Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. október 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-62Cpr/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4622200687
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Maroš Maškovič

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:4622200687.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom v právnom spore

žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Aňalské záhrady č. 1824, Nesvady, zastúpenej združením:
Zväz právnej ochrany oznamovateľov so sídlom Na Chmeľnici č. 1846/26A, Bojnice - kúpele, IČO:
54 813 891, proti žalovanému: LKQ SK s.r.o. so sídlom Stará Vajnorská č. 15, Bratislava – mestská časť
Nové Mesto, IČO: 31 596 061, zastúpenému spoločnosťou: Právny dom – advokáti, s.r.o. so sídlom
Dlhá č. 2, Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, o určenie, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu
neurčitú a ďalej trvá, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Okresnom súde Topoľčany dňa 28.03.2022 a postúpenou vtedajšiemu
Okresnému súdu Bratislava III ako kauzálne a miestne príslušnému súdu dňa 14.04.2022, sa žalobkyňa
domáhala voči žalovanému určenia, že medzi procesnými stranami dňa 19.07.2021 uzatvorený
pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú a ďalej trvá. Žalobu odôvodnila vecne tým, že
dňa 19.07.2021 uzatvorenú pracovnú zmluvu podpisovala až po odpracovaní pracovnej zmeny dňa
19.07.2021 v poobedných hodinách, pričom v nej bola uvedená doba určitá iba do 18.01.2022, avšak

pred nástupom do práce nebola o takejto dobe určitej zo strany zamestnávateľa nijako informovaná,
nikdy o tom so žalobkyňou nehovoril a považovala takýto postup zamestnávateľa za rozporný s dobrými
mravmi, nakoľko žalobkyňa mala záujem o pracovný pomer na dobu neurčitú a nemala žiadny dôvod
uzatvoriť pracovný pomer na obdobie šiestich mesiacov. Žalobkyňa dňa 12. januára 2022 poslala
zamestnávateľovi mailom žiadosť o pokračovanie v jej pracovnom pomere, prikladajúc odpoveď z 13.
januára 2022 s tým, že dňa 15.01.2022 písomne oznámila žalovanému, že v zmysle § 79 ZP trvá na
tom, aby ju ďalej zamestnával. Žalobkyňa zastávala názor, že dohoda v pracovnej zmluve o dobe určitej

do 18.01.2022 bola uzatvorená v rozpore s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, a preto zákonné
podmienky na platné uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú neboli podľa ust. § 48 ods. 1
Zákonníka práce dodržané a pracovný pomer skončil ku dňu 18.01.2022 (na základe jednostranného
oznámenia žalovaného) neplatne. Na výzvu súdu žalobkyňa dňa 13.07.2022 doplnila svoju žalobu
o opis rozhodujúcich skutočností, ktoré by mali odôvodňovať jej určovací procesný nárok, uvádzajúc, že
rozhodujúcim dôkazom na preukázanie jej v žalobe uvedených tvrdení bude výsluch protistrany, pričom
v tejto fáze konania nie je povinná odkryť všetky svoje zámery a argumenty. Ozrejmila, že sa nedomáha

neplatnosti skončenia pracovného pomeru výlučne v zmysle § 77 ZP. Žalobkyňa svoj naliehavý právny
záujem na požadovanom určení vzhliadla hlavne v zabezpečení príjmu od žalovaného, na ktorom je
existenčne závislá a svoje skutkové tvrdenia podporila dôkazne Odpoveďou zamestnávateľa na žiadosťo predĺženie pracovného pomeru zo dňa 13.01.2022, pracovnou zmluvou (jej prvou stranou) a dokladom
o zúčtovaní mzdy za mesiac december 2021.

2. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe, nesúhlasiac s neplatným skončením pracovného pomeru
ani s uzavretím pracovného pomeru na dobu neurčitú a rovnako namietol údajné porušenie dobrých
mravov. Poukázal tiež na zmätočnosť žaloby, nakoľko žalobkyňa sa v žalobe domáhala určenia
trvania pracovného pomeru s poukazom na § 79 Zákonníka práce (pozn. súdu: ide o súvisiace
ustanovenie s § 77 Zákonníka práce), a vo svojom doplnení žaloby sa už nedomáha určenia neplatnosti

skončeniapracovnéhopomeruibapodľa§77Zákonníkapráce.Žalovanýzdôraznil,ženapriekvylúčeniu
ustanovení o koncentrácii konania v pracovnoprávnych sporoch žalobkyňa je povinná sa riadiť § 132
Civilného sporového poriadku a označiť v žalobe všetky náležitosti, pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu tak, aby súd mohol vo veci rozhodnúť v súlade
s princípom hospodárnosti, preto neobstojí tvrdenie žalobkyne, že svoj naliehavý právny záujem na
požadovanom určení je pripravená preukázať dodatočne. Za predpokladu, že žalobkyňa sa domáha

neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, žalovaný poukázal na to,
že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú a skončil dňa 18.01.2022 uplynutím času, a nie
jednostranným alebo dvojstranným právnym úkonom, ktorý by sa mal posudzovať z hľadiska jeho
platnosti, preto § 77 a nasl. Zákonníka práce sa na tento spôsob skončenia pracovného pomeru
nevzťahujú. K žalobkyňou namietanému dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú v rozpore

s dobrými mravmi, zaujal stanovisko, že dojednanie určitej doby trvania pracovného pomeru vyplýva
priamo z čl. I. bod 5. písomnej pracovnej zmluvy, ktorú podpísala žalobkyňa so žalovaným, pričom
žalobkyňa počas trvania pracovného pomeru nikdy nenamietla, že s dobou určitou nesúhlasí a nikdy
nežiadala žalovaného o zmenu na dobu neurčitú, prvýkrát túto skutočnosť namietla až e-mailom zo
dňa 12.01.2021, teda pár dní pred skončením pracovného pomeru. Považoval za nepravdivé tvrdenie

žalobkyne o jej nevedomosti, že pracovný pomer uzatvára na dobu určitú, nakoľko doba určitá je
uvedená hneď na prvej strane žalobkyňou podpísanej pracovnej zmluvy a rovnako bola o dobe určitej
informovaná ešte pred vznikom pracovného pomeru e-mailom žalovaného zo dňa 15.07.2021, ktorý
obsahoval informačný leták o interných záležitostiach týkajúcich sa práce u žalovaného, pričom na str.
3 je uvedená aj informácia o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú. Z uvedeného vyplýva,

že žalobkyňa, vedomá si uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú, svojím nástupom do práce
túto dobu fakticky akceptovala. Pripúšťajúc žalobkyňou nepreukázanú skutočnosť, že pracovnú zmluvu
podpísala až počas pracovnej doby, mal za to, že žalobkyni nič nebránilo riešiť túto skutočnosť po
uzavretí pracovnej zmluvy, resp. počas trvania pracovného pomeru, prípadne skončiť pracovný pomer
v skúšobnej dobe. Žalovaný podčiarkol, že pracovný pomer bol dohodnutý v súlade s § 48 Zákonníka

práce s tým, že žalobkyňa nekonkretizovala, akého konania sa mal žalobca dopustiť a konať tak
v rozpore s dobrými mravmi, pričom išlo o pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú prvýkrát, preto
tento právny model umožňuje zamestnávateľovi uzatvoriť pracovnú zmluvu na určitú dobu najviac na
dva roky bez existencie vecného dôvodu, čo zodpovedá aj aktuálnej judikatúre Súdneho dvora EÚ,
podľa ktorej prvá pracovná zmluva na určitú dobu nemusí byť viazaná na existenciu vecného dôvodu.

Napokon žalovaný namietol, že žalobkyňa nepreukázala svoj naliehavý právny záujem na určovacom
nároku. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

3. K vyjadreniu žalovaného sa písomne (v replike) žalobkyňa v súdom stanovenej lehote ani dodatočne
písomne nevyjadrila.

4. Pred vecným - hmotnoprávnym posúdením sporu súd posudzoval procesnú prípustnosť žaloby a
zistil, že určovací nárok žalobkyne nie je možné podriadiť zákonným nárokom z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 77 až § 80 Zákonníka práce, nakoľko
žalobkyňa sa nedomáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý by bol skončil na základe

výpovede, okamžitého skončenia, skončenia v skúšobnej dobe alebo dohodou tak, ako to predpokladá
ustanovenie § 77 a s ním súvisiaci nárok na trvanie pracovného pomeru podľa ust. § 79 Zákonníka
práce. Vzhľadom na žalobný petit, ktorý znie na určenie, že pracovný pomer medzi žalobkyňou
a žalovaným bol dohodnutý na dobu neurčitú a naďalej trvá, je zrejmé, že žalobkyňa sa prejudiciálne
domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru z titulu jej presvedčenia, že pracovný pomer bol

uzatvorený na dobu určitú neplatne, preto je dojednaný na dobu neurčitú a tak uplynutím času - neplatne
dohodnutej doby určitej, t. j. ku dňu 18.01.2022 nemohol skončiť a ďalej trvá. Na základe obsahu
procesného nároku žalobkyne súd dospel k záveru, že žaloba predstavuje určovaciu žalobu podľa ust.
§ 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, keďže žalobkyňa sa domáha svojich zamestnaneckýchpráv z pracovného pomeru so žalovaným ako zamestnávateľom, ergo žiada, aby jej naďalej bolo
priznané postavenie zamestnanca v spoločnosti žalovaného, a pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, ktorý je potrebné v konaní preukázať, keďže v danom prípade naliehavý právny

záujemzosobitnéhopredpisuvzhľadomnanepoužiteľnosťust.§77až§80Zákonníkaprácenevyplýva,
súd zastáva názor, že bez požadovaného určenia je právne postavenie žalobkyne neisté v tom, či je/
nie je oprávnená u žalovaného naďalej pracovať a poberať za vykonanú prácu mzdu, a preto uzavrel,
že žalobkyňa na domáhanom sa určení naliehavý právny záujem má a uplatnený nárok je procesne
prípustný.

5. Súd prejednal pracovnoprávny spor s nariadením pojednávania podľa § 322 veta prvá zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vykonal kontradiktórne dokazovanie stranami
predloženými listinnými dôkazmi a prednesom zástupcov procesných strán, zhodnotil dôkazy jednotlivo
a v ich vzájomnej súvislosti, zistiac nasledovný skutkový stav:

6. Žalovaný ako zamestnávateľ nesporne dňa 19.07.2021 uzatvoril so žalobkyňou ako zamestnancom
pracovnú zmluvu no dobu určitú do 18.01.2022 s dojednaným dňom nástupu do práce a vznikom
pracovného pomeru dňa 19.07.2021, druhom práce: KZ 5249999 – predajca, miestom výkonu práce:
Komárno, základnou mesačnou mzdou v sume 739 € brutto a dojednanou skúšobnou dobou tri mesiace.

7. Medzi procesnými stranami bolo nesporné, že žalobkyňa dňa 19.07.2021 (či už pred alebo po
odpracovaní prvej pracovnej zmeny) pracovnú zmluvu na dobu určitú so žalovaným podpísala a zároveň
nesporným bol fakt, že počas trvania posudzovaného pracovného pomeru žalobkyňa až do 12.01.2022
neupovedomila žalovaného, že pred nástupom do práce, resp. pred odpracovaním prvej pracovnej
zmeny dňa 19.07.2021 nevedela o uzatvorení pracovného pomeru na obdobie šiestich mesiacov (na

dobu určitú), hoci v okamihu podpisovania pracovnej zmluvy dňa 19.07.2021 si bola dojednania o trvaní
pracovného pomeru na dobu určitú, ktoré sa nachádza na prvej strane pracovnej zmluvy, plne vedomá
tak, ako to aj sama v žalobe i e-maili zo dňa 12.01.2022 uviedla. Za nesporné a súčasne aj preukázané
(v zmysle Príručky pre /nových/ zamestnancov) súd považoval aj skutkové tvrdenie žalovaného, že ešte
pred vznikom pracovného pomeru e-mailom zo dňa 15.07.2021 informoval žalobkyňu o určitej dobe

trvania pracovného pomeru, nakoľko z Príručky spoločnosti žalovaného pre nových zamestnancov (časť
označená nadpisom „Formality, bez ktorých to však u nás nejde“) vyplýva, že zamestnávateľ vopred
(do budúcna) oboznámil žalobkyňu, že jej zamestnanecký pomer je uzatvorený na základe pracovnej
zmluvy na dobu určitú (šesť mesiacov) s perspektívou ďalšieho pokračovania s tým, že jej nástupný deň
je 19.07.2021 na pobočke C., D. E. XXXX, ktorá bude aj zároveň jej pracovným miestom, kde žalobkyňu

bude o 6:00 hod. čakať priamy nadriadený E. F., ktorý bude mať pre žalobkyňu pripravené dokumenty
ako napr. pracovnú zmluvu, opis pracovného miesta, vstupné školenia a iné, ktoré spolu prejdú a na
znak súhlasu ich všetky žalobkyňa podpíše.

8. Žalobkyňa dňa 12.01.2022 zaslala zamestnankyni žalovaného – G. H. žiadosť vo forme e-mailu vo

veci predĺženia pracovného pomeru, ktorý bol písomne dohodnutý do 18.01.2021 (pozn. súdu: správny
dátum mal byť „18.01.2022“) s tým, že už niekoľko dní predpokladala, že je tehotná a dnešná návšteva
u gynekológa jej tehotenstvo potvrdila, preto z dôvodu prípadného nástupu na materskú dovolenku
žiadala o pokračovanie svojho pracovného pomeru a uviedla, že z jej strany nebola žiadna vedomosť
o uzatvorení pracovnej zmluvy na obdobie šiestich mesiacov pred nástupom do práce s tým, že v prvý

pracovný deň, t. j. 19.07.2021 odpracovala celú pracovnú zmenu a až potom jej bol predložený text
pracovnej zmluvy na podpis, kde bola uvedená doba pracovného pomeru na dobu určitú.

9. Žalovaný dňa 13.01.2022 písomne odpovedal žalobkyni, že v zmysle § 71 Zákonníka práce sa na ňu
nevzťahuje ochranná lehota a jej pracovný pomer končí dňom 18.01.2022.

10. Splnomocnený zástupca žalobkyne na pojednávaní na otázku súdu, aké zákonné podmienky si
žalovaný podľa jeho názoru nesplnil na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu, uviedol, že
konal v rozpore s dobrými mravmi a teda porušil základnú zásadu v zmysle čl. 2 Zákonníka práce,
nakoľko žalobkyni neuviedol dôvod, pre ktorý bolo pracovné miesto žalobkyne obsadzované za účelom

uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú, resp. na dobu 182 dní.

11. Skutkový stav sporu súd podriadil nasledovnému právnemu stavu (príslušným právnym normám):Podľa čl. 2 veta tretia a štvrtá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom od 01.01.2022
do 01.02.2022 (ďalej len „Zákonník práce“), výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu

druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej
zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli
splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je

uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.

Podľa § 48 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva
roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov
najviac dvakrát.

Podľa § 48 ods. 3 Zákonníka práce, opätovne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu je pracovný
pomer, ktorý má vzniknúť pred uplynutím šiestich mesiacov po skončení predchádzajúceho pracovného
pomeru na určitú dobu medzi tými istými účastníkmi.

Podľa § 59 ods. 1, 2 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť

a) dohodou,
b) výpoveďou,
c) okamžitým skončením,
d) skončením v skúšobnej dobe.
Pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby.

Podľa § 71 ods. 1, 2 Zákonníka práce, pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím
tejto doby. Ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím zamestnávateľa
ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer uzatvorený na
neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

12. V posudzovanom pracovnoprávnom spore žalobkyňa založila svoj určovací nárok na tvrdení, že
pred podpisom pracovnej zmluvy zo dňa 19.07.2021 sa domnievala, že pracovný pomer so žalovaným
uzatvára na dobu neurčitú a tiež svoju prvú pracovnú zmenu, ktorú mala dňa 19.07.2021 odpracovať
ešte pred podpisom pracovnej zmluvy, odpracovala v domnienke uzatvorenia pracovného pomeru na

neurčitý čas a pracovný pomer na dobu určitú so žalovaným uzavrieť nemienila. Opodstatnenosť svojho
nároku žalobkyňa vzhliadla v tom, že žalovaný ju údajne neinformoval pred nástupom do práce o určitej
dobe trvania pracovného pomeru a takýto postup zamestnávateľa považovala za nesúladný s dobrými
mravmi.

13. Ak by aj súd vychádzal z premisy, že žalovaný neinformoval žalobkyňu pred jej nástupom do
práce o tom, že pracovný pomer má predstavovať pracovný pomer iba na dobu určitú, hoci žalovaný
v konaní preukázal nesporný opak, keď z Príručky pre (nových) zamestnancov, ktorú paradoxne na
pojednávaní doložil do súdneho spisu aj splnomocnený zástupca žalobkyne, vyplýva, že žalovaný
podrobne vysvetlil žalobkyni postup súvisiaci s jej (budúcim) nástupom do zamestnania dňa 19.07.2021

a explicitne deklaroval, že zamestnanecký pomer je uzatvorený na základe pracovnej zmluvy, ktorú
bude mať pre žalobkyňu pripravenú jej priamy nadriadený, na dobu určitú (6 mesiacov), žalobkyňa
nesporne v deň nástupu do práce, ktorý je dňom vzniku pracovného pomeru (19.07.2021) podpísala
pracovnú zmluvu, z ktorej obsahu nesporne zistila, že pracovný pomer bude trvať po určitú dobu, preto
i za predpokladu vopred absentujúceho informovania o dobe trvania pracovného pomeru, žalobkyni nič

nebránilo pracovnú zmluvu nepodpísať, ak skutočne nemienila a nechcela uzatvoriť pracovný pomer na
dobu určitú, prípadne mohla skončiť pracovný pomer so žalovaným v skúšobnej dobe alebo okamžitým
skončením pracovného pomeru, čo však neurobila a bez akýchkoľvek námietok, akceptujúc písomnú
pracovnú zmluvu pokračovala v pracovnom pomere so žalovaným s vedomím uzatvorenia pracovného
pomeru na dobu určitú. Vzhľadom na žalobkyni známy obsah ňou podpísanej pracovnej zmluvy, ktorej

znenie žalovanému v žiadnom ohľade nevytýkala, nie je možné uvažovať o akomsi omyle, do ktorého
mala byť v súvislosti s dojednaním doby trvania pracovného pomeru zo strany žalovaného zámerne
uvedená.14. So zreteľom na medzi stranami nespornú skutočnosť, že žalovaný e-mailom zo dňa 15.07.2021
formou Príručky pre (nových) zamestnancov informoval žalobkyňu o určitej dobe trvania jej pracovného
pomeru, je evidentné, že argumentácia žalobkyne, na ktorej založila celý svoj procesný útok spočívajúci

v nemorálnom konaní zamestnávateľa a síce, že žalovaný ju pred nástupom do práce žiadnym
spôsobom o určitej dobe pracovného pomeru neinformoval, je nepravdivá a vecne nedôvodná.

15. Súd zastáva názor, že žalobkyňa dňa 12.01.2022 (šesť dní pred uplynutím zmluvne dojednanej
určitej doby trvania pracovného pomeru) žiadala žalovaného o predĺženie pracovného pomeru výlučne

a len z dôvodu, že dňa 12.01.2022 zistila, že je tehotná a preto chcela využiť/zneužiť pracovnoprávny
inštitút materskej dovolenky a za týmto účelom vyfabulovala situáciu, ktorá by mohla byť spôsobilá
oddialiť blížiaci sa termín skončenia jej pracovného pomeru a v snahe zotrvať v pracovnom pomere
u žalovaného aj po jeho skončení sa začala zrazu tváriť, že pracovný pomer strán bol uzatvorený na
dobu neurčitú iba z toho titulu, že prvý pracovný deň odpracovala v nevedomosti o určitej dobe trvania
pracovného pomeru, hoci tvrdenú (žalovaným popretú) skutočnosť, že pracovnú zmluvu podpísala dňa

19.07.2021 až po pracovnej dobe nijako nepreukázala, a ak by aj v tomto smere svoje dôkazné bremeno
uniesla, nijako by neposilnila svoj procesný nárok, keďže nazerajúc na posudzovaný spor optikou, že
pracovný pomer strán bol založený už pred podpisom pracovnej zmluvy konkludentne tým, že žalobkyňa
začala vykonávať prácu pre žalovaného skôr, ako došlo k podpisu pracovnej zmluvy a tým platí
domnienka uzatvorenia pracovného pomeru na neurčitý čas, nie je možné od žalovaného spravodlivo

požadovať,abyžalobkyňuďalejzamestnával,nakoľkovsúdnomkonaníbolnespornýmfakt,žežalovaný
po uplynutí v pracovnej zmluve dohodnutej doby trvania pracovného pomeru (po 18.01.2022) žalobkyni
prácu neprideľoval, táto prácu po dátume 18.01.2022 nevykonávala, preto za teórie konkludentne (bez
písomnej pracovnej zmluvy) uzatvoreného pracovného pomeru je nutné uzavrieť, že pracovný pomer
končí okamihom, keď zamestnávateľ prestane zamestnancovi prideľovať prácu a tak ani v tomto ohľade

ďalšie trvanie posudzovaného pracovného pomeru neprichádza do úvahy.

16. Súd sa nestotožnil ani s názorom splnomocneného zástupcu žalobkyne, že zamestnávateľ mal
konať v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že žalobkyni neuviedol existenciu dôvodu, pre ktorý sa
jej pracovné miesto vytvorilo/obsadzovalo na dobu určitú, resp. na dobu 182 dní, nakoľko žalovanému

nevyplýva žiadna zákonná povinnosť pri prijímaní nového zamestnanca, s ktorým po prvý raz uzatvára
pracovný pomer na dobu určitú, vysvetľovať vecný dôvod, na základe ktorého sa daná pracovná pozícia
viaže na určitý čas trvania pracovného pomeru a už vôbec nie je akceptovateľným názor, že takýmto
konaním by mal žalovaný zneužívať výkon svojich zamestnávateľských práv a povinností na úkor
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu.

17. Z vyššie uvedených dôvodov, keď žalovaný neporušil žiadne zákonné podmienky na uzatvorenie
pracovného pomeru na dobu určitú, absolútne žiadnym spôsobom nekonal pri uzatváraní pracovného
pomeru so žalobkyňou v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalobkyňou uvádzané skutočnosti ani
neboli objektívne spôsobilé k zaujatiu stanoviska, že žalovaný pri uzatváraní pracovného pomeru
so žalobkyňou zneužil svoje práva zamestnávateľa na škodu zamestnanca, a preto za konštatácie,

že pracovný pomer strán bol uzatvorený na dobu určitú zákonným spôsobom (písomnou pracovnou
zmluvou) a platne skončil uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný (nie ako zavádzajúco uviedla
žalobkyňa, že pracovný pomer skončil na základe jednostranného oznámenia zamestnávateľa), súd
dospel k záveru, že určovaciemu nároku žalobkyne nemožno priznať procesný úspech a žalobu ako
vecne nedôvodnú zamietol.

18. Pre úplnosť v súvislosti s rozsahom vykonaného dokazovania súd uvádza, že z dôvodu
nadbytočnosti a hospodárnosti konania nevykonal výsluch žalobkyne, štatutárneho zástupcu
žalovaného ani výsluch žalovaným navrhovaných svedkov, nevykonal ani dokazovanie ohľadom
dožiadania ďalších materiálov (spisovej zložky) žalovaného týkajúcich sa okolností ozrejmujúcich dôvod

dojednania určitej doby trvania pracovného pomeru vo vzťahu k pracovnému miestu žalobkyne, nakoľko
súd mal dostatočne a jednoznačne ustálený skutkový stav sporu na základe prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany uplatnených v rámci písomného štádia súdneho konania a zohľadňujúc tiež na
pojednávaní prednesenú argumentáciu splnomocneného zástupcu žalobkyne v rozsahu potrebnom pre
právneposúdeniesporu(skutkovýdôvodporušeniadobrýchmravov),neboložiaducimvykonávaťďalšie

dokazovanie, pretože zistený skutkový stav nezakladajúci žiadne konanie žalovaného, ktoré by sa dalo
kvalifikovaťakokonanievrozporesdobrýmimravmitak,pokiaľideotvrdeniažalobkyne(neinformovanie
o určitej dobe trvania pracovného pomeru), ako aj berúc zreteľ na tvrdenie jej splnomocneného zástupcu
(absencia dôvodu, pre ktorý bol pracovný pomer vo vzťahu k pracovnému miestu žalobkyne uzatvorenýna dobu určitú), súd mohol spoľahlivo subsumovať príslušnému právnemu stavu, pričom v prípade
výsluchu navrhovaných svedkov alebo vykonania ďalších listinných dôkazov by nedospel k iným
skutkovým a právnym záverom, než ktoré opísal a zhrnul v odôvodnení tohto rozsudku.

19. Majúc na zreteli, že v pracovnoprávnych sporoch sa zásada sudcovskej a zákonnej koncentrácie
konania neuplatní, a teda zamestnanec môže označiť všetky skutočnosti a predkladať dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, t. j. uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany až do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, nie je však správne presvedčenie žalobkyne, že v písomnom

štádiu súdneho konania nie je povinná odkryť všetky svoje argumenty a zámery, nakoľko ako trefne
poznamenal aj žalovaný, v zmysle ust. § 132 CSP žalobkyňa je povinná už v žalobe pravdivo a úplne
opísať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy na ich preukázanie a pripojiť dôkazy, ktorých povaha
to pripúšťa, preto neuplatnenie zásady sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania neznamená,
že žalobkyňa si zámerne ponechá v talóne určité skutkové tvrdenia alebo návrhy na dokazovanie
a nezmyselne vyčkáva na ústne pojednávanie alebo svoj výsluch, čím úmyselne koná v rozpore so

zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Ustanovením § 167 CSP predpokladané písomné štádium
konania totiž vytvára náležitý a adekvátny priestor pre sporovú stranu uplatniť všetky prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré je schopná uplatniť a o ktorých má vedomosť. Dodatočné
uvádzanie skutočností a označovanie, resp. navrhovanie dôkazov zo strany zamestnanca ako slabšej
strany sporu sa týka skutočností, ktoré žalobkyňa nemohla alebo nemala dôvod deklarovať, resp.

namietať skôr – počas písomnej fázy súdneho konania, avšak neuplatnením koncentračnej zásady
zákonodarca nemal na mysli situáciu, že žalobca ako pán sporu (dominus litis) nemusí úplne opísať
rozhodujúce skutočnosti, od ktorých odvodil svoj procesný nárok a môže tak bezdôvodne predlžovať
súdne konanie. Žalobkyňa mala dostatok priestoru na vyčerpanie svojej argumentácie, napokon súd
má za to, že jasne a zrozumieteľne aj opísala nosný dôvod (ratio decidendi) svojho určovacieho nároku

v žalobe v spojení s písomným doplnením žaloby a k vyjadreniu žalovaného sa písomne v súdom
stanovenej lehote vôbec nevyjadrila (najmä účinne nepoprela významnú skutočnosť, že žalovaný e-
mailom zo dňa 15.07.2019 vopred informoval žalobkyňu formou Príručky pre /nových/ zamestnancov
otom,žepracovnýpomersauzatváranadobuurčitú),pretonávrhsplnomocnenéhozástupcužalobkyne
na jej výsluch, pri ktorom by zopakovala, parafrázovala alebo inými jazykovými prostriedkami vyjadrila

už ňou tvrdené rozhodujúce skutočnosti, resp. dokreslila už opísaný skutkový stav, nepovažoval súd
za potrebný a dôvodný, naopak – tento návrh na doplnenie dokazovania súd vnímal ako účelový
a obštrukčný procesný návrh so zámerom iba oddialiť rozhodnutie vo veci samej.

20. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1

CSP na základe zásady úspechu sporových strán tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal voči
neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné
(§ 358 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).