Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721201727
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8721201727.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu J. L., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho vo Z. č. XXX, právne zastúpeného JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom v
Košiciach, na ul. Mlynskej č. 28, proti žalovanému ČSOB Poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, na ulici
Žiškovej č. 11, IČO: 31 325 416, právne zastúpenému MGA IURIS s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul.
Cukrovej č. 14, IČO: 47 233 028, o náhradu škody vo výške 18.088 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 27.08.2024 č. k. 17C 29/2021 - 274, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zaostalú
náhradu straty na zárobku vo výške 18.088,05 eur s 5 %-ným úrokom z omeškania od 13.09.2020
do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť
zaostalú náhradu straty na zárobku vo výške 8.234,40 eur sa 5 %-ným úrokom z omeškania zo sumy
823,44 eur od 16.08.2021 do zaplatenia, zo sumy 823,44 eur od 16.09.2021 do zaplatenia, zo sumy
823,44 eur od 16.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 823,44 eur od 16.11.2021 do zaplatenia, zo sumy

823,44 eur od 16.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 823,44 eur od 16.01.2022 do zaplatenia, zo sumy
823,44 eur od 16.02.2022 do zaplatenia, zo sumy 823,44 eur od 16.03.2022 do zaplatenia, zo sumy
823,44 eur od 16.04.2022 do zaplatenia, zo sumy 823,44 eur od 16.05.2022 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej žalovanému uložil povinnosť platiť žalobcovi náhradu straty na
zárobku mesačne vo výške 823,44 eur počnúc dňom 01.06.2022 vždy do 15-teho dňa toho - ktorého
nasledujúceho mesiaca s tým, že dátum splatnosti prvej náhrady straty na zárobku je 15.07.2022.
Splatné náhrady straty na zárobku od 15.07.2022 do právoplatnosti rozsudku uložil žalovanému zaplatiť

žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že vecná legitimácia strán sporu nebola sporná.
Žalovaný je stranou sporu v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď nárok na náhradu škody uhrádza poisťovateľ

poškodenému. Žalobcovi bola spôsobená škoda na zdraví pri dopravnej nehode dňa 12.09.2017.

3. Za škodu na zdraví žalobcu ako poškodenému zodpovedá poisťovateľ prevádzkovateľa motorového
vozidla, ktorým je žalovaný titulom zákonného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorovéhovozidla. Žalobca uplatnil priamo u žalovaného nárok na náhradu škody podaním z 27.05.2020. Žalovaný
v zákonnej trojmesačnej lehote podľa ust. § 11 ods. 5, ods. 6 a ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. v znení
neskorších predpisov uplatnený nárok neuspokojil a ani neposkytol žalobcovi poistné plnenie do 15 dní

po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné
plnenie. Uplatnený nárok preto nie je predčasne uplatneným nárokom na súde.

4. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody predstavujúcu náhradu straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite.

5. Predpoklady pre priznanie práva na náhradu škody, a to protiprávny úkon, škoda, príčinná súvislosť
medzi právnym deliktom a škodou a zavinenie, boli v konaní preukázané. Je zrejmý protiprávny úkon
M. Z. pri dopravnej nehode, ktorého poisťovateľom pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov je
žalovaný. Na uvedenom konštatovaní nič nemení uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Poprad z 05.02.2018, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, lebo je neprípustné, ak je trestné stíhanie
podmienené súhlasom poškodeného a tento súhlas daný nebol. Existencia škody na zdraví žalobcu
vyplýva z výsluchu žalobcu, svedkov, lekárskych správ i rozhodnutia Sociálnej poisťovne, z ktorého je
zrejmé, že žalobca má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 50 % v porovnaní so zdravou
fyzickou osobou. Preukázaná bola i príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom M. Z. a škodou

spôsobenou žalobcovi i zavinenie M. Z. minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti.

6. Spornou otázkou bolo, či možno priznať žalobcovi nárok na náhradu straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite, i keď pred 12.09.2017 nebol riadne zamestnaný. Žalobca k
30.06.2017ukončilpovinnúškolskúdochádzkunazákladnejškoleZ..Zvýsluchužalobcuisvedkov:otca

žalobcu J. L., V. L., V. Z. bolo preukázané, že žalobca pracoval tzv. brigádnicky bez pracovnej zmluvy,
resp. dohody o vykonaní práce spolu so svojim otcom v stavebníctve. Vykonával pomocné práce a učil
sa odborné stavebné práce. Žalobca pracoval už počas štúdia na základnej škole už od svojich 13 rokov.
Vzhľadomnavšetkyokolnostiprípadujevysokopravdepodobnéažhraničiacesistotou,žepokiaľbydňa
12.09.2017 nebol žalobca účastný dopravnej nehody, bol by doposiaľ vykonával prácu v stavebníctve, v

súčasnosti už aj odborné stavebné práce vzhľadom na rodinnú tradíciu, zázemie a záujem žalobcu. Je
zrejmé, že počas štúdia na základnej škole mal žalobca vymeškané hodiny z dôvodu, že chodil pracovať
s otcom na stavby. Uvedené však neznamená, že u žalobcu by bol predpoklad záhaľčivého spôsobu
života, naopak je zrejmé, že žalobca zhruba od 13 rokov reálne stavebné práce vykonával, a to bol
dôvod pre vymeškanie vyučovania.

7. Zákonník práce v ust. § 11 ods. 4 zakazuje prácu fyzickej osoby vo veku do 15 rokov alebo prácu
fyzickej osoby staršej ako 15 rokov do skončenia povinnej školskej dochádzky. V konaní pritom nebolo
sporné, že žalobca prácu napriek zneniu Zákonníka práce vykonával mladší ako 15 rokov a pred
uplynutím povinnej školskej dochádzky. Pre posúdenie uplatneného nároku je podstatné, že žalobca

prácu vykonával od trinástich rokov, nie či išlo o prácu zákonom zakázanú. Z tejto skutočnosti práve
vyplýva záujem žalobcu pracovať a perspektíva vykonávania práce celý produktívny život. Vzhľadom na
uvedené žalobca by s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, vzhľadom na rodinné tradície,
vykonával práce v stavebníctve, ak by sa mu nestal predmetný úraz.

8. Za daných okolností bolo spravodlivé priznať žalobcovi nárok na náhradu straty na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom,
ktorý žalobca dosahoval pred vznikom škody a výškou priznaného invalidného dôchodku.

9. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 32/02, nárok na náhradu

za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má poškodený aj v prípade, ak v čase
vzniku škody nebol zamestnaný a nedosahoval žiadny zárobok, resp. iný príjem nahrádzajúci zárobok,
ale poberal len podporu v nezamestnanosti. Poškodený v takomto prípade musí preukázať, že po
skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo len v
dôsledku poškodenia jeho zdravia. Pri určení výšky nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti treba vychádzať z pravdepodobného zárobku, ktorý by poškodený dosiahol,
nebyťpoškodeniajehozdravia.Žalobcapreukázal,žeposkončenípráceneschopnostibychcelpracovať
tak ako pracoval pred dopravnou nehodou, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu.10. Za daných okolností základ nároku na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri invalidite je preukázaný.

11. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, je spravodlivé vychádzať z priemernej mesačnej mzdy v
stavebníctve za dotknuté obdobie zistenej z internetu. Žalobcovi nebol priznaný invalidný dôchodok,
pretorozdielommedzipriemernýmzárobkomžalobcu,ktorýbydosahovalžalobca,kebynedošlokúrazu
a invalidným dôchodkom vo výške 0 eur, je priemerný zárobok žalobcu. Za obdobie od 18.08.2019 do
30.06.2021 v zmysle návrhu žalobcu je nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti alebo pri invalidite spolu 18.088,05 eur ako tzv. zaostalá renta.

12. Od 01.07.2021 žalobca uplatnil nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri invalidite 823,44 eur mesačne. Od 01.07.2021 do 31.05.2021 nárok na náhradu
straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za 11 mesiacov po 823,44 eur
mesačne bol vyčíslený spolu na sumu 9.057,84 eur. Od 01.06.2022 do budúcna bol žalobcovi priznaný

nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite 823,44
eur, ktorú čiastku je žalovaný povinný platiť žalobcovi vždy do 15-teho dňa toho ktorého nasledujúceho
mesiaca s dátumom splatnosti prvej náhrady straty na zárobku 15.07.2022.

13. Z výsluchu žalobcu i vypočutých svedkov bolo preukázané, že žalobca pred dopravnou nehodou

dosahoval príjem za práce vykonávané v stavebníctve vo výške 800 eur až 900 eur netto, i keď nebol
v pracovnom ani obdobnom pomere.

14. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, podľa ktorej žalobca s poukazom na rozhodnutie Sociálnej
poisťovne má oproti zdravému človeku stanovený pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na

50 % a môže vykonávať práce informačného charakteru, s touto sa súd prvej inštancie nestotožnil.
Žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, aby žalobca mal reálnu ponuku
od konkrétneho zamestnávateľa, ktorý by bol ochotný ho zamestnať na výkon prác informačného
charakteru. Navyše nie je zrejmé akú konkrétnu prácu informačného charakteru by mohol žalobca
vykonávať. Podľa lekárskych správ i vzhľadom na osobnú účasť žalobcu na pojednávaní, mal súd

prvej inštancie preukázané, že zdravotný stav žalobcu mu skutočne neumožňuje reálne vykonávať
akúkoľvek prácu. Žalobca pred úrazom bol reálne spôsobilý vykonávať fyzickú prácu v stavebníctve,
prípadne inú fyzickú prácu. Žalobca nedisponuje potrebným vzdelaním a charakterovom osobnosti,
ktoré by ho predurčovalo na výkon mentálnej práce, napríklad i informačného charakteru, avšak jeho
potenciál osobnosti a rodinné tradície ho priam predurčovali na to, aby sa stal šikovným pracovníkom

v stavebníctve s vykonávaním nielen pomocných prác, ale aj odbornejších prác, napríklad murovanie,
stierkovanie, obkladanie, práca so sadrokartónom atď...

15. Žalobca v dôsledku úrazu stratil možnosť do konca života viesť plnohodnotný osobný život a stratil
možnosť reálneho zapojenia sa do pracovného pomeru. Žalobca je odkázaný na pomoc blízkych,

finančnú pomoc štátu, respektíve právnickej osoby, ktorá titulom poistného vzťahu má plniť.

16. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku.

17. Žalobcovi bol priznaný i uplatnený úrok z omeškania zo zaostalého nároku na náhradu straty na
zárobku 18.088,05 eur vo výške 5 % ročne od 13.09.2020. Úrok z omeškania bol priznaný i odo dňa
nasledujúceho po splatnosti mesačného nároku na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri invalidite, keď splatnosť bola určená do 15-teho dňa toho-ktorého nasledujúceho
mesiaca.

18. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

19. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá. Ako dôvod uviedol, že rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Prvoinštančný súd žalobe opätovne v celom rozsahu
vyhovel a považoval za spravodlivé priznať žalobcovi nárok na náhradu straty na zárobku vo
výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý žalobca dosahoval pred vznikom škody a výškoupriznaného invalidného dôchodku. Keďže žalobcovi nebol priznaný invalidný dôchodok, rozdielom je v
konečnom dôsledku priemerný zárobok žalobcu. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s tvrdeniami žalobcu
a pri rozhodovaní vychádzal zo svedeckých výpovedí otca žalobcu J. L., švagra V. L. a V. Z.. Tvrdenia

žalobcu, ako aj vypočutých svedkov ohľadom ich pracovnej činnosti a dosahovaných zárobkov, žalovaný
považuje za účelové a nezakladajúce sa na pravde. Žalobca ani žiaden zo svedkov neuviedol žiadneho
konkrétneho zamestnávateľa, respektíve osobu, pre ktorú by takúto nelegálnu činnosť vykonávali. Súd
nekriticky akceptoval tvrdenie žalobcu a výpovede svedkov. Pravdivosť týchto tvrdení a výpovedí nie je
možné overiť a objektivizovať, keďže celá údajná činnosť žalobcu v stavebníctve sa diala na čierno za

hrubého porušovania právnych predpisov. V konaní nebolo preukázané, aby žalobca pred poškodením
zdravia vykonával akúkoľvek činnosť vykonávanú v súlade s právnymi predpismi, v súvislosti s ktorou
by bol odmeňovaný za podmienok podľa právnych predpisov.

20. Vo svedeckých výpovediach je viacero nezrovnalostí, vzájomných odchýlok a objektívne
nepravdivých vyjadrení, ktoré pri rozhodovaní boli úplne opomenuté. Svedkovia navyše boli v blízkom

vzťahu k žalobcovi. Žalobca ukončil povinnú školskú dochádzku 30.06.2017 a k jeho zamestnaniu, či
už v pracovnom pomere alebo na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru,
nedošlo ani do dňa dopravnej nehody 12.09.2017, pričom práve letné mesiace sú ideálnym obdobím na
vykonávanie činnosti v stavebníctve a dosahovanie čo najvyšších príjmov. Žalovaný v konaní namietal
zo strany žalobcu, respektíve jeho rodičov a tvrdených zamestnávateľov porušenie mužstva právnych

predpisov. Takto namietané protiprávne konania v konečnom dôsledku boli vyhodnotené v prospech
žalobcu a za podstatné sa považovalo to, že žalobca prácu vykonával od svojich trinástich rokov, nie to,
že išlo o prácu zákonom zakázanú. To, že otec žalobcu pracuje v stavebníctve ešte predsa neznamená,
že žalobca by bol šikovným pracovníkom. Súd napriek tomu, že mal vedomosť, že otec žalobcu nemá
odborné vzdelanie v stavebníctve, bez toho, aby poznal pracovné výkony a kvalitu práce otca žalobcu

konštatoval, že práve pod jeho vedením by žalobca nadobúdal kvalitné odborné vedomosti a zručnosti.

21. Vykonávať akékoľvek odborné práce v stavebníctve, zvlášť murárske práce je možné len pri splnení
kvalifikačných predpokladov, ktoré je možné nadobudnúť len vyučením v odbore, respektíve ďalším
štúdiom.Žalobcapritomsámtvrdil,ženechcelpokračovaťvštúdiuavyučiťsaapretomoholbyteoreticky

vykonávať len stavebné práce, ktoré nevyžadujú vyučenie v odbore, to znamená, že žalobca by mohol,
či už na základe živnostenského oprávnenia alebo v pracovnoprávnom vzťahu vykonávať len pomocné
práce v stavebníctve.

22. Žalobca ako osoba so základným vzdelaním bez výučného listu, respektíve iného vyššieho

vzdelania, by sa teoreticky mohla v pracovnom procese uplatniť len ako pomocný pracovník v
stavebníctve. Priemerná mesačná mzda v stavebníctve z výšky, ktorej súd prvej inštancie vychádzal,
nie je použiteľná na predmetný prípad, pretože prípadný príjem žalobcu by sa pohyboval vo výške
minimálnej mzdy. Priemerná mzda je podstatne vyššia, keďže v sebe zahŕňa aj mzdu kvalifikovaných
a vysoko kvalifikovaných osôb.

23. V priebehu konania žalovaný predložil pracovné ponuky, z ktorých je zrejmé, že príjem dosahovaný
osobami len so základným vzdelaním, ktoré nemajú vyššiu kvalifikáciu, dosahuje úroveň minimálnej
mzdy. V roku 2024 je to 750 eur. Takéto osoby sú oprávnené vykonávať len pomocné práce v
stavebníctve. Suma 750 eur zodpovedá výške minimálnej mesačnej mzdy v roku 2024, pričom mesačná

minimálna mzda v roku 2019, od ktorého obdobia žalobca uplatňuje svoj nárok, bola 520 eur. Preto aj
za situácie, ak by nárok žalobcu bol daný, výška náhrady by sa mala odvíjať práve od sumy minimálnej
mzdy v roku 2019, čo bolo 520 eur.

24. Podľa odborného posudku o invalidite zo dňa 22.01.2020 vypracovanom Sociálnou poisťovňou je u

žalobcu stanovená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť znížená o 50 % v porovnaní
so zdravou fyzickou osobou, avšak žalobca napriek obmedzeniu jeho schopnosti môže vykonávať prácu
v prostredí bez fyzickej záťaže, bez potreby jemnej motoriky. Môže vykonávať práce informačného
charakteru. Neschopnosť žalobcu uplatniť sa na trhu práce a ním tvrdená nemožnosť vykonávania
akýchkoľvek prác, ani prác informačného charakteru, súvisí s jeho mentálnymi schopnosťami a s

jeho osobnostnou a intelektovou výbavou už spred úrazu. Z lekárskej správy z psychiatrického
vyšetrenia žalobcu zo dňa 03.06.2022 tiež vyplýva nedodržiavanie lekárom stanoveného režimu a
nepravidelné užívanie odporučenej medikácie. V prípade žalobcu ide o takzvanú čiastočnú invaliditu,
ktorej by zodpovedala aj výška prípadného invalidného dôchodku znížená o polovicu plného invalidnéhodôchodku. Z tohto dôvodu sa predpokladá, že žalobca môže a bude vykonávať prácu zodpovedajúcu
jeho zostávajúcej pracovnej schopnosti, a preto náhrada straty na zárobku by mala zodpovedať rozdielu
medzi priemerným zárobkom dosahovaným pred poškodením zdravia a príjmom dosahovaným po

poškodení zdravia, navýšeným o príjem, ktorý je žalobca schopný dosiahnuť vlastnou činnosťou. V
konaní nebolo preukázané, že žalobca prejavil vôbec záujem o vykonávanie zárobkovej činnosti po tom,
čo sa stal invalidným. Žalobca totiž nepreukázal, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať
zárobkovo činnou osobou a že k tomuto nedošlo práve v dôsledku poškodenia jeho zdravia. Z tohto
dôvodupotomžalobcoviprávonanáhraduzastratunazárobkupodľaust.§447Občianskehozákonníka

nevzniklo.

25. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

26. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie

žalovaného nie je opodstatnené.

27. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

28. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

29. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

30. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale

pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného

rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

31. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej
stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy,
ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli ani nijak nevyšli
počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo,

opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

32. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosťrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

33. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

34. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

35. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých

spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu.

36. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 CSP. Vychádzajúc z tohto

ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

37. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz

svojho opaku.

38. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov

navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k

uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

39. V prejednávanej veci je nesporné zistenie, podľa ktorého k vzniku poškodenia na zdraví žalobcu
došlo pri dopravnej nehode dňa 12.09.2017 spôsobenej prevádzkou motorového vozidla M. Z., ktorého
poisťovateľom bol žalovaný. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví tak v súlade s

ust. § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
prešielpriamonažalovaného.Pasívnalegitimáciažalovanéhojetakbezakýchkoľvekpochybnostídaná.40. Ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, žalobcom uplatnený nárok na náhradu straty na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite vyplývajúci z ust. § 447 Občianskeho zákonníka,
bol žalobcovi priznaný s odôvodnením, že žalobca počas štúdia na základnej škole od svojich 13 rokov

vykonával so svojim otcom prácu v stavebníctve. Vykonávanie týchto prác na stavbách bol dôvod
neprítomnosti žalobcu na vyučovaní.

41. Z obsahu predloženého vysvedčenia žalobcu za školský rok 2016 / 2017 (č.l. 32 a 33 spisu) vyplýva,
že v prvom polroku mal žalobca 215 ospravedlnených zameškaných vyučovacích hodín a v druhom

polroku týchto zameškaných vyučovacích hodín bolo 199. Ôsmy ročník povinnej 10 ročnej školskej
dochádzky ukončil s celkovým hodnotením neprospel.

42. Zákonník práce v ust. § 11 ods. 4 pritom zakazuje prácu fyzickej osoby vo veku do 15 rokov alebo
prácu fyzickej osoby staršej ako 15 rokov do skončenia povinnej školskej dochádzky. Tieto fyzické osoby
môžuvykonávaťľahképráce,ktorésvojimcharakteromarozsahomneohrozujúichzdravie,bezpečnosť,

ich ďalší vývoj alebo školskú dochádzku len pri účinkovaní alebo spoluúčinkovaní na kultúrnych
predstaveniach a umeleckých predstaveniach, športových podujatiach, reklamných činnostiach, iných
činnostiach vyššie neuvedených, ak ide o fyzickú osobu staršiu ako 15 rokov do skončenia povinnej
školskej dochádzky. Výkon ľahkých prác, ako to vyplýva z ust. § 11 ods. 5 Zákonníka práce, povoľuje
na žiadosť zamestnávateľa príslušný inšpektorát práce po dohode s príslušným orgánom štátnej správy

na úseku verejného zdravotníctva a v povolení sa určí počet hodín a podmienky, za ktorých sa ľahké
práce môžu vykonávať. Príslušný inšpektorát práce odoberie povolenie, ak podmienky povolenia nie sú
dodržiavané.

43. V ust. § 11 ods. 4 Zákonníka práce je zakotvený princíp ochrany detskej práce, respektíve princíp

zákazu detskej práce. Fyzické osoby mladšie ako 15 rokov alebo fyzické osoby, ktoré už dovŕšili 15 rokov
veku, ale ešte neskončili povinnú školskú dochádzku, nesmú vykonávať prácu. Právna úprava zákazu
detskej práce zahrnutá v tomto ustanovení je v súlade so Smernicou Rady č. 94/33/EHS o ochrane
mladých ľudí pri práci a v súlade s Dohovorom medzinárodnej organizácie práce č. 138 o minimálnom
veku na prijatie do zamestnania.

44. Je nepochybné, že žalobca napriek výslovnému zákonnému zákazu vykonával práce v stavebníctve
ako osoba mladšia ako 15 rokov v súlade s rodinnými tradíciami, keď už jeho otec a starý otec v tejto
oblasti pracovne pôsobili. Hoci žalobca vzhľadom na svoj vek vykonával prácu zákonom zakázanú
uvedené nie je dôvodom k tomu aby ním uplatnený nárok bol iba z tohto dôvodu zamietnutý.

45. V rozhodnutí z 10.09.2002 sp. zn. 2Cdo 32/2002, ktoré bolo na základe rozhodnutia
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 29/2004, Najvyšší súd vyslovil právny názor,
podľa ktorého spravodlivému usporiadaniu záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody

môže zodpovedať len také usporiadanie vzťahov medzi poškodeným a tým, kto škodu spôsobil, pri
ktorom dochádza k úplnému odstráneniu ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Osobitná
povaha škôd spôsobených na zdraví vyžaduje osobitnú, od všeobecného ust. § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka upravujúceho náhradu skutočnej škody a ušlého zisku, odlišnú úpravu spôsobu a rozsahu
ich náhrady škody spočívajúcu, okrem iných, aj v úprave náhrady za stratu na zárobku (§ 445 a nasl.

Občianskehozákonníka),ktorúnemožnopodriadiťpodpojemskutočnejškodyaleboušléhozisku.Podľa
dôvodovejsprávykObčianskemuzákonníku(kust.§445anasl.)jelikvidácianáhradyškodyspôsobenej
ublížením na zdraví založená na zásade zabezpečiť občanom takto poškodeným postačujúce hmotné
prostriedky pre ich ďalší život. V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd vysvetlil, že strata na zárobku
v zmysle ust. § 445 a nasl. Občianskeho zákonníka je širší pojem než je strata na mzde alebo inom

pracovnompríjme,ktorýjunahrádza.Uvedenézákonnéustanoveniatotižneviažuposkytovanienáhrady
zastratunazárobkuzdôvoduobčianskoprávnejzodpovednostizaškodunazdravínatrvaniezárobkovej
pracovnej činnosti poškodeného (to znamená pracovného alebo iného obdobného pomeru) v čase
úrazu. Právny poriadok Slovenskej republiky a súdna prax práve naopak vychádzali a aj toho času
vychádzajúzmožnostiposkytnúťnáhraduzastratunazárobkuipotakúdobu,počasktorejsazárobková

činnosť iba predpokladala, respektíve predpokladá a ktorá by sa nebyť úrazu a poškodenia zdravia z
neho vyplývajúceho začala vykonávať neskôr.46. K obdobným záverom dospel Najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 113/2016, v ktorom
vyslovil záver, že v súvislosti s prijatím zákona č. 461/2003 Z.z. (nadobudol účinnosť 01. januárom
2004), došlo pri strate na zárobku v súvislosti so škodou na zdraví k niektorým zmenám. V

súvislosti so zodpovednosťou zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom
alebo v dôsledku choroby z povolania v pracovnom pomere (a nepriamo aj vo väzbe na niektoré
občianskoprávne vzťahy), uvedená právna úprava v ust. § 83 až § 101 priniesla zásadné zmeny.
Vzťah tohto zákona a Občianského zákonníka vyjadruje ust. § 28, podľa ktorého na právne úkony v
sociálnom poistení sa vzťahuje osobitný predpis ak tento zákon neustanovuje inak. Obdobná právna

úprava vo vzťahu k počítaniu lehôt je aj v ust. § 29. Dôsledkom uvedenej právnej úpravy je však
nepriamy vplyv na stratu na zárobku, a to z dôvodu, že strata na zárobku počas práceneschopnosti
a strata na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite sa posúdi podľa predpisov
o sociálnom poistení. V závislosti od toho sa ustáli aj strata na dôchodku v zmysle § 446, § 447
Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník v ust. § 445 upravuje stratu na zárobku, ktorá je svojím
charakterom osobitne upravenou majetkovou ujmou - peňažným dôchodkom. Predstavuje pravidelné

mesačné vyplácanie dávok po dobu, po ktorú strata na zárobku trvá. Právna úprava straty na zárobku
je upravená vo viacerých ustanoveniach a to v závislosti od toho, či dochádza k strate na zárobku: 1/
počas práceneschopnosti (§ 446 Občianskeho zákonníka), 2/ po skončení práceneschopnosti (§ 447
Občianskeho zákonníka). Samotné ust. § 445 Občianskeho zákonníka je vo vzťahu k ust. § 446 a §
447 Občianskeho zákonníka všeobecného charakteru upravujúce porovnateľný peňažný ekvivalent pre

výpočet straty na zárobku bez zreteľa na to, či ide o stratu počas alebo po skončení práceneschopnosti.
Osobitná povaha škôd spôsobených na zdraví vyžaduje osobitnú, od všeobecného ustanovenia § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho náhradu skutočnej škody a ušlého zisku, odlišnú úpravu
spôsobu a rozsahu náhrady škody spočívajúcu, okrem iných, aj v úprave náhrady za stratu na zárobku
(§ 445 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorú nemožno podriadiť pod pojem skutočnej škody alebo

ušlého zisku. Podľa dôvodovej správy k Občianskemu zákonníku (k § 445 a nasl.) je likvidácia náhrady
škody spôsobenej ublížením na zdraví založená na zásade zabezpečiť občanom takto poškodeným
postačujúce hmotné prostriedky pre ich ďalší život. Aj po prijatí zákona č. 461/2003 Z.z. spoločnými
predpokladmi pre priznanie straty na zárobku podľa Občianskeho zákonníka je to, že : 1/ došlo ku škode
na zdraví, 2/ na strane poškodeného sa strata prejaví v jeho majetkovej sfére v podobe zmenšenia

príjmu alebo v podobe zvýšenej námahy na dosiahnutie príjmu, 3/ príčinná súvislosť medzi škodou na
zdraví a zmenšením príjmu poškodeného alebo potrebou jeho zvýšenej námahy na dosiahnutie príjmu.
Podľa názoru dovolacieho súdu právna úprava straty na zárobku v Občianskom zákonníku alebo v
Zákoneosociálnomzabezpečení(úrazovýpríplatok,úrazovárenta)súšpecificképrávneúpravy,ktorých
základ je nezávislý. Preto aj vznik nárokov ako takých podľa uvedených právnych úprav je nezávislý a

podmienený iba právnou úpravou, v tom-ktorom zákone. So zreteľom na uvedené dovolací súd zastáva
názor, že právna úprava v Občianskom zákonníku (§ 446 a § 447) odkazuje na právnu úpravu v zákone
o sociálnom zabezpečení len vo vzťahu k určeniu výšky odškodnenia. Vzhľadom na to, že predpoklady
vzniku nároku na náhradu straty na zárobku podľa Občianskeho zákonníka (§ 447) a predpoklady vzniku
nároku na úrazovú rentu podľa zákona č. 461/2003 Z.z. (§ 88) sú rozdielne, nemožno odmietnuť priznať

nárok podľa Občianskeho zákonníka len preto, že poškodenému nevznikne nárok na niektorú z dávok
(a teda mu nemožno zistiť výšku prípadnej dávky, pričom len v niektorých prípadoch je možné zistiť
tzv. fiktívnu výšku) len preto, že nedošlo k stanoveniu dávky podľa Zákona o sociálnom zabezpečení
(ktorej výplata sa má inak zohľadniť pri stanovení výšky škody). Dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že
pokiaľ dovolateľka poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých sa riešila otázka náhrady

za stratu na zárobku podľa § 447 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých vznik nároku na náhradu za
stratu na zárobku nie je podmienený dosahovaním zárobku u poškodeného pred vznikom škody na
zdraví, tento odkaz nie je priliehavý z dôvodu, že s účinnosťou od 01.08.2004 došlo k zmene § 447
Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 404/2004 Z.z., v zmysle ktorého náhrada za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady

sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa
tohto ustanovenia je preto potrebné postupovať aj pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku z
dôvodu, že k vzniku uplatneného nároku (straty na zárobku po skončení práceneschopnosti) došlo už
za účinnosti nového znenia § 447 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd má
za to, že záver odvolacieho súdu, že žalobkyňa ako študentka strednej školy v čase dopravnej nehody

nesplnila ani jednu z podmienok stanovených v § 17 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. pre priznanie
nároku za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti sa javí ako predčasný a nemôže byť
z vyššie uvedených dôvodov považovaný za správny a v súlade s § 447 Občianskeho zákonníka.
Samotná okolnosť, že žalobkyňa nebola v čase úrazu zamestnaná a nemala zárobok alebo iný príjemzárobok nahrádzajúci, sama o sebe nevylučovala vznik nároku žalobkyne na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Iný výklad by bol v rozpore s požiadavkou spravodlivého
usporiadania záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody, ako aj s článkom 2 základných

princípov(princípprávnejistoty)Civilnéhosporovéhoporiadku,podľaktoréhoochranaohrozenýchalebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty.

47. V danom prípade, ak to vyplýva z obsahu spisu a predovšetkým z obsahu výpovedí vypočutých

svedkov,žalobcaeštevpriebehupovinnejškolskejdochádzkyvykonávalpomocnéprácevstavebníctve.
Aj keď išlo o výkon zakázanej práce, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobca sa práci
nevyhýbal a jeho úmyslom bolo i po ukončení povinnej školskej dochádzky vykonávať takúto pracovnú
činnosť v súlade s rodinnou tradíciou. Za takejto situácie je preto základ nároku bez akýchkoľvek
pochybností daný.

48. Čo sa týka výšky uplatneného nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku, túto rozhodne
nemožno považovať za neprimeranú. Žalovaný síce predložil pracovné ponuky na výkon pomocných
prác v stavebníctve, z ktorých vyplynula ponúkaná mzda 750 eur brutto mesačne pri základnom
vzdelanízamestnanca,avšakzďalšíchžalobcompredloženýchpracovnýchponúkjeevidentnéžemzda
pomocného pracovníka v stavebníctve so základným vzdelaním mohla dosiahnuť aj vyššie sumy, ktoré

sapribližovaliksumámzárobkovuvádzanýchsvedkamiJ.L.(otecžalobcu),V.L.(švagoržalobcu)aV.Z.
(priateľ žalobcu). Len zo skutočností, že uvedení svedkovia boli v blízkom vzťahu k žalobcovi, nemožno
urobiť záver o nepravdivosti ich výpovedí, najmä za situácie ak z listinných dôkazov predložených
žalobcom vyplynula možnosť dosiahnutia vyššej než žalovaným uvádzanej minimálnej mesačnej mzdy
v súvislosti s výkonom pomocných prác v stavebníctve pri základnom vzdelaní zamestnanca.

49. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, podľa ktorého nemožnosť vykonávania akýchkoľvek prác, ani prác
informačného charakteru, súvisí s mentálnymi schopnosťami a osobnostnou a intelektovou výbavou
žalobcu už pred úrazom, v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ide o tvrdenie žalovaného, a preto
táto strana sporu mala na preukázanie tohto tvrdenia predložiť tomu zodpovedajúce dôkazy. V tomto

smere si žalovaný nesplnil svoju procesnú dôkaznú povinnosť. Navyše, zo žalobcom predložených
lekárskych správ vyplýva skutočnosť, podľa ktorej pamäťové schopnosti žalobcu sa pohybujú v pásme
zjavného podpriemeru a to najmä v oblasti krátkodobej pamäte ako dôsledku dopadu poškodenia mozgu
spôsobeného úrazom, ktoré prináša oslabenie ako kognitívnej, tak aj osobnostnej stránky. Vzhľadom
na uvedené terajší zdravotný stav žalobcu neumožňuje tejto strane sporu vykonávať akúkoľvek prácu,

a to ani prácu informačného charakteru, tak ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd vo svojom
rozhodnutí.

50. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

51.Zároveňvodvolacomkonaníúspešnémužalobcovibolapriznanáináhradatrovodvolaciehokonania
v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že o
výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

52. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).