Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1522204827
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu:
D. C., L.. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, J., zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska
kancelária, Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV č. k. B5-12Csp/98/2022-108, zo dňa 29.2.2024, v spojení s opravným uznesením č. k.

B5-12Csp/98/2022-124, zo dňa 25.3.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 250 eur (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy s tým, že o výške trov rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá vyšší súdny úradník (výrok III.). V

odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 29.7.2022 a naposledy zmenenou podaním zo dňa
14.9.2023, sa žalobca domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.912,52
eura a úroku z omeškania 5 % ročne z istiny, od dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému
zo strany súdu až do zaplatenia.

2. Podanú žalobu odôvodnil tým, že dňa 21.8.2014 uzatvoril so žalovaným Zmluvu o revolvingovom
úvere č. 8500075682, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 750 eur. Splátky boli stanovené

na sumu 36,98 eura po dobu 24 mesiacov, celková čiastka, ktorú mal zaplatiť bola 912,52 eura. V ten istý
deň mu bola nanútená i dohoda o poskytovaní služieb s povinnosťou uhradiť za služby odplatu 2,71 %
mesačne zo schváleného úveru. Súčasťou predmetnej zmluvy bola aj namietaná neprijateľná zmluvná
podmienka. Ozrejmil, že v zmluve bola nesprávne uvedená celková čiastka úveru prostredníctvom
klamlivého výpočtu RPMN a absencie náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobou
podanou na Okresnom súde Bratislava V dňa 27.3.2017 sa preto domáhal určenia, že revolvingová
zmluva je bezúročná a bez poplatkov, domáhal sa aj určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a

zaplatenia634,12euraztitulubezdôvodnéhoobohatenia.OkresnýsúdBratislavaVrozhodolrozsudkom
č. k. 14Csp/89/2017-162, zo dňa 21.6.2018, ktorým určil uvedenú zmluvu o revolvingovom úvere za
bezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na neprijateľnú zmluvnú podmienku a zároveň žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť sumu 634,12 eura s príslušenstvom. Nakoľko žalovaný podal proti uvedenémurozsudku odvolanie, Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3CoCsp/13/2020-276, zo dňa 30.9.2021
rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku o zaplatenie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 634,12
eura s príslušenstvom a v časti určenia, že zmluvná podmienka je neprijateľnou podmienkou a vo

výroku o náhrade trov konania vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, čím potvrdil
bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Rozhodnutiami tak bolo potvrdené, že žalovaný porušil zákon
o spotrebiteľských úveroch a upravil v zmluve neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podaný nárok odvodil
žalobca od § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., pričom poukázal na to, že uvedené ustanovenie
nevyžaduje privodenie akejkoľvek ujmy spotrebiteľovi a jednou podmienkou je úspech v súdnom konaní

týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom. Takéto právo je potom
priznané ex lege a súd by sa mal obmedziť iba na určenie konkrétnej výšky, ktorá bude spotrebiteľovi
priznanáaktorájenavoľnejúvahesúdu,ktorýprihliadnenazávažnosťaintenzituprotiprávnehokonania
a jeho vplyv.

3. K uplatnenej výške primeraného zadosťučinenia uviedol, že súdne konania so žalovaným viedli k

následkom v podobe zvýšeného dlhodobého stresu a minutého času, pričom zadosťučinenie bude mať
značné následky aj pro futuro voči žalovanému, resp. iným dodávateľom, s cieľom zamedziť ďalšiemu
identickému konaniu. Uplatnená suma (1.000 eur) zodpovedá emocionálnej ako aj nemajetkovej ujme
vyjadrenej v peniazoch, ktorá mu vznikla v dôsledku konania žalovaného. Dôvodil, že skutočnosť,
že ako spotrebiteľ bol odkázaný podať žalobu voči žalovanému, vplývala na neho nepriaznivo po

psychickej stránke a poukázal aj na pretrvávajúce rodinné problémy. Od momentu podania žaloby sa
mu zhoršilo životné obdobie a začali dni plné stresu a nepokoja, nevedel sa vyrovnať so skutočnosťou
prebiehajúceho súdneho sporu, pričom finančná kompenzácia zohľadňuje spôsobené útrapy. Dodal,
že aj podané odvolanie zo strany žalovaného spôsobilo, že sa spor predĺžil. Keďže žalovaný je
veľkou a silnou bankou, so stabilným postavením na trhu, vnímal to v postavení spotrebiteľa ako

značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach. Miera neistoty a psychickej záťaže bola
subjektívne vyvolaná aj tou skutočnosťou, že počas súdnych konaní sa oboznámil z médií a verejne
prístupných zdrojov s tým, že žalovaný je známy svojimi nekalými a často úžerníckymi praktikami.
Záverom doplnil, že nakoľko uviedol právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bolo deklarované porušenie
povinnosti žalovaného ako dodávateľa, vyplývajúcej zo zákona o spotrebiteľských úveroch, splnil si tým

jedinú povinnosť podľa zákona o ochrane spotrebiteľa a tým mu vznikol nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Pri výpočte uplatnenej výšky nároku prihliadal na všetky okolnosti konania, ako jeho
dĺžku, emocionálnu ujmu, existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného (kde za dôvodnú primeranú
satisfakciu považoval sumu 500 eur) a tiež uznanie neplatnosti neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný
opakovane používal i napriek rozhodnutiam v jeho neprospech v minulosti, kde za adekvátnu náhradu

vzhľadom na nepoučiteľnosť žalovaného a opakovanie konania považoval sumu ďalších 500 eur, čo
spolu predstavuje sumu 1.000 eur.

4. V podaní doručenom súdu dňa 5.9.2022 žalobca rozšíril svoj žalobný návrh, keď k uplatňovanej
náhrade 1.000 eur žiadal priznať aj sumu 912,52 eura. Argumentoval, že so žalovaným uzavrel zmluvu

o úvere vo výške 750 eur, v zmysle ktorej mal zaplatiť celkovú čiastku 912,52 eura a následne mu
bola nanútená i dohoda o poskytovaní služieb, čím žalovaný umelo znížil výšku RPMN, preto si uplatnil
celkovočiastku1.912,52eura.Žiadaltakzaplatiťvýškurevidovanéhoúverustanovenúvzmluve,pretože
prišlo k následnej manipulácii celkovej ceny zaplatenej za revidovaný úver. Podaním doručeným súdu
dňa 14.9.2023 žalobca zmenil uplatnený nárok v časti uplatneného úroku z omeškania tak, že si tento

uplatnil vo výške 5 % z uplatnenej istiny od dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému zo
strany súdu až do zaplatenia.

5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že dňa 30.9.2021 vyhlásil

Krajský súd v Bratislave rozsudok č. k. 3CoCsp/13/2020-276, ktorým rozhodol na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V
č. k. 14Csp/89/2017-162 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému
povinnosťzaplatiť634,12euraspríslušenstvompotvrdilavovýroku,ktorýmurčil,žezmluvnápodmienka
uvedená v zmluve o revolvingovom úvere č. 8500075682, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa

21.8.2014 - „poplatok za poskytnutie úveru 25 eur“ je neprijateľnou podmienkou a vo výroku o nároku
na náhradu trov konania napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že z odôvodnenia súdu prvej
inštancie vyplynulo, že dospel k záveru, že uzatvorená zmluva medzi stranami sporu neobsahovalavšetky náležitosti, keď podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. splátka 36,98 eura nebola
rozčlenená na splátku istiny a úroku, ďalej že RPMN neobsahovalo odplatu platenú klientom 19,65
eura mesačne, a preto bola určená nejasne, neurčito a nezrozumiteľne. V zmluve nebola stanovená

konkrétna výška istiny a ani konkrétna výška úrokov platených žalobcom, absentoval aj údaj o konečnej
splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f). Úver preto súd prvej inštancie posúdil ako bezpoplatkový a
bezúročný, žalovaný mal teda nárok na vrátenie istiny úveru 750 eur, avšak sumu uhradenú žalobcom
nad výšku istiny úveru v čiastke 634,12 eura musel vydať titulom bezdôvodného obohatenia. Odvolací
súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu v tej časti, že

zmluva neobsahovala náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy (dňa 21.8.2014), teda nebol v súlade so zákonom určený termín konečnej
splatnosti úveru a tiež v tom, že podľa § 9 ods. 2 písm. j) bola nesprávne uvedená celková čiastka,
ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, keďže neobsahovala aj náklady na doplnkovú službu, v súvislosti s čím
bola nesprávne uvedená aj RPMN. Uvedené bolo podkladom na posúdenie úveru ako bezúročného
a bez poplatkov. Nestotožnil sa však s odôvodnením súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o určenie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko posúdil napadnuté rozhodnutie v tejto časti ako nedostatočne
odôvodnené, preto rozhodnutie v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

6. Lustráciou súdnych systémov sa súd prvej inštancie oboznámil so stavom konania vedeného v

súčasnosti na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-14Csp/89/2017, ako aj s obsahom rozsudku
č. k. B5-14Csp/89/2017-162, zo dňa 15.10.2019, ktorým súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v
zmluve o revolvingovom úvere č. 8500075682, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.8.2014
- poplatok za poskytnutie úveru 25 eur, je neprijateľnou podmienkou. Súd ďalej uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť sumu 634,12 eura spolu s príslušným úrokom z omeškania a žalobcovi priznal plný

nárok na náhradu trov konania. Zároveň zistil, že v predmetnom konaní bol po rozhodnutí odvolacieho
súdu vyhlásený rozsudok č. k. B5-14Csp/89/2017-351, zo dňa 12.1.2023, ktorým súd opätovne určil
rovnakú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania,
pričom v čase zisťovania v danej veci prebiehalo odvolacie konanie; predmetom konania sp. zn.
B5-14Csp/89/2017 tak zostala len otázka určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

7. V súvislosti s dokazovaním dodal, že nevykonal dokazovanie pripojením celého spisu Mestského
súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. B5-14Csp/89/2017 a celého spisu Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3CoCsp/13/2020 za účelom vykonania všetkých dôkazov v nich, nevykonal tiež dokazovanie
lustráciou súdnych konaní 5 rokov dozadu, kde žalovaný vystupoval ako žalovaný v obdobných

konaniach, ani vyžiadaním si všetkých právoplatných rozhodnutí, ktorých zistením bolo právoplatne
konštatované porušenie neprijateľných podmienok, a to v rovnakých alebo obdobných prípadoch od
Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, ako to navrhoval žalobca, nakoľko vykonanie
týchto dôkazov nepovažoval za relevantné pre ustálenie skutkového stavu v prejednávanej veci a
vykonanie týchto dôkazov by bolo značne nehospodárne a neúčelné. Taktiež nevykonal dokazovanie

výsluchom žalobcu, ktorý navrhoval žalovaný, nakoľko skutkový stav bolo možné ustáliť na základe
predložených listinných dôkazov a žalovaný sa navyše vytýčeného pojednávania ani nezúčastnil a
súhlasil s rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti, preto nebolo zrejmé, či na tomto návrhu naďalej
trval.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca a žalovaný
uzatvorili dňa 21.8.2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500075682, na základe ktorej bol žalobcovi
zo strany žalovaného poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 750 eur, ktorý mal splatiť v 24 mesačných
splátkach vo výške 36,98 eura, pričom celková čiastka, ktorú mal zaplatiť predstavovala sumu 912,52
eura. Sporné nebolo ani to, že Krajský súd v Bratislave vyhlásil dňa 30.9.2021 rozsudok č. k.

3CoCsp/13/2020-276, v ktorom dospel k záverom ako boli vyššie uvedené, z ktorých vyplynulo,
že v dôsledku porušenia zákona o spotrebiteľských úveroch zo strany žalovaného, bola súdne
konštatovaná bezúročnosť a bezpoplatkovosť dojednaného úveru. Sporné medzi stranami tiež nebolo,
že v potvrdzujúcej časti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 14Csp/89/2017-162 nadobudol
rozsudok právoplatnosť dňa 11.2.2022. V konaní však zostalo medzi stranami sporné, či je uplatnený

nárok premlčaný a ak nie, či je výška uplatneného nároku primeraná.

9. Na ozrejmenie súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je iba úspešné uplatnenie porušeniapráva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom alebo osobitnými predpismi. Z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 (R 48/2022) vyplýva, že vznik a preukazovanie ujmy
by bolo nereálne a nie je vyžadované zákonom, preto nie je ani možné od spotrebiteľa vyžadovať

preukazovanie ujmy. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu,
keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane
spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti, alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy
by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje

žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom
je jeho primeranosť. Existencia a rozsah prípadnej ujmy na strane spotrebiteľa pre vznik nároku na
primerané finančné zadosťučinenie preto nie je relevantná. Podstatou a predmetom konania o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia už teda nie je opätovné preskúmavanie základu nároku, t. j.
toho, či došlo zo strany veriteľa ako žalovaného skutočne k porušeniu práva spotrebiteľa. Súd je viazaný
predchádzajúcim úspešným uplatnením práva spotrebiteľa na súde a obmedzí sa len na konštatovanie,

či bol zo strany žalobcu preukázaný úspech spotrebiteľa v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej v zákone o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a že žalovaný
za takéto porušenie práva zodpovedá. Súd neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná
ujma. Na konštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje teda preukázanie, že k porušeniu práva
spotrebiteľa zo strany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde. Súd v tomto

konaní už posudzuje len výšku primeraného finančného zadosťučinenia, zvažujúc všetky okolnosti a
súvislosti daného vzťahu medzi stranami.

10. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný
mal za to, že pre uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie nie je nutné, aby mu predchádzalo

iné súdne konanie alebo spor, preto si žalobca mohol uplatniť tvrdený nárok už pri podaní žaloby v
konaní vedenom pod sp. zn. 14Csp/89/2017 a poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/127/2017. Súd prvej inštancie bol názoru, že predmetné rozhodnutie neposkytuje výklad § 3
ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., v takom zmysle, ako ho prezentoval žalovaný. Predmetom preskúmavania vo veci

vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6Cdo/127/2017 bola aj otázka, či je možné priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby
v konaní bola preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami
spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Najvyšší súd v tejto súvislosti síce konštatoval, že predmetné zákonné
ustanovenie nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy, uvedené však nijako

nepopiera, ani nevylučuje základný zákonný predpoklad, že nárok žalobcovi vzniká až úspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde.

11. Dodal, že Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nijako nevyjadroval k otázke, ktorým momentom
začína plynúť premlčacia doba pre spotrebiteľa v súvislosti s uplatňovaním nároku podľa § 3 ods.

5, resp. žiadnym spôsobom „neredefinoval“ ani to, čo jasne vyplýva zo zákona č. 250/2007 Z. z.
a síce, že nárok spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie vzniká úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti na súde. Samotný Najvyšší súd v ods. 18 predmetného rozhodnutia
uviedol: „Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo

povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve.“. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že závery žalovaného o začatí plynutia
premlčacej doby pre uplatnenie práva podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. boli svojvoľné a nemali žiadnu oporu ani v uvádzanom rozhodnutí Najvyššieho súdu,

preto ak rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/13/2020 nadobudol právoplatnosť dňa
11.2.2022 (ktoré skutkové tvrdenia žalobcu žalovaný nijako nespochybnil) a žaloba v prejednávanej
veci bola zo strany žalobcu podaná na súde dňa 29.7.2022, nárok žalobcu na primerané finančné
zadosťučinenie nemohol byť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, aplikovateľnej aj na tento prípad,
voči žalovanému premlčaný.

12. Zdôraznil, že jediným predpokladom pre úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej právnymi predpismi, pričom v danom prípade bolo nesporné, že v prospech žalobcubol judikovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému vo výške 634,12 eura,
nakoľko súdy dospeli k záveru, že uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere medzi stranami sporu je
v dôsledku porušenia právnych predpisov zo strany žalovaného bezúročná a bezpoplatková. Žalobca

tak v konaní dostatočným spôsobom preukázal splnenie jediného predpokladu pre priznanie nároku
na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, keď bol v jeho prospech judikovaný nárok,
pričom zodpovedným subjektom za uvedený stav bol žalovaný. Z uvedeného dôvodu musel stanoviť
už len výšku finančného zadosťučinenia, pričom zákon v danom prípade ustanovuje len požiadavku
primeranosti jeho výšky. Jej stanovenie tak záleží na úvahe súdu, pričom súd musí prihliadnuť na

závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv konania, dobu trvania a rozsah následkov a
na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Doplnil, že účelom zákona je prinútiť
dodávateľov služieb dodržiavať právne predpisy na ochranu spotrebiteľov a vyhnúť sa v budúcnosti
nekalým obchodným praktikám.

13. Žalobca ako finančné zadosťučinenie požadoval zaplatenie sumy 1.912,52 eura, čo odôvodňoval

emočnou a psychickou ujmou spôsobenú žalovaným, ako aj útrapami vzniknutými z dôvodu
prebiehajúcich súdnych konaní; zároveň žalobca poukazoval na skutočnosť, že čiastka 912,52 eura
bola suma, ktorú v zmysle zmluvy mal celkovo zaplatiť žalovanému. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie dospel k záveru, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností veriteľa objektívne
nemohlo žalobcovi spôsobiť opísané následky. Za nezanedbateľnú skutočnosť považoval, že hoci

žalobca vystupoval v sporových konaniach so žalovaným v postavení slabšej strany, vystupoval v nich
v postavení žalobcu a teda to bol on, kto aktívne uplatňoval a bránil svoje práva voči žalovanému;
nečelil tak neoprávnenému uplatňovaniu práv zo spotrebiteľskej zmluvy zo strany žalovaného. Dodal,
že je ťažké si predstaviť, že uplatňovanie vlastných práv zo spotrebiteľského vzťahu na súde, v ktorých
strana aktívne a z vlastnej iniciatívy vystupuje ako „dominus litis“, môže žalobcovi spôsobiť psychické

následky a rodinné problémy ako to opísal žalobca. Poukázal na to, že žalobca nijako nepreukázal a
ani len netvrdil, že by žalovaný voči nemu vystupoval šikanózne, uplatňujúc vyhrážky ohľadne možných
právnych následkov alebo iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“, ktorý by bol
objektívne spôsobilý vyvolať psychický vplyv na život spotrebiteľa. Zdôraznil, že za situácie, že žalovaný
porušil práva spotrebiteľa a svoje vlastné povinnosti tak, že následkom uvedeného bolo konštatovanie

uzatvorenej zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej, uvedená intenzita porušenia zákona, závažnosť
tohto porušenia zo strany veriteľa, ako aj objektívne možný vplyv tohto porušenia na majetkovú a
osobnostnú sféru spotrebiteľa, berúc do úvahy aj výšku spotrebiteľského úveru 750 eur, keď nebolo
preukázané ani to, že by sa voči spotrebiteľovi zo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne
konanie, že by sa vykonávali zrážky zo mzdy alebo že by voči žalobcovi boli zo strany veriteľa neprávom

uplatňované iné prostriedky, ktoré by nepriaznivým spôsobom vplývali na život spotrebiteľa, nemohol
potom takýto skutkový stav zodpovedať primeranému zadosťučineniu v tak zásadne vyššom rozsahu,
než v akom mal spotrebiteľ žalovanému zo spotrebiteľského úveru zaplatiť ako celkovú čiastku.

14. Dôvodil, že z rozhodnutí súdov vyplynulo, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 750 eur,

pričom však rozhodnutia súdov o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru nič nemenia na tej skutočnosti,
že žalobca čerpal poskytnutý úver a tento bol v rozsahu istiny povinný žalovanému vrátiť. Ak bol
žalobca povinný v zmysle rozhodnutia súdov žalovanému vrátiť len poskytnutú istinu, nárok na
primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by malo zohľadňovať aj čiastku 912,52 eura ako celkovú
sumu z úveru, nemá žiadne opodstatnenie. Dal do pozornosti, že inštitút primeraného finančného

zadosťučinenia nemôže slúžiť na obohacovanie sa na úkor veriteľov. Jeho účelom je dovŕšenie
ochrany spotrebiteľa, ktoré predpokladá, že určitý spôsob ochrany (v tomto prípade judikovaný) už
spotrebiteľovi poskytnutý bol, pričom priznaním určitej finančnej čiastky z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia dochádza k dokončeniu, naplneniu a skompletizovaniu procesu tejto ochrany. Uviedol
tiež, že je preto potrebné brať na zreteľ aj tú skutočnosť, že žalobcovi bola rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave č. k. 3CoCsp/13/2020-276 poskytnutá ochrana a kompenzovaná finančná neprávosť, ktorej
sa voči nemu dopustil žalovaný, keď žalovaný bol právoplatne povinný vyplatiť bezdôvodné obohatenie
vo výške 634,12 eura s príslušenstvom. K poukazu žalobcu na rozhodnutia všeobecných súdov v
obdobných veciach dodal, že jediným objektívnym a exaktným kritériom pri určovaní výšky primeraného
zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v základnom konaní bezdôvodne obohatiť, preto

vychádzalprávezčiastky,ktorábolažalobcovipriznanáakobezdôvodnéobohatenie,ktoréchcelnajeho
úkor žalovaný získať. Vzhľadom na charakter porušenia povinnosti, jeho intenzitu, výšku poskytnutého
úveru a tiež na to, že porušenie práv spotrebiteľa bolo kompenzované aj priznaním bezdôvodného
obohateniaazároveňobjektívnevzniknutásituácianemohlažalobcovispôsobiťtakdramatickénásledkyako uviedol, nevzhliadol ako dôvodné určovať primerané finančné zadosťučinenie v niekoľkonásobne
vyššej čiastke ako suma, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobcu pokúšal obohatiť.

15. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia určil súd prvej inštancie v sume 250 eur, keď
žalobca ako spotrebiteľ bol voči žalovanému úspešný už v tom, že poskytnutý úver bol bezpoplatkový
a bezúročný a že mu bol priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v čiastke 634,12
eura. Ak mal preto žalobca vrátiť žalovanému len čiastku úveru 750 eur, primeraným dovŕšením jeho
ochrany bolo podľa názoru súdu prvej inštancie kompenzovanie rozdielu medzi čiastkou 750 eur a

čiastkou 634,12 eura ako sumy priznaného bezdôvodného obohatenia, a to do výšky poskytnutého
úveru a zároveň priznanie sumy ešte navyše nad túto sumu, ktorá predstavuje dovŕšenie zadosťučinenia
a satisfakčného rozmeru tohto nároku. Dal tiež do pozornosti, že skutočnosť, že žalovaný bude vo
výsledku povinný žalobcovi nahradiť nielen bezdôvodné obohatenie, ale aj primerané zadosťučinenie,
ktoré spolu presahuje aj sumu poskytnutého úveru, plní dostatočný sankčný rozmer priznaného nároku
a zároveň pôsobí dostatočne odradzujúco pre žalovaného ako poskytovateľa spotrebiteľských úverov

do budúcna, keďže nepriaznivým následkom pre neho je, že v dôsledku porušenia zákona je povinný
žalobcovi ako spotrebiteľovi zaplatiť ešte viac ako mu sám spotrebiteľským úverom poskytol. Priznaná
suma 250 eur zároveň predstavuje viac ako 39 % z priznaného bezdôvodného obohatenia, čo vyhodnotil
ako dostatočné dovŕšenie ochrany spotrebiteľa, nevybočujúce z rámca obvyklých občianskoprávnych
sankcií v obdobných veciach. Žalobu v presahujúcej uplatnenej istine nevzhliadol ako dôvodnú, keďže

priznanie primeraného zadosťučinenia spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorý nie je viazaný výškou
uplatňovaného nároku. Dodal, že neúspech v prevyšujúcej časti nemá vplyv na celkový úspech žalobcu
z hľadiska nazerania na základ uplatneného nároku, ktorý bol v celom rozsahu dôvodne uplatnený.

16. Žalobu zamietol súd prvej inštancie aj v časti uplatneného úroku z omeškania, pričom argumentoval,

že suma primeraného zadosťučinenia je suma, ktorú určí súd a do omeškania sa môže povinná
strana dostať až keď má vedomosť o tom, akú sumu a v akej lehote na plnenie je povinná zaplatiť,
o čom môže mať vedomosť až po právoplatnom rozhodnutí súdu. Bol názoru, že na primerané
finančné zadosťučinenie možno analogicky aplikovať závery súdnej praxe ohľadom dôvodnosti úrokov
z omeškania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 6Cdo/185/2011). Mal za to, že žalovanému vznikne povinnosť zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie až na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, preto sa ešte
nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu. Z uvedeného dôvodu nárok na zaplatenie
úroku z omeškania považoval za nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol.

17. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie za použitia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z., § 101 a § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaného na zaplatenie
finančného zadosťučinenia v sume 250 eur a žalobu v časti prevyšujúceho uplatneného nároku na
finančné zadosťučinenie a v časti nároku na úrok z omeškania zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Poukázal pritom na nález
Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 475/2018-31, podľa ktorého „zmyslom novej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne
odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný

režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255
CSP súdom nie je v súlade s ústavou.“ Konštatoval, že výška primeraného finančného zadosťučinenia
závisela od voľnej úvahy súdu, pričom žalobcovi priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie.
Z uvedeného dôvodu dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu proti neúspešnému žalovanému, a to z priznanej sumy 250 eur, pričom o výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§
262 ods. 2 C. s. p.).

19. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel (výrok I.), ako aj proti

súvisiacemuvýrokuotrovách(výrokIII.)podalžalovanýodvolanieažiadalrozsudoksúduprvejinštancie
v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s.
p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Namietal, že v konaní neboli preukázané a z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplynuli
žiadne vecné a konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanú sumu 250 eur a preto priznanie
uvedenej sumy je zmätočné a nepreskúmateľné. Poukázal na závery súdu prvej inštancie v ods.
19 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého bolo finančné zadosťučinenie určené ako rozdiel medzi

čiastkou 750 eur a čiastkou 634,12 eura a zároveň ešte navyše nad túto sumu, pričom však zo žiadnej
časti napadnutého rozsudku nevyplynulo, na základe akej úvahy súd prvej inštancie takto postupoval a
ako takto určená suma zodpovedá konkrétnym individuálnym okolnostiam prejednávanej veci. Rovnako
bol názoru, že nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie určil sumu „ešte navyše“ a na základe čoho
konkrétne. S poukazom na právne závery obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/91/2020,sp.zn.3Cdo/25/2019asp.zn.4Cdo/171/2005malzato,žepostupurčeniasumy250eur

jesvojvoľný,nepreskúmateľnýanezodpovedávžiadnejčastipovaheprejednávanejveci.Argumentoval,
že o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku svedčí aj to, že v celom odôvodnení nebolo označené
žiadne konkrétne právo žalobcu ako spotrebiteľa, ktoré malo byť porušené, ani označenie príslušnej
právnej normy. Zákon č. 250/2007 Z. z. v
§ 3 ods. 5 pritom uvádza, že primerané finančné zadosťučinenie je možné priznať v prípade úspešného

uplatnenia ustanovenia určeného na ochranu spotrebiteľa. Na základe uvedeného dôvodil, že ak súd
prvej inštancie ani nekonkretizoval, z akého konkrétneho porušenia pri rozhodovaní vychádzal, potom
je jeho rozhodnutie nielen predčasné (po skutkovej stránke), vecne nesprávne (po právnej stránke), ale
aj nepreskúmateľné.

21. Nestotožnil sa ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Dôvodil, že
hoci súd prvej inštancie priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100 % odôvodnil tým, že rozhodnutie
o priznanom nároku záviselo od úvahy súdu, žalobu zamietol aj v časti úroku z omeškania a to nie na
základe vlastnej úvahy, ale na základe neexistencie takého nároku. Dodal, že dôvodom na namietanie
rozhodnutiaotrováchkonaniajeajskutočnosť,ženapádavýrokvovecisamej,odktoréhozávisíajvýrok

o náhrade trov konania a jednak to, že aj pri potvrdení vyhovujúceho výroku je vzhľadom na priebeh
konania a skutkové okolnosti priznanie náhrady trov konania žalobcovi v rozpore s účelom sporového
konania. Poukázal na skutočnosť, že z podanej žaloby a rovnako z priebehu konania vyplynulo, že
žalobca nepredložil žiadne dôvody a dôkazy na ich preukázanie v tom smere, aby splnil povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť ohľadne výšky požadovaného nároku. Za týchto skutkových okolností bol

názoru, že nie je na mieste záver, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu a že danosť
nároku bola preukázaná. Doplnil, že uvedený spôsob rozhodovania je viazaný na to, že súd prvej
inštancie kvalifikuje rozhodujúce skutkové okolnosti iným spôsobom ako ich posudzoval žalobca pri
podaní žaloby, prípadne vyjdú najavo ďalšie skutočnosti. V prejednávanej veci však žalobca od počiatku
neuvádzal žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých sa mohol oprávnene domnievať o danosti

nároku vo výške žalovanej sumy.

22. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.), ako aj
proti súvisiacemu výroku o trovách (výrok III.) podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe plne vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
jeho odvolania (§ 393
ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, že súd prvej

inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Zotrvajúc na argumentácii z konania pred súdom prvej inštancie primárne namietal, že výška
priznanéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavsume250eurvôbecnezohľadňujesúdnoupraxou

ustálenékritériá,ktoréjenevyhnutnévziaťdoúvahypriurčovanívýškytohtofinančnéhozadosťučinenia.
Poukázal na kritériá k určeniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia vyplývajúce zo súdnej
praxe, ako aj na to, ako odôvodnil uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia v žalobe, pričom
zdôraznil, že ak by sa nedomáhal v súdnom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava V podsp. zn. 14Csp/89/2017) ochrany svojich porušených práv, následkom čoho bola súdom vyslovená
bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere, zaplatil by žalovanému (nesprávne a zavádzajúco
vypočítanú) celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 912,52 eura, preto mal za to, že výška 912,52

eura je legitímnym základom uplatneného nároku. Doplnil, že okrem uvedenej sumy si uplatnil titulom
primeraného finančného zadosťučinenia aj sumu 1.000 eur, pri výpočte ktorej prihliadol na všetky
okolnosti konania, ako jeho dĺžku, emocionálnu ujmu, existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného
(za dôvodnú satisfakciu ktorých považuje sumu 500 eur) a tiež prihliadol na uznanie neplatnosti
neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný opakovane používal i napriek rozhodnutiam v jeho neprospech

v minulosti (kde za adekvátnu náhradu vzhľadom na nepoučiteľnosť a opakovateľnosť považuje sumu
ďalších 500 eur).

24. Oponoval záveru súdu prvej inštancie, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností
veriteľa mu nemohlo spôsobiť opísané následky (ods.17 napadnutého rozsudku). Dôvodil, že okolnosť,
či spotrebiteľ vystupuje v základnom konaní na strane žalobcu alebo žalovaného nemá žiaden vplyv

na určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia a uvedené kritérium použité súdom prvej
inštancie považoval za svojvoľné, ústavne nekonformné a nezákonné, nezodpovedajúce rozhodovacej
praxisúdnychautorít,keďpráveokolnosť,žesamuselaktívnedomáhaťsúdnejochranyešteviaczvýšila
jeho psychické vypätie, pričom neistota o výsledok konania trvala až do rozhodnutia odvolacieho súdu.
Daldopozornosti,ževzmyslekonštantnejsúdnejpraxe,súdprivyčíslenívýškyzadosťučineniaprihliada

nielen na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, ale aj intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých
následkov a na subjektívny prístup strán konania k protiprávnemu konaniu. Zopakoval kritériá, ktoré ho
viedli k uplatneniu si finančného zadosťučinenia a dôvodil, že za situácie, keď sa žalovaný: (i) dopustil
voči nemu viacerých porušení kogentných ustanovení zákona, ktorých následkom bola súdom určená
bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere, (ii) súčasne sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor,

(iii) zo strany žalovaného sa jedná o opakované nekalé a protiprávne konanie voči spotrebiteľovi a
teda zjavne nerešpektuje súdne rozhodnutia vydané v iných obdobných veciach, (iv) s prihliadnutím na
postoj žalovaného a úmyselné predlžovanie protiprávnemho stavu a tým aj psychických útrap žalobcu
podávaním zjavne nedôvodných odvolaní voči súdnym rozhodnutiam a v neposlednom rade (v) s
poukazomnaustálenúsúdnuprax,vzmyslektorejprimeranéfinančnézadosťučineniemusíplniťfunkciu

satisfakčnú aj sankčnú, mal za nepochybné, že súdom prvej inštancie priznaná suma je celkovým
popretím inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia.

25. Rovnako odmietol súdom prvej inštancie použité kritérium, že nebolo preukázané, že by žalovaný
vystupoval voči nemu šikanózne, resp. iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“,

keď dôvodil, že neexistuje zákonná norma, ani súdne rozhodnutie, ktoré by takéto kritérium pripúšťalo.
Tvrdenia súdu prvej inštancie, ktorými odôvodňoval prečo nemožno prisúdiť uplatnenú výšku finančného
zadosťučinenia označil za prejav svojvôle a nezákonnosti z dôvodu, že sa nezakladajú na zákonnej
úprave a ani nevychádzajú z konštantnej súdnej praxe, k čomu poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn.

III. ÚS 517/2011. Bol názoru, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia môže motivovať
žalovaného k zákonnému postupu pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch pro futuro, avšak
len v prípade, ak súd túto výšku prizná v adekvátnom a primeranom rozsahu, zohľadňujúc pritom
individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a konštantnú súdnu prax, avšak mal za to, že súdom
prvej inštancie priznaná suma nezohľadňuje sankčný charakter tohto zadosťučinenia a nie je motivujúca

prežalovanéhovyvarovaťsaďalšíchprotiprávnychkonanívbudúcnosti.Podotkol,žetakétorozhodnutie
by viedlo k demotivácii iných spotrebiteľov v budúcnosti sa domáhať ochrany svojich práv. S poukazom
na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/101/2017 dôvodil, že odradzujúco môže pôsobiť
len hrozba straty prevyšujúca 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, čo by
v prejednávanej veci (pri zohľadnení celkovej čiastku úveru, ktorú mal zaplatiť) predstavovalo finančné

zadosťučinenie až do výšky 1.368,78 eura (912,12 + 456,26), avšak v konaní si túto zložku primeraného
finančného zadosťučinenia uplatnil len v sume 912,52 eura, teda žalovaná suma nie je neprimeraná, k
čomu dal do pozornosti rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

26. Za svojvoľné označil tiež ďalšie súdom prvej inštancie zvolené kritérium, že nebolo preukázané,

že by sa voči spotrebiteľovi zo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne konanie, resp. že by sa
vykonávali zrážky zo mzdy (ods. 17 napadnutého rozsudku), keďže takéto kritérium opäť nevychádza
zo žiadnej zákonnej normy či konštantnej súdnej praxe. Mal za to, že súdom prvej inštancie priznaná
výšku zadosťučinenia rozhodne neplní: (i) satisfakčnú funkciu, keď absolútne nezohľadňuje celkovéstraty, ktoré by mal v zmysle ustálenej súdnej praxe znášať žalovaný, (ii) sankčnú funkciu a (iii) nie je
ani odmenou pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno

predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku
dal do pozornosti aj závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020 a
dodal, že novodobá judikovaná prax vychádza pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia
z toho, že aj keď podmienkou priznania finančného zadosťučinenia nie je vznik ujmy ani hrozba ujmy

spotrebiteľovi v dôsledku porušenia jeho práva dodávateľom, existujúca alebo hroziaca ujma môže byť
jedným z kritérií pre posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia, k čomu poukázal na
viaceré rozhodnutia krajských súdov.

27. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave mu bola poskytnutá ochrana a kompenzovaná finančná neprávosť, keď bol

žalovaný povinný zaplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške 634,12 eura s príslušenstvom, ktorú sumu
súdu prvej inštancie považoval za akúsi formu primeraného finančného zadosťučinenia. Argumentoval,
že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je inštitútom odlišným svojou povahou, charakterom
aúčelomodinštitútubezdôvodnéhoobohateniaatietoinštitútynemožnovzájomnepodmieňovať,aniich
navzájom zamieňať. Povinnosť žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie nie je formou primeraného

finančného zadosťučinenia, v dôsledku čoho by sa mala suma zadosťučinenia vo výsledku krátiť.
Zdôraznil, že súd prvej inštancie svojvoľným a neobjektívnym postupom ponížil výšku primeraného
finančného zadosťučinenia o sumu bezdôvodného obohatenia, hoci kritériom určenia výšky finančného
zadosťučinenia je práve suma, o ktorú sa žalovaný hodlal bezdôvodne obohatiť a práve táto suma by
mala byť zohľadnená v celkovom nároku žalobcu, t. j. výška primeraného finančného zadosťučinenia by

mala logicky sumu bezdôvodného obohatenia prevyšovať. Vyslovil pritom presvedčenie, že požadovaná
výška primeraného zadosťučinenia je vyvážená a nesmeruje k neprimeranému finančnému obohateniu
žalobcu a žiadal, aby bolo zohľadnené psychické kritérium, keď podstúpil stresujúce situácie vyvolané
sporom so žalovaným.

28. Nestotožnil sa ani s právnym posúdením úrokov z omeškania zo strany súdu prvej inštancie,
ktorý vyhodnotil nárok na ich zaplatenie ako nedôvodný. Poukázal na § 563 a § 517 Občianskeho
zákonníka, pričom mal za to, že primerané finančné zadosťučinene je peňažným záväzkom, v
rámci ktorého vystupuje v postavení veriteľa (keďže mu nárok na zaplatenie zadosťučinenia vznikol
momentom právoplatnosti rozsudku) a žalovaný je dlžníkom (keďže mu vznikla povinnosť finančné

zadosťučinenie zaplatiť), preto popri nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
má právo požadovať úroky z omeškania (nakoľko primerané finančné zadosťučinenie žalovaný dosiaľ
nezaplatil), k čomu dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/24/2021
a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2370/22. Považoval za jednoznačné, že nárok na primerané
finančné zadosťučinenie mu vznikol už momentom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava

V (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave) vydanom v základnom konaní, teda momentom
úspešného uplatnenia porušenia práva na súde, čo platí o to viac, že v prejednávanej veci sa
už nerozhoduje o samotnom nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (o tomto
bolo rozhodnuté už v základnom konaní). Keďže však žalovaného osobitne nevyzval na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia v požadovanej výške (a čas tohto plnenia nebol osobitne

ustanovený), v zmysle konštantnej súdnej praxe má hmotnoprávne účinky žiadosti veriteľa o plnenie
aj doručenie prípadnej žaloby súdom žalovanému, teda je daný jeho nárok požadovať od žalovaného
úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.912,52 eura odo dňa nasledujúceho po dni doručenia
žaloby žalovanému zo strany súdu až do zaplatenia.

29. S poukazom na Čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Základných princípov C. s. p. namietal, že súd prvej inštancie
nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok, keď odignoroval kritériá posúdenia uplatneného nároku
plynúce z ustálenej rozhodovacej činnosti nielen krajských súdov, ale aj najvyšších súdnych inštancií,
čo rozhodne neprispelo k zachovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Ak sa už súd prvej inštancie mienil odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít, bolo

jeho povinnosťou rozhodnutie náležite odôvodniť, namiesto toho však zvolil cestu svojvoľného výkladu
a aplikácie práva, bez dostatočného vyargumentovania dôvodov odklonu, preto zaťažil napádané
konanie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlok porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku toho má konanie súčasne i tzv. inú vadu, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s následkom nezákonnosti napadnutého rozsudku. Na
podporu uvedenej argumentácie odkázal na práve závery obsiahnuté v rozhodnutiach Ústavného súdu

SR (napr. sp. zn. III. ÚS 311/07, sp. zn.
III. ÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 271/05, sp. zn. III. ÚS 95/06), ako aj v rozsudku Najvyššieho správneho
súdu ČR sp. zn. 2Afs/24/2005 a v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sfž/29/2010.

30. Žalobca bol zároveň názoru, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou v skutkových zisteniach,

pretože nevykonal podstatné žalobcom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a nevykonanie len stroho odôvodnil (ods. 8 napadnutého rozsudku). Uviedol, že práve
predmetné dôkazy slúžili k presvedčeniu súdu prvej inštancie o tom, že len taká výška zadosťučinenia,
akú požaduje žalobca v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť od protiprávneho a nekalého
konania voči spotrebiteľom v budúcnosti, preto súd prvej inštancie nebol oprávnený odmietnuť vykonať
predmetné navrhnuté dôkazy. Na podporu uvedenej argumentácie dal žalobca do pozornosti uznesenie

Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Cdo/205/2019, zaoberajúce sa prípustnosťou dôvodov odmietnutia návrhu strany sporu na
vykonanie dokazovania, pričom dôvodil, že súd prvej inštancie týmto spôsobom nevysvetlil, prečo
nevykonal navrhnuté dôkazy. S akcentom na zásadu rovnosti zbraní v zmysle rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/259/2010 poukázal aj na to, že v danom prípade z dôvodu odmietnutia vykonania

dôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia došlo k porušeniu tzv. „PERNA
TESTU“ podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa zaoberal aj Najvyšší súd SR
v uzneseniach
sp. zn. 1TdoV/5/2021 a sp. zn. 1TdoV/4/2018, ako aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn.
I. ÚS 177/2021, ktoré sú síce vydané v trestných konaniach, ale sú aplikovateľné aj na civilné sporové

konanie. Bol preto názoru, že navrhované dôkazy mali byť vyhodnotené posúdením troch základných
kritérií Perna testu: (i) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala
podstaty merita prejednávanej veci; (ii) či bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti
boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania
a napokon, (iii) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Doplnil, že aplikáciou

uvedených kritérií na navrhované dôkazy bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dôkazy
k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Rozhodnutie o odmietnutí vykonania
dôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia významným spôsobom narušilo
celkovú spravodlivosť konania, keďže práve nevykonanie týchto dôkazov mohlo mať za následok
nezákonné rozhodnutie vydané v neprospech žalobcu. Bol názoru, že súd prvej inštancie mal vykonať

navrhované dôkazy, pričom odmietnutím ich vykonania došlo k hrubému porušeniu princípu rovnosti
zbraní, čo má za následok, že napadnutý rozsudok je zaťažený nezákonnosťou a ústavnou non-
konformnosťou.

31. Kritike podrobil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, keď mal za to, že súd

prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a
súčasne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávne aplikoval § 255 ods. 1 C. s. p.
a úplne opomenul aplikovať § 257 C. s. p.. Bol názoru, že vo veci boli dané dôvody hodné osobitného
zreteľa. Pri zohľadnení záverov súdnej praxe (R 24/1964) argumentoval, že medzi dôvody hodné
osobitného zreteľa patria najmä neprimeraná tvrdosť, nespravodlivosť požadovať od povinnej strany

náhradu, povaha a okolnosti sporu, osobné pomery strany sporu, nízky príjem a pod., pričom v jeho
prípade došlo k súčasnému naplneniu všetkých dôvodov hodných osobitného zreteľa. Argumentoval,
že z dôvodu ťažkej finančnej situácie sa uchýlil k spotrebiteľskému úveru, keďže nemal inú možnosť
ako si zaobstarať finančné prostriedky aspoň na základné výdavky, teda tento krok nebol výsledkom
nerozvážnosti, ale nepriaznivej životnej situácie. Snažil sa vyhnúť súdnemu konaniu a podanie žaloby

bolo poslednou možnosťou ako brániť svoje práva, pretože ak by tak neurobil, bol by nútený platiť
žalovanému plnenia, na ktoré tento nemal nárok. Mal za to, že v rámci rozhodovania o trovách
konania by mali byť uvedené dôvody na jeho strane zohľadnené, tak ako aj skutočnosť, že žalovaný
poskytoval dlhodobo spotrebiteľom spotrebiteľské úvery na základe zmlúv, v ktorých absentovali
zákonom predpísané obligatórne náležitosti, pričom ide o subjekt s miliónovými celkovými výnosmi a

aktívami.Poukázaltiežnato,žesámnemávsúčasnejdobefinančnéprostriedkyainýmajetok,zktorého
by bol spôsobilý uhradiť náhradu trov konania žalovanému, v dôsledku čoho by sa dostal do pre neho
likvidačnej situácie. Pozornosť upriamil aj na charakter samotného konania, teda že ide o spotrebiteľský
spor a tiež na skutočnosť, že sa tak v základnom konaní ako aj v prejednávanej veci správal vždy tak,aby mohlo dôjsť v čo najkratšom čase k meritórnemu rozhodnutiu vo veci a zbytočne sa trovy konania
nenavyšovali ani jednej strane.

32. V doplnení odvolania, doručenom súdu v rámci plynutia odvolacej lehoty, žalobca označil ďalší
dôvod, pre ktorý mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v žalobcom napadnutej časti
neurčitý, nepreskúmateľný, nezákonný a arbitrárny, a to, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky
primeraného finančného zadosťučinenia vôbec neskúmal proporcionalitu medzi tým, ako samotná výška
zadosťučinenia prinesie finančné a morálne uspokojenie žalobcu a naplní svoju satisfakčnú, ale aj

sankčnú povahu a bude zároveň vyjadrím odmeny pre žalobcu za to, že sa pustil do sporu s ekonomicky
a právne silnejším subjektom a tak prinesenie benefit aj v prospech ostatných spotrebiteľov a medzi
tým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia na druhej strane negatívne zasiahne
žalovaného. Dôvodil, že princíp proporcionality sa na základe doktríny vytvorenej Spolkovým ústavným
súdom Nemecka skladá z troch zložiek: (i) vhodnosť, (ii) potrebnosť a (iii) proporcionalita v užšom
zmysle. Pri teste vhodnosti sa posudzujú právne prostriedky smerujúce k dosiahnutiu želaného cieľa;

primerané sú len také právne prostriedky, ktoré sú vôbec schopné dosiahnuť žiadaný cieľ. Pri teste
potrebnosti sa posudzuje, či je zvolená úprava potrebná v tom zmysle, že nezasahuje do základného
práva vo väčšom rozsahu, než je prípustné a pri teste pomeriavania (proporcionality v užšom slova
zmysle) sa už posudzujú právne, nie skutkové okolnosti. Skúma sa, či závažnosť zásahu a „tiaž“
dôvodov, ktoré tento zásah ospravedlňujú, sú vo vzájomnom vzťahu. Poukázal na rozhodovaciu prax

Ústavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 3/00, sp. zn. PL. ÚS 7/2017 a iné) a uviedol, že
nenaplnenie čo len jedného z tzv. Engel kritérií (legalita, legitimita, proporcionalita) znamená, že zásah
nemožno považovať za prípustný. Mal pritom za zrejmé, že v danom prípade nebolo zo strany súdu prvej
inštancie naplnené kritérium legality (znamenajúce zákonnosť a vyžadujúce, aby orgány verejnej moci
konali a rozhodovali len a na základe zákona a v jeho rozsahu), kritérium legitimity (napadnutý rozsudok

je nezákonný z dôvodov opísaných v odvolaní) a napokon nebolo naplnené ani kritérium proporcionality.

33. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného, vo vzťahu k námietke priznania sumy 250
eur súdom prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že suma priznaného finančného
zadosťučinenia nie je opodstatnená, keď poukázal na to, že sám bol nútený podať voči zamietajúcemu

výroku rozsudku odvolanie, pretože priznaná výška vôbec nezohľadňuje súdnou praxou ustálené
kritériá, ktoré je nevyhnutné vziať do úvahy pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia a zhrnul,
že priznaná suma je dôvodná, avšak nepostačujúca na naplnenie funkcie a účelu finančného
zadosťučinenia. Dal do pozornosti kritériá vyplývajúce z rozhodovacej praxe súdov tak, ako ich uviedol
už v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v následnej odvolacej argumentácii, ozrejmil ako dospel

k výške uplatneného nároku, pričom zopakoval argumentáciu k dôvodnosti podaného nároku (ako
ju uviedol v žalobe, aj v podanom odvolaní). V súvislosti s odvolaním žalovaného uviedol, že z
objektívnych dôvodov sa nemožno stotožniť s tvrdením, že postup určenia sumy 250 eur bol svojvoľný,
nepreskúmateľný a nezodpovedá v žiadnej časti povahe prejednávanej veci, keď priznaná suma
je síce dôvodná, ale nezohľadňuje funkcie a účel finančného zadosťučinenia, v dôsledku čoho bol

žalobca nútený podať odvolanie voči zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe
rozhodovacej súdnej praxe (ktorú uviedol zhodne ako v podanom odvolaní) mal za to, že odvolanie
žalovaného voči vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie je absolútne neopodstatnené, keď
súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žaloba je dôvodná a že žalobcovi je nevyhnutné priznať
primerané finančné zadosťučinenie.

34. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neoznačil žiadne konkrétne porušené
právo žalobcu. Dal do pozornosti znenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré je právnym základom
uplatnenéhonárokuaktorévsúčasnostinevyžadujeprivodenie,resp.spôsobilosťprivodeniaakejkoľvek
ujmy spotrebiteľovi a ako jedinú podmienku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vyžaduje úspech v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej daným
zákonom alebo osobitnými predpismi, keď daná zákonná úprava dokonca ani nepripúšťa fakultatívnu
možnosť súdu rozhodnúť o priznaní alebo nepriznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
Toto právo je preto priznané ex lege a súd by potom nemal už rozhodovať o priznaní, či nepriznaní
práva na primerané finančné zadosťučinenie, ale mal by sa iba obmedziť na určenie konkrétnej výšky,

ktorá bude úspešnému spotrebiteľovi priznaná. Poukázal tiež na odseky 7, 9, 13 a 15 napadnutého
rozsudku, z ktorých vyplýva jasné a nespochybniteľné konštatovanie, aké konkrétne právo žalobcu
bolo porušené a z ktorých tiež vyplýva, že v konaní preukázal úspešné uplatnenie tohto práva, čo
zakladá nárok na primerané finančné zadosťučinenie v súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Ktvrdeniu žalovaného, že (údajne) nepreukázal dôkazy ohľadne výšky požadovaného nároku uviedol, že
prezentovaný názor nemôže obstáť, pretože z rozhodovacej praxe súdnych autorít vyplýva konštantný
záver, že súd v tomto type konania neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná ujma, a

preto ani nemal povinnosť predložiť akékoľvek dôkazy k preukazovaniu výšky ujmy. Zdôraznil, že na
konštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo
strany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde, k čomu súd prvej inštancie
správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 (R 48/2022), v súlade s
ktorým dal do pozornosti viaceré rozhodnutia krajských súdov (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 13Co/80/2016 a
sp. zn. 7Co/158/2018 a tiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/144/2019). Vo vzťahu
k výške primeraného finančného zadosťučinenia mal za logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z
hroziacej mu ujmy, pričom k výške zadosťučinenia uviedol argumentáciu zhodnú s argumentáciou v
(žalobcom) podanom odvolaní.

35. Za účelové označil tvrdenie žalovaného, že v prípade potvrdenia vyhovujúceho výroku napadnutého
rozsudku je priznanie náhrady trov konania žalobcovi v rozpore s účelom sporového konania a dodal,
že nie je zrejmé, čo mienil žalovaný týmto odprezentovať, teda v tomto smere žalovaný neuniesol
procesné povinnosti (povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť) k tomu, aby bolo možné sa s týmto
názorom stotožniť a žalobcovi náhradu nepriznať. Poznamenal, že práve nepriznanie náhrady trov

konania žalobcovi (v prípade potvrdenia správnosti vyhovujúceho výroku) by bolo v rozpore so zásadami
uplatňovanými pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď zásada úspechu v spore je esenciálnym
a primárnym kritériom priznania náhrady trov konania, pričom rovnako ako v (žalobcom) podanom
odvolaní poukázal pre prípad stotožnenia sa s odvolaním žalovaného na potrebu aplikácie § 257 C. s. p..

36. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

37. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu aj žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o

prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil
(§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.2.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

38. V prejednávanej veci sa žalobca v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. domáhal finančného

zadosťučinenia vo výške 1.912,52 eura s príslušenstvom, keďže v súdnom konaní vedenom na
OkresnomsúdeBratislavaVpodsp.zn.14Csp/89/2017,bolazmluvaoúvere,uzatvorenádňa21.8.2014
medzi žalobcom a žalovaným, právoplatne posúdená ako bezpoplatková a bezúročná, a to z dôvodu
porušenia povinností zo strany žalovaného uložených mu zákonom č. 129/2010 Z. z., na základe čoho
bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 634,12 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného

obohatenia sa, spočívajúceho v prijatí plnenia žalobcu prevyšujúceho výšku istiny poskytnutého úveru.

39. Žalobca uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia 1.912,52 eura odvodil od celkovej výšky
spotrebiteľského úveru (912,52 eura), ktorú by zaplatil, ak by sa nedomáhal na súde ochrany svojich
práv v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, od zohľadnenia dĺžky konania, emocionálnej ujmy,

existencie bezdôvodného obohatenia žalovaného, za ktoré považoval za primeranú satisfakciu v sume
500 eur a od uznania neplatnosti neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný opakovane používal i napriek
rozhodnutiam v jeho neprospech v minulosti, kde za adekvátnu satisfakciu vzhľadom na nepoučiteľnosť
a opakovateľnosť považoval sumu 500 eur.

40. Ťažisko odvolacej argumentácie žalobcu predstavovali námietky voči súdom prvej inštancie
zvoleným kritériám, na základe ktorých priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 250
eur,priktorýchnamietalichsvojvoľnosť,absenciuzákonnéhopodkladuanerešpektovaniesúdnejpraxe.

41. Hodno uviesť, že v prípade posudzovania primeranosti finančného zadosťučinenia nie sú zákonom

dané kritériá, ktoré súd vyhodnocuje, dané je len kritérium primeranosti. Zároveň však platí, že nemôže
ísť ani o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd
pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/298/2020).42. S poukazom na uvedené bolo preto vecou úvahy súdu prvej inštancie, aké kritériá zvolí pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku v kontexte skutkových okolností predmetnej prejednávanej

veci. Nakoľko kritériá pre posudzovanie primeranosti finančného zadosťučinenia (okrem kritéria
primeranosti) nie sú zákonom stanovené, nemožno prisvedčiť námietke žalobcu o ich svojvoľnosti a
absencii zákonného podkladu. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súdom prvej inštancie zvolené kritériá
nerešpektujú súdnu prax, ktorú prezentoval viacerými rozhodnutiami krajských súdov, odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia krajských súdov nie sú všeobecne záväzné, preto ani súd

prvej inštancie nimi v prejednávanej veci nebol viazaný.

43. Ani z ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa zaraďujú okrem Najvyššieho
súdu SR aj Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2021), s ktorou sa viaže v zmysle Čl. 2 Základných zásad C. s.
p. princíp právnej istoty, nevyplývajú priamo definované kritériá posudzovania primeranosti finančného

zadosťučinenia, len poukaz na skutočnosť, že je vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti
každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia tak, aby boli naplnené funkcie
primeraného finančného zadosťučinenia a to funkcia sankčná, satisfakčná a preventívna.

44. Aj za situácie, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že nárok žalobcu je kompenzovaný už

súdom priznaným bezdôvodným obohatením vo výške 634,12 eura s príslušenstvom v konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, v spojitosti s čím žalobca dôvodne namietol
nemožnosť zamieňať si inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného zadosťučinenia,
odvolací súd dospel k záveru, že výsledná suma finančného zadosťučinenia je s ohľadom na súdom
prvej inštancie zvolené a odôvodnené kritériá primeraná okolnostiam prejednávanej veci, keď ani kritériá

uvádzané žalobcom nemajú vplyv na záver o primeranosti priznanej sumy, ktorá s ohľadom na rámec
daný predmetnou spotrebiteľskou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným (úver vo výške 750 eur) napĺňa
ajpožiadavkusankčnostiaodmenyprespotrebiteľa,akoajpreventívnufunkciuvovzťahukžalovanému.

45. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v časti uplatneného nároku za uznanie

neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky sa žalobca dosiaľ právoplatne nedomohol konštatovania
porušenia povinnosti žalovaného ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi,
nakoľko konanie v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky nebolo podľa zistenia súdu prvej
inštancie (ods. 7 napadnutého rozsudku), ktoré nebolo medzi stranami sporné, právoplatne skončené.
V konaní vedenom už na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne na Okresnom súde Bratislava V) bola

síce po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave v tejto časti žalobcom uplatneného nároku (rozsudkom
č. k. 3CoCsp/13/2020-276, zo dňa 30.9.2021) opätovne súdom prvej inštancie určená rovnaká zmluvná
podmienka za neprijateľnú, ale rozhodnutie z dôvodu podaného odvolania nenadobudlo právoplatnosť.

46. Aj keď uvedené nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu ako takého, keďže v

predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Csp/89/2017 bolo právoplatne rozhodnuté o porušení práva
žalobcu ako spotrebiteľa (posúdením úverovej zmluvy ako bezpoplatkovej a bezúročnej), nemožno
konštatovať dôvodnosť argumentácie žalobcu o nároku na satisfakciu za uznanie (a žalovaným
opakované používanie) neprijateľnej zmluvnej podmienky.

47. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu o nepriznaní úroku z omeškania.
Nakoľko uplatnený nárok má charakter nemajetkovej ujmy, v zmysle ustálenej súdnej praxe najvyšších
súdnych autorít (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011), sa povinný môže dostať do
omeškania až uplynutím lehoty určenej v právoplatnom súdnom rozhodnutí na plnenie súdom určenej
sumy. Hoci v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. úspešným uplatnením práva alebo povinnosti,

stanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi, má spotrebiteľ právo na finančné zadosťučinenie,
jeho výška je určená až rozhodnutím súdu a závisí od jeho úvahy, preto sa žalovaný nemohol dostať do
omeškania už odo dňa nasledujúceho po dni doručení žaloby.

48. Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, ktoré mali slúžiť k presvedčeniu súdu prvej inštancie o tom, že len taká výška
zadosťučinenia, akú požaduje v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť od protiprávneho a nekalého
konania voči spotrebiteľom v budúcnosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že dôkazy relevantné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku vychádzajú z rámca vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, niez konania žalovaného vo vzťahu k iným klientom, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, že dôkazy
navrhované žalobcom, smerujúce k vyhodnoteniu postupu žalovaného v iných konaniach nevykoná
(ods. 8 napadnutého rozsudku).

49.Vsúvislostisožalobcomnamietanýmporušenímtzv.Pernatestuzároveňodvolacísúdkonštatuje,že
nebolonaplnenéužprvékritériumpredmetnéhotestuslúžiacehonavyhodnotenienávrhovnavykonanie
dokazovania, keď predmetný návrh na doplnenie dokazovania žalobca v podanej žalobe, ani v
následnýchvyjadreniachneodôvodnilžiadnoukonkrétnouskutočnosťou.Súdprvejinštanciedostatočne

odôvodnil, prečo dôkazy nevykonal a toto rozhodnutie nebolo spôsobilé narušiť celkovú spravodlivosť
konania, keďže žalobcom navrhované dôkazy neboli relevantné pre posúdenie uplatneného nároku.
Aj keď žalobca argumentoval aj nedodržaním tzv. Engel kritérií (legality, legitimity a proporcionality),
neuviedolakýdopadmajúmaťpredmetnékritériávprejednávanejveci,pričomrozhodnutiesúduovýške
primeraného finančného zadosťučinenia nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za zásah
do práva žalobcu požadovať primerané finančné zadosťučinenie, preto odvolací súd danú argumentáciu

vyhodnotil ako nedôvodnú.

50. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že súd
prvej inštancie neoznačil v napadnutom rozhodnutí žiadne konkrétne právo žalobcu (spotrebiteľa), ktoré
malo byť porušené. V zhode s argumentáciou žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca si uplatnil

predmetný nárok v zmysle § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., ktorý ako jedinú podmienku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
stanovuje preukázanie úspechu v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej daným zákonom alebo osobitnými predpismi. Súd prvej inštancie pritom konštatoval
naplnenieuvedenejpodmienky(ods.15napadnutéhorozsudku)aspoukazomnaprávoplatneskončené

súdne konanie zároveň uviedol aj konkrétne právo žalobcu, ktorého porušenie viedlo k záveru o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy (ods. 7 napadnutého rozsudku) a k záveru o povinnosti
žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané v súvislosti s predmetnou úverovou
zmluvou.

51. Na základe uvedeného nemožno priznať dôvodnosť ani argumentácii žalovaného o neunesení
dôkazného bremena žalobcu k preukázaniu výšky uplatneného nároku, keď súd prvej inštancie správne
poukázal na to, že pri posúdení nároku na primerané finančné zadosťučinenie súd neskúma, či
spotrebiteľovi vznikla škoda alebo iná ujma (preto túto nie je potrebné preukazovať), na konštatovanie
dôvodnosti nároku postačuje preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo strany dodávateľa (dnes

obchodníka) došlo a že toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde.

52. Žalovaný tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania,
nakoľko žaloba bola zamietnutá nielen v časti uplatneného finančného zadosťučinenia, ktorého určenie
výšky bolo na úvahe súdu, ale aj v časti uplatneného príslušenstva (úrokov z omeškania). Odvolací súd

uvádza, že úrok z omeškania ako v prejednávanej veci uplatnené príslušenstvo nie je samostatným
predmetom konania, ale viaže sa k uplatnenej istine, preto súd prvej inštancie dôvodne aplikoval pri
rozhodovaní o trovách konania § 255 ods. 1 C. s. p., pričom na margo argumentácie žalobcu k trovám
konania dodáva, že v konaní súd prvej inštancie nekonštatoval zistenia odôvodňujúce aplikáciu § 257
C. s. p., tieto nevyplynuli ani zo spisového materiálu, pričom sporové strany takéto dôvody v konaní pred

súdom prvej inštancie netvrdili, ani ničím nepreukázali.

53. Žalobca aj žalovaný v podaných odvolaniach namietali, že bolo porušené ich právo na spravodlivý
proces v dôsledku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, kde súdu prvej inštancie vytýkali
zmätočnosť, svojvoľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia v časti úvah odôvodňujúcich priznanie sumy

vo výške 250 eur, čím malo byť porušené ich právo na spravodlivý súdny proces.

54. Právo na spravodlivý proces v kontexte riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je naplnené tým,
že všeobecný súd zistí skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodne
tak, že jeho skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie

sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu.

55. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku po závere o existencii
základu uplatneného nároku judikovaním porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa v konaní vedenompôvodne na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, na ktorý odvolací súd v
podrobnostiach odkazuje (ods. 7, 11 a 15 napadnutého rozsudku), uviedol kritériá, ktoré zvolil pre
posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia vyplývajúce z individuálnych okolností veci, ako

aj úvahy, ktorými sa riadil pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia a svoje
skutkové a právne závery aj adekvátne odôvodnil (ods. 19 napadnutého rozsudku). Rozhodnutie
súdu prvej inštancie tak zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, pričom za
porušenie práva na spravodlivý proces nemožno v žiadnom prípade považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Cdo/165/2011).

56. Pretože žalobca, ani žalovaný v podaných odvolaniach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti,
ktorými by preukázali nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie (v spojení s opravným uznesením) ako vecne a právne správny potvrdil.

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní.

58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).