Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624010081
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624010081.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Sučika a JUDr. Moniky Liptákovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. marca
2025 odvolanie obžalovaného A. B. podané proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn.
3T/6/2024 zo dňa 9.12.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/6/2024 zo dňa 9.12.2024 bol obžalovaný A.
B. uznaný vinným v bode pre 1/ trváci zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.
1 písm. a), písm. b) Tr. zákona účinného od 6.8.2024 (ďalej len „Tr. zák.“), a v bode 2/ pre trváci zločin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona účinného
od 6.8.2024 (ďalej len „Tr. zák.“) s poukazom na § 138 písm. a), písm. b) a písm. j) Tr. zákona a § 127

ods. 4 a ods. 5 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že:

v bode 1/
v období približne od augusta 2021 do januára 2022, najprv v oboch susediacich bytoch, a následne už
len v byte obžalovaného, v bytovom dome na ul. C. č. XXXX, v D. E., okres D. E. svoju družku E. F., nar.
X.X.XXXX, bytom D. G., H. č. XXX/X, okres D. E. opakovane fackoval, urážal a nenechával ju v noci

spávať, a jej maloletých synov E. F., nar. XX.X.XXXX, a I. F., nar. XX.X.XXXX ponižoval a bil, a to najmä
maloletého E. F., ktorého takto občas ťahal za uši a párkrát mu dal po hlave, a

v bode 2/
v období približne od augusta 2022 do 30.4.2023, v byte obžalovaného, v bytovom dome na ul. C. č.
XXXX, v D. E., okres D. E. opakovane, dennodenne, s občasnými niekoľkodňovými prestávkami bil

svoju družku E. F., a to silnejšie ako v predchádzajúcom období, keď ju už bil aj päsťami po celom
tele a kopal, vyťahoval nože, opakovane jej prechádzal s nožom po stehne, šibrinkoval jej nožom pred
tvárou, vyhrážal sa jej, že jej poodtŕha nechty kombinačkami, pričom jej tiež kombinačkami stlačil prst
na ruke, hádzal po nej rôzne predmety, jedenkrát jej vo vozidle rozbil hlavu na temene, pričom ju bil
rozprašovačom a telefónom, a taktiež, po bitke ju neustále kontroloval, keď bola sama doma, pričom
musela mať zapnutú web kameru, aby ju videl, a musela s ním spolu s maloletým synom I. F. chodiť do

práce na rozvozy, zakazoval jej samej chodiť z bytu von, a dňa 30.4.2023 ju vyzval, aby sa mu postavila
na odpor, ak chce zastaviť útok, následkom čoho mu dala facku, na čo on vzal kovovú tyč od sušiaka
na prádlo, s ktorou ju bil po celom tele, kde jej spôsobil zranenia, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenia,
a to zlomeninu palca na pravej ruke a zlomeninu malíčka na ľavej ruke, ktoré zranenie na ľavej ruke
si vyžadovalo operačné riešenie, ďalej nahrával si E. F. na mobilný telefón, kde jej kázal šnupať cukor,
a tiež opakovane fyzicky bil maloleté deti E. F. E. F. a I. F., a to hánkami prstov do oblasti hlavy, ťahal

ich za uši, a maloletého I. F. bil tiež tým spôsobom, že ho zodvihol za ruku a bil ho varechou po celomtele, za to, že sa pocikal, pokakal, niečo vylial alebo buchol dverami, a zakazoval mu nosiť plienky, a
maloletému E. F. tiež nadával a dával mu facky.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti okresný súd obžalovaného A. B. odsúdil podľa § 208 ods. 3 Tr.
zákona s použitím § 41 ods. 2 Tr. zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov
a 3 (tri) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej - E. F., nar.
X.X.XXXX, bytom D. G., H. XXX/X, J. D. E. škodu vo výške 1.564,80 eur.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť mal. poškodenému - E.
F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. G., H. XXX/X, J. D. E. škodu vo výške 912,80 eur.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tomuto obžalovanému uložil povinnosť nahradiť mal.
poškodenému - I. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. G., H. XXX/X, J. D. E. škodu vo výške 782,40 eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodenú E. F., nar. X.X.XXXX, bytom D. G., H. XXX/
X, J. D. E. s jej uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal mal. poškodeného E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. G.,
H. XXX/X, J. D. E. s jeho uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal mal. poškodeného I. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. G.,

H. XXX/X, J. D. E. s jeho uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní
dňa 9.12.2024. Podané odvolanie obžalovaný zdôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním
zo dňa 15.1.2025, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 15.1.2025, a to nasledovne:

Obžalovaný podáva odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku. Súd prvého stupňa v podstatnej časti
uvádza obsah jednotlivých dôkazov vykonaných pred súdom, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil
v podstate len údajmi, ktoré poskytla svedkyňa F. pri svojich výsluchoch v prípravnom konaní, resp. na
hlavnom pojednávaní. V súvislosti s týmito výpoveďami súd konštatoval, že vo výpovediach svedkyne

poškodenej sa nenachádzajú rozpory, a preto ich považuje za vierohodné. Súčasne s týmto tvrdením
ale súd konštatuje, že nevykonal ako dôkaz trestné oznámenie svedkyne F. preto, lebo ho na hlavnom
pojednávaní ako dôkaz vykonať nie je možné. Odvolal sa pritom najmä na judikatúru českých súdov.
Trestné oznámenie podľa názoru obhajoby súd prvého stupňa v rozpore so zákonom nevykonal
preto, lebo pri hodnotení všetkých výpovedí svedkyne F. by musel konštatovať, že práve tento jej

prvotný úkon, na základe ktorého došlo k začatiu všetkých procesných úkonov v tejto veci, a to aj
proti obžalovanému obmedzením jeho osobnej slobody, je v zjavnom rozpore s následnými údajmi,
ktoré poskytla v ďalších výpovediach. Na túto skutočnosť v podstate nadväzuje aj tvrdenie súdu
prvého stupňa na strane 48, kde uvádza, že popis skutkovej okolnosti vyplývajúcej z tejto výpovede
poškodenej však nebol v súlade so skutkovou vetou v obžalobe. Už v tejto časti poukazujú na to, že

prokuratúra pri podaní obžaloby vychádzala jedine z údajov poskytnutých svedkyňou F., a teda pokiaľ
súd prvého stupňa konštatuje, že skutkové okolnosti v obžalobe nezodpovedajú výpovedi svedkyne F.,
to nie je objektívne konštatovanie, pretože skutkové okolnosti, najmä v bode 1/ obžaloby jednoznačne
zodpovedajú údajom, ktoré svedkyňa F. poskytla orgánom činným v trestnom konaní, najmä v trestnom
oznámení. Týmto súd prvého stupňa vlastne potvrdzuje, že skutočnosti uvedené touto svedkyňou

v trestnom oznámení nezodpovedajú obsahu jej ďalších výpovedí. V súvislosti s neprečítaním trestného
oznámenia ako dôkazu obhajoba poukazuje napríklad na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4Tdo/45/2018
zo dňa 23.09.2020 vo vzťahu k použiteľnosti trestného oznámenia ako dôkazu, ktorý uviedol, že
v zmysle konštantnej judikatúry NS SR trestné oznámenie spadá do kategórie všetkého v zmysle
§ 119 ods. 2 Tr. por., lebo za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu

veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného
zákona vrátane oznámenia. Súd teda porušil svoju povinnosť uvedenú v zásadách trestného konania,
v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. tým, že nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy. Po úplnom vyhodnotení
všetkých výpovedí svedkyne F., teda aj skutočností vyplývajúcich z trestného oznámenia, je zrejmé, že
okolnosti uvádzané svedkyňou F. v trestnom oznámení, ktoré boli jednoznačne podkladom pri opisovaní

skutkových okolností v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobe, sú zjavne rozporné s údajmi, ktoré
poskytla v ďalších svojich výpovediach. Svedkyňa F. v trestnom oznámení dňa 19.05.2023 okrem
iného uviedla, že už v uvedenom období v prvom skutku rozsudku súdu ju obžalovaný bil päsťami
po hlave, aj do tváre, kopal ju, chodila s monoklami a podobne. V ďalších výpovediach už tietotvrdenia nezopakovala a v podstate obdobie uvedené v bode 1/ rozsudku opisovala už nie ako obdobie,
kedy obvinený proti nej konal tak, ako uvádzala v trestnom oznámení, ale viacmenej jeho negatívne
správanie spájala len s verbálnymi prejavmi obžalovaného proti jej deťom. Svedkyňa F. v podstate

v krátkom časovom rozpätí rozporne opisovala podstatné dejové okolnosti v období do januára 2022
a súd prvého stupňa, hoci uvedené konštatovanie obišiel iným vysvetlením, nepochybne aj na základe
tejto skutočnosti podstatným spôsobom upravil skutok v bode 1/ rozsudku. Obhajoba aj z uvedených
dôvodov a tiež z dôvodov vyplývajúcich z iných dôkazných prostriedkov počas celého hlavného
pojednávania poukazovala na nepravdivosť tvrdení svedkyne F., pričom poukazovala aj na dôvod

takýchto jej evidentných rozporov vo výpovediach a tiež jej motiváciu, ktorá ju k takýmto nepravdivo
poskytnutým údajom, následne upravovaným, viedla. Súd prvého stupňa po podaní opakovanej
obžaloby vykonal rozsiahle dokazovanie, v priebehu ktorého v podstate boli vypočutí najmä na základe
návrhu obhajoby všetci svedkovia, ktorí boli v inkriminovanom období v priamom styku so svedkyňou F.
aj obžalovaným. Bez povšimnutia nemôže ostať, že súd prvého stupňa napriek zjavným rozporom vo
výpovediach svedkyne F. tieto vyhodnotil ako dôveryhodné a pravdivé, ale pri výpovediach jednotlivých

svedkov objektívnosť ich výpovedí negoval, poukazoval na susedské, rodinné vzťahy a podobne, bez
akéhokoľvekrelevantnéhodôvodu.Niejemožnéspoukazomnatentopostupsúduopomenúť,ževoveci
boli vypočutí aj iní svedkovia, bez akýchkoľvek priamych bližších vzťahov so svedkyňou a obžalovaným
a z ich výpovedí vyplýva, že svedkyňa F. v podstatných okolnostiach neuvádzala pravdu, resp. o týchto
okolnostiach existujú vážne pochybnosti. Z trestného oznámenia a výpovede svedkyne F. vyplýva, že

obžalovaný ju pravidelne mal biť päsťami do oblasti hlavy, do oblasti tváre, mal ju mlátiť po celom tele
apodobne.Uvedenékonanieobžalovanéhoakofyzickyzdatnéhomužapritakýchintenzívnychútokoch,
ktoré uvádzala svedkyňa, by na tele tejto svedkyne nepochybne zanechalo stopy, zranenia viditeľné
v oblasti tváre, ktoré by si svedkovia stretávajúci sa s ňou pravidelne alebo v pravidelných intervaloch
isto všimli. V tejto súvislosti obhajoba poukazuje na výpovede svedkov K. a C. – susedov obžalovaného

a poškodenej, ktorí zhodne uviedli, že obžalovaný a svedkyňa F. nemali medzi sebou vážnejšie konflikty,
neregistrovali žiadnu agresivitu obžalovaného proti svedkyni F., okrem bežných hádok medzi nimi. Na
svedkyni F. okrem jedného prípadu, kde videli u nej monokel a jedného prípadu, keď mala zranené
ruky v máji 2023, nevideli nikdy žiadne iné zranenia. Svedok C. nad rámec výpovede svedkyne K.
tiež uviedol, že to bol práve obžalovaný, ktorý v prípade, že vznikla hádka medzi svedkyňou F. a ním,

vychádzal z bytu, aby sa vyhol ďalšej hádke. Rovnako vypovedal aj správca bytovky – svedok L.,
ktorý tam chodil jeden až dvakrát za týždeň a počas celého obdobia neevidoval medzi obžalovaným
a svedkyňou F. žiadne konflikty. Zranenie nevidel, okrem zranených rúk. Vo veci boli ďalej vypočutí:
sestra obžalovaného – svedkyňa B. a deti obžalovaného, ktorí zhodne potvrdili, že s obžalovaným
a svedkyňou F. boli v pravidelnom styku, nikdy u nich nevideli príznaky akýchkoľvek vážnejších rozporov

aužvôbecnieznámkyintenzívnehofyzickéhonásilia,ktorépopisovalavosvojichvýpovediachsvedkyňa
F..SvedkyňaB.–sestraobžalovaného,tiežuviedla,žesasosvedkyňouF.stretávalimožno4xtýždenne,
táto jej povedala aj veci, o ktorých obžalovaný nevedel. Viackrát jej robila kozmetické úpravy na tele,
pričom ani v jednom prípade pri ich stretnutí nevidela žiadne zranenia, ktoré by svedčili o tom, že
obžalovaný proti nej fyzicky útočí tak, ako to popisovala svedkyňa F.. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na ich výpovede týkajúce sa detí svedkyne F., ktorá sa pokúsila presunúť na obžalovaného
aj zodpovednosť za zlé správanie jej maloletého syna E.. Maloletý syn svedkyne F. E., je ako to vyplýva
z dôkazov viacerými subjektmi hodnotený ako dieťa s vysokou mierou agresivity k iným deťom, ľuďom,
s negatívnym správaním a podobne. Napriek tomu, že svedkyňa F. v snahe poškodiť obžalovanému,
aj túto skutočnosť pripísala jeho správaniu, z dôkazov zabezpečených v trestnom konaní ale vyplýva,

že maloletý bol podľa výpovede svedkýň C. M. D. od marca 2021 do júna 2023 v jej individuálnej
starostlivosti ako psychologičky na základe podnetu riaditeľky materskej školy. V marci 2021, teda
v období, v ktorom bezpochyby obžalovaný nemohol mať žiadny vplyv na dieťa, boli u maloletého E.
zistené také negatívne známky správania, ktorých existenciu obžalovaný v žiadnom prípade ovplyvniť
ani vyvolať nemohol. Svedkyňa C. D. bola v kontakte so svedkyňou F. a jej synom ešte 3x aj v apríli 2023,

pričom ani pri jednom stretnutí so svedkyňou v tomto období neregistrovala u nej žiadne poranenia.
Rovnakonezistilažiadnezranenia,nežobvyklézraneniauE.F.,bežnéudetí,sem–tamnejakémodriny,
pričom ako odborne vzdelaný subjekt – psychológ uviedla, že ak by bol maloletý týraný alebo by sa
na ňom dopúšťalo násilia, tak by sme to zistili. Svedkyňa C. D. uviedla, že u svedkyne F. registrovala
ruky v sadre, ktorá jej uviedla, že je to dôsledok pádu. Svedkyňa C. D. tiež konštatovala, že negatívne

prejavy u maloletého E. môžu byť s vysokou pravdepodobnosťou u detí splodených rodičmi požívajúcimi
návykové látky. Vo veci boli ďalej vypočutí svedkovia, u ktorých nemôžu byť vznesené z dôvodu ich
nestrannosti žiadne pochybnosti o hodnovernosti ich výpovedí. Svedkyňa F. navštevovala so svojimi
deťmi z dôvodu lekárskych vyšetrení a prehliadok svedkyne E. N. a E. O.. Svedkyňa E. N. malav starostlivosti deti svedkyne F. – maloletého I. a maloletého E. od augusta 2021 do januára 2022.
V tomto období pri návštevách matky s deťmi a pri ich vyšetreniach nevidela ani na deťoch, ani na
matke žiadne zranenia. V ďalšom období svedkyňa F. s deťmi navštevovala od septembra 2022 do

mája 2023 svedkyňu E. O., ktorá počas vyšetrení až do mája 2023 nevidela na svedkyni F. ani na jej
deťoch žiadne zranenia. Ďalším dôkazom, ktorý jednoznačne nepotvrdzuje údaje poskytnuté svedkyňou
F., je výpoveď svedkyne P. Q. – učiteľky predprimárneho vzdelávania na MŠ v D. G., ktoré navštevoval
maloletý E. od 01.09.2022 do 30.04.2023. Svedkyňa uviedla, že maloletý sa spočiatku správal ako
normálne dieťa, potom sa však u neho začali prejavovať zvláštne stavy. Pri stretnutiach s matkou dňa

15.03.2023 a 30.04.2023, táto tvrdila, že maloletý E. je agresívny aj v domácom prostredí. Priznala,
že to má asi od 2 rokov veku, nevhodne agresívne sa správa aj vo vzťahu k bratovi. Správanie sa
maloletého E. sa postupne zhoršovalo. Svedkyňa Q. sa vyjadrila aj k prípadným zraneniam maloletého
E. a svedkyne, pričom vypovedala, že za 9 mesiacov, počas ktorých bol maloletý E. v materskej škôlke,
nevidela na dieťati žiadne následky po zraneniach a bitkách, určite by si to bola všimla. Na svedkyni
takisto nevidela žiadne poranenia na viditeľných miestach. Dňa 30.04.2023 im svedkyňa F. telefonicky

oznámila, že dieťa prestupuje do osobitnej Materskej školy v D. R.. Skutočnosti uvádzané súdom
v prípade svedkyne N. nemajú žiadny priamy súvis s predmetnou vecou, pretože údaje poskytnuté touto
svedkyňou v inom konaní boli na hlavnom pojednávaní dcérou obžalovaného jednoznačne odmietnuté.
Maloletý E. dňa 27.04.2023 bol prijatý do osobitnej Materskej školy v D. R., pričom svedkyňa N. uviedla,
že pri prijatí si všimli na dieťati početné modriny aj na viditeľných častiach tela, čo matka odôvodnila

tým, že to má od toho, ako behá po vonku a udrie sa. Matka mala obidve ruky v sadre. Maloletý E.
vtedy rozprával triednemu učiteľovi ako otec, ich a ich matku bije. Maloletý E. bol u nich umiestnený
z inej materskej školy z toho dôvodu, že sa nevedel začleniť do kolektívu a fyzicky ubližoval iným deťom.
Z výpovede svedkyne vyplýva, že maloletý bol u nich v podstate len 4 dni – 27.04., 28.04., 02.05.
a 04.05.2023. Pri stretnutí 02.05.2023 si všimla, že svedkyňa F. má sadru. V nadväznosti na výpovede

svedkov k výpovedi svedkyne F. a tomu, prečo odišla prvýkrát od obžalovaného k známemu E. N. do
E. H. a k obžalovanému sa vrátila preto, lebo to bol chlap, ktorého miluje, taktiež sa vyjadrovala pre
orgány činné v trestnom konaní o tom, ako sa k nej správal, bil ju aj jej deti päsťami atď., je potrebné
uviesť, že tieto údaje postupne upravovala, čím sa nepochybne prispôsobovala zistenému dôkaznému
stavu a uvádzala okruh takých údajov v správaní obžalovaného, ktoré nebolo možné žiadnym iným

dôkazom okrem jej výpovede preskúmať. Tvrdenia svedkyne poškodenej o dennodennom intenzívnom
bití jej a jej detí zo strany obžalovaného nebolo inými dôkazmi okrem jej výpovedí, aj to len v časti,
potvrdené a preukázané. Práve naopak, všetky dôkazy okrem výpovede svedkyne N. jednoznačne
preukazujú, že jej tvrdenia, týkajúce sa intenzívneho fyzického násilia obžalovaného proti jej osobe
žiadnym z vypočutých svedkov potvrdené nebolo, okrem zranení na rukách z apríla 2023. Tieto zranenia

mohli vzniknúť dvoma mechanizmami, pričom pri prvotnom ošetrení u lekára uviedla, že zranenia jej
vznikli pri zakladaní skalky, padla jej skala na ruky. Nepochybne v čase rozhodnutia, že od obžalovaného
odíde, toto svoje tvrdenie zmenila a začala mechanizmus vzniku zranení popisovať inak. Uvádzala, že
zranenie jej spôsobil obžalovaný fyzickým útokom so železnou tyčou. V súvislosti s potrebou prehodnotiť
mechanizmus zranení, bol pribratý znalec, ktorý nevylúčil ani jeden z mechanizmov vzniku zranení, pád

a úder skaly na prst, resp. úder tyčou. Nepochybne v danom prípade boli na vyhodnotení súdu dané
dve alternatívy možného vzniku zranení svedkyne F.. Tu je potrebné aplikovať zásadu v pochybnostiach
v prospech obžalovaného aj v súvislosti so vznikom zranení u poškodenej. V danom prípade z pohľadu
konštatovania zníženej vierohodnosti výpovedí svedkyne F. a tiež s poukazom na závery znalca E.
D. je možné konštatovať, že zavinenie obžalovaného nie je možné jednoznačne vysloviť, odôvodniť

a napriek precíznemu vykonaniu dokazovania v konaní pred súdom nie je možné jednoznačne vylúčiť
alternatívu vzniku zranení svedkyne F. pádom kameňa na ruky. Preto v zmysle zásady in dubio
pro reo mal súd vyhodnotiť z dvoch možných alternatív tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia.
V závere konania pred súdom bol vypočutý svedok E., ktorý nebol primárne navrhnutý obhajobou na
výsluch z dôvodu preukázania, či svedkyňa F. užíva alebo neužíva drogy, ale bol navrhnutý najmä

z dôvodu preukázania motívu svedkyne F. k nepravdivej výpovedi, ktorý smeroval ku kriminalizácii
obžalovaného, jeho následnému vzatiu do väzby a bezproblémovému odchodu svedkyne F. k inému
mužovi – pánovi S., ktorý je otcom maloletého I. a v čase podaného oznámenia bol ešte vo výkone
trestu odňatia slobody. Obhajoba dôvodne tvrdila súdu, že svedkyňa F. účelovo obvinila obžalovaného
z protiprávneho konania, vedomá si toho, že obžalovaný už v minulosti obdobný problém mal. Na

otázku súdu uviedla, že po vzatí obžalovaného do väzby bývala so svojimi synmi sama, s jedinou
výnimkou obdobia asi troch týždňov niekedy v mesiacoch október alebo november 2023, kedy s ňou
býval aj pán S.. Uvedené tvrdenie svedkyne je nepravdivé a uviedla ho nepochybne z dôvodu, aby sa
tvrdenie obhajoby o dôvode jej konania proti obžalovanému nepreukázalo. Svedok E. bol na hlavnompojednávaní vypočutý, potvrdil, že pozná H. S. aj svedkyňu F., poznajú sa cez drogy, ktoré užívali všetci
traja.Totosadialovobdobímesiacovaugust,september,október,november2023aždočasu,kýmnebol
v decembri vzatý do väzby. Svedecká výpoveď svedka E., opätovne ako aj výpovede iných svedkov,

preukazuje, že svedkyňa F. súdu prvého stupňa neuvádzala pravdu nielen o tom, že s pánom S. po vzatí
obžalovaného do väzby nežila, ale súčasne potvrdzuje klamlivé údaje poskytnuté svedkyňou F. o tom,
že nebola a ani nie je užívateľkou drog. Skutočnosť, že svedkyňa F. nevypovedala pred súdom pravdu
o svojom vzťahu k drogám, potvrdili aj výpovede sestry obžalovaného a jeho dcéry, ktoré vypovedali,
že po vzatí obžalovaného do väzby pri vypratávaní bytu, v ktorom býval so svedkyňou F., našli jej

kozmetickú tašku, v ktorej boli veci potrebné pri užívaní drog. V súvislosti s naplnením zákonných znakov
skutkovej podstaty trestného činu týrania je potrebné zdôrazniť, že aj v prípade skúmania a hodnotenia,
či ide o tento trestný čin, je nevyhnutné vyhodnotiť všetky dôkazy zabezpečené v trestnom konaní,
ale na základe jednoznačného konštatovania o preukázaní sústavnosti či hromadnosti a trvácnosti
protiprávneho konania páchateľa v nie zanedbateľnom časovom období, je možné vysloviť záver, že
páchateľ spáchal tento trestný čin. Súčasne je potrebné aj skúmať, či v prípade jediného dôkazu,

ktorý páchateľa usvedčuje z protiprávneho konania, je tento dôkaz sám o sebe natoľko hodnoverný
a presvedčivý, pri preskúmaní motivačného pozadia, že na základe relevantného dôkazu je možné
uznať vinu páchateľa a uložiť mu trest. Napriek tomu, že súd prvého stupňa po rozsiahlom dokazovaní
nevyhodnotil všetky dôkazné zistenia zabezpečené v trestnom konaní, je možné konštatovať, že súhrn
dôkazných zistení zabezpečených v trestnom konaní jednoznačne dokazuje, že tvrdenia svedkyne F.

sú v značnej miere nevierohodné a nepravdivé, a preto aj táto skutočnosť mala byť vyhodnotená s
poukazom na súhrn ďalších dôkazov v prospech obžalovaného. Navrhuje preto, aby Krajský súd v Žiline
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného písomne vyjadril, tak že navrhol odvolanie zamietnuť.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného sa pred odvolacím krajským súdom konalo za prítomnosti
obžalovaného, jeho obhajcu a prokurátora. Prokurátor v rámci konečného návrhu navrhol odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Podľa jeho názoru sú odvolacie námietky obžalovaného
opakovaním jeho obhajoby pred okresným súdom. Okresný súd sa s týmito dôvodmi dostatočne

vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Rozhodnutie okresného súdu považuje prokurátor za zákonné
a správne. Obžalovaný aj na konanom verejnom zasadnutí zotrval na podanom odvolaní, ako aj na jeho
dôvodoch.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie (odvolanie

obžalovaného smerovalo tak proti výroku o vine, ako aj proti výroku o treste), ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným A. B. bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozhodnutia, proti ktorým je
prípustné, v zákonom stanovenej lehote, avšak odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdenej
trestnej činnosti (§ 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona účinného od 6. 8. 2024 s poukazom na
§ 138 písm. a), písm. b) a písm. j) Tr. zákona a § 127 ods. 4 a ods. 5 Tr. zákona) je napadnutý rozsudok
výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo

k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva
obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom
rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené
dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa

vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové
zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku
dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného A. B. a akými právnymi úvahami saspravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský
súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu
prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie

sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom sú dôvody
odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho obhajoby
prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. B. založil odvolanie na opakovaných
dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami
obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne

a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnú spornú otázku, riešenie ktorej
by zostalo na odvolacom súde.
Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje

za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho
obhajcu. Pri existencii vysoko erudovaného, podrobne zdôvodneného a v súlade so zákonom vydaného

rozhodnutia krajský súd považuje za nadbytočné vo svojom rozhodnutí opakovať argumentáciu
obsiahnutú v rozsudku súdu prvého stupňa.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle

ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný
A. B. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje
práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu,
namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, vady
konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia, nevykonanie ním navrhovaných dôkazov

a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané
a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlades jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného,
a na ktoré v konkrétnostiach podrobne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa
dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo

dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby.
Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný
záver o tom, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť
prijatie iného záveru. Aj keď obžalovaný v priebehu celého trestného konania spáchanie trestného činu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby tak, ako bola na neho podaná obžaloba a ako bol následne po
vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní uznaný vinným súdom prvého stupňa, popiera, ohľadne

preukázania viny obžalovaného aj krajský súd v podrobnostiach odkazuje na viaceré dôkazy, ktoré
obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného trestného
činu a na ktoré v podrobnostiach poukázal a správne tieto vyhodnotil okresný súd tak jednotlivo,
ako aj v súhrne a vo vzájomných súvislostiach, postupujúc dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., na
str. 48 až 69 odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ktorou argumentáciou sa odvolací krajský súd

stotožňuje. Nakoľko rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu tvoria jednotu, krajský súd na
tomto mieste považuje za nadbytočné opakovať správnu a vyčerpávajúcu argumentáciu súdu prvého
stupňa obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozsudku, pri existencii podrobne a erudovane učineného
hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa a na tomto mieste na túto v podrobnostiach odkazuje.

Obžalovaný A. B. v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia dôkazov okresným
súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy hodnotí podľa jeho
predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia odvolania (a to
v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je táto zakotvená
v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak, súd prvého stupňa vykonané dôkazy hodnotil

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Hodnotiac dôvody odvolania
obžalovaného, v tomto smere možno dospieť k záveru, že obžalovaný dáva do popredia skutočnosti,
ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine, skutočnosti zistené na základe
vykonaného dokazovania hodnotí izolovane a nie v súhrne aj s ostatnými zistenými skutočnosťami

a na druhej strane znižuje význam dôkazov a zistených skutočností, ktoré ho usvedčujú zo spáchania
žalovanej trestnej činnosti. Krajský súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on
sám vyhodnotí za vhodný pre účely jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným
prezentované hodnotenie dôkazov však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2
ods.12Tr.por.Uvádzanézákonnéustanovenieukladásúdupovinnosťdôkazyhodnotiťnielenjednotlivo,

ale aj v ich súhrne, zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia
dôkazov postupoval okresný súd, čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Celkovo
odôvodnenie rozsudku okresný súd učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Obžalovaný A. B. spáchanie žalovaného skutku popiera aj v rámci odvolacieho konania. Výpoveď

obžalovaného, v ktorej obžalovaný odmieta vinu a prednáša svoju verziu priebehu skutku, krajský
súd hodnotí ako nehodnovernú vzhľadom na vykonané dôkazy, ktoré obžalovaného bez akýchkoľvek
vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku. Obrana obžalovaného je primárne
postavená na spochybnení výpovedí poškodenej E. F., či už v prípravnom konaní ako aj na hlavnom
pojednávaní, vrátane okolností uvedených v trestnom oznámení. Na tieto obhajobné námietky podrobne

reagoval vo svojom rozhodnutí už súd prvého stupňa, preto krajský súd len stručne dodáva, že sa
nestotožňuje s odvolacou námietkou obžalovaného, že svedkyňa poškodená ako drogovo závislá osoba
sazlesprávalavočisvojimmaloletýmdeťom,čochcelapreniesťnaobžalovaného,pričomcielenekonala
tak, aby mohla obnoviť spolužitie s otcom jedného z maloletých detí – H. S.. Ani krajský súd nemá
pochybnostiovierohodnostivýpovedísvedkynepoškodenejE.F.,ktorýmiobžalovanéhousvedčovalazo

spáchaniažalovanejtrestnejčinnosti.Hodnovernosťvýpovedísvedkynepoškodenejžiadnymvážnejším
spôsobom neznižujú obžalovaným tvrdené rozpory s obsahom jej trestného oznámenia a následnými
výpoveďami v procesnom postavení svedkyne poškodenej, či už v prípravnom konaní alebo na hlavnom
pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa. V tomto smere krajský súd zhodne s okresnýmsúdom poukazuje na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej trestné oznámenie je len podkladom
slúžiacim na začatie trestného stíhania či vznesenie obvinenia, ktorého pravdivosť je až v ďalšom
priebehu prípravného konania preverovaná dôkazmi zabezpečovanými a vykonávanými orgánmi

činnými v trestnom konaní. Tak tomu bolo aj v prejednávanej trestnej veci, pričom poškodená bola
opakovane vypočúvaná kontradiktórnym spôsobom v prípravnom konaní, aj na hlavnom pojednávaní
a okresný súd dôsledne vyhodnocoval obsah jej výpovedí v súlade s použitím zásady in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného), čo následne správne premietol aj do úpravy skutkovej
vety na rozdiel od obžaloby jej úpravou, tak aby zodpovedala výsledkom vykonaného dokazovania.

Oboznámením sa nielen s obsahom výpovede svedkyne poškodenej krajský súd dospel k záveru,
že svedkyňa poškodená k podstatnému priebehu a okolnostiam tých najvážnejších útokov na jej
osobu, ako aj na osoby maloletých poškodených, ako aj správaniu sa k ich osobám v žalovanom
období vypovedala v podstatných bodoch totožne. Od svedkyne poškodenej nemožno spravodlivo
požadovať, aby si s odstupom času, opakovane, do detailov pamätala priebeh a okolnosti všetkých
útokov obžalovaného voči jej osobe a osobám jej maloletých synov, vrátane presného uvedenia

časových údajov a jednotlivých útokov, osobitne za situácie, keď sa svedkyňa vyjadrovala nie k jednej
udalosti, ale k viacerým udalostiam zo spoločného života s poškodeným, a to za dlhšie časové obdobie.
Svedkyňa si o útokoch obžalovaného voči jej osobe a osobe maloletých synov neviedla žiadne podrobné
záznamy, z ktorých by mohla čerpať pri jej jednotlivých výpovediach. Nielen správanie obžalovaného,
ale aj vedené trestné konanie nepochybne na svedkyňu poškodenú vplývalo stresujúco, čo tiež mohlo

ovplyvniť rozpamätávanie si a opis jednotlivých skutkov obžalovaného počas žalovaného obdobia,
naviac za situácie, keď poškodená prerušila spolužitie s obžalovaným útekom pred ním do Českej
republiky (poz. krajského súdu - je irelevantné, s kým a ako tam žila), k obžalovanému sa však
opätovne vrátila a došlo k stupňovaniu útokov nielen voči jej osobe, ale aj voči osobám jej maloletých
synov. Naviac, ak by svedkyňa do najmenších detailov aj v s odstupom času opakovane vypovedala

totožne k množstvu útokov obžalovaného na jej osobu, ako aj na osoby maloletých synov a k jeho
správaniu, a to za dlhšie časové obdobie, ktoré bolo predmetom tohto trestného konania, mohlo by to
práve vzbudzovať dojem vopred naučených a vopred pripravených výpovedí svedkyne. Oboznámiac sa
s jednotlivými výpoveďami svedkyne poškodenej, tieto na krajský súd pôsobili ako výpovede učinené
poškodenou spontánne, na základe jej spomienok, po ukončení spolužitia s obžalovaným a hlavne

k okolnostiam ukončenia spolužitia s obžalovaným, ako výpovede logické a vnútorne konzistentné.
Je nespochybniteľné, že ňou popisované útoky na jej osobu, ako aj na osoby jej maloletých synov
sa diali v žalovanom období jej spolužitia s obžalovaným (obžalovaný sa mal voči poškodenej a jej
maloletým synom zle správať v podstate krátko po začatí ich spolužitia, mimo obdobia, keď žila aj deťmi
v Čechách, a to až do opustenia spoločnej domácnosti svedkyňou poškodenou po tom, ako sa zverila

so správaním sa obžalovaného voči jej osobe a maloletým deťom ošetrujúcej lekárke maloletých E. O.
a táto kontaktovala príslušných pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny). Násilie zo strany
obžalovaného voči maloletému E. a jeho mame potvrdila aj učiteľka v materskej škole svedkyňa N.
a podporne aj hlasové správy obžalovaného a poškodenej z obdobia ich spolužitia. V rámci dokazovania
nebol zistený a spoľahlivo preukázaný žiaden logický dôvod, pre ktorý by poškodená mala nepravdivo

obžalovaného obviniť z takejto závažnej trestnej činnosti. Poškodená po prvom opustení spoločnej
domácnosti s obžalovaným tomuto aj na jeho opakované naliehanie dala opäť šancu, čo sa však
neskôr ukázalo ako zlé rozhodnutie, keďže obžalovaný ju vzápätí po návrate začal so zvyšujúcou
sa intenzitou fyzicky napádať a tieto útoky výraznejšie smeroval aj voči jej maloletým synom. Je
logicky prijateľné vysvetlenie svedkyne poškodenej, že sa dostala do pre ňu neriešiteľnej situácie práve

v súvislosti s útokmi obžalovaného aj na maloleté deti (viď poranenia maloletého I., objektivizované
aj lekárskymi vyšetreniami ako aj u maloletého E.). Tvrdenie obžalovaného, že poškodená celý
tento proces plánovala účelovo tak, aby bolo vznesené obvinenie práve obžalovanému, nemá oporu
v zabezpečených dôkazoch, naopak, svedkyňa poškodená podávala trestné oznámenie v podstate až
na podnet príslušníkov kriminálnej polície pri jej hospitalizácii vo Fakultnej nemocnici v E. po operácii

poranenia rúk, ktoré je spôsobil obžalovaný. Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňa poškodená sa chcela
nejakým spôsobom vymaniť spod vplyvu obžalovaného na ňu, ako aj na jej maloletých synov. Pokiaľ ide
o výsluch svedka E. z dôvodu preukázania motívu svedkyne poškodenej F. a jej nepravdivej výpovede,
ide o dôkaz bez priamej súvislosti so spáchaním žalovanej trestnej činnosti obžalovaným, keďže svedok
E. sa vyjadroval k obdobiu po vznesení obvinenia obžalovanému a súd je pri rozhodovaní viazaný tzv.

obžalovacou zásadou (§ 2 ods. 15 Tr. por.), pričom podstata skutku je určovaná účasťou obžalovaného
na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci
spoločenské záujmy chránené Trestným zákonom. Odvolací súd totožne so súdom prvého stupňa
konštatuje, že v priebehu dokazovania nebol produkovaný taký dôkaz, ktorý by poškodenú usvedčovalz drogovej závislosti namietanej obžalovaným v rámci jeho obrany. Skutočnosť, že výpoveď svedkyne
poškodenej nie je podporená inou priamou svedeckou výpoveďou, ju nediskvalifikuje z jej použitia
ako usvedčujúceho dôkazu proti obžalovanému. Jej výpoveď je totiž v dobrom logickom súlade aj

s ďalšími usvedčujúcimi nepriamymi dôkazmi v tejto trestnej veci a jej tvrdenia neboli vyvrátené či
vážnejším spôsobom spochybnené inými vykonanými dôkazmi tak, ako to v podrobnostiach rozobral
aj súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku. Je logicky prijateľné vysvetlenie, že práve žalovaná
trestnáčinnosťmedziblízkymiosobamisaodohrávalavsúkromíbezprítomnostiďalšíchsvedkov.Pokiaľ
susedia či príbuzní obžalovaného nevideli a nepočuli (nechceli vidieť a počuť) ako sa správa obžalovaný

k poškodenej v súkromí, resp. sa im navonok ich vzťahy javili ako prijateľné, či perfektné, uvedené
neznamená, že k protiprávnemu konaniu nedochádzalo.

V ostatnom odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako totožné s jeho obhajobou
prezentovanou v priebehu konania pred okresným súdom, pričom s touto obhajobou sa okresný súd
správne a dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 61 až

65, na ktorú argumentáciu odvolací súd v podrobnostiach odkazuje.

Po tom, ako súd prvého stupňa na základe správneho vyhodnotenia dôkazov vykonaných na hlavnom
pojednávaní dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré premietol do výroku o vine napadnutého
rozsudku, následne okresný súd protiprávne konanie obžalovaného správne právne kvalifikoval v bode

ako 1/ trváci zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr.
zák. účinného od 6.8.2024, a v bode 2/ ako trváci zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zák. účinného od 6.8.2024 s poukazom na § 138 písm. a),
písm. b) a písm. j) Tr. zák. a § 127 ods. 4 a ods. 5 Tr. zák. Takúto právnu kvalifikáciu protiprávneho
konania obžalovaného okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku súčasne podrobne zdôvodnil

na strane 66 až 69 rozsudku, pričom stavu veci a zákonu zodpovedá aj úprava skutkovej vety, s ktorou
argumentáciou sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach v tomto smere odkazuje na zdôvodnenie
napadnutého rozsudku.

Okresný súd pritom správne protiprávne konanie obžalovaného právne kvalifikoval nie podľa zákona

účinného v čase spáchania skutku, ale podľa neskôr účinného Trestného zákona od 6.8.2024
spoukazomna§2ods.1Tr.zák.Vtejtosúvislostikrajskýsúdpripomína,žehocitookresnýsúdosobitne
nepostihol v odôvodnení, otázku, ktorý zákon je pre páchateľa priaznivejší, je nutné riešiť komplexne
(teda nielen pokiaľ ide o otázku viny, ale aj trestu, prípadného ochranného opatrenia, premlčania a pod.).

V súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov krajský súd tiež poukazuje na nasledovné:
Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných
práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.) a zákonný postup pre reakciu orgánov činných
v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu
spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov

činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym
rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu teda
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu
o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por. a zistenie
skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím

súdu)podloženézamietnutiedôkaznýchnávrhovobžalovanéhonemožnopovažovaťzaporušeniepráva
na obhajobu.
Aj krajský súd zastáva názor, že v tomto smere súd prvého stupňa správne zistil splnenie zákonných
podmienok podľa § 272 ods. 3 Tr. por. na odmietnutie dôkazných návrhov obžalovaného a prokurátora
atozdôvodovpodrobne,erudovane,správneavyčerpávajúcouvedenýchokresnýmsúdomnastr.62až

64 odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktoré krajský súd, stotožniac sa s týmito, v podrobnostiach
odkazuje. Aj krajský súd dospel k záveru, že o vine obžalovaného bolo možné spoľahlivo rozhodnúť
na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Ohľadne odmietnutých dôkazných návrhov
krajský súd sumarizuje, že okresný súd sa dôsledne riadil ustanoveniami Trestného poriadku, zásadami
trestného konania a dôsledne rešpektoval kontradiktórnosť konania.

Odvolací súd sa rovnako tak stotožňuje so záverom okresného súdu, že obžalovaný konal v priamom
úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zák., nakoľko svojím protiprávnym konaním chcel spôsobom uvedeným
v Trestnom zákone ohroziť záujem chránený týmto zákonom.Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, aj pokiaľ ide o uloženie
trestu obžalovanému. V odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy vykonané ohľadne
rozhodnutia o uložení trestu obžalovanému, ako aj na konkrétne skutočnosti z týchto dôkazov

vyplývajúce a tieto potom správne vyhodnotil pre účely uloženia trestu obžalovanému za spáchanú
trestnú činnosť v kontexte zásad ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák., osobitne s prihliadnutím na § 34
ods. 4 Tr. zák., keď pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä

na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa
o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu, a
tiež aj v kontexte účelu trestu. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému správne nezistil
žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zák. ani priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zák. Nakoľko
obžalovaný dvoma samostatnými skutkami naplnil skutkové podstaty dvoch úmyselných trestných činov,
zktorýchobasúzločinmi,okresnýsúdsprávnepostupoval,keďuobžalovanéhoaplikovaltzv.asperačnú

zásadu (podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.), pri ukladaní trestu, na základe ktorej sa zvyšuje horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšieho (t.j. trestná sadzba podľa §
208 ods. 3 Tr. zák. v rozsahu od 7 rokov až do 15 rokov) o jednu tretinu, teda na 20 rokov. Súd následne
obžalovanému správne uložil v rámci tejto trestnej sadzby trest odňatia slobody podľa § 208 ods. 3
Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák. na 7 rokov a 3 mesiace. Obžalovanému uložený trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov a 3 mesiace aj krajský súd považuje za zákonný a spravodlivý, zodpovedajúci
zásadám ukladania trestov, účelu trestu a ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.
Okresný súd obžalovanému trest ukladal na dolnej hranici výmery trestnej sadzby, v akej mu tento
minimálnemoholuložiť.Krajskýsúdsijevedomýdvochzahladenýchodsúdenívodpisezregistratrestov
pre predchádzajúcu trestnú činnosť a piatich záznamov vo výpise z Centrálnej evidencie správnych

deliktov a priestupkov, avšak práve pri tomto druhu trestnej činnosti je potrebné zohľadniť objekt
trestného činu, ktorým je záujem spoločnosti na ochrane blízkych a zverených osôb pred fyzickými
a psychickými formami násilia. Osobu obžalovaného dokresľuje aj súdom prvého stupňa uvádzané
právoplatné uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš o podmienečnom zastavení
trestného stíhania č. 2Pv 244/19/5505-42 zo dňa 28.11.2019, ktoré v opise skutkovej vety podrobne

rozvádza fyzické a psychické násilie, ktoré páchal obžalovaný voči svojej predchádzajúcej družke,
z ktorého opisu vyplynul podobný „modus operandi“, ako ho uvádzala vo svojej výpovedi aj poškodená
E. F., a ku ktorému skutku sa v tomto konaní obžalovaný priznal. Ani krajský súd u obžalovaného pritom
nevzhliadol dôvody na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
podľa § 39 Tr. zák. Krajský súd zvýrazňuje, že v takomto prípade je tu len zákonná možnosť a nie

povinnosť na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Za splnenia zákonných podmienok podľa §
48 ods. 2 pís. a) Tr. zák. súd prvého stupňa obžalovaného správne na výkon trestu odňatia slobody
zaradil do Ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Plniac si prieskumnú povinnosť, krajský súd preskúmal aj výroky o náhrade škody v napadnutom

rozsudku a následne dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 287 ods. 1 Tr. por.
o povinnosti obžalovaného nahradiť škodu vo výške 1.564,80 Eur v prospech poškodenej E. F., vo výške
912,80 Eur v prospech poškodeného mal. E. F., vo výške 782,40 Eur v prospech poškodeného mal.
I. F. z titulu bolestného ako aj výrok, ktorým súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal všetkých troch
poškodených s ich uplatnenými nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy (každého zvlášť) vo výške 7.000

Eur v celom rozsahu na civilný proces, zodpovedá stavu veci a zákonu. V konkrétnostiach krajský súd
odkazuje na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku na strane 70 až 71, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožňuje. Priznaná výška škody má oporu vo vykonanom dokazovaní, čo súd prvého stupňa
aj náležite vo svojom rozsudku aj zdôvodnil. Nepochybne sa jedná o škodu spôsobenú trestným činom,
za spáchanie ktorého bol obžalovaný v tomto trestnom konaní uznaný vinným. Pokiaľ ide o nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy, odvolanie podal len obžalovaný vo svoj prospech. V tejto súvislosti krajský
súd len na okraj poznamenáva, že poškodení odvolanie proti výroku o náhrade škody nepodali.

Z vyššie podrobne uvedených dôvodov zároveň krajský súd postupom podľa § 319 Tr. por. odvolanie
obžalovaného A. B. ako nedôvodné zamietol.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.