Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/154/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118202591
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:5118202591.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej,
v právnej veci žalobcu Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina,
IČO: 36 442 151, proti žalovanému MAFIS Energy, s.r.o., so sídlom Gen. M. R. Štefánika 7263/6, 911
01 Trenčín, IČO: 45 628 912, právne zastúpenému JUDr Michalom Hoffmannom, advokátom, so sídlom
Nám. Sv. Anny 20A, 911 01 Trenčín, o zaplatenie 13.907,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/191/2018-392 zo dňa 10. marca 2023 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/191/2018-483 zo dňa 10. apríla 2024

a v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/191/2018-542 zo dňa 8. júla
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcu proti prvej výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
37Cb/191/2018-392 zo dňa 10. marca 2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Trenčín
č.k. 37Cb/191/2018-483 zo dňa 10. apríla 2024 a v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Trenčín č.k. 37Cb/191/2018-542 zo dňa 8. júla 2024 o d m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/191/2018-392 zo dňa 10. marca 2023 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/191/2018-483 zo dňa 10. apríla 2024
a v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/191/2018-542 zo dňa 8. júla 2024
v napadnutej časti druhej výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov
konania a tretej výrokovej vete, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

III. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 1.738,49 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
1.738,49 Eur od 23.12.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Druhou výrokovou vetou žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
75 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Treťou
výrokovou vetou vo zvyšku žalobu zamietol.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou v predmetnom konaní domáhal, aby súd

zaviazal žalovaného, aby mu zaplatil sumu 13.907,92 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 20.05.2017 do 21.06.2017, 8 % ročne zo sumy 3.476,98 Eur od
22.06.2017 do 19.07.2017, 8 % ročne zo sumy 5.215,47 Eur od 20.07.2017 do 21.08.2017, 8 % ročne
zo sumy 6.953,96 Eur od 22.08.2017 do 22.09.2017, 8 % ročne zo sumy 8.692,45 Eur od 23.09.2017do 23.10.2017, 8 % ročne zo sumy 10.430,94 Eur od 24.10.2017 do 22.11.2017, 8 % ročne zo sumy
12.169,43 Eur od 23.11.2017 do 22.12.2017, 8 % ročne zo sumy 13.907,92 Eur od 23.12.2017 do
zaplatenia. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Konštatoval, že žalobca v žalobe uviedol,

že je v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„Zákon o energetike“, resp. „zákon č. 251/2012 Z.z.“) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
a žalovaný prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny a jeho zariadenie na výrobu elektriny je pripojené
do regionálnej distribučnej sústavy žalobcu, o čom svedčí Zmluva o pripojení zariadenia výrobcu do
VN distribučnej sústavy zo dňa 01.12.2010 (ďalej len „Zmluva o pripojení“), uzavretá medzi žalobcom

a žalovaným. Žalobca ako právny základ uplatneného nároku v podanej žalobe uviedol § 26 ods. 23
vyhlášky č. 18/2017 Z.z., na základe ktorého mal žalovaný uhrádzať žalobcovi na základe vystavených
faktúr mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy. Povinnosť žalovaného uhrádzať žalobcovi
platby za prístup do distribučnej sústavy je stanovená tiež v rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví (ďalej len „ÚRSO“), ktorými ÚRSO schválil Cenník pre distribúciu elektriny na rok 2017 (ďalej
len „Cenník“), pričom žalobca, ako aj žalovaný sú povinní postupovať v súlade s Cenníkom a poukázal

na spôsob výpočtu výšky mesačnej platby a na to, že ak k výslednej čiastke sa pripočíta 20 % DPH,
zistí sa výška mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy, ktorú bol žalovaný povinný uhrádzať
žalobcovi, pričom jej výška predstavuje čiastku 1.738,49 Eur. Žalovaný platbu za prístup do distribučnej
sústavy žalobcovi v minulosti uhrádzal, a to konkrétne za obdobie od 01.01.2014 až do 31.03.2017,
čo žalobca považoval za uznanie zvyšku dlhu v zmysle ustanovenia § 407 ods. 3 zákona č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“). Žalobca v žalobe uviedol, že počas celého
fakturovaného obdobia poskytoval žalovanému prístup do distribučnej sústavy. Tým žalovanému vznikla
povinnosť uhrádzať mu mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy na základe ním vystavených
faktúr. Žalovaný si však svoju povinnosť uhrádzať žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy
vyplývajúcu z platnej legislatívy riadne a včas nesplnil, pričom do dňa podania tohto návrhu žalobcovi

neuhradil faktúry č. 9171004234, č. 9171005221, č. 9171005819, č. 9171006878, č. 9171007659, č.
9171008747,č.9171009513,č.9171010278,každávsume1.738,49Eur,t.j.spoluza8faktúrvcelkovej
sume 13.907,92 Eur.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi zistil, že dňa 01.12.2010 uzavrel

žalobca ako prevádzkovateľ so žalovaným ako výrobcom elektriny Zmluvu o pripojení zariadenia
odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy, pričom podľa bodu 1.1 Zmluvy sa žalobca zaviazal
zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia
odberateľa do distribučnej sústavy žalobcu. Taktiež Prílohou č. 1 danej Zmluvy bola dohodnutá
maximálna rezervovaná kapacita (0,999MWp). Ďalej zistil, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví

(ÚRSO) vydal Cenové rozhodnutie č.0194/2017/E zo dňa 23.02.2017, na základe ktorého sa výška
mesačnej platby žalovaného za prístup do distribučnej sústavy v zmysle Cenovej vyhlášky a príslušného
Cenníka vypočíta ako súčin 30 % z hodnoty MRK = 30 % x 0,999 MW = 0229 MW a čiastky 4.845,30,-
eur/MW bez DPH, t.j. 1.738,49 eur vrátane DPH.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že faktúrami č. 9171004234, č. 9171005221, č. 9171005819,
č. 9171006878, č. 9171007659, č. 9171008747, č. 9171009513, č. 9171010278 žalobca fakturoval
žalovanému nedoplatok za službu vo výške 1.738,49 Eur, a to za mesiace apríl - november 2017.
Uvedené faktúry neboli zo strany žalovaného uhradené.

5. Súd prvej inštancie tiež zistil, že sporové strany uzavreli aj Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát č.
429/2018 zo dňa 29.12.2017. Faktúrami č. 2015018, č. 2015020, č. 2016002, č. 2016004, č. 2016006,
č. 2016008, č. 2016010 žalovaný fakturoval žalobcovi na základe Zmlúv o doplatku č. 429/2015/D
a č. 429/2016/D doplatok za vyrobenú elektrinu meranú fakturačným meradlom SSE-D za mesiace
november 2015 - máj 2016, pričom tieto faktúry žalobca uhradil len čiastočne.

6. Z oznámenia ČSOB, a.s. zo dňa 25.01.2023 súd prvej inštancie zistil, že pohľadávka banky
zabezpečená záložným právom zriadeným Zmluvou o zriadení záložného práva k pohľadávkam č.
1415/14/006-ZZ-02 zo dňa 25.03.2014, ktoré vzniklo registráciou v Notárskom centrálnom registri
záložných práv dňa 26.03.2014 pod sp. zn. NCRzp: 3575/2014 zaniklo splatením dňa 14.04.2022.

Zánikom pohľadávky zaniklo aj záložné právo, ako aj všetky prípadné nároky ČSOB, a.s. s týmto
záložným právom súvisiace.7. Súd prvej inštancie po zistení skutkového stavu uviedol, že v predmetnej veci sa podanou žalobou
žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia poplatku za prístup do distribučnej sústavy na základe § 26
ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová

regulácia v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška č. 221/2013 Z.z.“). Hlavnou obranou žalovaného bola
skutočnosť, že žalovaný nemal so žalobcom uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny, pričom poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, podľa ktorého časť
daného ustanovenia nie je v súlade s Ústavou SR. Žalobca poukazoval na ním predloženú Zmluvu
o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy uzatvorenú medzi žalovaným ako

výrobcomelektrinyažalobcomakoprevádzkovateľomdistribučnejsústavydňa01.12.2010.Uzatvorenie
predmetnej Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy medzi žalobcom
a žalovaným podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo v konaní sporné. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že uzatvorením predmetnej zmluvy vznikol medzi žalobcom a žalovaným vzhľadom na
postavenie žalobcu a žalovaného ako subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov
obchodnýzáväzkovo-právnyvzťahvzmysleustanovenia§261ods.1Obchodnéhozákonníka.Samotná

Zmluva o pripojení uzatvorená medzi stranami sporu dňa 01.12.2010 bola uzatvorená za účinnosti
zákona č. 656/2004 Z. z.. Tento zákon vo svojich ustanoveniach upravoval práva a povinnosti subjektov
pôsobiacich na trhu s elektrinou, ako aj obsahoval definíciu jednotlivých pojmov, ktoré zákonodarca v
predmetnom predpise použil.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že ÚRSO vydal vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov
elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto
platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej
sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy alebo nie. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom

cenového rozhodnutia ÚRSO, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové
rozhodnutie vydáva ÚRSO pre každý kalendárny rok. V zmysle vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z. mal
každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalobcu (t.j. prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do
distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“).

9. Súd prvej inštancie po prijatí nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/2014
z 22.06.2016 vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016 pod č. 220/2016 vo
väzbenaskutkovévymedzenieuplatnenéhonárokuzaspornépovažovalprávožalobcunapožadovanie

úhrady platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcu od žalovaného na základe žalobcom
vystavenýchfaktúrzaobdobieodapríladonovembra2017,atoprizohľadnenízáverovaúčinkovNálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky, relevantnej právnej úpravy a existujúcich zmluvných vzťahov
medzi žalovaným a žalobcom. Určujúce pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo právne posúdenie
zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného skutkovo nespornou Zmluvou o pripojení

zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy zo dňa 01.12.2010 uzatvorenej za účinnosti
Zákona č. 656/2004 Z.z..

10. Súd prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(napríkladuznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Obdo/25/2019z19.02.2020,uznesenieNajvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Obdo/13/2019 z 05.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/9/2019
z 31.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/15/2019 z 30.04.2020, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/95/2018 z 29.04.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Obdo/18/2019 z 19.02.2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/18/2019 z 20.11.2019),
ktoré vychádzajú z obdobného skutkového a právneho stavu a poukázal na závery vyplývajúce z týchto

rozhodnutí. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na závery vyslovené v konaniach vedených na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 3Obdo/18/2019, 1Obdo/18/2019, 2Obdo/15/2019 a
1Obdo/13/2019,ktoréboliposudzovanévkonaníoústavnýchsťažnostiachvedenomnaÚstavnomsúde
Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 167/2022 (pôvodne Rvp 352/2020).

11.Vprejednávanejvecisúdprvejinštanciemalzanesporné,žežalobcaakoprevádzkovateľregionálnej
distribučnej sústavy bol podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku zmluvného vzťahu povinný na
základe zmluvy umožniť pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom
elektriny za rovnakých (t.j. nediskriminačných) podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného vzťahubezpodmienečne vyžadovaného zákonom č. 656/2004 Z.z. nemohol mať výrobca elektriny prístup
do distribučnej sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený. Povinnosti prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny pripojenie a prístup do distribučnej sústavy na základe

zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave predpokladanej zákonom č. 656/2004 Z.z. (§ 21 ods. 2 písm. a),
§ 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z.) zodpovedá právo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej
sústavy požadovať od výrobcu elektriny odplatu za túto poskytnutú službu, a to poplatok za prístup. Na
tejto skutočnosti nemení nič ani zmena právnej úpravy obsiahnutá v zákone č. 251/2012 Z. z.. Pokiaľ
zmluva, uzavretá podľa zákona č. 656/2004 Z.z., nie je v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z.z., nebolo

povinnosťou zmluvných strán uzavrieť novú zmluvu, keďže táto zostáva platná.

12. V zmysle vyslovených záverov a názorov vyšších súdov, a to Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Ústavného súdu Slovenskej republiky súd prvej inštancie konštatoval, že povinnosť výrobcu elektriny
uzavrieť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom vyplývala z § 21 ods. 2 písm. a)
zákona č. 656/2004 Z z.. Po vyhodnotení týchto podstatných aspektov súd prvej inštancie považoval

za nutné konštatovať, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení.
Tvrdenia žalovaného ohľadom rozlišovania pojmov fyzické pripojenie do sústavy a fyzická dodávka
elektriny podľa názoru súdu prvej inštancie vyznievajú nepresvedčivo, keďže výrobou a následným
predajom energie sa napĺňa podstata podnikateľskej činnosti žalovaného ako výrobcu elektriny. Vzťah
medzi stranami je nutné primárne posudzovať podľa zákona č. 656/2004 Z.z., pretože zmluva o pripojení

bola uzavretá za účinnosti toho zákona. Jeho ustanovenia sú relevantné pre právne posúdenie veci
vrátane povinnosti uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Podľa názoru súdu prvej inštancie
nič na tom nemení ani skutočnosť, že vyhláška, ktorá zaviedla povinnosť platby za prístup, nadobudla
účinnosť neskôr a žalobca začať požadovať platbu až začiatkom roka 2014. Za rozhodujúcu skutočnosť
súd prvej inštancie považoval to, či výrobca mal uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Súd

prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami bola uzavretá aj zmluva o prístupe do distribučnej
sústavy, ktorá bola obsiahnutá v Zmluve o pripojení, nakoľko žalobca ako prevádzkovateľ regionálnej
distribučnej sústavy bol v čase vzniku zmluvného vzťahu povinný na základe zmluvy umožniť pripojenie
a zároveň aj prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom elektriny za rovnakých podmienok. Bez
existencie takého zmluvného vzťahu v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. nemohol mať výrobca elektriny

prístup do distribučnej sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený. V zmysle citovaného zákona nebolo
tiež možné, aby výrobca elektriny uzavrel s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu
o prístupe, keďže by nenapĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z § 21 ods. 2 písm. a) zákona
č. 656/2004 Z.z.

13. S poukazom na uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd prvej inštancie posúdil skutkovú
a právnu dôvodnosť žaloby tak, že táto je dôvodná. Aj vzhľadom na vyslovený názor Najvyšším
súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky v ich viacerých rozhodnutiach
súd prvej inštancie mal za to, že Zmluva o prístupe bola sporovými stranami uzavretá, na základe
čoho žalovaný mal zabezpečený prístup do sústavy žalobcu. Poplatok za prístup má teda zmluvný

základ a nie je žalobcom požadovaný v rozpore s právnou úpravou, ani v rozpore s nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016. Považoval za nesporné, že
žalovaný má zabezpečený prístup do distribučnej sústavy, tento prístup využíva a aj v období mesiacov
apríl - november 2017 využíval a je povinný za tento prístup zaplatiť príslušný poplatok. S poukazom na
uvedené skutočnosti, ako aj na vyslovené názory vyšších súdov, s ktorými sa stotožnil a s poukazom

na čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prvej inštancie
považoval podanú žalobu za dôvodnú.

14. Vzhľadom na dôvodnosť podanej žaloby v celom rozsahu sa súd prvej inštancie zaoberal tvrdeným
možným zánikom pohľadávok žalobcu z dôvodu existujúcich pohľadávok žalovaného voči žalobcovi

(uplatnenej kompenzačnej námietke), ktorú uplatnil žalovaný v rámci uplatnenia prostriedkov procesnej
obrany na pojednávaní dňa 28.09.2022. Uviedol, že žalovaný si uplatnil kompenzačnú námietku len za
predpokladu, že súd dospeje k záveru o dôvodnosti žalovaného nároku, a to v sume 12.169,43 Eur, ktorá
predstavovala pohľadávku žalovaného proti žalobcovi na úhradu doplatku za vyrobenú elektrinu, za
ktorúmupodľažalovanéhovznikolnárokprimárnenazáklade§3ods.1písm.c)zákonač.309/2009Z.z.

o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2018, o čom boli každoročne uzatvorené aj Zmluvy
o doplatku s ročnou platnosťou medzi žalobcom a žalovaným. V konaní nebolo sporné, že žalobca
žalovaným vystavené faktúry č. 2015018, č. 2015020, č. 2016002, č. 2016004, č. 2016006, č. 2016008,č. 2016010 uhradil len sčasti a žalobcom neuhradenú časť si žalovaný uplatnil ako kompenzačnú
námietku.

15. Pokiaľ šlo o kompenzačnú námietku spočívajúcu v tom, že žalovaný má proti žalobcovi pohľadávky
titulom neuhradených faktúr, súd prvej inštancie v prvom rade poukázal na to, že započítanie je
spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka, pričom poukázal na názor
vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 M Cdo 11/2008 z 26. mája 2010.
Tiež poukázal na to, že podmienkou platného jednostranného započítania je okrem iného aj pravosť

a existencia (dôvodnosť) pohľadávky, ktorá znamená súdnu vymáhateľnosť a pod ktorou je potrebné
rozumieť spôsobilosť pohľadávky pre úspešné súdne uplatnenie. Pokiaľ sa prejaví snaha započítať
pohľadávku,ktorejpravosťavýškasúsporné,zánikvzájomnýchpohľadávokmôženastaťažporiadnom
zistení pravosti a splatnosti spornej pohľadávky. Z tohto dôvodu je možné jednostranne započítať aj takú
pohľadávku, ktorú druhá strana spochybnila, resp. ju neuznala - súd sa v takom prípade musí zaoberať
dôvodnosťou tejto pohľadávky, t. j. riadne ju posúdiť a až po tomto posúdení rozhodnúť. V žiadnom

prípade nemôže a priori odmietnuť túto procesnú obranu žalovaného bez náležitého preskúmania
existencie a dôvodnosti pohľadávky.

16. Súd prvej inštancie uviedol, že na pojednávaní dňa 28.09.2022 žalovaný ako prostriedok procesnej
obrany uplatnil kompenzačnú námietku, ktorá pozostáva z faktúr na základe uzatvorenej Zmluvy o

doplatku medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný vystavil žalobcovi nasledovné faktúry: faktúru č.
2015018 zo dňa 03.12.2015 vo výške 20.726,08 Eur z toho uhradených žalobcom 18.987,59 Eur,
zostáva uhradiť 1.738,49 Eur, faktúru č. 2015020 zo dňa 31.12.2015 vo výške 6.854,52 Eur z toho
uhradených 5.116,03 Eur, zostáva uhradiť 1.738,49 Eur, faktúru č. 2016002 zo dňa 01.02.2016 vo výške
14.788,04 Eur z toho uhradených 13.049,55 Eur, zostáva uhradiť 1.738,49 Eur, faktúru č. 2016004 zo

dňa 01.03.2016 vo výške 17.965,57 Eur, z toho uhradených 16.227,08 Eur, zostáva uhradiť 1.738,49
Eur, faktúru č. 2016006 zo dňa 01.04.2016 vo výške 36.707,48 Eur, z toho uhradených 34.968,99 Eur,
zostáva uhradiť 1.738,49 Eur, faktúru č. 2016008 zo dňa 02.05.2016 vo výške 45.913,64 Eur z toho
uhradených 44.175,15 Eur, zostáva uhradiť 1.738,49 Eur a faktúru č. 2016010 zo dňa 03.06.2016 vo
výške 51.720,46 Eur z toho uhradených 49.981,97 Eur, zostáva uhradiť 1.738,49 Eur.

17. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal námietkou žalobcu, že pohľadávky uplatnené v
kompenzačnej námietke si žalovaný uplatňuje ako žalobca v spore vedenom na Okresnom súde Žilina
pod sp.zn. 19Cb/117/2019. Z predloženého vyjadrenia Okresného súdu Žilina súd prvej inštancie zistil,
že o nároku žalovaného nebolo doposiaľ rozhodnuté, t.j. uplatnený nárok v rámci podanej obrany v tomto

spore nemôže zakladať prekážku veci rozhodnutej, resp. konania veci začatej. Súd prvej inštancie mal
za to, že ak žalovaný v rámci obrany využije ako procesný prostriedok aj námietku možného zániku
nároku žalobcu t.j. uplatní si kompenzačnú námietku, súd sa touto obranou zaoberať musí.

18. K námietke žalobcu týkajúcej sa premlčania žalovaným uvedených pohľadávok v rámci

kompenzačnej námietky súd prvej inštancie uviedol, že právne účinky započítania uskutočneného
v hmotnoprávnych pomeroch alebo v rámci procesnej obrany kompenzačnou námietkou nie sú
vylučované ani premlčaním pohľadávky uplatňovanej na započítanie, pokiaľ sa táto ako nepremlčaná
s pohľadávkou druhej strany, proti ktorej započítanie smeruje, stretla. Konštatoval, že žalovaným
vystavené faktúry boli splatné najskôr 17.12.2015 a najneskôr 17.06.2016. K splatnosti žalobcom

vystavených faktúr, zaplatenie ktorých je predmetom sporu došlo 19.05.2017 až 22.12.2017, a teda
s prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie nemal za to, že premlčanie práva žalovaného z
nezaplatených faktúr nemohlo nastať skôr, ako sa stretlo s poslednou z pohľadávok žalobcu uplatnenou
žalobou, v dôsledku čoho ani prípadné neskoršie premlčanie kompenzácii nebráni. Súd prvej inštancie
tiež doplnil, že žalovaný si predmetné pohľadávky uplatnil voči žalobcovi už dňa 18.04.2019 podaním

žaloby na Okresnom súde Žilina, o ktorých zaplatenie sa vedie konanie na tamojšom súde pod sp.zn.
19Cb/117/2019. Žalobca najskôr podmienil vznesenie námietky premlčania prípadným späťvzatím
žaloby v konaní pred Okresným súdom Žilina zo strany žalovaného, avšak následne na otázku súdu
uviedol, že námietka premlčania nie je ničím podmienená, a preto sa súd prvej inštancie ňou zaoberal.

19. Pokiaľ šlo o ďalšie námietky žalobcu vznesené proti kompenzačnej námietke žalovaného týkajúce sa
zriadeného záložného práva, súd prvej inštancie konštatoval, že stranám sporu už v rámci predbežného
právneho posúdenia na pojednávaní dňa 08.02.2023 uviedol, že pohľadávky žalovaného uplatnené
v rámci kompenzačnej námietky v čase jej uplatnenia už neboli predmetom zálohu a žalovanýbol oprávnený túto námietku uplatniť. Preto sa súd prvej inštancie týmito námietkami žalobcu proti
kompenzačnej námietke ani nezaoberal. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie nezaoberal ani
tvrdením žalovaného v podaní zo dňa 16.11.2022, v ktorom okrem iného namietal platnosť samotných

zmlúv o doplatku zo dňa 09.03.2015 a 04.01.2016. Uviedol, že žalovaný tvrdil, že tieto zmluvy boli
za žalovaného podpísané treťou osobou, ktorá nemala za žalovaného právo podpisovať a jej konanie
nemožno považovať za konanie žalovaného, a preto tieto zmluvy žalovaného nezaväzujú, keď mal súd
prvej inštancie za to, že tieto tvrdenia sa vzťahujú len k otázke neúčinnosti zriadenia záložného práva
proti žalobcovi.

20. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že pohľadávky žalovaného uplatnené
v rámci kompenzačnej námietky zanikli na základe žalobcom predložených Dohôd o započítaní. K
tejto argumentácii žalovaný uviedol, že namieta platnosť predložených dohôd o započítaní. Žalovaný
tvrdil, že ani na jednej z dohôd nie je podpis konateľa spoločnosti A. B., ktorý bol jediným konateľom
spoločnosti a jedinou osobou oprávnenou konať za spoločnosť. Pán B. s takýmito dohodami nesúhlasil,

nepodpísal ich, ani nikoho nesplnomocnil na ich podpísanie. Dodal, že v období datovaného na
dohodáchžalovanýnemalanižiadnehozamestnanca,zktoréhopovahyfunkciebyvyplývalooprávnenie
dohody o započítaní uzatvárať. Žalovaný tiež namietal neoprávnenosť zápočtov vykonaných žalobcom,
a to z dôvodu nespôsobilosti pohľadávok, ktoré boli predmetom záložného práva na započítanie.
Vzhľadom na takto prednesenú argumentáciu strán sporu súd prvej inštancie v konaní posudzoval

platnosť predmetných Dohôd o započítaní. Konštatoval, že žalobca tvrdenia žalovaného, že predložené
dohody neboli podpísané oprávnenou osobou žiadnym spôsobom nerozporoval, na preukázanie opaku
súdu ani po vypočutí predbežného právneho posúdenia nepredniesol žiadne návrhy na doplnenie
dokazovania. Žalobca len argumentoval, že konal v dobrej viere, že dané dohody za žalovaného
podpisoval poverený zamestnanec, a teda oprávnená osoba. Súd prvej inštancie k tomuto uviedol, že z

výpisu z obchodného registra žalovaného vyplýva, že v čase podpisovania týchto dohôd, t.j. v mesiacoch
december 2015 až jún 2016 bol jediným konateľom žalovaného A. B.. Poukazovanie na konanie v
dobrej viere v prípade podpisu dohôd o započítavaní zo strany žalobcu súd prvej inštancie považoval za
nedostatočnúobranu.Dohodyozapočítavanípredstavujútakýprávnyúkon,ktorýzaväzujespoločnosťa
na podpis takéhoto právneho úkonu sa vyžaduje podpis oprávnenej osoby. Súd prvej inštancie zdôraznil,

že žalobcom predložené dohody o započítavaní neboli podpísané konateľom žalovaného, a preto
žalovaného nezaväzovali.

21. Vzhľadom na takto vykonané dokazovanie mal súd prvej inštancie za to, že medzi stranami dohody
o započítaní vzájomných pohľadávok neboli uzavreté riadne a pohľadávky v nich uvedené nezanikli

započítaním na základe dohody v súlade s § 364 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie preto
ďalej skúmal, či predmetné započítavanie pohľadávok nie je možné posudzovať ako jednostranné
započítavanie zo strany žalobcu v zmysle § 359 Obchodného zákonníka. Započítanie predstavuje
formu náhradného splnenia dlhu, dlh však pred splatnosťou pohľadávky pojmovo nevzniká. Uviedol,
že povinnosť plniť dlh je právne vynútiteľnou povinnosťou, pričom pod vynútením rozumieme možnosť

s úspechom sa domáhať splnenia tejto povinnosti žalobou na súde. Súd však nemôže deklarovať
existenciu povinnosti, ktorá v hmotnom práve ešte neexistuje. Povinnosť splniť dlh vzniká až momentom,
kedy pohľadávka veriteľa nadobudne vlastnosť splatnosti, a práve týmto momentom vzniká tzv.
žalobné právo. Pre perfektnosť započítacieho právneho úkonu je pojmovým znakom splatnosť oboch
pohľadávok. Poukázal na to, že Obchodný zákonník v § 359 opakuje zásadu vyjadrenú v Občianskom

zákonníku, podľa ktorej proti pohľadávke splatnej nie je možné započítať pohľadávku nesplatnú.

22. Súd prvej inštancie zistil, že v prejednávanom prípade žalobca adresoval žalovanému prejav vôle
- Dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov, v ktorom identifikoval svoju pohľadávku,
resp. záväzok žalovaného (číslom dokladu, variabilným symbolom, dátumom vystavenia, čiastkou,

započítavanou čiastkou a zostatkom) proti pohľadávke žalovaného (tiež individualizovanou rovnakými
identifikačnými údajmi ako pohľadávka žalobcu). Ku zápočtu pohľadávok týmto právnym úkonom
malo dôjsť podľa vôle žalobcu ku dňom 09.12.2015, 12.01.2016, 09.02.2016, 08.03.2016, 14.04.2016,
11.05.2016, 20.06.2016. Z uvedeného bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že v čase vykonania právneho
úkonu započítania, šesť zo siedmych pohľadávok žalovaného uvedené v žalobcom predložených

dohodách o započítaní, neboli splatné, dlh z nich v uvedenom čase ešte neexistoval, neboli vymáhateľné
súdom. Občiansky zákonník spolu s doplňujúcou právnou úpravou započítania Obchodným zákonníkom
zakazuje započítať voči splatnej pohľadávke pohľadávku nesplatnú. Občiansky zákonník však rovnako
ako Obchodný zákonník umožňuje aj v takomto prípade (ak jedna z pohľadávok nie je splatná) započítaťvzájomné pohľadávky dohodou. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že v prejednávanej veci k dohode o
započítaní nedošlo, nakoľko táto nebola uzatvorená riadne. Splatnou bola len pohľadávka žalovaného
proti žalobcovi z faktúry č. 2016010 zo dňa 03.06.2016, splatná dňa 17.06.2016 vo výške 51.720,46

Eur, z toho uhradených 49.981,97 Eur, zostáva uhradiť 1.738,49 Eur. V prípade tohto zápočtu sa súd
prvej inštancie zaoberal obranou žalovaného, že predmetný zápočet sa nedostal do jeho dispozície.
Vyslovil názor, že dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý mal preukázať, že tento jeho prejav sa
dostal do dispozície žalovaného už skôr, ako až na pojednávaní dňa 16.11.2022. Žalobca však uvedené
dôkazné bremeno neuniesol a tak súd prvej inštancie mal za to, že k zániku pohľadávky žalovaného z

faktúry č. 2016010 zo dňa 03.06.2016 v sume 1.738,49 Eur započítaním pred uplatnením kompenzačnej
námietky nedošlo.

23. Súd prvej inštancie záverom doplnil, že mal za nespornú dôvodnosť nároku žalovaného
vyplývajúceho z uvedených faktúr č. 2015018, č. 2015020, č. 2016002, č. 2016004, č. 2016006, č.
2016008, č. 2016010, ktorý predstavuje jeho nárok na úhradu doplatku za vyrobenú elektrinu. Samotný

žalobca čiastočnými úhradami týchto faktúr uznal ich dôvodnosť a rovnako aj Dohodami o započítaní
žalobcavlastneuznalpohľadávkyžalovanéhovcelkovejvýške12.169,43Eur,čododôvoduajichvýšok.

24. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaným uplatnená
kompenzačná námietka je dôvodná, čím došlo k zániku pohľadávok žalobcu z faktúr č. 9171004234,

č. 9171005221, č. 9171005819, č. 9171006878, č. 9171007659, č. 9171008747, č. 9171009513
započítaním s pohľadávkami žalobcu z faktúr č. 2015018, č. 2015020, č. 2016002, č. 2016004, č.
2016006, č. 2016008, č. 2016010 v celkovej výške 12.169,43 Eur. Predmetom konania tak zostal
záväzok žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 1.738,49 Eur z faktúry č. 9171010278, splatnej dňa
22.12.2017. Súd prvej inštancie vzhľadom na dôvodnosť podanej žaloby a na základe uvedeného

rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.738,49 Eur vyplývajúcu z
doteraz neuhradenej faktúry č. 9171010278 zo dňa 06.12.2017, splatnej dňa 22.12.2017, ktorou žalobca
oprávnene vyfakturoval žalovanému mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy.

25. Pretože žalovaný bol v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku, súd prvej inštancie

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Súd prvej inštancie pri stanovení
ich výšky vychádzal v súlade so žalobou zo zákonných úrokov z omeškania, a to vo výške 8,00 % ročne
za použitia § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorý
vznikol neuhradením vystavenej faktúry č. 9171010278, bola vo výške 0,00 %, t.j. zákonné úroky podľa

§ 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. predstavujú
8,00 % (základná úroková sadzba ECB zvýšená o 8 percentuálnych bodov), a to od splatnosti faktúry
do zaplatenia istiny.

26. Nakoľko predmetom konania bol nárok na zaplatenie sumy 13.907,92 Eur a súd prvej inštancie

žalobe vyhovel len v časti 1.738,49 Eur, nakoľko započítanie pohľadávky v sume 12.169,43 Eur
vyhodnotil ako platný úkon s riadnymi právnymi účinkami, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti
uplatneného nároku zamietol.

27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspechu v spore. Žalobca mal v spore úspech v časti o
zaplatenie istiny v sume 1.738,49 Eur, čo k žalovanej istine 13.907,92 Eur predstavuje úspech 12,50 %.
Žalovaný mal úspech v časti žalobcovi nepriznanej istiny v sume 12.169,43 Eur, čo k žalovanej istine
predstavuje úspech 87,50 %. Čistý úspech žalovaného je potom 75 % (87,50 % - 12,50 %). Súd preto
priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 75 %.

28.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Odvolanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že ním uplatnená kompenzačná námietka sa nedostala

do dispozičnej sféry žalovaného. Poukázal na to, že žalovaný ako prvá strana v rámci tohto konania
spomenul predmetné zápočty, ktoré označil v rámci svojej kompenzačnej námietky, pričom tieto
považoval za neplatné, o čom svedčí podanie žalovaného zo dňa 28.09.2022, ako aj zápisnica
z pojednávania zo dňa 28.09.2022. Uviedol, že žalovaný jednoznačne špecifikoval aj z akého tituludochádzalo k zápočtom a mal vedomosť o tom, že si proti faktúram žalovaného započítaval svoje
faktúry za prístup do distribučnej sústavy a tiež mal vedomosť aj o výške týchto zápočtov, nakoľko výšku
nedoplatkov označil v rámci svojej kompenzačnej námietky. Poukázal na to, že v predmetnom konaní

bol zo strany žalovaného predložený aj jeho list zo dňa 07.11.2016, v ktorom ho žalovaný vyzýval,
aby od realizácie zápočtov upustil. Aj týmto dôkazom žalovaný preukázal, že o týchto zápočtoch mal
vedomosťažesadostalidojehodispozičnejsféry.Počaskonaniamalžalobcajednoznačnezato,žetáto
skutočnosť je nesporná, a preto považoval konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 43. odôvodnenia
napadnutého rozsudku za zmätočné. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní

dňa 08.02.2023 jednoznačne vyvrátil konštatovanie žalovaného, podľa ktorého sa zápočty nedostali
do jeho dispozičnej sféry. K odôvodneniu súdu prvej inštancie uvedenému v bode 43. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, že mal preukázať, že prejav jeho vôle sa dostal do dispozičnej sféry žalovaného
skôr ako na pojednávaní dňa 16.11.2022 považoval za arbitrárne a odporujúce zistenému skutkovému
stavu, nakoľko pred týmto pojednávaním a ani na tomto pojednávaní nebola zo strany žalovaného
nijakým spôsobom spochybnená realizácia zápočtov a žalovaný nikdy nespomenul, že tieto zápočty sa

nedostali do jeho dispozičnej sféry. Dal do pozornosti, že žalovaný vo svojich konaniach poukazoval na
predmetné zápočty, pričom ich údajnú neplatnosť odvodzoval z titulu zriadenia záložného práva a nie
z titulu, že tieto zápočty sa nemali dostať do jeho dispozičnej sféry. Podotkol, že v čase uvedeného
pojednávania ani nemohol mať objektívnu vedomosť, že súd prvej inštancie považuje skutočnosť, či sa
zápočty dostali do dispozičnej sféry žalovaného za spornú, nakoľko žalovaný namietal túto skutočnosť

prvýkrát až na poslednom pojednávaní konanom dňa 08.02.2023, ku ktorej námietke sa aj on priamo
na pojednávaní vyjadril. O tom, že sa zápočty jednoznačne dostali do dispozičnej sféry žalovaného
podľa názoru žalobcu svedčí to, že predmetné zápočty spomína v rámci konania ako prvý žalovaný, a to
bez akejkoľvek predchádzajúcej zmienky žalobcu o týchto zápočtoch; žalovaný v rámci kompenzačnej
námietky jednoznačne špecifikoval kto, v akej výške a z akého dôvodu zápočty realizoval, o čom

svedčí zápisnica z pojednávania zo dňa 28.09.2022 a to, že žalovaný listom zo dňa 07.11.2016 žalobcu
preukázateľne vyzýval, aby upustil od predmetných zápočtov, pričom konkrétne zápočty žalobcu v tomto
liste aj presne špecifikoval. Z uvedených dôvodov žalobca mal za to, že informácia o realizácii zápočtov
sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného, a teda zápočty boli z jeho strany zrealizované platne.

29. Žalobca ďalej v odvolaní nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie týkajúcej sa nemožnosti
realizácie zápočtu splatnej pohľadávky žalobcu proti nesplatnej pohľadávke žalovaného a mal za to,
že v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie. Poukázal
na znenie § 359 Obchodného zákonníka, z ktorého znenia mal za zrejmé, že sa nejedná o prípady,
na ktoré sa vzťahuje kompenzačná námietka žalovaného. Uviedol, že v rámci časti kompenzačnej

námietky sa jedná o zápočet splatnej pohľadávky žalobcu proti nesplatnej pohľadávke žalovaného.
Mal za to, že už samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie poukázal v rámci odôvodnenia na
ustanovenie § 359 Obchodného zákonníka svedčí o nesprávnom právnom posúdení a nesprávnej
aplikácii právnej normy na prejednávaný prípad. Poukázal na to, že zápočet splatnej pohľadávky proti
nesplatnejpohľadávkejeprávnemožný,apretoniejemožnékonštatovaťjehoneplatnosť,akotouviedol

súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Zároveň v tejto súvislosti poukázal na komentár k § 359
Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že toto ustanovenie sa týka výlučne prípadov, kedy je proti
splatnej pohľadávke započítaná nesplatná pohľadávka, pričom predmetné ustanovenie nedopadá na
prípad medzi ním a žalovaným, kde sa jedná o započítanie proti nesplatnej pohľadávke žalovaného
bola započítaná jeho splatná pohľadávka. Tiež uviedol, že jeho názor podporuje aj judikatúra, a to

najmä rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31.01.2006, sp.zn. 32Odo 1143/2004, ako
aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31.01.2006, sp.zn. 29Odo 204/2003, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.10.2009, sp.zn. 23Cdo 4093/2007. Z uvedeného žalobca
mal jednoznačne za to, že realizácia zápočtu jeho splatnej pohľadávky proti nesplatnej pohľadávke
žalovaného je možná a takto zrealizovaný zápočet je platný. Na záver žalobca uviedol, že má za

to, že jeho nárok na úhradu faktúr za prístup do distribučnej sústavy je dôvodný, kompenzačná
námietkažalovanéhojenedôvodnázdôvodu,ženímvykonanýzápočetfaktúrprotifaktúramžalovaného
bol z jeho strany zrealizovaný platne, nakoľko sa jednalo o zápočet jeho splatnej pohľadávky proti
nesplatnej pohľadávke žalovaného a z dôvodu, že zápočty sa preukázateľne dostali do dispozičnej sféry
žalovaného, o čom jednoznačne svedčí samotné konanie a vyjadrenia žalovaného vo veci. Z uvedených

dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalovaný je povinný do troch odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu
13.907,92 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 20.05.2017 do
21.06.2017, 8 % ročne zo sumy 3.476,98 Eur od 22.06.2017 do 19.07.2017, 8 % ročne zo sumy 5.215,47Eur od 20.07.2017 do 21.08.2017, 8 % ročne zo sumy 6.953,96 Eur od 22.08.2017 do 22.09.2017, 8
% ročne zo sumy 8.692,45 Eur od 23.09.2017 do 23.10.2017, 8 % ročne zo sumy 10.430,94 Eur od
24.10.2017 do 22.11.2017, 8 % ročne zo sumy 12.169,43 Eur od 23.11.2017 do 22.12.2017, 8 % ročne

zo sumy 13.907,92 Eur od 23.12.2017 do zaplatenia a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania vo
výške 100 %.

30. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že s tvrdeniami žalobcu
uvedenými v odvolaní nesúhlasí. Poukázal na to, že započítavanie pohľadávok žalovaného na doplatok

za vyrobenú elektrickú energiu proti pohľadávkam žalobcu za G-komponent žalobca vykonával na
základe dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov, ktoré predložil na pojednávaní dňa
16.11.2022. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vyhodnotil, že tieto dohody o započítaní nie sú
podpísané žalovaným, a teda neboli vôbec uzatvorené a nemajú právne následky, posudzoval súd
prvej inštancie tieto dohody ako možné jednostranné úkony a skúmal, či jednostranné započítanie boli
doručenéžalovanému.Žalovanýmalzato,ževôľažalobcuzapočítaťpohľadávkydvojstrannoudohodou

nemôžebyťvyhodnotenáakovôľažalobcuvykonaťzapočítaniejednostranne.Akbymalžalobcaúmysel
vykonať započítanie formou jednostranného zápočtu, žalovaný mal za to, že primárne by pristúpil k tejto
forme započítania a nie k dvojstrannej dohode. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že potom, čo dohody
o započítaní neboli ním podpísané, žalobca nevykonal iný úkon započítania. Žalovaný trval na tom, že
žiadna dohoda o započítaní mu nebola doručená. Uviedol, že z jeho strany nebol návrh dohody nikdy

podpísaný, nikdy nebola uzatvorená dohoda o započítaní, teda v prípade, ak by aj mu bol návrh na
dohodu doručený, nevykonal akceptačný prejav vôle v primeranej lehote, v dôsledku čoho by návrh
na uzatvorenie dohody stratil právne účinky a nemožné ho považovať za jednostranné započítanie.
K oprávnenosti vykonaného zápočtu zo strany žalobcu proti jeho pohľadávke na doplatok za vyrobenú
elektrickú energiu odkázal na svoje doterajšie tvrdenia a uviedol, že žalobca nebol oprávnený uvedené

započítavanie vykonávať z dôvodu, že v tom čase boli jeho pohľadávky predmetom zálohu záložného
práva, pričom existencia záložného práva bola žalobcovi riadne oznámená. Vyslovil presvedčenie, že
k založeniu pohľadávok bol oprávnený z dôvodov uvádzaných pred súdom prvej inštancie, a to najmä
z dôvodu neplatnosti samotných zmlúv o doplatku predložených žalobcom, ktoré neboli podpísané jeho
konateľom, ale treťou osobou, ktorá nemala oprávnenie za neho konať. Zmluvy o doplatku sú preto

absolútne neplatnými právnymi úkonmi, a preto mu zo zmlúv o doplatku žiadne povinnosti nevznikli, a to
ani zákaz pohľadávky založiť. Vyslovil názor, že súd sa s namietanou absolútnou neplatnosťou zmlúv
o doplatku mal zaoberať z úradnej povinnosti. K tvrdeniu žalobcu ohľadom dôjdenia jednostranného
započítania žalovanému do jeho dispozičnej sféry žalovaný uviedol, že doručenie tohto právneho úkonu
malo byť uskutočnené poštou prostredníctvom poštového prepravcu, prípadne osobným doručením

jeho zástupcovi. V tento súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Obo 163/2006 zo dňa 19.09.2007 a dal do pozornosti, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal,
že dohody o započítaní mu doručil, či sa pokúšal doručiť a dokonca žalobca nikdy ani netvrdil, že
ním vykonané započítania mu doručoval. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že na pojednávaní dňa
08.02.2023 žalobca jednoznačne vyvrátil jeho konštatovanie o nedôjdení zápočtov do jeho sféry.

Na tomto pojednávaní žalobca len tvrdil, že o zápočtoch musel vedieť, keďže ich namieta, avšak
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu zápočty skutočne doručené boli. Žalovaný preto mal za
to, že nejde o arbitrárne tvrdenie súdu, ale o právne konštatovanie súdu o nepreukázaní tvrdenia,
ak žalobca skutočne doručenie zápočtov pred súdom nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že sám vo vyjadreniach odkazoval na započítania a že o započítaní vedel,

žalovaný upozornil na to, že za doručenie vykonaných započítaní nie je možné považovať akékoľvek
informovanie žalovaného akýmkoľvek subjektom ohľadom vykonávania zápočtu. Žalovaný mal za to, že
jediným doručením a informovaním o započítaní, ktorému by bolo možné priznať právnu relevanciu by
bolo doručenie započítania formou poštovej zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa na jeho
adresu,prípadneosobnedorúkjehoštatutárnehozástupcu.Uviedol,žesamotnávedomosťozápočtoch

nie je dostačujúca na to, aby bolo započítanie považované za oznámené. Takéto oznámenie musí byť
vykonané žalobcom proti nemu a musí byť z neho zrejmá špecifikácia započítaných pohľadávok tak,
aby boli nezameniteľné. K tvrdeniu žalobcu, že z jeho strany nebola nijakým spôsobom spochybnená
realizácia zápočtov a niky nespomenul, že zápočty sa nedostali do jeho dispozičnej sféry žalovaný
uviedol, že v konaní primárne preukazoval skutočnosť, že žalobca nemohol vykonávať akékoľvek

zápočty v rozhodnom období, nakoľko jeho pohľadávky boli predmetom zálohu a že táto skutočnosť
bola žalobcovi oznámená. Teda, aj keby mu žalobca riadne úkony zápočtu doručil a oznámil, zápočty
nemohli z dôvodu existencie záložného práva vyvolať žiadne právne účinky. Dodal, že žalobca sa počas
konania až do pojednávania dňa 16.11.2022 nikdy nevyjadril k zápočtom a zápočty vykonané žalobcomneboli predmetom vyjadrovaní strán sporu. Uviedol, že v konaní nikdy nespomenul, že zápočty mu
boli osobne alebo písomne doručené, pričom žalobca ich prvýkrát ako dvojstranné dohody predložil
až na pojednávaní dňa 16.11.2022 a že išlo o dohody, ktoré si vyžadovali podpis oboch zmluvných

strán. Poukázal na to, že na pojednávaní po oboznámení sa s týmito dohodami reagoval na predložené
dohody a uviedol, že podpis na nich uvedený nie je jeho a ani žiadnej osoby oprávnenej konať
za neho. Žalovaný popieral, že by jednoznačne špecifikoval titul zápočtu, nakoľko nikdy vo svojich
vyjadreniach neuviedol číslo faktúr na G-komponent, ktoré myli byť započítavané s jeho faktúrami.
Neuviedol ani ich dátum vystavenia, splatnosti, variabilný symbol, či mesačné obdobie poplatku G-

komponentu, za ktoré boli vystavené faktúry na G-komponent. Neoznačil ani fotovoltaickú elektráreň,
na ktorú bol G-komponent fakturovaný a ani ktorá ním vystavená konkrétna faktúra bola započítaná
oproti konkrétnej faktúre žalobcu. Nešpecifikoval dátum započítania, ani označenie započítacej listiny.
Poukázal na to, že výlučne uviedol, že žalobca vykonával započítanie faktúr G-komponentu, čo
bolo zrejmé z výšky nezaplatenej časti faktúry za doplatok. Z uvedených dôvodov žalovaný mal
za to, že započítanie nebolo vykonané, nakoľko nepodpísal ani jednu zo žalobcom predložených

dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov zo dňa 09.12.2015, 12.01.2016, 09.02.2016,
08.03.2016, 14.04.2016, 11.05.2016, 20.06.2016, pričom takéto započítania nemožno považovať ani za
platne vykonané jednostranné započítanie, ktoré mu naviac neboli doručené do dispozície. Započítanie
nebolo možné vykonať ani z dôvodu, že na jeho pohľadávky, proti ktorým žalobca započítania vykonával
boli predmetom záložného práva, o čom bol žalobca riadne upovedomený už v čase, keď zápočty

vykonával. Nakoľko započítanie vykonané zo strany žalobcu nemá právne účinky, žalovaný vyslovil
názor,žejehokompenzačnánámietkajedôvodnáanapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciejesprávny.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia.

31. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení poukázal na svoju argumentáciu uvedenú
v odvolaní. K možnosti započítavania svojich pohľadávok proti pohľadávkam žalovaného poukázal na
skutočnosť, že žalovaný odvodzuje oprávnenosť založenia svojich pohľadávok z dôvodu neplatnosti
žalobcom predložených zmlúv o doplatku, ktoré podľa tvrdenia žalovaného neboli podpísané jeho
konateľom, ale treťou osobou, ktorá nemala oprávnenie za neho konať. Uvedené konštatovanie

žalovaného žalobca považoval za účelové a zavádzajúce a uviedol, že žalovaný v rámci svojej
kompenzačnej námietky si uplatnil proti ním žalovanému nároku svoju pohľadávku vzniknutú na základe
predmetných zmlúv o doplatku. K tvrdeniu žalovaného, že zápočty žalobcu sa nedostali do jeho
dispozičnej sféry žalobca považoval za potrebné zdôrazniť, že v konaní nikdy nebolo spochybnené
dôjdenie zápočtov do dispozičnej sféry žalovaného. Preto ani objektívne nemal dôvod túto skutočnosť

dokazovať, pričom práve žalovaný bol subjektom, ktorý ako prvý v konaní odkázal na existenciu
zápočtov. Tiež poukázal na skutočnosť, že faktúry žalovaného na doplatok taktiež podpisovala osoba
odlišná od konateľa žalovaného, pričom už na pohľad je zrejmé, že sa jedná o podpis totožnej osoby,
ako v prípade podpisu dohôd o započítaní. Žalovaný pritom existenciu, platnosť, či vlastnú vedomosť
o týchto faktúrach nijako nerozporoval. V tejto súvislosti dal do pozornosti § 15 Obchodného zákonníka.

Žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhol v podanom odvolaní.

32. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení poprel, že jeho tvrdenia sú účelové
a zavádzajúce a že trvá na svojom vyjadrení a argumentácii ohľadom neplatnosti zmlúv o doplatku č.
429/2015 a č. 429/2016. K nároku na doplatok za vyrobenú elektrickú energiu žalovaný uviedol, že

tento mu vznikol priamo zo zákona, konkrétne ust. § 3 ods. 1 písm. c) a § 4 ods. 1 písm. c) zákona č.
309/2009 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2018. Z uvedených ustanovení vyplýva, že mu ako výrobcovi
elektrickej energie vznikol nárok na podporu už po dodaní elektrickej energie a na základe účtovného
dokladu, pričom zákon v žiadnom ustanovení neprikazuje výrobcovi elektrickej energie mať uzatvorenú
zmluvu o doplatku, zároveň zákon v žiadnom ustanovení nepodmieňuje nárok na doplatok uzatvorením

zmluvy o doplatku a nestanovuje, že nárok na doplatok vzniká na základe zmlúv o doplatku. Dal do
pozornosti, že až novelou zákona č. 309/2009 Z.z. účinnou od 01.01.2019 zákonodarca podmienil nárok
na doplatok za vyrobenú elektrickú energiu uzatvorením zmluvy o doplatku. Upozornil, že ním uplatnený
nárok na doplatok za vyrobenú elektrickú energiu formou kompenzačnej námietky predstavoval podporu
za vyrobenú elektrickú energiu v období od decembra 2015 až do júna 2016, na ktoré sa povinnosť

uzavrieť zmluvu na doplatok na priznanie nároku na doplatok účinná od 01.01.2019 nemohla vzťahovať.
Zuvedenéhodôvodumalžalovanýzato,žejehonároknadoplatokvznikolužreálnymodberomelektriny
zo strany žalobcu po predložení účtovného dokladu podľa § 3 ods. 1 písm. c) a § 4 ods. 1 písm. c) zákona
č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2018. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že dôjdenie zápočtovdo jeho dispozičnej sféry nikdy nespochybnil. Uviedol, že žalobca prvýkrát predložil súdu Dohody
o započítaní na pojednávaní dňa 16.11.2022, na čo bezprostredne na tomto pojednávaní reagoval
a uviedol, že uvedené dohody nie sú podpísané oprávnenou osobou. Otázka doručenia zápočtov sa

prvýkrát prejednávala na pojednávaní dňa 08.02.2023, kde bezprostredne reagoval a namietal ich
doručenie, pričom žalobca doručenie zápočtov žiadnym spôsobom nepreukázal. K tvrdeniu žalobcu,
že zápočty spomínal už počas konania žalovaný uviedol, že nikdy dohody o započítaní nešpecifikoval,
nepredkladal ich súdu a ani neprehlásil, že by mu boli doručené, ani neuvádzal, či žalobca vykonával
dvojstranné alebo jednostranné zápočty. Skutočnosť, že faktúry podpisovala osoba odlišná od jeho

konateľa žalovaný považoval z pohľadu oprávnenia platnosti dohôd o započítaní za bezpredmetné,
nakoľko faktúra na rozdiel od dohôd nie je právnym úkonom, nezakladá práva a povinnosti, ale je akousi
výzvou na zaplatenie a predstavuje len platobný účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky
dvojstranného právneho úkonu. Zdôraznil, že uzatváranie zmlúv, či dohôd o započítaniach nie sú úkony,
ktoré by obvykle patrili k činnosti vystavovania faktúr v rámci účtovníctva. Žiadal, aby odvolací súd
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilapriznalmunáhradutrovodvolaciehokonania,vrátane

trov právneho zastúpenia

33. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalovaného, že
nárok na doplatok by mal aj v prípade neplatnosti zmlúv o doplatku, nakoľko mu tento mal vzniknúť
priamo na základe § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2018 nie

je pravdivé a odporuje príslušnej legislatívnej úprave. Poukázal na to, že podľa § 5 ods. 10 písm. d)
zákonač.309/2009Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2018spôsobuplatneniapodporydoplatkomobsahuje
Prevádzkový poriadok prevádzkovateľov distribučných sústav. Tiež poukázal na § 13 ods. 4 zákona č.
250/2012Z.z.,podľaktoréhojePrevádzkovýporiadokzáväznýprevšetkýchúčastníkovtrhuselektrinou,
teda aj pre žalobcu a žalovaného. Z Prevádzkového poriadku platného a účinného v rozhodnom období

žalobca mal za jednoznačné, že uzatvorenie, platnosť a účinnosť zmluvy o doplatku boli nevyhnutným
predpokladom na uplatnenie podpory doplatkom. Zdôraznil, že pokiaľ si súd prvej inštancie osvojil
konštatovania žalovaného o absolútnej neplatnosti zmlúv o doplatku, musel by nevyhnutne dospieť
k záveru o neexistencii nároku žalovaného uplatneného v rámci kompenzačnej námietky. Z uvedených
dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhol v podanom odvolaní.

34. Žalobca ďalej vo vyjadrení poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 19Cb/117/2019,
v ktorom vystupovali totožné strany, avšak v opačnom procesnom postavení. Predmetom tohto sporu
boloposúdenieoprávnenostijehospoločnostizapočítavaťprotifaktúramspoločnostižalovanéhovtomto
konaní svoje pohľadávky za G-komponent na základe totožných faktúr a nárok z nich vyplývajúci

si v rámci kompenzačnej námietky žalovaný uplatnil aj v tomto konaní. Preto mal za to, že tento
rozsudok svedčí o nedôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného a naopak svedčí o oprávnenosti
zrealizovaných zápočtov. Ďalej poukázal na to, že nemal vedomosť o tom, že mal preukázať, že jeho
prejav vôle – zápočty sa dostali do dispozície žalovaného už skôr, ako na pojednávaní dňa 16.11.2022,
pričom kompenzačnú námietku, v ktorej sa zápočty v rámci konania spomínajú prvýkrát žalovaný

predložil až na pojednávaní konanom dňa 28.09.2022. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako
navrhol v odvolaní.

35. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že zotrváva na svojich doterajších písomných
a ústnych vyjadreniach a odkázal na svoje vyjadrenie zo dňa 08.06.2023. Trval na tom, že jeho nárok

vznikol zo zákona, a to vzhľadom na § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom
do 31.12.2018. K § 5 ods. 10 písm. d) zákona č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2018
uviedol, že na základe tohto ustanovenia môžu prevádzkové poriadky prevádzkovateľov distribučných
sústav obsahovať len spôsob uplatnenia podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z..
Zákon neurčuje, že prevádzkové poriadky môžu upravovať podmienky vzniku nároku, ktoré upravuje

samostatný zákon. Dodal, že založiť povinnosť neupravenú zákonom môže podzákonný predpis len na
základe zmocňovacieho ustanovenia. Zákon č. 309/2009 Z.z. obsahuje splnomocňovacie ustanovenia
v § 19 a v § 19a, avšak zmocnenie na stanovenie podmienok na vznik nároku na doplatok za vyrobenú
elektrickú energiu nie je v týchto ustanoveniach uvedený. Ustanovenie § 13 ods. 4 zákona č. 250/2012
Z.z. síce hovorí o záväznosti rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví pre účastníkov trhu

s elektrinou, avšak takéto rozhodnutie môže ukladať povinnosti len účastníkom trhu, len ak na uloženie
povinnosti je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví zmocnený, čo v prípade stanovenia povinnosti
uzavrieť zmluvu o doplatku pre vznik nároku na doplatok za vyrobenú elektrickú energiu nie je.
K doplneniu dôkazu a vyjadreniu žalobcu vo veci žalovaný uviedol, že rozsudok Okresného súduŽilina sp.zn. 19Cb/117/2019 zo dňa 25.04.2023 nie jej právoplatný a že proti tomuto rozsudku podal
odvolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté a konanie nebolo ukončené. Upozornil na to, že zápočty
boli prvýkrát predložené na pojednávaní žalobcom a nie ním, a to dňa 16.11.2022. Tieto zápočty mali

formu dohody o započítaní vzájomných pohľadávok a nie jednostranného zápočtu. Platnosť týchto
dohôd namietal priamo na pojednávaní s poukazom na to, že podpisy na dohodách neboli podpismi
osôb oprávnených konať za neho. Poukázal na to, že nemal dôvod rozporovať skutočnosť doručenia
týchto dohôd, a to z dôvodu, že ich doručenie netvrdil ani nepreukazoval žalobca, ale najmä z dôvodu,
že v prípade dohody ako dvojstranného právneho úkonu nie je z hľadiska vzniku právnych účinkov

dohody o započítaní podstatný údaj o doručení návrhu na uzatvorenie dohody druhej zmluvnej strane.
To, že dohody o započítaní súd prvej inštancie bude posudzovať ako jednostranné úkony vyšlo najavo
až na pojednávaní dňa 08.02.2023. Uviedol, že nemal dôvod sa vyjadrovať k doručovaniu dohôd
o započítaní skôr, ako došlo k posúdeniu dohôd o započítaní ako jednostranných úkonov, teda pred
pojednávaním dňa 08.02.2023. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca mal vedomosť o tom, že pri prvej
príležitosti, bezprostredne na pojednávaní dňa 16.11.2023 namietal platnosť podpisu osoby konajúcej

za neho na dohodách o započítaní, avšak na jeho námietku nereagoval. Preto mal za to, že súd prvej
inštancie správne posúdil, že neplatnosť podpisu na dohodách o započítaní je medzi stranami nesporná.
Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia.

36. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. V plnom rozsahu poukázal na svoje predchádzajúce
ústne a písomné vyjadrenia v konaní. Uviedol, že zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v jeho
vyjadrení zo dňa 14.06.2023 a zároveň poukázal na to, že samotný žalovaný aj v rámci svojho podania
zo dňa 28.09.2022 výslovne uviedol, že nárok na doplatok mu vznikol na základe zmlúv o doplatku
uzatváraných každoročne s ročnou platnosťou medzi žalobcom a žalovaným. Ďalej poukázal na to,

že dňa mu boli doručené rozsudky Okresného súdu Žilina sp.zn. 19Cb/117/2019 a Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp.zn. 41Cob/148/2023, a to spoločne s doložkami právoplatnosti a vykonateľnosti.
Z uvedeného je možné konštatovať že Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozsudok Okresného
súdu Žilina sp.zn. 19Cb/117/2019, a teda konanie je právoplatne ukončené v prospech jeho spoločnosti.
Mal za to, že tieto rozsudky svedčia o nedôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného, pričom

odvolací súd sa zároveň vyjadril k doručeniu hmotnoprávnych úkonov. Preto mal za to, že argumentácia
žalovaného, ktorý namietal platnosť zrealizovaných zápočtov z dôvodu, že sa údajne nedostali do jeho
dispozičnej sféry v žiadnom prípade neobstojí. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodol
tak, ako navrhol v podanom odvolaní.

37. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že
vyjadrenie žalobcu zo dňa 22.04.2024 neobsahovalo žiadne nové skutočnosti a žalobca v ňom odkázal
na svoje odvolanie, sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k odvolaniu a žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov konania, vrátane trov
právneho zastúpenia.

38. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalobcu
v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380
CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať pojednávanie
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti prvej výrokovej vete

napadnutého rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom a v spojení s opravným uznesením je potrebné
odmietnuťpodľa§386písm.b)CSP,nakoľkobolopodanéneoprávnenouosobou.Ďalejdospelkzáveru,
žeodvolaniežalobcuprotinapadnutémurozsudkusúduprvejinštancievspojenísdopĺňacímrozsudkom
a v spojení s opravným uznesením v časti druhej výrokovej vety a tretej výrokovej vety nie je dôvodné,
a preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti druhej a tretej

výrokovej vety ako vecne správny potvrdil.

39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

40. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.41. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo
k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom
prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci

na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v
dostatočnomrozsahuskutkovýstavvecipotrebnýprerozhodnutie,vykonanédôkazyvyhodnotilvsúlade
s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia
§ 220 ods. 2 CSP.

42. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa v predmetnom konaní proti žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 13.907,92 Eur s príslušenstvom. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný je
súkromnou spoločnosťou, ktorá prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny a ktorej zariadenie na
výrobu elektriny je pripojené do jeho regionálnej distribučnej siete, o čom svedčí Zmluva o pripojení
zariadenia výrobu do VN distribučnej sústavy zo dňa 01.12.2010 uzavretá medzi ním a žalovaným.
Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný bol a aj v súčasnosti je v súlade s § 26 ods. 23 vyhlášky

18/2017 Z.z. povinný uhrádzať mu na základe ním vystavených faktúr mesačnú platbu za prístup do
distribučnej sústavy. Povinnosť žalovaného uhrádzať mu platby za prístup do distribučnej sústavy je
stanovená tiež v rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým tento úrad schválil cenník
pre distribúciu elektriny na rok 2017, pričom žalobca aj žalovaný boli povinní postupovať v súlade
s cenníkom. Výška mesačnej platby žalovaného vypočítaná v súlade s cenovou vyhláškou a príslušným

cenníkom predstavovala sumu 1.738,49 Eur. Žalovaný žalobcovi za prístup do distribučnej sústavy
v minulosti platby uhrádzal, a to konkrétne za obdobie od 01.01.2014 až do 31.03.2017. Nakoľko zo
strany žalovaného došlo k čiastočnému plneniu svojich záväzkov, t.j. k hradeniu platieb za prístup do
distribučnej siete žalobcu, žalobca mal za to, že týmto úkonom došlo zo strany žalovaného k uznaniu
zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalovaný si svoju povinnosť uhrádzať žalobcovi

platbu za prístup do distribučnej sústavy vyplývajúcu z platnej legislatívy riadne a včas nesplnil, pričom
do podania predmetnej žaloby žalobcovi neuhradil faktúry po 1.738,49 Eur, a to faktúry č. 9171004234,
č. 9171005221, č. 9171005819, č. 9171006878, č. 9171007659, č. 9171008747, č. 9171009513, č.
9171010278, t.j. spolu 8 faktúr v celkovej sume 13.907,92 Eur. Podaním zo dňa 28.09.2022 žalovaný
si v predmetnom konaní uplatnil kompenzačnú námietku, v ktorej si proti žalovanej pohľadávke uplatnil

vlastnú pohľadávku proti žalobcovi na započítanie v celkovej hodnote 12.169,43 Eur, ktorá predstavuje
jeho nárok proti žalobcovi na úhradu doplatku za vyrobenú elektrinu, ktorú žalobca uhradil len čiastočne.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol napadnutým rozsudkom, pričom okresný súd
dňa 10. apríla 2024 vydal dopĺňací rozsudok č.k. 37Cb/191/2018-383, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol.
Následne súd prvej inštancie vydal opravné uznesenie č.k. 37Cb/191/2018-542 zo dňa 8.júla 2024,

ktorým opravil dopĺňací rozsudok tak, že číslo konania uvedené na prvej strane rozsudku správne je
37Cb/191/2018-483.

43. V zmysle § 380 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Viazanosť odvolacími dôvodmi
znamená, že odvolací súd môže skúmať odvolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené

stranou, ktorá podala odvolanie, teda je viazaný tým, čo odvolateľ namietal v podanom odvolaní.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu.

44. Podľa § 2 písm. a), bod 22. a 23. zákona č. 656/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy

o pripojení zo dňa 01.12.2010, na účely tohto zákona sa rozumie všeobecne
22. pripojením do sústavy alebo do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo
odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo
odberného plynového zariadenia do siete,
23. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do

23.1. prenosovej sústavy a prenose elektriny,
23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny,
23.3. prepravnej siete a preprave plynu,
23.4. distribučnej siete a distribúcii plynu,
23.5. ťažobnej plynovodnej siete a doprave plynu,

23.6. zásobníka a uskladňovaní plynu.

45. Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na
výrobu elektriny k sústave, ak spĺňa technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia do sústavy.46. Podľa § 24 ods. 2, písm. a), b), c) a h) zákona č. 656/2004 Z.z., Prevádzkovateľ distribučnej sústavy
je povinný

a) zabezpečiť spoľahlivé a bezpečné prevádzkovanie sústavy,
b) zabezpečiť užívateľom distribučnej sústavy nediskriminačné podmienky na pripojenie k sústave,
c) zabezpečiť prístup do sústavy na transparentnom a nediskriminačnom princípe s výnimkou plnenia
povinností vo všeobecnom hospodárskom záujme,
h) uzatvoriť zmluvu o prístupe a zmluvu o pripojení k sústave, ak sú splnené technické a obchodné

podmienky prístupu a pripojenia k sústave.

47. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v znení účinnom do 20.07.2016, platba za prístup do
distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny
pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity
dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo

zhodnotyvýškycelkovéhoinštalovanéhovýkonuzariadenianavýrobuelektriny,akzariadenienavýrobu
elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej
sústavyvovýšketarifyzadvanásťmesačnúrezervovanúkapacitupodľaúčinnéhocenovéhorozhodnutia
úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške
podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho

napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej
menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie
na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej
sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie
na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

48. Podľa § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z.z. v znení účinnom od 01.09.2012, zmluvy uzatvorené
podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších
predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s
týmto zákonom do 31. decembra 2012. Dlhodobé zmluvy o poskytnutí podporných služieb uzavreté

medzi prevádzkovateľom prenosovej sústavy a poskytovateľmi podporných služieb podľa doterajších
predpisov, u ktorých dohodnutá doba platnosti ešte neuplynula, zostávajú v platnosti do doby dohodnutej
medzi účastníkmi zmluvy; túto dobu platnosti účastníci zmluvy nemôžu po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona predĺžiť. Ustanovenia § 15 ods. 16 a § 17 ods. 4 až 6 sa vzťahujú aj na zmluvy uzavreté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Dlhodobé zmluvy o preprave plynu, v ktorých je

prepravná kapacita vyjadrená vo forme zmluvnej trasy, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu
s týmto zákonom. Prevádzkovateľ prepravnej siete je povinný predložiť užívateľovi siete, pre ktorého
zabezpečuje prepravu plynu na základe dlhodobej zmluvy o preprave plynu, v ktorej je prepravná
kapacita vyjadrená vo forme zmluvnej trasy, návrh na zmenu takej zmluvy najneskôr do šiestich
mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Návrh na zmenu takej zmluvy je prípustný len v

rozsahu nevyhnutne potrebnom na určenie vstupných a výstupných bodov prepravnej siete a na určenie
príslušnej výšky prepravnej kapacity osobitne na každom vstupnom a výstupnom bode prepravnej siete,
pričom výška prepravnej kapacity na každom vstupnom a výstupnom bode sa rovná prepravnej kapacite
dohodnutej podľa zmluvnej trasy. Ak si prevádzkovateľ prepravnej siete splní povinnosť predložiť návrh
na zmenu zmluvy v uvedenej lehote, zostáva taká zmluva v platnosti v pôvodnom znení až do doby

prijatia takého návrhu užívateľom prepravnej siete alebo do pôvodne dohodnutej doby platnosti takej
zmluvy.

49. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť
na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe,

keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

50. Podľa § 359 Obchodného zákonníka, proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú
pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky.51.Podľa§364Obchodnéhozákonníka,nazákladedohodystránmožnozapočítaťakékoľvekvzájomné
pohľadávky.

52. Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom.

53. Podľa § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka, premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových

vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

54. Podľa § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka, aj po uplynutí premlčacej doby môže však oprávnená
strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní, ak
a) obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného
rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo

b) právo sa mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku
uplatnenému druhou stranou.

55. Podľa § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba
odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak obsah

záväzku spočíva v povinnosti nepretržite vykonávať určitú činnosť, zdržať sa určitej činnosti alebo niečo
strpieť, začína premlčacia doba plynúť od porušenia tejto povinnosti.

56. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

57. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil, že zápočet vykonaný jeho
osobou sa nedostal do dispozičnej sféry žalovaného.

58. Jedným zo spôsobov zániku nesplneného záväzku je započítanie. Právnym predpokladom

započítania je existencia vzájomných pohľadávok, ktoré sú spôsobilé na započítanie a vzájomne sa
kryjú. Započítanie ako každý právny úkon musí byť zrozumiteľný a určitý. Z prejavu vôle veriteľa musí
predovšetkým vyplývať, ktorú určitú pohľadávku alebo viac pohľadávok a v akej výške chce započítať
voči inej alebo viacerým iným pohľadávkam, ktoré má dlžník v priamej pozícii veriteľa voči nemu. K
zániku pohľadávky dochádza vtedy, keď sa pohľadávky stretnú. Pohľadávky sa stretnú vtedy, keď sú

splatné. Pretože pohľadávky nebudú mať spravidla rovnaký deň splatnosti, stretnú sa splatnosťou tej
pohľadávky, ktorá má neskoršiu splatnosť. Započítanie je právne účinné vtedy, keď dôjde druhej strane.
Ak chýba napríklad prejav smerujúci k započítaniu, účinky započítania nenastanú a tie nenastanú ani
vtedy,aktakýtojednostrannýprejavbolurobenýskôr,nežsavzájomnépohľadávkystretli.Kompenzačný
prejav teda môže byť úspešne urobený iba od toho okamihu, keď sa vzájomné pohľadávky, ktorých

plnenie je rovnakého druhu, stretli a boli spôsobilé na započítanie.

59. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom
a žalovaným dohody o započítaní vzájomných pohľadávok neboli riadne uzavreté a pohľadávky
v nich uvedené nezanikli započítaním na základe dohody v súlade s § 364 Obchodného zákonníka,

podľa ktorého je možné na základe dohody strán započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky.
V danom prípade žalovaný v konaní namietal platnosť uzavretých dohôd o započítaní vzájomných
pohľadávok vypracovaných žalobcom, pričom svoju námietku odôvodnil tým, že uvedené dohody
neboli podpísané oprávnenou osobou, t.j. jediným konateľom a jedinou oprávnenou osobou konať
za spoločnosť p. A. B.. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie

správne postupoval, keď skúmal platnosť týchto Dohôd o započítaní. Rovnako ako súd prvej
inštancie, aj odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že žalobca tvrdenia, že tieto dohody
o započítaní vzájomných pohľadávok neboli podpísané osobou oprávnenou konať za žalovaného
žiadnym relevantným spôsobom nerozporoval, ani nepredniesol žiadne návrhy na vykonanie, resp.
doplnenie dokazovania za účelom preukázania opaku. Tvrdenie žalobcu, že pri podpisovaní uvedených

dohôd o započítaní konal v dobrej viere, že konal s oprávnenou osobou konať za žalovaného
odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie považoval za nedostatočnú obranu žalobcu, nakoľko
žiadnym spôsobom nepreukazoval skutočnosť, že osoba, ktorá uvedené dohody podpísala bola osobou
poverenou žalovaným na podpísanie týchto dohôd a ani nenavrhol vykonanie žiadneho dokazovaniaza účelom preukázania svojho tvrdenia. Aj odvolací súd z výpisu z obchodného registra spoločnosti
žalovaného zistil, že v čase podpisovania týchto dohôd (v období od decembra 2015 do júna 2016)
jediným konateľom spoločnosti žalovaného bol A. B.. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil

so záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko žalobcom predložené dohody o započítaní vzájomných
pohľadávok neboli podpísané konateľom žalovaného, tieto žalovaného nezaväzovali. Nakoľko medzi
stranami nedošlo k riadnemu uzavretiu dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov odvolací
súd má za to, že súd prvej inštancie správne skúmal, či predmetné započítavanie pohľadávok je možné
posudzovať ako jednostranné započítanie zo strany žalobcu podľa § 359 Obchodného zákonníka.

60. Ustanovenie § 359 Obchodného zákonníka ustanovuje výnimku, v zmysle ktorej v obchodných
vzťahoch je možné započítať nesplatnú pohľadávku proti splatnej pohľadávke. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Odo 1143/2004 zo
dňa 31.01.2006, z ktorého vyplýva, že v občianskoprávnych záväzkových vzťahoch aj v obchodných
vzťahoch je možné jednostranne započítať splatnú pohľadávku proti pohľadávke, ktorá ešte nie je

splatná. Zánik pohľadávok v takom prípade nastane okamžikom, keď prejav vôle smerujúci k započítaniu
dôjde veriteľovi pohľadávky, ktorá ešte nie je splatná. Odvolací súd zároveň uvádza, že uvedené
rozhodnutie je vzhľadom na totožnú úpravu § 359 Obchodného zákonníka v Slovenskej republike
aplikovanú aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky aplikovateľné aj na posúdenie možnosti
započítania nesplatnej pohľadávky proti splatnej pohľadávke v predmetnej veci.

61. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí dospel k nesprávnemu záveru, že Obchodný zákonník zakazuje započítať proti splatnej
pohľadávke nesplatnú pohľadávku. Odvolací súd preto v tejto časti považoval odvolanie za dôvodné.
Avšak, aby došlo k platnému započítaciemu úkonu je potrebné, aby sa tento dostal do sféry dispozície

žalovanému. Žalobca v predmetnej veci žiadnym spôsobom nepreukázal, že zápočty sa dostali do
dispozičnej sféry žalovaného, t.j. nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval túto skutočnosť. Súd
prvej inštancie správne konštatoval, že dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania, že zápočty sa dostali
do dispozície žalovaného bolo na žalobcovi, pričom žalobca toto svoje dôkazné bremeno neuniesol.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že námietka žalobcu, že zápočet vykonaný jeho

osobou sa dostal do dispozičnej sféry žalovaného je nedôvodná.

62. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní dal do pozornosti rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn.
19Cb/117/2019 zo dňa 25.04.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
41Cob/148/2023-727 zo dňa 10.04.2024, v ktorom žalobca vystupoval v postavení žalovaného

a žalovaný v postavení žalobcu, odvolací súd poukazuje na to, že išlo o samostatné konanie, pričom
žalobca bol povinný svoje tvrdenie týkajúce sa platnosti dohôd o započítaní uzatvorených medzi ním
a žalovaným, ako aj platnosti jednotlivých zápočtov v tomto konaní riadne preukázať, resp. navrhnúť
dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení v tomto konaní, čo však neurobil.

63. S poukazom na vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že žalovaným uplatnená kompenzačná námietka je dôvodná, čím došlo k zániku pohľadávok žalobcu
z faktúr č. č. 9171004234, č. 9171005221, č. 9171005819, č. 9171006878, č. 9171007659, č.
9171008747, č. 9171009513 započítaním s pohľadávkami žalobcu z faktúr č. 2015018, č. 2015020, č.
2016002, č. 2016004, č. 2016006, č. 2016008, č. 2016010 v celkovej výške 12.169,43 Eur. Odvolací

súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetom konania potom zostal záväzok
žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 1.738,49 Eur z faktúry č. 9171010278, splatnej dňa 22.12.2017.

64. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

65. Podľa citovaného ustanovenia CSP oprávnenou stranou na podanie odvolania je strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. V danom prípade súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou
napadnutého rozsudku žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 1.738,49 Eur s príslušenstvom vyhovel.
To znamená, že v tejto časti bolo rozhodnutie vydané v prospech žalobcu. Odvolací súd preto dospel
k záveru, že žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti prvej výrokovej vete

napadnutého rozsudku, následkom čoho odvolanie žalobcu v tejto časti odmietol.

66. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania správne
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a zohľadnil pomer úspechu strán v konaní. Žalobca zároveňv odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania.

67. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti
prvej výrokovej vete napadnutého rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom a v spojení s opravným
uznesením bolo podané neoprávnenou osobou, a preto bolo potretné ho podľa § 386 písm. b) CSP
odmietnuť. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného
dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a predmetnú vec správne právne posúdil, a preto

rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom a v spojení s opravným uznesením
v napadnutej časti druhej výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov
konania a tretej výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

68. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.

1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 v nadväznosti
na ust. § 251 CSP súd prvej inštancie.

69. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).