Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/90/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924200457
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6924200457.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C. XXX, zastúpený: Mgr. Martin Jankovič, advokát so sídlom AK v Revúcej, Železničná 257/19, proti
žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so
sídlom Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie 4.070,44 EUR s prísl., na odvolanie žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 4. júna 2024, č. k.: 17C/9/2024 - 116, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2000
EUR, a vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, potvrdzuje.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti, ktorou súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.000 EUR od 22.03.2024 do zaplatenia
mení tak, že žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 22.03.2024 do zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom priznanej
náhrady.“
2. Žalobca – príslušník Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) – sa v žalobe podanej na okresnom

súde dňa 1. februára 2024 domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 4.070,44
EUR z dôvodu porušenia jeho práv podľa práva Európskej únie. Tvrdil, že nesprávna alebo neúplná
transpozícia smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku (konkrétne do zákona o HaZZ)
spôsobila, že v jeho prípade dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času 48 hodín, vrátane neuznanej služobnej pohotovosti na pracovisku ako pracovného
času. V dôsledku toho došlo k zásahu do jeho základných osobnostných práv – práva na odpočinok,
rodinný život, zdravie a ľudskú dôstojnosť.

3. Žalobca uviedol, že služobné pohotovosti musel vykonávať v mieste výkonu práce, pričom ich
charakter vyžadoval nepretržitú pripravenosť konať. V rámci obdobia od februára 2021 do decembra
2023 zaznamenal viacero týždňov s prekročením limitu 48 h, ktoré konkretizoval. Výšku nemajetkovej
ujmy vypočítal ako rozdiel medzi náhradou za pohotovosť, ktorá mu bola vyplatená (15 – 30 % zoslužobného platu) a náhradou, ktorá by mu mala patriť podľa primeranej kompenzácie (napr. 50 %). Za
primeranú náhradu považoval rozdiel medzi odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť (50 % platu)
a odmenou za služobnú pohotovosť, ktorá mu bola vyplatená (15%, resp. 30%), t.j. 35%, resp. 20%

platu za každú hodinu odslúženej služobnej pohotovosti, spolu 1.659,45 h. Tvrdil, že zásah do jeho
práv je závažný, dlhodobý a štát ani po rokoch nenapravil stav, pričom žalovaný stav vedome toleruje.
Nárok si uplatnil za 3 roky pred podaním žaloby. K nemajetkovej ujme dochádzalo v mesiacoch február
2021 až december 2023. V danom prípade upustenie od neoprávneného zásahu, odstránenie trvajúcich
následkov ani morálna satisfakcia (napr. ospravedlnenie) nie sú postačujúce, existencia zásahu a jej

trvanie odôvodňujú peňažnú náhradu.
4. V žalobe zároveň reagoval na argumenty žalovaného, ktoré je uvádzal v predchádzajúcich konaniach
týkajúcich sa rovnakého uplatneného nároku. Zároveň uplatnil úrok z omeškania počítaný odo dňa
doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia.
5. Žalovaný – Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR s nárokom žalobcu nesúhlasil.
Argumentoval, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, nakoľko ide o osobitnú

formu civilnej obrany s vlastným právnym režimom štátnej služby. Tvrdil, že slovenská legislatíva
smernicu správne transponovala a že zákon o HaZZ zohľadňuje čas služobnej pohotovosti. Ďalej
uvádzal, že žalobca nepreukázal vznik ujmy a že pohotovosti mu boli riadne kompenzované. Namietal
aj miestnu nepríslušnosť okresného súdu, pasívnu vecnú legitimáciu.
6. Súd vykonal rozsiahle dokazovanie, najmä prostredníctvom výplatných pások a dochádzky žalobcu.

Mal preukázané, že žalobca pravidelne vykonával službu, ktorá vo viacerých prípadoch presahovala
týždenný limit 48 hodín, ak by sa započítavali aj hodiny služobnej pohotovosti. Z výsluchu žalobcu
vyplynulo, že služobné pohotovosti znamenali faktické obmedzenie jeho voľného času a ovplyvnili jeho
osobný a rodinný život. Uviedol aj konkrétne okolnosti, ktoré potvrdzovali zásah do súkromného života
(zdravotný stav dcéry, pracovné zmeny, strata voľného času).

7. Súd konštatoval, že žaloba patrí do právomoci súdu SR ako súkromnoprávny spor medzi jednotlivcom
aštátomonáhradunemajetkovejujmyspôsobenejporušenímprávaEÚ.MiestnapríslušnosťOkresného
súdu Rimavská Sobota bola daná miestom vzniku ujmy. Pasívna vecná legitimácia Slovenskej republiky
bola uznaná, keďže škoda mala byť spôsobená nesprávnou transpozíciou práva EÚ – konkrétne
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Súd uznal, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy

účinok a priznáva práva jednotlivcom. Slovenská právna úprava umožňuje prekročenie maximálneho
priemerného týždenného pracovného času tým, že nezapočítava všetky formy služobnej pohotovosti
ako pracovný čas. Vznikol rozpor so záväznou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, najmä s rozsudkami
C 429/09, C 151/02, C 397/01 – C 403/01, C 518/15 a inými. Neexistujú ospravedlniteľné dôvody
na netransponovanie smernice. Súd uzavrel, že došlo k porušeniu práva Únie, ktoré je dostatočne

závažné, a zároveň existuje príčinná súvislosť medzi týmto porušením a vznikom nemajetkovej ujmy
žalobcu.Zásahdojehoosobnostnýchprávbolpreukázaný,pričomštátzanedbalzabezpečenieriadneho
právneho rámca na ochranu týchto práv.
8. Súd vykonal právne zhodnotenie zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ, najmä judikatúry k
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Súd vyhodnotil, že slovenský právny poriadok neimplementoval

efektívne normu chrániacu maximálnu dĺžku týždenného pracovného času hasičov. Dôkazné bremeno,
ktoré žalobca niesol, bolo považované za unesené a výška priznanej sumy bola odôvodnená ako
primeraná zásahu do jeho práv.
Odvolanie žalobcu
9. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Odvolanie žalobcu smerovalo výlučne proti výroku II. rozsudku

súdu prvej inštancie, ktorým nebola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume prevyšujúcej
2.000 EUR. Žalobca nesúhlasil s výškou priznanej sumy, považoval ju za neprimerane nízku, ako aj
so spôsobom jej výpočtu súdom. Rozsudok napadol z viacerých dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP,
konkrétne písm. b), d), f), g) a h), pričom navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie,
prípadne zmenu tak, aby mu bola priznaná celá žalovaná suma vo výške 4.070,44 EUR spolu s úrokom

z omeškania a náhradou trov konania v plnom rozsahu.
10. V odvolaní žalobca predovšetkým namieta, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nijako
nezdôvodnil, na základe akých kritérií bola priznaná práve suma 2.000 EUR, a nie vyššia suma
požadovaná žalobcom. V odôvodnení rozhodnutia podľa neho absentuje akýkoľvek myšlienkový proces
súdu, ktorý by odôvodňoval mieru zásahu do práv žalobcu a primeranosť priznanej satisfakcie. Takto

odôvodnený rozsudok považuje za arbitrárny, nepreskúmateľný a porušujúci jeho právo na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
11. Žalobca ďalej poukazuje na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici v
obdobných veciach, v ktorých boli žalobcom v postavení hasiča za porovnateľné skutkové okolnostipriznané výrazne vyššie sumy nemajetkovej ujmy (zvyčajne v rozsahu 4.000 EUR až 6.500 EUR).
Žalobca uvádza konkrétne spisové značky viac ako 25 rozhodnutí senátov 11Co, 13Co, 14Co,
16Co a 17Co a zdôrazňuje, že tieto rozhodnutia sa opierajú o výpočty prekročenia 48-hodinového

pracovného týždňa v rozpore so smernicou 2003/88/ES, ako aj o rozsah nezapočítaných hodín
pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie sa s týmito argumentmi podľa žalobcu nijako nevysporiadal
a nezdôvodnil, prečo sa od tejto judikatúry odchýlil.
12. Pokiaľ ide o skutkový základ, žalobca tvrdil, že mu bola v období február 2021 až december 2023
nariadená služobná pohotovosť v celkovom rozsahu 1.659,45 hodín, ktoré mu neboli započítané do

pracovného času, hoci bol povinný byť prítomný na pracovisku. Zároveň v uvedenom období pravidelne
dochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou 2003/88/
ES. Tieto skutočnosti žalobca riadne zdokladoval predloženými výplatnými páskami a výpočtami, pričom
požadovanúsumuvovýške4.070,44EURpovažujezaprimeranúavporovnaníspriemernouhodinovou
mzdou (cca 8,13 EUR/hod) aj konzervatívne stanovenú.
13. V odvolaní žalobca zároveň namietal právnu vadu spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie

bez predchádzajúceho upozornenia založil počiatok omeškania žalovaného na dátum podania jeho
vyjadrenia k žalobe (22.03.2024), pričom žalobca má za to, že tento okamih mal byť určený ku
dňu doručenia žaloby (21.02.2024), a to podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu ide o
prekvapivé rozhodnutie, ktoré mu znemožnilo uplatniť účinnú procesnú obranu a ktoré je založené na
nesprávnej aplikácii analógie so zákonom č. 514/2003 Z. z.

14. Z hľadiska funkcie náhrady nemajetkovej ujmy žalobca poukazuje na to, že takáto náhrada má nielen
satisfakčný, ale aj preventívny a sankčný účinok. Vzhľadom na dlhodobé a systematické porušovanie
práv zamestnancov zo strany žalovaného, ktoré štát ako zamestnávateľ neodstránil ani po viacerých
úspešných súdnych sporoch, žalobca považuje za nevyhnutné, aby súdy ukladali také odškodnenie,
ktoré bude pre žalovaného skutočne odradzujúce. Priznaná suma 2.000 EUR tento účel podľa žalobcu

nenapĺňa.
15. V závere žalobca uviedol, že aj v prípade, ak bude rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený, resp.
zmenený len čiastočne, a žalovaný podal odvolanie aj voči základu nároku, mal by mu byť priznaný
plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže podané odvolanie sa týkalo výlučne výšky
nepriznaného plnenia, ktorá závisí od voľnej úvahy súdu. V tejto súvislosti odkazuje aj na relevantnú

judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (napr. IV. ÚS 3194/22, I. ÚS 2482/23), ktorá umožňuje
priznať plnú náhradu trov aj čiastočne úspešnému žalobcovi, ak rozhodovanie o výške plnenia závisí
výlučne od úvahy súdu.
Odvolanie žalovaného
16. Proti rozsudku sa odvolal aj žalovaný. Napadol výrok I. a III. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d),

f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu žalobcu v
celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu.
17. Odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody žalovaného možno rozčleniť do viacerých tematických
okruhov.
18. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalovaný zásadne namietal, že

súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie. Zdôrazňoval, že Slovenská
republika ako subjekt súdneho sporu nie je totožná s Ministerstvom vnútra SR, ktoré je faktickým
zamestnávateľom žalobcu – príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Podľa žalovaného nemožno
uplatniť nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu proti Slovenskej republike ako takej, ak nie je
priamym zamestnávateľom. V tejto súvislosti tvrdil, že mzdový charakter nároku je zamaskovaný pod

označenie „náhrada nemajetkovej ujmy“, pričom žalobca fakticky žiada doplatenie odmeny za služobnú
pohotovosť.
19. Právomoc súdu vo vzťahu k posúdeniu súladu vnútroštátneho práva so smernicou EÚ. Žalovaný
tvrdil, že súd prvej inštancie prekročil rámec svojej právomoci, keď konštatoval nesúlad zákona č.
315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES. Takéto konštatovanie podľa žalovaného nie je možné ani

ako predbežná otázka, pretože všeobecné súdy členských štátov EÚ nemajú právomoc vyslovovať
všeobecnú nekompatibilitu vnútroštátneho zákona s právom Únie.
20. Pôsobnosť smernice 2003/88/ES na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný
uvádzal, že služobný pomer hasičov ako záchranárov podlieha výnimkám podľa článku 2 ods. 2
smernice 89/391/EHS, na ktorú smernica 2003/88/ES odkazuje. Argumentoval, že činnosť hasičov je

osobitnou činnosťou civilnej ochrany, ktorá je z pôsobnosti smernice vyňatá. Z toho dôvodu nie je možné
aplikovať ustanovenia o maximálnom týždennom pracovnom čase či o pracovnej pohotovosti tak, ako
to predpokladá žalobca.21. Pochybnosti o podmienkach zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ. Žalovaný namietal, že
žalobca nepreukázal splnenie základných podmienok zodpovednosti štátu podľa judikatúry Súdneho
dvora EÚ (napr. vec Brasserie du Pecheur). Konkrétne žalobca nepreukázal: že mu vznikla skutočná

škoda, že porušenie práva EÚ bolo dostatočne závažné, že existuje príčinná súvislosť medzi porušením
a ujmou.
22. Podľa žalovaného služobná pohotovosť nepredstavovala taký zásah do života žalobcu, ktorý by
zakladal závažnú ujmu. Žalovaný zdôrazňoval, že počas pohotovosti mohol žalobca odpočívať, a preto
nemožno hovoriť o porušení práva na odpočinok v miere, ktorá by odôvodňovala náhradu nemajetkovej

ujmy.
23. Formálna a vecná kritika výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný spochybňoval aj výšku
uplatnenej ujmy a spôsob, akým bola vypočítaná. Tvrdil, že žalobca uplatňuje tabuľkovú náhradu
za každú hodinu pohotovosti, bez ohľadu na to, či došlo k prekročeniu maximálneho pracovného
času. Takýto výpočet je podľa žalovaného neprípustný, pretože nemajetková ujma nemôže byť určená
mechanicky. Poukázal tiež na to, že žalobca neuviedol, aký konkrétny zásah do súkromného alebo

spoločenského života mu mal vzniknúť.
24. Námietky voči priznaniu úrokov z omeškania. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne
priznal žalobcovi úroky z omeškania od momentu doručenia vyjadrenia k žalobe. Tvrdil, že pri
nemajetkovej ujme vzniká povinnosť plniť až rozhodnutím súdu, a teda do omeškania sa dlžník
môže dostať najskôr po márnom uplynutí lehoty určenej v rozsudku. Odvolal sa pritom na judikatúru

Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 6 Cdo 185/2011).
25. Námietka proti výroku o trovách konania. Vzhľadom na to, že súd žalobe vyhovel len čiastočne
(priznaná suma tvorí menej než 50 % žalobnej istiny), žalovaný považoval priznanie plnej náhrady trov
konania v prospech žalobcu za nesprávne právne posúdenie. Žiadal, aby v prípade úspechu vo veci mu
boli priznané trovy v plnom rozsahu.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného
26. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s týmto odvolaním
nesúhlasí, a to z dôvodov, ktoré následne podrobne rozviedol. Predovšetkým zdôraznil, že rozsudok
súdu prvej inštancie považuje za správny a zákonný, a to najmä v časti, v ktorej súd uznal základ nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca zdôraznil, že jeho vlastné odvolanie smerovalo iba proti

výške priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimeranú vzhľadom na obdobné prípady a
ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu.
27. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca uplatňoval v skutočnosti mzdové nároky maskované ako náhradu
nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol, že táto interpretácia je nesprávna. Zo samotnej žaloby je podľa
neho zrejmé, že si neuplatňuje žiadne mzdové nároky, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej porušením práva EÚ, konkrétne v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/
ES do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť
Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorá už v obdobných veciach konštatovala, že nejde o individuálny
pracovnoprávny spor, ale o súkromnoprávny spor o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie
(napr. vec sp. zn. 17NcC/6/2022).

28. Na námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu prvej inštancie skúmať súlad zákona č.
315/2001 Z. z. so smernicou EÚ, žalobca uviedol, že všeobecný súd v súkromnoprávnom spore je
oprávnený posudzovať súlad vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, a to aj ako predbežnú otázku.
Pripomenul, že v zmysle § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne veci, ak
ich zákon nezveruje inému orgánu. Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sú vnútroštátne súdy

povinné zabezpečiť ochranu práv priznaných právom Únie.
29. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žalobca uviedol, že žalovaný –
Slovenská republika je ako členský štát EÚ adresátom smernice, a teda zodpovedným subjektom za jej
správne prebratie do vnútroštátneho práva. V prípade, ak dôjde k nesprávnej transpozícii smernice a z
tejto skutočnosti vznikne škoda, štát je pasívne vecne legitimovaný na konanie o náhradu škody.

30. Na tvrdenie žalovaného, že sa Smernica 2003/88/ES nevzťahuje v plnom rozsahu na príslušníkov
HaZZ, žalobca podrobne reagoval. Odkázal na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora EÚ (najmä vec
C-429/09 Fuß), podľa ktorej sa smernica uplatní aj na pracovníkov, ktorí vykonávajú činnosti v oblasti
požiarnej ochrany alebo civilnej ochrany, a to aj v prípade ich fyzickej prítomnosti počas služobnej
pohotovosti. V zmysle tejto judikatúry je služobná pohotovosť na pracovisku plne považovaná za

pracovný čas, a nie je relevantné, či ide o hasiča profesionálneho, dobrovoľného alebo mestského.
Tvrdenie žalovaného o výnimke na základe čl. 1 ods. 3 smernice je podľa žalobcu irelevantné, pretože
uvedený článok neumožňuje členskému štátu jednostranne obmedziť rozsah smernice.31. Žalobca následne poukázal na to, že príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie a vznikom
nemajetkovej ujmy bola v konaní preukázaná. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín,
počasktorýchdošlokprekročeniupriemerného48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasuvdôsledku

započítavania služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým
spôsobom mu opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a
rodinný život, keďže nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. V
tomto smere odkázal aj na článok 40 a článok 19 ods. 2 Ústavy SR.
32. Žalobca tiež odmietol tvrdenie, že nemal nárok na peňažné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2

Občianskeho zákonníka, a že mal najprv žiadať upustenie od zásahu. Argumentoval, že v prípade štátu
ako subjektu zodpovedného za neoprávnený zásah takáto forma satisfakcie nie je efektívna, pričom
navyše v prípadoch porušenia práva EÚ, ktoré má priamy účinok, nie je možné klásť na poškodeného
povinnosť najprv žiadať svojho zamestnávateľa o nápravu. V tomto smere opäť odkázal na judikatúru
Súdneho dvora EÚ (napr. C-445/06).
33. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie rozhodol správne.

Odkázal pritom na novšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. 8Cdo/191/2020, 4Cdo/48/2017), ktorá
zohľadňuje zásadu ekvivalencie aj pri určovaní úrokov z omeškania pri nemajetkovej ujme.
34. Vo vzťahu k náhrade trov konania uviedol, že bol v konaní úspešný v celom rozsahu čo do základu
nároku, pričom výška náhrady závisela od úvahy súdu. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR, ktorá uznáva plný úspech aj v prípadoch, keď výška plnenia bola predmetom znaleckého

posúdenia alebo voľnej úvahy súdu (napr. nálezy III. ÚS 475/2018, I. ÚS 204/2017).
35. Na záver žalobca zopakoval, že jeho nárok je dôvodný, že súd prvej inštancie rozhodol vecne
správne, a zároveň navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o výške
priznanej nemajetkovej ujmy, a priznal žalobcovi aj zvyšok uplatnenej ujmy, ako aj náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu
36. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v prvom rade znehodnocoval odvolanie žalobcu ako
opakovanie už skôr prezentovaných tvrdení bez predloženia novej argumentácie. Výslovne poukazoval
nato,žežalobcavodvolanílensumarizujesvojepôvodnéstanoviskáaodvolávasanarozhodnutiainých
súdov, čo žalovaný považuje za právne irelevantné vzhľadom na charakter kontinentálneho právneho

systému.
37. Zároveň uvádzal, že nevidí právnu relevanciu v porovnávaní s inými prípadmi, keďže každé
konanie je potrebné posudzovať individuálne na základe skutkového a právneho rámca konkrétnej veci.
Argumentačne spochybnil využitie súdnych rozhodnutí ako precedenčného dôkazu.
38. Žalovaný ďalej potvrdil, že zotrváva na svojej právnej argumentácii uvedenej v odvolaní, a zároveň

zdôraznil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažuje za vecne správne. Reiteroval, že argumenty
obsiahnuté v jeho odvolaní a predchádzajúcich podaniach sú podľa jeho názoru stále plne relevantné
a neboli v súdnom konaní primerane zohľadnené. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s obsahom
svojho odvolania a trval na zmene rozhodnutia, najmä na zamietnutí žaloby a priznaní náhrady trov
konania v jeho prospech

39. Žiadal, aby odvolací súd postupoval podľa § 388 CSP a zmenil napadnutý rozsudok tak, že pokiaľ
ide o I. výrok, žalobu zamietne v celom rozsahu, a pokiaľ ide o III. výrok, prizná žalovanému nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %).
Právne posúdenie odvolacím súdom
40. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil vo výroku I., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2000 EUR, a vo výroku
II., ktorým žalobu vy zvyšnej časti zamietol.
41. Podľa § 388 CSP rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti, ktorou súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2000 EUR od 22.03.2024

do zaplatenia zmenil tak, že žalobu zamietol.
42. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

43. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
44. Okresný súd rozhodol o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou
transpozíciou smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, osobitne v súvislosti sospôsobom započítavania služobnej pohotovosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru do
pracovného času. Súd uznal dôvodnosť nároku žalobcu, pričom výšku priznanej ujmy určil s
prihliadnutím na rozsah, trvanie a opakovanosť zásahu do jeho práv.

45. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v období od februára 2021 do decembra 2023 bol
žalobca opakovane a systematicky vystavovaný služobnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítavala do jeho
pracovného času, a to v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý stanovuje maximálny
týždenný pracovný čas na 48 hodín. Táto norma má podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ priamy účinok a
priznáva jednotlivcom priamo uplatniteľné práva. Žalobca zároveň preukázal, že v dôsledku uvedeného

porušenia došlo k zásahu do jeho základného práva na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy SR) a práva
na súkromný a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR). Súd správne vyhodnotil dôkazy, predovšetkým
tabuľky služobných zmien, ktoré slúžili ako dôkaz pre splnenie základného preukázania vzniku nároku
a tiež ako určitá metodika výpočtu nemajetkovej ujmy. Súd považoval výpoveď žalobcu za vierohodnú
a dostatočne špecifickú v kontexte popisovaného zásahu do jeho osobného a rodinného života.
46. Súd zároveň vyhodnotil aplikovateľnosť výnimiek stanovených v čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/

ES, avšak dospel k záveru, že výkon činností žalobcu ako príslušníka HaZZ nenapĺňa podmienky pre
uplatnenie výnimiek, ktoré sa týkajú špecifických činností civilnej ochrany. V tejto súvislosti poukázal
na judikatúru Súdneho dvora, najmä na rozsudky vo veciach C-397/01 (Jäger), C-429/09 (Fuß),
C-437/08 (König), C-214/20 (Rossi) a C-580/19 (Stadt Offenbach), v ktorých sa konštatuje, že služobná
pohotovosť vykonávaná na pracovisku je ako celok súčasťou pracovného času bez ohľadu na mieru

aktivity pracovníka počas jej trvania.
47. Žalobca podal odvolanie voči rozsudku, v ktorom namietal, že výška priznanej nemajetkovej ujmy
je neprimerane nízka, keďže nezohľadňuje šírku zásahu, jeho dĺžku, opakovanosť a osobné pomery
žalobcu. Tvrdil, že súd prvej inštancie nevzal dostatočne do úvahy, že žalobca bol systematicky
vystavený zásahu počas troch rokov a prišiel tak o významný objem voľného času, ktorý by mohol

využiť na rodinný a spoločenský život. Žalobca podporil svoju argumentáciu judikatúrou Súdneho dvora,
osobitne odkazujúc na rozsudky C-429/09 a C-214/20, ktoré zdôrazňujú, že rozsah porušenia, jeho
trvanie a dopad na osobné práva jednotlivca sú rozhodujúce pri určení primeranej kompenzácie.
48. Žalovaný vo svojom odvolaní žiadal zmenu rozsudku tak, že žaloba má byť v celom rozsahu
zamietnutá. Uvádzal viacero dôvodov, z ktorých najzásadnejšie boli: (1) že služobná pohotovosť nie je

pracovným časom v zmysle smernice, pretože počas nej môže zamestnanec odpočívať, (2) že Smernica
2003/88/ES sa v plnom rozsahu nevzťahuje na služobné pomery hasičov vzhľadom na výnimky v článku
1 ods. 3 smernice a článku 2 smernice 89/391/EHS, (3) že rozsudky Súdneho dvora citované žalobcom
sa týkajú mestských hasičov, nie štátnych príslušníkov HaZZ, a (4) že žalovaný nie je pasívne vecne
legitimovaný, pretože žalobca si mal nárok uplatniť voči svojmu zamestnávateľovi.

49. Odvolací súd tieto námietky žalovaného nepovažuje za dôvodné. Pokiaľ ide o výklad smernice a jej
priamu aplikovateľnosť na služobnú pohotovosť, Súdny dvor EÚ jednoznačne konštatoval (C-429/09,
C-437/08, C-580/19), že aj pohotovosť na pracovisku je pracovným časom, ak pracovník nie je schopný
disponovať svojím časom slobodne. Skutočnosť, že pohotovosť prebieha v noci, alebo že zamestnanec
má k dispozícii priestor na odpočinok, nemení charakter tejto činnosti. Dôležité je, že zamestnanec

je fyzicky prítomný na pracovisku a je povinný okamžite reagovať. Preto sa pohotovosť žalobcu v
pracovných priestoroch HaZZ musí považovať za pracovný čas v zmysle čl. 2 bodu 1 smernice 2003/88/
ES.
50. Žalovaný v odvolaní okrem iného namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice bol do
zákona prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie okresného súdu, resp. do kompetencie iného

všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. S týmto tvrdením žalovaného sa odvolací súd
nestotožňuje. V zmysle § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície)
smernicedovnútroštátnehoprávnehoporiadkumožnobezpochybnezaradiťmedzitzv.súkromnoprávne

spory. Samotná skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu. Ak
je totiž účastníkom občianskoprávneho vzťahu štát, tak je v zmysle § 21 OZ právnickou osobou. V
zmysle judikatúry SD EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením
práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Okresný súd
bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie

pri preberaní smernice do zákona. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že súdu prvej
inštancienesvedčíprávomocposudzovaťsúladslovenskýchzákonovaleboinýchvšeobecnezáväzných
právnych predpisov so smernicou Európskej únie, odvolací súd dodáva, že právna teória a rozhodnutia
SD EÚ (napr. C - 456/98 vo veci Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdomSlovenskej republiky (alebo správnym orgánom) vyplynie potreba aplikácie smernice, tento sa nemôže
vyhnúť porovnaniu ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica
transponovaná, a to za účelom zistenia, či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň

sa súd (či správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej- ktorej smernice v prílohe slovenského
predpisu a tým považovať smernicu za správne prebratú. Mal by venovať pozornosť porovnaniu znenia
smernice s vnútroštátnou právnou úpravou. Vo vzťahu k prevzatiu smernice, jej ustanovenia musia
byť prebraté do právneho poriadku členského štátu, ktorému je určená tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná tak, aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Z bodu

5 prílohy číslo 4 zákona vyplýva, že žalovaný prebral smernicu do predmetného zákona. Okresný súd
správne konštatoval, že cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) Smernice nebol v zákone dosiahnutý.
51. K námietke týkajúcej sa výnimiek uvedených v článku 1 ods. 3 smernice a ich aplikovateľnosti
na príslušníkov HaZZ odvolací súd uvádza, že tieto výnimky sú formulované restriktívne a musia byť
vykladané v súlade s cieľom smernice – ochranou zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Ako uviedol
Súdny dvor v rozsudku C-214/20, členské štáty nemôžu jednostranne obmedzovať rozsah pôsobnosti

smernice bez výslovného zmocnenia právom únie. Služobná činnosť hasiča vykonávaná pravidelne
a organizovane, aj keď zahŕňa nepredvídateľné zásahy, nezakladá výnimku zo všeobecnej povinnosti
rešpektovať maximálny pracovný čas.
52. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného súd pripomína základné princípy zodpovednosti štátu za
porušenie práva únie, najmä ako ich vyložil Súdny dvor v rozsudkoch Francovich (C-6/90), Brasserie

du Pecheur (C-46/93) a Köbler (C-224/01). Z týchto rozhodnutí vyplýva, že štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnou transpozíciou smernice bez ohľadu na to, ktorá konkrétna inštitúcia alebo orgán
porušenie spôsobil. Táto objektívna zodpovednosť nie je podmienená predchádzajúcim upovedomením
zamestnávateľa alebo vyčerpaním vnútroštátnych opravných prostriedkov, pokiaľ by tým bola porušená
zásada efektivity.

53. Táto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore nie je
podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. To, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice,
respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať z hľadiska prejednávaného sporu
bez právneho významu. V zmysle článku 29 smernice je zrejmé, že táto je adresovaná členským
štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice je zodpovedný za

prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Ak si
štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore žalovaný a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu
smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku, je pasívne

legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v
konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor zmysle § 11 písm.
c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona.

54. Odvolací súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného, v ktorej namietal nesprávne
právne posúdenie pôsobnosti smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a
záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Zároveň namietal, že rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 429/09

sa týkalo „mestského hasiča“, preto ho nebolo možné považovať za smerodajné, resp., že smernica sa
na žalobcu nevzťahovala v plnom rozsahu. Čo sa týka tejto argumentácie žalovaného, tak je totožná
s jeho procesnou obranou, ktorú prezentoval v konaní na okresnom súde ako aj v iných konaniach, o
ktorých rozhodoval odvolací súd. Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej
inštancie, a to bez ohľadu na dopad vo vzťahu k záväznosti rozhodnutí SD EÚ, od ktorých niet dôvodu

sa odchýliť, a to vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. SD EÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b)
Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosť hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj
proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok

v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice
pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je
členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam, keď za pracovníka sa považuje každý,kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle
právaúnie.Uvedenéznamenáto,žečiniektojepodľavnútroštátnehoprávadobrovoľnýmhasičomalebo

profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná a na
takéhotopracovníkasavzťahujúustanoveniaSmernice(viďrozsudkyvoveciC-397/01ažC-403/01,C
- 429/09, C - 518/15). Vzhľadom na vyššie uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného,
že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič
plní svoje úlohy v pracovnom, resp. v služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.

Článok 6 písmena b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred štátnymi súdmi (rozsudok vo veci C - 429/09 vo veci Fuss body 33. až 35.).
Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby

uplatnenie z neho plynúce nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzovali
(C - 397/01 bod 99., C - 4 do 129/09 body 35. a 52.). SD EÚ judikoval, a to opakovane, že časť
pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
dennéhoalebotýždennéhopracovnéhočasu(C-397/01bod95.)akonštatoval,žepracovnápohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako

celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C - 437/08
bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas stanovený
Smernicou (rozsudok vo veci C - 429/09, C - 52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej

pohotovosti musel byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, a to po
celý čas služobnej pohotovosti, je potom potrebné pracovnú pohotovosť započítať do pracovného času
žalobcu, pričom to, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1
zákona, nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) Smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa
na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania

nevzťahuje, je preto nedôvodná. Z aktuálnej judikatúry SD EÚ totiž vyplýva, že v prípade, ak povaha
a rozsah povinnosti a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžaduje jeho fyzickú
prítomnosť na mieste výkonu práce, respektíve povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii
a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti, sú takej povahy, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci

ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojím vlastným záujmom predstavuje
táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (viď rozsudok vo veci C - 214/20, C 580/19,
C - 344/19).
55. Odvolací súd konštatuje, že žalobca preukázal splnenie podmienok zodpovednosti štátu za
porušenie práva únie: i) porušenie normy, ktorá priznáva jednotlivcovi práva (čl. 6 písm. b smernice

2003/88/ES), ii) dostatočnú závažnosť porušenia, pretože ide o jasné a jednoznačné pravidlo, ktorého
obsah je ustálený judikatúrou, a iii) existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením a vzniknutou
nemajetkovou ujmou. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s otázkou primeranosti náhrady, keďže vo
svojom rozhodnutí detailne zohľadnil osobitosti prípadu, vrátane pravidelného charakteru zásahu, dĺžky
trvania a dopadu na súkromný život žalobcu.

56. Žalobca si správne uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 11 a
§ 13 OZ, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahu aj účelu najbližšie k náhrade škody porušením
úniového práva. Právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu
škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto vzhľadom na zistený

skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13
Občianskeho zákonníka), čo súd prvej inštancie aj správne posúdil.
57. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy

odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) zdôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
Smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku
vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom

alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať
viac, ako bol povinný v zmysle Smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý
by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
58. Žalobca síce vyčíslil náhradu nemajetkovej ujmy ako rozdiel náhrady za pohotovosť podľa § 122

ods. 2 zákona o HaZZ a sumy, ktorá mu bola za pohotovosť vyplatená, ale zo žaloby jasne vyplýva, že si
neuplatňuje mzdový nárok, ktorý mu podľa neho zo zákona o HaZZ patrí, ale sa domáha nemajetkovej
ujmy spôsobenej porušením práva EÚ členským štátom a sumu, ktorá sa týmto výpočtom určí, považuje
za primeranú náhrada za porušenie jeho práv. V obdobných veciach vedených na tunajšom súde
i Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že nejde o individuálny pracovnoprávny spor (napr.
17NcC/6/2022).

59. Odvolací súd sa v tejto súvislosti sa nestotožnil s námietkou žalovaného o uplatnení (skrytého)
mzdového nároku zo strany žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru
odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný žalobca
netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo
strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady

zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne
v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva
únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským

štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo

do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.

Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.
60. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, ktorú uvádzal v priebehu konania, že v súdenej

veci neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu
od svojho zamestnávateľa s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má
slúžiť len ako akási kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený.
So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na

ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu odvolací súd dospel k
záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. na
priznaniezadosťučineniavpeniazoch.Vychádzajúczpovahyporušenéhoprávaaokolností,zaktorýchk
porušeniuprávadošlo,keďžalovanýakočlenskýštátEÚneprijalopatrenianevyhnutnézazabezpečenie
požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času

podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú
zarátané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že žalobca poukázal
na to, že žiadali nápravu, a práve z dôvodu, že k nej nedošlo, boli nútení sa práva domáhať na súde. Je

teda zjavné, že sa hasiči nápravy domáhali. Už len podávanie samotných odvolaní nasvedčuje tomu,
že ide o účelovú obranu žalovaného, ktorý na daný postup odkazuje, ale aj tak naň nijako nereaguje a
zotrváva na svojich argumentoch.61. Berúc do úvahy vyššie uvedené, do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je

uvedené len ako príklad, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa

rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že
žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je

na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru
ESD možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú
ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady
v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ

totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy
v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti
fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).
62. Odvolací súd teda uvádza, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Právo žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,

pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek
tomu, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci
náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú
náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času,

berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal
žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané
v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam
trestných činov.

63. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Smernica neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v
prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie však musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je vecou súdu, aby pri
dodržaní zásad rovnocennosti efektivity určil, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia

dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia.
64. Odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, keď poukázal na to, že Zákon o
HaZZ nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má
priemer vypočítavať. Obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava
priemerný týždenný pracovný čas sú odlišné inštitúty, môžu sa zhodovať a nemusia. Tiež vyslovil

záver, že v prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pre
príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, čl. 6 písm. b) smernice
č. 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný čas (vrátane
služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 h. Z vykonaného
dokazovania mal súd preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom období rozvrhovaný služobný čas

nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom o HaZZ, v žalovanom období sa opakovane
stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný čas (vrátane služobnej pohotovosti
a nadčasov) prekročil 48 h. správne tiež uviedol, že je potrebné vychádzať z počtu hodín, ktoré žalobca
skutočne odpracoval, nie z fondu pracovného času, čo je len plánovaný čas, ktorý by mal byť v danom
mesiaci odpracovaný. Dospel k záveru, že súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti

a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE (spočítanie
odpracovaného času, ktorý v rámci každých 7 dní presahoval 48 hodín), predstavuje u žalobcu za
žalované obdobie 2/2021 - 12/2023 cca 1450 hodín.65. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od
svojho zamestnávateľa, ktoré neboli žiadnym spôsobom spochybnené. Zásah do osobnosti žalobcu je
spôsobený tým, že tento v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín priemerne, a to v

rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice, kedy mu odpracované
hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Ide o preukázaný zásah do
osobnosti žalobcu, a to konkrétne do jeho práva na ochranu zdravia ako aj práva na súkromný a rodinný
život, keďže v skutočnosti musel byť k dispozícii na pracovisku, pričom odpracoval viac, ako bol povinný
podľa Smernice, a to predovšetkým na úkor svojej rodiny, kedy s touto nemohol tráviť spoločný čas.

Nakoľko dochádzalo k prekračovaniu pracovného času, musel v rámci svojho voľna viac odpočívať a
menej sa venoval rodine, sebe a svojim záujmom. Súd vyhodnotil výpoveď žalovaného ako dostatočne
presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy, pokiaľ počas dlhého obdobia. V tomto smere rozhodnutie
náležite a presvedčivo odôvodnil prihliadnuc a na konkrétnu ujmu.
66. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času.

Nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne. Odvolací súd konštatuje, že ak si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a
§ 13 OZ, tak je daná aplikácia ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým
osobámvprípadezásahudoichosobnostnýchpráv,nakoľkožalobcavsporepreukázal,žeprirozvrhnutí
pracovného času, ktorý je a bol v rozpore s právom Európskej únie, prichádzal o svoj voľný čas, ktorý by

inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov a relaxácii. Odvolací súd tak považuje za
primeranúnáhradunemajetkovejujmyfinančnéodškodnenie,ktorésarovnáodmene,ktorúmupriznáva
zákon ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takýto postup pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy
považovalodvolacísúdzaprimeranýnielencharakteru,aleajspôsobu,akýmkzásahudoosobnostných
práv žalobcu došlo, ako aj k následkom na jeho živote.

67. Pokiaľ ide o priznanú výšku, ako aj námietky žalobcu uvedené v odvolaní, odvolací súd sa stotožňuje
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý náležite odôvodnil, prečo nepriznal nárok v celom rozsahu.
V konaní nemal preukázané žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznať vyššiu sumu,
či už dopad na zdravie, keď žalobca je ešte vo veku, kedy sa ešte neprejavujú napr. chronické choroby
a pod., tiež dopad na rodinu nevybočil z rámca bežného chodu domácnosti. Vzhľadom na prácu,

ktorú žalobca vykonáva, je logické, že v určitom rozsahu je aj rodina obmedzovaná a musí byť s tým
stotožnená, napr. tak, ako je to u lekárov v službe, policajtov. Daný nárok sa priznáva v zmysle §
11 a § 13 OZ ako nemajetková ujma, čo aj žalobca zdôrazňuje, na druhej strane však výšku nároku
s vyššou dôraznosťou odôvodňuje výpočtami akoby v zmysle náhrady škody. Priznanie nemajetkovej
ujmy podľa § 11 a 13 OZ nie je náhradou škody a tak sa ani neskúmajú všetky predpoklady, ktorú sú

s uplatnením náhrady škody spojené. Žalobca v odvolaní poukazuje na rozhodnutia, ktoré selektívne
vyberá na podporu svojich argumentov, teda logicky, tie, kde boli priznané vyššie sumy, a to bez toho,
aby bral zreteľ na konkrétne osobitosti daných sporov.
68. V tejto súvislosti napr. odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici, napr. rozsudok zo dňa 18.9.2024, sp. zn. 17 Co/28/2024, kde zhodou okolností žalobcu

taktiež zastupoval rovnaký právny zástupca, a kde sa domáhal zaplatenia sumy 7.973,29 EUR
s príslušenstvom. Okresný súd žalobe vyhovel do výšky 2.000 EUR, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Vo veci sa odvolal len žalovaný, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
69. Odvolací súd taktiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, napr. rozsudok zo

dňa18.9.2024,sp.zn.17Co/29/2024,kdesadomáhalzaplateniasumy 6.507,66EURspríslušenstvom.
Okresný súd žalobe vyhovel do výšky 2.000 EUR, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Aj tu odvolanie podal
len žalovaný. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
70. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 24. 10. 2024, sp. zn. 16 Co/43/2024 potvrdil

rozsudok Okresného súdu, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 2.000 EUR. V tomto prípade
podali odvolanie žalobca aj žalovaný.
71. Vzhľadom na uvedené neexistuje dôvod meniť rozhodnutie súdu prvej inštancie ani vo výroku
o trovách konania. Ako zdôraznil Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018 a následne v
uzneseniach I. ÚS 204/2017 a I. ÚS 56/2017, v prípade, ak o výške náhrady rozhoduje súd na základe

svojej úvahy, nemožno stranám vytýkať, že požadovali inú sumu. Pokiaľ bol priznaný celý základ nároku,
považuje sa žalobca za plne úspešného v konaní, a má preto nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.72. Obdobne rozhodol aj Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 15. 3. 2023, sp. zn. 15
Co/80/2022, ktorým rozsudok okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.400 EUR
potvrdil.

73. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 10. 5. 2023, sp. zn. 15 Co/80/2022, rozsudok
okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.400 EUR potvrdil.
74. Krajský súd v Banskej Bystrici tiež rozsudkom zo dňa 28. 8. 2024, sp. zn. 15 Co/1/2024, rozsudok
okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.000 EUR potvrdil.
75. Žalobca v odvolaní namietal okrem zamietnutia žaloby nad priznanú sumu aj nesprávne právne

posúdenie okamihu vzniku omeškania. Argumentoval tým, že súd bez predbežného avíza založil
začiatok omeškania na doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe (22. 3. 2024), hoci podľa žalobcu mal
byť počiatok omeškania viazaný na doručenie žaloby (21. 2. 2024). V rozhodnutí súdu videl prekvapivé
rozhodnutie, ktoré nebolo možné predvídať a ktoré znemožnil žalobcovi účinne sa brániť.
76. Proti úroku z omeškania, v časti, ktorou bol tento uplatnený nárok priznaný, podal odvolanie aj
žalovaný. Podstatná obrana žalovaného spočívala v tom, že súd prvej inštancie nesprávne priznal

žalobcovi úroky z omeškania od momentu doručenia vyjadrenia k žalobe. Tvrdil, že pri nemajetkovej
ujme vzniká povinnosť plniť až rozhodnutím súdu, a teda do omeškania sa dlžník môže dostať najskôr
po márnom uplynutí lehoty určené v rozsudku. Odvolal sa pritom na judikatúru Najvyššieho súdu SR
napr. sp. zn. 6 R Cdo/185/2011.
77. Odvolací súd konštatuje, že žalobu podal žalobca na súde dňa 1.2.2024. Žalovanému bola doručená

dňa 21.2.2024. Žalovaný podal vyjadrenie 22.3.2024. Úrok teda súd prvej inštancie zamietol za obdobie
21.2.024 do 21.3.2024.
78.Žalovanývodvolanínapadolrozsudoksúduprvejinštancievčasti,ktoroubolžalobcovipriznanýúrok
z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Namietal, že rozhodnutie je v rozpore s ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej sa dlžník pri peňažnej náhrade nemajetkovej ujmy môže

dostať do omeškania až po márnom uplynutí lehoty určenej v konštitutívnom rozhodnutí súdu. Tvrdil,
že k omeškaniu nemohlo dôjsť už dňom doručenia vyjadrenia k žalobe, ako to konštatoval súd prvej
inštancie.
79. Odvolací súd sa s týmto názorom žalovaného stotožnil. Právny rámec úroku z omeškania vychádza
z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má veriteľ pri omeškaní dlžníka s peňažným

plnením právo na úrok z omeškania. Predpokladom jeho priznania je existencia splatného peňažného
záväzku. V prípade peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy však ide o záväzok, ktorého výška nie je
známa pred rozhodnutím súdu – nejde o paušalizované alebo zákonom presne určené plnenie, ale o
plnenie, ktoré je výsledkom posúdenia a úvahy súdu na základe konkrétnych skutkových okolností.
80. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že pri priznaní peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy

nemožno žalovaného považovať za omeškaného predtým, než sa dozvedel o výške plnenia a
lehote na jeho poskytnutie, ktorú stanoví súd v konštitutívnom rozhodnutí. Tento záver má oporu v
dlhodobej a ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, vrátane rozhodnutia sp. zn. 1 Co 15/97
(publikovaného pod R 45/2000), ako aj najnovšieho rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo/174/2021, v
ktorom sa výslovne uvádza, že „povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe

súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až uplynutím tejto lehoty sa dlžník dostáva
do omeškania."
81. Z rovnakého právneho názoru vychádza aj Ústavný súd SR, ktorý v náleze sp. zn. IV. ÚS 72/2019
potvrdil, že rozhodnutie o priznaní peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívnu povahu a nie
je len deklaratórnym potvrdením existujúceho záväzku. Rovnako nález ÚS SR č. k. I. ÚS 22/2024 – 56

z 12. júna 2024 opätovne potvrdil konštitutívny charakter tohto typu rozhodnutí.
82. Pokiaľ žalobca argumentoval nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/17,
odvolací súd pripomína, že tento nález nie je pre slovenské súdy záväzný a nemožno ho považovať
za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe slovenských najvyšších súdnych autorít. Podľa čl. 2 ods. 2
veta prvá CSP je súd viazaný princípom právnej istoty, ktorého súčasťou je aj očakávanie, že vec

bude rozhodnutá v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou slovenských súdov. Takýto výklad pojmu
„ustálená rozhodovacia prax“ podáva aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017, podľa
ktorého ju tvoria najmä rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR a rozhodnutia
Ústavného súdu SR, nie však rozhodnutia súdov iných štátov.
83. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že úrok z omeškania z priznanej sumy

2.000 EUR nemôže byť žalobcovi priznaný za obdobie pred uplynutím lehoty na plnenie určenej v
konštitutívnom rozhodnutí súdu. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a nárok na úrok
z omeškania (za obdobie od 22.3.2024 do zaplatenia) zamietol ako predčasne uplatnený.
Trovy konania pred súdom prvej inštancie84. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.

85. Pretože odvolací súd zmenil v časti rozhodnutie, rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie.
86. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

87. Odvolací súd uvádza, že platí, že ak žalobca uplatňuje istinu spolu s príslušenstvom (napr. úroky
z omeškania), potom sa pri posudzovaní úspechu v konaní zohľadňuje aj príslušenstvo len vtedy, ak
je konkrétne vyčíslené a ako taká suma aj uplatnená. Tento právny názor potvrdzuje aj judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V uznesení sp. zn. 3 Cdo 20/2014 sa uvádza, že pevnou
sumou vyčíslené príslušenstvo pohľadávky sa zahŕňa do základu pre výpočet súdneho poplatku. Z toho
vyplýva,žeakjepríslušenstvo(napr.úrokyzomeškania)vyčíslenékonkrétnousumou,jepovažovanéza

samostatný nárok, ktorý sa zohľadňuje pri rozhodovaní o trovách konania. Naopak, ak je príslušenstvo
uplatnené len vo forme percentuálnej sadzby bez konkrétneho vyčíslenia (napr. „úrok z omeškania vo
výške 9,5 % ročne od 1.1.2020 do zaplatenia“), potom sa pri posudzovaní úspechu v konaní zohľadňuje
len istina. V takom prípade sa príslušenstvo považuje za neurčitý nárok, ktorý nie je možné presne
vyčísliť v čase rozhodovania o trovách konania. Z uvedeného vyplýva, že pre účely posúdenia úspechu

v konaní a následného rozhodovania o náhrade trov konania je nevyhnutné, aby žalobca príslušenstvo
(napr. úroky z omeškania) konkrétne vyčíslil a ako takú sumu aj uplatnil. V opačnom prípade sa pri
rozhodovaní o trovách konania zohľadňuje len istina.
88. Odvolací súd poukazuje podporne na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2MCdo/13/2014 zo dňa 29.10.2015, riešiaci daný problém síce vo vzťahu k odmene advokáta, avšak

závery z neho vyplývajúce možno použiť a pre daný prípad. Dovolací súd skonštatoval, že: „Úroky
z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (t.j. veci hlavnej) podľa ustanovenia § 121 ods. 3 OZ a
znášajú osud hlavnej veci, preto ak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria osobitný predmet konania a
nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí. Tarifnou hodnotou veci v danom prípade nie je nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania, ale nárok na zaplatenie istiny. Cenu jej príslušenstva nemožno

rozširujúcim výkladom ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky zahrnúť do základu pre určenie tarifnej odmeny
za tento právny úkon.“
89. Z uvedeného dôvodu nemožno v konaní výšku nemajetkovej ujmy a príslušenstvo posudzovať
samostatne vo vzťahu k náhrade trov konania.
90. V zmysle nálezu ústavného súdu III. ÚS 475/2018, 13/2021 ((Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021) zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového
poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom
odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Záver súdu
absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v
prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať

a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku súdom nie je v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky.
91. Tento nález potvrdzuje, že aj po prijatí Civilného sporového poriadku je možné priznať plnú náhradu
trov konania, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku.
92. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 89/2016 sa tiež zaoberá touto problematikou. V tomto

rozhodnutí Najvyšší súd konštatoval, že: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná
sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.“
93. Odvolací súd rozsudok vo veci samej potvrdil, žalobca mal preto vzhľadom na vyššie uvedené plný

úspech vo veci, a to aj napriek zmene rozsudku v časti výroku I. vo vzťahu k úroku z omeškania od
22.3.2024 do zaplatenia. Preto žalobcovi patrí náhrada trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu
podľa § 255 ods. 1 CSP.
Trovy odvolacieho konania
94. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,

§ 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní žalobca bol úspešný vo veci samej čo do
priznanej sumy 2.000 EUR, ktorú namietal žalovaný, žalobca nebol však úspešný vo zvyšku uplatnenej
sumy,ktorúžiadalpriznať,atoajsumu2.070,44EUR,vktorejčastibolúspešnýžalovaný,potomúspech
a neúspech strán v odvolacom konaní bol vyvážený, preto odvolací súd vyslovil záver, že žiadna zostrán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

95. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.