Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123208464
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123208464.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu

JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, C. D. zastúpená
E. B., bytom B. XXX/X, C. D. proti žalovanému: AD clean s.r.o.,
so sídlom Ul. Viktora Bilčíka 35, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 53 272 218, právne zastúpený JUDr.
Vladimírom Fraňom, advokátom, Haškova 18, Nové Mesto nad Váhom,
IČO: 37 918 460, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 71Cpr/4/2023-92 zo dňa

9. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom
zo dňa 22.9.2023 je neplatné, žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z titulu ukončenia
pracovného pomeru vo výške 1.210,- eur netto v rozsahu dvoch mesiacov, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku, žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za mesiac september 2023 vo výške
489,76 eur netto, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 %.

2. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru zamestnanca okamžitým
skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 22.9.2023 je neplatné a zároveň
sa domáhala náhrady mzdy za 12 mesiacov ako aj náhrady trov konania. Žalobkyňa pracovala v

pracovnompomereužalovanéhonazákladepracovnejzmluvyuzatvorenejdňa6.9.2021,sdohodnutým
nástupom do práce dňa 7.9.2021, ako „Upratovačka kancelárskych a výrobných priestorov“. Dňa
6.4.2023 nastúpila na PN, na ktorej bola až do 31.8.2023. Počas PN žalovaný na pracovné miesto
žalobkyne zamestnal inú osobu. Pri nástupe do práce po PN bolo žalobkyni oznámené, že na jej miesto
je už iný zamestnanec
a zamestnávateľ teda nemá pre ňu inú prácu a má odísť. Dňa 26.9.2023 bola žalobkyni doručená
výpoveďzamestnávateľapodľa§68ods.1písm.b/zák.č.311/2001Z.z.(ďalejajako„Zákonníkpráce“).

S dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa nesúhlasila, nakoľko sú dôvody
podľa nej vykonštruované. V prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je zamestnávateľ
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Uvedená náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a toaž do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení
pracovného pomeru. V zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže dostať náhradu mzdy v uvedenej
výške po dobu

12 mesiacov. Žalovaný považoval predmetnú žalobu za nedôvodnú a nestotožnil sa
s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v odôvodnení žaloby.

3. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia ust. § 43 ods. 1, § 38 ods. 1 a 4, § 68
ods. písm. b), § 77, § 79 ods. 1,2,4 písm. b/ a ods. 5, § 15 a § 142 ods. 3 Zákonníka práce, podľa článku

2 Základných zásad Zákonníka práce, § 124 ods. 1 CSP a článku 11 Základných princípov Civilného
sporového poriadku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom vnikol pracovný pomer na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu
upratovačka kancelárskych a výrobných priestorov. Žalovaný sa rozhodol ukončiť pracovný pomer so
žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu jej neospravedlnenej absencie za
obdobie od 01.09.2023 do 22.09.2023,

t.j. v rozsahu 14 pracovných dní. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkou včasnosti podania
žaloby v súlade s § 77 Zákonníka práce a skonštatoval, že žaloba bola podaná v stanovenej lehote.
Zo skutkových okolností mal za preukázané, že žalobkyňa dňa 06.04.2023 nastúpila na dlhodobú PN a
žalovaný počas jej PN vzal do trvalého pracovného pomeru nového zamestnanca, ktorý začal vykonávať
prácu žalobkyne. Po ukončení PN sa uskutočnilo stretnutie strán sporu v bydlisku žalobkyne, kde jej

žalovaný oznámil, že jej prácu vykonáva iná osoba
a bol pripravený so žalobkyňou ukončiť pracovný pomer s tým, že jej finančné nároky okamžite vyplatí
v hotovosti, s čím žalobkyňa nesúhlasila. Žalobkyňa zostala v stave právnej neistoty, čo dosvedčuje
jej správanie, keď podala trestné oznámenie, podnet na inšpektorát práce a podanie na súd dňa
25.09.2023, v ktorom sa domáhala vyplatenia dvoch platov

a prešetrenia postupu žalovaného, či pri ukončení pracovného pomeru postupoval v súlade so zákonom.
Toto podanie podľa jeho obsahu súd prvej inštancie kvalifikoval ako dostačujúce na to, aby bolo možné
sa touto vecou zaoberať v konaní pred súdom a v konečnom dôsledku
o tomto návrhu rozhodnúť. Opačný názor by viedol k popretiu k prístupu spravodlivosti
a nesledoval by požiadavku zákonodarcu, aby správanie strán v pracovnom práve bolo v súlade s

dobrými mravmi. Na podklade výzvy súdu žalobkyňa jednoznačne a nezameniteľne upresnila všetky
svoje nároky, ktoré sa viažu k možnej neplatnosti ukončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie
vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalovaný pracovné veci neriešil so žalobkyňou na pracovisku, ale u nej
doma, v mieste jej trvalého bydliska a skutočnosť, že žalobkyňa je
v tomto konaní slabšou stranou, pričom v prípade pochybností bolo na žalovanom, aby preukázal, že

pre žalobkyňu mal riadnu prácu, vyzval ju na nastúpenie do práce po ukončení PN a bol pripravený
prideľovať jej prácu. Tieto skutočnosti preukázané neboli, teda žalobkyňa sa mohla reálne domnievať,
že žalovaný s ňou ukončil pracovný pomer. Na podporu tohto záveru poukázal súd prvej inštancie na list
žalovaného zo dňa 22.09.2023, kedy bolo vypracované okamžité skončenie pracovného pomeru, teda
vôľa žalovaného ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou bola ešte pred podaním samotnej žaloby na

súd. Skutočnosť, že žalobkyňa doplnila svoju žalobu až dňa 04.12.2023, neznamená, že si svoj nárok
neuplatnilavčas,nakoľko§77Zákonníkapráceupravujelenlehotu,kedynajneskôrmožnopodaťžalobu
na súd, táto lehota sa neviaže na akt doručenia ani vypracovania listiny o ukončení pracovného pomeru.

4. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 26.09.2023, v súlade s § 38

ods. 4 Zákonníka práce, žalovaný upozornil žalobkyňu na jej neospravedlnenú absenciu na pracovisku,
vyzval ju na riadne plnenie si pracovných povinností, pričom ju zároveň upozornil, že ak nedôjde
k náprave, jej správanie považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny a bude s ňou ukončený
pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Zároveň v ten istý deň žalovaný
doručil žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce

z dôvodu jej neospravedlnenej absencie na pracovisku za obdobie od 01.09.2023 do 22.09.2023. Z
uvedeného postupu žalovaného vyplýva, že mienil ukončiť so žalobkyňou pracovný pomer v čase, keď ju
na jednej strane upozorňoval na porušenie pracovnej disciplíny a na druhej strane pristúpil z tých istých
dôvodov k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, čo vzbudzuje neurčitosť, nepredvídateľnosť a
zmätočnosť takýchto právnych úkonov vo vzťahu k žalobkyni.

5. Ak zamestnanec prestal vykonávať prácu z dôvodov na strane zamestnávateľa, napríklad v dôsledku
toho, že žalovaný žalobkyni odobral kľúče a čip z miesta výkonu prácea oznámil jej, že jej prácu vykonáva iná osoba, môže ho vyzvať na plnenie povinností, avšak nie je
povinný prideľovanie práce vyžadovať. Z prípadnej nečinnosti zamestnanca nemožno
v tomto prípade odvodzovať pre neho nepriaznivé následky. Ak zamestnávateľ prestal

v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce prideľovať zamestnancovi prácu, aj keď
zamestnanec bol pripravený vykonávať prácu (žalobkyňa oznámila žalovanému ukončenie PN a ústne
prejavila záujem u žalovaného pracovať), je zamestnanec povinný opäť nastúpiť do práce až po tom,
čo ho zamestnávateľ k tomu vyzval a vyjadril tak ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu. Nie je
preto porušením pracovnej disciplíny, ak zamestnanec, ktorého zamestnávateľ k opätovnému nástupu

do práce nevyzval, sa
nedostavil do zamestnania a nedožadoval sa pridelenia práce (por. rozhodnutia NS SR
sp. zn. 3Cdo/71/2003, sp. zn. 3Cdo/316/2009, sp. zn. 5Cdo/17/2011 alebo sp. zn. 3Cdo/83/1999). Z
týchto dôvodov súd rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa
22.09.2023 je neplatné.

6. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa nemá záujem o ďalšie zamestnanie u žalovaného,
čo dosvedčuje skutočnosť, že v samotnom žalobnom návrhu nežiadala vysloviť, že jej pracovný pomer
naďalej trvá a aj z jej samotného prístupu a postupu, keď z vlastnej vôle ukončila pracovný pomer
výpoveďou podľa § 67 Zákonníka práce. Za tejto situácie súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu
mzdy za dva mesiace podľa § 79 ods. 5 Zákonníka práce vo výške 1.210,- eur netto, pričom priemerná

výškamesačnejmzdybolamedzistranamisporuvzájomneodsúhlasená.Preúplnosťsúdprvejinštancie
uviedol, že na podklade tohto postupu sa pracovný pomer skončil dohodou ku dňu 26.09.2023, v
súlade s § 79 ods. 4 písm. b/ Zákonníka práce. Žalobkyňa zároveň v tomto konaní žiadala priznať
mzdu za mesiac september 2023, nakoľko do práce sa nedostavovala z dôvodu prestojov na strane
zamestnávateľa. Na podklade vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj v tejto

časti je žaloba dôvodná, nakoľko žalovaný nemal právo evidovať žalobkyni neospravedlnenú absenciu,
keď nepreukázal, že mal pre ňu prácu, keďže bolo nesporné, že v mieste výkonu práce žalobkyne prácu
žalobkyne vykonával iný zamestnanec žalovaného. Z výplatnej pásky žalobkyne vyplýva, že za obdobie
od 01.09.2023 do 26.09.2023 boli dva štátne sviatky
a 16 pracovných dní. Žalovaný uhradil žalobkyni len 1 štátny sviatok. Žalobkyni nebola uhradená celá

mzda, hoci na ňu mala riadne nárok v súlade s § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Keďže nedošlo k
dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd prvej inštancie ho rozsudkom zaviazal na
úhradu dlžnej sumy, ktorú vypočítal nasledovne: počet pracovných dní a sviatkov bol v septembri 2023
spolu 21 dní, t.j. za celý mesiac mala byť priznaná mzda vo výške 605,- eur netto, 16 dní a jeden sviatok
pomerne predstavuje sumu 489,76 eur netto.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP
tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške
100,00 %.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Žalovaný
sa nestotožnil s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu. Prvoinštančný súd si podľa žalovaného
nesprávne vyložil vykonané dôkazy a tento výklad sa neopiera o skutkový stav, ktorý vyplynul z
vykonaných dôkazov. Žalovaný namietal, že predmetná žaloba nebola podaná včas. Prvé podanie

žalobkyne bez označenia a nespĺňajúce formálne náležitosti žaloby bolo spísané dňa 21.09.2023 a
Okresnému súdu Trenčín doručené dňa 25.09.2023. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že podanie
spĺňalo základné náležitosti na to, aby sa ním súd zaoberal, podľa názoru žalovaného neobstojí.
Z obsahu podania vyplýva, že ho spísal a podal manžel žalobkyne, ktorý ním chcel podať podnet
na prešetrenie manželkinej sťažnosti. V podaní opísal situáciu svojej manželky, pričom zdôrazňoval,

že manželka neprevzala žiadnu výpoveď. Uviedol v ňom, že manželka má nárok na dvojmesačnú
výpovednú dobu a preplatenie starej dovolenky. Manžel žalobkyne v závere uviedol, že chce preveriť
prečo zamestnávateľ nezobral novú upratovačku len na zastupovanie počas PN jeho manželky a
chce preveriť či zamestnávateľ týmto postupom postupoval podľa Zákonníka práce. Nežiadal teda
prešetriť postup, či pri ukončení pracovného pomeru postupoval zamestnávateľ v súlade so zákonom,

ako konštatoval prvoinštančný súdu v ods. 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku. K ukončeniu
pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru došlo dňa 26.09.2023, jeho doručením
do vlastných rúk žalobkyni. Podanie žalobkyne bolo súdu doručené 25.09.2023, teda v čase, keď
pracovný pomer trval. V § 77 Zákonník práce ustanovuje lehotu, v ktorej je možné na súde napadnúťneplatnosť skončenia pracovného pomeru. Podanie žalobkyne bolo súdu doručené ešte počas trvania
pracovného pomeru a podľa žalovaného je zrejmé, že v čase podania absentovala aktívna vecná
legitimácia žalobkyne. Až podanie žalobkyne označené ako „Doplnenie podania zo dňa 25.09.2023

ŽALOBA o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrada škody z neplatného skončenia
pracovného pomeru", možno považovať za žalobu a toto bolo Okresnému súdu Trenčín doručené dňa
04.12.2023, teda po márnom uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty. Žalovaný nesúhlasil
s argumentáciou súdu prvej inštancie, že bolo na ňom, aby preukázal, že pre žalobkyňu mal riadnu
prácu, vyzval ju na nástup do práce po ukončení PN a bol pripravený jej prideľovať prácu. Žalobkyňa

bola práceneschopná a po skončení práceneschopnosti mala povinnosť nastúpiť späť do zamestnania.
Je zrejmé, že išlo o prekážku v práci na strane zamestnanca, nie zamestnávateľa. Žalovaný, ako
zamestnávateľ, neprestal prideľovať žalobkyni prácu a teda nemal povinnosť vyzvať žalobkyňu, aby
nastúpila po skončení PN do práce a preukazovať, že má pre ňu prácu a je pripravený jej prideľovať
prácu. Takýto výklad je neobstojný. Nemožno od zamestnávateľov vyžadovať, aby po skončení
práceneschopnosti svojich zamestnancov preukazovali, že pre zamestnancov majú riadnu prácu,

vyzývali ich na nástup do práce po ukončení PN a preukazovali, že sú pripravení im prideľovať
prácu. Takýto postup by bol vo vzťahu k zamestnávateľom priam šikanózny. Skutočnosť, že žalovaný
zamestnal ďalšiu zamestnankyňu, nie je dôvodom, aby sa žalobkyňa domnievala, že jej pracovný
pomer skončil. Ako bolo uvedené vyššie, nešlo o novú zamestnankyňu namiesto žalobkyne, ale
o novú zamestnankyňu, ktorá počas PN žalobkyne zastávala aj prácu žalobkyne, ktorú počas jej

PN niekto zastávať musel. Nie je rozhodujúce, kedy žalovaný, ako zamestnávateľ, prejavil vôľu
okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Rozhodujúci pre dodržanie lehoty v zmysle § 77
Zákonníka práce je deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Týmto dňom bol 26.09.2023, kedy si
žalobkyňa prevzala do vlastných rúk okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovaný nesúhlasil ani
s konštatovaním, že žaloby o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sú podávané na súd

ešte počas trvania pracovného pomeru, najmä v prípadoch, keď takáto žaloba je podaná v rámci plynutia
výpovednej doby. Ak by tomu tak bolo, bol by porušovaný základný účel inštitútu preklúzie, ktorým je
pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po
časovo neprimeranú dobu. Výpoveď podaná žalobkyňou bola žalovanému preukázateľne doručená dňa

18.09.2023. Výpovedná doba by začala plynúť od 01.10.2023, teda v čase podania prvého podania
žalobkyne na súd pracovný pomer riadne trval. Taktiež je potrebné podotknúť, že aj keby už plynula
výpovedná doba žalobkyne, na podanie žaloby by nebola aktívne vecne legitimovaná, nakoľko išlo o
skončenie pracovného pomeru výpoveďou z jej strany. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru
pre závažné porušenie pracovnej disciplíny nie je potrebné upozorňovať zamestnanca na porušenie

pracovnej disciplíny. Nie je teda relevantné, kedy sa žalovanému vrátili ako nedoručené upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré zaslal žalobkyni 04.09.2023 a 05.09.2023. Žalovaný, ako
zamestnávateľ, dňa 22.09.2023 vyhodnotil dlhodobú neospravedlnenú absenciu žalovanej ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny a skončil
s ňou pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. K odobratiu kľúčov od skrinky

a čipu žalovaný uviedol, že kľúče od skrinky a čip neboli jeho vlastníctvom. Boli vlastníctvom spoločnosti
F. & G. H. C. a keďže žalobkyňa nebola ich internou zamestnankyňou nebol dôvod k tomu, aby ich mala
po celý čas trvania jej PN. Keďže sa
p. G. F. I. zo spoločnosti F. & G. H. C. nepodarilo získať kľúče od žalobkyne, požiadala žalovaného o
zabezpečenie týchto kľúčov od skrinky a čipu. Ako vyplynulo z výsluchu žalovaného, podarilo sa mu

zabezpečiť kľúče a čip až na viaceré naliehania, pričom žalobkyňu pri ich preberaní ubezpečil, že keď
ukončí PN, dostane skrinku v šatni a všetky potrebné veci na riadny výkon práce. Túto skutočnosť
žalobkyňa nijako nerozporovala. Je zrejmé, že už v tom čase žalovaný žalobkyňu ubezpečil, že po
návrate z PN dostane prácu. Odovzdanie kľúča od šatne a čipu nijako žalobkyni nebránili dostaviť sa
do miesta výkonu práce a pokračovať po PN vo výkone pracovných činností. Ako uviedla

v mailovej komunikácii G. F. C., disponujú zvončekom a vedeli by
o príchode žalobkyne do práce. Žalobkyňa si po skončení PN nesplnila svoju povinnosť nastúpiť
do práce a vykonávať pracovnú činnosť. Po oznámení, že žalovaný bol nútený prijať ďalšiu
zamestnankyňu, podávala bezdôvodné trestné oznámenia a podnety na inšpektorát práce za účelom
uškodiť žalovanému, ktorý si plnil všetky povinnosti vyplývajúce mu

z pracovnoprávneho vzťahu. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vychádzal len z ničím
nepodložených tvrdení žalobkyne, ktorá svoje vyjadrenia v priebehu konania prispôsobovala stavu
dokazovania. Spočiatku uvádzala, že nevedela, že ak nepríde do práce dopúšťa sa tým porušenia
pracovnej disciplíny, neskôr uviedla, že do práce po PN nastúpila. Uviedla dokonca, že nakoľko jejbol odobratý čip, ktorý slúžil na evidenciu dochádzky, nevie preukázať skutočnosť, že do práce po PN
nastúpila. Toto tvrdenie sa ukázalo ako lož, nakoľko kontaktná osoba v mieste výkonu práce potvrdila,
že žalobkyňa do práce po PN nenastúpila. Žalovaný prijal novú zamestnankyňu krátko po nástupe

žalobkynenaPN.PočasPNžalobkyne,sapravidelnetelefonickyužalobkyneinformovalnajejzdravotný
stav a informoval sa taktiež kedy nastúpi do práce. Toto potvrdila samotná žalobkyňa. Je teda nelogické,
aby sa žalovaný zaujímal kedy príde žalobkyňa do práce, keby nebol pripravený jej naďalej prideľovať
prácu, napriek tomu, že prijal ďalšiu zamestnankyňu. V neistote bol však naopak žalovaný, s ktorým
absolútne nekomunikovala a nevedel, či do práce nastúpi alebo nie. Po skončení PN žalobkyne preto

každý deň zisťoval na mieste výkonu práce, či žalobkyňa do práce nastúpila. Žalobkyňa sa však na
miesto výkonu práce nedostavila. G. I., ako kontaktná osoba z miesta výkonu práce, žalovanému
napokon v mailovej komunikácii potvrdila, že po skončení PN sa žalobkyňa do miesta výkonu práce
nedostavila a posledný krát ju v mieste výkonu práce videli 16.12.2022. Žalobkyňa nemala nikdy v
úmysle vrátiť sa do zamestnania. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že výpoveď daná z jej strany bola
spísaná už 01.09.2023, teda ihneď po skončení jej práceneschopnosti, ale podaná na pošte bola až

10.09.2023. Keďže žalovaný považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za platné, napadol
odvolanímajsúvisiacevýrokyrozsudkuohľadomzaplatenianáhradymzdyztituluneplatnéhoskončenia
pracovného pomeru a náhrady mzdy za mesiac september 2023.

9. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok potvrdil. Uviedla, že žalovaný opakovane zavádza a uvádza nepravdivé informácie o
skutočnostiach, ktorými argumentoval aj na pojednávaní. Žalovaný opakovane poukazuje len na to,
že žaloba nebola podaná včas. Žaloba bola podaná včas, riadne podpísaná žalobkyňou a neskôr
bola na výzvu súdu doplnená. Žaloba nemusí byť označená výslovne slovom „žaloba“, stačí ak je z
j ej obsahu zrejmé, čoho sa týka, čo žalobca rozporuje a čoho sa domáha. Žalobkyňa je osoba bez

právneho vzdelania a tak návrh/ podanie, ktorý podala na súd napísala tak, ako vedela. To nesmie mať
za následok, že sa na jej podanie neprihliadne. Na výzvu súdu svoje podanie doplnila. Žalovaný porušil
niekoľko ustanovení Zákonníka práce, aby so žalobkyňou mohol skončiť pracovný pomer a nemusel
jej uhradiť žiadne ďalšie financie a jeho spôsob komunikácie a zaobchádzania so žalobkyňou je aj v
rozpore s dobrými mravmi. Ako dôkaz slúži aj to, že jej opakovane udeľoval absencie aj napriek tomu, že

žalobkyňa do práce chodila a on ju posielal domov, a neskôr sa ani nesnažil ju telefonicky kontaktovať,
prečo neprišla do práce, pričom počas PN jej opakovane volal a dopytoval sa na jej zdravotný stav.
Žalovaný sa nedostal do právnej neistoty, nakoľko dobre vedel, že so žalobkyňou neukončil pracovný
pomer zákonným spôsobom, zavádzal ju a táto nemala tušenie, či je ešte zamestnaná alebo nie.
V právnej neistote bola žalobkyňa. Žalovaný v odvolaní uvádza, že pre žalobkyňu mal pripravených

viacero alternatív ako s ňou chce skončiť pracovný pomer. Z tohto je zrejmé, že žalovaný chcel so
žalobkyňou skončiť pracovný pomer za každú cenu a využil jej neznalosť, čím spôsobil jej absenciu
v zamestnaní, aby mal dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru (čím jej v podstate aj krátil
nárok na dovolenku). Ak by sa chcel dohodnúť, mohol jej návrh poslať písomne. Žalobkyňa vždy listové
zásielky prevzala. Ak pre žalobkyňu žalovaný nemal prácu, mal jej písomne oznámiť, že po ukončení

PN nenastúpi a bude jej na základe prekážky na strane zamestnávateľa prináležať plat v sume 60%
zárobku. Následne jej mohol dať riadnu výpoveď s výpovednou dobou, prípadne dohodu o skončení
pracovného pomeru
s odstupným. Nič z uvedeného však nespravil. Žalobkyňu žalovaný dostal do právnej neistoty, preto
sa obrátila na políciu aj na inšpektorát práce. Využila svoje zákonné možnosti ako riešiť danú situáciu.

Nemala v úmysle poškodiť žalovanému, ako tento vo svojom odvolaní uvádza. Každý má právo obrátiť
sa na orgány, ktoré ochraňujú práva občanov, ak má občan podozrenie, že jeho práva sú poškodzované
alebo ohrozované. Aj napriek tomu, že vyšetrovateľ nezistil spáchanie trestného činu, inšpektorát
potvrdil domnienky žalobkyne a tiež prvoinštančný súd na základe dôkazov rozhodol, že zamestnávateľ
nepostupoval v súlade so zákonom a pracovný pomer so žalobkyňou skončil nezákonne.

10. Žalovaný zotrval na svojom odvolaní a nestotožnil s názorom žalobkyne, že jej podanie spísané
21.09.2023 a doručené Okresnému súdu Trenčín dňa 25.09.2023 spĺňa zákonné podmienky a taktiež
sa nestotožňuje s názorom, že žaloba bola doručená včas. Zopakoval svoje tvrdenia v súvislosti
s podaním žalobkyne zo dňa 21.9.2023, ktoré podal manžel žalobkyne. Z uvedeného podania nie

je v žiadnom prípade možné vyvodiť, že žiadal o prešetrenie, či pri ukončení pracovného pomeru
postupoval zamestnávateľ v súlade so zákonom. V tomto prípade je nevyhnutné uplatniť § 77 Zákonníka
práce na zachovanie právnej istoty vo vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Vo vzťahu
k dodržaniu lehoty v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce sa žalovaný v plnom rozsahu pridržiavasvojho názoru prezentovaného v odvolaní, že lehota dodržaná nebola. Predsa jej podanie spísané a
podané dňa 21.09.2023 nie je v žiadnom prípade možné považovať za žalobu o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru, keďže tento v čase tohto podania ešte okamžite skončený nebol.

Podanie žalobkyne, ktoré by takto mohol súd interpretovať, bolo podané až po zákonnej lehote na jeho
podanie. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení opätovne mení tvrdenia a uvádza, že žalovaný jej opakovane
udeľoval absencie aj napriek tomu, že do práce chodila a on ju posielal domov. Toto tvrdenie je jednak
v rozpore s jej doterajšími tvrdeniami a rovnako aj v rozpore s vykonanými dôkazmi. Skutočnosť, že
žalovaná sa nedostavovala do práce potvrdil vo svojich vyjadreniach a vo svojej výpovedi konateľ

žalovaného, kontaktná osoba v mieste výkonu práce G. F. C. vo svojej správe, ktorú žalovaný predložil
súdu a napokon aj sama žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 11.04.2024. Z uvedeného je zrejmé,
že žalobkyňa neustále mení
a prispôsobuje svoje tvrdenia. Naproti tomu tvrdenia žalovaného sú konzistentné a podložené dôkazmi.
Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný ju zavádzal sú nepravdivé. Žalovaný sa k svojim zamestnancom
vždy snaží správať slušné, ústretovo a férovo. Žalobkyňa vo vyjadrení ďalej uvádza, že bola v právnej

neistote, pretože nemala tušenie či je ešte zamestnaná alebo nie. Toto tvrdenie je v úplnom rozpore s
jej tvrdením, že do práce chodila, prezentovanom o odsek vyššie v jej vyjadrení. Tvrdenie žalobkyne, že
žalovaný mal pre žalobkyňu pripravených viacero alternatív ako s ňou chce skončiť pracovný pomer, je
taktiež nepravdivé. Žalovaný na pojednávaní dňa 11.04.2024 jednoznačne uviedol, že mal pripravených
viacero alternatív ako vyriešiť situáciu. Uviedol, že žalobkyňa by buď zostala na pôvodnom pracovnom

mieste, alebo by ju preradil s jej súhlasom na iné miesto výkonu práce. Ďalšou alternatívou bolo
skončenie pracovného pomeru dohodou. Nie je teda pravdou, že žalovaný so žalobkyňou chcel skončiť
pracovný pomer za každú cenu. Taktiež nie je pravdou, že žalobkyňa vždy listové zásielky prevzala.
Dôkazom je skutočnosť, že neprevzala žalovaným zasielané oznámenia o porušení pracovnej disciplíny.
Žalovaný ako zamestnávateľ opakovane uvádza, že neprestal prideľovať žalobkyni prácu. Počas PN

žalobkyne, sa pravidelne telefonicky u žalobkyne informoval na jej zdravotný stav a informoval sa taktiež,
kedy nastúpi do práce. Povinnosťou žalobkyne bolo, po skončení dočasnej práceneschopnosti, sa
dostaviť do práce. Nakoľko k tomuto nedošlo, vykazoval jej žalovaný neospravedlnené absencie a v
konečnom dôsledku aj okamžite skončil pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Žalovaný zotrval na svojom názore, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č. k. 71Cpr/4/2023-92 zo dňa 09.05.2024 má teda vady, pre
ktoré je nevyhnutné, aby ho odvolací súd zrušil, vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
a priznal žalovanému trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

11. Žalobkyňa zotrvala na svojich tvrdeniach. Dala do pozornosti aj skutočnosť, že vzhľadom k tomu,
že ju žalovaný bez jej vedomia odhlásil zo zdravotnej poisťovne ako zamestnanca, vznikli jej náklady,
keďže sa v lehote nenahlásila na úrad práce a musela si hradiť sama zdravotné poistenie. Žalovaný
opakovane udeľoval žalobkyni absencie a tým jej krátil dovolenku, čo v konečnom dôsledku malo za
následok, že pri vyúčtovaní dovolenky, jej preplatili len čiastku, na ktorú podľa žalovaného mala nárok.

Žalovaný žalobkyňu uviedol do právnej neistoty, pričom žalobkyňa ako zamestnanec, musí požívať
väčšiu právnu ochranu ako zamestnávateľ. Žalobkyňa poukázala v tejto súvislosti na Nález ÚS SR sp.
zn. III ÚS 86/2020 zo dňa 8. septembra 2020. Žalobkyňa postupovala počas svojej práceneschopnosti
v súlade so zákonom, nebolo jej zistené počas celej doby práceneschopnosti ani porušenie liečebného
režimu. Po ukončení mala snahu vrátiť sa do zamestnania, žalovaný jej to však neumožnil

a využil jej neznalosť zákonov.

12. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana

v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

14. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
(viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380
ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvejinštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V odvolacom konaní nezistil
odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby
zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa
§ 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

15. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať

im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania

najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ustanovenia § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo
odôvodnil svoje rozhodnutie. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v

napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu
podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza:

17. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, podstata tohto odvolacieho
dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov

dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané,
alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických
rozporov pri hodnotení dôkazov
s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

18. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne

hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli
v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z

prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému
ustanoveniu.

19. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazovv súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané,
alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.

20.Žalovanýuplatnilajodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h/CSP(rozhodnutiesúduprvejinštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho
omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).

21. Námietku nesprávneho posúdenia splnenia lehoty v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce
vyhodnotilodvolacísúdakonedôvodnú.Žalobkyňadňa25.9.2023doručilasúduprvejinštanciepodanie,
z obsahu ktorého bolo zrejmé, že ide o žalobu. Z podania bolo v zmysle ustanovenia § 127 ods. 1
CSP zrejmé, ktorému súdu je určené – žaloba bola zasielaná a doručená Okresnému súdu Trenčín,

pracovisko Nové Mesto nad Váhom, kto ho
robí – žalobkyňa, ktorá bola označená meno, priezviskom a bydliskom. Ďalej bolo z podania zrejmé,
ktorej veci sa týka – ukončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa AD clean s.r.o., J. K. L.
XX, M. G. M. K. a aj čo sa ním sleduje – preverenie zákonného postupu pri ukončení pracovného
pomeru. Žalobkyňa podanie podpísala. Keďže podanie žalobkyne nebolo úplné, súd prvej inštancie

postupoval správne, keď žalobkyňu v zmysle ustanovenia § 129 CSP vyzval na doplnenie je podania
– žaloby uznesením sp. zn. 71Cpr/4/2023-6 zo dňa 8.11.2023. Žalobkyňa žalobu doplnila podaním
zo dňa 1.12.2023, doručeným súdu dňa 4.12.2023. Žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a náhrady mzdy v lehote stanovenej ustanovením § Zákonníka práce.

22. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný
pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin
alebo porušil závažne pracovnú disciplínu.
23. Okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje výnimočný spôsob skončenia pracovného
pomeru, na základe jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa, smerujúci ku skončeniu

pracovného pomeru so zamestnancom, okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia
zamestnancovi. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.

24. Odvolací súd, tak ako aj súd prvej inštancie konštatuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru
žalobkyne zo strany žalovaného listom zo dňa 22.9.2023 je neplatné, plne sa stotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie a poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. V konaní nebolo
sporné, že na pracovné miesto žalobkyne prijal žalovaný ďalšieho zamestnanca. Žalovaný nepreukázal,
že žalobkyni prideľoval prácu po jej nástupe po skončení PN. Sám žalovaný konal zmätočne, keď

žalobkyni prácu neprideľoval, ale napriek tomu ju upozorňoval na možnosť podania výpovede podľa §
63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka
práce a následne žalobkyni doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Pokiaľ žalovaný žalobkyni prácu neprideľoval, je irelevantná jeho
obrana,žemalvúmyslejejprácuprideľovať(vkonanínebolopreukázané,žetakajurobil)ažalovanému

ako zamestnávateľovi nevznikol žiaden zákonný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru
žalobkyne pre závažné porušenie pracovnej disciplíny.25. Vo vzťahu k ďalším výrokom týkajúcich sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
žalovaný v odvolaní neuvádzal žiadne námietky, len všeobecne uviedol, že z dôvodu odvolania voči
rozhodnutiu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru namieta aj výroky týkajúce sa

náhrady mzdy. Súd prvej inštancie správne a dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil v ods. 37.
a 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žalobkyni patrí náhrada mzdy za mesiac september 2023
(21 dní) a za dva mesiace (výpovedná doba) podľa § 79 ods. 5 Zákonníka práce. Žalovaný nevzniesol
žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku proti výške náhrady mzdy, preto sa odvolací súd plne stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie a poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie.

26. Na záver odvolací súd dáva do pozornosti, že základné princípy Civilného sporového poriadku sa
pretavujú do nového princípu civilného sporového konania, ktorý síce nie je explicitne uvedený medzi
základnými princípmi, no vyvstáva z osobitnej úpravy sporov s ochranou slabšej strany. Ide o tzv. princíp
ochrany slabšej strany. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu SR zo dňa
08. septembra 2020, sp. zn.:

III. ÚS 86/2020, podľa ktorého: „ ... Záverom Ústavný súd uvádza, že pojem slabšej strany nepochybne
existuje aj v rámci pracovného práva. Práve pracovné právo má chrániť zamestnanca pred svojvoľným
postupom zamestnávateľa. Pracovné právo teda plní aj ochrannú funkciu, ktorá sa prejavuje najmä vo
vzťahu k zamestnancovi. Zamestnanec má mať preto aj v konaniach pred súdom postavenie slabšej
strany, ktorej má byť poskytnutá ochrana.

Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju ústavnoprávnu dimenziu, ktorý vyplýva priamo
z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania.
Základné práva a slobody sa pritom neuplatňujú len voči štátnym orgánom, ale aj v horizontálnych
vzťahoch, keď pôsobia sprostredkovane prostredníctvom podústavného práva, ktoré prežarujú.
Všeobecné súdy majú povinnosť toto prežarovanie brať pri svojom rozhodovaní do úvahy tak, aby

základné práva a slobody pri výklade a aplikácii práva
chránili. ..“.

27. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať
za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti

za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného,
pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil.

29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej odvolací súd priznal proti
neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).