Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203020
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6623203020.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore
žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XX, F., štátny občan SR, zastúpený:
Advokátska kancelária BUGRI, s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, Zvolen, IČO: 56 434 995,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

so sídlom Pribinova 2, Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7 069,52
Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 12C/54/2023-184 zo dňa 22.
februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

7.069,52 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol okresný
súdpodľaust.§255ods.1zákonač.160/2015Z.z., Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)tak,
že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti
uznesenia o určení výšky trov konania (výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou,

doručenou okresnému súdu dňa 08.08.2023, voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 7.069,52
Eur ako náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne porušením Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej ako „Smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne transponovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu
škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným - Slovenskou

republikou, ako členským štátom Európskej únie. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového
práva patrí do právomoci súdu, pričom v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
neexistuje žiadny iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc
rozhodnúť o tejto žalobe. Vecná príslušnosť Okresného súdu Lučenec na konanie v tejto veci je daná
ust. § 12 CSP, podľa ktorého „na konanie v prvej inštancii je príslušný okresný súd, ak tento zákon
neustanovuje inak.“ Miestna príslušnosť Okresného súdu Lučenec na konanie v tejto veci je daná ust.

§ 19 písm. b) CSP, podľa ktorého „popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný
aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.“ Škoda, ktorej
náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, ktorým je
Hasičská stanica v meste Lučenec, t. j. v územnom obvode Okresného súdu Lučenec, pričom tu nastala
aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody.

1.2 Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu v
služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannomzbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti
kapitán, vo funkcii technik - špecialista, na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru
v Lučenci, na hasičskej stanici v Lučenci. Ako hasič začal pracovať už od 03.07.1995 u právneho

predchodcu Hasičského a záchranného zboru a v samotnom Hasičskom a záchrannom zbore pôsobí
od jeho vzniku. Prácu hasiča ku dňu podania žaloby teda vykonáva nepretržite už 30 rokov. Služobný
(pracovný) čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona
č. 315/2001 Z. z.), a to tým spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom
nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. - ďalej aj určená

služobná pohotovosť). Jedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa teda skladá z a) výkonu služby a
b) určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín
výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022
sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v
pomere 16/8). Celkovo v rámci pracovnej zmeny strávi žalobca ako hasič na pracovisku sústavne
minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu

ako hasičovi môže byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle
§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“), a to napr. v prípade
absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách, resp. iných udalostiach
vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z
dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod. Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná

pohotovosť podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť
podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto
služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je
uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.

1.3Spoukazomnavyššieopísanérozvrhnutieslužobnéhočasu,ktoréhosúčasťoujeajurčenáslužobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom období júl
2020 – máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby odpracoval žalobca v období od
júla 2020 do decembra 2020 vrátane 292,55 hod., v období od januára 2021 do decembra 2021

vrátane 617,88 hod., v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane 681,52 hod., v období od
januára 2023 do mája 2023 vrátane 290,04 hod. Za žalované obdobie od júla 2020 do mája 2023
vrátane (t. j. od 01.07.2020 do 31.05.2023) odpracoval žalobca spolu 1881,99 hodín určenej služobnej
pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od júla

2020 do mája 2023 vrátane, dosiahol 50,83 hodín týždenne. Počas celého trvania služobnej pohotovosti,
t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať
na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej
doby služobnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd vykonáva sa do
jednejminútyodnahlásenia,pretomusíbyťpočasslužobnejpohotovostioblečenývslužobnejrovnošate

a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Napriek
uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny neaktívnej časti služobnej
pohotovosti) nezapočítava do pracovného času, a teda tieto odpracované hodiny nie sú považované
za pracovný čas. Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci august
2020 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 170, tento údaj nezohľadňuje ďalších 49

hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času,
ktorý reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že priemerný pracovný čas
žalobcuneprekračuje48hodín,čojevšakpravidelnevabsolútnomrozporesoskutočnosťou.Vdôsledku
pravidelného porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza žalobca
o čas, ktorý by chcel a inak mohol venovať najbližším, rodine, priateľom záľubám prípadne akýmkoľvek

inýmaktivitám,ktorénesúvisiasjehopracovnýmzaradením.Vzhľadomnaenormnú fyzickúapsychickú
náročnosť jeho práce je zároveň dostatok času na oddych a mimopracovné aktivity nevyhnutný.
Všetok čas, ktorý strávi žalobca v práci naviac oproti tomu, čo stanovuje Smernica, by venoval svojim
najbližšímarodine,svojimkoníčkomaleboprávetomunevyhnutnémuodpočinku,ktorýmumáSmernica
stanovením maximálneho pracovného času garantovať.

1.4 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odsekoch 68. až 83. odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku uviedol spôsob výpočtu náhrady škody žalobcom a v ďalšom texte odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozsudku zhrnul argumentáciu žalovaného uvedenú vo vyjadrení k žalobe vo vzťahuk pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, k námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec, k
tvrdenému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, k námietke premlčania, k transpozícii
relevantných článkov Smernice 2003/88/ES, k nároku na náhradu škody, k náhrade nemajetkovej ujmy.

1.5 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval čl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2,
ods. 5, čl. 36 ods. 1 písm. c), d) a e), čl. 40 Ústavy SR, ďalej § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, ods.
2 písm. a), ods. 4, § 103 ods. 1, 2, 5, § 116 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3, § 130, § 135e
ods. 1, 2, 3 zákona č. 315/2001 Z. z., § 11, § 13 ods. 1, 2, § 853 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 101 zákona

č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), čl. 1 ods. 1, ods. 2 písm. a),
ods. 3, čl. 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, čl. 6 písm. a), b), čl. 16, čl. 17 ods. 1, 5 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, čl. 2 ods. 1,
2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci a uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči žalovanému domáha zaplatenia
sumy vo výške 7.069,52 Eur na tom skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda

v dôsledku porušenia práva Európskej únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca
domáha titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným
ako členským štátom Európskej únie. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí

do právomoci súdu, pretože v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny
iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete
tohto sporu. Ďalšou námietkou žalovaného bola námietka, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla
vzniknúť škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu, ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený
v zmysle platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si

mal žalobca uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, v dôsledku čoho vzniesol
žalovaný námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie vo vzťahu
k uvedenej námietke žalovaného v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v

prípadekaždéhoporušeniaprávaÚniečlenskýmštátom,atobezohľadunaverejnýorgán,ktorýsatohto
porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v
zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ môže náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, tzn. že právo Únie nebráni
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť

popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu
zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia
práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.
Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný je v
spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je teda

Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe,
pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej zákonom č. 315/2001 Z. z., súčasne
predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

Vo vzťahu k vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec žalovaným, okresný
súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na § 19 písm. b) Civilného sporového
poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde žalovaného,
je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody. Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní uvádzal vyplýva, že k zásahu do jeho práv

postupomžalovanéhodošlovsúvislostisvýkonomštátnejslužbypríslušníkaHasičskéhoazáchranného
zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode Okresného súdu Lučenec, preto okresný
súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku miestnej nepríslušnosti Okresného
súdu Lučenec vyhodnotil ako nedôvodnú.

1.6 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalovaný vo
vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje, pričom argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnychpredpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného Hasičského a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ EHS. Konštatoval, že

Smernica Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci v čl. 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, pričom podľa žalovaného ide len
o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných

služieb a štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Vo vzťahu k uvedenej argumentácií žalovaného
okresnýsúdvodôvodneníodvolanímnapadnutéhorozsudkuuviedol,ževzoznamepreberanýchprávne
záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. je uvedená aj Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení Smernice všetci

pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách
času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častiach. Pracovníkom Spoločenstva sa musí poskytnúť
minimálne denný, týždenný aj ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje
sa na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v

práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a
rozvrhnutia práce. Podľa čl. 1 ods. 3 sa Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a
súkromné podľa čl. 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto
Smernice. Podľa čl. 2 Smernice je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi

právnymi predpismi alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
Práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci
jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho
rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má
dôsledok, že v priebehu určitej doby, dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa čl. 6 Smernice

členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi
predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi
partnermi. Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní, vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48
hodín. Aplikujúc uvedené znenie Smernice možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky

na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia
činnosti verejné aj súkromné. Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské
štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak pri zachovaní náležitého
zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. V nadväznosti na uvedené
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že podľa čl. 7 ods. 2, 5 čl. 144

Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového poriadku je súd viazaný medzinárodno-
právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom. Je viazaný judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez
ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi
komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone

súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak, ako je vykladaná
Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho
účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva z úradnej
povinnosti.PredpokladyzodpovednostizavzniknutúškodupodľajudikatúryEurópskehoSúdnehodvora
vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o

prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc.
Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na
dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia výsledku sa ponecháva na členské štáty.
Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Vo vzťahu k námietke žalovaného, v rámci ktorej žalovaný spochybnil tvrdenie žalobcu, že dotknutá

Smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z citovaných paragrafových znení zákona č.
315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná
za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom,sa do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru nezapočítava a práve v tom
spočíva rozpor s právom Európskej únie. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že výkon neaktívnej
služobnej pohotovosti nemožno započítať do pracovného služobného času okresný súd v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. služobnú pohotovosť explicitne
nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby
a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je
zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona,

keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme
peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti
služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej
pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej
Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas služobnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej
je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný

čas určená Smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje
zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť
žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b)
Smernice. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie čl. 2, čl. 6 písm.
b) Smernice porušované, a to dostatočne závažne, pokiaľ ide o práva s osobitným významom, ktoré

zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

1.7 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že slovenský právny poriadok
neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva, preto sa stotožnil
s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky

posudzovať podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti.
Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za
žalované obdobie a z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie júl 2020 až máj 2023 možno
podľa okresného súdu konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným
časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu

v rozhodnom období, t. j. v čase od júla 2020 do mája 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním čl. 2
a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na
ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a
primeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice
pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak

venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, v dôsledku
čoho možno konštatovať zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi
nepochybnepodľaokresnéhosúduvznikolnároknaprimeranéodškodnenie.Ibasamotnékonštatovanie
porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade
jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej škody.

1.8 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalovaný vzniesol
aj námietku premlčania uplatneného nároku. Konštatoval, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu

ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na žalobcových osobnostných právach dochádzalo
každým mesiacom za žalované obdobie (júl 2020 až máj 2023 vrátane) tým, že nebol dodržaný
limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, pričom toto porušovanie Smernice nebolo
kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je splatný 10.

dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný mesiac bola kompenzovaná v
služobnom plate žalobcu za daný mesiac, škoda by bola takto nahradená a nebolo by potrebné domáhať
sa jej v tomto súdnom konaní. Súd ustálil začiatok plynutia premlčacej doby na dátum splatnosti mzdy
žalobcu, pretože tento okamih sa viaže na moment vzniku nemajetkovej ujmy. „Skutočnosť, že dátum
splatnosti mzdy súčasne vo všeobecnosti súvisí tiež so mzdovými nárokmi žalobcu ako hasiča vo vzťahu

k jeho služobnému úradu, je okolnosť nesúvisiaca s posúdením námietky premlčania, pokiaľ ide o
predmetný nárok. V predmetnej veci, vzhľadom na povahu nároku, žalobcovi vznikla nemajetková ujma
každý mesiac potom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práva, jeho ujma nebola kompenzovanáv služobnom plate navyše o 35%. Rozhodujúcim momentom vzniku tejto ujmy je preto 10. deň každého
nasledujúceho mesiaca rozhodnej doby, ktorý sa v tomto prípade zhoduje s výplatným termínom“.

1.9 Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaného, predmetom ktorej bola argumentácia žalovaného, že
žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona č. 315/2001 Z. z. správne,
okresný súd v odôvodnení odvolaním, napadnutého rozsudku uviedol, že „podľa ustálenej judikatúry
súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu
pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť,

že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby
v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný
čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti súdny dvor
rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu
práce pre zamestnávateľa. Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej povinnosti ide o služobnú
pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené

aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda nesporné, že ide o výkon
štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný ďalej uvádzal, že počas služobnej pohotovosti je
pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na
výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa
venovať inej činnosti, nežiada sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej legislatívy pri

takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený
priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna
činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas,
nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade potreby

bude žalobca k dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná
pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte nie
je dôvodom podľa žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľad sa javí, že
vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č.
4. bod 6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ust. § 193 zákona sa na

služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ust. § 85 Zákonníka práce. Zákonník
práce však explicitne v ust. § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ust. § 96 ZP však na pomery zákona o HaZZ nie je
použiteľné. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu

služby bola považovaná za súčasť ich služobného času Z výpovede žalobcu, ako aj zo stanoviska
žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do
služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal
žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník práce na právne vzťahy
príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákona, pričom v §

193 Zákon o HaZZ nie je odkaz na ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentoval,
že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času.
Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora. Súd však uvádza, že žalovaným citované rozhodnutie
sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci nejedná. Zákon o HaZZ definuje
služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a
činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom
štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo
potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne

nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ust. § 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej
služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok

vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z
časti služobného príjmu. Rovnako z ust. § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas
trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby ("výjazd"), až takéto vykonávanie je
štátnou službou. Podľa čl. 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktoréhopracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas
odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane
konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom

práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2, ods.1 Smernice vymedzuje
pracovný čas ako "akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti". V rámci rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené,
že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských

služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný
čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci Q. Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v
Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Súdny dvor viackrát rozhodol, že

členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6, písm. b) smernice tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je
potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ

služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú čl. 6, písm. b) Smernice. V tejto
súvislosti súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade
s pojmom pracovný čas podľa čl. 2 smernice a nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždenného pracovného času stanovená čl. 6, písm. b) Smernice. Argumentácia žalovaného v tom
smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má
k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko žalobca počas
povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do

1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že
zamestnávateľompočastejtodobyniesúurčenéžiadneinéčinnostinemôžebyťnaťarchuzamestnanca
a v súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné
spory (samotný žalovaný na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky poukazoval), v rámci ktorých
žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR

konštatované správne prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia zákona
o HaZZ“.

1.10 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že skúmal, či je daný
základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm.

b) Smernice. Konštatoval, že Súdny dvor vo viacerých prípadoch judikoval, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie
je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2/ existencia škody a 3/ priama
príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či
tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu. Vo vzťahu k prvej

podmienke okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že v prejednávanej
veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako

aj pracovnú pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o
dostatočne závažné porušenie práva Únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne
závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Vo vzťahu k druhej a tretej
podmienke okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že „čo sa týka druhej

podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením
nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody
spôsobenejjednotlivcomporušenímkomunitárnehoprávazostranyčlenskéhoštátumusíbyťadekvátna
spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenierozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu
byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto
kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne

ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva
Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom
na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či
sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme
finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská

právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.
V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853
Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa
na právo na ochranu osobnosti. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci
(teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade

ZoHaZZ) im má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý
právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované
predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má
pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne

platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým

pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (júl 2020 - máj 2023). Súd

vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho
základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže

poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na

mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ust. § 13

ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú

škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,

pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcupočas celého trvania služobného pomeru (takmer 30 rokov) skracuje čas odpočinku. Tým mal súd
preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s
porušením komunitárneho práva“.

1.11 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že dospel k záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a
2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet
hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj

fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,
práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
práva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu
nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto
ujmy. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný v priebehu konania namietal výšku žalobcom uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú. Konštatoval, že pri posudzovaní nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie
žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu.

Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a nasledujúce Občianskeho
zákonníka) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúce Občianskeho zákonníka), nakoľko je
medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo
rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu
škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a

majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody
ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza
iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah vyvolať, pričom nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú
však v prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy
musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom

rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako - tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti
medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo
veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, ktorá však neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť.
Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.
Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného

života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať
likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný. Vznik zodpovednosti
členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa pravidiel, ktoré stanovil Súdny
dvor EÚ. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej úpravy, toho - ktorého
členskéhoštátuEurópskejúnie.Vnútroštátnaprávnaúpravamusírešpektovaťpožiadavku,žekritériana

určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
právnej úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti tohto zákona. Pokiaľ
si žalobca uplatnil svoj nárok za použitia analógie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, súd prvej

inštancie aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v
prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny („zohliadniac pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry“). Konštatoval, že žalobca
svojou výpoveďou na pojednávaní v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takom rozvrhnutí
pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať

rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca
zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného
času. Nežaloval teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodíntýždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu
priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Postup žalobcu pri výpočte
náhrady škody považoval okresný súd za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako

aj k následkom na živote žalobcu, a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého
žalobca vychádzal. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období (od 01.07.2020 do 31.05.2023), pričom vychádzal z informácií
a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne

v rozsahu 1881,99 hodín. Keďže žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, ktoré sám
(jeho služobný úrad) v podstate vyhotovil, okresný súd považoval uvedené za nesporné a vychádzal
z takéhoto určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k žalovaným namietanému spôsobu
výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol,že„vtomtoprípadenebolojednakpreukázané,žebyvrozhodnomobdobínedošlokprekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia

za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť
presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry - osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti si
uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval
z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení Smernice, či iných právnych
aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný
musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát. Súd má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov

prvej inštancie ako aj odvolacích súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy
rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín
pracovnejpohotovosti,ktorániejezapočítanádopracovnéhočasuaniektorévychádzajúzoskutočnosti,
koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v
rozhodnom období nad rozsah 48 hodín. A niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na

základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý
sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času
v týždni“. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že si osvojil spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedený v žalobe, považoval
ho za primeraný aj s poukazom na zásah do rodinného života, a súkromia žalobcu a mal za to, že

žalobcom vypočítaná suma náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol,
pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Konštatoval, že žalobca si výšku
nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona č. 315/2001
Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú
v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Okresný súd sa s takýmto vyčíslením

náhrady nemajetkovej ujmy stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie
k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia únijného práva žalobcu. Jej výpočet je možné
podľa okresného súdu považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovivznikla,pretožespĺňaodškodňovaciufunkciuasúčasneniejesumouneprimeranevysokouza
obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práv žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu

a trvaniu podľa názoru okresného súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste
žalobcu a v jeho postavení. Pri rozhodovaní v predmetnej veci okresný súd zároveň zohľadnil v súlade s
princípom rovnosti rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach, uvedených v odseku
188 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, na ktoré poukázal aj žalobca.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že proti
I. a II. výroku rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 12C/54/2023-184 zo dňa 22.02.2024 podáva
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a
písm. h) CSP. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že na jednej strane má za to, že predmetom súdneho
konania je nárok, ktorý je žalobcom označený v zmysle žaloby zo dňa 08.08.2023 ako nárok na náhradu

škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v
dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do právneho poriadku Slovenskej republiky
v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov,na druhej strane má za to, že predmetom súdneho konania je v skutočnosti mzdový nárok, ktorý bol
žalobcom vyčíslený vo výške 7.069,52 Eur ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) zákona

č. 315/2001 Z. z., a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného
obdobia. Aby mohol súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený
nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon číslo 315/2001 Z.
z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia
zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Súd prvej inštancie

konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Ak by
sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať
súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území
SlovenskejrepublikysosmernicouEurópskejúnie,taktotoprávobezakýchkoľvekpochybnostínespadá
do kompetencií súdu prvej inštancie, resp. do kompetencií iného všeobecného súdu členského štátu
Európskej únie. Podľa názoru žalovaného a v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj

právneho poriadku Európskej únie, súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu,
resp. na právne záväzné vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES vo
všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver
nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania
by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na

náhradu škody či nemajetkovej ujmy. V ďalšom texte odvolania žalovaný namietal svoju pasívnu
vecnú legitimáciu v spore, pričom uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvoma samostatnými subjektami, ktorých postavenie v
súdnom konaní ani v pracovno-právnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do
úvahy potrebu rozlišovania medzi prebratím Smernice a aplikáciou Smernice a následne nesprávnym

právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie
predpisov v procese preberania a následnej aplikácie Smernice. V uvedenej súvislosti žalovaný v
odvolaní zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia alebo
obsahu Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu. Prebratie Smernice je potom
premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením Smernice

v súlade. Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel
preukázať v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mu mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo
možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z. nesprávne,
musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti (t. j.

po prebratí) Smernice 2003/88/ES; len takouto konfrontáciou by bolo možné podľa žalovaného zaoberať
sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES. V druhom prípade ide o aplikáciu,
t. j. použitie konkrétnych článkov Smernice na konkrétny prípad. Porušenie Smernice preto môže byť
spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení Smernice, ak si adresát účinkov Smernice (napr.
zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak povedané, Smernica môže byť

do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia) môže
byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom Smernice. Až nesprávna aplikácia Smernice
by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. V tomto rozsahu je preto
podľa žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia Smernice rozlišovali, nakoľko nesprávne
prebratá Smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. Súd prvej inštancie

celkom opomenul, že žalovaný, t. j. Slovenská republika pri preberaní Smernice de facto neporušila
žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žalobcovi žiadna škoda
a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní,
navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovno-právneho vzťahu, pričom žalobca skrýva mzdový
nárok za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne

právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich
skutočností,čobezďalšiehopredstavujeodvolacídôvodvzmysle§365ods.1písm.h)CSP.Vovzťahuk
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozsah služobného

času v plnom rozsahu nevzťahuje. Poukázal na čl. 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES a uviedol, že z
vyššie uvedeného článku vyplýva vecná pôsobnosť Smernice, ktorá v čl. 1 ods. 2 definuje okruh
vzťahov,naktorésamáSmernicaaplikovať.Otázkaosobnejpôsobnosti,t.j.určeniajednotlivýchodvetví
činnosti, na ktoré sa má Smernica vzťahovať je upravená v čl. 1 ods. 3 Smernice a v čl. 1 ods. 4Smernice. Žalovaný v odvolaní poukázal tiež na čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj na čl. 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS a uviedol, že z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS a negatívne je

vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje
na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozsah služobného času sa Smernica 2003/88/ES
na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno podľa žalovaného jednoznačne v zmysle čl. 2 ods.
2 Smernice 80/391/EHS subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.
Oproti štandardným procesnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácie a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov

týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/591/EHS.

2.1 V nadväznosti na uvedené žalovaný v odvolaní poukázal na ust. § 12 zákona č. 42/1994 Z. z.

o civilnej ochrane obyvateľstva, na ust. § 3 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. a na ust. § 8 ods.
1 a § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme a uviedol, že z
vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z

tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS
nevzťahuje. Žalovaný vo vzťahu k namietanej pôsobnosti Smernice 2003/88/ES v odvolaní ešte uviedol,
že podľa jeho názoru sa rozhodnutie vo veci C-429/09 Günter Fuß týka mestského hasiča, zamestnanca
StadtHalle, preto ho nie je možné v danom spore považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu

hasičských činností v štruktúre mestských hasičov je absolútne odlišný od režimu, v akom fungujú
príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie
obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia,
tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru.

2.2 Vo vzťahu k nároku na náhradu škody žalovaný v odvolaní uviedol, že čl. 6 Smernice 2003/88/
ES je spomenutý v čl. 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, ako to je v tomto
prípade, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. V uvedenej súvislosti poukázal

žalovaný v odvolaní na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia
byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva
Únie; tieto podmienky sú definované nasledovne: 1/ cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je
priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne závažné a 3/ medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal,

že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym z uvedených spôsobov. Sám žalobca veľmi
nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti
je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na
výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca

môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce).
Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť,
a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.

Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len
na základe pokynov svojho zamestnávateľa, čo znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.Žalobca dostáva sa takto strávený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to,
že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. „Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým doteraz
uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú

je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda sa má zarátavať do pracovného fondu, samo
o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody“. Ohľadom formy a spôsobu
výpočtu náhrady škody Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 Günter Fuß uviedol, že Smernica 2003/88/
ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti, je na vnútroštátnom práve dotknutého

členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá
pracovníkovi ako je Günter Fuß v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí byť nahradená
udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že
rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24-
hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej

služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie,
či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním
štátnej služby, prípadne služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.. Žalobca na jednej strane

uvádza, že predmetom súdneho konania, v ktorom si uplatňuje žalovaný nárok, ktorého zaplatenia sa
voči žalovanému domáha, je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal
vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na druhej strane žalobca
preložil súdu ako listinné dôkazy tabuľky, ktorých výpočet je podľa žalovaného mätúci a predstavuje

skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody doplatku mzdy.
Takýmto spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia
peňažnej náhrady škody vo forme doplatku, nie nemajetkovú ujmu. Žalobca vo svojom písomnom
vyjadrení zo dňa 11.11.2003 zdôrazňuje, že nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet
hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca

domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového
počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť, a to bez ohľadu na
skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času. Je teda
podľa žalovaného nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nielen z počtu hodín
nad maximálne stanovený 48-hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej

služobnej pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol.
Pre účely tohto konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval
(relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48-hodinový pracovný čas), a preto
nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň
nie je žalovanému zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3,63 Eur

za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca teda úplne ignoruje
fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny,
posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného
života. Za žiadnych okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať tabuľkovo, na základe akéhosi
univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdovým nárokom. Žalobca svoju ujmu

v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený
a nie v tom, že mal byť prekročený 48-hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu
považuje žalobu za zmätočnú, nakoľko žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči
svojmu zamestnávateľovi. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie,
nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zastúpení Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky. Vo vzťahu k výške žalovanej sumy žalovaný v odvolaní uviedol, že výšku
náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, považuje za zjavne neprimeranú,
a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu jednoznačne podstatne vyššia. Žalovaný poukázal pritom v odvolaní

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku nemajetkovej ujmy. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musízohľadňovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch
týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. vs. Portugalsko). Sám
Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných

práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je
priznávaná obetiach násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara vs. Fínsko). V uvedenej súvislosti
poukázal žalovaný v odvolaní aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 19/2020, podľa

ktorého „určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy,
ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré
súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími
právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje
voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú“.
2.3 Žalobca vo svojich podaniach doručených súdu prvej inštancie podľa žalovaného neodôvodnil

výšku požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože neuviedol, v čom údajný neoprávnený
zásah do jeho osobnostných práv spočíval. Zdôraznil, že nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú
reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné

práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne, čo súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy. Žalobca ako ani jeho
právny zástupca v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života žalobcu a najmä zásah
do medziľudských vzťahov, či zdravotného stavu v podobe nepriaznivého zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy,

ktorú žalobca požaduje. V závere odvolania žalovaný uviedol, že podáva odvolanie aj voči II. výroku
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Uviedol, že sa s rozhodnutím súdu
prvej inštancie nestotožňuje a má za to, že žalovaný nárok bol žalobcom nesprávne uplatnený. Navrhol,
aby odvolací súd pokiaľ dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, odvolaním napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalovanému priznáva nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol,
že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne
správny a spravodlivý. Súd prvej inštancie sa v odvolaním napadnutom rozsudku dôsledne a v celom

rozsahu správne vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, náležite
zistil skutkový stav veci a takto zistený skutkový stav veci následne aj správne právne posúdil.
Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dáva odpovede na všetky pre rozhodnutie vo veci
významné skutkové a právne otázky, rovnako tak sa dôsledne vysporiadalo aj so všetkými námietkami
žalovaného.Odvolaniežalovanéhoje naprotitomunedôvodnéaneopodstatnené.Žalovanýmuplatnené

odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h), ale ani žiadne iné odvolacie
dôvody nie sú dané. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zopakoval svoju argumentáciu
týkajúcusanámietokžalovaného,prezentovanýchtakvodvolaníakoajpočaskonaniapredsúdomprvej
inštancie, pričom uviedol, že podstata odvolacích námietok žalovaného spočíva najmä v spochybňovaní
tvrdenia žalobcu, že v dôsledku protiprávneho stavu utrpel ujmu na svojich právach, ktorá by bola

odškodniteľná poskytnutím peňažnej náhrady v sume priznanej I. výrokom odvolaním napadnutého
rozsudku. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
uviedol, že v dôsledku porušovania Smernice postačí len opätovne poukázať na rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času
odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody, ktorá vznikla

jednotlivcovi porušením čl. 6 písm. b) Smernice, a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť
akýkoľvek ďalší prípadný následok na jeho osobnostných právach z hľadiska vnútroštátneho práva (v
tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zároveň už
len samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a
zdravia opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere.

Žalovaný však na túto základnú skutočnosť pri svojich námietkach nikdy nereflektuje a vždy bez ďalšieho
spochybňuje, že by nejaká ujma mohla dotknutému žalobcovi (hasičovi) vôbec vzniknúť. Okrem toho
žalovaný vôbec nezohľadňuje ani dôkaznú situáciu v danom spore, a to najmä to, aké skutočnosti boli
preukázané vykonaním dôkazu výsluchom žalobcu ako dôkazu v zmysle § 195 CSP.3.1 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na článok 30 žaloby, kde uviedol, že
prekračovanie maximálneho rozsahu priemerného týždenného pracovného času sa negatívne prejavuje
v jeho osobnom živote, pričom uviedol, že neakceptuje tvrdenie žalovaného, že v konaní nepreukázal

zásah do súkromného a rodinného života, ale najmä zásah do medziľudských vzťahov. Z uvedeného
je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný absolútne neprihliada na vykonané dokazovanie a aj v tomto
prípade len paušálne spochybňuje akúkoľvek ujmu vzniknutú na strane žalobcu napriek tomu, že táto
bola vykonanýmdokazovanímpreukázaná.Aktedažalovanýlenpaušálnepopieraakékoľveknegatívne
následky porušovania Smernice na každodenný život žalobcu, a teda aj vznik akejkoľvek ujmy, tak

toto jeho tvrdenie je v očividnom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré žalovaný zjavne vôbec
nereflektuje a v skutočnosti ho úplne ignoruje. Žalovaný zároveň ignoruje aj judikatúru Súdneho dvora
EÚ, podľa ktorej už samotné porušovanie čl. 6 písm. b) Smernice spôsobuje ujmu, keďže znamená aj
zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého hasiča. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení
k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je presvedčený, že
svoj nárok (čo do rozhodujúcich skutkových tvrdení o rozsahu odpracovaného priemerného týždenného

pracovného času a služobnej pohotovosti, ako čo do následkov na jeho osobný život) v rámci svojho
výsluchu na pojednávaní nielen odôvodnil, ale zároveň aj dôkazne preukázal. Dôkazné bremeno na
priznanie žalovaného a prisúdeného nároku teda uniesol. Pokiaľ ide o námietku neprimeranosti výšky
prisúdeného nároku, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že z judikatúry Súdneho
dvora EÚ vyplýva, že čo do stanovenia výšky nároku v dôsledku porušenia úniového práva je v

prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy na vnútroštátnom súde, aby určil spôsob stanovenia
výšky nároku, pričom je súd v tomto smere obmedzený len tým, aby prisúdená výška nároku spĺňala
požiadavkuprimeranosti.Preposúdenieprimeranostižalovanej,resp.následneprisúdenejvýškynároku
v týchto sporoch, ani nie je v konečnom dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu či stanovenia
výšky nároku žalobcu súd použije, rovnako nie je rozhodujúce ani to, aké premenné pri prípadnom

výpočte súd zohľadní. Podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná
ku všetkým okolnostiam, za ktorých škoda vznikla a jej následkom tak, aby predstavovala skutočné
(nie iba formálne, či len úplne symbolické) odškodnenie ujmy, ktorá sa už nijak inak, než poskytnutím
peňažnej náhrady objektívne odškodniť ani nedá. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd sa stotožnil s uplatneným spôsobom výpočtu výšky žalovaného

nároku a v tejto súvislosti zvažoval práve primeranosť požadovanej náhrady so všetkými skutkovo
a právne relevantnými okolnosťami, za ktorých škoda vznikla, rovnako tak prihliadol aj na následky
tohto protiprávneho stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Pokiaľ ide o výšku prisúdenej relutárnej
náhrady, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že je presvedčený, že práve vzhľadom
na taký prípad o aký v tomto spore ide, má náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť nielen

satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má napokon prejaviť aj vo výške relutárnej
náhrady. Z dlhoročného postoja žalovaného k podstate týchto sporov, ako aj z toho ako v tomto prípade
žalovaný interpretuje ustanovenia Smernice a ako naďalej nemenne tvrdí, že Smernica bola do zákona
č. 315/2001 Z. z. transponovaná správne a že k jej porušovaniu vlastne nedochádza, sa podľa žalobcu
nevyhnutne javí, že „samotná nesprávna (neúplná) transpozícia Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.

bola vykonaná nie náhodne, tak aby vo svojom dôsledku umožňovala žalovanému sústavne prekračovať
maximálnu hranicu pracovného času práve ignorovaním čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) Smernice. Túto
domnienku pritom potvrdzuje aj procesné správanie a argumentácia žalovaného vo všetkých týchto
sporoch, kedy sa žalovaný napriek vedomosti o už stovkách súdnych rozhodnutí, ktoré konštatovali
nesúlad zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou a jej porušovanie v súdnych konaniach obmedzuje

len na to, že sa pod rôznymi zavádzajúcimi tvrdeniami snaží len minimalizovať žalobcovi prisúdenú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy bez toho, aby existujúci protiprávny stav skutočne odstránil a zabránil
tak ďalšiemu pokračovaniu v porušovaní práv hasičov. Zhrnúc uvedené skutočnosti je prisúdená výška
nároku primeraná a zároveň zohľadňuje zásady slušnosti a dobrých mravov“. Prisúdená náhrada
škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal, zohľadňuje

podľa žalobcu závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania zásahu do jeho základných práv, mieru zavinenia
žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušovaniu jeho práv došlo a naďalej dochádza. Za jednoznačne
správny označil žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného aj výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania a tento nárok mu priznal v rozsahu
100 %. Uviedol, že žalovaný okrem všeobecného poukazu na závislý charakter výroku II. o trovách

konania nijako bližšie v odvolaní neodôvodnil, prečo by mal byť výrok o náhrade trov konania nesprávny
či nezákonný. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z
dôvodov daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP
(a contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP

zrušilapodľaust.§391ods.1CSPvrátilvecsúduprvejinštancie naďalšiekonanieanovérozhodnutie.
5. Po prejednaní odvolania žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd
uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie pokiaľ ide o posúdenie miestnej príslušnosti Okresného súdu Lučenec, pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v spore, pôsobnosti Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES

zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, nesprávnej a neúplnej
transpozície Smernice 2003/88/ES (pokiaľ ide o článok 2 ods. 1 a čl. 6 Smernice) do zákona č. 315/2001
Z. z., nároku na náhradu škody v dôsledku porušenia únijného práva, základu nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a v tej časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Pokiaľ však
ide o žalobcovi priznanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7 069,52 Eur súdom prvej inštancie,
v tejto časti odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvej inštancie z nižšie uvedených dôvodov za

riadne odôvodnené a za súladné s rozhodovacou praxou, v zmysle ktorej priznávajú súdy žalobcom
v rovnakých sporoch, kde príslušníci Hasičského a záchranného zboru žalujú štát za porušenie únijného
práva v dôsledku nesprávnej a neúplnej transpozície Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.
z. (tak ako to vyplýva aj z rozhodnutí uvedených súdom prvej inštancie v odseku 188. odôvodnenia
rozsudku), náhradu nemajetkovej ujmy na rovnakých skutkových a právnych základoch v priemere v

rozsahu od 5000 Eur do 6000 Eur.
6. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že v otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné
vychádzaťzozásadyprimeranosti,ktorábymalaodzrkadliťmieruintenzityzásahudoprávpoškodeného
(žalobcu). Odvolací súd zdôrazňuje, že pre účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci
konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín priemerného týždenného pracovného času, teda zistenie

koľko presne hodín v tom-ktorom konkrétnom prípade odslúžil príslušník Hasičského a záchranného
zboru nad limit 48 hodín týždenne. To neznamená, že žalobca si nemôže určitým matematickým
výpočtom dopomôcť k ustáleniu výšky nemajetkovej ujmy, ktorá sa mu javí ako spravodlivá; takýto
matematický výpočet vychádzajúci z presahu hodín nad čl. 6 Smernice garantovaný 48 hodinový
pracovný týždeň však nemožno považovať za určujúci; z hľadiska rozhodovania o výške náhrady

nemajetkovej ujmy ho možno považovať len za určité vodítko, či algoritmus umožňujúci súdu v tom –
ktorom konkrétnom spore vzhľadom na jeho skutkové okolnosti dospieť k spravodlivej úvahe o výške
náhrady nemajetkovej ujmy. V súvislosti s požiadavkou, aby súd poznal a rozhodoval v súlade
s rozhodovacou praxou v tej - ktorej pre rozhodnutie súdu podstatnej otázke odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017, podľa ktorého

„súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátov) toho istého
súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú.
Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam,
ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, odporuje základnému princípu
materiálneho právneho štátu“. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, tak ako je vyššie uvedené, ide v časti

výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nad rámec rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici
v obdobných veciach (uvedených v odseku 188. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie), bez toho aby súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
presvedčivým spôsobom vysvetlil v čom konkrétne nemajetková ujma vzniknutá na osobnostných
právach žalobcu presahuje nemajetkovú ujmu iných žalobcov – príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru v identických sporoch, predmetom ktorých bola príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru
uplatňovaná náhradanemajetkovejujmyvsúvislostisporušenímúnijnéhoprávažalovaným(vdôsledku
nesprávnej a neúpnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1997); právo na presvedčivé odôvodnenie
súdneho rozhodnutia dávajúce odpoveď na podstatné a pre rozhodnutie zásadné otázky (medzi
ktoré výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy rozhodne patrí) vyplýva aj z konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (napr. z rozhodnutí ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 209/04).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie bude v súlade s rozhodovacou praxou
opätovneposúdiťprimeranosťžalobcomuplatnenejsumynáhradynemajetkovejujmy,svojerozhodnutiev tejto časti riadne odôvodniť a v rámci rozhodovania o trovách konania podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania.
7. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2

druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.