Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7520206452
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7520206452.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. X.X.XXXX, trvale
bytomD.E.C.XXX,2/mal.F.C.,nar.XX.X.XXXX,trvalebytomD.E.C.XXX,3/G.H.I.,nar.XX.X.XXXX,
trvale bytom D. E. C. XXX, 4/ mal. J. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. C. XXX a 5/ D. F. I., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom K. XXX, zastúpených Mgr. Petrom Kocákom, advokátom so sídlom Rožňavská
8, Moldava nad Bodvou proti žalovaným: 1/ D. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M. XX, C. E. K., toho
času v N. E. O. C. P. B. I. - Q. a 2/ L. R. S., F., B. B. B. XX/XX, E. A., S. X, R. T., G.: XX XXX XXX, konajúca
na území Slovenskej republiky prostredníctvom L. S., S. S. U. G. R. Q., B. B. J. V. X/X, K., G.: XX

XXX XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, Košice, IČO:
51 717 395, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 18. mája 2023 č.k. 7C/122/2020-177

r o z h o d o l :

M e n í výrok I. o vyhovení žalobe a výrok II. o zamietnutí žaloby žalobcov 1/, 2/, 3/, 4/ tak, že žalovaní
1/ a 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 20.000,- eur, žalobkyni 2/ sumu 20.000,- eur, žalobkyni
3/ sumu 18.000,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, nad priznanú sumu p o t v r d z

u j e výrok II. o zamietnutí žaloby a z a m i e t a žalobu žalobkyne 4/ aj v časti nároku na zaplatenie
2.500,- eur.

P o t v r d z u j e III. výrok rozsudku o zamietnutí žaloby žalobcu 5/ a súvisiaci V. výrok o nároku na
náhradu trov konania.

Žalobcom 1/, 2/ a 3/ p r i z n á v a proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Vo vzťahu medzi žalobcom 4/ a žalovanými 1/ a 2/ nepriznáva žiadnej strane sporu náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania.

Vo vzťahu medzi žalobcom 5/ a žalovanými 1/ a 2/ nepriznáva žiadnej strane sporu náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštanciepreskúmavanýmrozsudkomrozhodolonárokužalobcovnanáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do ich súkromného a rodinného života v zmysle § 11, 13
Občianskeho zákonníka, ku ktorému zásahu došlo usmrtením člena ich rodiny F. C., nar. XX.X.XXXX
pri dopravnej nehode dňa 12.7.2019 zavinenej konaním žalovaného 1/ D. L. ako vodiča motorovéhovozidla, ktorého zodpovednosť za škodu bola poistená podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel u žalovaného
2/. Pozostalí rodinní príslušníci žalobkyňa 1/ manželka, žalobkyne 2/, 3/ dcéry, žiadali o peňažnú

náhradu nemajetkovej ujmy každá vo výške 80.000,00 eur, žalobkyňa 4/ vnučka zosnulého v rozsahu
40.000,00 eur a žalobca 5/, zať zosnulého v sume 20.000,00 eur. Zodpovednosť žalovaného 1/ za
ujmu spôsobenú žalobcom v zmysle § 420, § 427 OZ mal súd preukázanú rozsudkom Okresného
súdu Košice-okolie sp.zn. 5T/164/2019 z 20.5.2020, právoplatným v totožný deň, ktorým bol žalovaný
1/ uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 4, 5

Trestného zákona, keď z nedbanlivosti spôsobil smrť viacerých osôb vrátane F., ktorý skutok spáchal
závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona ako vodič
dopravného prostriedku v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlá, ktorý si privodil
vplyvom návykovej látky. Žalovaný 1/ dňa 12.7.2019 ako vodič motorového vozidla značky O. L. EVČ:
I. pri odbočovaní vľavo z hlavnej cesty smerom do obce Turňa nad Bodvou nedal prednosť vjazde
protiidúcemu osobnému motorovému vozidlu značky F. T. W.: T., ktoré riadil vodič F. C. v smere od

obce Turňa nad Bodvou, následkom čoho došlo k čelnej zrážke oboch vozidiel a usmrteniu 4 osôb, a to
vodiča vozidla zn. F. T. F. C. a jeho spolujazdkyne W. I., spolujazdca vo vozidla O. L. D. L. B. a A. L..
Na základe výsledkov toxikologickej analýzy krvi vodiča odobratej žalovanému 1/ po nehode bol zistený
metamfetamínskoncentráciou66,06ng/mlajehometabolickýproduktamfetamínskoncentráciou62,66
ng/ml, pričom vzhľadom na skutočnosť, že vodičovi po nehode pred odberom biologického materiálu

bola podaná infúzna liečba a to krvnej náhrady v celkovom objeme 2000 ml a substitúcia tekutín
v objeme 2500 ml možno predpokladať, že koncentrácia psychoaktívnych látok bola v čase nehody
vyššia, pričom už od koncentrácie 25 ng/ml metamfetamínu dochádza k negatívnemu ovplyvneniu
schopnosti vodiča viesť motorové vozidlo. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ súd hodnotil ako
danú podľa § 823 OZ v spojení s § 15 ods. 1, § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. s odkazom na ustálenú

súdnu judikatúru (Najvyšší súd SR 6MCdo/1/2016, Ústavný súd SR I. ÚS 206/2015, I. ÚS 474/2016,
III. ÚS 85/2020), že pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je daná, keď pojem škody použitý v zákone o povinnom
zmluvnom poistení sa vykladá extenzívne v tom zmysle, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada
patrí pozostalým po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového

vozidla z titulu zodpovednosti za zásah do osobnostných práv – práva na súkromný a rodinný život,
zásah do ktorých je predmetom poistného krytia.

2. Súd mal preukázané, že zásah do osobnostných práv žalobcov, ktorý nastal momentom smrti
manžela, otca, starého otca a svokra F. C. dňa 12.7.2019, spôsobil nenávratnú deštrukciu vzťahov

v rodine s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, pričom vo vzťahu k žalobkyniam 1. až
4. došlo k tak intenzívnemu zásahu do osobnostných práv, kedy nie je postačujúca len morálna
satisfakcia v podobe uloženia trestu vodičov v ich trestnom konaní, či jeho ospravedlnenia sa, ale je
odôvodnené priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Pri hodnotení primeranosti výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 OZ bral do úvahy právnou teóriou a praxou vymedzené

kritériá ako závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k nej došlo, intenzitu vzťahu so zomrelým,
vek zomrelého a pozostalého, otázku existenčnej závislosti na usmrtenej osobe, formu morálneho
zadosťučinenia, postoj k pozostalým (vyjadrenie ľútosti, náhrada škody) a mieru zavinenia pôvodcu
zásahu, dopad udalostí do sféry pôvodcu zásahu a jeho majetkové pomery. Uviedol tiež, že v súlade
s vnútroštátnou judikatúrnou praxou a rozhodnutiami W. sa pri ustálení výšky peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy prihliada aj k úprave takej náhrady v iných hmotnoprávnych predpisoch, napr. v
zákone č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činoch, v zmysle ktorého, poškodení po obeti násilného
trestného činu majú nárok na vyplatenie odškodnenia za úmrtie v sume 50-násobnu minimálnej mzdy,
ktorá suma v roku 2019 predstavovala 26,000,00 eur (minimálna mzda bola na úrovni 520,00 eur).

3. Z výpovede pozostalej manželky (žalobkyne 1/) súdu vyplynulo, že, mala výborného manžela,
vzájomné sa dopĺňali, mali rozdelené povinnosti, bol jej veľkou oporou, v čase úmrtia žili v spoločnej
domácnosti s nimi aj obe dcéry keď bolo u mladšej dcéry diagnostikované v minulosti vážne zdravotné
ochorenie bol obom oporou počas liečby, vozil ich na všetky vyšetrenia, pre budúcnosť sa plánoval
venovať preprave ľudí, na čo si založil aj firmu. Mladšia dcéra smrť otca ťažko znášala, bola na

neho citovo naviazaná, a preto veľa plakávala, pôvodne chcela pokračovať v štúdiu na strednej škole
v Košiciach, ale bývanie na internáte si už nemôžu dovoliť, preto bude študovať bližšie na gymnáziu
alebo obchodnej akadémii v Rožňave, staršia, v tom čase tehotná dcéra mala pre stres z udalosti
zdravotné problémy, bola na tom psychicky zle, o mesiac bola plánovaná svadba, no museli ju zrušiť,nebohý manžel mal dobré vzťahy aj s nastávajúcim zaťom, poznali sa zhruba dva roky, bol s nimi aj
na spoločnej dovolenke v roku 2018, trávili so zaťom ako muži spolu dosť času. Z výpovede staršej
dcéry zosnulého, žalobkyne v 3. rade, ktorá bola v čase úmrtia gravidná, súd zistil, že pre zdravotné

problémy vyvolané psychickou nepohodou spôsobenou úmrtím jej otca musela opakovane vyhľadať
lekára, bola práceneschopná, zrušila plánovanú svadbu, ktorá mala termín menej ako mesiac po úmrtí
jej otca, snažila sa byť oporou mame a sestre, zostala preto bývať s nimi v spoločnej domácnosti
a k terajšiemu manželovi (žalobca 5/) sa odsťahovala, keď mala dcéra šesť mesiacov, s otcom založili
prepravnú spoločnosť, v ktorej videla svoju budúcnosť, po jeho smrti všetko museli zrušiť, zakúpený

autobus predali, mala výborný vzťah s otcom, plánovali budúcnosť. Zať zosnulého (žalobca v 5. rade)
uviedol, že sa poznal s nebohým asi dva roky, mali vynikajúci vzťah, keď stretol svoju terajšiu manželku,
žalobkyňu 3/, našiel si aj novú rodinu, chodieval k nim v nedeľu na obed, keďže nemal vlastného otca,
bol zosnulý jeho vzorom, vitálny chlap, pomáhal mu s mužskými robotami v záhrade i na dome, po jeho
úmrtí vnímal depresívne stavy v rodine, manželke je doposiaľ ľúto, že nemali svadbu, akú plánovali.

4. Pri stanovení výšky peňažnej náhrady súd vzal do úvahy blízke citové vzťahy žalobkýň 1/ až
3/ k zosnulému, ktorý zomrel v aktívnom veku 51 rokov a bol žalobkyniam po všetkých stránkach
oporou, hmotne ich zabezpečoval, tieto v čase jeho smrti mali 49, 11 a 25 rokov. Berúc do úvahy,
že úmrtie manžela a otca žalovaný 1/ zavinil z nedbanlivosti porušením právnych predpisov po
požití metamfetamínu, berúc do úvahy tiež istú formu morálneho zadosťučinenia vo forme trestného

odsúdenia žalovaného na trest odňatia slobody a doživotný zákaz viesť motorové vozidlo i ním
prejavenú ľútosť nad spôsobenou ujmou, fakt že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nemá byť
pre neho likvidačná a náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 1/ uplatnilo osem pozostalých
po dvoch obetiach dopravnej nehody (štyria pozostalí v inom spore po W. I.) priznal každej zo
žalobkýň náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.000,00 eur. V prípade žalobkyne v 4.

rade vnučky zosnulého narodenej až po jeho úmrtí vychádzal z §7 OZ, ktorý priznáva procesnú
spôsobilosť počatému dieťaťu ex tunc (spätne), ak sa počaté dieťa narodí živé, a priznal jej náhradu
nemajetkovej ujmy 2.500 eur, lebo je nenávratne ochudobnená o vzťah so starým otcom z matkinej
strany, ktorý by bol s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vzhľadom k jej veku dlhodobý
a s prihliadnutím na emocionálne väzby v rodine intenzívny. Pretože k osobnému kontaktu medzi

žalobkyňou 4/ a zosnulým nedošlo, nemala na neho vytvorenú citovú väzbu, ani nebola na neho hmotne
odkázaná, súd nepovažoval za spravodlivé priznanie jej náhrady vo väčšom rozsahu. Žalobu žalobcu
v 5. rade zamietol s argumentáciou, že i keď došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, nešlo o zásah
takej intenzity, aby vyvolaná ujma odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Poukázal na to, že žalobca v 5. rade a zosnulý sa poznali len kratšiu dobu nepresahujúcu dva roky,

nežili v spoločnej domácnosti, a ujma bola kompenzovaná právnym postihom žalovaného v trestnom
konaní. Fakt, že žalobcovia v 3. a 5. rade zrušili plánovaný sobáš a neskôr mali už len menšiu svadbu,
nepovažoval súd za skutočnosť, ktorú by zohľadnil pri určení výšky náhrady, keďže predmetom je
náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcov tým, že nemôžu ďalej viesť život
so zosnulým. Zohľadnil však u žalobkyne v 3. rade, že stratila možnosť prežiť a zdieľať s nebohým

otcom tento dôležitý okamih jej života. Bez vplyvu na rozsah priznanej náhrady hodnotil žalobcami
uvádzanú medializáciu ich príbehu v dôsledku tejto nežiadúcej obzvlášť tragickej udalosti, lebo pasívne
legitimovanými v danej veci nie sú žalovaní, ale vydavatelia médií. Nepovažoval za preukázané, aby
sa na následkoch zásahu-úmrtí podieľal fakt, že zosnulý F. C. nemal byť v čase dopravnej nehody
pripútaný bezpečnostným pásom, čo žalovaná 2/ dokumentovala zápisom Dopravnej polície Okresného

dopravného inšpektorátu v Košiciach o priebehu dopravnej nehody. Konštatoval, že nebola dokázaná
príčinná súvislosť medzi nepripútaním sa bezpečnostným pásom a úmrtím F. C., k čomu podporne
poukázal na fakt, že spolujazdci sediaci na prednom sedadle boli pripútaní bezpečnostnými pásmi
a rovnako utrpeli zranenia nezlučiteľné so životom, zatiaľ čo žalovaný 1/ ako vodič nebol pripútaný
bezpečnostným pásom a dopravnú nehodu prežil.

5. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) považujúc
žalobkyne 1/ až 4/, ktorým priznal plnú náhradu trov konania proti žalovaným, za procesne úspešné
sporové strany, keď výška plnenia závisela na úvahe súdu, ktorú nevedeli žalobkyne vopred predvídať,
preto nevyhovenie žalobe nemôže ísť na ich ťarchu, pokiaľ základ nároku bol daný. Vo vzťahu medzi

žalobcom 5/ a žalovanými súd aplikoval § 257 CSP (nesprávne uvedený § 256 CSP), keď za dôvody
hodné osobitného zreteľa považoval okolnosti sporu, keď došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu,
avšak nie takej intenzity, ktorá by zakladala peňažnú náhradu.6. Proti rozsudku podali odvolanie obe sporové strany. Žalobcovia nesúhlasili so zamietnutím žaloby
dôvodiac existenciou odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, že konanie má inú

vadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci;súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žiadali, aby súd ich žalobe vyhovel a priznal žiadanú sumu pre každú zo
žalobkýň v 1. až 3. rade vo výške 80.000,00 eur , žalobkyni v 4. rade 40.000,00 eur a žalobcovi v 5.
rade 20.000,00 eur.

7. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie voči vyhovujúcemu výroku v časti priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy žalobkyni v 3. rade vo výške 15.000,00 eur a žalobkyni v 4. rade vo výške 2.500,00 eur a
súvisiacemu výroku o náhrade trov konania, ako aj voči rozhodnutiu o náhrade trov konania vo vzťahu
ním a žalobcom v 5. rade, uplatniac odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ navrhujúc,
aby v rozsahu napadnutom odvolací súd rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Nakoľko žalovaný 1/ a 2/ reprezentujú nerozlučné procesné spoločenstvo
(§77, §367 ods.2, § 379 CSP) odvolanie žalovaného 2/ sa vzťahuje aj na žalovaného 1/.

8. Žalobcovia v odvolaní hodnotili priznanú sumu ako neprimerane nízku, nespravodlivú, arbitrárnu,
nezohľadňujúcu skutkové okolnosti prípadu. Pretože priznané odškodnenie hodnotili ako nespravodlivé,

odporovalo podľa nich aj princípom článku 2 CSP, v zmysle ktorého ochrana ohrozených a porušených
práv musí byť spravodlivá, účinná, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Úmrtím blízkej osoby
a člena rodiny došlo k zániku manželstva, k znemožneniu pokojného, perspektívneho rodinného
spolužitia, k znehodnoteniu podstaty zmyslu a účelu rodiny, k nútenej zmene života žalobcov, k zániku
opatery a pomoci v chorobe, v núdzi, k zmareniu rodinného podnikania, k znemožneniu vytvárania

a následného udržiavania harmonického spolužitia, neodzrkadľuje dostatočne bolesti a útrapy žalobcov
a nie je dostatočne účinné na zmiernenie utrpených následkov. Odškodnenie má byť charakterizované
naplnením pozitívneho ústavného záväzku štátu zabezpečovať rešpekt voči súkromnému životu, keď
rodinný život predstavuje puto najbližšie medzi ľuďmi, v ktorých súvislostiach požíva aj vyšší štatút
ochrany a javí sa akýkoľvek zásah do tejto oblasti ako veľmi intenzívny. Podľa názoru žalobcov nebolo

dostatočne zohľadnené, že zosnulému zostávalo ešte približne 14 rokov aktívneho pracovného života
do dovŕšenia dôchodkového roku, nebolo prihliadnuté na finančný prínos zosnulého do rodiny, ktorý
by bol mnohonásobne vyšší, vychádzajúc z jeho príjmov ako žalobcom priznaná náhrada. Opomenuté
bolo, že stratou zomrelého došlo aj k znemožneniu ďalšieho výkonu rodinného podnikania, čo podľa ich
názoru súd nevzal do úvahy, za nesprávne považoval úvahy o súdom možnej limitácii nárokov žalobcov

z dôvodu, že priznaná náhrada nemá byť pre žalovaného likvidačná, keďže žalovaný mal uzatvorené
povinné zmluvné poistenie u žalovaného 2/ a poslaním, zmyslom a cieľom takejto právnej úpravy je, aby
poškodení neboli vystavení možnej nesolventnosti škodu.

9. Žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie nedostatočne odráža jedinečné skutkové

okolnosti veci, napriek záveru, že smrťou najbližšieho došlo k nenávratnej deštrukcii medziľudských
rodinných väzieb, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka až diskriminačná, keď
súd vymedzil kritéria, ktoré sa zohľadňujú pri jej určení na základe voľnej úvahy súdu, ale týmito sa
podľa ich názoru dôsledne neriadil. Podľa ich názoru z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd hodnotil
konanie žalovaného 1/ len ako bežnú nedbanlivosť, aj keď s ohľadom na jej charakter má formu hrubej

nedbanlivosti, lebo zanedbanie náležitej opatrnosti svedčí o zrejmej bezohľadnosti škodcu k záujmom
iných osôb. Na porovnanie uviedol, že v prípade medializovaného prípadu H. H., ktorý pod vplyvom
alkoholu spôsobil tragickú dopravnú nehodu na zastávke MHD, kedy došlo k úmrtiu 5 osôb bol odsúdený
až na 15 rokov za trestný čin všeobecného ohrozenia spáchaný v nepriamom úmysle. Priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy aj v danom prípade mala dostatočne reflektovať na intenzitu porušenia

povinnosti žalovaného 1/, ktorý v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní využil svoje právo
nevypovedať, nebol teda nápomocný pri objasnení danej udalosti, a aj vyslovenie ľútosti po dlhom čase
je možné považovať len za elementárny prejav slušnosti, ktorý nijako nezmierňuje utrpenie žalobcov.
Navyše v trestnom konaní im bola priznaná náhrada majetkovej škody spočívajúca v náhrade trov
právnehozastúpenia,ktorúsižalovaný1/dobrovoľnenesplnil,pretobolažalobkyňa1/nútenápodaťvoči

žalovanému návrh na vykonanie exekúcie, pričom žalovaný 1/ v dedičskom konaní odmietol dedičstvo,
resp. uzavrel takú dohodu o dedičstve, na základe ktorej nenadobudol po poručiteľovi (otcovi zomrelom
pri dopravnej nehode pozn. odvolacieho súdu) žiadny majetok, čím de facto ukrátil uspokojenie
pohľadávky žalobkyne 1/. Nestotožnili sa so záverom súdu, že je potrebné pri ustálení výšky náhradynemajetkovej ujmy brať do úvahy iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie napr. zákon o
odškodňovaní obetí trestných činov a za nesprávne považovali prihliadať na to, aby priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy nebola byť pre žalovaného 1/ likvidačná, keďže náhradu nemajetkovej ujmy si voči

nemu uplatňujú aj ďalší pozostalí po W. I.. Súd podľa ich názoru nesprávne povýšil ochranu žalovaného
1/ pred budúcim možným nárokom zo strany poisťovne pred ochranou ich práva na primerané
a spravodlivé odškodnenie. Majetkové a iné pomery vodiča vozidla nie sú relevantné najmä v prípade, ak
namiestoškodcuplnínáhradutretísubjektakovdanomprípadepoisťovňa,zmyslomktoréhozákonného
poistenia je garantovať uspokojenie aj náhrad, ktoré presahujú vlastné finančné možnosti a schopnosti

škodcu. Zastávali tiež názor, že súd nedostatočne zohľadnil princíp proporcionality neprihliadajúc na
výšku náhrady v obdobných prípadoch, poukázali na rozsudok OS Nové Mesto nad Váhom 7C/151/2008
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 6Co/810/2014 zo dňa 7.7.2015, ktorým bola manželovi
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 70.000,00 eur a každému z dvoch maloletých detí 100.000,00
eur za stratu matky, rozsudok Okresného súdu Poprad z 22.11.2016 9C/45/2011 potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.6.2018 21Co/137/2017, kde bola pozostalým piatim členom

rodiny priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za usmrteného manžela, otca 140.000,00 eur, rozsudkom
Okresného súdu Humenné zo dňa 20.11.2017 18C/144/2014 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu
v Prešove zo dňa 28.2.2019 sp. zn. 8Co/135/2018, ktorým bola priznaná náhradu nemajetkovej ujmy pre
troch pozostalých členov rodiny za smrť manželky a matky 110.000,00 eur, rozsudkom Okresného súdu
Skalicazodňa16.12.2014sp.zn.5C/322/2013potvrdenéhorozsudkomKrajskéhosúduvTrnavezodňa

7.6.2016 10Co/218/2015 priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičom za usmrtenie syna 100.000,00
eur, rozsudkom Okresného súdu Skalica 3C/233/2013 zo dňa 1.8.2016 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave zo dňa 14.3.2018 11Co/497/2016 pre troch pozostalých členov rodiny za usmrtenú
dcéru a súrodenca 97.452,00 eur, rozsudkom Okresného súdu Trnava 19C/166/2016 zo dňa 6.12.2017
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 30.4.2019 10Co/149/2018 priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy 45.000,00 eur a sestre 35.000,00 eur, ktoré rozhodnutia boli vydané už pred
niekoľkými rokmi teda nezohľadňujúce teraz aktuálne spoločensko-ekonomické zmeny spočívajúce
v rapídnom znižovaní životnej úrovne spätej s pretrvávajúcou vysokou infláciou, zvyšovaním životných
nákladov nepriaznivých dôsledkov pandémie Covid 19. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považovali
za neprimeranú, nespravodlivú, nezodpovedajúcu princípu proporcionality a spravodlivosti, lebo už len

za obdobie od roku 2019 do roku 2022 inflácia dosiahla spolu 20% a do právoplatného skončenia
konania bude nepochybne výrazne vyššia vzhľadom na očakávaný nárast cien. Poukázali aj na princíp
proporcionality a na výšku náhrad nemajetkovej ujmy priznávaných v iných prípadoch nesúvisiacich
s dopravným nehodami, keď rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28.5.2012 sp. zn.
6C/2/2023 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.3.2016 10Co/74/2015

bola sudcovi za difamačný článok v novinách priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 99.581,76 eur,
rozsudokom ESĽP zo 7.7.2020 vo veci RR a RD proti Slovenskej republike bola dvom poškodeným
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur za zlé zaobchádzanie pri policajnej akcii
v Moldave nad Bodvou, náhrada nemajetkovej ujmy 60.000,00 eur priznaná nálezom Ústavného
súdu SR zo dňa 4.12.2014 I. ÚS 397/2014 za nevymenovanie do funkcie generálneho prokuratúra,

rozsudok Okresného súdu Senica zo dňa 16.11.2011 sp. zn. 3C/174/2009, ktorý zaviazal žalovanú
zaplatiť 400.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za smrť pacientky, ku ktorej došlo pri pôrode
a to manželovi vo výške 100.000,00 eur, synovi, dcére a matke každému vo výške 100.000,00 eur,
rozsudok Krajského súdu v Nitre 9Co/330/2012, ktorým bola priznaná nemajetková ujma poškodenému
a štyrom členom jeho rodiny v celkovej výške 200.000,00 eur, keď následkom nesprávne poskytnutej

zdravotnej starostlivosti poškodený utrpel nezvratné poškodenie na zdraví s prakticky nulovou šancou
na zlepšenie. V porovnaní s uvedenými prípadmi považoval odškodnenie doživotnej traumy žalobcov
za neadekvátne, degradujúce hodnotu a význam narušeného rodinného života a dôveru žalobcov
v spravodlivé rozhodnutie vo veci. Zastávali názor, že súd ani riadne nevysvetlil dôvody, pre ktoré
zamietol žalobu žalobcu v 5. rade v celom rozsahu, skutočnosti, z ktorých súd vychádzal považovali

za všeobecne strohé, nejasné, neberúce ohľad na najzávažnejšie okolnosti týkajúce sa väzieb členov
rodiny. Nebohý bol nielen starostlivým otcom, manželom, ale hlavou celej rodiny, popri zamestnaní
podnikal, snažil sa zabezpečiť blahobyt všetkých členov rodiny, dopriať im dôstojný život, jeho pracovné
aktivity predstavovali aj prísun peňažných aktivít v čistej hodnote cca 3.000,00 eur mesačne.

10. K osobným následkom smrti nebohého na život pozostalých odvolatelia poukazovali na to, že
žalobkyňa 1/ ostala v pozícii osamelej ženy bez pomoci milovaného partnera, keď bude musieť prežiť
ďalšie roky života v núdzi, strachu, beznádejí a chorobe, keďže trpí nadváhou, bolesťami chrbtice,
vysokým krvným tlakom, nemôže dvíhať ťažké predmety, má obmedzenú možnosť finančne podporiťmaloletú dcéru vo výbere kvalitnejšej strednej školy. Žalobkyňa 2/ sa ocitla v pozícii siroty, vyrastajúcej
v obmedzených pomeroch, keďže bola ochudobnená o otca ako prirodzenej autority, svoje tínedžerské
časy začala s tou najväčšou traumou a tragédiou aká môže vzniknúť, ktorej priamej následkom sú časté

a nekontrovateľné výbuchy, ktoré sú v čase puberty násobne ťažšie a intenzívnejšie, ako onkologická
pacientka má žalobkyňa 2/ od útleho detstva iný režim, stratila individuálnu opateru a starostlivosť, došlo
k znemožneniu jej riadnej výchovy. Fakt, že ochrannú funkciu plní rodič nielen v čase, keď je dieťa
maloleté a nezaopatrené, ale aj celý život, nebola súdom nijako zohľadnená, vyjadrili, že pokiaľ je aj
určenie peňažnej sumy výsledkom voľnej úvahy prvostupňového súdu s výsledkom nie sú stotožnení,

týmto dôvodom je aj ten fakt, že v iných veciach, kde súdy rozhodujú na základe voľnej úvahy zohľadňujú
na jednej strane potreby oprávneného, na druhej strane možnosti povinného. Ak by zosnulý žil a došlo
by k prípadnému rozpadu jeho manželstva, pričom žalobkyňa 2/ by bola prisúdená do starostlivosti
matky, tak vzhľadom na zaužívanú súdnu prax by bol otec zaviazaný na platenie výživného vo výške
približne 20 % jeho čistého príjmu, ktorý činil 3.000,00 eur mesačne, pričom počítajúc od veku 11
rokov maloletej do veku 26 rokov by táto suma činila 135.000,00 eur, teda súdy priznávajú väčšiu

ochranu maloletým a nezaopatreným deťom, ktoré žijú v rozvedených manželstvách, než maloletým
deťom, ktoré stratili otca, živiteľa a hlavu rodiny z dôvodu cudzieho zavinenia, čo odporuje aj hľadiskám
vymedzených tiež v rozhodnutiach Ústavného súdu SR vo veci II. ÚS 27/2020 z 23.1.2020, že súd
musí vždy prihliadať na najlepší záujem dieťaťa, na jeho zdravie, psychický, fyzický vývoj, zabezpečenie
jeho riadnej výchovy, keď dieťa musí byť za každých okolností medzi prvými komu bude poskytnutá

ochrana a pomoc. Žalobkyňa 2/ trpí nielen stratou otca, ale aj stratou svojej matky z pozície žalobkyne
1/, lebo táto musí okrem svojich pracovných povinností vykonávať aj domáce práce a všetky ostatné
situácie, a tak jej reálne neostáva dostatok času na riadne venovanie sa svojej dcére. V prípade
žalobkyne 3/, ktorá udržiavala mimoriadne blízky vzťah so svojim otcom súd riadne nereflektoval na
ich vzájomné city a blízkosť, ktoré sa premietli do toho, že po skončení vysokoškolského štúdia založili

obchodnú spoločnosť J. C. B., vzájomné práva a povinnosti medzi otcom a dcérou boli z hľadiska
fungovania podniku usporiadané, nebolo vzaté do úvahy, že žalobkyňa 3/ ako tehotná požíva v čase
tehotenstva aj osobitnú ochranu zákona ako i celej spoločnosti a z dôvodu smútku nad náhlou smrťou
otca pred jej svadbou došlo k ohrozeniu jej fyzického a psychického zdravia i k strate radosti zo
súkromného a pracovného života, úplne boli opomenuté straty na zárobku, ktoré utrpela úmrtím otca

ako nenahraditeľného partnera v predmetnom podnikaní, hoci toto spoločné podnikanie bolo ešte len vo
svojich začiatkoch, no malo veľkú perspektívu. Tieto príjmy na začiatku boli okolo 1.150,00 eur mesačne,
ak by sa aj nepočítalo s ďalším rastom a rozvojom firmy, za 14 rokov by mohli zarobiť minimálne
193.200,00 eur. Považovali za potrebné zdôrazniť, že rodina a podnikanie sú síce dve rôzne svety, ale
tieto sa prelínajú, keď dôvera a vzájomné puto medzi členmi rodiny ako podnikateľmi a pracovníkmi sú

cieľavedome a maximálne vyvinuté. Z pohľadu podnikateľov je dôvera v rodinných príslušníkov silnejšia,
keď rodinná firma znamenala pre žalobkyňu istotu, keď poznala, dôverovala svojmu otcovi a vedela
aj to, že jej otec urobí pre blaho rodiny maximum. V rodinnom podnikaní existuje prirodzená snaha
rodiny uprednostniť záujmy podniku pred okamžitým finančným prospechom. Smrťou zosnulého došlo aj
kšpeciálnemuzásahudoživotaaprávžalobkyne4/,ktorábolavčasetragédianascituromtedadieťaťom

počatým ešte nenarodeným, no súd nijako nereflektuje, že bola vystavená nebezpečenstvu už pred
samotným narodením. Deň po tragédii sa v lekárskej správe z vyšetrenia jej matky vyslovene uvádza,
že bolesti žalobkyne sú následkom ťažkej psychickej traumy a pre uvedené komplikácie by mohlo dôjsť
k ohrozeniu plodu v priebehu gravidity. Bol preto nariadený kľudový režim, ktorý ani lekári nevedia
definovať, ak je človek v psychickom šoku a pod tlakom hlbokej traumy. Ďalšie zdravotné komplikácie

nenastali len vďaka starostlivému prístupu žalobcu 5/ a ostatných členov rodiny k žalobkyni 3/. Súd
nevzal do úvahy, že zásadné problémy so stratou starého otca žalobkyne 4/ nastanú práve v čase,
keď okolo svojich rovesníkov bude vidieť prítomnosť starých rodičov, práve také skutočnosti sú častými
spúšťačmi rôznych detských citových blokád. Žalobca 5/ a zosnulý ako jediní muži v rodine nielen
zdieľali vzájomné názory, ale v čase rodinných akcií ako aj počas spoločnej rodinnej dovolenky tvorili

nerozlučnú dvojicu. Nebohý si obľúbil žalobcu 5/, pretože tento sa nebál výziev, ani manuálnej práce.
Žalobca 5/ sa stal neformálnym členom rodiny ešte v roku 2018, keď zosnulý s manželkou odovzdali
žalobcovi 5/ ako vtedajšiemu partnerovi kľúče od ich rodinného domu za účelom jeho užívania, keďže
sa zblížili tak, ako by sa jednalo o ich vlastného syna, brali ho ako súčasť jeho vlastnej rodiny, skôr ako
požiadal žalobkyňu o ruku. Žalobca 5/ prežíval stratu svojho svokra s väčšou bolesťou ako smrť svojho

vlastného otca, ktorého úmrtie prišlo po dlhej chorobe. . Našiel v ňom vlastného otca, priateľa, s ktorým si
rozumel. Vznikol mu preto nárok na finančné zadosťučinenie a jeho nepriznaním došlo k neodôvodnenej
diskriminácii žalobcu 5/. Pokiaľ súd nepovažoval za odôvodnené zohľadniť skutočnosť, že žalobcovia
3/ a 5/ zrušili svoju plánovanú svadbu a u žalobkyne 3/ zohľadnil, že stratila možnosť prežiť a zdieľaťtento dôležitý okamih svojho života s nebohým, považovali to za diskriminačný prístup k žalobcom 3/ a 5/
ako k snúbencom, keď súd zredukoval zásah do ich osobnostných práv na to, že nemôžu akurát viesť
život so zosnulým opomínajúc skutočnosť, že žalobca 5/ nebol nijakou cudzou osobou pre zosnulého

ani pre rodinu žalobkýň 1/ a 3/, ale je manželom žalobkyne 3/, k rukám ktorého mal zomrelý počas
cirkevného obradu odovzdať svoju dcéru. Príbuzenský vzťah môže vzniknúť biologicky, ale aj právne.
Z hľadiska práva na rodinný život nie je rozdiel ani medzi legálnou rodinou ako prirodzenou rodinou ako
to preferuje vo svojom výklade Európsky súd pre ľudské práva. Považovali za zmätočný myšlienkový
postup súdu, ktorý vo vzťahu k žalobkyni 4/ akceptoval stratu možnosti rozvíjania jej citových a iných

vzťahov, avšak u žalobcu 5/ na tieto skutočnosti neprihliadal. Žalobca 5/ nebol zohľadnený v pozícii
člena rodiny ani ako rovnocenný partner, aj keď bol v snúbeneckom postavení, ktoré sa malo naplniť
tým, že by sa stali plnohodnotnými manželmi. Nemožno uvažovať o tom, aby postih žalovaného 1/
v trestnom konaní bol akýmkoľvek spôsobom akceptovateľnou formou morálneho zadosťučinenia pre
ktoréhokoľvek zo žalobcov. Nesúhlasili tiež s tým, že súd nevzal do úvahy medializácia prípadu, keď
nebyť konania žalovaného 1/ nedošlo by k tragickej udalosti, ani nežiadajúcej medializácii ich príbehu na

sociálnych sieťach čo negatívne vplývalo na ich duševné zdravie a psychika a nechcená medializácia
negatívne zasahuje do práva na ochranu súkromia.

11. Žalovaný 2/ v podanom odvolaní argumentoval v rozsahu napadnutých výrokov
nepreskúmateľnosťou rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá pokiaľ je určovaná

voľnou úvahou súdu, musí vychádzať v zmysle súdnej judikatúry, na ktorú poukázal (6Cdo/37/2012,
3Cdo/7/2017, ESĽP vo veciach Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), aj z iných
hmotnoprávnych predpisov upravujúcich odškodnenie, aby priznaná náhrada bola rozumne primeraná
utrpenej ujme a zohľadňovala výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch. Vo
vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy žalobkyni v 3. rade poukázal na rozhodnutie súdov priznávajúcich

pozostalým dospelým deťom podstatne nižšie sumy ako v prípade žalobkyne na úrovni 5.000,00 až
15.000,00 eur. Vytkol súdu prvej inštancie, že pokiaľ poukazoval na odškodňovanie iných osôb, ktorých
príbuzní boli usmrtení pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným vo veci Okresného súdu Košice-
okolie sp.zn. 7C/118/2020, tam priznal dospelým deťom žijúcim v spoločnej domácnosti po 7.500,00
eur a v uvedenom konaní dospelej dcére bez vyššieho zdôvodnenia sumu 15.000,00 eur dvakrát viac,

keď je zrejmé, že žalobkyňa v 3. rade sa už pripravovala na uzavretie manželstva, a teda formálne
v čase úmrtia žila v spoločnej domácnosti, keď si prirodzene musela byť vedomá, že intenzita tých
vzťahov sa bude čo do kvality a intenzity meniť. Pokiaľ súd konštatoval potrebu prihliadať aj na inú
hmotnoprávnu úpravu ako napr. zákon č. 247/2017 Z.z. o obetiach násilných trestných činov, kde sa v
prípade úmrtia obetí priznáva maximálne 50-násobok minimálnej mzdy pre všetkých poškodených, čo

v danom prípade predstavovalo 26.000,00 eur nevysvetlil, prečo napokon priznal sumu úhrne vyššiu.
Vo vzťahu k žalobkyni v 4. rade nárok považovali za nedôvodný pre absenciu zásahu do osobnostných
práv, ktoré neexistovali v čase vzniku škodovej udalosti a ani nebolo dostatočne odôvodnené, prečo je
tento nárok priznaný v rozsahu 2.500,00 eur, keď súdy nepriznávajú automaticky náhradu nemajetkovej
ujmyvnúčatámaužvôbecnienenarodenémudieťaťu–vnúčaťu.Ujmu,ktorápotenciálnemôževzniknúť

nemožno s istotou predpokladať a nemožno vyvodiť ani intenzitu takéhoto zásahu. Namietal ďalej
skutočnosť, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil fakt, že poškodený F. C. nebol v čase dopravnej nehody
pripútaný bezpečnostným pásom, čo konštatoval znalecký posudok č. 22/2019, resp. 73/2019, ktorý
bol vypracovaný pre účely trestného konania. Svoj nesúhlas odôvodňoval tým, že ak by zosnulý F. C.
bol pripútaný bezpečnostným pásom, nebol by utrpel smrteľné zranenia, teda je potrebné zohľadniť

mieru zavinenia poškodeného na vzniku škody a porušenie jeho povinností vyplývajúcich z § 8 ods.
1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, v zmysle ktorého osoba sediaca na sedadle vybavenom
bezpečnostným pásom je povinná toto zariadenie použiť. Nepoužitie bezpečnostných pásov podľa jeho
názoru zakladalo dôvod na krátenie náhrady nemajetkovej ujmy o 50 % v zmysle § 441 OZ. Zastával
názor, že aj pri posudzovaní zodpovednosti miery úspechu žalobcu v 5. rade mal súd postupovať podľa

§ 255 CSP, teda na nepriznanie trov z dôvodov hodných osobitného zreteľa nebol dôvod.

12. Žalovaný 2/ hodnotil odvolanie žalobcov ako nedôvodné majúc za to, že nemajetková ujma nemá
slúžiť na kompenzáciu majetkových strát pozostalých, na ktoré slúžia iné inštitúty ako napr. vdovský
dôchodok, rovnako považoval za nesprávne prihliadať na skutočnosť, že plnenie bude poskytnuté

z povinného zmluvného poistenia žalovaným 2/, nakoľko žalobcami navrhovaný prístup by otváral
možnosť neprípustného kategorizovania rozdielnych prístupov v prípadoch nemajetkovej ujmy krytých
poistením a tých, na ktorých sa poistenie nevzťahuje. Na príjem pôvodcu zásahu by sa malo nahliadať
v moderačnom význame s ohľadom na výšku nemajetkovej ujmy. Stotožnil sa s tým, že čiastočnoureálnou satisfakciou je aj odsúdenie páchateľa, pričom ospravedlnenie žalovaného nebolo formálne
a jeho ľútosť nad predmetnou nehodou a následkom je skutočná, najmä za situácie, že pri nehode
si zabil aj otca a sestru. Považoval za správne vyhodnotenie intenzity zániku citových väzieb medzi

zosnulým a žalobcami, keď žalobkyňa 1/ má svoju prácu, ktorú vykonáva, nebola finančne odkázaná
na zosnulého a nijako nemožno pričítať na vrub žalovanými, že predmetná dopravná nehoda podliehala
informovaniu v médiách. Namietal snahu vnášať novoty do súdneho konania o tom, že by malo aj ísť
o počínanie vo forme nepriameho úmyslu, keď charakter konania žalovaného bol definovaný trestným
rozsudkom, ktorým je súd viazaný, zhodne tak za nové skutkové okolnosti považovali ďalšie opísanie

osobných väzieb medzi žalobcami a žalovaným a zosnulým. Fakt, že žalovaný 1/ v trestnom konaní
odmietol vypovedať nemá žiaden vplyv na rozsah náhrady nemajetkovej ujmy a popieranie viny samo
o sebe neznamená zvyšujúce sa utrpenie poškodených, ale ako neutrálny a legitímny výkon práva na
obhajobu. Namietal, že žalobkyňa nijako nepreukázala, aby trpela zdravotnými ťažkosťami, nadváhou,
bolesťami chrbtice, vysokým krvným tlakom, ktoré by mali pôvod v tom, že prišla o manžela alebo
že by tieto problémy mala od nehody, ani nie je zrejmé, prečo by mala prežiť svoj život v núdzi a

chorobe, ktoré tvrdenia ani neboli nijako preukázané. Žalobkyňa 2/ neprišla o obidvoch rodičov, nie je
umiestnená v detskom domove, aby sa bolo možné stotožniť s údajným zásahom do jej práva na riadnu
výchovu a vývoj. Rovnako tak nijako nebolo preukázané, aby prišla čiastočne aj o matku, ktorá sa jej
tak nemôže venovať. Zhodol sa s názorom súdu prvej inštancie, že určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy aj keď je predmetom voľnej úvahy súdu táto podlieha hodnoteniu spočívajúcich

v zistených skutkových okolnostiach, ktoré umožnia úvahu o kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí, a pri ktorej musia súdy vziať aj do úvahy iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie
čo konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6MCdo/15/2012 alebo 3Cdo/7/2017 obdobne tak ESĽP
konštatoval, že treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy a zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch. Odkázal na rozhodnutia niektorých krajských

súdov vychádzajúcich z názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy má byť primeraná výške odškodnenia
poskytovaného obetiam násilných trestných činov, ktorým bola spôsobená smrť. Vyjadril názor, že nie
je možné zohľadniť vonkajšie skutočnosti, ktoré nastali po dopravnej nehode 12.7.2019 a teda kríza
vsúvislostisochorenímCovid19,vojnovýkonfliktnaUkrajine,nárastcienplynuaelektriny,vysokámiera
inflácie, keďže strata blízkej osoby je skutočnosť, na ktorú pandémia, či vojna nemá vplyv a nezväčší

sa tým smútok žalobcov po zosnulom. Poukázal na iné rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie,
ktorých odškodnenie pre pozostalých manželov a detí sa pohybovali na úrovni 15.000 eur až 30.000
eur a zopakujúc argumentáciu z odvolania, zdôraznil, že žalobkyňa v 3. rade síce formálne s otcom
žila v spoločnej domácnosti, ale v dôsledku plánovej svadby si už musela byť vedomá, že vzájomné
vzťahy s otcom nebudú mať doterajšiu intenzitu a zmenia prirodzene svoju kvalitu v dôsledku uzavretia

manželstva. V časti, v ktorej súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že je potrebné prihliadať na
odškodnenia priznávané obetiam trestných činov mal za to, že súd nevysvetlil, že pokiaľ v rozhodnom
období priznaná suma poškodeným pokiaľ obeť trestného činu utrpela úmrtie bola 26.000,00 eur, prečo
súdom priznaná suma presahuje tento 50-násobok mesačnej minimálnej mzdy. Nárok žalobkyne 4/ ako
nascitora v čase dopravnej nehody budúcej vnučky hodnotil ako nedôvodný, keď nie je možné odškodniť

práva, ktoré vzniknú len potencionálne v budúcnosti. Predmetom odškodnenia môže byť len ujma už
vzniknutá a nie je možné vyvodiť jej existenciu a vôbec už nie intenzitu. Zdôraznil, že účelom náhrady
nemajetkovej ujmy nie je náhrada životného štandardu v období spred nehody, na ktorý účel slúžia
sociálne dávky, za správnu nepovažoval ani argumentáciu žalobcov odkazom na pozitívny záväzok
štátu na ochranu rodinného života, ktorého účelom je najmä zákaz vstupu do obydlia, povinnosti štátu

rešpektovať osobnú slobodu pokiaľ ide o aplikáciu článku 16, 19 Ústavy a článku 8 Dohovoru. Vo
vzťahu k tvrdeniam, že zosnulý prinášal do rodiny v čistej mzde 3.000,00 eur poznamenal, že príjmy
z dopravy vo výške 2.150,00 eur nezahŕňajú náklady na výkon prepravných výkonov, tieto informácie
sú zavadzajúce, keďže podnikateľská činnosť neprodukuje len zisk, ale má aj nákladovú stránku, ktorú
žalobcovia neuvádzajú a ani nepreukazujú. Bez opory v zákonnej úprave hodnotil názor žalobcov, že

by odškodnenie malo byť cca v hodnote ako by zarobil ich zosnulý príbuzný do veku 65 rokov.

13. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ tvrdili, že finančný prínos poškodeného do
manželstva a rodiny bol nepochybne väčší ako žalobcami požadovaná náhrada a mnohonásobne
väčší ako súdom priznaná náhrada, keď príjem zomrelého zo zamestnania predstavoval 850,00

eur, z nákladnej dopravy 1.000,00 eur, z autobusovej 1.150,00 eur, nemožno preto hovoriť o
žiadnom neprimeranom obohacovaní sa na strane žalobcov, pokiaľ požadujú vyššie odškodnenie,
lebo výsledkom spravodlivého rozsudku má byť maximálna možná forma zmiernenia straty žalobcov
ako poškodených. Opakovane odkázal na rozhodnutia, ktoré priznávali poškodeným mnohonásobnevyššiu peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa v prípade odškodnenia nedostatočne poskytnutej
zdravotnej starostlivosti priznávali aj na úrovni niekoľko stotisíc eur rozhodnutiami z rokov 2012,
ktoré ani nezohľadňovali spoločensko-ekonomické zmeny prejavujúce sa rapídnym znižovaním životnej

úrovne do času nastalej škodovej udalosti i do času rozhodnutia súdu. Za neadekvátne považoval
porovnávanie prejednávanej veci k sporu Okresného súdu Košice-okolie 7C/118/2020 týkajúceho sa
ďalších poškodených z totožnej dopravnej nehody pokiaľ tam bolo priznaných 7.500,00 eur pozostalým
deťom, bolo to v situácii, keď deti boli plnoleté, nežili v spoločnej domácnosti so zosnulou a neboli od
nej finančne závislé. V prejednávanej veci boli skutkové okolnosti iné, keď sa prevádzkovalo rodinné

podnikanie, ktoré muselo byť ukončené, žalobkyňa v 3. rade žila v spoločnej domácnosti so zosnulým
otcom. Samotné prihliadnutie k ustanoveniam zákona o obetiach trestných činov stanovujúcich
hranicu odškodnenia poskytovanú štátom predstavuje len limity, ktoré je možné vziať do úvahy, ktoré
však neobmedzujú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prisúdenej súdom, čo potvrdzoval aj
rozsudok Najvyššieho súdu SR 4To/8/2020 potvrdzujúci rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu
PK-2T/5/2020, kde pozostalým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v celkovej výške 250.000,00

eur pre štyroch pozostalých. Ak by bolo potrebné prihliadať k ustanoveniam iných právnych predpisov
o odškodňovaní, poukázali žalobcovia aj na vyhlášku Ministerstva životného prostredia SR č. 170/2021
Z.z., ktorá v prílohe stanovuje spoločenskú hodnotu sokola rároha na 50.000,00 eur, leva kráľovského
na 40.000,00 eur, dropa veľkého na 30.000,00 eur majúc za to, že dolný limit náhrady za stratu
blízkej osoby by sa mal začínať tam, kde právne predpisy stropujú spoločenskú hodnotu zvierat.

Podľa ich názoru neexistovala žiadna pochybnosť o tom, že následkom protiprávneho konania došlo
aj k zásahu do práv žalobkyne v 4. rade v čase škodovej udalosti nascitura, teda dieťaťa počatého,
avšak nenarodeného. Nesúhlasili s argumentáciou žalovaného o tom, aby bolo potrebné zohľadniť
spoluzavinenie poškodeného z dôvodu, že nebol pripútaný bezpečnostným pásom, keďže v priebehu
konania nebolo nikde konštatované, aby táto okolnosť bola v príčinnej súvislosti s jeho úmrtím. Zo

znaleckých posudkov nevyplýva žiaden taký záver, že by uvedená skutočnosť bola v príčinnej súvislosti
s jeho úmrtím. V znaleckom posudku sa len uvádza, že pri pitve nebohého sa nezistili poranenia, ktoré
by mohli byť spôsobené zapnutým bezpečnostným pásom (napr. pruhovitá kožená odrenina, či krvná
podliatina na prednej ploche hrudníka a brucha) no neboli zistené ani znaky nepripútaného vodiča ako
pavučinový typ prasknutia čelného skla, deformácie venca volantu, kontaktný typ zranení tvarových

kostí, vyrazené zuby, podliatiny. Žalobcovia nesúhlasili s tým, aby žalobcovi v 5. rade nepatril nárok na
odškodnenie nemajetkovej ujmy, avšak pre takýto prípad súhlasili so záverom súdu, že sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nemal znášať.

14.Žalovaný2/vodvolacejreplikezotrvalnasvojichvyjadreniach.Nepovažovalzasprávnezohľadnenie

príjmu zosnulého na úrovni 3.000,00 eur mesačne, nakoľko nebolo preukázané, aké náklady mal
zomrelý na výkon svojej podnikateľskej činnosti, podnikal pred svojou smrťou iba pár týždňov, nie je ani
preukázané, aby išlo o pravidelný príjem aj pre budúcnosť, keď účelom náhrady nemajetkovej ujmy nie
je kompenzovať majetkové straty. Rozhodnutia uvedené žalobcami považoval za nenáležité, netýkajúce
sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalých obetí dopravných nehôd a odkázal na ním

označené rozhodnutia. Okolnosti, týkajúce sa zmien spoločenskej situácie, energetickej a potravinovej
krízy nemôžu byť hodnotené ako okolnosti rozhodujúce pre výšku priznanej nemajetkovej ujmy, lebo
nastali ex post a neexistovali v čase vzniku dopravnej nehody. Argumentáciu spoločenskou hodnotou
jednotlivých zvierat pri hodnotení náhrady nemajetkovej ujmy rovnako považoval za nenáležitú súčasne
konštatujúc, že vyhláška č. 170/2021 Z.z. nebola v čase dopravnej nehody účinná. Rozsah priznaného

nároku žalobkyne v 3. rade a 4. rade považoval za nepreukázaný a nedôvodný zopakujúc, že je
opodstatnené prihliadať na fakt, že zosnulý F. C. nebol v čase nehody pripútaný bezpečnostným pásom,
pretože osobné vozidlo F. C. airbagom vybavené bolo, nemohlo dôjsť ani k prasknutiu čelného skla
nárazom hlavy vodiča do čelného skla, teda je logické, že chýba takýto dôkaz o zraneniach osoby
nepripútanej bezpečnostným pásom. Aplikáciu § 257 CSP vo vzťahu k žalobcovi v 5. rade hodnotil ako

neopodstatnenú.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie sporových strán ako podané
včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP,

z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. V
rozsahu vecnej správnosti rozhodnutie v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdil, v časti, v ktorej neboli
splnené podmienky na potvrdenie alebo zrušenie rozhodnutia, tieto zmenil podľa § 388 CSP.16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 5. marca 2025 v pojednávacej
miestnosti č. dv. 210, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené
na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.

17. Nebola spornou zodpovednosť žalovaného 1/ ako vodiča motorového vozidla a žalovaného 2/
ako vykonávateľa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou tohto motorového vozidla
za nemajetkovú ujmu vzniknutú v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 1/, ktorý
viedol motorové vozidlo v stave vylučujúcom jeho spôsobilosť pod vplyvom návykových látok s

porušením povinnosti dať prednosť v jazde vozidlu, ktoré viedol F. C., za ktoré konanie bol uznaný
vinným rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie sp.zn. 5T/164/2019 z 20.5.2020, ktorým rozhodnutím
založenom na skutkových okolnostiach napĺňajúcich znaky trestného činu z ktorého bol uznaný vinným,
bol občianskoprávny súd viazaný aj v tomto civilnom spore v zmysle § 193 CSP. Súd prvej inštancie
správnevychádzalzozáveru,ženebolopreukázané,abysapoškodenýF.C.vakejkoľvekmierepodieľal
na vzniku škodlivého následku - úmrtia. Táto okolnosť nebola zistená ani v trestnom konaní. Pokiaľ

mienil žalovaný 2/ vyvodzovať vo vzťahu k uvedenému následku akúkoľvek mieru zavinenia s odkazom
na záznam z polície z miesta nehody uvádzajúc, že u vodiča F. C. nebolo zistené, aby bol vo vozidle
pripútaný bezpečnostným pásom, žalovaný 2/ bol povinný označiť (doložiť) dôkazy preukazujúce,
že prípadná absencia použitia bezpečnostného pásu prispela v nejakej miere k úmrtiu poškodeného.
Záznam policajných orgánov z miesta nehody nepreukazuje žiadnu súvislosť medzi (ne)pripútaním

vodiča a nastalým smrteľným následkom, z uvedeného záznamu nemožno vyvodiť, aby v prípade, ak
by bol F. C. pripútaný, neutrpel by zranenia s následkom smrti, a také závery žalovaný ani netvrdil ani
ich nezistil súd prvej inštancie vo vzťahu k obsahu znaleckých posudkov podaných v trestnom konaní
o príčine úmrtia poškodeného.

18. Odvolací súd nezistil naplnenie tvrdených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/ CSP
k spornej otázke peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy založených na nepreskúmateľnosti rozhodnutia,
a nesprávnych alebo neúplných skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, dôkazy vyhodnotil
v zhode s § 191, § 192 CSP a odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá požiadavkám kladeným na

kvalitu rozhodnutí podľa § 220 CSP, keď zistenia súdu majú vecné, logické zakotvenie, jeho závery
sú zrozumiteľne odôvodnené. Súd prvej inštancie poskytol argumenty ku kritériám, ktoré považoval
za určujúce pre rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy, zohľadňujúc okolnosti, za ktorých došlo k
porušeniu práva, keď škodlivý následok (N. F. C.) bolo spôsobené výlučne zavineným protiprávnym
konaním vinníka dopravnej nehody žalovaného 1/. Súd konštatoval, že v dôsledku úmrtia F. C. došlo

k nesmierne závažnej ujme spočívajúcej v strate možnosti žalobcov viesť súkromný a rodinný život s
človekom, ktorý bol ich veľkou oporou, keď vzal na zreteľ intenzitu rodinných vzťahov. Súd prihliadol tiež
na okolnosti vzniku dopravnej nehody zavinenej žalovaným 1/, ním prejavenú ľútosť, fakt, že priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy nemá byť likvidačná vezmúc do úvahy že z dopravnej nehody zavinenej
žalovaným dôvodne uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy 8 pozostalí po dvoch obetiach dopravnej

nehody, a žalobcom sa dostalo morálneho zadosťučinenia vo forme právneho postihu žalovaného 1/
v trestnom konaní.

19. Pokiaľ aj súd prvej inštancie správne vychádzal z predpokladov priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorým je zásah do práv chránených § 11 OZ a z kritérií rozhodujúcich pre určenie výšky

odškodnenia nemajetkovej ujmy za nezvratný zásah do najbližších rodinných väzieb spôsobených
úmrtím osoby blízkej ako 1. intenzita a kvalita vzájomného vzťahu, 2. vek zomrelého a pozostalých,
3. existenčná a ekonomická závislosť na zomrelom, 4. miera zavinenia zomrelého, 5. poskytnutá
satisfakcia v inej forme, 6. postoj škodcu, dopad udalosti na neho, 7. miera zavinenia škodcu,
8. majetkové pomery škodcu, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia v otázke primeranosti

priznaného finančného zadosťučinenia u žalobkýň 1/, 2/, 3/ a vyhodnotení existencie základu nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne v 4. rade.

20. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie, kam spadá aj právo na rodinný život,
ide v prípade úmrtia blízkej osoby o nenávratné zničenie rodinných väzieb, ktoré predstavujú základ

súkromného života pozostalých. Následky takého zásahu nikdy nie je možné odstrániť len morálnou
satisfakciou, keďže žiadna takáto forma morálneho zadosťučinenia nepostačí na primerané vyváženie,
či zmiernenie vzniknutej ujmy na rodinnom živote, ktorý je stratou rodinného príslušníka navždy a
definitívne poznačený. Pri rozhodovaní o rozsahu nároku je dôležité posudzovať rozsah a intenzitu ujmyna osobnostných právach a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 OZ). Výška peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy nie je limitovaná a upravená zákonom čo do presného vyčíslenia, či
úplnosti kvalifikačných kritérií. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah pôsobí zraňujúco, individuálne

a rozmanito u každej fyzickej osoby, keďže každý človek, jeho podstata, vzťahy k iným sú veľmi
individuálne, ľudia nevnímajú okolnosti vonkajšieho sveta a rovnako vzťahy s inými vykazujú znaky
osobitosti, neopakovateľnosti, jedinečnosti, preto sa vyžaduje vždy individuálne posúdenie takéhoto
nároku. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy § 13 OZ i súdnej praxe(porovnaj napr. Najvyšší súd
SR 3Cdo/137/08, 4Cdo/15/2003, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012,

3Cdo/19/2018), pri stanovení rozsahu nemajetkovej satisfakcie je potrebné zohľadniť požiadavku
spravodlivého zadosťučinenia za utrpené ujmy v závislosti od intenzity a následkov na osobnostných
právach poškodených, ako i to – prihliadajúc na princíp proporcionality – aby sa priznaná finančná
čiastka s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu nestala prostriedkom majetkového obohatenia a
súčasne nepôsobila na zodpovedný subjekt likvidačne. Európsky súd pre ľudské práva poukazoval
aj na to, že pre určovanie výšky náhrady za porušenie osobnostných práv, musí byť zohľadnená

výška náhrady priznávaná za telesné zranenie, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady za telesné zranenie alebo násilné
trestné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať
všeobecnézdieľanépredstavyospravodlivosti,keďsumapriznávanejpeňažnejsatisfakciemáplniťúčel

kompenzácie pre obete zásahu, zohľadňovať životnú úroveň krajiny, nemá vybočovať z právnej tradície
a má zohľadňovať sumy priznané v porovnateľných konaniach. Niet sporu, že jedným zo základných
princípov poskytovania spravodlivej ochrany práv pri rozhodovaní a odškodňovaní nemajetkovej ujmy
je zohľadnenie rozsahu odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch, ktorý vychádza z princípu
„rovnakých“ rozhodnutí v podobných veciach tak, aby medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej

náhrady existovala úmernosť.

21. V spornej otázke rozsahu žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy, žalobcovia a žalovaní volili stratégiu
poukazovania na také rozhodnutia súdov, v ktorých priznané sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy
vyhovovali ich tvrdeniam o (ne)dôvodnosti nároku uplatňovaného v konaní. Zatiaľ čo žalobcovia

odkazovali na rozhodnutia súdov, z ktorých v prípade úmrtí blízkych členov rodiny vyplýval nárok na
odškodnenie takto vzniknutej nemajetkovej ujmy v rozsahu 30.000 € až 100.000 €, žalovaná strana
naopak vybrala rozhodnutia, v ktorých náhrada nemajetkovej ujmy dosahovala sumu od 5.000 € do
15.000€.Vyjmúcfakt,žeišlooúmrtieblízkehočlenarodiny-manžela,rodičadieťaťa,súrodenca,žiadna
zo sporových strán nepoukazovala na zhodnosť, či podobnosť okolnosti v jednotlivých nimi označených

súdnych rozhodnutiach s okolnosťami ich veci, ktorá je predmetom sporu. Predložené rozhodnutia
podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú z odlišných pomerov v dotknutých príbuzenských vzťahoch,
inej závažnosti následkov na životoch pozostalých, preto nie sú odrazom primeranosti odškodnenia aj
pre prejednávanú vec.

22. V prípade rozsudkov označených stranou žalobcov, OS Nové Mesto nad Váhom 7C/151/2008
s priznaním nároku manželovi vo výške 70.000,00 eur, každému z dvoch detí vo veku detí 16 a
18 rokov vo výške 100.000,00 eur boli odškodňované následky za nemajetkovú ujmu v prípade
hlboko intenzívnych rodinných vzťahov, ktorých následky na ďalšom prežívaní udalosti boli veľmi
závažné, končili individuálnym študijným plánom, zdravotnými problémami (depresívne stavy, strata

vedomia, otras mozgu, hĺbku a intenzitu rodinných vzťahov, blízkosť vzťahov detí s matkou nad
rámec obvyklých rodinných vzťahov potvrdené výpoveďami svedkov). Obdobne tak tragické následky
mala strata živiteľa rodiny v prípade prejednávanom rozsudkom Okresného súdu Poprad, kde bolo
priznané odškodnenie pozostalej manželke 40.000,00 eur a trom plnoletým deťom každému vo výške
20.000,00 eur, maloletému 4 ročnému dieťaťu vo výške 40.000,00 eur, keď bolo nepochybne zistené,

že rodinná firma, vďaka ktorej bola rodina ekonomicky sebestačná, a ktorú viedol nebohý po jeho
úmrtí skolabovala, čo viedlo k existenčným problémom rodiny, školopovinné deti znášali stratu autority
negatívne, bolo im nariadené štúdium individuálnou formou, rovnako intenzívne vnímalo stratu otca
aj pozostalé maloleté 4 ročné dieťa, u ktorého muselo dôjsť k zmene ďalších plánov v súvislosti
so zabezpečením jeho budúcnosti. V prípade rozhodnutia Okresného súdu Humenné, kde za smrť

manželky - matky bolo priznané manželovi 20.000,00 eur, každému z troch maloletých detí po 30.000,00
eur v predškolskom a školskom veku, odškodnenie zohľadňovalo intenzívnu naviazanosť detí na matku,
ich zhoršený prospech, v zásade rozpad rodiny, keď otec, na ktorého pripadala celková starostlivosť
o rodinu dovtedy vodičm kamiónu, nie stále prítomný v domácnosti, preberal starostlivosť o deti, čopredpokladalo úplnú zmenu životných podmienok. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy každému
z rodičov vo výške 50.000,00 eur rozhodnutím OS Skalica 5C/322/2013 bola odškodnená ujma za
stratu syna, ku ktorému ako rodičia vzhliadali a boli na neho naviazaní, keď po spôsobení dopravnej

nehody pod vplyvom alkoholu vodič odišiel z miesta nehody, poškodený bol 2 mesiace v kóme,
matka sa o neho starala v domácnosti 2 mesiace, z ktorých dôvodov musela opustiť zamestnanie,
napriek snahe došlo k úmrtiu syna, ktoré všetko vnímané utrpenie zhoršovalo intenzitu prežívanej
bolesti rodičov. V prípade Okresného súdu Skalica 3C/233/2013, ktorým bola priznaná matke náhrada
nemajetkovejujmynaúrovnicca38.000,00eurrovnakotakotcovi,ajkeďužnežilivmanželskomzväzku,

bratovi 20.000,00 eur, išlo o prípad vzájomne pretrvávajúcich emocionálne naplnených rodičovských
a súrodeneckých vzťahov napriek rozchodu rodičov, kde bola potvrdená hlboká odkázanosť členov
rodiny na seba, psychické i zdravotné problémy pretrvávajúce aj rok po kritickej nehode a úmrtí dcéry
a sestry. Rozsudkom OS Trnava 19C/166/2016, ktorým bola priznaná pozostalej matke 45.000,00 eur
a pozostalej sestre 35.000,00 eur za úmrtie dcéry a sestry vo veku 18 rokov bolo zohľadnené, že išlo
o osamelo žijúcu rodinu bez podpory druhého rodiča, keď pozostalá sestra bola postihnutá mozgovou

obrnou, pričom pri starostlivosti o ňu pomáhala matke práve dcéra zosnulá pri dopravnej nehode, čo
len znásobovalo smútok, obavy aj strach matky o zdravotne hendikepovanú dcéru, keď jediná jej
blízka osoba už bol len 75 ročný starý otec, inak boli odkázané iba samé na seba. V prípadoch, na
ktoré poukazoval žalovaný (Okresný súd Nitra 10C/682/2015, OS Nitra 9C/174/2016, 16C/27/2020, OS
Lučenec 10C/2/2019, OS Trnava 8C/55/2014, OS Trnava 21C/279/2016, OS Trnava 37C/358/2013),

ktorých náhrada nemajetkovej ujmy pre pozostalého manžela alebo deti sa pohybovala na úrovni
5.000 eur až 15.000 eur, išlo o rozhodnutia, v ktorých pozostalé deti boli už plnoleté, majúce vlastnú
domácnosť, absentovala mimoriadnosť situácie v rodine v čase vzniku ujmy, resp. išlo o rodiny, v ktorých
boli vzájomne vzťahy negatívne poznačené (narušené) v minulosti komplikovaným správaním rodičov,
alebo osoba poškodeného bola v pokročilom veku (viac ako 70 rokov) čo malo prirodzene vplyv aj na

posudzovanie intenzity zásahu vo vzťahu k pozostalým deťom, či partnerom, ktorí už vnímali existujúce
zdravotné obmedzenia, či ťažkosti poškodeného.

23. Náhla, neočakávaná strata manžela a otca fungujúcej rodiny je vždy traumatizujúcou udalosťou,
osobitne ak sa tak stane v aktívnom veku života jedinca. Ide o udalosť s nenapraviteľnými následkami

pre doterajší rodičovský vzťah, partnerský a rodinný život. Pocity straty, smútku, psychickej bolesti,
aké vyplývajú aj z výpovedí žalobkýň, sú dané ľudskou prirodzenosťou ako reakcia na úmrtie blízkeho
človeka, avšak až následky tohto úmrtia na chod života pozostalých, osobitosť vzťahov medzi
zomrelým a poškodenými pozostalými, do ktorých bolo zasiahnuté, sú rozhodujúce pre určenie sumy
nemajetkovej ujmy. Nepriaznivý dopad úmrtia manžela a otca žalobkýň na ich život je nespochybniteľný.

Súčasne, ale z vykonaného dokazovania a odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, aby sa úroveň
vzťahov medzi žalobkyňami 1/ až 3/ a nebohým, čo do rodinných a citových väzieb, vzájomnej
finančnej závislosti, vymykala z obvyklého spôsobu života iných, normálne fungujúcich rodín, ktoré
spolu zdieľajú každodenný život, alebo aby následky pre život žalobkýň boli mimoriadne nepriaznivé,
až zdrvujúce, alebo aby ich táto udalosť zasiahla v čase ťažkej osobnej situácie, alebo aby išlo o zásah

výnimočný ďalšími okolnosťami prípadu.. Z hľadiska hodnotenia intenzity a kvality vzájomného vzťahu
ako najintenzívnejší zásah je vždy konštatovaný zásah u životného partnera (manžela) a maloletého
dieťaťa, následne u plnoletého samostatného dieťaťa, u ktorých sa vysoká miera citového vzťahu
prezumuje pri obvyklom chode veci, ak z dokazovania nevyplýva zjavná odchýlka od štandardnej
kvality týchto vzťahov. Osoby existujúce mimo tohto manželského, či rodičovského vzťahu však musia

preukázať intenzitu blízkosti zakladajúcej existenciu ujmy do práva na vedenie rodinného, súkromného
života a to ujmy tak závažnej, že si vyžaduje aj finančné odškodnenie. Je prirodzené charakteru
vzťahu rodiča a dieťaťa, že medzi nimi založený vzťah vytvára také väzby sociálne, morálne i citové,
ktoré štandardne presahujú dobu, po ktorú žijú v spoločnej domácnosti. Mimo sféry typicky blízkych
osôb musí byť preukázaná existencia takého postavenia, ktoré je porovnateľné s postavením blízkeho

rodinného príslušníka. Mieru rozsahu zásahu ovplyvňuje tiež vek pozostalých i zomrelého osobitne
vzhľadom na nečakanosť úmrtia, ktoré je vždy ťaživé, no inak znášané pri mladej perspektívnej
zdravím prekvitajúcej osobe ako pri seniorovi so zdravotnými ťažkosťami, či inej osobe trpiacej
ťažkým zdravotným postihnutím. Otázka veku poškodeného i pozostalých tiež podmieňuje aj intenzitu
vybudovania vzťahov ako sa mal možnosť rozvíjať, kultivovať, determinuje mieru odkázanosti a mieru

straty šance takýto vzťah rozvíjať. U pozostalých s vlastnou rodinou možno vychádzať z úvahy, že
tragickú smrť spracujú lepšie, vždy však je nevyhnutné vychádzať zo zohľadnenia individuálnosti
prípadu.24. Zo skutkových tvrdení žalobcu v 5. rade v žalobe, nastávajúceho zaťa nebohého vyplynulo, že po
úmrtí F. sa mu podstatným spôsobom zmenil život, bola odložená svadba s jeho dcérou, ktorá sa mala
konať XX.X.XXXX, bol vystavený bolesti a smútku zo straty svokra-otca, obavám o život jeho počatého

nenarodeného dieťaťa, bol nútený prevziať úlohu muža v rodine, stať sa oporou pre žalobkyne, nežil so
svojoumanželkouvspoločnejdomácnosti,keďžetátozostaladlhšieobdobiebývaťvrodičovskomdome,
vzťah k nebohému hodnotil ako nadštandardný, strávili spoločné víkendy, sviatky a dovolenky, zdieľali
spoločné záujmy, svokor v ňom videl svojho syna. Na pojednávaní vypovedal, že mali vynikajúci vzťah,
on videl na vlastné oči umierať svojho otca, potom ochorel ich brat, nemal to ľahké, keď sa spoznal so

svojou terajšou manželkou našiel aj budúcu rodinu, pomáhal svokrovi pri všetkých mužských prácach.
Vychádzajúczuvedeného,vzťahžalobcuv5.radeakozaťavpomereknebohémuvtedynastávajúcemu
svokrovi možno hodnotiť ako vzťah štandardný, nevymykajúci sa obvyklým príbuzenským vzťahom
zaťa a svokra, s ktorým sa stretával príležitostne počas sviatkov, víkendov, strávili spoločnú dovolenku,
ktoré spoločné chvíle tvorili základ pre budovanie dôvery nebohého v to, že žalovaný v 5. rade sa
dobre postará o jeho dcéru. Nemožno spochybňovať, že neočakávaným úmrtím F. C. došlo k zásahu

do osobného života žalobcu v 5. rade v zmysle zmeny plánov pri založení spoločnej domácnosti
s pozostalou dcérou žalobkyňou v 3. rade, prežíval psychický stres spojený s odložením svadby,
očakávaným narodením dieťaťa v čase, keď jeho manželka prežívala tragické chvíle po strate jedného
z rodičov. Možno tak konštatovať, že došlo k zásahu do jeho práva na vedenie plnohodnotného
rodinného života včítane väzby na „svokra“, no z jeho tvrdení nemožno vyvodiť, aby vzniknutá ujma bola

takej intenzity, ktorá by si vyžadovala zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady. Žalovaný v 5. rade
nestratil možnosť rozvoja svojho partnerského, rodinného života, ktorý naďalej pokračuje, neposkytol
súdu žiadne tvrdenie, ani z konania nevyplývali, aby práve strata svokra mala zásadný vplyv na jeho
budúci život, či akokoľvek zasiahla do jeho schopností sa zasadiť za naplnenie osobných, rodinných,
pracovných ambícií, ktoré si stanovil. Obsah a intenzita vzťahu medzi ním a nebohým nedosahovala

úroveň vzťahu rodičovského, a zistené skutočnosti nenasvedčujú tomu, aby sa za pomerne krátky čas
(1,5-2 roky) príležitostného stretávania mohol na taký vzťah pretvoriť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
o zamietnutí nároku žalobcu 5/, preto odvolací súd považoval za vecne správne.

25. Vo vzťahu k maloletej žalobkyni v 4. rade odvolací súd nepovažoval súdom zistené skutočnosti –

strata hypotetickej šance na rozvoj vzťahu s nebohým ako starým otcom – za zásah do osobnostných
práv žalobkyne 4/ podľa § 11 OZ, teda absentuje aj závažná ujma spočívajúca v strate osobnej, citovej
blízkosti, zázemia, ktoré by mala byť reparovaná finančným zadosťučinením. Aj keď je nepochybné,
že žalobkyňa 4/ tragicky stratila jedného z prarodičov pred svojím narodením, odvolací súd zastáva
názor, že podstatou priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je existencia zásahu do -z pohľadu

poškodeného- fungujúceho vzťahu, budovaného na kvalitne prežívanom spoločnom čase. Tento vzťah
nemal potenciál byť budovaný a nie je zrejmé, či a v akej miere by bol intenzívny, akého by bol
charakteru. Vychádzajúc zo štandardných kvalít rodiny, sa predpokladá citová blízkosť starých rodičov
a vnúčat, no nepredstavuje taký nevyhnutný základ budovania vyrovnanej osobnosti dieťaťa ako je
tomu v prípade vzťahov rodičovských, keď práve matka a otec, sú základnými piliermi kreovania

osobnej integrity dieťaťa a vytvárania jeho zdravých vzťahov s okolím. Dieťa je sýtené predovšetkým
emocionálnou potrebou byť viazané na svojich najbližších, ktorými sú rodičia, a ktoré napĺňanie vzťahu
hojí i prípadné hypoteticky uvažované nedostatky vzťahu so starými rodičmi. Nemožno opomenúť, že
napĺňanie vzťahu starého rodiča môže byť nahradené aj inou osobou, keď pre dieťa okrem jedinečného
vzťahu s biologickými rodičmi sú dôležité aj ďalšie sekundárne vzťahy významné svojou kvalitou,

ktoré môže napĺňať tak rodinný príslušník (strýko, teta ..) ako i osoba mimo rodinného prostredia
(opatrovateľ, ..). V prejednávanej veci nebolo tvrdené ani zistené, aby základný vzťah rodič –dieťa
nemohol byť z akýchkoľvek dôvodov napĺňaný, a vyžadovala sa jeho substitúcia starými rodičmi alebo
inými osobami. Odvolací súd preto dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení existencie
nároku žalobkyne 4/ súdom prvej inštancie, v danom prípade pre absenciu predpokladov zakladajúcich

konštatovanie zásahu do jej práva, z ktorých dôvodov rozsudok v jeho vyhovujúcej časti zmenil a žalobu
žalobkyne 4/ zamietol.

26. Z hľadiska intenzity a kvality vzájomného vzťahu smrťou poškodeného F. v aktívnom veku života
51rokov nepochybne utrpeli zásah do práv na vedenie rodinného a súkromného života podľa § 11

OZ manželka, žalobkyňa 1/ a dcéry, žalobkyne 2/ a 3/, keď vzhľadom na stupeň príbuzenstva ide
o zásah najintenzívnejší. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že sa jednalo o rodinu s
blízkymi rodinnými vzťahmi, ktorá si vzájomne pomáhala, dobré partnerské vzťahy medzi manželmi boli
posilňovanéajstarostlivosťouozdravotnehendikepovanúmladšiudcéru,ktorávminulostipodstupovalaliečbu onkologického ochorenia, aj doposiaľ sa zúčastňovala vyšetrení mimo miesta bydliska, kde ju
vždy otec sprevádzal, bol oporou pre matku ako aj dcéru, k úmrtiu otca došlo neočakávane vo veku
11 rokov žalobkyne 2/, ktorá bola na neho naviazaná a ťažko to zvládala, plakávala. Žalobkyňa 1/

v čase smrti vo veku 49 rokov nevyhnutne musí suplovať aj druhého rodiča, na jej bedrách leží po úmrtí
hlavného živiteľa rodiny starostlivosť o zabezpečenie chodu celej domácnosti, aj plánovanie budúcnosti
a štúdia mladšej dcéry. Žalobkyňa v 3. rade bola už vo veku 25 rokov, keď si plánovala samostatnú
budúcnosť, očakávala narodenie svojho dieťaťa, teda nepochybne aj keď bola v blízkom vzťahu s otcom,
čo potvrdzovalo i to, že ho mala podporovať v spoločne plánovanom podnikaní, jej emočná pozornosť sa

sústreďovala práve na založenie novej rodiny, ktorá sa stávala novým ústredným bodom jej života. Smrť
otca negatívne ovplyvnila jej zdravotnú pohodu, prispela k ťažkostiam v priebehu tehotenstva a určite
traumatizujúco pôsobilo, že bola zrušená plánovaná svadba so žalobcom v 5. rade, keďže k úmrtiu otca
došlo menej ako mesiac pred jej plánovaným termínom, stratila tak možnosť zdieľať s ním významný
okamih svojho života. Nie je sporné, že nebohý rodinu finančne zabezpečoval z pracovného pomeru
mal príjem cca 850 eur mesačne, v apríli 2019 založil prepravnú spoločnosť J. C. B. a za prepravu

osôb od 25.5.2019 do 12.7.2019 mala táto obrat 4.189,40 eur. Pokiaľ aj súd berie na zreteľ úroveň
ekonomickej závislosti členov rodiny na nebohom, nemožno považovať za správne úvahy žalobcov, aby
výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy mala v nejakom pomere odrážať stratu na zárobku, ktorým
nebohý mohol do domácnosti prispieť, či prispieť výživou na poškodených. Ekonomická, či existenčná
závislosť na nebohom sa pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy chápe nie ako majetkový nárok na

výživu a ekonomické zabezpečenie, ale ako strata komplexnej starostlivosti podpory a ochrany. Náhrada
za duševné útrapy slúži k jednorazovému odškodneniu duševného, rodinného strádania plynúceho z
narušenia rodinného a sociálneho vzťahu charakterizovaného úzkymi väzbami, intenzívnymi citovými
putami, ktoré nemôžu byť nahradzované reparáciou straty v majetkovej sfére v podobe jej výživy, ktoré
spadajú medzi klasické škodové nároky, ak sú riadne zdôvodnené. Samotný postoj žalovaného 1/

ako škodcu, ktorý sa žalobcom ospravedlnil a bol tiež postihnutý odsudzujúcim trestným rozsudkom
s odňatím slobody na 8 rokov z pohľadu žalobkýň nepredstavoval zmiernenie ich utrpenia a žalovaný
1/ sám osobne nijako neprispel k reparácii vzniknutej škody. V záujme reálnej možnosti uspokojenia
priznaných nárokov, aby náhrada nebola pre škodcu likvidačná, zohľadňujú sa aj majetkové pomery
škodcu, avšak v prípade hodnotenia nemajetkovej ujmy ide len o určitý korektív slúžiaci k eliminácii

bezbrehých nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, keď sa má vziať na zreteľ aj vek poškodeného
a z toho vyplývajúce možnosti uhradiť vzniknutú ujmu do budúcna za súčasného zachovania jeho
spôsobilosti viesť znesiteľný život. Vzhľadom na spôsob zavinenia dopravnej nehody žalovaným 1/ má
žalovaný 2/, ktorý je povinný na plnenie z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel právo na náhradu vyplateného poistného plnenia proti žalovanému 1/ (§ 12 zákona

č. 381/01 Z.z.). Zohľadnenie pomerov poškodeného však znamená len takú moderáciu priznávaných
nárokov, ktorá by vo vzťahu k jeho zodpovednosti za náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých ho
nezbavovala po ukončení trestu výkonu odňatia slobody možnosti viesť znesiteľný a dôstojný život.
Aj napriek okolnosti, že titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
vzniká žalovanému 2/ povinnosť na plnenie, ktoré limity poistného plnenia z jednej škodovej udalosti sú

pomerne vysoké (§ 7 zák.č. 381/01 Z.z. ku dňu nehody na úrovni 5.240.000 eur) priznané odškodnenie,
ktoré má zodpovedať princípom spravodlivosti, musí odrážať úroveň odškodnenia priznávaných v
skutkovo a právne obdobných prípadoch ako je prejednávaná vec. Výška náhrady nie je zákonom
limitovaná, keďže s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy
vo vzťahu k dotknutým osobám s prihliadnutím na jedinečnú povahu okolností túto nie je možné

kvantifikovať,keďženáhradaskutočnezodpovedajúcautrpenejujmejepojmovovylúčenáajelenakousi
satisfakciou pre pozostalým, ktorým je takto umožnené kompenzovať utrpenú ujmu. Práve potreba
individuálneho vyhodnotenia okolností bráni tomu, aby náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch bola
posudzovaná a paušálne limitovaná napr. ustanoveniami zákona o obetiach trestných činov č. 274/2017
Z.z., keďže ide o nároky vyplývajúce z verejnoprávnych predpisov, kde štát prevzal na seba záväzok

poskytnúť istú formu zadosťučinenia pozostalým po obetí trestných činov, resp. obetí trestných činov,
charakter ktorého záväzku štátu i podmienok jeho uplatnenia sú odlišné od poskytovania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 OZ, sú len určitým vodítkom pri hodnotení primeranosti
náhrady nemajetkovej ujmy. Nie je náležitý preto ani poukaz žalobcov na vyhlášku č.170/2021 Z.z.
upravujúcuspoločenskúhodnotuchránenýchdruhovživočíchov,odktorejbysamohlapodľanichodvíjať

výška náhrady podľa § 13 OZ, nakoľko sa jedná o právnu úpravu vymykajúcu sa zmyslu a účelu ochrany
osobnostných práv fyzickej osoby. Ľudský jedinec je zaiste výnimočnou bytosťou pre okruh svojich
najbližších, inak sa však už vyníma ako objekt i tvorca ochrany prírody. Správne súd prvej inštancie
uzavrel, že za prípadné následky vyvolané medializáciou prípadu nenesú zodpovednosť žalovaní 1/,2/,išlo o súkromnú záležitosť rodiny a nedovolené, či neželané zverejnenie jej situácie je podmienené
novinárskou etikou a zodpovednosťou toho ktorého média.

27. Vychádzajúc z vyššie zmienených úvah pri aplikovaní kritérií výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy (1. intenzita a kvalita vzájomného vzťahu, 2. vek zomrelého a pozostalých, 3. existenčná a
ekonomickázávislosťnazomrelom,4.mierazavineniazomrelého,5.poskytnutásatisfakciavinejforme,
6. postoj škodcu, dopad udalosti na neho, 7. miera zavinenia škodcu, 8. majetkové pomery škodcu)
a skutkových zistení súdu prvej inštancie o intenzite a rozsahu zásahu do práv žalobkýň v 1. až 3.

rade reflektujúc úroveň vzťahov medzi nebohým zomrelým vo veku 51. rokov, žalobkyňou v 1. rade,
ktorá v čase úmrtia dovŕšila 49 rokov, žalobkyňou v 2. rade jeho jedenásťročnou dcérou a žalobkyňou
v 3. rade, ktorá mala v tom čase 25 rokov a chystala sa na uzavretie ďalšieho manželstva, berúc do
úvahy existujúcu emočnú naviazanosť členov rodiny, ktorí sa mali radi, trávili spolu voľný čas, nebohý
bol pre nich oporou, staral sa o nich ako manžel a otec, podporoval rodinu aj po finančnej stránke, jeho
smrť negatívne ovplyvnila obvyklý chod života žalobkýň, ktorým sa nedostalo konkrétnej satisfakcie, za

spravodlivé a primerané zadosťučinenie súd považoval sumu 20.000,00 eur pre žalobkyňu v 1. a 2. rade
a18.000,00eurprežalobkyňuv3.rade,hodnotiacmieruintenzityvzťahuicelkovejexistenčnejzávislosti
u manželky a mladšej dcéry ako rovnakú. S prihliadnutím na vek staršej dcéry žalobkyne 3/, ktorá už
v čase úmrtia nebohého plánovala novú rodinu, ktorú aj založila a vedie ďalší partnerský život so svojím
manželom, za primeranú peňažnú náhradu odvolací súd považoval sumu vo výške 18.000,00 eur. Súd

vzal do úvahy, že žalobkyne stratili blízkeho človeka, ich vzájomné väzby matky a dcér však zostali
zachované, nezanikla im možnosť ďalšieho rozvoja rodinného života, smrť manžela a otca zasiahla
do ich psychickej a fyzickej pohody, nebolo však zistené, aby ich tieto následky zbavili pre budúcnosť
možnosti viesť prirodzený, uspokojivý, osobný život. Priznaná suma zohľadňuje aj zmeny v osobnom
statuse žalobkýň, keď strata člena rodiny, ktorý je jej živiteľom ovplyvní finančné zázemie, ale aj ostatný

život pozostalých členov rodiny. Žalobkyňa v 3. rade však už zdieľa život so svojím partnerom a takto to
bolo plánované aj v čase nastalej škodovej udalosti. V prípade žalobkýň 1/ a 2/ strata jedného príjmu v
rodine ich nepostavila do neriešiteľnej situácie rodín zdravotne hendikepovaných alebo bez akéhokoľvek
iného zdroja príjmu, ani neznamenala zánik dlhoročného a jediného zdroja finančného zázemia pre
viacčlennú rodinu s maloletými deťmi. Odvolací súd nemohol vziať na zreteľ v zmysle zákazu novôt

v odvolacom konaní (§366 CSP) také následky na život žalobkýň uvádzané v odvolaní, ktoré neboli
tvrdené ani preukázané na súde prvej inštancie (zdravotné obmedzenia žalobkyne 1/, predpoklad, že
prežiježivotvnúdzi,chorobe,beznádeji,nekontrolovateľnévýbuchyzlostižalobkyne2/,znemožneniejej
riadnejvýchovy).Priznanásumanáhradysapohybujeajvlimitochnáhradnemajetkovejujmyvskutkovo
a právne obdobných prípadoch (KS ZA 8Co/264/13 manželka 20.000,00 eur, dcéra 23.000,00 eur,

KS BB 15Co/171/2012 manželka 20.000,00 eur, dcéra 15.000,00 eur, KS TT 11Co/354/2011 manželka
20.000,00 eur, syn 15.000,000 eur, KS PO 8Co/33/2016 manželka 7.000,00 eur, dieťa 7.000,00 eur, KS
KE 9Co/462/2016 rodič 15.000,00 eur, súrodenec 10.000,00 eur), a reflektuje závažnejšie (žalobcami
vybrané rozhodnutia), či menej závažné (žalovaným vybrané rozhodnutia) okolnosti veci a následky na
životoch pozostalých v rozhodnutiach označených stranami sporu ako sú zmienené v predchádzajúcich

odsekoch tohto rozsudku.

28. Vo vzťahu k stranám sporu u ktorých došlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací
súd rozhodol aj o náhrade trov konania (§396 ods. 2 CSP). V konaniach, v ktorých rozhodnutie
o primeranom finančnom zadosťučinení závisí od úvahy súdu, nie je pre vyhodnotenie procesného

úspechu strany rozhodujúca výška priznaného plnenia, ak základ nároku je daný. Aj v predmetnom
spore výška plnenia závisela od úvahy súdu, na ktorú možno usudzovať len s určitou presnosťou
vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a poznanej judikatúry. No v konečnom dôsledku je to
práve súd, ktorý má zohľadniť špecifiká každého jednotlivého prípadu, a na základe toho posúdiť
nárok žalobcu ako dôvodný či nedôvodný. V prejednávanej veci nemožno konštatovať, aby žalobkyne

uplatňovali zjavne neodôvodnený nárok za zásah do práv na ochranu rodinného a súkromného života,
preto rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov v plnom rozsahu korešponduje zásade procesného
úspechu v spore rešpektujúc princípy spravodlivého súdneho procesu skrz uplatnenie Čl. 4 CSP. So
záverom, že žalobca sa považuje za procesne úspešného aj pri priznaní čiastočného plnenia, v prípade,
ak rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, či znaleckého posudku, ktoré nie sú v celom rozsahu

predvídateľné procesným návrhom žalobcu, sa zhoduje aj komentár autorov k Civilnému sporovému
poriadku (nakladateľstvo C.H.Beck Civilný sporový poriadok, rok vydania 2016, strana 927, Q., X., K.,
A., K. a C.). Vychádzajúc z uvedeného bola žalobcom 1/,2/,3/ priznaná náhrada trov konania proti
žalovaným 1/,2/ v plnom rozsahu.29. V prípade žalobcu v 5. rade odvolací súd považoval za odôvodnený postup súdu prvej inštancie,
ktorý vychádzal z aplikácie § 257 CSP. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia výnimočne súd

nepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Doprávžalobcupodľa§11
OZ bolo zasiahnuté, aj keď nie v intenzite vyžadujúcej finančné odškodnenie. Napriek tomu, že žalobcovi
5/ peňažná náhrada nebola priznaná, vzhľadom na okolnosti vzniku ujmy, zavinenie žalovaného 1/,
zásade spravodlivého usporiadania pomerov nezodpovedá, aby mu bola uložená povinnosť k náhrade
trov, preto bol potvrdený výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania medzi

týmto žalobcom a žalovanými. O náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom 5/ a žalovanými
v 1. a 2. rade odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žiadny z
odvolateľov nebol v konaní o odvolaní úspešný.

30. Rovnako tak rozhodnutie o náhrade trov konania medzi žalobcom 4/ a žalovanými 1/,2/ vychádza
z aplikácie § 257 CSP, keď odvolací súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa zohľadnil maloletosť

žalobcu, dôvody uplatnenia nároku spočívajúce v zavinenom konaní žalovaného 1/, ktoré nepochybne
negatívne ovplyvnili rodičov maloletého dieťaťa a jeho zázemie, ktoré je v pomere k majetkovému
zázemiu žalovaného 2/ ako vykonávateľa poistenia žalovaného 1/, neporovnateľne nepriaznivejšieho
charakteru, pre ktoré dôvody odvolací súd výnimočne náhradu trov konania procesne úspešnej strane
žalovaných nepriznal.

31. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).