplatná páska, musel preto vedieť, že poukázaná suma mu nepatrí. Tvrdenie
žalovaného, že nie je účtovník a nevykonával činnosť, ktorú mal v náplni práce, je novým skutkovým
tvrdením, na ktoré dovolací súd nemôže prihliadať (§ 435 CSP).

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“ ) príslušný na rozhodnutie

o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných
náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania (I. ÚS 4/2011).

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z

akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.

ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP.10. Žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie

končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na
spravodlivý proces opieral o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.
Dovolací súd preto prostredníctvom uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom
namietanej procesnej vade, ale túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

11.Dovolacísúdužkonštantneuvádza,žehlavnýmiznakmi,ktorécharakterizujúprocesnúvadukonania
v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný
postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace
procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia, nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017,
8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).

13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.
13.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
13.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak

súčasne znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
13.3. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

14. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou

všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným
nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.

15. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je
najčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).16. Dovolací súd nezistil, že by v posudzovanej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia
§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací
súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah

odvolania žalovaného, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a
zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na
zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s
podstatnými odvolacími námietkami žalovaného.

17. Dovolateľ za nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu považoval právne
posúdenie pasívnej vecnej legitimácie v spore, najmä nepopretie ním vznesenej námietky nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie protistranou. V odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa názoru
žalovaného, chýbalo tiež zdôvodnenie záveru o vedomosti žalovaného, že ide o sumu vyplatenú
omylom.

18. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa náležite a dôsledne
vysporiadal s námietkou žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Vysvetlil, že súd
vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, i v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.
Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho
konania a výsledok tohto skúmania sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Zistenie nedostatku vecnej

legitimácie vedie vždy k zamietnutiu žaloby. Posúdenie danosti vecnej legitimácie strán v konkrétnom
spore je závislé od konkrétneho hmotného práva, ktorého aplikácia prichádza do úvahy na dokazovaním
zistený, alebo nesporný skutkový stav veci (ods. 15 rozhodnutia odvolacieho súdu).

19. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neakceptovaní námietky nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie, poukazujúc na skutočnosť, že zamestnanec nie je povinný sám odvádzať zo
svojej mzdy daň a plniť odvodové povinnosti. Zhodne so súdom prvej inštancie zdôraznil, že námietka
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je skutkovým tvrdením, ktoré by mal žalobca popierať v
zmysle § 150 a § 151 CSP, keďže ide o právne posúdenie, či s ohľadom na zistený skutkový stav sú
strany sporu nositeľmi práv a povinností vo sfére hmotného práva. V dôsledku pripísania sumy 25.200

eur na účet žalovaného, sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 6.995,55 eura,
prijatú bez právneho dôvodu, pretože na účet žalovaného mala byť správne pripísaná suma 18.204,45
eura.Uvedenáskutočnosťbolažalovanémuzrejmázdoručenejvýplatnejpáskydňa30.6.2021arozdiel
v týchto sumách predstavoval súčet daní a poistných plnení, viažucich sa k mzde zamestnanca (ktorú
bola žalobkyňa ako zamestnávateľ povinná za žalovaného ako zamestnanca odviesť, porov. ods. 16

rozhodnutia odvolacieho súdu).

20. Odvolací súd ozrejmil, že pri riešení súbehu nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na
náhradu škody treba vychádzať zo subsidiárnej povahy nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
teda prednosť má uspokojenie nároku na náhradu škody, a v prípade ak nie sú splnené podmienky

voči škodcovi pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť voči takejto
osobe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V spore však nebolo tvrdené, že by uplatňovaný
nárok mal predstavovať nárok na náhradu škody žalobkyne voči žalovanému. Odvolací súd preto
vyhodnotil ako nedôvodný argument žalovaného, že žalobkyňa si mala prednostne uplatňovať nárok na
náhradu škody voči zamestnancovi, ktorý odoslal platbu na účet žalovaného.

21. Opodstatnenou nebola ani námietka dovolateľa o nedostatočnom skúmaní vôle žalovaného pri
uzatváraní zmieru. Odvolací súd sumarizoval, že všetky kroky žalovaného svedčili o jeho vôli získať
od žalobkyne plnenie titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá bola
v dohodnutom zmieri vyčíslená brutto, t.j. ako hrubý príjem bez zrážok. Poukázal na žalovaným

podanú žalobu, ktorou sa v zastúpení advokátkou domáhal priznania náhrady mzdy, jej doplnenie o
vyčíslenie uplatňovanej náhrady mzdy a samotný zmier, uzavretý po porade s advokátkou, v ktorom
sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému sumu 25.200 eur brutto, z titulu pracovnej zmluvy zo dňa
15. 12. 2014 s tým, že strany zhodne vyhlásili, že týmto sú medzi nimi vysporiadané všetky práva
a povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy a nároky s ňou súvisiace. Odvolací súd argumentoval

aj ustanovením § 141 ods. 7 Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa náhrada mzdy poskytuje v
sume priemerného zárobku zamestnanca, ktorý je definovaný v § 134 Zákonníka práce a zisťuje sa
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Z takto vyčíslenej náhrady mzdy (brutto) zamestnávateľnásledne zrazí zamestnancovi preddavky na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie
poistné na sociálne poistenie, pričom zamestnancovi vyplatí náhradu mzdu po uvedených zrážkach, t.j.
netto ako čistý príjem. Nemohol preto obstáť ani argument gramatického výkladu výroku o dohodnutom

zmieri. Odvolací súd pripomenul, že žalovaný netvrdil, ani nepreukázal, že by za žalobkyňu splnil jej
odvodovú povinnosť.

22.Dovolacísúdsanestotožnilsdovolacounámietkoužalovanéhoonedostatočnomodôvodnenízáveru
odvolacieho súdu o preukázaní nedobromyseľnosti žalovaného pri prijatí žalovanej sumy. Odvolací súd,

zhodne so súdom prvej inštancie, označili za hlavný dôkaz doručenú výplatnú pásku žalovanému (dňa
30. 6. 2021), z ktorej jednoznačne vyplývala výška čistej mzdy, ktorá mala byť žalovanému vyplatená na
účet t.j. 18.204,45 eura a v ktorej bola uvedená aj hrubá mzda 25.200 eur, ako i výška daňovej povinnosti
a odvodov. Žalovaný tak z doručenej výplatnej pásky mal vedomosť o tom, aká suma mu mala byť
žalobkyňou vyplatená, v dôsledku čoho bez právneho dôvodu prijal vyššiu sumu o 6.995,55 eura, ktorú
odmietol žalobkyni vrátiť. Uvedený záver podľa odôvodnenia odvolacieho súdu podporovali aj okolnosti

týkajúce sa stupňa vzdelania a odbornej praxe žalovaného (ktorý má vysokoškolské vzdelanie, od 15.
12. 2014 u žalobkyni pracoval v pracovnej pozícii majster strediska a jeho pracovná náplň zahŕňala aj
vyhotovovanie podkladov pre zúčtovanie miezd). Je potrebné dodať, že skutočnosť či žalovaný reálne
aj vykonával označenú pracovnú náplň, na vyššie uvedené závery vplyv nemala.

23. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd nemohol akceptovať námietku dovolateľa o
nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý pri výklade práva oprel svojej úvahy
o relevantné právne normy a stranám konania poskytol kvalifikované i presvedčivé odpovede
ohľadom rozhodujúcich skutočností v danom spore. Prijaté závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Žalovaný
iné procesné vady v dovolaní nekonkretizoval, pričom nenaplnenie predstáv strany konania (aj v sporoch
s ochranou slabšej strany sporu), vo vzťahu ku skutkovým a právnym záverom súdu, nemá za následok
porušenie rovnosti strán v konaní, ako ani svojvoľnosť postupu súdu, či nahrádzanie procesnej aktivity
protistrany, úspešnej v konaní.

24. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 336/2019). Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako
procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov,

upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny
nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo
vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi
(II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a
aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé
alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo nebol
daný prípad.

25. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto

skutočnosť, že žalovaný sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama o sebe nepostačuje na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia.

26. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že
nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodilnesprávne právne závery. V posudzovanej veci dovolateľ cez vadu zmätočnosti namietal aj nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom (pasívnu vecnú legitimáciu v spore a nedobromyseľnosť
obohateného zamestnanca), čo je vylúčené. Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f) CSP (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,
4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018, 9Cdo/58/2022).

27. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2019 sp.zn. I ÚS

61/2019 aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje Civilný sporový poriadok, je opodstatnený
názor, podľa ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm.
f) CSP. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných
oprávnenísastraneneznemožňujeprávnymposúdením(viďR54/2012a1Cdo/62/2010,2Cdo/97/2010,
3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010). Skutočnosť, že dovolateľ
mal v posudzovanej veci odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje

ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

28. Dovolacia argumentácia dovolateľa spočívala tiež v polemike so závermi súdov nižších inštancií.
Dovolací súd pripomína, že nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako
nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je

oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

29. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)

CSP nezistil, preto je dovolanie žalovaného procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie
podľa § 447 písm. c) CSP.

30. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP. Podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) má

žalobkyňa voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

31. Vzhľadom na rozhodnutie o dovolaní žalovaného, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o návrhu
žalovaného o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 CSP.

32. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.