Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 15CoP/196/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224200982
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Čakváriová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1224200982.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a členiek
senátu Mgr. Patrície Železníkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci maloletého dieťaťa: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan Slovenskej republiky a Českej republiky, zastúpeného kolíznym
opatrovníkomÚradpráce,sociálnychvecíarodinyBratislava,Odborsociálnychvecíarodiny,Oddelenie
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, Vazovova 7/A, Bratislava, v konaní na nariadenie

návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní na návrh otca:
C. D. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan Českej republiky, bytom E. XXXX/XX, XXX XX F. X, Česká
republika, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Malcho, s.r.o., so sídlom Stankovany 549, 034
92 Stankovany, IČO: 55 962 165, proti tomu, kto podľa navrhovateľa porušuje právo (matka): C. G. H.,
nar. XX.XX.XXXX, štátna občianka Slovenskej republiky, trvale bytom B. I. XX, H., na odvolanie matky
proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava II zo dňa 07.06.2024, č.k. 3P/45/2024-331 takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II napadnutým uznesením vo výroku I. nariadil návrat maloletého dieťaťa: A.
B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len "maloleté dieťa"), do krajiny jeho obvyklého pobytu, do Českej republiky.

II. Matke maloletého dieťaťa C. G. H., nar. XX.XX.XXXX nariadil, aby maloleté dieťa navrátila na územie
Českej republiky do piatich dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. III. V prípade, že matka maloleté
dieťa v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Českej republiky nenavráti, oprávnil otca maloletého
dieťaťa C. D. B., nar. XX.XX.XXXX, po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom
jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu, t. j. na územie Českej republiky. IV. Žiadnemu z účastníkov
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, 3, 4, 12,
13, 14, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu
dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod
č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Haagsky dohovor“), čl. 2 bod 9 a 11, čl. 27 bod 3 Nariadenia Rady (ES)
č. 2019/1111 z 25.06.2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo

veciach rodičovských práv a povinností, a o medzinárodných únosoch detí, (ďalej len „Nariadenie“), § 2
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov,
§ 123 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), v zmysle ktorých
na základe vykonaného dokazovania ustálil, že maloletý mal bezprostredne pred jeho premiestnením
matkou na územie Slovenskej republiky dňa 15.12.2023 a následným zadržaním, ku ktorému došlo
konaním matky dňa 07.01.2024, potom čo ho na územie Českej republiky, napriek výzve otca zo dňa

17.01.2024 na jeho návrat, nevrátila, obvyklý pobyt na území Českej republiky, že obidvaja rodičia
vykonávali k maloletému opatrovnícke práva, že matka premiestnila maloletého na územie Slovenskejrepubliky bez súhlasu otca neoprávnene a že neboli splnené podmienky podľa čl. 13 písm. b/
Haagskeho dohovoru. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

3. Dokazovanie vykonal v rozsahu podľa § 123 CMP návrhom navrhovateľa, k návrhu pripojenými
listinnými dôkazmi a to rodným listom maloletého dieťaťa vydaným v Českej republike, údajom z
informačného systému evidencie obyvateľov, žiadosťou o návrat maloletého dieťaťa adresovanou
Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu deti a mládeže Brno zo dňa 22.2.2024, e-mailovou
komunikáciou otca s advokátom, sms komunikáciou otca s matkou, fotografiami rodiny, fotografiami

bytu v F., "rozvrhom hodín" opatrovateľky maloletého v F., výpisom z účtu otca o platbách za
služby opatrovateľky maloletého, profilom matky na sociálnych sieťach zaoberajúcich sa profesným
životom, výpisom z listu vlastníctva k bytu v F., Zmluvou o poskytovaní zdravotnej starostlivosti medzi
Atoda Medical spol. s r.o. a otcom zo dňa 23.10.2023, lekárskou správu J. K. o zdravotnom stave
maloletého a absolvovaní preventívnej pediatrickej prehliadky zo dňa 23.10.2023, súhlasom otca s
vycestovaním maloletého z Hongkongu do Frankfurtu zo dňa 13.01.2023 v anglickom jazyku, emailovou

komunikáciou matky so stavebnou firmou z obdobia júl 2023 - rekonštrukcia rodinného domu otca v
ulici I. L. F., emailovou komunikáciou otca s matkou ohľadom zdravotnej starostlivosti matky v Českej
republike, projektovou dokumentáciou k rekonštrukcii rodinného domu otca, výzvou otca matke na
návrat maloletého dieťaťa do miesta jeho obvyklého bydliska zo dňa 20.2.2024, správou Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava o šetrení v domácnosti matky zo dňa 8.4.2024, písomným vyjadrením

matky k návrhu, výsluchom otca, výsluchom matky, ako aj listinnými dôkazmi získanými šetrením súdu
v Registri obyvateľov Slovenskej republiky a správou Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a
mládeže doručenú na žiadosť súdu dňa 3.4.2024, a s prihliadnutím na celý obsah spisu.

4. V súvislosti s ustálením krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa ako jedným z kritérií pre

možnosť postupu podľa Haagskeho dohovoru, vychádzal zo skutočností nesporne zistených v priebehu
dokazovania, na základe ktorých uzavrel, že krajinou obvyklého pobytu maloletého bezprostredne
pred jeho premiestnením matkou na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca dňa 15.12.2023,
resp. 07.01.2024 odkedy matka maloletého na území Slovenska zadržiava, bola Česká republika. K
posúdeniu obvyklého pobytu maloletého bezprostredne pred jeho premiestnením na územie Slovenskej

republiky dňa 15.12.2023 uviedol, že pojem "obvyklý pobyt" sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami,
a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a
jednakprítomnosťou,ktorápredstavujedostatočnýstupeňstabilitynaúzemídotknutéhočlenskéhoštátu
(rozsudok Súdneho dvora z 25.11.2021, IB, C-289/20, EU:C:2021:955, bod 57). Súdny dvor považuje
sociálne a rodinné prostredie rodičov dieťaťa za základné kritérium určenia miesta obvyklého pobytu

tohto dieťaťa. V prípade, že je dieťa v nízkom veku, jeho prostredie je v podstate rodina, ktorá je
determinovaná referenčnou osobou alebo osobami, s ktorými žije, ktoré ho naozaj opatrujú a starajú sa
o neho, s ktorými dieťa zdieľa nevyhnutne sociálne a rodinné prostredie. V dôsledku toho treba zohľadniť
najmäjednakdĺžku,pravidelnosť,podmienkyadôvodypobytutohtorodiča(rodičov)naúzemíčlenského
štátu a jednak geografické a rodinné korene, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré tento rodič (rodičia)

a dieťa udržiavajú (porov. rozsudok z 22. 12. 2010, Mercredi, C-497/10 PPU, EU:C:2010:829, body 54
až 56).

5. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom a matkou, výpovedí obidvoch rodičov mal
za zistené, že maloletý, v čase rozhodovania vo veku 20 mesiacov, mal bezprostredne pred jeho

premiestnením z Českej republiky na územie Slovenskej republiky matkou bez súhlasu otca dňa
15.12.2023 obvyklý pobyt v Českej republike, ktorá bola centrom jeho životných záujmov a v ktorej sa
v prevažnej miere, s výnimkou návštev rodiny matky aj zdržiaval. Z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že obidvaja rodičia maloletého zhodne, matku nevynímajúc, vykonávali úkony a faktické
kroky smerujúce k ukotveniu maloletého v Českej republike, kde sa maloletý na základe konkludentnej

dohody rodičov od apríla 2023 zdržiaval v prevažnej miere, kde mal na rozdiel od územia Slovenskej
republiky jediné bydlisko určené spoločnou dohodou rodičov, v byte vo vlastníctve otca, kde s maloletým
obidvaja rodičia spoločne bývali až do ich definitívneho rozchodu, v dôsledku ktorého sa otec začiatkom
augusta2023zbytuodsťahovalavbytezostalanaďalejbývaťmatkasmaloletým.Matkatútoskutočnosť
nespochybňovala, pripisovala jej len iný význam a dôvody. Prihliadol na zhodné tvrdenia rodičov,

výpovede samotnej matky, ako listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo, že matka si následne po rozchode
s otcom v septembri 2023 založila v Českej republike živnosť, ktorú podľa živnostenského oprávnenia
prevádzkovala na adrese E. XXXX/XX, F. X, teda v byte vo vlastníctve otca, v ktorom s maloletým až do
premiestnenia na územie Slovenskej republiky žila, napriek tomu, že s otcom maloletého už netvorili pár.Maloletý mal v mieste bydliska v F. zabezpečenú opatrovateľku, ktorá ako vyplynulo z výpovedí rodičov
sa o neho starala v čase pracovných povinností matky, o čom svedčia potvrdenia o platbách za služby
opatrovateľky predložené otcom. Z ďalších listinných dôkazov mal za preukázané, že maloletý bol v

Českejrepublike,vmesteF.ajprimeranejehovekusociálneintegrovaný,navštevovaltudetskécentrum,
resp. kurz na rozvoj motorických zručností s názvom "Play visely", čo potvrdila aj matka a v Českej
republike bol maloletý aj zdravotne poistený. Nespochybnil, že povinné očkovania absolvoval maloletý,
ako vyplýva zo zdravotnej dokumentácie predloženej do konania matkou aj v Slovenskej republike, išlo
však prevažne o obdobie od príchodu maloletého s matkou z Hongkongu do apríla 2023, teda pred

spoločným odchodom rodičov s maloletým z H., najskôr na spoločnú dovolenku do Vysokých Tatier a
Krkonôš apotomdoF.,bytunaE.ulici.PotomtoobdobíabsolvovalmaloletýočkovanievF.,vneštátnom
zdravotníckom zariadení, v sprievode obidvoch rodičov dňa 23.10.2023. Vo svetle vykonaných dôkazov
dospel k záveru, že obvyklý pobyt mal maloletý na území Českej republiky, a nebolo možné sa prikloniť
k tvrdeniu matky, že obvyklý pobyt maloletého bol pred premiestnením na Slovensku, pretože v konaní
nepreukázala, kedy a na základe akej skutočnosti (súhlas otca, dohoda rodičov, rozhodnutie súdu) mal

maloletý nadobudnúť obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Neprihliadol na tvrdenia matky o jej
rozhodnutí zostať po príchode z Hongkongu na Slovensku, nakoľko nebola sama, ktorá vykonávala
opatrovnícke práva k maloletému, pričom na takéto rozhodnutie sa vyžadoval súhlas otca, ktorý matke
nedal. Písomný súhlas otca v anglickom jazyku nezohľadnil, pretože sa týkal výlučne letu maloletého
z Hongkongu do Frankfurtu v Nemecku. Konštatoval, že vo vzťahu k Slovenskej republike absentujú

také skutočnosti, ktoré by dávali priestor pre záver, že centrom životných záujmov maloletého alebo jeho
rodičov vrátane matky bolo na Slovensku. Na území Slovenska nemal maloletý vytvorené také zázemie
v podobe bydliska aké mal spoločne vytvorené rodičmi v byte otca v F., M. E. N., ktoré za miesto
bydliska maloletého v čase pred premiestnením považovali obidvaja rodičia. Uvedenému nasvedčuje aj
skutočnosť, že po definitívnom rozchode rodičov sa otec odsťahoval z ním vlastnenej nehnuteľnosti a

umožnil matke s maloletým v byte bývať, pričom je evidentné, že zrejmú dohodu o bydlisku maloletého
rešpektovala aj matka, ktorá napriek ukončeniu vzťahu s otcom v F. zotrvala, začala tu živnostensky
podnikať, maloletému zabezpečila opatrovateľku, zabezpečila mu tu kurz na rozvoj jeho zručností, a ako
vyplynulo z výpovedí obidvoch rodičov mala záujem získať do jej vlastníctva predmetný byt v F. v rámci
majetkového vysporiadania rodičov (neboli manželia).

6. Za nesporné považoval, že maloletý trávil v rozhodnom období od apríla 2023 do jeho premiestnenia
v decembri 2023 čas aj na Slovensku, ktoré pobyty so zreteľom na skutočnosť, že matka zo Slovenska
pochádza a na Slovensku má rodičov a ďalších príbuzných, vyhodnotil ako prirodzenú súčasť života
detí pochádzajúcich z "medzinárodných" vzťahov. Za podstatný pre vyhodnotenie ich vplyvu vo vzťahu

k ustáleniu krajiny obvyklého pobytu maloletého je ich účel a charakter. Mal preukázané, že centrom
životných záujmov maloletého, matky a otca bola Česká republika, konkrétne F., kde matka, napriek
útlemu veku maloletého, pracovala, otec tam vlastnil nehnuteľnosť, pričom aj z preukázaných tvrdení
ohľadom záujmu matky o túto nehnuteľnosť, je zrejmé, že obidvaja rodičia vyvíjali kroky na vybudovanie
zázemia pre maloletého v F.. V nadväznosti na prácu matky mal maloletý v F. aj opatrovateľku,

navštevoval kurz pre jeho vekovú kategóriu, pričom takéto skutočnosti vo vzťahu k Slovensku zistené
neboli. Tiež mal preukázané, že matka na Slovensku začala pracovať až v priebehu tohto konania v máji
2024 a v rozhodnom období pracovala výlučne v Českej republike. Pobyty maloletého na Slovensku
posúdil v kontexte s uvedenými závermi ako návštevy rodiny zo strany matky realizované so súhlasom
otca. Skutočnosť, že matka prihlásila maloletého v Slovenskej republike, v mieste bydliska jej rodičov

na trvalý pobyt, nepovažoval, vzhľadom na výsostne evidenčný charakter trvalého pobytu, za právne
významnú pre posúdenie krajiny obvyklého pobytu maloletého, a to bez ohľadu na to, že k prihláseniu
došlo zrejme bez súhlasu otca. Na základe zistení ustálených z vykonaných dôkazov, s poukazom na
čl. 3 Dohovoru prijal záver, že maloletý mal bezprostredne pred jeho premiestnením dňa 15.12.2023
a následným zadržaním, ku ktorému došlo konaním matky dňa 07.01.2024, potom čo ho na územie

Českej republiky, napriek výzve otca zo dňa 17.2.2024 na jeho návrat, nevrátila, obvyklý pobyt na území
Českej republiky.

7. Pri vysporiadaní sa s otázkou nadobudnutia a výkonu opatrovníckeho práva k maloletému poukázal
na čl. 5 Dohovoru, podľa ktorého sa opatrovníckym právom rozumejú práva, týkajúce sa osobnej

starostlivosti o dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Z predložených listinných dôkazov,
rodného listu maloletého dieťaťa, ako aj z rozsudku príslušného českého súdu, vyvodil jednoznačný
záver, že ide o maloleté dieťa, ku ktorému nadobudli a vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia.
Otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletému zo zákona, toto opatrovnícke právo aj riadnevykonával, a považoval za nespochybniteľne preukázané, že bez súhlasu otca, matka nebola oprávnená
rozhodnúť o mieste pobytu maloletého. Matka nadobudnutie opatrovníckeho práva otcom a jeho výkon
nenamietala. Zdôraznil, že neoprávneným premiestnením, alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie

porušenie opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského
štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a za
predpokladu, že toto právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto
bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za
vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a

povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv
a povinností (čl. 3 Dohovoru). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že v
danom prípade matka maloletého dňa 07.01.2024 zadržala na území Slovenskej republiky bez súhlasu
otca, resp. opatrovníckeho súdu krajiny obvyklého pobytu maloletého a od 07.01.2024 trvá protiprávny
stavneoprávnenéhozadržiavania maloletéhomatkounaúzemíSlovenskejrepubliky,tedamimoúzemia
krajiny jeho obvyklého pobytu. Tieto skutočnosti matka dôkazmi spôsobilými preukázať súhlas otca s

premiestnením maloletého na územie Slovenskej republiky nespochybnila.

8. Konštatoval, že navrhovateľ, otec maloletého podal návrh na nariadenie návratu maloletého do
cudziny pri neoprávnenom premiestnení, resp. zadržaní na tamojší súd dňa 28.03.2024, a považoval
za nesporné a uzavrel, že jednoročná lehota daná ustanovením čl. 12 Dohovoru bola v danom prípade

splnená. K argumentom matky, ktorá žiadala návrat maloletého na územie Českej republiky nenariadiť
dôvodiac tým, že maloletý sa nemá kam vrátiť a ona z dôvodu práce na Slovensku sa do F. vrátiť nemôže
uviedol, že tvrdené dôvody matky ako relevantné preukázané neboli s ohľadom aj na skutočnosť,
že matka počas rozhodného obdobia v Českej republike pracovala dokonca skôr ako začala pracovať
na Slovensku. Uzavrel, že matke nič nebráni v tom, aby prispôsobila svoje pracovné aktivity záujmu

maloletého. Za nedôvodné vyhodnotil tvrdenie matky, že sa nemá maloletý kam vrátiť, berúc do
úvahy vyhlásenie otca na pojednávaní dňa 07.06.2024, že byt, v ktorom matka s maloletým žili až do
neoprávnenéhopremiestneniamaloletéhozostranymatky,imposkytnenaďalej.Vzaldoúvahy doterajší
prístupu otca, ktorý vo svojom byte matku s maloletým ponechal aj po jeho odchode z domácnosti v
auguste 2023, ktorý nezakladá dôvod na spochybňovanie tohto jeho vyhlásenia.

9. Poukázal na to, že návratové konanie je predbežným konaním, v ktorom je zisťovaný výlučne
konflikt v otázke jurisdikcie a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie
nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov a rozsah,
v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby či záujmy.

V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 93/2018 zo dňa 28.02.2018, rodič,
ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého
rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa,
najmä práva byť vychovávané oboma rodičmi (čl. 7 a č. 18 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na
to, aby nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť (č. 11 Dohovoru o právach

dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o
právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20
Dohovoru o právach dieťaťa). Ústavný súd poukázal v rozhodnutí aj na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP, napr. vo veci G.N.. proti Poľsku z 19.07.2016), z ktorého okrem iného vyplynulo,
že výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru (tak ako už judikoval aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015) musia byť uplatňované
striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia
dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa
akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva. Vyriekol tiež, že ujma,
ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu,

nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa mení miesto svojho pobytu a
prostredie,sktorýmsaužzžiloacítisavňomdobre),alemusíbyťvážnaatýkaťsapodstatnýchokolností
života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na
dieťa. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru,
neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie

alebošťastnejšie,rozhodnutieotomjevyhradenékonaniuvovecistarostlivostiodieťapredsúdomštátu,
kde malo dieťa pobyt pred únosom (opäť z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015). Vo svetle citovanej judikatúry neprisvedčil argumentácii matky, že
na Slovensku má maloletý vytvorené sociálne obsažnejšie prostredie ako v Čechách, kde má "len" otcaa na Slovensku celú rodinu z matkine strany. Uviedol, že je na rodičovskej zodpovednosti matky, ktorá
neoprávneným zadržaním maloletého na území Slovenskej republiky, po uplynutí času dohodnutého
rodičmi, preukázateľne porušila opatrovnícke právo otca, aby svoje maloleté dieťa pri návrate na územie

Českej republiky sprevádzala. Návrh otca vyhodnotil ako dôvodný dospejúc k záveru, že v danom
prípade boli splnené všetky podmienky pre nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého
pobytu, na územie Českej republiky majúc za to, že okamžitý návrat maloletého do krajiny obvyklého
pobytu je v jeho najlepšom záujme.

10. Na čestné vyhlásenia rodinných príslušníkov a spriaznených osôb predložených ako dôkazy zo
strany matky, ako aj otca neprihliadal z dôvodu, že tieto postrádajú objektivitu a nemôžu slúžiť ako
svedecká výpoveď, keďže neboli zabezpečené spôsobom, ktorý zákon vyžaduje pre vykonanie dôkazu
výsluchom svedka.

11. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Nevyhovel návrhu navrhovateľa, otca
maloletého na priznanie nároku na náhradu trov konania, pretože v danom prípade nenašiel dôvod pre
postup podľa ustanovenia § 55 CMP.

12. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala odvolanie matka navrhujúc napadnuté rozhodnutie

zmeniť tak, že návrh otca odvolací súd zamietne z dôvodu, že obvyklý pobyt maloletého nie je v
Českej republike. Alternatívne navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/, f/,
e/, b/ zák. č. 161/2015 Z,z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 62 ods. 1 zák. č.
161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). Namietala porušenie jej práva na

spravodlivý proces z dôvodu, že napadnuté uznesenie je nekvalitné, nepresvedčivé, trpí zásadnými
nedostatkami spôsobujúcimi jeho nesprávnosť, je nepreskúmateľné, arbitrárne a jeho odôvodnenie
je neprehľadné, zmätočné v dôsledku jeho rozporu s obsahom spisu a vykonaným dokazovaním.
Podľa jej názoru pri určení obvyklého pobytu maloletého súd nevychádzal zo starostlivo zisteného
skutočnéhostavu,alezdomnienokprispôsobenýchskutočnostíaselektívnepovyberanýchdôkazovtak,

aby napasoval obvyklý pobyt maloletého do cudziny. Namietala, že súd pri posudzovaní dôvodov, ktoré
by mohli eliminovať návrat maloletého, nevychádzal zo zisteného skutočného stavu a neprihliadal na
najlepší záujem maloletého. Vyslovila výhrady, že súd prvej inštancie porušil princíp rovnosti účastníkov
konania, keď zohľadnil výlučne dôkazy a skutkové tvrdenia predložené otcom a z ňou predložených
dôkazov, ktoré vyvracajú tvrdenia otca, bez odôvodnenia zobral do úvahy len jeden dôkaz a to súhlas

otca s vycestovaním. V bode 6. odôvodnenia napadnutého uznesenia súd vyšpecifikoval vykonané
dôkazy, pričom vo vzťahu k jej dôkazom, vykonal iba jej písomné vyjadrenie k návrhu, nezdôvodnil
prečo prihliadal len jeden ňou predložený dôkaz a zmienil sa o nevykonaní dôkazu len vo vzťahu
k čestným prehláseniam (bod 42). V odvolaní pod bodmi 1 až 40 vyšpecifikovala dôkazy, ktoré súd
nevykonal, hoci ich predložila, a ktoré vyvrátili tvrdenia otca. Namietala rétoriku súdu prvej inštancie,

ktorý vo vyjadreniach a výpovedi otca dotváral skutkový stav v jeho prospech. Tvrdenie súdu, že
otec sa vyjadril, že k prihláseniu trvalého pobytu maloletého na Slovensku došlo „zrejme bez súhlasu
otca“, nebolo predmetom žiadneho podania, výpovede a nevyplývalo ani z predložených dôkazov.
Otcovi súhlas na prihlásenie k trvalému pobytu maloletého v Českej republike nikdy neposkytla a do
iniciovania konania v Českej republike nemala vedomosť o evidovanom trvalom pobyte maloletého v

Českej republike. Za nepochopiteľný považovala postup súdu, ktorý na pojednávaní dňa 07.06.2024
zisťoval okolnosti ohľadom styku s maloletým, rodičov upozornil, že rozsah styku je vzhľadom na
vek maloletého dostatočný až nadštandardný, avšak následne konanie o ňou podanom návrhu na
úpravu styku neodkladným opatrením prerušil do právoplatného skončenia návratového konania s
odkazom na čl. 16 Haagskeho dohovoru. Uznesením zo dňa 12.07.2024 sp. zn. 3P/90/2024 a zo

dňa 15.8.2024 sp. zn. 3P/110/2024 súd rozhodoval o návrhoch na neodkladné opatrenie, a hoci
mu musela byť zrejmá eskalujúca situácia medzi rodičmi, maloletého a matku ponechal v právnej
neistote a prerušil konanie, pričom v návratovom konaní môže nariadiť neodkladné, resp. vhodné
opatrenie na úpravu styku. Vyslovila názor, že zákonná sudkyňa v konaní protežovala otca tým, že
vyhodnocovala skutkový stav v jeho prospech, zohľadnila len ním predložené dôkazy, na pojednávaní

prejudikovala rozhodnutie odvolacieho súdu a nepriamo naliehala na matku k dobrovoľnej akceptácii
ponuky otca na riešenie úpravy práv k maloletému v Českej republike, za čo sa po upozornení jej
právnej zástupkyne ospravedlnila. Nerozumie takémuto zaujatému postoju voči jej osobe a prečo
slovenské orgány neposkytnú deťom ako občanom Slovenskej republiky ochranu. Poukázala na opačnúrozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít Rakúskej republiky (rozhodnutie zo dňa 16.01.2024 sp.
zn. 16Ps/137/2023 –32). Namietala, že súd prvej inštancie, napriek upozorneniu, vo veci pojednával
a meritórne rozhodol bez zachovania lehoty na prípravu pojednávania. Dňa 06.06.2024 o 15.25 hod.

súd doručil jej právnej zástupkyni podanie otca tvoriace cca 70 strán, s ktorými sa matka nemala
možnosť riadne oboznámiť a relevantne sa k nim vyjadriť. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd
z tohto podania a najmä jeho príloh vychádzal pri určovaní obvyklého pobytu maloletého, ide teda o
podstatné podanie a prílohy. Uvedené namietal aj opatrovník maloletého (ktorý háji záujmy dieťaťa)
na pojednávaní, keď uviedol, že tieto materiály k termínu pojednávania neobdržal. Skutočnosť, že

súd podanie otca doručil kolíznemu opatrovníkovi na pojednávaní a oboznámil ho tak ako vyplýva zo
zápisnice, nemožno považovať za konvalidovanie tohto nedostatku, pretože ide o listiny, ktoré z povahy
veci treba vidieť. Súd listiny predložené otcom oboznámil spôsobom, že priamo posunul svoj názor na
to, čo má z nich vyplývať. V súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces poukázala na judikatúru
ESĽP(čl.6ods.1Dohovoru) vprávnejveciTrančíkováprotiSlovenskejrepublike,vkontexteneskorších
rozhodnutí, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/200/2014, rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

13. V odvolaní matka namietala nesprávne skutkové zistenia a závery súdu prvej inštancie (bod 6, 7,
31, 32 a 33), ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Uviedla, že súd vyslovil právny názor na
pojednávaní dňa 22.04.2024 a 07.06.2024, že „ prípad nie je jednoznačný a zrejme sa dá interpretovať

oboma stranami“ (zvukový záznam z pojednávania dňa 7.6.2024) a v týchto intenciách sa po vypočutí
obidvoch rodičov a oboznámení s dôkaznou situáciou vyjadril aj opatrovník maloletého. Mala za to,
že súd sa nedostatočne zaoberal okolnosťami spolužitia rodičov pred a po narodení maloletého,
vzhľadom na ich tvrdenia. Nesúhlasila so závermi, že neboli sporné skutočnosti (bod 7) týkajúce
sa trvalého pobytu dieťaťa, fungovania matky a maloletého od januára 2023, zriadenia jej živnosti,

absolvovania kurzu maloletým „Play visely“, komunikácie o prevode bytu na E. ul. a komunikácie matky
so stavebnou firmou ohľadom rekonštrukcie rodinného domu. S otcom neboli manželmi, zoznámili
sa v zahraničí, od roku 2020 žili v Hongkongu, kde sa dňa 26.9.2022 narodil maloletý, ku ktorému
bolo určené otcovstvo na základe druhej zákonnej domnienky. O spoločnom živote do budúcna sa
rozprávali, boli zasnúbení, maloletý bol plánované a chcené dieťa, avšak otec ju z nepochopiteľných

dôvodov opustil v čase, keď mal maloletý tri mesiace, starostlivosť o neho bola náročná, otec absolvoval
pracovné cesty do zahraničia a s maloletým počas jeho 13 mesiacov života trávil len 50 percent
času. S chodom domácnosti jej pomáhala opatrovateľka, ktorú mal otec najatú od začiatku ich vzťahu.
Z Hongkongu poberala zákonnú materskú po dobu 11 týždňov po pôrode, so zamestnávateľom sa
dohodla na jej predĺžení na 6 mesiacov, maloletý tam mal lekárov, a nevie z akého dôvodu by mala

uvažovať o sťahovaní sa s trojmesačným dieťaťom. O možnom presťahovaní z Hongkongu uvažovali
až neskôr. Nesúhlasila s tvrdeniami otca, že z Hongkongu odišiel z dôvodu pracovnej cesty, pobyt sa mu
predĺžil zo zdravotných dôvodov a následne sa mali všetci sťahovať do Českej republiky, pretože otec
ich opustil, do Českej republiky odišiel za milenkou, s ktorou aktuálne býva, daroval jej nehnuteľnosť,
pričom jej požiadavka na finančné vyrovnanie ho pohoršila a označil ju za vydieranie. Namietala, že

súd neprihliadal na čestné prehlásenie O. P., ktorý nie je spriaznenou osobou, otec ho pozná 13 rokov,
boli kolegovia a blízki priatelia a ktorý opisuje udalosti zo začiatku roku 2023 po opustení rodiny otcom.
Súd nezohľadnil ani čestné prehlásenie opatrovateľky I. E., ktorú predtým rodičia nepoznali, pričom z
vyúčtovania služieb opatrovateľke vyplýva, že ich hradil otec, teda nešlo o jej spriaznenú osobu, čo
dotvára objektivitu jej výpovede. Opatrovateľka vo vyhlásení popisuje ako pendlovali medzi H. Q. F. a

z akých dôvodov prijala pracovnú ponuku u nich, keď spolupráca bola ohraničená do konca decembra.
Poukázala na povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo vysvetliť, ktoré dôkazy
vykoná a ktoré nie, čo v tomto prípade absentuje a na povinnosť vykonať aj iné dôkazy ako navrhli
účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 CMP). Mala za to, že súd tieto
dôkazy účelovo vylúčil v prospech koncepcie navrátenia dieťaťa do cudziny. Navrhla obidvoch svedkov

vypočuť v súlade s procesnými predpismi a žiadala o postup podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/. Uviedla,
že nakoľko so synom zostali v cudzej krajine, rozhodla sa vrátiť domov na Slovensko, kde má rodinné
zázemie a dieťaťu dokáže zabezpečiť stabilitu. Po príchode na Slovensko (január 2023) vykonávala
úkony smerujúce k ukotveniu jej a maloletého v tejto krajine, synovi vybavila rodný list, poistenie, trvalý
pobyt, zriadila si tu účet, telefónne číslo, zdravotnú starostlivosť, požiadala o rodičovský príspevok,

aktivity pre syna, hľadala tu bývanie a prácu, o čom predkladala dôkazy (potvrdenie o poistnom vzťahu,
žiadosť o rodičovský príspevok, zmluvu o otvorení bankového účtu, potvrdenie o pobyte, lekárske správy
a potvrdenia, konverzáciu s G. R. o pracovnej ponuke). Poukázala aj na v odvolacom konaní predloženú
komunikáciu o hľadaní si bývania v H., potvrdenie o návšteve detského kútika Little gym, žiadosť oprídavky na dieťa a fotodokumentáciu z aktivít. Uviedla, že dňa 14.01.2023 pricestovali na Slovensko
so súhlasom otca, a dočasne, kým si nájde vlastné bývanie, býva u rodičov v H.. Otec chodil za synom
pravidelne najskôr raz za 7 až 10 dní, potom prebýval v blízkom hoteli a neskôr si prenajal byt. Z

predložených dôkazov, ktoré súd nevykonal, vyplýva, že otec o jej snahe nájsť si prácu v H. vedel,
vyjadroval sa k nej podporne, rešpektoval, že chce dlhodobo žiť v H., voči čomu nevzniesol námietky.
Od januára 2023 do podania návrhu v marci 2024 uvedené konkrétne popisuje, napr. v konverzáciách,
email s právnym zástupcom otca. Otec zastieral tieto dôkazy a snažil sa zatajiť podstatné skutočnosti.
Z výpovedí oboch rodičov vyplynulo, že maloletý býval v H. do 26.04.2023, čo je zlomový dátum, kedy

začali pendlovať medzi H. a F. s výnimkou týždňa v Tatrách a Harrachove. Od januára 2023 do apríla
2024 žil maloletý výlučne v H., otec ho navštevoval za účelom styku, od mája 2023 do júla 2023 počas
dní, kedy bol maloletý v Českej republike, býval v jednom byte s otcom za prítomnosti matky a v čase,
kedy bol maloletý na Slovensku, sa styk nerealizoval. Od augusta do decembra 2023 počas dní, kedy bol
maloletý v Českej republike, otec nebýval v rovnakom byte, za maloletým dochádzal dvakrát týždenne
na štyri hodiny, cez víkend na celý deň za prítomnosti matky a keď bol na Slovensku, styk neprebiehal

od januára 2024. Doposiaľ styk prebieha každý druhý týždeň od štvrtka do nedele osem hodín denne.
Nesúhlasila s názorom, že v danom období absolvovala s maloletým na Slovensku návštevy rodičov v
trvaní spravidla 3 až 5 dní, pretože na Slovensku trávila pri každom pobyte približne 9 dní, čo vyplýva aj
z rozpisu opatrovateľky. Za rozporné s jej podaním zo dňa 02.04.2024 považovala tvrdenie súdu, že
uviedla,žeodpríchodunaSlovenskovdecembri2023komunikujesmaloletýmvýlučneposlovensky.Jej

zámer žiť na Slovensku (kde priletela v januári 2023) a maloletého tu adaptovať podporuje aj potvrdenie
lekárky J. K. zo dňa 23.10.2023, v ktorom sa uvádza, že žili v Hongkongu, teraz na Slovensku, matka na
dieťa hovorí po slovensky. Nesúhlasila so skutkovými zisteniami o trvalom pobyte maloletého, keď jeho
prihlásenie v Českej republike nie je aktívnym úkonom rodičov, ale automatickým úradným úkonom (deti
narodené v zahraničí sa pripíšu na adresu trvalého pobytu rodiča, po ktorom majú české občianstvo),

o ktorom sa dozvedela z vyjadrení otca v januári 2024 v konaní iniciovanom v Českej republike. Na
Slovensku musela dieťa aktívne prihlásiť k trvalému pobytu, o čom otca informovala, čo tiež svedčí o
jej úmysle na tejto adrese dlhšie bývať. Uvedené vysvetlila v priebehu výsluchu, čo však súd v uznesení
neuviedol. V konaní tiež vysvetlila, že návšteva detského centra spočívala v individuálnych hodinách
(30 minút) na rozvoj psychomotorických zručností, nešlo o sociálnu interakciu, synovi chcela zabezpečiť

nejakýindividuálnyprogram.MaloletýnemalvF.kamarátov,rodičiamutunebudovaliväzby,neplánovala
tam žiť, domov mali a majú dlhodobo v H., kde si budoval všetky väzby s rovesníkmi. Vysvetlila a doložila
aj dôkazy ohľadom poistenia maloletého, z ktorých vyplýva, že poistenie bolo vystavené na formulár
S1, ako aj vysvetlenie tohto formulára, z čoho je zrejmé, že zdravotné poisťovne v Českej aj Slovenskej
republike počas celej doby uznali, že maloletý žije na Slovensku, kde dostáva preventívnu aj akútnu

zdravotnú starostlivosť a v Českej republike je iba platcom poistenia a nie samotný poistenec. Táto
situácia trvala do 30.04.2024, do času, kedy nikto nerozporuje, že obvyklý pobyt maloletého bol na
Slovensku. Od 31.05.2023 do 01.09.2023 bol maloletý bez poistenia, keď jeho poistenie bolo viazané
na otca, ktorý bol v pracovnom pomere a ona na materskej dovolenke a otec k 31.05.2023 ukončil
trvalý pracovný pomer, stal sa samoplatcom zdravotného poistenia, do ktorého maloletého nezahrnul,

o čom ju neinformoval. Od 01.09.2023 do 30.04.2024 bol vydaný pre maloletého európsky formulár S1
a od 01.05.2024 platí maloletému poistenie na Slovensku, pretože matka je už v pracovnom pomere.
December 2023 a január 2024 nie je rozhodný, pretože nenastala žiadna zmena v poistení, stále platí
Česká republika, maloletý má formulár S1, nakoľko po celú dobu žije na Slovensku. Namietala, že
predložené dôkazy k uvedeným tvrdeniam súd v rozhodnutí nezohľadnil. Nesúhlasila s názorom, že

obvyklý pobyt maloletého sa viaže k očkovaniam v Českej republike, pretože k tomuto došlo len dňa
23.10.2023 na žiadosť otca v súkromnej klinike v F.. Namietala, že súd sa k lekárskej starostlivosti
účelovo nevyjadril, avšak z očkovacieho preukazu vyplýva, že maloletý bol očkovaný na Slovensku dňa
15.02.2023 (3x), 26.03.2023, dňa 31.01.2024, 24.06.2024 (po jednom raze). Doložila lekárske správy,
z ktorých sú zrejmé ošetrenia maloletého v období od 15.02.2023 do 31.01.2024 výlučne na Slovensku

(správa zo dňa 15.01.2023 J. H., očkovací preukaz z 26.03.2023, správa zo 16.2.2023 ortopéd J. S., z
23.2.2023 neurológ J. T., z 10.5.2023 a 7.6.2023 liečba brachycefalia a z 31.1.2024 J. H.). Nesúhlasila
s názorom, že centrum záujmov maloletého a matky nebolo Slovensko, s ohľadom na potvrdenie o
poistnom vzťahu, doklad o otvorení bankového účtu na Slovensku a detaily platieb, konverzáciu o snahe
nájsť si prácu na Slovensku a žiadosť o rodičovský príspevok na Slovensku, ktoré súd odignoroval.

Poukázala na pripojenú konverzáciu ohľadom hľadania si bytu na kúpu v H. zo dňa 16.1. až 17.8.2023.
V súvislosti s vytvoreným zázemím maloletého na Slovensku dala do pozornosti správu kolízneho
opatrovníka zo dňa 08.04.2024 a vykonané šetrenie pomerov v bydlisku v H. s hodnotením vyhovujúcich
podmienok pre dieťa. Poukázala na to, že byt na E. N. L. F. je vo vlastníctve otca, zakúpený a používanýbol pre účely bývania jeho otca, čo vyplýva z konverzácie (konkludentný súhlas s H. a účel bytu
na E. ul.). Byt v F. obýval starý otec do 25.04.2023 a opäť v ňom býva od 19.12.2023, byt bol len
krátko uvoľnený pre návštevy maloletého. V byte spoločne trávili čas počas návštev F. po dobu cca

3 mesiacov do augusta, kedy otec byt trvalo opustil a zároveň v tomto období pravidelne trávili čas
aj v H.. Poprela, že dôkazom jej motívu zotrvať v F. bol záujem získať predmetný byt do vlastníctva
s poukazom na emailovú komunikáciu s otcom z 23.08.2023, z ktorej vyplýva, že v byte na E. N. pobýva,
pretože do ich plného finančného vyrovnania si nemá možnosť zabezpečiť adekvátne trvalé bývanie
v H., prikláňa sa k fungovaniu v H., kde rieši profesné uplatnenie a možnosti bývania. Ani možnosť

prepisu bytu neovplyvnila jej dlhodobý zámer žiť v H. a prípadné vlastníctvo bytu v F. akceptovala
len z dôvodov, že otec nemal likviditu na peňažné vyrovnanie, pričom by v súvislosti s prepisom bytu
musela prevziať hypotéku na byt v Českej republike, vybudovať si bonitu pre české banky, a ísť do
bytu s maloletým bývať. V komunikácii s otcom ohľadom bytu opakovane deklarovala zámer žiť v H.,
na ktoré dôkazy súd nereflektoval a neuviedol k nim ani dôvody. Závery, že rodičia vyvíjali kroky na
vybudovanie zázemia pre maloletého v F., kde mal opatrovateľku a kurz hodnotila ako nesprávne,

nepravdivé a v rozpore s obsahom spisu. Z predložených dôkazov je zrejmé, že účelom neboli iba
návštevy rodiny, ale maloletý mal v H. voľnočasové a socializačné aktivity, sociálne väzby s rovesníkmi
a v rámci rodiny, so starostlivosťou jej pomáhali rodičia, čo bolo výhodou zázemia rodiny. V H. si hľadala
prácuabývanie,naktoréhofinancovaniepotrebovalaprostriedkyzfinančnéhovyrovnaniasotcom,ktorý
zámer mu komunikovala (mail zo dňa 21.08.2023, 23.8.2023 a 29.10.2023). Dané konverzácie popierajú

tvrdenia otca, že s ňou nikdy nehovoril o presťahovaní a návrate na Slovensko. Aj z konverzácie
z 1.8.2023, konverzácie o práci a detailu platby na jej účet na Slovensku (splátka prvého vyrovnania
vo výške 62.000 eur) je zrejmé, že otec vedel o jej zámere žiť v H. s centrom záujmov na Slovensku
a vedel, že návštevy F. sú dočasné, krátkodobé, podporoval ju a rešpektoval v jej zámere, čo súd
nevyhodnotil. Za rozporné považovala tvrdenie, že v rozhodnom období pracovala výlučne v Českej

republike, keď vo výpovedi uviedla, že pre P. pracovala na diaľku z ktorejkoľvek krajiny v režime fully
remote (t.j.vzdialenom). Uvedené vyplýva z predloženého potvrdenia spolupráce, pričom žiadna zo strán
nerozpozorovala, že v období od 01.01.2024 do 30.04.2024 prácu vykonávala len z územia Slovenskej
republiky. Vďaka vzdialenému režimu aj v období september až december 2023 prácu vykonávala v
F. Q. L. H. a s maloletým pendlovala. Odvodenie obvyklého pobytu od pracovného pobytu v režime

vzdialenom považovala za nesprávne. Namietala, že súd popisuje trvalý pobyt v Slovenskej republike
ako výsostne evidenčného charakteru, ale k trvalému pobytu v F. sa takto nevyjadruje. Z výpovede,
podaní ani z predložených dôkazov otca nevyplýva, že by k prihláseniu došlo bez jeho súhlasu, keďže ho
o tomto informovala. Nestotožnila sa s názorom súdu, ktorý vo vzťahu k vyhodnoteniu obvyklého pobytu
poukázal na rozsudok ESĽP z 22.12.2010 (Mercredi, C-497/10 PPU) s poukazom na rozhodnutie

C-512/17, ktoré doplnilo Mercredi rozhodnutie, v zmysle ktorého je prostredím dieťaťa v podstate rodina,
ktorá je determinovaná referenčnou osobou alebo osobami, že sa nevyhnutne spolu zúčastňuje na
sociálnom a rodinnom prostredí ľudí, od ktorých závisí ( C-497/10). Súd vychádzal z premisy, že
obvyklý pobyt maloletého sa spravuje obvyklým pobytom matky, avšak skutkové zistenia, ktorými určil
obvyklý pobyt matky v Českej republike neobstoja, pretože prácu vykonávala v rozhodnom období

v režime vzdialenom, na Slovensku bola zdravotne poistená od 01.04.2023 doposiaľ (kedy sa jej
podarilo doriešiť administratívu po návrate z Hongkongu), má tu všetkých lekárov (všeobecného,
stomatológa, očnú lekárku a kožnú lekárku) a v priebehu roku 2023 absolvovala vyšetrenia výlučne
na Slovensku. Spochybnila tvrdenie otca o absolvovaní stomatologického ošetrenia v F. v La Denta,
pretože z predloženého potvrdenia vyplýva, že v tomto zariadení v roku 2023 nebola. S maloletým

trávila čas striedavo v H. a F. od mája do decembra 2023 z dôvodu, aby si otec mohol budovať vzťah
k maloletému, čo nemôže byť vykladané ako zámer alebo súhlas so situovaním centra jej života a života
maloletého do Českej republiky. Od príchodu z Hongkongu žije s maloletých v H. v rodinnom dome
u rodičov, pre maloletého má vytvorené podmienky, na Slovensku má rodinu, pevné a dobré rodinné
vzťahy, maloletý má intenzívnu interakciu s rodinou, ona má v H. roky kaderníčku, kozmetičku, obľúbené

miesta na trávenie voľného času, známych, H. je domov pre maloletého. S poukazom aj na judikatúru
zaoberajúcu sa obvyklým pobytom dieťaťa mala za to, že jej obvyklý pobyt je v H., ktorý s ňou maloletý
zdieľa, vzhľadom na jeho útly vek, keďže nebol fixovaný na žiadne prostredie, ale na matku, ktorá mu
poskytuje pocit istoty a bezpečia. Maloletý v decembri 2023 nevnímal prostredie, v ktorom sa nachádzal,
vnímal matku ako osobu, ktorá sa o neho stará a poskytuje mu základné potreby. Namietala, že súd

nezisťoval,čiotecdisponujezákladnýmiinformáciamiomaloletompreprípadjehonávratu(dennýrežim,
stravovacie návyky, zdravotný stav a pod.), nevykonal dožiadanie českých orgánov na prešetrenie
pomerov u otca, neskúmal, či by mal otec časový priestor postarať sa o maloletého, či si vie upraviť
pracovný čas vzhľadom na časté pracovné cesty do zahraničia. Rozhodnutie súdu ignoruje biologickéa vývinové potreby maloletého, čím porušuje jeho najlepší záujem. V tejto súvislosti dala do pozornosti
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.07.2019 sp. zn. I. ÚS 298/2018, v rámci ktorého
ústavný súd poukazuje na potrebu preskúmania najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte vo vzťahu

k dohovoru čl. 13, resp. čl. 20 a výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Súd pri ustálení obvyklého pobytu
maloletého v Českej republike vychádzal z domnienok, pocitov a hypotéz nemajúcich oporu v spise ani
v skutkovom stave. Tvrdenia otca uvedené v podaní zo dňa 07.06.2024, že najrozumnejším riešením
bolo usadiť sa v F., kde matka študovala a pracovala, sú zavádzajúce a nepravdivé s poukazom na jej
výpoveď k vývoju udalostí z prelomu roku 2022/2023 a čestné prehlásenie O. P.. Súd konštatuje, že

„matkaotcovioznámila,ževHongkonguuždlhšienevydržíavrátisadoH.,kdepočkásosynomdočasu,
kým sa presunú do F.“, avšak reálne sa dohodli na tom, že sa presunie s maloletým do H., k čomu jej dal
otec písomný súhlas s cestou, v ktorom nebol žiaden dodatok o presune do F.. O uvedenom svedčia aj
spomínané udalosti, keď otec dochádzal za maloletým do H.. Nepoprela, že od 26.4.2023 zmenili režim
fungovania, začali s maloletým pendlovať a využívať byt v F., avšak nešlo o sťahovanie. Namietala, že
súd sa nezaoberal otázkami splnenia podmienok a garancií pre návrat maloletého na územie Českej

republiky a uspokojil sa s tvrdením otca, že matke a maloletému poskytne bývanie v byte, v ktorom v
skutočnostibývalotecotca,čímsasúdnezaoberal.Nesúhlasilas názorom, žesmaloletýmsamámatka
možnosť vrátiť do Českej republiky s poukazom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej nemožno rodičovi
nariadiť návrat spolu s dieťaťom, pretože by išlo o zásah do rodinného a súkromného života rodiča.
Aktuálne má umožnené prácu vykonávať z domu, čo je však výlučne viazané na Slovensko a je pre ňu

neprijateľné, keď súd otcovi neuložil splniť ani žiadne finančné garancie pre prípad návratu, čím by bola
vystavená ona a maloletý finančnej neistote, tiesni a odkázanosti na otca, ktorý rodinu opustil. Namietala
nesprávne právne posúdenie veci, pretože súd nesprávne aplikoval zvolenú a interpretovanú normu čl.
12 Haagskeho dohovoru. Nesúhlasila so záverom súdu o splnení lehoty na podanie návrhu na návrat,
pretože otec podal návrh po ročnej lehote (po 14 mesiacoch) od príchodu dieťaťa na Slovensko. Jej

námietkou sa súd nezaoberal, uvedené nevysvetlil. Otec inicioval návratové konanie niekoľko mesiacov
potom, ako sa údajne dozvedel, že sa vracať do F. nebude, hoci priložené konverzácie preukazujú,
že o zastavení režimu pendlovania medzi Českou republikou a Slovenskou republikou vedel minimálne
od leta 2023.

14. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu navrhol
napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Mal za to, že uznesenie súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenie je v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Uviedol, že iba samotná nespokojnosť a nesúhlas matky so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia a nestotožnenie sa s nimi, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu s poukazom na viacero rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Podľa jeho mienky, podané odvolanie nezakladá ani jeden odvolací dôvod,
ktorý v odvolaní matka uvádza a je zrejmé, že matke uniká zmysel a účel návratového konania, keď
poukazuje opakovane na jej úmysel od návratu z Hongkongu v januári 2023 zastabilizovať seba aj
syna na Slovensku v H.. Matka opomína jeho práva rodiča rozhodovať o trvalom pobyte maloletého a

minimálne s ním vysloviť súhlas. Matke sa nepodarilo preukázať, že by s trvalým bydliskom maloletého
na Slovensku súhlasil, naopak z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že jediným bydliskom
maloletého bolo bydlisko určené spoločnou dohodou rodičov a to byt vo vlastníctve otca na E. N. XX,
F. X. Z matkou predloženej emailovej komunikácie zo dňa 23.08.2023 vyplýva, že nebola v tej dobe
ešte na 100% rozhodnutá o tom, že sa chce natrvalo presťahovať z F. do H. a k tejto variante sa

len prikláňa. Za irelevantné považoval aktivity matky ako dôkaz pobytu maloletého na Slovensku, napr.
že roky má kaderníčku v H., pričom ignoruje otca ako starajúcu sa osobu o spoločného syna. Sama
matka na súde tvrdila, že sa v roku 2017 rozhodla presťahovať z F., kde v tej dobe žila, zrušila si
trvalý pobyt na Slovensku, aby vzápätí konštatovala, že na Slovensku má celú svoju rodinu, svoje
zázemie a domov pre maloletého. Na pojednávaní dňa 22.04.2024 a po poučení o návratovom konaní

boli rodičia vyzvaní na zváženie pokusu o mimosúdne vyriešenie veci a dohodu o právomoci súdu,
aby bolo možné rozhodnúť o úprave výkonu rodičovských práv a povinností s tým, že uznesenie o
návrate maloletého musí nadobudnúť právoplatnosť. Dal do pozornosti, že matka po rozhodnutí súdu
dňa 09.07.2024 podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, avšak konajúci súd odhalil jej
úmysel a konanie prerušil. Následne matka podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia do

tohto súdneho spisu, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie. Matka sa snaží oddialiť rozhodnutie
súdu ohľadom jurisdikcie nad maloletým dieťaťom a rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv
a povinností, čo vedie k nutnosti podriadiť sa súdnemu rozhodnutiu. Poukázal na potrebu budovania
vzťahu dieťaťa s biologickým rodičom, na vzťah spolupatričnosti, pozitívne vzájomné pôsobenie v rámcivýchovného procesu rodiča na dieťa, ktoré dáva záruku riadneho vývoja dieťaťa, na potrebu vytvárať
priaznivé podmienky pre realizáciu styku a budovanie pozitívneho vzťahu dieťaťa k druhému rodičovi.
Hoci matka svojim útekom na Slovensko komplikovala jeho styk s maloletým, snaží sa jednostranným

podmienkam kladeným z jej strany prispôsobiť tak, aby mohol so synom trávi čo najviac času. S
maloletým sa stretáva pravidelne, je schopný sa o neho postarať, majú spolu vybudovaný veľmi vrúcny
vzťah, čo preukázal aj fotografiami a videami, ktoré matka nerozporovala. Za účelovú považoval snahu
matky presvedčiť súd o tom, že návrh podal po uplynutí jednoročnej lehoty v zmysle čl. 12 Haagskeho
dohovoru. Matka odvodzuje počiatok tejto lehoty od okamžiku, kedy s maloletým priletela z Hongkongu

do H., kde mala v pláne sa údajne zdržať natrvalo. Toto tvrdenie vyvrátil predloženou komunikáciou,
čomu nezodpovedá ani následné správanie matky, ktorá sa krátko po prílete z H. presunula do F., našla
si tam zamestnanie, so synom navštevovala voľnočasové aktivity a nič nenasvedčovalo tomu, že by už v
tej dobe mal mať maloletý trvalý pobyt v H.. Matka takto plánovala, konala bez jeho vedomia a súhlasu,
nakoľko s presunom syna na Slovensko nikdy súhlas nevyslovil. Súd správne a úplne zistil skutočný
stav veci, pričom matka opäť duplicitne uvádza svoj pohľad na vec a svoj názor na hodnotenie dôkazov

súdom. Matka sama na prvom pojednávaní uviedla, že trvalý pobyt maloletému v Českej republike
vzniká automaticky vystavením jeho rodného listu, pričom o jeho vystavenie rodičia žiadali spoločne na
konzuláte v Hongkongu a matka žiadny nesúhlas v tom čase s takýmto konaním nevyjadrila. Stotožnil
sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, keď sa súd vysporiadal so všetkými argumentami otca,
matky a správne a úplne zistil skutočný stav veci.

15. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že s napadnutým rozhodnutím súhlasí,
nemá voči nemu námietky a toto je plne v súlade s najlepším záujmom dieťaťa.

16. V podaní zo dňa 8.11.2024 (odvolacia replika) matka uviedla, že skutočnosť, že otec nepovažoval

za potrebné a hospodárne sa vyjadrovať k jednotlivým častiam odvolania, svedčí o tom, že nemá žiadne
protiargumenty na jej námietky. Keďže otec nepripojil, nepoprel žiadne svoje vyjadrenie, ani dôkazy
na preukázanie opaku, treba považovať jej argumenty za nesporné. Vyjadrenie otca, že „protistrana
sa vracia k momentu, kedy sme sa vrátili z Hongkongu a matka sa snažila maloletého zastabilizovať
v Slovenskej republike tým, že na to nemala vyslovený súhlas“ iba potvrdzuje jej odvolaciu námietku,

že otcom nebola dodržaná lehota jedného roka na podanie návrhu, na ktorej stále zotrváva ako na
dôvodnej. V súvislosti na otcom spomínanú konverzáciu z 23.08.2023 poukázala na ďalšie konverzácie,
v ktorých otcovi spresňovala, uvádzala presný dátum, odkedy už viac pendlovať nebudú a odpovede
otca z 03.11.2023, že to rešpektuje a prispôsobí sa jej rozhodnutiu žiť v H.. Danú komunikáciu rodičov
súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil. V konaní doložila dôkazy o tom, že maloletý má obvyklý pobyt

na Slovensku, a vzhľadom na jeho útly vek sa sleduje aj obvyklý pobyt matky ako preferenčnej osoby.
Otcom bagatelizované zosmiešňovania skutočností, ktoré potvrdzujú, že centrom jej záujmov bolo
Slovensko, svedčí o tom, že má a dlhodobo mala úmysel normálne fungovať v H., nielen administratívne,
pričom aj ďalšie dôkazy preukazujú jej fungovanie v H.. V roku 2017 sa natrvalo z F. odsťahovala,
keďže to bolo miesto jej vysokoškolského štúdia a v ten moment zrušila trvalý pobyt na Slovensku, v

Čechách ho nikdy nemala a jej návrat na Slovensko, kde má stabilné zázemie po tom ako otec opustil
v zahraničí rodinu, bol logický. K podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla,
že otec od pojednávania dňa 07.06.2024 zmenil svoje správanie, prestal rešpektovať dohodu o styku
s maloletým, napriek odporúčaniam si ho nechal cez noc, čo maloletý zle znášal a toto sa prejavuje
v momentoch, kedy si otec príde syna vyzdvihnúť. Preto žiadala o úpravu styku bez úmyslu oddialiť

rozhodnutie súdu. Styk otca s maloletým prebieha dlhodobo podľa dohody rodičov a nakoľko otec začal
dohodu porušovať, žiadala o neodkladné rozhodnutie. K tvrdeniam otca o jej presune z H. do F. uviedla,
že v F. začali otca navštevovať od 26.4.2023, to je 3 a pol mesiaca po prílete z Hongkongu, pričom
maloletého prihlásila k trvalému pobytu v H. hneď ako to bolo úradne možné, o čom otca informovala, čo
nenamietal a nerozporoval. Dala do pozornosti komunikáciu rodičov od augusta 2023 do 03.11.2023, v

rámci ktorej sa otec dopytoval na život v H., aby sa tomu mohol prispôsobiť, čo rešpektoval. Dohľadala
aj zvukovú nahrávku zo dňa 17.12.2023 (nahratá detskou kamerou, ktorá ostala v byte na E. ul.),
na ktorej otec niekoľkokrát uviedol, že vedel, že plánuje žiť v H., mali o tom diskusie, ktorý prepis
prikladá ako nový dôkaz. Celý sled udalostí naznačuje, že otec o jej zámere vedel a nerozporoval ho
(komunikácia s právnym zástupcom otca). Až keď otec neuspel u českých súdov, rozhodol sa to riešiť

formou návratového konania. K jej vyjadreniam na prvom pojednávaní poukázala na to, že vypovedal
len otec a ona len uviedla, že maloletý má trvalý pobyt v Českej republike, o čom sa dozvedela až
v januári 2024. Aj nahrávka zo dňa 17.12.2023 nepriamo dokazuje, že ani otec o fakte, že maloletý má
trvalý pobyt registrovaný aj v F. nevedel. V ostatnom zotrvala na svojich vyjadreniach. V súvislosti sožiadosťou otca o náhradu trov konania uviedla, že otec náhradu žiada v každom konaní, čo dokazuje
jeho motiváciu dostať ju do finančnej tiesne a pomstiť sa jej. Otec v žiadnom podaní nezdôvodnil, v čom
svoj návrh považuje za spravodlivý, pričom mala za to, že takéto dôvody neexistujú.

17. Podaním zo dňa 22.01.2025 matka žiadala jej odvolaniu vyhovieť. Uviedla, že v odvolaní
upozorňovala na potrebu venovať zvýšenú pozornosť útlemu veku maloletého, keď v čase rozhodovania
mal 20 mesiacov a nebol fixovaný na žiadne prostredie, len na matku ako na osobu, ktorá mu dáva
pocit istoty a bezpečia. Už v odvolaní dávala do pozornosti, že súd v priebehu konania upozornil otca

na to, že to nemá siliť a prespávanie nie je pre dieťa ešte vhodné. Otec sa v rozpore s usmerneniami
všetkých odborníkov začal domáhať prespatia maloletého vo svojej domácnosti bez jej prítomnosti.
Vzhľadom na nátlak, ktorý začal otec u nej vytvárať a v záujme najlepšieho záujmu dieťaťa oslovila
detskú psychologičku F. K. S., ktorá jej uviedla, že maloletý potrebuje stabilné prostredie a zmena
by mohla mať negatívny vplyv na jeho vývin. Poukázala na správu psychologičky zo dňa 17.12.2024,
z ktorej je zrejmé, že sa nevedela vyjadriť k rozsahu styku otca s maloletým, keďže nemá informácie zo

strany otca a vyzvala ju, aby toto riešili s otcom spoločne poradenským procesom, ktorý však aktuálne
nepokračuje pre nespoluprácu otca. Dala do pozornosti pripojenú komunikáciu s otcom, ktorého matka
nabádala na návštevu psychológa.

18. Odvolací súd preskúmal vec, pri ktorej nie je viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a §

66 CMP), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa § 385
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP) neboli splnené zákonné podmienky
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel
k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.

19. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných
podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať ( § 2 ods.1 CMP, § 380 ods. 2 CSP).

21. Podľa § 123 ods.1, 2 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

22. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodnoprávne záväzky.

23. Podľa čl. 1 Dohovoru cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu
alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho
poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

24. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo

samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na
základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho
poriadku tohto štátu.

25. Podľa čl. 4 Dohovoru, Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného
štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa
skončí, keď dieťa dosiahlo vek 16 rokov.26. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3
a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka,

nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného
roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým
prostredím.

27. Podľa čl. 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny
orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba,
ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičnýalebosprávnyorgánmôžeodmietnuťnariadiťnávratdieťaťaajvtedy,akzistí,žedieťanesúhlasí
s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

28. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy
informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu
obvyklého pobytu dieťaťa.

29. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu

podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na
právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu
na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého
účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

30. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za
rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

31. Podľa čl. 2 bod 9 Nariadenia rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25.06.2019, pojem opatrovnícke právo zahŕňa
práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou dieťaťa, najmä právo určiť miesto obvyklého

pobytu dieťaťa.

32. Podľa čl. 2 bod 11 Nariadenia, pojem neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie znamená
premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má

právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním;
b/ a za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne
vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniualebozadržaniu.Opatrovníckeprávosapovažujezavykonávanéspoločne,aknazáklade

rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. V zmysle Nariadenia,
pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä
právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.

33. Podľa čl. 11 bod 4 Nariadenia súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate.

34. Podľa čl. 27 bod 3 Nariadenia, ak súd zvažuje, že odmietne návrat dieťaťa výlučne na základe

článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, nesmie odmietnuť' návrat dieťaťa, ak
účastník žiadajúci návrat dieťaťa dostatočne preukáže súdu alebo ak sa súd inak presvedčí, že boli
prijaté primerané opatrenia na ochranu dieťaťa po jeho návrate.35. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

36. V súvislosti s námietkou matky, ktorá namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
a jeho nedostatočné odôvodnenie odvolací súd v kontexte zadefinovaných cieľov návratového konania
poukazuje na to, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí o veci samej dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ktoré sa musia týkať skutkovej, aj právnej

otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca (nevyhnutná). Dáva
do pozornosti, že podľa ustálenej judikatúry, z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Po

oboznámení sa s obsahom spisu a odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel odvolací
súd k záveru, že rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti, súd prvej inštancie sa v ňom
dostatočne vysporiadal s vymedzeným predmetom konania a jeho účelom, pričom v rámci neho skúmal
výlučneaspektyrelevantnéprerozhodnutievnávratovomkonaní.Zrozhodnutiajemožnévyvodiť,akými
úvahami sa riadil pri prijatej úvahe o skutočnostiach majúcich podstatný význam pri posúdení aká je

krajina obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, či otec nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke
právo k maloletému dieťaťu, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletého dieťaťa
neoprávnené, a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru.
Prijatá úvaha súdu prvej inštancie k uvedeným podstatným skutočnostiam nevykazuje svojvoľnosť, ani
nesúlad prijatých právnych záverov s vykonaným dokazovaním.

37. Pokiaľ matka namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov konania nevyplynuli,

ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré (pre posudzovanú vec) rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení procesného predpisu alebo, že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Treba

zdôrazniť, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností,
vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia
a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre

prejednávanú vec rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých
by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti.
Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové a tiež komplexné
závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú podkladom pre záver
o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový

stav. Treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať

žiadne pochybenia a s ním prijatými závermi, ktoré zohľadňujú predmet daného konania, polemizovať.
Nemožno akceptovať námietku matky, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazy tieto vyberal
len selektívne, pričom nezohľadnil a nevyhodnotil ňou predložené množstvo dôkazov a posúdil len
jeden z týchto dôkazov. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie,
z ktorého nesporne vyplýva, že dokazovanie zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie

skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie
maloletého dieťaťa neoprávnené a na zodpovedanie otázok týkajúcich sa nadobudnutia obvyklého
pobytu maloletého dieťaťa v konkrétnej krajine a vykonávanie opatrovníckeho práva otca, či matka
disponovala súhlasom otca s premiestnením maloletého mimo krajiny obvyklého pobytu a či je danýdôvod pre nenariadenie návratu. Vo vzťahu k matkou vyšpecifikovanému sumáru ňou predložených
dôkazov, odvolací súd udáva, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že na čestné prehlásenia
rodinných príslušníkov a spriaznených osôb, ktoré predložili obaja rodičia, neprihliadol z dôvodu, že tieto

postrádajú objektivitu a nemôžu slúžiť ako svedecká výpoveď, pretože neboli zabezpečené spôsobom,
ktorý zákon pre vykonanie dôkazu výsluchom svedka vyžaduje. Vo vzťahu k predloženým čestným
prehláseniam (O. P., I. E., J. H.) súd prvej inštancie svoj postup odôvodnil a s jeho závermi sa odvolací
súd stotožňuje. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie ďalšie matkou
predložené dôkazy vyhodnocoval v kontexte posúdenia sporných a podstatných otázok vzťahujúcich

sa k predmetu konania. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že s ďalšími dôkazmi sa rovnako súd
prvej inštancie vysporiadol, keď písomnú komunikáciu rodičov, či už emailovú alebo prostredníctvom
WhatsApp posudzoval a vyhodnocoval komplexne, lekárske správy, očkovací preukaz, zdravotné
poistenie a prihlásenia maloletého k trvalému pobytu vyhodnotil v bode 31 a 33 odôvodnenia
rozhodnutia, otázku písomného súhlasu otca s vycestovaním maloletého z Hongkongu do Slovenska
posúdil v bode 32 odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ sa súd prvej inštancie zameral len na podstatné

dôkazy a tieto vyhodnotil vo vzťahu k ustáleniu doby, odkedy rodičia s maloletým žili v F., definitívneho
ukončenia ich spolužitia a pobytu matky s maloletým v F. do decembra 2023, resp. januára 2024,
nemožno mu vytýkať, že v rozhodnutí nevyhodnocoval dôkazy z obdobia skoršieho dáta pred dňom
26.04.2023, nakoľko tieto dôkazy a dôkazy vzťahujúce sa k roku 2024, nemajú pre vec podstatný
význam.

38. Matka ďalej namietala porušenie jej práva na spravodlivý proces dôvodiac tým, že súd prvej inštancie
jej neposkytol dostatočný priestor na oboznámenie sa s podaním otca zo dňa 04.06.2024 a jeho
prílohami, resp. že vzhľadom na rozsiahlosť podania jej ani kolíznemu opatrovníkovi nebolo umožnené
sa s ním riadne oboznámiť. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že dve

podania otca zo dňa 04.06.2024 doručené súdu prvej inštancie dňa 04.06.2023, prevzala matka
prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne krátko pred pojednávaním dňa 06.06.2023, pričom
predmetné podania sú obsahovo stručné (každé tvorí dve a pol strany) a podstatnú časť príloh podania
tvorí komunikácia matky so stavebnými firmami vo vzťahu k rekonštrukcii rodinného domu v F. M. N. I.
XXX/XX, F. X-XXXXXXXXXX. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 07.06.2024 vyplýva, že súd

prvej inštancie oboznámil účastníkov s podaniami otca a ich prílohami, a aj v priebehu pojednávania
a výsluchu matky ju s obsahom príloh oboznamoval a vypočul ju konkrétne k prílohám týchto podaní,
na ktoré reagovala a vyjadrila sa k nim. Hoci súd doručil predmetné podania otca matke deň pred
pojednávaním (obsahovo stručné), poskytol jej priestor na oboznámenie sa s nimi na pojednávaní
dňa 07.06.2023 a jej stanovisko k obsahu týchto podaní a prílohám podania je súčasťou zápisnice

z pojednávania. Pokiaľ matka poukazuje na to, že ani kolízny opatrovník nemal k dispozícii predmetné
podania otca, odvolací súd konštatuje, že z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 07.06.2024 je
zjavný postup súdu prvej inštancie, ktorý reagoval na situáciu o neprevzatí podania otca kolíznym
opatrovníkom tak, že s jeho súhlasom mu podania doručil na pojednávaní a listinné dôkazy oboznámil.
Treba podotknúť, že zo strany kolízneho opatrovníka neboli vyslovené žiadne výhrady k takémuto

postupu súdu prvej inštancie a ani vo vyjadrení k odvolaniu matky daný postup nenamietal, naopak
snapadnutýmrozhodnutímsastotožnil. Odvolacísúduzavrel,žepostupsúdu,ktorýpodaniaúčastníkov
konania riadne doručoval a ich obsah oboznamoval na pojednávaniach (§ 204 CSP) nezakladá
takú vadu konania, ktorá by bola dôvodom pre aplikáciu ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP (zrušenie
napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ matka namieta, že súd prvej inštancie neposkytol účastníkom

rovnaký priestor na vyjadrenie sa k dôkazom a podaniam a vyjadrenie pred súdom, odvolací súd
konštatuje, že obom rodičom aj ich právnym zástupcom bol v priebehu celého konania poskytnutý
dostatočný priestor a možnosť predniesť svoje vyjadrenie v rámci výpovede na súdom prvej inštancie
nariadenýchpojednávaniachavyjadriťsakvykonanýmdôkazomajpísomne. Zozápisníczpojednávaní
konaných na súde prvej inštancie je tiež zrejmé, že súd umožnil matke, otcovi a ich právnym zástupcom

(matka bola v konaní pred súdom prvej inštancie právne zastúpená) uplatňovať svoje procesné práva.
Odvolací súd po preskúmaní obsahu celého spisu, vrátane napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,
že súd prvej inštancie postupoval procesne správne v súlade s ust. § 123 a nasl. a § 35 CMP. Pokiaľ
ide o námietky matky k vykonanému dokazovaniu, odvolací súd poukazuje na ust. § 185 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom nemusí vykonať všetky

účastníkmi navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je teda
výlučne na súde. Súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný
skutkový poznatok tvrdený účastníkmi, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom.
Zo zápisnice z pojednávanie konaného dňa 07.06.2024 je zrejmé, že účastníci konania, po vykonanídokazovania, nemali návrhy na doplnenie dokazovania a súd prvej inštancie pristúpil k záverečným
prednesom účastníkov, vyhlásil dokazovanie za skončené a následne vo veci vyhlásil rozhodnutie.
Postup súdu prvej inštancie bol správny a súladný s ust. § 41 CMP.

39. K námietkam matky, že súd neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods.1 CMP) odvolací súd
poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné
súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Obsahom práva na

spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do

práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces
podľačl.6ods.1Dohovorunepatríaniprávoúčastníkakonaniavyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianím

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne
pravidlápreprípustnosťdôkazovalebospôsob,ktorýmmajúbyťposúdenéa úpravatýchtozáležitostísa
ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné,

a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu a nie účastníkov konania. Súd prvej inštancie vykonal
všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s podstatnými
listinnými dôkazmi predloženými obidvoma rodičmi v konaní.

40. Na námietky matky, že súd nerozhodol o jej návrhu na úpravu styku otca s maloletým, hoci mal
vedomosť o nezhodách rodičov v tomto smere, odvolací súd neprihliadal. Konštatuje, že z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že tak súdy v Českej, ako aj súdy v Slovenskej republike, evidujú návrhy
iniciované rodičmi vo veciach starostlivosti o maloletého, pričom oba súdy konania prerušili s ohľadom

na dané prebiehajúce konanie. Ak sa matka domáhala nariadenia neodkladného opatrenia o styku otca
s maloletým a súd prvej inštancie jej návrh vylúčil z tohto konania na samostatné konanie, je vecou
arozhodnutímsúdu,čizvolípostuppodľa§166ods.2CSP,pričomtakýtopostupnespôsobujeprocesnú
vadu, ktorá by bola dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ak súd zamietol návrh matky na
nariadenie neodkladného opatrenia, uvedené je predmetom iného konania, v rámci ktorého môže matka

uplatniť svoje procesné práva ako účastník konania (právo podať odvolanie).

41. V kontexte vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že námietky matky o porušení
jej práva na spravodlivý proces nie sú dôvodné. Záverom vo vzťahu k týmto námietkam poznamenáva,
že ani matkou prezentované protežovanie otca pri rozhodovaní súdom prvej inštancie nie je dôvodom

na postup podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože nespokojnosť matky a skutočnosť, že rozhodnutie
súdu nezodpovedá jej predstavám vychádza len z jej pocitov a domnienok, keď súd rozhodol na
základe vykonaných dôkazov a pri rozhodovaní aplikoval na vec sa vzťahujúce vnútroštátne (procesné)
a medzinárodné predpisy.

42. Odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa
uzneseniaprvoinštančnéhosúdu,vktoromvovzťahukprijatýmvýrokomonariadení návratumaloletého
A. B., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu, do Českej republiky, o uložení povinnosti
matke navrátiť maloleté dieťa do krajiny jeho obvyklého pobytu do 5 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia a deklarovaniu, že v prípade, ak matka maloleté dieťa do krajiny jeho obvyklého pobytu

nenavráti, je otec oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho
návratu do krajiny obvyklého pobytu, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a dostatočne
zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom návrhu, prejednaného
v konaní o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§123 a nasl. CMP), podstatný význam. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nepovažuje za potrebné
opakovať dôvody vyslovené v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) a len
v záujme doplnenia dôvodov a vysporiadania sa s odvolacími námietkami matky dodáva nasledovné.

43. V prejednávanej veci, predmetom ktorej je návrh otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa
do krajiny jeho obvyklého pobytu, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle právneho predpisu
záväzného pre Slovenskú republiku, t.j. Dohovoru a Nariadenia, ktoré majú v spojení čl. 1 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred vnútroštátnymi predpismi. Cieľ Dohovoru vyjadrený v čl.

1 je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup orgánov štátu, t.j. postup,
ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu jednotlivých
zmluvných štátov. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide o procesný kódex - Civilný mimosporový
poriadok, ktorý osobitne upravuje dokazovanie a podmienky konania o návrat maloletého do cudziny pri
jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (oddiel VI.). Konanie o návrat maloletého do cudziny
vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 123 a nasl. CMP) ako typ mimosporového

konania, je teda reflexiou medzinárodného záväzku z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí a jeho cieľom je zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status
quo, t.j. zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené do iného zmluvného
štátu alebo v ňom zadržiavané, aby o dieťati rozhodoval súd štátu jeho obvyklého pobytu, aby boli
dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho

vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.

44. Odvolací súd zdôrazňuje, že v rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude
dieťa navrátené do miesta obvyklého pobytu alebo nie, pričom predmetom rozhodovania nie je otázka
starostlivosti,výchovy,výživydieťaťaa stykurodičovsdieťaťom.Cieľomkonaniaonávratjepreložiťtoto

dieťa do prostredia, ktoré mu je najznámejšie, obnoviť kontinuitu jeho životných podmienok a podmienok
rozvoja (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 08.06.2017, OL,C-111/17, EU:C:2017:436, bod 61). Ak súd
ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat
je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí nariadiť návrat
maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá

z výnimiek uvedených v čl. 13 Dohovoru, ktoré je nutné vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na
zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru. Zo znenia čl. 19 Dohovoru vyplýva, že
návratové konanie má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a
má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V tomto
konaní súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah,

v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby či záujmy, ale
výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru.
Cieľom konania o návrat upraveného Dohovorom a Nariadením je, aby jeden z rodičov nemohol posilniť
svoje postavenie, pokiaľ ide o opatrovnícke právo k dieťaťu tak, že sa svojím protiprávnym konaním
vymaní z právomoci súdov, ktoré sú príslušné podľa pravidiel stanovených najmä citovaným nariadením

rozhodovať o rodičovských právach a povinnostiach k tomuto dieťaťu (rozsudok Súdneho dvora zo dňa
02.08.2021, A., C-262/21 PPU, EU:C:2021:640, bod 47).

45. Súd prvej inštancie správne pristúpil k otázke posúdenia obvyklého pobytu maloletého dieťaťa pred
jeho premiestnením a v bode 30 odôvodnenia napadnutého uznesenia vysvetlil pojem „obvyklý pobyt“,

ktorý je založený dvoma prvkami, a to vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov
na určenom mieste a prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého
členského štátu (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 25.11.2021, IB, C-289/20, EU:C:2021:955, bod 57),
na ktoré vysvetlenie odvolací súd poukazuje.

46. Odvolacej námietke matky o nedôslednom zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletého
súdom prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia, nie je možné prisvedčiť.
Ustálenie obvyklého pobytu maloletého v Českej republike súdom prvej inštancie je založené na
skutkových zisteniach vyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2 CMP.

47. Súd prvej inštancie ustálil miesto obvyklého pobytu maloletého v Českej republike, posudzujúc vec
z hľadiska účelu a charakteru daného konania, s ktorými závermi sa odvolací súd plne stotožňuje.
Vprvomradeodvolacísúdpovažujezapotrebnéreagovaťnaodvolaciunámietkumatky,ktoránamietala
nesplnenie zákonnej lehoty na podanie návrhu na nariadenie návratu zo strany otca. Ako vyplývaz bodu 37 odôvodnenia napadnutého uznesenia súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo sporným, že
jednoročná lehota podľa čl. 12 Dohovoru bola splnená, keď návrh bol podaný dňa 28.03.2024. V bode 31
odôvodnenia vyhodnotil dôkazy vo vzťahu k ustáleniu obdobia, odkedy matka maloletého neoprávnene

premiestnila na územie Slovenskej republiky. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie,
že okamihom neoprávneného premiestnenia maloletého je obdobie prelomu roku 2023/2024 a týmto nie
je január 2023, kedy matka s maloletým odišla z Hongkongu na Slovensko. V tejto súvislosti zdôrazňuje,
že príchod matky s maloletým z Hongkongu na Slovensko nemožno považovať za začlenenie dieťaťa do
pobytu na území tohto štátu, nakoľko je nepochybné, že otec rovnako ako matka vykonával opatrovnícke

právo k maloletému dieťaťu, to znamená, že pre pobyt dieťaťa na území Slovenskej republiky sa
vyžadoval súhlas otca, ktorý matke nebol poskytnutý. Argument matky, že otec jej dal písomný súhlas
v anglickom jazyku na presun s maloletým dieťaťom na Slovensko (bez dodatku o presune do F.)
neobstojí, pretože z predloženého dôkazu je nesporné, že otec súhlasil len s absolvovaním jedného
letu z Hongkongu do Frankfurtu v Nemecku. Správne súd prvej inštancie vychádzajúc z listinných
dôkazov (vrátane emailovej komunikácie rodičov, v rámci ktorej matka prezentovala, že budú žiť ako

rodina) a výpovedí účastníkov ustálil, že maloletý na základe dohody rodičov žil od apríla 2023 v Českej
republike v byte na E. N.. XX L. F., ktorého vlastníkom je otec, a v ktorom spoločne s oboma rodičmi
býval do augusta 2023 a následne po definitívnom rozchode rodičov, tento byt obýval s matkou do
decembra 2023. V predmetnej veci má podstatný vplyv pre rozhodnutie ustálenie, že rodičia spolu
žili od apríla 2023 do augusta 2023 (keď krízu vo vzťahu sa snažili vyriešiť spoločným žitím) a na

to nadväzujúce vyhodnotenie v konaní preukázaných skutočností, ku ktorým došlo v ďalšom období
v súvislosti s pobytom matky s maloletým v Českej republike do decembra 2023, resp. januára 2024.

48. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že maloletý nadobudol v Českej republike
na základe rozhodnutia rodičov obvyklý pobyt a centrum svojho rodinného života, kde s rodičmi žil po

dobu troch mesiacov v byte, ktorého vlastníkom je otec, a v tomto byte zotrval s matkou do konca roka
2023(december).RodinnézázemievpodobebývaniamalmaloletývbyteotcavF.,kdebolodnarodenia
prihlásený k trvalému pobytu (aj keď išlo o prihlásenie automatické odvíjajúce sa od štátneho občianstva
otca) a hoci matka prezentovala, že bývanie v domácnosti otca považovala za dočasné riešenie so
zámerom otcovi umožniť kontakt s maloletým s tým, že jej cieľom bolo žiť na Slovensku, v kontexte

jej ďalších krokov nemožno uvedené vyhodnotiť ako dôvod pre zmenu napadnutého rozhodnutia. Zo
spisu vyplýva, že rodičia od januára 2023 riešili akúsi krízu vo vzťahu, dočasne si nastavili pravidlá
(keď otec dochádzal za matkou a maloletým do H. do 26.04.2023, v tomto období trávili spolu pobyt
aj v Tatrách a Harrachove), avšak z ich komunikácie je zrejmý konsenzus, že budú spolu žiť ako
rodina v F.. Skutočnosť, že rodičia spolu bývali v byte otca na E. N. XX L. F. od 26.04.2023 do

augusta 2023 je nesporná a rovnako je nepochybné, že v auguste došlo k definitívnemu ukončeniu ich
vzťahu, otec sa odsťahoval z bytu, ktorý ponechal na užívanie matke s maloletým, v ktorom trávila
nasledujúceobdobieaždo15.12.2023. Pokiaľmatkanamietalarozporvkonštatovanísúdu,že vdanom
období absolvovala s maloletým na Slovensku návštevy rodičov v trvaní spravidla 3 až 5 dní, a v jej
výpovedi, keď uviedla, že na Slovensku trávila pri každom pobyte približne 9 dní, čomu zodpovedá aj

rozpis opatrovateľky obsahujúci dlhé časové úseky pobytu maloletého mimo F., odvolací súd udáva,
že časové úseky, kedy sa matka s maloletým zdržiavala v Českej a Slovenskej republike vyplývajú
z predložených dôkazov a to zdieľaného kalendára rodičov a dokladov o platbách opatrovateľke, avšak
tieto dôkazy sa vzťahujú k obdobiu po ukončení spolužitia rodičov. Ak aj matka pred súdom prvej
inštancie vypovedala, že pobyty na Slovensku realizovala s maloletým cca 9 dní (zo zápisnice vyplýva

pomer dní 9 v H. a 12 v F. v priebehu mesiacov máj až júl 2023), uvedená okolnosť nemá vplyv na
správnosť posúdenia obvyklého pobytu maloletého súdom prvej inštancie, keď pobyty v Čechách boli
realizované v porovnateľnom a aj čiastočne vyššom rozsahu (s výnimkou mesiaca december 2023).
Nebolo možné ani zohľadniť námietku matky, že súd neprihliadal na čestné prehlásenie opatrovateľky,
z ktorého je zrejmé „pendlovanie“ medzi F. Q. H., pretože táto okolnosť, t.j. pohyb matky medzi dvomi

mestami, resp. štátmi, nebola sporná. V nadväznosti na uvedené správne súd prvej inštancie prihliadol
na matkou zriadenú živnosť v Českej republike od septembra 2023 (vydané živnostenské oprávnenie)
so sídlom v byte otca na E. N. XX L. F., ktorá okolnosť, bez ohľadu na argumenty matky o jej výkone
práce vo vzdialenom režime, nasvedčujú jej fungovaniu a budovaniu zázemia v F.. Nemožno opomenúť,
že matka potvrdila, že prácu vo vzdialenom režime vykonávala po ukončení spolužitia s otcom aj

z jeho bytu v F. (cca polovicu mesiaca), pričom od septembra 2023 jej so starostlivosťou o maloletého
pomáhala opatrovateľka. Skutočnosť, že otec platil služby opatrovateľky a fakt, že matka naďalej užívala
aj od augusta 2023 byt otca, ktorý jej ponechal k dispozícii, žiaden z účastníkov nespochybnil, hoci
matka, podľa jej vyjadrení, prikladala pobytu v F. iný význam. Pokiaľ matka poukazuje na dôkaz,potvrdenie spolupráce, vzťahujúce sa k jej práci vykonávanej vo vzdialenom režime v spol. P. a nikým
nerozporovanú skutočnosť, že v od 01.01.2024 do 30.04.2024 prácu vykonávala výlučne zo Slovenskej
republiky, uvedený argument nemožno zohľadniť. Skutočnosť, že od januára 2024 do apríla 2024

matka pracovala len zo Slovenskej republiky nemá vplyv na rozhodnutie, pretože ide o obdobie od
neoprávneného premiestnenia maloletého mimo miesta jeho obvyklého pobytu. V zhode s názorom
súdu prvej inštancie aj odvolací súd podporne prihliadal na otcom predložené dôkazy osvedčujúce
komunikáciu matky (v období, kedy rodičia žili spolu v jednom byte) so stavebnými firmami a riešenie
záležitostí týkajúcich sa rekonštrukcie rodinného domu nachádzajúceho sa v F., ktorý je vo vlastníctve

otca a do ktorého sa mala rodina, podľa vyjadrení otca, nasťahovať, keď je zjavné, že práve matka bola
v tomto smere aktívna. V neposlednom rade je potrebné vziať do úvahy aj konanie matky vyplývajúce
z písomnej komunikácie rodičov smerujúce k jej snahe nadobudnúť (získať) byt otca na E. N. XX L. F. do
svojho vlastníctva, ktorý napokon užívala do konca roku 2023. Účel získania bytu ako majetku, s ktorým
môže nakladať bez toho, aby ho priamo užívala, nie je vo vzťahu k predmetu konania, podstatný.

49. Matka v odvolaní, vo svojich podaniach a vyjadreniach poukazovala na jej zámer žiť na Slovensku,
ktorý prezentovala otcovi v ich spoločnej emailovej komunikácii s tým, že tento vyplýva aj z krokov,
ktoré podnikla po návrate z Hongkongu na Slovensko. V kontexte vyššie uvedených skutočností
nebolo možné vziať do úvahy námietky matky o jej prihlásení k trvalému pobytu, do poistného
systému, o návšteve lekárov, zriadení bankového účtu a telefónneho čísla, podanie žiadosti o vyplácaní

rodičovského príspevku na Slovensku, ktoré úkony vykonala v období od januára 2023 do 26.04.2023,
keďže rodičia následne žili spolu v Českej republike na základe ich dohody, ktorá okolnosť je
významná pre ustálenie obvyklého pobytu dieťaťa. Na argumentáciu matky, že otec bol o jej zámere
žiť na Slovensku informovaný, poukazujúc na komunikáciu rodičov v emailoch zo dňa 01.08.2023,
21.08.2023, 23.08.2023 a 29.10.2023 a zrealizovanú platbu zo strany otca na jej účet (zaslanie prvej

splátky vyrovnania v augusta 2023) odvolací súd neprihliadal. K tomuto udáva, že z uvedenej emailovej
komunikácie síce vyplývajú úvahy matky o žití na Slovensku, pričom nespochybňuje, že rodičia
riešili bytovú otázku a majetkové vyporiadanie, ktorá komunikácia však prebiehala po definitívnom
ukončení ich vzťahu, odsťahovaní sa otca z bytu, v ktorom žili spoločne a vyvstala z novej situácie, kedy
rodičia ukončili spolužitie. Dané skutočnosti nezakladajú dôvod pre zmenu napadnutého rozhodnutia,

keď navyše matka využila ponúknutú možnosť zo strany otca užívať naďalej jeho byt v F. a tento
byt dokonca uviesť ako sídlo výkonu jej živnosti, ktorú si zriadila od septembra 2023, pričom prácu
vykonávala z F. aj H.. Nemožno akceptovať ani argumenty matky, že otec ju v jej zámere žiť
v H. podporoval a rešpektoval (poukazovala na predloženú komunikáciu rodičov, napr. z 3.11.2023
a komunikáciu s právnym zástupcom otca), pretože zo žiadneho dôkazu (ani listinného) nevyplýva

jednoznačné stanovisko otca a v ňom vyslovený súhlas s presťahovaním sa maloletého, resp. jeho
trvalým premiestnením na územie Slovenskej republiky. Vyjadrenie otca, že „ak to matke v F. nefunguje
a nezostáva mu, než to rešpektovať a prispôsobiť sa tomu“, nemožno považovať za súhlasné stanovisko
otca. Je potrebné zdôrazniť, že otázka presťahovania dieťaťa na územie iného štátu je podmienená
súhlasom oboch rodičov, pretože výber miesta pobytu dieťaťa je podstatným pri výkone práva rodiča

a zmenou bydliska dieťaťa dochádza k porušeniu opatrovníckeho práva druhého rodiča. Pri tak
závažnom rozhodnutí akým je premiestnenie maloletého dieťaťa do inej krajiny (jeho presťahovaním) sa
vyžaduje náležité, jasné a jednoznačné súhlasné stanovisko druhého rodiča. Odvolací súd neakceptoval
ani námietky matky, že súd sa s týmito jej argumenty nevysporiadal, s poukazom na bod 36 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, z ktorého sú zrejmé závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zadržaniu

maloletého matkou na území Slovenskej republiky dňa 07.01.2024 bez súhlasu otca.

50. Ako už bolo uvedené, v konaní nebola preukázaná matkou tvrdená intenzita pobytov s maloletým
na Slovensku, keď sama potvrdila časovo zhruba rovnakú dĺžku pobytov v oboch štátoch. Pri posúdení
integrácie maloletého v Českej republike odvolací súd zohľadnil zámer oboch rodičov obnoviť spolužitie

v byte otca v F., ktoré sa stalo pre maloletého rodinným zázemím na dobu od 26.04.2023 do augusta
2023 (kde žil s oboma rodičmi) a do decembra 2023, kde žil s matkou aj po ukončení spolužitia
rodičov. Podporne tiež odvolací súd vzal do úvahy integráciu maloletého v Českej republike vyplývajúcu
aj z komunikácie rodičov a predložených dôkazov, t.j. zabezpečenie opatrovateľky a trávenie času
v detskom centre. Nespochybňuje, že v prípade maloletého dieťaťa, ktoré je útleho veku je obtiažne

posudzovať vytvorené väzby v tej ktorej krajine. Ak matka poukazuje na sociálne väzby maloletého
s rovesníkmi, vzhľadom na jeho vek, uvedený argument nezohráva významnú úlohu. Nie je možné
prihliadať na argument matky o vyhovujúcom zázemí maloletého v H. a jeho výhodách (pomoc rodiny so
starostlivosťou o maloletého) s odkazom na správu kolízneho opatrovníka zo dňa 08.04.2024, pretožepredmetomkonanianiejerozhodovanievovecistarostlivostiavýchovy maloletého.Podstatnýmvdanej
veci je fakt, že rodičia žili spolu s maloletým za akceptácie oboch od apríla 2023 v jednej domácnosti
so zámerom žiť ako rodina. Práve táto okolnosť je správne hodnotená súdom prvej inštancie ako

prostredie vytvorené rodičmi spoločne. Skutočnosť, že maloletý má, podľa názoru matky, do budúcnosti
zabezpečené vhodnejšie podmienky na svoj vývoj na území Slovenskej republiky, kde má ďalšiu rodinu z
jejstrany, nemávplyvnasprávnosťrozhodnutiavotázkeustáleniaobvykléhopobytudieťaťa.Posúdenie
podmienok pre budúci vývin dieťaťa bude predmetom iného súdneho konania, t.j. konania o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Je nesporné a vykonaným dokazovaním

bolo preukázané, že maloletý mal zdravotné poistenie v Českej republike, ktoré bolo naviazané na
pracovný pomer otca, toto mu platilo do okamihu skončenia pracovného pomeru otca a následne bolo
obnovené v septembri 2023. Nie je významná okolnosť, že maloletý bol ošetrovaný na Slovensku s
použitím formulára S1 vo vzťahu k zdravotnému poisteniu, keďže väčšina zdravotných úkonov bola
vykonáva na Slovensku od januára do apríla 2023, keď matka úrady informovala o pobyte dieťaťa
na Slovensku bez vedomia a súhlasu otca. Skutočnosť, že ku zmene poistenia došlo od 01.05.2024,

odkedy má matka trvalý pobyt na Slovensku a platcom poistenia môže byť Slovenská republika, je
bezpredmetná. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že na lekárske správy týkajúce
samaloletéhozobdobiaodjanuárado26.04.2023nemožnoprihliadať,pretožeposudzovanýmobdobím
je v danej veci doba od 26.04.2023, počas ktorej bol maloletý v Českej republike poistený a lekársku
starostlivosť mu poskytovali lekári na Slovensku, ale aj lekárka v Českej republike J. K. (správa zo

dňa 23.10.2023 zaznamenáva nielen vykonané očkovanie maloletého, ale aj absolvovanú preventívnu
prehliadku), bez ohľadu na to, že išlo o súkromné zdravotnícke zariadenie. Na námietku matky k správe
J. K. z 23.10.2023 ktorá obsahuje údaj o tom, že maloletý žije na Slovensku, odvolací súd neprihliadal,
nakoľko ide len o informáciu poskytnutú matkou, keď je nesporné, že v predchádzajúcom období rodičia
s maloletým žili spolu v jednej domácnosti do augusta 2023 v F.. Vzhľadom na špecifiká danej veci,

kedy rodičia pred, v čase narodenia a po narodení maloletého žili v Hongkongu, kde matka poberala
rodičovský príspevok, následne krátku dobu trávila čas na Slovensku a od apríla 2023 žila s maloletým
a s otcom v F., nie je významné, či a z ktorého štátu matka poberala rodičovský príspevok. Samotná
matka potvrdila, že na výplaty rodičovského príspevku nemala nárok, keďže tieto poberala v Hongkongu.
Za nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj námietky matky o tom, že byt na E. N. XX L. F. obýval

starý otec zo strany otca do 25.04.2023 a opäť v ňom býva od 19.12.2023, a že tento byt bol len
na krátku dobu uvoľnený pre návštevy maloletého, majúc za preukázané, že v byte od rozhodnutia
rodičov v apríli 2023 bývali spoločne a tento matka používala aj po odchode otca. Ani tvrdenia matky
a predložené dôkazy nasvedčujúce, že navštevovala lekárov, kaderníčku, kozmetičku v H., kde bola aj
zdravotné poistená, nemožno v tomto prípade zohľadniť ako jej začlenenie do sociálneho prostredia

v Slovenskej republike, keď administratívne záležitosti súvisiace s registráciou v Slovenskej republike
riešila v priebehu obdobia január až apríl 2023. V nadväznosti na uvedené treba dodať, že matka sama
potvrdila, že na území Slovenskej republiky nežila od roku 2017, z Hongkongu, kde rodina žila, odišla
na Slovensko k rodičom, otec krátku dobu do spoločného rozhodnutia rodičov (apríl 2023) realizoval
po dohode s matkou stretnutia s maloletým a matkou v H. a následne spolu žili v F.. Odvolací súd

nespochybňuje, že s útlym vekom dieťaťa priamo súvisí jeho väzba na rodiča zabezpečujúceho osobnú
starostlivosť o neho a sociálne a rodinné prostredie tohto rodiča, avšak v danom prípade, vzhľadom na
vyššie uvedené dôvody, sa zhodol s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu pobytu matky
na území Českej republiky, na ktoré závery poukazuje.

51. Na existencii a trvaní obvyklého pobytu maloletého v Českej republike nič nemení okolnosť, že
o maloletého zabezpečovala osobnú starostlivosť matka po celú dobu (keď vzhľadom na vek maloletého
je toto prirodzené), vrátane obdobia po ukončení spolužitia rodičov, t.j. odsťahovania sa otca z jeho bytu
v F., keď sa styk otca s maloletým realizoval na základe rodičmi dohodnutého harmonogramu. Uvedený
stavtrval(vdecembri2023sobtiažami)aždoodchodumatkysmaloletýmnaSlovenskodňa 07.01.2024

bezsúhlasuotca.Bezrozporuzostávafakt,žematkažilasotcomvjednejdomácnostivČeskejrepublike
od apríla 2023 do júla 2023, kde si v septembri 2023 zriadila živnosť, s maloletým bývala v byte otca, kde
pracovala a maloletému organizovala aktívne program. Matka žila s otcom v spoločnej domácnosti po
dobu troch mesiacov a hoci po dohode s otcom chodila na krátke pobyty na Slovensko do domácnosti
svojich rodičov, jej argumenty „o pendlovaní“ medzi H. Q. F. s dôrazom na jej zámer žiť na Slovensku, je

v priamom rozpore s jej konaním, keď po odsťahovaní otca z jeho bytu, tento bol jej zázemím, naďalej
ho využívala pre osobné a pracovné účely do konca roku 2023.52. V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie a výkon
opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého a konštatovaní, že
otec bol nositeľom opatrovníckeho práva k maloletému, ktoré aj vykonával od narodenia maloletého,

správne súd prvej inštancie postupoval, keď vyhodnocoval podmienky pobytu maloletého na území
Slovenskej republiky od 07.01.2024 z pohľadu udelenia súhlasu otca. V rámci výkonu opatrovníckych
práv, vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny, treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s
výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie
iného štátu musia dať obaja rodičia. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že otec

súhlas matke k vysťahovaniu maloletého z Českej republiky nedal.

53. V súvislosti s návrhom matky, ktorá žiadala návrat maloletého nenariadiť, odvolací súd poukazuje
na body 38, 39 a 40 napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa súd prvej inštancie s týmto návrhom
dostatočne vysporiadal, s ktorými závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Zdôrazňuje,
že výnimky z nariadenia návratu do krajiny obvyklého pobytu podľa Haagskeho dohovoru musia byť

uplatňované veľmi striktne, pričom ujma podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru nemôže vzniknúť len z odlúčenia
dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako
výnimka z Dohovoru, upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu, pri ktorej sa súd prvej inštancie oprel o judikatúru Ústavného súdu SR (uznesenie
Ústavného súdu SR III. ÚS 93/2018 zo dňa 28.02.2018), Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 3Cdo/176/2015 zo dňa 27.04.2015) a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci
G.N. proti Poľsku z 19.07.2016) a dospel k záveru, že v čase rozhodovania o návrhu otca, hrozba,
vyžadujúca si zabezpečenie primeraných opatrení nebola zistená. Zdôrazňuje, že účelom Dohovoru je
prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti
jeho zákonného sudcu), ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením

dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Najlepším záujmom maloletého na účely návratového konania
je teda vo všeobecnosti okamžité navrátenie dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, ak tomu nebránia
prekážky nariadenia návratu. Pri interpretácii a aplikácii čl. 13 písm. b/ Dohovoru je preto potrebné
zohľadňovať účel Dohovoru a aplikovať ho ako výnimku z pravidla s prihliadnutím na mimoriadne
okolnosti prípadu. Každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny ( aj

keď krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych a kultúrnych záťaží
pre dieťa, avšak toto riziko je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom napätej situácie medzi rodičmi
súvisiacej s neoprávneným premiestnením dieťaťa z vôle len jedného rodiča. Výklad pojmu „vážne
nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej či fyzickej ujme obsiahnutý v judikatúre Ústavného súdu SR (II.
ÚS282/2017,II.ÚS445/2018,III.ÚS93/2018)znamená,žeformuláciačl.13písm.b/Dohovorupripúšťa

nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho nebezpečenstva
(nie všeobecného, potenciálneho alebo prirodzene vyplývajúceho zo vzniknutej situácie v rodine),
fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo privedenia dieťaťa do neznesiteľnej situácie
(majúcej reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo vystavujúce dieťa reálnemu strádaniu po
stránke nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov - strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).

54. Odvolací súd prisvedčuje súdu prvej inštancie, že v konaní neboli zistené žiadne eliminujúce
dôvody návratu maloletého do štátu, na ktorého území mal svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred premiestnením podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru, za ktoré nie je možné považovať prípadné
odlúčenie maloletého od matky, zmena miesta pobytu maloletého a ani zvažovanie, kde bude maloletý

spokojnejší, alebo kde (podľa tvrdenia matky) má vytvorené lepšie podmienky. Bez pochybností
pritom je, že Česká republika ako členská krajina Európskej únie, dokáže v prípade nevyhnutnej
potreby maloletému zabezpečiť riadnu ochranu (či už prostredníctvom súdnych rozhodnutí, alebo
opatrení orgánov sociálnoprávnej ochrany detí). Rodičovský konflikt sa nemá riešiť neoprávneným
premiestnením maloletého iba na základe rozhodnutia jedného z rodičov (v danom prípade matky), ale

prostredníctvom príslušných štátnych orgánov štátu jej obvyklého pobytu. Vychádzajúc z uvedeného
odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom uzatvára, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (a
ani rozhodovania odvolacieho súdu), nebola preukázaná existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat
maloletého do Českej republiky by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do
neznesiteľnej situácie, dôsledkom ktorého by vyvstala potreba zabezpečenia primeraných opatrení na

zabezpečenie ochrany maloletého po jeho návrate (§ 11 ods. 4 Nariadenia). Každá zmena sociálneho
a kultúrneho prostredia pri návrate predstavuje určité riziko vzniku sociálnych záťaží pre dieťa, avšak s
týmto rizikom je potrebné objektívne počítať a táto nenapĺňa znaky čl. 13 Dohovoru (uznesenie ÚS SR
II. ÚS 445/2018-40 zo dňa 19.09.2018). Nebolo možné prihliadať ani na námietky matky, že súd prvejinštancie sa nezoberal garanciami pre návrat maloletého do Českej republiky, nakoľko z obsahu spisu,
resp. zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 07.06.2024 vyplýva, že súd skúmal podmienky pre
návrat, pričom z výpovede otca zistil, že je pripravený byt na E. N. L. F. poskytnúť matke a maloletému.

Keďže matka daný byt užívala, jeho vybavenosť jej je známa, pričom v priebehu konania ani nevyslovila
žiadne výhrady voči kvalite bývania, nebolo dôvodné vykonávať šetrenie pomerov v tejto domácnosti.
Pokiaľ matka argumentuje nepreverením znalosti otca ohľadom návykov maloletého a považuje za
sporné,čisiotecdokážezariadiťsvojepracovnézáležitostivprípadenávratumaloletého,danénámietky
niesúspôsobiléprivodiťzmenunapadnutéhorozhodnutia,nakoľkoprávematkapremiestnilamaloletého

z jeho krajiny obvyklého pobytu. Na výhradu, že súd nemôže matke nariadiť návrat spolu s maloletým,
pretože by išlo o zásah do jej rodinného a súkromného života, odvolací súd neprihliadal, nakoľko
z výroku rozhodnutia ani nevyplýva takto uložená povinnosť matke. Ako rodič starajúci sa o maloletého
má matka právo a možnosť zvoliť si, či s maloletým dočasne do rozhodnutia právomocného súdu na
konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, zotrvá so synom v byte, ktorý
jej otec ponúkol. Skutočnosť, že matka si v priebehu tohto konania zabezpečila od 01.01.2024 prácu na

Slovensku, nie je rovnako dôvodom pre vyhovenie jej návrhu.

55. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou matky o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v rozpore s najlepším záujmom maloletého a dáva matke do pozornosti, že spôsob
aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo

zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach o opatrovníckych právach. Najlepším
záujmom takéhoto dieťaťa je nebyť neoprávnené premiestnené, s čím súvisí povinnosť zmluvného
štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Z
uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje
s najlepším záujmom maloletého, ktorého záujmom je ochrániť maloletého na medzinárodnej úrovni

pred škodlivými účinkami jeho neoprávneného premiestnenia a zabezpečiť jeho bezpečný návrat
do štátu jeho obvyklého pobytu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v predmetnom konaní, v zmysle
vykonaného dokazovania podľa § 123 CMP, zodpovedá dostatočnému preskúmaniu celkovej situácie
v rodine po každej stránke, so zohľadnením zachovania najlepšieho záujmu maloletého a zachovania
jeho práv garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa. Námietka matky, že návrat maloletého do

Českej republiky má za následok v zmysle čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa porušenie jej práv na
nezasahovanie do súkromného života, rodiny a domova, práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené
svojho rodinného prostredia, je neopodstatnená, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že k
takémuto porušeniu práv maloletého došlo práve v dôsledku konania matky.

56. Odvolací súd nepripustil návrhy matky na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní výsluchom
svedkov O. P. a I. E. dospejúc k záveru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal náležité dokazovanie,
ktorého závery postačovali pre rozhodnutie vo veci. Za daného stavu a s ohľadom na vykonané
dokazovanie súdom prvej inštancie (najmä výsluchy rodičov, kolízneho opatrovníka a vykonanie
listinných dôkazov) považoval ďalšie dokazovanie za nehospodárne, ktoré by zbytočne predĺžilo

konanie.

57. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj vo výroku o náhrade trov konania aplikujúc ustanovenie §
52 CMP, keď nevzhliadol dôvody pre postup podľa § 55 CMP (priznanie náhrady trov konania otcovi).

58. Záverom odvolací súd poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to,
že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na
pojednávaní na odvolacom súde nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo
preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka,

ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca
po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA
ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo
veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

59. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia
dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam. Svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených relevantných
skutkových okolnostiach a nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo vzťahu
k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými matkou

v jej odvolaní.

60. Vychádzajúc z takto zistených skutkových okolností danej veci odvolací súd v súlade s ustanovením
§ 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je správne.

61.Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

62.Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

63.Podľa § 57 CMP, o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd
len na návrh.

64.V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku je priznanie nároku na náhradu trov konania
výnimočné, keď Civilný mimosporový poriadok normuje všeobecné pravidlo o náhrade trov, že žiaden z

účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Z daného pravidla
existujú v zásade dve výnimky, a to § 53 CMP, ktorý priznáva v taxatívne stanovených prípadoch nárok
na náhradu trov konania podľa zásady úspechu za kumulatívneho splnenia podmienky, že to možno
spravodlivo požadovať, a v súlade s § 55 CMP, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, a to
aj mimo konaní vymenovaných v § 53 CMP. Aj v prípade, že by boli splnené podmienky podľa § 53 CMP

alebo § 55 CMP, je ponechané na vôli účastníka, či si takýto nárok na náhradu trov konania uplatní alebo
nie. Pokiaľ príde k uplatneniu nároku na náhradu trov konania, je vhodné aj v záujme toho, kto si nárok
na náhradu trov konania uplatňuje, odôvodniť, prečo možno nárok na náhradu trov konania spravodlivo
požadovať, ak ide o konanie podľa § 53 CMP alebo je to v súlade s § 55 CMP s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé. Uplatnenie nároku na náhradu trov konania je predpokladom jeho priznania.

Podmienkou priznania nároku na náhradu trov konania nie je ich vyčíslenie. Keďže aplikácia § 55 CMP
predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, musí byť náležite odôvodnená, pričom rozhodujúcim
kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania v tomto prípade nie je úspech v konaní.

65. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd aplikujúc ustanovenie § 52 CMP tak, že

žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd konštatuje, že
otec síce vo vyjadrení k odvolaniu matky a aj pred súdom prvej inštancie si uplatnil nárok na náhradu
trov konania vo výške 100%, avšak daný nárok žiadnym spôsobom neodôvodnil a voči rozhodnutiu
súdu prvej inštancie nepodal ani odvolanie voči výroku o trovách konania. Postup súdu v zmysle §
55 CMP predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla zakotveného v ustanovení § 52 CMP a preto

jeho aplikácia je výnimočná a musí byť náležite odôvodnená. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom
prípade z návrhu otca nevyplývajú dôvody uplatnenia si nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd
po preštudovaní spisového materiálu, keď dôvodom priznania nároku na náhradu trov konania v tomto
prípade nemôže byť len úspech v konaní, nevzhliadol výnimočnosť okolností svedčiacich potrebe
priznať náhradu trov konania otcovi podľa § 55 CMP, ktorý postup je výnimkou zo všeobecného pravidla.

66. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je dovolanie prípustné (§ 76 CMP).