Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120373837
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120373837.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobkyne: C.. S. Š., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I., U. D. V. XXXX/XX, štátny občan SR, v zastúpení: A.K.F. Legal, s. r. o. so sídlom v
Bratislave, Čulenova 5, IČO: 47 236 400, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie mzdových nárokov, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 17. apríla 2023, č.k. 60Cpr/29/2020-116,
teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3-60Cpr/29/2020, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave, rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 17. apríla 2023,

č.k. B3-60Cpr/29/2020-116, v rozsahu zaplatenia sumy 12.017,63 eur spolu s príslušným úrokom z
omeškania zo sumy 6,50 eur do zaplatenia p o t v r d z u j e.

II.KrajskýsúdvBratislave,rozsudokbývaléhoOkresnéhosúduBratislavaIII,zodňa17.apríla2023,č.k.
B3-60Cpr/29/2020-116, v rozsahu zaplatenia sumy 2.333,- eur spolu s príslušným úrokom z omeškania
z čiastkových odmien m e n í tak, že žalobu žalobkyne z a m i e t a.

III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 66 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Bratislava III, teraz Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj súd prvej inštancie)
rozsudkom zo dňa 17. apríla 2023, č.k. 60Cpr/29/2020-116 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 14.350,63 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 6,50 eur
od 10.05.2014 do zaplatenia; 5,25 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.06.2014 do zaplatenia; 5,15 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.07.2014 do zaplatenia; 5,15 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.08.2014 do

zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.09.2014 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50
eur od 10.10.2014 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.11.2014 do zaplatenia; 5,05 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.12.2014 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.01.2015 do
zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.02.2015 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50
eur od 10.03.2015 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.04.2015 do zaplatenia; 5,05 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.05.2015 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.06.2015 do
zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.07.2015 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50

eur od 10.08.2015 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.09.2015 do zaplatenia; 5,05 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.10.2015 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.11.2015 do
zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.12.2015 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50
eur od 10.01.2016 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.02.2016 do zaplatenia; 5,05 %ročne zo sumy 6,50 eur od 10.03.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.04.2016 do
zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.05.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50
eur od 10.06.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.07.2016 do zaplatenia; 5,00 %

ročne zo sumy 6,50 eur od 10.08.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.09.2016 do
zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.10.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50
eur od 10.11.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.12.2016 do zaplatenia; 5,00 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.01.2017 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.02.2017 do
zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.03.2017 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50

eur od 10.04.2017 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.5.2017 do zaplatenia; 5,00 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.06.2017 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.07.2017 do
zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.08.2017 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50
eur od 10.09.2017 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.10.2017 do zaplatenia; 5,00 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.11.2017 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.12.2017 do
zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.01.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50

eur od 10.02.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.03.2018 do zaplatenia; 5,00 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.04.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.05.2018 do
zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.06.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50
eur od 10.7.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.8.2018 do zaplatenia; 5,00 %
ročne zo sumy 6,50 eur od 10.09.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 6,50 eur od 10.10.2018 do

zaplatenia; 8,75 % ročne zo sumy 78,00 eur od 10.12.2012 do zaplatenia; 5,50 % ročne zo sumy 36,00
eur od 10.12.2013 do zaplatenia; 5,50 % ročne zo sumy 36,00 eur od 10.11.2013 do zaplatenia; 5,05 %
ročne zo sumy 97,00 eur od 10.11.2014 do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 45,00 eur od 10.11.2015
do zaplatenia; 5,05 % ročne zo sumy 200,00 eur od 10.07.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy
632,00 eur od 10.11.2016 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 586,00 eur od 10.11.2017 do zaplatenia;

5,00 % ročne zo sumy 400,00 eur od 10.04.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 33,00 eur od
10.11.2018 do zaplatenia; 5,00 % ročne zo sumy 190,00 eur od 10.12.2019 do zaplatenia, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni, ktorá bola vo veci úspešná zároveň priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému a to postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou pôvodne
upomínaciemu súdu dňa 08.09.2020 domáhala zaplatenia peňažnej sumy v celkovej výške 14.350,63
eur s príslušenstvom, titulom nárokov zo služobného pomeru. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým,
že je príslušníčkou Hasičského a záchranného zboru SR, ktorá bola sériou rozhodnutí ešte z roku
2012, resp. 2016 (v opakovanom odvolacom konaní) nezákonne preradená a preložená na inú

funkciu. Nezákonnosť vydaných rozhodnutí vo veci služobného pomeru žalobkyne potvrdili (opakovane)
príslušné súdy Slovenskej republiky. Naposledy tak spravil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
22. marca 2018 v konaní vedenom pod sp.zn. 6S/297/2016, 6S/13/2018, 6S/14/2018 o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia č. KM-OLVS-74/2016/OPK zo dňa 03.11.2016. Rozsudok Krajského súdu
Bratislave bol de iure a de facto v celom rozsahu potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 05.02.2019 v konaní vedenom pod sp.zn. 4Sžk/18/2018, ktorým Najvyšší súd
Slovenskej republiky zamietol kasačnú sťažnosť podanú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
voči rozsudku Krajského súdu Bratislava. Rozsudok Krajského súdu Bratislava sa tak stal právoplatný
dňom 30.04.2018 a vykonateľný dňom 03.05.2018. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu listom zo dňa 13.09.2019 vyzvala žalovaného, ako služobný úrad žalobkyne, o odstránenie

nezákonného stavu spôsobeného uvedenými rozhodnutiami. Žalovaný (prostredníctvom Prezídia
Hasičského a záchranného zboru SR) reagoval na výzvu žalobkyne listom zo dňa 23.10.2019, v
ktorom uznal svoju povinnosť vyplatiť žalobkyni platové vyrovnanie. Žalovaný sumu tohto platového
vyrovnania interne komunikoval v liste zo dňa 22.11.2019. Po viacerých urgenciách napokon žalovaný
až dňa 09.03.2020 (t.j. viac ako po 3 mesiacoch odkedy žalovaný vypočítal sumu, ktorá podľa neho

mala predstavovať platové vyrovnanie) vyplatil žalobkyni celkovo sumu 34.128,78 eur (v čistom), ktorá
pozostávala z nasledujúcich čiastkových plnení (i) nedoplatku na služobnom plate, ktorý mal byť vo
výške 49.577,92 eur, z čoho suma 413,03 eur pripadá na služobný plat počas dočasnej neschopnosti
na výkon štátnej služby; a (ii) nedoplatku na materskej dovolenke v sume 2.857,62 eur. Keďže žalovaný
neposkytol žalobkyni žiadne podrobnosti týkajúce sa výpočtu uvedeným súm, predovšetkým podklady,

na základe ktorých žalovaný pri výpočte postupoval, žalobkyňa bola nútená overiť správnosť výpočtu
sumy vyplatenej žalovaným a zistila, že tieto nie sú správne. Podľa žalobkyne opomenul žalovaný
vyplatiť žalobkyni v správnej výške náhradu za stratu na tarifnom plate, keď táto mala predstavovať
sumu 13.725 eur a nie 13.327,70 eur ako tvrdil žalovaný (t.j rozdiel je 397,30 eur); v správnej výškenáhradu za stratu na osobnom príplatku, keď táto mala predstavovať sumu 35.700,- eur a nie sumu
35.364,52 eur ako tvrdil žalovaný (t.j., rozdiel je 335,48 eur); v správnej výške náhradu za stratu na
materskej, keď táto mala predstavovať sumu 3.286,12 eur a nie sumu 2.857,62 eur ako tvrdil žalovaný

(t.j. rozdiel je 428,50 eur); náhradu za stratu na hodnostnom príplatku, keď žalobkyni mala (a nebola v
dôsledku nezákonných dotknutých rozhodnutí priznaná) patriť hodnosť podplukovník s účinnosťou od
01. apríla 2014 a hodnosť plukovník od 01. apríla 2019. Celková suma náhrady za stratu hodnostného
príplatku predstavuje 351,- eur. Výška hodnostného príplatku je určená § 112 zákona č. 315/2001 Z.z. o
hasičskom a záchrannom zbore. Taktiež náhradu za stratu na vyplatených osobných odmenách, ktoré

sa vyplácali v závislosti od zaradenia to platových tried a to bez ohľadu na hodnotenie činnosti alebo
spôsobilosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Podľa informácií poskytnutých žalovaným
(odpoveď na žiadosť o poskytnutie informácií, nakoľko žalovaný túto informáciu cielene zatajoval pred
žalobkyňou) ide celkovo o sumu 2.333,- eur, keď príslušníkom zaradeným do platovej triedy 9 (teda tej,
ktorá by žalobkyni patrila, ak by neboli vydané Dotknuté rozhodnutia) bolo vyplatených celkovo 5.142,-
eur, zatiaľ, čo žalobkyni bolo za obdobie 2012 až 2019 vyplatených len 2.809,- eur; úrok z omeškania

spôsobený tým, že služobný plat, resp. náhrady, ktoré žalobkyni neboli vyplácané v riadnom termíne
(t.j. k 10. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca) v zodpovedajúcej výške. Celková suma úroku z
omeškania z doteraz vyplatených vyrovnaní predstavuje 11.666,63 eur. Žalovaný napriek opakovanej
výzve žalobkyne, odmietol vyššie uvedené žalobkyni vyplatiť, a preto žalobkyňa nemá inú možnosť
ako obrátiť sa so svojím nárokom na súd. Pre vylúčenie pochybností, žalobkyňa si touto žalobou

neuplatňuje všetky svoje nároky, ale iba ich časť v celkovej výške istiny 14.350,63 eur, ktorá pozostáva z
nasledujúcich súm: (a) suma 11.666,63 eur zodpovedajúca úroku z omeškania za oneskorene vyplatené
časti služobného platbu predstavujúce tarifný plat, osobný príplatok a materské (úrok z omeškania bol
počítaný odo dňa splatnosti príslušných súm do dňa 09. marca 2020, kedy žalovaný vyplatil žalobkyni
platové vyrovnanie); (b) suma 351,- eur za nevyplatený hodnostný príplatok; (c) sumu 2.333,- eur

ako nevyplatené časti odmien, na ktoré mala žalobkyňa nárok, nakoľko tieto boli vyplácané každému
príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru, ktorý bol v rozhodujúcom čase zaradený v danej platovej
triede a zodpovedajúcom platovom stupni. Nakoľko sumy pod položkou (b) a (c) neboli žalobkyni do
dnešného dňa vyplatené, žalobkyňa si vo vzťahu k ním uplatňuje aj zodpovedajúci úrok z omeškania.

3. Dňa 23.09.2020 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný odpor, a to dňa
06.10.2020. Žalovaný v odpore uviedol, že právne vzťahy príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru nie sú upravené Zákonníkom práce, ale lex specialis, ktorým je zákon č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ako „zákona č. 315/2001 Z.z.“). Zákon č. 315/2001 Z.z. v
§ 7 až 11 ustanovuje oprávnenia a povinnosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru pri

plnení úloh Hasičského a záchranného zboru, teda pri plnení špecifických bezpečnostných úloh
štátu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že plnenie vyššie uvedených špecifických úloh príslušníkmi
Hasičského a záchranného zboru má verejnoprávny charakter. Služobný pomer príslušníka Hasičského
a záchranného zboru je typickým právnym pomerom štátnozamestnaneckým, teda verejnoprávnym.
Vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne

odlišuje od pomeru pracovnoprávneho, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym. Právna
úprava služobného pomeru príslušníka Hasičského a záchranného zboru nie je preto modifikáciou
súkromnoprávneho, pracovného pomeru, ale ide o špecifický štátnozamestnanecký (služobný) pomer
verejného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného
zboru je potrebné posudzovať ako pomer práva verejného, potom veci, vyplývajúce z tohto služobného

pomeru, nemôžu byť prejednávané v občianskoprávnom konaní pred všeobecným súdom podľa § 7
ods. 1 CSP. Veci, vyplývajúce zo služobného pomeru príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
nie sú preto pracovnoprávnymi vecami a z hľadiska ich povahy ich nemožno považovať za veci
súkromného práva, nakoľko v takýchto prípadoch ide o služobný pomer, ktorý je inštitútom verejného
práva. Ide o špecifické prípady, ktoré nespadajú do právomoci civilných súdov, ale do právomoci

nadriadeného žalobcovi, resp. všeobecne povedané, do právomoci služobného úradu, ktorým je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Preto o všetkých mzdových nárokoch žalobcu má právomoc
konať jedine služobný úrad ako „zamestnávateľ“ žalobcu. Podľa žalovaného nepatrí do právomoci
súdu zoberať sa platovými náležitosťami žalobkyne. Tieto sú plne v právomoci zamestnávateľa, teda
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Právomoc súdu je jednou z podmienok konania (viď § 161

CSP), ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania (viď. napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 21/2011 z 24.10.2013). Nedostatok právomoci súdu
prejednať a rozhodnúť konkrétny spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania,
ktorý kedykoľvek počas konania vedie k zastaveniu konania (viď § 9 a § 10 CSP). Žalobkyňa si uplatňujepredmetným platobným rozkazom úrok z omeškania vo výške 11.666,63 eur za oneskorené vyplatenie
časti služobného platu, sumu vo výške 351,- eur ako nevyplatený hodnostný príplatok s príslušenstvom
a sumu vo výške 2.333,- eur ako nevyplatené časti odmien s príslušenstvom. Žalovaný má za to,

že priznanie hodnostného príplatku a odmien nespadá do právomoci súdov, ale patrí do výlučnej
právomoci príslušného služobného úradu, teda zamestnávateľa. V prípade, ak sa súd nestotožní s
právnym názorom žalovaného, žalovaný namieta žalobkyňou uplatnené nároky - nevyplatený hodnostný
príplatok a nevyplatené časti odmien, ktoré patria do nenárokovateľnej zložky mzdových nárokov.
Podľa žalovaného, žalobkyňa na ich vyplatenie právny nárok nemá. Žalovaný v odpore poukazuje na

ustanovenie § 175 ods. 3 a 4 zákona č. 315/2001 Z.z., keď žalobkyňa si uplatňuje úrok z omeškania z
nevyplateného tarifného platu za obdobie od 10.07.2012 do 09.03.2020, hodnostný príplatok a úrok z
omeškania z hodnostného príplatku za obdobie od 10.07.2012 do 10.10.2018, nevyplatené odmeny a
úrok z omeškania z nevyplatených odmien za obdobie od 10.12.2012 do 10.12.2019 žalovaný namieta
premlčanie časti uplatneného nároku za obdobie, konkrétne za obdobie od 10.07.2012 do 08.09.2017.
Vzhľadomkuvšetkýmvyššieuvedenýmskutočnostiamžalovanýžiadal,abysúdprvejinštancieplatobný

rozkaz v celom rozsahu zrušil.

4. Žalobkyňa sa vyjadrila k odporu žalovaného podaním zo dňa 02.11.2020, v ktorom uviedla, že s
námietkou právomoci súdu rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobkyne nesúhlasí. Podľa žalobkyne,
nároky príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky súvisiace so služobným

platom sú nepochybne nárokmi súkromnoprávnej povahy. Žalobkyňa sa nedomáha toho, aby súd
rozhodol o zložení služobného platu, ale toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
nároky, ktoré jej vznikli tým, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť vyplatiť žalobkyni príslušné časti
služobného platu, resp. služobného príjmu riadne a včas. Žiadny právny predpis nedáva žalovanému
ako služobnému úradu právomoc rozhodovať o tom, či je alebo nie je povinný zaplatiť žalobkyni nejakú

časť služobného platu, resp. služobného príjmu, na ktorú má žalobkyňa nárok. K námietke žalovaného
o tom, že hodnostný príplatok a odmeny tvoria nenárokovateľnú zložku mzdových nárokov žalobkyňa
uviedla, že nárok žalobkyne na hodnostný príplatok vyplýva z ustanovení § 103 ods. 1, ods. 2, § 69
ods. 1 písm. b) a § 37 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, pričom žalobkyňa sa
domáha zaplatenia tej časti hodnostného príplatku, ktorý jej nebol zaplatený výlučne z toho dôvodu, že

vzhľadom na nezákonné rozhodnutia žalovaného nebola povýšená do hodnosti, na ktorú by inak mala
nárok v súlade s § 112 v spojení s § 37 citovaného zákona. Žalobkyňa netvrdí, že odmeny predstavujú
automaticky nárokovateľnú zložku služobného platu. Žalobkyňa si uplatňuje zaplatenie odmien z toho
dôvodu, že jej neboli vyplatené odmeny v takej výške, v akej by na ne mala nárok, keďže v dôsledku
nezákonného rozhodnutia žalovaného bola zaradená do inej platovej triedy a v platovom stupni ako mala

byť.Uplatnenýnároksatýkavýlučnetýchodmien,ktorébolipriznanéavyplácanékaždémupríslušníkovi
hasičského a záchranného zboru, teda plošne bez ohľadu na jeho individuálne plnenie služobných
úloh. Nárok na úrok z omeškania žalovaná nespochybnila, a preto ho treba považovať za nesporný. K
námietke premlčania časti nároku žalobkyne od 10.07.2012 do 08.09.2017 žalobkyňa uviedla, že návrh
na vydanie platobného rozkazu podala v lehote troch rokov, odkedy mohla svoje právo uplatniť prvýkrát.

Dôvodom je skutočnosť, že až do momentu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 22.03.2018 v konaní vedenom pod sp.zn. 6S/297/2016, 6S/13/2018, 6S/14/2018
žalobkyňa takýto nárok nemala. Vzhľadom na prezumpciu správnosti správnych aktov žalovaný po
celý čas trvania súdnych konaní fakticky vyplácal žalobkyni služobný plat a ostatné zložky služobného
príjmu plne v súlade s podmienkami služobného pomeru. Nárok uplatnený žalobou vznikol žalobkyni až

právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.04.2018
a vykonateľnosť dňa 03.05.2018. Návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný dňa 08.09.2020,
a preto si žalobkyňa svoje právo uplatnila včas a nemožno ho považovať za premlčané. Listom zo
dňa 23.10.2019 služobný úrad žalobkyne prostredníctvom prezidenta hasičského a záchranného zboru
uznal nárok žalobkyne na platové vyrovnanie za obdobie jej neplatného preradenia alebo preloženia od

15.06.2016 do 13.06.2019. Následne dňa 09.03.2020 služobný úrad vyplatil žalobkyni sumu za účelom
platového vyrovnania. Od 14.06.2019 je žalobkyňa na rodičovskej dovolenke a nárok na služobný plat
jej nepatrí. Sám žalovaný teda postupoval voči žalobkyni tak, že jej nárok na platové vyrovnanie uznal,
aj vyplatil. Tvrdenia žalovaného o premlčaní sú tak absolútne účelové a nedôvodné.

5. Žalovaný uviedol, že v zmysle § 37 ods. 1 zákona o HaZZ má príslušník právo na povýšenie do
vyššej hodnosti za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok: a) že je vo funkcii, pre ktorú
je plánovaná vyššia hodnosť, než akú skutočne má; b) a od jeho posledného povýšenia uplynul
určený čas výsluhy rokov v hodnosti. Podmienka ustanovená v § 37 ods. 1 písm. a) zákona o HaZZznamená, že príslušník je vo funkcii, tzn. že aj reálne vykonáva konkrétnu funkciu určenú podľa platných
tabuliek zloženia a počtov (ďalej len „TZP“) zamestnancov ministerstva. Z dikcie tohto ustanovenia
zákona o HaZZ nijakým spôsobom nevyplýva možnosť spätného splnenia stanovených podmienok pre

povýšenie. Vyššia hodnosť a k nej prislúchajúci hodnostný príplatok príslušníkovi patrí iba v prípade jeho
povýšenia do vyššej hodnosti počas výkonu štátnej služby v konkrétnej funkcii. Žalobkyňa v reálnom
čase vykonávala určitú konkrétnu funkciu podľa TZP, pre ktorú bola stanovená určitá hodnosť, a preto
požiadavka na jej povýšenie a k tomu prislúchajúce vyššie hodnostné príplatky nie je v súlade so
zákonom o HaZZ. Žalovaný k tvrdeniam žalobkyne, že si uplatňuje aj vyplatenie časti odmien, ktoré

jej podľa jej názoru neboli vyplatené v takej výške, v akej mala nárok, keďže v dôsledku nezákonného
rozhodnutia žalovaného bola zaradená v inej platovej triede a platovom stupni, ako mala byť uvádza,
že v zmysle § 120 ods. 1 písm. a) zákona o HaZZ možno príslušníkovi poskytnúť odmenu buď za
kvalitné plnenie služobných úloh alebo za vykonanie služobných úloh nad rozsah činností vyplývajúcich
zpríslušnéhoslužobnéhomiesta.Podľavyjadreniažalovanéhozuvedenéhovyplýva,žeodmenajednak
netvorí obligatórnu zložku služobného príjmu príslušníka, ale predovšetkým na jej poskytnutie neexistuje

právny nárok, pričom na poskytnutie odmeny konkrétnemu príslušníkovi HaZZ sa v zmysle § 120
ods. 2 zákona o HaZZ vyžaduje podanie písomne odôvodneného návrhu na poskytnutie odmeny, ako
aj jej výšky zo strany príslušného nadriadeného. V danom prípade o udelení odmeny a o jej výške,
pre toho ktorého príslušníka, rozhodoval minister vnútra Slovenskej republiky cestou personálneho
rozkazu, a to na základe vlastného autonómneho rozhodnutia. Ide o tzv. „diskrečnú právomoc“ ministra,

resp. iného príslušného nadriadeného, ktorú by bolo možné obmedziť iba za tej podmienky, že by iné
ustanovenie v zákone o HaZZ umožňovalo sa od jeho takto vymedzenej právomoci odchýliť alebo ju
za splnenia určitých podmienok ustanoviť inak. V zákone o HaZZ sa však také ustanovenie, ktoré by
uvedenú právomoc ministra, resp. iného príslušného nadriadeného limitovalo, alebo upravovalo inak,
nenachádza. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobkyne o tzv. „plošných odmenách“ nie

je pravdivé, pretože podľa § 120 ods. 1 písm. a) zákona o HaZZ odmenu možno uložiť len s ohľadom
na kvalitu plnenia služobných úloh alebo za vykonanie služobných úloh nad rozsah činností príslušníka.
Na základe takto zákonom stanovených kritérií, neboli odmeny v tomto prípade poskytnuté všetkým
príslušníkom, ale len tým, ktorí sa nachádzali v zozname, ktorý je súčasťou predmetného právoplatného
a účinného personálneho rozkazu ministra spolu s určením výšky odmeny konkrétnym príslušníkom,

a to aj s ohľadom na disponibilné zdroje služobného úradu. Zaradenie žalobkyne do platovej triedy a
platového stupňa, v ktorom by bola zaradená nebyť nezákonného postupu a rozhodnutí žalovaného
je preto právne irelevantné a dodatočne nemôže zmeniť výšku už udelenej odmeny, o výške ktorej v
rozhodnom čase už bolo právoplatným a účinným personálnym rozkazom rozhodnuté. Vzhľadom na
to, že žalobkyňa nemá nárok na vyplatenie požadovanej sumy, nemá nárok ani na úrok z omeškania

z požadovanej sumy. Žalobkyňa doposiaľ neuviedla, a ani nekonkretizovala na základe čoho, akých
výpočtov dospela k požadovanej sume uvedenej v žalobe. Žalovaný navrhol súdu prvej inštancie žalobu
v plnom rozsahu zamietol.

6. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa článku 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP),

podľa § 3, § 4 CSP a podľa § 158, § 12 ods. 6, § 180 ods. 12, ods. 13, § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore, podľa § 129 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej aj
ZP) a vecne tak, že vychádzal zo zistenia, že z predložených listinných dôkazov a prednesov v konaní
nebolo sporné, že v predmetnej veci citovanými rozhodnutiami bola žalobkyňa nezákonne preložená a
preradená podľa § 47 ods. 1 písm. d) v spojení s § 47 ods. 2 písm. b) zákona č. 315/2001 Z.z. a to

dňom 15.06.2012 ako príslušníčka v stálej štátnej službe vo funkcii vrchná inšpektorka špecialistka na
Prezídiu HaZZ, trvale na funkciu samostatná odborná inšpektorka na oddelenie analytické a expertízne
Požiarnotechnického a expertízneho ústavu MV SR v Bratislave. Rozhodnutím č. KM-OLVS-141/2015/
OPK zo dňa 06.04.2016 žalovaný zmenil výrok uvedeného prvostupňového rozhodnutia v nasledovnom
znení: „Preraďujem podľa § 47 ods. 1 písm. a) v spojení s § 47 ods. 2 písm. b) a s poukazom na

§ 52 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. dňom 19.06.2012 žalobkyňu ako príslušníčku v stálej štátnej
službe vo funkcii vrchná inšpektorka špecialistka na Prezídiu HaZZ trvale na funkciu samostatná
odbornáinšpektorkaoddeleniaanalytickéhoaexpertíznehoPožiarnotechnickéhoaexpertíznehoústavu
MV SR v Bratislave, s miestom vykonávania štátnej služby: Bratislava a vylúčil podľa § 154 ods. 7
zákona č. 315/2001 Z.z. odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.“ Z listu žalovaného zo

dňa 23.10.2019 adresovanom právnemu zástupcovi žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že žalovaný
uznal žalobkyni právo na platové vyrovnanie za obdobie neplatného preradenia alebo preloženia t.j.
od 15.06.2012 do 13.06.2019 s tým, že za uvedené obdobie patrí žalobkyni služobný plat, ktorý
by jej patril, ak by nedošlo k jej neplatnému preradeniu a preloženiu, osobný príplatok a materskádovolenka. Z listu žalovaného zo dňa 22.11.2019 adresovaného Prezídiu hasičského a záchranného
zboru kancelárii prezidenta súd prvej inštancie zistil, že nedoplatok služobného platu žalobkyne za
obdobie neplatného preradenia alebo preloženia v uvedenom období predstavuje sumu 49.577,92 eur,

z toho služobný plat počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby je v sume 413,03 eur,
nedoplatok materskej dovolenky sume 2.857,62 eur s tým, že nedoplatok služobného platu podlieha
odvodupoistnéhodopoisťovníapreddavkunadaňzpríjmov.Žalobkyňasipredmetnoužalobouuplatnila
nároky v súvislosti so služobným pomerom u žalovaného v rozsahu istiny 14.350,63 eur, ktorá pozostáva
zo sumy 11.666,63 eur zodpovedajúcej úroku z omeškania za oneskorene vyplatené časti služobného

platbu predstavujúce tarifný plat, osobný príplatok a materské (úrok z omeškania bol počítaný odo dňa
splatnosti príslušných súm do dňa 09.03.2020, kedy žalovaný vyplatil žalobkyni platové vyrovnanie);
sumy 351,- eur za nevyplatený hodnostný príplatok a sumy 2.333,- eur ako nevyplatenej časti odmien,
vyplácaných každému príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru, ktorý bol v rozhodujúcom čase
zaradený v danej platovej triede a zodpovedajúcom platovom stupni ako žalobkyňa pred nezákonným
preradením resp. preložením. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ ide o sumu 11.666,63 eur z

titulu kapitalizovaného úroku z omeškania za oneskorenie vyplatenia časti služobného platu v rozsahu
tarifného platu, osobného príplatku a materského, tento nárok žalovaný účinne nepoprel uvedením
vlastných tvrdení o uplatnenom nároku. Nárok žalobkyne na úrok z omeškania vyplýva z citovaného
ustanovenia § 180 ods. 13 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore.

7. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol námietku premlčania časti uplatneného nároku
za obdobie od 10.07.2012 do 08.09.2017, ktorú súd prvej inštancie posúdil podľa § 174 ods. 1, ods.
3 zák. č. 315/2001 Z.z. (premlčanie, zánik práva a lehoty) a podľa § 175 (Lehoty) ods. 1, ods. 3
citovaného zákona a túto vyhodnotil tak, že základným predpokladom priznania nároku je zrušenie
nezákonných rozhodnutí, o ktorých v danom prípade rozhodovali súdy v správnom konaní. Súd prvej

inštancie pri posudzovaní vznesenej námietky žalovaného ďalej poukázal na skutočnosť, že na to, aby si
žalobkyňa mohla uplatniť nárok na doplatenie služobného platu, museli byť najprv právoplatne zrušené
rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. KM-OLVS- 74/2016/OPK zo dňa 03.11.2016 a Ministerstva vnútra
SR, Prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 60/2012-VPP zo dňa 18.06.2012. K zrušeniu
uvedených rozhodnutí došlo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.2018 v konaní

vedenom pod sp.zn. 6S/297/2016, 6S/13/2018, 6S/14/2018, a to v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžk/18/2018 zo dňa 05.02.2019, ktorým Najvyšší súd Slovenskej
republiky kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol a žalobkyni voči žalovanému priznal právo na náhradu
trov kasačného konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie mal za to, že dňom nasledujúcim po
právoplatnosti uvedeného rozsudku krajského súdu, t.j. od 01.10.2018 začala plynúť žalobkyni trojročná

lehota v zmysle § 175 ods. 1 a 3 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore na uplatnenie
jej peňažnej pohľadávky zo služobného pomeru. Žalobkyňa sa žalobou doručenou upomínaciemu súdu
dňa 08.09.2020 domáhala voči žalovanému zaplatenia peňažnej sumy v celkovej výške 14.350,63 eur
s príslušenstvom, a preto vzhľadom na citované ustanovenia námietku premlčania vznesenú v konaní
žalovaným súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, s tým, že žalobkyňa si nárok na zaplatenie

doplatku služobného platu (s príslušným úrokom z omeškania) uplatnila včas.

8. Z dôkazu, predloženého žalobkyňou podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že
odmeny príslušníkom hasičského a záchranného zboru boli priznané personálnym rozkazom ministra
vnútra v príslušných rokoch s tým, že boli vyplácané odmeny podľa ich zaradenia do platových tried a

platových stupňov, teda možno prisvedčiť argumentácii žalobkyne o tom, že odmeny boli priznávané
plošne a to len v závislosti od zaradenia príslušníka do príslušnej platovej triedy i a platového stupňa bez
ohľadu na kritériá uvedené v § 120 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore. Pokiaľ
žalovaný tvrdil, že o udelení odmeny a o jej výške, pre toho ktorého príslušníka, rozhodoval minister
vnútra Slovenskej republiky cestou personálneho rozkazu, a to na základe vlastného autonómneho

rozhodnutia súd konštatuje, že žalovaný toto svoje tvrdenie v konaní dôkazne nepreukázal. Za tejto
dôkaznej situácie súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne aj v časti uplatnenia rozdielu na
odmenách za dôvodný a vyhovel žalobe aj v tejto časti. Žalobkyni teda vzniklo právo požadovať od
žalovaného popri istine aj príslušenstvo (§ 180 ods. 13 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom záchrannom
zbore), keďže žalovaný neuhradil uplatnenú pohľadávku ani na výzvu žalobkyne žalobcu, zotrval v

omeškaní so zaplatením peňažného dlhu, žalobkyni vznikol nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania
špecifikovanú vo výroku rozsudku, výška úroku z omeškania je určená podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Zb. Na základe uvedených právnych a skutkových záverov súd prvej inštancie rozhodol
tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 14.350,63 eur istiny spolu s príslušným úrokomz omeškania. Súd prvej inštancie úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v plnom rozsahu, postupom podľa § 255 ods. 1 CSP. O výške trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to voči výroku I.
a voči výroku II. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP). Podľa žalovaného
súd prvej inštancie pochybil, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení Zákonníka práce,
pretože podľa žalovaného právne vzťahy príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nie sú upravené
Zákonníkom práce, ale lex specialis, ktorým je zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej ako „zákon č. 315/2001 Z.z.“). Zákon č. 315/2001 Z.z. v § 7 až § 11 ustanovuje oprávnenia a
povinnosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru pri plnení úloh Hasičského a záchranného

zboru,tedapriplneníšpecifickýchbezpečnostnýchúlohštátu,zktorýchjednoznačnevyplýva,žeplnenie
vyššie uvedených špecifických úloh príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru má verejnoprávny
charakter. Služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru je typickým právnym pomerom
štátnozamestnaneckým, teda verejnoprávnym. Vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a
po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovnoprávneho, ktorý je naopak

typickým pomerom súkromnoprávnym. Toto sa prejavuje aj v právnej úprave služobných povinností,
úprave služobného voľna, nárokom na dovolenku, v obmedzených možnostiach prepustenia, ako aj z
vlastných (odlišných, špecifických) nárokov na skončenie služobného pomeru, či zvláštnymi (odlišnými,
špecifickými) ustanoveniami o konaní pred služobnými funkcionármi. Právna úprava služobného
pomeru príslušníka Hasičského a záchranného zboru nie je preto modifikáciou súkromnoprávneho,

pracovného pomeru, ale ide o špecifický štátnozamestnanecký (služobný) pomer verejného práva.
Vzhľadom na skutočnosť, že služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru je potrebné
posudzovať ako pomer práva verejného, potom veci, vyplývajúce z tohto služobného pomeru, nemôžu
byť prejednávané v občianskoprávnom konaní pred všeobecným súdom podľa § 7 ods. 1 CSP.
Veci, vyplývajúce zo služobného pomeru príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, nie sú preto

pracovnoprávnymi vecami a z hľadiska ich povahy ich nemožno považovať za veci súkromného
práva, nakoľko v takýchto prípadoch ide o služobný pomer, ktorý je inštitútom verejného práva. Ide
o špecifické prípady, ktoré nespadajú do právomoci civilných súdov, ale do právomoci nadriadeného
žalobkyne, resp. všeobecne povedané, do právomoci služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Preto o všetkých mzdových nárokoch žalobkyne má právomoc konať jedine

služobný úrad ako „zamestnávateľ“ žalobkyne. Žalovaný zastáva právny názor, že nepatrí do právomoci
súdu zaoberať sa platovými náležitosťami žalobkyne. Tieto sú plne v právomoci zamestnávateľa,
teda Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uvádza, že podľa
§ 161 CSP právomoc súdu je jednou z podmienok konania, ktorej existenciu súd skúma z úradnej
povinnosti kedykoľvek počas konania, pričom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 4Cdo 21/2011 zo dňa 24.10.2013. Žalovaný v odvolaní ďalej poukázal aj na § 9 a
§ 10 CSP, podľa ktorého nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť konkrétny spor alebo
vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas konania vedie k
zastaveniu konania. Žalobkyňa si uplatňuje žalobou úrok z omeškania vo výške 11.666,63 eur za
oneskorené vyplatenie časti služobného platu, sumu vo výške 351,- eur ako nevyplatený hodnostný

príplatok s príslušenstvom a sumu vo výške 2.333,- eur ako nevyplatené časti odmien s príslušenstvom
(t.j. zo sumy 14.350,63 eur), na čo žalovaný uvádza, že priznanie hodnostného príplatku a odmien
nespadá do právomoci súdov, ale patrí do výlučnej právomoci príslušného služobného úradu, teda
zamestnávateľa a priznanie peňažného plnenia rozsudkom súdu prvej inštancie považuje žalovaný za
nesprávneprávneposúdený,keďsúdprvejinštancievodôvodnenípredmetnéhorozsudkuskonštatoval,

že na priznanie peňažného plnenia žalobkyni je daná právomoc všeobecného súdu. Podľa žalovaného
právne postavenie žalobkyne týkajúce sa jej zaradenia do funkcie a príslušnej platovej triedy treba
posudzovať tak, akoby k preradeniam a preloženiam žalobkyne nedošlo. Z uvedeného dôvodu bol
žalobkyni doplatený služobný plat prislúchajúci platovej triede 09 vo funkcii vrchný inšpektor špecialista.
Výška hodnostného príplatku však nevyplýva len z funkcie, na ktorej je plánovaná konkrétna hodnosť,

pričom vo svojom tvrdení vychádzal z ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého
má príslušník právo na povýšenie do vyššej hodnosti, ak spĺňa súčasne podmienky uvedené v písm. a)
a v písm. b) citovaného ustanovenia, a to a) je vo funkcii, pre ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú
skutočne má; b) od jeho posledného povýšenia uplynul určený čas výsluhy rokov v hodnosti. Podmienkapodľa písmena a) znamená, že príslušník reálne vykonáva konkrétnu funkciu podľa tabuliek zloženia
a počtov (ďalej len „TZP“), v ktorej je zaradený. Podľa názoru žalovaného z dikcie tohto ustanovenia
zákona nijako nevyplýva možnosť spätného splnenia stanovených podmienok pre povýšenie, a to

ani z dôvodov uvádzaných v predmetnom rozsudku. Vyššia hodnosť a k nej prislúchajúci hodnostný
príplatok príslušníkovi HaZZ patrí iba v prípade jeho povýšenia do vyššej hodnosti počas výkonu štátnej
služby v konkrétnej funkcii. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa v reálnom čase vykonávala určitú reálnu
funkciu podľa TZP, pre ktorú bola stanovená konkrétna hodnosť a k tomu prislúchajúci hodnostný
príplatok. Preto konštatovanie súdu k dodatočnému povýšeniu žalobkyne do vyššej hodnosti a nároku

na vyšší hodnostný príplatok považuje žalovaný za nesúladný so zákonom. K doplateniu rozdielu na
odmenách žalovaný poukázal na to, že v zmysle § 120 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. možno
príslušníkovi poskytnúť odmenu. Z uvedeného vyplýva, že odmena jednak netvorí obligatórnu zložku
služobného príjmu príslušníka, ale predovšetkým na jej poskytnutie neexistuje právny nárok. V prípade
koncoročných odmien rozhodoval o udelení a o výške odmeny minister vnútra SR prostredníctvom
personálneho rozkazu. V žiadnom prípade nie je možné konštatovať, že tieto odmeny boli udelené

plošne, nakoľko v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia možno poskytnúť odmenu len s ohľadom na
kvalituplneniaslužobnýchúloh.Zuvedenéhodôvodubolitietoodmenyposkytnutélentýmpríslušníkom,
ktorí spĺňali zákonom stanovené kritérium. Výška odmeny bola stanovená v závislosti od zaradenia
príslušníka do platovej triedy za súčasného zohľadnenia dĺžky praxe a kvality plnenia služobných úloh. Z
uvedeného vyplýva, že v koncoročnej odmene bola okrem kvality plnenia služobných úloh zohľadnená

aj náročnosť služobných činností vyplývajúcich z danej funkcie určenej zaradením do platovej triedy a
počet rokov praxe. V zmysle uvedeného žalobkyňa mala udelenú odmenu vo výške, ktorá v danom čase
zohľadňovala náročnosť jej skutočne zastávanej funkcie. Preto nie je možné žalobkyni doplatiť odmenu
prislúchajúcu k inej triede vyplývajúcej zo zastávanej funkcie, než ako skutočne vykonávala. Žalovaný
vo svojom odvolaní zdôraznil, že nie je možné zmeniť výšku už udelenej odmeny, o výške ktorej bolo

v rozhodnom čase právoplatným a účinným personálnym rozkazom rozhodnuté. Žalobkyňou uplatnené
nároky - nevyplatený hodnostný príplatok a nevyplatené časti odmien, ktoré patria do nenárokovateľnej
zložky mzdových nárokov. Žalobkyňa na ich vyplatenie nemá právny nárok. V závere odvolania žalovaný
odvolaciemu súdu navrhol, aby žalobu v celom rozsahu zamietol.

10.Žalobkyňasavyjadrilakodvolaniužalovaného,prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuauviedla,
že v predmetnom konaní sa domáha zaplatenia peňažnej sumy v sume 14.350,63 eur s príslušenstvom,
z dôvodu nezaplatených nárokov zo služobného pomeru. Podľa žalobkyne uplatnené nároky vznikli
žalobkyni v dôsledku nezákonných rozhodnutí žalovaného o preradení a preložení žalobkyne, ktoré
boli prijaté v rokoch 2012 a 2016 (ďalej len „nezákonné rozhodnutia“). Nezákonné rozhodnutia boli

ako nezákonné právoplatne zrušené v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn.
6S/297/2016, 6S/13/2018, 6S/14/2018. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vecne a právne správny, že prvoinštančný súd správne rozhodol, že
právomoc civilného súdu rozhodnúť vo veci je daná; že prvoinštančný súd správne posúdil nárok
žalobkyne na doplatenie hodnostného príplatku a tiež nároku žalobkyne na doplatenie odmeny. Zároveň

odvolacísúdžiada,abyrozsudoksúduprvejinštancieakovecneaprávnesprávnypotvrdil.Podľanázoru
žalobkyne, odvolanie žalovaného v celom rozsahu nespĺňa náležitosti odvolania podľa ustanovení
§ 363, § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadom
nároku na doplatenie hodnostného príplatku a odmeny, žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný vôbec
neuviedol, v ktorom odvolacom dôvode podľa neho spočíva pochybenie prvoinštančného súdu a čím

konkrétne bol odvolací dôvod naplnený. Podľa názoru žalobkyne, žalovaný v odvolaní iba formálne
odkazuje na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam), avšak neoznačuje, ktoré skutkové zistenia pokladá za nesprávne,
a ktoré konkrétne dôkazy mal prvoinštančný súd podľa neho nesprávne vyhodnotiť. Žalobkyňa má za
to, že pre absenciu náležitostí odvolania vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa nároku na hodnostný

príplatok a na odmenu, by odvolací súd nemal vôbec prihliadať. K odvolacej námietke žalovaného, že
nie je daná právomoc súdu vo veci konať, žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie postupoval právne
správne, keď rozhodol, že má právomoc rozhodnúť o nároku žalobkyne v predmetnej veci. Žalobkyňa
vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedla, že v danom konaní si uplatňuje nárok na doplatenie
služobného platu, na ktorý jej vznikol nárok v dôsledku jej nezákonného preradenia žalovaným.

Nezákonné rozhodnutia boli ako nezákonné právoplatne zrušené v súdnom prieskume. V dôsledku
nezákonného preradenia žalobkyni neboli vyplatené platové nároky v takej výške, v akej jej patrili. To,
že žalobkyni vznikol nárok na doplatenie služobného platu, nebolo nikdy medzi stranami sporu sporné.
Žalovaný žalobkyni časť služobného platu doplatil, avšak nie v celej výške, v ktorej žalobkyni patril anevyplatiljejúrokyzomeškania.Podľanázoružalobkyne,akosprávnezistilprvoinštančnýsúd,žalovaný
ohľadom doplatenia služobného platu nikdy nezačal správne konanie ani nevydal správne rozhodnutie,
ktoré by mohlo byť preskúmateľné v správnom súdnom konaní. Takéto správne rozhodnutie žalovaný

ani nemohol vydať, nakoľko žiaden právny predpis nedáva žalovanému právomoc rozhodovať o tom,
či má povinnosť uhradiť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru (zamestnancovi) omeškané
platové nároky, na ktoré mu vznikol nárok. Taktiež argument, že vec spadá do právomoci samotného
žalovaného je podľa žalobkyne nesprávny, v rozpore s právom na súdnu ochranu, ako aj v rozpore so
zásadou, že Slovenská republika je právny štát. Podľa názoru žalobkyne vysloveného v jej vyjadrení

k odvolaniu, žalovaný sa touto argumentáciou vlastne dožaduje, aby o povinnosti žalovaného zaplatiť
omeškané platové nároky príslušníkom Hasičského a záchranného zboru rozhodoval sám žalovaný.
Žalobkyňa pre úplnosť poukazuje na článok 1 CSP, podľa ktorého: „Spory vyplývajúce z ohrozenia alebo
porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc
nie je zákonom zverená inému orgánu.“ Okrem toho, na platové nároky príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru sa aplikujú podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore

v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o HaZZ) ustanovenia súkromnoprávneho predpisu - §
129 až § 132 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník
práce). Podľa názoru žalobkyne, aj z uvedeného možno vyvodiť, že otázka nevyplatených platových
nárokov príslušníka Hasičského a záchranného zboru, rovnako ako otázky nevyplatenej mzdy, patria do
civilnej sporovej agendy. V danom prípade ide o typický majetkovoprávny spor, rovnako ako akýchkoľvek

spor z omeškania so zaplatením mzdových alebo platových nárokov. Podľa názoru žalobkyne, tak
súd prvej inštancie správne právne posúdil svoju právomoc rozhodnúť predmetnú vec. K odvolacej
námietke žalovaného vo vzťahu k hodnostnému príplatku žalobkyňa uvádza, že žalovaný v odvolaní
namieta, že prvoinštančný súd nesprávne rozhodol, že žalobkyňa má nárok na doplatenie rozdielu
hodnostného príplatku. Uvedené tvrdenie podľa žalobkyne nemôže mať za následok zmenu rozsudku

v odvolacom konaní, nakoľko: (i) žalovaný neuviedol, ktorého odvolacieho dôvodu sa vo vzťahu k
tomuto tvrdeniu domáha a v čom konkrétne mal súd v nadväznosti na odvolací dôvod pochybiť; a
(ii) žalobkyni jednoznačne vznikol nárok aj na doplatok rozdielu hodnostného príplatku. K odvolacím
dôvodom žalovaného žalobkyňa vo svojom vyjadrení uvádza, že žalovaný v odvolaní neuvádza, ako
prvoinštančný súd pochybil pri rozhodovaní o doplatení hodnostného príplatku, a ktorý konkrétny

odvolací dôvod mal byť týmto (údajným) pochybením naplnený. Podľa žalobkyne teda nie je možné,
aby žalovaný v odvolaní len odkázal na odvolacie dôvody a očakával, že odvolací súd namiesto neho
vykoná subsumpciu námietky pod konkrétny odvolací dôvod. Vzhľadom na uvedené by podľa žalobkyne
odvolací súd nemal na námietky týkajúce sa doplatku hodnostného príplatku vôbec prihliadať. Vo vzťahu
k nároku na doplatenie hodnostného príplatku žalobkyňa uviedla, že prvoinštančný súd postupoval pri

priznaní doplatku hodnostného príplatku správne a svoje rozhodnutie jasne a presvedčivo odôvodnil. Po
zrušení nezákonných rozhodnutí pre nezákonnosť mal žalovaný povinnosť doplatiť žalobkyni služobný
plat tak, aby bola v pozícii, akoby k nezákonným rozhodnutiam nikdy nedošlo. Ak by žalovaný žalobkyňu
nezákonne nepreradil, uplynutím výsluhy rokov, by bola povýšená (zo zákona by jej vznikol nárok na
povýšenie) a hodnostný príplatok by jej patril v takej výške, ako požadovala žalobkyňa. Ak teda mal

žalovaný povinnosť doplatiť žalobkyni služobný plat tak, aby bola v rovnakej pozícii ako keby nezákonné
rozhodnutia nikdy neboli prijaté, hodnostný príplatok jej mal byť vyplatený tak, ako žiadala žalobkyňa v
žalobe.Podľanázoružalobkyneargumentžalovaného,žežalobkynimoholvzniknúťnároknadoplatenie
hodnostného príplatku len ak skutočne vykonávala konkrétnu funkciu, je nelogický a v príkrom rozpore
s jeho povinnosťou dať žalobkyňu do pozície, akoby k nezákonným rozhodnutiam nikdy nedošlo. V

tomto kontexte sa má, podľa názoru žalobkyne, na žalobkyňu pozerať, ako by danú funkciu skutočne
vykonávala. Podľa žalobkyne teda súd prvej inštancie správne rozhodol, že žalovaný je povinný doplatiť
žalobkyni aj rozdiel na hodnostnom príplatku, ako žiadala žalobkyňa v žalobe. Žalobkyňa k námietke
žalovaného vo vzťahu k odmene uviedla, že žalovaný v odvolaní namieta záver, že žalobkyňa má
nárok doplatok odmeny (§ 120 Zákon o HaZZ). Uvedené tvrdenie podľa žalobkyne nemôže mať za

následok zmenu rozsudku v odvolacom konaní, nakoľko: (i) žalovaný neuviedol, ktorého odvolacieho
dôvodu sa vo vzťahu k tomuto tvrdeniu domáha a v čom konkrétne mal súd pochybiť; a (ii) žalobkyni
jednoznačne vznikol nárok aj na doplatok odmeny. K odvolacím dôvodom žalovaného uvedených
v odvolaní žalobkyňa uviedla, že žalovaný v odvolaní neuvádza, ako konkrétne súd prvej inštancie
(údajne) pochybil pri rozhodovaní o doplatku odmeny, a ktorý konkrétny odvolací dôvod mal byť týmto

(údajným) pochybením naplnený. K nároku na doplatenie odmeny žalobkyňa uvádza, že žalovaný v
odvolaní argumentuje, že nárok žalobkyne na doplatenie odmeny nevznikol, pretože: (i) na odmenu
neexistuje právny nárok; (ii) nie je možné konštatovať, že odmeny boli udelené plošne; (iii) odmena
závisela od kvality plnenia služobných úloh resp. zohľadňovala aj náročnosť služobných činností; a (iv)nie je možné zmeniť výšku udelenej odmeny. Tieto argumenty však, podľa žalobkyne, nie sú správne.
Hoci na odmenu per se neexistuje právny nárok, z dôkazov predložených v konaní (odpoveď na žiadosť
o sprístupnenie informácií zo dňa 05.06.2020 - nachádza sa v spise) jednoznačne vyplýva, že odmeny

boli priznané plošne podľa platových tried. Žalovaný síce tvrdí, že nemožno konštatovať, že odmeny boli
udelené plošne, avšak v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by dôkaz o pridelení plošných odmien
vyvrátil. Tvrdenie žalovaného je tak tvrdením, ktoré nebolo dokázané. Naopak, ako správne konštatoval
súd prvej inštancie, z vykazovaného dokazovania vyplynulo, že odmeny boli udelené plošne podľa
platových tried. Podľa názoru žalobkyne, argument, že odmena závisela od kvality resp. zohľadňovala

náročnosť služobných činností, je nerelevantný. Jediným dôvodom, pre ktoré žalobkyňa nevykonávala
služobné činnosti zodpovedajúce platovej triede 9, bolo jej nezákonné preradenie žalovaným. Žalovaný
mal povinnosť doplatiť žalobkyni platové nároky tak, aby bola v pozícii, v ktorej by bola, ak by k
nezákonnému preradeniu nikdy nedošlo. Treba teda na ňu nahliadať, akoby by vykonávala služobné
činnosti zodpovedajúce platovej triede 9. Pre úplnosť žalobkyňa uviedla, že rozhodnutím súdu nedošlo
k zmene priznanej odmeny, ale uložilo sa žalovanému doplatiť plat (vrátane odmien), ktoré by jej patrili,

ak by žalovaný žalobkyňu nezákonne nepreradil. Podľa žalobkyne, teda súd prvej inštancie správne
rozhodol, že žalovaný je povinný doplatiť žalobkyni aj rozdiel na odmenách, ako žiadala žalobkyňa v
žalobe. Žalobkyňa v závere svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného zhrnula, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny a žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie postupom
podľa § 387, ods. 1 CSP potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške.

11. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov,
ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust.
§ 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné

a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné čiastočne zmeniť (§ 388 CSP) a čiastočne nedôvodné a
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné aj čiastočne potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

12. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom tohto konania je viac čiastkových nárokov, a to konkrétne
1) nárok na náhradu za stratu na tarifnom plate vo výške 397,30 eur; 2) nárok na náhradu za stratu na

osobnom príplatku, vo výške 335,48 eur; nárok na náhradu za stratu na materskej vo výške 428,50 eur;
nárok na náhradu za stratu na hodnostnom príplatku vo výške 351,- eur, spolu s úrokom z omeškania,
nárok na doplatenie odmeny vo výške 2.333,- eur, spolu s úrokom z omeškania a suma vo výške
11.666,63 eur, predstavujúca úrok z omeškania spôsobený tým, že služobný plat, resp. náhrady, ktoré
žalobkyni neboli vyplácané v riadnom termíne (t.j. k 10. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca)

t.j. spolu žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 14.350,63 eur. Vzhľadom na žalobný nárok a
námietky žalovaného vznesené aj v rámci prvoinštančného konania, ako aj v rámci podaného odvolania
odvolací súd sa zameral na zistenie a posúdenie právomoci civilného súdu konať a rozhodovať vo veci.
V priebehu celého prvoinštančného konania žalovaný namietal nedostatok právomoci civilného súdu
konať a rozhodovať vo veci, a to s ohľadom na verejnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným

vyplývajúci zo zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore.

13. Je nepochybné, že medzi žalobkyňou a žalovaným je verejnoprávny vzťah založený zákonom č.
315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore. Zároveň ale zákon č. 315/2001 Z.z. o hasičskom
a záchrannom zbore vo svojej druhej časti a deviatej hlave v § 137 upravuje konanie vo veciach

služobného pomeru, pričom konanie vo veciach služobného pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce
sa služobného pomeru okrem priznávania zložiek služobného príjmu podľa § 103, peňažnej náhrady
za služobnú pohotovosť a peňažnej náhrady za pohotovosť podľa § 122. Z uvedeného ustanovenia
teda nepochybne vyplýva, že na konanie vo veciach priznávania zložiek služobného príjmu podľa §
103 citovaného zákona sa nepoužijú ustanovenia o konaní vo veciach služobného pomeru. O tomto

svedčí nepriamo aj postup žalovaného spočívajúci v tom, že príslušný služobný úrad nevydal v tejto
veci žiadne správne rozhodnutie, ktorým by rozhodol o doplatení jednotlivých zložiek služobného
príjmu (za nezákonné preradenie na inú pracovnú pozíciu), ale práve naopak oznámil žalobkyni
vyplatenie služobného príjmu iba bežným prípisom zo dňa 22.11.2019. Vychádzajúc teda z vyššie
citovaného ustanovenia § 137 priznávanie zložiek služobného príjmu, ktorý patrí príslušníkom podľa

§ 103 citovaného zákona nemožno charakterizovať ako konanie, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia
podľa § 137 až § 158 citovaného zákona a v nadväznosti na uvedené je treba uzavrieť, že ani náhrada
služobného príjmu nie je vecou služobného pomeru, o ktorej by malo prebiehať samostatné správne
konanie a o ktorom by mal rozhodovať príslušný služobný úrad, ktorého právoplatné rozhodnutie bybolo preskúmateľné súdom. Tak, ako už bolo zo strany odvolacieho súdu vyššie uvedené, žiadne
takéto rozhodnutie o priznaní služobného príjmu ani žiadne iné administratívne rozhodnutie zo strany
žalovaného vydané nebolo, a preto neprejednanie takejto žaloby by mohlo znamenať denegatio iustitiae,

čojeneprípustné.Ztýchtodôvodovodvolacísúdustálil,žeprávomocsúduvoveciachslužobnéhopríjmu
príslušníkov hasičského a záchranného zboru a jeho jednotlivých zložiek je vo všeobecnosti je daná.

14. Tak, ako bolo vyššie uvedené, je zrejmé, že predmetom tohto konania je viac čiastkových nárokov a
to konkrétne 1) nárok na náhradu za stratu na tarifnom plate vo výške 397,30 eur; 2) nárok na náhradu

za stratu na osobnom príplatku, vo výške 335,48 eur; nárok na náhradu za stratu na materskej vo výške
428,50 eur; nárok na náhradu za stratu na hodnostnom príplatku vo výške 351,- eur spolu s príslušným
úrokom z omeškania, nárok na doplatenie odmeny vo výške 2.333,- eur, spolu s úrokom z omeškania,
ako aj pevne vyčíslený úrok z omeškania vo výške 11.666,63 eur spôsobený tým, že služobný plat, resp.
náhrady, ktoré žalobkyni neboli vyplácané v riadnom termíne (t.j. k 10. dňu nasledujúceho kalendárneho
mesiaca) t.j. spolu žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 14.350,63 eur.

15. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za stratu na tarifnom plate vo výške 397,30 eur, táto náhrada bola
vypočítaná žalobkyňou tak, že táto má predstavovať sumu 13.725,- eur a nie 13.327,70 eur ako tvrdil
žalovaný (t.j rozdiel je žalovaná suma vo výške 397,30 eur. K tejto časti žalobného nároku žalovaný
v priebehu konania nevzniesol žiadne vecné námietky, a teda možno konštatovať, že účinne nepoprel

v tejto časti žalobu žalobkyne, respektíve jej výpočet ohľadom doplatku na tarifnom plate, a preto bez
ďalšieho možno hodnotiť nárok žalobkyne v tejto časti ako dôvodný. Rovnako tak nenamietal žalovaný
nárok žalobkyne na náhradu za stratu na osobnom príplatku (rovnako vypočítaný), vo výške 335,48
eur, pričom z vyjadrení žalovaného (ani písomných ani ústnych nevyplynulo žiadne skutkové tvrdenie,
ktorým by žalovaný účinne poprel tento čiastkový nárok žalobkyne. Preto rovnako odvolací súd nárok v

tejto časti považoval za dôvodný. Zhodné odôvodnenie je treba použiť aj na čiastkový nárok žalobkyne
týkajúci sa nároku na náhradu za stratu na materskej, t.j. uplatneného vo výške rozdielu vyplateného a
správne vypočítaného nároku, t.j. v sume 428,50 eur. A súčasne je treba uviesť, že žalovaný vo svojich
ústnych a písomných vyjadreniach kvalifikovane nenamietal nárok žalobkyne vo výške 11.666,63 eur,
ktorý žalobkyňa vypočítala ako úrok z omeškania spôsobený tým, že služobný plat respektíve náhrady,

ktoré žalobkyni neboli vyplácané v riadnom termíne, t.j. k 10. - dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca
v zodpovedajúcej výške a to od 10. - teho, toho - ktorého mesiaca do 09.03.2020, t.j. do dňa doplatenia
tarifného platu z nevyplatenej časti tarifného platu, za konkrétny počet dní. Uvedené štyri čiastkové
nároky žalobkyne neboli v rámci konania žalovaným účinne popreté a to ani ústne ani písomne, a preto
v tejto časti nárok žalobkyne považuje odvolací súd bez ďalšieho za dôvodný.

16. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu za stratu hodnostného príplatku vo výške 351,-
eur s príslušenstvom a nárok na doplatenie odmeny podľa platovej triedy vo výške 2.333,- eur s
príslušenstvom, tieto dva čiastkové nároky žalovaný v priebehu konania, ako aj v odvolacom konaní
namietal. Nárok na doplatenie za stratu na hodnostného príplatku žalobkyňa odôvodnila tým, že ak

by nebola v dôsledku nezákonných rozhodnutí preradená, tak jej mala patriť hodnosť podplukovník s
účinnosťou od 01. apríla 2014 a hodnosť plukovník od 01. apríla 2019, pričom celková suma náhrady za
stratu hodnostného príplatku predstavuje sumu vo výške 351,- eur. Žalovaný v rámci svojich vyjadrení
namietal, že v zmysle § 37 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore má príslušník právo na
povýšenie do vyššej hodnosti za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok a) že je vo funkcii,

pre ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú skutočne má; a b) a že od jeho posledného povýšenia
uplynul určený čas výsluhy rokov v hodnosti. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa uvedené podmienky
nesplnila, nakoľko vyššia hodnosť a k nej prislúchajúci hodnostný príplatok jej patrí iba v prípade jej
povýšenia do vyššej hodnosti počas výkonu štátnej služby v konkrétnej funkcii. Keďže žalobkyňa v
reálnom čase vykonávala určitú konkrétnu funkciu podľa TZP, pre ktorú bola stanovená určitá hodnosť,

preto požiadavka na povýšenie a k tomu prislúchajúce vyššie hodnostné prídavky nie sú podľa názoru
žalovaného v súlade so zákonom o hasičskom a záchrannom zbore. K týmto tvrdeniam zúčastnených
strán odvolací súd poukazuje zhodne na znenie ustanovenia § 37 ods. 1 zákona o hasičskom a
záchrannom zbore, z ktorého vyplýva, že príslušník má nárok na povýšenie do vyššej hodnosti, ak spĺňa
súčasne tieto podmienky: a) je vo funkcii, pre ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú skutočne

má, a to najvyššie do hodnosti nadporučíka, ak má úplné stredné všeobecné vzdelanie, alebo najvyššie
do hodnosti majora, ak má vyššie odborné vzdelanie alebo bakalárske vzdelanie, alebo do hodnosti
podplukovníka a vyššej hodnosti, ak má vysokoškolské vzdelanie, b) od jeho posledného povýšenia
uplynul určený čas výsluhy rokov v hodnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyni automaticky (zozákona) vzniká nárok na povýšenie do vyššej hodnosti, ak spĺňa zákonné podmienky. Zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že nárok na hodnostný príplatok žalobkyni nebol
vyplatený iba z toho dôvodu, že nebola vo funkcii, pre ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, ale v tejto

funkcii nebola iba z dôvodu nezákonného rozhodnutia žalovaného, pričom na túto hodnosť by inak mala
nárok v súlade s § 112 zákona o hasičskom a záchrannom zbore v spojení s § 37 citovaného zákona,
nakoľko od jej posledného povýšenia uplynul potrebný čas výsluhy rokov v hodnosti. S ohľadom na to, že
súd je povinný nazerať na žalobkyňu, ako keby k predmetným nezákonným rozhodnutiam o preradení
a preložení nedošlo, tak musí uviesť, že žalobkyni nárok na tento hodnostný príplatok vznikol aj za

situácie, že reálne nezastávala konkrétnu funkciu, ku ktorej sa priznanie vyššej hodnosti viaže. Inak
povedané, ak žalobkyňa v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného, t.j. bez vlastného zavinenia
vykonávalausvojhozamestnávateľa„nesprávnu“funkciu,taknapriekuvedenémujejejpotrebnépriznať
taký hodnostný príplatok, ktorý by patril ako keby k vydaniu nezákonného rozhodnutia o preložení a
preradení nedošlo, nakoľko na vyššiu hodnosť na ňu nadväzujúci hodnostný príplatok vzniká priamo z
citovaného ustanovenia § 37 vyššie citovaného zákona nárok (nejde iba o možnosť priznania takejto

hodnosti). Z týchto dôvodov potom odvolací súd hodnotí rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznania
hodnostného príplatku vo výške 351,- eur, ako aj k nemu prislúchajúcemu úroku z omeškania (t.j. zo
sumy rozdielu hodnostných príplatkov t.j. zo sumy 6,50 eur od splatnosti toho - ktorého služobného
príjmu do zaplatenia) ako vecne a právne správny a aj v tejto časti rozsudok ako vecne a právne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

17. Posledným nárokom ktorého dôvodnosť odvolací súd posudzoval bol nárok na doplatenie odmeny
žalobkyni vo výške 2.333,- eur. Žalobkyňa svoj nárok za stratu na nevyplatených odmenách odôvodnila
tým, že odmeny sa vyplácali v závislosti od zaradenia do jednotlivých platových tried a to bez ohľadu na
hodnotenie činnosti alebo spôsobilosti príslušníka hasičského a záchranného zboru. Má za to, že podľa

informácií poskytnutých žalovaným ide celkovo o sumu 2.333,- eur, nakoľko príslušníkom zaradeným do
platovej triedy 9 (teda do tej, ktorá by žalobkyni patrila, ak by neboli vydané nezákonné rozhodnutia) bolo
vyplatených celkovo 5.142 eur, zatiaľ čo žalobkyni bolo za obdobie 2012 až 2019 vyplatených len 2.809,-
eur. Žalovaný v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v rámci podaného odvolania namietal,
že v zmysle § 120 ods. 1 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore možno príslušníkovi

poskytnúť odmenu buď za kvalitné plnenie služobných úloh alebo za vykonanie služobných úloh nad
rozsahčinnostívyplývajúcichzpríslušnéhoslužobnéhomiesta.Zuvedenéhovyplýva,žeodmenajednak
netvorí obligatórnu zložku služobného príjmu príslušníka, ale predovšetkým na jej poskytnutie neexistuje
právny nárok, pričom na poskytnutie odmeny konkrétnemu príslušníkovi hasičského a záchranného
zboru sa v zmysle § 120 ods. 2 citovaného zákona vyžaduje podanie písomne odôvodneného návrhu

na poskytnutie odmeny, ako aj jej výšky zo strany príslušného nadriadeného. Žalovaný taktiež namietal,
že o výške odmeny a o jej udelení pre toho-ktorého príslušníka rozhodoval minister vnútra Slovenskej
republiky cestou personálneho rozkazu a to na základe vlastného autonómneho rozhodnutia. Zdôraznil,
že tvrdenie žalobkyne o plošných odmenách nie je pravdivé, pretože v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia odmenu možno udeliť len s ohľadom na kvalitu plnenia služobných úloh alebo za vykonanie

služobných úloh nad rozsah činnosti príslušníka. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
k týmto námietkam uviedol, že žalobkyni vznikol nárok na doplatok odmeny z dôvodu, že z odpovede
žalovaného zo dňa 05.06.2020 na žiadosť o sprístupnenie informácií súd prvej inštancie zistil, že
dátumy, za ktoré boli odmeny príslušníkom hasičského a záchranného zboru priznané a vyplatené
vyplýval z personálnych rozkazov ministra vnútra vydaných príslušných roka, z ktorých je zrejmé, že

príslušníkom hasičského a záchranného zboru boli vyplácané odmeny podľa ich zaradenia do platových
tried a platových stupňov. Z uvedeného dôkazu teda podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne
vyplýva, že odmeny príslušníkom boli priznané personálnym rozkazom, že boli vyplácané podľa ich
zaradenia do platových tried a platových stupňov, a teda možno prisvedčiť argumentácii žalobkyne o
tom, že odmeny boli priznávané plošne, a to len v závislosti od zaradenia príslušníka do príslušnej

platovej triedy i platového stupňa bez ohľadu na kritériá uvedené v § 120 ods. 1 citovaného zákona.
Odvolací súd k týmto namietaným tvrdeniam uvádza, že z listu predloženého žalobkyňou č.l. 36 zo dňa
05.06.2020 vyplýva, že žalobkyňa v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám požiadala o
zistenie, aká odmena bola vyplácaná jednotlivým príslušníkom hasičského a záchranného zboru pri ich
zaradení do jednotlivých platových tried. Z uvedeného potvrdenia však podľa názoru odvolacieho súdu

nevyplýva, že by boli tieto odmeny vyplácané plošne a teda, že by každý jeden príslušník hasičského a
záchranného zboru, ktorý bol zaradený do tej-ktorej platovej triedy mal na takúto odmenu automaticky
nárok.Zuvedenéhopotvrdeniajezrejméibato,akúodmenudostalpríslušníkhasičskéhoazáchranného
zboru, ktorý bol zaradený v tej-ktorej platovej triede. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že odmenyboli priznávané plošne, a to len v závislosti od zaradenia príslušníka do príslušnej platovej triedy i
platového stupňa bez ohľadu na kritériá uvedené v § 120 ods. 1 citovaného zákona, z ničoho podľa
odvolacieho súdu nevyplýva. Navyše z ustanovenia § 120 ods. 1, 2 citovaného zákona vyplýva, že

príslušníkovi možno poskytovať odmenu a) za kvalitné plnenie služobných úloh alebo za vykonanie
služobných úloh nad rozsah činností vyplývajúcich z príslušného služobného miesta, b) za splnenie
mimoriadnej služobnej úlohy alebo osobitne významnej služobnej úlohy, alebo vopred určenej služobnej
úlohy, prípadne jej ucelenej etapy (cieľová odmena), c) pri dosiahnutí 50 rokov veku najviac v sume
jeho mesačného služobného platu. Návrh na poskytnutie odmeny príslušníkovi podľa odseku 1 vrátane

jej sumy písomne odôvodní príslušný nadriadený. Na to, aby aj odvolací súd správne interpretoval
znenie zákona musí použiť nielen jazykový výklad, ale aj výklad systematický a logický, pričom je
potrebné pritom rešpektovať aj jazykový výklad spojenia "možno poskytovať". Význam slova "možno"
vyjadruje možnosť uskutočniť nejaký dej, pravdepodobnosť, ale aj neistotu. Preto slovné spojenie
"možno poskytovať" si v žiadnom prípade nemožno vyložiť ako nárok (právo) na odmenu, ktorý vzniká
priamo zo zákona a patrí každému príslušníkovi bez rozdielu, iba podľa jeho zaradenia do jednotlivých

platovýchtried.Inakpovedané,akzákonvcitovanomustanovení§120ods.1upravujeudelenieodmeny
výlučne ako možnosť zamestnávateľa (nie ako právo príslušníka alebo povinnosť zamestnávateľa)
tak, pri takomto znení zákona (aj za použitia všetkých výkladových pravidiel) nemôže byť odmena
považovaná za obligatórnou súčasť služobného príjmu, ani jeho nárokovateľnú zložku, ale môže byť
udelenáibaindividuálnekonkrétnymosobámaibazasplneniajednotlivýchzákonnýchpredpokladovpre

jej udelenie. Z týchto dôvodov potom odvolací súd v tejto časti vzhliadol argumentáciu žalovaného ako
dôvodnú, pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie a vec iba iným spôsobom právne posúdil, uvedená zmena rozsudku
súdu prvej inštancie si v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nevyžadovala nariadenie pojednávania
pre zopakovanie alebo doplnenie dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie čiastočne, t.j v rozsahu zaplatenia istiny 2.333,- eur spolu s príslušenstvom k tejto
istine zmenil a v tejto časti tento nárok žalobkyne ako nedôvodný zamietol (§ 388 CSP).

18. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo

veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
tedaabysarozhodlovsúladesjehopožiadavkami(I.ÚS50/04).Doobsahutohtoprávanepatríaniprávo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

19. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

20. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a ich náhradu priznal žalobkyni podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobkyňa
požadovala od žalovaného sumu vo výške 14.350,63 eur, pričom úspešná bola v sume 12.017,63

eur, čiže percentuálny úspech žalobkyne predstavuje 83 % a jej neúspech 17 %, a teda čistý úspech
žalobkyne predstavuje (83 % - 17 %) t.j. 66 %. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, že priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 66 %.21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).