Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8523200076
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8523200076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvalý
pobyt B. XXX/XX, XXX XX C., právne zastúpený JUDr. Gábor Száraz, advokát so sídlom Garbiarska
20, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 41 986 491, proti žalovanému: D. A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt
E. XXX/XX, XXX XX C., právne zastúpenému JUDr. Rastislav Stašák, advokát so sídlom 17. novembra
14, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 42 085 951, v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 6C/1/2023-125 zo dňa 13.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I.

II. Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v rámci dedičského konania po neb. manželovi F. A. a to E.
A., bolo prejednané dedičstvo, a to tak, že bolo konštatované, čo patrí do BSM, bolo vyporiadané BSM a

celé dedičstvo /1/ v konečnom dôsledku bolo, pokiaľ ide o nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania,
prejednané tak, že tieto nadobúda manželka F. A. s povinnosťou, na základe vzájomnej dohody, vyplatiť
jednej z dedičov určitú sumu, ale následne s povinnosťou v prípade akéhokoľvek prevodu vyžiadať
si súhlas synov A., E., A., C. a B. A.. Následne bol zrealizovaný prevod a to kúpna zmluva zo dňa
10.09.2018, medzi vlastníčkou F. A. a jej vnukom - žalovaným, ktorou došlo k prevodu nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom tohto konania, na aktuálneho vlastníka, teda na žalovaného.

3. Uvedené skutočnosti mal preukázané uznesením o dedení č.k. 1D/39/2017-54 zo dňa 15.05.2017,
listom vlastníctva č. XXX k.ú. C., z ktorého vyplýva titul nadobudnutia nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
konania a to kúpna zmluva V-1585/2018 zo dňa 10.09.2018-162/18. Predávajúca zomrela v januári
2022.

4. Predmetom dedenia, po vyporiadaní BSM, bol iba podiel o veľkosti 1, a teda F. A. dedila po manželovi
iba spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2, keďže druhá polovica jej patrila už v rámci vyporiadania BSM.

V tomto smere uplatňovanie nároku žalobcom vo vzťahu k celým nehnuteľnostiam bolo od začiatku
konania zrejme neúspešné.5. Skutkový stav subsumoval pod ust. čl. 8, § 78 ods. 1 a 2, § 79, § 133, § 137 písm. c/, § 139, § 140,
§ 216 ods. 1 CSP, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 40a, § 123, § 124, § 132 ods. 1, § 460 Občianskeho
zákonníka.

6. Na pojednávaní dňa 13.11.2023 uznesením nepripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane
žalobcov ako aj na strane žalovaných. Zároveň nepripustil ani zmenu petitu žaloby, z viacerých dôvodov.

7. V prvom rade poukázal na to, že žaloba bola žalobcom podaná dňa 20.01.2023. Už v prvom vyjadrení

žalovaného k podanej žalobe zo dňa 14.03.2023, žalovaný poukázal na ustálenú súdnu prax týkajúcu sa
aj predmetného konania, t.j. absenciu ostatných dedičov ako účastníkov konania s poukazom na ust. §
78 ods. 1 CSP. Opakovane uvedenú námietku vzniesol v ďalšom podaní - vyjadrení zo dňa 27.04.2023,
ktoré bolo taktiež žalobcovi doručené. Žalobca na túto námietku žiadnym spôsobom nereagoval ani v
jednom zo svojich podaní - vyjadrení. Až tesne pred vytýčeným pojednávaním na deň 13. novembra
2023, žalobca dňa 30.10.2023, t.j. len 8 pracovných dní pred pojednávaním, doručil návrh na zmenu

žaloby a pripustenie ďalších účastníkov do konania.

8. Súd prvej inštancie sa zaoberal vecnou legitimáciou v spore. Preskúmavanie vecnej legitimácie
či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenie
povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd skúma

vecnú legitimáciu v spore aj bez návrhu niektorej sporovej strany. Nedostatok vecnej legitimácie má
za následok nepriaznivé rozhodnutie pre stranu v spore, ktorá nepreukáže, že je v spore aktívne
alebo pasívne legitimovaná. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu ohľadom preukázania aktívnej (ako aj
pasívnej legitimácie v spore) konštatoval, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom
účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;

ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí.

9. Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd určil, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Ide o žalobu o
určenie či tu právo je alebo nie je, podľa ust. § 137 písm. c) CSP a žalobca môže o určenie žiadať len
ak má naliehavý právny záujem na takomto určení. Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná

alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti,
môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto
osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom.

10. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/222/2010 z 14.3.2013, uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. 2US/260/2011 z 9.6.2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Co/218/2016 z 2.2.2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Mcdo/15/2007 z 22.2.2008, sp.
zn. 1Cdo/183/2009 a 3Cdo/178/2006. Rozhodovacou praxou súdov bolo ustálené, že v spore o určenie,
že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, musia byť účastníkmi (stranami sporu) všetci dedičia
poručiteľa.Aždovyporiadaniadedičstvasúohľadomtakejtovecivšetcidedičiapovažovanízavlastníkov

tejto veci (celého majetku patriaceho do dedičstva), pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou
sa podieľajú na právach a povinnostiach voči iným osobám a preto majú postavenie tzv. nerozlučných
spoločníkov.

11. Ďalej poukázal na zásadu hospodárnosti konania, na skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe, nakoľko

už pri jej podaní bolo jasné, kto všetko sú dedičia po neb. F. A., judikatúru Najvyššieho súdu
SR (sp. zn. 5 Obo 80/2011). V zmysle citovaného rozhodnutia NS SR „Nemožno dispozičné právo
žalobcu povyšovať nad zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania a tým predlžovať predmetné konanie
a zvyšovať trovy ostatných účastníkov konania.“

12. Konštatoval, že v prípade vyhovenia návrhu zo dňa 30.10.2023, /doručenému po 10-tich mesiacoch
od začatia konania/ by sa v podstate musel vrátiť na začiatok konania a po tak dlhej dobe začať
doručovať pripusteným účastníkom žalobu na vyjadrenie. V jednom prípade sa dokonca musia tieto
dokumenty zasielať do USA, kde dlhodobo žije navrhovaný žalovaný B. A.. Následne sa všetky tieto
osoby majú právo ku všetkým podaniam vyjadriť. V ďalšom konaní sa má právo k týmto podaniam

nových účastníkov vyjadriť žalovaný a rovnako aj žalobca. Všetky tieto kroky spôsobujú zbytočný nárast
nákladov a rovnako neprimerane predlžujú celé konanie, a to len z toho dôvodu, že žalobca nezahrnul do
žaloby všetky osoby, ktoré musia byť sporovými stranami a tento nedostatok neodstránil ani na základe
námietky vznesenej v jeho vyjadrení k žalobe. Poukázal na Základné princípy CSP, konkrétne na čl. 8 asúčasne aj na čl. 17. Žalobca mal možnosť tieto zmeny vykonať skôr, a to buď v samotnej žalobe alebo
najneskôr po doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe. Uvedené platí o to viac, že od začiatku konania
je žalobca zastúpený advokátom. Nakoľko žalobca takýmto spôsobom nepostupoval a v dôsledku jeho

návrhu by bolo potrebné všetky vyjadrenia zaslať všetkým novým účastníkom konania na vyjadrenie,
čo logicky vyvolá ďalšie úkony spočívajúce v reakciách na tieto vyjadrenia a v neposlednom rade
vyvolá aj odročenie pojednávania, možno konštatovať, že jeho terajší postup je v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania, ako aj v rozpore so základnými princípmi CSP.

13. Pokiaľ ide o petit žaloby, tento bol od začiatku nedôvodný, nakoľko žalobca žiadal určiť, že do
dedičstva patrí majetok - nehnuteľnosti ako celok, avšak matka žalobcu nadobudla v rámci dedenia
po manželovi iba podiel o veľkosti 1.

14. Odhliadnuc od uvedeného ďalším a podstatným dôvodom zamietnutia návrhu bola tá skutočnosť, že
aj keby súd návrhu na pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania vyhovel, žiadnym spôsobom

by to neovplyvnilo výsledok konania, t.j. zamietnutie žaloby, a to pre jej nedôvodnosť.

15.Žaloboužalobcapoukazovalna§40ods.1Občianskehozákonníka,atokonkrétnenatúskutočnosť,
že ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, takýto úkon
je neplatný, teda poukázal na nedodržanie formy a teda následnú neplatnosť kúpnej zmluvy. Pokiaľ

ide o poukaz protistrany na neplatnosť takéhoto dojednania a jeho nevykonateľnosť s poukazom na §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a poukaz na nezákonné obmedzenie vlastníckeho práva, súd prvej
inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, nakoľko predmetom dedenia bol iba podiel 1. Ide
teda o rozpor takejto podmienky so zákonom. Takto dojednaná podmienka by totiž znamenala zásadné,
ničím neodôvodnené obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré by spôsobovalo, že vlastník nemá jedno zo

základných vlastníckych oprávnení, t.j. s vlastnenou vecou disponovať podľa svojej vôle. Z uvedeného
dôvodu je toto dojednanie neplatné, teda také ktoré nemôže vyvolávať žiadne účinky. Nesplnenie tejto
zmluvnej povinnosti, preto nemá vplyv na platnosť samotnej zmluvy o prevode vlastníctva, a teda v
takom prípade ani nie je možné určiť, že nehnuteľnosti by mali patriť do dedičstva, nakoľko F. A. tieto
už ku dňu svojej smrti nevlastnila. Naviac žalovaný kupoval nehnuteľnosti v dobrej viere, od vlastníka

uvedeného v LV, z ktorého nevyplývali pre vlastníčku žiadne obmedzenia, ani ťarchy.

16. Pokiaľ by aj išlo o platné dojednanie, tak pokiaľ ide o doložku v rámci dedičského konania, že dedička
je povinná vyžiadať si súhlas od synov, ktorí sú tam presne menovaní, no pokiaľ sa žalobný návrh
opiera o § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čiže o nedodržanie formy, tak takýto dôvod neplatnosti

nemôže zakladať absolútnu neplatnosť, ale ak, tak relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy v zmysle § 40a
OZ a tejto neplatnosti je možné dovolať sa v trojročnej premlčacej lehote, inak je právny úkon platný.
V tomto prípade 3-ročná premlčacia lehota na dovolanie sa tejto neplatnosti uplynula 10.9.2021 /vklad
do katastra bol povolený 10.09.2018/. Žaloba bola podaná na súde dňa 20.1.2023. K prevodu kúpnou
zmluvou došlo v roku 2018, predávajúca zomrela v roku 2022, t.j. premlčacia lehota uplynula ešte počas

jej života, kedy nikto toto neuplatnil a nenamietal.

17. Súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

18. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

19. Súd prvej inštancie v bode 3 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalovaný bol
dobromyseľný a že kúpnu zmluvu uzatváral v dobrej viere s tým, že nehnuteľnosti nie sú ničím zaťažené.
S daným konštatovaním súdu nesúhlasil, pretože žalovaný v trestnom konaní vedenom na Okresnom

riaditeľstvePolicajnéhozboruStaráĽubovňa,odborporiadkovejpolície,ObvodnéoddeleniePolicajného
zboru Ľubotín, v predprípravnom konaní bol vypočutý povereným príslušníkom PZ, pričom vo svojom
výsluchu okrem iného uviedol: „Vedel som, že babka F. A. je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré
som od nej kupoval a o povinnosti žiadať si súhlas od svojich synov pri prevode som nevedel. Ústne som
sa dohodol, že každému strýkovi vyplatím za rodinný dom sumu 5,000,- eur, najneskôr do 10 rokov.“ Z

uvedeného teda vyplýva, že žalovaný má vedomosť o tom, že konal v rozpore s uznesením Okresného
súdu Stará Ľubovňa, prostredníctvom súdneho komisára, sp. zn. 1D/39/2017 zo dňa 15.05.2017 a
zaviazal sa ústnou dohodou vyplatiť každému strýkovi za rodinný dom sumu 5.000,- eur.20. Uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa, prostredníctvom súdneho komisára, sp. zn. 1D/39/2017
zo dňa 15.05.2017 bolo vydané v súlade s uzavretou dohodou dedičov, na základe ktorej nehnuteľnosti
nadobudlasíceF.A.,avšakspovinnosťouvyplatiťG.H.vsume3400,-eurdokoncaroka2017azároveň

s povinnosťou v prípade akéhokoľvek prevodu vyžiadať si súhlas synov: A. A., E. A., A. A., C. A. a B. A..
Nebohá F. A. si túto svoju povinnosť nesplnila a nehnuteľnosti bez súhlasu predala žalovanému D. A. A.,
a preto tento právny úkon považuje za neplatný právny úkon, pretože tento odporuje uzavretej dohode
dedičov. Nesúhlasil s odôvodnením prvoinštančného súdu, že dohoda dedičov uzavretá uznesením
Okresného súdu Stará Ľubovňa, prostredníctvom súdneho komisára, sp. zn. 1D/39/2017 zo dňa

15.05.2017 je neplatne dojednaná a nevykonateľná, a to z dôvodu nejednoznačnosti dohody.

21. Nesúhlasil ani s odôvodnením súdu v bode 6. a bode 7. napadnutého rozhodnutia a v tom, že až dňa
30.10.2023, t.j. len 8 pracovných dní pred vytýčeným termínom pojednávania žalobca doručil súdu návrh
na pripustenie zmeny petitu žaloby a pripustenie do konania ďalších účastníkov na strane žalovaného,
ako aj na strane žalobcu s poukazom na to, že žaloba bola podaná ešte v januári 2023, nakoľko má za

to, že žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu, a to s poukazom na § 139 CSP.

22. Nesúhlasil s rozhodnutím prvoinštančného súdu v bode II. výrokovej časti rozhodnutia, v ktorej súd
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%, a to vzhľadom na tú skutočnosť,
že žalobca sa momentálne nachádza v hmotnej núdzi a žalobca bol taktiež aj oslobodený od zaplatenia

súdneho poplatku na základe vlastnej žiadosti a zároveň bol žalobca oslobodený aj Centrom právnej
pomoci, rozhodnutím ktorého bol uznaný občanom v hmotnej núdzi. Z uvedeného dôvodu je toho
právneho názoru, že súd prvej inštancie mal v napadnutom druhom výroku rozsudku aplikovať ust. §
257 CSP a to nepriznať žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania.

23. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodovanie, resp. zmenil a žalobnému návrhu vyhovel a nepriznal žiadnemu z účastníkov
sporu náhradu trov konania.

24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie správne ustálil, že pri nadobudnutí

nehnuteľností bol dobromyseľný a nemal vedomosť o tom, že by si jeho stará mama F. A. mala vopred
vyžiadať súhlas ostatných dedičov na prevod týchto nehnuteľností. Uvedené jednoznačne vyplýva aj
z uznesenia, ktoré predložil do konania žalobca, kde sa na str. 2 výslovne uvádza: „Vedel, že babka F.
A. je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré od nej kupoval a o povinnosti žiadať si súhlas od svojich
synov pri prevode nevedel.“ Skutočnosť, že sa s niektorými zo strýkov dohodol na vyplatení nejakej

sumy na tejto skutočnosti nič nemení. V danom prípade ide len o ústne dojednanie s niektorými strýkami,
ktoré je diametrálne odlišné od dohody dedičov uvedenej v uznesení 1D/39/2017, ktoré nemá vplyv
na nadobudnutie vlastníckeho práva. Nadobudnutie nehnuteľností nebolo ničím podmienené. Na liste
vlastníctva nebola v tomto smere uvedená žiadna obmedzujúca podmienka.

25.Súdprvejinštanciesprávnevyhodnotildojednaniededičovvprípadeprevodunehnuteľnostívyžiadať
si súhlas s takýmto prevodom, za dojednanie neplatné, keďže by išlo o neodôvodnené obmedzenie
vlastníckeho práva. Uvedené dojednanie je aj nejednoznačné a nevykonateľné. Taktiež sa stotožňuje
so záverom súdu, že aj pokiaľ by išlo o platné dojednanie, nedodržanie formy (nevyžiadanie súhlasu)
by nemohlo zakladať absolútnu neplatnosť právneho úkonu na základe ktorého sa stal vlastníkom

nehnuteľností, ale len neplatnosť relatívnu. Tejto sa ale musel žalobca domáhať v zákonom stanovenej
všeobecnej premlčacej dobe, čo však nespravil. Preto jeho nároku nie je možné vyhovieť.

26. Je síce pravdou, že žalobca ako „dominus litis“ je oprávnený s prihliadnutím na ust. § 139 CSP
meniť žalobu, avšak v zmysle tohto ustanovenia tak môže robiť jedine so súhlasom súdu. Právo žalobcu

meniť podanú žalobu nie je teda neobmedzené. V § 143 ods. 1 CSP sa uvádza, že súd nepripustí
zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej
žalobe. Pripustením zmeny žaloby tak ako to navrhoval žalobca, by došlo v podstate k tomu, že celý
spor by sa vrátil na začiatok, kedy by samotnú žalobu, ako aj všetky doterajšie podania bolo potrebné
doručovať novým účastníkom. Tí by zároveň boli vyzvaní, aby sa k týmto podaniam vyjadrili. Následne

by všetky sporové strany mali právo k týmto vyjadreniam zaujať svoje stanoviská. Celé konanie by sa tak
neprimerane predĺžilo. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 94/2007 a rozhodnutie
NS SR sp.zn. 5Obo 80/2011, o ktoré súd prvej inštancie oprel napadnuté rozhodnutie, kedy nepripustilvstup ďalších účastníkov do konania, nakoľko by taký postup bol v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania.

27. Žalobca síce bol oslobodený od súdnych poplatkov a rovnako mu bol priznaný nárok na bezplatnú
právnu pomoc prostredníctvom Centra právnej pomoci, čo by za istých okolností mohlo znamenať aj
splnenie podmienok v zmysle § 257 CSP, t.z. aby súd nepriznal úspešnej strane nárok na náhradu trov
konania. V súvislosti s tým však poukázal na tú skutočnosť, že na nedostatky žaloby a neopodstatnenosť
uplatneného nároku poukazoval už pri prvom podaní, t.j. vo vyjadrení k žalobe. Prakticky išlo o totožné

dôvody, pre ktoré súd žalobu neskôr zamietol. Napriek tomu žalobca na tieto prostriedky procesnej
obrany nereagoval. V dôsledku toho došlo k vzniku ďalších trov konania, keďže bol nútený vyjadriť
sa k jeho následnému podaniu a taktiež bol nútený zúčastniť sa súdneho pojednávania. Rovnako bol
nútený vyjadriť sa k podanému odvolaniu. So všetkými týmito úkonmi sú spojené nie malé náklady, ktoré
by nebol nútený vynaložiť, ak by žalobca správne zareagoval na vytknuté nedostatky žaloby. Vznik
uvedených trov konania jednoznačne zavinil žalobca. Preto s prihliadnutím na ust. § 256 ods. 2 CSP

považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania za správne.

28. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

29. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že na strane 2 predloženého uznesenia je uvedené žalobcove
konštatovanie a myšlienky a nie výpoveď žalovaného v trestnom konaní. Tvrdenie žalovaného v
podanom vyjadrení považuje za nepravdivé a vytrhnuté z kontextu. Práve naopak v uznesení bol
vypočutý žalovaný povereným príslušníkom PZ, pričom vo svojom výsluchu žalovaný uviedol: „Vedel
som,žebabkaF.A.jevýlučnýmvlastníkomnehnuteľností,ktorésomodnejkupovalaopovinnostižiadať

sisúhlasodsvojichsynovpriprevodesomnevedel.Ústnesomsadohodol,žekaždémustrýkovivyplatím
za rodinný dom sumu 5.000,- eur, najneskôr do 10 rokov.“ Je nesporné, že žalobca v spore preukázal
vedomosť žalovaného, že jeho stará mama F. A. si pred právnym úkonom mala vopred vyžiadať
súhlas ostatných dedičov na prevod sporných nehnuteľností. Nestotožňuje sa s tvrdením žalovaného, že
nevyžiadanie si súhlasu na uzavretie právneho úkonu nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu

ale len relatívnu neplatnosť. Nesplnenie si tejto povinnosti spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho
úkonu, ktorým boli prevedené nehnuteľnosti.

30. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že trvá na tom, že o dohode dedičov o povinnosti starej
mamy vyžiadať si vopred súhlas s prevodnom nehnuteľnosti nevedel, čo výslovne uviedol aj pri svojom

výsluchu v trestnom konaní. Táto skutočnosť vyplýva z uznesenia, na ktoré poukázal aj žalobca. Z
uznesenia vyplýva, že žalobca sa mal podľa jeho tvrdenia so žalovaným po smrti jeho matky (t.j. starej
matky žalovaného), teda až po tom, čo sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, dohodnúť, že mu „dom
prenechá za sumu 5.000,- €“. Žalobca teda sám poukázal na to, že po tom čo sa dozvedel o prevode,
chcel od žalovaného vyplatenie peňazí, nedomáhal sa určenia neplatnosti prevodu z dôvodu neudelenia

súhlasu. Prípadné dojednanie vyplatenia nejakej sumy, a to po relatívne dlhom čase od nadobudnutia
nehnuteľnosti v žiadnom prípade nespochybňuje dobromyseľnosť pri nadobúdaní nehnuteľnosti.

31. Žalobca uvádza, že nevyžiadanie súhlasu s prevodom nehnuteľnosti spôsobuje absolútnu
neplatnosť tohto právneho úkonu. S takýmto názorom sa nestotožňuje, nakoľko má za to, že ide

nanajvýš o neplatnosť relatívnu. Aj žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 17.10.2023 poukazuje na to,
že má ísť o neplatnosť podľa § 40 ods. 1 OZ, keďže napadnutý právny úkon nebol urobený vo forme,
ktorú predpokladá dohoda účastníkov. V zmysle § 40a OZ však absencia dojednanej formy právneho
úkonu spôsobuje len neplatnosť relatívnu. Preto má za to, že žalobca bol povinný (v prípade platného
dojednania takejto formy) domáhať sa určenia neplatnosti v trojročnej premlčacej lehote. Keďže tak

neučinil, z dôvodu vznesenej námietky premlčania, súd nemôže návrhu žalobcu vyhovieť.

32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
protiktorémuje odvolanie prípustné (§ 355 ods.1CSP), preskúmal rozsudok súduprvejinštancieako

aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu dňa 22.05.2024 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné s výnimkou vo vzťahu k trovám konania.33. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi
podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalobcom tvrdených vád

rozhodnutia, a to podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, vychádzajúc pritom z konkrétnych dôvodov
ako ich vymedzil odvolateľ v podanom odvolaní.

34. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
vktorýchsaodvolateľdomáhaprieskumu.Určenímrozsahunapadnutiarozhodnutiasúduprvejinštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

35. Žalobca namietal nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu. Súdne rozhodnutie trpí
skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho

skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená buď chybným vyhodnotením návrhov na
vykonanie dôkazov, alebo nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, alebo je tu predpoklad tzv.
dotvorenia skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany alebo útoku. Odvolací
súd zisťoval, či v prejednávanej veci prvoinštančný súd nevykonal navrhované dôkazy potrebné
na zistenie skutkového stavu. Prvoinštančný súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy relevantné

pre rozhodnutie o veci. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil, ktoré z dôkazov je vo veci potrebné
vykonať a následne aj vyhodnotiť, ktorý dôkaz je spôsobilý priviesť súd k ďalším skutkovými zisteniam
a ktoré dôkazy majú vplyv na správne ustálenie skutkového stavu. Prvoinštančný súd tieto dôkazy
hodnotil podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. To, akým spôsobom
hodnotil dôkazy súd uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd dôkazy hodnotil v prejednávanej veci

správne, dospel k správnym skutkovým zisteniam, pretože výsledky hodnotenia dôkazov zodpovedajú
pravidlám formálnej logiky. Tento postup prvoinštančného súdu je postupom autonómnym, do
ktorého odvolací súd nezasahuje. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil
prvoinštančný súd a je týmto skutkovým stavom viazaný.

36. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,
že skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie
uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

37. Nesprávne právne posúdenie veci prestavuje právnu vadu rozhodnutia, keď na zistený skutkový stav
súd buď neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval.

38.Odvolacísúdskúmaluvedenýodvolacídôvodadospelkzáveru,žeprvoinštančnýsúdsauvedeného
pochybenia nedopustil. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Prvoinštančný súd pri právnom posúdení veci
nepochybil.

39. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil, vyvodil
z nich i správny právny záver a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

40. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto
dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje

v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

41. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd zohľadňujúc odvolacie námietky
dopĺňa.

42. Predmetom sporu je určenie, že nehnuteľnosti, pozemky, dom a garáž, špecifikované v žalobe, patria
do dedičstva po neb. F. A.. Žalobu žalobca založil na tých skutočnostiach, že neb. F. A., matka žalobcu
a stará mama žalovaného, nehnuteľnosti nadobudla v rámci dedičského konania po svojom manželovi
neb. E. A., na základe uznesenia Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1D/39/2017-54 Dnot 55/2017zo dňa 15.05.2017, avšak s povinnosťou v prípade akéhokoľvek prevodu vyžiadať si súhlas synov: A.
A., E. A., A. A., C. A. a B. A.. Neb. F. A. však previedla svoje vlastnícke právo na žalovaného kúpnou
zmluvu zo dňa 10.09.2018 bez súhlasu žalobcu.

43. Súd prvej inštancie ustálil, že v rámci dedičského konania po neb. manželovi F. A., E. A., bolo
prejednané dedičstvo, a to tak, že bolo konštatované, čo patrí do BSM, bolo vyporiadané BSM a
1 nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, nadobudla manželka F. A. s povinnosťou v prípade
akéhokoľvek prevodu vyžiadať si súhlas synov A., E., A., C. a B. A.. Následne bol zrealizovaný prevod

a to kúpna zmluva zo dňa 10.09.2018, medzi vlastníčkou F. A. a jej vnukom - žalovaným, ktorou došlo k
prevodu nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, na aktuálneho vlastníka, teda na žalovaného.
Uvedené skutočnosti mal preukázané uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1D/39/2017-54
zo dňa 15.05.2017, listom vlastníctva č. XXX k.ú. C., z ktorého vyplýva titul nadobudnutia nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom konania a to kúpna zmluva V-1585/2018 zo dňa 10.09.2018-162/18. Predávajúca
zomrela v januári 2022.

44. Primárnym dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že stranami sporu v konaní o určenie, že
vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, neboli všetci dedičia poručiteľky. Súd prvej inštancie poukázal na
rozsiahlu a konštantnú judikatúru k tejto problematike.

45.Uznesenímdňa13.11.2023napojednávanínepripustilvstupďalšíchúčastníkovdokonaniazdôvodu
hospodárnosti konania, keď poukázal aj na to, že už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.03.2023 žalovaný
namietal okruh strán sporu. Žalobca až dňa 30.10.2023, ako už bolo nariadené pojednávanie, doručil
súdu návrh na zmenu žaloby a návrh na pripustenie ďalších účastníkov do konania.

46. Navyše súd prvej inštancie poukázal aj na nedôvodnosť žaloby, pretože podmienka v uznesení
o dedičstve nedôvodne obmedzuje vlastnícke právo, znamená že vlastník nemá jedno zo základných
vlastníckych oprávnení, t.j. vlastnou vecou disponovať, preto je takéto dojednanie neplatné podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu nesplnenie takejto povinnosti, nemá vplyv na platnosť
zmluvy o prevode vlastníctva.

47. Keďže žalobca tieto skutkové závery žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil, odvolací súd sa
stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Zároveň odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie správne vec právne posúdil, keď žalobu zamietol pri skúmaní vecnej legitimácie
a zistení, že stranami sporu neboli všetci dedičia. Ani tento právny záver nebol žalobcom v odvolaní

spochybnený.

48. Bod 3.odôvodnenia napadnutého rozsudku obsahuje vyjadrenie žalovaného k žalobe, teda nejde
o skutkové zistenie súdu prvej inštancie. Tvrdenie žalovaného, že žalobca v roku 2022 dvakrát
prostredníctvom svojho predchádzajúceho právneho zástupcu vyzval žalovaného na vyporiadanie veci,

nebolo zahrnuté medzi skutkové zistenia a následne ani právne posúdené, teda nie je relevantné v danej
veci. Navyše uvedené tvrdenie sám žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol na pravú mieru, keď
upresnil že ho nevyzýval žalobca, ale jeho brat A. A..

49. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie o dobromyseľnosti žalovaného pri

uzatváraní kúpnej zmluvy. Časť výpovede žalovaného v trestnom konaní, na ktorú poukazuje žalobca
v odvolaní v znení: ,,Vedel som, že babka F. A. je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré som
od nej kupoval a o povinnosti žiadať si súhlas od svojich synov pri prevode som nevedel. Ústne
som sa dohodol, že každému strýkovi vyplatím za rodinný dom sumu 5,000,- Eur, najneskôr do
10 rokov.“, žiadnym spôsobom nespochybňuje dobromyseľnosť žalovaného. Práve naopak v tejto

výpovedi žalovaný uvádza, že o povinnosti žiadať si súhlas neb. F. A. od synov pri prevode nevedel,
teda potvrdzuje táto výpoveď tvrdenia žalovaného o dobromyseľnosti a dobrej viere, keďže nevedel
o povinnosti neb. F. A. žiadať súhlas od synov. Ani následná dohoda vyplatiť strýkom sumu 5000 eur, po
tom ako túto skutočnosť vyžiadať si súhlas žalovaný zistil, nemá vplyv na dobromyseľnosť žalovaného
pri nadobúdaní nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný kupoval nehnuteľnosti

v dobrej viere od vlastníka vedeného na liste vlastníctva, z ktorého nevyplývali pre vlastníčku žiadne
obmedzenia, ani ťarchy. Uvedený záver súdu prvej inštancie nebol žalobcom relevantne spochybnený,
ani nebol preukázaný opak. Žalobca nenavrhol vykonať dokazovanie k dobromyseľnosti žalovanéhoa námietka v súvislosti s výpoveďou žalovaného v trestnom konaní je nedôvodná, pretože v žiadnom
prípade dobromyseľnosť žalovaného nespochybňuje.

50. Prevod nehnuteľnosti považuje žalobca za neplatný právny úkon, pretože odporuje uzavretej dohode
dedičov. Nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že dohoda dedičov je neplatne dojednaná
a nevykonateľná z dôvodu nejednoznačnosti dohody. Žalobca v tejto odvolacej námietke neuvádza,
v čom je právny záver súdu prvej inštancie nesprávny. Súd prvej inštancie správne v odôvodnení
rozsudku uviedol, že podmienka uvedená v uznesení o dedičstve je v rozpore so zákonom, pretože

neodôvodnene obmedzuje vlastnícke právo, jedno zo základných vlastníckych oprávnení, disponovať
vecou, preto je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

51. Žalobca môže počas konania, avšak iba so súhlasom súdu, meniť žalobu. V prejednávanej veci
prvoinštančný súd zmenu žaloby nepripustil ani nepripustil vstup ďalších účastníkov do konania, čo aj
patrične odôvodnil. Proti dôvodom nepripustenia zmeny žaloby ani ďalších účastníkov žalobca žiadne

konkrétne odvolacie námietky nevzniesol, iba všeobecne namietal, že nesúhlasí že až dňa 30.10.2023,
t.j. len osem pracovných dní pred pojednávaním doručil návrh na pripustenie zmeny žaloby a ďalších
účastníkov do konania. Je preukázané z obsahu súdneho spisu, že dňa 30.10.2023 bola súdu doručená
zmena žaloby a návrh na pripustenie do konania ďalších účastníkov. Pojednávanie sa konalo dňa
13.11.2023.

52. Vzhľadom na uvedené okolnosti považoval odvolací súd odvolanie žalobcu
za nedôvodné a rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku I. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

53. Súd prvej inštancie úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi

v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca podal odvolanie aj proti výroku o trovách konania.
Namietal, že prvoinštančný súd mal aplikovať ust. § 257 CSP, pretože žalobca sa nachádza v hmotnej
núdzi, bol oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku.

54. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, náhradu tých trov

konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti v konaní musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť,
pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

55. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

56. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 CSP odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie predstavuje
výnimku pri rozhodovaní o trovách konania. Jeho účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych
noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol všetky rozmanité situácie, právo sa dotvára

sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynuli
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

57. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné

zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu. Vždy musí
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Zo slovného znenia
vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu
umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých
konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

58. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom
všetkých strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť,

ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..59. Aplikáciou ust. § 257 CSP napriek tomu, že žalobcovi bol rozhodnutím Centra právnej pomoci
priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal. Ak sa
aplikáciou ust. § 257 CSP súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, napriek tomu, že z obsahu súdneho

spisu okolnosti na posúdenie aplikácie tohto ustanovenia vyplývajú, vzhľadom na rozhodnutie Centra
právnej pomoci o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci žalobcovi, podľa názoru odvolacieho
súdu odňal žalobcovi vo vzťahu k trovám konania právo na spravodlivý proces.

60. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP

zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

61. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že
posúdi pomery tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného, s dôrazom na to, či na strane žalobcu
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

62. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v prípade
použitia ust. § 257 CSP, je súd povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám vyjadriť svoje
stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia.

63. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť
formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, ale
musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený
v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016.

64. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania
v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP.

65. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).