Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. apríl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/48/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123434562
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123434562.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu,
akočlenovsenátu,vsporežalobcuEOSKSISlovensko,s.r.o.,sosídlomPrievozská2,82109Bratislava
– mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská
2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému A. B., nar. XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom obec B. C., o zaplatenie 2.280,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Csp/53/2023-158 z 24. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v rozsudku sp. zn. 13Csp/53/2023 z 24. 09. 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
žalobu žalobcu zamietol (I. výrok) a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal
(II. výrok).
1.1 V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou
dňa 10. 11. 2023 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.280,60 Eur spolu s úrokom 18 % ročne zo
sumy 2.091,82 Eur od 27. 01. 2022 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.091,82

Eur od 27. 01. 2022 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 124,57 Eur
a náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok
z nesplácaných úverov zo dňa 21. 06. 2023, uzatvorenej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) medzi postupcom (spoločnosť) BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, konajúcej v Slovenskej republike prostredníctvom BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO:
47 258 713 (ďalej aj „právny predchodca žalobcu“ alebo „banka“ event. „postupca“) a žalobcom, postúpil

postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“).
1.2 Banka uzatvorila so žalovaným dňa 01. 06. 2021 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom
ktorej bol záväzok banky poskytnúť žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 2.154,22 Eur a záväzok
žalovaného poskytnutý úver spolu s príslušenstvom splácať formou 48 mesačných splátok vo výške
63,28 Eur; so splatnosťou prvej splátky 15. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bol úver
žalovanému poskytnutý; s konečnou splatnosť úveru k 15. 06. 2025 (ďalej len „zmluva o úvere“). Banka
poskytla na základe zmluvy o úvere žalovanému peňažné prostriedky. Žalobca v žalobe uviedol, že

zmluva o úvere obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa §
497 až § 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OBZ“) a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“),a že postupca splnil všetky povinnosti v zmysle uvedených právnych predpisov. Žalobca uviedol, že
žalovaný napriek opakovaným výzvam, v ktorých ho banka upozorňovala na možnosť zosplatnenia
úveru, nesplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoje zmluvné povinnosti. Banka preto

v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a v súlade s príslušnými ustanoveniami OZ k 26. 01. 2022
vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy.
1.3 Po vykonanom dokazovaní (súd prvej inštancie) právne posúdil vec podľa § 39, § 52, § 53, § 54, §
121, § 524, § 525, § 565 OZ; § 1, § 2, § 7, § 9, § 11, § 17 ZoSÚ; § 92 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky (ďalej len

„ZoB“); čl. 4, čl. 6, § 150, § 151, § 185, § 255, § 262, § 295 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).
1.4Súdprvejinštancieprimárnežalobužalobcuzamietolprenedostatokaktívnejvecnejlegitimácie.Súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu, ako
veriteľom, a žalovaným, ako dlžníkom, boli dňa 01. 06. 2021 uzatvorené v rámci jedného dokumentu
dve zmluvy, zmluva o úvere a zmluva o revolvingovom úvere (ďalej aj „zmluva 1/ a 2/“), ktoré sú

vzhľadom na charakter zmluvných strán spotrebiteľskými zmluvami, preto je potrebné na ne aplikovať
príslušné ustanovenia OZ (§ 52 a nasl.) a ZoSÚ. Žalobca si uplatňuje nárok len zo zmluvy o úvere. Súd
prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania nemal preukázané splnenie povinnosti veriteľa
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, t. j. skúmanie schopnosti splácať úver dlžníkom s odbornou starostlivosťou,
v dôsledku čoho veriteľ nie je oprávnený žiadať jedno rázové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11

ods. 2 ZoSÚ). Súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ neobsahuje žiadnu výnimku
zo zákonnej povinnosti veriteľa skúmať bonitu klienta v čase poskytnutia úveru. V zmysle § 7 ods.
16 písm. b) ZoSÚ je veriteľ povinný vynaloženie odbornej starostlivosti hodnoverne preukázať, nielen
tvrdiť. Súd prvej inštancie ďalej po odcitovaní ustanovenia § 7 ods. 17 písm. b) ZoSÚ a s poukazom
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) vo veci C-449/13 skonštatoval, že

čl. 8 smernice 2008/48/ES ukladá veriteľovi povinnosť overiť úverovú bonitu spotrebiteľa, opierajúc sa
o dostatočné informácie a neobmedzujúc sa iba na vyjadrenia spotrebiteľa, ktoré nie sú podložené.
Poskytovateľ úveru nesie dôkazné bremeno ohľadom posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa na základe
dostatočný informácii, pričom na informácie podané len spotrebiteľom sa môže spoliehať len vtedy, ak
sú dostatočné a podložené dokladmi. Nadviazal, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o rodinnom

stave, príjmoch a výdavkoch žalovaného. Podľa listiny „Spracovanie osobných údajov a informácii
tvoriacich bankové tajomstvo“ žalovaný uviedol, že je od 01/2020 zamestnaný v spoločnosti D. E., B.;
s čistým mesačným príjmom vo výške 710,- Eur; býva u rodinného príslušníka; nájomne 100,- Eur; počet
vyživovaných detí 0; ostatné záväzky 42; neuviedol však svoj rodinný stav – ten vyplýva len z interného
výpisu postupcu (C – slobodný). Zo zmluvy 1/, 2/ nevyplýva, že by k nim žalovaný nejaký doklad

predkladal a ani žalobca v konaní nepredložil žiaden doklad, podľa ktorého by preveril príjmy a výdavky
žalovaného. Súhrn z interného posúdenia bonity žalovaného zo systému právneho predchodcu žalobcu
nepovažoval súd prvej inštancie za riadne preukázanie žalobcových tvrdení, nakoľko údaje v ňom nie sú
žiadnym spôsobom verifikovateľné. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal,
že jeho právny predchodca ako veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti

žalovaného splácať úver, v dôsledku čoho nemohol predčasne zosplatniť úver podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ;
a ak právny predchodca žalobcu mimoriadne zosplatnil úver, tak úkon zosplatnenia je pre rozpor so
zákonom absolútne neplatným (§ 39 OZ). Súd prvej inštancie ďalej neskúmal mimoriadne zosplatnenie
z hľadiska § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, pretože to považoval za nadbytočné vzhľadom na
už uvedené skutočnosti. Súd prvej inštancie však ex offo skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.

ZoSÚ upravuje postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, pričom jednou z podmienok pre
platné postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru je, že sa postupuje pohľadávka po konečnom
termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo že sa postupuje pohľadávka, ktorá sa stala splatnou
pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V danom prípade pripadal termín konečnej
splatnostiúveruna15.06.2025.Kpostúpeniupohľadávkyzbankynažalobcudošlo21.06.2023.Keďže

k mimoriadnemu zosplatneniu zo strany veriteľa došlo v rozpore so zákonom a k postúpeniu predmetnej
pohľadávky došlo pred konečným termínom splatnosti úveru, tak je zmluva o postúpení pohľadávok
neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 17 ods. 1, 2 ZoSÚ; § 39 OZ). Žalobca preto nie
je aktívne vecne legitimovaným.
1.5 Súd prvej inštancie ďalej preskúmaním zmluvy o úvere zistil, že tá neobsahuje správny údaj o ročnej

percentuálnej miere nákladov (ďalej aj „RPMN“) a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a nie
je zrejmé, ktoré údaje (predpoklady) boli využité pre výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. h/ ZoSÚ). Po
odcitovaní § 2 písm. g), h) ZoSÚ súd prvej inštancie dôvodil, že v zmluve nie je správne uvedená
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a RPMN, pretože do výpočtu celkových nákladov nebolozahrnuté poistné, napriek tomu, že do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby
súvisiacesozmluvouospotrebiteľskomúvere.Vzmluveoúverejeuvedenácelkováčiastkakzaplateniu
3.037,44 Eur. Úver mal byť splácaný v 48 mesačných splátkach po 66,63 Eur (vrátane poistenia podľa

prehľadu splátok). Je evidentné, že veriteľ do celkovej čiastky nezahrnul poistné. Pri úvere 2.154,22 Eur
splatnom v 48 splátkach á 66,63 Eur predstavuje celková čiastka 3.198,24 Eur oproti v zmluve uvedenej
sume 3.037,44 Eur a RPMN 20,93% oproti v zmluve uvedených 19,56% (pri výške splátky 63,28
Eur). V dôsledku absencie vyššie uvedených obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy
a v zmluve o úvere nesprávne uvedenej výšky RPMN v neprospech spotrebiteľa, je tak predmetný úver

bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/, d/ ZoSÚ).
1.6 Súd prvej inštancie ďalej s poukazom na § 121 ods. 3 OZ uviedol, že žalobcom uplatnenú sumu
124,57 Eur titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (predžalobná výzva) považoval za
neúčelnú, nakoľko žalobca mohol pristúpiť k podaniu žaloby aj bez predžalobnej výzvy. Dodal, že
žalobca nepreukázal, že predmetnú listinu žalovanému aj doručoval, resp. mu ju vôbec nedoručil. Súd
prvej inštancie preto zamietol žalobu žalobcu aj čo do tohto uplatneného nároku.

1.7 O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle zásady úspechu (§ 255 CSP) tak, že nárok
na náhradu trov konania žalovanému nepriznal, pretože podľa obsahu spisu žiadne trovy žalovanému
preukázateľne nevznikli.

2. Žalobca v odvolaní proti napadnutému rozsudku za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.

1 písm. b), f) a h) CSP vyjadril nesúhlas s napadnutým rozsudkom a ten odôvodnil s poukazom na
nesprávnosť skutkových, právnych záverov súdu prvej inštancie, ako aj z dôvodu porušenia práva
na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie
v plnom rozsahu, prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1 Žalobca v odvolaní namietal procesný postup súdu prvej inštancie predchádzajúci ustáleniu
skutkových a právnych záverov týkajúcich sa posúdeniu úverovej bonity spotrebiteľa bankou. Žalobca
uviedol, že skúmanie bonity je otázkou skutkovou a odbornou, teda aj prípadná povinnosť súdu
prvej inštancie preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum – nie na
vyhodnocovanie, či by súd ako veriteľ na základe doložených listín spotrebiteľovi úver poskytol. Žalobca

podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/45/2022, v ktorom ten
uviedol, že poskytovateľ úveru (banka) posudzuje úverovú schopnosť klienta; súd len ex offo skúma,
či veriteľ splnil zákonom uložené povinnosti. Žalobca uviedol, že v tomto smere neeviduje vo vzťahu
k skúmaniu bonity zo strany banky žiadne konkrétne popretie tvrdení, či jednotlivých dôkazov zo
strany žalovaného. Súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strany sporu.

Žalovaný nielenže nenavrhoval, ale ani nepredložil návrhy na vykonanie dôkazu za účelom preukázania,
že banka neskúmala jeho bonitu. Žalovaný sa takouto argumentáciou v konaní nebránil. Žalobca
poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že aj ochrana
spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky sa podľa názoru žalobcu
kriticky vyjadril k (ne)primeranej ochrane spotrebiteľa, keď napr. v náleze sp. zn. PL ÚS 11/2016 z 07.

12. 2018 konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia sudcu ako vyhľadávača dôkazov len v prospech
jednej strany neprijateľná. Žalobca následne citoval ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ a uviedol, že súdu
prvej inštancie doručil skutkové tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu skúmanie bonity, a to okrem
podanej žaloby najmä vo vyjadrení zo dňa 30. 05. 2024. Na uvedených tvrdeniach a predložených
dôkazoch zotrval a keďže žalovaný v konaní jeho skutkové tvrdenia nepoprel, tak ide podľa ustanovenia

§ 151 CSP o nesporné skutkové tvrdenia. Z obsahu spisu je tak zrejmé, že žalobca predložil svoje
skutkové tvrdenia (o.i.) o tom, akým spôsobom si jeho právny predchodca splnil zákonné povinnosti
a posúdil bonitu žalovaného ako dlžníka a s akým výsledkom. Neexistoval preto dôvod na strane
súdu prvej inštancie rozporovať jeho skutkové tvrdenia v mene spotrebiteľa, pod prizmou poskytnutia
ochrany spotrebiteľovi, súd prvej inštancie nemal v tomto smere ani vyžadovať dôkazy. Žalobca dodal,

že vychádza aj zo záverov Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. 10.
2022, že súd nemôže ani v spotrebiteľských veciach nahrádzať chýbajúce skutkové tvrdenia. Súd
prvej inštancie sa uvedenými procesnými pravidlami neriadil, nevysporiadal sa so skutočnosťou, že
žalovaný tvrdenia a dôkazné prostriedky predložené žalobcom žiadnym spôsobom nenamietal. Hoci
teda v uvedenom prípade ide o spotrebiteľský spor, ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a bezbrehá,

a neznamená, že súd prvej inštancie môže nahrádzať aktivitu spotrebiteľa v neobmedzenom rozsahu.
Súd v spotrebiteľských sporoch môže vykonať i dôkaz, ktorý strana v postavení spotrebiteľa nenavrhne,
avšak vykonanie dôkazu nad procesný návrh spotrebiteľa nezahŕňa v sebe i povinnosť súdu popierať
skutkové tvrdenia, ktoré spotrebiteľom popreté neboli, resp. tvoriť vlastné skutkové tvrdenia nadtvrdenia prezentované spotrebiteľom. Súhrnom žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom fakticky negoval skutočnosti tvrdené žalobcom, ktoré neboli v konaní spornými,
keď „požadoval preukázať preukázané“.

2.2Žalobcaďalejvodvolanínamietaliskutkovézáverysúduprvejinštancieotom,žeprávnypredchodca
žalobcu neskúmal pred poskytnutím spotrebiteľského úveru zo zmluvy o úvere bonitu žalovaného
s odbornou starostlivosťou a z toho vyplývajúce právne závery súdu prvej inštancie. Uviedol, okrem
iného,žebankamalazistenýpríjemžalovanéhozožiadostioúver,vktorejžiadateľ(žalovaný)deklaroval
svoj príjem. Tieto údaje banka preverovala v Sociálnej poisťovni. Žalobca zdôraznil, že žalovaný

(žiadateľ) bol povinný v žiadosti o úvere uviesť pravdivé údaje. Ohľadne záverov čo do výdavkov
žalobca uviedol, že veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov.
Žalobca považoval za vhodné uviesť, že postupca, banka, nemá možnosť sa o záväzkoch spotrebiteľa
dozvedieť inak ako priamo od spotrebiteľa, pričom výdavkami sa rozumejú finančné výdavky a nie účet
za telefón, lieky a podobne, keďže z logiky veci sa menia v čase a neposkytnú dodávateľovi žiaden
reálny obraz z hľadiska zhodnocovania bonity. Spracúvanie informácii vyžadovaných zo strany súdu

prvej inštancie nemá žiaden zákonný podklad, veriteľ nemôže pod rúškom skúmania bonity spracúvať
o dlžníkovi akékoľvek údaje, aj z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. 04.
2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohyby takýchto údajov,
ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov, ďalej len „GDPR“)
vyplýva zásada tzv. minimalizácie spracúvaných údajov. Dodávateľ nie je policajným orgánom, t. j. jeho

možnosti skúmania bonity spotrebiteľa sú limitované a musí prioritne vychádzať z údajov, ktoré mu
spotrebiteľ poskytol v žiadosti o úver, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre uzavretie zmluvy. Spôsob
výpočtu limitu je ustanovený v § 7 ods. 20 ZoSÚ. Veriteľ mal k dispozícii údaje o príjmoch, peňažných
záväzkochspotrebiteľaatzv.paušálnevýdavkybolipokrytéživotnýmminimomzvýšenýmo40%.Veriteľ
učinil výpočet ukazovateľa schopnosti dlžníka splácať úver (DSTI) s výsledkom 0,25 %, pričom táto

hodnota nesmela prekročiť „1“. Na základe uvedeného žalobca považoval za nesporné a preukázané,
že veriteľ konal s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, ako aj v súlade
s odporúčaniami dohliadajúceho orgánu Národnej banky Slovenska (NBS). Skutkové tvrdenia vo vzťahu
k skúmaniu bonity boli podľa názoru žalobcu riadne preukázané doložením konkrétnych dôkazov,
pričom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku išlo o nesporné skutkové tvrdenia. Uviedol, že

považuje za nesprávny skutkový a právny záver súdu prvej inštancie o tom, že postupca nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, nakoľko tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a javí sa skôr
ako popieranie žalobcom predložených dôkazov a jeho tvrdení, a to zo strany súdu prvej inštancie, ktoré
navyše samotný žalovaný nepoprel. Žalobca vo vzťahu k skutkovým, právnym záverom a namietanému
nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie podporne poukázal na viacero rozhodnutí

krajských súdov (Krajský súd v Bratislave sp. zn. 8CoCsp/23/2023; Krajský súd v Prešove sp. zn.
9CoCsp/45/2022, sp. zn. 10CoCsp/3/2022, sp. zn. 10CoCsp/20/2021, 17CoCsp/24/2022; Krajský súd
v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/36/2022, sp. zn. 43CoCsp/38/2022; Krajský súd v Trenčíne sp. zn.
6CoCsp/24/2023, sp. zn. 8CoCsp/15/2022, sp. zn. 17CoCsp/6/2024, 27CoCsp/1/2024).
2.3 Žalobca v odvolaní namietal aj právne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bez poplatkovosti

úveruastýmsúvisiaceskutkovézáverysúduprvejinštancie.Namietalajporušenieprávanaspravodlivý
proces. Po odcitovaní § 2 písm. g) ZoSÚ žalobca uviedol, že pri výpočte celkovej čiastky, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, ako aj pri údaji o RPMN je potrebné mať na zreteli, že poistenie schopnosti splácať
úver, ako typ zabezpečenia záväzku plynúceho zo zmluvy o úvere, bolo v danom prípade fakultatívne,
t. j. išlo o možnosť, nie povinnosť dojednať takýto druh poistenia. K uzavretiu zmluvy o úvere za

rovnakých podmienok mohlo dôjsť aj bez dojednania poistného. Žalobca poukázal na obsah zmluvy
o úvere. Fakultatívne poistné do výpočtu celkových nákladov v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ nevstupuje.
Výpočet celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s poskytnutím úveru vykonaný
súdom prvej inštancie označil žalobca za nesprávny, pretože nezohľadňuje fakultatívnosť poistenia.
Celková čiastka, ktorú spotrebiteľ mal podľa zmluvy o úvere zaplatiť, je vymedzená v zmluve správne,

v súlade s ustanovením § 2 písm. h) ZoSÚ, pričom boli splnené i všetky ostatné zákonné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ. Z uvedeného dôvodu je aj RPMN potom v zmluve o úvere
uvedená správne. Žalobca podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5CoCsp/91/2022. Z hľadiska porušenia práva na spravodlivý proces v tomto smere žalobca namietal,
že súd prvej inštancie mu nevytvoril procesný priestor pre argumentáciu. Uviedol, že žalovaný bol

v konaní pasívny, predmetné skutočnosti nenamietal a súd prvej inštancie ho na vysvetlenie (akékoľvek)
nedostatku nevyzval, preto mu ani nevznikla procesná nevyhnutnosť uvádzať právne posúdenie na
niečo, čo vyplýva z dokumentácie zo spisu. Označil za prekvapivý postup súdu prvej inštancie, ktorý bez
predchádzajúcej výzvy na vysvetlenie, a to na rozdiel od napr. ex offo skúmania bonity, učinil záver nadrámec toho, čo vyplýva z jednotlivých dôkazov, či tvrdení strán sporu. Súd prvej inštancie podľa názoru
žalobcu,bezprocesnejnevyhnutnostispochybňujeapopierazmluvnédojednaniamedzistranamisporu,
pričom žalobcovi ani len nevytvoril procesný priestor pre ozrejmenie akýchkoľvek nedostatkov, čím

porušil jeho právo na spravodlivý proces.

3. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu nepodal.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa §

34 ods. 1 CSP, preskúmal vec v celom rozsahu, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods.
1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP,
pričom nezistil vadu procesných podmienok, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP z dôvodu nenaplnenia zákonných podmienok pre jeho nariadenie.

5. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že

súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav veci správne, so
skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. V zmysle ustanovenia § 383 CSP
je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd preto
pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stav; procesné predpoklady
doplňovať alebo zopakovať dokazovanie zo strany odvolacieho súdu naplnené neboli.

6. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu, preto odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu

viazanosti odvolania a jeho dôvodmi. Ne/dostatok procesných podmienok skúma odvolací sud ex offo
(§ 380 ods. 2 CSP).

7. Súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, z ktorého v súlade s § 383 CSP vychádzal aj odvolací
súd, je možné zhrnúť nasledovne: Právny predchodca žalobcu so žalovaným 01. 06. 2021 uzatvorili

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému
viazaný spotrebiteľský úver na kúpu tovaru alebo služby vo výške 2.154,22 Eur. V zmluve o úvere bola
dohodnutá (fixná) úroková sadzba vo výške 18 %. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v pravidelných
mesačných splátkach, s celkovým počtom mesačných splátok 48, s výškou mesačnej splátky 66,63
Eur s poistením splatných v 15. deň toho-ktorého mesiaca, so splatnosťou 1. mesačnej splátky 15. 07.

2021 a termínom konečnej splatnosti úveru 15. 06. 2025. V zmluve o úvere bolo vymedzené RPMN
vo výške 19,56 % a celková čiastka k zaplateniu v sume 3.037,44 Eur. Zmluvné strany sa dohodli,
že ak klient (spotrebiteľ; žalovaný) nebude splácať poskytnutý úver riadne a včas, tak banka bude
oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Banka záväzok zo zmluvy o úvere splnila, žalovanému
úver v dohodnutej výške poskytla. V konaní nebolo sporné, že žalovaný zaplatil len dve mesačné splátky

po 66,63 Eur, potom prestal plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere. Banka preto pristúpila
k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru (§ 53 ods. 9, § 565 OZ) a následne zmluvou o postúpení
pohľadávok postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobcu.

8. Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, že zmluva o úvere je s prihliadnutím na charakter

zmluvných strán zmluvou spotrebiteľskou, preto je potrebné na ňu aplikovať príslušné ustanovenia OZ
a ZoSÚ. V danom prípade ide o spotrebiteľsky spor. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. V tomto smere súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z §
7 ods. 1 ZoSÚ, t. j. skúmať solventnosť klienta, spotrebiteľa, pred poskytnutím spotrebiteľského úveru

s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho banka nebola oprávnená žiadať jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ. Vychádzal pritom z vykonaného dokazovania, na
základe ktorého zistil, že pred poskytnutím úveru nemala banka zistené údaje o rodinnom stave,
príjmoch a výdavkov žalovaného. Zo zmlúv 1/ a 2/ nevyplýva, že by k ním žalovaný doložil doklady
preukazujúce tieto skutočnosti a ani žalobca v konaní nepredložil žiaden doklad, podľa ktorého preveril

príjmy a výdavky žalovaného. Súhrn z interného posúdenia bonity žalovaného zo systému právneho
predchodcu žalobcu, ktorý do konania predložil žalobca, nepovažoval súd prvej inštancie za postačujúci,
nakoľko údaje v ňom uvedené, nie sú verifikovateľné. Podľa listiny „Spracovanie osobných údajov
a informácii tvoriacich bankové tajomstvo“, predloženej žalobcom, žalovaný uviedol, že je od 01/2020zamestnaný v spoločnosti D. E. B., má čistý mesačný príjem vo výške 710,- Eur; býva u rodinného
príslušníka; nájomné vo výške 100,- Eur; počet vyživovaných detí: 0; ostatné záväzky 42; žalovaný
neuviedol svoj rodinný stav – ten vyplýva len z interného výpisu právneho predchodcu žalobcu (C –

slobodný). Keďže banka postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok pohľadávku voči žalovanému na
žalobcu pred konečným termínom splatnosti úveru a nebola oprávnená vyhlásiť predčasnú splatnosť
úveru, tak pri postúpení pohľadávky zo spotrebiteľského úveru konala v rozpore so zákonom (§ 17
ZoSÚ), pretože postúpila nesplatnú pohľadávku (v celosti). Preto je zmluva o postúpení pohľadávok
absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ). Vzhľadom na uvedené žalobca nie je aktívne vecne

legitimovaným. Súd prvej inštancie tiež na základe vykonaného dokazovania zistil, že zmluva o úvere
neobsahuje správne údaje o RPMN a celkovej čiastke (§ 2 písm. h/ ZoSÚ), následkom čoho nie je
zrejmé ktoré údaje boli použité pri výpočte RPMN (§ 9 ods. 2 písm. h/ ZoSÚ). Súd prvej inštancie dôvodil,
že banka do celkových nákladov (§ 2 písm. g/ ZoSÚ) nezapočítala aj poistné, hoci tak mala spraviť,
a preto v zmluve o úvere nemôže byť správne vymedzená celková čiastka, ako ani RPMN. Pre absenciu
uvedených obligatórnych náležitosti zmluvy o úvere a RPMN uvedenej v nesprávnej výške v neprospech

spotrebiteľa, súd prvej inštancie považoval poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov
v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) ZoSÚ. Žalobca v odvolaní predmetné právne závery súdu prvej
inštancie rozporoval. Rozporoval aj skutkové závery súdu prvej inštancie, na základe ktorých ten dospel
k, v napadnutom rozsudku, uvedeným právnym záverom. Namietal porušenie práva na spravodlivý
proces. Žalobcom namietané nedostatky napadnutého rozsudku a jeho vydaniu predchádzajúcemu

procesnému postupu, sa tak stali predmetom odvolacieho prieskumu. Žalobca v odvolaní osobitne
nenamietal záver súdu prvej inštancie ohľadom uplatneného nároku vo výške 124,57 Eur titulom
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky; keďže odvolanie smeruje do celého rozsudku súdu prvej
inštancie, aj táto časť rozhodnutia je predmetom odvolacieho prieskumu.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci a postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd preto v zmysle § 378 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok
vprvomvýrokuozamietnutížalobyavzávislomdruhomvýrokuonáhradetrovprvoinštančnéhokonania,
pretože je vecne správny.

10. Úvodom odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní nespochybňoval, resp. nenapadol právny
záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o úvere, uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu
ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, je s prihliadnutím na charakter zmluvných strán zmluvou
spotrebiteľskou,vdôsledkučohojenadanýsporpotrebnéaplikovaťrelevantnéustanoveniaOZaZoSÚ.
Odvolacísúdsasuvedenýmprávnymzáveromsúduprvejinštanciestotožňujealenpreúplnosťdodáva,

že zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom (splátkovom) úvere (§ 1 ods. 1, § 2 písm. d/ ZoSÚ), na
základe ktorej bol žalovanému, spotrebiteľovi, právnym predchodcom žalobcu, v postavení dodávateľa
(veriteľa; § 2 písm. a/, b/ ZoSÚ), poskytnutý spotrebiteľský úver (§ 1 ods. 2 ZoSÚ).
10.1 Rozhodnutia krajských súdov, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, odvolací súd vzhliadol, avšak
právne názory vyplývajúce z uvedených rozhodnutí na preskúmavaný spor pri rozhodovaní o podanom

odvolaní neaplikoval. Odvolací súd jednak nie je pri rozhodovaní o predmetnom odvolaní viazaný
právnym názorom iného krajského súdu a zároveň nemožno v tomto smere skonštatovať ani porušenie
princípu právnej istoty (čl. 2 ods. 2) v prípade odchýlenia sa od právneho názoru vyjadreného v obdobnej
veci iným krajským súdom, prípadne iným senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdom
odvolacím, ak právne názory vyjadrené v iných rozhodnutiach krajských súdov vychádzajú z iných

skutkových okolností. Na margo uvedeného odvolací súd podporne (per analogiam) poukazuje na
právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/213/2022
z 29. 05. 2024, podľa ktorého požiadavka jednotného rozhodovania je daná len v prípadoch skutkovo a
právne identických. V ďalšom texte bude vysvetlené, na základe akých právnych predpisov a judikatúry
SD EÚ bol súd prvej inštancie povinný preverovať postup právneho predchodcu žalobcu pri skúmaní

bonity spotrebiteľa.

11.Zhľadiskaporušeniaprávanaspravodlivýprocesžalobcavodvolaníuviedol,ženapadnutýrozsudok
považuje za prekvapivý. Dôvodil, že súd prvej inštancie bez predchádzajúcej výzvy na vysvetlenie
a bez toho, že by žalovaný v priebehu konania namietal nesprávnosť celkovej čiastky alebo nesprávne

vymedzenú RPMN a nad rámec toho, čo vyplýva z dôkazov, prijal záver o tom, že v zmluve o úvere
je nesprávne vymedzená celková čiastka a nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa.
Keďže žalovaný uvedené skutočnosti nenamietal, tak žalobca nemal procesnú nevyhnutnosť osobitne
uvádzať právne posúdenie na niečo, čo vyplýva z uzavretej dokumentácie. Súd prvej inštancie takpodľa jeho názoru žalobcovi nevytvoril procesný priestor pre argumentáciu ohľadne skutočností, ktoré
žalobca považoval za „nesporné“. Odvolací súd s odvolacou argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Význam
RPMN súvisí s jednoduchším orientovaním sa spotrebiteľov pri výbere úverového produktu. V jednej

percentnom vyjadrenej veličine má totiž spotrebiteľ vyjadrené celkové náklady spotrebiteľa na úver
reflektujúce nielen úroky, ale aj poplatky, a to so zreteľom na dobu splácania a výšku splátok. Súd prvej
inštancie bol ex offo povinný skúmať, či zmluva o úvere, ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, obsahuje
správne uvedené obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Medzi uvedené náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ patrí aj RPMN a celková čiastka. Súd prvej inštancie po skutkovej

stránkevychádzalztvrdenížalobcu,ktorýužvžalobeuviedol,žezmluvaoúvere„má“všetkyobligatórne
náležitosti vyžadované ZoSÚ. Uvedené tvrdenia žalobcu potvrdzuje zmluva o úvere, ktorú predložil ako
dôkazný prostriedok žalobca a z ktorej vychádzal aj súd prvej inštancie. Zo zmluvy o úvere je zrejmé,
že obsahuje uvedené obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tomto smere nemal súd
prvej inštancie dôvod vyzývať žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení, či ich pre ukázanie. Je však
dôležité uvedomiť si, že posúdenie toho, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má správne vymedzené

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ, t. j. RPMN a celkovú čiastku v súlade so zákonom, je
otázkouprávnou,otázkouprávnehoposúdenia,nevzťahujesanaňupretokoncentráciakonania,akoani
bremeno tvrdenia či bremeno dôkazné. Súd prvej inštancie nemal dôvod vyzývať žalobcu na doplnenie
právnej argumentácie ohľadne toho, či v zmluve o úvere je riadne a správne uvedená RPMN či celková
čiastka, keďže § 150 ods. 2 CSP sa vzťahuje výlučne na rozhodujúce skutočnosti, t. j. skutkové tvrdenia.

Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie povinný preskúmať a prihliadnuť aj na to, či sú v zmluve o úvere
správne uvedené (vypočítané) celkové náklady úveru (§ 2 písm. g/ ZoSÚ) zo zmluvy o úvere, keďže
celkové náklady k zaplateniu koncipujú (sčasti) celkovú čiastku (§ 2 písm. h/ ZoSÚ). Nadväzujúc na
uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že súd nie je právnym posúdením veci vyjadreným stranou sporu
viazaný. Podporne odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

II.ÚS267/2015,zktoréhovyplýva,že:„Zásadaiuranovitcuriapredstavujepovinnosťvšeobecnéhosúdu
poskytnúť právnu kvalifikáciu skutkového stavu veci tak, ako ho označil účastník konania a ako vyplýva
z vykonaných dôkazov (ide teda o subsumpciu zisteného skutkového stavu pod hypotézu príslušnej
právnej normy) bez ohľadu na právne posúdenie poskytnuté účastníkom konania.“. Pokiaľ žalobca
namietal prekvapivosť napadnutého rozsudku, tak sa odvolací súd so žalobcom nestotožnil, pretože

z obsahu predloženého spisu jednoznačne vyplýva, že právny zástupca žalobcu mal možnosť zúčastniť
sa na pojednávaní konanom dňa 24. 09. 2024. Právny zástupca žalobcu bol na toto pojednávanie
riadne predvolaný, avšak nezúčastnil sa ho s tým, že žiadal, aby bolo konané a rozhodnuté v jeho
neprítomnosti (č. l. 151). Skutočnosť, že sa žalobca nezúčastnil pojednávania a súhlasil s konaním vo
svojej neprítomnosti, v dôsledku čoho sa sám vylúčil z možnosti operatívne reagovať na predbežný

právny názor súdu prvej inštancie, nemožno klásť na vinu konajúcemu súdu. Z uvedeného je podľa
názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobcovi bol v konaní pred súdom prvej inštancie vytvorený
dostatočný, zákonom prezumovaný, procesný priestor. Táto odvolacia námietka žalobcu podľa § 365
písm. b) CSP preto nie je dôvodná.

12. K námietke žalobcu týkajúcej sa (ne)možnosti súdu skúmať splnenie povinnosti veriteľa posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť potenciálneho klienta, spotrebiteľa, splácať spotrebiteľský úver
bez toho, že by protistrana namietala skúmanie bonity, teda aj bez návrhu, odvolací súd uvádza, že v
zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej vo veci C-679/18: „Články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v

tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to
v trojročnej premlčacej dobe.“. Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvej inštancie bol oprávnený a

povinný skúmať splnenie povinnosti pôvodného veriteľa s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver pred uzavretím zmluvy o úvere a v prípade jej porušenia vyvodiť
voči veriteľovi právne následky s tým spojené, v slovenskom právnom poriadku uvedené v § 11 ods.
2 ZoSÚ, aj keď žalovaný v konaní nenamietal nesplnenie tejto povinnosti veriteľa, bol pasívny. AjNajvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/34/2023 uviedol, že: „(...) je nepochybné,
že články 8 a 23 smernice 2008/48/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa

ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve (...)“. Neobstojí preto argumentácia žalobcu,
že súd prvej inštancie nie je oprávnený skúmať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúce z ustanovenia
§ 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ. Odvolací súd síce súhlasí so žalobcom, že ochrana spotrebiteľa nie je
absolútna a „bezbrehá“, ale to nič nemení na skutočnosti, že súd má povinnosť skúmať splnenie vyššie

uvedenej povinnosti z úradnej povinnosti, čomu nebráni ani okolnosť, že žalovaný tvrdenia žalobcu
účinne nepoprel.
12.1 Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie nemal dôvod zabezpečovať a vykonať
dôkazy ohľadom skutočností týkajúcich sa povinností banky podľa § 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ, pretože
žalovaný vykonanie takýchto dôkazov nenavrhol, resp. žiadne nepredložil, šlo o nesporné skutočností,
odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 295 CSP, v zmysle ktorého súd v spotrebiteľských sporoch

„(...)môževykonaťajtiedôkazy,ktoréspotrebiteľnenavrhol,akjetonevyhnutnéprerozhodnutievoveci.
Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.“ Aj keď to z citovaného ustanovenia explicitne
nevyplýva, v zmysle judikatúry SD EÚ (napr. rozhodnutia C-240/98 až C-244/98 alebo C-497/13,
C-137/08 a C-472/11) sa uvedené ustanovenie týka obstarávania, zabezpečovania a vykonávania
dôkazov, ktoré by mohli byť na prospech spotrebiteľa. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie

v predmetnom sporovom konaní ex offo skúmal, či pôvodný veriteľ splnil svoje povinnosti vyplývajúce
z § 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ. Sankcia, ktorú zákon predpokladá za nesplnenie povinnosti veriteľa skúmať
bonitu klienta s odbornou starostlivosťou pred uzavretím spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je upravená
v ustanovení § 11 ods. 2 ZoSÚ; vedie k obmedzeniu práva veriteľa žiadať jednorazové splatenie dlhu.
Keďže žalobca vyvodil svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore od zmluvy o postúpení pohľadávok,

pričom z ustanovenia § 17 ZoSÚ bezpochyby vyplýva, že banka, resp. pobočka zahraničnej banky, môže
pohľadávku voči spotrebiteľovi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere postúpiť len splatnú (v celosti), pričom
termín konečnej splatnosti predmetného úveru mal nesporne nastať až po postúpení tejto pohľadávky,
tak súd prvej inštancie musel zabezpečiť a vykonať dôkazy týkajúce sa skutočností, či pôvodný veriteľ
postupoval pri posúdení bonity žalovaného v súlade so zákonom, pretože ide o rozhodujúce skutočnosti,

dôležité pre ochranu práv spotrebiteľa; z vyššie uvedeného totiž vyplýva, že ak by banka tieto povinnosti
nesplnila, nebola by v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 ZoSÚ oprávnená platne vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, v dôsledku čoho by žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaným, a to ako
následok neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Odvolací súd pre úplnosť zdôrazňuje, že súd
skúma aj (ne)dostatok vecnej legitimácie bez návrhu, bez ohľadu na to, či jej nedostatok strana sporu

namieta, keďže preskúmavanie vecnej legitimácie a skutočností s ňou súvisiacich, je imanentnou
súčasťou každého súdneho konania (porovnaj sp. zn. 2Cdo/205/2009).
12.2 Na základe uvedeného je odkaz žalobcu na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15, z ktorého
podľa jeho názoru vyplýva, že SD EÚ naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru
a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 11/2016 z 07. 12. 2018, v ktorom ten mal

podľa názoru žalobcu konštatovať, že v sporovom konaní je pozícia sudcu ako vyhľadávača dôkazov
len v prospech jednej strany neprijateľná a kriticky sa vyjadril k (ne)primeranej ochrane spotrebiteľa,
irelevantný, pretože podľa názoru odvolacieho sudu v danom prípade nedošlo k akémukoľvek excesu
zo strany súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie pri preskúmavaní povinnosti veriteľa posudzovať
bonitu klienta konal z úradnej povinnosti, na účely ochrany práv spotrebiteľa, a v konečnom dôsledku

síce dospel k záveru, ktorý vyznieva v prospech spotrebiteľa (žalovaného), avšak dôkazy, ktoré súd
prvej inštancie v súlade s ustanovením § 295 CSP zabezpečil a vykonal, mohli po ich vykonaní a
vyhodnotenísvedčiťtakvprospechžalobcu,akoajvjehoneprospech.Súdprvejinštanciekonalvsúlade
správnymipredpismi,poukázalaaplikovalzáveryvyplývajúcezrozhodovacejpraxenajvyššíchsúdnych
autorít. Navyše rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, vychádza

z absolútne odlišného skutkového stavu, ako aj právneho základu, keďže otázkou „rozumnej miery“
ochrany spotrebiteľa sa toto rozhodnutie SD EÚ v kontexte preskúmavanej veci nezaoberá. Rovnako
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 11/2016 z 07. 12. 2018 vychádza z odlišného
skutkového stavu a podstatou ústavného prieskumu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky
bolo: „ (...) posúdenie, či povinnosť súdu ex offo prihliadať na premlčanie spotrebiteľského úveru je v

súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy zaručujúcim právo na nestranný súd, právo na súdnu ochranu a právo na
prístup k súdu v spojení s právnou istotou, ktorá je garantovaná tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1
ústavy.“, a to v súvislosti s ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1995 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, čonie je relevantné vo vzťahu k preskúmavanej veci, keďže súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd,
neposudzovali premlčanie spotrebiteľského úveru a na daný spor súd prvej inštancie, ako aj odvolací
súd, aplikoval, okrem iného, relevantné ustanovenia ZoSÚ, nie zákona č. 250/2007 Z. z. Z obsahu

predloženého spisu nevyplýva ani to, že by súd prvej inštancie vyhodnocoval, či by v postavení veriteľa
žalovanému spotrebiteľský úver poskytol alebo nie. Uvedenú odvolaciu argumentáciu žalobcu považuje
odvolací súd takisto za irelevantnú, keďže súd prvej inštancie len skúmal, či právny predchodca žalobcu
dodržal postup ustanovený zákonom pri posúdení úverovej bonity spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Koniec koncov aj Krajský súd v Nitre v rozhodnutí sp. zn. 9CoCsp/45/2022,

na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, explicitne uviedol, že súd ex offo skúma, či veriteľ splnil zákonom
uložené (§ 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ) povinnosti.

13. K namietanému skutkovému záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal, že banka
postupovala pri skúmaní úverovej bonity žalovaného s odbornou starostlivosťou, odvolací súd uvádza,
že v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri plnení

povinností podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, tak nie je oprávnený žiadať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Čo sa rozumie odbornou starostlivosťou v kontexte posudzovania úverovej
bonity spotrebiteľa upravuje ustanovenie § 7 ods. 17 ZoSÚ, pričom z ustanovenia § 7 ods. 16 písm.
b) ZoSÚ vyplýva, že veriteľ je povinný vynaloženie odbornej starostlivosti hodnoverne preukázať.
Ustanovenie § 11 ods. 2 upravuje aj tzv. hrubé porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.

Pre hrubé porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje, aby veriteľ posúdil schopnosť
spotrebiteľa splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
alebo aj keď určitými údajmi od spotrebiteľa disponuje, napriek tomu sa za hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ považuje aj neprihliadnutie na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a napokon ak by aj veriteľ na

tieto údaje prihliadol, napriek tomu hrubo poruší povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ aj vtedy, ak poruší
povinnostivyplývajúcemuzustanovení§7ods.19až42ZoSÚ.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazuje
na to, že z ustanovenia § 7 ods. 27 ZoSÚ vyplýva pre veriteľa výslovná povinnosť informácie o príjme
spotrebiteľa overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov alebo externých
zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa a povinnosť bez súhlasu spotrebiteľa, len na splnenie účelu

posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely výpočtu limitu pre ukazovateľ
schopnosti splácať spotrebiteľský úver elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa v
Sociálnej poisťovni, a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra.
13.1 Žalobca síce v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní tvrdil, že doručil súdu
dokumentáciu preukazujúcu skúmanie bonity, avšak žaloba, vyjadrenie žalobcu vo veci, listina

„Spracovanie osobných údajov a informácii tvoriacich bankové tajomstvo“, ako ani interný doklad
predložený žalobcom, nepredstavujú dôkazy hodnoverne preukazujúce, že si banka splnila zákonom
stanovené povinnosti pri posudzovaní úverovej bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou. Žalobca
síce uviedol vo vyjadrení z 30. 05. 2024, že zdroje údajov uvedené v internom doklade právneho
predchodcu žalobcu boli „napríklad z úverového registra alebo Sociálnej poisťovne vo forme dát, ktoré

v čitateľnej podobe zobrazujú len interné aplikácie postupcu“, avšak túto skutočnosť nepreukázal, údaje
tam uvedené nie sú verifikovateľné, ako uviedol i súd prvej inštancie. Žalovaný v listine s názvom
„Spracovanie osobných údajov a informácii tvoriacich bankové tajomstvo“ uviedol, že je od 01/2020
zamestnaný v spoločnosti D. E., B.; má čistý príjem 710,- Eur; býva u rodinného príslušníka; nájom
100,- Eur; s počtom vyživovaných detí 0, avšak ako uviedol i súd prvej inštancie, nedeklaroval svoj

rodinný stav, ten vyplýva iba z interného výpisu postupcu. Žalovaný však nedoložil pred uzavretím
zmluvy o úvere akékoľvek dokumenty hodnoverne preukazujúce ním deklarované údaje tak, aby z nich
mohla banka pri hodnotení úverovej bonity informovane vychádzať. Žalobca síce tvrdil, že za účelom
overenia príjmu deklarovaného spotrebiteľom banka vykonala lustráciu v Sociálnej poisťovni, avšak
nepreukázal toto tvrdenie napr. predložením výsledku danej lustrácie, prípadne iným hodnoverným

spôsobom. Žalobca netvrdil a nepreukázal, že by príjem žalovaného (spotrebiteľa) banka overila
z iných interných či externých zdrojov nezávislých od spotrebiteľa, napr. u zamestnávateľa žalovaného,
ktorého žalovaný deklaroval. Žalobca síce tvrdil, ale nepreukázal, že by banka bola vyžiadala
údaje z príslušnej databázy alebo Spoločného registra bankových informácií (SRBI) a nebankového
registra (NRKI) za účelom overenia úverového zaťaženia žalovaného inými úvermi. Žalobca tiež

nepreukázal, akým spôsobom a či vôbec banka bola zisťovala rodinný stav žalovaného a či overovala
žalovaným deklarovaný počet vyživovacích povinností, alebo či vychádzala iba zo žalovaným v listine
„Spracovanie osobných údajov a informácii tvoriacich bankové tajomstvo“ deklarovaných skutočností
o počte vyživovaných povinností a od toho určila sumu životného minima (ako odhad nákladov nazabezpečenie životných potrieb jeho a ním vyživovaných osôb aj v zmysle stanoviska NBS, na ktoré
v odvolaní poukázal žalobca). Interný dotazník predložený žalobcom tieto dôkazy nenahrádza. Súd
prvej inštancie správne uviedol, že ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplývajú údaje o rodinnom

stave, príjmoch či výdavkov žalovaného. Odvolací súd preto súhlasí so skutkovým záverom súdu
prvej inštancie, že žalobca hodnoverne nepreukázal (§ 7 ods. 16 písm. b/ ZoSÚ), že jeho právny
predchodca postupoval s odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 17 písm. b/ ZoSÚ) pri plnení povinností
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Vychádzajúc zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, odvolací súd konštatuje,
že žalobca nepreukázal ani to, že si banka splnila povinnosti vyplývajúce jej zo zákona ohľadne

preverovania príjmov deklarovaných žalovaným z interného, či externého zdroja, alebo lustráciou
v Sociálnej poisťovni. Nad rámec uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že pre posúdenie splnenia
povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné len to, aká bola reálna finančná, majetková,
sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity
spotrebiteľa. V kontexte preskúmavanej veci to znamená, že ak aj právny predchodca žalobcu dospel
k „správnemu“ výsledku v rámci posudzovania úverovej bonity spotrebiteľa, tak to nekonvaliduje jeho

zjavne nezákonný postup; to zjavne nebolo úmyslom zákonodarcu pri ustanovení povinnosti veriteľa
podľa § 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ. Odvolacia argumentácia žalobcu týkajúca sa konkrétneho výpočtu
bonity žalovaného pôvodným veriteľom preto nie je podstatná, nie je spôsobilá privodiť zmenu či
zrušenie napadnutého rozsudku, pretože bez ohľadu na výsledok skúmania bonity (t. j. k akému limitu
ukazovateľa solventnosti žalovaného právny predchodca žalobcu výpočtom dospel) je zrejmé, pôvodný

veriteľ nepostupoval pri skúmaní úverovej bonity v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami ZoSÚ.
13.2 Neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcu týkajúcu sa GDPR. Posúdenie úverovej bonity by
malo vychádzať z informácii o finančnej a hospodárskej situácii spotrebiteľa, malo by byť primerané
a malo by sa vykonať v záujem spotrebiteľa s cieľom predísť postupom nezodpovedného poskytovania
úverov a nadmernej zadlženosti, a mali by sa pri ňom zohľadniť všetky potrebné a relevantné faktory,

ktorébymohliovplyvniťschopnosťspotrebiteľasplácaťúver.Jepravdou,žepriposúdeníúverovejbonity
spotrebiteľa by sa mali brať do úvahy len informácie nevyhnutné a primerané povahe, trvaniu, hodnote
a rizikám úveru pre spotrebiteľa v súlade so zásadou minimalizácie osobných údajov stanovenou
v GDPR, avšak tieto údaje by mali byť relevantné, úplné a presné. V usmerneniach Európskeho orgánu
pre bankovníctvo z 29. 05. 2020 týkajúcich sa vzniku a monitorovaniu úveru sa poskytujú usmernenia

k tomu, aké kategórie údajov možno použiť pri spracúvaní osobných údajov na účely úverovej bonity,
pričom zahŕňajú doklad o príjme alebo iných zdrojoch splácania a informácie o finančných aktívach
a pasívach alebo o iných finančných záväzkoch. Odvolací súd uvádza, že spotrebitelia by mali poskytnúť
informácie o svojej finančnej a hospodárskej situácii s cieľom uľahčiť posúdenie úverovej bonity.
Veriteľ však má povinnosť overovať informácie týkajúce sa napr. príjmov a výdavkov spotrebiteľa,

vrátane primeraného zohľadnenia súčasných záväzkov spotrebiteľa, okrem iného životných nákladov
spotrebiteľa a jeho domácnosti, ako aj finančné záväzky spotrebiteľa. Tomu zásada minimalizácie
osobných údajov upravená v GDPR podľa názoru odvolacieho súdu nebráni. Medzi osobitnú kategóriu
údajov, ktoré v zmysle zásady minimalizácie osobných údajov nemožno brať do úvahy pri posudzovaní
úverovej bonity spotrebiteľa, resp. preverovať alebo spracúvať, patria údaje uvedené v čl. 9 ods. 1

GDPR,akosúzdravotnéúdajevrátaneúdajovnapr.orakovine,akoaniinformáciezískanézosociálnych
sietí a podobne, keďže žiadna z týchto kategórii údajov, ani žiadne takéto informácie, nie je potrebné
využiť, preverovať alebo spracúvať na účely výpočtu úverovej bonity, a to na rozdiel od údajov o príjmoch
a výdavkoch spotrebiteľa.
13.3 S poukazom na uvedené odvolací súd uznal za správny aj právny záver súdu prvej inštancie,

ktorý na základe zisteného skutkového stavu aplikoval ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ a uplatnil sankciu
vyplývajúcu z tohto ustanovenia, resp. vyslovil absolútnu nemožnosť právneho predchodcu žalobcu
požadovať jednorazové splatenie dlhu od klienta (žalovaného). Odvolací súd dodáva, že v prípade
hrubého porušenia povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ, ako tomu bolo aj v danom
prípade, pretože žalobca nepreukázal, že banka overovala žalovaným deklarovaný príjem z interného či

externého zdroja, resp. lustráciou v Sociálnej poisťovni, sa navyše spotrebiteľský úver v zmysle § 11 ods.
2 ZoSÚ považuje aj za bezúročný a bez poplatkov. Inak povedané, pri hrubom porušení povinnosti podľa
uvedeného ustanovenia ZoSÚ sa aplikuje nielen sankcia absolútnej nemožnosti vyhlásiť predčasnú
splatnosť úveru, ale aj sankcia bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru. Nakoniec správnymi sú aj
nadväzujúce právne závery súdu prvej inštancie. V danom prípade banka nemohla platne a účinne

vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, a to s poukazom na zákonnú sankciu absolútnej nemožnosti
požadovať jednorazové zosplatnenie úveru. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo strany banky je
preto pre rozpor so zákonom neplatné (§ 39 OZ). Súd prvej inštancie ďalej správne uviedol, že v zmysle
ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v spojení s § 525 ods. 2 OZ a § 92 ods. 2 ZoB mohla bankapostúpiť (celú) pohľadávku voči žalovanému na žalobcu buď po termíne konečnej splatnosti úveru, alebo
pred termínom konečnej splatnosti úveru, ak banka platne a účinne vyhlásila predčasnú splatnosť úveru.
Keďže banka postúpila pohľadávku zo zmluvy o úvere na žalobcu pred termínom konečnej splatnosti

a nebola oprávnená mimoriadne zosplatniť úver, tak zmluva o postúpení pohľadávok je absolútne
neplatným právnym úkonom, keďže odporuje zákonu (§ 39 OZ). Dôležité je však uvedomiť si, že aj
keď veriteľ nesplnil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nemá síce oprávnenie vyhlásiť predčasnú
splatnosť takéhoto úveru a v prípade jej hrubého porušenia sa navyše spotrebiteľský úver považuje aj
za bezúročný a bez poplatkov, avšak veriteľovi nezaniká právo na vrátenie istiny poskytnutého úveru

v splátkach. Ak by si veriteľ žalobou uplatnil splatné, neuhradené a nepremlčané splátky poskytnutého
úveru, súd by nemal dôvod žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Muselo by sa však jednať o veriteľa, ktorý
uzavrel so spotrebiteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere a na jej základe spotrebiteľský úver poskytol.
Tomuto veriteľovi by svedčila v spore aktívna vecná legitimácia aj v prípade neplatného postúpenia
pohľadávky na tretiu osobu v dôsledku absencie oprávnenia vyhlásiť úver za predčasne splatný. Žalobca
však nie je veriteľom, ktorý poskytol žalovanému spotrebiteľský úver, preto súd prvej inštancie správne

vyhodnotil, že v dôsledku neplatného postúpenia pohľadávky z banky na neho tomuto nesvedčí v tomto
spore aktívna vecná legitimácia. Odvolacie námietky žalobcu podľa § 365 písm. h) a f) týkajúce sa
povinnosti banky v zmysle § 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ nie sú dôvodné, napadnutý rozsudok je v prvom
výroku o zamietnutí žaloby vecne správny.
13.4 Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že vzhľadom k tomu, že povinnosť zisťovať, overiť príjem

spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni, či z iného externého, prípadne interného zdroja veriteľovi ukladá
priamo zákon, čím ho zmocňuje na vykonanie predmetnej lustrácie, neobstojí žalobcova argumentácia
o tom, že dodávateľ nie je policajný orgán, ktorého možnosti skúmania bonity spotrebiteľa sú limitované
a musí prioritne vychádzať z údajov, ktoré mu poskytol spotrebiteľ v žiadosti o úver. Aj keď je pravdou,
že z ustanovenia § 7 ods. 2 ZoSÚ vyplýva povinnosť spotrebiteľa uvádzať v žiadosti o úver pravdivé

údaje o svojich pomeroch za účelom posúdenia jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver, vrátane
údaju o príjme, táto povinnosť spotrebiteľa však nezbavuje veriteľa jeho zákonnej povinnosti s odbornou
starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, vrátane lustrácie príjmu
spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni.

14. Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s odvolacou argumentáciou žalobcu, že poistenie
zmluvného záväzku dojednané v zmluve o úvere bolo pre spotrebiteľa (žalovaného) fakultatívne,
v dôsledku čoho poplatok za poistenie nemal byť započítaný do celkových nákladov; RPMN a celková
čiastka je tak uvedená v zmluve o úvere správne. Súd prvej inštancie aplikoval a žalobca v odvolaní
odcitovalustanovenie§2písm.g)ZoSÚ.ZákonodarcavuvedenomustanoveníZoSÚpodalvýkladtoho,

čo je treba rozumieť pod pojmom „celkové náklady spotrebiteľa“. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že
do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby,
aby získal spotrebiteľský úver alebo aby úver získal za veriteľom ponúkaných podmienok. V tomto
smere bremeno dôkazné ohľadne fakultatívnosti poistného zabezpečenia úveru zaťažuje žalobcu, ktorý

v zmysle obsahu zmluvy o úvere a jeho tvrdení do celkových nákladov úveru nezahrnul aj poplatok za
poistné. Z hľadiska dôkazného bremena žalobca v odvolaní poukázal výlučne na text zmluvy o úvere,
vktorejjevčasti1.,bod1.ZákladnépodmienkyZoSÚ,ods.1.1.,jeuvedené,že:„Zvolenýbalíkpoistenia:
Komplexný balík poistenia“ a z časti 3. Spoločné ustanovenia k ZoSÚ a ZoRSÚ, bod 1. Poistenie, ods.
1.1. vyplýva, že: „Dlžník vyhlasuje, že ustanovenie tohto článku sa do jeho ZoSÚ a/alebo ZoRSÚ dostalo

na základe jeho predchádzajúceho výslovného súhlasu s poistením schopnosti splácať spotrebiteľky
úver a/alebo jeho schopnosti splácať revolvingový úver. Dlžník zároveň vyhlasuje, že bol oboznámený
s tým, že pristúpenie k poisteniu schopnosti splácať spotrebiteľky úver a/alebo splácať revolvingový úver
nie je podmienkou uzatvorenia ZoSÚ a/alebo ZoRSÚ.“.
14.1 Pojem „fakultatívnosť“ v kontexte zabezpečenia spotrebiteľského úveru zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere poistením treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že pre
fakultatívnosť, resp. dobrovoľnosť, takéhoto dojednania, sa vyžaduje jednoznačne prejavená vôľa
zo strany spotrebiteľa, zabezpečiť jeho záväzok prostredníctvom poistenia. Spotrebiteľ musí byť
zrozumiteľne informovaný a musí mu byť daná jednoznačná možnosť slobodne sa vyjadriť, či poistenie
schopnosti splácať úver žiada alebo nie. Nepostačuje preto, aby veriteľ pri oferte formulárovej zmluvy

umožnil spotrebiteľovi „zvoliť si“ jeden z vopred prednastavených balíkov poistenia, resp. v zmluve
obsiahnutépoučenieotom,žepoistenieniejepodmienkouuzavretiazmluvy.Užsamotnáskutočnosť,že
úver bol prednastavený so súborom poistenie svedčí tomu, že nemohlo ísť o fakultatívne zabezpečenie
záväzku zo zmluvy o úvere. Odvolací súd je toho názoru, že poistenie spotrebiteľského úveru jefakultatívne napríklad, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere je štandardne nastavená bez poistenia
a poistné zabezpečenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere si spotrebiteľ v rámci procesu
kontraktácie preukázateľne vymieni. Len v takom prípade ide o individuálne dojednanie, keď spotrebiteľ

jasne prejaví vôľu dobrovoľne zabezpečiť zmluvný záväzok poistením. Pre fakultatívnosť nepostačuje
okolnosť, že si spotrebiteľ môže zvoliť pri uzatvorení spotrebiteľskej úverovej zmluvy z viacerých balíkov
„poistení“. Takýto spôsob možnosti odmietnutia poistenia je pre spotrebiteľa zavádzajúci a nejasný,
v samotnej podstate mu len umožňuje zvoliť jeden z viacerých prednastavených typov poistenia.
14.2 Žalobca ani v odvolacom konaní nepredložil taký dôkaz, ktorý by fakultatívnosť poistenia v zmysle

vyššie uvedeného preukázal. Žalobca nepredložil napr. žiadosť spotrebiteľa o poskytnutie úveru, z ktorej
by vyplývalo, že spotrebiteľ žiadal o poistné zabezpečenie úveru. Túto skutočnosť nepreukazuje ani
samotná zmluva o úvere, na ktorú poukazoval žalobca. Z predložených dôkazov nevyplýva ani len
to, že spotrebiteľ mal možnosť odmietnuť poistné zabezpečenie záväzku napr. „zaškrknutím políčka“
o odmietnutí poistného zabezpečenia spotrebiteľského úveru v žiadosti o poskytnutie úveru. Zmluva
o úvere je klasická formulárová spotrebiteľská zmluva, v ktorej bol prednastavený balík poistení,

z ktorých si spotrebiteľ mohol vybrať (zvoliť). Nevyplýva z nej, že by si spotrebiteľ uzavretie zmluvy
o úvere za uvedených podmienok individuálne vymienil. Je tak viac než zrejmé, že zabezpečenie úveru
poistením bolo podmienkou získania úveru za veriteľom ponúkaných podmienok; zmluva, obsahom
ktorej bolo poistenie zmluvného záväzku zo zmluvy o úvere, je neoddeliteľná od zmluvy o úvere. Naopak
zo splátkového kalendára predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaný mal plniť mesačné splátky

vo výške 66,63 Eur, teda vrátane poistného. V tomto smere preto aj odvolací súd prijal záver, že
poistenie bolo podmienkou uzavretia zmluvy o úvere za veriteľom ponúkaných podmienok, v dôsledku
čoho je poistné podľa § 2 písm. g) ZoSÚ potrebné započítať do celkových nákladov. Vzhľadom na
uvedené je zrejmé, že celková čiastka k zaplateniu nie je v zmluve o úvere vymedzená správne,
keďže z obsahu zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že banka do celkových nákladov nezapočítala

aj poplatok za poistenie, v dôsledku čoho je v zmluve nesprávne vymedzená aj RPMN. To potvrdzuje
aj prepočet vykonaný súdom prvej inštancie, ktorý do celkových nákladov započítal aj poistné, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť a zistil, že celková čiastka pri pravidelných mesačných splátkach vo výške
66,63 Eur za dobu 48 mesiacov predstavuje sumu 3.198,24 Eur oproti v zmluve o úvere nesprávne
uvedenej sume 3.037,44 Eur a RPMN 20,93 % oproti v zmluve o úvere nesprávne uvedených 19,56 %.

Z uvedeného vyplýva, že v zmluve o úvere nie sú správne uvedené náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ. Nesprávne vymedzenie uvedených obligatórnych náležitostí
vníma odvolací súd v rovine ich absencie, pretože účelom riadneho a správneho vymedzenia týchto
obligatórnych náležitostí je umožniť spotrebiteľovi oboznámiť sa s konkrétnymi zmluvnými podmienkami
zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť

dostupné údaje uvedené dodávateľom a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými
produktmi, príp. dodávateľmi. Je tak správny i právny záver súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že
vdôsledkuabsencieuvedenýchobligatórnychnáležitostízmluvyoúvereaRPMNuvedenejvnesprávnej
výške v neprospech spotrebiteľa, je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods.
1 písm. b) a d) ZoSÚ. Predmetná odvolacia námietka žalobcu podľa § 365 písm. h) a f) CSP nie je

opodstatnená.

15. Odvolací súd preskúmal aj od výroku vo veci samej závislý druhý výrok napadnutého rozsudku
o trovách prvoinštančného konania. Žalovaný bol v prvoinštančnom konaní úspešnou stranou, a to
v celom rozsahu, nakoľko súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu. Žalovanému

však v spore žiadne preukázateľné a účelne vynaložené výdavky (trovy) nevznikli, nevyplývajú ani
z obsahu predloženého spisu. Súd prvej inštancie preto aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
žalovanému nepriznal. Odvolací súd s uvedeným názorom súdu prvej inštancie stotožnil, závislý druhý
výrok napadnutého rozsudku preto ako vecne správny potvrdil v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP.

16. Odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1
CSP o nároku strán sporu na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalovanému nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi nepriznal. Aj v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný v plnom rozsahu.
Odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel, napadnutý rozsudok v prvom výroku, ako aj v druhom

závislom výroku, ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd však preskúmaním obsahu spisu zistil, že
žalovanému ani v priebehu odvolacieho konania nevznikli preukázateľné a účelne vynaložené výdavky.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi nepriznal.17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania

lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e/ CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).