Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120206344
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120206344.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: A. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V. XX, XXX XX G., právne zastúpený: JUDr. Jozef Onďak, advokát so sídlom Slovenská 69, 080 01
Prešov, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s

príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 22.04.2022 č. k.
14C/45/2020-164 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 4 163,30 EUR titulom náhrady škody spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 163,30 EUR od 20.2.2020 do zaplatenia a sumu 9
000 EUR titulom nemajetkovej ujmy, a to všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
III. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v časti konania o náhrade
škody v rozsahu 99,52 % a v časti konania o náhrade nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu vychádzajúc

z priznanej nemajetkovej ujmy, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením,
po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody predstavujúcu trovy
obhajoby v trestnom konaní a náhradu nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie je podľa zákona č.
514/2003Z.z.daný.Pokiaľideomateriálnuujmu,žalobcatrovyobhajobyúhrnnevyčíslilsumou4.173,51
eur.Základtejtočastinárokumalsúdzapreukázanýapozohľadnenížalovanourozporovanýchnárokov,

priznal žalobcovi náhradu škody za vynaložené náklady na trovy obhajoby v celkovej výške 4.163,30
eur, ktoré považoval za účelne vynaložené náklady poškodeného žalobcu. V súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie žalobca požadoval, aby súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiťmu65.000eur.Žalobcaboltrestnestíhanítakmer9rokovacelétrestnéstíhaniemaloveľkývplyv
na jeho súkromný, rodinný i profesionálny život. Čelil zvýšenému stresu, nervozite a stagnácii v práci.
Vzhľadom na to, že žalobca nebol okrem predmetného trestného stíhania priestupkovo ani disciplinárne

stíhaný a aj rodinní príslušníci ho poznali ako čestného muža a dobrého policajta, súd konštatoval, že
trestným stíhaním bola narušená jeho vážnosť a česť nielen v súkromí, ale aj v profesionálnom živote.
Žalobca subjektívne pociťoval krivdu a dlhotrvajúce čakanie na spravodlivosť, ktorou si vzhľadom napriebeh trestného stíhania nebol istý, mu spôsobilo výrazný zásah do jeho súkromného, pracovného a
rodinného života. K tomu prispela aj medializácia veci, ktorej žalobca čelil, ako aj náročná komunikácia
s novinármi, kedy nechcel, aby boli prekrúcané jeho slová a súčasne nechcel pôsobiť agresívne pri

odmietaní poskytovania informácii. Súd vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca žije v menšej obci pri A.,
kde mohol mať objektívne pocit, vzhľadom na medializáciu prípadu, že ľudia v obci vedeli, že práve on
ako policajt mal byť trestne stíhaný. Súd prihliadol aj na charakter trestného činu, pre ktorý bol žalobca
stíhaní, pričom možno aj objektívne vyhodnotiť, že trestné stíhanie mu pošramotilo povesť dobrého
policajta, zapríčinilo stagnáciu po profesionálnej stránke a obmedzilo ho na istý čas v jeho kariérnom

raste, zmene pôsobiska v súvislosti s tým, ako to plánoval pred trestným stíhaním. Okolnostiam daného
prípadu - osobe žalobcu, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žije a pracuje (žalobca žil
usporiadaným životom, bol dobrým policajtom), závažnosti vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
nemajetkovej ujme došlo (trestné stíhanie začalo vznesením obvinenia v októbri XXXX pre trestný čin
zneužívania právomoci verejného činiteľa, a to na základe pokynu prokurátora Okresnej prokuratúry v A.
a bolo právoplatne skončené v máji XXXX právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom), ako aj závažnosti

následkov, ktoré žalobcovi vznikli v súkromnom živote (neistota, nervozita, zvýšený stres, potreba
preventívneho finančného zabezpečenia rodiny), profesionálne i spoločenské uplatnenie (stagnácia v
profesionálnom raste, preloženie do iného menej náročného obvodu, ukončenie spolupráce v rámci
preventívnych besied na základnej škole), podľa názoru súdu zodpovedá nemajetková ujma vo výške
9.000 eur. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy okrem zákonom stanovených kritérií uvedených

v § 17 z. č. 514/2003 Z.z. bral za rozhodujúce tiež povahu trestnej veci vzhľadom na druh a závažnosť
trestného činu, pre ktoré sa trestné stíhanie viedlo, od ktorého sa tiež odvíjala intenzita s akou osoba
poškodená nezákonným trestným stíhaním je negatívne vnímaná okolím. Napokon súd zohľadnil tiež
okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi, priebeh trestného
konania, o ktorého opodstatnenosti vedenia boli pochybnosti už

vo fáze pred vznesením obvinenia. Je pritom potrebné rozlišovať prípady, keď trestné stíhanie bolo
začaté zjavne neodôvodnene alebo dokonca s cieľom poškodiť osobu, voči ktorej bolo začaté,
od prípadov, kedy existovali dôvody pre jeho začatie a v takom prípade sa zohľadnia aj dôvody
zastavenia trestného stíhania, alebo oslobodenia spod obžaloby. V tomto prípade išlo o druhý prípad,

ktorého výsledok závisel od vyhodnotenia vykonaných dôkazov, pričom súd na základe vyhodnotenia
jednotlivých vykonaných dôkazov dospel k oslobodzujúcemu rozsudku z dôvodu nepreukázania, že
sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný. Oslobodením žalobcu spod obžaloby bola fakticky
konštatovaná nezákonnosť uznesenia, ktorým mu bolo vznesené obvinenie. Je pritom bez významu, či
mohol súd v rámci predbežného prejednania obžaloby rozhodnúť o zastavení trestného stíhania alebo či

išloopoužitiezásadyindubioproreo.Idenavrubzodpovednostištátu,žejehoorgány,konkrétneorgány
činné v trestnom konaní, začali trestné stíhanie voči osobe žalobcu, hoci sa neskôr zistilo, že neboli
dané dôvody na toto trestné stíhanie. Súd mal za to, že boli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti
štátu v zmysle z. č. 514/2003 Z.z., a to vznik škody a príčinná súvislosť s trestným stíhaním žalobcu.

3. Súd pri priznaní nemajetkovej ujmy prihliadol aj na charakter trestného činu, pre ktorý bol žalobca
stíhaní,pričomvyhodnotil,žetrestnéstíhaniežalobcovipošramotilopovesťdobréhopolicajta,zapríčinilo
jeho stagnáciu po profesionálnej stránke a obmedzilo ho na istý čas v kariérnom raste, resp. zmene
pôsobiska v súlade s tým, ako to plánoval pred trestným stíhaním. Okolnostiam daného prípadu -
osobe žalobcu, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy,

s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo (voči žalobcovi sa viedlo trestné
stíhanie pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa od októbra XXXX, kedy bolo vznesené
obvinenie až do mája XXXX, kedy nastala právoplatnosť oslobodzujúceho rozsudku) a závažnosť
následkov, ktoré vznikli žalobcovi v jeho súkromnom živote (neistota, nervozita, zvýšený stres, potreba
preventívneho finančného zabezpečenia rodiny) i profesionálne a spoločenské uplatnenie (stagnácia

v profesionálnom raste, preloženie do iného menej náročného obvodu, ukončenie spolupráce v rámci
preventívnych besied na základnej škole), zodpovedá nemajetková ujma vo výške 9.000 eur. Súd
pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy okrem zákonom stanovených kritérií bral za rozhodujúce tiež
povahu trestnej veci vzhľadom na druh a závažnosť trestného činu, pre ktoré bolo trestné stíhanie
vedené, od ktorých sa tiež odvíjala intenzita s akou osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním

je negatívne vnímaná okolím. Rovnako tiež zohľadnil hrozbu a potenciálny rozsah trestného postihu,
od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty na strane osoby poškodenej nezákonným trestným
stíhaním. Napokon súd zohľadnil okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči
žalobcovi a priebeh trestného stíhania, o ktorého opodstatnenosti vedenia boli pochybnosti už vo fázepred vznesením obvinenia, pričom súd až na základe vyhodnotenia jednotlivých vykonaných dôkazov
dospel k oslobodzujúcemu rozsudku z dôvodu nepreukázania, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca
obžalovaný.

4. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné určiť nejaký konkrétny spôsob výpočtu tejto náhrady,
pretože na zhodnotenie jej výšky mal vplyv súbor mnohých okolností toho ktorého prípadu. V danom
prípade s prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti daného prípadu súd považoval sumu 9.000 eur
za primeranú a príkladno uviedol aj judikatúru iných súdov vo veciach nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným trestným stíhaním, napr. rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/169/2018
zo dňa 06.03.2019 bola priznaná náhrada 2.500 eur - trestné stíhanie v trvaní troch rokov, rozsudkom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 37C/31/2014 zo dňa 11.07.2016 bola priznaná náhrada 5.000 eur,
trestné stíhanie trvalo X roky, poškodený bol v dôsledku trestného stíhania prepustení zo služobného
pomeru, rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6C/131/2014 zo dňa 09.12.2015 bola priznaná
náhrada 4.800 eur, trestné stíhanie trvalo X rokov a trestné stíhanie sa dostalo do povedomia širšej

verejnosti, rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/227/2015 zo dňa 15.12.2015 bola
priznaná náhrada 8.500 eur - trestné stíhanie trvalo X rokov a poškodený lekár v dôsledku trestného
stíhania opustil zamestnanie.

5. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť a s poukazom na citovanú právnu úpravu súd zaviazal žalovanú

na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000 eur, ktorej výška sa podľa názoru súdu vzhľadom
na okolnosti daného prípadu nevymyká bežnej rozhodovacej praxi súdov v obdobných veciach. V
prevyšujúcej časti náhrady nemajetkovej ujmy súd žalobu nad 9.000 eur ako nedôvodnú zamietol. O
trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur. Uviedol, že súd dospel k správnemu záveru, že nárok žalobcu
na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy podľa z. č. 514/2003 Z.z. je daný. Tiež správne
konštatoval, že je daná zodpovednosť štátu za nezákonne vedené trestné stíhanie, pričom rozhodujúcim

kritériom zákonnosti je neskorší výsledok trestného konania, t.j. oslobodenie spod obžaloby. Ujma,
ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s trestným stíhaním a s tým spojené prežitie traumatizujúcich
dôstojnosť znižujúcich negatívnych pocitov, nie je možné už ničím odstrániť, len priznaním nemajetkovej
ujmy. Vzhľadom na intenzitu, rozsah a ohlas ujmy, dĺžku trvania trestného konania má byť výška
odškodnenia podstatne vyššia. Napriek tomu, že žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený,

žalovaná zastáva názor, že žalobcovi nepatrí žiadne odškodnenie, a to napriek tomu, že existuje
množstvo súdnych rozhodnutí, kde žalovaná je zaviazaná k úhrade nemajetkovej ujmy. Súd dôsledne
vyhodnotil výpoveď žalobcu a výpovede svedkov a konštatoval, že trestné stíhanie malo veľký vplyv
na súkromný, rodinný i profesionálny život žalobcu. Z pohľadu žalobcu s odstupom rokov ani nie
je možné objektivizovať každodenné prežívanie stresujúcich faktorov, tieto útrapy sa zvýrazňovali s

každým jedným vyšetrovacím úkonom a následne aj s každým hlavným pojednávaním. Žalobca mal
obavy z rozhodnutia súdu, pretože v prípade uznania viny mu hrozil trest odňatia slobody v trvaní X
až XX rokov. Túto dobu žalobca prežíval ťažko a jeho subjektívne pocity boli skľučujúce. Vzhľadom na
okolnosti tohto prípadu súd určil výšku nemajetkovej ujmy v nízkej sume, pričom jedným z kritérií mala
byť skutočnosť, že výsledok trestného stíhania závisel od vyhodnotenia vykonaných dôkazov súdom, na

základe ktorých došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Na záver poukázal na rozhodnutia iných
súdov: rozsudok Okresného súdu Košice I. sp. zn. 19C/325/2012 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/265/2018, kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 15.000 eur za
trestné stíhanie trvajúce necelých X rokov, rozsudok Okresného súdu Košice I. sp. zn. 24C/243/2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/78/2019, kde bola priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy 15.000 eur za trestné stíhanie, ktoré trvalo X roky a XX mesiacov. Aj keď výška
nemajetkovej ujmy je predmetom úvahy súdu, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a ustálenú
súdnu prax (aj dovolacieho súdu) odvolateľ je toho názoru, že priznaná výška odškodnenia nemajetkovej
ujmy nezohľadňuje jednotlivé kritériá a princíp spravodlivého zadosťučinenia.

7. Žalovaná k podanému odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že priznaná
suma nemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 9.000 eur zodpovedá aktuálnej rozhodovacej praxi súdov,
ktoré v obdobných veciach priznávajú porovnateľné sumy, na čo v odôvodnení rozsudku už poukázal
aj súd prvej inštancie. V danom prípade súdom priznanú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy možnopovažovať za primeranú aj s ohľadom na posúdenie kritérií ako sú stanovené v § 17 ods. 3 z. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu prvým rozhodnutím z
01.03.2023 sp. zn. 3Co/50/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III.
potvrdil a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že súdom prvej inštancie
priznaná suma 9.000 eur je primeraná a spravodlivá aj s poukazom na maximálnu výšku odškodnenia

obetiam násilných trestných činov, pri ktorých dochádza k závažnejšiemu zásahu do zdravia či života,
pričom v tomto konkrétnom prípade ide o odškodnenie žalobcu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, čo však vo svojich konzekvenciách nemá za následok trvalé poškodenie zdravia, či
dokonca stratu života ako najdôležitejšej kategórie, ktorej sa poskytuje najvyššia možná ochrana.
V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/15/2012,
3Cdo/7/2017, 3Cdo/25/2019. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie mal za preukázaný

negatívny zásah do psychiky žalobcu, čo malo nepriaznivé dôsledky predovšetkým v jeho rodinnom,
ale i spoločenskom živote. Výšku priznanej ujmy odvolací súd považoval za dostačujúcu vzhľadom
k tomu, že žalobca bol stíhaní na slobode, pričom v konaní nebol preukázaný iný závažný následok
trestného stíhania. Porovnaním nemajetkovej ujmy žalobcu v jeho spoločenskom, rodinnom živote,
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v porovnaní s morálnou škodou spôsobenou trestným činom

sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužitia, za ktorým je možný poskytnúť morálne odškodnenie
5.200 eur, sa javí nemajetková ujma v sume 9.000 eur za dostačujúcu, pretože z dokazovania
nevyplynulo, že by ujma, ktorú utrpel žalobca prevyšovala následky na poškodených uvedenými
trestnými činmi. Z uvedeného dôvodu aj napriek dlhoročnému trestnému stíhaniu, ktoré prekračuje
primeranú dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch, odvolací súd nepovažoval za

spravodlivé priznať náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 9.000 eur. Záverom poukázal na princíp
právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa § 6 z. č. 514/2003 Z.z., pomenoval konkrétne okolnosti prípadu a
posúdil priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy aj s ohľadom na výšku odškodnenia, ktoré priznáva
obetiam, ktorým bolo zasiahnuté do práva na život, v ktorých intenciách považoval priznanú výšku

nemajetkovej ujmy za primeranú a spravodlivú.

9. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.10.2024 sp. zn.
9Cdo/124/2023 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 01.03.2023 sp. zn. 3Co/50/2022 zrušil a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že žalobca podal dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a),

c) CSP, keď v kontradikcii s nosnými právnymi závermi odvolacieho súdu namietal nesprávne právne
posúdenie veci spočívajúce v nesprávnej aplikácii ust. § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z.z. na danú vec. V
tomto ohľade poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/169/2021 s tým, že odvolací súd
nesprávne aplikoval v rozhodnom čase neexistujúci právny predpis.

10. Dovolací súd v preskúmavanej veci považoval dovolaciu námietku žalobcu za opodstatnenú.
Uviedol, že trestné stíhanie žalobcu spadalo do časovej účinnosti z. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2008, v rámci ktorej nebola v zákonnom ustanovení limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Preto použité vodítko v podobe dnes účinného ust. § 17 ods. 1 z. č. 514/2003 Z.z. nebolo v kontexte
prejednávaného prípadu správne použité. Dovolací súd zároveň uviedol, že z uvedeného dôvodu sa

nezaoberal otázkami súvisiacimi s ďalšími skutkovými a právnymi prístupmi nižších súdov pri určení
výšky nemajetkovej ujmy (viď § 17 ods. 3 z. č. 514/2003 Z.z.), ktoré neboli ani predmetom dovolacieho
prieskumu.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok

účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcom v zmysle zásad daných
aplikáciou ustanovenia § 378 a nasl. CSP. Tu sa žiada uviesť, že žalovaný odvolanie nepodal. Vo
vyhovujúcom výroku vo veci samej preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť.
Žalobca síce formálne uvádza, že napadá výrok pod bodom I. v časti nemajetkovej ujmy, ale podľa
obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) je jeho odvolanie námietkou proti tej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie,

v ktorej súd v prevyšujúcej časti jeho žalobnú požiadavku zamietol a ako súvisiaci je predmetom
prieskumu odvolacím súdom aj výrok o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP).12. Odvolací súd prejednal podané odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Vychádzal pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za
to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia

dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je
jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín
verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu
zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP.

13. Odvolací súd musí v tejto súvislosti zdôrazniť to, že v zmysle ustanovenia § 455 CSP bol viazaný
názorom dovolacieho súdu. Podľa uvedeného ustanovenia je totiž súd, ktorému bola vec vrátená
na ďalšie konanie, povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom
rozhodnutí. Odvolací súd v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu musí
rešpektovať v ňom zaujatý názor dovolacieho súdu a bezvýhradne sa mu podriadiť (viď aj uznesenie
NS SR 3Cdo/12/2016). Je neprípustné, aby odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie

posudzoval vecnú správnosť postupu dovolacieho súdu alebo jeho zrušujúceho rozhodnutia a na
výsledku toho posúdenia založil svoje ďalšie rozhodnutie.

14. V danom konkrétnom prípade bolo vydané uznesenie od Okresného riaditeľstva Policajného zboru,
úradu justičnej a kriminálnej polície A., T. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bolo začaté trestné stíhanie voči

žalobcovi pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm.
a) Trestného zákona. Dňa XX.XX.XXXX prokurátor Okresnej prokuratúry A. podal na Okresný súd A.
obžalobu na obvineného - žalobcu pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Rozsudkom
Okresného súdu Prešov č. k. 4T/92/2011-850 zo dňa 15.11.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove č. k. 9To/8/2016-948 zo dňa 31.05.2017 bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Žalobca listom zo dňa 05.09.2019
doručeným Generálnej prokuratúre SR dňa 26.09.2019 žiadal žalovaného o predbežné prerokovanie
nároku podľa § 15 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 13.02.2020
oznámila žalobcovi, že neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie nárokov žalobcu na náhradu
škody uplatnené v žiadosti o predbežné prerokovanie.

15. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, úradu justičnej a kriminálnej polície A., T. zo dňa XX.XX.XXXX bolo začaté trestné
stíhanie voči žalobcovi pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Dňa 22.09.2011 prokurátor Okresnej prokuratúry A. podal

na Okresný súd A. obžalobu na obvineného - žalobcu pre zločin zneužívania právomoci verejného
činiteľa. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 4T/92/2011-850 zo dňa 15.11.2015 bol žalobca spod
obžaloby oslobodený, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Na základe
odvolania okresného prokurátora v Prešove, Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 9To/8/2016-948 zo
dňa 31.05.2017 podľa § 319 Trestného poriadku, odvolanie zamietol a uvedeným dňom sa rozsudok

stal právoplatným. V okolnostiach posudzovanej veci bolo teda trestné stíhanie proti žalobcovi začaté
30.10.2007 a právoplatným súdnym rozhodnutím z 31.05.2017 bol žalobca spod obžaloby oslobodený.

16. Trestné stíhanie žalobcu a najmä nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia proti žalobcovi
spadalo do časovej účinnosti z. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008, v rámci ktorej nebola v

zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aj pri jej využití mal odvolací súd
nazreteli,žestabilizovanájudikatúrakonštatovala,ženeoddeliteľnousúčasťouprincípovprávnehoštátu
zaručeného podľa článku 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že
všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať
podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS

234/03, IV. ÚS 92/09) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/995, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť pritom v každom rozhodní orgánov verejnej moci ako tak
v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým
zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci

(IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,
je ústavne neudržateľná. Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v Právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcovrozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej
istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

17. Je preto potrebné zhrnúť, že na rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy mala vplyv skutočnosť,
že žalobca bol trestne stíhaný po dobu viac ako deviatich rokov, čo je neúmerná dlhá doba, počas
ktorej bol v strese, v neistote vo vzťahu k svojej budúcnosti a k jeho majetkovým pomerom. Okrem
uvedeného trestného stíhania žalobca nebol v minulosti priestupkovo ani disciplinárne stíhaný a aj

rodinní príslušníci ho poznali ako čestného muža a dobrého policajta. Trestným stíhaním bola narušená
jeho vážnosť a česť nielen v súkromí, ale aj v jeho profesionálnom živote. Žalobca subjektívne pociťoval
krivdu a dlhotrvajúce čakanie na spravodlivosť, ktorou si vzhľadom na priebeh trestného stíhania nebol
istý, trestné stíhanie spôsobilo výrazný zásah do jeho súkromného a rodinného života, k čomu prispela
aj medializácia jeho prípadu, vzhľadom na ktorú žalobcu čelil aj náročnej komunikácii s novinármi,
kedy nechcel, aby boli prekrúcané jeho slová a súčasne nechcel pôsobiť agresívne pri odmietaní

poskytovania informácii. Žalobca žije v menšej obci pri A., kde mohol mať objektívne pocit vzhľadom
na medializáciu prípadu, že ľudia v obci o ňom ako o policajtovi vedeli, že je trestne stíhaný. Súd
prihliadol aj na charakter trestného činu, pre ktorý bol žalobca stíhaný, pričom možno aj objektívne
vyhodnotiť, že trestné stíhanie mu pošramotilo povesť dobrého policajta, zapríčinilo stagnáciu počas
trestného stíhania po profesionálnej stránke a obmedzilo žalobcu na istý čas v jeho kariérnom raste,

zmene pôsobiska v súvislosti s tým, ako si život plánoval žalobca pred trestným stíhaním. Okolnostiam
daného prípadu - osobe žalobcu, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žije a pracuje
(žalobca žil usporiadaným rodinným, manželským a osobným životom), závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo (trestné stíhanie začalo v októbri XXXX a bolo
právoplatne skončené v máji XXXX) a závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v súkromnom

živote (neistota, nervozita, zvýšený stres, potreba preventívneho finančného zabezpečenia rodiny),
profesionálne i spoločenské uplatnenie (stagnácia v profesionálnom raste, preloženie do iného menej
náročného obvodu, ukončenie spolupráce v rámci preventívnych besied na základnej škole), podľa
názoru odvolacieho súdu zodpovedá nemajetková ujma výške, ktorú stanovil voľnou úvahou súd prvej
inštancie.

18. Úlohou odvolacieho súdu zo súdom prvej inštancie správne zisteného skutkového stavu veci
aj pri rešpektovaní právneho názoru z kasačného rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 29.10.2024 č. k. 9Cdo/124/2023-257) bolo privodiť právny záver, ktorý by vyplynul z príslušných
ustanovení z. č. 514/2003 Z. z., účinných do 31.12.2008, v rámci ktorej nebola v zákonných

ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

19. Tak ako je už uvedené vyššie, dovolací súd sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu vysloveným
v prvom jeho rozsudku, aby vo veci malo byť aplikované ako vodítko ust. § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z.
z. v aktuálne platnom znení pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko trestné

stíhanie žalobcu spadalo do časovej účinnosti z. č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom do 31.12.2008,
v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Preto
použité vodítko v podobe dnes účinného ust. § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z. z., nebolo podľa názoru
dovolacieho súdu v kontexte prejednávaného prípadu správne použité.

20.Dovolacísúdvosvojomzrušujúcomuznesenípoukázal,žeNajvyššísúdSRvuzneseníz31.01.2023
sp. zn. 5Cdo/169/2021 riešil v podobných skutkových a právnych súvislostiach ako v teraz posudzovanej
veci (tiež) otázku aplikácie ust. § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti sa nestotožnil s
právnymi závermi odvolacieho súdu, ktorý posudzované zákonné ust. § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z.
z. považoval za vodítko aj pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch,

keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01.01.2013, t. j. v čase, keď maximálna výška
náhrady nemajetkovej ujmy z. č. 514/2003 Z. z. nebola určená (táto bola určená z. č. 412/2012 Z. z.,
účinným od 01.01.2013). V tejto súvislosti Najvyšší súd SR uviedol, cit.: „dovolací súd je oboznámený
so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa judikatórne ustálilo, že právo poškodeného na
náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do

väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po
splnení ďalších podmienok. ... aplikovať ust. § 17 v zmysle novely (zákona č. 412/2012 Z. z.) na prípady,
keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že
hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovejujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č.
412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to popretie princípu úplného odškodnenia, ale
spôsobilo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného

na satisfakciu a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity (Uznesenie 7Cdo/262/2015 zo dňa 16. 03.
2016, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/145/2011). ... Dovolací súd
dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že trestné stíhanie žalobcu spadalo do časovej účinnosti zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008, v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach
limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Preto použité vodítko v podobe dnes účinného ust. § 17 ods.

4 zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo v kontexte prejednávaného prípadu správne použité. ... dovolací súd
musí zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24. 01. 2017 a
na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15. 12. 2022.“.

21. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného zdôrazňuje, že nosné právne závery prvostupňového
rozsudku nevychádzali (aj) z aplikácie ust. § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd pri

určovaní výšky nemajetkovej ujmy okrem zákonom stanovených kritérií uvedených v § 17 ods. 3
z. č. 514/2003 Z. z. bral za rozhodujúce tiež povahu trestnej veci vzhľadom na druh a závažnosť
trestného činu, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené, od ktorého sa tiež odvíjala intenzita, s akou
osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním je negatívne vnímaná okolím. Rovnako tiež zohľadnil
hrozbu a potenciálny rozsah trestného postihu, od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty na

strane osoby poškodenej nezákonným trestným stíhaním. Napokon súd tiež zohľadnil okolnosti, ktoré
viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi a priebeh trestného konania, o ktorého
opodstatnenosti vedenia boli pochybnosti už vo fáze pred vznesením obvinenia. Je pritom potrebné
rozlišovať prípady, keď trestné stíhanie bolo začaté zjavne neodôvodnene alebo dokonca s cieľom
poškodiť osobu, voči ktorej bolo začaté, od prípadov, kedy existovali dôvody pre jeho začatie a v takom

prípade sa zohľadnia aj dôvody zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby. V tomto
prípade išlo o druhý prípad, ktorého výsledok závisel od vyhodnotenia vykonaných dôkazov, pričom
súd až na základe vyhodnotenia jednotlivých vykonaných dôkazov dospel k oslobodzujúcemu rozsudku
z dôvodu nepreukázania, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí príkladmo tiež poukázal na niektoré súdne rozhodnutia okresného súdu aj

krajského súdu.

22. Odvolací súd neopomína ani závery Nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS 754/2016-42, z ktorého
vyplynulo aj to, že „Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade

zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.
ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých

dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“
aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však
ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v
týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného
aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch

skutkovo obdobných“.

23. Preto poukazujúc aj na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach
vo vzťahu k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa
§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z, odvolací súd nemohol pre účely predmetného rozhodnutia pominúť

pomerovania vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, zmena v správaní žalobcu
v dôsledku poškodenia dobrého mena v profesionálnej i súkromnej oblasti, súčinnosť žalobcu s orgánmi
činnými v trestnom konaní a súdom, ale aj okolnosti, spočívajúce v konaní žalobcu, za ktoré bol
trestne stíhaný so záverom odôvodňujúcim zásah nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia do
osobnostných práv žalobcu) s inými skutkovo podobnými rozhodnutiami súdov tak, aby výška náhrady

nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade bola primeraná a spravodlivá a nevybočovala z praxe súdov,
rozhodujúcich o ujme, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia.24. Odvolací súd preto prihliadol i na rozhodovaciu činnosť iných všeobecných súdov v Slovenskej
republike, ktoré konali a rozhodovali v obdobných veciach týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (uznesením o vznesení obvinenia v

prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby). Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje
na nižšie uvedené rozhodnutia a uvádza, že v nich bolo konštatované zasiahnutie do dobrej
povesti obvineného z trestného činu a s tým súvisiacimi následkami psychickej nepohody, stresu či
obmedzeniami v profesionálnom a spoločenskom živote.

24.1 Tu podobne ako v predchádzajúcom svojom rozhodnutí č. k. 14Co/1/2021-320 zo dňa 06.05.2021
dáva do pozornosti:
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5C/161/2013 z 30.01.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 6.000 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2015 z 23.08.2016,
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6C/131/2014 z 09.12.2015, ktorým bola priznaná

nemajetková ujma žalobcovi vo výške 4.800 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016,
- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/144/2009 z 08.02.2011, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 2.000 eur za trestné stíhanie v trvaní 3 rokov,
- rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp. zn. 11C/229/2010 z 03.11.2015, ktorým bola priznaná

nemajetková ujma žalobcovi vo výške 11.063,13 eur za trestné stíhanie v trvaní 2 rokov, avšak
bolo prihliadnuté na 140 dní, ktoré strávil žalobca vo väzbe ako aj na skutočnosť, že aj napriek
oslobodeniu jeho blízki príbuzní na neho naďalej hľadeli ako keby trestný čin znásilnenia spáchal.
Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/175/2016 z
20.04.2017,

- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/227/2015, ktorým bola priznaná nemajetková
ujma žalobcovi vo výške 8.500 eur za trestné stíhanie v trvaní 5 rokov za prečin usmrtenia, ktorého sa
mal dopustiť lekár v rámci výkonu svojho povolania tým, že zvolil nesprávnu liečbu pacienta, ktorá mu
spôsobila smrť. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena opustil svoje zamestnanie.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

16Co/104/2016 z 09.03.2017,
- rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 37C/31/2014 z 11.07.2016, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 5.000 eur za trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 rokov pre trestný
čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol aj prepustený zo služobného pomeru, potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/322/2016 z 28.03.2017.

25. V prejednávanom prípad nemožno poprieť zásah do osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o
vznesení obvinenia voči jeho osobe a trvaním trestného stíhania po dobu viac ako deviatich rokov.
Vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania zasiahlo do osobnej sféry žalobcu, a to poškodením
jeho dobrého mena, pričom trestné stíhanie malo veľký vplyv na jeho súkromný, rodinný i profesionálny

život. Žalobca čelil zvýšenému stresu, nervozite a stagnácii v práci. Pokiaľ ide o blízke rodinné
vzťahy, tieto neboli z dôvodu predmetného trestného stíhania narušené, nakoľko manželka žalobcu pri
ňom zotrvala po celý čas trestného stíhania a ich rodinné vzťahy týmto trestným stíhaním neutrpeli.
Naopak, utužili sa. Na druhej strane nemožno opomenúť napätosť vzťahov a emocionálne vypäté
situácie vyvstávajúce v priebehu trestného stíhania, ktoré by nebyť trestného stíhania, nenastali v

rámci profesionálneho života žalobcu. Žalobca nebol okrem predmetného trestného stíhania trestne,
priestupkovo, ani disciplinárne stíhaný a aj rodinní príslušníci ho v konaní opisovali ako čestného muža
a dobrého policajta. Možno preto konštatovať, že trestným stíhaním bola narušená jeho vážnosť a
česť najmä po profesionálnej stránke. Žalobca subjektívne pociťoval krivdu a dlhotrvajúce čakanie na
spravodlivosť, ktorou si vzhľadom na priebeh trestného stíhania nemohol byť istý, viedla k výraznému

zásahu do jeho súkromného života. K tomu prispela aj medializácia prípadu, vzhľadom na ktorú žalobca
čelil aj náročnej komunikácii s novinármi, kedy nechcel, aby boli prekrúcané jeho slová a súčasne
nechcel pôsobiť agresívne pri odmietaní poskytovania informácii. Správne súd prvej inštancie pri
priznávanínemajetkovejujmyvzaldoúvahyajskutočnosť,žežalobcažijevmenšejobcipriPrešove,kde
mohol mať objektívne pocit vzhľadom na medializáciu prípadu, že ľudia v obci o jeho trestnom stíhaní sú

oboznámení a v neposlednom rade správne súd prvej inštancie pri priznaní nemajetkovej ujmy prihliadol
aj na charakter trestného činu, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Objektívne možno vyhodnotiť, že trestné
stíhanie pošramotilo povesť dobrého policajta žalobcu, zapríčinilo stagnáciu po jeho profesionálnej
stránke a obmedzilo na istý čas žalobcu v jeho kariérnom raste, zmene pôsobiska v súlade s tým, akoto plánoval pred trestným stíhaním. Okolnostiam daného prípadu - osobe žalobcu, jeho doterajšieho
života a prostredia, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolností, za ktorých k
nemajetkovejujmedošlo(žalobcanebolväzobnestíhaný)azávažnosťnásledkov,ktorévznikližalobcovi

v osobnom živote (neistota, nervozita, zvýšený stres, potreba preventívneho finančného zabezpečenia
rodiny) i v profesionálnom a spoločenskom uplatnení (stagnácia v profesionálnom raste, preloženie do
menej náročného obvodu, ukončenie spolupráce v rámci preventívnych besied na základnej škole), aj
podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá nemajetková ujma vo výške 9.000 eur.

26. Uvedené skutkové závery, citovaná právna úprava i k tomu uvedená judikatúra a rozhodnutia
súdov v obdobných veciach boli tak určujúcim pre rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavaného
rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žalobného návrhu v jeho prevyšujúcej časti. Rešpektujúc
závery dovolacieho súdu v predmetnej veci, v prejednávanom prípade nemožno poprieť zásah do
osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o vznesení obvinenia voči jeho osobe a trvaním trestného
stíhania po dobu viac ako deviatich rokov. Vznesenie obvinenia, podaná obžaloba a vedenie trestného

stíhania po uvedenú dobu zasiahlo do osobnostnej sféry žalobcu, a to poškodením jeho dobrého mena
v osobnom i profesionálnom živote. Tak ako je už uvedené vyššie, je prirodzenou reakciou osoby, ak
v dôsledku poškodenia dobrého mena takáto osoba trpí pocitom hanby a inými negatívnymi pocitmi,
preto odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie malo negatívny
dopad na osobný život žalobcu, ktorý sa izoloval od spoločnosti a zmenil aj svoj obvyklý spôsob života.

Uvedené skutkové závery, citovaná právna úprava i k tomu uvedená judikatúra a rozhodnutia súdov v
obdobných veciach boli tak určujúcimi pre rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavajúceho rozsudku
súdu prvej inštancie.

27. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že nastolením

spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom na strane jednej a na druhej strane fyzickou osobou
poškodenou jeho konaním na základných právach je zaplatenie takejto náhrady vo výške celkom 9.000
eur. Žalobca uplatňoval v podanom žalobnom návrhu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 eur,
a preto ak súd prvej inštancie priznal na tomto nároku žalobcovi sumu 9.000 eur a žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol (výrok II. rozsudku), tieto závery sú vecne správne, a preto odvolací súd rozsudok v tejto

časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Správne sú aj závery súdu prvej inštancie, pokiaľ sa týka rozhodovania o náhrade trov konania.
Správne súd prvej inštancie pri uplatňovaní dvoch nárokov samostatne rozhodol o priznaní nároku
na náhradu trov konania vo vzťahu k náhrade škody a privodil aj správny záver zodpovedajúci ust.

§ 255 ods. 2 CSP, ktorý sa týka len čiastočného vyhovenia žalobe, a preto záver o priznaní náhrady
trov konania v rozsahu 99,52 % v tejto časti uplatňovaného nároku je správny. Niet pochybností ani
o správnosti záverov o priznaní nároku na náhrady škody v časti uplatňovaného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Keďže rozhodnutie o výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy záviselo len od
úvahy súdu, správne postupoval súd prvej inštancie, ak priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania

proti žalovanej v plnom rozsahu postupom podľa § 255 ods. 1 CSP. So zdôvodnením týchto záverov
súdu prvej inštancie sa odvolací súd tak ako je uvedené vyššie stotožňuje, preto aj pri prieskume týchto
výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie, odkazuje odvolací súd na aplikáciu ust. § 387 ods. 1, 2 CSP,
a preto aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

29. V odvolacom konaní žalobca úspech nemal a žalovaná strana nežiadala priznať náhradu trov
odvolacieho konania, ani žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania žalovanej strane nevznikli.
Preto odvolací súd pri aplikácii ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP sporovým stranám nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).