Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/27/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820200971
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5820200971.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra
Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: P.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. O. XXX/XX A., právne zastúpeného Mgr. Romanom Kobellom,
advokátom so sídlom Radlinského 1730, Dolný Kubín, IČO: 40 974 910, proti žalovanej: P.. P. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, W., adresa na doručovanie písomností A. XXXX, A., právne

zastúpená spoločnosťou AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom M. R.
Štefánika 25, Martin, IČO: 50 711 776, o určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 12C/22/2020-527 zo dňa 20. októbra 2022,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“,
prípadne „okresný súd“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom o veľkosti podielu 1/2 k nehnuteľnosti evidovanej
na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie a obec A. ako stavba Polyfunkčného objektu súpisné
číslo XXXX postavená na pozemku CKN parcela č. 2051/101 (ďalej aj „Polyfunkčný objekt“) zamietol
(výrok I. napadnutého rozsudku) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 % (výrok II. napadnutého rozsudku). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo,
že medzi stranami sporu nebolo sporné, že k začatiu výstavby Polyfunkčného objektu došlo v roku
2004 a do konca roka 2004 bola stavba v takom štádiu rozostavanosti, že bolo možné určiť dispozičné
riešenieprvéhonadzemnéhopodlažia.Nazákladeuvedenéhosúdprvejinštancieustálil,žePolyfunkčný
objekt ako nehnuteľná vec po právnej stránke vznikla v roku 2004, a preto ďalšie stavebné práce a
investície uskutočnené neskôr na stavbe Polyfunkčného objektu/alebo v jednotlivých jeho priestoroch

nemajú vplyv na vlastníctvo Polyfunkčného objektu ako stavby v právnom zmysle. Konštatoval, že ak
neboli investície do stavby vykonané vlastníkom stavby, je potrebné ich považovať za investície do
cudzej veci, z čoho následne vznikajú práva osoby, ktorá túto investíciu vykonala voči vlastníkovi stavby.
V odôvodnení súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobca, ako aj rodičia strán sporu sa snažili
súd presvedčiť o existencii
de facto inštitútu „rodinného spoluvlastníctva“, kedy je v zásade irelevantný zápis v katastri

nehnuteľností, ako aj to, kto vystupuje ako stavebník v stavebnom a kolaudačnom konaní, ale
rozhodujúce je neformálne presvedčenie členov rodiny, že sú spoluvlastníkmi aj nehnuteľností, ktorých
vlastníkom je navonok (podľa evidenčného zápisu) iný člen rodiny. Uvedené tvrdenie súd prvej inštancie
považoval len za predstieranú nevedomosť o tom, že vlastníctvo nehnuteľnosti sa eviduje v katastri
nehnuteľností a že táto evidovaná osoba je vlastníkom nehnuteľnosti, pričom tieto tvrdenia vyhodnotil
ako obzvlášť nedôveryhodné, nakoľko boli produkované žalobcom a otcom strán sporu, ktorí obidvaja

deklarovali, že dlhé roky podnikajú, resp. podnikali.1.1. Súčasne poukázal na to, že žalobca tvrdil, že Polyfunkčný objekt stavali so žalovanou za účelom
spoločného podnikania a v rámci tohto spoločného podnikania, pričom zistil, že už v čase výstavby
Polyfunkčného objektu žalovaná podnikala na základe živnostenského oprávnenia a žalobca v tom čase

takéto oprávnenie nemal. Poukázal na to, že podľa živnostenského zákona sa živnostenské podnikanie
vykonáva samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, pričom subjektívne presvedčenie
žalobcuotom,žesožalovanoupodnikalspoločne,taknemôžezakladaťajprávnuexistenciuspoločného
podnikania, ktorá nie je v tomto prípade ani možná. Konštatoval, že v spore nebolo preukázané, že by
žalobca a žalovaná spoločne podnikali na základe nejakého iného právneho rámca, pričom tvrdenia o

spoločnom rodinnom podnikaní s nerozlišovaním jednotlivých foriem podnikania a im zodpovedajúcej
právnej úprave prezentoval aj otec sporových strán. Uvedené tvrdenie otca sporových strán vyhodnotil
súd prvej inštancie ako nevierohodné aj z toho dôvodu, že menovaný podnikal viac ako 30 rokov,
pričom ním prezentovaná nevedomosť o právnych formách podnikania, zodpovednosti za výsledok
podnikania a zákonných povinnostiach podnikateľa vyznela nedôveryhodne, na základe čoho učinil súd
prvej inštancie záver o nedôveryhodnosti celej jeho výpovede.

1.2. Vo vzťahu k dôveryhodnosti výpovedí rodičov sporových strán súd prvej inštancie konštatoval, že ich
vzťah so žalovanou je značne narušený a naopak, ich vzťah k žalobcovi sa zo všetkých vyjadrení, ako aj
verbálnej a neverbálnej komunikácie na pojednávaní javil ako emočne pozitívny. Súčasne poukázal na
to, že dôveryhodnosť vyjadrení žalobcu v prejednávanom spore znevierohodňovalo množstvo fiktívnych

a simulovaných právnych úkonov, ktoré prezentoval v priebehu súdneho konania, a ktorých bol on sám
účastníkom.

1.3. Súd prvej inštancie zdôraznil, že rozhodujúcim pre posúdenie vlastníctva Polyfunkčného objektu
bolaprávnerelevantnávôľaaúmyselstránnadobudnúťPolyfunkčnýobjektdosvojhovlastníctva,pričom

poukázal na to, že žalovaná už v roku 2002 uzatvorila zmluvu o budúcej zmluve, na základe ktorej bola
uzatvorená riadna kúpna zmluva, na základe ktorej žalovaná nadobudla do svojho vlastníctva pozemok
CKN parcela č. 2051/101, k. ú. A., na ktorom bol neskôr postavený Polyfunkčný objekt. Zdôraznil, že
uvedenú nehnuteľnosť žalovaná v zmysle vtedy aj dnes platných právnych predpisov nadobúdala
do svojho výlučného vlastníctva, hoc subjektívne presvedčenie žalobcu, ako aj rodičov sporových strán

bolo, že išlo o spoločný majetok a v zásade bolo jedno, kto bol kupujúcim podľa kúpnej zmluvy a kto
bol ako vlastník pozemku zapísaný do katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že
žalovaná následne ako stavebník získala stavebné povolenie na stavbu Polyfunkčného objektu a aj v
tomto konaní vystupovala ako jediný stavebník. Zdôraznil, že ako jediný vlastník vystupovala žalovaná
aj neskôr po vzniku Polyfunkčného objektu ako veci v právnom zmysle, pri kolaudácii Polyfunkčného

objektu, ako aj pri zriaďovaní záložného práva zaťažujúceho Polyfunkčný objekt za účelom získania
úverových prostriedkov určených na dostavbu Polyfunkčného objektu. Poukázal na to, že žalobca sa
začal svojho spoluvlastníckeho práva, resp. nejakého spôsobu vyrovnania domáhať až v roku 2019,
potom, čo sa výrazne zhoršili dovtedy dobré vzťahy medzi ním a žalovanou, z čoho vyvodil, že žalobca
minimálne od roku 2002, kedy bola uzavretá Zmluva č. 24/2002 zo dňa 28.05.2002 o uzavretí budúcej

kúpnej zmluvy na pozemok pod Polyfunkčný objekt, nikdy neprejavoval navonok relevantnú vôľu byť
spoluvlastníkomnajskôrpozemkuurčenéhonavýstavbuPolyfunkčnéhoobjektuaneskôranisamotného
Polyfunkčného objektu. Za najpodstatnejšie súd prvej inštancie považoval to, že v čase vzniku stavby,
ako veci v právnom slova zmysle, žalobca ani nemal právne relevantný úmysel nadobudnúť Polyfunkčný
objekt do svojho vlastníctva, resp. spoluvlastníctva, keď ako sám vo výsluchu uviedol dôvod, prečo sa

evidenčnou vlastníčkou pozemku CKN parcela č. 2051/101 a neskôr aj Polyfunkčného objektu stala
žalovaná, spočíval v tom, že on sa s manželkou v tom čase viacej hádal a mal obavy, že keď sa náhodou
rozvedie so svojou manželkou, tak táto ho „ošklbe“. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca
bol od samotného počiatku zadovažovania pozemku pre stavbu, a tiež počas výstavby Polyfunkčného
objektu uzrozumený s tým, že vlastníkom nehnuteľnosti bude výlučne žalovaná. Záver o tom, že žalobca

nebol ani subjektívne presvedčený o tom, že je spoluvlastníkom Polyfunkčného objektu, vyvodil súd
prvej inštancie aj z obsahu Výzvy na vrátenie veci a vrátenie investovaných a požičaných finančných
prostriedkov z 26.09.2019, ktorú žalobca adresoval žalovanej a v ktorej sa žalobca domáhal vlastníctva
k nebytovému priestoru na druhom podlaží (podkroví). Pokiaľ žalobca vo vzťahu k predmetnej výzve
argumentoval tým, že ju písal v stave tiesne, tak s uvedenou argumentáciou sa súd prvej inštancie

nestotožnil, keď poukázal na to, že jednak z rozsahu a obsahu tejto výzvy je zrejmé, že jej sformulovanie
zabralo dlhší čas, pričom žalobca sa odvoláva na konkrétne zákonné ustanovenia, a tiež z toho dôvodu,
že na posúdenie subjektívneho presvedčenia o vlastníctve nie sú potrebné právne znalosti. Konštatoval,
že to, že žalobca sa vo výzve považoval za vlastníka jasne vymedzeného nebytového priestoru anie spoluvlastníka celej stavby Polyfunkčného objektu, bolo jeho subjektívnym hodnotením skutkového
stavu, nie právnym posúdením veci, keď sám žalobca o sebe tvrdil, že podniká viac ako dve desaťročia,
a preto podľa názoru súdu prvej inštancie musí mať preto vyššie právne povedomie ako priemerná

fyzická osoba. Pokiaľ ide o stav tiesne spočívajúci v obmedzení užívania podkrovia, súd prvej inštancie
upriamil pozornosť na to, že uvedenú situáciu riešil žalobca podaním návrhu na neodkladné opatrenie,
pričom uvedenou výzvou chcel riešiť majetkové vyrovnanie medzi ním a žalovanou.

1.4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že od samotného zápisu Polyfunkčného objektu do katastra

nehnuteľností, ktorý bol uskutočnený najneskôr v roku 2006 (s poukazom
na záložné právo na rozostavanú stavbu - Polyfunkčný objekt pod číslom V-1077/06), bola ako
jediný vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností zapísaná žalovaná a aj bežnej verejnosti je známa
skutočnosť, že vlastníctvo nehnuteľnosti sa eviduje v katastri nehnuteľností. Bolo preto pre súd prvej
inštancie nepochopiteľné, že minimálne 13 rokov bol tento stav akceptovaný zo strany žalobcu, pričom
pripustenie toho, aby sa osoby nezapísané ako vlastníci nehnuteľností, po takto dlhej dobe domáhali

svojho zápisu ako vlastníka
do katastra nehnuteľností, hraničí s obchádzaním zákona. Súd prvej inštancie má za to, že pri
akceptovanítakéhotopostupubyišlooúplnúrevitalizáciuzápisovvkatastrinehnuteľnostíaichprávnych
dôsledkov, pričom nezapísaný vlastník by si mohol v zásade kedykoľvek určiť, kedy sa mu priznanie sa k
vlastníctvu nehnuteľnosti oplatí (zápisom v katastri nehnuteľností), a kedy je takéto priznanie vlastníctva,

t. j. nehnuteľnosti pre neho nevýhodné (absenciou zápisu v katastri nehnuteľností). Z uvedeného súdu
prvej inštancie vyvodil, že takýmto spôsobom by vlastník vedel zasahovať do práv tretích osôb, ktoré
sa spoľahli na pravdivosť zápisu v zákonom požadovanej evidencii vlastníctiev, a tiež by sa tým dalo
vyhýbať uplatneniu si práv zo strany prípadných veriteľov. Zdôraznil, že v prejednávanom prípade by
išlo napríklad aj o spochybnenie právneho postavenia banky poskytujúcej úvery

na dokončenie Polyfunkčného objektu, nakoľko pri zriaďovaní záložného práva bola žalovaná evidovaná
ako jediný vlastník a žalobca vedel o tom, že takéto úvery boli žalovanej poskytované a boli
zabezpečované záložným právom a napriek svojmu presvedčeniu, že je od začiatku spoluvlastníkom
Polyfunkčného objektu, nemal nič proti tomu, aby v úverovej dokumentácii (vrátane záložnej zmluvy)
vystupovala žalovaná ako jediný vlastník a záložca. Z uvedeného vyvodil, že uvedeným konaním

žalobca by tak vedome voviedol banku
do omylu, ktorý sám žalobca vyvolal. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uvedenú pasivitu vo
vzťahu k zápisu spoluvlastníckeho práva k Polyfunkčnému objektu po tak dlhú dobu vyhodnotil ako
obchádzanie zákona a zároveň konanie voči dobrým mravom, pričom takéto konanie, resp. absencia
konania nemôže požívať právnu ochranu. Vo vzťahu k nespornému tvrdeniu žalobcu o dlhodobom

užívaní celého podkrovného priestoru na jeho bývanie a bývanie jeho rodiny súd prvej inštancie uviedol,
že len samotné užívanie a tolerancia takéhoto užívania nezakladá vlastnícke právo k tomuto priestoru
a ani spoluvlastnícke právo k celej stavbe, kde sa takto užívaný priestor nachádza.

1.5. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na to, že jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníctva k

nehnuteľnostiam je ich vydržanie, keď podmienkou vydržania je existencia oprávnenej držby a zákonom
predpísaná doba tejto oprávnenej držby, ktorá je v prípade nehnuteľností 10 rokov. Vo vzťahu k
uvedeným záverom súd prvej inštancie uviedol, že aj keby nejaká dohoda o vzniku spoluvlastníctva k
Polyfunkčnému objektu existovala (s čím sa však súd prvej inštancie nestotožnil), žalovaná by výlučné
vlastnícke právo k Polyfunkčnému objektu vydržala, nakoľko táto po celý čas od právne relevantnej vôle

nadobudnúť pozemok pod stavbu Polyfunkčného objektu v roku 2002 cez vystupovanie ako stavebník
v stavebnom konaní, vlastník rozostavanej stavby, stavebník v čase kolaudácie, ako aj počas celého
času doteraz vystupovala a vystupuje ako jediný vlastník Polyfunkčného objektu a uvedené akceptoval
aj žalobca, keď spoločnosti M-DOBAL, s.r.o., ktorej bol žalobca jediným spoločníkom a konateľom,
prenajímala priestory v Polyfunkčnom objekte a na druhej strane žalobca až do roku 2019 nijakým

spôsobom nenapádal výlučné vlastnícke právo žalovanej v podiele 1/1. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie ustálil, že aj keby takáto dohoda v ústnej forme v minulosti vznikla, pasivitou a akceptáciou
stavu zo strany žalobcu mohla žalovaná jednoznačne nadobudnúť presvedčenie, že takúto dohodu
konkludentne zrušili. Zdôraznil, že vlastnícke právo sa v tomto prípade nadobúda zhotovením veci, preto
nemožno hovoriť o nadobúdacom titule. Na základe uvedeného ustálil, že zo všetkých okolností pred

začatím stavby, ako aj v čase vzniku Polyfunkčného objektu ako veci v právnom zmysle, aj následne
možno mať za to, že žalovaná bola aj z objektívneho hľadiska presvedčená, že nadobúda Polyfunkčný
objekt do svojho výlučného vlastníctva zhotovením veci v roku 2004 a jej výlučné vlastníctvo nebolo
následne 15 rokov nikým spochybňované, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, žetak boli splnené všetky podmienky pre vydržanie prípadného spoluvlastníckeho podielu žalovaného
(poznámka odvolacieho súdu: správne malo byť uvedené „žalobcu“) v prospech žalovanej.

1.6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich priznal
strane, ktorá bola v spore plne úspešná, t. j. žalovanej.

2. Proti obidvom výrokom napadnutého rozsudku podal žalobca riadne a včas odvolanie z dôvodov
prezumovaných § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), t. j. že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1
písm. e) CSP, t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností z dôvodu prezumovaného
§ 365 ods. 1 písm. f), t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1. Žalobca v odvolaní primárne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne jasné,
zrozumiteľné, keď súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol všetky relevantné
skutkové tvrdenia žalobcu produkované v priebehu súdneho konania a neuviedol, aké dôkazy žalobca

označil a aké prostriedky procesného útoku žalobca použil. Má za to, že súd jasne a výstižne nevysvetlil,
ako posúdil jeho podstatné skutkové tvrdenia a jeho právne argumenty, a taktiež jasne a výstižne
nevysvetlil, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a prečo nevykonal
ďalšie ním navrhnuté dôkazy. V uvedenom žalobca vzhliadol odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods.
1 písm. b) CSP.

2.2. Žalobca súčasne v konaní namietal, že súd prvej inštancie v zmysle koncentrácie konania
neprihliadol na žalobcom predloženú elektronickú komunikáciu zo dňa 15.08.2017 a 08.09.2019, z
ktorej vyplýva, že samotná žalovaná označovala spoločnú zárobkovú činnosť realizovanú so žalobcom
od roku 1998 ako spoločné podnikanie a autenticitu týchto elektronických správ žalovaná potvrdila

bezprostredne po ich predložení. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že navrhnutie vykonania
týchto dôkazov nebolo spôsobilé vyvolať prieťahy v konaní, keďže po prvom pojednávaní sa uskutočnili
ešte ďalšie tri súdne pojednávania, a to dňa 11.07.2022, dňa 06.09.2022 a dňa 20.10.2022, a preto
žalobca považuje nevykonanie tohto navrhnutého dôkazu zo strany súdu za arbitrárne, prekvapivé a
unáhlené, t. j. v rozpore so zákonným uplatnením sudcovskej koncentrácie konania. V tejto súvislosti

žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie pripustil, aby žalovaná produkovala nové a zásadné
skutkové tvrdenia a dôkazy vo svojom vyjadrení k žalobe (po zmene právneho zástupcu) po takmer
dvoch rokoch od podania žaloby, t. j. podaním zo dňa 15.02.2022. Žalobca súčasne namietal, že súd
zamietol návrhy na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov D. C., P. O., U. X., Y. D., P. L., U. L. a Q.
C. za účelom preukázania ním tvrdených skutočností. Súčasne poukázal na to, že on navrhol vykonanie

dôkazu miestnou ohliadkou Polyfunkčného objektu, keď mal za to, že aj priamym pozorovaním mohli
byť objasnené relevantné skutočnosti a získané poznatky dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci
určenia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie vykonanie týchto dôkazov zamietol
s tým, že ich považoval za nadbytočné. Žalobca má za to, že takéto odôvodnenie je nedostatočné a
nepreskúmateľné. V nadväznosti na uvedený postup súdu prvej inštancie poukázal na Nález Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2019.

2.3. Vo vzťahu k žalobcom vytýkaným nesprávnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie a
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca zopakoval svoju argumentáciu, ktorú prezentoval v
konaní pred súdom prvej inštancie a zhrnul v rámci záverečnej reči učinenej na pojednávaní zo dňa 20.

októbra 2022 (viď body 14 až 23 odvolania). Poukázal
na to, že súd prvej inštancie úplne ignoroval ním predložené listinné dôkazy (čestné prehlásenie rodičov
strán sporu zo dňa 13.05.2020, čestné prehlásenie U. X. zo dňa 22.06.2022, čestné vyhlásenie P. C.,
U. L., Q. C., S. X., C. X., U. X. a P. X., čestné prehlásenie P. O. zo dňa 21.06.2022, čestné prehlásenie
H. L. zo dňa 01.10.2020, Zmluvu o úvere uzatvorenú 30.08.2005 medzi C. E. W. ako veriteľom a D.

C. a žalovanou ako spoludlžníčkami a elektronickú komunikáciu z 08.09.2019, ktoré podľa neho sú
zásadné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Má za to, že v odôvodnení spisu taktiež úplne absentuje
vyhodnotenie skutkových tvrdení uvedených dňa 06.09.2022 pri výsluchu rodičov sporových strán ako
svedkov, ktoré tiež považuje za zásadné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Podľa jeho názoru aj tietonedostatky odôvodnenia rozsudku spôsobujú nepreskúmateľnosť rozsudku a jeho nepresvedčivosť, čo
žalobca považuje za porušenie jeho práva na spravodlivý proces.

2.4. Žalobca súčasne namietal záver súdu prvej inštancie prezentovaný v bode 16 odôvodnenia
rozsudku, a to konkrétne záver, že Polyfunkčný objekt ako nehnuteľná vec po právnej stránke vznikla v
roku 2004, pretože do konca roku 2004 bola stavba v takom štádiu rozostavanosti, že bolo možné určiť
dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, keď žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie vo
vzťahu k tomuto konštatovaniu nepredkladá žiadne skutkové tvrdenia a neoznačuje žiadne dôkazy, ktoré

by ich preukazovali, a preto má za to, že uvedené konštatovanie je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti.

2.5. Žalobca súčasne odmietol tvrdenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 17 odôvodnenia rozsudku,
v zmysle ktorého sa žalobca, ako aj rodičia sporových strán snažili súd presvedčiť o existencii de facto
inštitútu „rodinného vlastníctva“, kedy je v zásade irelevantný zápis v katastri nehnuteľností, ako aj
to, kto vystupuje ako stavebník v stavebnom a kolaudačnom konaní, ale rozhodujúce je neformálne

presvedčenie členov rodiny, že sú spoluvlastníkmi aj nehnuteľností, ktorých vlastníkom je navonok
(podľa evidenčného zápisu) iný člen rodiny. V nadväznosti na uvedený záver žalobca uviedol, že on
nikdy netvrdil, že Polyfunkčný objekt bol zhotovovaný do nejakého „rodinného vlastníctva“, keď on v
žalobnom návrhu, ako aj v priebehu celého konania, konzistentne tvrdil, že Polyfunkčný objekt zhotovil
on pre seba a žalovanú, t. j. jeho sestru, na základe predchádzajúcej dohody spoločnou činnosťou so

žalovanou za účelom jej spoločného užívania. Má za to, že súd
vo významnej miere jeho skutkové tvrdenia a dôkazy preukazujúce túto skutočnosť ignoroval a s
tými, ktoré zobral do úvahy, sa vysporiadal nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom. Žalobca
opätovne zdôraznil, že pri vzniku veci jej zhotovením viacerými osobami sa jedná o originárne
nadobudnutie spoluvlastníckeho práva spoločným zhotovením veci, a toto originárne nadobudnutie

spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je závislé od zápisu do katastra nehnuteľností, a preto
považuje za právne irelevantné a ničím nepodložené úvahy súdu o predstieranej nevedomosti žalobcu
a rodičov sporových strán o tom, že vlastníctvo nehnuteľnosti sa eviduje v katastri nehnuteľností a že
takto evidovaná osoba je vlastníkom nehnuteľnosti.

2.6. Žalobca taktiež namietal právne závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 18 odôvodnenia
napadnutého rozsudku týkajúce sa otázky „spoločného podnikania“ sporových strán, ktoré považuje
za nesprávne a nezákonné a považuje ich za prejav prílišného legalistického formalizmu zo strany
súdu, nezohľadňujúce skutočné koexistenčné pomery sporových strán. Žalobca potom tieto závery
považuje za výsledok nedostatočného a nesprávneho zhodnotenia mnohoročného blízkeho vzťahu

sporových strán, ako aj ich skutočného spoločného zárobkového vzťahu realizovaného v rokoch
1998 až 2008 v budove Synagógy v Tvrdošíne a v rokoch 2008 až 2019 v Polyfunkčnom objekte
v Námestove. V tejto súvislosti žalobca opakovane poukázal na to, že samotná žalovaná označila
spoločný mnohoročný zárobkový vzťah sporových strán laickým termínom „spoločné podnikanie“, a
to v elektronickej komunikácii zo dňa 15.08.2017 a 08.09.2019. Žalobca má za to, že mnohoročnú

spoločnú zárobkovú činnosť realizovanú ním a žalovanou nie je možné subsumovať pod ustanovenia
Obchodného zákonníka ani Zákonníka práce a je potrebné ho podčleniť pod ust. § 51 Občianskeho
zákonníka o innominátnej zmluve.

2.7. Žalobca odmietol konštatovanie súdu v závere bodu 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku

týkajúceho sa Y. C. st., t. j. otca sporových strán, v zmysle ktorého otcom sporových strán prezentovaná
nevedomosť o právnych formách podnikania, zodpovednosti za výsledok podnikania a zákonných
povinnostiach podnikateľa robí nedôveryhodnú celú jeho výpoveď, pričom žalobca považuje predmetné
konštatovanie súdu za neprípustne zjednodušujúce a vo vzťahu k výpovedi otca sporových strán
ohľadom spoločného postavenia Polyfunkčného objektu sporovými stranami za nezrozumiteľné,

nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku za odmietnutie spravodlivosti. Má za to, že vykonávanie
podnikateľskej činnosti navyše automaticky neznamená, že každá osoba v postavení podnikateľa
ovláda legálnu definíciu pojmu podnikanie a jeho všetky právne aspekty, o to viac, že otec sporových
strán má 73 rokov a v súčasnosti ani jeho zdravotný stav nie je optimálny. Nezákonnosť rozsudku
súdu prvej inštancie žalobca vidí aj v tom, že hoci súd v bode 6 odôvodnenia rozsudku uvádza,

že dokazovanie vykonal aj výsluchom P. C., t. j. matky sporových strán, v odôvodnení sa jej
výpoveďou vôbec nezaoberal a jej výpoveď neprípustne ignoroval, pričom strohý poukaz súdu na
značne narušený vzťah medzi rodičmi a žalovanou a emočne pozitívny vzťah medzi rodičmi a žalobcom
považuje za nepreskúmateľný a nezrozumiteľný. Za nezrozumiteľné, neurčité, nepreskúmateľné aneprípustne zjednodušujúce považuje žalobca aj ďalšie strohé konštatovanie súdu o znevierohodnení
dôveryhodnosti vyjadrení žalobcu v konaní množstvom fiktívnych a simulovaných právnych úkonov,
ktoré mal žalobca prezentovať v priebehu súdneho konania, a ktorých bol účastníkom, pričom takéto

neurčité, neprípustne zjednodušujúce a strohé konštatovania súdu uvedené v odôvodnení rozsudku
mu odnímajú zákonom stanovenú garantovanú procesnú možnosť účinne sa brániť a adekvátne
argumentovať pri využití opravného prostriedku, čím je porušené jeho právo na spravodlivý proces.

2.8. Žalobca súčasne považuje za nesprávne, že súd pri posudzovaní vlastníctva Polyfunkčného objektu

vychádza z toho, kto bol vlastníkom pozemku, na ktorom je sporná budova postavená, pričom opätovne
zdôraznil, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj stabilnej súdnej praxe, stavba nie je
súčasťou pozemku a pre nadobudnutie vlastníckeho práva k novozhotovenej stavbe nie je rozhodujúce
vlastníctvo k pozemku,
na ktorom je stavba postavená. Má za to, že on v spore dostatočne preukázal, že bol stavebníkom v
občianskoprávnom zmysle a uskutočnil stavbu správne, relevantne prejaveným úmyslom mať ju aj pre

seba, a to na základe predchádzajúcej dohody so žalovanou o spoločnom zhotovení veci za účelom
spoločného užívania. Zdôraznil, že na základe predchádzajúcej dohody sporových strán bola žalovaná
len formálne evidovaná ako stavebníčka v administratívnoprávnom zmysle, t. j. že na jej osobu bolo
vydané stavebné povolenie, uvedené však podľa žalobcu nepreukazuje jeho uzrozumenie s tým, že
výlučnou vlastníčkou Polyfunkčného objektu bude žalovaná. Zdôraznil, že on sa od zahájenia výstavby

spornej budovy správal ako stavebník v občianskoprávnom zmysle, teda staval túto budovu aj pre
seba, čo dostatočne preukázal najmä čestným prehlásením rodičov sporových strán, ich svedeckými
výpoveďami, ako aj ďalšími čestnými prehláseniami uvedenými v bode 18 odôvodnenia odvolania. V
tejto súvislosti opätovne poukázal na čestné prehlásenie P. O. zo dňa 21.06.2022, ktorého obsahom je
potvrdenie, že mu žalovaná ponúkla

na predaj budovu Synagógy s odôvodnením, že si žalovaná spolu so žalobcom chcú postaviť veľkú
diskotéku v Námestove.

2.9. Žalobca súčasne namietal ako právne bezvýznamný záver súdu prvej inštancie v bode 22
odôvodnenia rozsudku, že žalovaná bola zapísaná ako jediný vlastník Polyfunkčného objektu najneskôr

v roku 2006, nakoľko on nadobudol spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti originárnym
spôsobom. S poukazom na dlhoročne pretrvávajúci nadštandardný vzťah medzi sporovými stranami
žalobca odmietol záver súdu prvej inštancie, že jeho pasivita vo vzťahu k zápisu vlastníckeho práva k
Polyfunkčného objektu je obchádzaním zákona a konaním voči dobrým mravom, pričom odmietol ako
právnenepodstatnéúvahysúduorelativizáciizápisovvkatastrinehnuteľnostiaospochybneníprávneho

postavenia banky poskytujúcej úvery na dokončenie Polyfunkčného objektu, nakoľko poskytnutie úverov
na dokončenie Polyfunkčného objektu v období po vzniku Polyfunkčného objektu ako veci v právnom
zmysle nemá žiadny vplyv na originárne nadobudnutie spoluvlastníckeho práva žalobcu spoločným
zhotovením spornej budovy. Žalobca súčasne namietal aj záver súdu prvej inštancie o tom, že dlhodobé
užívanie celého podkrovného priestoru (mezonetového bytu) ním a jeho rodinou na bývanie a tolerancia

takéhoto užívania nezakladá vlastnícke právo k tomuto priestoru a ani spoluvlastnícke právo k celému
Polyfunkčnému objektu, keď žalobca má za to, že uvedený záver je nepodstatný pre spravodlivé
rozhodnutie vo veci, keď on ani nikdy netvrdil, že dlhodobým užívaním mezonetového bytu nadobudol
jeho vlastníctvo, resp. spoluvlastnícke právo k spornej budove. V súvislosti s mezonetovým bytom
užívaným žalobcom a jeho rodinou je podľa názoru žalobcu pre spravodlivé posúdenie jeho nároku na

spoluvlastnícke právo k Polyfunkčnému objektu významnou skutočnosťou, kedy a v akom predstihu
začal užívať svoju bytovú jednotku v porovnaní s časom, kedy začala užívať svoju bytovú jednotku na
nižšom podlaží žalovaná a o tom, že on zhotovoval spornú budovu aj pre seba svedčí aj okolnosť, že
keďže mal dostatok svojich peňažných prostriedkov, v roku 2007 nadobudol sumu 23 000 000,- Sk, sa
autonómne rozhodol najprv dokončiť svoj mezonetový byt, ktorý dokončil v roku 2008 a v tomto roku

sa do neho aj s rodinou nasťahoval a žalovaná dokončila svoj byt až v roku 2010, pričom v období od
roku 2008 do roku 2010 bývala v susednej nehnuteľnosti u svojho priateľa Y. D., ktorého mohol súd
prvej inštancie v tejto podstatnej skutočnosti pre rozhodnutie na návrh žalobcu vypočuť. Žalobca má
za to, že súd tomuto návrhu nedôvodne nevyhovel, a potom je prirodzenou a logickou úvaha, že keby
Polyfunkčný objekt bol zhotovovaný len pre žalovanú, žalovaná by najprv zhotovila bytovú jednotku

určenú na jej bytové potreby a až následne by bol dokončený mezonetový byt určený pre bytové potreby
žalobcu,pričomanistoutookolnosťousasúdprvejinštancievodôvodnenírozsudkužiadnymspôsobom
nevysporiadal.2.10. Žalobca súčasne odmietol záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 26 odôvodnenia rozsudku,
v zmysle ktorého, aj keby nejaká dohoda o vzniku spoluvlastníctva k Polyfunkčnému objektu existovala,
žalovaná by výlučné vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti vydržala, keďže žalobcovou pasivitou

a akceptáciou stavu mohla žalovaná jednoznačne nadobudnúť presvedčenie, že takúto dohodu
konkludentne zrušili. V nadväznosti na uvedený záver žalobca poukázal na to, že on nadobudol
spoluvlastnícke právo k uvedenej budove zhotovením veci, a takto nadobudnuté spoluvlastníctvo
v žiadnom prípade nemohlo a nemôže byť považované za konkludentne zrušené za situácie, že
žalobca užíval Polyfunkčný objekt tak na zárobkovú činnosť ako aj na bývanie, pričom minimálne

časť polyfunkčnej budovy (mezonetový byt) užíva nepretržite od roku 2008 až doposiaľ. Žalobca
súčasne poukázal na to, že súd prvej inštancie ani neuvádza časový okamih, v ktorom malo dôjsť k
údajnému presvedčeniu žalovanej o konkludentnom zrušení dohody o vzniku spoluvlastníctva, a teda
súd ani neuvádza časové vymedzenie vzniku dobromyseľnosti žalovanej, že je oprávnenou držiteľkou
Polyfunkčnéhoobjektu,atakétopresvedčeniežalovanáanivpriebehukonanianeprezentovala.Žalobca
má za to, že bez časového vymedzenia vzniku dobromyseľnosti žalovanej o oprávnenej držbe nemožno

preskúmateľným spôsobom posúdiť uplynutie nepretržitej desaťročnej vydržacej doby a predmetná
úvaha mala tak len povahu neopodstatnenej a nepreskúmateľnej domnienky, ktorá nemôže byť
relevantným základom pre záver o vydržaní vlastníckeho práva.

2.11. Žalobca súčasne odmieta zistenia súdu prezentované v bode 26 odôvodnenia rozsudku, že

žalobca akceptoval vlastníctvo Polyfunkčného objektu, keď žalovaná spoločnosti M-DOBAL, s.r.o.,
IČO: 46 158 863, ktorej bol žalobca jediným spoločníkom a konateľom, prenajímala priestory v
spornej budove, keď súd vo vzťahu k tomuto skutkovému zisteniu neoznačuje žiadny dôkaz, ktorý bol
podkladom jeho zistenia, neuvádza žiadne hodnotenie tohto dôkazu a úvahy, ktorými bol vedený pri jeho
vyhodnotení, čím súd opäť zaťažil predmetné skutkové zistenie vadou nepreskúmateľnosti. Žalobca

poukázal na to, že obchodná spoločnosť M-DOBAL, s.r.o. nikdy neužívala priestory v Polyfunkčnom
objekte, keď on už vo svojom podaní zo dňa 13.08.2020 oznámil súdu, že žalovaná predložila za účelom
preukázania skutočnosti, že podkrovie spornej budovy sa neužíva na bytové účely, sfalšovaný dôkaz, a
to fotokópiu Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej dňa 13.05.2011 medzi žalobkyňou ako
prenajímateľomaobchodnouspoločnosťouM-DOBAL,spol.sr.o.,Or.Nábrežie1060,Námestovo,IČO:

46 158 863 ako nájomcom. Poukázal na to, že predmetom zmluvy je prenájom nebytových priestorov
na druhom a treťom poschodí budovy na Oravskom nábreží 1160 s dohodnutým výlučným užívaním
ako kancelárskych priestorov. Vo vzťahu k predmetu zmluvy žalobca zdôraznil, že na druhom podlaží sa
nachádza len bytová jednotka žalovanej, ktorú žalovaná užíva od roku 2010 a na treťom podlaží spornej
budovy sa nachádza len bytová jednotka (mezonetový byt) žalobcu, ktorú žalobca užíva od roku 2008.

Žalobca považuje predmetný dôkazný prostriedok za sfalšovaný a ako taký za nezákonný. Opätovne
poukázalnato,žepodpisnapredmetnejzmluveniejejehovlastnoručnýmpodpisomanavyšeobchodná
spoločnosť M-DOBAL, s.r.o. bola zapísaná do obchodného registra, teda vznikla až 14.05.2011, čiže
pred vznikom spoločnosti žalobca ani nemohol podpisovať v mene spoločnosti ako konateľ. Taktiež
poukázal na to, že zmluva je opatrená pečiatkou spoločnosti, pričom je nereálne, aby dňa 13.05.2011

disponovala spoločnosť touto pečiatkou, keďže na pečiatke je uvedené aj identifikačné číslo platiteľa
DPH, keď je absolútne vylúčené, aby obchodná spoločnosť bola registrovaná na daňovom úrade ako
platiteľ DPH pred dňom jej vzniku. Žalobcovi sa uvedená listina javí ako sfalšovaná aj z toho dôvodu,
že vzhľad textu zmluvy, ostrosť písma nekorešponduje
so stavom časti zmluvy obsahujúcej podpisy a pečiatky zmluvných strán, ktorá časť zmluvy javí

známky dodatočného vloženia, pravdepodobne preskenovania do zmluvy. Žalobca má za to, že súd
prvej inštancie aj v tomto prípade úplne ignoroval tieto námietky a arbitrárne vyhodnotil predloženú
zmluvu v jeho neprospech, hoci vznesenie relevantných námietok presunulo dôkazné bremeno ohľadne
preukázania pravosti zmluvy na žalovanú.

2.12. Na základe uvedeného má žalobca za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je súladný s ust. §
220 ods. 2 CSP, je argumentačne neudržateľný a nenapĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti
v tomto prípade nie je arbitrárny. Podľa názoru žalobcu odvolaním napadnutý rozsudok porušuje jeho
právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou ústavou garantovaného práva
na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací

súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi
nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, resp. rozsudok súdu
prvej inštancie zrušuje a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila, pričom navrhla, aby odvolací súd potvrdil
odvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieapriznaljejnároknanáhradutrovprvostupňovéhoa
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K odvolaniu poukázala na to, že mu chýba právna argumentácia,

ktorá je použiteľná na posúdenie uvedenej veci, a to jej rozhodnutie mať stavbu pre seba, okamih vzniku
stavby, financovanie stavby
do času jej vzniku, jej podnikanie, jej daňová zodpovednosť, prístup riadneho hospodára a v konečnom
dôsledku aj vydržanie. Žalovaná má za to, že žalobca neprodukoval právnu argumentáciu a dôkazy,
ktoré by umožňovali súdu vec vyhodnotiť v znení ním navrhnutého petitu podaného návrhu, pričom

má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ako následok tvrdenia a uvedená skutočnosť mohla
byť súdom vyhodnotená iba rešpektovaním tohto procesného stavu a na dané dôkazy nebolo možné
prihliadať buď preto, že žalobca ním uvádzané tvrdenia nepreukázal, alebo že ním uvádzané tvrdenia
a navrhovaný smer dokazovania nemohol byť zohľadnený v konaní, pretože nebol podstatný pre
rozhodnutie sporu. Má za to, že takáto procesná pasivita žalobcu nemohla vyústiť do niečoho iného
okrem záveru, že ním tvrdené skutočnosti v podanej žalobe o určenie spoluvlastníckeho práva k

nehnuteľnosti neboli pretavené do dôkazov, ktoré by súd mohol vo veci ako rozhodné použiť. Má za to,
že dôkazy produkované v spore v podstatnom rozsahu neboli rozhodné pre právne posúdenie tejto veci
a obdobne daný stav tvrdenia produkovaných dôkazov je široko koncipovaný ako v podanom návrhu,
tak i v odvolaní, avšak mimo rámec rozhodujúcich právnych argumentácií pre posúdenie tohto sporu.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepresvedčivý a arbitrárny,

nespravodlivý a nezákonný, má žalovaná za to, že uvedený rozsudok plne rešpektuje Občiansky
zákonník a vlastníctvo, zákon o katastri nehnuteľností, živnostenský zákon a iné právne predpisy, ktoré
jepotrebnénadanýprípadaplikovať.Zdôraznila,žerozsudoksúduprvejinštancievychádzaajztoho,že
právo patrí bdelým, že riadny hospodár sa nemôže k svojmu majetku správať tak, ako to činil žalobca, že
u žalobcu absentuje patričná primeraná opatrnosť, ktorú je dôvodné u žalobcu predpokladať, keď tento

niekoľko desaťročí vedel o vlastníctve žalovanej a nič nespravil preto, aby údajný stav spoluvlastníctva
napravil. Žalovaná má za to, že jej nedorozumenie
so žalobcom v roku 2019 viedlo žalobcu k snahe získať jej majetok a k fabulovaniu o údajne
uzavretejdohodeospoločnompodnikaní,keďonarozporujeskutočnosťspoločnéhopodnikaniaasnahu
získať majetok zo strany žalobcu vyhodnocuje ako účelový motív žalobcu obohatiť sa. Má za to, že

účelovosť vyplýva aj z obsahu podanej žaloby, ktorá je v príkrom rozpore s obsahom a vnímaním vecí
žalobcom, ktoré uskutočnil dobrovoľne, bez tiesne a nápadne nevýhodných podmienok vo výzve zo
dňa 26.09.2019, pričom v tejto výzve nespochybňoval jej výlučné vlastníctvo k Polyfunkčnému objektu a
nárokuje si iné nároky, ako sú v podanej žalobe, pričom ju žiada o vrátenie investovaných a požičaných
finančných prostriedkov. Žalovaná má za to, že práve tieto súvislosti prípadu a správanie sa účastníkov

konania prvostupňový súd pri hodnotení prípadu správne právne posúdil, pričom jeho argumentácia
je založená na logickom vyhodnotení konkrétnych okolností prípadu za podpory správne aplikovaných
noriem a platných právnych predpisov, ako sú katastrálny zákon, Občiansky zákonník, živnostenský
zákon, zákon o dani z príjmov a v neposlednom rade aj vzniknuté úverové vzťahy a podobne. Žalovaná
poukázala na absolútne odlišnú výpoveď žalobcu od výpovedí jeho osoby v minulosti, keď tento podľa

doložených dokladov v prejednávanom spore v predchádzajúcich obdobiach od roku 2000 do roku 2018
vypovedal absolútne odlišne, kedy z podkladov vyplýva, že žalobca klame a tvrdí absolútny opak v
prejednávanomsporenarozdielodjehovyjadrenívpredchádzajúcichobdobiachpredDaňovýmúradom
Žilina. Žalovaná má za to, že dôveryhodnosť vyjadrení žalobcu značne znevierohodňovalo množstvo
fiktívnych a simulovaných právnych úkonov, ktoré prezentoval v priebehu súdneho konania, a ktorých

bol on sám účastníkom, pričom má za to, že súd prvej inštancie osobu žalobcu nepochybne vystihol
správne, o čom svedčí aj množstvo dôkazov nachádzajúcich sa v prejednávanom spore. Má za to, že
uvedené preukazuje, že žalobca nemá žiadny problém k tej istej veci poskytnúť niekoľko variant právd,
avšak vždy závisle od toho, ktorá sa mu momentálne hodí, a preto takto správajúcemu sa žalobcovi
nemôže súd priznať žiadnu mieru pravdivosti, ktorú vyžaduje Civilný sporový poriadok a hmotnoprávne

normy
na rozhodnutie v tejto veci. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o existencii naliehavého právneho
záujmu žalobcu na určenie vlastníckeho práva žalovaná uviedla, že z dôvodu zamietnutia žaloby nebolo
možné prezentovať jej právny záver na posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu, pričom
má za to, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný, nakoľko pri zohľadnení

správania sa žalobcu, ktorý dlhodobo bez akceptovania vyššie uvedených zásad, že právo patrí bdelým,
že porušoval princíp prístupu riadneho hospodára, že absolútne ignoroval čo i len minimálnu opatrnosť,
nemôže viesť k prijatiu právneho záveru, že je daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Má za
to, že okolnosti prípadu spôsobujú, že požadované určenie odvolávajúc sa na naliehavý právny záujemnemôže byť osvedčené a prvostupňový súd mal dôvod pri tejto absencii naliehavého právneho záujmu
žalobu zamietnuť. Uvedeným spôsobom mal súd prvej inštancie postupovať aj z dôvodu, že naliehavý
právny záujem musí byť vyhodnocovaný aj vo vzťahu k dopadu takéhoto určenia k tretím subjektom a vo

vzťahu k udržaniu stability právnych vzťahov, pričom je neprípustné takýmto spôsobom prezentovaným
žalobcom, aby na základe jeho svojvôle dochádzalo k destabilizovaniu právnych vzťahov aj niekoľko
desaťročí naspäť. Opätovne zdôraznila tú skutočnosť, že súd by mal prihliadnuť na správanie žalobcu,
ktorého absolútna svojvôľa a jeho správanie k dodržovaniu zákonov nemôže požívať právnu ochranu.
Žalovaná má za to, že rozhodným pre rozhodnutie súdu vo veci je vysporiadanie sa s právnou

argumentáciou o vlastníctve pozemku, s právnou argumentáciou vzniku stavby, argumentáciou, či a
kto mal úmysel budovať stavbu pre seba, vyhodnotením podmienky podnikania, možnosti existencie
spoločného podnikania, vyhodnotenia financovania prebiehajúcej stavby, okolnosti podpory výstavby
stavby rodinnými príslušníkmi v danom období jej začatia, a to vo vzťahu k regiónu osadenia stavby,
ako aj vyhodnotenie jej finančných možností a finančných možností žalobcu, majetku žalobcu, s ktorým
disponoval v čase začatia výstavby Polyfunkčného domu a jej finančných možností. V nadväznosti

na uvedené žalovaná poukázala na to, že žalobca do času okamihu vzniku stavby nedal žiadne finančné
prostriedkynajejvýstavbu,aniuvedenieosobyjehomanželkyD.naúverevroku2005neboloničíminým
ako splnenie podmienok banky, ktorá si vyžiadala pristúpenie ďalšej osoby na zabezpečenie prípadného
ďalšieho subjektu na zodpovednosť za splácanie. Uviedla, že ona si brala úver pre účely výstavby
Polyfunkčného domu, pričom nehnuteľnosť žalobcu (Synagóga) bola ručením do času vyhotovenia

stavby do takého štádia, že túto bolo možné za stavbu považovať, ako rozostavanú zapísať do katastra
a následne založiť pre banku ako ručenie. Má za to, že dôkazom toho, že žalobca sa nepodieľal na
financovaní stavby do roku 2008 je skutočnosť, že po rozostavaní stavby a jej zapísaní do katastra bola
táto stavba založená na úver, ktorý si zobrala výlučne žalovaná a ako ostatné úvery, aj tento splácala
výlučne ona. Uviedla, že nikdy do zámeru výstavby do roku 2008 nedal žalobca žiadne prostriedky,

pričom tieto skutočnosti prvostupňový súd správne vyhodnotil čo do vzniku stavby, čo do jej vlastníctva,
a preto žaloba bola správne právne posúdená ako nedôvodná. Má za to, že v konaní neexistuje dôkaz
takej právnej sily a nie sú dané také okolnosti, ktoré by poskytovali priestor pre existenciu dohody o
spoločnej výstavbe Polyfunkčnej budovy a ak došlo k pôsobeniu žalobcu pri výstavbe, tak rozhodnou
skutočnosťou pôsobenia žalobcu

na jej realizovaní bola existencia pracovného pomeru.

3.1. Súčasne poukázala na to, že k vlastníctvu pozemku nebol zo strany žalobcu produkovaný žiadny
dôkaz, ktorý by vyvracal jej tvrdenia uvedené vo vyjadreniach alebo
na pojednávaniach, pričom zdôraznila, že pozemok zakúpila výlučne zo svojich finančných prostriedkov

za účelom vybudovania si daného objektu, čomu zodpovedalo aj jej správanie v danom čase, pričom
žalobca bol v tom čase vlastníkom Synagógy, ktorá bola neskôr predaná za viac ako 12 000 000,- Sk.
Poukázala na to, že ona v snahe zabezpečiť si objekt
na podnikanie, uskutočnila všetky kroky k tomu, aby zakúpila pozemok a následne združila vlastné
financie na vybudovanie sietí na daný objekt a aby započala stavbu s úmyslom mať ju pre seba. V

danej súvislosti poukázala na to, že jej súčinnosť pri vybavovaní inžinierskych sietí poskytoval Y. D.
a nie žalobca, z čoho vyvodzuje, že ona budovala dané inžinierske siete pre seba. Má za to, že z
okolností daného prípadu je zrejmé, že išlo o stavbu v jej vlastníctve, pričom ona túto vo vlastnom mene z
vlastnýchfinančnýchprostriedkovbudovalaaždooktóbra2004,kedybolomožnénepochybneustanoviť
okamih vzniku stavby, lebo stavba bola vybudovaná v takom štádiu, že všetky ďalšie stavebné práce

smerovali k dokončeniu určenej stavby a bolo dané dispozičné riešenie nadzemného podlažia a boli
dané aj vlastnícke práva k tejto budove. Má za to, že v spore boli ustálené vlastnícke vzťahy a nič na veci
právneho hodnotenia o existencii stavby v jej vlastníctve nemôžu zmeniť tvrdenia o následnom dorábaní
stavby, podkrovia, strechy a podobne. Žalovaná má za to, že prvostupňový súd aj v tomto smere správne
ustálil okamih vzniku stavby a vlastnícke vzťahy, čomu zodpovedá aj výzva žalobcu zo dňa 26.09.2019.

Má za to, že tvrdenia žalobcu o tom, že výzva bola písaná ním ako laikom a v stave tiesne zo strany súdu
uvedené na strane č. 6 ods. 21 je taktiež správne, zodpovedajúce logickému vyhodnoteniu všetkých
dôkazov, a to každého samostatne a vo vzájomných súvislostiach. Má za to, že na spísanie požiadavky
žalobcu ako osoby, ktorá sa dlhodobo pohybovala podľa svojho tvrdenia v podnikateľskom prostredí,
nie je potrebné žiadne vyššie právne vedomie, ale objektívny odraz skutočne prežitej reality, čo svedčí

o tom, že nikdy žiadna dohoda o spolubudovaní Polyfunkčného objektu nebola.

3.2. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj výzvu zo dňa 26.09.2019, ktorá
je dôležitým dôkazom odzrkadľujúcim myšlienkové pochody žalobcu a vnášajúcim obraz skutočnejpravdy do danej kauzy, pričom nie je možné akceptovať jeho tvrdenie, že sa nejedná o jeho subjektívne
presvedčenie o vlastníctve a že je výzva formulovaná v tiesni.

3.3. Žalovaná opätovne poukázala na postoj žalobcu, ktorý o uvedených vlastníckych vzťahoch vedel
a nepochybne mnohokrát aj vo vyjadreniach pred štátnymi inštitúciami potvrdil svoje pracovnoprávne
zaradenie u nej a jej pôsobenie nie je možné vyhodnotiť inak ako jej podnikanie vo vlastnom
mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Má za to, že žalobca v konaní
nepreukázal, že by s ňou vykonával spoločné podnikanie a uvedené vyplýva iba z jeho tvrdení, čo

podľa jej názoru súd prvej inštancie správne vyhodnotil na ťarchu žalobcu ako neunesenie dôkazného
bremena. Súčasne poukázala na to, že ona vykonávala podnikanie na vlastné meno, na vlastnú
zodpovednosť fyzickej osoby a všetky dôsledky z podnikania vyplývajúce, t. j. strata podnikania, záväzky
z podnikania, daňové povinnosti, občianskoprávna zodpovednosť, obchodnoprávna zodpovednosť, ako
i trestnoprávna zodpovednosť dopadala na jej osobu, a taktiež na jej osobu dopadali aj daňové dôsledky,
úverové zaťaženie. Má za to, že s poukazom na uvedené žalobca v minulosti mal nepochybnú vedomosť

o tom, že ona podniká a že všetky náklady na výstavbu, náklady
naúverovézaťaženiebolivrámcipodnikaniavedenévjejúčtovníctve,atakjenemožnédanúskutočnosť
nezobrať v úvahu pri rozhodovaní v danej veci. Má za to, že priznanie vlastníctva žalobcovi za takýchto
podmienok a jeho vedomia by znamenalo zásah jednak do jej vlastníckeho práva, predpisov o vedení
účtovníctva DPH, odpisovaní stavby, zúčtovaní nákladov, úverovaní banky, zabezpečení záložného

práva a podobne, a takáto destabilizácia právnych vzťahov vyvolaná účelovým tvrdením žalobcu je
neprípustná. Zdôraznila, že údaje, ktoré sú vedené vo všeobecne dostupnom registri v zmysle zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností by boli spochybnené a mali by za následok vplyv na ohrozenie
záujmov tretích osôb, ktoré pri uzatváraní obchodných vzťahov vychádzali z informácií z verejne
dostupného registra. Preto má za to, že je neudržateľné a nezákonné a v konečnom dôsledku aj

obchádzajúce zákon, keby súd takto postavenej žalobe vyhovel, pričom má za to, že prvostupňový súd
správne argumentoval v odseku 17 rozsudku, že žalobca predstieral nevedomosť o vlastníctve, nakoľko
táto vedomosť mu bola zrejmá od roku 2004 až do roku 2019. V tejto súvislosti poukázala aj na zmluvné
vzťahy, ktorých účastníkom bola tak ona ako aj žalobca, kde ona vystupuje ako vlastník nehnuteľnosti a
žalobca ako konateľ spoločnosti, v ktorej je jediným spoločníkom, a ktorá si priestory od nej prenajímala,

čo nemožno vyhodnotiť inak ako akceptáciu jej vlastníctva zo strany žalobcu počas obdobia 13 rokov,
čo nepochybne potom vedie k splneniu podmienok stanovených zákonom k vydržaniu celej stavby, ak
sa aj neprihliadlo na jej predchádzajúcu argumentáciu.

3.4. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu o jeho finančnej solventnosti, tak žalovaná má za to, že žalobca

sa stal solventnou osobu v roku 2008, kedy mu na účet bola pripísaná suma 27 miliónov Sk a toto je
moment, ktorý viedol k zmene správania sa žalobcu, kedy získal finančné prostriedky, a kedy mohol
reálne s nimi v rámci podnikania nakladať, avšak v tomto období bola už stavba čo do všetkých
konštrukčných prvkov hotová a v niektorých častiach aj prenajatá.

3.5. Žalovaná má potom za to, že pri akceptovaní všetkých zákonných predpisov o vlastníctve, o
podnikaní, o pracovnom pomere, o dani z príjmu, DPH, nie je možné prijať iný záver, ako to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu je plne zákonné a z toho dôvodu podané odvolanie žalobcu s
argumentáciou, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 364 ods. 1 písm. h) CSP, nie je správne.

3.6.Pokiaľžalobcavodvolanínamietal,žesúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilprotistrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, má žalovaná za to, že súd prvej inštancie podľa
§ 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,

aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná, a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Má za to, že súd jasne a výstižne vysvetlil, prečo prijal v odôvodnení
uvedené právne závery, ktoré podstatné skutkové tvrdenia boli pre neho rozhodujúce a preukázané,
a ktoré nie, a taktiež sa vysporiadal s tým, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, pričom jeho
argumentácia bola vecná, zákonná a vychádzajúca z dôsledného posúdenia. Má za to, že takýto postup

súdu pri zdôvodnení rozsudku potom nemôže viesť k opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že rozhodnutie
nie je náležite odôvodnené, nakoľko z odôvodnenia má možnosť strana sporu sa dozvedieť, o ktoré
zákonné logické argumenty súd oprel svoje rozhodnutie, a preto nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi
náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnychalebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Má za to, že rozhodnutie obsahuje dôvody podstatné
pre rozhodnutie vo veci, argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je logickým vyústením
vyhodnotenia skutkového deja a právnej aplikácie právnych noriem na daný skutkový stav. Žalovaná má

za to, že preto uvedený dôvod odvolania vyznieva ako nenáležitý a nesprávne zvolený a presvedčivý.

3.7. Vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutých dôkazov, a to žalobcom na prvom pojednávaní predloženej
elektronickej komunikácie zo dňa 15.08.2017 a 08.09.2019 za účelom jej oboznámenia ako dôkazu
o tom, že ona označovala spoločnú zárobkovú činnosť realizovanú so žalobcom od roku 1998 ako

spoločné podnikanie, žalovaná uviedla, že strana žalobcu bola poučená o koncentrácii konania a v
stanovenej lehote tento dôkaz nenavrhla, a preto rozhodnutie súdu z dôvodu procesnej pasivity je
správne. Má za to, že nevyhodnotenie tohto navrhnutého dôkazu zo strany súdu prvej inštancie s
prihliadnutím na pasivitu nemôže byť hodnotené ako arbitrárne, prekvapivé a už vonkoncom nie v
rozpore so zákonným uplatnením sudcovskej koncentrácie konania. Žalovaná súčasne vo vzťahu k
postupu súdu, ktorý nevykonal dôkaz výsluchom svedkov D. C., P. O., prípadne ďalších svedkov sa

stotožnila so závermi súdu prvej inštancie, keď osobu navrhnutej svedkyne D. C. ako manželky žalobcu
považovalazasvedkavysokotendenčného,ktorýnikdyokrempodpisuúverovejzmluvysanepodieľalna
žiadnych úkonoch s úverom súvisiacich, keď jej výpoveď nemôže nič zmeniť na závere, že stavba bola
stavanážalovanouavokamihuvznikustavbyotútonemalažiadenzáujemavzťah.Pokiaľideovýpoveď
navrhnutého svedka P. O., tak žalovaná taktiež považovala výpoveď tohto svedka ako nadbytočnú, lebo

potvrdením skutočnosti, že ona pred započatím výstavby Polyfunkčného objektu ponúkala na predaj
žalobcovu budovu synagógy, nemôže viesť k prijatiu záveru, že strany sporu spoločne podnikali. A pokiaľ
ide o ďalších svedkov v odvolaní uvedených, ktorých návrh na výsluch súd prvej inštancie zamietol
z dôvodu ich nadbytočnosti, má žalovaná za to, že s prihliadnutím na to, že v čase realizácie prác
jej rodina pomáhala, a preto boli títo rodinní príslušníci súčinní pri niektorých úkonoch na stavbe, ale

nie v znení, že by stavbu financovali, a preto podľa jej názoru vypočutie týchto svedkov by neprispelo
k preukázaniu financovania stavby z vyššie uvedeného dôvodu. Pokiaľ žalobca navrhol aj vykonanie
dôkazu miestnou obhliadkou Polyfunkčného objektu, má žalovaná za to, že skutočnosti, ktoré by mohli
byť preukázané týmto dôkazom, nie sú skutočnosťami, ktoré by boli pre meritórne posúdenie žalobného
nároku významné.

3.8. Žalobca ani žalovaná v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

4.KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací(§34CSP)preskúmalrozsudoksúduprvejinštancieavrozsahu
a z dôvodov daných v ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ako aj súvisiacom výroku II. o práve na
náhradu trov konania v celom rozsahu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, z dôvodu prezumovaného § 365
ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Odvolateľ v odvolaní vzhľadom na obsah odvolania a charakter odvolacích námietok namietal
nepreskúmateľnosť a neodôvodnenosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nesprávnosť zisteného

skutkového stavu, právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie, ako aj nevykonanie žalobcom
navrhnutých dôkazov. Krajský súd posúdil relevantnosť týchto konkrétnych odvolacích dôvodov, teda to,
či súd prvej inštancie na správne a v úplnosti zistený skutkový stav aplikoval príslušné právne predpisy,
a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia
nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument sporovej strany, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05).
Vo vzťahu k uvedeným odvolacím námietkam sa odvolací súd primárne zaoberal otázkou námietky
nesprávne zisteného skutkového stavu (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP), s ktorou úzko
súvisí otázka zamietnutia návrhu žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov (či už výsluchom svedkov, resp.zamietnutím návrhu na vykonanie listinného dôkazu, a to elektronickej komunikácie zo dňa 15.08.2017
a 08.09.2019), čo zakladá odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm. e) CSP (t. j. nevykonanie
návrhov na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov D. C., P. O., U. X., Y. D., P. L., U. L. a Q. C.) a dôvod

prezumovaný § 365 ods. 1 písm. b) CSP (vo vzťahu k neprihliadnutiu na listinný dôkaz - elektronickú
komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou zo dňa 15.08.2017 a 08.09.2019).

7. Pri posúdení dôvodov na nevykonaniu dôkazu - oboznámenia elektronickej komunikácie zo dňa
15.08.2017 a 08.09.2019 - odvolací súd vychádzal zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.06.2022, z

ktorej vyplynulo, že súd prvej inštancie nebude na uvedenú listinu predloženú žalobcom na uvedenom
pojednávaní v zmysle koncentrácie pojednávania, prihliadať.

7.1. Inštitút sudcovskej koncentrácie konania je normatívnym vyjadrením základného princípu
zakotveného v čl. 5 Základných zásad CSP, podľa ktorého môže súd (v rozsahu ustanovenom zákonom)
odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k neodôvodneným prieťahom v konaní. Uvedený inštitút

nachádzasvojezákonnévyjadreniev§153CSP,vzmyslektoréhostranysúpovinnéuplatniťprostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas (ods. 1), pričom prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak
by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (ods. 2 ). Ide o špecifikáciu
všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Procesný úkon nie je

vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo
(subjektívne hľadisko). Ustanovenie § 153 ods. 2 CSP prezumuje, že na prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by
to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na
prostriedky procesného úkonu alebo procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia

vo veci samej (§ 153 ods. 3 CSP). Pravidlo prezumované § 153 ods. 1 druhá veta CSP je lex generalis,
pričom lex specialis k tomuto ustanoveniu je ustanovenie § 167 CSP. Prostriedky procesnej obrany,
ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 2 a 4 CSP) a prostriedky procesného
útoku, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 3 CSP) sú
predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade

platí, že predloženie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Napriek
tomu je v diskrečnej právomoci súdu poskytnúť strane sporu na pojednávaní lehotu na dodatočné
splnenie povinnosti predniesť podstatné a rozhodujúce tvrdenia, navrhnúť, resp. predložiť dôkazy na
ich preukázanie.

7.2. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že predmetné listinné dôkazy v
prejednávanom spore boli súdu prvej inštancie síce predložené na pojednávaní zo dňa 16.06.2022,
avšak následne sa v uvedenej veci konali ďalšie tri pojednávania, a to 11.07.2022, dňa 06.09.2022 a dňa
20.10.2022 (ako to už uvádza samotný žalobca v odvolaní proti napadnutému rozsudku). Z uvedeného
vyplýva, že prihliadnutie na uvedený prostriedok procesného útoku by (v danom prípade) neviedlo k

nariadeniu ďalšieho pojednávania, nakoľko ďalšie pojednávanie/a bolo/li vo veci nariadené za účelom
vykonania ďalšieho dokazovania, bez ohľadu na uvedené listinné dôkazy. Navyše samotné prihliadnutie
na uvedené listinné dôkazy by si bez ďalšieho nevyžiadalo nariadenie ďalšieho pojednávania aj s
ohľadomnato,žesamotnážalovanánapojednávaníuviedla,žepredloženáelektronickákomunikáciejej
je známa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že inštitút sudcovskej koncentrácie

konania má primárne slúžiť zabráneniu bezdôvodného a oneskoreného predkladania dôkazov, ktoré v
konečnom dôsledku ovplyvňuje rýchlosť civilného sporového konania. Nemá však slúžiť k tomu, aby súd
neprimerane sankcionoval stranu sporu v prípade, ak predloží takýto oneskorený návrh. Uvedený záver
nachádza vyjadrenie v ust. § 153 ods. 2 CSP, ktorý súdu dáva možnosť (nie povinnosť) neprihliadnuť
na takýto dôkaz, pričom je na úvahe súdu, či túto „možnosť“ využije.

7.3. V konkrétnostiach prejednávaného prípadu potom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej
inštancie pri neprihliadnutí na uvedený dôkaz - s poukazom na to, že na pojednávaní, na ktorom boli
predmetné listinné dôkazy predložené, nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej - postupoval striktne
formalisticky a v konečnom dôsledku najmä necitlivo k účelu, ktorému má civilné sporové konanie slúžiť.

Uvedené v prejednávanom spore platí o to viac, že rozhodnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti nároku
uplatňovaného v prejednávanom spore bolo komplexné vyhodnotenie vzťahov žalobcu a žalovanej
v kontexte ďalších v spore vykonaných dôkazov (t. j. výsluchov rodičov strán sporu, ktoré súd prvej
inštancie vyhodnotil ako nevierohodné), vyslovením záveru o neexistencii spoločného podnikaniažalobcu a žalovanej (v materiálnom slova zmysle), prípadne odmietnutím ďalších návrhov na vykonanie
dokazovania výsluchom svedkov, ktorými sa žalobca v spore snažil preukázať dôvodnosť svojho nároku.

7.4. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že predmetom konania v prejednávanom spore bolo
určenievlastníckehoprávakspoluvlastníckemupodielunaPolyfunkčnomobjekte,atotitulomvytvorenia
novej veci. Pri nadobúdaní vlastníctva k novovytvorenej veci treba za jej vlastníka považovať toho, kto
ju vytvoril, ak zo zmluvy nevyplýva, že vec bola vytváraná od počiatku pre iného. Pri postavení novej
stavby sa predpokladá, že vlastníkom je stavebník, teda ten, kto vec stavia na základe stavebných

predpisov. Stavebník sa aj zapíše do katastra nehnuteľností ako vlastník novej stavby v zmysle § 46
ods. 2 Katastrálneho zákona v spojení s § 2c zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Stavbu v
zmysle občianskoprávnych predpisov je potrebné chápať ako samostatný predmet právnych vzťahov,
ktorý vzniká v okamihu, v ktorom je vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počínajúc
všetky stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo a individuálne určenej veci. K tomu u
nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom

známe aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Vlastníctvo k novovytvorenej stavbe
nadobúda ten, kto stavbu realizoval s prejaveným úmyslom mať ju pre seba. Komu bolo adresované
rozhodnutie o stavebnom povolení, resp. obdobný akt podľa Stavebného zákona, nie je samo o sebe
rozhodné, pričom vlastníkom stavby sa stáva stavebník bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo
cudzieho materiálu. Stáva sa (tak, ako to tvrdí žalobca v prejednávanom spore), že stavbu uskutočňuje

viac osôb. Pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov k stavbe vzniknutej spoločnou činnosťou
viacerých osôb je v takomto prípade potrebné vychádzať z obsahu dohody uzavretej medzi týmito
osobami. Dohoda, ktorá nemusí byť písomná, založí spoluvlastnícky vzťah len vtedy, ak je z jej obsahu
zrejmé, že účastníci dohody chceli založiť spoluvlastnícky vzťah. Pokiaľ stavbu uskutočňuje viacero
osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli žiadnu dohodu, pričom z okolností veci nie je zrejmé,

že malo ísť o stavbu vo vlastníctve len niektorých z týchto osôb, stavebníkmi sú všetky tieto osoby, ktoré
sa stávajú podielovými spoluvlastníkmi stavby. V takomto prípade je rozhodné, či sa zhodný úmysel
viacerých osôb vzťahoval k tomu, aby postavili stavbu spoločne „pre seba“, teda či niektoré osoby
nevystupovali zjavne len ako pomocníci na stavbe (argumentácia žalovanej). Odvolací súd poukazuje
na to, že nastávajú situácie, kedy je toto posúdenie náročné, nakoľko osoby uskutočňujúce stavbu sa

na ničom nedohodnú a len mlčky predpokladajú, že stavbu budú užívať spoločne (súrodenci, niekedy
aj susedia) a ich nevyslovené predstavy sa môžu navzájom odlišovať. V prejednávanom spore je
dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať skutočnosti zakladajúce vznik vzájomného spoluvlastníckeho
vzťahu medzi ním a žalovanou. Súd prvej inštancie však (popri už vyššom neprihliadnutí na listinný
dôkaz - elektronickú komunikáciu) zamietol aj ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, a to výsluchy

svedkov, keď za stavu, že medzi žalobcom a žalovanou neexistovala žiadna písomná dohoda o založení
spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej Polyfunkčnej budove, umožňovalo žalobcovi uniesť dôkazné
bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti práve vykonanie ďalších (nepriamych, podporných)
dôkazov. Uvedené by následne umožnilo súdu prvej inštancie komplexnejšie skutkové posúdenie
vierohodnosti, resp. nevierohodnosti výpovedí v konaní vypočutých svedkov, t. j. rodičov sporových

strán, ktorých nevierohodnosť súd prvej inštancie vyhodnotil z prezumpcie vedomosti otca sporových
strán o formálnych znakoch podnikania, prípadne z deklarovaného lepšieho vzťahu rodičov sporových
strán k žalobcovi.

7.5. V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací

súd zdôrazňuje, že vada predpokladaná v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je vadou skutkovou.
Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený skutkový základ (skutkové zistenia).
Nesprávnosť skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z

odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd v spore nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, čo
má za následok nedostatočne zistený skutkový stav veci nevyhnutný pre právne posúdenie predmetnej
sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá všetky atribúty vyžadované ust.
§ 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia jednak nevysporiadal s

argumentáciou žalobcu (t. j. že žalobca mal mať podľa svojich tvrdení vplyv na charakter Polyfunkčného
objektu, t. j. že v zmysle svojho autonómneho rozhodnutia svojvoľne zväčšil rozsah podlahovej plochy
prvého podzemného podlažia o viac ako 200 m2, súčasne so svojím zámerom vybudovať exkluzívnu
diskotéku zvýšil prvé nadzemné podlažie na úroveň dvoch podlaží za účelom vybudovania balkónovýchpriestorov, že v predmetnom Polyfunkčnom objekte si žalobca mal vybudovať mezonetový byt vo výške
dvoch podlaží, ktorý má nepretržite užívať pre bytové potreby seba a svojej rodiny od roku 2008,
a že v roku 2008 mal uhradiť banke celý zostatok úverovej pohľadávky, ktorá vznikla zo zmluvy o

poskytnutí úveru uzavretej s C. E. W. a.s. dňa 30.08.2005 - pričom z hľadiska úmyslu strán sporu
je rozhodné vyriešenie otázky prečo tak žalobca mal učiniť), a jednak tým, že súd prvej inštancie
nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, ktorými sa žalobca snažil uniesť dôkazné bremeno ohľadne
tých svojich skutkových tvrdení, ktoré žalovaná v spore poprela. V kontexte uvedeného odvolací súd
poukazuje na to, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.

1 Ústavy SR je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súdu súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať
odpovedenavšetkyotázkynastolenéstranousporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,
prípadnedostatočneobjasňujúskutkovýaprávnystavrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkých
detailov sporu uvádzaných stranou sporu (bližšie popri rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS

115/03, sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre
ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29.5.1997, Recueil

III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro balani c. Španielsko, oba z 9.12.1994,
Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho
odôvodnenia je potom takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť strane,
abyuskutočnilasvojeprocesnéprávavtakejmiere,žetomázanásledokporušenieprávanaspravodlivý
proces. Tým, že súd prvej inštancie sa náležite a zrozumiteľným spôsobom nevysporiadal s právnou a

skutkovou argumentáciou žalobcu (a súčasne, ale nielen, nevykonal v spore navrhnuté dokazovanie),
dospel odvolací súd k záveru, že bol naplnený aj ďalší odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm.
b) CSP spočívajúci v nedostatočnom a najmä nedostatočne presvedčivom odôvodnení napadnutého
rozsudku.

8. Iba na doplnenie odvolací súd uzatvára, že pokiaľ žalovaná v rámci odvolacieho konania namietala
závery súdu prvej inštancie týkajúce sa existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu so záverom
súdu prvej inštancie, obsiahnutým v bodoch 9. a 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom
poukazuje na to, že k podaniu žaloby v prejednávanom spore mala viesť žalobcom tvrdená zmena

správania sa (postoja) žalovanej vo vzťahu k dovtedajšiemu užívaniu predmetného Polyfunkčného
objektu žalobcom.

9. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o potrebe zrušenia
napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v

súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP. V súlade s § 391 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po zrušení
veci vykoná dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to elektronickou komunikáciou
žalobcu so žalovanou z dňa 15.08.2017 a 08.09.2019, výsluchom svedkov Y. D., P. O., U. X., P. L. a
U. L. a v neposlednom rade aj D. C.. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie v súlade s § 220 ods. 2
a 3 CSP jasne a stručne uvedie, aký zistil skutkový stav, ako vyhodnotil dôkazy vo vzťahu k zistenému

skutkovému stavu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, ako súd každý dôkaz jednotlivo
hodnotil, a ako vyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti vrátane ich hodnotenia z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti, a tiež ako vzhľadom na zistený skutkový stav vyhodnotil vzájomne si odporujúce
dôkazy.

10. V nadväznosti na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej rozhodol odvolací súd aj o
zrušení závislého výroku o trovách konania (výrok II.), rovnako napadnutého odvolaním. Povinnosťou
súduprvejinštanciebudevzávislostiodvýrokuvovecisamejrozhodnúťvnovomrozhodnutíajotrovách
konania, zohľadniac pomer úspechu strán sporu, príp. prihliadnuť na dôvody prezumované § 257 CSP
a rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)