Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120202675
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1120202675.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvalý pobyt ul. D. B. E. XXX/XX, F., 2/ G. A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt ul. ku H. XXXX/X F.,
3/ I. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt ul. A. A. XXXX/X, F., všetci zast.: Advokátska kancelária JUDr.
Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 4835/51, 821 08 Bratislava – mestská časť Staré Mesto,
IČO: 47 234 318, proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefánikova 17, 811 02 Bratislava, IČO: 31 595 545, zast.: JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom
Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava-mestská časť Staré mesto, o náhradu nemajetkovej ujmy

s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 12.07.2022 č.k. 21C/8/2020-273, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku IV. mení tak, že :
1) Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu vo výške 6 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške5%ročnezosumy20000eurod15.01.2020dozaplatenia, ato
v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2) Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu vo výške 8 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške5%ročnezosumy15000eurod15.01.2020dozaplatenia,atovlehotetrochdníodprávoplatnosti
rozsudku.
3) Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ sumu vo výške 8 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške5%ročnezosumy15000eurod15.01.2020dozaplatenia,atovlehotetrochdníodprávoplatnosti
rozsudku.
a vo zvyšku sa výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ m a j ú proti žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
vo výške 14.000 eur, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu vo výške 7.000 eur, a to v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku ( výrok II.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ sumu vo výške 7.000 eur, a to
v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) vo zvyšnej časti žalobu zamietol ( výrok IV.) a
rozhodol, že žalobcovia 1/ a 3/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z
priznanej sumy. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením (výrok V.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15 a § 16 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a ust. § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. g),§ 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 381/2001 Z.z.“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že p. J. C.

svojím zavineným konaním spôsobila dňa 02.02.2019 dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k
usmrteniu p. I. C., čo zasiahlo do osobnostných práv žalobcov. V konaní nebolo sporné, že žalovaný
bol v čase dopravnej nehody poisťovateľom motorového vozidla, ktoré viedla vinníčka a ktorým bola
spôsobená nehoda. Ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalovaného o nepreukázaní príčinnej
súvislosti uplatňovanej nemajetkovej ujmy s poistnou udalosťou žalobcami, resp. tvrdenie, že úmyslom

zákonodarcu pri koncipovaní zákona o PZP nebolo krytie nemajetkovej ujmy pozostalých. Mal za to,
že v dôsledku konania vodičky p. J. C. došlo k značnému zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcov, a to do ich práva na súkromie, ktorý zahŕňa aj ich rodinný život a rodinné vzťahy. Dokazovaním
bola preukázaná veľká intenzita citových väzieb medzi žalobcami a im blízkou osobou. Vzhliadol na
to, že vzťah žalobkyne 1/ a jej nebohého manželom bol harmonický a stabilný počas dlhých 45 rokov,
preto je prirodzeným, že žalobkyni 1/ manžel chýba pri jej každodennom živote, výletoch, rozhovoroch,

bežných činnostiach, ale aj príležitostných udalostiach (návšteva zábavy), kedy jej jedinou oporou ostali
synovia a ich rodiny s vnúčatami. Rovnako vzťah synov s otcom bol počas celého ich detstva, ako aj
dospelosti založený na úcte, vzhliadaní k charakterovým vlastnostiam otca, ktorý im bol vždy oporou,
ochotný pomôcť radou, či aj materiálne. S otcom sa pravidelne stretávali, či už v rámci celej rodiny pri
pravidelných nedeľných obedoch, spolu so svojimi rodinami, alebo aj pri iných príležitostiach. Tragickou

nehodou došlo k pretrhnutiu týchto väzieb a nepochybne k emočnej záťaži, stresujúcej udalosti, ktorá ich
traumatizovala, a s ktorou sa žalobcovia vyrovnávajú dodnes. Smrť blízkej osoby žalobcov pri dopravnej
nehodejeneoprávnenýmzásahomdoprávafyzickejosobynasúkromnýarodinnýživot.Priurčenívýšky
nemajetkovej ujmy súd prihliadol na intenzitu nepriaznivého následku konania, ktorým bola spôsobená
náhla a neočakávaná smrť, t.j. nečakané usmrtenie blízkeho rodinného príslušníka. Pri úvahe o výške

nemajetkovej ujmy u žalobcov 2/ a 3/ vychádzal zo skutočnosti, že i keď nepochybne došlo k zásahu do
ich osobnostných práv, intenzita tohto zásahu, napriek pravidelným stretnutiam, nemôže byť v rovnakom
rozsahu ako u žalobkyne 1/, ktorá v spoločnej domácnosti prežila so zomrelým harmonických 45 rokov
života. Zohľadnil, že žalobcovia 2/ a 3/ majú vlastné rodiny a členovia ich rodín sú im oporou a pomôžu
im prekonať túto nenahraditeľnú stratu. Žalobcami požadovanú výšku nemajetkovej ujmy v celkovej

sume 160.000 eur považoval súd za neprimeranú zistenému zásahu do práva na súkromie a práva
na rodinný život pri zohľadnení všetkých okolností úmrtia manžela a otca žalobcov, i s ohľadom na
rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch. Mal za to, že výška súdom priznanej sumy nemôže viesť
ani k neprimeranému obohateniu a nie je ani náhradou príjmu. Zohľadniac všetky vyššie uvedené
skutočnosti určil výšku nemajetkovej ujmy v prospech žalobkyne 1/ vo výške 14.000 eur, žalobcov 2/ a 3/

vo výške 7.000 pre každého a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Pri posudzovaní dôvodnosti žalobcami
uplatnenéhonárokunazaplatenieúrokovzomeškania(zuplatnenejistinyododňanasledujúcehopodni
odmietnutia poistného plnenia žalovaným), mal za to, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím
takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011), preto i v časti uplatneného príslušenstva žalobu
zamietol.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“). Vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu

Slovenskej republiky, č.k. I.ÚS 56/2017-12 zo dňa 8. februára 2017, mal súd prvej inštancie za to, že je
dôvodným priznať žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti výroku III. (ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol) rozhodnutia súdu prvej inštancie podali
v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/, 2/ a 3/, dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Mali za to, že prvoinštančný súd sa náležite nevysporiadal
s otázkou výšky peňažnej satisfakcie tak, aby bola zo strany žalobcov vnímaná ako spravodlivá a
primeraná. O protirečivosti a vnútornej rozporuplnosti napadnutého rozhodnutia svedčí i fakt, že hoci
súd prvej inštancie v bode 25, resp. v bode 29 mal za preukázané, že medzi žalobcami a zosnulým
manželom/otcom boli veľmi intenzívne citové väzby umocnené silným, dlhoročným, harmonickým,

emotívnym a pevným vzťahom, v bode 32 napadnutého rozsudku súd uvádza, že „(...) takúto sumu
priznanej náhrady súd považuje za primeranú pri prihliadnutí na závažnosť vzniknutej ujmy, tak ako to
bolo preukázané vykonaným dokazovaním a ako je to vyššie uvedené, a tiež vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo“. Poukázali na rozhodnutia súdov v obdobných veciach ( Krajskýsúd v Trenčíne sp. zn. 4Co/658/2014 - priznal pozostalému manželovi náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 50.000 eur, Krajský súd v Trnave sp. zn. 24Co/368/2015- priznal pozostalému manželovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur( po uplatnení 20 % spoluzavinenia poškodenej),

Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/465/2014 - priznal plnoletému dieťaťu peňažnú satisfakciu
titulom nemateriálnej ujmy vo výške 33.500 eur, Krajský súd v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017 -
priznal pozostalej manželke (manželský zväzok v predmetnom prípade, na porovnanie s prípadom
žalobcov - 45 rokov, trval „len“ 25 rokov) relutárna náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur
a pozostalým synom vo výške 20.000 eur). Upriamili pozornosť na to, že nebohý bol pre svoje deti

veľkou oporou aj v čase, keď si už založili svoje vlastné rodiny, preto jeho tragická smrť zasiahla
celú rodinu. Mali za to, že požadovaná výška satisfakcie vyplýva najmä zo skutočnosti, že náhle a
neočakávané úmrtie I. C. spôsobilo žalobcom doživotnú, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú
ujmu. Úmrtím manžela/otca došlo k deštrukcii najcitlivejších interpersonálnych väzieb tvoriacich základ
a rámec súkromného života žalobcov. V dôsledku tragickej smrti došlo u žalobcov k výraznému zásahu
do ich psychickej integrity vedúcemu až do hypohedónie (t.j. k zníženiu záujmu o obľúbené činnosti

a k celkovej redukcii schopnosti prežívať z nich radosť a potešenie), čo spoľahlivo verifikovalo aj
vykonané dokazovanie v priebehu sporového konania. Namietali, že súd prvej inštancie pri aplikácii
rozhodujúcej právnej úpravy nedostatočne reflektoval intenzitu citových väzieb žalobcov a zosnulého,
ako aj emocionálnu závislosť žalobcov na nebohom manželovi/otcovi či finančnú závislosť žalobkyne
1/ na zosnulom manželovi, súd výšku náhrady po právnej stránke komplexne neposudzoval tiež v

súvislosti s ďalšími relevantnými okolnosťami. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy je nevyhnutné
prihliadať aj na právne závery kreované Ústavným súdom SR v náleze zo dňa 5.12.2017, sp. zn. III.
ÚS 288/2017, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (ďalej len „Zbierka“)
pod č. 46/2017, kde sa uvádza: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň
zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať

v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti
medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Osobitne dali do pozornosti prípad vedený
tunajším súdom pod sp. zn. 5Co/105/2018, v ktorom odvolací súd rozsudkom zo dňa 22.11.2018 priznal
žalobcovi za vzniknuté prieťahy náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur. Z aktuálnej praxe
poukázali na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 09.12.2020, č.k. 6Co/126/2020-361, v ktorom bol

rodinný vzťah ohodnotený na 20.000 eur pre každého zo žalobcov (rodičia a brat zosnulého) napriek
tomu, že „v konaní neboli zistené žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie sprísňujúcich
kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, teda na základe ktorých by bolo namieste
priznať vyššiu sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“ (bod. 11 rozsudku). Pri úvahách o
odškodnení je dôvodné subsidiárne prihliadať aj na čiastky priznávané za telesné (duševné) zranenia,

poukázali na sadzby bodového ohodnotenia uvedených v zákone č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, majúc za to, že
náhlym a neočakávaným úmrtím manžela/otca žalobcov došlo k širšiemu zásahu, nielen k poškodeniu
ich „zdravotnej sféry“. Dali do pozornosti právnu vetu rozsudku dovolacieho súdu ČR, ktorá okrem
iných právnych záverov uvádza: ,,[z]a základní částku náhrady, modifikovatelnou s užitím zákonných

a judikaturou dovozených hledisek, Ize považovat v pripadá nejbližších osob (manžel, rodiče, deti)
dvacetinásobekprůmárnéhrubéměsíčnínominálnimzdynapřepočtenépočtyzamestnanouvnárodním
hospodářství za rok predcházející smrti poškozeného.“ Vychádzajúc z uvedeného mali za to, že 20
násobok priemernej hrubej mesačnej nominálnej mzdy má byť dolnou hranicou, od ktorej má súdna
prax odvíjať výšku náhrady a nie byť limitom, kde by sa mala jej úvaha o výške satisfakcie skončiť.

Taktiež Najvyšší súd ČR skonštatoval, že sa jedná o základnú čiastku. Ústavný súd ČR v náleze zo
dňa 22.12.2015, sp. zn. I. ÚS 2844/14, bod 67, okrem iného vyslovil : „Ztráta blízke osoby, zejména
dítéte, je pro vetšinu lidí tou nejvetší ztrátou, s níž se mohou ve svém životé setkat, a je pro né téžko
pochopitelné, že v nékterých pŕípadech (z jejich hlediska méné závažných), dosahují částky penéžní
satisfakce srovnatelné úrovné s náhradami za nemajetkovou újmu zpúsobenou úmrtím blízkého.

Takovou nemajetkovou újmu pociťují pozustalí velmi úkorné, a o to více naléhavé se jeví potreba,
aby výše náhrady byla z pohledu žalobcu spravedlivé stanovená“. Ďalším aspektom odôvodňujúcim
primeranosť uplatnenej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy je limit poistného krytia, ktorý sú podľa
§ 7 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. komerčné poisťovne povinné vytvoriť pre nároky z jednej
poistnej udalosti, a to aktuálne vo výške 5.240.000 eur. S ohľadom na uvedené predstavuje žalovaná

výška nemajetkovej ujmy (t.j. súhrnne vo výške 160.000 eur) len 3,05 % z celkového limitu poistného
krytia. Nesúhlasili s konštatáciou súdu prvej inštancie, ktorý zamietol ich nárok na úroky z omeškania s
odôvodnením, že takto formulovaný nárok vzniká až na základe márneho uplynutia tzv. paričnej lehoty
stanovej v meritórnom rozhodnutí za účelom uspokojenia základu nároku (náhrady nemajetkovej ujmy vpeniazoch). Trvali na tom, že povinnosť žalovaného plniť aj úroky z omeškania v prípadoch nemajetkovej
ujmy nepochybne vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, konkrétne z nálezu zo dňa
19. decembra 2019, sp. zn. II. ÚS 2149/17. Na vyššie citované rozhodnutie nadviazal Ústavný súd

ČR i recentným nálezom zo dňa 26.04.2021, sp. zn. II. ÚS 2949/20 (v bode 32 nálezu naň odkazuje),
podľa ktorého „(...) ze základního práva na nedotknutelnost osoby a jejího soukromí dle či. 7 odst. 1
Listiny (pozn.: čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky) vyplývá rovněž princíp úplné náhrady za utrpěnou
újmu na zdraví, a to újmy majetkové i nemajetkové. Tento princip se uplatňuje i ve vztahu k nárokům na
úroky z prodlení, k němuž dôjde pri poskytování peněžité náhrady majetkové újmy. K jejich nepriznám

proto může dojít jen ve zcela výjimečných připadech.“ Nemožno tiež opomenúť, že úprava úrokov z
omeškania v zákone č. 381/2001 Z.z. bola do vnútroštátnej právnej úpravy zakomponovaná s ohľadom
na tzv. Štvrtú smernicu o poistení motorových vozidiel (ďalej len „smernica“). Tejto problematike venoval
pozornosť aj Súdny dvor Európskej únie, ktorý v uznesení zo dňa 1.12.2005, sp. zn. C-447/04 v právnej
veci Autohaus Ostermann GmbH versus VAV Versicherungs AG. Mali za to, že pri rozhodovaní o nároku
na úroky z omeškania bolo nevyhnutné prihliadať aj na právne závery kreované Ústavným súdom SR

v rámci jeho rozhodovacej praxe, in concreto v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn.
III. ÚS/309/2020, ktorým Ústavný súd SR zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp.
zn. 3Cdo/145/2017 a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd SR v predmetnej
veci konštatoval, že rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým odmietol sťažovateľovi priznať úroky z
omeškania bolo porušené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (totožné: nález
Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS/214/2020; primerane porovnaj tiež: rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.1.2022, sp. zn. 25Cb/21/2021, ako aj rozsudky Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 21.5.2020, sp. zn. 1 Cob/100/2019, resp. zo dňa 29.9.2020, sp. zn. 2Cob/200/2019).
Identický záver možno abstrahovať aj z rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.10.2020, sp. zn.

10Co/78/2020. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného
súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcom prizná voči žalovanému plnú náhradu
trov konania pred súdom prvej, ako aj druhej inštancie.

5. V zákonnej lehote podal voči výroku V. o trovách konania odvolanie žalovaný. Uviedol, že rozsudok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo do otázky rozhodnutia o trovách konania. Súd
prvej inštancie síce presne označil ustanovenia CSP (§ 255 a nasl.), avšak tieto nedal do žiadneho
kontextu s výškou žalovanej sumy, a sumy priznávanej. Pokiaľ platí, že v zmysle CSP sa o trovách
rozhoduje zásadne podľa pomeru úspechu, príp. že súd rozhodne tak, že trovy žiadnej zo strán
neprizná, absentuje zákonný dôvod na priznanie náhrady trov konania žalobcom v rozsahu 100%.

Len zohľadnenie takého princípu potom zabraňuje umelému navyšovaniu žalobných súm v obdobných
prípadoch,nakoľkožalobcoviavovšeobecnostisúvtýchtokonaniachužoslobodeníodplateniasúdnych
poplatok, pričom pri akceptovaní takéhoto prístupu ešte ani neznášajú žiadne riziko trov konania, a
to ani v prípade, pokiaľ by mali úspech výslovne zanedbateľný či len symbolický, kde vo výsledku by
potom žalovaní vo všeobecnosti mohli byť zaviazaní znášať trovy konania dokonca vo vyššej výške,

ako bol úspech samotných žalobcov, čo považoval za absurdné. Pri akceptácii princípu úspešnosti by
to pritom bol práve žalovaný, ktorý by mal mať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,50%. Práve
naopak, aj pokiaľ by súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán by náhradu
trov nepriznal (aj napriek značnému nepomeru „úspechu“), vo výsledku by tak v zásade vyšiel v ústrety
žalobcom,ktoríbynapriekznačnémuneúspechuvkonanívpeňažnomvyjadrenínehradilitrovyvzásade

úspešného žalovaného. Len takýto postup a záver by potom v kontexte výsledku bolo možné považovať
za spravodlivý, primeraný a najmä proporcionálny. Podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre č. k. 5Co/209/2018 - 368 zo dňa 06.11.2019. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ( výroku o trovách konania) zmenil tak, že žiadnej
zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania.

6. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že s argumentáciou žalovaného nesúhlasia,
považujú rozhodnutie prvoinštančného súdu vo vzťahu k trovám konania za zákonné, v súlade s
ustálenou súdnou praxou a relevantne odôvodnené. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o výške nároku
na základe voľnej úvahy súdu (nemajetková ujma) strany sporu nemôžu predpokladať, aký výsledok

bude mať konanie. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ je žalobca úspešný čo do základu, má nárok na trovy
konania v rozsahu 100%. Skutočnosť namietaná žalovaným (pomer sumy žalovanej a priznanej) sa
zohľadní následne tak, že žalobca v takomto prípade má nárok na trovy konania vypočítané iba zo
sumy, ktorá mu bola prisúdená. Rovnako znie absurdne aj námietka žalovaného, že trovy môžu byťvo vyššej výške ako samotný nárok. V tomto type konania je tarifná hodnota pre nemajetkovú ujmu
vo výške 2.000 eur, čo je oproti priznanej sume žalobcov zjavné podhodnotené. Pokiaľ by sa jednalo
napr. o nárok na náhradu škody na zdraví, tak by sa trovy vypočítavali z niekoľkonásobne vyššej sumy.

Preto je nárok na náhradu trov za priznanú nemajetkovú ujmu v rozsahu 100% primeraný, pričom
tarifná hodnota je pre tento typ konania podhodnotená a pre žalovaného práve výhodná. Poukázali
na ustálenú súdnu prax a dali do pozornosti i recentný nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.2.2020,
sp. zn. IV. ÚS/652/2018, v ktorom Ústavný súd artikuloval nasledovné: „Každá právna norma má
svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel a účel možno

nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch zákonodarcu,
medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa. Z citovanej časti dôvodovej správy (pozn. žalobcov:
výklad § 255 a naši. CSP) vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa
pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142
ods. 3 OSP, ako to explikoval krajský súd v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho kategorického
vylúčenia.“ V prospech argumentačnej línie žalobcov svedčí aj názor vyslovený Ústavným súdom SR v

jeho uznesení zo dňa 8.2.2017, sp. zn. I. ÚS/56/2017, v ktorom Ústavný súd SR explicitne konštatoval:
„Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré
sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce
vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová

právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska
výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“ Poukázali tiež na rozsudok Krajského súdu
v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp.zn. 10Co/191/2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 21.06.2017, sp.zn. 14Co/100/2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.02.2018,

sp.zn. 14Co/17/2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.09.2018, sp.zn. 5Co/207/2018.
Žalovaný pred podaním žaloby aj počas celého konania popieral celý žalovaný nárok čo do základu, lebo
rozporoval svoju pasívnu vecnú legitimáciu, aj keď jeho stanoviská boli v priamom rozpore s ustálenou
súdnou praxou najvyšších súdnych autorít. V takomto prípade je práve žalovaný ten, kto svojím konaním
zavinil, že žalobcovia sa museli svojho nároku domáhať súdnou cestou. V súdnych konaniach tohto

typu nie je ustálená výška nároku pri jednotlivých skutkových prípadoch a priznávané odškodnenia sa
pohybujú v rozsiahlych medziach.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov ani k vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaného v stanovenej
lehote nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 CSP) a vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu,
na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie
otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa §

385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v
prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,
neuskutočnenieústnehopojednávanianespôsobujeujmupožiadavkámčl.6ods.1Dohovoruoľudských

právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).
Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok IV. a výrok V. rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom
výroky I. , II. a III. ako odvolaním nenapadnuté nadobudli právoplatnosť.

9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v

postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

10.Vprejednávanejvecizobsahusúdnehospisuvyplýva,žežalobcoviasažaloboudoručenousúdudňa
31.01.2020 voči žalovanému domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalobkyňa 1/ vo výške 60.000
eur a žalobcovia 2/ a 3/ každý vo výške 50.000 eur, spolu s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnili tým,

že dňa 02.02.2019 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej vodička osobného motorového vozidla zn. K.
A., EČV: F., p. J. C., nedala prednosť chodcovi I. C. prechádzajúcemu po riadne vyznačenom priechode
pre chodcov, v dôsledku čoho mu spôsobila závažné poranenia, ktorým po prevoze do nemocnice
podľahol. Trestným rozkazom Okresného súdu Levice zo dňa 22.11.2019, sp. zn. 2T/118/2019 bolavodička motorového vozidla uznaná vinnou za prečin usmrtenia, z čoho vyplýva dostatočne odôvodnený
záverojejzodpovednostizavzniknutúdopravnúnehodu.ZosprávySlovenskejkanceláriepoisťovateľov
vyplýva, že predmetné motorové vozidlo bolo v čase dopravnej nehody poistené u žalovaného. V

súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a následnou smrťou I. C. si žalobcovia uplatnili nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko došlo touto tragickou udalosťou k nezvratnému zásahu do
ich súkromia. Žalobcovia si zároveň uplatnili aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa
nasledujúceho po dni doručenia oznámenia žalovaného o odmietnutí poskytnúť plnenie.

11. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

12. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

13. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

14. Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh
určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

15. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto

zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

16. Podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu: škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení, škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne

vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b)
a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ
neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
ušlého zisku.

17. Podľa ust. § 4 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z., poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda
vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon
neustanovuje inak.

18. Podstatou odvolacích námietok žalobcov bola námietka týkajúca sa nepriznania nimi požadovanej
nemajetkovej ujmy, a to žalobkyni 1/ v sume 60.000 eur a žalobcom 2/ a 3/ každému v sume 50.000 eur
a posúdenie otázky priznania úrokov z omeškania.

19. V prejednávanej veci bolo nesporným, že boli naplnené zákonné predpoklady pre priznanie nároku

žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, zohľadňujúc ich právo na rešpektovanie súkromného a
rodinného života ako základného práva podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa článku 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov (ďalej len ako „Dohovor“),
ako aj podľa článku 10 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd (ďalej len ako „Listina“). Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na

súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi
osobami. Pod právnu úpravu ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorá je v slovenskom právnom poriadku
obsiahnutá v Občianskom zákonníku spadá aj právo na ochranu súkromia, ktoré sa v najširšom zmysle
týka aj života v rodine, manželských, partnerských alebo priateľských či iných obdobných vzťahov.
Súčasťou súkromného života jednotlivca je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby

na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie
súkromného života musí preto zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi
najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť
jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do právana súkromný a rodinný život fyzickej osoby (viď. obdobne uznesenie NS SR z 18.02.2010, sp. zn. 3Cdo
137/2008 a nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa
22.12.2015).

20. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu, keď smrťou blízkej
osoby dôjde k závažnej a neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a interpersonálnych vzťahov. Súdy
opakovane konštatovali, že náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži
len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Je nepochybné, že žiadna suma priznaná súdom, nie je

dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila život človeka.

21. V prejednávanej veci na strane žalobkyne 1/ v postavení manželky a žalobcov 2/ a 3/ v
postavení plnoletých detí nebohého sa jedná o veľmi úzke citové väzby, ktoré sú determinované
láskou a súdržnosťou. Vzťah medzi manželmi ako i vzťah medzi rodičom a deťmi je charakterizovaný
starostlivosťou a vzájomnou pomocou. Úzka citová väzba medzi rodičmi a deťmi nezaniká iba z dôvodu,

že deti opustia rodičovský dom a založia si vlastnú rodinu. Smrťou manžela žalobkyne 1/ a zároveň
otca žalobcov 2/ a 3/ pri dopravnej nehode bolo zasiahnuté do ich práv na ochranu osobnosti (do práva
na súkromie a rodinný život) ako najbližších rodinných príslušníkov zomr. I. C., v dôsledku čoho bola
narušenácelistvosťichrodiny.Zvykonanéhodokazovaniasúdomprvejinštancie–vyjadreníavýsluchov
žalobcov vyplynulo, že žalobkyňa 1/ s manželom žila 45 rokov, ich manželstvo bolo harmonické, nemali

problémy, vychovali dvoch synov a boli na seba úzko naviazaní. Obidvaja boli z rovnakej pracovnej
profesie, obidvaja učitelia, mali spoločné záujmy. Bez pomoci nebohého manžela žalobkyňa 1/ nezvláda
starostlivosť o záhradu a domácnosť. Žalobca 2/ uviedol, že jeho vzťah s nebohým otcom bol vynikajúci.
Otec sa o neho od detstva dobre staral, trávil s ním veľa času aj keď sa oženil a narodila sa mu dcéra
E.. Otec sa o vnučku zaujímal, prakticky každý deň bol otec u nich, aby ju mohol vidieť, bolo to jeho

prvé vnúča a vždy im bol nápomocný. Rovnako sa staral a zaujímal aj o jeho druhú dcérku L.. Žalobca
3/ uviedol, že otec ho priviedol ku športu, podporil ho k hudbe, trávil s ním voľný čas. Keď začal stavať
dom, radil mu ako má postupovať a prisľúbil mu, že mu pomôže aj zo záhradou. Stratou manžela a
otca tak došlo k nenapraviteľnému porušeniu rodinných väzieb, a tým k zásahu do osobnostných práv
žalobcov. Takto vzniknutá trauma je zo životov žalobcov za daných okolností prakticky neodstrániteľná.

Zhodnotiac uvedené súd prvej inštancie konštatoval veľkú intenzitu citových väzieb medzi žalobcami a
nebohým I. C., na záver ktorý v podanom odvolaní poukázali i odvolatelia v podanom odvolaní.

22. Z obsahu súdneho spisu a rovnako aj odvolacej argumentácie sporových strán vyplýva, že
skutkové okolnosti zistené vykonaným dokazovaním, ktoré boli predpokladom úvahy prvoinštančného

súdu, neboli v konaní sporné a z týchto vychádzal v odvolacom prieskume aj odvolací súd. Pokiaľ
žalobcovia v podanom odvolaní namietali súdom prvej inštancie priznanú výšku nemajetkovej ujmy
nutno zdôrazniť, že ich odvolacia argumentácia sa vzťahovala výlučne k otázke posúdenia prvého
kritéria určujúceho výšku náhrady nemajetkovej ujmy, t.z. vo vzťahu k závažnosti vzniknutej ujmy. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy sa určuje podľa dvoch kritérií, a to 1/ podľa závažnosti vzniknutej ujmy a 2/

podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka), iné kritériá do
úvahy súd vziať nemôže. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je však
atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel
kompenzácie. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu.

23. Možno súhlasiť s argumentáciou odvolateľov, že výška priznanej nemajetkovej ujmy nemá byť
neprimerane nízka ( ierna) a je potrebné rešpektovať maximu, t.z. že „primerané zadosťučinenie je
jednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a
jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania, a byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej
prevencie, čo vyžaduje, aby sa jednalo o sankciu patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto

hľadiska“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6.3.2012, sp. zn. I. ÚS 1586/09, plne aplikovateľný aj
na tunajšie právne pomery). Avšak poukaz žalujúcej strany na iné druhy odškodňovania, či už podľa
zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi alebo zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, nebol opodstatnený. Uvedená legislatíva reguluje vzťahy medzi
štátom a poškodeným alebo náhrady poskytované v rámci systému verejného poistenia, nie však

súkromnoprávnu sféru v dôsledku neoprávneného zásahu jej subjektov. Pokiaľ odvolatelia v odvolaní
argumentovali výškou odškodňovania podľa zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenie a následne podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, uvedená komparácia nie je na mieste nakoľko nezohľadňujeskutočnosť, že pri priznávaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ust. zákona č. 381/2001 Z.z.
sa jedná o sekundárne obete.

24. Vo vzťahu k odvolateľmi uvádzanými rozhodnutiami súdov, ktorými odôvodňovali priznanie nimi
uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy (celkom v sume 160.000 eur) odvolací súd uvádza, že tieto plne
nezohľadňujú osobitosti prejednávanej veci. V odvolateľmi uvádzanom rozhodnutí vo veci vedenej
na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 27C/107/2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 4Co/658/2014, ktorým súd priznal pozostalému manželovi náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, súd zohľadňoval skutočnosť, že u pozostalého manžela došlo v
dôsledkuusmrteniamanželkykdepresívnemusyndrómuanáslednekpotrebeústavnejhospitalizácie.V
konanívedenomnaOkresnomsúdeTrnavapodsp.zn.13C/126/2010vspojenísrozhodnutímKrajského
súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp.zn 24Co/368/2015 súd síce priznal pozostalému manželovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur, avšak vzhliadol k tomu, že jeho manželka bola dva a
pol mesiaca v kóme a bolo potrebné sa o ňu starať a zhoršil sa mu zdravotný stav. Zatiaľ čo v konaní

vedenom na Okresnom súde Brezno pod sp.zn. 2C/61/2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 12Co/465/2014 súd pri priznávaní výšky nemajetkovej
ujmy žalobkyni 2/ (maloletej dcére pozostalého) zohľadnil skutočnosť, že u nej bola zistená širšia škála
následkov, najmä v podobe zvýraznenia emočnej lability, redukcie záujmov a sociálnych aktivít, ale tiež
útek k fantazijným a magickým predstavám a prežívaniam stálej prítomnosti zosnulého otca. Negatívny

vplyv na jej psychický vývoj sa prejavil prítomnosťou príznakov svedčiacich pre psychickú poruchu,
emočnánestabilita,emočnéskresľovanieskutočnosti,narušenýsebaobraz,zabrzdenásmútkovápráca.
Pretrvávanie týchto skutočnosti môže mať za následok disharmonický vývin osobnosti dieťaťa, kedy sa
najmä v emočnej a citovej oblasti budú prejavovať známky nezrelosti, nedostatočného reagovania a
zvládania emócii a citov. Vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 9C/45/2011 v spojení s

rozhodnutím Krajského súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 21Co/137/2017 zase súd vzhliadol
k tomu, že manželstvo žalobkyne s pozostalým manželom trvalo po dobu 25 rokov a spolu vychovávali
štyri deti, z toho jedno bolo v čase tragickej udalosti maloleté, ďalší syn navštevoval ešte len strednú
školu.

25. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že z bohatej rozhodovacej činnosti v oblasti ochrany osobnostných
práv nie je pre sporové strany náročné vyabstrahovať a označiť niekoľko rozhodnutí v prospech
nimi obhajovanej sumy peňažnej satisfakcie. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých,
prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý
nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS

51/2014, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/40/2020). Požiadavka zohľadniť rozhodovaciu činnosť
súdov v obdobných veciach nemôže ustúpiť potrebe posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v
iných veciach. Aj keď rešpektujúc princíp legitímnych očakávaní priznaná náhrada nesmie excesívne
vybočovať z referenčného rámca odškodňovania obdobných prípadov, každé rozhodnutie o priznaní

náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť
považované za pravidlo pre iné prípady (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/215/2020 z 31.1.2022).

26. Odvolací súd vzhľadom na požiadavku kazuistiky, ktorá priamo vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05.12.2017, podľa ktorej musia všeobecné súdy zohľadňovať zároveň

svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných
veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou
ujmy a výškou priznanej náhrady, príkladmo uvádza obdobné prípady:
a) Okresný súd Bratislava II rozhodnutím sp. zn. 7C/58/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 9Co/341/2015 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

7.500 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode,
b) Okresný súd Bratislava I rozhodnutím vo veci sp.zn. 21C/49/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave vo veci sp.zn. 7Co/86/2022 priznal žalobcovi 1/ (manželovi nebohej) sumu vo výške
15.000 eur a žalobkyni 2/ (maloleté dieťa) sumu vo výške 15.000 eur,
c)OkresnýsúdTrnavarozhodnutímvovecisp.zn.13C/126/2010zodňa1.10.2014vspojenísdopĺňacím

rozsudkom sp.zn. 13C/126/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave vo veci sp.zn.
24Co/368/2015priznalmanželkemužazomreléhopridopravnejnehodepriznanásumavovýške40.000
eur,d) Okresný súd Senica rozhodnutím vo veci sp.zn.10C/9/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave vo veci sp.zn. 10Co/566/2015 priznal manželovi a trom deťom ženy zomrelej pri dopravnej
nehode každému sumu vo výške 8.000 eur,

e) Okresného súdu Trnava rozhodnutím vo veci sp.zn.8C/607/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Trnave vo veci sp.zn. 10Co/94/2022 priznal žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
8.000 eur (manželka) a žalobkyni 2/ ( plnoletá dcéra) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000 eur,
f) Okresný súd Trnava rozhodnutím vo veci sp. zn. 8C/55/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave vo veci sp. zn. 23Co/156/2016 priznal manželovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000

eur a plnoletým dcéram sumu vo výške 8.000 eur a vo výške 7.500 eur,
g) Okresný súd Trnava rozhodnutím vo veci sp.zn. 8C/21/2014 zo dňa 24.11.2015 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom sp. zn. 8C/21/2014-196 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn.
23Co/337/2016 priznal žalobkyni 1/ ( manželke ) sumu vo výške 10.000 eur a každému žalobcovi 2/ a
3/ (plnoleté deti) sumu vo výške 7.500 eur ( smrť ich otca pri dopravnej nehode),
h) Okresný súd Trnava rozhodnutím vo veci sp. zn. 16C/627/2015 v spojení s opravným uznesením

sp. zn. 16C/327/2015 zo dňa 10.6.2016 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave vo veci sp.
zn. 25Co/214/2016 priznal žalobkyni 1/ ( manželke ) sumu vo výške 12.500 eur a žalobcom 2/ až 4/
( plnoletým synom) priznal nemajetkovú ujmu vo výške 9.000 eur, 5.000 eur a 4.000 eur ( smrť ich otca
pri dopravnej nehode),
i) Okresný súd Trnava rozhodnutím vo veci sp. zn. 11C/496/2015 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Trnave vo veci sp. zn. 25Co/258/2016 priznal žalobkyni (manželke ) sumu vo výške 15.000
eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v dôsledku úmrtia manžela žalobkyne dopravnou
nehodou,
j) Okresný súd Trnava rozhodnutím vo veci sp. zn. 21C/279/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave vo veci sp. zn. 24Co/299/2018 priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželke vo výške 15.000

eur a plnoletým deťom vo výške 12.000 eur a vo výške 13.000 eur,
k) Okresný súd Prievidza rozhodnutím vo veci sp. zn. 17C/19/2017 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 5Co/124/2018 priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 15.000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode,
l) Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím vo veci sp. zn. 7C/256/2011 v spojení s rozhodnutím

Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 8Co/264/2013 priznal žalobkyni 1/(manželka) sumu vo výške
20.000 eur, žalobkyni 2/ ( dcére) sumu vo výške 23.000 eur a žalobcom 3/ a 4/ (rodičia nebohého)
každému sumu vo výške 10.000 eur,
m) Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím vo veci p. zn. 7C/276/2011 z 31.5.2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 5Co/315/2012, priznal každému žalobcovi (maloleté a

plnoleté deti) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, v dôsledku úmrtia ich matky pri dopravnej
nehode (nedbanlivostný trestný čin),
n) Okresný súd Ružomberok rozhodnutím vo veci sp. zn. 5C/19/2017 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline vo veci sp. zn. 7Co/61/2018 priznal (dospelým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
každému 7.000 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode,

o) Okresný súd Žilina rozhodnutím vo veci sp. zn. 14C/55/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Žiline vo veci sp. zn. 5Co/16/2020 priznal (plnoletým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000
eur a vo výške 5.000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode,
p) Okresný súd Ružomberok rozhodnutím vo veci sp.zn. 5C/19/2017 v spojení s rozsudkom Krajského
súduvŽilinepriznalmanželkesumu12.500eur,žalobcom2/,3/a4/(plnoletédeti) každémusamostatne

sumu vo výške 7.000 eur,
q) Okresný súd Rimavská Sobota rozhodnutím vo veci sp. zn. 8C/103/2009 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 15Co/171/2012 priznal manželke náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur a deťom každému vo výške 15.000 eur,
r) Okresný súd Brezno rozhodnutím vo veci sp.zn. 2C/61/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici vo veci sp.zn. 12Co/465/2014 priznal manželke a dvom deťom muža zomrelého pri
dopravnej nehode každému sumu vo výške 33.500 eur,
s) Okresný súd Zvolen rozhodnutím vo veci sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 14Co/19/2017 priznal manželke náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 40.000 eur, plnoletému synovi vo výške 17.000 eur a plnoletej dcére vo výške 20.000 eur,

t) Okresný súdu Nové Zámky rozhodnutím vo veci sp.zn. 13C/175/2011v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Nitre vo veci sp.zn. 25Co/170/2019 priznal žalobkyni 1/ (manželke) sumu vo výške 10.500 eur a
žalobkyni 2/ ( maloletej dcére nebohého) sumu vo výške 14 000 eur,u) Okresný súd Nové Zámky rozhodnutím vo veci sp.zn. 13C/67/2019-377 v spojení s opravným
uznesením vo veci sp.zn. 13C/67/2019 a v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre vo veci sp.zn.
25Co/21/2022 priznal žalobkyni 1/ (manželka) nemajetkovú ujmu vo výške 9 000 eur a žalobcovi 2/

( plnoletý syn) nemajetkovú ujmu vo výške 13 500 eur,
v) Okresný súd Poprad rozhodnutím vo veci sp.zn. 9C/45/2011 zo dňa 22.11.2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove vo veci sp.zn. 21Co/137/2017 zo dňa 12.06.2018 priznal žalobkyni 1/
( manželka ) sumu vo výške 40.000 eur, žalobcovi 2/ ( dospelé dieťa ) sumu vo výške 20.000 eur,
žalobcovi 3/ (dospelé dieťa) sumu vo výške 20.000 eur, žalobcovi 4/ (maloleté dieťa) sumu vo výške

20.000 eur a žalobcovi 5/ (maloleté dieťa) sumu vo výške 40.000 eur,
w) Okresný súd Prievidza rozhodnutím sp.zn. 4C/1/2017 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn. 5Co/107/2019 priznal žalobkyni 1/ ( plnoletá dieťa nebohej ) sumu 12.000 eur, žalobkyni
2/ ( plnoleté dieťa nebohej ) sumu 12.000 eur, žalobkyni 3/ (matka nebohej) sumu 4.000 eur.

27. Odvolací súd zistiac správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o právny základ nároku

s prihliadnutím na zhorauvedenú rozhodovaciu prax mal za to, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
určenej súdom prvej inštancie nezohľadňuje osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých
vyššieuvedenýchkritérií)avybočujezrámcapriznanýchnáhradvporovnateľnýchprípadoch.Jezrejmé,
že finančné odškodnenie v konaní preukázanej nemajetkovej ujmy na strane žalobcov ako pozostalých
príbuzných po nebohom, s ktorým mali blízky a harmonický vzťah, nemôže predstavovať vyčíslenie

hodnoty straty ľudského života a vzhľadom na fatálnosť a nereparovateľnosť následkov spôsobených
neoprávneným zásahom. Avšak priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 14.000 eur žalobkyni
1/ (manželke nebohého), s ktorým prežila 45 rokov v spoločnej domácnosti v harmonickom vzťahu a
žalobcom 2/ a 3/ plnoletým deťom nebohého, ktorým bol nebohý významnou oporou i v dospelosti v
sume 7.000 eur, podľa odvolacieho súdu nedosahuje štandardne súdmi priznávajú výšku finančného

odškodnenia v komparovateľných prípadoch. Zohľadniac aktuálnu rozhodovaciu prax a osobitnosti
prejednávanej veci mal odvolací súd za to, že v danom prípade bolo primeraným priznať žalobkyni 1/
nemajetkovú ujmu v sume 20.000 eur a žalobcov 2/ a 3/ nemajetkovú ujmu každému v sume 15.000 eur,
majúc za to, že takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady
strádania žalobcov.

28. Pokiaľ žalobcovia namietali závery súdu prvej inštancie v časti nepriznania úrokov z omeškania,
možno súhlasiť s ich argumentáciou, že nemajetková ujma im vznikla už okamihom zásahu do ich
osobnostných práv konaním pôvodcu zásahu, teda úmrtím manžela a otca p. C. (t.j. dňom 02.02.2019).
Súdnym rozhodnutím dôjde už len k potvrdeniu tohto existujúceho stavu a priznaniu primeranej finančnej

satisfakcie za takýto zásah, čo navodzuje záver, že rozhodnutie súdu má povahu deklaratórnu. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 282/2023 z
05.09.2023 a sp. zn. II. ÚS 263/2022 z 07.09.2022, v ktorých bolo podrobne vysvetlené, že ak poisťovňa
bola poškodeným priamo žalovaná, na priznanie úroku z omeškania sa vzťahujú ustanovenia, podľa
ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si poškodený u nej uplatní

svoj priamy nárok na náhradu škody. Podľa názoru ÚS SR zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,
že by zákonodarca pri pohľadávkach vzniknutých z ublíženia na zdraví (oproti iným škodám) sledoval
zvýhodnenie škodcu do takej miery, že by jeho omeškanie s plnením peňažného záväzku a s tým
spojené úroky z omeškania sa viazali nie na výzvu na plnenie, ale na rozhodnutie súdu. Každý škodca by
mohol logicky bez sankcie oddialiť riešenie škody „odkazom na súd" a neprijateľnosť takejto konštrukcie

umocňujeajpredstava,že„čímdlhšísúdnyproces,týmlepšiepreškodcu".Zákonnálehotanavybavenie
prešetrenia poistnej udalosti a na to nadväzujúca 15-dňová lehota na plnenie podľa zákona má svoje
opodstatnenie v záujme dôsledného vyšetrenia poistnej udalosti, no nepredstavuje žiadnu liberáciu
škodcu od platenia príslušenstva pohľadávky vzniknutej z ublíženia na zdraví.

29. Ústavný súd SR sa problematikou úroku z omeškania podľa zákona č. 381/2001 Z. z. zaoberal aj
v skoršom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 309/2020 z 14.10.2021, v ktorom dospel k záveru, že „pokiaľ by
skutočne poistiteľ (terminológia Občianskeho zákonníka) či poisťovateľ (terminológia ZoPZP) prakticky
nemal poskytnúť aj úroky z omeškania skôr ako po uplynutí 15 dní od právoplatnosti rozsudku (kedy by
sa zjavne vyžadovalo iniciovanie ďalšieho súdneho konania, čo sa nejaví ako práve efektívne), potom

sa poistiteľovi jednoducho oplatí viac súdiť sa a odkladať okamih jeho plnenia (keď pri pokračujúcej
devalváciihodnotapeňazíneustáleklesá).ÚčelomZoPZPjevšakzlepšiťpostaveniepoškodeného-veď
aj na ten účel zákonodarca vykreoval osobitný priamy žalovateľný nárok poškodeného voči poistiteľovi
(bezpotrebyžalovaťajškodcu).Tohosijevedomýajdovolacísúd,ktorýsiuvedomuje,žejepovinnosťoupoistiteľa prešetriť poistnú udalosť a poskytnúť plnenie. Výklad prijatý dovolacím súdom, ktorý v podstate
vylučuje poskytnutie poistného plnenia, ktoré by zahŕňalo aj úroky z omeškania z náhrady škody, sa tak
dostáva do ostrého konfliktu s racionálnym účelom právnej úpravy. Treba pripomenúť, že právna úprava

v uvedenej oblasti vychádza zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS
(štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel), ktorá bola následne nahradená smernicou Európskeho
parlamentu a Rady č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (kodifikované znenie).
(...) Európsky zákonodarca chcel dosiahnuť zefektívnenie vyplácania poistného plnenia poškodeným
tým, že sa má poistiteľom uložiť povinnosť včas realizovať príslušné šetrenie, a v prípade, že sa zistí
jeho opodstatnenie, poskytnúť poistné plnenie, keďže nereagovanie na žiadosť poškodeného o náhradu
škody má byť primerane, účinne a systematicky sankcionované a nad rámec štandardného poistného
plnenia sa má v prípade porušenia tejto povinnosti dostať poškodenej osobe aj osobitných úrokov. Je

preto potrebné vec právne posúdiť aj v týchto súvislostiach."

30. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn.
4Cdo/257/2019, podľa ktorého „k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym
uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na

plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom uvedený právny záver prijal dovolací súd
aj v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/48/2017 a sp. zn. 7Cdo/243/2019. Tým bol prekonaný odlišný skorší
právny názor uvedený v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/185/2011. Z uvedeného potom vyplýva, že v prípade
neuspokojenia nároku poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy sa dostáva štát do omeškania
okamihom, kedy si žalobca môže svoj nárok uplatniť na súde, t. j. v zmysle ustanovenia § 16 odsek

1 zákona č. 514/2003 Z. z. po márnom uplynutí lehoty 6 mesiacov od podania návrhu na predbežné
prerokovanie nároku, resp. odo dňa po vydaní zamietavého stanoviska k podanej žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku." Najvyšší súd tak vyvodil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
uvedeného zákona vzniká už samotnou existenciou väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým
bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená spod obžaloby, a preto rozhodnutie,

ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške,
už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej

ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím
šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

31. Vzťah žalobcov a žalovaného nie je vzťahom poškodeného a škodcu, ale vzťahom osobitným,
ktoréhopodstatoujeverejnoprávnapotrebanáhradyškodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidla.

Táto čiastočne verejnoprávna povaha poistenia následne vedie k tomu, že vzťah žalobcov a žalovanej
poisťovne nie je bežným vzťahom veriteľa a dlžníka, čo sa prejavuje v osobitných konštrukciách
§ 11 ods. 6 až 8 zákona č. 381/2001 Z. z., ktoré modifikujú osobitnou úpravou následky § 563
Občianskeho zákonníka. Podľa týchto ustanovení bol žalovaný povinný bez zbytočného odkladu začať
prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov

odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie a oznámiť poškodenému
„sťažovateľovi“ výšku poistného plnenia, ak bol rozsah tejto povinnosti preukázaný alebo mu poskytnúť
písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo plnenie odmietnuté alebo znížené. Túto povinnosť si
žalovaný poisťovňa splnil tým, že „sťažovateľovi" plnenie odmietol (§ 11 ods. 6 zákona č. 381/2001
Z.z.). Ak by tak neurobil, bol by povinný poskytnúť sťažovateľovi poistné plnenie do 15 dní po skončení

prešetrovania alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody (§ 11 ods. 7
zákona č. 381/2001 Z. z.). Na tieto ustanovenia nadväzuje norma, podľa ktorej ak poisťovňa nesplní
povinnosť podľa odseku 6, je povinná zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného
predpisu, ktorým je Občiansky zákonník (§ 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z.). Z týchto ustanovení
je zrejmé, že žalovaný ako poisťovateľ má vo vzťahu k sťažovateľovi ako poškodenému osobitné, nie

typické súkromnoprávne postavenie, čo žalovanej poisťovni dôvodne vzhľadom na povahu právneho
vzťahuumožňujeto,abypredvyplatenímdôvodnéhonárokupoškodeného,vtomtoprípadesťažovateľa,
žiadala jeho preukázanie a mala primeranú dobu na jeho prešetrenie. Tieto ustanovenia však na prvý
pohľad nemôžu viesť k takému výkladu, ktorý by viedol k nepriznaniu úrokov z omeškania z dôvodnej,mimosúdne osobitne kvalifikovaným spôsobom uplatňovanej istiny (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 214/2020 z 14.10.2021).

32. Odvolaciemu súdu sa javí ako spravodlivé a súladné s uvedenými rozhodnutiami priznať žalobcom
úrok z omeškania aj z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd poukazuje na judikát
R61/2018, podľa ktorého sa škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla považuje aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla. Pokiaľ tak Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach rozhodol o tom,
že poškodenému patrí popri požadovanej náhrade škody aj úrok z omeškania z nej, potom s poukazom
na to, že sa za škodu považuje aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

33. V konaní nebolo sporným, že žalobcovia pred podaním žaloby vyzvali žalovaného na plnenie
(výzva zo dňa 06.12.2019, čl. 18), poskytli mu tak možnosť mimosúdne vysporiadať ich nároky, čo

však žalovaný odmietol ( vyjadrenie zo dňa 10.01.2020, čl. 21). Napriek vedomosti žalovaného o
súdnej praxi, t. j. o priznávaní peňažných plnení titulom nemajetkovej ujmy vzniknutej pozostalým
príbuzným neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv (po dopravnej nehode), sa žalovaný
odmietol zaoberať nárokom žalobcov a odkázal ich na súdne konanie. V rámci súdneho konania sa
tak posudzovali okolnosti a kritériá, ktoré boli žalovanému známe a musel si ich byť rovnako ( najmä s

ohľadom na jeho postavenie poisťovateľa) vedomý aj súm, ktoré súdy v obdobných veciach priznávajú.
Možno tak prijať záver, že žalovanému nič nebránilo v tom, aby žalobcami uplatnený nárok prešetril a
poskytol im na základe vlastnej úvahy primerané plnenie. Zohľadniac pritom skutočnosť, že priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy má satisfakčnú funkciu, čo znamená, že pre pozostalých príbuzných by
mala byť poskytnutá v čo najkratšej dobe.

34. Vzhľadom na uvedené odvolací súd aplikujúc ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s
§ 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka priznal žalobcom aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne
z priznaných súm od 15.01.2020 do zaplatenia. Dátum vzniku omeškania, a to 15.01.2020, odvolací
súd určil (stotožňujúc sa s argumentáciou žalobcov) ako deň nasledujúci po dni, kedy bola žalobcom

doručená odpoveď žalovaného o odmietnutí poskytnutia poistného plnenia vo forme peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy. Z predmetnej odpovede žalobcu bolo evidentné, že žalovaný v žiadnom prípade
neuspokojí nárok žalobcov, a to ani v časti, a preto sa žalovaný dostal do omeškania s plnením už deň
nasledujúci po doručení predmetného listu žalobcami. Zákonná lehota 3 mesiace určená na prešetrenie
poistnej udalosti a následná lehota 15 dní na poskytnutie plnenia v tomto prípade neprichádzala do

úvahy, keďže žalovaný odmietol prešetriť uplatnený nárok, ako aj poskytnúť plnenie, a to už listom zo
dňa 10.01.2020.

35. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie vo výroku o trovách konania ( výrok V. rozhodnutia súdu prvej inštancie), odvolací súd uvádza,

že zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať
úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale
je ich treba posudzovať v širších súvislostiach. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné
ustanoveniu§142ods.3O.s.p.,ktorésauplatňovaloakolexspecialisvovzťahuk§142ods.2O.s.p.(ak

výška plnenia závisela od úvahy súdu, prípadne znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku).
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porov. M., A., N., O., H., I., A.,

O., H., I., P., A., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Nebolo
by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcov, aby
svoju ujmu podceňovali len preto, aby potom nemuseli hradiť trovy konania, pričom pri rozhodovaní o
náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (porov. nález
ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo

zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (porov. M., A., N., O., H., I., A.,
O., H., I., P., A., Q. kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie
spočíva v tom, že žalobcovia majú právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej
sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy jezdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu
a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s nárokom
na peňažné zadosťučinenie (porov. M., A., N., O., H., I., A., O., H., I., P., A., Q. kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Žalobcov bolo preto nevyhnutné považovať za
plne procesne úspešných, pretože mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia,
vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu, preto úvahy súdu prvej inštancie
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania boli správne. Skutočnosť, že došlo k čiastočnému
zamietnutiu žaloby žalobcov v prevyšujúcej časti, nemala na rozhodnutie o trovách konania v časti

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žiadny vplyv, nakoľko výška náhrady trov konania sa odvíja len
od prisúdenej sumy bez ohľadu na pôvodný predmet konania. Aj v režime ustanovenia § 255 ods. 1
CSP mali žalobcovia v časti náhrady nemajetkovej ujmy plný úspech, pretože za situácie, že základ
nároku bol daný a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy súdu, zamietnutie žaloby v
prevyšujúcej časti nepredstavoval úspech žalovaného, ale je len dôsledkom úvahy súdu. Vzhliadnuc k
uvedenému vyhodnotil odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalovaného ako nedôvodnú.

36. Zhodnotiac zhorauvedené mal odvolací súd za potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku IV. ( ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol), podľa ust. § 388 CSP zmeniť tak,
že 1/ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu vo výške 6 000 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 20 000 eur od 15.01.2020 do zaplatenia, a to v lehote troch

dní od právoplatnosti rozsudku, 2/ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu vo výške
15 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 15 000 eur od 15.01.2020 do
zaplatenia, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, 3/ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 3/ sumu vo výške 8 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 15
000 eur od 15.01.2020 do zaplatenia, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku

výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, potvrdil. Pretože
žalobcovia požadovali zaplatiť plnenie v lehote 3 dni od právoplatnosti, proti čomu žalovaný nenamietal,
určil odvolací súd paričnú lehotu podľa § 232 ods. 3 CSP.

37. O trovách konania (celkových) odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s

ust. § 262 ods. 1, 2 CSP a ust. § 396 ods. 1, 2 CSP. Vychádzajúc z toho, že žalobcovia boli v konaní čo
do základu uplatneného nároku plne úspešní a výška plnenia závisela od úvahy súdu ( viď odôvodnenie
v bode 35), preto rozhodol tak, že žalobcovia 1/, 2/ a 3/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).