Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. apríl 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 38C/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123215177
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Centková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7123215177.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Jarmilou Centkovou v spore žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom C. XX, D., proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691
135 o finančnú náhradu za držbu a užívanie pozemkov vo výške 4.414,50 EUR s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré žalobca zaplatí na jeho účet
do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd I. inštancie rozhodne o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.8.2023 domáhal voči žalovanému zaplatenia
finančnej náhrady za držbu a užívanie pozemkov na základe zákona č. 66/2009 Z.z., § 4 a to k

pozemku vedeného na LV XXXXX, kat. územie E. C., F.. D. G. XXXX - orná pôda o výmere 1029 m2,
spoluvlastnícky podiel 1/6-ina, za obdobie od 28.8.2021 do 27.8.2023 istinu vo výške 1.208,39 EUR s
9,25 % úrokom z o meškania z dlhovanej sumy 1.208,38 EUR od 28.8.2023 do zaplatenia, ďalej časti
pozemku vedenom na LV XXXX, kat. územie C., pare. D. G. XXXX (podľa geometrického plánu diely 1
a 2 o celkovej výmere 567 m2 - zastavané plochy, spoluvlastnícky podiel X/XX-XXX) a časti pozemku
vedenom na LV XXX, kat. územie C., parc. D. G. XXXX/XXX (podľa geometrického plánu diely 4 a 5 o
celkovej výmere 1276 m2 - zastavané plochy, spoluvlastnícky podiel 23/120) za obdobie od 28.8.2021

do 27.8.2023 istinu vo výške 2.323,21 EUR s 9,25 % úrokom z omeškania z dlhovanej sumy 2.323,21
EUR od 28.8.2023 do zaplatenia. Žalobca sa domáhal aj náhrady trov konania. Pri výške finančnej
náhrady žalobca vychádzal z hodnoty 3,523 EUR/m2/ročne, určenej na základe Znaleckého posudku č.
XX/XXXX a priznanej v súdnom konaní sp. zn. 41C/8/2021 - týkajúcej sa cesty na H. I., ako aj z hodnoty
3,245 EUR/m2/ročne, určenej na základe Znaleckého posudku č.XXX/XXXX priznanej v súdnom konaní
sp. zn. 41 C/8/2021 - týkajúcej sa cesty na C. I..
2.Žalobcasvojnárokodôvodnilskutkovýmtvrdením,žežalovanýmjevlastníkompozemnejkomunikácie

na H. I. B. D. a pozemnej komunikácie na C. I. B. D. a tieto stavby sú postavené aj na pozemku
v spoluvlastníctve žalobcu tak, ako to vyplýva z listov vlastníctva (LV) č. XXXXX pre kat. územie E.
C., pare. D. G. XXXX - orná pôda o výmere 1029 m2 (vlastníctvo pod B.5 v 1/6-ine), z LV č. XXX
(vlastníctvo pod B.2 v 23/120 - inách), ako aj z LV č. XXXX (vlastníctvo pod B.2 v 1/10 - ine pod B.7 v
1/10 - ine) v katastrálnom území C. a to parcelné čísla XXXX H. XXXX/XXX - reg. „E". Na časti týchto
pozemkov je umiestnená pozemná komunikácia. Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa 10. 11.
2014 (vyhotoviteľ A. J. K. - L.), bola oddelená časť nachádzajúca sa pod cestou a to diely 1 (nová pare.

č. XXXX/XXX zast. plocha o výmere 414 m2), diel 2 (nová páre. č. XXXX/XXX zast. plocha o výmere 153
m2) - od pare. č. XXXX M. KN E, diel 4 (nová pare. č. XXXX/XXX zast. plocha o výmere 990 m2) a diel 5
(nová pare. č. XXXX/XXX zast. plocha o výmere 286 m2) - od pare. G. XXXX/XXX registra KN E. Listom
zo dňa 26.5.2017 žalobca poslal žalovanému návrh na uzavretie dohody, ktorý žalovaný neakceptoval.Listom zo dňa 16.8.2021 žalovanému navrhol odpredaj pozemkov pod cestami, ale ani na tento návrh
žalovaný vôbec nereagoval. Právoplatným rozsudkom, týkajúcim sa pozemných komunikácii na H. I. H.
C. I. B. D., odvolací súd Košice pod sp.zn. 6Co/3/2022 zo dňa 31.1.2023 potvrdil rozsudok OS Košice II,

sp.zn.41C/8/2021tak,žežalovanýjepovinnýzaplatiťfinančnúnáhraduvovýškeobvykléhonájomného
za predchádzajúce obdobie k tým istým pozemkom. Žalovaný už splnil, čo mu súd uložil.
3. Na svoje skutkové tvrdenia žalobca predložil listinné dôkazy : LV XXXXX k.ú. E. C., LV XXX k.ú. C.,
LV XXXX k.ú. C. geometrický plán XXX/XXXX, výzva zo dňa 26.5.2017, odpoveď Mesta Košice zo dňa
17.7.2017, list zo dňa 16.8.2021, rozsudok sp. zn. č. 41 C/8/2021, rozsudok sp. zn. č. 6Co/3/2022.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 3.10.2023 uviedol, že nepopiera, že na pozemkoch žalobcu
sa nachádza miestna komunikácia v jeho vlastníctve, avšak nárok žalobcu neuznáva, nakoľko z
ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. je zrejmé, že k pozemkom, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu
vzniklo zo zákona č. 66/2009 Z. z. vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul
k ich užívaniu. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však už vo veci priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. ustálila právny

názor, ktorý sa primerane odvoláva aj na dlhodobo ustálený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.
Odkázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa
24.03.2015, sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019, ako

aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, ďalej
sp. zn. 3Cdo/49/2014, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012, I.
ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), nález ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS
42/2015, sp. zn. II. ÚS 323/2017, sp. zn. IV. ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.10.2020. Žalovaný vzniesol
námietku premlčania vo vzťahu k celému nároku žalobcu.

5. Na svoje skutkové tvrdenia žalovaný predložil listinné dôkazy : uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 - uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 539/2020-21 zo
dňa 28.10.2020.
6. Žalobca v replike zo dňa 13.11.2023 uviedol, že predmetné pozemky zdedil, a prvú žalobu podľa
zákona 66/2009 Z.z. podal v roku 2011 na jednorazovú náhradu, o ktorej rozhodol Okresný súd Košice

II pod sp. zn 13C/137/2011 tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že ak v zákone nie je určená náhrada,
tak vecné bremeno je bezodplatné. O odvolaní voči rozhodnutiu rozhodol Krajský súd v Košiciach
sp. zn. 2Co/l 55/2012 tak, že náhrada žalobcovi patrí do doby usporiadania vlastníckych vzťahov vo
výške nájomného. Následne Okresný súd Košice II rozhodol tak, že určil náhradu vo výške nájomného
za obdobie od 1.7.2009 do 30.6.2016. Na základe toho žalobca ďalej podával žaloby na náhradu vo

výške nájomného za predchádzajúce obdobie, pretože žalovaný nepodnikal a ani nepodniká žiadne
kroky k majetkovo právnemu vysporiadaniu pozemkov pod cestami. Poukázal na 30 právoplatných
rozhodnutítunajších(košických)súdovtýkajúcichsapozemkovpodcestamivKošiciach,kdebolžalobca
účastníkom konania a Mesto Košice ako žalovaný, v ktorých bolo rozhodnuté, že za vecné bremeno
podľa § 4 zák. 66/2009 Z.z. patrí finančná náhrada za predchádzajúce obdobie vo výške nájomného,

ako opakujúceho sa plnenia. Na základe týchto rozhodnutí sa domáhal prejudiciálneho účinku týchto
rozhodnutí vo vzťahu k tejto žalobe.
7. Žalovaný v duplike zo dňa 14.3.2024 uviedol, že neuznáva ani zmenený návrh vo výške 4.414,50
EUR s odôvodnením, že právne posúdenie nároku žalobcu ako nároku na opakovanú náhradu by
bolo v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenou

v rozsudku, sp. zn. 7 Cdo 26/2014, zo dňa 24.03.2015 a v rozsudku, sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo dňa
14.04.2016, na ktorú najvyšší súd poukazuje aj v uznesení, sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020
a v uznesení, sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019, v spojení s uznesením Ústavného súdu SR,
sp. zn. IV. ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.10.2020. Podľa žalovaného je neprípustné, aby s poukazom na
zachovanie právnej istoty súd priznal žalobcovi nárok v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou len

preto, že za iné obdobie mu bol obdobný nárok priznaný v inom konaní. Zákon v § 288 CSP obmedzuje
záväznosť rozhodnutia, resp. právneho posúdenia na jeho výrok a teda, pre viazanosť súdu skorším
rozhodnutím o nároku žalobcu v tomto konaní je nevyhnutné, aby výrok skoršieho rozhodnutia uvádzal,
že sa jedná o opakovanú náhradu, čo však nie je tento prípad. Keďže skoršie rozhodnutie nie je a
ani nemôže byť rozhodnutím o tom, že žalovaný je povinný poskytovať náhradu aj za iné (budúce)

obdobie, než o ktorom právoplatne rozhodol, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie s
prejudiciálnym účinkom na konanie prejednávané v tejto veci. Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie
rozhodnutia nie je záväzné, nemožno žalobcovi v tomto konaní priznať nárok na opakovanú náhradu
za zákonom zriadené vecné bremeno.8. Žalobca v podaní zo dňa 1.3.21024 navrhol zmenu petitu žaloby v znení „Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi finančnú náhradu za držbu a užívanie pozemkov na základe zákona 66/2009 Z.z. v celkovej
výške 4.414,50 EUR takto : po 1. pozemku vedeného na LV XXXXX, kat. územie E. C., F.. D. G. XXXX

- orná pôda o výmere 1029 m2, spoluvlastnícky podiel 1/6-ina, za obdobie od 28.8. 2021 do 27. 8.2023
istinu 1208,39 EUR s 9,25 % úrokom z omeškania z dlhovanej sumy 1208,39 EUR od 28. 8. 2023 až do
zaplatenia a po 2. pozemku vedeného na LV XXXXX, kat. územie E. C., F.. D. G. XXXX - orná pôda o
výmere 1029 m2, spoluvlastnícky podiel 1/6-ina, za obdobie od 28. 8. 2023 do 27. 2. 2024 istinu 302,10
EUR s 9,5 % úrokom z omeškania z dlhovanej sumy 302,10 EUR od 28. 8. 2021 až do zaplatenia, po

3. časti pozemku vedenom na LV XXX, kat. územie C., pare. D. G. XXXX (podľa geometrického plánu
diely 1 a 2 o celkovej výmere 567 m2 - zastavané plochy, spoluvlastnícky podiel 2/10) a časti pozemku
vedenom na LV XXXX, kat. územie C., pare. D. G. XXXX/XXX (podľa geometrického plánu diely 4 a 5 o
celkovej výmere 1276 m2 - zastavané plochy, spoluvlastnícky podiel 23/120) za obdobie od 28. 8. 2021
do 27. 8. 2023 istinu 2323,21 EUR s 9,25 % úrokom z omeškania z dlhovanej sumy 2.323,21 EUR od
28.2. 2021 až do zaplatenia, po 4. časti pozemku vedenom na LV XXX, kat. územie C., pare. D. G. XXXX

(podľa geometrického plánu diely 1 a 2 o celkovej výmere 567 m2 - zastavané plochy, spoluvlastnícky
podiel 2/10) a časti pozemku vedenom na LV XXXX, kat. územie C., pare. D. G. XXXX/XXX (podľa
geometrického plánu diely 4 a 5 o celkovej výmere 1276 m2 - zastavané plochy, spoluvlastnícky podiel
23/120) za obdobie od 28. 8. 2023 do 27.2. 2024 istinu 580,80 EUR s 9,5 % úrokom z omeškania z
dlhovanej sumy 580,80 EUR od 28.2.2024 do zaplatenia“.

9. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
10. Podľa § 140 ods.1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo.
11. Podľa § 142 ods.1 CSP o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na
ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola

zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.
12. Zmena žaloby je podaním vo veci samej (pozri § 123 ods. 2 CSP). Zmena žaloby je dispozitívnym
úkonom žalobcu a je prejavom jeho slobody v dispozícii s konaním a predmetom konania. Žalobca takto
môže meniť žalobu, ale len so súhlasom súdu.
13. Vzhľadom na uvedené, súd na pojednávaní konanom dňa 2.4.2024 pripustil zmenu žaloby v zmysle

návrhu žalobcu zo dňa 1.3.21024.
S k u t k o v ý stav :
14. Za nesporné súd považuje zistenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku zapísaného
na LV č.XXXXX v kat. území E. C., H. F.. D. G. XXXX - orná pôda o výmere 1029 m2, v podiele 1/6-
ina z celku, ďalej podielovým spoluvlastníkom pozemku zapísaného na LV č. XXXX v kat. území C., ako

parc. D. G. XXXX (podľa geometrického plánu diely 1 a 2 o celkovej výmere 567 m2 - zastavané plochy,
spoluvlastnícky podiel X/XX-XXX) a časti pozemku podielovým spoluvlastníkom pozemku zapísaného
na LV č. XXX v kat. území C., ako parc. D. G. XXXX/XXX (F. geometrického plánu diely 4 a 5 o celkovej
výmere 1276 m2 - zastavané plochy, spoluvlastnícky podiel 23/120)

15. Podľa Znaleckého posudku č. XX/XXXX (použitý v súdnom konaní sp. zn. 41C/8/2021) bola
stanovená hodnota nájmu 3,523 EUR/m2/ročne pre pozemok - cestu na H. I., H. podľa Znaleckého
posudku č. G.XXX/XXXX (použitý v súdnom konaní sp. zn. 41 C/8/2021) bola stanovená hodnota nájmu
vo výške 3,245 EUR/m2/ročne pre pozemok - cestu na C. I..

16. Nesporným je tvrdenie, že pozemky vo vlastníctve žalobcu užíva žalovaný v zmysle prevádzkovania
cestnej komunikácie nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobcu.

Aplikované z á k o n n é ustanovenia :
17. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní

pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte len „zákona č. 66/2009 Z.z.“), tento zákon upravuje
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho
územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných
predpisov,1) vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so

stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou“).

18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa
osobitných predpisov1) vlastníkom stavby4) prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávnehousporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou
vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v
primeranej výmere,5) bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne

vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území,
náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce.

19. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod

stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

20. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území.

21. Podľa článku 20 ods.4 Ústavy SR je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

22. Podľa čl. 11 ods. 4 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a
slobôd, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za náhradu.

P r á v n e vyhodnotenie :
23. Predmetom sporu je nárok žalobcu na finančnú náhradu za užívanie jeho pozemkov žalovaným, a to
v podobe opakovaných platieb vo výške obvyklého nájmu.

24. V tomto spore sa nestali spornými skutkové tvrdenia o tom, že žalobca bol v rozhodnom čase, ktorý
je predmetom žaloby (vrátane zmeny žaloby), podielovým spoluvlastníkom pozemkov pod stavbou –
pozemnou komunikáciou (bod 14. rozsudku), a ani tvrdenie, že žalovaný je užívateľom stavby – cesty
stojacej na pozemkoch žalobcu.

25. Sporným v tomto prípade bolo len právne posúdenie nároku žalobcu, a to či titulom bezdôvodného
obohatenia (ako tvrdí žalobca) alebo titulom zákonného vecného bremena (ako tvrdí žalovaný).

26. Súd sa po posúdení nároku žalobcu priklonil k názoru žalovaného, nakoľko dospel k záveru, že
žalovaný pozemky neužíva bez právneho titulu, ale na základe právneho titulu, ktorým je zákonné vecné

bremeno in rem v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., pričom za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu
k jeho pozemkom a za zriadenie zákonného vecného bremena patrí žalobcovi jednorazová náhrada.

27. Žalobca tvrdil, že tento súd je viazaný predchádzajúcimi rozhodnutiami vo vzťahu k tej istej
nehnuteľnosti, za predchádzajúce obdobia, ktoré vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že na strane

žalovaného došlo užívaním pozemkov žalobcu k bezdôvodnému obohacovaniu sa, na základe čoho bol
žalovaný zaviazaný k opakovanej náhrade vo výške nájomného zisteného znaleckým posudkom.

28. S týmto tvrdením žalobcu sa konajúci súd nestotožňuje, a necíti byť v tomto spore viazaný skoršími
rozhodnutiami súdov (sp.zn. 6Co/3/2022 zo dňa 31.1.2023 a sp. zn. 41 C/8/2021), nakoľko tieto riešili

samostatné právne nároky žalobcu o zaplatenie peňažného nároku žalobcu bez právnej záväznosti vo
vzťahu k neskorším rozhodnutiam súdov.

29. Podľa článku 2 ods.2 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len „CSP“)
právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s

ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.30. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

31. Podľa ust. § 194 ods.1 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako
orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

32. Podľa ust. § 194 ods.2 CSP ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie
prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

33. Podľa ust. § 227 ods.1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

34. Podľa § 228 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a tých, ktorí sa stali právnymi
nástupcami po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

35. Prejavom prejudiciality v situácii, keď už existuje právoplatné rozhodnutie o otázke, ktorá je
predpokladom pre rozhodnutie o ďalšej veci, je záväznosť prejudiciálneho rozhodnutia pre ďalšie
konanie. Záväznosť právoplatného rozhodnutia bráni súdu, aby vyriešenú prejudiciálnu otázku v
následnom - závislom spore samostatne posúdil. Súd rozhodujúci závislý spor, vo svojom rozhodnutí
vychádza z už právoplatne vyriešenej právnej otázky.

36. A teda, pokiaľ by súd v skoršom konaní vydal právoplatné rozhodnutie, ktorým by vo svojom výroku
určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje a teda, došlo by právoplatným súdnym rozsudkom
k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého si žalobca odvodzuje tento (nový) nárok na finančnú
náhradu vo forme bezdôvodného obohatenia (neidentický s predmetom skončeného konania), potom
by bol súd v tomto konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá sa právoplatným súdnym výrokom

už vyriešila ako vec sama) týmto rozhodnutím viazaný a to bez ohľadu na to, či súd v právoplatne
skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Len v takomto prípade by súd nemal
možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré
rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
37. Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho

vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný
jej skorším posúdením (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo/44/2010).
38. Ohľadne prejudiciality a záväznosti súdnych rozhodnutí predchádzajúcich tomuto konaniu (u tých
istých strán sporu, k tým istým pozemkom, len za iné obdobie) súd uvádza, že rozhodnutia súdov
v sporoch vedených pod sp.zn. 6Co/3/2022 a sp. zn. 41C/8/2021, nie sú rozsudkami s prejudiciálnym

účinkom pre toto súdne konanie, pretože v nich, rovnako ako aj v tomto spore, predmetom sporu je
nárok zaplatenie peňažnej sumy (v ktorých podľa § 137a CSP ide o žalobu na plnenie), v rámci ktorej
sa existencia právneho titulu rieši predbežne pre každý prípad samostatne, bez právnej záväznosti pre
ďalšie súdne konania, a nejde tu o nárok na určenie právneho titulu (dôvodu) hmotno-právneho vzťahu
medzistranamisporu,ktorýbybolvovýrokurozsudkuvyriešený,aktorýbybolzáväznýpreďalšiesúdne

konania a pre iné štátne orgány pri posudzovaní tej istej predbežnej otázky (§ 227 a § 228 CSP). Preto
si právny titul (dôvod) peňažného plnenia v tomto, ale aj v predchádzajúcich sporoch žalobcu, každý
konajúci súd riešil samostatne, a to ako prejudiciálnu otázku pre každý spor samostatne, so záverom
o jej vyriešení „len“ v odôvodnení daného rozsudku, ktoré odôvodnenie nie je pre súdy, ani pre iné štátne
orgány záväzné. Záväzným je len výrok rozsudku.

39. Keďže v prípade rozsudkov pod sp. zn. 6Co/3/2022 a sp. zn. 41C/8/2021 nešlo o rozsudky s
prejudiciálnym účinkom pre toto súdne konanie, ktoré by vo svojich výrokoch vyslovili existenciu/
neexistenciu právneho vzťahu alebo práva medzi stranami sporu, ktoré by pre adresátov týchto
rozhodnutí tvorili prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a ktorých výrok by bol záväzný pre súdy a
iné štátne orgány pri posudzovaní predbežnej otázky, tak súd konštatuje, že v tejto veci nie je viazaný

závermi súdov vyslovených v rozhodnutiach predchádzajúcich tomuto sporu.
40. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikát R 71/2018 tak, že doň patria
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenejrozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v

skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

41. Preto súd pri rešpektovaní zásady právnej istoty podľa článku 2 ods.2 CSP a pri rešpektovaní
najnovších rozhodnutí najvyšších súdnych autorít a ustálenej rozhodovacej praxe o otázke za
obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. posúdil nárok žalobcu ako

nárok zo zákonného vecného bremena s priznaním jednorazovej náhrady.

42. Je nesporné, že medzi stranami sporu existuje občianskoprávny vzťah ako majetkový vzťah
vyplývajúci z užívania pozemku žalovaným v zmysle prevádzkovania stavby - cestnej komunikácie vo
vlastníctve žalovaného, na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu.

43. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné
bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré
ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné

vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je celkom totožný s režimom zmluvných
vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú
úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.
Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou,
občianskoprávnou. Práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena vyplývajú nielen z právnej

úpravy, na základe ktorej vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné
špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je
potrebné použiť úpravu súkromnoprávnu (do pozornosti nález Ústavného súdu ČR, PL ÚS 25/04).

44. Pre potreby posúdenia, či na pozemkoch žalobcu vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno

a za akú náhradu, resp. bezdôvodné obohatenie, súd aplikoval lex specialis, zákon č. 66/2009 Z. z. o
niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami.

45.Podstatazákonných(legálnych)vecnýchbremienspočívavtom,žeideoverejnoprávneobmedzenie
vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného

práva. Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v
nadväznosti na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka „medzami zákona“.
Obsahom zákonných vecných bremien je najmä právo zriaďovať na cudzích pozemkoch rôzne
siete, vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto sietí a pod. Jedným z charakteristických
znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré

boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon ruší zákon predchádzajúci,
zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam
prostredníctvom spätného odkazu stále aplikovateľné.

46. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že k pozemkom pod stavbou –

cestnou komunikáciou (LV č. XXXXX v kat. území E. C., F.. D. G. XXXX - orná pôda o výmere 1029 m2,
LV č. XXXX v kat. území C., F.. D. G. XXXX (podľa geometrického plánu diely 1 a 2 o celkovej výmere
567 m2 - zastavané plochy, LV č. XXX v kat. území C., parc. D. G. XXXX/XXX (podľa geometrického
plánu diely 4 a 5 o celkovej výmere 1276 m2 - zastavané plochy) bolo „ex lege“ v zmysle § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z. zriadené zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného, ktorý je vlastníkom

stavby „cestná komunikácia“, nakoľko v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. ku dňu 1.7.2009 nemal
žalovaný ako vlastník stavby žiaden právny vzťah k pozemku pod touto stavbou. Zriadením vecného
bremenavzmyslezákonavprospechžalovaného,došlokusporiadaniuvlastníckychvzťahovkpozemku
pod stavbou vo vlastníctve žalovaného, pričom žalobca je povinný tento stav strpieť.47. Nakoľko k zriadeniu vecného bremena došlo zo zákona, nie je už možné hovoriť o odplatnom, či
bezodplatnom zriadení vecného bremena, spornou a nevyriešenou, preto zostala len otázka náhrady

za pokračujúce obmedzovanie pozemkov patriacich žalobcovi.
48. Keďže zákon č. 66/2009 Z.z. neupravuje spôsob náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4
tohto zákona, tak je potrebné v tejto súvislosti vychádzať z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd,
ďalej z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

49. V tomto prípade je nesporné, že zo strany žalovaného naďalej dochádza k pretrvávajúcemu
obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu na jeho pozemkoch, za čo mu nesporne v zmysle ochrany
základných práv a slobôd a základného ústavného práva vlastniť a užívať svoj majetok, patrí náhrada
v primeranej výške. Aj napriek tomuto zisteniu, však nejde o nárok žalobcu vyplývajúci z protiprávneho
stavu, ale o nárok, ktorý mu, ako vlastníkovi trpiaceho pozemku vyplýva zo zákonom predpokladaného
stavu.

50. Vecné bremeno vzniká na nehnuteľnosť, in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, z čoho vyplýva, že toto vecné bremeno vzniklo ex lege
a vzťahuje sa na žalobcu, ktorý bol ich vlastníkom v čase vzniku vecného bremena, k 1.7.2009.

51. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia (renty), pretože v zákone síce nie je uvedené, že sa jedná o jednorazovú
finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ale nie je možné pripustiť, aby týmto nedostatkom
bol nahrádzaný režimom všeobecného predpisu o bezdôvodnom obohatení, nakoľko v tomto prípade
ide o nárok z existujúceho právneho dôvodu, t.j. zo zákonného vecného bremena zriadeného zákonom

č. 66/2009 Z. z., ktoré má trvalý charakter, a nie o nárok z bezdôvodného obohatenia, ako opakujúceho
sa plnenia.

52. Žalovaný v spore namietal premlčanie nároku žalobcu v celom rozsahu.

53. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

54. Podľa § 100 ods.2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou

vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

55. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

56. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu
vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou premlčania. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného
v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku
čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania.

57. Keďže nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeného
zákonom(§4zákonač.66/2009Z.z.)jemajetkovéprávo,taktotoprávonanáhradupodliehapremlčaniu
vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pričom všeobecná premlčacia
doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

58. Z pohľadu posúdenia premlčania nároku žalobcu je nepochybné, že pozemky žalobcu boli zaťažené
vecným bremenom až nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Zb., teda od 1.7.2009, ku ktorému
momentu sa súčasne žalovaný stal oprávneným užívateľom tohto pozemku, čo súčasne vylučuje
možnosť domáhať sa u týchto pozemkov vydania bezdôvodného obohatenia za ich užívanie, keďže

zriadením vecného bremena v zmysle zákona je pre žalovaného daný titul pre užívanie pozemkov
žalobcu.59. Premlčacia doba na uplatnenie si jednorazovej finančnej náhrady za vecné bremeno na pozemkoch
žalobcu začala žalobcovi plynúť (podľa ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka) od 1.7.2009 (odo dňa
účinnosti zákona č. 66/2009 Zb. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov

pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky), a márne uplynula dňom
1.7.2012 (koniec lehoty určenej podľa rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom
zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína), pretože žaloba bola na tunajšom
súde podaná až dňa 28.8.2023.

60. Keďže žalobca si nárok na finančnú náhradu za vecné bremeno na jeho pozemkoch uplatnil
na súde až po márnom uplynutí zákonom určenej premlčacej doby a súčasne žalovaný vzniesol
námietku premlčania, ktorá bola z tohto pohľadu opodstatnená, tak došlo v tejto časti k zániku súdnej
vymáhateľnosti nároku žalobcu.

61. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax (v ďalších bodoch rozsudku) za zriadenie vecného

bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., ktoré patrí k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže
k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva, ako aj za obmedzenie vlastníckeho práva podľa §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí žalobcovi (podľa analogickej zákonnej konštrukcie ako je uvedená
v zákone č. 182/1993 Z.z.) jednorazová náhrada, na ktorú mu však nárok z dôvodu jeho premlčania
zanikol. Preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Z rozhodovacej praxe súdov :
62. Pokiaľ si právny predchodca žalobkyne neuplatnil nárok na jednorazovú náhradu za podstatné
obmedzenie v užívaní pozemku zriadením vecného bremena podľa elektrizačného zákona, hoci tento
zákon takúto náhradu (pod stratou zániku nároku na náhradu, ak nebola uplatnená v stanovenej lehote)

umožňoval, nemôže byť požadovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva priznaná podľa § 128
Obč. zákonníka. Aj teraz platný zákon o energetike umožňuje len priznanie jednorazovej náhrady za
obmedzenieužívanianehnuteľnostiresp.zazriadenieprávavecnéhobremena(NajvyššísúdSlovenskej
republiky 4 Cdo 89/2008).

63. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je koncipovaná ako náhrada jednorazová, ktorá je
splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované
vecné bremeno viazne. Tieto právne závery boli tiež predmetom posudzovania Ústavného súdu SR,
ktorý odmietol sťažnosť podanú vo veci vydanej Krajským súdom v Prešove sp. zn. 3Co/165/2008, ktorý
poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.č. 14Co/30/2009.

64.KrajskýsúdvBanskejBystricipodsp.zn.č.16Co/383/2012uzavrel,žefinančnánáhradazazriadenie
vecného bremena je majetkové právo vyplývajúce z vecného bremena, ktoré vzniká „in-rem" a vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno,
teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Tento nárok

je iba jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku
vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t.j. k 1.9.1993. Poukázal aj na obdobné
rozhodnutia, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 18Co/10/2011-278 z 27.8.2011, ako aj rozsudku
Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008 - 255 z 22.4.2009, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
SR I. ÚS 1/2012-17 zo dňa 11.1.2012 a III. ÚS 13/2010-24 zo dňa 20.1.2010.

65. Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím
súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný
rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať
náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh

verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom
prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené
súhlasom zo strany dotknutého vlastníka (Najvyšší súd v rozsudku z 24.3.2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014).

66. Bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému 1. septembra 1993 (dňom účinnosti zákona č.

182/1993 Z.z.) vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle §
23 ods. 5 tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola
vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na
nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva (rozsudok Najvyššiehosúdu SR zo 14.4.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014). Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/26/2014.

67. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá
je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“ vzťahuje sa na
každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho
vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za
vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia (I.

ÚS 474/2013, obdobne R 73 publikované v Zb. stanovísk NS s súdov 8/16, Krajský súd Trnava sp.zn.
23Co/627/2015 z 26. 10. 2016).

68. Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez
ohľadu na zmenu vlastníctva, a tak nemožno jeho vznik posudzovať samostatne u každého vlastníka
zaťaženého pozemku. Z uvedeného potom vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je

nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Zákonodarca explicitne
neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného
bremena. Ak by tento cieľ podľa odvolacieho súdu zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto
regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená (Krajský súd Prešov 2Co/81/2015).

69. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 na
otázku, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019
Z.z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných
platiebprimeranejnáhradypočastrvanianútenéhoobmedzeniavovýškeročnéhoúžitku,ktorýsaviažek
tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným
vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia uviedol, že
obdobnú„dovolaciuotázku“užnajvyššísúdriešilvrozsudkuz24.marca2015sp.zn.7Cdo26/2014ako
aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za
zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993

Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“), pričom vyslovený
právny názor v daných rozhodnutiach je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám,
čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha

nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone
č. 182/1993 Z.z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.
70. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa z 30.11.2020, pri zákonných
vecných bremenách ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie
držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci

alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom.
Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne
prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje
spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na
ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných

predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho
spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými
možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č.
66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo
svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza,

že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z
čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou
v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri
nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a

užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci
alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcichinštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva
a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014).

Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak
ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné)
vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené

verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd
vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného
bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je

povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého
vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik
posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada
za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je
nelogické,abyprikaždejzmenevlastníkamalnovýmajiteľzaťaženéhopozemkunovýnároknafinančnú

náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne
udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí, sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu
týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných
záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

Ani nález ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako
vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu
zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej
energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže

upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri
obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,
v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník
domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od
účinnosti zákona 1. septembra 1993“. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“.
71. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí IV. ÚS 390/2018 zo dňa 21.6.2018 vyslovil,

že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z
predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za
pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo

14. apríla 2016). Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov a ústavného súdu,
ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uvádza, že právne názory v nich vyjadrené nie je možné
aplikovať na vec preskúmavanú v tomto konaní, pretože nejde o skutkovo a právne totožné veci a mnohé
citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia. Vo vzťahu k nálezu ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011, ktorým ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa,

jepotrebnéuviesť,žedôvodomzrušeniarozsudkukrajskéhosúduoznačenýmnálezombolaskutočnosť,
že krajský súd sa v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
vlastníka pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom. Z označeného nálezu však v žiadnom
prípade nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol. Na tomto závere ústavného súdu
nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, v ktorého výroku (bod 1 výroku)

sa uvádza, že «Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a
tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004. o tepelnej energetike v znení
neskoršíchpredpisovrozsahu,vakomsavtýchtoustanoveniachpoužívaslovo„jednorazová“vslovnom
spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky as čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.». Nemožno
totiž stotožňovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú

náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravuje rozličné právne situácie, ktoré vyjadrujú
rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona
o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní
nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone

práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno
vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah
vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od nadobudnutia účinnosti zákona 1. septembra
1993. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom krajského súdu sp.
zn. 1 Co 6/2015, 8 Co 2/2017 z 26. januára 2017 (v jeho sťažnosťou napadnutej časti) a obsahom

sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľavtejtočastiodmietolpodľa§25ods.2zákonaoústavnomsúdeakozjavneneopodstatnenú.
72. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí IV. ÚS 390/2018 zo dňa 21.6.2018 poukázal

aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016, ktorý považoval za použiteľný aj
pre prípad jednorazovej náhrady a to aj napriek tomu, že vo výroku (bod 1 výroku) sa uvádza, že
„Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10
ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov
rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná

jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Nemožno totiž stotožňovať právnu
úpravu obsiahnutú v zákone č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej
len„zákonotepelnejenergetike“),ktorýupravovalprimeranújednorazovúnáhraduzazriadenievecného
bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, keďže upravuje rozličné právne situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní
nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje
náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia
zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods.
1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri
jeho vzniku, t. j. od nadobudnutia účinnosti zákona 1. septembra 1993. Toto rozhodnutie je aplikovateľné
aj na tento prípad, v prípade vzniku zákonného vecného bremena vo vzťahu k pozemku pod cestnou
komunikáciou, ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.

73. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo 17.10.2018 pod sp.zn. II. ÚS 500/2018 zo dňa 17.10.2018
podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie
vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného
práva. Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v
nadväznosti na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka „medzami zákona“.

Obsahom zákonných vecných bremien je najmä právo zriaďovať na cudzích pozemkoch rôzne
siete, vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto sietí a pod. Jedným z charakteristických
znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré
boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon ruší zákon predchádzajúci,
zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam

prostredníctvom spätného odkazu stále aplikovateľné.
74. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020
aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv.
legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.
Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu

vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná
zákonná konštrukcia. Tak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis
neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa§ 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3
Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu

za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných
práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 89/2008). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti
plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí

primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná
proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 134/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co
198/2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 2/2014).
75. K otázke premlčania nároku na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti - t.j.
analogicky počítajúc vznik nároku od účinnosti príslušného špeciálneho zákona (elektrizačný, vodný)

dospeli aj ďalšie súdy, napr. NS ČR sp.zn. 28Cdo/2542/2009 z 4.20.2010, ďalej Krajský súd v Prešove
pod sp.zn.č. 5Co/65/2007-265 zo dňa 27.3.2008, Okresný súd Humenné sp.zn.č. 9C/663/2002 zo
dňa 2.5.2006, Krajský súd v Prešove sp.zn.č. 1Co/119/2001-140 zo dňa 22.2.2012, Okresný súd vo
Vranove nad Topľou sp.zn.č. 5C/119/2010-113 zo dňa 28.6.2011 a tunajší súd sp.zn.č. 20C/328/2004
zo dňa 17.1.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn.č. 11Co/152/2011 zo dňa

12.12.2012, ďalej tunajší súd pod sp.zn.č. 38C/150/2008 zo dňa 21.3.2013, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp.zn.č. 4Co/154/2013 zo dňa 4.2.2016.
76. Súd nevzhliadol žiaden dôvod na odklon od popísanej rozhodovacej praxe súdov v otázke
zákonného vecného bremena a priznávania jednorazovej náhrady za vznik zákonného vecného
bremena.

T r o v y konania :
77. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

78. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

79. Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

80. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

81. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza

do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania
podľa § 255a nasl. CSP , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.

82. Zákonné ustanovenie § 257 CSP možno použiť iba výnimočne a (ne)existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane treba posudzovať komplexne zo
všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk, a nie iba z jedného hľadiska, aby nešlo o zneužitie práva.

83. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa súd zaoberal posúdením dôvodov hodných osobitného
zreteľa na strane žalobcu, ktoré však nevzhliadol ani v povahe sporu, ani v osobných, majetkových,

zárobkových pomeroch u žalobcu. Napokon ani sám žalobca nenavrhol súdu prihliadnuť na zvláštnosti
prejednávanej veci. Preto podľa zásad o náhrade trov konania (§255 CSP), súd priznal úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenia,naMestskýsúdKošice,

v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 CSP).V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).