Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121200711
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121200711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom v
B., C. X, zastúpený Advokátskou kanceláriou advokatTT, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Nerudova 14,
IČO: 50 001 949, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskejrepubliky,sosídlomvBratislave,Župnénámestie13,onáhraduškodyspôsobenejprivýkone
verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 30. novembra 2023
č.k. 34C/2/2021-330

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom II. vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovanej na zaplatenie

2.051,58 eur s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 14.11.2020 do zaplatenia.

Z r u š u j e I. zaväzujúci výrok rozsudku o povinnosti žalovanej na zaplatenie peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy a súvisiaci IV. výrok o nároku na náhradu trov konania a v zrušenom rozsahu vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy za výkon
väzby 6.970,60 eur a za nezákonné trestné stíhanie 5.750,00 eur spolu s úrokom z omeškania 5 %

ročne z úhrnnej sumy peňažnej náhrady 12.720,60 eur od 14.11.2020 do zaplatenia, všetko v lehote do
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I.), uložil povinnosť žalovanej na zaplatenie ušlého zisku 2.051,58
eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 14.11.2020 do zaplatenia (II.), v prevyšujúcom
rozsahu žalobu zamietol (III.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej
vrozsahu100%(IV.).Vkonanímalzistenúexistenciunezákonnéhorozhodnutia-uzneseniaOkresného
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície zo dňa 29.12.2017 ČVS: ORP -
2229/1-VYS-KE-2017, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej

osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, e/, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona a uznesenia Okresného súdu
Košice I zo dňa 11.1.2018 4Tp/7/2018, ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí obvineného
žalobcu do výkonu väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku z obavy, že obvinený
v prípade ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Väzba obvineného
žalobcu začala plynúť dňom 9.1.2018 a trvala do 19.3.2018, kedy Okresný súd Košice I uznesením
z 2.3.2018 4Tp/7/2018 vyhovel žiadosti žalobcu, prepustil ho z väzby na slobodu, ktoré rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 8Tpo/15/2018 z 19.3.2018,

ktorým odvolací súd odmietol sťažnosť prokurátora proti uvedenému rozhodnutiu, a z odôvodnenia
ktorých rozhodnutí súd zistil, že neboli dané materiálne dôvody väzby, teda neexistovala dôvodná
obava, že by mohol žalobca pokračovať v trestnej činnosti. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo
dňa 15.5.2019 8T/27/2018-442 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 11.12.20194To/94/2019 bol žalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 29.000,00 eur
dôvodiac, že pred začatím trestného stíhania pracoval ako IT pracovník v spoločnosti T-Systems, mal

čistý mesačný príjem 700,00 eur, nebol nikdy trestaný, viedol riadny život, žil v usporiadanej rodine
s manželkou a deťmi, jeho manželka v pozícii poškodenej osoby v trestnom konaní poprela, aby bola
ním týraná, nežiadala, aby mu bolo uložené akékoľvek obmedzenia alebo aby bol vzatý do väzby. Súd
vtrestnomkonanívychádzallenzpodanéhoznaleckéhoposudku,výsledkomtrestnéhostíhaniaaväzby
boli psychické problémy, odchod z práce, problém nájsť si zamestnanie. Žalobca tiež uvádzal, že sa

nezúčastňoval verejných spoločenských udalostí, jeho priatelia a známi sa mu začali vyhýbať, okolie na
neho hľadelo ako na zločinca, svokra a švagriná požadovali, aby najbližšie roky strávil vo väzení napriek
tomu, že svojej žene neublížil, no v jeho okolí sa šírili reči, aký je trýzniteľ.

2. Pokiaľ žalobca označoval ako orgán konajúci v mene štátu zodpovedný za škodu mu vzniknutú
nezákonným rozhodnutím tak Generálnu prokuratúru SR ako aj Ministerstvo spravodlivosti SR, súd

vychádzajúc z ustanovení § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. berúc na zreteľ, že nárok žalobcu vyplýva
z nezákonných rozhodnutí súdnych orgánov ustálil ako zodpovedný orgán konajúci v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V konaní mal preukázané, že žalobca ako poškodený
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 zákona č. 514/2003
Z.z., ktorý nárok žalovaná neuznala, čo oznámila žalobcovi vo svojom stanovisku dňa 13.11.2020. Súd

konštatoval, že základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
v prípade nezákonného rozhodnutia je existencia takéhoto nezákonného rozhodnutia, existencia škody
i príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a vznikom škody. Poukázal na to, že nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením
je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď oslobodenie spod

obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
pre nezákonnosť. Podstata nároku sa v tomto prípade neviaže na správnosť či nesprávnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného
stíhania. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy na výkon väzby uviedol, že na
priznanie nároku na náhradu škody sa nevyžaduje, aby bolo rozhodnutie o vzatí do väzby zrušené pre

nezákonnosť, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie opodstatnenosti väzby je len neskorší výsledok
trestného konania, pri ktorom nedošlo k právoplatnému odsúdeniu osoby, teda k vysloveniu jej viny
za skutok, v súvislosti s ktorým bola vzatá do väzby. Ustálil, že v prípade žalobcu nie je daný dôvod
pre nepriznanie odškodnenia podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., že si väzbu zavinil,
ani neexistoval žiadny iný z dôvodov uvedených v § 8 citovaného zákona, pre ktorý by mu nárok na

náhradu škody titulom výkonu väzby nevznikol. Súd uviedol, že zavinenie väzby treba chápať ako
určité aktívne konanie, ktorého sa obvinený dopustí mimo skutku, za ktorý je stíhaný, a ktoré vzbudilo
obavu, že sa vyhýba trestnému stíhaniu, pokúsi sa o útek, bude mariť vyšetrovanie a ovplyvňovať
svedkov, či sa dopustí trestnej činnosti, teda zavinenie nie je možné vidieť v tom, že podľa skutočností
zistených v danom štádiu trestného konania sa dopúšťal konania, ktoré napĺňalo znaky skutkovej

podstaty trestného činu. Vzal na zreteľ, že okolnosti, pre ktoré bol obvinený žalobca vzatý do väzby,
že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, sa vôbec nepotvrdili a v konečnom dôsledku bol spod
obžaloby oslobodený, keď ani nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Vychádzajúc
z rozhodnutia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 24.10.2022 sp.zn.
1VCdo/2/2022 považoval za právne nevýznamné, či žalobca využil možnosť na podanie opravných

prostriedkov proti uzneseniu o vznesení obvinenia, či vzatí do väzby, nakoľko v zmysle rozhodnutia
veľkého senátu sa splnenie takej podmienky nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom
konaní oslobodený.

3. V ďalšom súd skúmal, či žalobcovi vznikla nemajetková ujma a škoda v príčinnej súvislosti

s nezákonnými rozhodnutiami, vychádzajúc z právnou teóriou a judikatúrnou praxou definovanej zásady
príčinnej súvislosti s dôrazom na to, že žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno o preukázaní
takých skutočností, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nezákonných rozhodnutí vznikla taká ujma,
s ohľadom na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Súd vyslovil, že v otázke náhrady nemajetkovej ujmy, o ktorej výške žalobca uviedol, že ju požaduje

„v maximálnej možnej sume, ktorá mu vyplýva z legislatívy“, avšak ktorú nevedel presne špecifikovať
a odôvodniť, nie je možné prihliadnuť v jeho prípade na iné skutočnosti ako na to, že došlo k jeho
nezákonnému trestnému stíhaniu a nezákonnému vzatiu do väzby. Súd prijal záver, že žalobca
nepreukázal relevantnú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom ujmy spočívajúcejv zásahu do rodinných väzieb, v skončení pracovného pomeru, nemožnosťou nájsť si zamestnanie
a zhoršením zdravotného stavu. Vzal do úvahy výpoveď svedkyne D. A., manželky žalobcu, ktorá
vystupovala v trestnom konaní v pozícii poškodenej, že ona trestné oznámenie na žalobcu – svojho

manžela nepodala, nemilo ju prekvapilo, že takéto trestné oznámenie podala jej sestra, s ktorou sa
stretáva sporadicky, rovnako má sporadicky kontakty so svojou matkou, ktorá bola vypočutá v trestnom
konaní, trestné konanie vnímala ako krivdu, bola prekvapená obsahom výpovedí, keď v konaní boli
vypočutí jej rodinní príslušníci, kolegyne z práce, zamestnanci škôlky a školy, ktoré navštevovali deti
a pokiaľ malo z ich výpovedí vyplývať, že ju žalobca kontaktoval v práci za účelom kontroly, to nebola

pravda, lebo tieto rozhovory iniciovala ona z dôvodu, že chcela od manžela mať informácie o zdravotnom
stave detí, ktoré boli v tom čase v jeho opatere. Hodnotila ho ako dobrého otca, priateľa, s ktorým má
dobrývzťahakomanželom.Nakoľkotakžalobca,akoajjehomanželkazhodneuvádzali,žesúsioporou,
majúsaradi,súduzavrel,ževýkonväzbynepretrholanivýraznenenarušilcitovéväzbymedzimanželmi,
nedošlo ani k narušeniu rodinných väzieb žalobcu, lebo tieto boli negatívne dlhodobo ovplyvnené už
pred vznesením obvinenia a vzatím žalobcu do väzby, čo potvrdzovalo aj sporadické stretávanie sa

s príbuznými. Z vykonaného dokazovania tiež zistil, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo dohodou
medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom a to 3 mesiace potom, ako bol žalobca prepustený z väzby
na slobodu, pričom podľa hodnotenia zamestnávateľa bol tento s pracovným výkonom žalobcu a jeho
výsledkami nespokojný, jeho pracovný výkon nabral klesajúcu tendenciu, nereflektoval na vytýkané
nedostatky, v práci býval unavený, nevyspatý, jeho chrápanie na pracovisku bolo neprehliadnuteľné.

Žalobca tiež nepreukázal, aby si po skončení pracovného pomeru intenzívne hľadal zamestnanie, alebo
žeby bol pri hľadaní práce bol diskvalifikovaný z dôvodu vedenia trestného stíhania. Tieto ním tvrdené
následky preto nevzal do úvahy pri hodnotení nemajetkovej ujmy. Uzavrel však, že možno s istotou a bez
akýchkoľvek pochybností predpokladať, že trestné stíhanie a výkon väzby museli výrazne zasiahnuť
do života fungovania žalobcu v súvislosti s náhlou zmenou života, neistotou, umiestnením do väzobnej

cely, kedy šlo o ťažko riešiteľnú situáciu, ktorá musela nepochybne veľmi zasiahnuť človeka, ktorý
nebol dosiaľ súdom trestaný. Nemal však preukázané žiadne psychické problémy, zdôraznil, že žalobca
neprodukoval žiadne tvrdené následky trestného stíhania vo sfére jeho zdravotného stavu a psychická
ujma jeho manželky, či detí nebola predmetom konania. V stanovení sumy náhrady vychádzal z kritérií
náhrad ustálených súdnou judikatúrou, ktorými sú okolnosti na strane zodpovednej osoby ako napr.

ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie, v ktorom kontexte poukázal na to, že žalovaná sa žalobcovi
neospravedlnila a zotrvala na stanovisku, že nespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nároku.

4. Pri stanovení náhrady nemajetkovej ujmy vzal do úvahy individuálne skutkové okolnosti prípadu
najmä celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody, dĺžku trestného stíhania, následky v osobnej sfére

poškodenej osoby, tak aby výška odškodnenia odrážala všeobecné zdieľané predstavy o spravodlivosti
a primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy posudzoval aj v kontexte zohľadnenia ďalších právnych
predpisov ako napr. ustanovenia zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. Podľa § 12
citovaného zákona účinného k času podania žaloby, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť
násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy,

čo predstavuje 24.000,00 eur (súd uviedol, že minimálna mesačná mzda za rok 2018, kedy malo dôjsť
k najzávažnejšiemu zásahu do osobnostných práv žalobcu - vzatiu do väzby bola vo výške 480,00 eur).

5. V rámci voľnej úvahy pri určení náhrady nemajetkovej ujmy súd uviedol, že túto je potrebné
posudzovať aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR

a Najvyššieho súdu SR. Pretože nemajetková ujma vznikla ako následok nezákonného trestného
stíhania a nezákonnej väzby, považoval za primeranú náhradu sumy 12.720,60 eur, keď následky, ktoré
žalobca utrpel v podobe znášania negatívnych reakcií z blízkeho i vzdialenejšieho okruhu známych, z
obáv z trestného stíhania, negatívny vplyv na emočné prežívanie, stres, neistota, majú pôvod v oboch
týchto rozhodnutiach. Považoval za otázne, či je vôbec možné rozlíšiť negatívne dopady plynúce

z viacerých súbežne prebiehajúcich zásahov do osobnostnej sféry, a bol toho názoru, že to rozlíšiť nie
je možné, napokon upresnil, že titulom náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu priznáva 6.970,60 eur
a titulom náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie sumu 5.750,00 eur. Súd dôvodil, že stanoviť
presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trestného stíhania či väzby nie je
možné, pretože primeranosť výšky musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, rovnako nie je

možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe iných súdov iných štátov, či ESĽP vzhľadom
na odlišnosť životnej úrovne. Táto rozhodovacia prax je však namieste, aby bola zohľadnená. Odkázal
na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 754/2016 z 24.1.2017, ktorý vychádza zo širokej komparácie
rozhodovacej praxe ESĽP a súdov iných európskych štátov. Vo svetle tohto nálezu potom odškodneniežalobcu za trestné stíhanie v trvaní 23 mesiacov v sume 5.750,00 eur, teda 250,00 za mesiac stíhania
a odškodnenie nemajetkovej ujmy za výkon väzby v trvaní 70 dní v sume 6.970,60 eur, teda 99,58 eur
za jeden deň väzby, pokladal za adekvátne. V zostávajúcom rozsahu nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy ako neopodstatnený zamietol.

6. Rozhodol tiež o nároku žalobcu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého titulom
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci sa okrem skutočnej škody uhrádza aj ušlý zisk, ktorý
ako druh majetkovej ujmy spočíva v nedosiahnutí toho, čoho by poškodený pri neexistencii škodnej

udalosti za normálnych okolností pri obvyklom behu veci dosiahol. Bolo nesporné, že žalobca bol
vo výkone väzby od 9.1.2018 do 19.3.2018, v ktorom období bol zamestnaný v riadnom pracovnom
pomere v spoločnosti Deutsche Telekom System Solutions Slovakia s.r.o. na základe pracovnej zmluvy
zo 16.7.2012. Súd uviedol, že v prípade, ak bol zamestnanec vzatý do väzby, nemá právo na
ospravedlnenie neprítomnosti, pretože výkon väzby sa nepovažuje za prekážku v práci, zamestnávateľ
však môže zamestnancovi poskytnúť pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez jej náhrady podľa §

143 ods. 3 Zákonníka práce. Pri vyhodnotení nároku žalobcu na náhradu škody – ušlého zisku vychádzal
z priemernej čistej mesačnej mzdy žalobcu za kalendárny štvrťrok predchádzajúci výkonu väzby, t.j.
za obdobie 10, 11, 12/2017, ktorá podľa potvrdenia zamestnávateľa predstavovala 869,97 eur netto.
Súd priznal preto žalobcovi ušlý zisk v celkovej výške 2.051,58 eur, vychádzajúc z priemernej dennej
mzdy viažucej sa k fondu pracovného času v príslušnom mesiaci, v ktorom žalobca vykonával väzbu.

Žalobcovi tiež priznal nárok na úroky z omeškania v súlade s § 517 ods. 1, 2 OZ, keďže žalovaná
odmietla uspokojiť ním požadovaný nárok. Žalovaná listom zo dňa 13.11.2020 vyhodnotila žiadosť
žalobcu ako nedôvodnú, odo dňa nasledujúceho 14.11.2020 sa preto dostala do omeškania s plnením
peňažného dlhu, od ktorého času súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške vyplývajúcej z §
3 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka

v znení účinnom od 1.2.2013. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (CSP), zohľadňujúc mieru procesného úspechu žalobcu v konaní, ktorého nemožno zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku úvahy súdu, pričom základ jeho nároku bol daný.

7. Proti rozsudku žalovaná podala odvolanie v zaväzujúcich výrokoch rozhodnutia a v súvisiacom výroku

o náhrade trov z dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Vytýkala súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, keď žalobca si nesplnil svoju
povinnosť špecifikovať nárok tak, aby bolo možné preskúmať dôvodnosť tvrdení o spôsobenej ujme
a požadovanej náhrade vo vzťahu ku každému zo žalobcom uplatnených titulov, k čomu poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Cdo 19/2022 zo dňa 27.4.2023, že pokiaľ je uplatnená nemajetková
ujma z viacerých titulov, je potrebné, aby nároky boli oddelené pokiaľ ide o výšku, v akej si ju žalobca

uplatňuje, pretože rôzne tituly vychádzajú z rozličných skutkových okolností, majú iné dopady na
život žalobcu, vyplývajú z odlišných právnych východísk. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení
rozhodnutia konštatoval absenciu takéhoto rozlíšenia, ale súčasne v záujme vyhovenia požiadavky
rozlíšenia upresnil, že titulom náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu priznáva 6.970,60 eur a titulom
náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie sumu 5.750,00 eur, čím suploval aktivitu žalobcu a išiel

nad rámec žaloby a žalobného petitu. Odvolateľka ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že napriek
rozsiahlemuodôvodneniunepristúpilkriadnejargumentáciirozhodnutiavčasti,vktorejžalobcovipriznal
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď zo žaloby ani z výsledkov vykonaného dokazovania
nevyplynuli objektívne skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné hovoriť o vzniku konkrétnej ujm
a závažnosti jej následkov. Aj keď súd uviedol, že žalobca nepreukázal relevantnú príčinnú súvislosť

medzi nezákonnými rozhodnutiami a uplatňovanou náhradou nemajetkovej ujmy, tak konštatoval
automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznila, že pokiaľ aj výkon väzby či
vedenie trestného stíhania nepochybne predstavuje zásah do súhrnu osobnostných práv poškodeného,
nezbavuje to poškodeného povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach
života, aby úvahy o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôli súdu, ale na konkrétnych

a preskúmateľných hľadiskách. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznania konkrétnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy považovala žalovaná za neodôvodnené a nepreskúmateľné, lebo súd
bral do úvahy nejaké prezumované následky v situácii, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca nepreukázal vznik konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života, čo konštatovalsúd aj v odôvodnení. Argumentovala, že pri určovaní konkrétnej výšky náhrady musí súd zohľadňovať
primeranosť v pomere k iným obdobným finančným kompenzáciám a podľa § 17 ods. 3 zákona č.
514/03 Z.z. prihliadať k osobe poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov vznikajúcich
poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval,
že žalobca nepreukázal, aby trestné stíhanie, či výkon väzby závažným spôsobom zasiahli do jeho
rodinného života, nepreukázal ukončenie pracovného pomeru v príčinnej súvislosti s nezákonnými
rozhodnutiami orgánov štátu, ani hľadanie zamestnania, ani tvrdenia ohľadom psychických problémov,

tak uvedené malo viesť k záveru, že v prípade žalobcu je daný priestor na nepriznanie náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. len na jej symbolické vyjadrenie. Súdom stanovenú náhradou preto nemožno
hodnotiť ako spravodlivé zadosťučinenie. Odvolateľka zastávala názor, že pri rozhodovaní o odškodnení
nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie dôsledne neriadil zákonom č. 514/2003 Z.z., ani ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR, keď vo vzťahu k primeranosti priznanej náhrady z judikatúry vyplýva
potreba porovnávania nároku s inými právnymi predpismi a judikatúrou v obdobných prípadoch,

pričom odkázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017,
3Cdo/19/2018. V otázke nároku na náhradu ušlého zisku vo výške 2.051,58 eur žalovaná vyjadrila,
že súd prvej inštancie bez opory v zákone a v rozpore s princípom kontradiktórnosti zadovážil listinné
dôkazy, na podklade ktorých tento nárok ustálil, čím nahrádzal pasivitu žalobcu. Takýto postup je
arbitrárny, ústavne neudržateľný, lebo sám súd si vyžiadal výplatné pásky od zamestnávateľa žalobcu,

keď žalobca bol v tomto smere pasívny. Súd neaplikoval riadne zásadu sudcovskej koncentrácie a nemal
ani prihliadať na predložené doklady, preto mal správne nárok žalobcu v tejto časti zamietnuť, pretože ho
riadneavčasnepreukázal.Výrokopovinnostinaplnenieúrokovzomeškaniapovažovalazarozhodnutie
„ultra petit“ dôvodiac, že taký nebol žalobcom uplatnený, čo malo dokazovať aj vyjadrenie súdu prvej
inštancie v jeho odôvodnení v bode 3., že žalobcova požiadavka na zaplatenie úrokov z omeškania sa

nepremietla v navrhovanom petite, ale nárok žalobcu na zaplatenie príslušenstva jednoznačne vyplýva
z obsahu žaloby. Podľa odvolateľky si žalobca takýto nárok neuplatnil a jeho priznanie odporuje aj
súdnej judikatúre, podľa ktorej povinnosť na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, ktorým je určená doba plnenia. V časti nároku na náhradu trov považovala toto rozhodnutie
za nesprávne, majúc za to, že pri rozhodovaní o trovách vzhľadom na zmenu koncepcie Civilného

sporového poriadku nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu, ale základom je výška
uplatneného nároku v pomere k nároku priznanému, pričom v prípade ušlého zisku procesný úspech
nebol závislý od úvahy súdu, ale výlučne od dôkazného bremena a jeho unesenia. V situácii, ak
zo žalobcom žiadanej sumy majetkovej škody 2.100,00 eur a nemajetkovej ujmy 29.000,00 eur bol
priznaný žalobcovi nárok na náhradu majetkovej škody 2.051,58 eur a nemajetkovej ujmy 12.720,60

eur, sa žalovaná hodnotila ako procesne úspešnejší účastník sporu. V rozsahu odvolaním napadnutom
navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne,
čo podľa jeho názoru nespochybnila ani odvolacia argumentácia žalovanej, navrhoval preto rozsudok

potvrdiť.

9. Ďalšie vyjadrenia v konaní podané neboli.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení procesnej prípustnosti a včasnosti

podaného opravného prostriedku, subjektom v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379,
§ 380 ods. 1,2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolanie je čiastočne
dôvodné. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP vyhovujúci výrok rozsudku
o povinnosti žalovanej na náhradu ušlého zisku 2.051,58 eur s prísl.. V časti, v ktorej boli naplnené

tvrdené odvolacie dôvody a neboli splnené podmienky pre zmenu ani potvrdenie rozhodnutia, bol tento
zrušený v zhode s § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec vrátená súdu v tejto časti na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

11. Zamietavý výrok rozsudku nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.februára 2025 v pojednávacej
miestnosti č.dv. 210 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhláseniarozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219
ods. 3 CSP.

13. Nebolo sporné, že je daná zodpovednosť žalovanej za nezákonné rozhodnutie o vzatí žalobcu
do väzby a vznesení obvinenia proti jeho osobe, v súvislosti s ktorými rozhodnutia žalobcovi vznikla
ujma na majetku v podobe ušlého zisku ako aj nemajetková ujma na jeho osobnostných právach.
V časti priznaného nároku na ušlý zisk (zárobok) v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 513/2004 Z.z.
žalovaná neopodstatnene namieta zásah do jej práva na spravodlivý súdny proces, či porušenie zásad

koncentrácie konania neprípustnou procesnou aktivitou súdu tvrdiac, že žalobca nepredložil dôkazy
o existencii vzniku škody a až súd sám si vyžiadal výplatné pásky žalobcu, na podklade ktorých
bol určený rozsah ušlého zisku. Odvolací súd poukazuje na to, že už z obsahu podanej žaloby je
nepochybné, že žalobca svoj nárok založil na tvrdení o poberaní mesačného zárobku vo výške 700,00
eur, výšku ktorého dokladoval pracovnou zmluvou z 13.7.2012 o mzde v hodnote 710,00 eur a jej
dodatku účinného od 1.3.2017 o mesačnej mzde na úrovni 914,00 eur. Za danej situácie to bola naopak

žalovaná, koho zaťažovala povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy o tom, že žalobcovi taký nárok
nepatrí. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z aplikácie ustanovení § 141, § 134 Zákonníka práce, že
za obdobie výkonu mzdy, ktoré nie je prekážkou v práci na strane zamestnanca prináleží mu náhrada
mzdy, na ktoré účely si vyžiadal podklady pre výpočet priemerného zárobku v rozhodnom období,
teda v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom obdobiu výkonu väzby 10/2017 až 12/2017 (žalobca

vykonal väzbu v rozsahu 70 dní v čase od 9.1.2018 do 19.3.2018), postupoval v súlade so zákonom
predvídaným postupom zistiť rozhodujúce skutočnosti významné pre právne posúdenie nároku. Voči
spôsobu právneho posúdenia nároku a priznanému rozsahu ušlého zisku napokon žalovaná žiadne
odvolacie námietky ani nevzniesla. Správne súd vychádzal z povinnosti žalovaného na plnenie úrokov
z omeškania z ušlého zisku 2.051,58 eur v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 513/2004 Z. z., keď

je nepochybné, že štát zodpovedný za vznik škody a konajúci prostredníctvom svojich orgánov ku
dňu 13.11.2020 prejavil svoju vôľu neuznať nárok žalobcu na náhradu škody, ktorý pri predbežnom
prerokovaní odmietol, teda odo dňa nasledujúceho sa ocitol v omeškaní s plnením svojho záväzku,
ktorý tu preukázateľne už k uvedenému dňu existoval. Nie je významné, kedy sa o uvedenej skutočnosti
dozvedel žalobca, ale kedy bolo vydané oznámenie o neakceptácii nároku v rámci predbežného

prerokovania, resp. kedy dôjde objektívne k uplynutiu 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku (v danom prípade žalovaná strana prerokovala nárok pred uplynutím 6-mesačnej lehoty). Nárok
na úroky z omeškania žalobca uplatnil tak v obsahu žaloby ako i v ďalších jeho podaniach (napr.
7.5.2021), keď predmet spor je charakterizovaný nielen obsahom petitu žaloby, ale obsahom skutkových
tvrdení žalobcu, ku ktorým včítane príslušenstva svoje stanovisko vyjadrila aj žalovaná. Ani súd ani

strany sporu tak nemali pochybnosti, čo je predmetom sporu a aké nároky žalobca uplatňuje, a priznanie
úrokov z omeškania tak nemožno považovať za rozhodnutie nad rámec toho, čo žalobca žiadal. Výrok
rozsudku v časti náhrady ušlého zisku bol preto ako vecne správny v celom rozsahu potvrdený.

14. Ako odôvodnenú odvolací súd hodnotil námietku odvolateľky v časti priznanej peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy za výkon väzby a trestného stíhania z dôvodu protichodnej a nezrozumiteľnej
argumentácie súdu prvej inštancie v odôvodnení. Súd prvej inštancie uviedol, že nie je možné rozlíšiť,
či presne rozčleniť následky výkonu väzby a začatia trestného stíhania, v akom rozsahu alebo
intenzite sa tieto podieľali na negatívnom zásahu do osobnostných práv žalobcu, no súčasne bez
bližšieho vysvetlenia „upresnil“, že titulom náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu priznáva 6.970,60

eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie sumu 5.750,00 eur. Pritom sám žalobca
už v žalobe špecifikoval, že titulom náhrady nemajetkovej ujmy za každý deň strávený vo väzbe
žiada 99,58 eur (vychádzajúc podľa jeho názoru z porovnateľnej situácie aká bola v konaní Krajského
súdu Žilina 9Co/52/2010), teda jednoznačne rozlíšil, v akom rozsahu požaduje finančné odškodnenie
za nemajetkovú ujmu spôsobenú mu väzbou, keď čo do zostávajúceho rozsahu išlo o peňažnú náhradu

za následky spôsobené nezákonným trestným stíhaním. V tomto odvolací súd prisvedčuje žalovanej,
že pokiaľ sú predmetom sporu viaceré nároky z titulu odškodnenia nemajetkovej ujmy vzniknuté
nezákonným zásahom orgánov štátu do osobnostných práv jednotlivca je potrebné, aby vo vzťahu
k týmto nárokom produkoval oprávnený skutkové tvrdenia a označil alebo predložil k nim dôkazy
zodpovedajúco charakteru tvrdeného zásahu (porovnaj napr. NS SR 5Cdo/19/22).

15. Pokiaľ aj súd prvej inštancie teoreticky vymedzil kritériá, z ktorých vychádzal pri hodnotení peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy (celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody, dĺžka trestného stíhania
a následky v osobnej sfére poškodenej osoby prihliadajúc v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 513/2004Z.z. na osobu poškodeného a jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnomživoteavspoločenskomuplatnení),zodôvodneniarozsudkunevyplývaakobolitietokritéria

zohľadňované v pomere k obdobným prípadom, a ktoré skutočnosti zakladajú adekvátnosť priznanej
náhrady v pomere k miere zisteného zásahu. Výsledky vykonaného dokazovania viedli súd záveru,
že „nie je možné prihliadnuť na iné skutočnosti ako na to, že žalobca bol nezákonne trestne stíhaný
a vzatý do väzby, lebo súd nezistil následky zásahu do rodinných väzieb, nenachádzal príčinnú súvislosť
medzi nezákonnou väzbou, trestným stíhaním a pracovnými problémami žalobcu, zhoršením jeho

zdravotného stavu, dôvodiac, že žalobca neprodukoval žiadne dôkazy o existencii takých problémov,
nedošlo k pretrhnutiu rodinných alebo citových väzieb manželmi. Následne konštatoval všeobecné
následky trestného stíhania a väzby ako náhla zmena života, neistota, umiestnenie do väzobnej cely,
podrobenie sa úkonom prípravného konania, hrozba odňatia slobody, neustále zaoberanie sa situáciou,
ktorá je pre človeka v danom momente ťažko riešiteľná, obzvlášť, ak ide o osobu doposiaľ súdne
netrestanú, ktorá bola umiestnená do väzby, znášanie negatívnych reakcií blízkeho i vzdialenejšieho

okruhu známych, obavy z trestného stíhania. Uviedol, že rozhodnutie o rozsahu náhrady nemajetkovej
ujmy nie je založené na svojvôli súdu, ale je stanovené na základe objektívnych merateľných kritérií,
ktorýzohľadňujeajrozhodovaciupraxEurópskehosúdupreľudsképráva,judikatúrnupraxvšeobecných
súdov, konštatujúc, že celková suma 12.720,60 eur je primeraná, daná dĺžkou trvania zásahu v oblasti
pracovnej, súkromnej, s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život a okolnosti, za ktorých

k zásahu došlo. S odkazom na Nález Ústavného súdu SR III.ÚS/754/2016 považoval odškodnenie
nemajetkovej ujmy vo výške 5.750,- eur za trestné stíhanie v trvaní 23 mesiacov a vo výške 6.970,60
eur za 70 dní väzby za adekvátne bez toho, aby vyhodnotil porovnateľnosť tam posudzovanej situácie
s prípadom žalobcu (odvolací súd poznamenáva, že ústavný súd sa v danej veci zaoberal otázkou, či
zákon č. 58/1969 Zb. zakladá nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ak sa trestné konanie

skončilo zastavením, nezákonne stíhanému bolo priznaných 35.000 eur za trestné stíhanie trvajúce 55
mesiacov zahrňujúce trojmesačnú väzbu, pri preukázateľnom rozpade rodinných vzťahov, negatívnych
následkoch v pracovnej sfére, na psychickom i fyzickom zdraví). Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie tak nevyplýva, ktoré konkrétne individuálne okolnosti prípadu boli rozhodujúce
pri stanovení náhrady nemajetkovej ujmy, a ktoré ho viedli k ustáleniu adekvátnosti priznanej výšky

odškodnenia za mesiac trvania trestného stíhania, či deň výkonu väzby, keď v rozhodnutí absentujú
porovnateľné kritériá v obdobných prípadoch, ktoré mali byť súdom prvej inštancie brané do úvahy.

16. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca
utrpel v dôsledku nezákonného väzobného a trestného stíhania nie je možné odstrániť inak ako

priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady. Peňažná náhrada vychádza z ujmy spôsobenej
žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv, života, zdravia, ľudskej dôstojnosti, z titulu nezákonného väzobného stíhania, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsúdením. Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t.
j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým
je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I.
ÚS 115/07, II. ÚS 282/2014, II. ÚS 703/2014). Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je preto
aj nárok fyzickej osoby, ktorá bola vzatá do väzby, ak bolo proti nej trestné stíhanie zastavené, bola

oslobodená spod obžaloby alebo vec bola postúpená inému orgánu. Táto osobitná právna úprava
zodpovednosti za škodu vychádza z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý
alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Následok
zásahu do osobnostných práv nie je zanedbateľný. Už samotný fakt trestného stíhania je pre každého
jednotlivca záťažou majúceho negatívny vplyv na jeho osobný, pracovný život o to viac, ak ide o

konanie založené na nesprávnom, nezákonnom obvinení, keď rozhodovacia prax tiež ustupuje od
preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, lebo táto vzniká už samotným porušením základných práv
a slobôd fyzickej osoby. Najvyššiu mieru ochrany požíva práve ľudský život, jeho integrita, ľudská
dôstojnosť a sloboda. Nesvedčí preto ani súdu bagatelizovanie závažnosti ujmy, keďže dochádza
nezákonným vedením trestného stíhania k porušeniu práva na osobnú slobodu garantovanú v Článku

17 Ústavy SR, Článku 19 Ústavy SR. Nemožno dokazovať vnútorný stav poškodenej osoby, keďže ide
o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa premietajú vo vnútornom živote človeka (porovnaj
NS SR 4Cdo/125/2019, 4Cdo/34/2018).17. Pri stanovení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť, že táto nesleduje cieľ
poskytnúť poškodenému peňažný ekvivalent, či obnovu pôvodného stavu, keďže je to z povahy veci je
vylúčené, a ani v peniazoch sa nedá jednoznačne ohodnotiť, či vyčísliť takýto zásah, avšak zámerom

je dosiahnuť určité spravodlivé zmiernenie, satisfakciu zásahu v dôsledku pochybení orgánov verejnej
moci. Stanovenie výšky primeranej náhrady založené na úvahe súdu neznamená jeho ľubovôľu, keďže
jej rozsah vychádza z konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci prihliadajúc tiež na právnu
úpravu upravujúcu odškodnenie obetí poškodených násilnými trestnými činmi so zohľadnením právnych
záverov, ku ktorým v obdobných prípadoch dospela súdna prax vo svojich rozhodnutiach a ktoré sa

odrážajú v judikatúre Ústavného súdu SR a ESĽP (NS SR 3Cdo/25/2019, 3Cdo/7/2017).

18. Posudzovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy možno vzhľadom na vyššie uvedené na jednej
strane založiť na tzv. prezumovaných následkov, ktoré nie potrebné v konaní osobitne preukazovať teda,
že nezákonná väzba, trestné stíhanie zasiahli do práva na súkromie, práva na ochranu súkromného
života, osobnej slobody, dôstojnosti, cti. Na strane druhej je potrebné vychádzať z individuálnych

okolností konkrétneho prípadu, ktoré musí žalobca v konaní už preukázať. Týmito individuálnymi
okolnosťami je intenzita zásahu od osobnej integrity, následky na jeho povesti, vážne zdravotné
problémy, psychické dôsledky, vplyv na rodinné, pracovné, priateľské, spoločenské vzťahy, psychická
ujma rodiny, zníženie spoločenského postavenia, a pod., ktoré individuálne okolnosti musia mať priamu
príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím

19. S účinnosťou od 1.1.2013 bolo doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodenými násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006 Z.z. o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Aj keď vyššie

uvedené kritériá či úprava obmedzujúca výšku priznávanej náhrady boli do zákonnej úpravy vnesené
až neskôr, nebráni to ich zohľadneniu, keď právna prax ešte pred ich implementáciu do zákona, brala
uvedené kritéria do úvahy pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy, preto na samotnom posudzovaní nároku
sa nič nezmenilo (porovnaj NS SR sp.zn. 7Cdo/145/2011, 3Cdo/25/2019, 6Cdo/28/2019).

20. Vyššie uvedené potvrdzuje, že nakoľko nie je možné vopred stanoviť presnou sumou výšku
náhrady nemajetkovej ujmy za deň, či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania, pretože
primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadniť všetky osobitné okolnosti prípadu, a súd
má vziať do úvahy aj závery judikatúrnej praxe (najvyšších súdnych autorít, Európskeho súdu pre ľudské
práva) ktorá musí byť zodpovedajúcim spôsobom reflektovaná v obsahu súdneho rozhodnutia tak, aby

bolo zrejmé, ktoré obdobné, či totožné okolnosti prípadov porovnateľných skutkovo a právne boli brané
do úvahy pri stanovení satisfakcie, teda je potrebné, aby súd prvej inštancie vychádzajúc z odvolacích
námietok žalovanej zodpovedajúco súdnej judikatúre podložil svoj záver o rozsahu priznaného nároku
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie. Vychádzajúc z vyjadrení žalobcu,
výpovede jeho manželky, výkon väzby a nezákonné trestné stíhanie nepriaznivo zasiahli do osobnej cti,

dôstojnosti žalobcu, do jeho práva na vedenie súkromného a rodinného života, čo možno považovať za
negatívne následky majúce vplyv na každého jednotlivca podrobeného nezákonným úkonom orgánov
činných v trestnom konaní. Prihliadajúc na charakter trestného činu, z ktorého bol žalobca obvinený,
dobu trvania a obmedzenia osobnej slobody a dĺžku trestného stíhania, zohľadnené následky, musia
zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania (nie je zrejmé, ako súd ustálil následok v podobe

znášania negatívnych reakcií z blízkeho i vzdialenejšieho okruhu známych, ak podnet na trestné
stíhanie vyšiel zo strany príbuzných, o ktorých tak žalobca ako aj jeho manželka vypovedali, že boli
v negatívnom nastavení vo vzťahu k jeho osobe aj predtým, negatívny zásah v pracovnom prostredí
súd nekonštatoval, iný okruh známych nebol zmienený). Z výpovede žalobcu vyplýva, že po psychickej
stránke ťažko znášal výkon väzby, ako dehonestujúce vnímal hygienické podmienky. V okolnostiach

sporu aj vzhľadom na charakter trestného činu, z ktorého bol žalobca obvinený, a spôsob prežívania
ním popisovaný počas vedenia trestného konania a výkon väzby ako dostačujúce sa nejaví poskytnutie
morálneho zadosťučinenia, zásah nepochybne zakladá nárok žalobcu na poskytnutie peňažnej náhrady.
Každý jedinec sa nachádza v odlišnej životnej situácii, charakterizovanej inou úrovňou jeho osobných,
spoločenských a pracovných vzťahov, rozdielnym osobnostným nastavením, ktoré v súhrne ovplyvňujú

aj rozsah a povahu následkov, ktoré nezákonný zásah štátu vyvolal, a to i v prípade tzv. všeobecných
následkov (strata slobody majúca vplyv na možnosť kontaktu s okolím, prežívaný stres závislý od
okolnosti veci i osobného nastavenia). Ak by aj súd dospel k záveru, že tvrdené následky nezákonných
rozhodnutí na osobe a živote žalobcu sú len takého charakteru, ktoré postihujú každú nezákonne, činespravodlivo trestne stíhanú osobu, výška nemajetkovej ujmy za nezákonný zásah do práv žalobcu
musí zohľadňovať ako už bolo skôr zmienené predvídateľné kritériá vyplývajúce z právnych predpisov
s prihliadnutím na relevantnú judikatúru zaoberajúcu sa obdobnými prípadmi, po skutkovej a právnej

stránke, čo zodpovedá tiež princípu právnej istoty vyžadujúcej si komparatívny prístup súdov ohľadom
priznanej nemajetkovej ujmy.

21. Vo vzťahu k nesúhlasnej argumentácii odvolateľky k úrokom z omeškania z priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy odvolací súd odkazuje na presvedčivé a správne odôvodnenie súdu prvej

inštancie vychádzajúce z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (7Cdo/339/2021, 4Cdo/48/2017,
4Cdo/257/2019) konštatujúce právo na priznanie úrokov z omeškania, ktoré žalobcovi patrí od času,
kedy žalovaná strana ustálila, že jeho nárok neuspokojí, čo sa stalo listom zo dňa 13.11.2020. Na mieste
nie je ani tvrdenie žalovanej, aby súd rozhodol o úrokoch ultra petit, nakoľko tak z obsahu žaloby ako
i podaní žalobcu (napr. podanie čl. 168) je zrejmé, že predmetom jeho žaloby bolo tak priznanie istiny
ako i príslušenstva pohľadávky. Pre úplnosť odvolací súd doplňuje, že v prípade priznania nároku na

peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy sa v rámci náhrady trov konania žalobca považuje za procesne
úspešnú sporovú stranu aj keď mu nebola priznané odškodnenie v celom žiadanom rozsahu, ale na
základe úvahy súdu bola určená jeho primeranosť inak. Žalobca nemôže byť sankcionovaný za odhad
budúceho nároku priznaného súdom na základe jeho úvahy, čo zodpovedá záverom rozhodovacej praxe
ako aj právnej teórie (viď Veľké komentáre, Števček, Ficová, Baricová, Civilný sporový poriadok str.

927-927, rozhodnutie NS SR 4Cdo/34/2018). Pokiaľ bol žalobca v časti nároku na náhradu ušlého zisku
neúspešný, jeho neúspech zodpovedá len rozsahu 2 %, čo možno považovať za úspech nepatrného
rozsahu nemajúci vplyv na celkové hodnotenie jeho procesnej úspešnosti v spore.

22. Pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti súvisiaceho výroku o náhrade

trov konania, tento opätovne rozhodne o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 CSP).

23. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).