Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. apríl 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoCsp/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123203521
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123203521.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Evy Šofrankovej v spore žalobcov 1. X. A., nar. XX.XX.XXXX, 2. M.
A., nar. XX.XX.XXXX, obaja žalobcovia bytom F. XX, XXX XX X., obaja žalobcovia právne zastúpení:
JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Slovenská
sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, právne zastúpenému: Advokátska
kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863
017, o vydanie bezdôvodného obohatenia 144,45 Eur s príslušenstvom a o určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.

17Csp/36/2023-116 zo dňa 17. mája 2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., III. a IV.

II. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 30 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 30 Eur od 28.04.2023 do zaplatenia, a to
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobcovia v 1. a 2. rade majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 114,45 EUR spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 114,45 EUR od 28.04.2023 do zaplatenia, a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z a m i e t a .

III. Sud u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa XX.XX.XXXX v časti I. článku II. Poplatky, odsek 1. v znení:
„Poplatok za upomienku je vo výške 25 EUR za každú vystavenú upomienku.“ je n e p r i j a t e ľ n á .

IV. Sud u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa XX.XX.XXXX v časti I. článok III. Záverečné ustanovenia, odsek 3. v znení:
„Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky,

Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy
poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú
Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami
Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientoma MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o
skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ je n e p r i j a t e ľ n á .

V. Žalobcovia v 1. a 2. rade m a j ú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v časti konania
o vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 58,46 % a v časti konania o určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 odsek 2, § 7 odsek 1 a 2, § 11 odsek 2 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 odsek 1 až 4, § 53
odsek 1, 2, 5, § 53a odsek 1, § 54 odsek 1 až 3, § 451 odsek 1 a 2, § 489, § 517 odsek 1 a 2, § 563
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 odsek 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 3 odsek 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere
spotrebiteľského charakteru (spotrebiteľský charakter zmluvy nebol rozporovaný a vyplýva aj zo
samotného znenia zmluvy a povahy zmluvných strán) a žalobcovia úver v plnom rozsahu čerpali.
Uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere vykazovala znaky formulárovej (typovej) zmluvy, ktorej obsah

(zmluvné dojednania) spotrebiteľ podstatným spôsobom nie je schopný reálne ovplyvniť. Čo sa týka
nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný sa bránil predovšetkým tým, že si
splnil povinnosť podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a úver nie je
možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z predložených listinných dôkazov vyplývalo, že
žalovaný síce nejakým spôsobom skúmal bonitu žalobcov, avšak táto sa súdu prvej inštancie javila

iba formálna, nezodpovedajúca odbornej starostlivosti. Totižto žalovaný vychádzal predovšetkým z
overeného hrubého príjmu. Čo sa týka výdavkov, v žiadosti absolútne absentujú akékoľvek údaje
od samotných spotrebiteľov o tom, aké sú ich výdavky. Žalovaný zanedbal skúmanie výdavkov
na strane žalovaných. Nedotazoval sa ich ani na existujúce úverové zaťaženie, ani na prípadné
pravidelné výdavky, predovšetkým napríklad na bývanie, keďže zo žiadosti vyplývalo, že žalobcovia

žijú v podnájme. Jediné, čo žalovaný zahrnul do výdavkovej časti, boli sumy úverov zistených v
úverovom registri. Automatické prevzatie prípadných súm životného minima nie je postačujúce. Má
predstavovať iba minimálne hodnoty nákladov na uspokojovanie nevyhnutných životných potrieb. Nejaví
sa však ako skutočný záujem veriteľa na zistení finančnej kondície spotrebiteľa, ak veriteľ absolútne
nedotazuje a nevyťaží spotrebiteľa na jeho výdavky, ktoré môžu významne ovplyvňovať posúdenie

jeho bonity. O nedostatočnej bonite žalobcov svedčila aj ich následná neschopnosť splácať úver, kedy
aj s histórie úverového účtu vyplývalo, že títo sa od počiatku dostávali priebežne do omeškania, v
dôsledku čoho im boli následne dokonca zjavne účtované aj poplatky za upomienky v sume 25 Eur.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil spôsob, akým žalovaný pristupoval
k overovaniu bonity žalobcov ako hrubé porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona

o spotrebiteľských úverov, následkom čoho je s poukazom na ustanovenie § 11 odsek 2 Zákona o
spotrebiteľských úveroch jednak fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj nemožnosť
požadovať jednorazové splatenie úveru zo strany veriteľa. Súčtom jednotlivých kreditných operácií na
úverovom účte súd prvej inštancie dospel k celkovej sume úhrad iba 2.114,45 Eur. Keďže žalobcovia
neposkytlipodrobnejšietvrdeniaotom,ktoréinéúhrady,nežtieuvedenévhistóriikúverovémuúčtu,mali

byť realizované, súd vychádzal iba zo sumy úhrad preukázanej vykonaným dokazovaním. Vzhľadom na
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru dospel k záveru o bezdôvodnom obohatení žalovaného na úkor
žalobcov v sume 114,45 Eur. Keďže žalovaný sa o požadovanom vydaní bezdôvodného obohatenia
dozvedel najneskôr doručením žaloby (dňa 26.04.2023), nasledujúci deň (27.04.2023) mohol plniť bez
vzniku omeškania. Druhým dňom po doručení žaloby (28.04.2023) sa žalovaný dostal do omeškania s

úhradou peňažného záväzku, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na zaplatenie príslušných
úrokovzomeškania.Ďalejsazaoberalžalobouourčenieneprijateľnostizmluvnýchpodmienok.Zmluvné
dojednanie umožňovalo veriteľovi uplatňovať zmluvnú pokutu vo výške 25 Eur za každú upomienku
pri akomkoľvek omeškaní s úhradou (nezohľadňujúc výšku omeškanej pohľadávky). Predmetné znenie
predovšetkým priamo neodkazovalo na zákonné limity sankcií v ustanovení § 53b odsek 1 Občianskeho

zákonníka a nadväzujúci vykonávací predpis. Súd prvej inštancie taktiež prihliadol na nepomer sankcie
za upomienku (pri akomkoľvek omeškaní) k samotnej výške mesačnej splátky - poplatok za upomienku,
a teda de facto sankcia za omeškanie, vo výške 25 Eur predstavovala 80 % z výšky splátky. Súd
prvej inštancie konštatoval, že sa jedná o sankciu, ktorá nie je primeraná. Čo sa týka druhej žalobcamišpecifikovanej zmluvnej podmienky, ktorú považovali za neprijateľnú, súd prvej inštancie argumentoval,
že táto už bola opakovane súdmi vyhlásená ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej
zmluve. Dotknutou zmluvnou podmienkou dochádzalo k prenosu dôkazného bremena na spotrebiteľa

a práve takéto (skryté) prenesenie dôkazného bremena malo pre spotrebiteľa neprijateľný účinok
vo vzťahu k potencionálnemu uplatneniu jeho práv, keďže už len v dôsledku takejto zmluvnej
podmienky mohol byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom.
Taktiež dochádzalo k prenášaniu dôkazného bremena v otázke oboznámenia sa so základnými
informáciami, ktoré boli potrebné pre posúdenie vhodnosti úveru v kontexte jeho majetkových a

finančných možností. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citovanú právnu úpravu súd
prvej inštancie určil neprijateľnosť zmluvných podmienok špecifikovaných žalobcami v žalobe.

4. Proti rozsudku s výnimkou II. výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby
odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenie §

11 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jeho záver, že výdavky vôbec neboli preverené
je v protiklade k výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uznal, že aspoň nejaké výdavky žalobcov boli zisťované. Aj vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti
zmluvných podmienok vytýka napadnutému rozsudku, že ním došlo k porušeniu viacerých požiadaviek
spravodlivého procesu. Poukázal na povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi sporovej strany, a to tak,

že sa s nimi buď stotožní alebo ich vyvráti. V napadnutom rozhodnutí sa nenachádza žiadna zmienka
o rozsudkoch C-415/11 a C-226/12, napriek výslovnej obrane žalovaného v tomto smere. Uviedol, že
nestačí akákoľvek nerovnováha v právnom (zmluvnom) postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale
musí ísť o nerovnováhu intenzívnu, čomu musí úplne prirodzene zodpovedať aj odôvodnenie súdneho
rozhodnutia konštatujúceho neprijateľnosť. Aby mohla byť zmluvná podmienka spojená s atribútom

neprijateľnosti,muselabybyťsankcianeprimeranevysokávždy(zakaždýchokolností)anielenniekedy.
Súd prvej inštancie ďalej pripísal relevanciu aj argumentu, že výška poplatku presahuje reálne náklady
spojené s upomienkou, pričom šlo o skutkový záver vyslovený bez akéhokoľvek dokazovania. Poukázal
tiež na výšku poplatkov v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov. Právna norma dovoľuje dojednať nie
len úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, ale aj akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa. Aj

čo do určovacieho výroku týkajúceho sa zmluvného vyhlásenia o oboznámení sa so súčasťami zmluvy,
súd prvej inštancie síce vyslovil právny názor o akomsi prenášaní dôkazného bremena, vôbec ho však
nekonfrontoval s procesnou obranou, že to nielen nebolo zámerom príslušného ustanovenia, ale najmä
takéto „prenášanie“ pojmovo, v mantineloch platného práva, neprichádza do úvahy. Napadnuté zmluvné
ustanovenie „neprenieslo“ na žalobcov žiadne dôkazné bremeno, ale slúžilo výlučne na unesenie

žalovanému vlastného dôkazného bremena o tom, akými zmluvnými dokumentmi bol sformulovaný
obsah zmluvného vzťahu medzi žalobcami a bankou a obsah vzájomných práv a povinností. Poukázal
tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/9/1019 zo dňa 27.05.2020.

5.ProtivýrokuII.aV.podalivzákonnejlehoteodvolaniežalobcovia.Navrhli,abyodvolacísúdnapadnuté

výroky zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalobcovia sa nestotožňujú so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa výšky úhrad. V podanej žalobe
odkázali na vykonané dokazovanie v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 20Csp/18/2022, z
ktorého vyplynulo, že žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 2.000 Eur a žalobcovia formou
splátok uhradili celkovú sumu vo výške 2.144,45 Eur. Žalovaný sa tak bezdôvodne obohatil o sumu

vo výške 144,45 Eur. V konaní, na ktoré odkazovali bol ako vykonaný dôkaz listina označená ako
„Špecifikácia pohľadávky“, z ktorej bol zrejmí rozsah splatenia postúpenej pohľadávky. Poukázal na
ustanovenie § 295 zákona č. 160/2015 Z.z., v zmysle ktorého mal súd prvej inštancie vykonať aj dôkaz,
ktorý spotrebiteľ nenavrhol, ak to bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

6. K odvolaniu žalovaného podali vyjadrenie žalobcovia. Uviedol, že samotná skutočnosť, že právne
závery učinené v rozhodnutí súdu nekorešpondujú predstavám strany sporu ešte nemôže založiť
arbitrárnosť a objektívnu nepresvedčivosť rozsudku (že rozsudok neúspešnú stranu často subjektívne
nepresvedčí je pritom celkom pochopiteľné). Hrubé porušenie povinnosti žalovaného postupovať s
odbornou starostlivosťou vyplýva priamo z listinných dôkazov predložených aj priamo žalovaným.

V žiadosti o úver okrem výšky príjmu nie je uvedená žiadna zmienka o výdavkoch. Dodávateľ sa
nijako nezaoberal reálnymi mesačnými výdavkami, teda bez žiadosti o súčinnosť. V preskúmavanom
prípade žalovaný sám uviedol, že výdavky nijako neoveroval pretože za dostatočné považoval iba sumu
životného minima a úverové záväzky. Žalovaný sa spoliehal v otázke bonity na minimálne údaje, čonemožno vyhodnotiť ako dodržanie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou.
Rozhodnutie vo veci Aziz, C-415/11, na ktoré sa žalovaný odvoláva, akcentuje povinnosť súdu
skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok ex offo a v súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ

vo veci C-226/12, Constructora Principado SA, poukazujú žalobcovia na odôvodnenie 18. rozsudku
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/46/2022, z 27.10.2022. Tento rozsudok sa vyporiadava aj
s ďalšími skutočnosťami, ktoré žalovaný namieta. Súmernú odpoveď na všetky námietky žalovaného
dáva rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017, z 30.01.2019 a uznesenie Ústavného
súdu SR, sp. zn. III. ÚS 124/2020, z 15.04.2020. Žalobcom nie je jasné, v akej súvislosti žalovaný

poukazuje na vec C-237/02 (Freiburger). Čo sa týka súdom určených a namietaných NZP, tieto
predstavujú už notoricky známe neprijateľné zmluvné podmienky používané žalovaným, ako aj inými
dodávateľmi bankového alebo nebankového spektra. Súdna kontrola štandardných formulárových
zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných klauzúl. Je podstatné a rozhodujúce, že
napádané zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú objektívne spôsobilé poškodiť spotrebiteľa.
Ak žalovaný ako dodávateľ nepredložil v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného

procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke, ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov
ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaný.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.04.2025 uviedol, že otázka posúdenia úverovej bonity
bola žalobcami účelovo prekrútená. Poukázal na to, že vytkol odvolaním absenciu relevantného

odôvodnenia, ako aj rozpor v skutkových záveroch z vykonaných dokazovaní. Poukázal na to, že
absencia vyčerpávajúcej odpovede má za následok porušenie zásady riadneho odôvodnenia. Uviedol,
že hypotézou právnej normy je úplné opomenutie preverenia výdavkov spotrebiteľa ako podmienku
pre uplatnenie sankcií bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V konaní však bolo zistené, že určité
výdavky boli preverované, teda nie je pravdou, že neboli preverované vôbec. Poukázal na to, že životné

minimum ako spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav
jej hmotnej núdze, čo bolo brané do úvahy. Poukázal na právny predpis účinný dňa 16.10.2014, ktorý
rozlišoval sankciu vo forme straty práva požadovať jednorazové splatenie úveru a sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti. Len v prípade, že neboli zistené akékoľvek príjmy a výdavky bola možná prísnejšia
sankcia. Ak bola bonita skúmaná v určitej kvalite, nebolo možno týmto spôsobom postupovať. Je teda

nutné rozlišovať tieto sankcie, čo vyplýva aj rozhodnutí vyšších súdnych autorít. Rovnako tak nebola
danáodpoveďvovzťahukzneniuindividuálnejsankciezaomeškaniesozaplatenímsplátkyvzmluvnom
vzťahu so spotrebiteľom. Z takejto praxe vyplýva záver, že súdy sa pokúšajú nájsť nejaké dôvody,
aby sankcia za omeškanie so zaplatením splátky nebola platne dohodnutá. Tento postup rezignuje
na preventívne pôsobenie takéhoto ustanovenia tak, aby sa spotrebitelia neuchyľovali k neplateniu.

Zároveň v súvislosti so zmluvným vyhlásením o oboznámení sa so súčasťami zmluvy žalobcovia len
opakujú tvrdenia o údajnom prenášaní dôkazného bremena bez racionálneho odôvodnenia. Takáto
úvaha, že v spotrebiteľských vzťahoch by mali byť vylúčené akékoľvek vyhlásenia, ktoré deklarujú
určité typické okolnosti, čo vzhľadom aj na okolnosti posudzovania iných zmlúv nie je možné. Týmto
spôsobom, napríklad postupuje aj Krajský súd v Prešove ako zamestnávateľ pri uzatváraní dohôd o

zverení referentského vozidla.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v
zmysle ustanovenia § 34 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len
„C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 379 a § 380 C.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa ustanovenia § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné. Odvolanie žalobcov dôvodné je.

9. Podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom

v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.

Podľa odseku 2, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé
údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknutéprávo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených
osobitným zákonom.

10. Podľa ustanovenia § 11 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s
odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a

rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na
účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

11. Podľa ustanovenia § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo

dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

12. Podľa ustanovenia § 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,

ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa odseku 2, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa odseku 3, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa odseku 5, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

13. Podľa ustanovenia § 53a odsek 1 Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu

takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť
škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
dodávateľa.

14. Podľa ustanovenia § 54 odsek 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu
spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa odseku 2, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší.

15.Podľaustanovenia§451odsek1Občianskehozákonníka,ktosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,

musí obohatenie vydať.

Podľa odseku 2, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16.Podľaustanovenia§456Občianskehozákonníka,predmetbezdôvodnéhoobohateniasamusívydať
tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.17. Na úvod odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, existenciou inej vady v konaní, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym

posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005).

18. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa XX.XX.XXXX bola medzi žalovaným ako bankou, resp. veriteľom
a žalobcami ako dlžníkmi uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva
o úvere“), na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý úver vo výške 2.000 Eur. Žalobcovia ako dlžníci
boli v zmysle Zmluvy o úvere poskytnuté peňažné prostriedky navýšené o úroky a poplatky vrátiť v 120
splátkach po 31,12 Eur mesačne. Celková čiastka spojená s úverom tak predstavovala sumu 3.732,70

Eur.

19. V konaní nebolo sporné, že uzatvorená Zmluva o úvere je vzhľadom na subjekty zmluvy
zmluvou spotrebiteľskou, teda sa na ňu a na vzťahy z nej vyplývajúce vzťahujú normy týkajúce sa
spotrebiteľského práva. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné

dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že
spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície
pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

20. K odvolaniu žalovaného voči výrokom týkajúcich sa určenia neprijateľných zmluvných podmienok
odvolací súd uvádza nasledovné:

21. Na úvod odvolací súd uvádza, že aj Najvyšší súd Slovenskej Republiky vyslovil, že v prípade žaloby
spotrebiteľa o určenie/vyslovenie neprijateľnosti alebo neplatnosti zmluvnej podmienky nie je potrebné

tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s
cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde,
ktorá má podklad v osobitných predpisoch (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/27/2018
z 28.3.2019).

22. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 odsek 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z
ustanovenia § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka.

23. Samotná možnosť spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany proti porušeniu práv a povinnosti
ustanovených zákonom proti porušiteľovi bola v čase podania žaloby umožnená v ustanovení § 3 odsek
5 zákona č. 250/2007 Z.z. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za
neprijateľnú, a teda neplatnú, vyplýva aj z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka.

24. Vo vzťahu k poplatku za upomienky vo výške 25 Eur sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu
prvej inštancie, že sa jedná o poplatok, ktorý je svojou výškou v zjavnom nepomere k samotnej výške
mesačnej splátky (80 % výšky splátky). Súd prvej inštancie tiež poukázal správne na skutočnosť, že
v zmysle predmetného zmluvného dojednania by upomienka mohla byť vystavená a spoplatnená pri

akomkoľvek omeškaní a teda sa jedná o sankciu, ktorá nie je primeraná. Kým úrok vyjadruje cenu
za úver, poplatky sú cenou za tzv. vedľajšie plnenie. Ak však má poplatok obstáť z hľadiska súdnej
kontroly podľa ustanovenia § 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka, musí ísť o plnenie, ktoré je pre
spotrebiteľa skutočné, ktoré má svoj význam, alebo inými slovami povedané, má pre spotrebiteľa
pridanú hodnotu. A contrario plnenie, ktoré prevažne nie je v záujme spotrebiteľa, je plnením, za ktoré

môže ísť o poplatok neprijateľný. Upomienka nemôže mať sankčný charakter. V opačnom prípade
by mala skutočne povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a
netransparentné. Zmyslom upomienky je upozornenie a súčasne výzva pre dlžníka, aby si dodatočne
splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní. Účelom zaslania upomienky nemôže byť získaniemajetkového prospechu vo forme finančnej sankcie voči spotrebiteľovi ako dlžníkovi, ktorá by prinášala
majetkový prospech dodávateľovi. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na skutočnosť, že možné
náklady spojené s vyhotovením upomienky a jej zaslaním sú nepochybne nižšie ako poplatok vo výške

25Eur.Tentopoplatoknemožnochápaťaniakopoplatokzaslužbu,tedazaplnenie,ktoréjeposkytované
spotrebiteľovi.

25. Vo vzťahu k podmienke o oboznámení sa dlžníka so súčasťou zmluvy upravenej v časti I.,
čl. III. Záverečných ustanovení, odsek 3, je potrebné uviesť, že ak majú byť všeobecné obchodné

podmienky súčasťou zmluvy, je potrebné vyjadriť s nimi súhlas. Dôkazné bremeno ohľadne existencie
vôle spotrebiteľa byť viazaný nielen zmluvou, ale aj všeobecnými obchodnými podmienkami, ako
aj skutočnosť, že spotrebiteľ bol s týmito podmienkami riadne oboznámený, zaťažuje dodávateľa,
pričom pre preukázané oboznámenie sa nepostačuje len konštatovanie a vyhlásenie spotrebiteľa vo
formulárovej zmluve o tom, že bol s obchodnými podmienkami oboznámený. Obchodné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej

zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nemajú slúžiť na
to, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl
dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej pokute, vznik možného
nepovoleného prečerpania a povinnosť platiť úrok s tým spojený). Všeobecné obchodné podmienky

predstavujú rozsiahly, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený
dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné
riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností a zaviaže
sa tak k splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Ak banka uvedie
podstatné obsahové náležitosti len v rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie

náročných všeobecných obchodných podmienok, nemožno takémuto konaniu priznať právnu ochranu.
Zmluvná podmienka, obsahom ktorej je vyhlásenie spotrebiteľa, že sa pred uzatvorením zmluvy
oboznámil so zmluvnými podmienkami a súhlasí s nimi, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa
§ 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože na spotrebiteľa sa prenáša dôkazné bremeno v
otázke, či sa pred uzatvorením zmluvy s predloženými zmluvnými podmienkami skutočne oboznámil.

26. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 17CoCsp/46/2022
zo dňa 31.01.2023, 3CoCsp/35/2022 z 06.12.2022 a 20CoCsp/10/2023 zo dňa 22.08.2023 vo veciach
podaných žalôb proti rovnakému dodávateľovi Slovenskej sporiteľne ako v prejednávanej veci, v ktorých
boli právoplatné potvrdené výroky o neprijateľnosti uvedených zmluvných podmienok.

27. Čo sa týka posúdenia skúmania bonity súdom prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na to, že
články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej

v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve
(pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-679/18 zo dňa 05.03.2020).

28. Z ustanovenia § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva jednoznačná povinnosť dodávateľa,

posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe
relevantných a aktuálnych informácií. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne
odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru
a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov. Zákon ustanovuje
určité dôsledky porušenia určitých povinností ustanovených týmto zákonom. Ustanovenie § 11 Zákona

o spotrebiteľských úveroch je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a
je transpozíciou všeobecnej požiadavky európskych smerníc na stanovenie účinných, primeraných a
odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša spotrebiteľovi prípadnú
finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa.

29. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda nielen jeho
príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu,
keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte
dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátkuv predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci
rozpočet,atoakostranupríjmov,akoajstranuvýdavkov,atovždyvovzťahukukonkrétnemužiadateľovi
o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie,

dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti a pod.). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o
sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej
dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie je smerodajné, aká bola reálna finančná,
majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a
hodnoteniu bonity klienta.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný pred poskytnutím úveru zistil hrubý príjem žalobcov (vo
výške 726 Eur a 445 Eur) a dopytom v úverovom registri sumy tam zadaných úverov. Zo žiadosti o
poskytnutie úveru vyplýva, že žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobcovia žijú v 4-člennej domácnosti
v prenajatom byte, ďalej však nijakým spôsobom nepreukázal, žeby skúmal ich výdavky s tým spojené.
Z vyjadrení, či listinných dôkazov predložených žalovaným ďalej nevyplýva, aby bližšie skúmal bonitu

žalobcov, konkrétne čo sa týka ich ďalších výdavkov. Dôkazné bremeno pritom nemôže zaťažovať
výlučne spotrebiteľa a ohodnotenie jeho úverovej bonity sa nemôže uskutočniť výlučne na základe
ním predložených informácií za predpokladu, že tieto nie sú nie sú dostatočné a k vyhláseniam nie sú
pripojené dôkazy (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-449-13 zo dňa 18.12.2014).

31. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tom smere, že
automatické prevzatie prípadných súm životného minima nie je postačujúce, nakoľko opodstatnené
výdavky spotrebiteľov ako dlžníkov sa môžu rôzniť.

32. Záverom odvolací súd uvádza, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami

sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c.
Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

33. Odvolací súd s poukazom na zásadu koncentrácie konania nepovažoval za dôvodné reagovať na
skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalovaného zo dňa 09.04.2025, doručené súdu mailovou formou v
deň verejného vyhlásenia rozhodnutia, nakoľko žalovanému bola daná možnosť vyjadriť sa k podaniu
žalobcov v lehote desiatich dní, pričom táto výzva mu bola doručená dňa 15.08.2024. Je teda zrejmé, že

predmetné podanie podal po ôsmich mesiacoch od uplynutia súdom stanovenej lehoty na vyjadrenie.
( § 153 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP )

34. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru o hrubom porušení povinnosti podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch,

následkom čoho bola fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd prvej inštancie teda vo
výrokoch I., III. a IV. rozhodol správne, svoje rozhodnutie presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodnil a preto
odvolací súd nevidí dôvod na zmenu, či zrušenie rozhodnutia v tomto smere.

35. K odvolaniu žalobcov voči II. výroku rozhodnutia o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, odvolací

súd uvádza nasledovné:

36. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri výpočte výšky
bezdôvodného obohatenia, resp. výpočte úhrad zo strany žalobcov vychádzal zo skúmania jednotlivých
kreditných operácií na úverovom účte, predložených žalobcami spolu so žalobou.

37. Preskúmaním platobnej histórie (č.l. 18 až č.l. 33), ktorú za podklad pre rozhodnutie mal aj súd prvej
inštancie dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovia celkovo uhradili za účelom splatenia úveru sumu
2.144,45 Eur. K uvedenému záveru dospel odvolací súd sčítaním rovnakých položiek ako tak učinil ajsúdprvejinštancie,atopoložiek„Bezhotovostnývklad“(spoluvovýške1.141,81Eur)apoložiek„Prevod
z úveru - čerpanie - vklad“ (spolu vo výške 1.002,64 Eur). Nakoľko úver predstavoval sumu 2.000 Eur a
žalobcovia uhradili 2.144,45 Eur, pričom súd prvej inštancie im priznal právo na zaplatenie sumy 114,45

Eur a nie celej sumy 144,45 Eur, preto odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil napadnutý
rozsudok vo výroku II. a priznal žalobcom právo na zaplatenie sumy 30 Eur s príslušenstvom (144,45
Eur - 114,45 Eur).

38. Civilný sporový poriadok ukladá povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie

odvolania vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný
záujem (§ 385 odsek 1 C.s.p.). Pri nariaďovaní, resp. nenariadení odvolacieho pojednávania (ak nie sú
dané zákonné podmienky uvedené § 385 odsek 1 C.s.p., avšak sporové strany sa domáhajú nariadenia
ústneho pojednávania) možno vychádzať z premisy, že ak sa chronologicky v postupe okresného súdu
nemôže nič zmeniť, skutkové okolnosti a právne posúdenie veci nie sú pre odvolací súd sporné a
ústne odvolacie pojednávanie by splnilo „len“ funkciu verejného vypočutia tvrdení sporových strán,

ktoré sú však už prednesené v odvolaní, prípadne v ďalších podaniach a zároveň budú obsahom
rozhodnutiaodvolaciehosúdu,odvolacísúdmôžeuprednostniťprincípprocesnejekonómiepredústnym
prejednaním sporu pred súdom, ktoré by sa v podstate uskutočnilo v abstraktnej rovine a ďalšie
objasnenie veci by neprinieslo (pozri nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 38/2019). V
tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo

veci Varela Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002, v zmysle ktorého „v prípadoch, kde skutkové
okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho
pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd“.

39. V prejednávanom prípade považuje odvolací súd skutkový stav súdom prvej inštancie za
preukázaný, ďalšie dokazovanie nie je potrebné vykonávať a zo skutkového stavu a vykonaných
dôkazov, odvolací súd sám vyvodil záver, ktorý uvádza v odôvodnení tohto rozhodnutia.

40. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti tak, že žalovaného zaviazal aj na zaplatenie sumy 30 Eur titulom bezdôvodného obohatenia.

41. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 2 C.s.p. v spojení s § 255
odsek 1 C.s.p.. V rámci celého konania boli úspešní žalobcovia a nakoľko bolo ich žalobe vyhovené v
celom rozsahu, vznikol im nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100

%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262 odsek
2 C.s.p.).

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).