Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1322010720
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1322010720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr.

Michala Kačániho, PhD. a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovanej Q. S., pre zločin ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I z 25.04.2024, sp.
zn. B3-3T/108/2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o
treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanej

Q. S., nar. XX.XX.XXXX vo B. S., trvale bytom P.,

u k l a d á

podľa § 155 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 38 ods.

2, ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam,
trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I z 25.04.2024, sp. zn. B3-3T/108/2022, bola obžalovaná Q. S.

uznaná vinnou zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 22.04.2022 v presne nezistenom čase medzi 22.00 hod až 23.06 hod v O. na ulici W. B. č. XX, v
priestoroch ubytovne I., na prízemí v bytovej jednotke označenej U v izbe označenej rímskou číslicou II
po predchádzajúcej hádke a vzájomnej fyzickej potýčke, napadla poškodeného X. O., nar. XX.XX.XXXX,
trv. bytom J., Ul. U.. F.. L. W. 1, a to tak, že ho jeden krát bodla kuchynským nožom šedej farby s

dĺžkou čepele cca 20 cm a šírkou cca 4 cm do oblasti hrudníka na ľavej hornej strane asi 6 cm nad
prsnou bradavkou, čím týmto konaním poškodenému spôsobila rozrezanie kože, svalov a pohrudnice,
ako aj zakrvácanie medzi kožou, svalmi a pohrudničnou dutinou, ktoré mali za následok krvácanie do
pohrudničnej dutiny a preniknutie vzduchu do pohrudničnej dutiny a pneumothorax, pričom poškodenýbol ošetrený hrudnou drenážou a odsatím vzduchu a krvi z pohrudničnej dutiny, čím mu v dôsledku
poranenia len drobných ciev vznikli ľahké zranenia s dobou liečenia 2-3 týždňov, avšak pri takomto útoku
mohlo dôjsť k fatálnemu následku z dôvodu poranenia životne dôležitých orgánov akými sú pľúca, veľké

hrudné cievy a srdce, ktoré sa nachádzali veľmi blízko bodného kanála.

Zatobolobžalovanejpodľa§155ods.2Trestnéhozákona,§36písm.j),písm.l)Trestnéhozákona,§39
ods. 4 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov. Podľa § 48 ods.
2 písm. b) Trestného zákona bola na výkon testu odňatia slobody zaradená do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol uložený
trest prepadnutia veci a to kuchynského noža šedej farby s dĺžkou čepele cca 20 cm a šírkou 4 cm.
Rozhodnuté bolo aj podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku o uložení povinnosti obžalovanej nahradiť
poškodenej spoločnosti T., škodu vo výške 1.847,45 eur.

Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, podala odvolanie obžalovaná.

V písomných dôvodoch odvolania, koncipovaných svojim obhajcom, obžalovaná uviedla, že uložený
trest odňatia slobody je v rozpore so zásadami ukladania trestov uvedenými v § 34 Trestného zákona,
najmä v rozpore s § 34 ods. 3, ods. 4 a ods. 5, písm. c) Trestného zákona, je neprimerane prísny a nie
je v súlade so zásadou individualizácie a proporcionálnosti trestu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery žiadnym spôsobom neprihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, osobu páchateľa,

jeho pomery a možnosť jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona a taktiež na vplyv trestu na
rodinu páchateľa a na jemu blízke osoby v zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona,. Zdôraznila, že pred
spáchaním skutku viedla riadny život a k jeho spáchaniu sa priznala a jeho spáchanie úprimne oľutovala,
že ani po spáchaní predmetného skutku sa nedopustila žiadneho iného protiprávneho konania, a že
pred spáchaním skutku, ako aj po jeho spáchaní je riadne zamestnaná v zmysle priloženého pracovného

posudku, pričom svoje pracovné povinnosti si vzorne plní. Svoje zamestnanie nechce stratiť, keďže je
matkou troch detí, pričom dvom plnoletým synom dodnes finančne pomáha a voči maloletému dieťaťu
si riadne plní vyživovaciu povinnosť. Jej maloleté dieťa žije s jeho otcom, ktorý je len poberateľom
dôchodku. Nepodmienečný trest odňatia slobody by mal značný negatívny vplyv na jej rodinu a blízke
osoby. Jej protiprávne konanie predstavovalo jednorazový a krátkodobý útok vyvolaný predchádzajúcou

hádkou a fyzickou potýčkou s poškodeným, ktorým boli poškodenému podľa znaleckého posudku
spôsobené len ľahké zranenia bez zanechania akýchkoľvek trvalých následkov, s tým, že poškodený
nebol po útoku práceneschopný. Vzhľadom na to, že nedošlo k dokonaniu trestného činu, súd mal
v zmysle § 34 ods. 5 písm. c) Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery povinnosť
prihliadať aj na to, do akej miery sa moje konanie priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na

okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo. V útoku ďalej nepokračovala,
nôž odložila a poškodenému po skutku poskytla prvú pomoc. Z dôvodu nedokonania trestného činu
predstavuje skutok, ktorého sa dopustila, objektívne menšiu spoločenskú závažnosť. S poškodeným žije
v spoločnej domácnosti ako druh a družka bez akýchkoľvek hádok a poškodený vyhlásil, že ju považuje
za slušnú ženu a nechce, aby bola pre tento skutok odsúdená. Poukázala na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 13.05.2014, sp. zn. 4To/7/2013, týkajúci sa toho, že v rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Na základe uvedeného
obžalovaná navrhla, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku napadnutý
rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil
obžalovanej miernejší trest odňatia slobody, ktorého výkon podmienečne odloží, alebo aby podľa § 321

ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho
výkonu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovanej nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa

zúčastnila obžalovaná, obhajca obžalovanej a prokurátor krajskej prokuratúry. Odvolací súd vykonal
verejné zasadnutie podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti poškodeného X. O.
a splnomocnenca poškodenej spoločnosti T.

Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu sa pridržal

písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Dodal, že mestským súdom uložený trest odňatia slobody
považuje za neprimerane prísny. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste
odňatia slobody a obžalovanej uložil miernejší trest. V prípade, že súd bude ukladať obžalovanej trest
odňatia slobody, navrhol, aby jej výkon bol podmienečne odložený na primeranú skúšobnú dobu. Vtomto smere poukázal aj na skutočnosť, že obžalovaná v súčasnej dobe riadne pracuje, o čom svedčí
aj doklad, ktorý je pripojený ako príloha k podanému odvolaniu. Obžalovaná si plní svoju vyživovaciu
povinnosť, navyše aktuálne sa osobne stará o maloleté dieťa, hoci je toto dieťa súdom zverené otcovi,

ale vzhľadom na to, že otec je vyššieho veku, starostlivosť o dieťa nestíha.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom navrhol odvolanie
obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť. Doplnil, že uložený trest odňatia slobody považuje za zákonný
a primeraný, predovšetkým vzhľadom na okolnosti tohto prípadu.

Obžalovaná na verejnom zasadnutí uviedla, že ju mrzí, čo sa stalo, bol to z jej strany skrat. Ona vedie
riadny život, teraz sa stará aj o maloletého syna.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1

alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku Zistil pritom, že odvolanie obžalovanej je čiastočne dôvodné, aj keď z iných dôvodov,

ako uvádzala v podanom odvolaní.

V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom na podané odvolanie zo strany obžalovanej
iba voči výroku o treste odňatia slobody, vrátane spôsobu jeho výkonu, a z toho vyplývajúceho
rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd už nepreskúmaval výrok o vine, vrátane použitej právnej

kvalifikácie, ani výroky o treste prepadnutia veci a o náhrade škody.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaná Q. S. na hlavnom pojednávaní urobila
vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. že je vinná zo spáchania skutku
uvedeného v obžalobe a následne mestský súd prijal toto vyhlásenie obžalovanej. Je nutné tiež uviesť,

že pred prijatím vyhlásenia mestský súd obžalovanú poučil o jej právach, ako aj o práve urobiť niektoré z
vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku a o následkoch spojených s vyhlásením
viny. Súd prvého stupňa obžalovanej položil podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 333 ods.
3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku otázky, na ktoré obžalovaná
odpovedala kladne a až potom rozhodol mestský súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku uznesením,

že vyhlásenie obžalovanej prijíma a súčasne v súlade s § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil, že
dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaná priznala spáchanie skutku, nevykoná.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovanej a jeho prijatím v zmysle § 257 Trestného poriadku, odvolací súd sa

zaoberal iba výrokom o treste odňatia slobody, vrátane spôsobu jeho výkonu.

Na podklade odvolania obžalovanej, ktoré smerovalo výlučne do výroku napadnutého rozsudku o treste
odňatia slobody, vrátane spôsobu jeho výkonu, odvolací súd vo vzťahu k uvedenému výroku o treste
dospel tiež k záveru o dôvodnosti uloženia obžalovanej nepodmienečného trestu odňatia slobody vo

výmere 3 roky a 6 mesiacov.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky
skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj

ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých
zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného
zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení,

uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.Závery na primeranosť a najmä zákonnosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný
stav veci a musia z neho vyplynúť.

Východisko pre ukladanie trestu odňatia slobody prestavovala v danom prípade trestná sadzba podľa
§ 155 ods. 2 Trestného zákona od 5 rokov do 12 rokov. V posudzovanej veci správne ustálil súd
prvého stupňa poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (vedenie riadneho života
pred spáchaním trestného činu) a podľa § 36 písm. l) Trestného zákona (priznanie sa k spáchaniu
trestného činu a jeho úprimné oľutovanie), za súčasného nezistenia žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa

§ 37 Trestného zákona. Vzhľadom na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi
okolnosťami (2:0) došlo k úprave trestnej sadzby trestu odňatia slobody v zmysle § 155 ods. 2 Trestného
zákona a to znížením hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na
rozpätie 5 rokov až 9 rokov a 8 mesiacov.
K výroku o treste odňatia slobody odvolací súd tiež konštatuje, že pri úvahách o jeho výmere vo vzťahu
k obžalovanej prvostupňový súd prihliadol na skutočnosť, že obžalovaná na hlavnom pojednávaní

urobila vyhlásenie o vine a trestný čin úprimne oľutovala, v dôsledku čoho potom pristúpil, v súlade
so stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 55/2016, prijaté na zasadnutí
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 27.06.2017 (publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2017),
podľa ktorého ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste

mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred
dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri
použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa §
257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ
(procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho,

aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu,
k rozhodnutiu premietnutému do výroku o treste za použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4
Trestného zákona, pretože skutočne obžalovaná bez toho, aby mala vedomosť o druhu a výške trestu,
ktorý jej bude uložený v prípade vyhlásenia viny na hlavnom pojednávaní, pristúpila k takémuto kroku a
neodvolateľne prijala všetky právne účinky uznania viny, t. j. vyhlásenia o vine. Vzhľadom na uvedené

je potom namieste, aj podľa konajúceho senátu krajského súdu, pripustiť pri úvahách o druhu a výmere
trestu aplikáciu § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam. Po úprave trestnej sadzby
v zmysle uvedených ustanovení Trestného zákona sa trest odňatia slobody ukladal z rozpätia trestnej
sadzby 3 roky a 4 mesiace až 9 rokov a 8 mesiacov V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa
obžalovanej uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov, ktorý aj odvolací súd považuje

za dostatočný, primeraný a aj spravodlivý.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery bolo v zmysle § 34 ods. 5 písm. c) Trestného zákona v rámci
pokusu trestného činu prihliadnuté aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu
trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo. V tejto

súvislosti sa žiada akcentovať vysvetlenie mestského súdu, že zohľadnil konanie obžalovanej, ktorá
premyslene išla zobrať do kuchyne nôž, ktorým následne pichla poškodeného do ľavej hornej časti
hrudníka.Išlopritomonôžsdĺžkoučepelecca20cmašírkoucca4cm,ktorýmpoškodenéhozasiahlado
oblastihrudníkanaľavejhornejstraneasi6cmnadprsnoubradavkou,čímtýmtokonanímpoškodenému
spôsobila rozrezanie kože, svalov a pohrudnice, ako aj zakrvácanie medzi kožou, svalmi a pohrudničnou

dutinou, ktoré mali za následok krvácanie do pohrudničnej dutiny a preniknutie vzduchu do pohrudničnej
dutiny a pneumothorax, pričom poškodený bol ošetrený hrudnou drenážou a odsatím vzduchu a krvi
z pohrudničnej dutiny, čím mu v dôsledku poranenia len drobných ciev vznikli ľahké zranenia s dobou
liečenia 2 - 3 týždňov, avšak pri takomto útoku mohlo dôjsť k fatálnemu následku z dôvodu poranenia
životne dôležitých orgánov akými sú pľúca, veľké hrudné cievy a srdce, ktoré sa nachádzali veľmi blízko

bodného kanála.

S poukazom tak na charakter skutku, ako aj osobu obžalovanej, krajský súd vyvodil, že uloženie iného
druhu trestu, akým je iba nepodmienečný trest odňatia slobody, neprichádzal do úvahy. Odvolací súd
totiž nezistil prevahu takých okolností, ktoré by boli dôvodom na uloženie miernejšieho trestu, ako sa

domáhala obžalovaná. V tomto smere je preto odôvodnené také preventívne pôsobenie na obžalovanú,
ktoré jej účinne zabraní v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je nevyhnutné na obžalovanú pôsobiť
represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto druh trestu odráža v sebe
závažnosť trestnej činnosti (kedy stačilo len veľmi málo, aby došlo k fatálnym následkom, nakoľkoživotne dôležité orgány, akými sú pľúca, veľké hrudné cievy a srdce, sa nachádzali veľmi blízko bodného
kanála) a osobu obžalovanej (ktorá sa 1 rok pred stíhaným skutkom dopustila fyzického napadnutia
inej osoby, za čo bola sankcionovaná v priestupkovom konaní) z hľadiska jej postoja k dodržiavaniu

jednotlivých spoločenských noriem, ale tiež jeho vývoj z hľadiska možného páchania trestnej činnosti.

Vzhľadom na uvedené, požiadavka obžalovanej, aby jej odvolací súd uložil miernejší trest odňatia
slobody, ktorého výkon by dokonca mal podmienečne odložiť, bola zjavne neopodstatnená. Pokiaľ
obžalovaná v rámci odvolacieho konania poukazovala na to, že nepodmienečný trest odňatia slobody

veľmi citeľne zasiahne do jej rodinného a pracovného života, tak nadriadený súd konštatuje, že týchto
okolností si musela byť obžalovaná vedomá aj v čase spáchania skutku. Ak obžalovaná spáchala
posudzovanú násilnú trestnú činnosť, evidentne chcela postúpiť riziko, že týmto konaním si môže
skomplikovať rodinný a pracovný život. Treba vysloviť aj to, že samotným uložením trestu páchateľovi
trestného činu sa nepriamo postihne i jeho rodina a jemu blízke osoby, ak sú závislé od jeho príjmov,
starostlivostialeboostatnéhozabezpečeniarodiny.Pretoniejemožnézakaždýchokolností zabezpečiť,

aby sa trest uložený obžalovanej nedotkol jeho rodiny a blízkych osôb. Aj samotné ustanovenie § 34
ods. 3 Trestného zákona sa môže aplikovať iba v rámci zákonných podmienok pre uloženie konkrétneho
druhu trestu. Navyše obžalovaná ani nijako nedoložila, že voči maloletému dieťaťu si skutočne plní
vyživovaciu povinnosť, pričom aj z vyjadrenia obžalovanej je zrejmé, že dieťa neostane bez riadnej
osobnej starostlivosti, pretože toto žije s jeho otcom, ktorý je poberateľom dôchodku. Čo sa týka

konkrétneho tvrdenia obžalovanej, že je v zmysle priloženého pracovného posudku riadne zamestnaná,
pričom svoje pracovné povinnosti si vzorne plní a svoje zamestnanie nechce stratiť, nadriadený dáva do
pozornosti obsah obžalovanou priloženého pracovného posudku, z ktorého vyplýva, že obžalovaná bola
zamestnancom spoločnosti U., na základe pracovnej zmluvy od 13.06.2023 do 31.05.2024, teda v čase
konania verejného zasadnutia krajského súdu boli informácie o zamestnaní obžalovanej takmer 1 rok

neaktuálne a obžalovaná tam už nebola zamestnaná. V nadväznosti na námietky obžalovanej týkajúce
sa odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd konštatuje, že toto odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa sa blíži k hranici preskúmateľnosti, avšak po vecnej stránke ide o správne rozhodnutie.
K uvedenému nadriadený súd dodáva, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
a druhého stupňa tvoria jednotu, tým pádom je nadbytočné, aby sťažnostný súd opakoval vo svojom

rozhodnutí závery, ku ktorým dospel prvostupňový súd, pričom doplňujúce reakcie na relevantné
sťažnostné námietky obžalovanej, ktoré druhostupňový súd zvažoval, sú obžalovanej poskytnuté aj v
odôvodnení tohto rozhodnutia (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Tost/43/2017).

Odvolací súd musí vytknúť súdu prvého stupňa pochybenia pri ukladaní trestu odňatia slobody, kedy
mal vo výroku okrem § 155 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona a
§ 39 ods. 4 Trestného zákona, aplikovať tak § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona (ide o trest s
odstupňovateľnou zákonom ustanovenou trestnou sadzbou), vyjadrujúci zohľadnenie pomeru a miery
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností, vrátane prevahy pomeru poľahčujúcich

okolností, čím dochádza k zníženiu hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu (čo nestačilo uviesť iba v odôvodnení rozsudku), ako aj § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona
(vrátane „per analogiam)“), čo vyplýva aj z vyššie spomenutého stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. Tpj 55/2016, prijatého na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky dňa 27.06.2017 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2017). Skutočnosť, že si súd pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery splnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 38 ods. 2 Trestného zákona,
musí byť vyjadrená vo výroku o treste, a to uvedením konkrétnych ustanovení vyjadrujúcich konkrétny
zistený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (ZSP 19/2011). Totiž v zmysle § 165 ods. 1 prvá
veta Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných

ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený. V nadväznosti na uvedené zákonnými ustanoveniami, podľa
ktorých bol trest uložený, sa majú na mysli bezprostredne použité podstatné ustanovenia, napr. ktoré
majú vplyv na úpravu trestnej sadzby a z toho vyplývajúcu konkrétnu výmeru trestu ukladaného za
konkrétnu stíhanú trestnú činnosť, napr. § 36 - 38 Trestného zákona, § 39 Trestného zákona, § 41 - 42
Trestného zákona a pod.

Súd prvého stupňa pochybil aj v tom smere, keď obžalovanú na výkon uloženého trestu slovným
vyjadrením zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, avšak podľa označenia
aplikovaného zákonného ustanovenia išlo o ústav na výkon trestu so stredným stupňom stráženia [§ 48ods. 2 písm. b) Trestného zákona]. Túto okolnosť nadriadený súd považuje za istú formu nedôslednosti,
pričom označenie použitého zákonného ustanovenia, naproti správneho slovného vyjadrenia, nie je
dôvodné,nakoľkoobžalovanávposlednýchdesiatichrokochpredspáchanímposudzovanéhotrestného

činu nebola vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý jej bol uložený za úmyselný trestný čin. Toto
pochybenie napravil krajský súd formuláciou o zaradení obžalovanej do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Záverom treba dodať a zopakovať, že výroky prvostupňového rozsudku týkajúce sa trestu prepadnutia

veci a náhrady škody neboli odvolaním obžalovanej napadnuté, preto odvolací súd nemal ani žiadny
relevantný dôvod tieto výroky preskúmať a zaujať k nim akékoľvek stanovisko.

Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti a vyjadrené právne úvahy Krajský súd v Bratislave ako súd
odvolací rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods.
3 Trestného poriadku mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.