Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. apríl 2025

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 46C/48/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1720202028
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Lapšanská
ECLI: ECLI:SK:OSPK:2025:1720202028.17

Uznesenie

-2-

Okresný súd Pezinok v právnej veci žalobcu: A. B., nar. dňa XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX,

naposledy bytom C. XX/XX, D. proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a. s., so sídlom Evropská
810/136, Praha 6 - Vokovice, Česká republika, IČO: 492 40 480, konajúca prostredníctvom organizačnej
zložky: UNIQA poisťovňa, a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, sídlo organizačnej zložky
Krasovského 3984/15, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 812 948, zastúpený: CLS Čavojský
& Partners, so sídlom Zochova 6-8, Bratislava, IČO: 36 854 972, o náhradu škody z ublíženia na zdraví,
takto

r o z h o d o l :

-2-

I. Súd sťažnosť žalovaného proti výroku II. uznesenia tunajšieho súdu č. k. 46C/48/2020 – 454 z a m
i e t a.

II. Súd žalovanému trovy „sťažnostného“ konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

-3-

1. Uznesením tunajšieho súdu č. k. 46C/48/2020 – 428 zo dňa 21.09.2022 súd konanie zastavil a žiadnej
zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania aplikujúc § 257 CSP, nakoľko pri zastavení konania pre
nedostatok procesnej podmienky nemožno hovoriť o zásade zodpovednosti za výsledok alebo zavinenie
či náhodu, rešpektujúc pritom aj samotný charakter sporu. (uznesenie 1).

2. Uznesením tunajšieho súdu č. k. 46C/48/2020 – 454 zo dňa 30.12.2024 súd výrokom I. určil znalcovi

znalečné vo výške 64,50 eur a na jeho náhradu zaviazal výrokom II. žalovaného. (uznesenie 2)

3. Proti výroku II. (uznesenia 2) podal žalovaný dňa 21.01.2025 sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že
v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.9.2019, sp. zn.: II. ÚS 236/2019 nie je možné
k povinnosti nahradiť trovy znalečného zaviazať štát. Nakoľko žalobca zomrel, súd prvej inštancie
zaviazal k náhrade trov znalečného žalovaného, pretože mal za to, že je jediným, komu možno túto

povinnosť uložiť. Žalovaný sa s povinnosťou nahradiť trovy znalečného nestotožňuje. Nie je chybou
žalovaného, že súd prvej inštancie predtým ako tento dôkaz vykonal, nevyzval žalobcu na úhradupreddavku na trovy tohto dôkazu. Ak súd prvej inštancie žalobcu na zloženie preddavku na trovy dôkazu
nevyzval, k náhrade trov znalečného mal súd prvej inštancie zaviazať štát. Štát by mal hradiť trovy
znalečného aj preto, že konanie vo veci samej je právoplatne skončené, náhrada trov konania nebola

právoplatne priznaná žiadnej strane sporu, a preto nie je v súčasnosti možné k náhrade trov konania
zaviazať stranu sporu. Je zrejmé, že súd prvej inštancie pri vydávaní Uznesenia 2 nerešpektoval skôr
vyslovený názor k otázke náhrady trov konania, a to v Uznesení 1, a od tohto názoru sa odklonil.
Žiada sa zdôrazniť, že ak súd prvej inštancie nevidel priestor na priznanie náhrady trov konania žiadnej
strane sporu, resp. priestor na uloženie tejto povinnosti niektorej zo strán sporu, nemohol žiadnu stranu

zaviazať k náhrade trov znalečného tak, ako to urobil v druhom výroku Uznesenia 2. Z Uznesenia 2
nie je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie, ktorý ho doviedol k záveru, ktorý sa pretavil do
druhého výroku Uznesenia 2 (a to najmä vo svetle skôr vydaného Uznesenia 1), v dôsledku čoho je
to arbitrárne. Odôvodnenie založené sa zdôvodnení “žalobca zomrel a štát k povinnosti nahradiť trovy
znalečného nemožno zaviazať“, je nedostatočné. Ak súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k náhrade
trov znalečného, potom platí, že nekonal v zhode so závermi Uznesenia 1, pričom nie je zrejmé, prečo

sa od tohto záveru odchýlil.
Podľa názoru žalovaného je argument súdu prvej inštancie, že žalobca zomrel, a teda k náhrade trov
znalečného možno zaviazať iba žalovaného, nesprávny. Žalobca po sebe zanechal dedičov, ktorí po
ňom dedili, a preto (ak k úhrade trov znalečného nezaviaže súd prvej inštancie štát a dospeje k názoru,
že s ohľadom na stav konania je možné k náhrade trov znalečného zaviazať stranu sporu) mal súd prvej

inštancie zaviazať k jeho náhrade dedičov niekdajšieho žalobcu; kto je jeho dedičom vyplýva z obsahu
dedičského spisu vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4D/250/2022.
Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol,
aby súd prvej inštancie Uznesenie 2 v časti jeho druhého výroku zmenil tak, že trovy znalečného vo
výške 64,50 eur je povinný znalcovi uhradiť štát eventuálne aby súd prvej inštancie Uznesenie 2 v časti

jeho druhého výroku zmenil tak, že trovy znalečného vo výške 64,50 eur sú povinní znalcovi uhradiť
dedičia pôvodného žalobcu eventuálne aby súd prvej inštancie Uznesenie 2 v časti jeho druhého výroku
zrušilavecvrátilvyššiemusúdnemuúradníkovinaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Žalovanýzároveň
navrhuje priznať mu náhradu trov konania o podanej sťažnosti v rozsahu 100%.

4. Podľa § 239 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej
inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
Podľa § 240 CSP, sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté
uznesenie vydal.

Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.
Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
5. Súd sa s argumentáciou žalovaného nestotožňuje a vo viacerých ohľadoch ju považuje za nesprávnu.

Skutočnosť, že konanie je viac ako 2 roky právoplatne skončené, nehrá žiadnu rolu, z hľadiska
posudzovania náhrady trov je to bezpredmetné. Znalec A. B. E., F., bol v súdnom konaní vypočutý ako
svedok a súd nemal žiadnu povinnosť zaviazať strany sporu na zloženie preddavku na trovy znalca,
nakoľko v tomto prípade nešlo o vykonanie znaleckého dokazovanie, ale iba vypočutie znalca pred
súdom. Súd preto nepochybil, ale postupoval v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Okrem toho,

znalec môže vykonať znalecké dokazovanie aj bez zloženia preddavku, ak znalec s takýmto postupom
súhlasí. Povinnosťou súdu je tieto trovy konania vysporiadať po tom, ako sa konanie právoplatne skončí.
Náhradatrovkonaniaaodmenaznalcasúdvarozličnépojmy.To,žesúdvyslovil,žestranynemajúprávo
na náhradu trov konania znamená, že ani jedna strana sporu nemá proti druhému právo na zaplatenie
nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním. Trovy znalca sú samostatným nárokom tretieho

subjektu, ktorý nemá postavenie strany v spore. Znalec má právo na odmenu a náhradu nákladov, ktoré
mu vznikli v súvislosti s konaním a strany v spore sú povinné tieto trovy nahradiť. Keďže žalobca zomrel,
neexistuje iná strana v spore, ktorá by mohla tieto trovy nahradiť, jedine žalovaný, keďže tieto trovy
nemôže znášať štát. Trovy znalca sú ťarchou, ktorá vzniká stranám sporu a nie štátu. Súd preto sťažnosť
žalovaného ako nedôvodnú zamietol.

6. Pokiaľ ide o nárok žalovaného o trovách sťažnostného konania, súd dáva právnemu zástupcovi do
pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 2/2024 - 8 z 18. decembra 2024,
podľa ktorého zo zákonnej právnej úpravy je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnostiproti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nemá žiadny zákonný podklad na to, aby rozhodoval o
náhrade trov „sťažnostného konania“. Právomoc rozhodnúť o trovách sťažnostného konania nemožno
vyvodiť ani z § 251 CSP, podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Toto
ustanovenie nemožno vykladať bez vzťahu k ustanoveniam § 262 ods. 1 CSP, § 396 CSP a § 453
CSP, z ktorých vyplýva, že sa rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie,
odvolacieho a dovolacieho konania. Vo vzťahu k iným čiastkovým a vedľajším postupom všeobecných
súdov, ktorým je aj rozhodovanie o výške náhrady trov konania, zákon neustanovuje ich právomoc

rozhodovať o výške náhrady trov konania. Z dikcie CSP „všetky... výdavky“ nemožno vyvodiť, že
akýkoľvek výdavok či iný náklad strany sporového konania musia byť nahradené ako trovy konania.
Práve naopak. K náhrade trov konania možno pristúpiť len v zákonom jasne ustanovených situáciách
(skončenie konania na súde prvej inštancie, pri rozhodnutí odvolaní alebo o dovolaní) a len v ich
procesnom priestore sa, rešpektujúc čl. 51 ods. 1 ústavy, možno domáhať náhrady „všetkých“ výdavkov
spĺňajúcich kvality normované v § 251 CSP. Rozhodovanie o náhrade trov konania pri rozhodovaní o

sťažnosti podľa § 239 CSP proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania je preto zjavne mylným konštruktom, ktorý je v rozpore so zákonom.

Poučenie:

-2-

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.