Uznesenie – Pracovné právo ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9CdoPr/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6721202195
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6721202195.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Z.. K. H., narodeného X. J. XXXX, K. G., V. XXXX/XX,
proti žalovanej obchodnej spoločnosti Slovenská pošta, a.s., Banská Bystrica, Partizánska cesta 9, IČO:
36 631 124, zastúpenej advokátskou kanceláriou Matejka Friedmannová s.r.o., Bratislava, Dunajská
48, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, vedenom na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7Cpr/4/2024, pôvodne na Okresnom súde Zvolen pod sp.

zn. 8Cpr/5/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. februára
2024 sp. zn. 11CoPr/1/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 16. augusta 2022 č.
k. 8Cpr/5/2021-1248 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej trvá a náhrady mzdy
1.716,08 eura s prísl. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % v
lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.
1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 13 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 59 ods. 1, § 61

ods. 3, § 62 ods. 1, 3, 7, § 63 ods. 1, 2, § 64 ods. 1 písm. a), d), § 74, § 77 zákona č. 311/2001 Z.
z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“). Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a pracovný pomer žalobcu u žalovanej bol
skončený platne výpoveďou. Konštatoval včasnosť podania žaloby; za spornú nepovažoval ani otázku
doručenia výpovede či dodržania jej písomnej formy, keď žalovaná 5. februára 2021 doručila žalobcovi
výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP po tom, čo bolo rozhodnutím generálneho

riaditeľa žalovanej zrušené pracovné miesto žalobcu a žalobca neprijal ponuku inej vhodnej práce, v
dôsledku čoho sa stal u žalovanej nadbytočným.
1.2. Zohľadniac uplatnený výpovedný dôvodu mal súd prvej inštancie za preukázané, že výpoveď bola
žalobcovi daná v nadväznosti na organizačnú zmenu prijatú 27. mája 2019, v dôsledku ktorej bolo
dňom 30. júna 2019 zrušené pracovné miesto žalobcu, špecialista - právnik, s miestom výkonu práce
Banská Bystrica. Nezaoberal sa otázkou platnosti organizačnej zmeny, ktorú namietal žalobca, keď

rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je pracovnoprávnym aktom vo výlučnej právomoci
zamestnávateľa, ktorý nemožno považovať za právny úkon, a preto sa nemožno domáhať neplatnosti
organizačnej zmeny súdnou cestou.
1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná si voči žalobcovi splnila ponukovú povinnosť v
zmysle § 63 ods. 2 písm. a), b) ZP. Zo zápisu o prerokovaní organizačnej zmeny z 2. februára 2021
mal za preukázané, že zamestnávateľ ponúkol žalobcovi pracovné miesta podľa zoznamu voľných

pracovných miest, ktoré žalobca odmietol, čo potvrdil svojím podpisom. Práve túto skutočnosť považoval
súd prvej inštancie za kľúčovú; nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že mu malo byť ponúknuté voľnépracovné miesto na novom oddelení právneho odboru. Poukázal, že v čase, keď došlo k organizačnej
zmene (nadväzujúcej na organizačnú zmenu z 27. mája 2019; pozn.), v dôsledku ktorej došlo k zrušeniu
pôvodných dvoch oddelení právneho odboru a k vzniku jedného nového oddelenia právnej agendy a

evidencie zmlúv, bol žalobca na rodičovskej dovolenke, ktorú čerpal od 10. júna 2019 do 22. decembra
2019 a žalovaná s ním v tejto ochrannej dobe nemohla skončiť pracovný pomer výpoveďou, preto jej
ani nevznikla vo vzťahu k žalobcovi žiadna ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 ZP.
1.3. V danom prípade došlo podľa súdu prvej inštancie aj k riadnemu prerokovaniu výpovede žalobcu
so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 ZP. Zástupcovia zamestnancov navyše žiadnym spôsobom

nenamietali, že by žalovaná nemala skončiť pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom starším
než 52 rokov, ktorý u zamestnávateľa odpracoval aspoň 15 rokov, keď podľa názoru súdu prvej
inštancie znenie podnikovej kolektívnej zmluvy na obdobie 2018 až 2021 takýto postup žalovanej
nezakazovalo. Na základe zápisu z rokovania s odborovými organizáciami z 9. mája 2019 súd prvej
inštancie konštatoval, že bola splnená i povinnosť podľa § 73 ZP. Zo zápisu z pracovného rokovania
s odborovým partnerom z 10. júna 2019 mal za preukázané, že žalovaná si splnila aj svoju povinnosť

voči odborovému orgánu podľa § 237 ZP. Na základe toho vyhodnotil súd prvej inštancie ako nepravdivé
tvrdenie žalobcu, že žalovaná neoznámila prepúšťanie zamestnancov odborovým organizáciám resp.
tvrdenia, že zrušenie pracovného miesta žalobcu a výpoveď mu daná neboli prerokované so zástupcami
zamestnancov. Nesúhlasil ani s námietkami žalobcu o diskriminačnom správaní žalovanej.
1.4. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná a pracovný

pomer žalobcu u žalovanej skončil platne výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. V tejto súvislosti
za spôsobilé privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie nepovažoval ani žalobcom v konaní
predkladané dôkazy - prepisy telefonických nahrávok, nezaoberal sa preto bližšie ich prípustnosťou. O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z
29. februára 2024 sp. zn. 11CoPr/1/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi uložil
povinnosťnahradiťžalovanejtrovyodvolaciehokonaniavrozsahu100%vlehote3dníodprávoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške.

2.1. Stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver, odvolací súd na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu (§ 387 ods. 1, 2 CSP) v prvom rade
poukázal na správnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý skúmal včasnosť podania žaloby a následne
formálne podmienky platnosti výpovede, a ktorý správne konštatoval splnenie podmienok výpovede

žalovanej z pracovného pomeru žalobcu. Následne sa odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia
bližšiezaoberalvšeobecnýmipredpokladmivznikustavunadbytočnostizamestnancauzamestnávateľa;
zdôraznil judikované závery o výlučnej právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, s ktorým zamestnancom
skončí pracovný pomer. Uviedol, že v danom prípade prebehli u žalovanej tri organizačné zmeny, v
rámci ktorých sa žalovaná rozhodla skončiť pracovný pomer celkovo s dvesto piatimi zamestnancami.

Právne oddelenie zreorganizovala žalovaná postupne. Organizačnou zmenou z 27. mája 2019 došlo
k zrušeniu pracovného miesta žalobcu. Pred touto organizačnou zmenou pracovalo v rámci celého
právneho odboru u žalovanej spolu s vedúcim odboru celkom dvanásť zamestnancov (z toho jeden
zamestnanec dočasne zastupujúci zamestnankyňu na rodičovskej dovolenke), po organizačnej zmene
spolu s vedúcim odboru jedenásť právnikov. Ďalšou organizačnou zmenou došlo k zrušeniu všetkých

oddelení na právnom odbore a bolo vytvorené len jedno - oddelenie právnej agendy a evidencie zmlúv
s celkovo jedenástimi zamestnancami, desať pracovníkov a jeden vedúci právneho oddelenia. V čase,
keď uvedené organizačné zmeny u žalovaného prebiehali, žalobca čerpal rodičovskú dovolenku (od 10.
júna 2019 do 22. decembra 2019), tzn. bol v ochrannej dobe, v rámci ktorej mu zamestnávateľ nebol
oprávnenýdaťvýpoveďzorganizačnýchdôvodov,ktorejby(povinne)predchádzalaponukovápovinnosť

zamestnávateľa podľa §63 ods. 2 ZP.
2.2. Odvolací súd konštatoval vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o splnenie
ďalších podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b)
ZP. Ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 písm. a), b) ZP si žalovaný voči žalobcovi splnil
tým, že 2. februára 2021 prerokoval organizačnú zmenu so žalobcom, ponúkol mu voľné pracovné

miesta podľa zoznamu, ktoré žalobca odmietol, čo potvrdil svojím podpisom. Odvolací súd doplnil, že
ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné, je povinný
mu ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú; povinnosť zamestnávateľa
je považovaná za splnenú, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi jedno z viacerých voľnýchpracovných miest, ktoré sa u neho nachádzajú, a to aj za predpokladu, že zamestnávateľ má viacero
voľných pracovných miest vhodných pre zamestnanca aj z hľadiska jeho kvalifikácie; je výlučne na
rozhodovacej právomoci zamestnávateľa, ktoré z u neho voľných pracovných miest zamestnancovi

ponúkne a povinnosť zamestnávateľa je považovaná za splnenú momentom vykonania ponuky, na
splnenie povinnosti zamestnávateľa nemá vplyv stanovisko zamestnanca, a to ani ak zamestnanec
ponúknuté miesto odmietne, lebo má záujem o iné voľné pracovné miesto a voči zamestnávateľovi
sa ho dožaduje. Ďalej odvolací súd konštatoval, že zamestnávateľ prerokoval výpoveď žalobcu aj so
zástupcami zamestnancov (§ 74 ZP), pričom z vyjadrenia zástupcov zamestnancov vyplýva, že voči

skončeniu pracovného pomeru žalobcu nemali výhrady. Žalovaná si podľa odvolacieho súdu splnila i
svoju zákonnú povinnosť oznámiť zástupcom zamestnancov hromadné prepúšťanie zamestnancov z
organizačných dôvodov (§ 73 ZP).
2.3. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd poukázal na odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie, zopakoval, že organizačná zmena nevykazovala znaky diskriminačného správania
žalovanej, keď táto bola prijatá najmä za účelom šetrenia finančných prostriedkov a dotkla sa ďalších

stoviek zamestnancov, pričom súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu o
diskriminačnom správaní žalovanej a v tejto súvislosti tiež správne poukázal, že výber prepúšťaných
zamestnancov je výlučne v kompetencii zamestnávateľa.
2.4. Odvolací súd vyvrátil odvolaciu argumentáciu žalobcu týkajúcu sa vád v procese dokazovania.
Poukázal na rozpor tvrdení žalobcu o nedôveryhodnosti svedkov s obsahom spisu, z ktorého

nevyplývajú ani tvrdené pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie v súvislosti so zákazom
aplikácie sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania v individuálnom pracovnoprávnom spore, akým
je aj tu posudzovaný spor. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal všetky podstatné
žalobcom navrhované dôkazy, odvolací súd uviedol, že žalovanej bola na návrh žalobcu uložená
povinnosť predložiť pracovné zmluvy ostatných zamestnancov právneho odboru, ktoré žalovaná v

konaní aj predložila. Záverom odvolací súd konštatoval, že značnú časť odvolania žalobcu predstavujú
prejavy nespokojnosti žalobcu so skutkovým a právnym posúdením veci, žalobca v odvolaní opätovne
prezentoval tvrdenia a predkladal dôkazy uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto
odvolací súd nevzhliadol dôvod pre aplikáciu § 366 CSP. Žalobca v odvolaní bližšie nekonkretizoval
namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, preto sa nimi odvolací súd ďalej

nezaoberal, keď tieto z podaného odvolania nedokázal ani sám vyabstrahovať.
2.5. Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (§
387 ods. 1, 2 CSP) nevidiac dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP za použitia § 396 ods. 1 CSP, s tým,
že o výške trov odvolacieho konania rozhodne vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie podľa § 262

ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok
odvolacieho súdu [v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie] a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.
3.1. Žalobca v dovolaní namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods.
1 ústavy Slovenskej republiky [ústavný zákon č. 460/1992 Zb. (ďalej len „ústava“)], práva na rovnosť
s ostatnými účastníkmi konania v zmysle čl. 47 ods. 2, 3 ústavy, ako i porušenie práv slabšej strany v
zmysle § 319 CSP. Porušenia práva na spravodlivý proces videl v tom, že súd prvej inštancie nevykonal

ním navrhovaný dôkaz mzdovými listami a pracovnými zmluvami, aj keď sa nimi mala preukázať mzdová
diskriminácia žalobcu a tiež časová, skutková a príčinná súvislosť s dôvodom, ktorý viedol žalovanú k
rozviazaniu pracovného pomeru so žalobcom. Takto dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, majúc za to, že nevykonanie navrhovaných dôkazov, ktoré by mohli mať
vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,

možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivý proces. Dovolateľ ďalej poukázal na zvukové
nahrávky založené v súdnom spise, z ktorých má podľa neho vyplývať vôľa žalovanej ukončiť pracovný
pomer so žalobcom ešte pred prijatím organizačných zmien, teda v čase, keď pracovné miesto žalobcu
ešte nebolo zrušené. Ďalšia zvuková nahrávka má preukazovať, že žalovaná nerozviazala pracovný
pomer so žalobcom z dôvodu nadbytočnosti žalobcu, ale z dôvodu žalobcom uplatnených práv na súde,

keďže žalobca po prijatí organizačnej zmeny, na základe ktorej bolo zrušené jej pracovné miesto, podal
voči žalovanej na Okresnom súde Zvolen antidiskriminačnú žalobu. Uviedol, že žalovaná s odborovými
organizáciami rokovala 9. mája 2019 o hromadnom prepúšťaní v prevádzke pošty, nie v administratíve;
napriek tomu sa v zozname zamestnancov nachádzal i žalobca a ďalší dvaja pracovníci administratívy.Okrem toho k hromadnému prepúšťaniu zo strany žalovanej nakoniec ani nedošlo, žalovaná hromadné
prepúšťanie neoznámila úradu práce, nebolo preukázané, že by si splnila povinnosti v zmysle § 73 ods.
4 písm. a) a b) ZP; súdy sa v konaní v skutočnosti vôbec nemali zaoberať hromadným prepúšťaním

a vyvodzovať medzi organizačnou zmenou z 27. mája 2019 týkajúcou sa výlučne žalobcu príčinnú
súvislosť s hromadným prepúšťaním.
3.2. Dovolateľ mal za to, že k rozviazaniu jeho pracovného pomeru pre nadbytočnosť nebol daný dôvod,
pretože v konaní bolo preukázané, že žalovaná mohla ponúknuť žalobcovi pre neho vhodné pracovné
miesta už po organizačnej zmene, a to aj v čase, keď bol žalobca na rodičovskej dovolenke resp.

práceneschopný, no napriek tomu tak neurobila; 2. februára 2021 neponúkla zamestnancovi pre neho
inú vhodnú, ale len nevhodnú, menej kvalifikovanú prácu. Žalovaná v tejto súvislosti súdu predložila aj
nesprávnydôkaz-tabuľkuponúkanýchvoľnýchpracovnýchmiestbezpodpisužalobcu,hocizozvukovej
nahrávky je zrejmé, že žalobca prílohu v rámci ponukového konania 2. februára 2021 podpísal. Pokiaľ
ide o prerokovanie výpovede žalobcu so zástupcami zamestnancov, členovia odborovej organizácie
podľa žalobcu nevedeli, že dávajú súhlas s prepustením zamestnanca, ktorý sa domáha svojich práv

na súde. Žalobca preto považuje vyjadrenie zástupcov zamestnancov za neplatné a konanie žalovanej
v tomto smere za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s čl. 9 ZP a § 13 ods. 2 a 3 ZP. Podľa
dovolateľa žalovaná prijatou organizačnou zmenou v skutočnosti sledovala iné než deklarované ciele a
takýtojejpostupjepotrebnépovažovaťzakonanievrozporesdobrýmimravmi,čospôsobujeneplatnosť
výpovede. Žalobca je presvedčený, že s ním žalovaná ukončila pracovný pomer preto, že si uplatnil

svoje práva súdnou cestou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 25. apríla 2019 sp. zn. 3Cdo/234/2018, ako aj rozhodnutia 3Cdo/130/2003, 5Cdo/42/2010 a
5Cdo/72/2010 majúc za to, že konajúce súdy v danom prípade závery z nich plynúce nezohľadnili.
3.3. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci a prípustnosť dovolania v zmysle § 421
ods. 1 písm. b) CSP žalobca vyvodzoval z toho, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

riešená otázka vykonania dôkazu, ktorým je listina (vyjadrenie) spísaná treťou osobou na žiadosť strany
sporu. Žalovaná v priebehu konania do spisu doložila písomné dôkazy, vyjadrenie generálneho riaditeľa
žalovanej a stanoviská jej dvoch ďalších zamestnancov, žalobca predložil vyjadrenie manželky. Odvolací
súd tieto dôkazy nesprávne vyhodnotil ako súkromné listiny. Žalobca mal za to, že takýto dôkaz nie je z
hľadiska účelu civilného konania dôveryhodný a obchádza iný inštitút - výsluch svedka, preto naň súdy

nemali prihliadať.

4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana spĺňajúca výnimku z povinného
zastúpenia advokátom [§ 429 ods. 2 písm. a) CSP], v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel
k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môžebyť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho

konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,
IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je

procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene
uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je
prípustné.

12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421

CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada
zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné

podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

13. Žalobca prípustnosť podaného dovolania výslovne vyvodzoval výlučne z ust. § 421 ods. 1 písm. a)
a b) CSP. Posúdiac dovolanie podľa obsahu v snahe autenticky mu porozumieť ale dovolací súd zistil,
že žalobca namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces, preto v prvom rade pristúpil k posúdeniu

prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 písm. f) CSP. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.
15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

16. Dovolateľ porušenie práva na spravodlivý proces oprel o tvrdenie, že súdy v konaní nevykonali ním
navrhované dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonanýchdôkazov nebolo možné bezpečne ustáliť a tento svoj postup náležite nezdôvodnili. Okrem toho súdom
nižšej inštancie vyčítal, že porušili zásadu rovnosti účastníkov konania, ako aj práva žalobcu ako slabšej
strany.

17. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie
je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či

došlo k žalobcom namietanej procesnej vade; túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

18. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových
okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a
nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu,
ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).

19. V tejto súvislosti je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov.
sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,

8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

20. Podľa ústavného súdu možno ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy SR kvalifikovať nevykonanie takého navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na

posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť (III. ÚS
332/09).

21. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia

a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.

22. Z uvedeného vyplýva, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť
súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom
rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil.

22.1. V zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu
možno odôvodniť len tromi dôvodmi; i). ak tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo
vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, ii) ak dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú
skutočnosť, t.j. nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo iii) ak tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo

vyvrátené (nadbytočnosť dôkazu). Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vada v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz) v takom prípade založí
nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale tiež jeho protiústavnosť (porov. 4Cdo/100/2018,
7Cdo/205/2019, 5Cdo/151/2019).

23. Žalobca v dovolaní tvrdil, že konajúce súdy nevykonali ním navrhovaný dôkaz mzdovými listami
a pracovnými zmluvami ostatných zamestnancov právneho odboru žalovanej, hoci nimi mala byť
preukázaná medzi stranami sporná skutočnosť - diskriminácia pri výbere zamestnanca, s ktorým
žalovaná ukončila pracovný pomer.

24. Berúc do úvahy vyššie uvedené kritériá, v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre
záver, že by súdy nevykonaním navrhnutého dôkazu založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP.
24.1. Súdy oboch inštancií považovali za nesporné, že žalovaná pristúpila k organizačným zmenám
z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov a prijatá organizačná zmena sa netýkala len žalobcu, ale

ďalšíchdesiatok,neskôražstoviekjejzamestnancov.Súdprvejinštancievdôvodochsvojhorozhodnutia
poukázal, čo následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil aj odvolací súd, že k 30. júnu
2019 došlo k zrušeniu jedného pracovného miesta v priamej riadiacej pôsobnosti vedúceho oddelenia
všeobecnej právnej agendy, špecialista - právnik s miestom výkonu práce v Banskej Bystrici. Vysvetlil,že v čase organizačnej zmeny na oddelení všeobecnej právnej agendy pracovali štyria zamestnanci,
z toho jedna bola vedúca oddelenia, ktorej sa prijatá zmena netýkala (keď zrušené bolo pracovné
miesto v riadiacej pôsobnosti vedúceho oddelenia), ďalej žalobca s miestom výkonu práce v Banskej

Bystrici a ostatní dvaja zamestnanci vykonávali prácu v Košiciach, kde musela ostať zachovaná
podmienka vzájomnej zastupiteľnosti. Na základe uvedeného dospeli konajúce súdy k záveru, že to
bol práve žalobca, koho sa dotkla zmena v štruktúre právneho odboru a v tejto súvislosti dodali, že
nebolo možné porovnávať, či došlo resp. nedošlo k diskriminácii žalobcu pri výbere zamestnanca, s
ktorým žalovaná skončila pracovný pomer, keď jediný do úvahy prichádzajúci zamestnanec bol práve

žalobca. Zároveň konštatovali, že výber zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer,
súdnemu prieskumu nepodlieha, tento je vo výlučnej diskrécii zamestnávateľa. Ostatné tvrdenia žalobcu
o diskriminačnom konaní žalovanej nemali za preukázané.

25. Z uvedeného je dostatočne zrejmé, že v konaní nebolo potrebné porovnávať pracovné zmluvy
a preukazovať mzdy ostatných zamestnancov právneho odboru, keď neexistoval porovnateľný

zamestnanec, ktorého by sa potenciálne týkala organizačná zmena prijatá 27. mája 2019 a s ktorým by
zamestnávateľ zaobchádzal vo vzťahu k skončeniu pracovného pomeru inak než k žalobcovi. Vykonanie
dôkazov pracovnými zmluvami a mzdovými listami ostatných zamestnancov právneho odboru by preto
nemohlo mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, bolo by nadbytočné, čo možno vyvodiť aj z
odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov nižšej inštancie. Po zohľadnení kritérií pre kvalitu odôvodnenia

súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP resp. § 393 ods. 2 CSP) dovolací súd konštatuje, že v
danom prípade explicitné nevysporiadanie sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania pracovnými
zmluvami a mzdovými listami ostatných zamestnancov nemalo vplyv na celkovú presvedčivosť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

26. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo
skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za
základsvojhorozhodnutiaúplneinak,akovyplývazvykonanéhodokazovania,prípadneaknezistilurčitú
podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.

27. Dovolací súd takúto vadu v procese dokazovania nezistil. Súdy oboch inštancií dospeli k záveru,
že k skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovanej výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP
došlo platne v nadväznosti na organizačnú zmenu zamestnávateľa z 27. mája 2019, ktorá sa týkala
práve pracovného miesta žalobcu, nezistiac diskriminačné správanie žalovanej pri výbere konkrétneho
zamestnanca oddelenia všeobecnej právnej agendy, ktorého by sa organizačná zmena v štruktúre

právneho oddelenia dotkla.
27.1. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnymi názormi súdov nižšej inštancie nestotožňuje, má
za to, že predloženými zvukovými nahrávkami v konaní preukázal tendenčné a diskriminačné správanie
žalovanej a cíti sa subjektívne dotknutý výberom zamestnávateľa, (ktorý výber súdnemu prieskumu
nepodlieha), neznamená automaticky porušenie práva na spravodlivý proces. Z obsahu tohto práva

totiž pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

28. Podľa dovolateľa súd prvej inštancie tiež nesprávne vyhodnotil predkladané písomné vyjadrenia
tretích osôb ako súkromné listiny, obchádzajúc procesné ustanovenia o výsluchu svedka. Rovnakú
argumentáciu pritom prezentoval už v podanom odvolaní a odvolací súd na ňu reagoval v bode 16. a 17.
odôvodnenia svojho rozhodnutia. Poukázal, že tvrdenia žalobcu v tomto smere sú v rozpore s obsahom
súdneho spisu, pričom ani dovolací súd nezistil opak; dodáva, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej

inštancie nevyplynulo, že by súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu vôbec vychádzal z
vyjadrenígenerálnehoriaditeľažalovanejresp.stanovískinýchzamestnancov.PokiaľideovyjadrenieQ.
H.,súdprvejinštancienevzhliadoldôvodprejejvýsluch,keďskutočnosti,ktorénímmalibyťpreukázané,
nepovažoval za podstatné z hľadiska výsledku konania a tieto vyhodnotil za rozporné s inými svojimi
zisteniami (porov. bod 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

29. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
a čl. 6 Základných princípov CSP), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní. Dovolateľ v tomto smereobom súdom nižšej inštancie vyčítal, že rozhodli v prospech silnejšej strany a všetky v konaní zistené
skutočnosti vyhodnotili na ťarchu žalobcu.

30.Dovolateľnedôvodnenamieta,ževkonanísúdovnižšíchinštanciídošlokporušeniuprincípurovnosti
zbraní. Rovnosť zbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možnosti uplatňovania prostriedkov procesného
útoku, ale aj procesnej obrany v medziach stanovených CSP. V civilnom sporovom konaní ide o tzv.
funkčnú rovnosť, spočívajúcu v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán
umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia, napríklad právo navrhovať dôkazy,

vyjadriť sa k dokazovaniu či zúčastniť sa pojednávania apod. Rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47
ods. 3 ústavy) súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a
plnenie ich povinností. Jej podstata spočíva v tom, že všetci účastníci konania (osobitne strany civilného
sporového konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje
procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka (strany sporu), nie je podstatné ani to, ktorý z

účastníkov (sporových strán) sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. PL. ÚS 43/95, II.
ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05, IV. ÚS 126/09). Táto ústavná zásada zaručuje len procedurálnu
rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého
účastníka takéhoto konania.

31. Podľa dovolacieho súdu obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by došlo k porušeniu zásady
rovnosti zbraní resp. ochrany slabšej strany a že by dovolateľ bol postupom súdov akokoľvek ukrátený
na svojich procesných právach. Súd prvej inštancie i odvolací súd vytvorili obom stranám sporu rovnakú
možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam, ako aj
rovnakú možnosť navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; aplikovali tiež osobitný procesný

postup charakteristický pre spory s ochranou slabšej strany. Z obsahu dovolacej námietky žalobcu je
zrejmé, že dovolateľ považuje za porušenie zásady rovnosti strán svoj neúspech v spore.

32. Hoci v individuálnom pracovnoprávnom spore je princíp rovnosti zbraní zvýraznený o.i. príklonom k
vyšetrovaciemu princípu (§ 319 CSP), nemôže to samo o sebe viesť k záveru, že súd je povinný aktívne

vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať dôvodnosť žaloby slabšej strany (resp.
jej obrany, pokiaľ by bola v postavení žalovaného subjektu) a rozhodnúť v jej prospech.
32.1. Skutočnosť, že dovolateľ bol v konaní neúspešný, rovnako nemôže automaticky viesť k
presvedčeniu, že bol v konaní znevýhodnený na úkor druhej strany, a tým došlo k založeniu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že sporové konanie je

konaním, kde vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné; úloha
súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení
tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore
musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej
skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany

za pravdivé a relevantné. Samotným rozhodnutím súdu a právnym posúdením sporu súdom totiž
nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces a teda ani k porušeniu zásady rovnosti zbraní,
pretože sa tým strane sporu neznemožňuje realizovať jej procesné oprávnenia v priebehu konania pred
súdom. Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

33. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezistil, preto je dovolanie žalobcu v tejto časti neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa §
447 písm. c) CSP.

34. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu
dovolania z hľadiska žalobcom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

35. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.36. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval
k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.
1 CSP.

37. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je relevantnou len taká právna
(nie skutková) otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Dovolanie
podané pre nesprávne právne posúdenie veci nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov
odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok.

38. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca
právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Žalobca, namietajúc,
že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, prípustnosť

podaného dovolania vyvodzoval z ust. § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

39. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka
správne riešená.

40. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací

súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania
je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú
dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).

41. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu

dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania
závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho
súduzáviseloodvyriešeniadovolateľomoznačenejprávnejotázkyažeideoprípad,naktorýsavzťahuje
toto ustanovenie. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu

právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP.

42. Dovolateľ namietal, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku splnenia ponukovej povinnosti
zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 ZP.

43. Podľa názoru žalobcu sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, za ktorú výslovne označil rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/130/2003, 5Cdo/42/2010, 5Cdo/72/2010 a
3Cdo/234/2018.

44. Posúdiac dovolanie podľa obsahu (§ 124 CSP) podstata dovolacej argumentácie žalobcu smerovala

k popretiu všetkých čiastkových záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa splnenia ponukovej povinnosti
žalovanej. Keďže otázka splnenia ponukovej povinnosti bola otázkou, ktorú odvolací súd riešil a na ktorej
riešení založil svoje rozhodnutie, dovolací súd - zohľadniac aj tie svoje rozhodnutia a stanoviská, ktoré
dovolateľ výslovne neoznačil (I. ÚS 51/2020), v ďalšom skúmal, či žalobca opodstatnene namietal, že
odvolací súd sa pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

45. Ustanovenie § 63 ods. 2 ZP upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie
je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Jej
zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenudojednaných pracovných podmienok a že umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru
výpoveďou až po splnení stanovených podmienok (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp.
zn. 5Cdo/72/2010).

45.1. Ponukovú povinnosť posudzuje súdna prax dovolacieho súdu ako povinnosť zamestnávateľa
urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu (porov.
napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/306/2008 ).
45.2. Z časového hľadiska sa ponuka inej vhodnej práce musí uskutočniť ešte pred tým, ako dá

zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď, najskôr však po rozhodnutí zamestnávateľa o príslušnej
organizačnej zmene. Ako už najvyšší súd skonštatoval v rozhodnutí z 20. apríla 2011 sp. zn.
4MCdo/5/2010, splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je
potrebnéposudzovaťpodľastavu,ktorýjetuvčasedaniavýpovede,t.j.rozhodujúceje,čizamestnávateľ
má v čase dania výpovede voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné. Voľným
pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase dania výpovede možnosť

zamestnanca zamestnávať. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá
pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť (pozri R 51/1997).Vo vzťahu k
splneniu ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63ods. 2 ZP je teda právne významné iba to, či
zamestnávateľ disponuje voľným pracovným miestom v okamihu, kedy dáva zamestnancovi výpoveď.

46. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci súdmi nižších inštancií, ktoré uzavreli, že
žalovaná si svoju ponukovú povinnosť voči žalobcovi riadne splnila, a to ako z hľadiska časového, tak
aj obsahového.

47. Pre platnosť ponuky inej vhodnej práce je významné iba to, či ponuka predchádzala výpovedi.

Už staršia judikatúra (R 54/1998, R 61/2003) považovala z hľadiska posúdenia splnenia ponukovej
povinnosti zamestnávateľa podľa § 46 ods. 2 (teraz podľa § 63 ods. 2 ZP) za rozhodujúci stav v čase
dania výpovede.
47.1. V rozhodovacej praxi už bolo opakovane vyslovené aj to, že ponuka sa musí uskutočniť predtým,
než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď, najskôr však po rozhodnutí zamestnávateľa alebo

príslušného orgánu o organizačnej zmene [porov. napr. rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. marca 2004
sp. zn. 3Cdo/130/2004 (ZSP 21/2004)]. Ak ponuka predchádza organizačnú zmenu, treba ju považovať
za neplatnú.
47.2. Zákon neupravuje, v akom časovom predstihu pred daním výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm.
b) ZP má zamestnávateľ splniť svoju ponukovú povinnosť. Z účelu právnej úpravy, podstaty a zmyslu

tejto povinnosti, ako aj z dovtedajšej judikatúry však možno vyvodiť, že ponuka zamestnávateľa musí
byť aktuálna a musí zodpovedať stavu, ktorý existuje v čase doručenia výpovede, a to najmä vtedy,
ak od vzniku zámeru zamestnávateľa rozviazať so zamestnancom pracovný pomer výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) ZP, do realizácie tohto zámeru uplynul dlhší čas (rozhodnutie najvyššieho súdu z
8. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/168/2017).

48. Z vyššie uvedeného bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu
stabilne zastáva názor, v zmysle ktorého je pre zisťovanie splnenia podmienok uvedených v § 63 ods.
2 ZP významný stav v čase dania výpovede. V tomto smere sa možnosť ďalšieho zamestnávania
posudzuje ako objektívna možnosť zamestnávateľa uzavrieť so zamestnancom dohodu o preradí na inú

vhodnú prácu, ktorou nemusí byť len práca zodpovedajúca kvalifikácii zamestnanca (porov. R 51/1975,
R 15/1978).

49. Berúc do úvahy vyššie uvedené možno uzavrieť, že z hľadiska ponukovej povinnosti zamestnávateľa
podľa § 63 ods. 2 ZP treba považovať za významné len to, či zamestnávateľ disponuje voľnými

pracovnými miestami v okamihu, keď je zamestnancovi daná výpoveď.

50. Dovolateľ v tomto smere nedôvodne namietal odklon odvolacieho súdu od záverov vyslovených v
rozhodnutí najvyššieho súdu z 25. apríla 2019 sp. zn. 3Cdo/234/2018 (publikovanom v časopise Zo
súdnej praxe ako ZSP 17/2020) majúc za to, že žalovaná mala možnosť ponúknuť mu inú vhodnú prácu

aj v čase, keď bol žalobca na rodičovskej dovolenke resp. v období jeho práceneschopnosti.
50.1. V uvedenom rozhodnutí, ktoré bolo úspešne podrobené i testu ústavnosti (porov. I. ÚS 443/2019),
dospel najvyšší súd k záveru, že v niektorých prípadoch treba za právne významné z hľadiska splnenia
ponukovej povinnosti považovať aj okolnosti, ktoré predchádzali doručeniu výpovede zamestnancovi.Zdôraznil najmä potrebu dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania pri výbere konkrétneho
nadbytočného zamestnanca, a to najmä pokiaľ ide o zákaz diskriminácie pri plnení ponukovej
povinnosti voči nadbytočným zamestnancom. Zamestnávateľ je v tomto smere povinný vytvoriť všetkým

zamestnancom, ktorých sa dotkla organizačná zmena, rovnaké podmienky pre ich osobné rozhodnutie
a dať im rovnakú možnosť ponúkané miesto buď prijať, alebo neprijať, prípadne ukončiť pracovnoprávny
vzťah so zamestnávateľom. Aj v čase pred výberom konkrétneho nadbytočného zamestnanca musí
teda zamestnávateľ konať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a žiadneho zamestnanca
nesmie v porovnaní s inými zamestnancami diskriminovať. Závery predmetného rozhodnutia však nie

sú aplikovateľné na daný prípad, a to z dôvodu skutkových odlišností s tu prejednávanou vecou.

51. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ak
zamestnávateľ postupuje voči jednému zamestnancovi v tom istom čase a mieste odlišne ako voči iným
zamestnancom iba z dôvodu jeho momentálne nepriaznivého zdravotného stavu alebo inej dlhodobej
prekážky v práci, ako je napr. materská alebo rodičovská dovolenka (porov. uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 252/2022); dáva však dovolateľovi do pozornosti,
že v danom prípade neboli preukázané také skutkové okolnosti predchádzajúce skončeniu pracovného
pomeru so žalobcom z dôvodu nadbytočnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali diskriminačnému
správaniu žalovanej pri výbere osoby žalobcu ako nadbytočného, rovnako ako nebolo preukázané, že
by žalovaná organizačnou zmenou sledovala iné ciele než šetrenie finančných prostriedkov (porov.

rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. júna 2010 sp. zn. 5Cdo/42/2010).
51.1. Konajúce súdy skutkovo ustálili (a dovolací súd je týmito zisteniami v zmysle § 442 CSP viazaný),
že žalobca bol jediným zamestnancom žalovanej, koho sa dotkla organizačná zmena a v čase, ktorý
predchádzal výpovedi, neexistoval u žalovanej žiaden iný zamestnanec v rovnakom postavení, s ktorým
by žalovaná pri skončení pracovného pomeru zaobchádzala rozdielne ako so žalobcom (ponúkla by

mu inú vhodnú prácu v čase neprítomnosti žalobcu). Len skutočnosť, že žalovaná v inom časovom
rozmedzí prijala iného zamestnanca na prácu, ktorú by mohol vykonávať aj žalobca, je v tomto smere
bez právneho významu. V tomto smere dovolací súd podporne poukazuje i na závery Najvyššieho súdu
Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 21Cdo/369/2000.

52. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že pri riešení žalobcom vymedzenej právnej
otázky nedošlo zo strany odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu, naopak odvolací súd
rozhodol v súlade s vyššie prezentovanou ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v otázke
splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa ako jedného z hmotnoprávnych predpokladov výpovede
z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

53. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca dovolací dôvod nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 432 CSP) vymedzil vadami v procese dokazovania majúcimi za následok domnelé
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, s touto argumentáciou sa dovolací súd vysporiadal v

bodoch 23. až 29. odôvodnenia tohto uznesenia posúdiac ju z hľadiska porušenia práva na spravodlivý
proces. Žiada sa tiež dodať, že otázka relevancie dôkazu, akým je listina (vyjadrenie) spísaná treťou
osobou na žiadosť strany sporu v civilnom konaní a spôsob jeho vykonania, ktorú v tejto súvislosti
žalobca v dovolaní vymedzil, nespĺňa atribút otázky relevantnej z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, keď nejde
o otázku, ktorú by odvolací súd riešil a na ktorej riešení by založil svoje rozhodnutie.

54. Dovolací súd na podklade vyššie uvedeného uzatvára, že pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací
súd sa pri riešení právnej otázky, od ktorej v danej veci záviselo rozhodnutie, odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, robí tak neopodstatnene. Dovolací súd, poznajúc svoju vlastnú
judikatúru, zároveň nezistil, že by v danej veci išlo o naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods.

1 písm. b) v spojení s § 432 CSP. Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné, v dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm.
c) CSP ako procesne neprípustné.

55. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1CSP,berúcdoúvahy,žežalovanejvsúvislostisdovolacímkonanímžiadnepreukázanétrovynevznikli.

56. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.